Krajina, Kostoly, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie

Kopčiansky kostolík svätej Margity Antiochijskej

Hits: 90

Kos­tol svä­tej Mar­gi­ty Anti­ochij­skej v Kop­ča­noch je jed­nou z naj­výz­nam­nej­ších his­to­ric­kých pamia­tok Slo­ven­ska, pred­sta­vu­jú­cou vzác­ny prí­klad pred­ro­mán­skej sak­rál­nej archi­tek­tú­ry s mož­ným pôvo­dom v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy. Nachá­dza pri obci Kop­ča­ny neďa­le­ko od Holí­ča, na ľavom bre­hu rie­ky Mora­vy, v blíz­kos­ti slovensko-čes­kej hra­ni­ce (lexi​kon​.sk). Sto­jí na mier­nej terén­nej vyvý­še­ni­ne upro­stred polí v blíz­kos­ti rie­ky Mora­vy v Kop­ča­noch (Andrej Botek). Je situ­ova­ný pri­bliž­ne 2 km od význam­né­ho veľ­ko­mo­rav­ské­ho hra­dis­ka Mikulčice-​Valy. Stav­ba je jed­no­lo­ďo­vým kos­to­lom s pra­vouh­lým uzá­ve­rom lode, typic­kým pre malé sak­rál­ne stav­by v stred­nej a západ­nej Euró­pe v 8. až 11. sto­ro­čí. Pôvod­né boč­né múry sú zacho­va­né tak­mer po korun­nú rím­su. V 13. sto­ro­čí doš­lo k gotic­kým úpra­vám, vrá­ta­ne zamu­ro­va­nia pôvod­ných okien na sever­nej stra­ne a pri­da­nia nové­ho úzke­ho okna vo východ­nej ste­ne pre­sby­té­ria (lexi​kon​.sk). V rám­ci tej­to pre­stav­by bol tiež celý inte­ri­ér vyzdo­be­ný fres­ka­mi. V dru­hej polo­vi­ci 15. sto­ro­čia bol kos­to­lík opev­ne­ný a oboh­na­ný prie­ko­pou. Tie­to úpra­vy zrej­me súvi­se­li s voj­no­vý­mi stret­mi medzi Uhor­skom a Čes­kým krá­ľov­stvom, kedy slú­žil ako opor­ný bod neďa­le­ko hra­níc (apsi​da​.sk).

V 17. sto­ro­čí, v obdo­bí baro­ka, boli upra­ve­né okná a prav­de­po­dob­ne doš­lo k ďal­ším men­ším sta­veb­ným zása­hom. Prvý arche­olo­gic­ký výskum kos­to­la a jeho oko­lia sa začal v roku 1964, v roku 2004 boli v oko­lí kos­to­la obja­ve­né tri hro­by so šper­ka­mi typic­ký­mi pre veľ­ko­mo­rav­ské obdo­bie, čo naz­na­ču­je, že kos­tol mohol byť posta­ve­ný už v 9. sto­ro­čí. Den­droch­ro­no­lo­gic­ké a rádi­okar­bó­no­vé ana­lý­zy dre­va z muri­va kos­to­la však naz­na­ču­jú jeho vznik v dru­hej polo­vi­ci 10. sto­ro­čia, kon­krét­ne oko­lo roku 951. Kos­tol svä­tej Mar­gi­ty Anti­ochij­skej si zacho­val mno­ho pôvod­ných prv­kov a archi­tek­to­nic­kých detai­lov, ako sú pôvod­né oken­né otvo­ry, povr­cho­vá úpra­va stien či vale­ná klen­ba v pre­sby­té­riu. V súčas­nos­ti je kos­tol národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou a slú­ži na prí­le­ži­tost­né boho­služ­by a púte, pri­po­mí­na­júc boha­tú his­tó­riu a duchov­né dedič­stvo regi­ó­nu (lexi​kon​.sk). Vrch­ná vrstva v inte­ri­é­ry odha­li­la frag­ment žen­skej tvá­re so svä­to­žia­rou dato­va­ný od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia. Tak­mer s isto­tou ide o svä­tú Mar­gi­tu Anti­ochij­skú (Andrej Botek). V blíz­kom oko­lí sa našli nále­zy osíd­le­nia – stráž­nej osa­dy z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy a západ­né prie­če­lie kos­to­lí­ka sme­ru­je pria­mo sme­rom k mikul­čic­ké­mu hra­dis­ku, kto­ré­ho hlav­ná brá­na bola zasa orien­to­va­ná sme­rom ku Kop­ča­nom. Pár desia­tok met­rov juž­ne od kos­to­la sa navy­še nachá­dza are­ál opev­ne­né­ho zrej­me veľ­mož­ské­ho dvor­ca dato­va­né­ho do veľ­ko­mo­rav­ské­ho obdo­bia. V roku 2021 bola ukon­če­ná roz­siah­la obno­va objek­tu spo­je­ná s omiet­nu­tím exte­ri­é­ru. V posled­ných rokoch sa tu orga­ni­zu­je sláv­nosť na svia­tok svä­té­ho Cyri­la a Meto­da. Vyše 200-​ročná lipa pri kos­to­lí­ku sa v roku 2019 sta­la fina­lis­tom súťa­že Európ­sky strom roka (apsi​da​.sk).


The Church of Saint Mar­ga­ret of Anti­och in Kop­ča­ny is one of the most sig­ni­fi­cant his­to­ri­cal monu­ments in Slo­va­kia, repre­sen­ting a rare exam­ple of pre-​Romanesque sac­red archi­tec­tu­re, possib­ly ori­gi­na­ting from the era of Gre­at Mora­via. It is loca­ted near the vil­la­ge of Kop­ča­ny, not far from Holíč, on the left bank of the Mora­va River, clo­se to the Slovak-​Czech bor­der (lexi​kon​.sk). The church stands on a slight ele­va­ti­on in the midd­le of fields near the Mora­va River in Kop­ča­ny (Andrej Botek). It is situ­ated app­ro­xi­ma­te­ly 2 km from the impor­tant Gre­at Mora­vian hill­fort of Mikulčice-​Valy. The struc­tu­re is a single-​nave church with a rec­tan­gu­lar apse, typi­cal of small sac­red buil­dings in Cen­tral and Wes­tern Euro­pe from the 8th to the 11th cen­tu­ries. The ori­gi­nal side walls are pre­ser­ved almost to the cor­ni­ce level. In the 13th cen­tu­ry, Got­hic modi­fi­ca­ti­ons were made, inc­lu­ding the bric­king up of ori­gi­nal win­do­ws on the nort­hern side and the addi­ti­on of a new nar­row win­dow in the eas­tern wall of the pre­sby­te­ry (lexi​kon​.sk). During this reno­va­ti­on, the enti­re inte­ri­or was also deco­ra­ted with fres­co­es. In the second half of the 15th cen­tu­ry, the church was for­ti­fied and sur­roun­ded by a moat. The­se modi­fi­ca­ti­ons like­ly cor­res­pon­ded to war­ti­me con­flicts bet­we­en the King­dom of Hun­ga­ry and the King­dom of Bohe­mia when it ser­ved as a defen­si­ve out­post near the bor­der (apsi​da​.sk).

In the 17th cen­tu­ry, during the Baro­que peri­od, win­do­ws were modi­fied, and furt­her minor cons­truc­ti­on works like­ly took pla­ce. The first archa­e­olo­gi­cal rese­arch of the church and its sur­roun­dings began in 1964, and in 2004, three gra­ves with jewel­ry typi­cal of the Gre­at Mora­vian peri­od were dis­co­ve­red near the church, sug­ges­ting that it could have been built as ear­ly as the 9th cen­tu­ry. Howe­ver, den­droch­ro­no­lo­gi­cal and radi­ocar­bon ana­ly­ses of the wood in the church mason­ry indi­ca­te its cons­truc­ti­on in the second half of the 10th cen­tu­ry, spe­ci­fi­cal­ly around 951. The Church of Saint Mar­ga­ret of Anti­och has pre­ser­ved many ori­gi­nal ele­ments and archi­tec­tu­ral details, such as ori­gi­nal win­dow ope­nings, wall sur­fa­ce tre­at­ments, and the bar­rel vault in the pre­sby­te­ry. Today, the church is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment and is used for occa­si­onal ser­vi­ces and pilg­ri­ma­ges, com­me­mo­ra­ting the rich his­to­ry and spi­ri­tu­al heri­ta­ge of the regi­on (lexi​kon​.sk). The upper lay­er of the inte­ri­or reve­a­led a frag­ment of a fema­le face with a halo dated to the mid-​16th cen­tu­ry. It is almost cer­tain­ly Saint Mar­ga­ret of Anti­och (Andrej Botek). Near­by, rem­nants of a sett­le­ment – a guard sett­le­ment from the Gre­at Mora­vian peri­od – were dis­co­ve­red. The wes­tern faca­de of the church points direct­ly toward the Mikul­či­ce hill­fort, who­se main gate was orien­ted toward Kop­ča­ny. A few dozen meters south of the church lies the site of a for­ti­fied nob­le court, like­ly from the Gre­at Mora­vian era. In 2021, an exten­si­ve res­to­ra­ti­on of the church was com­ple­ted, inc­lu­ding the exte­ri­or plas­te­ring. In recent years, a celeb­ra­ti­on has been held here on the feast of Saints Cyril and Met­ho­dius. The more than 200-​year-​old lin­den tree near the church beca­me a fina­list in the Euro­pe­an Tree of the Year com­pe­ti­ti­on in 2019 (apsi​da​.sk).


Kos­tel sva­té Mar­ké­ty Anti­ochij­ské v Kop­ča­nech je jed­nou z nej­výz­nam­něj­ších his­to­ric­kých pamá­tek Slo­ven­ska, před­sta­vu­jí­cí vzác­ný pří­klad před­ro­mán­ské sak­rál­ní archi­tek­tu­ry s mož­ným půvo­dem z obdo­bí Vel­ké Mora­vy. Nachá­zí se poblíž obce Kop­ča­ny neda­le­ko Holí­če, na levém bře­hu řeky Mora­vy, blíz­ko slovensko-​české hra­ni­ce (lexi​kon​.sk). Kos­tel sto­jí na mír­ném terén­ním vyvý­še­ní upros­třed polí poblíž řeky Mora­vy v Kop­ča­nech (Andrej Botek). Je situ­ován přib­liž­ně 2 km od význam­né­ho vel­ko­mo­rav­ské­ho hra­diš­tě Mikulčice-​Valy. Stav­ba je jed­no­lod­ní kos­tel s pra­vo­úh­lým závěrem lodi, typic­kým pro malé sak­rál­ní stav­by ve střed­ní a západ­ní Evro­pě v 8. až 11. sto­le­tí. Původ­ní boč­ní zdi jsou zacho­vá­ny téměř po koru­no­vou řím­su. Ve 13. sto­le­tí doš­lo k gotic­kým úpra­vám, včet­ně zazdění původ­ních oken na sever­ní stra­ně a při­dá­ní nové­ho úzké­ho okna ve východ­ní stěně pre­sby­tá­ře (lexi​kon​.sk). Během této pře­stav­by byl také celý inte­ri­ér vyzdo­ben fres­ka­mi. V dru­hé polo­vi­ně 15. sto­le­tí byl kos­tel opev­něn a obklo­pen pří­ko­pem. Tyto úpra­vy prav­děpo­dob­ně sou­vi­se­ly s váleč­ný­mi stře­ty mezi Uher­skem a Čes­kým krá­lov­stvím, kdy slou­žil jako opěr­ný bod neda­le­ko hra­nic (apsi​da​.sk).

V 17. sto­le­tí, v obdo­bí baro­ka, byla upra­ve­na okna a prav­děpo­dob­ně doš­lo k dal­ším drob­ným sta­veb­ním zása­hům. Prv­ní arche­olo­gic­ký výzkum kos­te­la a jeho oko­lí začal v roce 1964 a v roce 2004 byly v oko­lí kos­te­la obje­ve­ny tři hro­by se šper­ky typic­ký­mi pro vel­ko­mo­rav­ské obdo­bí, což naz­na­ču­je, že kos­tel mohl být posta­ven již v 9. sto­le­tí. Den­droch­ro­no­lo­gic­ké a radi­okar­bo­no­vé ana­lý­zy dře­va ve zdi­vu kos­te­la však naz­na­ču­jí jeho vznik ve dru­hé polo­vi­ně 10. sto­le­tí, kon­krét­ně kolem roku 951. Kos­tel sva­té Mar­ké­ty Anti­ochij­ské si zacho­val mno­ho původ­ních prv­ků a archi­tek­to­nic­kých detai­lů, jako jsou původ­ní oken­ní otvo­ry, povr­cho­vá úpra­va zdí a vale­ná klen­ba v pre­sby­tá­ři. V sou­čas­nos­ti je kos­tel národ­ní kul­tur­ní památ­kou a slou­ží k pří­le­ži­tost­ným boho­služ­bám a pou­tím, při­po­mí­na­jí­cím boha­tou his­to­rii a duchov­ní dědic­tví regi­onu (lexi​kon​.sk). Vrch­ní vrstva v inte­ri­é­ru odha­li­la frag­ment žen­ské tvá­ře se sva­to­zá­ří dato­va­ný do polo­vi­ny 16. sto­le­tí. Téměř jis­tě jde o sva­tou Mar­ké­tu Anti­ochij­skou (Andrej Botek). V blíz­kém oko­lí byly nale­ze­ny zbyt­ky osíd­le­ní – stráž­ní osa­dy z obdo­bí Vel­ké Mora­vy. Západ­ní průče­lí kos­te­lí­ka směřu­je pří­mo na mikul­čic­ké hra­diš­tě, jehož hlav­ní brá­na byla orien­to­vá­na směrem na Kop­ča­ny. Pár desí­tek met­rů již­ně od kos­te­la se nachá­zí are­ál opev­něné­ho prav­děpo­dob­ně vel­mož­ské­ho dvor­ce dato­va­né­ho do obdo­bí Vel­ké Mora­vy. V roce 2021 byla dokon­če­na roz­sáh­lá obno­va objek­tu spo­je­ná s omít­nu­tím exte­ri­é­ru. V posled­ních letech se zde pořá­dá slav­nost k svát­ku sva­tých Cyri­la a Meto­děje. Více než 200letá lípa u kos­te­lí­ka se v roce 2019 sta­la fina­lis­tou sou­těže Evrop­ský strom roku (apsi​da​.sk).


Odka­zy

Krajina, České, Česko, Južné Čechy, Neživé, Obce, Stavby, Zahraničie

Holašovice

Hits: 40

Hola­šo­vi­ce sa nachá­dza­jú pri­bliž­ne 16 kilo­met­rov západ­ne od Čes­kých Budějo­víc. Sú súčas­ťou obce Jan­kov a je zná­ma svo­jou zacho­va­nou archi­tek­tú­rou v štý­le tzv. sed­lia­ce­ho baro­ka” (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o Hola­šo­vi­ciach pochá­dza z roku 1263. V roku 1292 daro­val kráľ Vác­lav II. dedi­nu cis­ter­cián­ske­mu kláš­to­ru vo Vyš­šom Bro­de, v kto­ré­ho vlast­níc­tve zosta­la až do roku 1848. Medzi rok­mi 15201525 zasiah­la obec moro­vá epi­dé­mia, kto­rá zane­cha­la naži­ve len dvoch oby­va­te­ľov. Na pamiat­ku tej­to uda­los­ti bol na sever­nom okra­ji dedi­ny posta­ve­ný moro­vý stĺp. Kláš­tor násled­ne osíd­lil obec nový­mi osad­ník­mi z Bavor­ska a Rakús­ka. Po dru­hej sve­to­vej voj­ne doš­lo k odsu­nu nemec­kých oby­va­te­ľov, od roku 1990 pre­šla obec roz­siah­ly­mi rekon­štruk­cia­mi a bola opäť osíd­le­ná. Hola­šo­vi­ce sú pova­žo­va­né za vzor juho­čes­ké­ho vidiec­ke­ho síd­la oblas­ti Hlu­boc­ká Bla­ta. Dedi­na pozos­tá­va z 23 muro­va­ných hos­po­dár­skych dvo­rov obsa­hu­jú­cich cel­ko­vo 120 budov, vrá­ta­ne ryb­ní­ka, kováčs­kej diel­ne a kapl­n­ky. Sú posta­ve­né v štý­le juho­čes­ké­ho ľudo­vé­ho baro­ka, uspo­ria­da­né do tva­ru U” s dvo­rom upro­stred a s prie­če­lia­mi orien­to­va­ný­mi sme­rom k cen­trál­nej širo­kej náv­si. Budo­vy pochá­dza­jú z 18. až 20. sto­ro­čia, pri­čom väč­ši­na bola posta­ve­ná v dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia. Kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho bola posta­ve­ná v roku 1755 (Wiki­pe­dia). Vďa­ka svo­jej jedi­neč­nej archi­tek­tú­re a zacho­va­né­mu stre­do­ve­ké­mu urba­nis­tic­ké­mu uspo­ria­da­niu boli Hola­šo­vi­ce v roku 1995 vyhlá­se­né za dedin­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu a v roku 1998 zapí­sa­né do zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. Dnes obec žije bež­ným živo­tom, pri­čom väč­ši­na budov je v súkrom­nom vlast­níc­tve a slú­ži na trva­lé býva­nie (Wiki­pe­dia). V obci sa tiež kona­jú rôz­ne ľudo­vé sláv­nos­ti a podu­ja­tia, kto­ré pri­po­mí­na­jú tra­dič­ný vidiec­ky život. Zau­jí­ma­vos­ťou je aj neďa­le­ký mega­li­tic­ký kruh, pre­zý­va­ný juho­čes­ké Sto­ne­hen­ge” (kudyz​nu​dy​.cz).


Hola­šo­vi­ce is loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 16 kilo­me­ters west of Čes­ké Budějo­vi­ce. It is part of the muni­ci­pa­li­ty of Jan­kov and is kno­wn for its well-​preserved archi­tec­tu­re in the so-​called Rural Baro­que” sty­le (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of Hola­šo­vi­ce dates back to 1263. In 1292, King Wen­ces­laus II dona­ted the vil­la­ge to the Cis­ter­cian monas­te­ry in Vyš­ší Brod, whe­re it remai­ned until 1848. Bet­we­en 1520 and 1525, the vil­la­ge was struck by a pla­gue epi­de­mic that left only two inha­bi­tants ali­ve. To com­me­mo­ra­te this event, a pla­gue column was erec­ted on the nort­hern edge of the vil­la­ge. The monas­te­ry sub­se­qu­en­tly resett­led the vil­la­ge with new sett­lers from Bava­ria and Aus­tria. After World War II, the Ger­man inha­bi­tants were expel­led, and sin­ce 1990, the vil­la­ge has under­go­ne exten­si­ve reno­va­ti­ons and has been resett­led again. Hola­šo­vi­ce is con­si­de­red a model South Bohe­mian rural sett­le­ment of the Hlu­boc­ká Bla­ta area. The vil­la­ge con­sists of 23 brick farm­ste­ads with a total of 120 buil­dings, inc­lu­ding a pond, a blacks­mit­h’s works­hop, and a cha­pel. The­se buil­dings are cons­truc­ted in the South Bohe­mian folk baro­que sty­le, arran­ged in a U” sha­pe around a cour­ty­ard, with faca­des facing the wide cen­tral vil­la­ge gre­en. The buil­dings date from the 18th to the 20th cen­tu­ries, with most built in the second half of the 19th cen­tu­ry. The Cha­pel of St. John of Nepo­muk was built in 1755 (Wiki­pe­dia). Thanks to its uni­que archi­tec­tu­re and pre­ser­ved medie­val urban lay­out, Hola­šo­vi­ce was dec­la­red a vil­la­ge con­ser­va­ti­on area in 1995 and added to the UNESCO World Heri­ta­ge List in 1998. Today, the vil­la­ge is inha­bi­ted and most buil­dings are pri­va­te­ly owned and used for per­ma­nent resi­den­ce (Wiki­pe­dia). The vil­la­ge also hosts vari­ous folk fes­ti­vals and events celeb­ra­ting tra­di­ti­onal rural life. A near­by mega­lit­hic circ­le, nick­na­med the South Bohe­mian Sto­ne­hen­ge,” is also of inte­rest (kudyz​nu​dy​.cz).


Hola­šo­vi­ce liegt etwa 16 Kilo­me­ter west­lich von Čes­ké Budějo­vi­ce. Es ist Teil der Geme­in­de Jan­kov und bekannt für sei­ne gut erhal­te­ne Archi­tek­tur im soge­nann­ten Bäu­er­li­chen Barock” (Wiki­pe­dia). Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Hola­šo­vi­ce stammt aus dem Jahr 1263. Im Jahr 1292 schenk­te König Wen­zel II. das Dorf dem Zis­ter­zien­serk­los­ter in Vyš­ší Brod, in des­sen Besitz es bis 1848 blieb. Zwis­chen 1520 und 1525 wur­de das Dorf von einer Pes­te­pi­de­mie heim­ge­sucht, die nur zwei Ein­woh­ner am Leben ließ. Zur Erin­ne­rung an die­ses Ere­ig­nis wur­de am nörd­li­chen Dorf­rand eine Pest­sä­u­le errich­tet. Das Klos­ter besie­del­te das Dorf ansch­lie­ßend mit neuen Sied­lern aus Bay­ern und Öster­re­ich. Nach dem Zwe­i­ten Weltk­rieg wur­den die deuts­chen Ein­woh­ner ver­trie­ben, und seit 1990 wur­de das Dorf umfan­gre­ich reno­viert und neu besie­delt. Hola­šo­vi­ce gilt als ein Modell eines süd­böh­mis­chen länd­li­chen Dor­fes in der Regi­on Hlu­boc­ká Bla­ta. Das Dorf bes­teht aus 23 gemau­er­ten Gehöf­ten mit ins­ge­samt 120 Gebä­u­den, darun­ter ein Teich, eine Sch­mie­de und eine Kapel­le. Die Gebä­u­de sind im süd­böh­mis­chen Volks­ba­rocks­til gebaut, in einer U”-Form um einen Hof ange­ord­net und mit den Fas­sa­den zum zen­tra­len, bre­i­ten Dorf­platz aus­ge­rich­tet. Die Gebä­u­de stam­men aus dem 18. bis 20. Jahr­hun­dert, wobei die meis­ten in der zwe­i­ten Hälf­te des 19. Jahr­hun­derts errich­tet wur­den. Die Kapel­le des Hei­li­gen Johan­nes von Nepo­muk wur­de 1755 erbaut (Wiki­pe­dia). Dank sei­ner ein­zi­gar­ti­gen Archi­tek­tur und der erhal­te­nen mit­te­lal­ter­li­chen städ­te­bau­li­chen Struk­tur wur­de Hola­šo­vi­ce 1995 zum Dorf­denk­mal­re­ser­vat erk­lärt und 1998 in die Lis­te des UNESCO-​Weltkulturerbes auf­ge­nom­men. Heute wird das Dorf bewohnt, und die meis­ten Gebä­u­de befin­den sich in Pri­vat­be­sitz und die­nen als Dau­er­wohn­sitz (Wiki­pe­dia). Das Dorf verans­tal­tet auch vers­chie­de­ne Volks­fes­te und Verans­tal­tun­gen, die das tra­di­ti­onel­le Land­le­ben feiern. Ein nahe­ge­le­ge­ner mega­lit­his­cher Kre­is, der als Süd­böh­mis­ches Sto­ne­hen­ge” bez­e­ich­net wird, ist eben­falls eine Att­rak­ti­on (kudyz​nu​dy​.cz).


Hola­šo­vi­ce se nachá­ze­jí přib­liž­ně 16 kilo­met­rů západ­ně od Čes­kých Budějo­vic. Jsou sou­čás­tí obce Jan­kov a jsou zná­mé svou zacho­va­lou archi­tek­tu­rou ve sty­lu tzv. sel­ské baro­ko” (Wiki­pe­dia). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Hola­šo­vi­cích pochá­zí z roku 1263. V roce 1292 daro­val král Vác­lav II. ves­ni­ci cis­ter­ciác­ké­mu kláš­te­ru ve Vyš­ším Bro­dě, v jehož vlast­nic­tví zůs­ta­la až do roku 1848. Mezi lety 15201525 zasáh­la obec moro­vá epi­de­mie, kte­rá necha­la naži­vu jen dva oby­va­te­le. Na památ­ku této udá­los­ti byl na sever­ním okra­ji ves­ni­ce posta­ven moro­vý sloup. Kláš­ter násled­ně osíd­lil ves­ni­ci nový­mi osad­ní­ky z Bavor­ska a Rakous­ka. Po dru­hé světo­vé vál­ce doš­lo k odsu­nu němec­kých oby­va­tel, od roku 1990 proš­la obec roz­sáh­lý­mi rekons­truk­ce­mi a byla zno­vu osíd­le­na. Hola­šo­vi­ce jsou pova­žo­vá­ny za vzor jiho­čes­ké­ho ven­kov­ské­ho síd­la oblas­ti Hlu­boc­ká Bla­ta. Ves­ni­ce se sklá­dá z 23 zděných hos­po­dá­řs­kých dvo­rů obsa­hu­jí­cích cel­kem 120 budov, včet­ně ryb­ní­ka, kovár­ny a kap­le. Jsou posta­ve­ny ve sty­lu jiho­čes­ké­ho lido­vé­ho baro­ka, uspo­řá­dá­ny do tva­ru U” s dvo­rem upros­třed a s průče­lí­mi orien­to­va­ný­mi směrem k cen­trál­ní širo­ké náv­si. Budo­vy pochá­ze­jí z 18. až 20. sto­le­tí, při­čemž vět­ši­na byla posta­ve­na v dru­hé polo­vi­ně 19. sto­le­tí. Kap­le sva­té­ho Jana Nepo­muc­ké­ho byla posta­ve­na v roce 1755 (Wiki­pe­dia). Díky své jedi­neč­né archi­tek­tu­ře a zacho­va­né­mu stře­do­věké­mu urba­nis­tic­ké­mu uspo­řá­dá­ní byly Hola­šo­vi­ce v roce 1995 vyhlá­še­ny ves­nic­kou památ­ko­vou rezer­va­cí a v roce 1998 zapsá­ny na sez­nam světo­vé­ho dědic­tví UNESCO. Dnes ves­ni­ce žije běž­ným živo­tem, při­čemž vět­ši­na budov je v souk­ro­mém vlast­nic­tví a slou­ží k trva­lé­mu byd­le­ní (Wiki­pe­dia). Ve ves­ni­ci se také kona­jí růz­né lido­vé slav­nos­ti a akce, kte­ré při­po­mí­na­jí tra­dič­ní ven­kov­ský život. Zají­ma­vos­tí je i neda­le­ký mega­li­tic­ký kruh, přez­dí­va­ný jiho­čes­ké Sto­ne­hen­ge” (kudyz​nu​dy​.cz).


Odka­zy

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Blansko – brána Moravského krasu

Hits: 65

Blan­sko je okres­né mes­to v Juho­mo­rav­skom kra­ji v Čes­kej repub­li­ke, ležia­ce pri­bliž­ne 19 km sever­ne od Brna, v údo­lí rie­ky Svi­ta­vy (Wiki­pe­dia). Blan­sko sa nachá­dza v Dra­han­skej vrcho­vi­ne. Východ­ná časť úze­mia mes­ta leží v Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Morav­ský kras (Wiki­pe­dia). K 1. janu­áru 2024 malo mes­to pri­bliž­ne 20 185 oby­va­te­ľov (blan​sko​.cz).

Mes­to je čas­to ozna­čo­va­né ako Brá­na Morav­ské­ho kra­su” vďa­ka svo­jej polo­he v blíz­kos­ti uni­kát­nych kra­so­vých javov, ako sú prie­pasť Maco­cha a jas­ky­ne Pun­kva (Blan­sko). Prvá písom­ná zmien­ka o Blan­sku pochá­dza z roku 1136, keď bolo pred­me­tom spo­ru medzi olo­mouc­kým bis­ku­pom Jin­dři­chom Zdí­kom a knie­ža­ťom Vra­ti­sla­vom z Brna o prá­vo posta­viť kos­tol v obci . Pôvod­ná osa­da sa nachá­dza­la na pra­vom bre­hu Svi­ta­vy, dnes zná­ma ako Sta­ré Blan­sko. Kon­com 14. sto­ro­čia zača­la na ľavom bre­hu rie­ky vzni­kať nová osa­da, Nové Blan­sko, kto­rá sa neskôr sta­la jad­rom moder­né­ho mes­ta. Obe čas­ti sa admi­ni­stra­tív­ne a eko­no­mic­ky zlú­či­li v roku 1526. V 16. sto­ro­čí, počas vlá­dy rodu Žal­kov­ských zo Žal­ko­vic, bolo Blan­sko pový­še­né na trho­vé mes­teč­ko a gotic­ká pev­nosť bola pre­sta­va­ná na rene­sanč­ný zámok. V roku 1698 zís­ka­la pan­stvo rodi­na Gell­hor­nov­cov, kto­rá tu zalo­ži­la prvú hutu a žele­zia­reň. V roku 1766 Blan­sko odkú­pil rod Salm-​Reifferscheidt, kto­rý ho vlast­nil až do roku 1945. V prvej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia žele­ziar­ne pros­pe­ro­va­li a doš­lo k roz­vo­ju výro­by ume­lec­kej lia­ti­ny. V roku 1849 bola otvo­re­ná želez­nič­ná trať z Brna do Čes­kej Tře­bo­vej, čo pris­pe­lo k ďal­šie­mu roz­vo­ju mes­ta. V roku 1905 ude­lil Fran­ti­šek Jozef I. Blan­sku šta­tút mes­ta (blan​sko​.cz). 

Medzi význam­né pamiat­ky v Blan­sku pat­rí zámok Blan­sko, kto­rý bol pôvod­ne gotic­kou pev­nos­ťou a neskôr pre­sta­va­ný na rene­sanč­ný zámok. V súčas­nos­ti slú­ži ako múze­um s expo­zí­ci­ou ume­lec­kej lia­ti­ny. Ďal­šou zau­jí­ma­vos­ťou je dre­ve­ný kos­to­lík svä­tej Paras­kie­vy, pre­ne­se­ný sem z Pod­kar­pat­skej Rusi v roku 1936 (blan​sko​.cz). Kon­krét­nym jeho domo­von bolo Niž­né Seliš­te. Pre­ne­se­nie ho zachrá­ni­lo pred istou ska­zou (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kos­tol svä­té­ho Mar­ti­na ponú­ka mož­nosť výstu­pu na vežu s vyhliad­kou na celé mes­to a oko­lie (blan​sko​.cz). Blan­sko je výcho­dis­ko­vým bodom pre náv­šte­vy Morav­ské­ho kra­su, kto­rý ponú­ka množ­stvo turis­tic­kých a cyk­lis­tic­kých trás. Mes­to dis­po­nu­je kva­lit­nou špor­to­vou infra­štruk­tú­rou, vrá­ta­ne kry­té­ho a von­kaj­šie­ho pla­vec­ké­ho bazé­na, zim­né­ho šta­di­ó­na, teni­so­vých a volej­ba­lo­vých kur­tov či bowlin­go­vej haly. Blan­sko je zná­me svo­jou prie­my­sel­nou tra­dí­ci­ou, naj­mä v oblas­ti stro­jár­stva a hut­níc­tva (Bla­nen­sko). Tech­nic­ká pamiat­ka Kla­mo­va huť sa nachá­dza na úzkom ostro­ve medzi kory­tom rie­ky Svi­ta­va a ume­lým násy­pom pri želez­nič­nej tra­ti Brno – Čes­ká Tře­bo­vá. Zacho­va­la sa prí­zem­ný objekt bez vyso­kej pece, pred­sta­vu­je typic­kú prie­my­sel­nú archi­tek­tú­ru polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Huta Pau­lin­ka pat­ri­la medzi tzv. sal­mov­ské žele­ziar­ne, od kon­ca 19. sto­ro­čia fun­go­va­la ako zlie­va­reň. Pome­no­va­nie zís­ka­la pod­ľa man­žel­ky maji­te­ľa pan­stva K. J. Sal­ma, kňaž­nej Pau­li­ny z Auer­sper­gu (Infor­mač­ná tabuľa).

V Blan­sku je pre­zen­to­va­ná tzv. Sta­ni­ca Európ­ske ces­ty žele­za. Pro­jekt Ces­ta žele­za Morav­ským kra­som je súčas­ťou európ­ske­ho pro­jek­tu. Záme­rom je pro­pa­go­vať dôle­ži­té loka­li­ty európ­ske­ho žele­ziar­stva v minu­los­ti. V Blan­sku sa začiat­ky sys­te­ma­tic­ké­ho záuj­mu hut­níc­tva datu­jú od kon­ca 8. sto­ro­čia. Do rudo­nos­nej stred­nej čas­ti Morav­ské­ho kra­su vstú­pi­li pros­pek­to­ri, baní­ci, hut­ní­ci, ková­či, uhlia­ri (Infor­mač­ná tabuľa).


Blan­sko is a dis­trict town in the South Mora­vian Regi­on of the Czech Repub­lic, loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 19 km north of Brno, in the val­ley of the Svi­ta­va River (Wiki­pe­dia). Blan­sko is situ­ated in the Dra­han­ská High­lands. The eas­tern part of the town’s ter­ri­to­ry lies wit­hin the Mora­vian Karst Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area (Wiki­pe­dia). As of Janu­ary 1, 2024, the town had app­ro­xi­ma­te­ly 20,185 inha­bi­tants (blan​sko​.cz).

The town is often refer­red to as the Gate­way to the Mora­vian Karst” due to its pro­xi­mi­ty to uni­que karst phe­no­me­na, such as the Maco­cha Abyss and the Pun­kva Caves (Blan­sko). The first writ­ten men­ti­on of Blan­sko dates back to 1136 when it was the sub­ject of a dis­pu­te bet­we­en Olo­mouc Bis­hop Jin­dřich Zdík and Prin­ce Vra­ti­slav of Brno over the right to build a church in the vil­la­ge. The ori­gi­nal sett­le­ment was loca­ted on the right bank of the Svi­ta­va River, now kno­wn as Old Blan­sko. By the late 14th cen­tu­ry, a new sett­le­ment, New Blan­sko, began to emer­ge on the left bank of the river, later beco­ming the core of the modern town. The two parts were admi­ni­stra­ti­ve­ly and eco­no­mi­cal­ly uni­ted in 1526. In the 16th cen­tu­ry, under the rule of the Žal­kov­ský fami­ly of Žal­ko­vi­ce, Blan­sko was ele­va­ted to a mar­ket town, and the Got­hic for­tress was rebu­ilt into a Renais­san­ce cha­te­au. In 1698, the esta­te was acqu­ired by the Gell­horn fami­ly, who estab­lis­hed the first foun­dry and iron­works here. In 1766, Blan­sko was pur­cha­sed by the Salm-​Reifferscheidt fami­ly, who owned it until 1945. In the first half of the 19th cen­tu­ry, the iron­works pros­pe­red, and the pro­duc­ti­on of artis­tic cast iron flou­ris­hed. In 1849, the rai­lway line from Brno to Čes­ká Tře­bo­vá was ope­ned, con­tri­bu­ting to the town’s furt­her deve­lop­ment. In 1905, Empe­ror Franz Joseph I gran­ted Blan­sko town sta­tus (blan​sko​.cz).

Notab­le land­marks in Blan­sko inc­lu­de the Blan­sko Cha­te­au, ori­gi­nal­ly a Got­hic for­tress later rebu­ilt into a Renais­san­ce cha­te­au. It now ser­ves as a muse­um fea­tu­ring an exhi­bi­ti­on of artis­tic cast iron. Anot­her att­rac­ti­on is the wooden Church of St. Paras­che­va, relo­ca­ted here from Sub­car­pat­hian Rut­he­nia in 1936 (blan​sko​.cz). Its ori­gi­nal home was Niž­né Seliš­te, and the relo­ca­ti­on saved it from ine­vi­tab­le decay (infor­ma­ti­on board). The Church of St. Mar­tin offers visi­tors the oppor­tu­ni­ty to climb its tower for vie­ws of the town and sur­roun­ding area (blan​sko​.cz). Blan­sko ser­ves as a star­ting point for visits to the Mora­vian Karst, which offers nume­rous hiking and cyc­ling trails. The town has excel­lent sports faci­li­ties, inc­lu­ding indo­or and out­do­or swim­ming pools, an ice rink, ten­nis and vol­le­y­ball courts, and a bowling hall. Blan­sko is kno­wn for its indus­trial tra­di­ti­on, par­ti­cu­lar­ly in engi­ne­e­ring and metal­lur­gy (Bla­nen­sko).

The Klam Iron­works is an indus­trial monu­ment loca­ted on a nar­row island bet­we­en the Svi­ta­va River and an arti­fi­cial embank­ment near the Brno-​Česká Tře­bo­vá rai­lway line. The pre­ser­ved ground-​level struc­tu­re, wit­hout a blast fur­na­ce, repre­sents typi­cal 19th-​century indus­trial archi­tec­tu­re. The Pau­lin­ka Iron­works was part of the so-​called Salm iron­works and func­ti­oned as a foun­dry from the late 19th cen­tu­ry. It was named after Prin­cess Pau­li­na of Auer­sperg, the wife of the esta­te owner K. J. Salm (infor­ma­ti­on board).

Blan­sko also fea­tu­res the Sta­ti­on of the Euro­pe­an Iron Rou­te.” The pro­ject Iron Rou­te through the Mora­vian Karst” is part of a Euro­pe­an ini­tia­ti­ve aiming to pro­mo­te sig­ni­fi­cant his­to­ri­cal iron­wor­king sites. In Blan­sko, the sys­te­ma­tic inte­rest in metal­lur­gy dates back to the late 8th cen­tu­ry, when pros­pec­tors, miners, metal­lur­gists, blacks­miths, and char­co­al bur­ners ente­red the ore-​rich cen­tral part of the Mora­vian Karst (infor­ma­ti­on board).


Blan­sko je okres­ní měs­to v Jiho­mo­rav­ském kra­ji v Čes­ké repub­li­ce, leží­cí přib­liž­ně 19 km sever­ně od Brna, v údo­lí řeky Svi­ta­vy (Wiki­pe­dia). Blan­sko se nachá­zí v Dra­han­ské vrcho­vi­ně. Východ­ní část úze­mí měs­ta leží v Chrá­něné kra­jin­né oblas­ti Morav­ský kras (Wiki­pe­dia). K 1. led­nu 2024 mělo měs­to přib­liž­ně 20 185 oby­va­tel (blan​sko​.cz).

Měs­to je čas­to ozna­čo­vá­no jako Brá­na Morav­ské­ho kra­su” díky své polo­ze v blíz­kos­ti uni­kát­ních kra­so­vých jevů, jako jsou pro­past Maco­cha a Pun­kev­ní jes­ky­ně (Blan­sko). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Blan­sku pochá­zí z roku 1136, kdy bylo před­mětem spo­ru mezi olo­mouc­kým bis­ku­pem Jin­dři­chem Zdí­kem a kní­že­tem Vra­ti­sla­vem z Brna o prá­vo posta­vit kos­tel v obci. Původ­ní osa­da se nachá­ze­la na pra­vém bře­hu Svi­ta­vy, dnes zná­má jako Sta­ré Blan­sko. Kon­cem 14. sto­le­tí zača­la na levém bře­hu řeky vzni­kat nová osa­da, Nové Blan­sko, kte­rá se později sta­la jád­rem moder­ní­ho měs­ta. Obě čás­ti byly admi­ni­stra­tiv­ně a eko­no­mic­ky slou­če­ny v roce 1526. V 16. sto­le­tí, za vlá­dy rodu Žal­kov­ských ze Žal­ko­vic, bylo Blan­sko pový­še­no na trho­vé měs­teč­ko a gotic­ká tvrz byla pře­sta­věna na rene­sanč­ní zámek. V roce 1698 zís­ka­la pan­ství rodi­na Gell­hor­nů, kte­rá zde zalo­ži­la prv­ní huť a žele­zár­nu. V roce 1766 Blan­sko odkou­pil rod Salm-​Reifferscheidt, kte­rý ho vlast­nil až do roku 1945. V prv­ní polo­vi­ně 19. sto­le­tí žele­zár­ny pros­pe­ro­va­ly a roz­vi­nu­la se výro­ba umělec­ké liti­ny. V roce 1849 byla ote­vře­na želez­nič­ní trať z Brna do Čes­ké Tře­bo­vé, což přis­pělo k dal­ší­mu roz­vo­ji měs­ta. V roce 1905 udělil Fran­ti­šek Josef I. Blan­sku sta­tut měs­ta (blan​sko​.cz).

K význam­ným památ­kám Blan­ska patří zámek Blan­sko, původ­ně gotic­ká tvrz pře­sta­věná na rene­sanč­ní zámek, dnes slou­ží­cí jako muze­um s expo­zi­cí umělec­ké liti­ny. Dal­ší zají­ma­vos­tí je dře­věný kos­te­lík sva­té Paras­ki­vy, pře­ne­se­ný sem z Pod­kar­pat­ské Rusi v roce 1936 (blan​sko​.cz). Jeho původ­ním domo­vem bylo Niž­né Seliš­tě a pře­ne­se­ní ho zachrá­ni­lo před jis­tou zká­zou (infor­mač­ní tabu­le). Kos­tel sva­té­ho Mar­ti­na nabí­zí mož­nost výstu­pu na věž s vyhlíd­kou na celé měs­to a oko­lí (blan​sko​.cz). Blan­sko je výcho­zím bodem pro návš­těvy Morav­ské­ho kra­su, kte­rý nabí­zí množ­ství turis­tic­kých a cyk­lis­tic­kých tras. Měs­to dis­po­nu­je kva­lit­ní spor­tov­ní infras­truk­tu­rou, včet­ně kry­té­ho a ven­kov­ní­ho bazé­nu, zim­ní­ho sta­di­onu, teni­so­vých a volej­ba­lo­vých kur­tů nebo bowlin­go­vé haly. Blan­sko je zná­mé svou průmys­lo­vou tra­di­cí, zej­mé­na v oblas­ti stro­jí­ren­ství a hut­nic­tví (Bla­nen­sko).

Tech­nic­ká památ­ka Kla­mo­va huť se nachá­zí na úzkém ostro­vě mezi kory­tem řeky Svi­ta­vy a umělým náspem při želez­nič­ní tra­ti Brno – Čes­ká Tře­bo­vá. Docho­val se pří­zem­ní objekt bez vyso­ké pece, před­sta­vu­jí­cí typic­kou průmys­lo­vou archi­tek­tu­ru polo­vi­ny 19. sto­le­tí. Huť Pau­lin­ka patři­la mezi tzv. sal­mov­ské žele­zár­ny a od kon­ce 19. sto­le­tí fun­go­va­la jako slé­vár­na. Jmé­no zís­ka­la pod­le man­žel­ky maji­te­le pan­ství K. J. Sal­ma, kněž­ny Pau­li­ny z Auer­sper­gu (Infor­mač­ní tabule).

V Blan­sku je pre­zen­to­vá­na tzv. Sta­ni­ce Evrop­ské ces­ty žele­za. Pro­jekt Ces­ta žele­za Morav­ským kra­sem je sou­čás­tí evrop­ské­ho pro­jek­tu. Cílem je pro­pa­go­vat důle­ži­té loka­li­ty evrop­ské­ho hut­nic­tví v minu­los­ti. V Blan­sku se počát­ky sys­te­ma­tic­ké­ho záj­mu o hut­nic­tví datu­jí od kon­ce 8. sto­le­tí, kdy do rudo­nos­né střed­ní čás­ti Morav­ské­ho kra­su vstou­pi­li pros­pek­to­ři, hor­ní­ci, hut­ní­ci, ková­ři a uhlí­ři (Infor­mač­ní tabule).


Krajina, Biotopy, Česko, Hory, Organizmy, Príroda, Rastliny, Severná Morava, Zahraničie

Vresovisko Bílová

Hits: 44

Vre­so­vis­ko Bílo­vá je prí­rod­ná pamiat­ka nachá­dza­jú­ca sa v Hos­týn­skych vrchoch na Mora­ve, v blíz­kos­ti osa­dy Bílo­vá, pri­bliž­ne 1,9 km východ­ne od obce Raj­no­cho­vi­ce (kudyz​nu​dy​.cz). Táto loka­li­ta bola vyhlá­se­ná za chrá­ne­né úze­mie 1. októb­ra 1982 a roz­kla­dá sa na plo­che 3 ha (mapy​.cz). Je situ­ova­ná na mier­nom, pre­važ­ne juho­vý­chod­nom sva­hu vrcho­lu Klí­nec (kudyz​nu​dy​.cz). Vre­so­vis­ko Bílo­vá pred­sta­vu­je jedi­né súvis­lé vre­so­vis­ko s boha­tým výsky­tom jalov­ca oby­čaj­né­ho (Juni­pe­rus com­mu­nis) a vre­su oby­čaj­né­ho (Cal­lu­na vul­ga­ris) v celých Hos­týn­skych vrchoch. Ten­to bio­top je v Kar­pat­skej fyto­ge­o­gra­fic­kej oblas­ti Čes­kej repub­li­ky veľ­mi vzác­ny. Okrem domi­nant­ných dru­hov tu ras­tú aj smil­ka tuhá (Nar­dus stric­ta), pla­vúň vid­lač­ka (Lyco­po­dium cla­va­tum), brus­ni­ca čučo­ried­ko­vá (Vac­ci­nium myr­til­lus), mate­ri­na dúš­ka vaj­co­vi­tá (Thy­mus pule­gi­oides), nátrž­ník vzpria­me­ný (Poten­til­la erec­ta), púpa­va bez­by­ľo­vá (Car­li­na acau­lis), fial­ka les­ná (Viola rei­chen­ba­chia­na), hlu­chav­ka škvr­ni­tá (Lamium macu­la­tum), (Stel­la­ria gra­mi­nea), nezá­bud­ka les­ná (Myo­so­tis syl­va­ti­ca) a mlieč­nik chvoj­ko­vý (Eup­hor­bia cypa­ris­sias). Pôvod­ne bola loka­li­ta využí­va­ná ako pod­hor­ská pas­tvi­na. Po ukon­če­ní pase­nia oviec však doš­lo k ohro­ze­niu vre­so­vis­ka zaras­ta­ním nále­to­vý­mi dre­vi­na­mi, pre­dov­šet­kým smre­kom a bre­zou. V posled­ných rokoch je lúka cie­le­ne kose­ná ako náh­ra­da pase­nia a sú odstra­ňo­va­né nále­to­vé dre­vi­ny. Časť loka­li­ty je však, vďa­ka nedos­ta­toč­nej sta­rost­li­vos­ti v minu­los­ti, ako uni­kát­ny bio­top už stra­te­ná (Jana Hum­po­líč­ko­vá).

Táto loka­li­ta je význam­ná nie­len z bota­nic­ké­ho hľa­dis­ka, ale aj ako ukáž­ka tra­dič­né­ho hos­po­dá­re­nia v pod­hor­ských oblas­tiach. Udr­žia­va­nie vre­so­vis­ka je kľú­čo­vé pre zacho­va­nie bio­di­ver­zi­ty a ochra­nu vzác­nych dru­hov rast­lín. Vre­so­vis­ko Bílo­vá je prí­stup­né po čer­ve­no zna­če­nom turis­tic­kom chod­ní­ku medzi Raj­no­cho­vi­ca­mi a osa­dou Lázy. Náv­štev­ní­ci by mali rešpek­to­vať pra­vid­lá ochra­ny prí­ro­dy a pohy­bo­vať sa len po vyzna­če­ných ces­tách, aby nedoš­lo k poško­de­niu cit­li­vé­ho eko­sys­té­mu vre­so­vis­ka (turis​ti​ka​.cz).


The Bílo­vá Heat­hland is a natu­ral monu­ment loca­ted in the Hos­týn Hills in Mora­via, near the Bílo­vá sett­le­ment, app­ro­xi­ma­te­ly 1.9 km east of the vil­la­ge of Raj­no­cho­vi­ce (kudyz​nu​dy​.cz). This area was dec­la­red a pro­tec­ted site on Octo­ber 1, 1982, and covers an area of 3 hec­ta­res (mapy​.cz). It is situ­ated on a gen­tle, pre­do­mi­nan­tly sout­he­as­tern slo­pe of the Klí­nec hill (kudyz​nu​dy​.cz). The Bílo­vá Heat­hland repre­sents the only con­ti­nu­ous heat­hland with a rich pre­sen­ce of com­mon juni­per (Juni­pe­rus com­mu­nis) and com­mon heat­her (Cal­lu­na vul­ga­ris) in the enti­re Hos­týn Hills. This habi­tat is very rare in the Car­pat­hian phy­to­ge­og­rap­hic regi­on of the Czech Republic.

In addi­ti­on to the domi­nant spe­cies, other plants found here inc­lu­de mat grass (Nar­dus stric­ta), stag’s‑horn club­moss (Lyco­po­dium cla­va­tum), bil­ber­ry (Vac­ci­nium myr­til­lus), broad-​leaved thy­me (Thy­mus pule­gi­oides), upright cinqu­e­fo­il (Poten­til­la erec­ta), dwarf car­li­ne thist­le (Car­li­na acau­lis), ear­ly dog-​violet (Viola rei­chen­ba­chia­na), spot­ted dead-​nettle (Lamium macu­la­tum), les­ser stitch­wort (Stel­la­ria gra­mi­nea), wood forget-​me-​not (Myo­so­tis syl­va­ti­ca), and cyp­ress spur­ge (Eup­hor­bia cypa­ris­sias).

Ori­gi­nal­ly, the site was used as a sub­mon­ta­ne pas­tu­re. Howe­ver, after gra­zing cea­sed, the heat­hland beca­me thre­a­te­ned by the enc­ro­ach­ment of pione­er tre­es, espe­cial­ly spru­ce and birch. In recent years, the mea­dow has been inten­ti­onal­ly mown as a sub­sti­tu­te for gra­zing, and inva­si­ve tree gro­wth is being remo­ved. Nevert­he­less, due to insuf­fi­cient care in the past, part of this uni­que habi­tat has alre­a­dy been lost (Jana Humpolíčková).

This loca­ti­on is sig­ni­fi­cant not only from a bota­ni­cal per­spec­ti­ve but also as an exam­ple of tra­di­ti­onal far­ming prac­ti­ces in sub­mon­ta­ne are­as. Main­tai­ning the heat­hland is cru­cial for pre­ser­ving bio­di­ver­si­ty and pro­tec­ting rare plant spe­cies. The Bílo­vá Heat­hland is acces­sib­le via the red-​marked hiking trail bet­we­en Raj­no­cho­vi­ce and the Lázy sett­le­ment. Visi­tors should res­pect natu­re con­ser­va­ti­on rules and stick to desig­na­ted paths to avo­id dama­ging the sen­si­ti­ve heat­hland eco­sys­tem (turis​ti​ka​.cz).


Vře­so­viš­tě Bílo­vá je pří­rod­ní památ­ka nachá­ze­jí­cí se v Hos­týn­ských vrších na Mora­vě, poblíž osa­dy Bílo­vá, přib­liž­ně 1,9 km východ­ně od obce Raj­no­cho­vi­ce (kudyz​nu​dy​.cz). Tato loka­li­ta byla vyhlá­še­na chrá­něným úze­mím 1. říj­na 1982 a rozk­lá­dá se na plo­še 3 hek­ta­rů (mapy​.cz). Nachá­zí se na mír­ném, pře­váž­ně jiho­vý­chod­ním sva­hu vrcho­lu Klí­nec (kudyz​nu​dy​.cz). Vře­so­viš­tě Bílo­vá před­sta­vu­je jedi­né sou­vis­lé vře­so­viš­tě s boha­tým výsky­tem jalov­ce obec­né­ho (Juni­pe­rus com­mu­nis) a vře­su obec­né­ho (Cal­lu­na vul­ga­ris) v celých Hos­týn­ských vrších. Ten­to bio­top je v kar­pat­ské fyto­ge­o­gra­fic­ké oblas­ti Čes­ké repub­li­ky vel­mi vzácný.

Kro­mě domi­nan­tních dru­hů zde ros­tou také smil­ka tuhá (Nar­dus stric­ta), pla­vuň vid­lač­ka (Lyco­po­dium cla­va­tum), brus­ni­ce borův­ka (Vac­ci­nium myr­til­lus), mate­ří­douš­ka vej­či­tá (Thy­mus pule­gi­oides), moch­na pří­má (Poten­til­la erec­ta), pupa­va bez­lo­dyž­ná (Car­li­na acau­lis), viol­ka les­ní (Viola rei­chen­ba­chia­na), hlu­chav­ka skvr­ni­tá (Lamium macu­la­tum), pta­či­nec trá­vo­vi­tý (Stel­la­ria gra­mi­nea), pomněn­ka les­ní (Myo­so­tis syl­va­ti­ca) a pry­šec chvoj­ka (Eup­hor­bia cypa­ris­sias).

Původ­ně byla loka­li­ta využí­vá­na jako pod­hor­ská pas­tvi­na. Po ukon­če­ní pas­tvy ovcí však doš­lo k ohro­že­ní vře­so­viš­tě zarůs­tá­ním nále­to­vý­mi dře­vi­na­mi, zej­mé­na smr­kem a bří­zou. V posled­ních letech je lou­ka cíle­ně kose­ná jako náh­ra­da pas­tvy a jsou odstra­ňo­vá­ny nále­to­vé dře­vi­ny. Část loka­li­ty však, díky nedos­ta­teč­né péči v minu­los­ti, jako uni­kát­ní bio­top již nená­vrat­ně zanik­la (Jana Humpolíčková).

Tato loka­li­ta je význam­ná nejen z bota­nic­ké­ho hle­dis­ka, ale i jako ukáz­ka tra­dič­ní­ho hos­po­da­ře­ní v pod­hor­ských oblas­tech. Udr­žo­vá­ní vře­so­viš­tě je klí­čo­vé pro zacho­vá­ní bio­di­ver­zi­ty a ochra­nu vzác­ných dru­hů rost­lin. Vře­so­viš­tě Bílo­vá je pří­stup­né po čer­ve­ně zna­če­né turis­tic­ké stez­ce mezi Raj­no­cho­vi­ce­mi a osa­dou Lázy. Návš­těv­ní­ci by měli res­pek­to­vat pra­vid­la ochra­ny pří­ro­dy a pohy­bo­vat se pou­ze po vyzna­če­ných ces­tách, aby nedoš­lo k poško­ze­ní cit­li­vé­ho eko­sys­té­mu vře­so­viš­tě (turis​ti​ka​.cz).


Odka­zy

Krajina, Biotopy, Les, Malé Karpaty, Pezinské Karpaty, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Tisové skaly

Hits: 35

Tiso­vé ska­ly sú prí­rod­ná pamiat­ka nachá­dza­jú­ca sa v poho­rí Malé Kar­pa­ty, neďa­le­ko Zocho­vej cha­ty a pod vrchom Veľ­ká Homo­ľa, v kata­strál­nom úze­mí mes­ta Mod­ra (Wiki­pe­dia). Tie­to kre­men­co­vé ska­ly vznik­li počas tre­ťo­hor­né­ho vrás­ne­nia a sú význam­nou ukáž­kou gené­zy Malých Kar­pát (kam​na​vy​let​.sk). Tiso­vé ska­ly pozos­tá­va­jú z troch odde­le­ných čas­tí skal­né­ho hre­be­ňa, kto­ré vytvá­ra­jú este­tic­ky čle­ni­té a foto­ge­nic­ké mies­ta. Mra­zo­vé zvet­rá­va­nie spô­so­bi­lo vznik zau­jí­ma­vých naklo­ne­ných reli­é­fov a pod skal­ný­mi ste­na­mi sa vytvo­ri­lo kamen­né more (vypad​ni​.sk). Názov skál je odvo­de­ný od stro­mu tis, kto­rý tu kedy­si rás­tol, avšak dnes je v tej­to loka­li­te rari­tou. Pre turis­tov sú Tiso­vé ska­ly ľah­ko dostup­né. Nachá­dza­jú sa pria­mo na mod­rej turis­tic­kej znač­ke vedú­cej zo Zocho­vej cha­ty cez Zám­čis­ko do Har­mó­nie (mod​ran​ske​piv​ni​ce​.sk). Oko­lie ponú­ka aj ďal­šie zau­jí­ma­vé mies­ta, ako sú roz­hľad­ňa na Veľ­kej Homo­li, skal­né útva­ry Tra­ja jazd­ci či Čer­to­ve zuby (Soňa Mäk­ká). Tiso­vé ska­ly boli vyhlá­se­né za chrá­ne­né úze­mie v roku 1977 s roz­lo­hou 1,52 ha a sú súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty (Wiki­pe­dia).


Tiso­vé Ska­ly is a natu­ral monu­ment loca­ted in the Litt­le Car­pat­hians, near Zocho­va Cha­let and bene­ath the peak of Veľ­ká Homo­ľa, wit­hin the cadas­tral ter­ri­to­ry of the town of Mod­ra (Wiki­pe­dia). The­se quart­zi­te rocks were for­med during the Ter­tia­ry fol­ding and ser­ve as a sig­ni­fi­cant exam­ple of the gene­sis of the Litt­le Car­pat­hians (kam​na​vy​let​.sk). Tiso­vé Ska­ly con­sists of three sepa­ra­te sec­ti­ons of a roc­ky rid­ge, which cre­a­te aest­he­ti­cal­ly diver­se and pho­to­ge­nic spots. Frost weat­he­ring has resul­ted in intri­gu­ing til­ted reliefs, and a sto­ne sea has for­med bene­ath the rock walls (vypad​ni​.sk). The name of the rocks is deri­ved from the yew tree, which once grew here but is now a rari­ty in the area. Tiso­vé Ska­ly is easi­ly acces­sib­le for tou­rists. It is loca­ted direct­ly on the blue hiking trail lea­ding from Zocho­va Cha­let through Zám­čis­ko to Har­mó­nia (mod​ran​ske​piv​ni​ce​.sk). The sur­roun­ding area also offers other inte­res­ting sites, such as the Veľ­ká Homo­ľa Lookout Tower, the Three Hor­se­men rock for­ma­ti­ons, and the Devi­l’s Teeth rocks (Soňa Mäk­ká). Tiso­vé Ska­ly was dec­la­red a pro­tec­ted area in 1977, cove­ring an area of 1.52 hec­ta­res, and is part of the Litt­le Car­pat­hians Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area (Wiki­pe­dia).


Odka­zy