2016, Česko, Krajina, Mestá, Mestá, Moravské mestá, Severná Morava, Zahraničie

Vizovice – mesto slivovice

skala
Hits: 62

Vizo­vi­ce sa nachá­dza­jú 14 km východ­ne od Zlí­na v pod­ho­rí Vizo­vic­kých vrchov, na súto­ku Luto­nín­ky a Bra­tře­jov­ky. Žije tu 4800 oby­va­te­ľov. Nemec­ký názov je Wiso­witz. Má dve čas­ti: Vizo­vi­ce a Chras­těšov. His­to­ric­ké jad­ro je pamiat­ko­vou zónou. Domi­nan­tou je baro­ko­vý zámok, nachá­dza­jú sa tu dve tro­j­u­hol­ní­ko­vé námes­tia, kos­tol svä­té­ho Vavřin­ca z roku 1792. Názov mes­ta je odvo­de­ný od krst­né­ho mena Viz, čo bol variant mena Vid. Osa­da Vizo­vi­ce bola zalo­že­ná pred rokom 864 (mes​to​vi​zo​vi​ce​.cz). Vte­dy si Slo­va­nia sta­va­li opev­ne­né hra­dis­ká. Sta­re­ši­na (vla­dy­ka) Viza (Vizov) tu mal pod­ľa tere­zí­án­ske­ho kata­stra z roku 1754 na poli v Hodi­šo­ve (Josef Čiž­mář). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1261. Mest­ské výsa­dy zís­ka­li v roku 1570 (mes​to​vi​zo​vi​ce​.cz). Vizo­vi­ce sú mes­tom s tra­dí­ci­ou pále­nia sli­vo­vi­ce (Wiki­pe­dia CZ). V 13. sto­ro­čí tu bol vybu­do­va­ný kláš­tor Smil­he­im. Ku nemu pat­ri­li osa­dy: Chras­te­šov, Luto­ni­na, Drno­vi­ce, Vyso­ká Lho­ta (dnes Vyso­ké Pole), Halu­zi­ce, Zmi­lo­ňov, dedi­ny: Lič (dnes buď Lideč­ko, ale­bo Louč­ka) a Šanov, čas­ti obcí: Zád­ve­ři­ce, Žele­cho­vi­ce, Slop­né, Niv­ni­ce. Kláš­tor osi­rel v roku 1484. Uja­li sa ho v roku 1493 páni z Kun­štá­tu. Boček z Kun­štá­tu dal kláš­tor opra­viť (Josef Čiž­mář).

Rodá­ci: herec, komik Bolek Polív­ka (mes​to​vi​zo​vi​ce​.cz). Vo Vizo­vi­ciach sa koná už desiat­ky rokov fes­ti­val Vizo­vic­ké Trn­kob­ra­ní. Je naj­výz­nam­nej­šou kul­túr­nou uda­los­ťou v Zlín­skom kra­ji. Tra­dič­nou súčas­ťou je súťaž v jede­ní sliv­ko­vých gulí (vizo​vic​ke​tr​n​kob​ra​ni​.cz). Koná sa tu aj folk­o­vý fes­ti­val Valaš­ský frgál, kto­rý poria­da hudob­ná sku­pi­na Fle­ret. Ďal­ší­mi kul­túr­ny­mi akci­ami sú: Roc­ko­vý fes­ti­val Mas­ters of Rock, Vizo­vic­ké kul­túr­ne leto (Wiki­pe­dia CZ). 

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2016, České mestá, Česko, Krajina, Mestá, Mestá, Severná Morava, Zahraničie

Kelč – mesto s bohatou históriou

skala
Hits: 74

Kelč leží neďa­le­ko od Valaš­ské­ho Mezi­ří­čí, a Hra­ni­ce. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1131 (kelc​.cz). Žije tu 2685 oby­va­te­ľov na plo­che nece­lých 28 km2. Osob­nos­ti Kel­če: hudob­ný skla­da­teľ Jaro­slav Křič­ka, kato­líc­ky kňaz, peda­góg, teológ, arci­bis­kup praž­ský, prí­mas čes­ký, kar­di­nál Fran­ti­šek Tomá­šek, česko-​americký sce­ná­ris­ta, reži­sér Voj­těch Jas­ný (Wiki­pe­dia), hoke­jis­ta a fut­ba­lis­ta Vlas­ti­mil Bub­ník (Wiki­pe­dia CZ). Pôvod­ný názov obce bol Keleč, odvo­de­ný od mena Kelec, Kelek. Kel zna­me­ná mohut­ný (zvie­ra­cí) zub. Význa­mo­vo šlo o Kel­cov, resp. Kel­kov maje­tok (Hosák, Šrá­mek). Čas­ti mes­ta: Kelč, Babi­ce, Komá­ro­vi­ce, Lho­ta, Něme­ti­ce (Wiki­pe­dia CZ).

Naj­star­šie sto­py člo­ve­ka na tom­to úze­mí sú z mlad­šej doby kamen­nej. Prvé dočas­né síd­la vzni­ka­li cca 5000 rokov pred naším leto­poč­tom. Súvis­lé osíd­le­nie je dato­va­né oko­lo roku 1000. Na Stráž­nom bol ulo­že­ný poklad min­cí a zlom­ko­vé­ho strieb­ra. Veľ­ké­ho roz­kve­tu dosiah­la Kelč za bis­ku­pa Bru­na z Šaum­bur­ku. Vte­dy bolo zalo­že­né Nové měs­to Kelč, zalo­že­ná obec Posvát­no, kto­rá bola samos­tat­ná do roku 1850. Kon­com 14. sto­ro­čia pre­bie­ha­li voj­ny medzi morav­ský­mi mark­ra­bat­mi Još­tom a Pro­ko­pom a na začiat­ku 15. sto­ro­čia husit­ské voj­ny, kedy bola Kelč spus­to­še­ná. V 16. sto­ro­čí tu exis­to­val pivo­var a zača­li vzni­kať reme­sel­né cechy. V roku 1621 bola Kelč nie­koľ­ko krát vyplie­ne­ná a vypá­le­ná sused­mi s “valaš­ských pans­tiev natoľ­ko, že tu zosta­la sot­va päti­na oby­va­te­ľov. Kelč pre­sta­lo byť mes­tom. Mes­tom sa opäť sta­lo až na kon­ci 18. sto­ro­čia. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa tu roz­ší­ri­la výro­ba fajok (Ladi­slav Balet­ka).

V Kel­či sa nachá­dza pôvod­ne nesko­ro­go­tic­ký zámok zo 16. sto­ro­čia, rene­sanč­ne a baro­ko­vo upra­ve­ný v 17. sto­ro­čí. V súčas­nos­ti slú­ži ako uči­liš­te a prak­tic­ká ško­la. Far­ský kos­tol svä­té­ho Pet­ra a Pav­la a kos­tol svä­tej Kata­rí­ny, kto­rý bol pôvod­ne zámoc­kou kapl­n­kou zo 16. sto­ro­čia. Rad­ni­ca je zo začiat­ku u 17. sto­ro­čia (Ladi­slav Balet­ka).

Lite­ra­tú­ra

Hosák, Šrá­mek, 1970: Míst­ní jmé­na na Mora­vě a ve Slez­sku I, Pra­ha, p. 388, 389

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2014, 2015, 2016, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie, Živočíchy

Významné vtáčie územie Adamovské jazerá

skala
Hits: 3228

Ada­mov­ské jaze­rá sa nachá­dza­jú na 85-​om rieč­nom kilo­met­ri rie­ky Mora­va. Posky­tu­jú mož­nos­ti pre rybo­lov, let­nú rekre­áciu, kúpa­nie. Sú tu tri prí­sta­vy, pre­má­va­jú tu dve lode. Z prí­sta­vu Gbe­ly Ada­mov sa dá pre­pla­viť do Čes­kých Tvrdo­níc. Ada­mov­ské jaze­rá tvo­ria dve štr­ko­vis­ká, sú teda ume­lo vytvo­re­ný­mi vod­ný­mi plo­cha­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). Od roku 1969. Na sever­nom, ploš­ne väč­šom štr­ko­vis­ku, pre­bie­ha ťaž­ba štr­ku na západ­nej stra­ne aj v súčas­nos­ti. Na juž­nom sa nachá­dza 13 ostro­vov, hniez­di tu viac ako 80 dru­hov vtá­kov (eza​ho​rie​.sk). Kedy­si tu boli mok­ra­de, vďa­ka úpra­ve rie­ky Mora­va zanik­li (Infor­mač­ná tabu­ľa). Mes­to Gbe­ly upra­vi­lo pred časom plá­že, par­ko­va­cie plo­chy, vysa­di­lo stro­my a krí­ky, vybu­do­va­lo spr­chy, umy­vá­reň, sociál­ne zaria­de­nia. Ada­mov je mest­skou čas­ťou mes­ta Gbe­ly (gbe​ly​.sk). Ada­mov­ské jaze­rá sú oje­di­ne­lým prí­kla­dom spo­lu­ži­tia prí­ro­da a člo­ve­ka. Je len málo mies­te, kde môže­te nahliad­nuť do sve­ta vtác­tva z takej bez­pro­stred­nej blíz­kos­ti. Desať­ro­čia tu člo­vek a vtá­ky žijú ved­ľa seba (Infor­mač­ná tabuľa). 

Ada­mov­ské jaze­rá pat­ria medzi naj­výz­nam­nej­šie orni­to­lo­gic­ké loka­li­ty na Záho­rí. Sú význam­nou mig­rač­nou zastáv­kou a noco­vis­kom pre husi. Ada­mov­ské jaze­rá sú súčas­ťou Chrá­ne­né­ho vtá­čie­ho úze­mia Mora­va. Hniez­di tu tak­mer polo­vi­ca hniezd­nej popu­lá­cie na Slo­ven­sku husi divej – Anser anser. Zdr­žu­jú sa tu od feb­ru­ára do júla. Čaj­ka sme­ji­vá Larus ridi­bun­dus tu má naj­väč­šiu koló­niu na Záho­rí. Aj rybár rieč­ny Ster­na hirun­do tu osíd­ľu­je ostro­vy bez vyso­kej vege­tá­cie. V mar­ci a aprí­li tu vrcho­lí jar­ná mig­rá­cia kačíc. Tak­mer celé čier­ne sú lys­ky čier­ne – Fuli­ca atra. Pre hrdzav­ku potá­pa­vú – Net­ta rufi­na sú jaze­rá jed­ným z naj­se­ver­nej­ších hniezd­nych loka­lít. Ďal­šie dru­hy: potáp­ka choch­la­tá Podi­ceps cris­ta­tus, bre­hu­ľa rieč­na Ripa­ria ripa­ria, tra­so­chvost bie­ly Mota­cil­la alba. Zazna­me­na­né tu boli: orliak mor­ský Helia­e­e­tus albi­cil­la, kači­ca ostro­chvos­tá Anas acu­ta, kači­ca divá Anas pla­tyr­hyn­chos, potá­pač bie­ly Mer­gus albel­lus, hla­hol­ka sever­ská Bucep­ha­la clan­gul­la, trs­te­nia­rik, dudok choch­la­tý Upu­pa epops, volav­ka popo­la­vá Ardea cine­rea, chav­koš noč­ný Nyc­ti­co­rax nyc­ti­co­rax, fúzat­ka trs­ti­no­vá Panu­rus biar­mi­cus, slá­vik mod­rák Lus­ci­nia sve­ci­ca, bah­nia­ky, bro­div­ce. V polo­vi­ci novem­bra sem pri­lie­ta­jú veľ­ké kŕd­le husí. Zo seve­ru hus bie­lo­če­lá Anser albif­rons a hus sia­tin­ná Anser faba­lis. V oko­lí jazier hniez­di cíbik choch­la­tý Vanel­lus vanel­lus (Infor­mač­ná tabuľa).

V roku 2009 tu posta­vi­lo mes­to Gbe­ly osem met­rov vyso­kú dre­ve­nú roz­hľad­ňu. Domá­ci je vra­via ávé­háč­ka, čiže Ada­mov­ská vtá­čí hle­dzír­ňa (infog​lo​be​.sk). Z roz­hľad­ne je veľ­mi dob­rý výhľad nie­len na vtá­čie koló­nie a blíz­ke oko­lie, ale hlav­ne v zim­ných mesia­coch aj na vzdia­le­né Malé Kar­pa­ty, Bie­le Kar­pa­ty a Pav­lov­ské vrchy (Pála­va) (uby​tu​jem​sa​.sk). Ja cho­dím na Ada­mov­ské jaze­rá pomer­ne čas­to, okrem iné­ho aj sa kúpať. Občas sa tu zasta­vím aj ces­tou z Mora­vy. Zau­jí­ma­vý je aj bufet – občerstvo­va­cie zaria­de­nie, kto­ré som si rých­lo obľú­bil. V lete tu býva pomer­ne dosť ľudí, ale je to ešte zne­si­teľ­né a s par­ko­va­ním som tu ešte nemal prob­lém (Peter Kaclík).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2014, Časová línia, Dokumenty, Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské dokumenty, Považské obce, Slovenská krajina, Slovenské dokumenty, Slovenské obce, Stavby, Stavebné dokumenty, Typ

Čičmany – obec ľudovej architektúry

skala
Hits: 1705

Čič­ma­ny sú náro­do­pis­nou loka­li­tou cha­rak­te­ris­tic­kou sta­ro­by­lý­mi kroj­mi, maľo­va­ný­mi dre­ve­ni­ca­mi a svoj­ráz­nym folk­lór­nym pre­ja­vom. Nachá­dza sa v Čič­man­skej kot­li­ne pod vrchom Strá­žo­vec, neďa­le­ko od pra­me­ňa rie­ky Raj­čian­ka. Vznik obce je opra­de­ný rôz­ny­mi teória­mi, kto­ré hovo­ria o nemec­kom, bul­har­skom aj rumun­skom pôvo­de. Prav­de­po­dob­ne však Čič­ma­ny boli osíd­le­né na zákla­de valaš­ské­ho prá­va. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1272 (obec​cic​ma​ny​.sk). His­to­ric­ké náz­vy: Czicz­man, Chych­man, Chich­man, Cžicž­ma­ny, Csics­mán, Csics­má­ny. V roku 1598 tu bolo 43 domov, v roku 1784 126 domov a 1275 oby­va­te­ľov (e‑obce.sk). 

V roku 1977 bola dol­ná časť obce vyhlá­se­ná za pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu ľudo­vej archi­tek­tú­ry. Miest­ne ľudo­vé kro­je obsa­hu­jú výšiv­ky s geomet­ric­kou orna­men­ti­kou. Na plo­che 25.61 km2 tu žije 129 oby­va­te­ľov. Obec leží v nad­mor­skej výš­ke 655 met­rov nad morom. V minu­los­ti sa oby­va­te­lia Čič­mian zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom oviec, pre­da­jom bryn­dze a výro­bou papúč. Názov obce má indo­európ­sky základ, kto­rý pre­šiel do sta­ros­lo­vien­či­ny a zna­me­ná “usad­losť vo vrchoch – Vrcho­va­ny”. Požia­re v rokoch 1907, 1921 a 1945 zni­či­li vzác­ne zru­bo­vé stav­by, zme­ni­li cel­ko­vý vzhľad obce a spô­so­bi­li ústup výstav­by tra­dič­ných dre­ve­níc v pros­pech muro­va­ných domov. Archi­tek­tú­ra obce Čič­ma­ny pri­po­mí­na i dnes per­ní­ko­vé dom­če­ky a to hlav­ne pre geomet­ric­kú orna­men­tál­nu výzdo­bu von­kaj­ších stien domov, kto­rá sa zača­la pou­ží­vať asi pred 200 rok­mi. Miest­ny ľudo­vý odev je zho­to­ve­ný z bie­le­ho plát­na. Veľ­ký podiel na hod­no­te a popu­la­ri­te čič­mian­ske­ho kro­ja má výšiv­ka, kto­rá vyni­ká svo­jou tech­nic­kou doko­na­los­ťou, boha­tos­ťou motí­vov a orna­men­tál­nou a fareb­nou kom­po­zí­ci­ou. Prá­ve z cha­rak­te­ru orna­men­tál­nej výzdo­by i čer­ve­né­ho vlne­né­ho tka­né­ho pásu, kto­rý je súčas­ťou žen­ské­ho ode­vu, sa pred­po­kla­dá bal­kán­sky pôvod Čič­mian. Sta­ro­by­lý ráz, kto­rý si čič­mian­sky kroj zacho­val dodnes, ako aj ľudo­vý odev oko­li­tých dedín (Zlie­chov, Čavoj, Valas­ká Belá), poslú­žil etno­gra­fom ako model pre rekon­štruk­ciu sta­ros­lo­vien­ske­ho ode­vu (Wiki­pe­dia).

Ľudo­vá archi­tek­tú­ra v Čič­ma­noch púta­la záu­jem verej­nos­ti už od kon­ca 19. sto­ro­čia. Archi­tekt Dušan Jur­ko­vič ini­ci­oval v roku 1985 pre­zen­to­va­nie čič­mian­ske­ho poscho­do­vé­ho domu na Náro­do­pis­nej výsta­ve čes­ko­slo­ven­skej v Pra­he. Záu­jem púta­li naj­mä výzdo­bou von­kaj­ších stien. Na tma­vý pod­klad ste­ny domu sa bie­lym váp­nom maľo­va­li jed­no­du­ché geomet­ric­ké vzo­ry. V 19. sto­ro­čí bola už maľ­ba roz­vi­nu­tá vo for­me zdo­be­nia čas­tí oko­lo okien, dve­rí, spod­ných trá­mov, výzdo­ba bola sústre­de­ná oko­lo kon­štrukč­ných prv­kov. Súťaž o najk­raj­šie vyma­ľo­va­ný dom spô­so­bi­la návrat ku tra­dič­nej von­kaj­šej orna­men­tál­nej výzdo­be po via­ce­rých požia­roch a výstav­bách. Výzdo­ba sa obo­ha­ti­la o nové prv­ky pre­vza­té z čič­mian­skej výšiv­ky (Infor­mač­ná tabuľa). 

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post