lesy - Skala

Príroda je jedným z najhodnotnejších darov, ktoré sme dostali. V dnešnej dobe, kedy sme čoraz viac svedkami zmeny klímy, odlesňovania a ďalších environmentálnych problémov, je dôležité si uvedomiť, že naša príroda tu bude pokojne aj bez nás. My potrebujeme v skutočnosti zabezpečiť vlastnú existenciu, príroda si s nami poradí aj keď sa budeme správať akokoľvek. Ak budeme dostatočne ničiť to čo nám umožňuje žiť, tak odrazom bude limit, ktorý bude pre nás otázkou prežitia. Je to existencionálny problém. Stačí si len uvedomiť, čo znamená žiť bez vody. Príroda nás obklopuje všade. Od horských vrcholov a pestrých lesov po pláže, mokrade, jazerá. Príroda nás inšpiruje a poskytuje nám príležitosť sa od nej učiť a v nej žiť. Krásy prírody môžu pretrvať iba vtedy, ak si uvedomíme hodnoty, to z čoho sme vyšli, ak ku nej budeme preukazovať úctu.

Príroda čelí hrozbám, ktoré sú výsledkom neudržateľného ľudského vplyvu. To pekné dokáže človek veľmi ľahko zničiť, ale príroda sama má také rozmery, ktoré nie je našťastie v možnostiach človeka zničiť. Príroda je priestoročas, bez ktorého nie je možné uvažovať o existencii. Príroda v širokom zmysle je vznik, podstata a vývoj vecí. Ochrana prírody nie je len potrebná, ale aj nevyhnutná pre našu vlastnú existenciu. Príroda nám poskytuje vzduch, vodu, potravu a ďalšie neoceniteľné zdroje. Zabezpečenie udržateľného hospodárenia s prírodnými zdrojmi a podpora environmentálnych iniciatív sú kľúčové aj pre ekonomiku. Aby sme mohli prispieť k trvácnosti prírody, je dôležité zmeniť náš životný štýl. Malé kroky, ako recyklácia, minimalizácia odpadu, podpora miestnych produktov a pestovanie uvedomelosti o ekologických otázkach, môžu mať veľký dopad. Udržateľný životný štýl nám umožňuje užívať si krásu prírody.

Nature is one of the most precious gifts we have received. In today’s world, where we are increasingly witnessing climate change, deforestation, and other environmental issues, it is important to realize that nature will persist peacefully even without us. In reality, we need to ensure our own existence, as nature will manage without us no matter how we behave. If we continue to destroy what enables us to live, the repercussion will be a limit that becomes a question of survival. It’s an existential problem. Just imagine what it means to live without water. Nature surrounds us everywhere, from mountain peaks and diverse forests to beaches, wetlands, and lakes. Nature inspires us and provides us with an opportunity to learn from it and live within it. The beauty of nature can endure only if we recognize its value and show it the respect it deserves.

Nature faces threats that result from unsustainable human impact. What is beautiful, man can easily destroy, but nature itself has dimensions that, fortunately, are beyond human capabilities to destroy. Nature is timeless space without which existence is inconceivable. Nature, in the broadest sense, is the origin, essence, and development of things. Protecting nature is not only necessary but also essential for our own existence. Nature provides us with air, water, food, and other invaluable resources. Ensuring sustainable management of natural resources and supporting environmental initiatives are crucial for the economy as well. To contribute to the sustainability of nature, it is important to change our lifestyle. Small steps, such as recycling, minimizing waste, supporting local products, and cultivating awareness of environmental issues, can have a significant impact. A sustainable lifestyle allows us to enjoy the beauty of nature while preserving it for future generations.

Štvrté Roháčske pleso (najvyššie položené)

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, TOP

Vysoké Tatry

09/01/202407/03/2024 skala

Vysoké Tatry sú asi najväčšou pýchou Slovenska. V každom prípade sú najvyšším pohorím Slovenska. Sú to zrejme najmenšie veľhory na svete a tento unikát je vhodné využiť (Peter Kaclík). Rozloha Tatranského národného parku – TANAP‑u, zriadeného na území Tatier v roku 1949, je 738 km². Žije tu viac ako 1 300 druhov fauny a flóry. S poľským Tatrzańskim Parkom Narodowym je TANAP súčasťou biosférických rezervácií UNESCO (tanap.org). Hrebeň Vysokých Tatier je dlhý len 26 km (vysoketatry.org), jeho maximálna šírka je 17 km (Wikipedia). Najvyšším vrchom Vysokých Tatier a celého Slovenska je Gerlachovský štít s nadmorskou výškou 2 655 metrov nad morom (vysoketatry.org). Z 35 dolín sú najznámejšie Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká a Malá Studená, Bielovodská, Javorová dolina, Dolina Kežmarskej Bielej vody. V^o Vysokých Tatrách sa nachádza 120 plies, napr. Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko, Wielki Staw Polski. Sneh sa tu udrží 200 – 250 dní v roku, na niektorých tienistých stráňach sa netopí vôbec, ročný úhrn zrážok tu dosahuje okolo 1 600 mm (Wikipedia). Geologicky sú jadrových pohorím, jadro Tatier vznikalo v prvohorách, v karbóne pred 210 miliónmi rokov (Janák, Plašienka, Petrík). Na reliéf mali hlavný vplyv alpínske ľadovce, ktoré v ľadových dobách dosahovali na severných stranách až 14 km (Wikipedia).

Pôvod a význam názvu Tatry nie je doteraz spoľahlivo vyriešený. Historici ho pripisujú obyvateľom, ktorí sídlili na našom území ešte pred príchodom Slovanov. Odvodzujú ho od árijského slova tamtra, tâtra s významom „temný“ alebo „tmavý“, pripisujú mu význam odvodený z ľudového slova tatra v zmysle kamenistej, neúrodnej zeme. Ako najpravdepodobnejšiu možno akceptovať mienku, že názov Tatry pochádza zo slovanského slova trtri čo znamená bralá (Melich, 1902; Czambel, 1906; Chaloupecký, 1923). Podľa vysoke-tatry.info je označenie “tamtra – tatra = hnedý, tmavý” keltské. Prvá zmienka tohto názvu je z roku 999, spomína sa Tritri montes (wikipedia.sk). V roku 1125 sa v Kosmovej kronike spomína už názov Tatri (Kele, Lučanský, 2001). Poľské písomníctvo a literatúra do prvej polovice 19. storočia Tatry označovala ako Karpak, Krempak, Sarmackie Alpy, Góry Tatarskie, Wengerskie góry. Maďari používali označenie Turtul, Turtur, Tortol apod., Tátra. Nemci Karpathen, Schnee-Gebirge, Zentralkarpathen apod (vysoke-tatry.info).

Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov. V čase nejväčšieho rozsahu mali ľadovce vo Vysokých Tatrách plochu asi 15 000 ha. Ľadovec v Bielovodskej doline bol 14 km dlhý a 330 m hrubý (Houdek, Bohuš, 1976). Geomorfologický celok Tatry sa člení na dva podcelky: Západné Tatry a Východné Tatry. Ľaliové sedlo oddeľuje Západné a Východné Tatry. Východné Tatry sa členia na dve časti: Vysoké Tatry a Belianske Tatry (wikipedia.sk). Bielovodská dolina je najdlhšia dolina Tatier a je jedinou dolinou Tatier alpského rázu (Bohuš, 1996). Na území Tatier sa pôsobením vody vytvorilo množstvo jaskýň, v súčasnosti ich je zmapovaných okolo 330 (Houdek, Bohuš, 1976). Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa ich v Tatrách viac ako 200. Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, snehová pokrývka pretrváva 180, v údoliach, až 250, v najvyšších oblastiach dní v roku. Veterné počasie je až 300 dní v roku. Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je jeseň, kedy je počasie najstabilnejšie (wikipedia.sk).

V Tatrách je najvyššie položená osada Štrbské Pleso vo výške 1 355 nad morom. Na Lomnický štít (2632 m) vedie visutá lanovka. Najvyššie položená chata “Chata pod Rysmi” sa nachádza vo výške 2 250 metrov (vysoketatry.org). Okrem nej množstvo iných, napr. Téryho chata, Zbojnícka chata, Chata pod Soliskom, Encián (na Skalnatom plese), Skalnatá chata, Sliezsky dom, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata, Rainerova chata, Bilíková chata (Wikipedia).

V najvyšších polohách žijú kamzíky a svište. Kamzík vrchovský tatranský Rupicapra rupicapra tatrica je symbolom Vysokých Tatier. V lesoch žijú aj naše veľké šelmy medveď, vlk, rys (vysoketatry.org). V osade Tatranská Polianka nedávno odkryli dávnoveké opevnené sídlisko na tzv. Žltej stene. Podľa toho bola lokalita osídlená na prelome nášho letopočtu. Dnes sú tu liečebné ústavy, liečil sa tu aj český básnik Jiří Wolker. Turistickým a lyžiarskym známym strediskom je Hrebienok na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu (e‑tatry.szm.com). Symbolom Slovenska je vrch Kriváň. Niektoré ďalšie zaujímavé lokality: Malé vodopády Studeného potoka (Peter Kaclík). V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín (wikipedia.sk).

Belianske Tatry sú východnou časťou Vysokých Tatier. Tento 14 km dlhý vápencový hrebeň leží takmer kolmo na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Považujú sa za najkrajšiu a prírodne najbohatšiu časť, rastie tu napr. plesnivec alpínsky – Leontopodium alpinum (e‑tatry.szm.com). K vyhľadávaným lokalitám patrí Belianska jaskyňa.

The High Tatras are arguably the greatest pride of Slovakia and, in any case, the highest mountain range in the country. They are probably the smallest high mountains in the world, and this uniqueness should be appreciated (Peter Kaclík). The area of the Tatra National Park (TANAP), established in 1949 on the territory of the Tatras, is 738 km². It is home to more than 1,300 species of fauna and flora. Together with the Polish Tatra National Park, TANAP is part of UNESCO’s biosphere reserves (tanap.org). The High Tatras ridge is only 26 km long (vysoketatry.org), with a maximum width of 17 km (Wikipedia). The highest peak in the High Tatras and the entire Slovakia is Gerlachovský štít at an elevation of 2,655 meters above sea level (vysoketatry.org). Of the 35 valleys, the most famous include Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká and Malá Studená, Bielovodská, Javorová dolina, and Dolina Kežmarskej Bielej vody. There are 120 mountain lakes in the High Tatras, such as Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko, and Wielki Staw Polski. Snow remains here for 200 – 250 days a year, and on some shaded slopes, it doesn’t melt at all. The annual precipitation in the region reaches around 1,600 mm (Wikipedia). Geologically, they are a core mountain range, and the core of the Tatras was formed in the Paleozoic era, in the Carboniferous period, about 210 million years ago (Janák, Plašienka, Petrík). Alpine glaciers had the most significant impact on the relief, reaching up to 14 km on the northern slopes during glacial periods (Wikipedia).

The origin and meaning of the name Tatras are not reliably resolved. Historians attribute it to the inhabitants who settled in the region before the arrival of the Slavs. They derive it from the Aryan word tamtra, tâtra, meaning “dark” or “dim,” attributing a meaning derived from the folk word tatra, referring to stony, barren land. The most likely opinion suggests that the name Tatras comes from the Slavic word trtri, meaning peaks (Melich, 1902; Czambel, 1906; Chaloupecký, 1923). According to vysoke-tatry.info, the designation “tamtra – tatra = brown, dark” is Celtic. The first mention of this name dates back to the year 999, referring to Tritri montes (wikipedia.sk). In 1125, Kosmas’ chronicle already mentions the name Tatri (Kele, Lučanský, 2001). Polish literature referred to the Tatras as Karpak, Krempak, Sarmackie Alpy, Góry Tatarskie, Wengerskie góry until the first half of the 19^th century. Hungarians used the terms Turtul, Turtur, Tortol, etc., Tátra. Germans referred to them as Karpathen, Schnee-Gebirge, Zentralkarpathen, etc. (vysoke-tatry.info).

The Tatras’ relief is shaped by watercourses and mountain glaciers. At its largest extent, the glaciers in the High Tatras covered an area of about 15,000 ha. The glacier in Bielovodska dolina was 14 km long and 330 m thick (Houdek, Bohuš, 1976). The Tatras are divided into two sub-ranges: Western Tatras and Eastern Tatras, with Ľaliové sedlo separating them. The Eastern Tatras are further divided into two parts: High Tatras and Belianske Tatras (wikipedia.sk). Bielovodská dolina is the longest valley in the Tatras and is the only alpine-like valley (Bohuš, 1996). The Tatras’ terrain has given rise to numerous caves, with around 330 currently mapped (Houdek, Bohuš, 1976). Glacial lakes in the Tatras, referred to as pleso in Slovakia and staw in Poland, number over 200. The climate is predominantly mountainous to high-mountainous, with a snow cover persisting for 180 to 250 days a year, especially in the highest areas. Windy weather prevails up to 300 days a year, and the southern side often experiences so-called foehn winds, causing avalanches and extensive windthrow. The most suitable period for hiking in the Tatras is autumn when the weather is most stable (wikipedia.sk).

The highest settlement in the Tatras is Štrbské Pleso at an altitude of 1,355 meters above sea level. A cable car leads to Lomnický štít (2,632 m). The highest chalet, “Chata pod Rysmi,” is located at an altitude of 2,250 meters (vysoketatry.org). Other notable chalets include Téryho chata, Zbojnícka chata, Chata pod Soliskom, Encián (at Skalnaté pleso), Skalnatá chata, Sliezsky dom, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata, Rainerova chata, and Bilíková chata (Wikipedia).

In the highest elevations, chamois and marmots thrive. Tatra chamois (Rupicapra rupicapra tatrica) is a symbol of the High Tatras. Large predators like brown bear, wolf, and lynx also inhabit the forests (vysoketatry.org). In the Tatranská Polianka settlement, an ancient fortified settlement on the so-called Žltá stena was recently discovered. According to this finding, the site was inhabited around the turn of the Common Era. Today, there are sanatoriums in the area, and Czech poet Jiří Wolker underwent treatment here. Hrebienok on the southeast slope of Slavkovský štít is a well-known tourist and ski resort (e‑tatry.szm.com). The symbol of Slovakia is the peak Kriváň. Some other interesting locations include the Small Waterfalls of Studený potok (Peter Kaclík). In the Tatras, around 1,400 species of plants are recorded (wikipedia.sk).

Die Hohen Tatra sind wahrscheinlich der größte Stolz der Slowakei und auf jeden Fall das höchste Gebirge des Landes. Sie sind wahrscheinlich das kleinste Hochgebirge der Welt, und diese Einzigartigkeit sollte geschätzt werden (Peter Kaclík). Die Fläche des Tatra-Nationalparks (TANAP), der 1949 auf dem Gebiet der Tatra eingerichtet wurde, beträgt 738 km². Hier leben mehr als 1.300 Arten von Fauna und Flora. Zusammen mit dem polnischen Tatra-Nationalpark ist der TANAP Teil der UNESCO-Biosphärenreservate (tanap.org). Der Kamm der Hohen Tatra ist nur 26 km lang (vysoketatry.org), bei einer maximalen Breite von 17 km (Wikipedia). Der höchste Gipfel der Hohen Tatra und der gesamten Slowakei ist der Gerlachovský štít mit einer Höhe von 2.655 Metern über dem Meeresspiegel (vysoketatry.org). Von den 35 Tälern sind die bekanntesten Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká und Malá Studená, Bielovodská, Javorová dolina und Dolina Kežmarskej Bielej vody. Es gibt 120 Bergseen in der Hohen Tatra, wie Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko und Wielki Staw Polski. Der Schnee bleibt hier 200 – 250 Tage im Jahr liegen, und auf einigen schattigen Hängen schmilzt er überhaupt nicht. Die jährliche Niederschlagsmenge in der Region beträgt etwa 1.600 mm (Wikipedia). Geologisch gesehen handelt es sich um ein Kerngebirge, und der Kern der Tatra entstand im Paläozoikum, im Karbon vor etwa 210 Millionen Jahren (Janák, Plašienka, Petrík). Alpengletscher hatten den größten Einfluss auf das Relief und erreichten während der Eiszeiten bis zu 14 km an den Nordhängen (Wikipedia).

Der Ursprung und die Bedeutung des Namens Tatras sind bisher nicht zuverlässig geklärt. Historiker schreiben ihn den Bewohnern zu, die sich in der Region niederließen, noch bevor die Slawen kamen. Sie leiten ihn von dem arischen Wort tamtra, tâtra ab, was “dunkel” oder “düster” bedeutet, und schreiben ihm eine Bedeutung vom Volksausdruck tatra zu, der eine steinige, unfruchtbare Erde bedeutet. Die wahrscheinlichste Meinung legt nahe, dass der Name Tatras aus dem slawischen Wort trtri stammt, was Gipfel bedeutet (Melich, 1902; Czambel, 1906; Chaloupecký, 1923). Laut vysoke-tatry.info ist die Bezeichnung “tamtra – tatra = braun, dunkel” keltisch. Die erste Erwähnung dieses Namens stammt aus dem Jahr 999 und bezieht sich auf Tritri montes (wikipedia.sk). Im Jahr 1125 erwähnt die Chronik von Kosmas bereits den Namen Tatri (Kele, Lučanský, 2001). Die polnische Literatur bezeichnete die Tatra bis zur ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts als Karpak, Krempak, Sarmackie Alpy, Góry Tatarskie, Wengerskie góry. Ungarn verwendeten die Begriffe Turtul, Turtur, Tortol usw., Tátra. Die Deutschen nannten sie Karpathen, Schnee-Gebirge, Zentralkarpathen usw. (vysoke-tatry.info).

Das Relief der Tatras wird von Wasserläufen und Berggletschern geformt. In ihrer größten Ausdehnung bedeckten die Gletscher in den Hohen Tatra eine Fläche von etwa 15.000 ha. Der Gletscher in Bielovodska dolina war 14 km lang und 330 m dick (Houdek, Bohuš, 1976). Die Tatra ist in zwei Teilgebiete unterteilt: Westtatra und Osttatra, wobei Ľaliové sedlo sie voneinander trennt. Die Osttatra ist weiter in zwei Teile unterteilt: Hohe Tatra und Belianske Tatras (wikipedia.sk). Bielovodská dolina ist das längste Tal in der Tatra und das einzige alpinartige Tal (Bohuš, 1996). Auf dem Gebiet der Tatra gibt es aufgrund der Wassereinwirkung viele Höhlen, von denen derzeit etwa 330 kartiert sind (Houdek, Bohuš, 1976). Gletscherseen in den Tatra, in der Slowakei Pleso und in Polen Staw genannt, gibt es über 200. Das Klima ist überwiegend gebirgig bis hochgebirgig, wobei eine Schneedecke für 180 bis 250 Tage im Jahr, besonders in den höchsten Gebieten, bestehen bleibt. Windiges Wetter herrscht bis zu 300 Tagen im Jahr vor, und auf der Südseite treten häufig sogenannte Föhnwinde auf, die Lawinen und ausgedehnte Windwürfe verursachen. Die günstigste Zeit für Wanderungen in der Tatra ist der Herbst, wenn das Wetter am stabilsten ist (wikipedia.sk).

Die höchste Siedlung in der Tatra ist Štrbské Pleso auf einer Höhe von 1.355 Metern über dem Meeresspiegel. Eine Seilbahn führt zum Lomnický štít (2.632 m). Die höchste Hütte, “Chata pod Rysmi”, befindet sich auf einer Höhe von 2.250 Metern (vysoketatry.org). Weitere bekannte Hütten sind Téryho chata, Zbojnícka chata, Chata pod Soliskom, Encián (am Skalnaté pleso), Skalnatá chata, Sliezsky dom, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata, Rainerova chata und Bilíková chata (Wikipedia).

In den höchsten Lagen leben Gämsen und Murmeltiere. Die Tatra-Gämse (Rupicapra rupicapra tatrica) ist ein Symbol der Hohen Tatra. Große Raubtiere wie Braunbär, Wolf und Luchs bewohnen ebenfalls die Wälder (vysoketatry.org). In der Siedlung Tatranská Polianka wurde vor kurzem eine antike befestigte Siedlung an der sogenannten Žltá stena entdeckt. Nach dieser Entdeckung war der Ort um die Zeitenwende besiedelt. Heute gibt es hier Sanatorien, und der tschechische Dichter Jiří Wolker wurde hier behandelt. Hrebienok am Südosthang des Slavkovský štít ist ein bekannter Touristen- und Skiresort (e‑tatry.szm.com). Das Symbol der Slowakei ist der Gipfel Kriváň. Einige andere interessante Orte sind die Kleinen Wasserfälle des Studený potok (Peter Kaclík). In der Tatra sind rund 1.400 Pflanzenarten verzeichnet (wikipedia.sk).

Vysoké Tatry są prawdopodobnie największym dumą Słowacji. W każdym razie są najwyższym pasmem górskim na Słowacji. To prawdopodobnie najmniejsze góry na świecie, a ta unikalność zasługuje na wykorzystanie (Peter Kaclík). Powierzchnia Tatrzańskiego Parku Narodowego – TANAP‑u, utworzonego na terenie Tatr w 1949 roku, wynosi 738 km². Żyje tu ponad 1300 gatunków fauny i flory. Wspólnie z polskim Tatrzańskim Parkiem Narodowym, TANAP jest częścią rezerwatów biosfery UNESCO (tanap.org). Grzbiet Wysokich Tatr ma zaledwie 26 km długości (vysoketatry.org), a jego maksymalna szerokość wynosi 17 km (Wikipedia). Najwyższym szczytem Wysokich Tatr i całej Słowacji jest Gerlachovský štít, osiągający wysokość 2655 metrów nad poziomem morza (vysoketatry.org). Spośród 35 dolin najbardziej znane to Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká i Malá Studená, Bielovodská, Javorová dolina, Dolina Kežmarskej Bielej vody. W Tatrach Wysokich znajduje się 120 stawów, takich jak Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko, Wielki Staw Polski. Śnieg utrzymuje się tu przez 200 – 250 dni w roku, w niektórych zacienionych miejscach nie topnieje wcale, a roczna suma opadów wynosi około 1600 mm (Wikipedia). Geologicznie są to góry pierwotne, jądro Tatr kształtowało się w paleozoiku, w karbonie, około 210 milionów lat temu (Janák, Plašienka, Petrík). Na rzeźbę terenu miały główny wpływ lodowce alpejskie, które w epoce lodowcowej sięgały nawet 14 km na północnych stokach (Wikipedia).

Pochodzenie i znaczenie nazwy Tatr nie zostało dotąd jednoznacznie rozwiązane. Historycy przypisują ją mieszkańcom, którzy zamieszkiwali nasze tereny jeszcze przed przybyciem Słowian. Wywodzą ją od arijskiego słowa tamtra, tâtra, oznaczającego „ciemny” lub „mroczny”, przypisują mu znaczenie zaczerpnięte z ludowego słowa tatra w sensie kamienistej, jałowej ziemi. Najbardziej prawdopodobnym zdaniem może być, że nazwa Tatry pochodzi od słowiańskiego słowa trtri, oznaczającego „kamienne” (Melich, 1902; Czambel, 1906; Chaloupecký, 1923). Według wysoke-tatry.info określenie “tamtra – tatra = kasztanowy, ciemny” jest celtyckie. Pierwsza wzmianka o tej nazwie pochodzi z roku 999, wspomina o Tritri montes (wikipedia.sk). W 1125 roku w Kronice Kosmasa już wspomina się o nazwie Tatri (Kele, Lučanský, 2001). Polska literatura i literatura do pierwszej połowy XIX wieku nazywała Tatry jako Karpak, Krempak, Sarmackie Alpy, Góry Tatarskie, Wengerskie góry. Węgrzy używali nazwy Turtul, Turtur, Tortol itp., Tátra. Niemcy nazywali je Karpaty, Góry Śnieżne, Karpaty Centralne itp. (vysoke-tatry.info).

Rzeźba Tatr to dzieło cieków wodnych i górskich lodowców. W czasie największego rozwoju lodowce w Wysokich Tatrach miały powierzchnię około 15 000 ha. Lodowiec w Dolinie Bielovodskiej miał 14 km długości i 330 m grubości (Houdek, Bohuš, 1976). Geomorfologiczna jednostka Tatr dzieli się na dwie podjednostki: Tatry Zachodnie i Tatry Wschodnie. Przełęcz Łalowe oddziela Tatry Zachodnie od Wschodnich. Tatry Wschodnie dzielą się na dwie części: Wysokie Tatry i Tatry Bielskie (wikipedia.sk). Dolina Bielovodská to najdłuższa dolina Tatr i jedyna o alpejskim charakterze (Bohuš, 1996). Na obszarze Tatr, pod wpływem wody, powstało wiele jaskiń, obecnie zmapowano ich około 330 (Houdek, Bohuš, 1976). Jeziora polodowcowe w Tatrach mają swoje własne nazwy, na Słowacji to pleso, a w Polsce staw. Jest ich w Tatrach ponad 200. Klimat jest przeważnie górski do wysokogórskiego, pokrywa śnieżna utrzymuje się przez 180, w dolinach nawet do 250 dni w roku. Wiatrowa pogoda występuje nawet przez 300 dni w roku. Na południowym stoku często występują tzw. wiatry opadowe, powodujące zawroty głowy i rozległe przewroty drzew. Najlepszym okresem na wspinaczkę turystyczną w Tatrach jest jesień, gdy pogoda jest najstabilniejsza (wikipedia.sk).

Najwyżej położoną osadą w Tatrach jest Štrbské Pleso, leżące na wysokości 1355 nad poziomem morza. Na Lomnický štít (2632 m) prowadzi kolejka linowa. Najwyżej położonym schroniskiem “Chata pod Rysmi” znajduje się na wysokości 2250 metrów (vysoketatry.org). Oprócz niego istnieje wiele innych, na przykład Chaty Téryego, Zbojnícka chata, Chata pod Soliskom, Encián (na Skalnatom plese), Skalnatá chata, Sliezsky dom, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata, Rainerova chata, Bilíková chata (Wikipedia).

W najwyższych partiach żyją kozice i świstaki. Kozica górska tatranska Rupicapra rupicapra tatrica jest symbolem Wysokich Tatr. W lasach żyją także nasze duże drapieżniki: niedźwiedź, wilk, ryś (vysoketatry.org). W osadzie Tatranská Polianka niedawno odkryto pradawne umocnione osiedle na tzw. Żółtej ścianie. Według tego miejsce było zamieszkane na przełomie naszej ery. Dziś znajdują się tu sanatoria, leczył się tu również czeski poeta Jiří Wolker. Popularnym ośrodkiem turystycznym i narciarskim jest Hrebienok na południowo-wschodnim zboczu Slavkovského štítu (e‑tatry.szm.com). Symbolem Słowacji jest szczyt Kriváň. Kilka innych interesujących miejsc to Malé vodopády Studeného potoka (Peter Kaclík). W Tatrach rejestrujemy około 1400 gatunków roślin (wikipedia.sk).

Belianske Tatry to wschodnia część Wysokich Tatr. Ten 14 km długi grzbiet wapienny leży prawie prostopadle do głównego grzbietu Wysokich Tatr. Uważane są za najpiękniejszą i przyrodniczo najbogatszą część, rośnie tu m.in. stokrotka alpejska – Leontopodium alpinum (e‑tatry.szm.com). Do popularnych miejsc należy Jaskinia Beliańska.

Niektoré príspevky

Odkazy

Ján Melich, 1902: Szláv jövevényszavaink (Zo slovanských jazykov prevzaté slová), Nyelvtud. közlemények
Samo Czambel, 1906: Slovenská reč I.
Václav Chaloupecký, 1923: Staré Slovensko
František Kele, Milan Lučanský, 2001: Tatry, Knižní klub, Praha
Ivan Houdek, Ivan Bohuš, 1976: Osudy Tatier, Vydavateľstvo Šport, Bratislava
Ivan Bohuš: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier, vydali Štátne lesy TANAPu, Tatranská Lomnica, 1996, ISBN 80−967522−7−8
Marián Janák, Dušan Plašienka, Igor Petrík – Excursion to the Tatra Mountains, Central Western Carpathians: Tectonometamorphic Records of Variscan and Alpine Oorogeny
tatry.nfo.sk
vysoke-tatry.info
tanap.sk
tatry.cz
portaltatra.sk
Vysoké Tatry FB
Vysoké Tatry na Facebooku
Wikipedia
Wikipedia

Use Facebook to Comment on this Post

Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

04/01/202413/07/2024 skala

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3^rd to 2^nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13^th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710 – 1711. The original simple column was later reconstructed in 1759 – 1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237 – 38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16^th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525 – 1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18^th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19^th and 20^th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13^th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15^th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až “vznikol” gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19^th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and “urbura” collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means “Shiny Hill.” At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17. – 19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17^th to the 19^th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17^th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18^th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word “Teich,” meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m³, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18^th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel — it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16^th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14^th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí “mních”. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as “monks,” housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy

Panorámy

TOP

Všetky

Štiavnická hrdosť. "Ex labore gloria." - Z práce je sláva

Vnútri sa nachádza aj pamätník Andrejovi Sládkovičovi

Kostol za pamätníkom Andreja Kmeťa a jeho blízke okolie

Starý zámok. Tieto schody vedú do zvonice

"Od začiatku 16. storočia do začiatku 20. storočia vzniklo v tunajšom kraji asi 60 vodných nádrží - tajchov. V prvej polovici 18. storočia sa zásluhou Samuela Mikovíniho - autora komplexného vodohospodárskeho systému začala najvýznamnejšia etapa budovania tejto sústavy vzájomne prepojených tajchov, jarkov a štôlní privádzajúcich a zhromažďujúcich vodu na pohon banských zariadení. Banskoštiavnické baníctvo sa stalo vzorom pre celý svet."

Banskoštavnická história stvárnená do krásneho umelecké ho diela - nazval by som ho štiavnická hrdosť.

"Matej Kornel Hell, 1653 - 1743, banský strojmajster, konštruktér a vynálezca. Miestna banská technika patrila v 18. storočí medzi najpokrokovejšie na európskom kontinente."

Sequoiadendron giganteum - sekvojovec mamutí

"Maria Theresia. J.A. Scopoli, K.T. Delius, M. Poda, N.J. Jacouin."

Štiavnická hrdosť. "Vytyčovanie smeru podzemných chodieb k rudným žilám meračskými terčami."

Kostol za pamätníkom Andreja Kmea a jeho blízke okolie

Štiavnická hrdosť. Salamandry - symboly Banskej Štiavnice

Venovanie. "Dlhoročnému primátorovi mesta Ing. Mariánovi Lichnerovi Csc., ktorý Banskú Štiavnicu miloval, pre ňu pracoval, žil a zaslúžil sa o jej zápis do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO."

Štiavnická hrdosť. "Cisárske návštevy Habsburgovcov. František Lotrinský aj Jozef II. sa prišli oboznámiť s technickými dielami odvážnych a geniálnych majstrov staviteľstva baníctva a hutníctva."

"Kedysi dávno pastier, ktorý pásol kravy na miestach dnešnej Banskej Štiavnice zbadal medzi kameňmi dve jašterice. Leskli sa, akoby boli posypané zlatým prachom. Sledoval jašteričky a našiel kusy zlatej rudy. Zďaleka prichádzali ľudia. Otvorili bane a založili mesto, do erbu ktorého z vďačnosti pojali obe jašterice."

"1762 vydala panovníčka Mária Terézia nariadenie o zriadení školy pre praktické vyučovanie baníctva. Vznikla jediná Banícka akadémia pre všetky krajiny monarchie. A to práve v Banskej Štiavnici, pretože tu sa ťažili a spracúvali rudy striebra a zlata a boli najdokonalejšie technické zariadenia. Stala sa známa v celej strednej Európe. Viac ako 150 rokov bola Banícka akadémia, prvá vysoká kola technického charakteru na svete, pýchou strieborného mesta."

Banskoštiavnická história stvárnená do krásneho umelecké ho diela - nazval by som ho štiavnická hrdosť. Vpravo vzadu kostol svätej Kataríny

"Štiavnica! Buď aspoň hradom ducha rodného. Keď si lásky mojej hrobom. Andrej Sládkovič."

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

04/01/202405/09/2024 skala

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany a Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápis „Bože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na “vrch” kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky .… Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Peak Marhát is the highest point of the Krahulčie vrchy, situated at an elevation of 748.2 meters above sea level. The summit hosted prehistoric settlements, including a hillfort from the late Bronze Age and early Iron Age. The Hallstatt hillfort was fortified with an embankment and stone structure, serving as a crucial guard point for the trade route across Považský Inovec from Ponitria to Považie. Terraced settlements have been preserved on the southeast slopes (idnes.cz). The name Marhát is derived from the names “Marharii, Mereheni,” which referred to ancient Moravian tribes (rotundajurko.sk). As the trade route shifted over time, the significance of the hillfort as a guard post diminished. Ceramics and occasional findings of iron and bronze objects from the late Bronze Age and Iron Age have been discovered in the vicinity. Noteworthy artifacts include an Iron Age axe-hammer and Scythian arrows. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with pointed ends, two sickles with tongue-shaped handles, an axe with a socket, a chisel with a socket, two rod-shaped bracelets with geometrically incised decorations, and a spiral-like metal bracelet without ornamentation from the 8^th century BCE were found near the hillfort. This discovery is associated with the Lusatian culture. From the La Tène period, a silver Boii coin with a winged horse from the mid-2nd century BCE, fragments of buckles, and arrows with a barbed hook and a buckle with a free heel have been unearthed. Approximately half of the settlements from the Hallstatt period in the vicinity are located around the Marhát hillfort (nitrianskablatnica.sk). In the 9^th century, a hillfort refuge was established on Marhát (Marek).

Marhát forms a barrier primarily protecting the villages of Nitrianska Blatnica, Vozokany, and Lipovník. Due to geological conditions, the terrain is very rugged. The historical context, majesty, and proximity of Marhát likely inspired the tradition of New Year’s Eve hikes, which began around 1947. On October 28, 1947, the people of Blatnica erected a large iron cross on the summit as thanks to God for protection during World War II (mana2.sk). The initiative for the construction came from the then-priest of Blatnica, Ján Laktiš (mana2.sk). The cross bore the inscription “God, protect the tourists.” Later, an observation tower was built on Marhát, offering a beautiful view of the surroundings. Since the fall of 2008, a new 17-meter-high observation tower has been in place. It provides a view of the castles Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš, and Oponice (Piešťanský týždeň). Supposedly, under ideal conditions, the borders of the Czech Republic, Hungary, and Austria can be seen from Marhát (rotundajurko.sk). A new cross has now been placed at the highest point.

Climbs are always organized on December 31. Since 1971, these climbs have been organized under the auspices of organized tourists. Today, the climbs are organized by the Slovak Tourist Club TJ Bezovec Piešťany. Participants receive a diploma, primarily appreciated by children. An interesting idea was the Marhát euro-ducat in 2008. A small refreshment awaits tourists at the summit – bacon, sausages, tea. Fireplaces are prepared. Many find it useful to replenish their strength, have some fun, or at least greet and wish each other a happy New Year. Some even sing together. Many only meet this way on New Year’s Eve. Every year, a group photo is taken under the banner. These and other similar photos are a nice memory. Some of these photos from the past are on the shelters under the observation tower. The Bezovec club also has a chronicle of such photos. Summit books, containing many interesting references, are also archived under the observation tower. They offer a diverse picture of who comes to Marhát and from where. The event officially ends at lunchtime. Nevertheless, many continue to visit Marhát later. In recent years, attendance has exceeded a thousand participants.

I dare say that the behavior of people coming here is changing. They are more considerate each year. Due to the lower capacity of Marhát, people tend to separate into smaller groups at the summit and just below. Many come in groups. Participants also respect the request to refrain from using pyrotechnics in the mountains. Noise is allowed only in the form of bursts of laughter and sect shots.

The landscape on Marhát is always different from the lower elevations where the climb usually begins. It undoubtedly possesses a charm for which many are willing to tread the hills. It happens that there is mud at the bottom and a snowy blanket on top. Occasionally, there are innovations on the trees. Sometimes, it blows strongly; other times, the landscape is bathed in sunlight. Marhát can be reached by various routes, each slightly different. Shorter, easier routes suitable for bicycles and cross-country skis can be chosen. Most likely, many will opt for the route from Nitrianska Blatnica. On this route, you pass through “Jurko,” a Romanesque rotunda of St. George, the second oldest structure from Great Moravia in our region. Pilgrimages are regularly held here several times a year. A slightly different character is provided by the shortest route from Vozokany or Lipovník. The route from Výtoky is very common. Especially downhill from Marhát to Výtoky can be done on sleds very quickly. Less common routes are from Modrá horárna, Stara Lehotka, Bezovec, Havran, Zlatý vrch, and Tematín. Of course, you can drive by car to Jelenie jamy and go only from there.

I consider the most beautiful route to be from Modrá horárna and Stara Lehotka. Usually, however, I take the bus to Vozokany, climb to Marhát, and then continue back through Jelenie jamy, Gonove lazy, to Výtoky. I pass by Striebornica, through Moravany, where I sometimes stop for a meal. Then I cross the spa island to Piešťany. Upon arrival, I am pleasantly tired after the kilometers walked, and I feel that I have done something good for myself and others. In 2009, the weather was the most beautiful I had experienced during my climbs. In the lower altitudes, the forests were shrouded in fog, while higher up, the sun peeked out, shining on the solid snow cover beneath a blue sky with clouds. I hope I have inspired you with a way to celebrate the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Piešťany to Nitrianska Blatnica. Then my journey upwards began on my own :-). This year, a lot of people came to the ” summit.” I arrived around 11 AM. I wandered through the beautiful, snowy landscape. Organizers had prepared a bonfire at the top, where people grilled, warmed up, registered, and received tea, sausages, and bacon. Gradually, since I was also cold, I set off back, but by a different route. I went to Jelenie jamy, to the crossroads, and from there, I descended to Gonove lazy. From there, I continued through Výtoky, Moravany, all the way to Piešťany.

Odkazy

Revue Piešťany, zima 2010, p. 40 – 43
Igor Paulech – Tisícka turistov si našla na Silvestra cestu na Marhát
Michal Uriča, Martin Kiripolský – Považský Inovec – Rozhľadňa na Marháte a Visiace skaly
Karol Babčan – Silvestrovský výstup na Marhát
Nejstarší památku Slovenska ukrývá tajemná hora Marhát
Na Marhát
Rozhľadňa na Marháte
Informačné tabule
Mana2.sk

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

Organizmy, Príroda, Vtáky, Živočíchy

Sýkorky

01/01/202407/03/2024 skala

Na Slovensku žije niekoľko druhov sýkoriek, patria do čeľade Paridae. Tieto malé a živé vtáky sú obľúbené pre svoje pestrofarebné operenie a aktívne správanie. Sú pomerne prispôsobivé. Sú aktívne a energické vtáky, ktoré sa živia hmyzom, semenami a inou potravou, ktorú nájdu v okolí. Parus major, hlava a hrdlo sú čierne, boky hlavy sú bieložlté, chrbát je zelenomodrý, brucho je žlté. Je najväčšou sýkorkou na Slovensku. Hniezdi v dutinách stromov. Cyanistes caeruleus má modré vrchné časti tela, žlté brucho a boky. Často sa vyskytuje v záhradách, hniezdi v dutinách stromov. Periparus ater má čiernu čiapku a líca, biely krk a hrdlo a hnedý chrbát. Žije v lesoch, zvlášť v horských oblastiach. Hniezdi v dutinách stromov. Lophophanes cristatus má hlavu zdobenú parožkami, vrchná časť tela je sivá, spodná časť je žltá. Preferuje ihličnaté lesy, hniezdi v dutinách stromov. Poecile palustris má sivú hlavu a krk, hnedý chrbát, biele brucho. Obýva mokrade a brehy potokov, hniezdi v dutinách stromov.

In Slovakia, there are several types of tits, belonging to the Paridae family. These little, lively birds are popular for their colorful feathers and active behavior. They’re quite adaptable and feed on insects, seeds, and whatever else they find around. Parus major has a black head and throat, yellowish-white sides of the head, a greenish-blue back, and a yellow belly. It’s the largest tit in Slovakia and nests in tree cavities. Cyanistes caeruleus, with its blue upper body, yellow belly, and sides, is often spotted in gardens and nests in tree cavities. Periparus ater rocks a black cap and cheeks, a white neck and throat, and a brown back. It lives in forests, especially in mountainous areas, and nests in tree cavities. Lophophanes cristatus, sporting a head adorned with “horns,” has a gray upper body and a yellow lower body. It prefers coniferous forests and nests in tree cavities. Poecile palustris, with its gray head and neck, brown back, and white belly, hangs out in wetlands and stream banks, nesting in tree cavities.