Krajina, Zahraničie, Neživé, Hrady, Česko, Južná Morava, Stavby

Pernštejn – mramorový hrad

Hits: 45

Hrad Pernštejn bol založený cca medzi rokmi 1270 – 1285 (hrad-pernstejn.cz). Nachádza sa nad obcou Nedvědice, približne 40 km severozápadne od Brna (en.wikipedia.org). Názov pravdepodobne pochádza z nemeckého Bärenstein – Medvedí kameň/skalný výčnelok (zamek-lysice.cz). Pôvodne to bol gotický hrad, neskôr z toho vznikol neskorogotický až renesančný palácový komplex (hrad-pernstejn.cz). Hrad aj vďaka polohe na skale bol považovaný za takmer nezdolateľný. Disponoval vybudovaným obranným systémom, priekopami, obrannými bastiónmi, úzkymi chodbami (visitczechia.com). Prezývaný bol aj „mramorový hrad“, v okolí sa používajú kamene s podobnou štruktúrou na rámovanie okien a dverí (private-prague-guide.com). V 15.–16. storočí prešiel viacerými prestavbami, pri ktorých sa rozšírili obytné časti, vzniklo nové nádvorie a Rytířský sál, najväčšia miestnosť hradu. V 17. a 18. storočí pribudli barokové úpravy, vrátane kaplnky Obrátenia sv. Pavla (1716) a štukových reliéfov od G. A. Corbelliniho. V roku 1645 bol hrad obliehaný Švédmi, pričom utrpel menšie škody. V roku 2005 hrad postihol požiar v bývalej sýpke, ktorý poškodil depozitár s nábytkom a obrazmi, no samotné expozície nezasiahol. V 21. storočí pokračuje obnova areálu, vrátane rekonštrukcie terasovitých záhrad od roku 2017. Pri hrade rastie starobylý tis, ktorý podľa povesti vyrástol z palice pocestného pochybujúceho o výstavbe hradu (Wikipedia CZ). Rod Pernštejn bol kedysi jeden z najbohatších a najvplyvnejších v Čecháh (prague.fm). Inventár ukazuje, že hrad bol v roku 1720 bohato zariadený umeleckými dielami a textíliami európskeho pôvodu, pričom výrazné zastúpenie mali flámske tapisérie, portréty cisárov a šľachtických členov rodu, ale aj náboženské a alegorické motívy. Nachádzal sa tu aj rozsiahly súbor papierových vedút a záhradných motívov, typických pre barokový záujem o krajinu a architektúru (Zdeněk Kudělka). Vstupná hala zo 16. storočia má diamantovú klenbu. Nachádza sa tu 28 barokových knižníc, obsahuje 15 000 zväzkov kníh (private-prague-guide.com).

Hrad je spojený s legendou „Bielej pani„. Dodnes sa vraj objavuje na hrade (visitczechia.com). Hrad patrí najviac zachované hrady v Čechách (en.wikipedia.org). Od roku 1995 je národnou kultúrnou pamiatkou (Wikipedia CS). Hrad často slúži ako lokalita pre filmovanie (visitczechia.com). Na juhozápadnom hradnom svahu bola obnovená Vrchnostenská záhrada. Je jedinečným súborom záhradných štýlov v netradičnom horskom teréne. Nachádza sa tu francúzska záhrada, romantická, angločínska až po lesnatú (hrad-pernstejn.cz). Záhrada bola pôvodne založená začiatkom 19. storočia. Dendrologický prieskum hovoril o zlom stave takmer 90 % porastu (hrad-pernstejn.cz).


Pernštejn Castle was founded approximately between 1270 and 1285 (hrad-pernstejn.cz). It is located above the village of Nedvědice, about 40 km northwest of Brno (en.wikipedia.org). The name probably originates from the German Bärenstein — “Bear Rock” or “Rocky Cliff” (zamek-lysice.cz). Originally a Gothic fortress, it later developed into a Late Gothic and Renaissance palace complex (hrad-pernstejn.cz). Thanks to its position on a rocky hill, the castle was considered almost impregnable. It featured a sophisticated defensive system with moats, bastions, and narrow passageways (visitczechia.com). It was nicknamed the “Marble Castle,” since the surrounding area provides stones with a marble-like texture used for window and door framing (private-prague-guide.com). During the 15th and 16th centuries, the castle underwent several reconstructions that expanded its residential quarters, created a new courtyard, and added the Knight’s Hall — the largest room in the castle. In the 17th and 18th centuries, Baroque modifications were added, including the Chapel of the Conversion of St. Paul (1716) and stucco reliefs by G. A. Corbellini. In 1645, the castle was besieged by the Swedes and suffered only minor damage. In 2005, a fire broke out in a former granary, damaging a furniture and painting depot, though the main exhibitions remained unharmed. In the 21st century, restoration continues, including the reconstruction of the terraced gardens started in 2017. A centuries-old yew tree grows near the castle, said by legend to have sprouted from the staff of a traveler who doubted the castle’s construction (Wikipedia CZ). The Pernštejn family was once among the wealthiest and most influential in Bohemia (prague.fm). An inventory from 1720 shows that the castle was richly furnished with European artworks and textiles, featuring Flemish tapestries, portraits of emperors and noble family members, as well as religious and allegorical motifs. It also contained an extensive collection of paper vedutas and garden motifs, typical of the Baroque fascination with landscape and architecture (Zdeněk Kudělka). The entrance hall from the 16th century has a diamond vault. The castle houses 28 Baroque libraries containing around 15,000 volumes (private-prague-guide.com).

The castle is linked to the legend of the “White Lady,” who is said to still appear there today (visitczechia.com). It is considered one of the best-preserved castles in the Czech Republic (en.wikipedia.org). Since 1995, it has been designated a national cultural monument (Wikipedia CS). Pernštejn Castle often serves as a film location (visitczechia.com). On the southwestern slope, the Vrchnostenská Garden has been restored — a unique complex of garden styles situated in an unusual mountainous landscape. It features French, romantic, Anglo-Chinese, and woodland sections (hrad-pernstejn.cz). The garden was originally established in the early 19th century. A dendrological survey revealed that nearly 90% of the vegetation was in poor condition (hrad-pernstejn.cz).


Hrad Pernštejn byl založen přibližně mezi lety 1270 a 1285 (hrad-pernstejn.cz). Nachází se nad obcí Nedvědice, asi 40 km severozápadně od Brna (en.wikipedia.org). Název pravděpodobně pochází z německého Bärenstein – „Medvědí kámen“ či „skalní výčnělek“ (zamek-lysice.cz). Původně se jednalo o gotický hrad, který se později vyvinul v pozdně gotický až renesanční palácový komplex (hrad-pernstejn.cz). Díky své poloze na skále byl považován za téměř nedobytný. Disponoval promyšleným obranným systémem, příkopy, baštami a úzkými chodbami (visitczechia.com). Hrad byl přezdíván „mramorový hrad“, protože se v okolí používal kámen s mramorovou strukturou na ostění oken a dveří (private-prague-guide.com). V 15.–16. století prošel několika přestavbami, při nichž se rozšířily obytné části, vzniklo nové nádvoří a Rytířský sál – největší místnost hradu. V 17. a 18. století přibyly barokní úpravy, včetně kaple Obrácení sv. Pavla (1716) a štukových reliéfů od G. A. Corbelliniho. V roce 1645 byl hrad obléhán Švédy a utrpěl jen menší škody. V roce 2005 hrad zasáhl požár v bývalé sýpce, který poškodil depozitář s nábytkem a obrazy, ale samotné expozice zůstaly nedotčeny. V 21. století pokračuje obnova areálu, včetně rekonstrukce terasovitých zahrad od roku 2017. U hradu roste starobylý tis, který podle pověsti vyrostl z hole poutníka pochybujícího o výstavbě hradu (Wikipedia CZ). Rod Pernštejnů patřil kdysi mezi nejbohatší a nejvlivnější v Čechách (prague.fm). Inventář z roku 1720 dokládá, že hrad byl bohatě vybaven uměleckými díly a textiliemi evropského původu, s výrazným zastoupením vlámských tapisérií, portrétů císařů a šlechtických členů rodu, ale také náboženských a alegorických motivů. Nacházel se zde i rozsáhlý soubor papírových vedut a zahradních motivů, typických pro barokní zájem o krajinu a architekturu (Zdeněk Kudělka). Vstupní síň ze 16. století má diamantovou klenbu. Nachází se zde 28 barokních knihoven s přibližně 15 000 svazky (private-prague-guide.com).

Hrad je spojen s legendou o „Bílé paní“, která se prý na hradě dodnes objevuje (visitczechia.com). Patří mezi nejlépe zachovalé hrady v Česku (en.wikipedia.org). Od roku 1995 je národní kulturní památkou (Wikipedia CS). Hrad často slouží jako filmová lokalita (visitczechia.com). Na jihozápadním hradním svahu byla obnovena Vrchnostenská zahrada. Jde o jedinečný soubor zahradních stylů v netradičním horském terénu – od francouzské, romantické, anglo‑čínské až po lesní část (hrad-pernstejn.cz). Zahrada byla původně založena na počátku 19. století. Dendrologický průzkum zjistil, že téměř 90 % porostu bylo ve špatném stavu (hrad-pernstejn.cz).


Odkazy


TOP

Všetky

pernstejn

Krajina, Slovenská krajina, Zamagurie

Lesnica – krásne miesto na Zamagurí

Hits: 2766

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína siluety lesov. Z hôr sa vynárajú ostré línie, ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej scenérie prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný pokoj: zelené stráne, žlté lány a biele drevenice, ktoré sa roztrúsili po úbočiach. Lesnica je krajina kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese Stará Ľubovňa, pri hranici s Poľskom. Nachádza sa na úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou obce je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, domy v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica-Szcawnica v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi Gorgeyovci z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva Stará Lesnica. Popri nej existovala v 15. storočí už aj Nová Lesnica. V 19. storočí Lesnicu často navštevovali kúpeľní hostia, ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou (Červený Kláštor) a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská architektúra – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné zážitky a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od Majer až po obec Lesnica (11 km), druhá variant trasy z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). Prielom Lesnického potoka je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na Haligovské skaly“ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá fauna a flóra v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na juh od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento priestor má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané lúky s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové lesy, ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé Zamagurie. Krajina poskytuje krásne výhľady na Pieniny zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská Magura a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné stopy tradičného hospodárenia – terasové polia, drevené stodoly a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej urbanizácie. Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).


Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the Dunajec, seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern Slovakia, in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The first written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (Wikipedia). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica–Szczawnica in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between Smerdžonka (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to Poland. Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and Veľká Lesnica due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Spiš Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).


Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w doliny i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane chaty rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość poznania piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Tatry Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).


Odkazy

Linky


TOP


Panorámy


Lesnica s hmlou


Lesnica a Vysoké Tatry


Lesnica a Rabštín


Lesnica

lesnica 463014

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Európske, Mestá

Padova – starodávne severotalianske mesto

Hits: 7162

Padova je starodávne mesto ležiace na severe Talianska, žije v ňom cca 213 000 obyvateľov (Wikipedia). Jeho história siaha hlboko do minulosti (Wikipedia). Podľa legendy ju okolo roku 1183 pred n. l. založil trójsky hrdina Antenor, o čom píše aj Vergílius v Aeneide (unipd.it). Mesto spomína už historik Livius (tiež rodený Paduán), ktorý ho datuje do roku 302 pred n. l. (britannica.com). V časoch Rímskej ríše Padova prekvitala – na konci 1. storočia pred n. l. bola považovaná za najbohatšie mesto v Taliansku po Ríme a dokázala postaviť armádu 200 000 mužov. Obdivovali ju aj autori ako Livius či Plínius (en.wikipedia.org). Rímske Patavium bolo jedno z najbohatších miest, ale v roku 452 ho vyplienili Huni (Wikipedia). V roku 540 sa Padova stáva súčasťou Byzantskej ríše. V roku 1147 takmer celé mesto zničí požiar (en.wikipedia.org). V roku 1222 tu vznikla univerzita, ktorá sa rýchlo stala jedným z najvýznamnejších centier vzdelanosti v Európe (en.wikipedia.org). Univerzita v Padove je druhá najstaršia v Taliansku (po Bologni). Pôsobili tu velikáni ako Galileo Galilei, Mikuláš Kopernik či Andreas Vesalius (en.wikipedia.org). K univerzite patrí aj najstaršia univerzitná botanická záhrada na svete (1545), zapísaná v zozname UNESCO (en.wikipedia.org). V roku 1164 získala Padova ako prvé severotalianske mesto nezávislosť od ríšskej moci (Wikipedia). V roku 1320 Padovu ovládajú nemeckí vikári Fridricha Spravodlivého, vojvodu rakúskeho. V roku 1629 vznikla Univerzitná knižnica. V roku 1678 Elena Cornaro Piscopia získava doktorát ako prvá žena na svete. V roku 1866 sa Padova stáva súčasťou Talianskeho kráľovstva. V roku 1944 bombardovali Padovu počas druhej svetovej vojny (en.wikipedia.org).

Veľmi známy je chrám v Padove je Bazilika sv. Antona, známa tiež ako „Il Santo“ (Wikipedia). Strieda sa tu románsky, gotický a byzantský štýl (Wikipedia). Chrám je zasvätený svätému Antonovi Paduánskemu, je to pútnické miesto svetového významu (en.wikipedia.org). Pred bazilikou stojí socha Gattamelatu, ktorú v roku 1453 vytvoril Donatello na počesť Erasma da Narni, ktorý bol veliteľom Benátskej republiky a bol neobyčajne diplomaticky šikovný, vďaka čomu ho prezývali Gattamelata – strakatá mačka (Wikipedia).

Ďalšími významnými pamiatkami sú Bazilika svätej Justíny (Wikipedia), Padovský dóm, obrovitý renesančný Palazzo della Ragione – pôvodne budova mestského tribunálu „Il Salone“. Kaplnka Scrovegni bola postavená v roku 1303 a za jej výzdobou stojí Giotto (Wikipedia), patrí k najvýznamnejším dielam stredovekého maliarstva (en.wikipedia.org). Palazzo della Ragione („Il Salone“) je monumentálna stredoveká radnica z rokov 1172–1219, známa najmä obrovskou freskovou výzdobou a veľkou krytou tržnicou (en.wikipedia.org). V Padove sa nachádza aj jedno z najznámejších a najväčších námestí Prato della Valle (Wikipedia). Jeho rozloha je 90 000 m2 (en.wikipedia.org), jej súčasťou je eliptický kanál so sochami 84 slávnych Padovanov a študentov tunajšej univerzity (Wikipedia). Padova je jedno z najznámejších univerzitných miest na svete. Univerzita tu bola založená už v roku 1222. Pôsobili tu osobnosti ako Vesalius, Mikuláš Kopernik, Galileo Galilei (Wikipedia), Jan Nepomucký (Wikipedia). Padova je miestom najstaršej botanickej záhrady na svete. Vznikla v roku 1545 (Wikipedia). Kaviareň Caffé Pedrocchi bola otvorená v roku 1831. Prezývali ju „kaviareň bez dverí“, pretože až do roku 1916 bol otvorený 24 hodín denne (turismopadova.it). Dnes v budove sídli múzeum moderne histórie Risorgimento, ktoré približuje dejiny Talianska od éry Risorgimenta po 20. storočie (italianreflections.wordpress.com).

Prítomnosť univerzity prilákala mnohých významných umelcov, ako Giotto, DonatelloFrancesco Petrarca (1304 – 1374) bol učenec, básnik renesancie a jeden z prvých humanistov, pôsobil ako kanonik v Padovskej katedrále. Padova je aj rodiskom slávneho architekta Andrea Palladia. Sochár Antonio Canova vytvoril svoje prvé diela v Padove, jedna z jeho sôch je súčasťou súboru na Prato della Valle. Padova sa spája aj s literatúrou – je dejiskom väčšiny deja Shakespearovej komédie Skrotenie zlej ženy a v hre Veľa kriku pre nič je Benedick označovaný ako „Signior Benedick z Padovy“ (en.wikipedia.org).

Padova, anglicky Padua je jedným z najstarších miest v severnom Taliansku a má bohatú históriu, kedysi bola významným centrom Rímskej ríše. Padova sa spomína v literárnych dielach, vrátane diela Williama Shakespeara „The Taming of the Shrew“. Je dôležitým ekonomickým centrom, je dobre napojená na cestnú a železničnú sieť. Pôvodný význam rímskeho názvu Patavium (v benátčine Padoa) nie je istý. Môže súvisieť s názvom Padus, čo bolo staré pomenovanie rieky Pád. Teórií je viac. Priemyselná zóna Padovy vznikla v roku 1946 na východnej strane mesta a dnes patrí medzi najväčšie priemyselné oblasti Európy s rozlohou 11 miliónov m². Má sídla 1 300 podnikov, ktoré zamestnávajú približne 50 000 ľudí. V tejto zóne sa nachádzajú dve železničné stanice, riečny prístav, tri kamiónové terminály, dva diaľničné výjazdy a množstvo sprievodných služieb, ako sú hotely, pošty či administratívne centrá (en.wikipedia.org). Ďalší významní ľudia Padovy: historik Livius, automobilový pretekár Riccardo Patres, futbalisti Francesco Toldo, Alessandro Del Piero (en.wikipedia.org).


Padua is an ancient city located in northern Italy, with a population of about 213,000 inhabitants (Wikipedia). Its history reaches far into the past (Wikipedia). According to legend, it was founded around 1183 BC by the Trojan hero Antenor, as mentioned by Virgil in the Aeneid (unipd.it). The city is already mentioned by the historian Livy (also a native of Padua), who dated it to 302 BC (britannica.com). During the Roman Empire, Padua flourished – by the end of the 1st century BC it was considered the wealthiest city in Italy after Rome and could raise an army of 200,000 men. It was admired by authors such as Livy and Pliny (en.wikipedia.org). The Roman Patavium was one of the richest cities, but in 452 it was plundered by the Huns (Wikipedia). In 540, Padua became part of the Byzantine Empire. In 1147, almost the entire city was destroyed by fire (en.wikipedia.org). In 1222, a university was founded here, which quickly became one of the most important centers of learning in Europe (en.wikipedia.org). The University of Padua is the second oldest in Italy (after Bologna). Great figures such as Galileo Galilei, Nicolaus Copernicus, and Andreas Vesalius worked here (en.wikipedia.org). The university also includes the world’s oldest academic botanical garden (1545), listed as a UNESCO World Heritage Site (en.wikipedia.org). In 1164, Padua became the first northern Italian city to gain independence from imperial power (Wikipedia). In 1320, it fell under the rule of German vicars of Frederick the Fair, Duke of Austria. In 1629, the University Library was established. In 1678, Elena Cornaro Piscopia received a doctorate as the first woman in the world. In 1866, Padua became part of the Kingdom of Italy. In 1944, it was bombed during World War II (en.wikipedia.org).

The most famous church in Padua is the Basilica of Saint Anthony, also known as Il Santo (Wikipedia). It combines Romanesque, Gothic, and Byzantine styles (Wikipedia). The church is dedicated to Saint Anthony of Padua and is a pilgrimage site of global importance (en.wikipedia.org). In front of the basilica stands the statue of Gattamelata, created in 1453 by Donatello to honor Erasmo da Narni, commander of the Venetian Republic, renowned for his diplomatic skills, which earned him the nickname Gattamelata – “spotted cat” (Wikipedia).

Other important landmarks include the Basilica of Saint Justina (Wikipedia), the Padua Cathedral, the enormous Renaissance Palazzo della Ragione – originally the city tribunal “Il Salone.” The Scrovegni Chapel was built in 1303 and decorated by Giotto (Wikipedia); it is considered one of the most significant works of medieval painting (en.wikipedia.org). The Palazzo della Ragione (“Il Salone”) is a monumental medieval town hall from 1172–1219, best known for its immense fresco decoration and large covered market (en.wikipedia.org). Padua is also home to one of the most famous and largest squares, Prato della Valle (Wikipedia). Its area is 90,000 m² (en.wikipedia.org), featuring an elliptical canal lined with statues of 84 famous Paduans and university students (Wikipedia). Padua is one of the most renowned university cities in the world. The university, founded in 1222, hosted figures such as Vesalius, Nicolaus Copernicus, Galileo Galilei (Wikipedia), and John of Nepomuk (Wikipedia). Padua is also home to the world’s oldest botanical garden, established in 1545 (Wikipedia). The Caffè Pedrocchi was opened in 1831 and became known as the “café without doors” because until 1916 it was open 24 hours a day (turismopadova.it). Today, the building houses the Museum of Modern History of the Risorgimento, illustrating Italian history from the Risorgimento era to the 20th century (italianreflections.wordpress.com).

The presence of the university attracted many important artists, such as Giotto and Donatello. Francesco Petrarch (1304–1374), a Renaissance scholar, poet, and one of the first humanists, served as a canon in the Padua Cathedral. Padua is also the birthplace of the famous architect Andrea Palladio. The sculptor Antonio Canova created his first works in Padua, and one of his statues is part of the ensemble at Prato della Valle. Padua is also linked to literature – it is the setting for most of Shakespeare’s comedy The Taming of the Shrew, and in Much Ado About Nothing Benedick is referred to as “Signior Benedick of Padua” (en.wikipedia.org).

Padua (Italian: Padova) is one of the oldest cities in northern Italy and has a rich history, once being a major center of the Roman Empire. Padua appears in literary works, including William Shakespeare’s The Taming of the Shrew. It is an important economic center, well connected to road and rail networks. The original meaning of the Roman name Patavium (Venetian: Padoa) is uncertain; it may be related to Padus, the ancient name of the river Po. Several theories exist. Padua’s industrial zone was established in 1946 on the eastern side of the city and today ranks among the largest industrial areas in Europe, covering 11 million m². It hosts 1,300 companies employing about 50,000 people. The area includes two railway stations, a river port, three truck terminals, two motorway exits, and numerous supporting services such as hotels, post offices, and administrative centers (en.wikipedia.org). Other notable people from Padua include the historian Livy, racing driver Riccardo Patrese, and footballers Francesco Toldo and Alessandro Del Piero (en.wikipedia.org).


Padova è un’antica città situata nel nord Italia, con circa 213.000 abitanti (Wikipedia). La sua storia risale a tempi molto antichi (Wikipedia). Secondo la leggenda fu fondata intorno al 1183 a.C. dall’eroe troiano Antenore, come menzionato da Virgilio nell’Eneide (unipd.it). La città è citata dallo storico Livio (anch’egli originario di Padova), che la data al 302 a.C. (britannica.com). Durante l’Impero Romano Padova fiorì – alla fine del I secolo a.C. era considerata la città più ricca d’Italia dopo Roma e poteva allestire un esercito di 200.000 uomini. Fu ammirata da autori come Livio e Plinio (en.wikipedia.org). Il Patavium romano era una delle città più ricche, ma nel 452 fu saccheggiata dagli Unni (Wikipedia). Nel 540 Padova entrò a far parte dell’Impero Bizantino. Nel 1147 quasi tutta la città fu distrutta da un incendio (en.wikipedia.org). Nel 1222 fu fondata l’università, che divenne rapidamente uno dei più importanti centri di apprendimento d’Europa (en.wikipedia.org). L’Università di Padova è la seconda più antica d’Italia (dopo Bologna). Vi operarono grandi figure come Galileo Galilei, Niccolò Copernico e Andrea Vesalio (en.wikipedia.org). All’università appartiene anche l’orto botanico universitario più antico del mondo (1545), inserito nella lista del Patrimonio UNESCO (en.wikipedia.org). Nel 1164 Padova fu la prima città dell’Italia settentrionale a ottenere l’indipendenza dal potere imperiale (Wikipedia). Nel 1320 fu dominata dai vicari tedeschi di Federico il Bello, duca d’Austria. Nel 1629 nacque la Biblioteca Universitaria. Nel 1678 Elena Cornaro Piscopia conseguì il dottorato come prima donna al mondo. Nel 1866 Padova entrò a far parte del Regno d’Italia. Nel 1944 fu bombardata durante la Seconda guerra mondiale (en.wikipedia.org).

La chiesa più famosa di Padova è la Basilica di Sant’Antonio, conosciuta anche come Il Santo (Wikipedia). Vi si alternano stili romanico, gotico e bizantino (Wikipedia). La chiesa è dedicata a Sant’Antonio da Padova ed è un luogo di pellegrinaggio di importanza mondiale (en.wikipedia.org). Davanti alla basilica si trova la statua del Gattamelata, realizzata da Donatello nel 1453 in onore di Erasmo da Narni, comandante della Repubblica di Venezia, famoso per le sue doti diplomatiche che gli valsero il soprannome di Gattamelata – “gatta maculata” (Wikipedia).

Altri monumenti importanti sono la Basilica di Santa Giustina (Wikipedia), il Duomo di Padova, l’imponente Palazzo della Ragione rinascimentale – originariamente tribunale cittadino “Il Salone.” La Cappella degli Scrovegni fu costruita nel 1303 e decorata da Giotto (Wikipedia); è una delle opere più importanti della pittura medievale (en.wikipedia.org). Il Palazzo della Ragione (“Il Salone”) è un monumentale municipio medievale del periodo 1172–1219, noto soprattutto per il vasto ciclo di affreschi e per il grande mercato coperto (en.wikipedia.org). A Padova si trova anche una delle piazze più famose e più grandi, Prato della Valle (Wikipedia). La sua superficie è di 90.000 m² (en.wikipedia.org), con un canale ellittico ornato da 84 statue di celebri padovani e studenti universitari (Wikipedia). Padova è una delle città universitarie più celebri al mondo. L’università, fondata nel 1222, ospitò figure come Vesalio, Niccolò Copernico, Galileo Galilei (Wikipedia) e San Giovanni Nepomuceno (Wikipedia). Padova ospita anche l’orto botanico universitario più antico del mondo, fondato nel 1545 (Wikipedia). Il Caffè Pedrocchi fu aperto nel 1831 ed era soprannominato “caffè senza porte” perché fino al 1916 rimase aperto 24 ore al giorno (turismopadova.it). Oggi l’edificio ospita il Museo di Storia Moderna del Risorgimento, che illustra la storia d’Italia dal Risorgimento al XX secolo (italianreflections.wordpress.com).

La presenza dell’università attirò molti artisti importanti, come Giotto e Donatello. Francesco Petrarca (1304–1374), studioso, poeta rinascimentale e uno dei primi umanisti, fu canonico nel Duomo di Padova. Padova è anche la città natale del celebre architetto Andrea Palladio. Lo scultore Antonio Canova realizzò qui le sue prime opere, e una sua statua fa parte del complesso del Prato della Valle. Padova è legata anche alla letteratura – è l’ambientazione principale della commedia La bisbetica domata di Shakespeare, e in Molto rumore per nulla Benedick è chiamato “Signor Benedick da Padova” (en.wikipedia.org).

Padova (latino: Patavium, in veneto: Padoa) è una delle città più antiche dell’Italia settentrionale e vanta una storia ricca, essendo stata un importante centro dell’Impero Romano. Padova è citata in opere letterarie, tra cui La bisbetica domata di William Shakespeare. È un importante centro economico, ben collegato alla rete stradale e ferroviaria. L’origine del nome romano Patavium non è certa; potrebbe essere collegata al nome Padus, antico appellativo del fiume Po. Esistono varie teorie. La zona industriale di Padova fu istituita nel 1946 sul lato orientale della città e oggi è tra le più grandi aree industriali d’Europa, con una superficie di 11 milioni di m². Ospita 1.300 aziende che impiegano circa 50.000 persone. L’area comprende due stazioni ferroviarie, un porto fluviale, tre terminal camionistici, due uscite autostradali e numerosi servizi di supporto come alberghi, uffici postali e centri amministrativi (en.wikipedia.org). Altri personaggi importanti di Padova: lo storico Livio, il pilota automobilistico Riccardo Patrese, i calciatori Francesco Toldo e Alessandro Del Piero (en.wikipedia.org).


Odkazy


TOP

Všetky

padova 157048

Akvaristika, Príroda, Živočíchy, Ryby, Cichlidy, Africké cichlidy, Organizmy

Západoafrická cichlida Hemichromis bimaculatus

Hits: 215

Hemichromis bimaculatus, anglicky Jewel cichlid, patrí medzi najpestrejšie farebné sladkovodné ryby. Jej žiarivo červené sfarbenie posiate trblietavými modrými bodkami z nej robí neprehliadnuteľný druh, no zároveň ide o rybu s výnimočne silným teritoriálnym správaním a výrazným reprodukčným inštinktom. Pochádza zo západnej Afriky, predovšetkým z Guiney, Libérie, Sierry Leone a Pobrežia Slonoviny, kde obýva pomaly tečúce rieky, močiare a zaplavené oblasti s bohatou vegetáciou a množstvom úkrytov (Loiselle, 1979). Uprednostňuje mäkké až mierne tvrdé vody s teplotou medzi 24–28 °C a pH okolo 6,0–7,5. V prírode sa zdržuje v tienistých oblastiach medzi koreňmi, vodnými rastlinami alebo spadnutými konármi. Tento druh má mimoriadne silný zmysel pre teritórium a často bráni svoj priestor aj pred podstatne väčšími druhmi. Dospelé jedince dorastajú do veľkosti približne 10–12 cm, pričom samce bývajú o niečo väčšie a mohutnejšie ako samice. Typickým znakom druhu sú dva až tri výrazné tmavé škvrny – za žiabrovým viečkom a v strede tela. Farba tela sa mení podľa nálady, fázy rozmnožovania a sociálneho postavenia, pričom v období trenia nadobúda ryba intenzívne červený až karmínový odtieň (Stiassny & Jensen, 1987).

Hemichromis bimaculatus je známy svojim výrazným teritoriálnym a agresívnym správaním, najmä počas obdobia rozmnožovania. V akváriových podmienkach sa odporúča chovať tento druh v samostatnej nádrži alebo s robustnými druhmi, ktoré dokážu čeliť jeho dominantnému správaniu. Akvárium by malo mať objem minimálne 150 litrov, s množstvom úkrytov z kameňov, koreňov a rastlín. Je dôležité zabezpečiť aj vizuálne bariéry, ktoré pomáhajú znižovať stres z priamych kontaktov medzi rybami (Baensch & Riehl, 1997). Počas trenia si vyberú rovný kameň, koreň alebo stenu akvária, kde samica kladie vajíčka a samec ich oplodňuje. Rodičovský pár intenzívne stráži ikry aj vyliahnutý poter, čo je sprevádzané výrazným agresívnym správaním voči ostatným rybám (Goldstein, 1973). Pohlavne dospievajú pri veľkosti asi 6–7 cm. Počas párenia sa ich farby zvýrazňujú, a samica môže naklásť až 300–500 ikier. Vyliahnutie nastáva po približne 48–72 hodinách, v závislosti od teploty vody.

V prírode sa Hemichromis bimaculatus živí prevažne hmyzom, larvami, drobnými rybkami a bezstavovcami, čo z neho robí oportunistického predátora. V akváriu akceptuje široké spektrum potravy – od vločkových a granulovaných krmív, cez mrazené a živé krmivá ako dafnie, artemie, až po nasekané kúsky rybieho mäsa. Pre udržanie farebnosti sa odporúča dopĺňať karotenoidové zložky (napr. spirulina, krevety).


Hemichromis bimaculatus, commonly known as the Jewel cichlid, is one of the most colorful freshwater fish species. Its bright red coloration adorned with sparkling blue spots makes it unmistakable, while also being a fish with exceptionally strong territorial behavior and pronounced reproductive instincts. It originates from West Africa, particularly Guinea, Liberia, Sierra Leone, and Ivory Coast, where it inhabits slow-flowing rivers, swamps, and flooded areas rich in vegetation and hiding places (Loiselle, 1979). It prefers soft to moderately hard water with a temperature between 24–28 °C and pH around 6.0–7.5. In nature, it hides in shaded areas among roots, aquatic plants, or fallen branches. This species has an extraordinarily strong sense of territory and often defends its space even against significantly larger species. Adults grow to about 10–12 cm, with males generally being slightly larger and more robust than females. A typical feature of the species is two to three dark spots – behind the gill cover and in the middle of the body. Body coloration varies based on mood, spawning phase, and social status, and during breeding, the fish turns intensely red to crimson (Stiassny & Jensen, 1987).

Hemichromis bimaculatus is known for its pronounced territorial and aggressive behavior, especially during breeding. In aquariums, it is recommended to keep this species in a separate tank or with robust species that can withstand its dominance. The tank should have a volume of at least 150 liters, with plenty of hiding places made of rocks, roots, and plants. It is important to include visual barriers to reduce stress from direct encounters (Baensch & Riehl, 1997). During spawning, they choose a flat stone, root, or aquarium wall where the female lays the eggs and the male fertilizes them. The pair aggressively guards the eggs and fry, showing intense defensive behavior toward other fish (Goldstein, 1973). They reach sexual maturity at about 6–7 cm, and the female can lay 300–500 eggs, which hatch in 48–72 hours, depending on water temperature.

In nature, Hemichromis bimaculatus feeds mainly on insects, larvae, small fish, and invertebrates, making it an opportunistic predator. In aquariums, it accepts a wide range of foods – from flakes and granules to frozen and live foods such as daphnia, brine shrimp, or chopped fish meat. To maintain its vivid colors, it’s recommended to include carotenoid-rich ingredients (e.g., spirulina, shrimp).


Hemichromis bimaculatus, bekannt als Juwelenbuntbarsch, gehört zu den farbenprächtigsten Süßwasserfischen. Seine leuchtend rote Färbung mit glitzernden blauen Punkten macht ihn unverkennbar. Gleichzeitig zeigt er ein ausgeprägt territoriales Verhalten und einen starken Fortpflanzungsinstinkt. Die Art stammt aus Westafrika, insbesondere aus Guinea, Liberia, Sierra Leone und der Elfenbeinküste, wo sie langsam fließende Flüsse, Sümpfe und überflutete Gebiete mit reicher Vegetation bewohnt (Loiselle, 1979). Bevorzugt werden weiche bis mittelhartes Wasser mit Temperaturen von 24–28 °C und einem pH-Wert von 6,0–7,5. In der Natur hält sich der Fisch gerne im Schatten unter Wurzeln, Pflanzen oder Ästen auf. Er verteidigt sein Revier auch gegenüber größeren Arten. Erwachsene Exemplare werden etwa 10–12 cm groß, Männchen sind in der Regel kräftiger. Typisch sind zwei bis drei dunkle Flecken hinter dem Kiemendeckel und in der Körpermitte. Die Färbung variiert je nach Stimmung und Laichphase, zur Fortpflanzungszeit wird der Fisch intensiv rot bis karmesinrot (Stiassny & Jensen, 1987).

Hemichromis bimaculatus ist besonders während der Fortpflanzung aggressiv und territorial. Im Aquarium sollte er entweder alleine oder mit robusten Arten gehalten werden. Das Becken sollte mindestens 150 Liter fassen und viele Verstecke (Steine, Wurzeln, Pflanzen) sowie Sichtbarrieren aufweisen (Baensch & Riehl, 1997). Beim Laichen wählt das Paar einen flachen Stein oder eine Wand, wo das Weibchen bis zu 300–500 Eier legt, die das Männchen befruchtet. Die Brut wird aggressiv verteidigt (Goldstein, 1973). Der Nachwuchs schlüpft je nach Temperatur nach 48–72 Stunden.

In freier Wildbahn ernährt sich Hemichromis bimaculatus hauptsächlich von Insekten, Larven, kleinen Fischen und wirbellosen Tieren – er ist also ein opportunistischer Räuber. Im Aquarium frisst er Flockenfutter, Granulate, Frost- und Lebendfutter (z. B. Daphnien, Artemia, Fischstücke). Für die Farberhaltung sind Carotinoid-Zusätze wie Spirulina oder Garnelen empfehlenswert.


Hemichromis bimaculatus, en anglais Jewel cichlid, est l’un des poissons d’eau douce les plus colorés. Sa robe d’un rouge éclatant parsemée de reflets bleus scintillants en fait une espèce très visible. Cependant, ce poisson se distingue aussi par un comportement territorial particulièrement marqué et un instinct reproducteur prononcé. Originaire d’Afrique de l’Ouest — notamment de Guinée, du Libéria, de la Sierra Leone et de la Côte d’Ivoire — il habite les cours d’eau lents, les marais et les zones inondées, riches en végétation et offrant de nombreux refuges (Loiselle, 1979). Il apprécie les eaux douces à légèrement dures, à une température entre 24 et 28 °C, avec un pH de 6,0 à 7,5. Dans la nature, il reste généralement à l’ombre, près des racines, des plantes aquatiques ou des branches tombées. Très attaché à son territoire, il défend souvent vigoureusement son espace même contre des espèces beaucoup plus grandes. Les adultes mesurent environ 10 à 12 cm, les mâles étant un peu plus grands et plus robustes que les femelles. On reconnaît ce cichlidé à deux ou trois taches sombres – une derrière l’opercule et une ou deux au milieu du corps. Sa couleur varie selon son humeur, la phase de reproduction et son statut social : pendant la période de ponte, il adopte un rouge vif à carmin très intense (Stiassny & Jensen, 1987).

Hemichromis bimaculatus est réputé pour son comportement territorial et agressif, en particulier lors de la reproduction. En aquarium, il est recommandé de le maintenir dans un bac spécifique ou avec des espèces robustes capables de supporter son caractère dominant. L’aquarium doit avoir une capacité minimale de 150 litres, avec de nombreux abris formés de roches, racines et plantes. Il est également important d’ajouter des barrières visuelles pour réduire le stress lié aux contacts directs entre poissons (Baensch & Riehl, 1997). Lors de la reproduction, le couple choisit une surface plane (pierre, racine ou paroi de l’aquarium) pour la ponte : la femelle y dépose ses œufs que le mâle féconde ensuite. Les deux parents défendent intensément les œufs et le frai, adoptant un comportement agressif envers les autres poissons (Goldstein, 1973). La maturité sexuelle est atteinte vers 6–7 cm. Lors de la reproduction, les couleurs s’intensifient et la femelle peut pondre 300 à 500 œufs. L’éclosion intervient en 48 à 72 heures, selon la température de l’eau.

Dans la nature, H. bimaculatus est un prédateur opportuniste se nourrissant principalement d’insectes, larves, petits poissons et invertébrés. En aquarium, il accepte une gamme variée d’aliments : flocons, granulés, nourriture congelée ou vivante (dafnia, artemia), et morceaux de poisson. Pour maintenir son intensité de couleur, il est recommandé d’ajouter des sources de caroténoïdes (spiruline, crevettes).


Literatúra

  • Baensch H. A. & Riehl R. (1997). Aquarium Atlas Vol. 1. Mergus Verlag.
  • Goldstein R.J. (1973). Cichlids of the World. TFH Publications.
  • Loiselle P.V. (1979). The Cichlid Aquarium. TFH Publications.
  • Stiassny Melanie L. J., & Jensen, J.S. (1987). A review of the genus Hemichromis. American Museum Novitates, 2873.

Odkazy


hemichromis-bimaculatus 136725

Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 13147

Slovensko leží v srdci Európy. Hraničí s Poľskom, Českom, Rakúskom, Maďarskom a Ukrajinou. Je to hornatá krajina, na Slovensku sú krásne hory, napr. Malá Fatra, Nízke Tatry, Vysoké Tatry. Takmer celým územím prechádza časť Karpatského oblúka. Z geologického a geotermálneho hľadiska je Slovensko veľmi bohatá krajina.

Slovensko disponuje 1200 objavenými jaskyňami, prístupných verejnosti je len 14. Najdlhšou je Demänovský jaskynný systém, ktorý má viac ako 30 km. Najhlbšou je Starý hrad v Nízkych Tatrách, s hĺbkou 432 metrov. Najdlhšou riekou je Váh, ktorý tečie 406 km. 80 metrov má najvyšší Kmeťov vodopád vo Vysokých Tatrách. Najveternejším miestom je Chopok. Najdaždivejším miestom je Zbojnícka chata. Najrozsiahlejším pohorím je Ondavská vrchovina, ktorá sa rozprestiera na ploche 1 320 km2 (slovakia.eu.sk). Na Slovensku sa nachádza najväčší drevených oltár na svete – Kostol svätého Jakuba v Levoči, geografický stred Európy v Kremnických vrchoch, jediný studený artézsky prameň v Európe – Herliansky gejzír pri Košiciach, najrozsiahlejší hradný komplex v strednej Európe – Spišský hrad, najvyšší vrch v Karpatoch – Gerlachovský štít, najstarší verejný park v strednej Európe – Sad Janka Kráľa v Bratislave (visitslovakia.com). Na Slovensku sa nachádza najväčší počet hradov a zámkov v Európe. 425 kaštieľov, 180 hradov, zámkov a zrúcanín (slovakia.eu.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 obyvateľov (statistics.sk). V mestách žije viac ako 57 % z nich (slovakia.eu.sk).

Na Slovensku žijú prevažne Slováci. Z menšín sú zastúpení Maďarí, Rómovia, Ukrajinci, Češi, Nemci. Na Slovensku sa nachádzajú rôzne špecifické oblasti, ktoré majú svoj pôvod v minulosti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Niekedy v 5. storočí sem prišli Slovania, ktorí boli neskôr napádaní okrem iného Avarmi, ktorých sme neskôr vyhnali. Cca z tohto územia. Každopádne mnoho Avarov sa asimilovalo. Podľa novších prameňov je otázne kam až siahalo v istom období rímske osídlenie. Každopádne aj na Slovensku sa našli pozostatky rímskeho osídlenia na viacerých miestach.

Prvé osídlenie Slovenska pochádza z konca paleolitu, spred 250 tisíc rokov, s lokality Gánovce, kde sa našla lebka neandertálca a z Moravian, kde sa našla soška Venuše – tzv. Moravianska Venuša. Prví roľníci sa tu objavili asi 5 000 – 4 000 rokov pred Kristom. Od konca 4. storočia pred Kristom sem prichádzajú Kelti. V 1. storočí pre Kristom Dákovia. Od začiatku 1. storočia sem prišli Germáni – Vanniove kráľovstvo. Prví slovania osídľovali naše územie zrejme v 5. storočí (Wikipedia).

Prvým štátnym útvarom Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša v 7. storočí. Neskôr Nitrianske kniežatstvo, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vnikla v roku 833 Veľká Morava (Wikipedia). Čo bola veľmi významná epizóda v dejinách v tom období to bol pomerne silný štát. Zhruba do tohto obdobia patrí aj návšteva Solúnskych bratov Cyrila a Metoda v 9. storočí, ktorí hlásali kresťanskú vieru na našom území. Z hľadiska kultúrneho šlo o veľmi významný posun. Dosiahli, že popri latinčine sa staroslovienčina stala liturgickým jazykom, čo uznal aj pápež. Za zváženie stojí fakt, že to boli vtedy jediné dva jazyky, v ktorých sa mohli viesť omše. Zhruba v 10. storočí sem prišli Maďari, ktorí podobne ako Avari v 5. storočí kočovali. Narazili však na odpor Slovanov, ale aj Rimanov a Germánov. Viacmenej nemali kam ísť, tak sa tu usadili a naučili sa obhospodarovať pôdu. Od 10. storočia bolo Slovensko súčasťou Uhorska, od 19. storočia Rakúsko-Uhorska. Bratislava, dnešné hlavné mesto, bola veľmi dlho korunovačným mestom. Od roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Československa, s krátkou prestávkou samostatného Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny. Od 1.1.1993 je Slovenská republika samostatným štátom. Od 1. mája 2004 sme členmi Európskej únie, od 29.3.2004 sme členmi NATO, od 1.1.2009 sme členmi Eurozóny – Európskej menovej únie, oficiálnou menou sa stalo euro.

Počas celej histórie bolo Slovensko mnohokrát napádané Tatármi, Turkami, ale z hľadiska celistvosti územia odolávalo. Je pravda, že Turci aj Tatári mali aj iné ciele, ktoré ich mnohokrát donútili odísť z územia Slovenska. Každopádne ani germánske, alebo rímske útoky neboli priveľké. Hrady, ktoré na Slovensku boli v minulosti boli pomerne dobre opevnené a v minulosti dokázali úspešne odolávať nepriateľom. Neraz našim protivníkom pomohla zrada na ich obsadenie. Do stredoveku boli napr. hrady v Devíne, vo Fiľakove veľkou prekážkou pre nepriateľov. Napokon aj Bratislavský hrad. Veď Bratislava bola dlho nazývaná aj ako kamenné mesto. Zlé obdobie obdobie pre jednoduchý ľud bolo po roku 1526 a trvalo zhruba do roku 1868. Je zaujímavé, že niektoré reality z vtedajšieho obdobia sa dostali aj do slovníka – pojem turecké hospodárstvo pochádza práve zo stredoveku. Ide o to, že Turek len bral a nestaral sa. Turkom nezáležalo na tom, čo bude, keď oni využijú úrodu, nestarali sa o budúcnosť, jednoducho šli ďalej, zdierali niekoho iného.

Z hľadiska kultúry bola významná existencia Academie Istropolitany – jednej z najstarších univerzít v Európe. Založil je Matej Korvín v Bratislave okolo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodifikovaná spisovná slovenčina Antonom Bernolákom na základe západoslovenského nárečia – bernolákovčina. Od roku 1843 je vďaka Ľudovítovi Štúrovi spisovná slovenčina kodifikovaná na základe stredoslovenského nárečia.

Najviac ľudí žije v mestách Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Národné parky: TANAP – Tatranský národný park, NAPANT – Národný park Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovenský raj, Slovenský kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najvýznamnejšie sviatky: Vianoce, Veľká noc, Mikuláš, Svätá Lucia, Silvester, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiatka zosnulých, Fašiangy (slovakiasite.com). Významné osobnosti: Juraj Jánošík – zbojník a ľudový hrdina, ktorý bohatým bral a chudobným dával, Ľudovít Štúr – kodifikátor spisovnej slovenčiny, Milan Rastislav Štefánik – vedec, politik, vojak, zakladateľ československého štátu, Alexander Dubček – štátnik, osobnosť Pražskej jari 1968 (slovakiasite.com). Gastronomické charakteristické jedlá: parenica, ovčí syr, syrové korbáčiky, oštiepok, bryndra, skalický trdelník, bratislavské rožky (mpsr.sk), tokajské víno, kapustnica, pirohy, lokše, tlačenka, jaternice, pagáče a napokon aj kofola. Z tvrdého alkoholu sú známe: borovička, slivovica, demänovka. Slovensko je veľmi bohaté na minerálne pramene – minerálky: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka a mnoho iných.


Slovakia lies in the heart of Europe. It borders Poland, the Czech Republic, Austria, Hungary, and Ukraine. It is a mountainous country, with beautiful mountains such as the Malá Fatra, Nízke Tatry, and Vysoké Tatry. Almost the entire territory is part of the Carpathian arc. From a geological and geothermal perspective, Slovakia is a very rich country.

Slovakia boasts 1200 discovered caves, of which only 14 are accessible to the public. The longest is the Demänovský Cave System, which spans more than 30 km. The deepest is Starý hrad in the Nízke Tatry, with a depth of 432 meters. The longest river is the Váh, which flows for 406 km. The highest waterfall is Kmeťov vodopád in the Vysoké Tatry, at 80 meters. The windiest place is Chopok. The rainiest place is Zbojnícka chata. The largest mountain range is the Ondavská vrchovina, covering an area of 1,320 km2 (slovakia.eu.sk). Slovakia is home to the world’s largest wooden altar – the Church of St. James in Levoča, the geographical center of Europe in the Kremnické vrchy, the only cold artesian spring in Europe – Herliansky gejzír near Košice, the largest castle complex in Central Europe – Spišský hrad, the highest peak in the Carpathians – Gerlachovský štít, the oldest public park in Central Europe – Sad Janka Kráľa in Bratislava (visitslovakia.com). Slovakia has the largest number of castles and chateaus in Europe: 425 castles, 180 ruins of castles and chateaus (slovakia.eu.sk). As of May 21, 2011, the population was 5,397,036 inhabitants (statistics.sk). More than 57% of them live in cities (slovakia.eu.sk).

Slovaks predominantly inhabit Slovakia. Minority groups include Hungarians, Roma, Ukrainians, Czechs, and Germans. Slovakia has various specific regions with historical origins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Sometime in the 5th century, the Slavs arrived, who were later attacked, among others, by the Avars, whom we later expelled. Approximately from this territory. Nevertheless, many Avars assimilated. According to newer sources, it is questionable how far Roman settlement extended at a certain period. Nevertheless, remnants of Roman settlement have been found in several places in Slovakia.

The first settlement of Slovakia dates back to the end of the Paleolithic, 250 thousand years ago, with localities such as Gánovce, where the skull of a Neanderthal was found, and Moravany, where the Venus figurine was found – the so-called Moravian Venus. The first farmers appeared here around 5,000 – 4,000 years before Christ. From the end of the 4th century BC, the Celts arrived. In the 1st century BC, the Dacians. From the beginning of the 1st century, the Germans arrived – the Kingdom of Vannio. The first Slovaks probably settled our territory in the 5th century (Wikipedia).

The first state entity of the Slavs in the territory of today’s Slovakia was the Samo’s Empire in the 7th century. Later, the Principality of Nitra, which merged with the Moravian Principality in 833 to form Great Moravia (Wikipedia). This was a very significant episode in the history of that period, as it was a relatively strong state. Roughly until this period falls the visit of the Thessalonian brothers Cyril and Methodius in the 9th century, who preached the Christian faith in our territory. From a cultural perspective, this was a very significant shift. They succeeded in making Old Church Slavonic the liturgical language alongside Latin, which was recognized by the pope. It is worth considering the fact that these were the only two languages in which Mass could be celebrated at that time. Around the 10th century, the Hungarians arrived, who, like the Avars in the 5th century, were nomadic. However, they encountered resistance from the Slavs, as well as from the Romans and Germans. More or less, they had nowhere to go, so they settled here and learned to cultivate the land. From the 10th century, Slovakia was part of Hungary, and from the 19th century, Austria-Hungary. Bratislava, today’s capital, was for a long time the coronation city. Since 1918, Slovakia has been part of Czechoslovakia, with a brief break as an independent Slovak state during World War II. Since January 1, 1993, the Slovak Republic has been an independent state. Since May 1, 2004, we have been members of the European Union, since March 29, 2004, members of NATO, since January 1, 2009, members of the Eurozone – the European Monetary Union, with the euro becoming the official currency.

Throughout history, Slovakia has been invaded many times by the Tatars, Turks, but in terms of territorial integrity, it has withstood. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often forced them to leave Slovak territory. However, even Germanic or Roman attacks were not excessive. The castles that were in Slovakia in the past were relatively well-fortified and in the past, they successfully resisted enemies. Often our opponents were helped to capture them by betrayal. Until the Middle Ages, for example, the castles in Devín, in Fiľakovo, were a major obstacle to enemies. Finally, even Bratislava Castle. After all, Bratislava was long called the „stone city.“ A bad period for the common people was after 1526 and lasted roughly until 1868. It is interesting that some realities from that period also entered the vocabulary – the term „Turkish economy“ comes precisely from the Middle Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks didn’t care what would happen when they used the harvest; they didn’t care about the future, they just went on, squeezing someone else.

In terms of culture, the existence of the Academia Istropolitana – one of the oldest universities in Europe – was significant. It was founded by Matthias Corvinus in Bratislava around 1466. In 1787, Anton Bernolák codified the written Slovak language for the first time based on the Western Slovak dialect – Bernolák’s Slovak. Since 1843, thanks to Ľudovít Štúr, the written Slovak language has been codified based on the Central Slovak dialect.

The most people live in the cities of Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). National parks: TANAP – Tatra National Park, NAPANT – Low Tatras National Park, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovak Paradise, Slovak Karst, Muránska planina (slovakiasite.com). The most significant holidays: Christmas, Easter, St. Nicholas Day, St. Lucia Day, New Year’s Eve, New Year’s Day, Children’s Day, Mother’s Day, All Saints‘ Day, Carnival (slovakiasite.com). Significant personalities: Juraj Jánošík – a brigand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudovít Štúr – codifier of the written Slovak language, Milan Rastislav Štefánik – scientist, politician, soldier, co-founder of the Czechoslovak state, Alexander Dubček – statesman, figure of the Prague Spring of 1968 (slovakiasite.com). Gastronomic characteristic dishes: parenica, sheep cheese, cheese whips, oštiepok, bryndza, Skalica trdelník, Bratislava rolls (mpsr.sk), Tokaj wine, cabbage soup, pierogi, potato pancakes, tlačenka, liver sausage, pagáče, and finally kofola. From hard alcohol, borovička, slivovica, Demänovka are well known. Slovakia is very rich in mineral springs – mineral waters: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka, and many others.


Slowakei liegt im Herzen Europas. Es grenzt an Polen, die Tschechische Republik, Österreich, Ungarn und die Ukraine. Es ist ein bergiges Land, mit wunderschönen Bergen wie der Malá Fatra, den Nízke Tatry und den Vysoké Tatry. Fast das gesamte Gebiet gehört zum Karpatenbogen. Aus geologischer und geothermaler Sicht ist die Slowakei ein sehr reiches Land.

Die Slowakei verfügt über 1200 entdeckte Höhlen, von denen nur 14 für die Öffentlichkeit zugänglich sind. Die längste ist das Demänovský-Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefste ist der Starý hrad in den Nízkych Tatrách, mit einer Tiefe von 432 Metern. Der längste Fluss ist die Váh, der über 406 km fließt. Der höchste Wasserfall ist der Kmeťov vodopád in den Vysoké Tatry, mit 80 Metern. Der windigste Ort ist Chopok. Der regenreichste Ort ist Zbojnícka chata. Das größte Bergmassiv ist die Ondavská vrchovina, die eine Fläche von 1.320 km2 umfasst (slovakia.eu.sk). Die Slowakei beherbergt den größten hölzernen Altar der Welt – die Kirche St. Jakob in Levoča, das geografische Zentrum Europas in den Kremnické vrchy, die einzige kalte artesische Quelle Europas – Herliansky gejzír bei Košice, die größte Schlossanlage in Mitteleuropa – Spišský hrad, den höchsten Gipfel der Karpaten – Gerlachovský štít, den ältesten öffentlichen Park in Mitteleuropa – Sad Janka Kráľa in Bratislava (visitslovakia.com). Die Slowakei hat die größte Anzahl von Burgen und Schlössern in Europa: 425 Schlösser, 180 Ruinen von Burgen und Schlössern (slovakia.eu.sk). Zum 21. Mai 2011 betrug die Bevölkerung 5.397.036 Einwohner (statistics.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städten (slovakia.eu.sk).

Die Slowaken überwiegend bevölkern die Slowakei. Minderheitsgruppen umfassen Ungarn, Roma, Ukrainer, Tschechen und Deutsche. Die Slowakei hat verschiedene spezifische Regionen mit historischen Ursprüngen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Irgendwann im 5. Jahrhundert kamen die Slawen, die später unter anderem von den Awaren angegriffen wurden, die später vertrieben wurden. Etwa aus diesem Gebiet. Dennoch assimilierten sich viele Awaren. Nach neueren Quellen ist fraglich, wie weit die römische Besiedlung zu einem bestimmten Zeitpunkt reichte. Dennoch wurden Reste römischer Besiedlung an mehreren Stellen in der Slowakei gefunden.

Die erste Besiedlung der Slowakei datiert aus dem Ende des Paläolithikums, vor 250.000 Jahren, mit Lokalitäten wie Gánovce, wo der Schädel eines Neandertalers gefunden wurde, und Moravany, wo die Venusfigurine gefunden wurde – die sogenannte Moravische Venus. Die ersten Bauern erschienen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jahren vor Christus. Ab Ende des 4. Jahrhunderts v. Chr. kamen die Kelten. Im 1. Jahrhundert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahrhunderts kamen die Germanen – das Königreich Vannio. Die ersten Slowaken siedelten wahrscheinlich im 5. Jahrhundert unser Gebiet (Wikipedia).

Die erste staatliche Einheit der Slawen auf dem Gebiet der heutigen Slowakei war das Reich von Samo im 7. Jahrhundert. Später das Fürstentum von Nitra, das sich im Jahr 833 mit dem Mährischen Fürstentum vereinigte, um Großmähren zu bilden (Wikipedia). Dies war eine sehr bedeutende Episode in der Geschichte dieser Zeit, da es ein relativ starker Staat war. Etwa bis zu diesem Zeitpunkt fällt der Besuch der Thessalonicher Brüder Kyrill und Methodius im 9. Jahrhundert, die den christlichen Glauben auf unserem Gebiet predigten. Aus kultureller Sicht war dies eine sehr bedeutende Verschiebung. Es gelang ihnen, das Altkirchenslawische neben Latein zur liturgischen Sprache zu machen, was vom Papst anerkannt wurde. Es ist erwähnenswert, dass dies die einzigen beiden Sprachen waren, in denen zu dieser Zeit Messen gefeiert werden konnten. Etwa im 10. Jahrhundert kamen die Ungarn, die wie die Awaren im 5. Jahrhundert nomadisch waren. Sie trafen jedoch auf Widerstand von den Slawen, aber auch von den Römern und Germanen. Mehr oder weniger hatten sie keinen anderen Ort, an den sie gehen konnten, also ließen sie sich hier nieder und lernten, das Land zu bewirtschaften. Seit dem 10. Jahrhundert gehörte die Slowakei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahrhundert zu Österreich-Ungarn. Bratislava, die heutige Hauptstadt, war lange Zeit die Krönungsstadt. Seit 1918 gehört die Slowakei zu der Tschechoslowakei, mit einer kurzen Pause als unabhängiger slowakischer Staat während des Zweiten Weltkriegs. Seit dem 1. Januar 1993 ist die Slowakische Republik ein unabhängiger Staat. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitglieder der Europäischen Union, seit dem 29. März 2004 Mitglieder der NATO, seit dem 1. Januar 2009 Mitglieder der Eurozone – der Europäischen Währungsunion, wobei der Euro zur offiziellen Währung wurde.

Im Laufe der Geschichte wurde die Slowakei viele Male von Tataren, Türken und anderen angegriffen, aber was die territoriale Integrität betrifft, hat sie standgehalten. Es stimmt, dass die Türken und Tataren andere Ziele hatten, was sie oft zwang, das slowakische Gebiet zu verlassen. Aber auch germanische oder römische Angriffe waren nicht übermäßig. Die Burgen, die in der Slowakei in der Vergangenheit waren, waren relativ gut befestigt und konnten früher erfolgreich Feinden widerstehen. Oft wurde unseren Gegnern geholfen, sie zu erobern, indem sie verraten wurden. Bis ins Mittelalter waren zum Beispiel Burgen in Devín, in Fiľakovo ein großes Hindernis für Feinde. Schließlich auch Bratislava Castle. Nach allem war Bratislava lange Zeit als „Steinstadt“ bekannt. Eine schlechte Zeit für das einfache Volk war nach 1526 und dauerte ungefähr bis 1868. Es ist interessant, dass einige Realitäten aus dieser Zeit auch in den Wortschatz eingegangen sind – der Begriff „türkische Wirtschaft“ stammt genau aus dem Mittelalter. Es geht darum, dass der Türke einfach genommen und sich nicht darum gekümmert hat. Den Türken war es egal, was passieren würde, wenn sie die Ernte nutzten; sie interessierten sich nicht für die Zukunft, sie gingen einfach weiter und drückten jemand anderen aus.

In kultureller Hinsicht war die Existenz der Academia Istropolitana – einer der ältesten Universitäten Europas – bedeutsam. Sie wurde von Matthias Corvinus um 1466 in Bratislava gegründet. 1787 kodifizierte Anton Bernolák erstmals die geschriebene slowakische Sprache auf der Grundlage des westslowakischen Dialekts – Bernoláks Slowakisch. Seit 1843 wurde die geschriebene slowakische Sprache dank Ľudovít Štúr auf der Grundlage des zentralslowakischen Dialekts kodifiziert.

Die meisten Menschen leben in den Städten Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Nationalparks: TANAP – Tatra-Nationalpark, NAPANT – Nationalpark Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slowakisches Paradies, Slowakischer Karst, Muránska planina (slovakiasite.com). Die wichtigsten Feiertage: Weihnachten, Ostern, St. Nikolaus, St. Lucia, Silvester, Neujahr, Kindertag, Muttertag, Allerheiligen, Karneval (slovakiasite.com). Bedeutende Persönlichkeiten: Juraj Jánošík – ein Brigand und Volksheld, der den Reichen nahm und den Armen gab, Ľudovít Štúr – Kodifizierer der geschriebenen slowakischen Sprache, Milan Rastislav Štefánik – Wissenschaftler, Politiker, Soldat, Mitbegründer des tschechoslowakischen Staates, Alexander Dubček – Staatsmann, Figur des Prager Frühlings von 1968 (slovakiasite.com). Gastronomische charakteristische Gerichte: Parenica, Schafskäse, Käsepeitschen, Oštiepok, Bryndza, Skalitzer Trdelník, Bratislavaer Rollen (mpsr.sk), Tokajer Wein, Krautsuppe, Pierogi, Kartoffelpuffer, Tlačenka, Leberwurst, Pagáče und schließlich Kofola. Bekannte harte Alkoholika sind Borovička, Slivovitz, Demänovka. Die Slowakei ist sehr reich an Mineralquellen – Mineralwässer: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka und viele andere.


Słowacja leży w sercu Europy. Graniczy z Polską, Czechami, Austrią, Węgrami i Ukrainą. Jest to górzysty kraj, w którym znajdują się piękne góry, takie jak Mała Fatra, Niżne Tatry, Wysokie Tatry. Prawie całe terytorium przecina fragment łuku Karpat. Z geologicznego i geotermalnego punktu widzenia Słowacja jest bardzo bogatym krajem.

Słowacja posiada 1200 odkrytych jaskiń, z których tylko 14 jest dostępnych dla publiczności. Najdłuższy jest system jaskiń Demänovský, który ma ponad 30 km. Najgłębsza to Starý hrad w Niżnych Tatrach, o głębokości 432 metrów. Najdłuższą rzeką jest Wáh, która ma 406 km długości. Najwyższy wodospad to Kmeťov vodopád w Wysokich Tatrach, mający 80 metrów wysokości. Najbardziej wietrznym miejscem jest Chopok. Najbardziej deszczowym miejscem jest Zbojnícka chata. Największym masywem górskim jest Ondavská vrchovina, zajmujący obszar 1320 km² (slovakia.eu.sk). Na Słowacji znajduje się największy drewniany ołtarz na świecie – Kościół św. Jakuba w Levoči, geograficzne centrum Europy w Kremnickich Wierchach, jedyny zimny artezyjski źródłowy w Europie – Herliansky gejzír koło Koszyc, największy kompleks zamkowy w Europie Środkowej – Zamek Spiski, najwyższy szczyt Karpat – Gerlachovský štít, najstarszy park publiczny w Europie Środkowej – Sad Janka Kráľa w Bratysławie (visitslovakia.com). Na Słowacji znajduje się największa liczba zamków i pałaców w Europie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pałaców (slovakia.eu.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku mieszkało tu 5 397 036 mieszkańców (statistics.sk). Ponad 57% z nich mieszka w miastach (slovakia.eu.sk).

Na Słowacji przeważający udział mają Słowacy. Spośród mniejszości występują Węgrzy, Romowie, Ukraińcy, Czesi i Niemcy. Na terenie Słowacji znajdują się różne specyficzne regiony o historycznym pochodzeniu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptów, Spisz, Szarysz, Abov, Zemplín, Uh, Nowogród, Orawa. Pierwsi Słowianie pojawili się tutaj prawdopodobnie w V wieku naszej ery (Wikipedia).

Pierwszą jednostką państwową Słowian na terenie dzisiejszej Słowacji było państwo Samona w VII wieku. Później Księstwo Nitrzańskie, które połączyło się w 833 roku z Księstwem Morawskim, tworząc Wielką Morawę (Wikipedia). Była to bardzo istotna epoka w historii tego okresu, ponieważ był to stosunkowo silny państwo. W około ten okres przypada także wizyta thesalońskich braci Cyryla i Metodego w IX wieku, którzy głosili wiarę chrześcijańską na tym obszarze. Z kulturowego punktu widzenia był to bardzo istotny przeskok. Udało im się uczynić starosłowiański obok łaciny językiem liturgicznym, co zostało uznane przez papieża. Warto zauważyć, że były to jedyne dwa języki, w których w tym czasie można było odprawiać msze. W około X wieku przybyli Węgrzy, którzy podobnie jak Awarowie w V wieku byli koczownikami. Spotkali się jednak z oporem Słowian, ale także Rzymian i Germanów. W zasadzie nie mieli dokąd iść, więc osiedlili się tutaj i nauczyli się uprawiać ziemię. Od X wieku Słowacja należała do Węgier, a od XIX wieku do Austro-Węgier. Bratysława, obecna stolica, była przez długi czas miastem koronacyjnym. Od 1918 roku Słowacja była częścią Czechosłowacji, z krótką przerwą na niepodległe państwo słowackie w czasie II wojny światowej. Od 1 stycznia 1993 roku Republika Słowacka jest niepodległym państwem. Od 1 maja 2004 roku jesteśmy członkiem Unii Europejskiej, od 29 marca 2004 roku członkiem NATO, od 1 stycznia 2009 roku członkiem strefy euro – Unii Walutowej, gdzie euro stało się oficjalną walutą.

Podczas całej historii Słowacja była wielokrotnie atakowana przez Tatarów, Turków, ale pod względem integralności terytorialnej przetrwała. Prawdą jest, że Turcy i Tatarzy mieli inne cele, co często zmuszało ich do opuszczenia terytorium Słowacji. Jednak ataki germańskie czy rzymskie nie były zbyt liczne. Zamki, które istniały na terenie Słowacji w przeszłości, były stosunkowo dobrze ufortyfikowane i potrafiły skutecznie przeciwstawiać się wrogom. Często naszym przeci wnikom pomagała zdrada, by je zdobyć. Do średniowiecza zamki w Devínie, Fiľakovie były na przykład dużą przeszkodą dla wrogów. W końcu także zamek bratysławski. Bratysława była długo znana jako „miasto z kamienia”. Czasami nazwa „turecka gospodarka” pochodzi właśnie ze średniowiecza. Chodzi o to, że Turkowi zależało tylko na zabraniu, nie dbał o nic. Turkom nie zależało na tym, co się stanie, gdy wykorzystają plony, nie dbali o przyszłość, po prostu szli dalej, wyzyskując kogoś innego.

Z kulturowego punktu widzenia istnienie Academia Istropolitana – jednego z najstarszych uniwersytetów w Europie – miało znaczenie. Założył go Matej Korvín w Bratysławie około 1466 roku. W 1787 roku po raz pierwszy znormalizowano język słowacki na podstawie dialektu zachodniosłowackiego – język bernolákowy. Od 1843 roku, dzięki Ľudovítowi Štúrowi, język słowacki jest znormalizowany na podstawie dialektu środkowosłowackiego.

Najwięcej ludzi mieszka w miastach Bratysławie, Koszycach, Preszowie, Nitrze, Żylinie, Bańskiej Bystrzycy, Trnawie, Martinie, Trenczynie, Popradzie, Prievidzy, Zvolen (slovakiasite.com). Parki narodowe: TANAP – Tatrzański Park Narodowy, NAPANT – Park Narodowy Niżne Tatry, Wielka Fatra, Mała Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Słowacki Raj, Słowacki Kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najważniejsze święta: Boże Narodzenie, Wielkanoc, św. Mikołaj, św. Łucja, Sylwester, Nowy Rok, Dzień Dziecka, Dzień Matki, Wszystkich Świętych, Karnawał (slovakiasite.com). Wybitne osobistości: Juraj Jánošík – zbójnik i bohater ludowy, który zabierał bogatym i dawał biednym, Ľudovít Štúr – kodifikator języka słowackiego, Milan Rastislav Štefánik – naukowiec, polityk, żołnierz, współzałożyciel państwa czechosłowackiego, Alexander Dubček – polityk, postać Praskiej Wiosny 1968 roku (slovakiasite.com). Charakterystyczne potrawy gastronomiczne: parenica, ser owczy, korbáčiky serowe, oštiepok, bryndza, trdelník skalicki, bratislavské rožky (mpsr.sk), wino tokajskie, kapustnica, pierogi, placki ziemniaczane, tlačenka, kaszanka, pagáče i wreszcie kofola. Z mocnych alkoholi znane są: borovička, śliwowica, demänovka. Słowacja jest bardzo bogata w źródła mineralne – wody mineralne: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka i wiele innych.


Szlovákia közép-Európában található. Határos Lengyelországgal, Csehországgal, Ausztriával, Magyarországgal és Ukrajnával. Ez egy hegyvidéki ország, Szlovákiában szép hegyek találhatók, például a Kis-Fátra, a Nagy-Fátra, a Magas-Tátra. Majdnem az egész területen áthalad a Kárpátok íve. Geológiai és geotermikus szempontból Szlovákia nagyon gazdag ország.

Szlovákiának 1200 felfedezett barlangja van, közülük csak 14 nyitva áll a nyilvánosság előtt. A leghosszabb a Deményfalvi barlangrendszer, amely több mint 30 km hosszú. A legmélyebb a Starý hrad a Alacsony-Tátrában, 432 méteres mélységben. A leghosszabb folyó a Vág, amely 406 km hosszú. A legmagasabb vízesés a Magas-Tátrában a Kmeť-vízesés, 80 méter magas. A legszélsebesebb hely Chopok. A legesősebb hely a Zbojnícka chata. A legnagyobb hegység az Ondavai-dombság, amely 1320 km² területen terül el. Szlovákiában található a világ legnagyobb fából készült oltára, a Levočai Szent Jakab-templom, Európa geográfiai középpontja a Kremnica-hegységben, az egyetlen hideg artezi kút Európában a Herliansky gejzír Kassánál, a közép-európai régió legnagyobb várágyai a Szepesi vár, a legmagasabb hegycsúcs a Kárpátokban a Gerlachovský-gerinc, a legöregebb közpark a közép-európai régióban a Janka Kráľa Park Pozsonyban. Szlovákiában található a legtöbb vár és kastély Európában. 425 kastély, 180 vár, kastély és rom (slovakia.eu.sk). 2011. május 21-én 5 397 036 lakos élt itt (statistics.sk). Lakosságának több mint 57%-a él városokban (slovakia.eu.sk).

Szlovákiában főként szlovákok élnek. Kisebbségi csoportok közé tartoznak a magyarok, a romák, az ukránok, a csehek és a németek. Szlovákiában különböző történelmi régiók találhatók, mint például Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Szepes, Šariš, Abov, Zemplén, Uh, Novohrad, Orava. A szlávok valószínűleg az 5. században érkeztek Szlovákiába, akiket különböző támadások értek, többek között az Avaroké, akiket később elűztek. A népességük egy része azonban Szlovákiában maradt. A legfrissebb adatok szerint kérdéses, hogy az egyes időszakokban a római települések milyen messzire terjedtek. Mindenesetre Szlovákiában is találtak római települési maradványokat több helyen.

Szlovákia első települése a paleolit végén, mintegy 250 000 évvel ezelőtt keletkezett, olyan helyeken, mint Gánovce, ahol neandervölgyi koponyát találtak, és Moravianban, ahol Vénusz szobrot találtak – a Moravai Vénuszt. Az első gazdálkodók valószínűleg Kr. e. 5 000 – 4 000 évvel ezelőtt jelentek meg itt. Kr. e. 4. század vége óta a kelták érkeztek ide. Kr. e. 1. században jöttek a dákok. Az 1. század elejétől kezdve a germánok – Vanniove királysága – is ide érkeztek. Az első szlávok valószínűleg az 5. században telepedtek le erre a területre (Wikipedia).

A szlávok első államalakulata Szlovákiában a 7. században létrejött Samo birodalom volt. Később az Nitri hercegség, amelynek 833-ban Morva hercegséggel történő egyesítésével nagy Morvaország alakult ki (Wikipedia). Ez egy nagyon fontos epizód volt a történelemben ebben az időszakban, mivel ez egy viszonylag erős államalakulat volt. Ehhez az időszakhoz tartozik Cyril és Metód missziója a 9. században, akik a keresztény hitet hirdették ezen a területen. Kulturális szempontból ez egy nagyon fontos változás volt. Sikerült elérni, hogy a latin mellett a staroszláv a liturgikus nyelv is legyen, amit még a pápa is elismert. Így ők lettek az egyetlen két nyelv, amelyekben misét lehetett celebrálni. Kb. a 10. században érkeztek a magyarok, akik hasonlóan az 5. századi avarokhoz nomádok voltak. Azonban ellenállásba ütköztek a szlávok, valamint a rómaiak és a germánok részéről. Kevés lehetőségük volt, ezért letelepedtek és megtanulták művelni a földet. A 10. századtól Szlovákia része volt Magyarországnak, a 19. századtól Ausztria-Magyarországnak. Pozsony, a mai főváros hosszú ideig koronázási város volt. 1918-tól Szlovákia része volt Csehszlovákiának, rövid időre önálló Szlovák Államként a második világháború alatt. 1993. január 1-jétől Szlovákia önálló állam. 2004. május 1-jétől az Európai Unió tagja vagyunk, 2004. március 29-től a NATO tagja vagyunk, 2009. január 1-jétől az euróövezet tagja vagyunk – az euró lett az hivatalos fizetőeszköz.

Történelmi szempontból Szlovákia sokszor volt támadásoknak kitett, Tatárok, törökök által, de az ország területi integritása szempontjából ellenállt. Igaz, hogy a törököknek és a tatároknak más célok is voltak, ami sokszor arra kényszerítette őket, hogy elhagyják Szlovákia területét. Mindenesetre sem a germán, sem a római támadások nem voltak túl nagyok. A múltban a szlovákiai várak viszonylag jól megerősítettek voltak, és sikeresen ellenálltak az ellenségeknek. Gyakran a megnyerésükhöz árulás is hozzájárult. A középkorban például a Dévényi, a Fülek várak nagy akadályt jelentettek az ellenségek számára. Végül is a Pozsonyi vár is. Hiszen Pozsonyt sokáig kővárosnak is nevezték. Rossz időszak volt az egyszerű emberek számára 1526 után és körülbelül 1868-ig. Érdekes, hogy néhány valóság az akkori időszakból bekerült a szótárba – a török gazdaság kifejezés éppen a középkorból származik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők használják a termést, nem törődött a jövővel, egyszerűen csak tovább mentek, másokat zsaroltak.

Kulturális szempontból fontos volt az Istropolitana Academia létezése is – Európa egyik legrégebbi egyeteme. Matej Korvín alapította Pozsonyban körülbelül 1466-ban. 1787-ben Anton Bernolák először kodifikálta a szlovák nyelvet Nyugat-Szlovákiai dialektus alapján – bernoláki szlovák nyelv. 1843 óta Ľudovít Štúr miatt a középső szlovák dialektus alapján kodifikálták a szlovák nyelvet.

A legtöbb ember Pozsonyban, Kassán, Presovban, Nitrában, Zsolnán, Besztercebányán, Trencsénben, Martonban, Trencsénben, Poprádban, Prievidzában, Zsolnán él (slovakiasite.com). Nemzeti parkok: TANAP – Tátrai Nemzeti Park, NAPANT – Alacsony-Tátrai Nemzeti Park, Nagy-Fátra, Kis-Fátra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Szlovák Paradicsom, Szlovák Karszt, Murányi síkság (slovakiasite.com). Legfontosabb ünnepek: Karácsony, Húsvét, Mikulás, Szent Lucia, Szilveszter, Újév, Gyermeknap, Anyák napja, Halottak napja, Farsang (slovakiasite.com). Jelentős személyiségek: Juraj Jánošík – rabló és népi hős, aki a gazdagoktól vett és a szegényeknek adott, Ľudovít Štúr – a szlovák írásbeli nyelv kodifikátora, Milan Rastislav Štefánik – tudós, politikus, katona, a Csehszlovák állam megteremtője, Alexander Dubček – politikus, 1968-as Prágai Tavasz jelentős alakja (slovakiasite.com). Gasztronómiai jellegzetességek: parenica, juhsajt, sajtkorongok, oštiepok, bryndza, szilvásvirágh, pozsonyi kifli (mpsr.sk), tokaji bor, káposztaleves, gombóc, palacsinta, tlačenka, hurka, páská, és végül a kofola. Az erős alkoholok közül ismertek: borovička, szilvórium, demänovka. Szlovákia nagyon gazdag ásványvizekben – ásványvizekben: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka és sok más.


Niektoré príspevky

Odkazy

 

slovensko 617859