Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ruže – symbol lásky, krásy a vášne

skala
Hits: 856

Ruže k najznámejším okrasným rastlinám sveta, ale botanicky ide o mimoriadne zložitý rod. Ruže – Rosa sú evolučne zložitý rod z čeľade Rosaceae, rozšírený v miernom a subtropickom pásme severnej pologule s veľmi intenzívnou históriou. Ruža môže znamenať prírodný druh, kultúrny hybrid, alebo kultivar (Fougére-Danezan et al., Kew POWO, 2026). Väčšina druhov pochádza z Ázie, menší počet z Európy, Severnej Ameriky a severozápadnej Afriky (Wikipedia). Najstaršie fosílne doklady o existencii ruží pochádzajú z obdobia raných treťohôr, z paleocénu a eocénu (Wikipedia). Ruža patrí medzi veľmi staré . Pravdepodobne pochádza zo Strednej Ázie a rozšírila sa takmer po celej severnej pologuli (David Trinklein).

Pestovanie ruží sa pravdepodobne začalo v Ázii približne pred 5 000 rokmi a už v staroveku boli ruže súčasťou čínskych cisárskych záhrad, egyptského sveta, perzskej kultúry aj rímskej symboliky (David Trinklein), pestovala sa v Mezopotámii, Perzii, Indii. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému. K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr aj Arabi a (Wikipedia). Ich domestikácia odráža estetické preferencie aj medzikultúrne kontakty medzi Áziou a Európou (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Ruža sa postupne stala symbolom lásky, krásy, čistoty, vášne, ticha aj tajomstva (David Trinklein), moci, pamäti (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Červená ruža je známym symbolom horúcej, vášnivej lásky, žltá symbolom žiarlivosti, biela ruža milostného utrpenia z odmietania a podobne. Prirodzene sa nevyskytujúca čierna ruža, sa považovala za symbol čiernej mágie, mystiky, vznešenej nenávisti a smrti, ale aj nových začiatkov. Je tiež jedným z emblémov anarchizmu (Wikipedia).

Z morfologického hľadiska sú ruže drevnaté kry, prípadne liany s pichliačmi – nie pravými tŕňmi, so striedavými, zvyčajne nepárno perovitými listami a s prirastenými prílistkami. Typický botanický kvet má päť kališných a päť korunných lístkov, mnoho tyčiniek a početné voľné piestiky uzavreté v češuli. Plodom je šípka, teda dužinaté nepravé plodstvo s nažkami vo vnútri (worldfloraonline.org). Plané druhy rastú aj na okrajoch lesov, v krovinách, na svahoch, v živých plotoch (kew.org). Ruža je zároveň rastlina, na ktorej sa veľmi dobre stretáva s kultúrou – záhradou. Plané ruže môžu byť dôležité pre hmyz, vtáky aj drobné cicavce. Jednoduché kvety poskytujú prístupný peľ, využívajú niektoré samotárske listorezné včely. Šípky sú potravou pre a počas jesene a zimy (kew.org). To platí najmä pre Rosa canina a Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Záhradné ruže však často vznikli výberom znakov, ktoré sú pre človeka krásne – veľký plný kvet, nezvyčajná farba, dlhé kvitnutie. Aj preto má v záhrade zmysel kombinovať moderné kultivary s jednoduchšími alebo botanickými ružami (kew.org). Rosa damascena a príbuzné sú kľúčové pre parfumériu a ružovú vodu, šípky druhov ako Rosa canina a Rosa laevigata sú významné v potravinárstve a tradičnej medicíne a niektoré druhy majú dôležité farmakologické metabolity (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Geneticky sú ruže mimoriadne rozmanité. Ich pestrosť súvisí s častým krížením medzi druhmi, s rôznym počtom chromozómových sád a pri niektorých skupinách aj s nezvyčajným spôsobom dedenia. Preto je rod Rosa taxonomicky zložitý, čo dobre vidno napríklad pri takzvaných psích ružiach zo sekcie Caninae. Pre domestifikáciu moderných ruží boli kľúčové najmä znaky ako opakované kvitnutie, plný kvet a premena tyčiniek na lupienky. Tie sú spojené s génmi, ktoré pomohli vytvoriť vzhľad a kvitnutie dnešných záhradných ruží (Roberts et al). Caninae sú tzv. psie ruže . Tie majú zvláštny spôsob rozmnožovania. Časť chromozómov sa pri tvorbe pohlavných buniek správa normálne, ale časť sa nepáruje a dedí sa nerovnomerne. Zjednodušene povedané, materská časť prenáša oveľa väčší podiel dedičnej než peľ. Aj preto sú tieto ruže také ťažké na určovanie a zároveň také zaujímavé pre vedcov (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

Klasifikácia rodu je založená na morfologických znakoch. Rozlišujú sa sekcie Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae a Bracteatae. Veľmi dôležitý bol vstup čínskych opakovane kvitnúcich ruží do európskeho šľachtenia od konca 18. storočia, pretože práve ten otvoril cestu k moderným ružiam s remontantným kvitnutím (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Čínske ruže boli pestované už v staroveku a ich vstup do Európy v 18. storočí priniesol znak, ktorý zmenil celé šľachtenie. Moderné ruže vznikli zo zložitého šľachtenia európsko-stredomorských a východoázijských. Preto sa ruže historicky delia na plané druhy, staré záhradné ruže a moderné ruže. Za symbolický začiatok moderných ruží sa zvyčajne považuje rok 1867, keď vznikol kultivar `La France` (G. Wang).

Šľachtenie ruží sa dnes sústreďuje na štyri veľké ciele: opakované kvitnutie, architektúru kvetu, vôňu a odolnosť. Kultivar `Old Blush` je kľúčovým historickým aj genetickým referenčným bodom, pretože spája starú čínsku kultivačnú tradíciu s génmi dôležitými pre moderné ruže. Tento čínsky kultivar prispel k vzniku moderných ruží s opakovaným kvitnutím. Opakované kvitnutie aj plnosť kvetov, aj počet lupienkov súvisí s génmi. Ruža sa tak stáva modelom, na ktorom možno sledovať, ako konkrétne genómové zmeny vytvárajú znaky, ktoré človek po stáročia vnímal najmä esteticky. Divé druhy však zostávajú nenahraditeľným zdrojom alel pre odolnosť a adaptáciu. Napríklad Rosa laevigata je cenená pre vysokú odolnosť voči voškám a veľmi vysokú odolnosť voči čiernej škvrnitosti a múčnatke, zatiaľ čo plané východoázijské ruže rozširujú vôňové a farebné spektrum (Hibrand Saint-Oyant et al). Ruže obsahujú v korunných lupienkoch zmesi aromatických silíc. Ich množstvo veľmi kolíše nielen medzi rôznymi druhmi a odrodami, ale aj v závislosti od počasia a dennej doby. Najviac ich kvety obsahujú ráno. Hlavnými vonnými zložkami sú alkoholy geraniol, nerol a l-citronellol. Záhrada zameraná na pestovanie ruží na okrasné alebo výskumné účely sa nazýva rozárium. Najväčším svetovým rozáriom súčasnosti je Europa-Rosarium v nemeckom Sangerhausene pri Lipsku (Wikipedia). Rozárium sa nachádza aj Botanickej záhrade v Bratislave, v Arboréte Mlyňany, a na Zvolenskej Borovej hore.

Medzi historické ruže patria krížence a varianty ruže keltskej, damašské ruže, machové ruže, čínske ruže, čajové ruže, bourbonské ruže, portlandské ruže, noisettky, remontantky, lambertky, pernetky (Wikipedia).

  • Medzi moderné patria čajohybridy – sú vyšľachtené z remontantiek a čajových ruží. Polyantky a polyanthybridy sú krížence európskych remontantiek s importovanou ružou mnohokvetou.
  • Floribundy vznikli hybridizáciou dvoch vyššie uvedených typov.
  • Grandiflory sú potomkovia kríženia floribúnd s čajohybridmi.
  • Anglické ruže boli vyšľachtené s cieľom vyhovieť dobovej nostalgii po „starých dobrých časoch“ – starých európskych odrôd, ale s modernými požiadavkami na opakované kvitnutie a farebnú škálu (Wikipedia).

Okrem pôvodu možno ruže deliť aj podľa ich habitusu a využiteľnosti pri pestovaní (Wikipedia).

  • Záhonové ruže sa pestujú zväčša v menších záhradách.
  • Popínavé ruže majú aj niekoľko metrov dlhé výhonky.
  • Pôdopokryvné ruže rastú plazivo, kvety majú často v bohatých súkvetiach a zvyčajne sú odvodené od ruže roľnej – Rosa arvensis.
  • Sadové ruže sú mohutne rastúce kompaktné kry vhodné na solitérnu výsadbu napríklad v parkoch a sadoch.
  • Miniatúrne – trpasličie ruže, sú zakrpatené kultivary vzniknuté pôvodne z drobnej prírodnej variety ruže čínskej (Rosa chinensis var. Minima). 
  • Stromčekové ruže nie sú zvláštnym typom, možno ich dosiahnuť z väčšiny predchádzajúcich typov vyšľachtením korunky na vysokom podpníku.
  • Naočkovaním menšej popínavej odrody na stromčekový podpník vzniknú previsnuté, takzvané smútočné ruže (Wikipedia).

Pre pestovanie ruží sú vhodné tieto faktory: , drenáž a vzdušnosť porastu. Väčšina záhradných ruží prospieva v bohatej, vlhkej, dobre odvodnenej pôde, na slnečnom stanovišti, pri mierne kyslej reakcii a s pravidelným mulčovaním a prihnojovaním. Nároky na výživu sú vysoké, pretože ruže bohatým kvitnutím vyčerpávajú zásoby živín. Odporúča sa mulč z dobre rozloženého kompostu alebo maštaľného hnoja a doplnkové hnojenie na začiatku sezóny, pri remontantných typoch aj po prvej vlne kvitnutia (rhs.org.uk). Na sa už nemajú zbytočne nútiť do mäkkého nového rastu, aby lepšie vyzreli pred zimou (ruze.cz). Namiesto častého povrchového polievania sa odporúča hlboká zálievka, ideálne ku koreňom, napríklad kvapkovou závlahou. Polievanie na list podporuje šírenie chorôb, najmä čiernej škvrnitosti, preto je pri postrekovaní zhora vhodné polievať ráno alebo skoro popoludní, aby listy do večera preschli (missouri.edu). Na ochranu pred silnými mrazmi je vhodné k ružiam na zimu nakopčiť okolitú zeminu alebo vyzretý kompost. Chúlostivejšie odrody možno zakryť aj čečinou (Wikipedia).

Opakovane kvitnúce ruže sa režú najmä koncom zimy až skoro na , kým jednokvitnúce staré kríkové ruže po odkvitnutí (rhs.org.uk). Odstraňuje sa mŕtve, poškodené, slabé a križujúce sa , aby sa ker presvetlil a lepšie vetral. Jednorazovo kvitnúce historické a botanické ruže sa režú skôr po odkvitnutí, pretože často kvitnú na staršom dreve. Popínavé ruže zasa potrebujú nielen rez, ale aj vedenie výhonkov – samy sa neovíjajú ako vinič či fazuľa, preto sa musia vyväzovať k opore (ruze.cz).

Rozmnožovať ich možno odrezkami, potápaním, delením a semenami (rhs.org.uk). Množenie ruží zároveň ukazuje, prečo je rozdiel medzi planou ružou a záhradným kultivarom taký dôležitý. Plané druhy možno množiť semenami, hoci semená často potrebujú stratifikáciu a potomstvo nemusí byť úplne jednotné. Kultivary sa však najčastejšie udržiavajú vegetatívne – odrezkami, potápaním, delením alebo očkovaním na podpník. Pri semenách by sa totiž vlastnosti konkrétneho kultivaru mohli rozpadnúť do nových kombinácií. Očkovanie a vrúbľovanie je spôsob, ako zachovať konkrétnu farbu, vôňu, tvar kvetu, rastový habitus a zdravotné vlastnosti odrody (ruze.cz).

Choroby ruží sú často výsledkom kombinácie citlivej odrody, vlhkého počasia a slabého prúdenia vzduchu. Čierna škvrnitosť patrí medzi najobávanejšie choroby ruží. Na listoch sa objavujú tmavé škvrny, listy žltnú a predčasne opadávajú, čím sa ker oslabuje (ruze.cz). Spôsobuje ju Diplocarpon rosae a je v exteriéri najzávažnejšou chorobou záhradných ruží (rhs.org.uk). Múčnatka sa prejavuje belavým povlakom a deformáciami mladých listov a pukov (ruze.cz). Tú spôsobuje Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Hrdza vytvára oranžové až hrdzavé výtrusné ložiská a vošky poškodzujú najmä mäkké mladé výhonky. Najlepšou ochranou nie je iba postrek, ale prevencia. Vzdušná výsadba, zálievka ku koreňom, odstraňovanie napadnutých listov, výber odolnejších odrôd a udržiavanie rastliny v dobrej kondícii (ruze.cz). Mimoriadne závažná aj ružová rozetová choroba, vírusové ochorenie prenášané roztočom Phyllocoptes fructiphilus, ktoré často vedie k úhynu rastliny. Zo škodcov sú v záhradníckej praxi bežné aj vošky a ďalší drobní cicaví škodcovia (rhs.org.uk).

Genetické štúdie ruží priniesli referenčné genómy a hľadali miesta v DNA zodpovedné za dôležité znaky. Neskôr sa výskum sústredil na rozmanitosť planých ruží a na to, ako vznikali dnešné pestované ruže. Najnovší výskum už pracuje s veľmi presnými genómami a so súborom genetickej rozmanitosti viacerých ruží. Ukazuje sa, že znaky ako opakované kvitnutie, počet lupienkov, farba či vôňa nezávisia len od drobných zmien v DNA, ale aj od väčších prestavieb genómu. Ruža sa tak dnes neštuduje iba ako okrasná rastlina, ale aj ako model, na ktorom sa stretáva botanika, evolučná , výskum vôní, farieb a moderné šľachtenie. Ruže treba chápať ako výsledok dlhej evolúcie, domestifikácie a veľmi zložitej genetickej histórie (Marinus J. M. Smulders et al: In the name of the rose: a roadmap for rose research in the genome era). Existujú ruže kriticky ohrozené, napríklad Rosa arabica. Na úrovni pestovaných ruží je problémom aj genetická erózia starých záhradných ruží a lokálnych kolekcií. diverzity preto znamená nielen chrániť plané populácie, ale aj udržiavať ex situ kolekcie v génových bankách a botanických záhradách (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Ruže sú výnimočné a zároveň mimoriadne zložité rastliny. Sú to planý kry severnej pologule, kultúrne rastliny, symbol lásky a moci, zdroj vône a šípok, náročné záhradné aj moderný genetický model. V ich kvete sa stretáva estetika so šľachtením, v pichliačoch obrana rastliny, v šípkach ekologická hodnota a v genóme dlhá hybridizácie, polyploidie a domestifikácie. Práve preto ruže nepatria iba do záhonov a kytíc, ale aj do botaniky, evolučnej biológie, záhradníctva a kultúrnych dejín.

Roses are among the best-known ornamental plants in the world, but botanically they represent an exceptionally complex genus. Roses — Rosa — are an evolutionarily complex genus of the family Rosaceae, distributed across the temperate and subtropical zones of the Northern Hemisphere and marked by a very rich history. A rose may mean a wild botanical species, a cultivated hybrid, or a cultivar (Fougére-Danezan et al.; Kew POWO, 2026). Most species originate from Asia, with fewer from Europe, North America, and north-western Africa (Wikipedia). The oldest fossil evidence of roses dates back to the early Tertiary, specifically the Paleocene and Eocene (Wikipedia). The rose is among very ancient flowers. It probably originated in Central Asia and spread across almost the entire Northern Hemisphere (David Trinklein).

The cultivation of roses probably began in Asia about 5,000 years ago, and already in antiquity roses formed part of Chinese imperial gardens, the Egyptian world, Persian culture, and Roman symbolism (David Trinklein). They were also cultivated in Mesopotamia, Persia, and India. Roses probably reached ancient Greece through Alexander the Great. The ancient Romans were great admirers and growers of roses, followed later by Arabs and Turks (Wikipedia). Their domestication reflects aesthetic preferences as well as intercultural contacts between Asia and Europe (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The rose gradually became a symbol of love, beauty, purity, passion, silence, and mystery (David Trinklein), as well as power and memory (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The red rose is a well-known symbol of ardent, passionate love; the yellow rose of jealousy; the white rose of the suffering caused by rejected love, and so on. The naturally non-existent black rose has been regarded as a symbol of black magic, mysticism, noble hatred and death, but also of new beginnings. It is also one of the emblems of anarchism (Wikipedia).

From a morphological point of view, roses are woody shrubs, or sometimes lianas, with prickles — not true thorns — alternate, usually imparipinnate leaves, and adnate stipules. A typical botanical flower has five sepals and five petals, many stamens, and numerous free carpels enclosed in a hypanthium. The fruit is the rose hip, a fleshy false fruit containing achenes inside (worldfloraonline.org). Wild species also grow on forest edges, in shrublands, on slopes, and in hedges (kew.org). The rose is also a plant in which nature and culture — the garden — meet very clearly. Wild roses can be important for insects, birds, and small mammals. Simple flowers provide accessible pollen, the leaves are used by some solitary leafcutter bees, and rose hips provide food for birds and mammals in autumn and winter (kew.org). This applies especially to Rosa canina and Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Garden roses, however, have often been selected for traits that humans find beautiful — large double flowers, unusual colours, and long flowering periods. This is why it makes sense in a garden to combine modern cultivars with simpler or botanical roses (kew.org). Rosa damascena and related groups are key plants for perfumery and rose water, while the rose hips of species such as Rosa canina and Rosa laevigata are important in food production and traditional medicine, and some species contain pharmacologically significant metabolites (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Genetically, roses are extremely diverse. Their diversity is linked to frequent hybridization between species, different numbers of chromosome sets, and, in some groups, an unusual mode of inheritance. This is why the genus Rosa is taxonomically complex, as is clearly visible, for example, in the so-called dog roses of the section Caninae. For the domestication of modern roses, key traits included repeat flowering, double flowers, and the transformation of stamens into petals. These traits are associated with genes that helped shape the appearance and flowering behaviour of today’s garden roses (Roberts et al.). Caninae are the so-called dog roses. They have a special mode of reproduction. During the formation of sex cells, some chromosomes behave normally, while others do not pair and are inherited unevenly. Put simply, the maternal side transmits a much larger share of genetic information than the pollen. This is one reason why these roses are so difficult to identify and, at the same time, so interesting to scientists (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

The classification of the genus is based on morphological characters. The sections Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae, and Bracteatae are distinguished. The introduction of repeat-flowering Chinese roses into European breeding from the end of the 18th century was very important, because it opened the way to modern roses with remontant flowering (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Chinese roses had already been cultivated in antiquity, and their arrival in Europe in the 18th century brought a trait that changed the whole course of rose breeding. Modern roses arose from the complex breeding of Euro-Mediterranean and East Asian roses. Historically, roses are therefore divided into wild species, old garden roses, and modern roses. The symbolic beginning of modern roses is usually considered to be the year 1867, when the cultivar La France was introduced (G. Wang).

Today, rose breeding focuses on four major goals: repeat flowering, flower architecture, fragrance, and resistance. The cultivar Old Blush is a key historical and genetic reference point, because it links the old Chinese cultivation tradition with genes important for modern roses. This Chinese cultivar contributed to the development of modern repeat-flowering roses. Repeat flowering, flower doubleness, and the number of petals are all related to genes. The rose thus becomes a model in which we can observe how specific genomic changes create traits that humans perceived for centuries mainly aesthetically. Wild species, however, remain an irreplaceable source of alleles for resistance and adaptation. For example, Rosa laevigata is valued for its high resistance to aphids and very high resistance to black spot and powdery mildew, while wild East Asian roses expand the spectrum of fragrance and colour (Hibrand Saint-Oyant et al.). Rose petals contain mixtures of aromatic essential oils. Their amount varies greatly not only between species and cultivars, but also depending on weather and time of day. Flowers contain the highest amounts in the morning. The main fragrant components are the alcohols geraniol, nerol, and l-citronellol. A garden focused on growing roses for ornamental or research purposes is called a rosarium. The largest rosarium in the world today is the Europa-Rosarium in Sangerhausen near Leipzig (Wikipedia). Rosaria can also be found in the Botanical Garden in , in the Mlyňany Arboretum, and at Borová hora in Zvolen.

Historical roses include hybrids and variants of the Gallic rose, Damask roses, moss roses, Chinese roses, tea roses, Bourbon roses, Portland roses, Noisette roses, hybrid perpetuals, Lambert roses, and Pernetiana roses (Wikipedia). Modern roses include hybrid teas, which were bred from hybrid perpetuals and tea roses. Polyantha roses and polyantha hybrids are crosses between European hybrid perpetuals and the imported multiflora rose. Floribundas arose through hybridization of the two types mentioned above. Grandifloras are the result of crossing floribundas with hybrid teas. English roses were bred to satisfy a period nostalgia for the “good old days” — old European varieties — while also meeting modern requirements for repeat flowering and a wider colour range (Wikipedia).

In addition to origin, roses can also be divided according to habit and use in cultivation (Wikipedia). Bedding roses are usually grown in smaller gardens. Climbing roses have shoots several metres long. Groundcover roses grow in a creeping form, often producing flowers in rich clusters, and are usually derived from the field rose — Rosa arvensis. Shrub roses are vigorous, compact shrubs suitable for solitary planting, for example in parks and gardens. Miniature, or dwarf, roses are low-growing cultivars originally derived from a small natural variety of the Chinese rose (Rosa chinensis var. Minima). Standard roses are not a separate type; they can be produced from most of the preceding types by training a crown on a tall rootstock. By grafting a smaller climbing variety onto a standard rootstock, pendulous, so-called weeping roses are produced (Wikipedia).

For growing roses, the key factors are sun, drainage, and airiness of the stand. Most garden roses thrive in rich, moist, well-drained soil, in a sunny position, with a slightly acidic reaction, and with regular mulching and fertilization. Their nutritional requirements are high, because abundant flowering depletes nutrient reserves. Mulch made from well-rotted compost or manure is recommended, together with supplementary fertilization at the beginning of the season and, in remontant types, also after the first flush of flowering (rhs.org.uk). In autumn, plants should no longer be encouraged to produce soft new growth, so that they mature better before winter (ruze.cz). Instead of frequent surface watering, deep watering is recommended, ideally directed to the roots, for example by drip irrigation. Watering the leaves encourages the spread of diseases, especially black spot, so if overhead watering is used, it is better to do it in the morning or early afternoon, so that the leaves dry before evening (missouri.edu). To protect roses from severe frosts, it is advisable to mound soil or mature compost around them for winter. More delicate varieties can also be covered with conifer branches (Wikipedia).

Repeat-flowering roses are pruned mainly in late winter to early spring, while once-flowering old shrub roses are pruned after flowering (rhs.org.uk). Dead, damaged, weak, and crossing wood is removed to open the shrub and improve air circulation. Once-flowering historical and botanical roses are pruned rather after flowering, because they often bloom on older wood. Climbing roses need not only pruning but also training of the shoots — they do not twine by themselves like grapevines or beans, so they must be tied to a support (ruze.cz).

Roses can be propagated by cuttings, layering, division, and seed (rhs.org.uk). Rose propagation also shows why the difference between a wild rose and a garden cultivar is so important. Wild species can be propagated from seed, although the seeds often require stratification and the offspring may not be completely uniform. Cultivars, however, are most often maintained vegetatively — by cuttings, layering, division, or budding onto a rootstock. If propagated by seed, the traits of a particular cultivar could split into new combinations. Budding and grafting are therefore ways to preserve a particular colour, fragrance, flower shape, growth habit, and health characteristics of a variety (ruze.cz).

Rose diseases are often the result of a combination of a susceptible variety, humid weather, and poor air circulation. Black spot is among the most feared rose diseases. Dark spots appear on the leaves, which then turn yellow and fall prematurely, weakening the shrub (ruze.cz). It is caused by Diplocarpon rosae and is the most serious outdoor disease of garden roses (rhs.org.uk). Powdery mildew appears as a whitish coating and causes deformation of young leaves and buds (ruze.cz). It is caused by Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Rust forms orange to rust-coloured spore pustules, while aphids damage mainly soft young shoots. The best protection is not only spraying, but prevention: airy planting, watering at the roots, removing infected leaves, choosing more resistant varieties, and keeping the plant in good condition (ruze.cz). Rose rosette disease is also extremely serious; it is a viral disease transmitted by the mite Phyllocoptes fructiphilus and often leads to the death of the plant. Among pests, aphids and other small sap-sucking insects are common in horticultural practice (rhs.org.uk).

Genetic studies of roses have produced reference genomes and identified regions of DNA responsible for important traits. Later, research focused on the diversity of wild roses and on how today’s cultivated roses originated. The most recent research already works with very precise genomes and with the genetic diversity of multiple roses as a whole. It shows that traits such as repeat flowering, petal number, colour, and fragrance depend not only on small changes in DNA, but also on larger genomic rearrangements. The rose is therefore no longer studied only as an ornamental plant, but also as a model in which botany, evolutionary biology, the study of fragrance and colour, and modern breeding intersect. Roses should be understood as the result of long evolution, domestication, and a very complex genetic history (Marinus J. M. Smulders et al.: In the Name of the Rose: A Roadmap for Rose Research in the Genome Era). Some roses are critically endangered, for example Rosa arabica. At the level of cultivated roses, genetic erosion of old garden roses and local collections is also a problem. Conserving diversity therefore means not only protecting wild populations, but also maintaining ex situ collections in gene banks and botanical gardens (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Roses are exceptional and at the same time extremely complex plants. They are wild shrubs of the Northern Hemisphere, cultivated plants, symbols of love and power, sources of fragrance and rose hips, demanding garden woody plants, and modern genetic models. In their flowers, aesthetics meets breeding; in their prickles, plant defence; in their rose hips, ecological value; and in their genome, a long history of hybridization, polyploidy, and domestication. This is why roses belong not only in flower beds and bouquets, but also in botany, evolutionary biology, horticulture, and cultural history.

  • Andrew Roberts, Th Gladis, H. Brumme, (2008): DNA amounts of roses (Rosa L.) and their use in attributing ploidy levels. Plant cell reports. 28. 61-71. 10.1007/s00299-008-0615-9.
  • L. Hibrand Saint-Oyant, T. Ruttink, L. Hamama, I. Kirov, D. Lakhwani, N. N. Zhou, P. M. Bourke, N. Daccord, L. Leus, D. Schulz, H. Van de Geest, T. Hesselink, K. Van Laere, K. Debray, S. Balzergue, T. Thouroude, A. Chastellier, J. Jeauffre, L. Voisine, S. Gaillard, T. J. A. Borm, P. Arens, R. E. Voorrips, C. Maliepaard, E. Neu, M. Linde5, M. C. Le Paslier, A. Bérard, R. Bounon, J. Clotault, N. Choisne, H. Quesneville, K. Kawamura, S. Aubourg, S. Sakr, M. J. M. Smulders, E. Schijlen, E. Bucher, T. Debener, J. De Riek, F. Foucher: A high-quality genome sequence of Rosa chinensis to elucidate ornamental traits. Nature Plants 4, 473–484 (2018). https://doi.org/10.1038/s41477-018-0166-1
  • Hristina Nunes, Marcel Graca Miguel, M. G. (2017): Rosa damascena essential oils: a brief review about chemical composition and biological properties. Trends in Phytochemical Research, 1(3), 111-128
  • Smulders et al., 2019; Zhou et al., 2024; Cheng et al., 2025; Zhang et al., 2026
  • Ningning Zhou, Fabienne Simonneau, Tatiana Thouroude, Laurence Hibrand-Saint Oyant, Fabrice Foucher: Morphological studies of rose prickles provide new insights. Hortic Res. 2021 Sep 23;8(1):221. doi: 10.1038/s41438-021-00689-7. PMID: 34556626; PMCID: PMC8460668

TOP

Všetky

Príroda, Živočíchy, Vtáky, Organizmy, Fotografie

ZOO Bojnice

skala
Hits: 3709

Zoologická záhrada sa nachádza v zámockom parku Bojníc (informaciebojnice.sk). V Zoologickej záhrade v Bojniciach sa nachádza na rozlohe 41 hektárov (Michal Sloviak) viac ako 4500 zvierat, 430 druhov (zoobojnice.sk). Expozícia sov a dravcov, kopytníkov, vodného vtáctva, opíc, slonov, šeliem, vtákov, vivárium, náučný chodník karpatskej fauny, detská (informaciebojnice.sk). ZOO má pomenovanie Národná zoologická záhrada Bojnice (Michal Sloviak). Prívlastok národná nesie od 1. 7. 2017 (zoobojnice.sk). Je najstaršou zoologickou záhradou na Slovensku. Pre verejnosť svoje otvorila 1. 4. 1955 (Michal Sloviak). Už v prvom roku ju navštívilo 45 000 návštevníkov. Najvyššiu návštevnosť dosiahla v roku 1986 – 520 729 (zoobojnice.sk). Okrem iného ZOO spravuje národné záchytné centrum pre zhabané a zaistené (Michal Sloviak). Spolupracuje s univerzitnými pracoviskami, prírodovedeckými fakultami, ústavmi a múzeami (Peter Lupták).

ZOO Bojnice prezentuje svoju kolekciu zvierat zo všetkých kontinentov, zameranú nielen na populárne druhy, ale aj na vzácne a ohrozené druhy. Je to jediná ZOO na Slovensku, kde môžeš vidieť napríklad africké slony, antilopy bongo, unikátne druhy opíc (Wikipedia). ZOO Bojnice je dôležitým partnerom v ochrane biodiverzity a aktívne sa zapája do medzinárodných programov. Je zapojená do 33 druhov v Európskych záchranných programoch (EEP), 39 druhov je v Európskych plemenných knihách (ESB) a 14 druhov v medzinárodných plemenných knihách (ISB). Programy sú kľúčové pre záchranu ohrozených druhov, ich genetickú diverzitu a šírenie v rámci zoologických záhrad v Európe (zoobojnice.sk). ZOO sa venuje nielen expozícii zvierat, ale aj ochranárskym projektom a vedeckému výskumu. Medzi ich dlhodobé aktivity patrí spolupráca pri monitoringu a reintrodukcii rysa karpatského do prírody, projekty pre sovy a iné chránené druhy, vypúšťanie mláďat plamienky driemavej a iných druhov, prevádzka rehabilitačnej stanice pre zranené a ohrozené živočíchy (sdetmi.com). ZOO sa snaží výchovne a edukačne vplývať na verejnosť v oblasti ochrany prírody a biodiverzity. Ponúka programy pre školy, komentované prehliadky a špeciálne zážitkové programy, kde si návštevníci môžu vyskúšať prácu ošetrovateľa zvierat, záhradníka alebo iného zamestnanca zoo (zoobojnice.sk).

ZOO Bojnice je členom viacerých významných medzinárodných organizácií, vrátane IUCN (International Union for Conservation of Nature), WAZA (World Association of Zoos and Aquariums), EAZA (European Association of Zoos and Aquaria), UCSZOO (Union of Czech and Slovak Zoos) a ďalších medzinárodných sietí organizácií zameraných na ochranu druhov a zoologickú spoluprácu (Wikipedia). ZOO Bojnice úzko spolupracuje so Štátnou ochranou prírody, napríklad na výskume a ochrane kamzíka tatranského. Zapája sa do výskumu správania a genetiky zvierat, spolupracuje s univerzitami a vedeckými inštitúciami. ZOO by nemala byť len miestom zábavy, ale „záhradou múdrosti“, kde sa učíme úcte k životu a prírode. Správajme sa k zvieratám s rešpektom – ako k bytosťami s vlastnými potrebami a právom na súkromie (Peter Lupták).

The zoological garden is located in the castle park of Bojnice (informaciebojnice.sk). Covering an area of 41 hectares ( Sloviak), ZOO Bojnice is home to more than 4,500 animals representing 430 species (zoobojnice.sk). The zoo features exhibits of owls and birds of prey, ungulates, waterfowl, primates, elephants, carnivores, birds, a vivarium, an educational trail of Carpathian , and a children’s zoo (informaciebojnice.sk). The zoo bears the official name National Zoological Garden Bojnice (Michal Sloviak) and has carried the “national” designation since 1 July 2017 (zoobojnice.sk). It is the oldest zoological garden in Slovakia and opened its gates to the public on 1 April 1955 (Michal Sloviak). In its first year alone, it was visited by 45,000 people. The highest attendance was recorded in 1986, with 520,729 visitors (zoobojnice.sk). Among other activities, the zoo manages the national rescue center for confiscated and seized animals (Michal Sloviak) and cooperates with universities, faculties of natural sciences, research institutes, and museums (Peter Lupták).

ZOO Bojnice presents a collection of animals from all continents, focusing not only on popular species but also on rare and endangered ones. It is the only zoo in Slovakia where visitors can see, for example, African elephants, bongo antelopes, and unique species of primates (Wikipedia). ZOO Bojnice is an important partner in biodiversity conservation and actively participates in international programs. It is involved with 33 species in European Endangered Species Programmes (EEP), 39 species in European Studbooks (ESB), and 14 species in International Studbooks (ISB). These programmes are crucial for the conservation of endangered species, the maintenance of their genetic diversity, and their coordinated management within European zoological gardens (zoobojnice.sk). In addition to exhibiting animals, the zoo is engaged in conservation projects and scientific research. Its long-term activities include cooperation in the monitoring and reintroduction of the Carpathian lynx into the wild, projects focused on owls and other protected species, the release of juveniles of the Eurasian scops owl and other species, and the operation of a rehabilitation station for injured and endangered animals (sdetmi.com). The zoo seeks to have an educational impact on the public in the field of nature conservation and biodiversity. It offers school programs, guided tours, and special experiential programs in which visitors can try the work of an animal keeper, gardener, or other zoo staff member (zoobojnice.sk).

ZOO Bojnice is a member of several important international organizations, including the IUCN (International Union for Conservation of Nature), WAZA (World Association of Zoos and Aquariums), EAZA (European Association of Zoos and Aquaria), UCSZOO (Union of Czech and Slovak Zoos), and other international networks focused on species conservation and zoological cooperation (Wikipedia). ZOO Bojnice works closely with the State Nature Conservancy, for example on research and conservation of the Tatra chamois. It participates in research on animal behavior and genetics and cooperates with universities and scientific institutions. A zoo should not be merely a place of entertainment, but a “garden of wisdom,” where we learn respect for life and nature. Let us treat animals with respect—as beings with their own needs and a right to privacy (Peter Lupták).

Medvede

Slony

Ostatné

Príroda, Krajina, Zahraničie, Živočíchy, Česko, Vtáky, Južná Morava, Organizmy, Fotografie

Papouščí ZOO v Bošoviciach

skala
Hits: 505

Papouščí zoologická zahrada v Bošoviciach je jedinečným miestom nielen v rámci Českej republiky, ale aj celej Európy. Ako jediná špecializovaná zameraná výhradne na papagájov ponúka návštevníkom možnosť spoznať takmer 60 druhov týchto pestrofarebných vtákov z rôznych kútov sveta (kudyznudy.cz). Výstavba začala postupne v roku 2005 (Wikipedia). Ako ZOO funguje od roku 2008 a založená bola manželmi Škrhákovými, ktorí tým nadviazali na dlhoročnú chovateľskú činnosť pána Vlastimila Škrháka, venujúceho sa chovu papagájov už od konca 60. rokov minulého storočia. Predchodcom Bošovickej ZOO bola Farma Ara (Wikipedia). 

Pre verejnosť bola otvorená v roku 2011 (hustopece.cz). V súčasnosti sa tu nachádza viac než 100 voliér, v ktorých je možné vidieť papagáje zo štyroch kontinentov: napr. žako sivý, korely chocholaté, kakadu, aratingy, amazóniky, ary, amazoňany. Medzi najvzácnejšie amazoňan kubánsky, kakadu žltolíci celebeský, ara zelenokrídly (kudyznudy.cz). V roku 2023 bola otvorená detská ZOO, kde sa najmä najmladší návštevníci môžu zoznámiť s rôznymi druhmi zvierat, ako sú morčatá, králiky, , kozy a klokany. Súčasťou areálu je aj jazierko s karasmi zlatými a ornitologický náučný chodník (kudyznudy.cz). V zoologickej záhrade v Bošoviciach boli inštalované hmyzie hotely, ktoré poskytujú útočisko samotárskym včelám, čmeliakom a ďalším opeľovačom. Pre jašterice obyčajné – Lacerta agilis sa vytvárajú špeciálne miesta na slnenie a kladenie vajec (papouscizoo.cz).

ZOO sa snaží rozmnožovať všetky ohrozené druhy papagájov, prirodzeným spôsobom, pri ktorom sú mláďatá kŕmené rodičmi. Pre vybrané druhy papagájov sú vytvorené medzinárodné záchranné chovné programy, ktoré sa usilujú o vytvorenie stabilnej populácie daných druhov v starostlivosti človeka. V minulosti bol početným druhom, ktorého obrovské kŕdle podľa pozorovateľov „zakrývali celú oblohu“ pri preletoch. Dnes je však tento druh veľmi ohrozený. Príčinou je strata prirodzených lesov s araukáriami. Taktiež je prenasledovaný farmármi kvôli škodám na poľnohospodárskych plodinách (papouscizoo.cz). 

Je skvelé, že ZOO nie je len o samotnej ZOO. Napr. je to aj o starostlivosti o hniezdne búdky a o ochrane voľne žijúcich živočíchov. V Bošoviciach sa už niekoľko rokov realizuje projekt vyvesovania hniezdnych búdok pre dutinové spevavce, ktorý pomáha udržiavať biodiverzitu a podporovať miestne vtáctvo. Hniezdne búdky sú zabezpečené pred predátormi. Na 2024 bola zaznamenaná prítomnosť plcha lesného – Muscardinus avellanarius, čo inšpirovalo zakúpenie špeciálnych hniezdnych domčekov pre tento druh. Vo spolupráci s Českým zväzom ochrancov prírody sa Bošovice venujú aj starostlivosti o búdky pre väčšie , ako sú poštolky a sovy. Poštolky – Falco tinnunculus sú dôležitým prvkom ekologickej regulácie hrabošov a hlodavcov na farmách. Sovy pálené – Tyto alba hniezdia v búdkach umiestnených na kostolných vežiach a farmách, okrem toho boli inštalované špeciálne búdky pre dudky chocholaté – Upupa epops. Bošovice sa aktívne zapájajú do monitorovania vtákov, vrátane zimných sčítaní Asio otus a akustického monitoringu kriticky ohrozeného Athene noctua. Súčasťou projektov je aj migrujúcich žiab, ktoré čelia riziku na cestách počas svojej jarnej migrácie. Dočasné bariéry a aktívny prenos žiab cez komunikácie významne prispievajú k ich ochrane (papouscizoo.cz).

The Parrot Zoological Garden in Bošovice is a unique place not only within the Czech Republic but also in the whole of Europe. As the only specialized zoo focused exclusively on the breeding of parrots, it offers visitors the chance to discover nearly 60 species of these colorful birds from various parts of the world (kudyznudy.cz). Construction began gradually in 2005 (Wikipedia). It has functioned as a zoo since 2008 and was founded by the Škrhák family, continuing the long-standing breeding activity of Mr. Vlastimil Škrhák, who has been dedicated to parrot breeding since the late 1960s. The predecessor of the Bošovice Zoo was the Ara Farm (Wikipedia).

It was opened to the public in 2011 (hustopece.cz). Today, there are more than 100 aviaries where visitors can see parrots from four continents: for example, the African grey parrot, cockatiels, cockatoos, conures, small amazons, macaws, and amazons. Among the rarest species are the Cuban amazon, the Sulphur-crested cockatoo from Sulawesi, and the green-winged macaw (kudyznudy.cz). In 2023, a Children’s Zoo was opened, where especially the youngest visitors can meet various animals such as guinea pigs, rabbits, sheep, goats, and kangaroos. The complex also includes a pond with goldfish and an ornithological educational trail (kudyznudy.cz). In the Bošovice Zoo, insect hotels have been installed, providing shelter for solitary bees, bumblebees, and other pollinators. Special places have also been created for the sand lizard (Lacerta agilis) to bask and lay eggs (papouscizoo.cz).

The zoo strives to breed all endangered parrot species naturally, with the young being raised by their parents. For selected species, international rescue breeding programs have been created, aiming to establish a stable population of these species under human care. In the past, some species were so numerous that their massive flocks reportedly “covered the whole sky” during flights. Today, however, this species is highly endangered. The main reasons are the loss of natural forests with araucarias and persecution by farmers because of the damage they cause to crops (papouscizoo.cz).

It is great that the zoo is not only about the zoo itself. For example, it is also about caring for nest boxes and protecting wild animals. In Bošovice, a project of installing nest boxes for cavity-nesting songbirds has been running for several years, helping to maintain biodiversity and support local birdlife. The nest boxes are secured against predators. In the spring of 2024, the presence of the hazel dormouse (Muscardinus avellanarius) was recorded, which inspired the purchase of special nesting houses for this species. In cooperation with the Czech Union for Nature Conservation, Bošovice also takes care of nest boxes for larger birds, such as kestrels and owls. The common kestrel (Falco tinnunculus) is an important element in the ecological regulation of voles and rodents on farms. Barn owls (Tyto alba) nest in boxes placed on church towers and farms, and special boxes have also been installed for hoopoes (Upupa epops). Bošovice is actively involved in bird monitoring, including winter counts of long-eared owls (Asio otus) and acoustic monitoring of the critically endangered little owl (Athene noctua). The projects also include the protection of migrating frogs, which face risks on roads during their spring migration. Temporary barriers and the active transfer of frogs across roads significantly contribute to their protection (papouscizoo.cz).

Der Papageien-Zoologische Garten in Bošovice ist ein einzigartiger Ort nicht nur in der Tschechischen Republik, sondern in ganz Europa. Als einziger spezialisierter Zoo, der sich ausschließlich der Zucht von Papageien widmet, bietet er den Besuchern die Möglichkeit, fast 60 Arten dieser farbenfrohen Vögel aus verschiedenen Teilen der Welt kennenzulernen (kudyznudy.cz). Der Bau begann schrittweise im Jahr 2005 (Wikipedia). Seit 2008 funktioniert er als Zoo und wurde von den Eheleuten Škrhák gegründet, die damit an die langjährige Zuchtarbeit von Vlastimil Škrhák anknüpften, der sich bereits seit Ende der 1960er Jahre der Papageienzucht widmet. Vorgänger des Bošovicer Zoos war die Ara-Farm (Wikipedia).

Für die Öffentlichkeit wurde er 2011 eröffnet (hustopece.cz). Heute gibt es hier mehr als 100 Volieren, in denen Papageien von vier Kontinenten zu sehen sind: zum Beispiel Graupapageien, Nymphensittiche, Kakadus, Aratingas, Amazonensittiche, Aras und Amazonen. Zu den seltensten Arten gehören der Kuban-Amazone, der Gelbwangenkakadu von Sulawesi und der Grünflügelara (kudyznudy.cz). Im Jahr 2023 wurde ein Kinderzoo eröffnet, in dem besonders die jüngsten Besucher verschiedene Tiere wie Meerschweinchen, Kaninchen, Schafe, Ziegen und Kängurus kennenlernen können. Zum Areal gehört auch ein Teich mit Goldfischen sowie ein ornithologischer Lehrpfad (kudyznudy.cz). Im Zoo in Bošovice wurden Insektenhotels installiert, die Einsiedlerbienen, Hummeln und anderen Bestäubern Unterschlupf bieten. Für die Zauneidechse (Lacerta agilis) wurden spezielle Plätze zum Sonnen und zur Eiablage geschaffen (papouscizoo.cz).

Der Zoo bemüht sich, alle bedrohten Papageienarten auf natürliche Weise zu züchten, wobei die Jungtiere von den Eltern aufgezogen werden. Für ausgewählte Papageienarten wurden internationale Erhaltungszuchtprogramme eingerichtet, die eine stabile Population dieser Arten in menschlicher Obhut schaffen sollen. Früher war diese Art so zahlreich, dass ihre riesigen Schwärme laut Beobachtern „den ganzen Himmel bedeckten“. Heute ist sie jedoch stark gefährdet. Gründe sind der Verlust natürlicher Araukarienwälder und die Verfolgung durch Landwirte wegen der Schäden an landwirtschaftlichen Kulturen (papouscizoo.cz).

Es ist großartig, dass der Zoo nicht nur über den Zoo selbst hinausgeht. Zum Beispiel auch durch die Pflege von Nistkästen und den Schutz frei lebender Tiere. In Bošovice läuft seit mehreren Jahren ein Projekt zum Aufhängen von Nistkästen für höhlenbrütende Singvögel, das dazu beiträgt, die Biodiversität zu erhalten und die lokale Vogelwelt zu unterstützen. Die Nistkästen sind vor Räubern gesichert. Im Frühjahr 2024 wurde das Vorkommen der Haselmaus (Muscardinus avellanarius) festgestellt, was zum Kauf spezieller Nistkästen für diese Art führte. In Zusammenarbeit mit dem Tschechischen Naturschutzbund kümmern sich die Bošovicer auch um Nistkästen für größere Vögel wie Turmfalken und Eulen. Der Turmfalke (Falco tinnunculus) ist ein wichtiges Element der ökologischen Regulierung von Wühlmäusen und Nagetieren auf Bauernhöfen. Schleiereulen (Tyto alba) brüten in Kästen, die an Kirchtürmen und Bauernhöfen angebracht sind, und spezielle Kästen wurden auch für Wiedehopfe (Upupa epops) installiert. Bošovice beteiligen sich aktiv an der Vogelbeobachtung, einschließlich Winterzählungen von Waldohreulen (Asio otus) und akustischem Monitoring des vom Aussterben bedrohten Steinkauzes (Athene noctua). Zu den Projekten gehört auch der Schutz wandernder Frösche, die während ihrer Frühjahrsmigration auf Straßen gefährdet sind. Temporäre Barrieren und das aktive Übersetzen der Frösche über die Straßen tragen wesentlich zu ihrem Schutz bei (papouscizoo.cz).

Papouščí zoologická zahrada v Bošovicích je jedinečným místem nejen v rámci České republiky, ale i celé Evropy. Jako jediná specializovaná ZOO zaměřená výhradně na chov papoušků nabízí návštěvníkům možnost poznat téměř 60 druhů těchto pestrých ptáků z různých koutů světa (kudyznudy.cz). Výstavba začala postupně v roce 2005 (Wikipedia). Jako ZOO funguje od roku 2008 a byla založena manželi Škrhákovými, kteří tím navázali na dlouholetou chovatelskou činnost pana Vlastimila Škrháka, jenž se chovu papoušků věnuje už od konce 60. let minulého století. Předchůdcem bošovické ZOO byla Farma Ara (Wikipedia).

Pro veřejnost byla otevřena v roce 2011 (hustopece.cz). V současnosti se zde nachází více než 100 voliér, ve kterých je možné vidět papoušky ze čtyř kontinentů: např. žaka šedého, korely chocholaté, kakadu, aratingy, amazónky, ary, amazoňany. Mezi nejvzácnější patří amazoňan kubánský, kakadu žluto-lící celebeský a ara zelenokřídlý (kudyznudy.cz). V roce 2023 byla otevřena dětská ZOO, kde se zejména nejmladší návštěvníci mohou seznámit s různými druhy zvířat, jako jsou morčata, králíci, ovce, kozy a klokani. Součástí areálu je také jezírko se zlatými karasy a ornitologická naučná stezka (kudyznudy.cz). V zoologické zahradě v Bošovicích byly instalovány hmyzí hotely, které poskytují útočiště samotářským včelám, čmelákům a dalším opylovačům. Pro ještěrku obecnou (Lacerta agilis) jsou vytvářena speciální místa na slunění a kladení vajec (papouscizoo.cz).

ZOO se snaží rozmnožovat všechny ohrožené druhy papoušků přirozeným způsobem, při kterém jsou mláďata krmena rodiči. Pro vybrané druhy papoušků jsou vytvořeny mezinárodní záchranné chovné programy, které se snaží o vytvoření stabilní populace těchto druhů v péči člověka. V minulosti byl některý druh početný, jehož obrovská hejna podle pozorovatelů „zakrývala celou oblohu“ při přeletech. Dnes je však tento druh velmi ohrožený. Příčinou je ztráta přirozených lesů s araukáriemi. Také je pronásledován farmáři kvůli škodám na zemědělských plodinách (papouscizoo.cz).

Je skvělé, že ZOO není jen o samotné ZOO. Například je to také o péči o hnízdní budky a ochraně volně žijících živočichů. V Bošovicích se již několik let realizuje projekt vyvěšování hnízdních budek pro dutinové pěvce, který pomáhá udržovat biodiverzitu a podporovat místní ptactvo. Hnízdní budky jsou zabezpečeny proti predátorům. Na jaře 2024 byla zaznamenána přítomnost plcha velkého (Muscardinus avellanarius), což inspirovalo zakoupení speciálních hnízdních domečků pro tento druh. Ve spolupráci s Českým svazem ochránců přírody se Bošovice věnují také péči o budky pro větší ptáky, jako jsou poštolky a sovy. Poštolka obecná (Falco tinnunculus) je důležitým prvkem ekologické regulace hrabošů a hlodavců na farmách. Sovy pálené (Tyto alba) hnízdí v budkách umístěných na kostelních věžích a farmách, kromě toho byly instalovány speciální budky pro dudky chocholaté (Upupa epops). Bošovice se aktivně zapojují do monitoringu ptáků, včetně zimních sčítání sov ušatých (Asio otus) a akustického monitoringu kriticky ohrožené sýčka obecného (Athene noctua). Součástí projektů je také ochrana migrujících žab, které čelí riziku na silnicích během své jarní migrace. Dočasné bariéry a aktivní přenos žab přes komunikace významně přispívají k jejich ochraně (papouscizoo.cz).

Príroda, Živočíchy, Dokumenty, Slovenské dokumenty, Vtáky, Organizmy, Fotografie

Vtáky v Piešťanoch

skala
Hits: 6582

Vtákom sa v Piešťanoch celkom darí. Rieka poskytuje množstvo možností, vodná nádrž Sĺňava, Lido takisto. Aj preto najmä vodné sa v Piešťanoch vyskytujú v hojnom množstve. Park je útočiskom pre menšie druhy, napr. spevavce. 

V Piešťanoch a ich okolí môžete pozorovať rôzne druhy vtákov. Labute (Cygnus olor) môžu byť často vidieť na jazere Sĺňava. Kačice divoké (Anas platyrhynchos) sa bežne vyskytujú na rieke Váh a vodných plochách. Žltorítka ryšavá (Cercotrichas galactotes) je spevavec, ktorý sa nachádza blízkosti lesných oblastí v Piešťanoch. Vyskytujú sa tu rôzne druhy sýkoriek, napríklad sýkorka bielolíca (Parus major), sýkorka uhliarka (Periparus ater). Vrana čierna (Corvus corone) sú často viditeľné v mestskom prostredí. Holub domový (Columba livia) sú častým obyvateľom mestských oblastí. Škorec obyčajný (Sturnus vulgaris) je známy svojím kolektívnym správaním. Sokol lastovičiar (Falco subbuteo) sa vyskytujú blízkosti lesov a lúk.

Birds thrive in . The Váh River provides numerous opportunities, and the water reservoirs such as Sĺňava and Lido contribute to this. Therefore, especially waterfowl are abundant in Piešťany. The park serves as a refuge for smaller species, such as songbirds.

In Piešťany and its surroundings, you can observe various bird species. Swans (Cygnus olor) can often be seen on the Sĺňava lake. Mallards (Anas platyrhynchos) are commonly found on the Váh River and water surfaces. The Rufous-tailed Scrub Robin (Cercotrichas galactotes) is a songbird located near wooded areas in Piešťany. Various species of tits, such as the Great Tit (Parus major) and Coal Tit (Periparus ater), are present. Carrion Crows (Corvus corone) are frequently visible in urban environments. Rock Pigeons (Columba livia) are common residents of urban areas. Common Starlings (Sturnus vulgaris) are known for their collective behavior. Eurasian Hobby Falcons (Falco subbuteo) are found near forests and meadows.

TOP

Labute

Čajky

Husy a kačky

Pávy

Sýkorky

Volavky

Ostatné

Krajina, Slovensko, Príroda, Biotopy, Fotografie

Devínske jazero

skala
Hits: 13993

Devínske jazero je oblasť medzi riekou Moravou a Devínskou Novou Vsou. Táto bývalá citlivá hraničná oblasť si možno aj vďaka svojej minulosti ponechala prírodnejší charakter. Nie je to jazero, akoby názov napovedal, je to niva , inundačné územie, ktoré býva niekedy viac, či menej zaplavené. Popri rieke Morava sa nachádzajú mäkkého lužného lesa, predovšetkým vŕby a topole. Na Devínskom jazere môžeme okrem iného pozorovať cca od 15.3 do 15.8 bociany. 

Napriek svojmu názvu nejde o tradičné jazero, oblasť sa stáva jazerom len počas jarných záplav, keď sa z rieky Morava vyleje na okolité , čím vzniká dočasná vodná plocha s rozlohou približne 20 hektárov. Tento fenomén periodického zaplavovania vytvára ideálne podmienky pre bohatú biodiverzitu. Devínske jazero je súčasťou najväčšieho a najzachovalejšieho komplexu záplavových lúk v strednej Európe, známeho ako Niva Moravy. Vďaka tomu je domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Počas jarných mesiacov tu kvitnú biele , ktoré svojou krásou pripomínajú slávne obrazy Clauda Moneta. Okrem nich tu nájdeme aj žlté lekná. Devínske jazero je významným hniezdiskom pre rôzne druhy vtákov. Bociany biele tu nachádzajú bohaté zdroje potravy, pričom ich hniezda sa nachádzajú na rakúskej strane rieky Morava v dubových lesoch pri mestečku Marchegg. Okrem bocianov tu môžeme pozorovať aj chriašteľa poľného či orliaka morského (outdooractive.com).

Devínske jazero je riečne jazero, mŕtve rameno Moravy a leží medzi jej ľavým brehom a korytom rieky Malina. Lúka Devínske jazero je rozlohou 10.5 km2 najväčšou mokrou lúkou na Slovensku. Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa tu pri ťažbe piesku našlo niekoľko hrobov zo staršej doby rímskej. Pozostatkom z nedávnejšej doby sú bunkre, ktoré sa budovali v 30-tych rokoch 20. storočia. Nazývajú sa aj ropíky, podľa skratky ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác. Posádku tvorilo 3-7 mužov, vyzbrojení boli guľometmi, vybavení periskopmi, granátovou rúrou (Wlachovský). tohto územia je úzko spätá s politickými udalosťami 20. storočia. Počas existencie železnej opony bola táto oblasť súčasťou prísne stráženého pohraničného pásma medzi bývalým Československom a Rakúskom. Vďaka tomu sa tu zachovala takmer nedotknutá , keďže oblasť nebola vystavená intenzívnej hospodárskej činnosti (outdooractive.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zaradená medzi mokrade medzinárodného významu podľa Ramsarskej konvencie. Niva Moravy je od roku 1992 zaradená medzi významné vtáčie územia. Hniezdia tu bociany, volavky a celkovo až 118 druhov vtákov. Žije tu aj veľa druhov netopierov, hady, vzácna užovka stromová, bobor európsky, v rieke Morava žije až 62 druhov rýb (panorama.sk). Nachádza sa tu aj Marcheggský viadukt, ktorý je vlastne už technickou pamiatkou, ktorá sa ale dodnes používa na železničnú prepravu. V roku 1846 sa začal stavať most medzi Devínskou Novou Vsou a Marcheggom. 474 metrov dlhý, patril vtedy k najväčším v Uhorsku. Počas svojej histórie bol viackrát počas  zničený, ale vždy opäť postavený. Posledná rekonštrukcia je z roku 1959 (Wlachovský). V roku 2021 bolo Devínske jazero vyhlásené za chránený areál s rozlohou 1 268,89 hektára (outdooractive.com).

Devínske Jazero is an area between the Morava River and Devínska Nová Ves. This former sensitive border area has perhaps retained its natural character thanks to its past. Despite its name, it is not a lake but rather the floodplain of the Morava River, an inundation zone that is sometimes more or less flooded. Along the Morava River, there are soft floodplain forest trees, mainly willows and poplars. At Devínske Jazero, one can observe storks approximately from March 15 to August 15.

Despite its name, it is not a traditional lake; the area becomes a lake only during the spring floods when water from the Morava River overflows onto the surrounding meadows, creating a temporary water body of about 20 hectares. This phenomenon of periodic flooding creates ideal conditions for rich biodiversity. Devínske Jazero is part of the largest and most preserved complex of floodplain meadows in Central Europe, known as the Morava Floodplain. Thanks to this, it is home to many rare species of plants and animals. During the spring months, white water lilies bloom here, resembling the famous paintings of Claude Monet. In addition to these, yellow water lilies can also be found. Devínske Jazero is an important nesting site for various bird species. White storks find abundant food sources here, while their nests are located on the Austrian side of the Morava River in the oak forests near the town of Marchegg. Besides storks, one can also observe the corncrake and the white-tailed eagle (outdooractive.com).

Devínske Jazero is a river lake, an oxbow of the Morava River, located between its left bank and the Malina River channel. The Devínske Jazero Meadow, covering an area of 10.5 km², is the largest wet meadow in Slovakia. In the early 1960s, during sand mining, several graves from the early Roman period were discovered here. A remnant of more recent history is the bunkers, built in the 1930s. These are also called Ropíky, after the abbreviation ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Directorate of Fortification Works). The garrison consisted of 3 to 7 men, equipped with machine guns, periscopes, and grenade launchers (Wlachovský). The history of this area is closely tied to the political events of the 20th century. During the existence of the Iron Curtain, this region was part of a strictly guarded border zone between former Czechoslovakia and Austria. As a result, nearly untouched nature has been preserved here, as the area was not exposed to intensive economic activity (outdooractive.com).

Since 1993, the entire area has been designated as a wetland of international importance under the Ramsar Convention. Since 1992, the Morava Floodplain has been classified as an Important Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird species nest here. Many bat species, snakes, the rare Aesculapian snake, the Eurasian beaver, and up to 62 species of fish live in the Morava River (panorama.sk). The Marchegg Viaduct is also located here, a technical monument that is still used for railway transport. In 1846, the construction of a bridge between Devínska Nová Ves and Marchegg began. At 474 meters long, it was one of the largest in Hungary at the time. Throughout its history, it was repeatedly destroyed during wars but was always rebuilt. The last reconstruction was in 1959 (Wlachovský). In 2021, Devínske Jazero was declared a protected area with an area of 1,268.89 hectares (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Gebiet zwischen der March (Morava) und Devínska Nová Ves. Dieses ehemalige sensible Grenzgebiet hat sich vielleicht dank seiner Vergangenheit seinen natürlichen Charakter bewahrt. Trotz seines Namens ist es kein See, sondern die Aue der March, ein Überschwemmungsgebiet, das manchmal mehr oder weniger überflutet wird. Entlang der March befinden sich Weichholz-Auwälder, hauptsächlich Weiden und Pappeln. Am Devínske Jazero kann man unter anderem etwa vom 15. März bis zum 15. August Störche beobachten.

Trotz seines Namens ist es kein traditioneller See; das Gebiet wird nur während der Frühlingshochwasser zu einem See, wenn das Wasser der March auf die umliegenden Wiesen übertritt und eine temporäre Wasserfläche von etwa 20 Hektar entsteht. Dieses Phänomen der periodischen Überschwemmung schafft ideale Bedingungen für eine reiche Biodiversität. Devínske Jazero ist Teil des größten und am besten erhaltenen Auenkomplexes in Mitteleuropa, bekannt als die Marchauen. Dadurch ist es die Heimat vieler seltener Pflanzen- und Tierarten. Während der Frühlingsmonate blühen hier weiße Seerosen, die an die berühmten Gemälde von Claude Monet erinnern. Neben ihnen findet man auch gelbe Seerosen. Devínske Jazero ist ein bedeutendes Brutgebiet für verschiedene Vogelarten. Weißstörche finden hier reichlich Nahrung, während sich ihre Nester auf der österreichischen Seite der March in den Eichenwäldern bei der Stadt Marchegg befinden. Neben den Störchen kann man hier auch Wachtelkönige oder den Seeadler beobachten (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Flusssee, ein Altwasser der March, das zwischen ihrem linken Ufer und dem Flussbett der Malina liegt. Die Wiese Devínske Jazero ist mit einer Fläche von 10,5 km² die größte Feuchtwiese der Slowakei. Anfang der 1960er Jahre wurden hier beim Sandabbau mehrere Gräber aus der frühen römischen Zeit gefunden. Ein Relikt der jüngeren Geschichte sind die Bunker, die in den 1930er Jahren errichtet wurden. Diese werden auch Ropíky genannt, nach der Abkürzung ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Direktion der Befestigungsarbeiten). Die Besatzung bestand aus 3 bis 7 Mann, die mit Maschinengewehren, Periskopen und Granatwerfern ausgestattet waren (Wlachovský). Die Geschichte dieses Gebiets ist eng mit den politischen Ereignissen des 20. Jahrhunderts verbunden. Während des Bestehens des Eisernen Vorhangs war diese Region ein streng bewachtes Grenzgebiet zwischen der ehemaligen Tschechoslowakei und Österreich. Dadurch blieb die Natur hier fast unberührt, da das Gebiet keiner intensiven wirtschaftlichen Nutzung ausgesetzt war (outdooractive.com).

Seit 1993 ist das gesamte Gebiet als Feuchtgebiet von internationaler Bedeutung gemäß der Ramsar-Konvention ausgewiesen. Seit 1992 gehören die Marchauen zu den wichtigen Vogelschutzgebieten. Hier brüten Störche, Reiher und insgesamt bis zu 118 Vogelarten. Außerdem leben hier zahlreiche Fledermausarten, Schlangen, die seltene Äskulapnatter, der Europäische Biber, und in der March bis zu 62 Fischarten (panorama.sk). Hier befindet sich auch der Marchegger Viadukt, ein technisches Denkmal, das noch immer für den Eisenbahnverkehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brücke zwischen Devínska Nová Ves und Marchegg. Mit 474 Metern Länge gehörte sie damals zu den größten in Ungarn. Während ihrer Geschichte wurde sie mehrfach im Krieg zerstört, aber immer wieder aufgebaut. Die letzte Renovierung erfolgte 1959 (Wlachovský). Im Jahr 2021 wurde Devínske Jazero als Naturschutzgebiet mit einer Fläche von 1.268,89 Hektar ausgewiesen (outdooractive.com).

TOP

Všetky