osídlenia - Skala

Krajina, Kostoly, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie

Kopčiansky kostolík svätej Margity Antiochijskej

22/01/202522/01/2025 skala

Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch je jednou z najvýznamnejších historických pamiatok Slovenska, predstavujúcou vzácny príklad predrománskej sakrálnej architektúry s možným pôvodom v období Veľkej Moravy. Nachádza pri obci Kopčany neďaleko od Holíča, na ľavom brehu rieky Moravy, v blízkosti slovensko-českej hranice (lexikon.sk). Stojí na miernej terénnej vyvýšenine uprostred polí v blízkosti rieky Moravy v Kopčanoch (Andrej Botek). Je situovaný približne 2 km od významného veľkomoravského hradiska Mikulčice-Valy. Stavba je jednoloďovým kostolom s pravouhlým uzáverom lode, typickým pre malé sakrálne stavby v strednej a západnej Európe v 8. až 11. storočí. Pôvodné bočné múry sú zachované takmer po korunnú rímsu. V 13. storočí došlo k gotickým úpravám, vrátane zamurovania pôvodných okien na severnej strane a pridania nového úzkeho okna vo východnej stene presbytéria (lexikon.sk). V rámci tejto prestavby bol tiež celý interiér vyzdobený freskami. V druhej polovici 15. storočia bol kostolík opevnený a obohnaný priekopou. Tieto úpravy zrejme súviseli s vojnovými stretmi medzi Uhorskom a Českým kráľovstvom, kedy slúžil ako oporný bod neďaleko hraníc (apsida.sk).

V 17. storočí, v období baroka, boli upravené okná a pravdepodobne došlo k ďalším menším stavebným zásahom. Prvý archeologický výskum kostola a jeho okolia sa začal v roku 1964, v roku 2004 boli v okolí kostola objavené tri hroby so šperkami typickými pre veľkomoravské obdobie, čo naznačuje, že kostol mohol byť postavený už v 9. storočí. Dendrochronologické a rádiokarbónové analýzy dreva z muriva kostola však naznačujú jeho vznik v druhej polovici 10. storočia, konkrétne okolo roku 951. Kostol svätej Margity Antiochijskej si zachoval mnoho pôvodných prvkov a architektonických detailov, ako sú pôvodné okenné otvory, povrchová úprava stien či valená klenba v presbytériu. V súčasnosti je kostol národnou kultúrnou pamiatkou a slúži na príležitostné bohoslužby a púte, pripomínajúc bohatú históriu a duchovné dedičstvo regiónu (lexikon.sk). Vrchná vrstva v interiéry odhalila fragment ženskej tváre so svätožiarou datovaný od polovice 16. storočia. Takmer s istotou ide o svätú Margitu Antiochijskú (Andrej Botek). V blízkom okolí sa našli nálezy osídlenia – strážnej osady z obdobia Veľkej Moravy a západné priečelie kostolíka smeruje priamo smerom k mikulčickému hradisku, ktorého hlavná brána bola zasa orientovaná smerom ku Kopčanom. Pár desiatok metrov južne od kostola sa navyše nachádza areál opevneného zrejme veľmožského dvorca datovaného do veľkomoravského obdobia. V roku 2021 bola ukončená rozsiahla obnova objektu spojená s omietnutím exteriéru. V posledných rokoch sa tu organizuje slávnosť na sviatok svätého Cyrila a Metoda. Vyše 200-ročná lipa pri kostolíku sa v roku 2019 stala finalistom súťaže Európsky strom roka (apsida.sk).

The Church of Saint Margaret of Antioch in Kopčany is one of the most significant historical monuments in Slovakia, representing a rare example of pre-Romanesque sacred architecture, possibly originating from the era of Great Moravia. It is located near the village of Kopčany, not far from Holíč, on the left bank of the Morava River, close to the Slovak-Czech border (lexikon.sk). The church stands on a slight elevation in the middle of fields near the Morava River in Kopčany (Andrej Botek). It is situated approximately 2 km from the important Great Moravian hillfort of Mikulčice-Valy. The structure is a single-nave church with a rectangular apse, typical of small sacred buildings in Central and Western Europe from the 8^th to the 11^th centuries. The original side walls are preserved almost to the cornice level. In the 13^th century, Gothic modifications were made, including the bricking up of original windows on the northern side and the addition of a new narrow window in the eastern wall of the presbytery (lexikon.sk). During this renovation, the entire interior was also decorated with frescoes. In the second half of the 15^th century, the church was fortified and surrounded by a moat. These modifications likely corresponded to wartime conflicts between the Kingdom of Hungary and the Kingdom of Bohemia when it served as a defensive outpost near the border (apsida.sk).

In the 17^th century, during the Baroque period, windows were modified, and further minor construction works likely took place. The first archaeological research of the church and its surroundings began in 1964, and in 2004, three graves with jewelry typical of the Great Moravian period were discovered near the church, suggesting that it could have been built as early as the 9^th century. However, dendrochronological and radiocarbon analyses of the wood in the church masonry indicate its construction in the second half of the 10^th century, specifically around 951. The Church of Saint Margaret of Antioch has preserved many original elements and architectural details, such as original window openings, wall surface treatments, and the barrel vault in the presbytery. Today, the church is a national cultural monument and is used for occasional services and pilgrimages, commemorating the rich history and spiritual heritage of the region (lexikon.sk). The upper layer of the interior revealed a fragment of a female face with a halo dated to the mid-16th century. It is almost certainly Saint Margaret of Antioch (Andrej Botek). Nearby, remnants of a settlement – a guard settlement from the Great Moravian period – were discovered. The western facade of the church points directly toward the Mikulčice hillfort, whose main gate was oriented toward Kopčany. A few dozen meters south of the church lies the site of a fortified noble court, likely from the Great Moravian era. In 2021, an extensive restoration of the church was completed, including the exterior plastering. In recent years, a celebration has been held here on the feast of Saints Cyril and Methodius. The more than 200-year-old linden tree near the church became a finalist in the European Tree of the Year competition in 2019 (apsida.sk).

Kostel svaté Markéty Antiochijské v Kopčanech je jednou z nejvýznamnějších historických památek Slovenska, představující vzácný příklad předrománské sakrální architektury s možným původem z období Velké Moravy. Nachází se poblíž obce Kopčany nedaleko Holíče, na levém břehu řeky Moravy, blízko slovensko-české hranice (lexikon.sk). Kostel stojí na mírném terénním vyvýšení uprostřed polí poblíž řeky Moravy v Kopčanech (Andrej Botek). Je situován přibližně 2 km od významného velkomoravského hradiště Mikulčice-Valy. Stavba je jednolodní kostel s pravoúhlým závěrem lodi, typickým pro malé sakrální stavby ve střední a západní Evropě v 8. až 11. století. Původní boční zdi jsou zachovány téměř po korunovou římsu. V^e 13. století došlo k gotickým úpravám, včetně zazdění původních oken na severní straně a přidání nového úzkého okna ve východní stěně presbytáře (lexikon.sk). Během této přestavby byl také celý interiér vyzdoben freskami. V druhé polovině 15. století byl kostel opevněn a obklopen příkopem. Tyto úpravy pravděpodobně souvisely s válečnými střety mezi Uherskem a Českým královstvím, kdy sloužil jako opěrný bod nedaleko hranic (apsida.sk).

V 17. století, v období baroka, byla upravena okna a pravděpodobně došlo k dalším drobným stavebním zásahům. První archeologický výzkum kostela a jeho okolí začal v roce 1964 a v roce 2004 byly v okolí kostela objeveny tři hroby se šperky typickými pro velkomoravské období, což naznačuje, že kostel mohl být postaven již v 9. století. Dendrochronologické a radiokarbonové analýzy dřeva ve zdivu kostela však naznačují jeho vznik ve druhé polovině 10. století, konkrétně kolem roku 951. Kostel svaté Markéty Antiochijské si zachoval mnoho původních prvků a architektonických detailů, jako jsou původní okenní otvory, povrchová úprava zdí a valená klenba v presbytáři. V současnosti je kostel národní kulturní památkou a slouží k příležitostným bohoslužbám a poutím, připomínajícím bohatou historii a duchovní dědictví regionu (lexikon.sk). Vrchní vrstva v interiéru odhalila fragment ženské tváře se svatozáří datovaný do poloviny 16. století. Téměř jistě jde o svatou Markétu Antiochijskou (Andrej Botek). V blízkém okolí byly nalezeny zbytky osídlení – strážní osady z období Velké Moravy. Západní průčelí kostelíka směřuje přímo na mikulčické hradiště, jehož hlavní brána byla orientována směrem na Kopčany. Pár desítek metrů jižně od kostela se nachází areál opevněného pravděpodobně velmožského dvorce datovaného do období Velké Moravy. V roce 2021 byla dokončena rozsáhlá obnova objektu spojená s omítnutím exteriéru. V posledních letech se zde pořádá slavnost k svátku svatých Cyrila a Metoděje. Více než 200letá lípa u kostelíka se v roce 2019 stala finalistou soutěže Evropský strom roku (apsida.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Typ krajiny

Bratislava – krásavica na Dunaji

24/04/202401/01/2025 skala

Bratislava je známa aj ako “Krásavica na Dunaji” a Mesto Mieru. Rozloha Bratislavy je 367,584 km². Leží v nadmorskej výške 126 až 514 metrov nad morom. V Bratislavskej aglomerácií žije 546 300 obyvateľov. Denne sem dochádza 150 – 200 tisíc ľudí za prácou. Historické názvy Bratislavy: Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, Istropolis. Trvalé osídlenie územia Bratislavy začalo pravdepodobne v mladšej dobe kamennej. V rokoch 400 – 50 pred n.l. tu boli Kelti, čoho dôkazom je keltské oppidum s mincovňou. Medzi prvým a piatym storočím stredom mesta viedla hranica Rímskej ríše - Limes Romanus. Medzi 6. a 8. storočím sem prišli prví Slovania a Avari. V rokoch 633 – 658 bola Bratislava súčasťou Samovej ríše. Od konca 8. storočia do roku 833 bola súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a do roku 907 Veľkej Moravy (Wikipédia). V rokoch 1241 – 1242 zaútočili na Bratislavu Mongoli, mesto však nedobyli. V roku 1465 založil Matej Korvín Academiu Istropolitanu, prvú univerzitu na území Slovenska (Wikipédia). V rokoch 907 až 1918 bola Bratislava súčasťou Uhorska.

V rokoch 1563 – 1830 je Bratislava korunovačným mestom uhorských kráľov. Približne do roku 1870 bola Bratislava prevažne mestom nemecky hovoriaceho obyvateľstva. V roku 1946 sa k Bratislave pripojili obce Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača a Vajnory. V roku 1971 aj Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa a Záhorská Bystrica (Wikipédia). Ružinov má tieto miestne časti: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Osobnosti Bratislavy: nemecký klavirista a skladateľ Johann Nepomuk Hummel, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Philipp Lenard, fyzik a matematik Ján Andrej Segner, rabín Samuel Benjamin Sofer, sochár Viktor Oskar Tilgner a množstvo iných (wikipedia.sk).

Bratislava is also known as the “Beauty on the Danube” and the “City of Peace.” Its area is 367.584 km², situated at an elevation ranging from 126 to 514 meters above sea level. In the Bratislava agglomeration, 546,300 inhabitants reside, and daily, 150 – 200 thousand people commute here for work. Historical names for Bratislava include Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, and Istropolis. Permanent settlement of the Bratislava area likely began in the late Stone Age. Between 400 and 50 BCE, Celts inhabited the region, evidenced by a Celtic oppidum with a mint. The Roman Empire’s border, Limes Romanus, passed through the city center between the 1^st and 5^th centuries. Between the 6^th and 8^th centuries, the first Slavs and Avars arrived. From 633 to 658, Bratislava was part of the Samo Empire. From the late 8^th century to 833, it was part of the Principality of Nitra, and until 907, part of Great Moravia (Wikipedia). In 1241 – 1242, the Mongols attacked Bratislava but did not conquer the city. In 1465, Matthias Corvinus founded Academia Istropolitana, the first university in Slovakia (Wikipedia). From 907 to 1918, Bratislava was part of Hungary.

From 1563 to 1830, Bratislava was the coronation city of Hungarian kings. Until around 1870, Bratislava was predominantly a city of German-speaking inhabitants. In 1946, the municipalities of Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača, and Vajnory were annexed to Bratislava. In 1971, Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, and Záhorská Bystrica also joined (Wikipedia). Ružinov has these local parts: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Notable personalities from Bratislava include the German pianist and composer Johann Nepomuk Hummel, Nobel Prize-winning physicist Philipp Lenard, physicist and mathematician Ján Andrej Segner, rabbi Samuel Benjamin Sofer, sculptor Viktor Oskar Tilgner, and many others (wikipedia.sk).

Bratislava ist auch als die “Schöne an der Donau” und die “Stadt des Friedens” bekannt. Die Fläche beträgt 367,584 km² und liegt auf einer Höhe von 126 bis 514 Metern über dem Meeresspiegel. In der Bratislava-Agglomeration leben 546.300 Einwohner, und täglich pendeln 150 – 200 Tausend Menschen hierher zur Arbeit. Historische Namen für Bratislava sind Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek und Istropolis. Die dauerhafte Besiedlung des Gebiets von Bratislava begann wahrscheinlich in der Jungsteinzeit. Zwischen 400 und 50 v. Chr. lebten Kelten in der Region, wie ein keltisches Oppidum mit einer Münzprägestätte belegt. Die Grenze des Römischen Reiches, Limes Romanus, verlief zwischen dem 1. und 5. Jahrhundert durch das Stadtzentrum. Zwischen dem 6. und 8. Jahrhundert kamen die ersten Slawen und Awaren hierher. Von 633 bis 658 gehörte Bratislava zum Reich von Samo. Vom späten 8. Jahrhundert bis 833 gehörte es zum Fürstentum Nitra und bis 907 zum Großmährischen Reich (Wikipedia). In den Jahren 1241 – 1242 griffen die Mongolen Bratislava an, eroberten die Stadt jedoch nicht. Im Jahr 1465 gründete Matthias Corvinus die Academia Istropolitana, die erste Universität in der Slowakei (Wikipedia). Von 907 bis 1918 gehörte Bratislava zu Ungarn.

Von 1563 bis 1830 war Bratislava die Krönungsstadt ungarischer Könige. Bis etwa 1870 war Bratislava vorwiegend eine Stadt mit deutschsprachigen Einwohnern. Im Jahr 1946 wurden die Gemeinden Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača und Vajnory Bratislava angegliedert. Im Jahr 1971 schlossen sich auch Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa und Záhorská Bystrica an (Wikipedia). Ružinov hat diese

Ortsteile: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bekannte Persönlichkeiten aus Bratislava sind der deutsche Pianist und Komponist Johann Nepomuk Hummel, der Nobelpreisträger für Physik Philipp Lenard, der Physiker und Mathematiker Ján Andrej Segner, der Rabbiner Samuel Benjamin Sofer, der Bildhauer Viktor Oskar Tilgner und viele andere (wikipedia.sk).

Bratislava ismert még “Krásavica na Dunaji” és a Béke Városaként is. Bratislava területe 367,584 km². Tengerszint feletti magassága 126 és 514 méter között változik. A bratislavai agglomerációban 546 300 lakos él. Naponta 150 – 200 ezer ember jár ide dolgozni. Bratislava történelmi nevei közé tartozik Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, Istropolis. Bratislava területén valószínűleg a fiatal kőkorszakban kezdődött az állandó település. Kr. e. 400 – 50 között kelták éltek itt, amit egy kelta oppidum és pénzverde bizonyít. Az első és ötödik század között a város közepén a Római Birodalom határa – a Limes Romanus – húzódott. A 6. és 8. század között az első szlávok és avarok érkeztek ide. 633 és 658 között Bratislava a Samo Birodalom része volt. A 8. század végétől 833-ig a Nitriai Fejedelemség része volt, majd 907-ig a Nagy Moráviáé (Wikipédia). 1241 – 1242-ben a mongolok támadást indítottak Bratislava ellen, de a várost nem foglalták el. 1465-ben Mátyás király megalapította az Istropolitanu Akadémiát, a szlovák terület első egyetemét (Wikipédia). 907-től 1918-ig Bratislava része volt Magyarországnak.

1563-tól 1830-ig Bratislava a magyar királyok koronázási városa volt. Kb. 1870-ig Bratislava túlnyomórészt német anyanyelvű lakosságú város volt. 1946-ban Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača és Vajnory csatlakozott Bratislavához. 1971-ben Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa és Záhorská Bystrica is csatlakozott (Wikipédia). Ružinovnak a következő helyi részei vannak: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky /Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bratislava kiemelkedő személyiségei közé tartozik a német zongorista és zeneszerző Johann Nepomuk Hummel, a fizika Nobel-díjas Philipp Lenard, a fizikus és matematikus Ján Andrej Segner, a rabbi Samuel Benjamin Sofer, a szobrász Viktor Oskar Tilgner és sok más (wikipedia.sk).

Príspevky o Bratislave

Odkazy

TOP

Päť bratislavských mostov: Most Lafranconi, Most SNP, Starý most, Most Apollo, Prístavný most

Iné

Hore na kopci vysielač Kamzík, v strede televízna veža v Mlynskej doline. Napravo Univerzita Komenského

Z rozhľane. Od mostu SNP, most Apollo, časť Petržalky

Od Bratislavského hradu, cez most SNP po most Apollo

Hore na kopci vysielač Kamzík, televízna veža v Mlynskej doline. Napravo Univerzita Komenského a internáty Družba

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

04/01/202404/01/2025 skala

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany a Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápis „Bože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na “vrch” kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky .… Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Peak Marhát is the highest point of the Krahulčie vrchy, situated at an elevation of 748.2 meters above sea level. The summit hosted prehistoric settlements, including a hillfort from the late Bronze Age and early Iron Age. The Hallstatt hillfort was fortified with an embankment and stone structure, serving as a crucial guard point for the trade route across Považský Inovec from Ponitria to Považie. Terraced settlements have been preserved on the southeast slopes (idnes.cz). The name Marhát is derived from the names “Marharii, Mereheni,” which referred to ancient Moravian tribes (rotundajurko.sk). As the trade route shifted over time, the significance of the hillfort as a guard post diminished. Ceramics and occasional findings of iron and bronze objects from the late Bronze Age and Iron Age have been discovered in the vicinity. Noteworthy artifacts include an Iron Age axe-hammer and Scythian arrows. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with pointed ends, two sickles with tongue-shaped handles, an axe with a socket, a chisel with a socket, two rod-shaped bracelets with geometrically incised decorations, and a spiral-like metal bracelet without ornamentation from the 8^th century BCE were found near the hillfort. This discovery is associated with the Lusatian culture. From the La Tène period, a silver Boii coin with a winged horse from the mid-2nd century BCE, fragments of buckles, and arrows with a barbed hook and a buckle with a free heel have been unearthed. Approximately half of the settlements from the Hallstatt period in the vicinity are located around the Marhát hillfort (nitrianskablatnica.sk). In the 9^th century, a hillfort refuge was established on Marhát (Marek).

Marhát forms a barrier primarily protecting the villages of Nitrianska Blatnica, Vozokany, and Lipovník. Due to geological conditions, the terrain is very rugged. The historical context, majesty, and proximity of Marhát likely inspired the tradition of New Year’s Eve hikes, which began around 1947. On October 28, 1947, the people of Blatnica erected a large iron cross on the summit as thanks to God for protection during World War II (mana2.sk). The initiative for the construction came from the then-priest of Blatnica, Ján Laktiš (mana2.sk). The cross bore the inscription “God, protect the tourists.” Later, an observation tower was built on Marhát, offering a beautiful view of the surroundings. Since the fall of 2008, a new 17-meter-high observation tower has been in place. It provides a view of the castles Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš, and Oponice (Piešťanský týždeň). Supposedly, under ideal conditions, the borders of the Czech Republic, Hungary, and Austria can be seen from Marhát (rotundajurko.sk). A new cross has now been placed at the highest point.

Climbs are always organized on December 31. Since 1971, these climbs have been organized under the auspices of organized tourists. Today, the climbs are organized by the Slovak Tourist Club TJ Bezovec Piešťany. Participants receive a diploma, primarily appreciated by children. An interesting idea was the Marhát euro-ducat in 2008. A small refreshment awaits tourists at the summit – bacon, sausages, tea. Fireplaces are prepared. Many find it useful to replenish their strength, have some fun, or at least greet and wish each other a happy New Year. Some even sing together. Many only meet this way on New Year’s Eve. Every year, a group photo is taken under the banner. These and other similar photos are a nice memory. Some of these photos from the past are on the shelters under the observation tower. The Bezovec club also has a chronicle of such photos. Summit books, containing many interesting references, are also archived under the observation tower. They offer a diverse picture of who comes to Marhát and from where. The event officially ends at lunchtime. Nevertheless, many continue to visit Marhát later. In recent years, attendance has exceeded a thousand participants.

I dare say that the behavior of people coming here is changing. They are more considerate each year. Due to the lower capacity of Marhát, people tend to separate into smaller groups at the summit and just below. Many come in groups. Participants also respect the request to refrain from using pyrotechnics in the mountains. Noise is allowed only in the form of bursts of laughter and sect shots.

The landscape on Marhát is always different from the lower elevations where the climb usually begins. It undoubtedly possesses a charm for which many are willing to tread the hills. It happens that there is mud at the bottom and a snowy blanket on top. Occasionally, there are innovations on the trees. Sometimes, it blows strongly; other times, the landscape is bathed in sunlight. Marhát can be reached by various routes, each slightly different. Shorter, easier routes suitable for bicycles and cross-country skis can be chosen. Most likely, many will opt for the route from Nitrianska Blatnica. On this route, you pass through “Jurko,” a Romanesque rotunda of St. George, the second oldest structure from Great Moravia in our region. Pilgrimages are regularly held here several times a year. A slightly different character is provided by the shortest route from Vozokany or Lipovník. The route from Výtoky is very common. Especially downhill from Marhát to Výtoky can be done on sleds very quickly. Less common routes are from Modrá horárna, Stara Lehotka, Bezovec, Havran, Zlatý vrch, and Tematín. Of course, you can drive by car to Jelenie jamy and go only from there.

I consider the most beautiful route to be from Modrá horárna and Stara Lehotka. Usually, however, I take the bus to Vozokany, climb to Marhát, and then continue back through Jelenie jamy, Gonove lazy, to Výtoky. I pass by Striebornica, through Moravany, where I sometimes stop for a meal. Then I cross the spa island to Piešťany. Upon arrival, I am pleasantly tired after the kilometers walked, and I feel that I have done something good for myself and others. In 2009, the weather was the most beautiful I had experienced during my climbs. In the lower altitudes, the forests were shrouded in fog, while higher up, the sun peeked out, shining on the solid snow cover beneath a blue sky with clouds. I hope I have inspired you with a way to celebrate the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Piešťany to Nitrianska Blatnica. Then my journey upwards began on my own :-). This year, a lot of people came to the ” summit.” I arrived around 11 AM. I wandered through the beautiful, snowy landscape. Organizers had prepared a bonfire at the top, where people grilled, warmed up, registered, and received tea, sausages, and bacon. Gradually, since I was also cold, I set off back, but by a different route. I went to Jelenie jamy, to the crossroads, and from there, I descended to Gonove lazy. From there, I continued through Výtoky, Moravany, all the way to Piešťany.

Odkazy

Revue Piešťany, zima 2010, p. 40 – 43
Igor Paulech – Tisícka turistov si našla na Silvestra cestu na Marhát
Michal Uriča, Martin Kiripolský – Považský Inovec – Rozhľadňa na Marháte a Visiace skaly
Karol Babčan – Silvestrovský výstup na Marhát
Nejstarší památku Slovenska ukrývá tajemná hora Marhát
Na Marhát
Rozhľadňa na Marháte
Informačné tabule
Mana2.sk

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Prešov – mesto hudby

25/12/202304/01/2025 skala

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies /Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova “eper” – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý “zničili” demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku “slovenský Seattle” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu‑a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav /Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, in Hungarian Eperjes, in German Eperies /Preschau, in Russian Prjašev, in Polish Preszów, in Latin Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). One hypothesis suggests that the original name of the city, Eperies, is derived from the Hungarian word “eper” – strawberry. Slovak historian Uličný argues that the name Prešov roots in the Slavic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the center of Šariš and the Prešov self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Highlands, at an altitude of about 255 meters above sea level. The city has two rivers, Torysa and Sekčov. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third-largest city in Slovakia (presov.sk). It has four boroughs: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The settlement’s origins date back to the Stone Age. Slavic settlement is documented from the 8^th to 9^th centuries. The first written mention is in a document by King Béla IV from 1247. Prešov has been a free royal town since 1374. Since 1412, it has been part of Pentapolitana – a community of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov (Wikipedia.sk). In the 14^th and 15^th centuries, it experienced remarkable economic development. The year 1687 is significant for Prešov because of the “Caraff’s slaughter,” when 24 citizens were brutally executed in the square for supporting Imrich Tököli, the leader of the anti-Habsburg uprising. In 1816, the establishment of the Greek Catholic diocese brought more Rusyns to the area. The salt production in Solivar, Prešov, had a major economic impact (Wikipedia.sk), though it was “destroyed” by democrats after 2010. On November 1, 1918, the so-called Prešov Uprising occurred, during which 41 soldiers and two civilians were executed. Under the influence of the revolution in Budapest, some soldiers refused obedience and proceeded to loot stores. They were later apprehended and, despite there being no loss of life, were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historical core of the city is a national cultural monument (presov.sk). It boasts several landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, Klobušických Palace, Šariš Gallery, Neptune’s Fountain, Rákóczi Palace, Roman Catholic Parish Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, Caraff’s Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, Calvary, and the Kumšt hydro-engineering building (Wikipedia.sk). The city is home to the Jonáš Záborský Theatre, and various events are organized, including Prešov City Days, Muvina – International Wine Festival, Prešov Triple Market, Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk). Due to its vibrant music scene and achievements, the city has earned the nickname “Slovak Seattle” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or “city of music” (Wikipedia.sk). Some notable musicians and bands include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu‑a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Festivals held regularly include the Academic Prešov Student Art Festival, Prešov Music Spring, Salt Market Festival, Bobbin Lace Festival, Bad Music Festival, Prešov Triple Market, Historical Fencing and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd’s Literary Prešov, and many others (Wikipedia.sk). Prešov University, with eight faculties, and the Faculty of Production Technologies of the Technical University of Košice, as well as the International Business School ISM Slovakia, are located here. Additionally, there are around 34 secondary schools. Prešov Handball is well-known throughout Europe, particularly due to the Tatran Prešov club (presov.sk). The local football club, Tatran Prešov, isn’t as successful even within Slovakia. Prominent figures from Prešov include the writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent Yehuda Lahav /Štefan Weizslovits in Tel Aviv, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, known in Hungarian as Eperjes, in German as Eperies /Preschau, in Russian as Prjašev, in Polish as Preszów, in Latin as Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák), has an interesting history surrounding its name. One theory suggests that the original name “Eperies” is derived from the Hungarian word “eper,” meaning “strawberry.” Slovak historian Uličný argues that the name Prešov has roots in the Slavic name “Preš” (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). The city is the center of the Šariš region and Prešovský self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Upland, at an altitude of approximately 255 meters above sea level. Two rivers, Torysa and Sekčov, flow through the city. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third most populous city in Slovakia (presov.sk). It consists of four urban districts: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The city’s settlement dates back to the Stone Age, with Slavic settlements documented from the turn of the 8^th and 9^th centuries. The first written mention is from a document by King Béla IV in 1247. Prešov has held the status of a free royal town since 1374 and became part of the Pentapolitan association of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov, starting in 1412 (Wikipedia.sk). The city experienced significant economic growth in the 14^th and 15^th centuries. The year 1687 is known for the “Prešov Massacre” (Caraff’s Massacre), when 24 citizens were executed for supporting Imre Tököli, leader of the anti-Habsburg rebellion. In 1816, the Greek Catholic diocese was established, bringing more Rusyns to the city. Salt production was of great economic importance to the city (Wikipedia.sk), with Solivar Prešov, which was “destroyed” by the democratic forces after 2010. On November 1, 1918, the Prešov Uprising occurred, with 41 soldiers and two civilians being executed. Due to the revolution in Budapest, some soldiers refused to follow orders, and later engaged in looting. Although there were no casualties, they were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historic core of the city is a national cultural monument (presov.sk). There are many notable landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, the Klobušický Palace, the Šariš Gallery, the Neptune Fountain, the Rákóczi Palace, the Roman Catholic Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, the Caraff Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, the Calvary, and the Kumšt hydrological structure (Wikipedia.sk). Prešov is also home to the Jonáš Záborský Theatre, hosts the city’s annual Days of Prešov, the Muvina International Wine Competition, the Prešov Trinity Fair, the Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk), and the city has earned the nickname “Slovak Seattle” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or the “City of Music” (Wikipedia.sk), due to its thriving music scene. Some musicians and bands associated with Prešov include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu‑a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. The city regularly hosts events like the Academic Prešov Student Arts Festival, Prešov Music Spring, Solnobansky Market, Lace Making Festival, Festival of Bad Music, Prešov Trinity Fair, Historical Swordsmanship and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd Literary Prešov, and many more (Wikipedia.sk). The city is home to Prešov University with eight faculties, the Faculty of Manufacturing Technologies of the Technical University of Košice, and the ISM Slovakia International Business School, along with around 34 secondary schools. Prešov handball has a strong reputation in Europe, especially thanks to the Tatran Prešov club (presov.sk). The city’s football team, Tatran Prešov, is no longer as successful domestically. Notable people from Prešov include writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent in Tel Aviv Yehuda Lahav /Štefan Weizslovits, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and the first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Пряшів, по-угорськи Eperjes, по-німецьки Eperies /Preschau, по-русски Prjašev, по-польськи Preszów, по-латинськи Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Одна гипотеза стверджує, що оригінальна назва міста Eperies походить від угорського слова “eper” — полуниця. Словенський історик Улічний вважає, що назва Пряшів має слов’янське походження і бере початок від імені Преш (Петро Шворц та інші, 1997, с. 14). Це є центр Шариша та Пряшівського автономного округу. Місто розташоване в Кошицькій низині, між Сланськими горами та Шаришським підвищенням на висоті близько 255 метрів над рівнем моря. Місто має дві річки, Торису та Секчов. Станом на 1 січня 2005 року в місті проживало 91 205 осіб, що робить його третім за чисельністю населення містом у Словаччині (presov.sk). Місто має чотири райони: Пряшів, Нижня Шебастова, Соливар та Шальговік (Wikipedia.sk). Початки заселення сягали ще кам’яної доби. Слов’янське поселення датовано кінцем 8 — початком 9 століття. Перше письмове згадування зустрічається у грамоті короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року місто входило в Пентаполітану — спільноту п’яти королівських міст разом з Кошицею, Бардеєвом, Левочею та Сабіновим (Wikipedia.sk). В 14 – 15 століттях місто переживало винятковий економічний розвиток. 1687 рік знаменний подіями на пряшівському майдані, коли було жорстоко страчено 24 міщан за підтримку Імриха Текелі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році створено греко-католицьку єпархію, що призвело до прибуття більших потоків Русинів. Важливу економічну роль в місті відігравала сільське виробництво (Wikipedia.sk), яке “зруйнували” демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулася так звана Пряшівська повстання, в результаті якої було страчено 41 військового та двох цивільних осіб. Під впливом революції в Будапешті частина солдатів відмовилась від виконання наказів і здійснила пограбування магазинів. Пізніше вони були затримані, і, незважаючи на відсутність людських втрат, були засуджені до смертної кари (Петро Шворц та інші, 1997, с. 33).

Історичний центр міста є національною культурною пам’яткою (presov.sk). Тут розташовані численні пам’ятки, зокрема: греко-католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобушицьких, Шаришська галерея, фонтан Нептуна, палац Ракоці, римо-католицький кафедральний собор святого Миколая, статуя Непорочного зачаття, Босака банківська установка, в’язниця Карафа (presov.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wikipedia.sk). Тут розташовані Пряшівський театр і проводяться численні заходи: Дні міста Пряшів, міжнародний конкурс вин Muvina, Пряшівський трійковий базар, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Prešov, День Землі (presov.sk). Через музичний розвиток та здобутки в музиці місто отримало прізвисько “словенський Сіетл” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), або “місто музики” (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies /Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis /Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova “eper” – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý “zničili” demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku “slovenský Seattle” (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu‑a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav /Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Odkazy

Michal Frank – Prečo prezývajú Prešov “slovenský Seattle”
Peter Molnár – Prešovská kalvária
Peter Švorc a kol, 1997: Sprievodca po historickom Prešove, UNIVERSUM
Prešov
epresov.com
Prešovský informačný server
Život Prešova
Wikipedia.sk

TOP

Všetky

"Otrasná architektúra". Priam odpudzujúca :-(

Use Facebook to Comment on this Post

České, Česko, Južné Čechy, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Stavby, Zahraničie

Komařice – juhočeská obec so sýpkou pre zabezpečenie pred neúrodnými rokmi

30/06/202305/01/2025 skala

Obec Komařice sa nachádza 6 km od Českých Budějovíc. Nemecký názov preň je Komarschitz. České synonymum je Komáŕice. Prvá zmienka o obci je z roku 1278 (komarice.cz). Regionálny historik Jaromír Šimon uvádza, že osídlenie tu existovalo už okolo roku 600. Pomenovanie obce pochádza od staroslovanského komar, komarno, komarník, čo znamená pastviny ďaleko od osídlenia. Pre Komařice bolo veľmi dôležité rybničné, lesné hospodárstvo a chov ovcí. Vznikali mlyny, hámre, flusárňa, v ktorej sa varil potaš. V obci Komařice žije 372 obyvateľov v 187 domoch na rozlohe 10.3 km². Ležia v nadmorskej výške 460 metrov nad morom (cs.wikipedia.org).

Naproti zámku vznikli dve veľké záhrady, v jednej bola oranžéria pre pestovanie citrusov a fikusov. Tu sa v Čechách po prvý krát začal pestovať šalát. Veľký význam mal pivovar, ktorý fungoval do roku 1904. O komařickom pive sa tradovalo, že sa ho človek môže najesť aj napiť, tak bolo vraj husté. Aj preto sa tu pestoval chmeľ, ale aj vínna réva, konope, ľan, ovocie (komarice.cz).

Dominantou obce je renesančný zámok. Do dnešnej podoby ho postavili v rokoch 1561 – 1566. V roku 1598 zámok vyhorel. Obdobne v rokoch 1621, 1673, 1709 a 1742 odolával zámok požiarom. Pred zámkom stojí baroková socha Panny Márie Nepoškvrnenej, pravdepodobne postavená okolo roku 1730 (komarice.cz). Na mieste zámku stála predtým tvrz. Zámok bol v reštitúcii vrátený majiteľom, ktorých predkovia ho zakúpili v roku 1926 (Informačná tabuľa).

Kontribučná sýpka je viditeľná zo všetkých príjazdových ciest v okolí. Začala vznikať už v 13.6.1689. Je dlhá takmer 58 metrov, viac ako 14 metrov široká a niečo cez 16 metrov vysoká. Vznikla aj s kapacitných dôvodov a z dôvodu, aby obilie pri častých požiaroch poddaných nezhorelo. Hladové roky 1713 – b1714 a 1773 – 1776 vďaka nej prešli krajom bez výraznejších stôp na tunajšom obyvateľstve (komarice.cz). Do blízkeho údolia Želno sa chodilo ku studničke svätej Barbary pre liečivú vodu, s údajne blahodárnymi účinkami na zrak. Studnička je zachovaná dodnes (Informačná tabuľa).

The village of Komařice is located 6 km from České Budějovice. Its German name is Komarschitz, and its Czech synonym is Komáŕice. The first mention of the village dates back to 1278 (komarice.cz). Regional historian Jaromír Šimon suggests that settlements existed here around the year 600. The name of the village comes from the Old Slavic word “komar,” meaning pastures far from settlements. Fisheries, forestry, and sheep farming were crucial for Komařice. Mills, hammer mills, and a potash boiling facility were established. The village has a population of 372 residents in 187 houses, covering an area of 10.3 km². It sits at an altitude of 460 meters above sea level (cs.wikipedia.org).

Two large gardens were created opposite the castle, one of which housed an orangery for growing citrus fruits and figs. This is where lettuce cultivation began for the first time in Bohemia. The brewery was of great importance and operated until 1904. It was said that Komařice beer was so thick that one could eat and drink it. Therefore, hops were grown here, as well as grapevines, hemp, flax, and fruit (komarice.cz).

The dominant feature of the village is the Renaissance castle. It was rebuilt between 1561 and 1566 and suffered a fire in 1598. Similarly, it resisted fires in 1621, 1673, 1709, and 1742. In front of the castle stands a Baroque statue of the Immaculate Virgin Mary, probably erected around 1730 (komarice.cz). A fortress stood on the site of the castle before its construction. The castle was returned to its rightful owners through restitution, purchased by their ancestors in 1926 (Information plaque).

The Contribution Granary is visible from all the surrounding roads. Its construction began on 13.6.1689. It is almost 58 meters long, over 14 meters wide, and a little over 16 meters high. It was built for capacity reasons and to ensure that grain would not burn in frequent fires. The famine years of 1713 – 1714 and 1773 – 1776 left little impact on the local population thanks to it (komarice.cz). People used to go to the nearby Želno valley to a well dedicated to St. Barbara for its healing water, believed to have beneficial effects on eyesight. The well is still preserved today (Information plaque).

Obec Komařice se nachází 6 km od Českých Budějovic. Německý název pro ni je Komarschitz. Českým synonymem je Komářice. První zmínka o obci je z roku 1278 (komarice.cz). Regionální historik Jaromír Šimon uvádí, že osídlení tu existovalo již kolem roku 600. Pojmenování obce pochází od staroslovanského slova “komar”, což znamená pastviny daleko od osídlení. Pro Komařice bylo velmi důležité rybníční a lesní hospodářství a chov ovcí. V obci Komařice žije 372 obyvatel v 187 domech na ploše 10,3 km². Leží v nadmořské výšce 460 metrů nad mořem (cs.wikipedia.org).

Naproti zámku vznikly dvě velké zahrady, v jedné byla oranžérie pro pěstování citrusů a fíků. Zde se v Čechách poprvé začal pěstovat salát. Velký význam měl pivovar, který fungoval do roku 1904. O komařickém pivu se tradovalo, že ho člověk může jíst i pít, tak husté prý bylo. Proto se zde pěstoval chmel, ale také vinná réva, konopí, len, ovoce (komarice.cz).

Dominantou obce je renesanční zámek. Do dnešní podoby ho postavili v letech 1561 – 1566. V roce 1598 zámek vyhořel. Podobně v letech 1621, 1673, 1709 a 1742 odolával zámek požárům. Před zámkem stojí barokní socha Panny Marie Neposkvrněné, pravděpodobně postavená kolem roku 1730 (komarice.cz). Na místě zámku stála předtím tvrz. Zámek byl v restituci vrácen majitelům, jejichž předkové ho zakoupili v roce 1926 (Informační tabule).

Kontribuční sýpka je viditelná ze všech příjezdových cest v okolí. Začala vznikat již v 13.6.1689. Je dlouhá téměř 58 metrů, více než 14 metrů široká a něco přes 16 metrů vysoká. Vznikla i z kapacitních důvodů a z důvodu, aby obilí při častých požárech poddaných nezhorelo. Hladové roky 1713 – 1714 a 1773 – 1776 díky ní prošly krajem bez výraznějších stop na tamním obyvatelstvu (komarice.cz). Do blízkého údolí Želno se chodilo ke studánce svaté Barbory pro léčivou vodu, s údajně blahodárnými účinky na zrak. Studánka je zachována dodnes (Informační tabule).

Odkazy

Komařice

Značka: osídlenia

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post