2006-2010, 2007, 2009, 2010, Biotopy, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

Hits: 12265

Vrch Mar­hát je naj­vyš­ším bodom Kra­hul­čích vrchov, leží v nad­mor­skej výš­ke 748.2 met­rov. Na vrchu bolo pra­ve­ké osíd­le­nie – výšin­né síd­lis­ko z nesko­rej doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. Hallš­tas­ké hra­dis­ko bolo opev­ne­né valom s kamen­nou deštruk­ci­ou. Hra­dis­ko tvo­ri­lo význam­nú fun­kciu stráž­ne­ho bodu obchod­nej tra­sy cez Považ­ský Ino­vec z Ponit­ria na Pova­žie. Síd­lis­ko­vé tera­sy sa zacho­va­li na juho­vý­chod­ných sva­hoch (idnes​.cz). Pome­no­va­nie Mar­hát sa odvo­dzu­je od náz­vov Mar­ha­rii, Mere­he­ni“, čo bolo pome­no­va­nie pre sta­ro­mo­rav­ské kme­ne (rotun​da​jur​ko​.sk). Neskôr sa obchod­ná tra­sa pre­su­nu­la a hra­dis­ko stra­ti­lo svoj význam ako stráž­ny bod. V oko­lí sa našla kera­mi­ka a oje­di­ne­le aj nále­zy želez­ných a bron­zo­vých pred­me­tov z nesko­rej doby bron­zo­vej a z doby želez­nej. Z halš­tat­skej doby želez­ný seke­rom­latskýt­ske strel­ky. Neďa­le­ko hra­dis­ka na juž­nom sva­hu Mar­há­tu sa našlo osem otvo­re­ných nákrč­ní­kov so sto­če­ný­mi očka­mi na kon­coch, otvo­re­ný nákrč­ník so zašpi­ca­te­ný­mi kon­ca­mi, dva kosá­ky s jazy­ko­vi­tou ruko­vä­ťou, seker­ka s tuľaj­kou a postran­ným uškom, dlá­to s tuľaj­kou, dva tyčin­ko­vi­té náram­ky s geomet­ric­ky rytou výzdo­bou a ple­cho­vý špi­rá­lo­vi­tý nára­mok bez výzdo­by z doby 8. sto­ro­čia p.n.l.. Nález spa­dá do lužic­kej kul­tú­ry. Z doby latén­skej pochá­dza strie­bor­ná bój­ska min­ca s okríd­le­ným koní­kom z polo­vi­ce 2. st. pnl., frag­men­ty spônstrel­ky so spät­ným háči­kom a spo­na s voľ­nou pät­kou. Pri­bliž­ne polo­vi­ca síd­lisk z doby haltš­tat­skej v oko­lí sa nachá­dza v oko­lí hra­dis­ka Mar­hát (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). V 9. sto­ro­čí vznik­lo na Mar­há­te výšin­né hra­dis­ko, zrej­me úto­čišt­né refú­gium (Marek).

Mar­hát tvo­rí hrad­bu chrá­nia­cu pre­dov­šet­kým obce Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny Lipov­ník. Vďa­ka geolo­gic­kým pome­rom je tu terén veľ­mi čle­ni­tý. Je prav­de­po­dob­né, že naj­mä his­to­ric­ký kon­text, majes­tát­nosť a blíz­kosť Mar­há­tu pod­nie­ti­la oko­lo roku 1947 blat­ni­ča­nov ku vzni­ku tra­dí­cie sil­ves­trov­ských výstu­pov. Dňa 28. októb­ra 1947 blat­ni­ča­nia posta­vi­li na vrchu veľ­ký želez­ný kríž ako vďa­ku Pánu Bohu za ochra­nu počas 2. sve­to­vej voj­ny (mana2​.sk). Ini­ciá­to­rom stav­by bol vte­daj­ší blat­nic­ký kňaz Ján Lak­tiš (mana2​.sk). Na tom­to krí­ži bol nápis Bože, ochra­ňuj turis­tov“. Neskôr bola na Mar­há­te posta­ve­ná roz­hľad­ňa, z kto­rej bol pek­ný pohľad na oko­lie. Od jese­ne 2008 je posta­ve­ná nová, 17 met­rov vyso­ká roz­hľad­ňa. Je z nej vid­no na hra­dy Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš a Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Vraj za ide­ál­nych pod­mie­nok je z Mar­há­tu vid­no hra­ni­ce Čes­ka, Maďar­ska aj Rakús­ka (rotun​da​jur​ko​.sk). Na naj­vyš­šom bode je dnes už nový kríž.

Výstu­py sa kona­jú vždy 31. decem­bra. Od roku 1971 sa výstu­py zača­li orga­ni­zo­vať pod hla­vič­kou orga­ni­zo­va­ných turis­tov. Aj dnes orga­ni­zu­je výstu­py Klub slo­ven­ských turis­tov TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Vďa­ka nim účast­ní­ci výstu­pu dosta­nú dip­lom, kto­rý oce­nia pre­dov­šet­kým deti. Cel­kom zau­jí­ma­vým nápa­dom bol Mar­hát­sky euro­du­kát v roku 2008. Na vrcho­le čaká turis­tov malé občerstve­nie – sla­nin­ka, neja­ká špe­kač­ka, čaj. Pri­pra­ve­né sú ohnis­ká. Mno­hým pad­ne vhod po fyzic­kej náma­he dopl­niť si sily, zaba­viť sa, ale­bo sa aspoň pozdra­viť a zaže­lať si šťast­ný nový rok. Poniek­to­rí si aj spo­loč­ne zaspie­va­jú. Mno­hí sa tak­to stret­nú iba na Sil­ves­tra. Kaž­dý rok pre­beh­ne spo­loč­né foto­gra­fo­va­nie pod trans­pa­ren­tom. Tie­to a aj iné podob­né foto­gra­fie sú potom pek­nou spo­mien­kou. Nie­kto­ré z tých­to foto­gra­fií z minu­los­ti sa nachá­dza­jú na prí­streš­koch pod roz­hľad­ňou. Navy­še bez­o­vec­ký klub má kro­ni­ku z takých­to foto­gra­fií. Archi­vo­va­né sú aj vrcho­lo­vé kni­hy, kto­ré sa nachá­dza­jú pod roz­hľad­ňou. Nachá­dza­jú sa v nich mno­hé zau­jí­ma­vé odka­zy, z kto­rých je mož­né si uro­biť pes­trý obraz o tom, kto a odkiaľ na Mar­hát pri­chá­dza. Ofi­ciál­ne sa kon­čí akcia na obed. Napriek tomu, mno­hí pri­chá­dza­jú na Mar­hát aj neskôr. V posled­ných roč­ní­koch pre­siah­la náv­štev­nosť tisíc účast­ní­kov.

Trú­fam si pove­dať, že sa mení aj sprá­va­nie ľudí, kto­rí sem pri­chá­dza­jú. Sú kaž­dým rokom mier­nej­ší. Vzhľa­dom na niž­šiu kapa­ci­tu Mar­há­tu sa na vrcho­le a tes­ne pod ním ľudia viac sepa­ru­jú do sku­pi­niek. Napo­kon mno­hí sem cho­dia v sku­pi­nách. Účast­ní­ci rešpek­tu­jú aj žia­dosť o zdr­ža­nie pou­ží­vať zábav­nú pyro­tech­ni­ku v horách. Hluk je povo­le­ný len for­mou výbu­chov smie­chu a výstre­lov sektu.

Kra­ji­na na Mar­há­te je vždy iná ako v niž­ších polo­hách, odkiaľ sa zvy­čaj­ne začí­na. Iste pred­sta­vu­je čaro, pre kto­ré sú mno­hí ochot­ní šlia­pať do kop­cov. Stá­va sa, že dole je bla­to a hore je sne­ho­vá peri­na. Občas je ino­vať na stro­moch. Nie­ke­dy sil­no fúka, ino­ke­dy je zas kra­ji­na zalia­ta sln­kom. Na Mar­hát sa dá ísť rôz­ny­mi tra­sa­mi. Kaž­dá je tro­chu iná, dajú sa vybrať ces­ty krat­šie, ľah­šie, vhod­né pre bicyk­le aj pre bež­ky. Väč­ši­na si prav­de­po­dob­ne vybe­rie ces­tu z Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Na tej­to tra­se sa ide cez Jur­ka“, čo je román­ska rotun­da sv. Jura­ja, kto­rá je dru­hou naj­star­šou stav­bou z Veľ­kej Mora­vy u nás. Pra­vi­del­ne sa tu kona­jú viac­krát do roka púte. Troš­ku iný cha­rak­ter posky­tu­je najk­rat­šia tra­sa z Vozo­kán, resp. z Lipov­ní­ka. Veľ­mi čas­tá je tra­sa z Výto­kov. Naj­mä dolu z Mar­há­tu sa dá prejsť na lopá­ri veľ­mi rých­lo prá­ve na Výto­ky. Menej čas­té tra­sy sú z Mod­ro­vej horár­ne, zo Sta­rej Leho­ty, z Bez­ov­ca, z Hav­ra­na, zo Zla­té­ho vrchu, z Tema­tí­nu. Samoz­rej­me dá sa vyjsť autom na Jele­nie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja pova­žu­jem za najk­raj­šiu tra­su z Mod­ro­vej horár­ne a zo Sta­rej Leho­ty. Zvy­čaj­ne sa však odve­ziem auto­bu­som do Vozo­kán, vyšlia­pem na Mar­hát a nas­päť pokra­ču­jem cez Jele­nie jamy, Gono­ve lazy až na Výto­ky. Pre­chá­dzam oko­lo Strie­bor­ni­ce, cez Mora­va­ny, kde sa nie­ke­dy zasta­vím najesť, násled­ne prej­dem cez kúpeľ­ný ostrov až do Pieš­ťan. Po prí­cho­de som prí­jem­ne una­ve­ný po prej­de­ných kilo­met­roch a mám pocit, že som uro­bil nie­čo dob­ré pre seba aj dru­hých. V roku 2009 bolo najk­raj­šie poča­sie, aké som počas svo­jich výstu­poch absol­vo­val. V niž­ších polo­hách boli lesy pono­re­ne do hmly, vyš­šie vykú­ka­lo sln­ko, kto­ré páli­lo na pev­nú sne­ho­vú pokrýv­ku a do toho pre­svi­ta­lo mod­ré nebo s oblak­mi. Dúfam, že som vás inšpi­ro­val ku mož­nos­ti ako sa dá oslá­viť posled­ný deň v roku.

Na kon­ci roka 2007 nás auto­bus dovie­zol z Pieš­ťan do Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Potom zača­la moja ces­ta hore po vlast­ných :-). Aj ten­to rok priš­lo na vrch” kopec ľudí. Ja som pri­šiel zhru­ba o 11-​ej. Puto­val som po krás­nej, zasne­že­nej kra­ji­ne. Orga­ni­zá­to­ri hore pri­pra­vi­li ohnis­ko, kde sa ope­ka­lo, zohrie­va­lo, odo­vzdá­va­li sa regis­trá­cie, čaje, špe­kač­ky, sla­nin­ky .… Postup­ne, keď­že mi bola aj zima, som sa vybral nas­päť, ale inou ces­tou. Šiel som na Jele­nie jamy, na ráz­ces­tie a z neho som zišiel na Gono­ve lazy. Z nich som pokra­čo­val cez Výto­ky, Mora­va­ny až do Pieš­ťan.


Peak Mar­hát is the hig­hest point of the Kra­hul­čie vrchy, situ­ated at an ele­va­ti­on of 748.2 meters abo­ve sea level. The sum­mit hos­ted pre­his­to­ric sett­le­ments, inc­lu­ding a hill­fort from the late Bron­ze Age and ear­ly Iron Age. The Halls­tatt hill­fort was for­ti­fied with an embank­ment and sto­ne struc­tu­re, ser­ving as a cru­cial guard point for the tra­de rou­te across Považ­ský Ino­vec from Ponit­ria to Pova­žie. Ter­ra­ced sett­le­ments have been pre­ser­ved on the sout­he­ast slo­pes (idnes​.cz). The name Mar­hát is deri­ved from the names Mar­ha­rii, Mere­he­ni,” which refer­red to ancient Mora­vian tri­bes (rotun​da​jur​ko​.sk). As the tra­de rou­te shif­ted over time, the sig­ni­fi­can­ce of the hill­fort as a guard post dimi­nis­hed. Cera­mics and occa­si­onal fin­dings of iron and bron­ze objects from the late Bron­ze Age and Iron Age have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty. Note­wort­hy arti­facts inc­lu­de an Iron Age axe-​hammer and Scyt­hian arro­ws. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with poin­ted ends, two sic­kles with tongue-​shaped hand­les, an axe with a soc­ket, a chi­sel with a soc­ket, two rod-​shaped bra­ce­lets with geomet­ri­cal­ly inci­sed deco­ra­ti­ons, and a spiral-​like metal bra­ce­let wit­hout orna­men­ta­ti­on from the 8th cen­tu­ry BCE were found near the hill­fort. This dis­co­ve­ry is asso­cia­ted with the Lusa­tian cul­tu­re. From the La Tène peri­od, a sil­ver Boii coin with a win­ged hor­se from the mid-​2nd cen­tu­ry BCE, frag­ments of buc­kles, and arro­ws with a bar­bed hook and a buck­le with a free heel have been une­art­hed. App­ro­xi­ma­te­ly half of the sett­le­ments from the Halls­tatt peri­od in the vici­ni­ty are loca­ted around the Mar­hát hill­fort (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). In the 9th cen­tu­ry, a hill­fort refu­ge was estab­lis­hed on Mar­hát (Marek).

Mar­hát forms a bar­rier pri­ma­ri­ly pro­tec­ting the vil­la­ges of Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny, and Lipov­ník. Due to geolo­gi­cal con­di­ti­ons, the ter­rain is very rug­ged. The his­to­ri­cal con­text, majes­ty, and pro­xi­mi­ty of Mar­hát like­ly ins­pi­red the tra­di­ti­on of New Yea­r’s Eve hikes, which began around 1947. On Octo­ber 28, 1947, the peop­le of Blat­ni­ca erec­ted a lar­ge iron cross on the sum­mit as thanks to God for pro­tec­ti­on during World War II (mana2​.sk). The ini­tia­ti­ve for the cons­truc­ti­on came from the then-​priest of Blat­ni­ca, Ján Lak­tiš (mana2​.sk). The cross bore the insc­rip­ti­on God, pro­tect the tou­rists.” Later, an obser­va­ti­on tower was built on Mar­hát, offe­ring a beau­ti­ful view of the sur­roun­dings. Sin­ce the fall of 2008, a new 17-​meter-​high obser­va­ti­on tower has been in pla­ce. It pro­vi­des a view of the cast­les Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš, and Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Sup­po­sed­ly, under ide­al con­di­ti­ons, the bor­ders of the Czech Repub­lic, Hun­ga­ry, and Aus­tria can be seen from Mar­hát (rotun​da​jur​ko​.sk). A new cross has now been pla­ced at the hig­hest point.

Climbs are alwa­ys orga­ni­zed on Decem­ber 31. Sin­ce 1971, the­se climbs have been orga­ni­zed under the aus­pi­ces of orga­ni­zed tou­rists. Today, the climbs are orga­ni­zed by the Slo­vak Tou­rist Club TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Par­ti­ci­pants rece­i­ve a dip­lo­ma, pri­ma­ri­ly app­re­cia­ted by chil­dren. An inte­res­ting idea was the Mar­hát euro-​ducat in 2008. A small ref­resh­ment awaits tou­rists at the sum­mit – bacon, sau­sa­ges, tea. Firep­la­ces are pre­pa­red. Many find it use­ful to reple­nish the­ir strength, have some fun, or at least gre­et and wish each other a hap­py New Year. Some even sing toget­her. Many only meet this way on New Yea­r’s Eve. Eve­ry year, a group pho­to is taken under the ban­ner. The­se and other simi­lar pho­tos are a nice memo­ry. Some of the­se pho­tos from the past are on the shel­ters under the obser­va­ti­on tower. The Bez­o­vec club also has a chro­nic­le of such pho­tos. Sum­mit books, con­tai­ning many inte­res­ting refe­ren­ces, are also archi­ved under the obser­va­ti­on tower. They offer a diver­se pic­tu­re of who comes to Mar­hát and from whe­re. The event offi­cial­ly ends at lunch­ti­me. Nevert­he­less, many con­ti­nue to visit Mar­hát later. In recent years, atten­dan­ce has exce­e­ded a thou­sand participants.

I dare say that the beha­vi­or of peop­le coming here is chan­ging. They are more con­si­de­ra­te each year. Due to the lower capa­ci­ty of Mar­hát, peop­le tend to sepa­ra­te into smal­ler groups at the sum­mit and just below. Many come in groups. Par­ti­ci­pants also res­pect the requ­est to ref­rain from using pyro­tech­nics in the moun­tains. Noise is allo­wed only in the form of bursts of laugh­ter and sect shots.

The lands­ca­pe on Mar­hát is alwa­ys dif­fe­rent from the lower ele­va­ti­ons whe­re the climb usu­al­ly begins. It undoub­ted­ly posses­ses a charm for which many are wil­ling to tre­ad the hills. It hap­pens that the­re is mud at the bot­tom and a sno­wy blan­ket on top. Occa­si­onal­ly, the­re are inno­va­ti­ons on the tre­es. Some­ti­mes, it blo­ws stron­gly; other times, the lands­ca­pe is bat­hed in sun­light. Mar­hát can be rea­ched by vari­ous rou­tes, each slight­ly dif­fe­rent. Shor­ter, easier rou­tes suitab­le for bicyc­les and cross-​country skis can be cho­sen. Most like­ly, many will opt for the rou­te from Nit­rian­ska Blat­ni­ca. On this rou­te, you pass through Jur­ko,” a Roma­ne­sque rotun­da of St. Geor­ge, the second oldest struc­tu­re from Gre­at Mora­via in our regi­on. Pilg­ri­ma­ges are regu­lar­ly held here seve­ral times a year. A slight­ly dif­fe­rent cha­rac­ter is pro­vi­ded by the shor­test rou­te from Vozo­ka­ny or Lipov­ník. The rou­te from Výto­ky is very com­mon. Espe­cial­ly down­hill from Mar­hát to Výto­ky can be done on sleds very quick­ly. Less com­mon rou­tes are from Mod­rá horár­na, Sta­ra Lehot­ka, Bez­o­vec, Hav­ran, Zla­tý vrch, and Tema­tín. Of cour­se, you can dri­ve by car to Jele­nie jamy and go only from there.

I con­si­der the most beau­ti­ful rou­te to be from Mod­rá horár­na and Sta­ra Lehot­ka. Usu­al­ly, howe­ver, I take the bus to Vozo­ka­ny, climb to Mar­hát, and then con­ti­nue back through Jele­nie jamy, Gono­ve lazy, to Výto­ky. I pass by Strie­bor­ni­ca, through Mora­va­ny, whe­re I some­ti­mes stop for a meal. Then I cross the spa island to Pieš­ťa­ny. Upon arri­val, I am ple­a­san­tly tired after the kilo­me­ters wal­ked, and I feel that I have done somet­hing good for myself and others. In 2009, the weat­her was the most beau­ti­ful I had expe­rien­ced during my climbs. In the lower alti­tu­des, the forests were shrou­ded in fog, whi­le hig­her up, the sun pee­ked out, shi­ning on the solid snow cover bene­ath a blue sky with clouds. I hope I have ins­pi­red you with a way to celeb­ra­te the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Pieš­ťa­ny to Nit­rian­ska Blat­ni­ca. Then my jour­ney upwards began on my own :-). This year, a lot of peop­le came to the ” sum­mit.” I arri­ved around 11 AM. I wan­de­red through the beau­ti­ful, sno­wy lands­ca­pe. Orga­ni­zers had pre­pa­red a bon­fi­re at the top, whe­re peop­le gril­led, war­med up, regis­te­red, and rece­i­ved tea, sau­sa­ges, and bacon. Gra­du­al­ly, sin­ce I was also cold, I set off back, but by a dif­fe­rent rou­te. I went to Jele­nie jamy, to the cross­ro­ads, and from the­re, I des­cen­ded to Gono­ve lazy. From the­re, I con­ti­nu­ed through Výto­ky, Mora­va­ny, all the way to Piešťany.


Odka­zy

Tra­sa Mod­ro­vá horá­reň – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2010

V roku 2010 som na Mar­hát pri­šiel veľ­mi nesko­ro, na vrchu už nebol sko­ro nikto. Pre foto­gra­fo­va­nie to bolo svo­jím spô­so­bom veľ­mi vhod­né. Navy­še kra­ji­na bola v ten deň naozaj kva­lit­ne zasne­že­ná.

Tra­sa Vozo­ka­ny – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2009

Tra­sa Nit­rian­ska Blat­ni­ca – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Prešov – mesto hudby

Hits: 2613

Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).


Pre­sov, in Hun­ga­rian Eper­jes, in Ger­man Epe­ries /​Pre­schau, in Rus­sian Prja­sev, in Polish Pre­szów, in Latin Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). One hypot­he­sis sug­gests that the ori­gi­nal name of the city, Epe­ries, is deri­ved from the Hun­ga­rian word eper” – stra­wber­ry. Slo­vak his­to­rian Ulič­ný argu­es that the naming of Pre­šov has its roots in the Sla­vic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the cen­ter of Šariš and the Pre­šov self-​governing regi­on. It is loca­ted in the Koši­ce Basin, bet­we­en the Slán­ské Vrchy and Šariš­ská Vrcho­vi­na at an alti­tu­de of app­ro­xi­ma­te­ly 255 meters abo­ve sea level. The city is tra­ver­sed by two rivers, Tory­sa and Sek­čov. As of Janu­ary 1, 2005, it had a popu­la­ti­on of 91,205, making it the third most popu­lous city in Slo­va­kia (pre​sov​.sk). It con­sists of four dis­tricts: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, and Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Sett­le­ment dates back to the Sto­ne Age, with Sla­vic sett­le­ment docu­men­ted from the late 8th and 9th cen­tu­ries. The first writ­ten men­ti­on is in a char­ter from King Bela IV in 1247. Pre­šov has been a free roy­al town sin­ce 1374. From 1412, it belo­n­ged to Pen­ta­po­li­ta­na, a con­fe­de­ra­ti­on of five roy­al cities along with Koši­ce, Bar­de­jov, Levo­ča, and Sabi­nov (Wiki​pe​dia​.sk). In the 14th and 15th cen­tu­ries, it enjo­y­ed sig­ni­fi­cant eco­no­mic deve­lop­ment. The year 1687 is notab­le for the Pre­šov slaugh­ter (Caraf­fa slaugh­ter), whe­re 24 citi­zens were cru­el­ly exe­cu­ted on the squ­are for sup­por­ting Imrich Tököli, the lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing. In 1816, the Gre­ek Cat­ho­lic dioce­se was estab­lis­hed, lea­ding to an influx of Rusyns. The pro­duc­ti­on of salt, espe­cial­ly in Soli­var Pre­šov, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant eco­no­mic role for the city (Wiki​pe​dia​.sk), but it was des­tro­y­ed” by democ­rats after 2010. On Novem­ber 1, 1918, the so-​called Pre­šov Upri­sing took pla­ce, resul­ting in the exe­cu­ti­on of 41 sol­diers and two civi­lians. Under the influ­en­ce of the revo­lu­ti­on in Buda­pest, some sol­diers refu­sed obe­dien­ce and sub­se­qu­en­tly looted shops. Later, des­pi­te no loss of life, they were sen­ten­ced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The his­to­ri­cal core of the city is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (pre​sov​.sk). The­re are nume­rous land­marks, inc­lu­ding the Gre­ek Cat­ho­lic Church of St. John the Bap­tist, Klo­bu­šic­ký Pala­ce, Šariš Gal­le­ry, Neptu­ne­’s Foun­tain, Rákoc­zi Pala­ce, Roman Cat­ho­lic Parish Church of St. Nicho­las, Imma­cu­la­ta Sta­tue, Bosá­k’s Bank, Caraf­fa Pri­son (pre​sov​.sk), Church of St. Ale­xan­der Nevsky, Cal­va­ry, water mana­ge­ment struc­tu­re Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). The city is home to the Jonáš Zábor­ský The­at­re, and events such as Pre­šov Days, Muvi­na – Inter­na­ti­onal Com­pe­ti­ti­ve Wine Sho­wca­se, Pre­šov Tri­ni­ty Fair, Pre­šov Music Spring, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Earth Day are orga­ni­zed (pre​sov​.sk). Thanks to its musi­cal life and the suc­cess of musi­cal pro­duc­ti­on, the city has ear­ned the nick­na­me Slo­vak Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), or the City of Music” (Wiki​pe​dia​.sk). Some musi­cians and bands asso­cia­ted with the city inc­lu­de Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Regu­lar events inc­lu­de the Aca­de­mic Pre­šov Fes­ti­val of Stu­dent Art, Pre­šov Music Spring, Salt Mine Fair, Bob­bin Lace Fes­ti­val, Bad Music Fes­ti­val, Pre­šov Tri­ni­ty Fair, His­to­ri­cal Fen­cing and Crafts Group Fes­ti­val, Pre­šov Cul­tu­ral Sum­mer, Sigord Fes­ti­val, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Goraz­d’s Lite­ra­ry Pre­šov, and many more (Wiki​pe​dia​.sk). Pre­šov is home to the Pre­šov Uni­ver­si­ty with eight facul­ties and the Facul­ty of Pro­duc­ti­on Tech­no­lo­gies of the Tech­ni­cal Uni­ver­si­ty in Koši­ce, and ISM Slo­va­kia Inter­na­ti­onal Busi­ness Scho­ol. Addi­ti­onal­ly, the­re are app­ro­xi­ma­te­ly 34 secon­da­ry scho­ols. Pre­šov hand­ball has a strong pre­sen­ce throug­hout Euro­pe, espe­cial­ly thanks to the Tat­ran Pre­šov club (pre​sov​.sk). Tat­ran Pre­šov foot­ball is not as suc­cess­ful, even wit­hin Slo­va­kia. Notab­le per­so­na­li­ties from Pre­šov inc­lu­de wri­ter, jour­na­list, and his­to­rian Jonáš Zábor­ský, wri­ter Mil­ka Zim­ko­vá, actors Ján Boro­dáč and Peter Rašev, Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan, and Kve­ta Stra­ža­no­vá, direc­tor Fero Fenič, fore­ign cor­res­pon­dent of Slo­vak Radio in Tel Aviv Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, foot­bal­ler Ladi­slav Pav­lo­vič, hoc­key pla­y­er Igor Liba, the first Miss Cze­cho­slo­va­kia Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).


Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).


Пряшів, угорською Еперйес, німецькою Еперіес /​Прешау, російською Пр’яшев, польською Прешув, латинською Фрагополіс /​Еперіессінум (Wiki​pe​dia​.sk), Лангдорф, Аперіасцінум (Міхал Каліняк). Одна з гіпотез говорить про те, що походження оригінальної назви міста Еперйес виводиться від угорського слова епер” – полуниця. Словацький історик Улічний стверджує, що назва Пряшів коріниться в слов’янському імені Пряш (Петер Шворц та ін., 1997, с. 14). Воно є центром Шаріша та Пряшівського самоврядування. Розташоване в Кошицькій котліні, між Сланськими горами та Шарішською височиною на висоті приблизно 255 метрів над рівнем моря. У місті є дві річки – Ториса та Секчов. На 1 січня 2005 року тут проживало 91 205 осіб, що робить його третім за кількістю населення містом на Словаччині (pre​sov​.sk). Місто складається з чотирьох міських частин: Пряшів, Ніжна Шебастова, Солівар, Шальговік (Wiki​pe​dia​.sk). Початки заселення сягають до епохи кам’яної. Слов’янське заселення документоване на перехресті VIII і IX століть. Перша писемна згадка відома з документу короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року він входив до Пентаполітани – співтовариства п’яти королівських міст разом із Кошицями, Бардейовом, Левочою і Сабіновом (Wiki​pe​dia​.sk). У XIV і XV століттях він користувався особливим економічним розвитком. Для міста 1687 рік відомий Пряшівськими бойнями (карафськими бойнями), коли на площі жорстоко стратили 24 міщан за підтримку Імріха Тьокьолі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році було створено греко-​католицьку єпархію, завдяки чому почало приходити більше русинів. Велике економічне значення для міста мало виробництво солі (Wiki​pe​dia​.sk) – Солівар Пряшів, який знищили” демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулося так зване Пряшівське повстання – було стратено 41 військовослужбовця і двох цивільних. Під впливом революції в Будапешті деякі військовослужбовці відмовились від послушності, а потім грабували магазини. Пізніше їх затримали і, незважаючи на те, що не було втрат людей, їх засудили до страти (Петер Шворц та ін., 1997, с. 33).

Історичне серце міста є національним культурним пам’ятником (pre​sov​.sk). Тут багато пам’яток, таких як греко-​католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобусіцьких, Шарішська галерея, фонтан Нептун, палац Ракоці, римо-​католицький парафіальний костел святого Миколая, сузір’я Непорочного Зачаття, Босаківський банк, в’язниця Караффи (pre​sov​.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wiki​pe​dia​.sk). Тут розташовано Театр Йонаша Заборськ

ого, організовані Дні міста Пряшів, Мувіна – Міжнародний конкурс вин, Пряшівський трійний ярмарок, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Пряшів, День Землі (pre​sov​.sk). Благодаря музичному життю і успіхам музичної продукції місто заслужило прізвище словацький Сіетл” (Радек Антл, pre​sov​.info/sk, Міхал Франк), або місто музики (Wiki​pe​dia​.sk). Деякі музиканти та гурти: Іван Таслер, Пега, Катка Кнехтова, Чікі Лікі Ту‑а, Катка Кошцова, Петер Ліпа, Давід Коллар, Комайота, Петер Наги. Регулярно відбуваються фестивалі студентського мистецтва Академічний Пряшів, Пряшівська музична весна, Солонобанський ярмарок, Фестиваль паличкованої мережі, Фестиваль поганої музики, Пряшівський трійний ярмарок і фестиваль груп історичного фехтування та ремесел, Пряшівське культурне літо, Фестиваль Сігорд, Пряшівська музична осінь, JAZZ Пряшів, Гораздов літературний Пряшів та багато інших (Wiki​pe​dia​.sk). Тут розташована Пряшівська університет із восьмома факультетами та Факультет виробничих технологій Технічного університету у Кошицях, Вища школа міжнародного бізнесу ISM Slo­va­kia. Крім того, близько 34 середні школи. Пряшівський гандбол має сильний вплив в Європі, особливо завдяки клубу Татран Пряшів (pre​sov​.sk). Футбольний Татран Пряшів вже не такий успішний навіть в межах Словаччини. Серед видатних особистостей Пряшова: письменник, журналіст і історик Йонаш Заборський, письменниця Мілька Зімкова, актори Ян Бородач і Петер Рашев, актори Юрай Кукура, Йозеф Стражан і Квета Стражанова, режисер Феро Феніч, іноземний кореспондент Словацького радіо в Тель-​Авіві Йегуда Лахав /​Штефан Вейзслоуіц, футболіст Ладіслав Павлович, хокеїст Ігор Ліба, перша Міс Чехословаччини Івана Христова (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Devínska Nová Ves – mestská časť Bratislavy

Hits: 2583

Devín­ska Nová Ves leží v nad­mor­skej výš­ke 172 met­rov nad morom. Na plo­che 24.22 km2 žije asi 16 000 oby­va­te­ľov. Leží na okra­ji Záhor­skej níži­ny a na úpä­tí Devín­skej Koby­ly. Čle­ní sa na tie­to miest­ne čas­ti: Devín­ske Jaze­ro, Kos­tol­né, Pod­hor­ské, Pau­lin­ské, Síd­lis­ko Stred, Vápen­ka. Devín­ska Nová Ves je význam­ných želez­nič­ným uzlom. Nachá­dza sa tu auto­mo­bil­ka Volk­swa­gen Slo­va­kia a.s.. V minu­los­ti tu exis­to­va­la úzko­roz­chod­ná trať, kto­rá spá­ja­la dneš­nú sta­ni­cu s Deví­nom. Bola využí­va­ná pred 2. sve­to­vou voj­nou na tran­s­port rudy zo západ­né­ho úpä­tia Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza­la sa tu vápen­ka. V 18. sto­ro­čí tu bola vybu­do­va­ná pies­ko­vá baňa s lanov­kou na Sand­ber­gu, pomo­cou kto­rej sa pre­vá­žal pie­sok na lode na rie­ku Mora­va. V roku 1870 vzni­kol kame­ňo­lom a teheľ­ňa. Pôvod­ný asfal­to­vý pohra­nič­ný chod­ník, tzv. sig­nál­ka” z čias želez­nej opo­ny, dnes slú­ži ako cyk­lo­tra­sa (Wiki­pe­dia). 

Pôvod­ný názov obce je Nová Ves (devin​ska​no​va​ves​.sk). Ďal­šie his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Nova Wass, Divin-​Új-​Falu, Wyfa­lu, Theben-​Neudorf, Dévé­ny­új­fa­lu, Neudorf an der March (Wiki­pe­dia). Prvý krát je Devín­ska Nová Ves písom­ne spo­mí­na­ná až v roku 1451 (devin​ska​no​va​ves​.sk). Uni­kát­ne sú nále­zy doku­men­tu­jú­ce slo­van­sko – avar­ské osíd­le­nie. Nachá­dza sa tu jed­no z naj­star­ších a naj­výz­nam­nej­ších poh­re­bísk zo 7 až 9 sto­ro­čia. Na dvoch návršiach nad morav­skou nivou stá­li pri štvr­ti nazý­va­nej Slo­vi­nec9.storočí dve veľ­ko­mo­rav­ské pev­nos­ti. Na men­šej plo­ši­ne dol­né­ho kop­ca dol­né­ho kop­ca bolo opev­ne­né hra­dis­ko s ozna­če­ním Na ska­le”. Hra­dis­ko chrá­nil 2 met­re vyso­ký ochran­ný val, násyp sa dá aj dnes roz­poz­nať v teré­ne. Hor­né hra­dis­ko s ozna­če­ním Na pies­koch” stá­lo na vyš­šej plo­ši­ne ležia­ce nad žltou ste­nou Sand­ber­gu. Opev­ne­nie hra­dis­ka tvo­ril mohut­ný násyp z juhu posil­ne­ný prie­ko­pou. Z hra­dísk sa dalo kon­tro­lo­vať širo­ké oko­lie, naj­mä šíre Morav­ské pole na dru­hom bre­hu Mora­vy. Nie je vylú­če­né, že prá­ve tie­to hra­dis­ká boli pev­nos­ťou Dowi­na knie­ža­ťa Ras­ti­sla­va, na kto­rú pod­ľa Fuld­ských aná­lov v roku 869 neús­peš­ne úto­čil Karol, syn výcho­dof­ran­ské­ho krá­ľa Ľudo­ví­ta Nemca (Wiki­pe­dia). Devín­ska Nová Ves bola pôvod­ne osa­dou pan­stva Devín (Infor­mač­ná tabuľa).

V 30-​tych tokoch 16. sto­ro­čia osa­du vydran­co­va­li cudzí žold­nie­ri pozva­ní chrá­niť Bra­ti­sla­vu pred Tur­ka­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). V 30-​tych rokoch 16. sto­ro­čia sa sem pri­sťa­ho­va­li Chor­vá­ti, kto­rí dokon­ca počtom pre­vý­ši­li pôvod­né oby­va­teľ­stvo. To vied­lo v roku 1552 ku náz­vu Chor­vát­ska Nová Ves. Názov Devín­ska Nová Ves je dolo­že­ný až z 18. sto­ro­čia. Od roku 1972 je mest­skou čas­ti Bra­ti­sla­vy (devin​ska​no​va​ves​.sk). Aj dnes tu žije naj­väč­šia chor­vát­ska men­ši­na na úze­mí Slo­ven­ska, kaž­do­roč­ne sa tu koná Fes­ti­val chor­vát­skej kul­tú­ry. Rodá­ci Devín­skej Novej Vsi: spi­so­va­te­lia Peter Piš­ťa­nek, Rudolf Slo­bo­da (Wiki­pe­dia). Po roku 1972 sa Devín­ska Nová Ves pod­stat­ne roz­ší­ri­la o nové síd­lis­ká a pod­ni­ky naj­mä auto­mo­bi­lo­vé­ho prie­mys­lu (Infor­mač­ná tabu­ľa).


Devín­ska Nová Ves liegt auf einer Höhe von 172 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Auf einer Flä­che von 24,22 km² leben etwa 16.000 Ein­woh­ner. Es liegt am Rand der Záhorie-​Ebene und am Fuße des Devín­ska Koby­ly. Die loka­len Tei­le der Stadt sind: Devín­ske Jaze­ro, Kos­tol­né, Pod­hor­ské, Pau­lin­ské, Síd­lis­ko Stred, Vápen­ka. Devín­ska Nová Ves ist ein bede­uten­der Eisen­bahn­kno­ten­punkt. Hier befin­det sich das Auto­mo­bi­lwerk Volk­swa­gen Slo­va­kia a.s. In der Ver­gan­gen­he­it gab es eine Sch­mals­pur­bahn, die den heuti­gen Bahn­hof mit Devín ver­band. Sie wur­de vor dem Zwe­i­ten Weltk­rieg genutzt, um Erz vom west­li­chen Hang des Devín-​Gebirges zu tran­s­por­tie­ren. Es gab auch einen Kalks­te­inb­ruch. Im 18. Jahr­hun­dert wur­de ein Sand­ste­inb­ruch mit einer Seil­bahn auf dem Sand­berg errich­tet, mit der Sand auf Schif­fe auf der March tran­s­por­tiert wur­de. Im Jahr 1870 ents­tand ein Ste­inb­ruch und eine Zie­ge­lei. Der urs­prün­gli­che asp­hal­tier­te Gren­zweg, die soge­nann­te sig­nál­ka” aus der Zeit des Eiser­nen Vor­hangs, dient heute als Radweg (Wiki­pe­dia).

Der urs­prün­gli­che Name der Sied­lung ist Nová Ves. Wei­te­re his­to­ris­che Bez­e­ich­nun­gen sind: Nova Wass, Divin-​Új-​Falu, Wyfa­lu, Theben-​Neudorf, Dévé­ny­új­fa­lu, Neudorf an der March (Wiki­pe­dia). Der Ort Devín­ska Nová Ves wird ers­tmals 1451 sch­rift­lich erwähnt (devin​ska​no​va​ves​.sk). Es gibt ein­zi­gar­ti­ge Fun­de, die slawisch-​awarische Besied­lung bele­gen. Hier befin­det sich einer der ältes­ten und bede­utend­sten Fried­höfe aus dem 7. bis 9. Jahr­hun­dert. Auf zwei Hügeln über der March stan­den im 9. Jahr­hun­dert zwei gro­ße mäh­ris­che Fes­tun­gen. Auf der kle­i­ne­ren Platt­form des unte­ren Hügels befand sich eine befes­tig­te Sied­lung mit der Bez­e­ich­nung Na ska­le”. Die Fes­tung wur­de von einem 2 Meter hohen Schut­zwall ver­te­i­digt, des­sen Aufs­chüt­tung heute noch im Gelän­de erkenn­bar ist. Die obe­re Fes­tung mit der Bez­e­ich­nung Na pies­koch” befand sich auf einer höhe­ren Platt­form über der gel­ben Wand des Sand­ber­gs. Die Befes­ti­gung der Fes­tung bes­tand aus einem mäch­ti­gen Wall, der von Süden durch einen Gra­ben vers­tär­kt wur­de. Von den Fes­tun­gen aus konn­te die wei­te Umge­bung kon­trol­liert wer­den, ins­be­son­de­re das wei­te March­feld auf der ande­ren Sei­te der March. Es ist nicht aus­gesch­los­sen, dass die­se Fes­tun­gen die Burg des Fürs­ten Ras­ti­slav von Devín waren, gegen die laut den Anna­len von Ful­da im Jahr 869 Karl, der Sohn des ostf­rän­kis­chen Königs Ludwig des Deuts­chen, erfolg­los angriff (Wiki­pe­dia). Devín­ska Nová Ves war urs­prün­glich ein Ort des Devín-​Herrenhauses (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

In den 1530er Jah­ren wur­de die Sied­lung von frem­den Söld­nern gep­lün­dert, die ein­ge­la­den wur­den, Bra­ti­sla­va vor den Tür­ken zu schüt­zen (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). In den 1530er Jah­ren zogen Kro­aten hier­her, die sogar die urs­prün­gli­che Bevöl­ke­rungs­zahl über­tra­fen. Dies führ­te 1552 zum Namen Chor­vát­ska Nová Ves. Der Name Devín­ska Nová Ves ist erst im 18. Jahr­hun­dert belegt. Seit 1972 ist es ein Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va (devin​ska​no​va​ves​.sk). Heute lebt hier die größte kro­atis­che Min­der­he­it in der Slo­wa­kei, und jedes Jahr fin­det das Fes­ti­val der kro­atis­chen Kul­tur statt. Berühm­te Ein­woh­ner von Devín­ska Nová Ves sind die Sch­rifts­tel­ler Peter Piš­ťa­nek, Rudolf Slo­bo­da (Wiki­pe­dia). Nach 1972 hat sich Devín­ska Nová Ves erheb­lich durch neue Sied­lun­gen und Unter­neh­men, ins­be­son­de­re der Auto­mo­bi­lin­dus­trie, aus­ge­dehnt (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).


Devín­ska Nová Ves is situ­ated at an alti­tu­de of 172 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of 24.22 km², it is home to app­ro­xi­ma­te­ly 16,000 resi­dents. It lies on the edge of the Záho­rie lowland and at the foot­hills of Devín­ska Koby­la. The local parts of the city inc­lu­de Devín­ske Jaze­ro, Kos­tol­né, Pod­hor­ské, Pau­lin­ské, and Síd­lis­ko Stred, Vápen­ka. Devín­ska Nová Ves ser­ves as a sig­ni­fi­cant rai­lway junc­ti­on. It is home to the Volk­swa­gen Slo­va­kia a.s. auto­mo­ti­ve plant. In the past, the­re was a narrow-​gauge rai­lway con­nec­ting the cur­rent sta­ti­on with Devín, which was used befo­re World War II to tran­s­port ore from the wes­tern slo­pe of the Devín Moun­tains. The­re was also a lime kiln. In the 18th cen­tu­ry, a sand­sto­ne quar­ry was estab­lis­hed with a cab­le­way on Sand­berg, which tran­s­por­ted sand to ships on the Mora­va River. In 1870, a sto­ne quar­ry and bric­ky­ard were estab­lis­hed. The ori­gi­nal asp­halt bor­der foot­path, kno­wn as the sig­nál­ka,” from the time of the Iron Cur­tain, now ser­ves as a cyc­le path (Wiki­pe­dia).

The ori­gi­nal name of the sett­le­ment is Nová Ves. Other his­to­ri­cal desig­na­ti­ons inc­lu­de Nova Wass, Divin-​Új-​Falu, Wyfa­lu, Theben-​Neudorf, Dévé­ny­új­fa­lu, Neudorf an der March (Wiki­pe­dia). Devín­ska Nová Ves is first men­ti­oned in wri­ting in 1451 (devin​ska​no​va​ves​.sk). The­re are uni­que finds docu­men­ting Slavic-​Avar sett­le­ment. Here is one of the oldest and most sig­ni­fi­cant ceme­te­ries from the 7th to 9th cen­tu­ries. Two gre­at Mora­vian for­tres­ses sto­od on two hills abo­ve the March in the 9th cen­tu­ry. On the smal­ler plat­form of the lower hill was a for­ti­fied sett­le­ment cal­led Na ska­le.” The for­tress was defen­ded by a 2‑meter-​high pro­tec­ti­ve wall, the embank­ment of which can still be recog­ni­zed in the ter­rain today. The upper for­tress, labe­led Na pies­koch,” was loca­ted on a hig­her plat­form abo­ve the yel­low wall of Sand­berg. The for­ti­fi­ca­ti­on of the for­tress con­sis­ted of a migh­ty embank­ment rein­for­ced from the south by a ditch. From the for­tres­ses, the sur­roun­ding area could be con­trol­led, espe­cial­ly the wide March­feld on the other side of the March. It is not exc­lu­ded that the­se for­tres­ses were the cast­le of Prin­ce Ras­ti­slav of Devín, against which, accor­ding to the Annals of Ful­da, Karl, the son of the East Fran­kish king Lou­is the Ger­man, unsuc­cess­ful­ly attac­ked in 869 (Wiki­pe­dia). Devín­ska Nová Ves was ori­gi­nal­ly a sett­le­ment of the Devín manor (Infor­ma­ti­on board).

In the 1530s, the sett­le­ment was plun­de­red by fore­ign mer­ce­na­ries invi­ted to pro­tect Bra­ti­sla­va from the Turks (Infor­ma­ti­on board). In the 1530s, Cro­ats moved here, who even out­num­be­red the ori­gi­nal popu­la­ti­on. This led to the name Chor­vát­ska Nová Ves in 1552. The name Devín­ska Nová Ves is only docu­men­ted from the 18th cen­tu­ry. Sin­ce 1972, it has been a dis­trict of Bra­ti­sla­va (devin​ska​no​va​ves​.sk). Today, it is home to the lar­gest Cro­atian mino­ri­ty in Slo­va­kia, and the Cro­atian Cul­tu­re Fes­ti­val takes pla­ce here eve­ry year. Famous resi­dents of Devín­ska Nová Ves inc­lu­de wri­ters Peter Piš­ťa­nek, Rudolf Slo­bo­da (Wiki­pe­dia). After 1972, Devín­ska Nová Ves sig­ni­fi­can­tly expan­ded with new sett­le­ments and busi­nes­ses, espe­cial­ly in the auto­mo­ti­ve indus­try (Infor­ma­ti­on board).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2013, 2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Devín – mestská časť Bratislavy

Hits: 3475

Devín leží pri súto­ku riek Mora­vaDunaj v nad­mor­skej výš­ke 158 met­rov nad morom. Na plo­che 13.98 km2 tu žije 1382 oby­va­te­ľov. Maďar­ský názov pre Devín je Dévé­ny, nemec­ký The­ben. Nachá­dza sa tu zrú­ca­ni­na hra­du Devín, gotic­ký kos­tol svä­té­ho Krí­ža – Pan­ny Márie z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia a pom­ník pad­lým hrdi­nom I. a II. sve­to­vej voj­ny (Wiki­pe­dia).

Naj­star­šie osíd­le­nie v Deví­ne je zná­me z neoli­tu – prí­chod neoli­tic­kých roľ­ní­kov 5 0003 500 rokov pred n. l. V star­šej dobe želez­nej je zrej­me naj­výz­nam­nej­ším obja­vom nález obil­nej jamy, v kto­rej sa našla v kla­soch pôvod­ne ulo­že­ná v tom čase pes­to­va­ná pše­ni­ca dvoj­zrn­ná – Tri­ti­cum dicoc­cum. V obdo­bí mlad­šej doby želez­nej je úze­mie spä­té s Kel­ta­mi. V obdo­bí 1. – 4. sto­ro­čia bolo úze­mie súčas­ťou opev­ňo­va­cie­ho sys­té­mu Limes Roma­nus, ako jed­no z pred­hra­dí rím­ske­ho Car­nun­ta (sazp​.sk). Kon­com 1. sto­ro­čia pred n. l. sa tu usa­dzo­va­li aj rím­ski obchod­ní­ci (Goláň et al.). Našli sa tu rím­ske min­ce (Richard Miš­ke). V 1. sto­ro­čí tu Rima­nia posta­vi­li stráž­nu sta­ni­cu, síd­li­la tu posád­ka légie z Car­nun­ta. Po jej opus­te­ní v 4. sto­ro­čí sa v nej usa­di­li Slo­va­nia (Goláň et al.). Našli sa tu aj sta­ro­ger­mán­ske urno­vé hro­by (sazp​.sk). Po Ger­má­noch (naj­mä Mar­ko­ma­noch a Kvá­doch) sa našiel sta­ro­ve­ký chlieb. Pod­ľa ana­lý­zy bol pše­nič­no – raž­ný (hra​dis​ka​.sk). Medzi prvé písom­né zmien­ky o Deví­ne pat­ri lis­ti­na z roku 1237 pod náz­vom Vil­la The­byn. Mes­teč­ko bolo pod­da­né Devín­ske­mu hra­du. V roku 1568 zís­ka­lo od cisá­ra Maxi­mi­liá­na osa­mos­tat­ne­nie a pri­vi­lé­gia. V 16. sto­ro­čí bolo význam­ným trho­vým mies­tom, exis­to­va­li tu via­ce­ré cechy: lod­ní­kov, rybá­rov, hrn­čia­rov, obuv­ní­kov a vinoh­rad­ní­kov. Pre­kvi­ta­lo pes­to­va­nie ovo­cia a zele­ni­ny. V roku 1829 bola zalo­že­ná Dunajsko-​paroplavebná spo­loč­nosť. Deví­nu význam­ne pros­pel v rokoch 18701890 Laf­ran­co­ni­ho kame­ňo­lom, kto­rý dodá­val kameň na regu­lá­ciu Duna­ja. Vini­ce sa na úze­mí Deví­na spo­mí­na­jú už v roku 1254, avšak Devín je zná­my ríbez­ľo­vým vínom, s výro­bou kto­ré­ho začal v roku 1922 Alo­is Sonn­tag. Do kon­ca dru­hej sve­to­vej voj­ny tu žili Nemci, Maďa­ri, Slo­vá­ci, Židia aj Chor­vá­ti. Súčas­ťou Bra­ti­sla­vy je Devín od roku 1946 (devin​.sk).


Devín is loca­ted at the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers at an alti­tu­de of 158 meters abo­ve sea level. With an area of 13.98 km², it is home to 1382 inha­bi­tants. The Hun­ga­rian name for Devín is Dévé­ny, and the Ger­man name is The­ben. Here, you can find the ruins of Devín Cast­le, the Got­hic Church of the Holy Cross – Vir­gin Mary from the second half of the 13th cen­tu­ry, and a monu­ment to the fal­len hero­es of World War I and II (Wiki­pe­dia).

The oldest sett­le­ment in Devín dates back to the Neolit­hic peri­od – the arri­val of Neolit­hic far­mers 5,0003,500 years BC. The most sig­ni­fi­cant dis­co­ve­ry from the ear­ly Iron Age is like­ly the fin­ding of a grain pit con­tai­ning ori­gi­nal­ly sto­red ein­korn whe­at – Tri­ti­cum dicoc­cum. The ter­ri­to­ry was asso­cia­ted with the Celts during the late Iron Age. From the 1st to the 4th cen­tu­ry, the area was part of the Roman defen­si­ve sys­tem, the Limes Roma­nus, as one of the out­posts of the Roman Car­nun­tum (sazp​.sk). At the end of the 1st cen­tu­ry BC, Roman tra­ders also sett­led here. Roman coins were found here (Richard Miš­ke). In the 1st cen­tu­ry, the Romans built a guard sta­ti­on here, inha­bi­ted by a legi­on from Car­nun­tum. After its aban­don­ment in the 4th cen­tu­ry, Slavs sett­led in the area (Goláň et al.). Ancient Ger­ma­nic urn gra­ves were also found here (sazp​.sk). An ancient loaf of bre­ad was found, like­ly of whe­at and rye (hra​dis​ka​.sk). The ear­liest writ­ten men­ti­on of Devín dates back to a docu­ment from 1237 under the name Vil­la The­byn. The town was sub­ject to Devín Cast­le. In 1568, it gai­ned inde­pen­den­ce and pri­vi­le­ges from Empe­ror Maxi­mi­lian. In the 16th cen­tu­ry, it was a sig­ni­fi­cant mar­ket town with vari­ous guilds: boat­men, fis­her­men, potters, sho­ema­kers, and wine­ma­kers. The cul­ti­va­ti­on of fru­its and vege­tab­les flou­ris­hed. In 1829, the Danu­be Ste­am Navi­ga­ti­on Com­pa­ny was foun­ded. Devín sig­ni­fi­can­tly bene­fi­ted from Laf­ran­co­ni­’s quar­ry from 1870 to 1890, which supp­lied sto­ne for the regu­la­ti­on of the Danu­be. Vine­y­ards have been men­ti­oned in the Devín area sin­ce 1254, but Devín is kno­wn for its cur­rant wine, pro­duc­ti­on of which began in 1922 by Alo­is Sonn­tag. Until the end of World War II, Ger­mans, Hun­ga­rians, Slo­vaks, Jews, and Cro­ats lived here. Devín has been part of Bra­ti­sla­va sin­ce 1946 (devin​.sk).


Devín liegt an der Mün­dung der Flüs­se Mora­va und Donau in einer Höhe von 158 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Auf einer Flä­che von 13,98 km² leben hier 1382 Ein­woh­ner. Der unga­ris­che Name für Devín lau­tet Dévé­ny und der deuts­che Name ist The­ben. Hier befin­den sich die Ruinen der Burg Devín, die gotis­che Kir­che des Hei­li­gen Kre­uzes – Jungf­rau Maria aus der zwe­i­ten Hälf­te des 13. Jahr­hun­derts und ein Denk­mal für die gefal­le­nen Hel­den des Ers­ten und Zwe­i­ten Weltk­riegs (Wiki­pe­dia).

Die ältes­te Sied­lung in Devín stammt aus der Jung­ste­in­ze­it – der Ankunft neolit­his­cher Bau­ern vor 5.000 bis 3.500 Jah­ren v. Chr. Die bede­utend­ste Ent­dec­kung aus der frühen Eisen­ze­it ist wahrs­che­in­lich der Fund einer Korn­gru­be, die urs­prün­glich ein­ge­la­ger­ten Emmer-​Weizen ent­hielt – Tri­ti­cum dicoc­cum. Das Gebiet war wäh­rend der spä­ten Eisen­ze­it mit den Kel­ten ver­bun­den. Von 1. bis 4. Jahr­hun­dert gehör­te das Gebiet zum römis­chen Ver­te­i­di­gungs­sys­tem, dem Limes Roma­nus, als eine der Außen­pos­ten des römis­chen Car­nun­tum (sazp​.sk). Am Ende des 1. Jahr­hun­derts v. Chr. lie­ßen sich auch römis­che Händ­ler hier nie­der. Römis­che Mün­zen wur­den hier gefun­den (Richard Miš­ke). Im 1. Jahr­hun­dert errich­te­ten die Römer hier eine Wach­sta­ti­on, in der eine Legi­on aus Car­nun­tum sta­ti­oniert war. Nach ihrer Auf­ga­be im 4. Jahr­hun­dert sie­del­ten sich Sla­wen in der Gegend an (Goláň et al.). Hier wur­den auch anti­ke ger­ma­nis­che Urnen­grä­ber gefun­den (sazp​.sk). Ein anti­kes Brot wur­de gefun­den, wahrs­che­in­lich aus Wei­zen und Rog­gen (hra​dis​ka​.sk). Die frühes­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Devín stammt aus einem Doku­ment von 1237 unter dem Namen Vil­la The­byn. Die Stadt stand unter der Herrs­chaft von Devín Cast­le. Im Jahr 1568 erlang­te sie Unab­hän­gig­ke­it und Pri­vi­le­gien vom Kai­ser Maxi­mi­lian. Im 16. Jahr­hun­dert war es eine bede­uten­de Mar­kts­tadt mit vers­chie­de­nen Zünf­ten: Boots­fah­rer, Fis­cher, Töp­fer, Schuh­ma­cher und Win­zer. Der Anbau von Obst und Gemüse blüh­te auf. Im Jahr 1829 wur­de die Donau-​Dampfschifffahrtsgesellschaft geg­rün­det. Devín pro­fi­tier­te von Laf­ran­co­nis Ste­inb­ruch von 1870 bis 1890, der Ste­i­ne für die Regu­lie­rung der Donau lie­fer­te. Wein­ber­ge sind seit 1254 im Gebiet von

Devín erwähnt, aber Devín ist bekannt für sei­nen Johan­nis­be­e­ren­we­in, des­sen Pro­duk­ti­on 1922 von Alo­is Sonn­tag begann. Bis zum Ende des Zwe­i­ten Weltk­riegs leb­ten hier Deuts­che, Ungarn, Slo­wa­ken, Juden und Kro­aten. Devín gehört seit 1946 zu Bra­ti­sla­va (devin​.sk).


Dévé­ny a Mora­va és a Duna foly­ók öss­ze­fo­ly­á­sá­nál feks­zik, 158 méte­res ten­gers­zint felet­ti magas­ság­ban. Terüle­te 13,98 km², és 1382 lako­sa van. A Dévé­ny magy­ar neve Dévé­ny, a német neve pedig The­ben. Itt talál­ha­tó a Dévé­nyi vár­nak a rom­ja, a Szent Kereszt – Szűz Mária góti­kus tem­plom a 13. szá­zad máso­dik felé­ből és egy emlék­mű az I. és II. világ­há­bo­rú­ban ele­set­tek­nek (Wiki­pé­dia).

Dévé­ny leg­ré­geb­bi tele­pülé­se a neoli­ti­kum­ból szár­ma­zik – a neoli­ti­kus föld­műve­sek érke­zé­se 5.0003.500 évvel eze­lőtt. Az ókor­ban talált keny­ér­sütő gödör a leg­je­len­tősebb fel­fe­de­zés az idősebb vaskor­ban, ame­ly­ben ere­de­ti­leg tárol­tak kéts­ze­mű tön­köly­bú­zát – Tri­ti­cum dicoc­cum. A terület a kel­ták­kal volt öss­ze­kapc­sol­va a késő vaskor­ban. Az 1. és 4. szá­zad között a terület rés­ze volt a római védel­mi rends­zer­nek, a Limes Roma­nus­nak, mint a római Car­nun­tum egy­ik elővá­ro­sa (sazp​.sk). Kr. U. végén római keres­ke­dők is lete­le­ped­tek itt. Római érmé­ket talál­tak itt (Richard Miš­ke). Az 1. szá­zad­ban a rómaiak itt egy őrsál­lást épí­tet­tek, ame­ly­et egy legi­on tele­pí­tett Car­nun­tum­ból. Fela­dá­sát köve­tően, a 4. szá­zad­ban a terüle­ten szlá­vok tele­ped­tek le (Goláň et al.). Itt is talál­tak óger­mán urna­te­me­tőket (sazp​.sk). Az ókor­ban talál­tak egy keny­ér­fé­lé­ket. Valós­zí­nűleg búzá­ból és rozs­ból kés­zült (hra​dis​ka​.sk). A Dévé­ny leg­ré­geb­bi írá­sos emlí­té­se egy 1237-​es oki­rat­ból szár­ma­zik a Vil­la The­byn néven. A város a Dévé­nyi vár­hoz tar­to­zott. 1568-​ban kapott füg­get­len­sé­get és kivált­sá­go­kat I. Maxi­mi­lián csás­zár­tól. A 16. szá­zad­ban jelen­tős pia­ci város volt külön­böző céhek­kel: hajós­ka­pi­tá­ny­ok, halás­zok, faze­ka­sok, cipés­zek és borás­zok. Gyümölcs- és zöld­ség­ter­mesz­té­se virág­zott. 1829-​ben ala­pí­tot­ták a Dunai Gőz­ha­jó­zá­si Tár­sa­sá­got. Dévé­ny jelen­tős előny­re tett szert Laf­ran­co­ni kőbá­ny­á­já­ból 1870 és 1890 között, ame­ly kőt szál­lí­tott a Duna sza­bá­ly­o­zá­sá­hoz. Szőlőül­tet­vé­ny­ek­ről már 1254 óta emlí­tés van Dévé­ny terüle­tén, de Dévé­ny a ribiz­li­vi­rág borá­ról ismert, ame­ly­nek gyár­tá­sát 1922-​ben Alo­is Sonn­tag kezd­te el. A máso­dik világ­há­bo­rú végé­ig itt éltek néme­tek, magy­arok, szlo­vá­kok, zsi­dók és hor­vá­tok. Dévé­ny 1946 óta rés­ze Bra­ti­sla­vá­nak (devin​.sk).


Lite­ra­tú­ra

Goláň Karol, Kro­pi­lák Miro­slav, Rat­koš Peter, Tiben­ský Ján, 1961Čes­ko­slo­ven­ské deji­ny, Redak­cia M. Kro­pi­lák. 1. vyd. Bra­ti­sla­va: Vyda­va­teľ­stvo Osve­ta, 384 p, 40. Roz­klad pat­riar­chál­ne­ho rodo­vé­ho zria­de­nia 4, p. 21.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 11492

Slo­ven­sko leží v srd­ci Euró­py. Hra­ni­čí s Poľ­skom, Čes­kom, Rakús­kom, Maďar­skom a Ukra­ji­nou. Je to hor­na­tá kra­ji­na, na Slo­ven­sku sú krás­ne hory, napr. Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, Vyso­ké Tat­ry. Tak­mer celým úze­mím pre­chá­dza časť Kar­pat­ské­ho oblú­ka. Z geolo­gic­ké­ho a geoter­mál­ne­ho hľa­dis­ka je Slo­ven­sko veľ­mi boha­tá krajina. 

Slo­ven­sko dis­po­nu­je 1200 obja­ve­ný­mi jas­ky­ňa­mi, prí­stup­ných verej­nos­ti je len 14. Naj­dl­h­šou je Demä­nov­ský jas­kyn­ný sys­tém, kto­rý má viac ako 30 km. Naj­hl­b­šou je Sta­rý hrad v Níz­kych Tat­rách, s hĺb­kou 432 met­rov. Naj­dl­h­šou rie­kou je Váh, kto­rý tečie 406 km. 80 met­rov má naj­vyš­ší Kme­ťov vodo­pád vo Vyso­kých Tat­rách. Naj­ve­ter­nej­ším mies­tom je Cho­pok. Naj­daž­di­vej­ším mies­tom je Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­roz­siah­lej­ším poho­rím je Ondav­ská vrcho­vi­na, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che 1 320 km2 (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší dre­ve­ných oltár na sve­te – Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba v Levo­či, geo­gra­fic­ký stred Euró­py v Krem­nic­kých vrchoch, jedi­ný stu­de­ný artéz­sky pra­meň v Euró­pe – Her­lian­sky gej­zír pri Koši­ciach, naj­roz­siah­lej­ší hrad­ný kom­plex v stred­nej Euró­pe – Spiš­ský hrad, naj­vyš­ší vrch v Kar­pa­toch – Ger­la­chov­ský štít, naj­star­ší verej­ný park v stred­nej Euró­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa v Bra­ti­sla­ve (visit​slo​va​kia​.com). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší počet hra­dov a zám­kov v Euró­pe. 425 kaš­tie­ľov, 180 hra­dov, zám­kov a zrú­ca­nín (slo​va​kia​.eu​.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 oby­va­te­ľov (sta​tis​tics​.sk). V mes­tách žije viac ako 57 % z nich (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Slo­ven­sku žijú pre­važ­ne Slo­vá­ci. Z men­šín sú zastú­pe­ní Maďa­rí, Rómo­via, Ukra­jin­ci, Češi, Nemci. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza­jú rôz­ne špe­ci­fic­ké oblas­ti, kto­ré majú svoj pôvod v minu­los­ti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Nie­ke­dy v 5. sto­ro­čí sem priš­li Slo­va­nia, kto­rí boli neskôr napá­da­ní okrem iné­ho Avar­mi, kto­rých sme neskôr vyhna­li. Cca z tohto úze­mia. Kaž­do­pád­ne mno­ho Ava­rov sa asi­mi­lo­va­lo. Pod­ľa nov­ších pra­me­ňov je otáz­ne kam až sia­ha­lo v istom obdo­bí rím­ske osíd­le­nie. Kaž­do­pád­ne aj na Slo­ven­sku sa našli pozos­tat­ky rím­ske­ho osíd­le­nia na via­ce­rých miestach.

Prvé osíd­le­nie Slo­ven­ska pochá­dza z kon­ca pale­oli­tu, spred 250 tisíc rokov, s loka­li­ty Gánov­ce, kde sa našla leb­ka nean­der­tál­ca a z Mora­vian, kde sa našla soš­ka Venu­še – tzv. Mora­vian­ska Venu­ša. Prví roľ­ní­ci sa tu obja­vi­li asi 5 0004 000 rokov pred Kris­tom. Od kon­ca 4. sto­ro­čia pred Kris­tom sem pri­chá­dza­jú Kel­ti. V 1. sto­ro­čí pre Kris­tom Dáko­via. Od začiat­ku 1. sto­ro­čia sem priš­li Ger­má­ni – Van­ni­ove krá­ľov­stvo. Prví slo­va­nia osíd­ľo­va­li naše úze­mie zrej­me v 5. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Prvým štát­nym útva­rom Slo­va­nov na úze­mí dneš­né­ho Slo­ven­ska bola Samo­va ríša7. sto­ro­čí. Neskôr Nit­rian­ske knie­žat­stvo, kto­ré­ho spo­je­ním s Morav­ským knie­žat­stvom vnik­la v roku 833 Veľ­ká Mora­va (Wiki­pe­dia). Čo bola veľ­mi význam­ná epi­zó­da v deji­nách v tom obdo­bí to bol pomer­ne sil­ný štát. Zhru­ba do toh­to obdo­bia pat­rí aj náv­šte­va Solún­skych bra­tov Cyri­la a Meto­da9. sto­ro­čí, kto­rí hlá­sa­li kres­ťan­skú vie­ru na našom úze­mí. Z hľa­dis­ka kul­túr­ne­ho šlo o veľ­mi význam­ný posun. Dosiah­li, že pop­ri latin­či­ne sa sta­ros­lo­vien­či­na sta­la litur­gic­kým jazy­kom, čo uznal aj pápež. Za zvá­že­nie sto­jí fakt, že to boli vte­dy jedi­né dva jazy­ky, v kto­rých sa moh­li viesť omše. Zhru­ba v 10. sto­ro­čí sem priš­li Maďa­ri, kto­rí podob­ne ako Ava­ri v 5. sto­ro­čí kočo­va­li. Nara­zi­li však na odpor Slo­va­nov, ale aj Rima­nov a Ger­má­nov. Viac­me­nej nema­li kam ísť, tak sa tu usa­di­li a nauči­li sa obhos­po­da­ro­vať pôdu. Od 10. sto­ro­čia bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Uhor­ska, od 19. sto­ro­čia Rakúsko-​Uhorska. Bra­ti­sla­va, dneš­né hlav­né mes­to, bola veľ­mi dlho koru­no­vač­ným mes­tom. Od roku 1918 bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Čes­ko­slo­ven­ska, s krát­kou pre­stáv­kou samos­tat­né­ho Slo­ven­ské­ho štá­tu počas dru­hej sve­to­vej voj­ny. Od 1.1.1993 je Slo­ven­ská repub­li­ka samos­tat­ným štá­tom. Od 1. mája 2004 sme člen­mi Európ­skej únie, od 29.3.2004 sme člen­mi NATO, od 1.1.2009 sme člen­mi Euro­zó­ny – Európ­skej meno­vej únie, ofi­ciál­nou menou sa sta­lo euro

Počas celej his­tó­rie bolo Slo­ven­sko mno­ho­krát napá­da­né Tatár­mi, Tur­ka­mi, ale z hľa­dis­ka celis­tvos­ti úze­mia odo­lá­va­lo. Je prav­da, že Tur­ci aj Tatá­ri mali aj iné cie­le, kto­ré ich mno­ho­krát donú­ti­li odísť z úze­mia Slo­ven­ska. Kaž­do­pád­ne ani ger­mán­ske, ale­bo rím­ske úto­ky nebo­li pri­veľ­ké. Hra­dy, kto­ré na Slo­ven­sku boli v minu­los­ti boli pomer­ne dob­re opev­ne­né a v minu­los­ti doká­za­li úspeš­ne odo­lá­vať nepria­te­ľom. Neraz našim pro­tiv­ní­kom pomoh­la zra­da na ich obsa­de­nie. Do stre­do­ve­ku boli napr. hra­dy v Deví­ne, vo Fiľa­ko­ve veľ­kou pre­káž­kou pre nepria­te­ľov. Napo­kon aj Bra­ti­slav­ský hrad. Veď Bra­ti­sla­va bola dlho nazý­va­ná aj ako kamen­né mes­to. Zlé obdo­bie obdo­bie pre jed­no­du­chý ľud bolo po roku 1526 a trva­lo zhru­ba do roku 1868. Je zau­jí­ma­vé, že nie­kto­ré rea­li­ty z vte­daj­šie­ho obdo­bia sa dosta­lo aj do slov­ní­ka – pojem turec­ké hos­po­dár­stvo pochá­dza prá­ve zo stre­do­ve­ku. Ide o to, že Turek len bral a nesta­ral sa. Tur­kom nezá­le­ža­lo na tom, čo bude, keď oni využi­jú úro­du, nesta­ra­li sa o budúc­nosť, jed­no­du­cho šli ďalej, zdie­ra­li nie­ko­ho iného.

Z hľa­dis­ka kul­tú­ry bola význam­ná exis­ten­cia Aca­de­mie Istro­po­li­ta­ny – jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v Euró­pe. Zalo­žil je Matej Kor­vín v Bra­ti­sla­ve oko­lo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodi­fi­ko­va­ná spi­sov­ná slo­ven­či­na Anto­nom Ber­no­lá­kom na zákla­de zápa­do­slo­ven­ské­ho náre­čia – ber­no­lá­kov­či­na. Od roku 1843 je vďa­ka Ľudo­ví­to­vi Štú­ro­vi spi­sov­ná slo­ven­či­na kodi­fi­ko­va­ná na zákla­de stre­do­slo­ven­ské­ho nárečia. 

Naj­viac ľudí žije v mes­tách Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Národ­né par­ky: TANAP – Tatrans­ký národ­ný park, NAPANT – Národ­ný park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Slo­ven­ský kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­výz­nam­nej­šie sviat­ky: Via­no­ce, Veľ­ká noc, Miku­láš, Svä­tá Lucia, Sil­ves­ter, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiat­ka zosnu­lých, Fašian­gy (slo​va​kia​si​te​.com). Význam­né osob­nos­ti: Juraj Jáno­šík – zboj­ník a ľudo­vý hrdi­na, kto­rý boha­tým bral a chu­dob­ným dával, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ká­tor spi­sov­nej slo­ven­či­ny, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – vedec, poli­tik, vojak, zakla­da­teľ čes­ko­slo­ven­ské­ho štá­tu, Ale­xan­der Dub­ček – štát­nik, osob­nosť Praž­skej jari 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic­ké cha­rak­te­ris­tic­ké jed­lá: pare­ni­ca, ovčí syr, syro­vé kor­bá­či­ky, oštie­pok, bryn­dra, ska­lic­ký trdel­ník, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), tokaj­ské víno, kapust­ni­ca, piro­hy, lok­še, tla­čen­ka, jater­ni­ce, pagá­če a napo­kon aj kofo­la. Z tvr­dé­ho alko­ho­lu sú zná­me: boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, demä­nov­ka. Slo­ven­sko je veľ­mi boha­té na mine­rál­ne pra­me­ne – mine­rál­ky: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka a mno­ho iných.


Slo­va­kia lies in the heart of Euro­pe. It bor­ders Poland, the Czech Repub­lic, Aus­tria, Hun­ga­ry, and Ukrai­ne. It is a moun­tai­nous coun­try, with beau­ti­ful moun­tains such as the Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, and Vyso­ké Tat­ry. Almost the enti­re ter­ri­to­ry is part of the Car­pat­hian arc. From a geolo­gi­cal and geot­her­mal per­spec­ti­ve, Slo­va­kia is a very rich country.

Slo­va­kia boasts 1200 dis­co­ve­red caves, of which only 14 are acces­sib­le to the pub­lic. The lon­gest is the Demä­nov­ský Cave Sys­tem, which spans more than 30 km. The dee­pest is Sta­rý hrad in the Níz­ke Tat­ry, with a depth of 432 meters. The lon­gest river is the Váh, which flo­ws for 406 km. The hig­hest water­fall is Kme­ťov vodo­pád in the Vyso­ké Tat­ry, at 80 meters. The win­diest pla­ce is Cho­pok. The rai­niest pla­ce is Zboj­níc­ka cha­ta. The lar­gest moun­tain ran­ge is the Ondav­ská vrcho­vi­na, cove­ring an area of 1,320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Slo­va­kia is home to the worl­d’s lar­gest wooden altar – the Church of St. James in Levo­ča, the geog­rap­hi­cal cen­ter of Euro­pe in the Krem­nic­ké vrchy, the only cold arte­sian spring in Euro­pe – Her­lian­sky gej­zír near Koši­ce, the lar­gest cast­le com­plex in Cen­tral Euro­pe – Spiš­ský hrad, the hig­hest peak in the Car­pat­hians – Ger­la­chov­ský štít, the oldest pub­lic park in Cen­tral Euro­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Slo­va­kia has the lar­gest num­ber of cast­les and cha­te­aus in Euro­pe: 425 cast­les, 180 ruins of cast­les and cha­te­aus (slo​va​kia​.eu​.sk). As of May 21, 2011, the popu­la­ti­on was 5,397,036 inha­bi­tants (sta​tis​tics​.sk). More than 57% of them live in cities (slo​va​kia​.eu​.sk).

Slo­vaks pre­do­mi­nan­tly inha­bit Slo­va­kia. Mino­ri­ty groups inc­lu­de Hun­ga­rians, Roma, Ukrai­nians, Czechs, and Ger­mans. Slo­va­kia has vari­ous spe­ci­fic regi­ons with his­to­ri­cal ori­gins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Some­ti­me in the 5th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved, who were later attac­ked, among others, by the Avars, whom we later expel­led. App­ro­xi­ma­te­ly from this ter­ri­to­ry. Nevert­he­less, many Avars assi­mi­la­ted. Accor­ding to newer sour­ces, it is ques­ti­onab­le how far Roman sett­le­ment exten­ded at a cer­tain peri­od. Nevert­he­less, rem­nants of Roman sett­le­ment have been found in seve­ral pla­ces in Slovakia.

The first sett­le­ment of Slo­va­kia dates back to the end of the Pale­olit­hic, 250 thou­sand years ago, with loca­li­ties such as Gánov­ce, whe­re the skull of a Nean­dert­hal was found, and Mora­va­ny, whe­re the Venus figu­ri­ne was found – the so-​called Mora­vian Venus. The first far­mers appe­a­red here around 5,0004,000 years befo­re Christ. From the end of the 4th cen­tu­ry BC, the Celts arri­ved. In the 1st cen­tu­ry BC, the Dacians. From the begin­ning of the 1st cen­tu­ry, the Ger­mans arri­ved – the King­dom of Van­nio. The first Slo­vaks pro­bab­ly sett­led our ter­ri­to­ry in the 5th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

The first sta­te enti­ty of the Slavs in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s Slo­va­kia was the Samo­’s Empi­re in the 7th cen­tu­ry. Later, the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra, which mer­ged with the Mora­vian Prin­ci­pa­li­ty in 833 to form Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). This was a very sig­ni­fi­cant epi­so­de in the his­to­ry of that peri­od, as it was a rela­ti­ve­ly strong sta­te. Rough­ly until this peri­od falls the visit of the Thes­sa­lo­nian brot­hers Cyril and Met­ho­dius in the 9th cen­tu­ry, who pre­a­ched the Chris­tian faith in our ter­ri­to­ry. From a cul­tu­ral per­spec­ti­ve, this was a very sig­ni­fi­cant shift. They suc­ce­e­ded in making Old Church Sla­vo­nic the litur­gi­cal lan­gu­age along­si­de Latin, which was recog­ni­zed by the pope. It is worth con­si­de­ring the fact that the­se were the only two lan­gu­ages in which Mass could be celeb­ra­ted at that time. Around the 10th cen­tu­ry, the Hun­ga­rians arri­ved, who, like the Avars in the 5th cen­tu­ry, were noma­dic. Howe­ver, they encoun­te­red resis­tan­ce from the Slavs, as well as from the Romans and Ger­mans. More or less, they had nowhe­re to go, so they sett­led here and lear­ned to cul­ti­va­te the land. From the 10th cen­tu­ry, Slo­va­kia was part of Hun­ga­ry, and from the 19th cen­tu­ry, Austria-​Hungary. Bra­ti­sla­va, toda­y­’s capi­tal, was for a long time the coro­na­ti­on city. Sin­ce 1918, Slo­va­kia has been part of Cze­cho­slo­va­kia, with a brief bre­ak as an inde­pen­dent Slo­vak sta­te during World War II. Sin­ce Janu­ary 1, 1993, the Slo­vak Repub­lic has been an inde­pen­dent sta­te. Sin­ce May 1, 2004, we have been mem­bers of the Euro­pe­an Uni­on, sin­ce March 29, 2004, mem­bers of NATO, sin­ce Janu­ary 1, 2009, mem­bers of the Euro­zo­ne – the Euro­pe­an Mone­ta­ry Uni­on, with the euro beco­ming the offi­cial currency.

Throug­hout his­to­ry, Slo­va­kia has been inva­ded many times by the Tatars, Turks, but in terms of ter­ri­to­rial integ­ri­ty, it has withs­to­od. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often for­ced them to lea­ve Slo­vak ter­ri­to­ry. Howe­ver, even Ger­ma­nic or Roman attacks were not exces­si­ve. The cast­les that were in Slo­va­kia in the past were rela­ti­ve­ly well-​fortified and in the past, they suc­cess­ful­ly resis­ted ene­mies. Often our oppo­nents were hel­ped to cap­tu­re them by bet­ra­y­al. Until the Midd­le Ages, for exam­ple, the cast­les in Devín, in Fiľa­ko­vo, were a major obstac­le to ene­mies. Final­ly, even Bra­ti­sla­va Cast­le. After all, Bra­ti­sla­va was long cal­led the sto­ne city.” A bad peri­od for the com­mon peop­le was after 1526 and las­ted rough­ly until 1868. It is inte­res­ting that some rea­li­ties from that peri­od also ente­red the voca­bu­la­ry – the term Tur­kish eco­no­my” comes pre­ci­se­ly from the Midd­le Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks did­n’t care what would hap­pen when they used the har­vest; they did­n’t care about the futu­re, they just went on, squ­e­e­zing some­one else.

In terms of cul­tu­re, the exis­ten­ce of the Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – one of the oldest uni­ver­si­ties in Euro­pe – was sig­ni­fi­cant. It was foun­ded by Matt­hias Cor­vi­nus in Bra­ti­sla­va around 1466. In 1787, Anton Ber­no­lák codi­fied the writ­ten Slo­vak lan­gu­age for the first time based on the Wes­tern Slo­vak dia­lect – Ber­no­lá­k’s Slo­vak. Sin­ce 1843, thanks to Ľudo­vít Štúr, the writ­ten Slo­vak lan­gu­age has been codi­fied based on the Cen­tral Slo­vak dialect.

The most peop­le live in the cities of Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal parks: TANAP – Tat­ra Nati­onal Park, NAPANT – Low Tatras Nati­onal Park, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, Slo­vak Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). The most sig­ni­fi­cant holi­da­ys: Chris­tmas, Eas­ter, St. Nicho­las Day, St. Lucia Day, New Yea­r’s Eve, New Yea­r’s Day, Chil­dre­n’s Day, Mot­he­r’s Day, All Saints’ Day, Car­ni­val (slo​va​kia​si​te​.com). Sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties: Juraj Jáno­šík – a bri­gand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudo­vít Štúr – codi­fier of the writ­ten Slo­vak lan­gu­age, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – scien­tist, poli­ti­cian, sol­dier, co-​founder of the Cze­cho­slo­vak sta­te, Ale­xan­der Dub­ček – sta­tes­man, figu­re of the Pra­gue Spring of 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic cha­rac­te­ris­tic dis­hes: pare­ni­ca, she­ep che­e­se, che­e­se whips, oštie­pok, bryn­dza, Ska­li­ca trdel­ník, Bra­ti­sla­va rolls (mpsr​.sk), Tokaj wine, cab­ba­ge soup, pie­ro­gi, pota­to pan­ca­kes, tla­čen­ka, liver sau­sa­ge, pagá­če, and final­ly kofo­la. From hard alco­hol, boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, Demä­nov­ka are well kno­wn. Slo­va­kia is very rich in mine­ral springs – mine­ral waters: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka, and many others.


Slo­wa­kei liegt im Her­zen Euro­pas. Es grenzt an Polen, die Tsche­chis­che Repub­lik, Öster­re­ich, Ungarn und die Ukrai­ne. Es ist ein ber­gi­ges Land, mit wun­ders­chönen Ber­gen wie der Malá Fat­ra, den Níz­ke Tat­ry und den Vyso­ké Tat­ry. Fast das gesam­te Gebiet gehört zum Kar­pa­ten­bo­gen. Aus geolo­gis­cher und geot­her­ma­ler Sicht ist die Slo­wa­kei ein sehr rei­ches Land.

Die Slo­wa­kei ver­fügt über 1200 ent­dec­kte Höh­len, von denen nur 14 für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich sind. Die läng­ste ist das Demänovský-​Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefs­te ist der Sta­rý hrad in den Níz­kych Tat­rách, mit einer Tie­fe von 432 Metern. Der läng­ste Fluss ist die Váh, der über 406 km flie­ßt. Der höchs­te Was­ser­fall ist der Kme­ťov vodo­pád in den Vyso­ké Tat­ry, mit 80 Metern. Der win­digs­te Ort ist Cho­pok. Der regen­re­ichs­te Ort ist Zboj­níc­ka cha­ta. Das größte Berg­mas­siv ist die Ondav­ská vrcho­vi­na, die eine Flä­che von 1.320 km² umfasst (slo​va​kia​.eu​.sk). Die Slo­wa­kei beher­bergt den größten höl­zer­nen Altar der Welt – die Kir­che St. Jakob in Levo­ča, das geo­gra­fis­che Zen­trum Euro­pas in den Krem­nic­ké vrchy, die ein­zi­ge kal­te arte­sis­che Quel­le Euro­pas – Her­lian­sky gej­zír bei Koši­ce, die größte Sch­los­san­la­ge in Mit­te­le­uro­pa – Spiš­ský hrad, den höchs­ten Gip­fel der Kar­pa­ten – Ger­la­chov­ský štít, den ältes­ten öffen­tli­chen Park in Mit­te­le­uro­pa – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Die Slo­wa­kei hat die größte Anzahl von Bur­gen und Sch­lös­sern in Euro­pa: 425 Sch­lös­ser, 180 Ruinen von Bur­gen und Sch­lös­sern (slo​va​kia​.eu​.sk). Zum 21. Mai 2011 bet­rug die Bevöl­ke­rung 5.397.036 Ein­woh­ner (sta​tis​tics​.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städ­ten (slo​va​kia​.eu​.sk).

Die Slo­wa­ken über­wie­gend bevöl­kern die Slo­wa­kei. Min­der­he­itsg­rup­pen umfas­sen Ungarn, Roma, Ukrai­ner, Tsche­chen und Deuts­che. Die Slo­wa­kei hat vers­chie­de­ne spe­zi­fis­che Regi­onen mit his­to­ris­chen Urs­prün­gen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Irgen­dwann im 5. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die spä­ter unter ande­rem von den Awa­ren angeg­rif­fen wur­den, die spä­ter ver­trie­ben wur­den. Etwa aus die­sem Gebiet. Den­noch assi­mi­lier­ten sich vie­le Awa­ren. Nach neue­ren Quel­len ist frag­lich, wie weit die römis­che Besied­lung zu einem bes­timm­ten Zeit­punkt reich­te. Den­noch wur­den Res­te römis­cher Besied­lung an meh­re­ren Stel­len in der Slo­wa­kei gefunden.

Die ers­te Besied­lung der Slo­wa­kei datiert aus dem Ende des Palä­o­lit­hi­kums, vor 250.000 Jah­ren, mit Loka­li­tä­ten wie Gánov­ce, wo der Schä­del eines Nean­der­ta­lers gefun­den wur­de, und Mora­va­ny, wo die Venus­fi­gu­ri­ne gefun­den wur­de – die soge­nann­te Mora­vis­che Venus. Die ers­ten Bau­ern ers­chie­nen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jah­ren vor Chris­tus. Ab Ende des 4. Jahr­hun­derts v. Chr. kamen die Kel­ten. Im 1. Jahr­hun­dert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahr­hun­derts kamen die Ger­ma­nen – das König­re­ich Van­nio. Die ers­ten Slo­wa­ken sie­del­ten wahrs­che­in­lich im 5. Jahr­hun­dert unser Gebiet (Wiki­pe­dia).

Die ers­te sta­at­li­che Ein­he­it der Sla­wen auf dem Gebiet der heuti­gen Slo­wa­kei war das Reich von Samo im 7. Jahr­hun­dert. Spä­ter das Fürs­ten­tum von Nit­ra, das sich im Jahr 833 mit dem Mäh­ris­chen Fürs­ten­tum vere­i­nig­te, um Gro­ßmäh­ren zu bil­den (Wiki­pe­dia). Dies war eine sehr bede­uten­de Epi­so­de in der Ges­chich­te die­ser Zeit, da es ein rela­tiv star­ker Sta­at war. Etwa bis zu die­sem Zeit­punkt fällt der Besuch der Thes­sa­lo­ni­cher Brüder Kyrill und Met­ho­dius im 9. Jahr­hun­dert, die den christ­li­chen Glau­ben auf unse­rem Gebiet pre­d­ig­ten. Aus kul­tu­rel­ler Sicht war dies eine sehr bede­uten­de Vers­chie­bung. Es gelang ihnen, das Alt­kir­chens­la­wis­che neben Late­in zur litur­gis­chen Spra­che zu machen, was vom Papst aner­kannt wur­de. Es ist erwäh­nen­swert, dass dies die ein­zi­gen bei­den Spra­chen waren, in denen zu die­ser Zeit Mes­sen gefe­iert wer­den konn­ten. Etwa im 10. Jahr­hun­dert kamen die Ungarn, die wie die Awa­ren im 5. Jahr­hun­dert noma­disch waren. Sie tra­fen jedoch auf Widers­tand von den Sla­wen, aber auch von den Römern und Ger­ma­nen. Mehr oder weni­ger hat­ten sie kei­nen ande­ren Ort, an den sie gehen konn­ten, also lie­ßen sie sich hier nie­der und lern­ten, das Land zu bewirts­chaf­ten. Seit dem 10. Jahr­hun­dert gehör­te die Slo­wa­kei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahr­hun­dert zu Österreich-​Ungarn. Bra­ti­sla­va, die heuti­ge Haupts­tadt, war lan­ge Zeit die Krönungss­tadt. Seit 1918 gehört die Slo­wa­kei zu der Tsche­chos­lo­wa­kei, mit einer kur­zen Pau­se als unab­hän­gi­ger slo­wa­kis­cher Sta­at wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs. Seit dem 1. Janu­ar 1993 ist die Slo­wa­kis­che Repub­lik ein unab­hän­gi­ger Sta­at. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitg­lie­der der Euro­pä­is­chen Uni­on, seit dem 29. März 2004 Mitg­lie­der der NATO, seit dem 1. Janu­ar 2009 Mitg­lie­der der Euro­zo­ne – der Euro­pä­is­chen Wäh­rung­su­ni­on, wobei der Euro zur offi­ziel­len Wäh­rung wurde.

Im Lau­fe der Ges­chich­te wur­de die Slo­wa­kei vie­le Male von Tata­ren, Tür­ken und ande­ren angeg­rif­fen, aber was die ter­ri­to­ria­le Integ­ri­tät bet­rifft, hat sie stand­ge­hal­ten. Es stimmt, dass die Tür­ken und Tata­ren ande­re Zie­le hat­ten, was sie oft zwang, das slo­wa­kis­che Gebiet zu ver­las­sen. Aber auch ger­ma­nis­che oder römis­che Angrif­fe waren nicht über­mä­ßig. Die Bur­gen, die in der Slo­wa­kei in der Ver­gan­gen­he­it waren, waren rela­tiv gut befes­tigt und konn­ten früher erfolg­re­ich Fein­den widers­te­hen. Oft wur­de unse­ren Geg­nern gehol­fen, sie zu ero­bern, indem sie ver­ra­ten wur­den. Bis ins Mit­te­lal­ter waren zum Beis­piel Bur­gen in Devín, in Fiľa­ko­vo ein gro­ßes Hin­der­nis für Fein­de. Sch­lie­ßlich auch Bra­ti­sla­va Cast­le. Nach allem war Bra­ti­sla­va lan­ge Zeit als Ste­ins­tadt” bekannt. Eine sch­lech­te Zeit für das ein­fa­che Volk war nach 1526 und dau­er­te unge­fähr bis 1868. Es ist inte­res­sant, dass eini­ge Rea­li­tä­ten aus die­ser Zeit auch in den Worts­chatz ein­ge­gan­gen sind – der Beg­riff tür­kis­che Wirts­chaft” stammt genau aus dem Mit­te­lal­ter. Es geht darum, dass der Tür­ke ein­fach genom­men und sich nicht darum geküm­mert hat. Den Tür­ken war es egal, was pas­sie­ren wür­de, wenn sie die Ern­te nutz­ten; sie inte­res­sier­ten sich nicht für die Zukunft, sie gin­gen ein­fach wei­ter und drüc­kten jemand ande­ren aus.

In kul­tu­rel­ler Hin­sicht war die Exis­tenz der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – einer der ältes­ten Uni­ver­si­tä­ten Euro­pas – bede­ut­sam. Sie wur­de von Matt­hias Cor­vi­nus um 1466 in Bra­ti­sla­va geg­rün­det. 1787 kodi­fi­zier­te Anton Ber­no­lák ers­tmals die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che auf der Grund­la­ge des wests­lo­wa­kis­chen Dia­lekts – Ber­no­láks Slo­wa­kisch. Seit 1843 wur­de die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che dank Ľudo­vít Štúr auf der Grund­la­ge des zen­trals­lo­wa­kis­chen Dia­lekts kodifiziert.

Die meis­ten Men­schen leben in den Städ­ten Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal­parks: TANAP – Tatra-​Nationalpark, NAPANT – Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­wa­kis­ches Para­dies, Slo­wa­kis­cher Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Die wich­tigs­ten Feier­ta­ge: Weih­nach­ten, Ostern, St. Niko­laus, St. Lucia, Sil­ves­ter, Neujahr, Kin­der­tag, Mut­ter­tag, Aller­he­i­li­gen, Kar­ne­val (slo​va​kia​si​te​.com). Bede­uten­de Per­sön­lich­ke­i­ten: Juraj Jáno­šík – ein Bri­gand und Volks­held, der den Rei­chen nahm und den Armen gab, Ľudo­vít Štúr – Kodi­fi­zie­rer der gesch­rie­be­nen slo­wa­kis­chen Spra­che, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – Wis­sen­schaft­ler, Poli­ti­ker, Sol­dat, Mit­beg­rün­der des tsche­chos­lo­wa­kis­chen Sta­a­tes, Ale­xan­der Dub­ček – Sta­ats­mann, Figur des Pra­ger Früh­lings von 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mis­che cha­rak­te­ris­tis­che Gerich­te: Pare­ni­ca, Schafs­kä­se, Käse­pe­its­chen, Oštie­pok, Bryn­dza, Ska­lit­zer Trdel­ník, Bra­ti­sla­va­er Rol­len (mpsr​.sk), Toka­jer Wein, Kraut­sup­pe, Pie­ro­gi, Kar­tof­fel­puf­fer, Tla­čen­ka, Leber­wurst, Pagá­če und sch­lie­ßlich Kofo­la. Bekann­te har­te Alko­ho­li­ka sind Boro­vič­ka, Sli­vo­vitz, Demä­nov­ka. Die Slo­wa­kei ist sehr reich an Mine­ra­lqu­el­len – Mine­ra­lwäs­ser: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka und vie­le andere.


Sło­wac­ja leży w ser­cu Euro­py. Gra­nic­zy z Pol­ską, Cze­cha­mi, Aus­trią, Węgra­mi i Ukrai­ną. Jest to gór­zys­ty kraj, w któ­rym znaj­du­ją się pięk­ne góry, takie jak Mała Fat­ra, Niżne Tat­ry, Wyso­kie Tat­ry. Pra­wie całe tery­to­rium prze­ci­na frag­ment łuku Kar­pat. Z geolo­gicz­ne­go i geoter­mal­ne­go punk­tu widze­nia Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­tym krajem.

Sło­wac­ja posia­da 1200 odkry­tych jas­kiń, z któ­rych tyl­ko 14 jest dostęp­nych dla pub­licz­no­ści. Naj­dłu­żs­zy jest sys­tem jas­kiń Demä­nov­ský, któ­ry ma ponad 30 km. Naj­głębs­za to Sta­rý hrad w Niżnych Tat­rach, o głębo­ko­ści 432 met­rów. Naj­dłu­żs­zą rze­ką jest Wáh, któ­ra ma 406 km dłu­go­ści. Naj­wy­żs­zy wodos­pad to Kme­ťov vodo­pád w Wyso­kich Tat­rach, mający 80 met­rów wyso­ko­ści. Naj­bar­dziej wietrz­nym miejs­cem jest Cho­pok. Naj­bar­dziej deszc­zo­wym miejs­cem jest Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­wi­ęks­zym masy­wem gór­skim jest Ondav­ská vrcho­vi­na, zaj­mu­jący obszar 1320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­zy dre­wnia­ny ołtarz na świe­cie – Kości­ół św. Jaku­ba w Levo­či, geo­gra­ficz­ne cen­trum Euro­py w Krem­nic­kich Wier­chach, jedy­ny zim­ny arte­zyj­ski źró­dło­wy w Euro­pie – Her­lian­sky gej­zír koło Kos­zyc, naj­wi­ęks­zy kom­pleks zamko­wy w Euro­pie Środ­ko­wej – Zamek Spis­ki, naj­wy­żs­zy szc­zyt Kar­pat – Ger­la­chov­ský štít, naj­stars­zy park pub­licz­ny w Euro­pie Środ­ko­wej – Sad Jan­ka Krá­ľa w Bra­ty­sła­wie (visit​slo​va​kia​.com). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­za licz­ba zamków i pała­ców w Euro­pie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pała­ców (slo​va​kia​.eu​.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku miesz­ka­ło tu 5 397 036 miesz­ka­ńców (sta​tis​tics​.sk). Ponad 57% z nich miesz­ka w mias­tach (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Sło­wac­ji prze­wa­ża­jący udział mają Sło­wa­cy. Spo­śród mniejs­zo­ści wys­tępu­ją Węgr­zy, Romo­wie, Ukrai­ńcy, Cze­si i Niem­cy. Na tere­nie Sło­wac­ji znaj­du­ją się różne spe­cy­ficz­ne regi­ony o his­to­rycz­nym pocho­dze­niu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tów, Spisz, Sza­rysz, Abov, Zem­plín, Uh, Nowog­ród, Ora­wa. Pier­wsi Sło­wia­nie poja­wi­li się tutaj pra­wdo­po­dob­nie w V wie­ku naszej ery (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­zą jed­no­stką państ­wo­wą Sło­wian na tere­nie dzi­siejs­zej Sło­wac­ji było państ­wo Samo­na w VII wie­ku. Później Ksi­ęst­wo Nitr­za­ńs­kie, któ­re połąc­zy­ło się w 833 roku z Ksi­ęst­wem Mora­ws­kim, twor­ząc Wiel­ką Mora­wę (Wiki­pe­dia). Była to bar­dzo istot­na epo­ka w his­to­rii tego okre­su, ponie­waż był to sto­sun­ko­wo sil­ny państ­wo. W oko­ło ten okres przy­pa­da także wizy­ta the­sa­lo­ńs­kich bra­ci Cyry­la i Meto­de­go w IX wie­ku, któr­zy gło­si­li wia­rę chr­ze­ści­ja­ńs­ką na tym obszar­ze. Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia był to bar­dzo istot­ny prze­skok. Uda­ło im się uczy­nić sta­ro­sło­wia­ńs­ki obok łaci­ny języ­kiem litur­gicz­nym, co zosta­ło uzna­ne przez papie­ża. War­to zau­wa­żyć, że były to jedy­ne dwa języ­ki, w któ­rych w tym cza­sie można było odpra­wiać msze. W oko­ło X wie­ku przy­by­li Węgr­zy, któr­zy podob­nie jak Awa­ro­wie w V wie­ku byli koc­zo­wni­ka­mi. Spot­ka­li się jed­nak z opo­rem Sło­wian, ale także Rzy­mian i Ger­ma­nów. W zasa­dzie nie mie­li dokąd iść, więc osied­li­li się tutaj i nauc­zy­li się upra­wiać zie­mię. Od X wie­ku Sło­wac­ja nale­ża­ła do Węgier, a od XIX wie­ku do Austro-​Węgier. Bra­ty­sła­wa, obec­na sto­li­ca, była przez dłu­gi czas mias­tem koro­na­cyj­nym. Od 1918 roku Sło­wac­ja była częścią Cze­cho­sło­wac­ji, z krót­ką przer­wą na nie­pod­le­głe państ­wo sło­wac­kie w cza­sie II woj­ny świa­to­wej. Od 1 stycz­nia 1993 roku Repub­li­ka Sło­wac­ka jest nie­pod­le­głym państ­wem. Od 1 maja 2004 roku jes­te­śmy człon­kiem Unii Euro­pej­skiej, od 29 mar­ca 2004 roku człon­kiem NATO, od 1 stycz­nia 2009 roku człon­kiem stre­fy euro – Unii Walu­to­wej, gdzie euro sta­ło się ofic­jal­ną walutą.

Podc­zas całej his­to­rii Sło­wac­ja była wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­na przez Tata­rów, Tur­ków, ale pod wzg­lędem integ­ral­no­ści tery­to­rial­nej przetr­wa­ła. Pra­wdą jest, że Tur­cy i Tatar­zy mie­li inne cele, co częs­to zmus­za­ło ich do opuszc­ze­nia tery­to­rium Sło­wac­ji. Jed­nak ata­ki ger­ma­ńs­kie czy rzym­skie nie były zbyt licz­ne. Zamki, któ­re ist­nia­ły na tere­nie Sło­wac­ji w przes­zło­ści, były sto­sun­ko­wo dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne i potra­fi­ły sku­tecz­nie prze­ci­ws­ta­wiać się wro­gom. Częs­to naszym prze­ci wni­kom poma­ga­ła zdra­da, by je zdo­być. Do śred­ni­owiec­za zamki w Deví­nie, Fiľa­ko­vie były na przy­kład dużą przesz­ko­dą dla wro­gów. W końcu także zamek bra­ty­sła­ws­ki. Bra­ty­sła­wa była dłu­go zna­na jako mias­to z kamie­nia”. Cza­sa­mi nazwa turec­ka gos­po­dar­ka” pocho­dzi wła­śnie ze śred­ni­owiec­za. Cho­dzi o to, że Tur­ko­wi zale­ża­ło tyl­ko na zabra­niu, nie dbał o nic. Tur­kom nie zale­ża­ło na tym, co się sta­nie, gdy wykor­zys­ta­ją plo­ny, nie dba­li o przys­zło­ść, po pros­tu szli dalej, wyzys­ku­jąc kogoś innego.

Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia ist­nie­nie Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – jed­ne­go z naj­stars­zych uni­wer­sy­te­tów w Euro­pie – mia­ło znac­ze­nie. Zało­żył go Matej Kor­vín w Bra­ty­sła­wie oko­ło 1466 roku. W 1787 roku po raz pier­ws­zy znor­ma­li­zo­wa­no język sło­wac­ki na pod­sta­wie dia­lek­tu zachod­ni­osło­wac­kie­go – język ber­no­lá­ko­wy. Od 1843 roku, dzi­ęki Ľudo­ví­to­wi Štú­ro­wi, język sło­wac­ki jest znor­ma­li­zo­wa­ny na pod­sta­wie dia­lek­tu środkowosłowackiego.

Naj­wi­ęcej ludzi miesz­ka w mias­tach Bra­ty­sła­wie, Kos­zy­cach, Pre­szo­wie, Nitr­ze, Żyli­nie, Bańs­kiej Bys­tr­zy­cy, Trna­wie, Mar­ti­nie, Trenc­zy­nie, Pop­ra­dzie, Prie­vi­dzy, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Par­ki naro­do­we: TANAP – Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, NAPANT – Park Naro­do­wy Niżne Tat­ry, Wiel­ka Fat­ra, Mała Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Sło­wac­ki Raj, Sło­wac­ki Kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­wa­żniejs­ze świ­ęta: Boże Naro­dze­nie, Wiel­ka­noc, św. Miko­łaj, św. Łuc­ja, Sylwes­ter, Nowy Rok, Dzień Dziec­ka, Dzień Mat­ki, Wszys­tkich Świ­ętych, Kar­na­wał (slo​va​kia​si​te​.com). Wybit­ne oso­bis­to­ści: Juraj Jáno­šík – zbój­nik i boha­ter ludo­wy, któ­ry zabie­rał boga­tym i dawał bied­nym, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ka­tor języ­ka sło­wac­kie­go, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – nauko­wiec, poli­tyk, żołnierz, wspó­łza­ło­ży­ciel państ­wa cze­cho­sło­wac­kie­go, Ale­xan­der Dub­ček – poli­tyk, postać Pras­kiej Wios­ny 1968 roku (slo​va​kia​si​te​.com). Cha­rak­te­rys­tycz­ne potra­wy gas­tro­no­micz­ne: pare­ni­ca, ser owc­zy, kor­bá­či­ky sero­we, oštie­pok, bryn­dza, trdel­ník ska­lic­ki, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), wino tokaj­skie, kapust­ni­ca, pie­ro­gi, plac­ki ziem­niac­za­ne, tla­čen­ka, kas­zan­ka, pagá­če i wresz­cie kofo­la. Z moc­nych alko­ho­li zna­ne są: boro­vič­ka, śli­wo­wi­ca, demä­nov­ka. Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­ta w źró­dła mine­ral­ne – wody mine­ral­ne: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka i wie­le innych.


Szlo­vá­kia közép-​Európában talál­ha­tó. Hatá­ros Len­gy­elors­zág­gal, Cse­hors­zág­gal, Auszt­riá­val, Magy­arors­zág­gal és Ukraj­ná­val. Ez egy hegy­vi­dé­ki ors­zág, Szlo­vá­kiá­ban szép hegy­ek talál­ha­tók, pél­dá­ul a Kis-​Fátra, a Nagy-​Fátra, a Magas-​Tátra. Majd­nem az egész terüle­ten átha­lad a Kár­pá­tok íve. Geoló­giai és geoter­mi­kus szem­pont­ból Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ország.

Szlo­vá­kiá­nak 1200 fel­fe­de­zett bar­lang­ja van, közülük csak 14 nyit­va áll a nyil­vá­nos­ság előtt. A leg­hoss­zabb a Demé­ny­fal­vi bar­lan­grends­zer, ame­ly több mint 30 km hoss­zú. A leg­mé­ly­ebb a Sta­rý hrad a Alacsony-​Tátrában, 432 méte­res mély­ség­ben. A leg­hoss­zabb folyó a Vág, ame­ly 406 km hoss­zú. A leg­ma­ga­sabb víze­sés a Magas-​Tátrában a Kmeť-​vízesés, 80 méter magas. A legs­zél­se­be­sebb hely Cho­pok. A lege­sősebb hely a Zboj­níc­ka cha­ta. A leg­na­gy­obb hegy­ség az Ondavai-​dombság, ame­ly 1320 km² terüle­ten terül el. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a világ leg­na­gy­obb fából kés­zült oltá­ra, a Levo­čai Szent Jakab-​templom, Euró­pa geog­rá­fiai közép­pont­ja a Kremnica-​hegységben, az egy­et­len hideg arte­zi kút Euró­pá­ban a Her­lian­sky gej­zír Kas­sá­nál, a közép-​európai régió leg­na­gy­obb várá­gy­ai a Sze­pe­si vár, a leg­ma­ga­sabb hegyc­súcs a Kár­pá­tok­ban a Gerlachovský-​gerinc, a legöre­gebb köz­park a közép-​európai régi­ó­ban a Jan­ka Krá­ľa Park Pozso­ny­ban. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a leg­több vár és kas­té­ly Euró­pá­ban. 425 kas­té­ly, 180 vár, kas­té­ly és rom (slo​va​kia​.eu​.sk). 2011. május 21-​én 5 397 036 lakos élt itt (sta​tis​tics​.sk). Lakos­sá­gá­nak több mint 57%-a él váro­sok­ban (slo​va​kia​.eu​.sk).

Szlo­vá­kiá­ban főként szlo­vá­kok élnek. Kisebb­sé­gi cso­por­tok közé tar­to­znak a magy­arok, a romák, az ukrá­nok, a cse­hek és a néme­tek. Szlo­vá­kiá­ban külön­böző tör­té­nel­mi régi­ók talál­ha­tók, mint pél­dá­ul Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Sze­pes, Šariš, Abov, Zem­plén, Uh, Novoh­rad, Ora­va. A szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban érkez­tek Szlo­vá­kiá­ba, aki­ket külön­böző táma­dá­sok értek, töb­bek között az Ava­ro­ké, aki­ket később elűz­tek. A népes­sé­gük egy rés­ze azon­ban Szlo­vá­kiá­ban maradt. A legf­ris­sebb ada­tok sze­rint kér­dé­ses, hogy az egy­es idős­za­kok­ban a római tele­pülé­sek mily­en mess­zi­re ter­jed­tek. Min­de­ne­set­re Szlo­vá­kiá­ban is talál­tak római tele­pülé­si marad­vá­ny­o­kat több helyen.

Szlo­vá­kia első tele­pülé­se a pale­olit végén, min­te­gy 250 000 évvel eze­lőtt kelet­ke­zett, oly­an hely­eken, mint Gánov­ce, ahol nean­der­völ­gyi kopo­ny­át talál­tak, és Mora­vian­ban, ahol Vénusz szob­rot talál­tak – a Mora­vai Vénuszt. Az első gaz­dál­ko­dók valós­zí­nűleg Kr. e. 5 0004 000 évvel eze­lőtt jelen­tek meg itt. Kr. e. 4. szá­zad vége óta a kel­ták érkez­tek ide. Kr. e. 1. szá­zad­ban jöt­tek a dákok. Az 1. szá­zad ele­jé­től kezdve a ger­má­nok – Van­ni­ove kirá­ly­sá­ga – is ide érkez­tek. Az első szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban tele­ped­tek le erre a terület­re (Wiki­pe­dia).

A szlá­vok első álla­ma­la­ku­la­ta Szlo­vá­kiá­ban a 7. szá­zad­ban lét­re­jött Samo biro­da­lom volt. Később az Nit­ri her­ceg­ség, ame­ly­nek 833-​ban Mor­va her­ceg­ség­gel tör­té­nő egy­esí­té­sé­vel nagy Mor­va­ors­zág ala­kult ki (Wiki­pe­dia). Ez egy nagy­on fon­tos epi­zód volt a tör­té­ne­lem­ben ebben az idős­zak­ban, mivel ez egy vis­zo­ny­lag erős álla­ma­la­ku­lat volt. Ehhez az idős­zak­hoz tar­to­zik Cyril és Metód miss­zi­ó­ja a 9. szá­zad­ban, akik a keresz­té­ny hitet hir­det­ték ezen a terüle­ten. Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból ez egy nagy­on fon­tos vál­to­zás volt. Sike­rült elér­ni, hogy a latin mel­lett a sta­rosz­láv a litur­gi­kus nyelv is legy­en, amit még a pápa is eli­smert. Így ők let­tek az egy­et­len két nyelv, ame­ly­ek­ben misét lehe­tett celeb­rál­ni. Kb. a 10. szá­zad­ban érkez­tek a magy­arok, akik hason­ló­an az 5. szá­za­di ava­rok­hoz nomá­dok vol­tak. Azon­ban elle­nál­lás­ba ütköz­tek a szlá­vok, vala­mint a rómaiak és a ger­má­nok rés­zé­ről. Kevés lehe­tősé­gük volt, ezért lete­le­ped­tek és meg­ta­nul­ták művel­ni a föl­det. A 10. szá­zad­tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Magy­arors­zág­nak, a 19. szá­zad­tól Ausztria-​Magyarországnak. Pozso­ny, a mai fővá­ros hoss­zú ide­ig koro­ná­zá­si város volt. 1918-​tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Csehsz­lo­vá­kiá­nak, rövid időre önál­ló Szlo­vák Állam­ként a máso­dik világ­há­bo­rú alatt. 1993. janu­ár 1‑jétől Szlo­vá­kia önál­ló állam. 2004. május 1‑jétől az Euró­pai Unió tag­ja vagy­unk, 2004. már­cius 29-​től a NATO tag­ja vagy­unk, 2009. janu­ár 1‑jétől az euró­öve­zet tag­ja vagy­unk – az euró lett az hiva­ta­los fizetőeszköz.

Tör­té­nel­mi szem­pont­ból Szlo­vá­kia soks­zor volt táma­dá­sok­nak kitett, Tatá­rok, törökök által, de az ors­zág terüle­ti integ­ri­tá­sa szem­pont­já­ból elle­nállt. Igaz, hogy a törökök­nek és a tatá­rok­nak más célok is vol­tak, ami soks­zor arra kénys­ze­rí­tet­te őket, hogy elha­gy­ják Szlo­vá­kia terüle­tét. Min­de­ne­set­re sem a ger­mán, sem a római táma­dá­sok nem vol­tak túl nagy­ok. A múlt­ban a szlo­vá­kiai várak vis­zo­ny­lag jól mege­rősí­tet­tek vol­tak, és sike­re­sen elle­náll­tak az ellen­sé­gek­nek. Gyak­ran a meg­ny­eré­sük­höz áru­lás is hoz­zá­já­rult. A közép­kor­ban pél­dá­ul a Dévé­nyi, a Fülek várak nagy aka­dá­lyt jelen­tet­tek az ellen­sé­gek szá­má­ra. Végül is a Pozso­nyi vár is. His­zen Pozso­nyt soká­ig kővá­ros­nak is nevez­ték. Rossz idős­zak volt az egys­ze­rű embe­rek szá­má­ra 1526 után és körül­be­lül 1868-​ig. Érde­kes, hogy néhá­ny való­ság az akko­ri idős­zak­ból beke­rült a szó­tár­ba – a török gaz­da­ság kife­je­zés éppen a közép­kor­ból szár­ma­zik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők hasz­nál­ják a ter­mést, nem törődött a jövővel, egys­ze­rűen csak tovább men­tek, máso­kat zsaroltak.

Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból fon­tos volt az Istro­po­li­ta­na Aca­de­mia léte­zé­se is – Euró­pa egy­ik leg­ré­geb­bi egy­ete­me. Matej Kor­vín ala­pí­tot­ta Pozso­ny­ban körül­be­lül 1466-​ban. 1787-​ben Anton Ber­no­lák elős­zör kodi­fi­kál­ta a szlo­vák nyel­vet Nyugat-​Szlovákiai dia­lek­tus alap­ján – ber­no­lá­ki szlo­vák nyelv. 1843 óta Ľudo­vít Štúr miatt a közép­ső szlo­vák dia­lek­tus alap­ján kodi­fi­kál­ták a szlo­vák nyelvet.

A leg­több ember Pozso­ny­ban, Kas­sán, Pre­sov­ban, Nit­rá­ban, Zsol­nán, Besz­ter­ce­bá­ny­án, Trenc­sén­ben, Mar­ton­ban, Trenc­sén­ben, Pop­rád­ban, Prie­vi­dzá­ban, Zsol­nán él (slo​va​kia​si​te​.com). Nemze­ti par­kok: TANAP – Tát­rai Nemze­ti Park, NAPANT – Alacsony-​Tátrai Nemze­ti Park, Nagy-​Fátra, Kis-​Fátra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Szlo­vák Para­dic­som, Szlo­vák Karszt, Murá­nyi sík­ság (slo​va​kia​si​te​.com). Leg­fon­to­sabb ünne­pek: Karác­so­ny, Hús­vét, Miku­lás, Szent Lucia, Szil­vesz­ter, Újév, Gyer­mek­nap, Any­ák napja, Halot­tak napja, Far­sang (slo​va​kia​si​te​.com). Jelen­tős sze­mé­ly­i­sé­gek: Juraj Jáno­šík – rab­ló és népi hős, aki a gaz­da­gok­tól vett és a sze­gé­ny­ek­nek adott, Ľudo­vít Štúr – a szlo­vák írás­be­li nyelv kodi­fi­ká­to­ra, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – tudós, poli­ti­kus, kato­na, a Csehsz­lo­vák állam meg­te­rem­tője, Ale­xan­der Dub­ček – poli­ti­kus, 1968-​as Prá­gai Tavasz jelen­tős alak­ja (slo​va​kia​si​te​.com). Gaszt­ro­nó­miai jel­leg­ze­tes­sé­gek: pare­ni­ca, juh­sajt, sajt­ko­ron­gok, oštie­pok, bryn­dza, szil­vás­vi­rágh, pozso­nyi kif­li (mpsr​.sk), toka­ji bor, káposz­ta­le­ves, gom­bóc, palac­sin­ta, tla­čen­ka, hur­ka, pás­ká, és végül a kofo­la. Az erős alko­ho­lok közül ismer­tek: boro­vič­ka, szil­vó­rium, demä­nov­ka. Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ásvá­ny­vi­zek­ben – ásvá­ny­vi­zek­ben: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka és sok más.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post