Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ľalie

skala
Hits: 31

– Lilium patrí do čeľade Liliaceae a zahŕňa približne 100–120 druhov rozšírených v miernom pásme severnej pologule (Bret Hansen). Typovým druhom rodu je  – biela ľalia (ipni.org). Súčasné delenie rodu Lilium zahŕňa niekoľko sekcií podľa geografického pôvodu – euroázijské druhy, americké, európske, japonské, východoázijské, sibírske (Bret Hansen). Centrom diverzity ľalií je vo východnej Ázii (nih.gov). Ľalie sú evolučne komplexná skupina rastlín, ktorej vznikla kombináciou geografických bariér, opeľovače a klimatických zmien. Ich evolúcia bola výrazne ovplyvnená klimatickými osciláciami počas glaciálnych a interglaciálnych období, ktoré spôsobovali opakované rozširovanie a zmenšovanie areálov jednotlivých druhov. Významnú úlohu v evolučnej histórii rodu zohrala severná Ázia, najmä Sibír, odkiaľ sa niektoré skupiny rozšírili do Európy, východnej Ázie a Severnej Ameriky. 

Typické zahŕňajú svetlé lesy, horské , pasienky či , často dobre priepustné humózne až . Vlhkosť a slnečné zóny sa líšia podľa druhu. Väčšina kedysi európskych druhov miluje vápencovú pôdu, orientálne kyslejšiu (ucanr.edu). Orientálne ľalie vznikli krížením rôznych druhov orientálnych ľalií pochádzajúcich najmä z východnej Ázie. V porovnaní s ázijskými hybridmi majú väčšie a výrazne voňavé kvety a listy sú spravidla dlhšie a kopijovité. Patria medzi najneskôr kvitnúce ľalie, nektoré kvitnú v druhej polovici leta až začiatkom jesene (ncsu.edu). Ľalie boli intenzívne šľachtené a mnohé odrody sa kultivujú vo svete. Niektoré druhy sa v nových oblastiach aj naturalizovali (kew.org). Prirodzené Lilium candidum sa nachádzajú najmä v Libanone, Izraeli a Grécku (Zaccai et all). Ľalie sú vytrvalé cibuľovité rastliny so zloženými cibuľami tvorenými šupinami. Niektoré druhy nesú v pazuchách listov či pacibuľky (Wikipedia). Ľalie majú zároveň významnú nutričnú hodnotu. Cibule obsahujú napríklad , , škrob a , skupiny B, a betakarotén (Wang et all). Kvety sú nápadné, obojpohlavné, zvyčajne sústredené na vrchole stonky vo viackvetnom strapci. Majú 6 okvetných lístkov (dva súmerné kruhy) často zvonkohlavo zahnutých alebo reflexne stočených, a farba sa pohybuje od bielej cez ružovú, oranžovú až po purpurovočervenú či fialovú, niektoré s tmavými škvrnami. Plodom je tobolka. Ľalie sa šľachtia v vznikajú hybridy (Wikipedia). V Číne sa len jedlé ľalie pestujú približne na 20 000 ha s ročnou produkciou okolo 150 000 ton cibúľ. Konzumujú sa už viac než 900 rokov a jedlých ľalií má históriu najmenej 500 rokov (Liang et all). Známe sú napr. ázijské, orientálne, trúbkové, orientálon trúbkové, Martagon, Longiflorum (Wikipedia). 

Pre dobrý rast vyžadujú slnečné alebo polotienené stanovištia s ľahkou až stredne ťažkou, humóznou pôdou s dobrou drenážou a dostatkom vlahy (ucanr.edu). Sadiť ich je ideálne na jeseň. Klíčenie zo semienok môže byť pomalé, ale semienka vydržia dlho. Množiť sa môžu rozdeľovaním cibule, pacibuľky sa môžu vysadiť osobitne. Množia sa aj cibuľovitými odnožami, niektoré druhy púčiky v pazuchách menia na pukové cibulky, ktoré sa uvoľnia a vytvoria nové rastliny (Wikipedia). Medzi najbežnejšie patrí Lilioceris lilii, ktorý ožiera listy a puky. Sú to aj vošky, strapky, a či nánožníky, ktoré poškodzujú cibule. Medzi hlavné choroby patrí botrytída ( a hniloba ), hniloba cibúľ ( a pod.), hrdza a hlavne , ktoré deformujú listy a kvety (missouribotanicalgarden.org). Hnilobu cibúľ podporuje , infekcie botrytídy dlhšie vlhké , a vírusy prenášajú vošky (ucanr.edu).

V mnohých kultúrach ľalie symbolizujú čistotu a . Niektoré druhy, napr. Lilium lancifolium, produkujú aj jedlé cibuľky bohaté na škrob a glykozidy, ktoré sa v Ázii používajú ako zelenina či bylinka. Využívajú sa aj v tradičnom liečiteľstve – v čínskej medicíne sa používajú druhu Lilium lancifolium, a Lilium pumilum na liečbu nespavosti, kašľa, znižovanie horúčky a srdcových príznakov (Wang et all). Patočka a Navrátilová uvádzajú liečbu popálenín a rán, vredov, zápalov kože, hnisavých poranení, svalovej , niektorých gynekologických problémov, urýchlenie hojenia po chirurgických zákrokoch (Patočka, Navrátilová).

Lilium candidum mala napríklad demulcentné a mierne – na a hojenie rán. Ľalie obsahujú množstvo bioaktívnych látok, napríklad: flavonoidy – (Zaccai et all), , isorhamnetín (Patočka, Navrátilová), – linalool, citronellal, humulene, steroidné saponíny, polysacharidy (Zaccai et all), karotenoidy, steroidné alkaloidy, – lilalín, , taníny, a (Patočka, Navrátilová). Experimentálne štúdie ukazujú, že z Lilium candidum môžu mať – znižujú tvorbu cytokínov, antidiabetický účinok – zvyšujú glukózy, antioxidačné a potenciálne protirakovinové vlastnosti (Patočka, Navrátilová). Wang et all uvádzajú aj iné farmakologické : hepatoprotektívne, sedatívne a antidepresívne. Z kvetov sa tradične pripravovali aj obklady alebo extrakty, napr. olej z kvetov na liečbu zápalov mliečnej žľazy či prípravky na kožu. Ľalie sa v menšej miere využívajú aj ako , či v parfumérii. V Japonku a Kórei sa niektoré druhy pridávajú do jedál a nápojov. Polysacharidy z ľalií sa dnes skúmajú aj ako zložky funkčných potravín a doplnkov výživy, pretože môžu pôsobiť ako a podporovať imunitný systém (Wang et all). Etnofarmakologické výskumy v rôznych oblastiach Európy, napr. v Taliansku či Katalánsku potvrdzujú, že rastlina sa používala aj pri kožných ochoreniach, vírusových infekciách – napr. pásový opar, bolestiach kĺbov (Zaccai et all). Všetky časti ľalií sú mimoriadne nebezpečné pre mačky. Spôsobuje u mačiek ťažké poškodenie obličiek vedúce k akútnemu zlyhaniu (fda.gov).

Druhy v galérii

  1. Lilium bulbiferum
  2. Lilium candidum
  3. Lilium longiflorum

The genus Lilium belongs to the family Liliaceae and comprises approximately 100–120 species distributed throughout the temperate regions of the Northern Hemisphere (Bret Hansen). The type species of the genus is Lilium candidum, commonly known as the white lily (IPNI). Modern classifications divide the genus Lilium into several groups according to their geographic origin, including Eurasian, European, American, Japanese, East Asian, and Siberian lineages (Bret Hansen). The primary center of species diversity lies in East Asia (NIH). Lilies represent an evolutionarily complex group of plants, whose diversification has been shaped by geographic barriers, adaptation to different pollinators, and long-term climatic changes. Their evolutionary history was strongly influenced by climatic oscillations during glacial and interglacial periods, which repeatedly expanded and contracted the ranges of individual species. Northern Asia, particularly Siberia, played a significant role in the evolutionary history of the genus, serving as a source region from which several lineages dispersed into Europe, East Asia, and North America. Typical habitats of lilies include open woodlands, mountain meadows, pastures, and moist riverine habitats, often characterized by well-drained humus-rich or rocky soils. Moisture and light requirements vary among species. Many European species prefer calcareous substrates, whereas Oriental hybrids generally grow better in more acidic soils (UCANR). Oriental lilies originated through hybridization among several East Asian species. Compared with Asiatic hybrids, they produce larger and strongly fragrant flowers, and their leaves are typically longer and lanceolate. These lilies are among the latest flowering groups, with some cultivars blooming from mid-summer to early autumn (NCSU).

Lilies have been extensively bred, and numerous cultivars are cultivated worldwide. Some species have also naturalized outside their native ranges (Kew). Natural populations of Lilium candidum occur primarily in Lebanon, Israel, and Greece (Zaccai et al.). Lilies are perennial bulbous plants characterized by scaly bulbs. In some species, axillary bulblets develop in the leaf axils, allowing vegetative reproduction (). Lilies also possess considerable nutritional value, as their bulbs contain proteins, lipids, starch and carbohydrates, B-group vitamins, vitamin C, and beta-carotene (Wang et al.). The flowers are showy, bisexual, and typically arranged in terminal inflorescences. They consist of six tepals arranged in two whorls, often bell-shaped or reflexed, and display a wide range of colors, from white and pink to orange, purplish-red, and violet, sometimes with dark spotting. The fruit is a capsule. Through breeding, numerous hybrid groups have been developed, including Asiatic, Oriental, Trumpet, Oriental Trumpet, Martagon, and Longiflorum lilies (Wikipedia). In , edible lilies are cultivated on approximately 20,000 ha, producing around 150,000 tons of bulbs annually. They have been consumed for more than 900 years, and their cultivation has a history of at least five centuries (Liang et al.). For optimal growth, lilies require sunny to partially shaded sites with well-drained, humus-rich soils and adequate moisture (UCANR). Planting is usually recommended in autumn. Although germination from seeds may be slow, seeds can remain viable for extended periods. Propagation can occur by dividing bulbs, while bulblets can be planted separately. Some species also produce bulbils in the leaf axils, which detach and develop into new plants (Wikipedia). Among the most common pests of lilies is the lily leaf beetle (Lilioceris lilii), which feeds on leaves and flower buds. Other pests include aphids, thrips, and slugs, while fungal pathogens can damage bulbs. Major diseases include botrytis blight, bulb rot caused by pathogens such as Fusarium, rust, and viral mosaic diseases, which deform leaves and flowers (Missouri Botanical Garden). Bulb rot is often associated with excessive moisture, botrytis infections with prolonged wet weather, and viruses are commonly transmitted by aphids (UCANR).

In many cultures, lilies symbolize purity and innocence. Some species, such as , produce edible bulbs rich in starch and glycosides, which are used in Asia as both vegetables and medicinal ingredients. In traditional Chinese medicine, dried bulbs of Lilium lancifolium, Lilium brownii, and Lilium pumilum are used to treat insomnia, cough, fever, and certain cardiovascular symptoms (Wang et al.). According to Patočka and Navrátilová, lilies have also been used in the treatment of burns, wounds, ulcers, inflammatory skin conditions, purulent injuries, muscle pain, certain gynecological disorders, and for accelerating healing after surgery. For example, Lilium candidum exhibits demulcent and mildly astringent properties, particularly useful in the treatment of burns and wound healing.

Lilies contain a wide range of bioactive compounds, including flavonoids such as kaempferol (Zaccai et al.), quercetin and isorhamnetin (Patočka & Navrátilová), essential oils such as linalool, citronellal, and humulene, steroidal saponins and polysaccharides (Zaccai et al.), carotenoids, steroidal alkaloids, pyrrole alkaloids such as lilalin and jatrophan, as well as tannins, organic acids, and amino acids (Patočka & Navrátilová). Experimental studies indicate that extracts of Lilium candidum may exhibit anti-inflammatory effects through the reduction of cytokine production, antidiabetic activity by enhancing glucose uptake, antioxidant activity, and potential anticancer properties (Patočka & Navrátilová). Wang et al. also report additional pharmacological activities, including hepatoprotective, sedative, and antidepressant effects. Traditionally, compresses and extracts prepared from lily flowers were also used, for example oil infusions applied in the treatment of mastitis or topical preparations for skin conditions. Lilies have also been used as natural dyes and in perfumery. In Japan and Korea, certain species are incorporated into foods and beverages. Polysaccharides derived from lilies are currently being investigated as components of functional foods and dietary supplements, as they may act as immunomodulators and support immune function (Wang et al.). Ethnopharmacological studies from several European regions, including Italy and Catalonia, confirm that the plant has also been used to treat skin diseases, viral infections such as shingles, and joint pain (Zaccai et al.). All parts of lilies are highly toxic to cats, causing severe kidney damage that can lead to acute renal failure (FDA).

Literatúra

Všetky

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Korunkovky

skala
Hits: 45

Korunkovky – latinsky rod sú rod kvitnúcich rastlín z čeľade ľaliovitých (cibuloviny.sk). Názov je odvodený od latinského slova – pohár (Adriana Francová). Zahŕňajú približne 130 – 150 druhov, ktoré sa prirodzene vyskytujú najmä v Európe, Ázii a Severnej Amerike. Ide o trváce cibuľovité rastliny, ktoré sú obľúbené v záhradníctve pre svoje výrazné kvety (cibuloviny.sk). patrí medzi najdôležitejšie výskytu rodu Fritillaria, rastie tu 19 druhov, z toho 10 je endemických, rozšírené sú najmä v horskom pásme a . Mnohé druhy rastú na alpských a subalpínskych biotopoch, často tvoria lokálne alebo rozsiahle kolónie na horských lúkach. Niektoré druhy rastú vo vysokých nadmorských výškach 2800 – 4000 metrov nad morom v Himalájach (Kiani et all).

U nás rastie na vlhkých lúkach s bohatou pôdou. Vyžaduje glejové až  s vysokou vlhkosťou, občas zaplavované. Najčastejšie sa objavuje v rámci biotopov spoločenstiev  a Molinion caeruleae. Je adaptovaná na krátkodobé zaplavenie počas vegetácie – semienka plávajú (Jozef Martinský). Najznámejšie sú korunkovka strakatá – Fritillaria meleagris a korunkova cisárska – Fritillaria imperialis. Korunkovka strakatá je kriticky ohrozená, na Slovensku prežíva iba v niekoľkých lokalitách (stozok.sk). Je známa ako „“ – symbol príchodu jari (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Hovorové názvy sa líšia: „korunka“, „kockavica“ či „“, „“ či cesarska. U nás sa vyskytujú najmä na východe, známe sú lokality Pstruša či Raškovský luh, Senianske a lúky pri Drahňove (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Lokality v Podunajskej nížine a Podpoľaní boli chránené aj kvôli hojnej lokalite korunkovky strakatej (stozok.sk). V minulosti sa vyskytovala aj v okolí Zemplínskej Šíravy. V regióne Českej republiky už vyhynula v dôsledku odvodňovania (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Hlavné ohrozenia predstavuje , a zánik tradičného kosenia (Jozef Martinský).

Okrem prírodných populácií sa korunkovka cisárska pestuje ako okrasná rastlina v záhradách po celom Slovensku (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Sú to vytrvalé rastliny, ktoré na jar vyháňajú dlhé stonky s previsnutými, zvončekovitými kvetmi pripomínajúcimi korunu (Miloš Balla). Majú vzpriamenú byľ, úzke čiarkovité alebo kopijovité listy, plodom je tobolka obsahujúca ploché semená (sav.sk). Kvety sú obojpohlavné. Je pravdepodobné, že v rámci tribusu došlo k dvom prechodom cez Beringovu úžinu do Severnej Ameriky, po jednom v každom rode – a Fritillaria (inaturalist.org).

Korunkovky sa objavujú najmä v záhradníctvach, niektoré školy a ako napr. Latorica, , Inštitút DAPHNE organizuje detské kreatívne pod názvom „Korunkovka“ s tematickou keramikou či výtvarníckymi aktivitami (Miloš Balla). Pestovanie a rozmnožovanie korunkoviek je možné dodržiavaním nárokov: dostatok zimnej vlahy, piesočnato-hlinitá pôda, či (kew.org). Korunkovka cíti vysokú hladinu , moderní záhradkári ju využívajú aj ako medonosnú a dekoratívnu rastlinu v jarných výsadbách (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Hlavnými opeľovačmi sú hmyz – včely, motýle (Kiani et all). Korunkovka kráľovská je jedovatá a jej najjedovatejšou časťou je cibuľa. Tá šíri zápach, ktorý vadí predovšetkým menším škodcom a to hlavne krtkom a hrabošom, takže sú skvelým nástrojom, ako ich vypudiť zo (cibuloviny.sk).

Kvety korunkoviek sú síce pre dobre viditeľné, ale väčšinou nemajú výrazné vizuálne na . Odmeny pre opeľovače a sú zvyčajne ukryté vo previsnutého zvončekovitého kvetu. Vo vnútri kvetu sa nachádzajú farebne kontrastné oblasti nektárií, ktoré pomáhajú opeľovačom orientovať sa pri hľadaní potravy. Približne 54 % druhov má šachovnicový vzor okvetných lístkov (Katarzyna Roguz et all). Pestujú sa najmä tieto druhy: Fritillaria acmopetala, Fritillaria imperialis, Fritillaria meleagris, Fritillaria pallidiflora, Fritillaria persica, (inaturalist.org).

nemmôžu byť zasadené príliš hlboko v zemi, je vhodné ich vysádzať šikmo. Ak tvorí iba listy a nekvitne, cibuľa sa nachádza príliš hlbkoko. Rýchlo zaschnuté kvety znamená , málo výživnú pôdu (Adriana Francová). V tradičnej čínskej medicíne sa používa na (Imrich Rutšek). Korunkovky obsahujú množstvo sekundárnych metabolitov, najmä: steroidné alkaloidy, , , terpenoidy (Da-Cheng Hao et all).

Fritillaries – the genus Fritillaria are flowering plants belonging to the lily family (Liliaceae). The name is derived from the Latin word fritillus, meaning a dice box (Adriana Francová). The genus includes approximately 130–150 species that occur naturally mainly in Europe, Asia, and . These are perennial bulbous plants that are popular in horticulture because of their striking flowers (cibuloviny.sk). Iran is one of the most important centers of diversity of the genus Fritillaria. Nineteen species occur there, ten of which are endemic. They are distributed mainly in the Zagros and Alborz mountain ranges. Many species grow in alpine and subalpine habitats, often forming local populations or extensive colonies on mountain meadows. Some species grow at very high elevations, between 2800 and 4000 meters above sea level in the Himalayas (Kiani et al.). The best-known species are the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) and the crown imperial (Fritillaria imperialis). Fritillaria meleagris is critically endangered and in Slovakia survives only in a few localities (stozok.sk). is known locally as “korunka” and is considered a symbol of the arrival of spring (Katarína Balleková, Miloslav ). Vernacular names vary and include “korunka,” “kockavica,” “hynčiak,” or “kráľovská .”

In our region, the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) grows in moist meadows with nutrient-rich soils. It requires gleyic to pseudogley soils with high moisture, which are occasionally flooded. It most commonly occurs within the habitats of plant communities Calthion palustris and Molinion caeruleae. The species is adapted to short-term flooding during the vegetation period – its seeds are able to float (Jozef ). The best-known species are the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) and the crown imperial (Fritillaria imperialis). The snake’s head fritillary is critically endangered, and in Slovakia it survives only in a few localities (stozok.sk). It is known as “korunka”, a symbol of the arrival of spring (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Vernacular names vary and include “korunka,” “kockavica,” “hynčiak,” “kráľovská koruna,” or “cisárska koruna.” In Slovakia it occurs mainly in the eastern part of the country; well-known sites include Pstruša, Raškovský luh, , and the meadows near Drahňov (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Localities in the Danubian Lowland () and the Podpoľanie region have also been protected partly because of abundant populations of the snake’s head fritillary (stozok.sk). In the past the species also occurred in the surroundings of . In parts of the Czech Republic, however, it has already become extinct as a consequence of drainage of wetlands (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). The main threats are drainage of meadows, land reclamation, and the disappearance of traditional mowing practices (Jozef Martinský).

Besides natural populations, crown imperial (Fritillaria imperialis) is widely cultivated as an ornamental plant in gardens throughout Slovakia (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). These are perennial plants that produce tall stems in spring bearing pendulous, bell-shaped flowers that resemble a crown (Miloš Balla). The plants have an upright stem, narrow linear or lanceolate leaves, and their is a capsule containing flattened seeds (sav.sk). The flowers are bisexual. It is likely that within the tribe Lilieae two dispersal events across the Bering land bridge occurred into North America, one in each genus – Lilium and Fritillaria (inaturalist.org). Fritillaries are commonly found in horticultural trade. Some schools and institutions, for example the Latorica Protected Landscape Area (CHKO Latorica), the State Nature Conservancy of the Slovak Republic (ŠOP SR), and the DAPHNE Institute, organize children’s creative workshops called “Korunkovka,” involving themed ceramics and art activities (Miloš Balla).

Successful cultivation and propagation of fritillaries requires appropriate conditions: sufficient moisture, sandy-loam soil, and a sunny or partially shaded location (kew.org). The plants respond to high soil moisture levels, and modern gardeners often use them as nectar-producing and decorative plants in spring plantings (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). The main pollinators are insects, especially bees and butterflies (Kiani et al.). Crown imperial (Fritillaria imperialis) is poisonous, with the bulb being the most toxic part. The bulb emits a strong odor that repels certain small pests, especially moles and voles, making the plant useful in gardens as a natural deterrent (cibuloviny.sk). Although fritillary flowers are clearly visible to pollinators, they usually lack strong visual signals for attracting insects. The rewards for pollinators – nectar and pollen – are usually hidden inside the pendulous bell-shaped flower. Inside the flower there are contrasting nectar guide areas that help pollinators orient themselves while searching for food. Approximately 54 % of species have a checkered pattern on the tepals (Roguz et al.).

The most commonly cultivated species include Fritillaria acmopetala, Fritillaria imperialis, Fritillaria meleagris, Fritillaria pallidiflora, Fritillaria persica, and Fritillaria pyrenaica (inaturalist.org). The bulbs should not be planted too deeply in the soil; it is recommended to plant them slightly tilted. If the plant produces only leaves and does not flower, the bulb is probably planted too deep. Rapidly drying flowers indicate insufficient water or nutrient-poor soil (Adriana Francová). In traditional Chinese medicine, fritillaries are used to treat respiratory diseases (Imrich Rutšek). The plants contain numerous secondary metabolites, particularly steroidal alkaloids, saponins, flavonoids, and terpenoids (Da-Cheng Hao et al.).

Literatúra

Odkazy

Fotografie, Príroda, Rastliny, Organizmy

Bylinky

skala
Hits: 86

predstavujú širokú skupinu rastlín využívaných kuchynské či liečivé účely. obsahujú ako , , , a pod. (Wikipedia). Pre kuchyňu sa najčastejšie používajú , ktoré jedlám dodávajú a vôňu (be.green). Bylinky sa zvyčajne používajú v čerstvom alebo sušenom stave (uvzsr.sk). byliniek sú podložené tradičnými skúsenosťami, aktívne látky, napr. , alkaloidy, silice, určujú účinok (rastlinkovo.sk). Mnohé liečivé sú jedovaté, ak sa použijú vo vyššej koncentrácii. Je známych asi 10 000 liečivých rastlín (Wikipedia).

Dejiny bylinkárstva – zbierania bylín, siahajú až do praveku, keďže sa vtedajší živili aj rastlinami, ktoré neskôr začali využívať aj na . využívali na liečenie z rastlín najmä  a cibuľu. Najväčšie znalosti v bylinkárstva mali najmä  (Wikipedia). Bylinky nie sú náročné na . Nadmerné hnojenie môže znížiť ich aromatické . Odporúča sa používať s nízkym obsahom dusíka a aplikovať ich raz za počas vegetačného obdobia. Sú odolné voči škodcom a chorobám. je tradičný spôsob konzervácie byliniek. je skvelý spôsob, ako uchovať čerstvosť byliniek, najmä , či koriandra, ktoré pri sušení strácajú svoju intenzívnu chuť (rastlinkovo.sk). Najdôležitejšími bezpečnostnými aspektmi byliniek sú a (adc.sk) (ema.europa.eu). Toxicita sa spomína pri kombinácii viacerých byliniek (ema.europa.eu).

Druhy (49)

  1. Agrimonia procera
  2. cepa
  3. Althaea officinalis
  4. Amaranthus hypochondriacus
  5. Angelica arguta
  6. Artemisia abrotanum
  7. Betonica officinalis
  8. Borago officinalisň
  9. Calendula officinalis
  10. angustifolia
  11. Echinacea pallida
  13. Foeniculum vulgare
  14. perfoliatum
  15. angustifolia
  16. Leonurus cardiaca
  17. Matricaria chamomilla
  18. didyma
  19. Monarda fistulosa
  20. Nassella tenuissima
  21. Nepeta racemosa
  22. basilicum
  23. Origanum onites
  24. Origanum vulgare
  25. Peucedanum officinale
  26. Rehmannia glutinosa
  27. Ruta graveolens
  28. arrabidae
  29. Salvia farinacea
  30. Salvia nemorosa
  32. Salvia sclarea
  33. Salvia verticillata
  34. Saponaria officinalis
  35. Satureja hortensis
  36. Satureja montana
  37. Solidago canadensis
  38. Tanacetum parthenium
  40. pulegioides
  41. Thymus vulgaris
  42. angustifolia
  43. Valeriana lecoqii
  44. Valeriana officinalis
  45. Valeriana rubra
  46. Valeriana tripteris
  48. densiflorum

Herbs represent a broad group of plants used for culinary or medicinal purposes. Medicinal herbs contain biologically active compounds such as alkaloids, glycosides, essential oils, tannins, and others (). In the kitchen, aromatic herbs are most commonly used, as they add flavor and fragrance to dishes (be.green). Herbs are typically used fresh or dried (uvzsr.sk). The effects of herbs are supported by traditional experience; active compounds such as flavonoids, alkaloids, and essential oils determine their activity (rastlinkovo.sk). Many medicinal plants can be toxic if used in higher concentrations. Approximately 10,000 medicinal plant species are known (Wikipedia).

The history of herbalism—the gathering and use of herbs—dates back to prehistoric times, as early humans consumed plants and later began using them for healing. Among the Slavs, garlic and onion were especially used for medicinal purposes. Shepherds were considered to possess the greatest knowledge of herbal practices (Wikipedia). Herbs are not demanding in terms of fertilization. Excessive fertilization may reduce their aromatic properties. is recommended to use organic fertilizers with low nitrogen content and apply them once a month during the growing season. Herbs are generally resistant to pests and diseases. Drying is a traditional method of preserving herbs. Freezing is an excellent way to maintain freshness, especially for basil, mint, or coriander, which lose much of their intense flavor when dried (rastlinkovo.sk).

The most important safety aspects of herbs include drug interactions and toxic effects (adc.sk; ema.europa.eu). is also mentioned in connection with combining multiple herbs (ema.europa.eu).

TOP

Všetky

 

 

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Orchideje – modelová čeľaď pre evolučnú botaniku

skala
Hits: 76

Čeľaď patrí medzi najväčšie a najdiverzifikovanejšie čeľade krytosemenných rastlín. Z pohľadu systematiky je dnes stabilne podporovaný základný rámec „piatich podčeľadí“: , , , , Epidendroideae. Evolučné datovanie kladie ich pôvod prevažne do neskorej kriedy (nih.gov). Všetky súčasné majú spoločného predka spred približne 77 miliónov rokov (springer.com). Datovanie pôvodu Orchidaceae bolo historicky limitované extrémne chudobným fosílnym záznamom. Prelom znamenalo využitie miocénneho pollinária prichyteného fosílnom opeľovači (jantár) (nih.gov). Otázka „“ Orchidaceae je otvorená. Jedna línia výskumu dospela k interpretácii pôvodu viazaného na Austráliu/Australáziu, zatiaľ čo novšia na Lauráziu (nih.gov). Podčeľaď Apostasioideae je viazaná typicky na tropickú východnú a juhovýchodnú Áziu. Vanilloideae na na viacerých kontinetoch. Cypripedioideae na mierne pásmo až trópy. Orchidoideae na mierne pásmo, terestrické . Epidendroideae na trópy. Veľa z nich je epifytov (nih.gov).

sú z biologického hľadiska výnimočné najmä tromi vlastnosťami. Špeciálne prispôsobeným kvetom. Tvorením veľmi drobných semien bez zásobných látok, preto na klíčenie potrebujú mykorízne huby. Využívajím rôznych spôsobov opeľovania (nih.gov). Orchideové sú interpretované ako príklad rekrutovania mykoríznych partnerov z endofytických línií s už existujúcou schopnosťou kolonizovať korene, zároveň sa zdôrazňujú početné sekundárne k iným hubovým taxónom počas evolúcie orchideí (chile.cl). 

Väčšina orchideí (asi 99 %) má monandrický kvet – teda len jeden plodný prašník. Typický kvet zahŕňa zrastenie samčích a samičích častí do jedného útvaru – gynostémia, súmernosť podľa jednej (zygomorfiu), premenený stredný okvetný lístok – labelum (pysk), ktorý zohráva kľúčovú úlohu pri kontakte s opeľovačom (nih.gov). Samotné je evolučne mimoriadne zaujímavý „zrastený“ orgán. Jeho a rozmanitosť úzko súvisia so špecializáciou na konkrétnych opeľovačov a s tvorbou reprodukčných bariér medzi druhmi (sciencedirect.com).

kvetu orchideí je predmetom intenzívneho výskumu (nature.com). Orchidey využívajú široké spektrum reprodukčných stratégií. Mnohé orchidey neponúkajú odmenu, ale opeľovača oklamú. Hoci klam často znamená menej opelených kvetov, môže byť výhodný, pretože rastlina neinvestuje energiu do produkcie odmeny. Napodobňujú kvety s nektárom, vysielajú „falošné“ , alebo imitujú samice hmyzu (karolinum.cz). Orchidey môžu byť odkázané na cudzie opelenie, môžu byť samoopelivé, alebo (geneticky bránia samoopeleniu) (annualreviews.org). Špecifické chemické signály a opeľovačov často vytvárajú silné reprodukčné bariéry medzi druhmi (mpg.de). Mnohé orchideje sa vyznačujú resupináciou – otočením kvetu. Počas vývoja otočia kvet asi o 180°, aby sa labelum (pysk) dostalo dole a fungovalo ako pristávacia plošina pre opeľovača (nih.gov). Nie všetky druhy sú však úplne otočené, existujú aj čiastočne alebo vôbec neresupinované kvety (nih.gov).

je zlepený do pollínií a spolu s ďalšími štruktúrami tvorí pollinárium. Ide o adaptáciu na to, aby sa prenieslo veľké množstvo peľu. To súvisí s tým, že orchidey často produkujú obrovské množstvo semien – no úspech je buď vysoký, alebo žiadny (nih.gov). nemajú zásobné látky, preto pri klíčení potrebujú hubu. Huba vytvára v bunkách koreňa („“), z ktorých rastlina získava živiny. Hyfy prenikajú do buniek a vytvárajú /klbká – pelotóny (researchgate.net). Orchideové nemajú a na klíčenie potrebujú mykorízne huby (frontiersin.org). s hubami sú veľmi rôznorodé. Niektoré druhy sú všeobecné (spolupracujú s viacerými hubami), iné sú vysoko špecializované. Niektoré orchidey dokonca úplne stratili fotosyntézu a sú plne závislé od húb (mykoheterotrofia) (nih.gov). 

Epifytické orchidey majú špeciálne prispôsobenia:

  • – viacvrstvový obal koreňov, ktorý rýchlo prijíma vodu, chráni pred vysychaním a niekedy aj pred UV žiarením. Táto funkcia sa vo vývoji orchideí viackrát získavala aj stratila v závislosti od evolúcie epifytického habitusu (wiley.com).
  • Pseudobulby – zásobné orgány na vodu a živiny, ktoré pomáhajú prežiť obdobia sucha.
  • Často majú aj hrubšiu kutikulu listov alebo fotosyntetické korene (oup.com).

Orchidey rastú takmer všade, rastú na stromoch – , v pôde – terestrické orchideje, na skalách – litofyty. Najväčšia druhová rozmanitosť je v trópoch, najmä v Neotrópch. často obsahujú mnoho endemických druhov (nih.gov). Neotropické , najmä Andská oblasť a juhovýchodná Ázia vykazujú najvyššiu druhovú orchideí. Ostrovné ako Nová , Madagascar a Mikronézia sa ukázali ako významné hotspoty endemizmu a evolučnej jedinečnej rarity (doaj.org). 

Orchidey vykazujú mimoriadnu schopnosť hybridizovať – medzi druhmi v rámci rodu aj medzi rodmi.  je významná pre evolučné a taxonomické procesy. Orchideje majú najväčší počet hybridov medzi rastlinnými čeľaďami, dnes je známych viac ako 100 000 hybridov.  často vykazujú zlepšené : vyššiu voči stresu, suchu, chorobám, novú farbu, vôňu, tvar či dlhšiu dobu kvitnutia (scielo.org.mx).

Názov čeľade Orchidaceae bol odvodený od mena mierneho pásma, ktorú po prvýkrát opísal grécky filozof už 300 rokov pred n. l. Pomenoval ju Orchis (orchis = ), podľa typického tvaru podzemných hľúz rastliny. V starom Grécku sa tieto hľuzy využívali ako afrodiziakum (Marta Bartošovičová).

Z pohľadu prírody sú orchidey citlivé, ohrozuje ich strata a , klimatická zmena či zber. Zároveň sú závislé od konkrétnych opeľovačov a pôdnych húb (nih.gov). Nelegálne zbery z voľnej prírody predstavujú významné riziko pre , najmä vzácnych a endemických druhov, a často nie sú zachytené oficiálnymi štatistikami alebo kontrolou (oup.com).

Zobrazené druhy (11)

  1. Brassia arachnoidea
  2. Brassia caudata
  3. Cattleya wittigiana
  4. Cymbidium devonianum
  5. Dactylorhiza fuchsii
  6. Dactylorhiza maculata
  7. Miltoniopsis
  8. Phalaenopsis × singuliflora
  9. Phalaenopsis amabilis
  10. Spathoglottis plicata
  11. Vanda coerulea

Odkazy

The family Orchidaceae is among the largest and most diverse families of angiosperms. From a systematic perspective, the fundamental framework of “five subfamilies” is now well supported: Apostasioideae, Vanilloideae, Cypripedioideae, Orchidoideae, and Epidendroideae. Evolutionary dating places their origin predominantly in the Late Cretaceous (nih.gov). All extant orchids share a common ancestor that lived approximately 77 million years ago (springer.com).

Dating the origin of Orchidaceae was historically constrained by an extremely sparse fossil record. A breakthrough came with the discovery of a Miocene pollinarium attached to a fossilized pollinator preserved in amber (nih.gov). The question of the “cradle” of Orchidaceae remains open. One line of research has suggested an origin linked to Australia/Australasia, whereas more recent analyses point to Laurasia (nih.gov).

The subfamily Apostasioideae is typically associated with tropical East and Southeast Asia. Vanilloideae occur in tropical regions across multiple continents. Cypripedioideae range from temperate zones to the tropics. Orchidoideae are mainly temperate and terrestrial. Epidendroideae are predominantly tropical. Many members of the family are epiphytes (nih.gov).

From a biological perspective, orchids are exceptional mainly due to three features: a highly specialized flower; the production of extremely small seeds lacking nutrient reserves, which therefore require mycorrhizal fungi for germination; and the use of diverse pollination strategies (nih.gov). Orchid mycorrhizal symbioses are interpreted as examples of recruiting mycorrhizal partners from endophytic lineages that already possessed the ability to colonize roots. Numerous secondary shifts to different fungal taxa during orchid evolution have also been documented (chile.cl).

Most orchids (approximately 99%) have a monandrous flower, meaning they possess only one fertile stamen. A typical orchid flower includes the fusion of male and female parts into a single structure—the gynostemium (column), bilateral symmetry (zygomorphy), and a modified median petal—the labellum (lip), which plays a crucial role in contact with the pollinator (nih.gov). The gynostemium itself is an evolutionarily remarkable fused organ. Its origin and diversity are closely linked to specialization on specific pollinators and the formation of reproductive barriers between species (sciencedirect.com).

The development of orchid flowers is a subject of intensive research (nature.com). Orchids employ a wide range of reproductive strategies. Many orchids offer no reward but instead deceive pollinators. Although deception often results in fewer pollinated flowers, it can be advantageous because the plant does not invest energy in producing rewards. They may mimic nectar-producing flowers, emit false signals, or imitate female insects (karolinum.cz). Orchids may on cross-pollination, may be self-pollinating, or may be self-incompatible (genetically preventing self-fertilization) (annualreviews.org). Specific chemical signals and pollinator behaviors frequently create strong reproductive barriers between species (mpg.de).

Many orchids exhibit resupination—the rotation of the flower during development. The flower typically rotates about 180°, positioning the labellum downward so that it functions as a landing platform for pollinators (nih.gov). Not all species are fully resupinate; some display partial or no resupination (nih.gov).

Pollen is aggregated into pollinia, which together with additional structures form the pollinarium. This represents an adaptation ensuring the transfer of a large quantity of pollen in a single pollinator visit. This is related to the fact that orchids often produce enormous numbers of seeds—yet reproductive success is often either high or entirely absent (nih.gov).

Orchid seeds lack nutrient reserves and therefore require fungal partners for germination. The fungus forms intracellular structures called pelotons within root cells, from which the plant obtains nutrients. Hyphae penetrate the cells and form coiled aggregates—pelotons (researchgate.net). Orchid seeds lack endosperm and depend on mycorrhizal fungi for germination (frontiersin.org). Relationships with fungi are highly diverse. Some species are generalists, associating with multiple fungal partners; others are highly specialized. Some orchids have even completely lost photosynthesis and are fully dependent on fungi (mycoheterotrophy) (nih.gov).

Epiphytic orchids possess specialized adaptations:

Velamen – a multilayered root covering that rapidly absorbs water, protects against desiccation, and in some cases shields against UV radiation. This function has been gained and lost multiple times during orchid evolution in relation to epiphytic habit evolution (wiley.com).

Pseudobulbs – storage organs for water and nutrients that help the plant survive dry periods.

They often also exhibit thicker leaf cuticles or photosynthetic roots (oup.com).

Orchids occur almost everywhere: as epiphytes on trees, as terrestrial species in soil, and as lithophytes on rocks. The greatest species diversity occurs in the tropics, especially in the Neotropics. Islands frequently harbor numerous endemic species (nih.gov). Neotropical regions, particularly the Andes, and Southeast Asia exhibit the highest orchid species richness. Island regions such as New Guinea, Madagascar, and Micronesia have proven to be major hotspots of endemism and evolutionary uniqueness (doaj.org).

Orchids display an extraordinary capacity for hybridization—both between species within a genus and between genera. Hybridization plays an important role in evolutionary and taxonomic processes. Orchids possess the highest number of hybrids among plant families; more than 100,000 hybrids are currently known. Hybrids often exhibit improved traits: increased resistance to stress, drought, or disease, as well as novel colors, fragrances, shapes, or extended flowering periods (scielo.org.mx).

The family name Orchidaceae was derived from a temperate plant first described by the Greek philosopher Theophrastus around 300 BCE. He named it Orchis (orchis = testicle), referring to the characteristic of its underground tubers. In ancient Greece, these tubers were used as an aphrodisiac (Marta Bartošovičová).

From a conservation perspective, orchids are sensitive to habitat loss and fragmentation, climate change, and collection. They are also dependent on specific pollinators and soil fungi (nih.gov). Illegal collection from the wild represents a significant threat to populations, particularly of rare and endemic species, and is often not captured in official statistics or regulatory control (oup.com).

TOP

Všetky

, , , ,

Zámky, Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Príroda, Rakúsko, Ľudská príroda, Umenie, Stavby, Fotografie, Parky, Záhrady

Barokový Schlosshof

skala
Hits: 2536

Schlosshof slúžilo ako prázdninové sídlo Habsburgovcov. Nachádza sa neďaleko od Devínskej Novej Vsi. Odporúčam prechádzku cez Cyklomost Slobody, bude to príjemná polhodinka.

Schlosshof je osada mestečka Engelhartstetten (schlosshof.cestovanie.biz) v Dolnom Rakúsku, v blízkosti Moravy a slovensko-rakúskej hranice (schlosshof.at). V 12. a 13. storočí sa zámok uvádza ako , patriaca ku zámku Eckarstau (Wikipedia). Komplex je najväčším v Strednej Európe – viac ako 50 hektárov (schlosshof.cestovanie.biz). Patrí medzi najvýznamnejšie barokové Rakúska. Rozloha areálu presahuje 50 hektárov a zahŕňa samotný zámok, rozsiahle terasové a (schlosshof.at). Pôvod sídla siaha do 12. a 13. storočia, keď sa uvádza ako pevnosť Hof (Burg Hof), patriaca k panstvu Eckartsau. Strategická hranici území mala obranný význam (aeiou.at). Nachádzajú sa tu záhrady, všade je plno zelene. Okrem toho , priestor pre statok, , hospodárske . Zámok Hof je najväčšou barokovou stavbou v Rakúsku. Jeho novodobá história sa datuje od roku 1726, kedy naplnili želanie Eugena Savojského. Architektom bol . dostala tento zámok v roku 1755 ako dar. Koncom 19. storočia cisár objekt prenechal ríšskej armáde (schlosshof.cestovanie.biz). Schlosshof sa stal miestom významných spoločenských udalostí, slávností a diplomatických stretnutí (austria.info).

Počas 2. svetovej objekt slúžil nemeckej armáde a od roku 1945 sovietskej (schlosshof.cestovanie.biz). Až do roku 1955. Dlhodobé vojenské využívanie spôsobilo výrazné poškodenie budov aj záhrad (schlosshof.at). Rekonštrukcia sa začala v roku 2002. Od roku 2005 je zámok sprístupnený verejnosti (schlosshof.cestovanie.biz). Významná ja , interiéry zahŕňajú , banketovú sála, fresková , zlaté štukové ornamenty. Konajú sa tu celoročne rôzne , napr. veľkonočné a vianočné , letné , (mojerakusko.sk).

Záhrady zdobia fontány, plastiky a pravidelne upravené . Súčasťou areálu je aj rozsiahly hospodársky dvor – , ktorý slúžil na zabezpečenie chodu panstva a dnes prezentuje tradičné a historických plemien hospodárskych zvierat (schlosshof.at). Nachádza sa tu viac ako 200 zvierat vo zverníku, napr. osly, kone, , , , , , , , (schlosshof.at).

V záhradách v letných mesiacoch rozkvitá približne 35 000 kvetín. Zámocká záhrada ponúka aj pokojné zákutia vhodné na prechádzku či piknik v tieni stromov. Vybudované sú tu terasy podľa francúzskeho vzoru. V priebehu niekoľkých rokov vznikla pod vedením záhradného inžiniera Antona Zinnera jedna z najvýznamnejších barokových záhrad v nemecky hovoriacom priestore. Významnú súčasť tvorí súbor sôch od sochára Johanna Christopha Madera (schlosshof.at). Okrem toho sa sa tu nachádza aj bylinková záhrada, regionálna záhrada štrte s lokálnymi rastlinami, záhrad maškŕt, , záhrada ruží (schlosshof.at).

served as a holiday residence of the dynasty. is located not far from Devínska . I recommend a walk across the Cycle Bridge (Cyklomost ) – it is a pleasant half-hour stroll.

Schloss Hof is a district of the municipality of in Lower Austria, near the () River and the Slovak-Austrian border. In the 12th and 13th centuries it was mentioned as “Burg Hof,” a fortress belonging to the Eckartsau estate. Covering more than 50 hectares, the complex is one of the largest Baroque palace estates in Central Europe and ranks among Austria’s most significant Baroque monuments. The grounds include the palace itself, extensive terraced gardens, and a former agricultural estate.

The origins of the site date back to the 12th and 13th centuries, when it functioned as a fortified stronghold. Its strategic border location gave it defensive importance. Today, the area is characterized by lush greenery and landscaped gardens. There is also a small zoo, stables, horses, and various farm animals.

Schloss Hof is considered the largest Baroque palace complex in Austria. Its modern history began in 1726, when Prince Eugene of Savoy fulfilled his vision of a grand summer residence. The architect was Johann Lucas von Hildebrandt. In 1755, Maria Theresa received the palace as a gift. At the end of the 19th century, Emperor Franz Joseph I handed the property over to the imperial army. Schloss Hof became the venue for important social events, celebrations, and diplomatic meetings.

During World War II the complex was used by the German army and, from 1945 until 1955, by the Soviet army. The prolonged military use caused significant damage to the buildings and gardens. Restoration began in 2002, and since 2005 the palace has been open to the public.

A major highlight is the Neptune Fountain. The interiors include representative halls, a banqueting hall, fresco decorations, and gilded stucco ornaments. Throughout the year, various events are held here, including Easter and Christmas markets, summer open-air concerts, and craft festivals.

The gardens are adorned with fountains, sculptures, and carefully maintained parterres. The estate also includes the extensive Meierhof (manor farm), which once ensured the functioning of the estate and today showcases traditional crafts and historical breeds of farm animals. More than 200 animals can be found here, including donkeys, horses, camels, goats, sheep, peacocks, alpacas, llamas, chickens, and pigs.

In the summer months, approximately 35,000 flowers bloom in the gardens. The palace gardens also offer peaceful corners ideal for a walk or a picnic in the shade of trees. The terraces were designed in the French style. Within just a few years, under the direction of garden engineer Anton Zinner, one of the most significant Baroque gardens in the German-speaking world was created. An important part of the decoration is a sculptural ensemble by . The grounds also include a herb garden, a regional Weinviertel garden with local plants, a “tasting” garden, a garden of diversity, and a rose garden.

Schloss Hof diente als Feriensitz der Habsburger. Es befindet sich unweit von . Ich empfehle einen Spaziergang über die Fahrradbrücke „“ (Brücke der Freiheit) – es ist ein angenehmer halbstündiger Weg.

Schloss Hof ist ein Ortsteil der Marktgemeinde Engelhartstetten in Niederösterreich, nahe der March (Morava) und der slowakisch-österreichischen Grenze. Im 12. und 13. Jahrhundert wird Hof als „Burg Hof“ erwähnt, die zur Herrschaft Eckartsau gehörte. Mit einer Fläche von über 50 Hektar ist der Komplex einer der größten barocken Schlossanlagen Mitteleuropas und zählt zu den bedeutendsten Barockdenkmälern Österreichs. Das Areal umfasst das Schloss selbst, weitläufige Terrassengärten sowie den Wirtschaftshof.

Der Ursprung der Anlage reicht bis ins 12. und 13. Jahrhundert zurück, als sie als Festung Hof (Burg Hof) erwähnt wurde. Ihre strategische Lage an der Grenze hatte eine defensive Bedeutung. Heute prägen weitläufige Gärten und viel Grün die Umgebung. Zum Areal gehören zudem ein kleiner Tierpark, Stallungen, Pferde und verschiedene Nutztiere.

Schloss Hof gilt als die größte barocke Schlossanlage Österreichs. Seine neuzeitliche Geschichte beginnt 1726, als Prinz Eugen von Savoyen seinen Wunsch nach einem repräsentativen Sommersitz verwirklichte. Architekt war Johann Lucas von Hildebrandt. 1755 erhielt Maria Theresia das Schloss als Geschenk. Ende des 19. Jahrhunderts überließ Kaiser Franz Joseph I. das Anwesen der k.u.k. Armee. Schloss Hof wurde zum Schauplatz bedeutender gesellschaftlicher Ereignisse, Feste und diplomatischer Treffen.

Während des Zweiten Weltkriegs diente die Anlage der deutschen Wehrmacht und ab 1945 bis 1955 der sowjetischen Armee. Die langjährige militärische Nutzung führte zu erheblichen Schäden an Gebäuden und Gärten. Die Restaurierung begann 2002, und seit 2005 ist das Schloss wieder öffentlich zugänglich.

Besonders hervorzuheben ist der Neptunbrunnen. Die Innenräume umfassen repräsentative Säle, einen Festsaal, Fresken und vergoldete Stuckornamente. Das ganze Jahr über finden hier Veranstaltungen statt – darunter Oster- und Weihnachtsmärkte, Sommerkonzerte unter freiem Himmel und Handwerksfeste.

Die Gärten sind mit Brunnen, Skulpturen und regelmäßig gepflegten Parterres geschmückt. Zum Ensemble gehört auch der weitläufige Meierhof, der einst der Versorgung des Guts diente und heute traditionelle Handwerke sowie historische Nutztierrassen präsentiert. Mehr als 200 Tiere sind hier zu sehen, darunter Esel, Pferde, Kamele, Ziegen, Schafe, Pfaue, Alpakas, Lamas, Hühner und Schweine.

In den Sommermonaten blühen in den Gärten rund 35.000 Blumen. Die Schlossgärten bieten auch ruhige Ecken für Spaziergänge oder ein Picknick im Schatten der Bäume. Die Terrassen sind nach französischem Vorbild gestaltet. Unter der Leitung des Garteningenieurs Anton Zinner entstand innerhalb weniger Jahre eine der bedeutendsten barocken Gartenanlagen im deutschsprachigen Raum. Einen wesentlichen Bestandteil der Ausstattung bildet eine Skulpturensammlung des Bildhauers Johann Christoph Mader. Zudem gibt es einen Kräutergarten, einen regionalen Weinviertler Garten mit heimischen Pflanzen, einen Naschgarten, einen Garten der Vielfalt sowie einen Rosengarten.

Odkazy

TOP

Zámok

v Schlosshofe

 

,