Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ruže – symbol lásky, krásy a vášne

Hits: 176

Ruže k najznámejším okrasným rastlinám sveta, ale botanicky ide o mimoriadne zložitý rod. Ruže – Rosa sú evolučne zložitý rod z čeľade Rosaceae, rozšírený v miernom a subtropickom pásme severnej pologule s veľmi intenzívnou históriou. Ruža môže znamenať prírodný druh, kultúrny hybrid, alebo kultivar (Fougére-Danezan et al., Kew POWO, 2026). Väčšina druhov pochádza z Ázie, menší počet z Európy, Severnej Ameriky a severozápadnej Afriky (Wikipedia). Najstaršie fosílne doklady o existencii ruží pochádzajú z obdobia raných treťohôr, z paleocénu a eocénu (Wikipedia). Ruža patrí medzi veľmi staré . Pravdepodobne pochádza zo Strednej Ázie a rozšírila sa takmer po celej severnej pologuli (David Trinklein).

Pestovanie ruží sa pravdepodobne začalo v Ázii približne pred 5 000 rokmi a už v staroveku boli ruže súčasťou čínskych cisárskych záhrad, egyptského sveta, perzskej kultúry aj rímskej symboliky (David Trinklein), pestovala sa v Mezopotámii, Perzii, Indii. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému. K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr aj Arabi a (Wikipedia). Ich domestikácia odráža estetické preferencie aj medzikultúrne kontakty medzi Áziou a Európou (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Ruža sa postupne stala symbolom lásky, krásy, čistoty, vášne, ticha aj tajomstva (David Trinklein), moci, pamäti (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Červená ruža je známym symbolom horúcej, vášnivej lásky, žltá symbolom žiarlivosti, biela ruža milostného utrpenia z odmietania a podobne. Prirodzene sa nevyskytujúca čierna ruža, sa považovala za symbol čiernej mágie, mystiky, vznešenej nenávisti a smrti, ale aj nových začiatkov. Je tiež jedným z emblémov anarchizmu (Wikipedia).

Z morfologického hľadiska sú ruže drevnaté kry, prípadne liany s pichliačmi – nie pravými tŕňmi, so striedavými, zvyčajne nepárno perovitými listami a s prirastenými prílistkami. Typický botanický kvet má päť kališných a päť korunných lístkov, mnoho tyčiniek a početné voľné piestiky uzavreté v češuli. Plodom je šípka, teda dužinaté nepravé plodstvo s nažkami vo vnútri (worldfloraonline.org). Plané druhy rastú aj na okrajoch lesov, v krovinách, na svahoch, v živých plotoch (kew.org). Ruža je zároveň rastlina, na ktorej sa veľmi dobre stretáva s kultúrou – záhradou. Plané ruže môžu byť dôležité pre hmyz, vtáky aj drobné cicavce. Jednoduché kvety poskytujú prístupný peľ, využívajú niektoré samotárske listorezné včely. Šípky sú potravou pre a počas jesene a zimy (kew.org). To platí najmä pre Rosa canina a Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Záhradné ruže však často vznikli výberom znakov, ktoré sú pre človeka krásne – veľký plný kvet, nezvyčajná farba, dlhé kvitnutie. Aj preto má v záhrade zmysel kombinovať moderné kultivary s jednoduchšími alebo botanickými ružami (kew.org). Rosa damascena a príbuzné sú kľúčové pre parfumériu a ružovú vodu, šípky druhov ako Rosa canina a Rosa laevigata sú významné v potravinárstve a tradičnej medicíne a niektoré druhy majú dôležité farmakologické metabolity (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Geneticky sú ruže mimoriadne rozmanité. Ich pestrosť súvisí s častým krížením medzi druhmi, s rôznym počtom chromozómových sád a pri niektorých skupinách aj s nezvyčajným spôsobom dedenia. Preto je rod Rosa taxonomicky zložitý, čo dobre vidno napríklad pri takzvaných psích ružiach zo sekcie Caninae. Pre domestifikáciu moderných ruží boli kľúčové najmä znaky ako opakované kvitnutie, plný kvet a premena tyčiniek na lupienky. Tie sú spojené s génmi, ktoré pomohli vytvoriť vzhľad a kvitnutie dnešných záhradných ruží (Roberts et al). Caninae sú tzv. psie ruže . Tie majú zvláštny spôsob rozmnožovania. Časť chromozómov sa pri tvorbe pohlavných buniek správa normálne, ale časť sa nepáruje a dedí sa nerovnomerne. Zjednodušene povedané, materská časť prenáša oveľa väčší podiel dedičnej než peľ. Aj preto sú tieto ruže také ťažké na určovanie a zároveň také zaujímavé pre vedcov (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

Klasifikácia rodu je založená na morfologických znakoch. Rozlišujú sa sekcie Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae a Bracteatae. Veľmi dôležitý bol vstup čínskych opakovane kvitnúcich ruží do európskeho šľachtenia od konca 18. storočia, pretože práve ten otvoril cestu k moderným ružiam s remontantným kvitnutím (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Čínske ruže boli pestované už v staroveku a ich vstup do Európy v 18. storočí priniesol znak, ktorý zmenil celé šľachtenie. Moderné ruže vznikli zo zložitého šľachtenia európsko-stredomorských a východoázijských. Preto sa ruže historicky delia na plané druhy, staré záhradné ruže a moderné ruže. Za symbolický začiatok moderných ruží sa zvyčajne považuje rok 1867, keď vznikol kultivar `La France` (G. Wang).

Šľachtenie ruží sa dnes sústreďuje na štyri veľké ciele: opakované kvitnutie, architektúru kvetu, vôňu a odolnosť. Kultivar `Old Blush` je kľúčovým historickým aj genetickým referenčným bodom, pretože spája starú čínsku kultivačnú tradíciu s génmi dôležitými pre moderné ruže. Tento čínsky kultivar prispel k vzniku moderných ruží s opakovaným kvitnutím. Opakované kvitnutie aj plnosť kvetov, aj počet lupienkov súvisí s génmi. Ruža sa tak stáva modelom, na ktorom možno sledovať, ako konkrétne genómové zmeny vytvárajú znaky, ktoré človek po stáročia vnímal najmä esteticky. Divé druhy však zostávajú nenahraditeľným zdrojom alel pre odolnosť a adaptáciu. Napríklad Rosa laevigata je cenená pre vysokú odolnosť voči voškám a veľmi vysokú odolnosť voči čiernej škvrnitosti a múčnatke, zatiaľ čo plané východoázijské ruže rozširujú vôňové a farebné spektrum (Hibrand Saint-Oyant et al). Ruže obsahujú v korunných lupienkoch zmesi aromatických silíc. Ich množstvo veľmi kolíše nielen medzi rôznymi druhmi a odrodami, ale aj v závislosti od počasia a dennej doby. Najviac ich kvety obsahujú ráno. Hlavnými vonnými zložkami sú alkoholy geraniol, nerol a l-citronellol. Záhrada zameraná na pestovanie ruží na okrasné alebo výskumné účely sa nazýva rozárium. Najväčším svetovým rozáriom súčasnosti je Europa-Rosarium v nemeckom Sangerhausene pri Lipsku (Wikipedia). Rozárium sa nachádza aj Botanickej záhrade v Bratislave, v Arboréte Mlyňany, a na Zvolenskej Borovej hore.

Medzi historické ruže patria krížence a varianty ruže keltskej, damašské ruže, machové ruže, čínske ruže, čajové ruže, bourbonské ruže, portlandské ruže, noisettky, remontantky, lambertky, pernetky (Wikipedia).

  • Medzi moderné patria čajohybridy – sú vyšľachtené z remontantiek a čajových ruží. Polyantky a polyanthybridy sú krížence európskych remontantiek s importovanou ružou mnohokvetou.
  • Floribundy vznikli hybridizáciou dvoch vyššie uvedených typov.
  • Grandiflory sú potomkovia kríženia floribúnd s čajohybridmi.
  • Anglické ruže boli vyšľachtené s cieľom vyhovieť dobovej nostalgii po „starých dobrých časoch“ – starých európskych odrôd, ale s modernými požiadavkami na opakované kvitnutie a farebnú škálu (Wikipedia).

Okrem pôvodu možno ruže deliť aj podľa ich habitusu a využiteľnosti pri pestovaní (Wikipedia).

  • Záhonové ruže sa pestujú zväčša v menších záhradách.
  • Popínavé ruže majú aj niekoľko metrov dlhé výhonky.
  • Pôdopokryvné ruže rastú plazivo, kvety majú často v bohatých súkvetiach a zvyčajne sú odvodené od ruže roľnej – Rosa arvensis.
  • Sadové ruže sú mohutne rastúce kompaktné kry vhodné na solitérnu výsadbu napríklad v parkoch a sadoch.
  • Miniatúrne – trpasličie ruže, sú zakrpatené kultivary vzniknuté pôvodne z drobnej prírodnej variety ruže čínskej (Rosa chinensis var. Minima). 
  • Stromčekové ruže nie sú zvláštnym typom, možno ich dosiahnuť z väčšiny predchádzajúcich typov vyšľachtením korunky na vysokom podpníku.
  • Naočkovaním menšej popínavej odrody na stromčekový podpník vzniknú previsnuté, takzvané smútočné ruže (Wikipedia).

Pre pestovanie ruží sú vhodné tieto faktory: , drenáž a vzdušnosť porastu. Väčšina záhradných ruží prospieva v bohatej, vlhkej, dobre odvodnenej pôde, na slnečnom stanovišti, pri mierne kyslej reakcii a s pravidelným mulčovaním a prihnojovaním. Nároky na výživu sú vysoké, pretože ruže bohatým kvitnutím vyčerpávajú zásoby živín. Odporúča sa mulč z dobre rozloženého kompostu alebo maštaľného hnoja a doplnkové hnojenie na začiatku sezóny, pri remontantných typoch aj po prvej vlne kvitnutia (rhs.org.uk). Na sa už nemajú zbytočne nútiť do mäkkého nového rastu, aby lepšie vyzreli pred zimou (ruze.cz). Namiesto častého povrchového polievania sa odporúča hlboká zálievka, ideálne ku koreňom, napríklad kvapkovou závlahou. Polievanie na list podporuje šírenie chorôb, najmä čiernej škvrnitosti, preto je pri postrekovaní zhora vhodné polievať ráno alebo skoro popoludní, aby listy do večera preschli (missouri.edu). Na ochranu pred silnými mrazmi je vhodné k ružiam na zimu nakopčiť okolitú zeminu alebo vyzretý kompost. Chúlostivejšie odrody možno zakryť aj čečinou (Wikipedia).

Opakovane kvitnúce ruže sa režú najmä koncom zimy až skoro na , kým jednokvitnúce staré kríkové ruže po odkvitnutí (rhs.org.uk). Odstraňuje sa mŕtve, poškodené, slabé a križujúce sa , aby sa ker presvetlil a lepšie vetral. Jednorazovo kvitnúce historické a botanické ruže sa režú skôr po odkvitnutí, pretože často kvitnú na staršom dreve. Popínavé ruže zasa potrebujú nielen rez, ale aj vedenie výhonkov – samy sa neovíjajú ako vinič či fazuľa, preto sa musia vyväzovať k opore (ruze.cz).

Rozmnožovať ich možno odrezkami, potápaním, delením a semenami (rhs.org.uk). Množenie ruží zároveň ukazuje, prečo je rozdiel medzi planou ružou a záhradným kultivarom taký dôležitý. Plané druhy možno množiť semenami, hoci semená často potrebujú stratifikáciu a potomstvo nemusí byť úplne jednotné. Kultivary sa však najčastejšie udržiavajú vegetatívne – odrezkami, potápaním, delením alebo očkovaním na podpník. Pri semenách by sa totiž vlastnosti konkrétneho kultivaru mohli rozpadnúť do nových kombinácií. Očkovanie a vrúbľovanie je spôsob, ako zachovať konkrétnu farbu, vôňu, tvar kvetu, rastový habitus a zdravotné vlastnosti odrody (ruze.cz).

Choroby ruží sú často výsledkom kombinácie citlivej odrody, vlhkého počasia a slabého prúdenia vzduchu. Čierna škvrnitosť patrí medzi najobávanejšie choroby ruží. Na listoch sa objavujú tmavé škvrny, listy žltnú a predčasne opadávajú, čím sa ker oslabuje (ruze.cz). Spôsobuje ju Diplocarpon rosae a je v exteriéri najzávažnejšou chorobou záhradných ruží (rhs.org.uk). Múčnatka sa prejavuje belavým povlakom a deformáciami mladých listov a pukov (ruze.cz). Tú spôsobuje Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Hrdza vytvára oranžové až hrdzavé výtrusné ložiská a vošky poškodzujú najmä mäkké mladé výhonky. Najlepšou ochranou nie je iba postrek, ale prevencia. Vzdušná výsadba, zálievka ku koreňom, odstraňovanie napadnutých listov, výber odolnejších odrôd a udržiavanie rastliny v dobrej kondícii (ruze.cz). Mimoriadne závažná aj ružová rozetová choroba, vírusové ochorenie prenášané roztočom Phyllocoptes fructiphilus, ktoré často vedie k úhynu rastliny. Zo škodcov sú v záhradníckej praxi bežné aj vošky a ďalší drobní cicaví škodcovia (rhs.org.uk).

Genetické štúdie ruží priniesli referenčné genómy a hľadali miesta v DNA zodpovedné za dôležité znaky. Neskôr sa výskum sústredil na rozmanitosť planých ruží a na to, ako vznikali dnešné pestované ruže. Najnovší výskum už pracuje s veľmi presnými genómami a so súborom genetickej rozmanitosti viacerých ruží. Ukazuje sa, že znaky ako opakované kvitnutie, počet lupienkov, farba či vôňa nezávisia len od drobných zmien v DNA, ale aj od väčších prestavieb genómu. Ruža sa tak dnes neštuduje iba ako okrasná rastlina, ale aj ako model, na ktorom sa stretáva botanika, evolučná , výskum vôní, farieb a moderné šľachtenie. Ruže treba chápať ako výsledok dlhej evolúcie, domestifikácie a veľmi zložitej genetickej histórie (Marinus J. M. Smulders et al: In the name of the rose: a roadmap for rose research in the genome era). Existujú ruže kriticky ohrozené, napríklad Rosa arabica. Na úrovni pestovaných ruží je problémom aj genetická erózia starých záhradných ruží a lokálnych kolekcií. diverzity preto znamená nielen chrániť plané populácie, ale aj udržiavať ex situ kolekcie v génových bankách a botanických záhradách (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Ruže sú výnimočné a zároveň mimoriadne zložité rastliny. Sú to planý kry severnej pologule, kultúrne rastliny, symbol lásky a moci, zdroj vône a šípok, náročné záhradné aj moderný genetický model. V ich kvete sa stretáva estetika so šľachtením, v pichliačoch obrana rastliny, v šípkach ekologická hodnota a v genóme dlhá hybridizácie, polyploidie a domestifikácie. Práve preto ruže nepatria iba do záhonov a kytíc, ale aj do botaniky, evolučnej biológie, záhradníctva a kultúrnych dejín.


Roses are among the best-known ornamental plants in the world, but botanically they represent an exceptionally complex genus. Roses — Rosa — are an evolutionarily complex genus of the family Rosaceae, distributed across the temperate and subtropical zones of the Northern Hemisphere and marked by a very rich history. A rose may mean a wild botanical species, a cultivated hybrid, or a cultivar (Fougére-Danezan et al.; Kew POWO, 2026). Most species originate from Asia, with fewer from Europe, North America, and north-western Africa (Wikipedia). The oldest fossil evidence of roses dates back to the early Tertiary, specifically the Paleocene and Eocene (Wikipedia). The rose is among very ancient flowers. It probably originated in Central Asia and spread across almost the entire Northern Hemisphere (David Trinklein).

The cultivation of roses probably began in Asia about 5,000 years ago, and already in antiquity roses formed part of Chinese imperial gardens, the Egyptian world, Persian culture, and Roman symbolism (David Trinklein). They were also cultivated in Mesopotamia, Persia, and India. Roses probably reached ancient Greece through Alexander the Great. The ancient Romans were great admirers and growers of roses, followed later by Arabs and Turks (Wikipedia). Their domestication reflects aesthetic preferences as well as intercultural contacts between Asia and Europe (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The rose gradually became a symbol of love, beauty, purity, passion, silence, and mystery (David Trinklein), as well as power and memory (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The red rose is a well-known symbol of ardent, passionate love; the yellow rose of jealousy; the white rose of the suffering caused by rejected love, and so on. The naturally non-existent black rose has been regarded as a symbol of black magic, mysticism, noble hatred and death, but also of new beginnings. It is also one of the emblems of anarchism (Wikipedia).

From a morphological point of view, roses are woody shrubs, or sometimes lianas, with prickles — not true thorns — alternate, usually imparipinnate leaves, and adnate stipules. A typical botanical flower has five sepals and five petals, many stamens, and numerous free carpels enclosed in a hypanthium. The fruit is the rose hip, a fleshy false fruit containing achenes inside (worldfloraonline.org). Wild species also grow on forest edges, in shrublands, on slopes, and in hedges (kew.org). The rose is also a plant in which nature and culture — the garden — meet very clearly. Wild roses can be important for insects, birds, and small mammals. Simple flowers provide accessible pollen, the leaves are used by some solitary leafcutter bees, and rose hips provide food for birds and mammals in autumn and winter (kew.org). This applies especially to Rosa canina and Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Garden roses, however, have often been selected for traits that humans find beautiful — large double flowers, unusual colours, and long flowering periods. This is why it makes sense in a garden to combine modern cultivars with simpler or botanical roses (kew.org). Rosa damascena and related groups are key plants for perfumery and rose water, while the rose hips of species such as Rosa canina and Rosa laevigata are important in food production and traditional medicine, and some species contain pharmacologically significant metabolites (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Genetically, roses are extremely diverse. Their diversity is linked to frequent hybridization between species, different numbers of chromosome sets, and, in some groups, an unusual mode of inheritance. This is why the genus Rosa is taxonomically complex, as is clearly visible, for example, in the so-called dog roses of the section Caninae. For the domestication of modern roses, key traits included repeat flowering, double flowers, and the transformation of stamens into petals. These traits are associated with genes that helped shape the appearance and flowering behaviour of today’s garden roses (Roberts et al.). Caninae are the so-called dog roses. They have a special mode of reproduction. During the formation of sex cells, some chromosomes behave normally, while others do not pair and are inherited unevenly. Put simply, the maternal side transmits a much larger share of genetic information than the pollen. This is one reason why these roses are so difficult to identify and, at the same time, so interesting to scientists (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

The classification of the genus is based on morphological characters. The sections Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae, and Bracteatae are distinguished. The introduction of repeat-flowering Chinese roses into European breeding from the end of the 18th century was very important, because it opened the way to modern roses with remontant flowering (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Chinese roses had already been cultivated in antiquity, and their arrival in Europe in the 18th century brought a trait that changed the whole course of rose breeding. Modern roses arose from the complex breeding of Euro-Mediterranean and East Asian roses. Historically, roses are therefore divided into wild species, old garden roses, and modern roses. The symbolic beginning of modern roses is usually considered to be the year 1867, when the cultivar La France was introduced (G. Wang).

Today, rose breeding focuses on four major goals: repeat flowering, flower architecture, fragrance, and resistance. The cultivar Old Blush is a key historical and genetic reference point, because it links the old Chinese cultivation tradition with genes important for modern roses. This Chinese cultivar contributed to the development of modern repeat-flowering roses. Repeat flowering, flower doubleness, and the number of petals are all related to genes. The rose thus becomes a model in which we can observe how specific genomic changes create traits that humans perceived for centuries mainly aesthetically. Wild species, however, remain an irreplaceable source of alleles for resistance and adaptation. For example, Rosa laevigata is valued for its high resistance to aphids and very high resistance to black spot and powdery mildew, while wild East Asian roses expand the spectrum of fragrance and colour (Hibrand Saint-Oyant et al.). Rose petals contain mixtures of aromatic essential oils. Their amount varies greatly not only between species and cultivars, but also depending on weather and time of day. Flowers contain the highest amounts in the morning. The main fragrant components are the alcohols geraniol, nerol, and l-citronellol. A garden focused on growing roses for ornamental or research purposes is called a rosarium. The largest rosarium in the world today is the Europa-Rosarium in Sangerhausen near Leipzig (Wikipedia). Rosaria can also be found in the Botanical Garden in , in the Mlyňany Arboretum, and at Borová hora in Zvolen.

Historical roses include hybrids and variants of the Gallic rose, Damask roses, moss roses, Chinese roses, tea roses, Bourbon roses, Portland roses, Noisette roses, hybrid perpetuals, Lambert roses, and Pernetiana roses (Wikipedia). Modern roses include hybrid teas, which were bred from hybrid perpetuals and tea roses. Polyantha roses and polyantha hybrids are crosses between European hybrid perpetuals and the imported multiflora rose. Floribundas arose through hybridization of the two types mentioned above. Grandifloras are the result of crossing floribundas with hybrid teas. English roses were bred to satisfy a period nostalgia for the “good old days” — old European varieties — while also meeting modern requirements for repeat flowering and a wider colour range (Wikipedia).

In addition to origin, roses can also be divided according to habit and use in cultivation (Wikipedia). Bedding roses are usually grown in smaller gardens. Climbing roses have shoots several metres long. Groundcover roses grow in a creeping form, often producing flowers in rich clusters, and are usually derived from the field rose — Rosa arvensis. Shrub roses are vigorous, compact shrubs suitable for solitary planting, for example in parks and gardens. Miniature, or dwarf, roses are low-growing cultivars originally derived from a small natural variety of the Chinese rose (Rosa chinensis var. Minima). Standard roses are not a separate type; they can be produced from most of the preceding types by training a crown on a tall rootstock. By grafting a smaller climbing variety onto a standard rootstock, pendulous, so-called weeping roses are produced (Wikipedia).

For growing roses, the key factors are sun, drainage, and airiness of the stand. Most garden roses thrive in rich, moist, well-drained soil, in a sunny position, with a slightly acidic reaction, and with regular mulching and fertilization. Their nutritional requirements are high, because abundant flowering depletes nutrient reserves. Mulch made from well-rotted compost or manure is recommended, together with supplementary fertilization at the beginning of the season and, in remontant types, also after the first flush of flowering (rhs.org.uk). In autumn, plants should no longer be encouraged to produce soft new growth, so that they mature better before winter (ruze.cz). Instead of frequent surface watering, deep watering is recommended, ideally directed to the roots, for example by drip irrigation. Watering the leaves encourages the spread of diseases, especially black spot, so if overhead watering is used, it is better to do it in the morning or early afternoon, so that the leaves dry before evening (missouri.edu). To protect roses from severe frosts, it is advisable to mound soil or mature compost around them for winter. More delicate varieties can also be covered with conifer branches (Wikipedia).

Repeat-flowering roses are pruned mainly in late winter to early spring, while once-flowering old shrub roses are pruned after flowering (rhs.org.uk). Dead, damaged, weak, and crossing wood is removed to open the shrub and improve air circulation. Once-flowering historical and botanical roses are pruned rather after flowering, because they often bloom on older wood. Climbing roses need not only pruning but also training of the shoots — they do not twine by themselves like grapevines or beans, so they must be tied to a support (ruze.cz).

Roses can be propagated by cuttings, layering, division, and seed (rhs.org.uk). Rose propagation also shows why the difference between a wild rose and a garden cultivar is so important. Wild species can be propagated from seed, although the seeds often require stratification and the offspring may not be completely uniform. Cultivars, however, are most often maintained vegetatively — by cuttings, layering, division, or budding onto a rootstock. If propagated by seed, the traits of a particular cultivar could split into new combinations. Budding and grafting are therefore ways to preserve a particular colour, fragrance, flower shape, growth habit, and health characteristics of a variety (ruze.cz).

Rose diseases are often the result of a combination of a susceptible variety, humid weather, and poor air circulation. Black spot is among the most feared rose diseases. Dark spots appear on the leaves, which then turn yellow and fall prematurely, weakening the shrub (ruze.cz). It is caused by Diplocarpon rosae and is the most serious outdoor disease of garden roses (rhs.org.uk). Powdery mildew appears as a whitish coating and causes deformation of young leaves and buds (ruze.cz). It is caused by Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Rust forms orange to rust-coloured spore pustules, while aphids damage mainly soft young shoots. The best protection is not only spraying, but prevention: airy planting, watering at the roots, removing infected leaves, choosing more resistant varieties, and keeping the plant in good condition (ruze.cz). Rose rosette disease is also extremely serious; it is a viral disease transmitted by the mite Phyllocoptes fructiphilus and often leads to the death of the plant. Among pests, aphids and other small sap-sucking insects are common in horticultural practice (rhs.org.uk).

Genetic studies of roses have produced reference genomes and identified regions of DNA responsible for important traits. Later, research focused on the diversity of wild roses and on how today’s cultivated roses originated. The most recent research already works with very precise genomes and with the genetic diversity of multiple roses as a whole. It shows that traits such as repeat flowering, petal number, colour, and fragrance depend not only on small changes in DNA, but also on larger genomic rearrangements. The rose is therefore no longer studied only as an ornamental plant, but also as a model in which botany, evolutionary biology, the study of fragrance and colour, and modern breeding intersect. Roses should be understood as the result of long evolution, domestication, and a very complex genetic history (Marinus J. M. Smulders et al.: In the Name of the Rose: A Roadmap for Rose Research in the Genome Era). Some roses are critically endangered, for example Rosa arabica. At the level of cultivated roses, genetic erosion of old garden roses and local collections is also a problem. Conserving diversity therefore means not only protecting wild populations, but also maintaining ex situ collections in gene banks and botanical gardens (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Roses are exceptional and at the same time extremely complex plants. They are wild shrubs of the Northern Hemisphere, cultivated plants, symbols of love and power, sources of fragrance and rose hips, demanding garden woody plants, and modern genetic models. In their flowers, aesthetics meets breeding; in their prickles, plant defence; in their rose hips, ecological value; and in their genome, a long history of hybridization, polyploidy, and domestication. This is why roses belong not only in flower beds and bouquets, but also in botany, evolutionary biology, horticulture, and cultural history.


  • Andrew Roberts, Th Gladis, H. Brumme, (2008): DNA amounts of roses (Rosa L.) and their use in attributing ploidy levels. Plant cell reports. 28. 61-71. 10.1007/s00299-008-0615-9.
  • L. Hibrand Saint-Oyant, T. Ruttink, L. Hamama, I. Kirov, D. Lakhwani, N. N. Zhou, P. M. Bourke, N. Daccord, L. Leus, D. Schulz, H. Van de Geest, T. Hesselink, K. Van Laere, K. Debray, S. Balzergue, T. Thouroude, A. Chastellier, J. Jeauffre, L. Voisine, S. Gaillard, T. J. A. Borm, P. Arens, R. E. Voorrips, C. Maliepaard, E. Neu, M. Linde5, M. C. Le Paslier, A. Bérard, R. Bounon, J. Clotault, N. Choisne, H. Quesneville, K. Kawamura, S. Aubourg, S. Sakr, M. J. M. Smulders, E. Schijlen, E. Bucher, T. Debener, J. De Riek, F. Foucher: A high-quality genome sequence of Rosa chinensis to elucidate ornamental traits. Nature Plants 4, 473–484 (2018). https://doi.org/10.1038/s41477-018-0166-1
  • Hristina Nunes, Marcel Graca Miguel, M. G. (2017): Rosa damascena essential oils: a brief review about chemical composition and biological properties. Trends in Phytochemical Research, 1(3), 111-128
  • Smulders et al., 2019; Zhou et al., 2024; Cheng et al., 2025; Zhang et al., 2026
  • Ningning Zhou, Fabienne Simonneau, Tatiana Thouroude, Laurence Hibrand-Saint Oyant, Fabrice Foucher: Morphological studies of rose prickles provide new insights. Hortic Res. 2021 Sep 23;8(1):221. doi: 10.1038/s41438-021-00689-7. PMID: 34556626; PMCID: PMC8460668


TOP

Všetky

Južná Morava, Krajina, Česko, Fotografie

Južná Morava, kraj slnka a pohostinnosti

Hits: 145

je považovaná za jeden z najkrajších a najbohatších regiónov krajiny, ktorý spája prírodné krásy, bohatú históriu, víno a kultúru. Je to najteplejšia a najúrodnejšia oblasť Českej republiky, s dobre vyvinutou poľnohospodárskou krajinou a ideálnymi podmienkami na pestovanie viniča. Nachádzajú sa tu najstaršie archeologické na území dnešného Česka, s dôkazmi ľudských aktivít už od praveku (visitczechia.com). Víno patrí k neodmysliteľnej identite Južnej Moravy, približne 96 % všetkých viníc v Česku je na južnej Morave. Víno sa tu pestuje už od čias Keltov (traveliv.sk). Najznámejša je Mikulovská vinohradnícka oblasť (Wikipedia).Víno sa tu slávi aj prostredníctvom festivalov a vinárskych podujatí (nationalgeographic.com). Nachádza sa tu viac než 90 hradov, zámkov a kaštieľov (ccrjm.cz). Jeden z najvýznamnejších kultúrnych pokladov regiónu je Lednicko‑valtický areál, zapísaný ako do zoznamu UNESCO (south-moravia.com). Pálava je biosférickou rezerváciou s jedinečnými stepnými a lesnými ekosystémami a výhľadmi na a Novomlýnske priehrady (Wikipedia). V Moravskom krase sú tisíce jaskýň, priepasť Macocha (zapakuj.sk). Národný park Podyjí pri hraniciach s Rakúskom ponúka panenskú prírodu údolia Dyje (amazingczechia.com).

Žije tu približne 1,18 milióna obyvateľov, susedí so Slovenskom a Rakúskom. Viac než 60 % územia tvorí poľnohospodárska pôda. Pri Slavkove sa odohrala jedna z najkrvavejších napoleonských bitiek (businessinfo.cz). Južná je známa ako kraj slnka a pohostinnosti – miestni , tradičné jedlá a tvoria silnú súčasť miestnej identity (travelking.sk). Gastronómia je spätá s nielen s vínom, ale aj lokálnymi dobrotami a tradičnými pivnicami (traveliv.sk). Hustopeče sú známe najväčšími mandľovými sadmi v strednej Európe. Južná Morava je rajom pre cyklistov a kolobežkárov, terén je zvyčajne rovinatý a dobre označený (Eva Prcinová). Ja chodím na južnú Moravu často a prešiel som ju krížom krážom, v rôznych obdobiach. Najviac sa mi páči kyjovský kraj, ktorý je pre svoj osobitý reliéf označovaný aj ako Moravské Toskánsko.


South Moravia is considered one of the most beautiful and richest regions of the country, combining natural beauty, rich history, wine, and culture. It is the warmest and most fertile area of the Czech Republic, with a well-developed agricultural landscape and ideal conditions for growing grapevines. The oldest archaeological traces of settlement in what is now Czechia have been found here, with evidence of human activity dating back to prehistoric times (visitczechia.com). Wine is an inseparable part of South Moravia’s identity, with approximately 90% of all Czech vineyards located in this region. Viticulture has been practiced here since the time of the Celts (traveliv.sk). The most famous wine-growing area is the Mikulov Wine Subregion (Wikipedia). Wine is also celebrated through numerous festivals and wine-related events (nationalgeographic.com). More than 90 castles, châteaux, and manor houses can be found here (ccrjm.cz). One of the region’s greatest cultural treasures is the Lednice–Valtice Cultural Landscape, listed as a UNESCO World Heritage Site (south-moravia.com). Pálava is a biosphere reserve with unique steppe and forest ecosystems and panoramic views of vineyards and the Nové Mlýny reservoirs (Wikipedia). The Moravian Karst is home to thousands of caves, including the Macocha Abyss (zapakuj.sk). The Podyjí National Park on the Austrian border offers pristine nature in the valley of the Dyje River (amazingczechia.com).

About 1.18 million people live here, and the region borders Slovakia and Austria. More than 60% of the territory is agricultural land. One of the  bloodiest Napoleonic battles took place near Slavkov (Austerlitz) (businessinfo.cz). South Moravia is known as a land of sunshine and hospitality – local people, traditional dishes, and folklore form a strong part of the region’s identity (travelking.sk). Gastronomy is linked not only to wine, but also to local delicacies and traditional wine cellars (traveliv.sk). Hustopeče is famous for having the largest almond orchards in Central Europe. South Moravia is a paradise for cyclists and scooter riders – the terrain is usually flat and well marked (Eva Prcinová). I visit South Moravia often and have traveled across it in many directions and seasons. What I like most is the Kyjov region, which, due to its distinctive landscape, is also referred to as “Moravian Tuscany.”


Südmähren gilt als eine der schönsten und wohlhabendsten Regionen des Landes, in der sich Naturschönheiten, reiche Geschichte, Wein und Kultur vereinen. Es ist die wärmste und fruchtbarste Region der Tschechischen Republik mit einer gut entwickelten Agrarlandschaft und idealen Bedingungen für den Weinbau. Hier befinden sich die ältesten archäologischen Siedlungsspuren auf dem Gebiet des heutigen Tschechiens, mit Nachweisen menschlicher Aktivitäten bereits aus der Urgeschichte (visitczechia.com). Wein ist ein untrennbarer Bestandteil der Identität Südmährens – rund 96 % aller Weinberge in Tschechien liegen in dieser Region. Der Weinbau wird hier seit der Zeit der Kelten betrieben (traveliv.sk). Am bekanntesten ist das Weinbaugebiet Mikulov (Wikipedia). Der Wein wird hier auch durch zahlreiche Festivals und Weinveranstaltungen gefeiert (nationalgeographic.com). In der Region befinden sich mehr als 90 Burgen, Schlösser und Herrensitze (ccrjm.cz). Einer der bedeutendsten kulturellen Schätze ist die Kulturlandschaft Lednice–Valtice, die zum UNESCO-Weltkulturerbe gehört (south-moravia.com). Pálava ist ein Biosphärenreservat mit einzigartigen Steppen- und Waldökosystemen sowie Ausblicken auf die Weinberge und die Stauseen von Nové Mlýny (Wikipedia). Im Mährischen Karst gibt es Tausende von Höhlen, darunter auch die Macocha-Schlucht (zapakuj.sk). Der Nationalpark Podyjí an der Grenze zu Österreich bietet unberührte Natur im Tal der Thaya (Dyje) (amazingczechia.com).

Hier leben etwa 1,18 Millionen Menschen, und die Region grenzt an die Slowakei und Österreich. Mehr als 60 % der Fläche bestehen aus landwirtschaftlichen Nutzflächen. Bei Slavkov (Austerlitz) fand eine der blutigsten napoleonischen Schlachten statt (businessinfo.cz). Südmähren ist als Land der Sonne und Gastfreundschaft bekannt – die Einheimischen, die traditionelle Küche und die Folklore bilden einen wichtigen Teil der regionalen Identität (travelking.sk). Die Gastronomie ist nicht nur mit Wein, sondern auch mit regionalen Spezialitäten und traditionellen Weinkellern verbunden (traveliv.sk). Hustopeče ist bekannt für die größten Mandelplantagen in Mitteleuropa. Südmähren ist ein Paradies für Radfahrer und Rollerfahrer – das Gelände ist meist flach und gut ausgeschildert (Eva Prcinová). Ich reise häufig nach Südmähren und habe die Region kreuz und quer zu verschiedenen Jahreszeiten durchquert. Am meisten gefällt mir die Region Kyjov, die wegen ihres besonderen Reliefs auch als „Mährische Toskana“ bezeichnet wird.


Jižní Morava je považována za jeden z nejkrásnějších a nejbohatších regionů země, který spojuje přírodní krásy, bohatou historii, víno a kulturu. Je to nejteplejší a nejúrodnější oblast České republiky s dobře rozvinutou zemědělskou krajinou a ideálními podmínkami pro pěstování vinné révy. Nacházejí se zde nejstarší archeologické stopy osídlení na území dnešního Česka, s důkazy lidské činnosti již od pravěku (visitczechia.com). Víno je neoddělitelnou součástí identity Jižní Moravy – přibližně 96 % všech vinic v Česku se nachází právě zde. Vinařství se tu provozuje již od dob Keltů (traveliv.sk). Nejznámější je Mikulovská vinařská podoblast (Wikipedia). Víno se zde slaví také prostřednictvím festivalů a vinařských akcí (nationalgeographic.com). Nachází se zde více než 90 hradů, zámků a zámečků (ccrjm.cz). Jedním z nejvýznamnějších kulturních pokladů regionu je Lednicko-valtický areál zapsaný na seznamu UNESCO (south-moravia.com). Pálava je biosférickou rezervací s jedinečnými stepními a lesními a výhledy na vinice a Novomlýnské (Wikipedia). V Moravském krasu se nacházejí tisíce jeskyní včetně propasti Macocha (zapakuj.sk). Národní park Podyjí u hranic s Rakouskem nabízí nedotčenou přírodu údolí řeky Dyje (amazingczechia.com).

Žije zde přibližně 1,18 milionu obyvatel a region sousedí se Slovenskem a Rakouskem. Více než 60 % území tvoří zemědělská půda. U Slavkova (Austerlitz) se odehrála jedna z nejkrvavějších napoleonských bitev (businessinfo.cz). Jižní Morava je známá jako kraj slunce a pohostinnosti – místní lidé, tradiční jídla a folklor tvoří silnou součást místní identity (travelking.sk). Gastronomie je spjata nejen s vínem, ale i s místními specialitami a tradičními vinnými sklepy (traveliv.sk). Hustopeče jsou známé největšími mandloňovými sady ve střední Evropě. Jižní Morava je rájem pro cyklisty a koloběžkáře – terén je obvykle rovinatý a dobře značený (Eva Prcinová). Na Jižní Moravu jezdím často a procestoval jsem ji křížem krážem v různých obdobích. Nejvíce se mi líbí Kyjovsko, které je pro svůj osobitý reliéf označováno také jako „Moravské Toskánsko“.


Niektoré nosné príspevky z južnej Moravy


TOP

 
 
 
 

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Lekná – starodávne rastliny

Hits: 118

predstavujú jednu z najstarších línií kvitnúcich rastlín, čo z nich robí dôležitý model pre štúdium evolúcie kvetov a prechod medzi primitívnymi a pokročilejšími krytosemennými rastlinami (Kerry A. Ford et all). Lekná sú typické hydrofyty s plávajúcimi listami, sú adaptované redukciou mechanických pletív, vysokým obsahom parenchýmu, schopnosťou tolerovať hypoxické sedimenty. Fotosyntéza prebieha primárne v listoch na hladine. Rozmnožuje sa entomofíliou – prostredníctvom chrobákov, múch, včiel. Je u nich častoá protogýnia – najprv dozrieva blizna, potom peľ, čím sa eliminuje možné samoopelenie. Lekná stabilizujú sedimenty, poskytuje poskytuje mikrohabitaty. Majú význam v trofických reťazcoch. 

Lekná – rody Nymphaea a Nuphar medzi močiarne rastliny s plávajúcimi listami a nápadnými kvetmi. Poskytujú ekologické služby – tieň a úkryt pre (gardenersworld.com). Sú ohrozené v dôsledku poškodzovania biotopov a znečistenia (Wikipedia). Odlesňovanie, odvodňovanie močiarov, regulácia riek či výstavba hrádzí ohrozuje lekná. Eutrofizácia môže viesť k nadmernému rastu rias a siníc, ktoré zahusťujú a pokrývajú plávajúce lekna. Chemické znečistenie priamo poškodzuje alebo znižuje kvalitu . Svoje vykoná indrodukcia nepôvodných druhov lekien. Klimatické zmeny, výrazné zmeny teplôt a výšky vodných hladín narúšajú vývoj kvitnutia a rozmnožovania lekien (Wikipedia).

V strednej Európe sú bežné druhy: Nymphaea alba, Nuphar lutea, Nymphaea candida a Nuphar pumila. Lekná patria do čeľade Nymphaeaceae. Rod Nymphaea má vyše 50 druhov, z iných druhov treba spomenúť Nymphoides peltata (Wikipedia). V trópoch sa vyskytuje Nymphaea lotus a Nymphaea japonica. Lekná sa vyznačujú podzemným rhizómom, z ktorého vyrastajú a listy (Wikipedia). Prezimujú práve v podobe rhizómu – podzemku. Na z vyvíjajúcich sa rhizómových púčikov vyrastajú nové listy a kvetné stonky. Výhonky pritom vytvárajú jemné až robustné listy, ktoré sa postupne plavia na hladine. Po odkvitnutí sa vytvára vodná tobolka s plávajúcimi semienkami, ktoré sa vo vode rozširujú.

Lekná sa môžu rozmnožovať aj vegetatívne rhizómani delením. Obľubujú stojaté alebo len mierne tečúce sladké vody. Typické sú pre jazerá, tône, staré ramená, tečúce pomalé kanály aj so stabilnou hladinou. Uprednostňujú hlbšiu vodu, optimálna hĺbka je 0,7 – 2,5 m (gardenersworld.com). Vyhovuje im dostatok slnečného žiarenia a teplá . Potrebujú minimálne 4 – 6 hodín priameho slnka denne (upjs.sk). Substrát musí byť bohatý na živiny. pH vody je ideálne mierne kyslé až zásadité, okolo 6 – 7. Stabilné chemické podmienky, bez prudkých kolísaní prispievajú k hojnému kvitnutiu. Menším druhom Nymphaea candida, Nymphaea pumila vyhovuje chladnejšia voda a vyššia nadmorská výška (pfaf.org).

Nymphaea alba sa vyskytuje v celej Európe, v časti severnej Afriky aj v Ázii od Blízkeho východu až po západné Himaláje (kew.org). Nuphar lutea sa vyskytuje od Atlantiku cez Európu do Sibíri a severnej Afriky. Mimo prirodzený areál sa lekná vysádzali ako okrasná zeleň a rozšírili sa do Severnej Ameriky a Oceánie. Nymphaea alba a Nuphar lutea sú v strednej Európe pôvodné druhy. Vyskytujú sa najmä v nížinách – v Podunajskej a Východoslovenskej nížine a v povodiach stredných riek (Wikipedia). Nymphaea candida a Nymphaea pumila sú na Slovensku veľmi vzácne, resp. známe historicky (kew.org).

Lekná sa objavovali v kultúrach mnohých civilizácií. Nymphaea alba malo významný duchovný a liečivý charakter v starovekom Egypte (Wikipedia). V európskej tradícii sú lekná symbolom čistoty a nevinnosti. Kultivar Nymphaea alba rosea – červené lekno z Fagertärnu – bolo dokonca takmer vyhubené kvôli zberu (Wikipedia). Červené listy žltého lekna sú heraldickým symbolom Frízie (Holandsko) a dokonca sa motív lekna objavuje v katedrálnej architektúre (Bristol, Westminster) (Wikipedia).

Listy lekien tlmia a tým regulujú teplotu vody, zároveň poskytnú úkryt obojživelníkom, rybám i hmyzu. Niektoré druhy lekna majú gastronomický význam, napr. hľuzy a semená sú jedlé. Extrakty z lekna sa tradične využívali v ľudovom liečiteľstve, majú sedatívne či mierne halucinogénne účinky (gardenersworld.com).

Druhy v galérii (9)


Water lilies represent one of the oldest lineages of flowering plants, making them an important model for studying the evolution of flowers and the transition between primitive and more advanced angiosperms (Kerry A. Ford et al.). Water lilies are typical hydrophytes with floating leaves, adapted through the reduction of mechanical tissues, a high proportion of parenchyma, and the ability to tolerate hypoxic sediments. Photosynthesis takes place primarily in leaves floating on the water surface.

They reproduce through entomophily, involving beetles, flies, and bees. Protogyny is common – the stigma matures before the pollen, which reduces the likelihood of self-pollination. Water lilies stabilize sediments and provide microhabitats, playing an important role in food chains.

Water lilies – genera Nymphaea and Nuphar – are aquatic plants with floating leaves and conspicuous flowers. They provide ecological services such as shading and shelter for aquatic organisms (gardenersworld.com). They are threatened by habitat degradation and pollution (Wikipedia). Deforestation, wetland drainage, river regulation, and dam construction all negatively affect water lilies. Eutrophication can lead to excessive growth of algae and cyanobacteria, which thicken water bodies and cover floating leaves. Chemical pollution directly damages plants or reduces water quality. The introduction of non-native species also contributes to their decline. Climate change, including fluctuations in temperature and water levels, disrupts flowering and reproduction cycles (Wikipedia).

In Central Europe, common species include Nymphaea alba, Nuphar lutea, Nymphaea candida, and Nuphar pumila. Water lilies belong to the family Nymphaeaceae. The genus Nymphaea contains more than 50 species, and related taxa include Nymphoides peltata (Wikipedia). In tropical regions, species such as Nymphaea lotus and Nymphaea japonica occur.

Water lilies are characterized by an underground rhizome from which roots and leaves emerge (Wikipedia). They overwinter in the form of this rhizome. In spring, new leaves and flowering stems develop from rhizome buds. The shoots produce leaves that gradually float to the surface. After flowering, a water fruit develops containing floating seeds that disperse through water.

Water lilies can also reproduce vegetatively by rhizome division. They prefer standing or slowly flowing freshwater habitats such as lakes, pools, oxbow lakes, slow channels, and ponds with stable water levels. They favor deeper water, with an optimal depth of approximately 0.7–2.5 m (gardenersworld.com). They require sufficient sunlight and warm water, with at least 4–6 hours of direct sunlight daily (upjs.sk). The substrate should be nutrient-rich. The optimal water pH is slightly acidic to neutral, around 6–7. Stable chemical conditions without abrupt fluctuations support abundant flowering. Smaller species such as Nymphaea candida and Nymphaea pumila prefer cooler water and higher altitudes (pfaf.org).

Nymphaea alba occurs throughout Europe, parts of North Africa, and Asia from the Middle East to the western Himalayas (kew.org). Nuphar lutea is distributed from the Atlantic across Europe to Siberia and North Africa. Outside their native range, water lilies have been introduced as ornamental plants and have spread to North America and Oceania. Nymphaea alba and Nuphar lutea are native species in Central Europe, occurring mainly in lowland areas such as the Danubian and Eastern Slovak Lowlands and in river basins (Wikipedia). Nymphaea candida and Nymphaea pumila are very rare or historically recorded in Slovakia (kew.org).

Water lilies have appeared in the cultures of many civilizations. Nymphaea alba had spiritual and medicinal significance in ancient Egypt (Wikipedia). In European tradition, water lilies symbolize purity and innocence. The cultivar Nymphaea alba ‘rosea‘ – the red water lily from Fagertärn – was nearly exterminated due to overcollection (Wikipedia). The red leaves of the yellow water lily are a heraldic symbol of Friesland (Netherlands), and water lily motifs appear in cathedral architecture (Bristol, Westminster) (Wikipedia).

Water lily leaves reduce light penetration and regulate water temperature while providing shelter for amphibians, fish, and insects. Some species have gastronomic value, as their tubers and seeds are edible. Extracts from water lilies have traditionally been used in folk medicine and may have sedative or mildly hallucinogenic effects (gardenersworld.com).


  • Kerry A. Ford, Paul D. Champion: Flora of New Zealand: Seed Plants. Fascicle 5 – Nymphaeales


TOP

Všetky

 
 
 

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Močiarne rastliny – evolučne špecializovaná skupina rastlín

Hits: 208

Močiarne predstavujú evolučne špecializovanú skupinu rastlín s komplexnými anatomickými, morfologickými a fyziologickými adaptáciami na hypoxické prostredie. Ich schopnosť tolerovať anaeróbne podmienky, modifikovať vnútornú štruktúru pletív a efektívne regulovať metabolické procesy umožňuje ich úspešnú existenciu v extrémnych ekologických podmienkach.

Močiarne rastliny sú rastliny prispôsobené životu v prostredí s trvalo alebo periodicky zaplavenou pôdou. Rastú v močiaroch, bažinách, rašeliniskách a na brehoch vodných tokov. Tieto sa označujú ako mokrade a medzi najvýznamnejšie sveta z hľadiska biodiverzity a regulácie v krajine (ramsar.org). Rastliny v mokradiach musia čeliť nedostatku kyslíka v pôde. Mnohé druhy si preto vyvinuli špeciálne vzdušné pletivá – aerenchým, ktorý umožňuje transport kyslíka z nadzemných častí ku koreňom (Campbell N. A. et al., 2017). Aerenchým je parenchymatické pletivo s rozsiahlymi intercelulárnymi priestormi. To zabezpečuje vnútornú aeráciu rastliny, transport kyslíka z listov do koreňov a zároveň odvádzanie oxidu uhličitého a metánu s podzemných častí rastliny (Taiz L., Zeiger E., Möller I. M., Murphy A. 2015). Vznikať môže rozostupom buniek – schizogénne, alebo rozpadom buniek v dôsledku hypoxie – lyzogénne (Larcher W., 2003). Aerenchým patrí medzi hlavné adaptácie močiarnych rastlín patria: vyvinuté vzdušné pletivá – aerenchým, plytký alebo rozkonárený koreňový systém (Campbell N. A. et al., 2017), tolerancia voči zaplaveniu a nízkemu obsahu kyslíka (ramsar.org), schopnosť získavať živiny alternatívnym spôsobom (Juniper B. E., Robins R. J., Joel D. M., 1989).

Zlepšujú kvalitu vody zachytávaním znečisťujúcich látok (ramsar.org), znižujú riziko povodní tým, že zadržiavajú vodu (Wetlands and climate change). Poskytujú životný priestor mnohým druhom organizmov (britannica.com), prispievajú k viazaniu uhlíka a regulácii klímy. Mokrade patria medzi najohrozenejšie ekosystémy, najmä v dôsledku odvodňovania, poľnohospodárstva a urbanizácie (Wetlands and climate change). Podľa vzťahu k vode sa močiarne rastliny delia na helofyty, ktoré sú zakorenené v bahne, nadzemné časti vyrastajú nad hladinu, napr. trstina, pálka (britannica.com), hydrofyty rastúce vo vode, čiastočne alebo úplne ponorené, napr. lekno (Campbell N. A. et al., 2017), hygrofyty sú rastliny vyžadujúce veľmi vlhké prostredie, ale nie trvalé zaplavenie (Larcher W, 2003).

Podmáčané pôdy sú charakteristické hypoxickými až anoxickými podmienkami, ktoré výrazne obmedzujú aeróbne dýchanie koreňov. Schopnosť tolerovať nedostatok kyslíka predstavuje základný adaptačný mechanizmus tejto rastlín (Taiz L., Zeiger E., Möller I. M., Murphy A. 2015). močiarnych rastlín sú často redukované, plytké alebo adventívne. V anaeróbnom prostredí dochádza k inhibícii rastu koreňových vláskov a k zníženiu intenzity mitochondriálneho dýchania (Larcher W., 2003). Niektoré druhy vytvárajú pneumatofóry alebo vzdušné korene (častejšie u drevín rastúcich v zaplavovaných oblastiach). Fyziologickou adaptáciou v anaeróbnych podmienkach prechádzajú bunky koreňov na anaeróbny metabolizmus (fermentáciu), pri ktorej vzniká etanol alebo laktát ako vedľajší produkt (Taiz L., Zeiger E., Möller I. M., Murphy A. 2015). Dlhodobá tolerancia voči hypoxii je spojená so zvýšenou aktivitou enzýmov, ako je alkoholdehydrogenáza. Niektoré druhy vykazujú schopnosť regulovať priepustnosť koreňových membrán a obmedzovať vstup toxických redukovaných látok, ktoré vznikajú v anaeróbnej pôde (Taiz L., Zeiger E., Möller I. M., Murphy A. 2015). Morfologickou adaptáciou sú predĺžené internódiá umožňujúce dosiahnuť nad hladinu vody, duté alebo pružné stonky, redukované mechanické pletivá, veľká listová plocha u emerzných druhov. U hydrofytov je častá redukcia kutikuly a prieduchov, keďže príjem plynov môže prebiehať priamo cez povrch rastliny (britannica.com).

Druhy (11)

  1. Nymphaea alba
  2. Nymphaea ampla
  3. Nymphaea candida
  4. Nymphaea lotus
  5. Nymphaea mexicana
  6. Nymphaea nouchali
  7. Nymphaea odorata
  8. Nymphaea pubescens
  9. Nymphaea rubra
  10. Nymphoides peltata
  11. Victoria amazonica

  • Campbell, N. A. et al. (2017). Biology. 11th ed. Pearson Education.
  • Juniper, B. E., Robins, R. J., Joel, D. M. (1989). The Carnivorous Plants. Academic Press.
  • Larcher W., 2003. Physiological Plant Ecology. Springer.
  • Taiz L., Zeiger E., Möller I. M., Murphy A. 2015: Plant Physiology and Development, 6th ed. Sinauer Associates.
  • Ramsar Convention on Wetlands. What are wetlands? Dostupné online.
  • Wetlands and climate change. International Union for Conservation of Nature.
  • Mitsch William J., James Gosselink G. 2015: Wetlands. 5th Edition, John Wiley & Sons, Inc., Hoboken

Marsh plants represent an evolutionarily specialized group of plants with complex anatomical, morphological, and physiological adaptations to hypoxic environments. Their capacity to tolerate anaerobic conditions, modify internal tissue structure, and efficiently regulate metabolic processes enables their successful survival in extreme ecological conditions.

Marsh plants are plants adapted to life in environments with permanently or periodically waterlogged soils. They grow in marshes, swamps, peatlands, and along the banks of watercourses. These habitats are referred to as wetlands and rank among the most important ecosystems worldwide in terms of biodiversity and water regulation within the landscape. Plants in wetlands must cope with oxygen deficiency in the soil. Many species have therefore developed specialized air tissues – aerenchyma – which enables the transport of oxygen from aerial parts to the roots. Aerenchyma is a type of parenchymatous tissue with extensive intercellular spaces. It ensures internal aeration of the plant, the transport of oxygen from leaves to roots, and the removal of carbon dioxide and methane from underground plant parts. It may form either by cell separation (schizogenous formation) or by cell disintegration as a result of hypoxia (lysigenous formation). Among the principal adaptations of marsh plants are well-developed air tissues (aerenchyma), a shallow or highly branched root system, tolerance to flooding and low oxygen availability, and the ability to acquire nutrients through alternative mechanisms.

Wetland plants improve water quality by trapping pollutants, reduce flood risk through water retention, provide habitat for numerous species of organisms, and contribute to carbon sequestration and climate regulation. Wetlands are among the most threatened ecosystems, primarily due to drainage, agriculture, and urbanization. According to their relationship to water, marsh plants are divided into helophytes, which are rooted in mud with their aerial parts emerging above the water surface (e.g., reed, cattail); hydrophytes, which grow in water and are partially or completely submerged (e.g., water lily); and hygrophytes, which require very moist environments but not permanent flooding. Waterlogged soils are characterized by hypoxic to anoxic conditions that significantly limit aerobic root respiration. The ability to tolerate oxygen deficiency represents a fundamental adaptive mechanism of this plant group. The roots of marsh plants are often reduced, shallow, or adventitious. In anaerobic environments, root hair growth is inhibited and mitochondrial respiration decreases. Some species develop pneumatophores or aerial roots (more common in woody species growing in flooded areas).

As a physiological adaptation to anaerobic conditions, root cells switch to anaerobic metabolism (fermentation), producing ethanol or lactate as by-products. Long-term hypoxia tolerance is associated with increased activity of enzymes such as alcohol dehydrogenase. Certain species are capable of regulating root membrane permeability and limiting the uptake of toxic reduced compounds formed in anaerobic soils. Morphological adaptations include elongated internodes enabling plants to reach above the water surface, hollow or flexible stems, reduced mechanical tissues, and a large leaf area in emergent species. In hydrophytes, reduction of the cuticle and stomata is common, as gas exchange may occur directly across the plant surface.


TOP

Všetky

Malé Karpaty, Krajina, Slovensko, Príroda, Rastliny, Organizmy, Fotografie

Sandberg – svedok minulosti, klenot súčasnosti

Hits: 9606

je súčasťou Devínskej Kobyly. Mnohí Bratislavčania chodia často na Sandberg. Z Devínskej Novej Vsi je to naozaj na skok.

Sandberg je mladotreťohorná paleontologická lokalita európskeho významu. Bola odkrytá lomom na ťažbu piesku. Tvoria ho zvyšky treťohorného mora, ktoré sa rozprestieralo vo Viedenskej panve. Na jurské a spodnokriedové vápence spred 160 – 180 miliónov rokov, boli pri mohutnom zdvihnutí mora pre 14 – 16 miliónmi rokov, vodorovne uložené piesky s vložkami štrkopieskov, pieskovce a brekcie. V pieskovej stene sú viditeľné vodorovné lavice odolnejšieho pieskovca a litotamniového vápenca. Na svahoch a na úpätí sú mohutné balvany z pieskovca a litotamniového vápenca, ktoré tu ostali po poslednom komorovom odstrele. Našlo sa tu okolo 300 druhov skamenelín ulitníkov, lastúrnikov, ježoviek, hubiek, dierkavcov a väčších morských a suchozemských živočíchov. Najznámejšie sú nálezy zubov žralokov a kostnatých rýb, stavca veľryby, pozostatkov korytnačiek, opíc, tuleňa, nosorožca srstnatého, jaskynného medveďa a vtákov. V súčasnej flóre sú zastúpené viaceré ohrozené a chránené pieskomilné druhy ako napr. Peucedanum arenarium, Minuartia glaucina, Gypsophila paniculata (Informačná tabuľa). Vek najstarších geologických vrstiev je viac ako 100 miliónov rokov. V období treťohôr bol Sandberg striedavo morským dnom, útesom, či súčasťou pobrežného ostrovného systému (devinskakobyla.sk). Sandberg sa nachádza na západných svahoch Devínskej Kobyly, je súčasťou národnej prírodnej rezervácie (slovakia.travel).

Kedysi sa tu ťažil piesok, k prístavu na rieke sa dopravoval nadzemnou lanovkou. V treťohorách, pred 14 – 16 miliónmi rokov sa na tomto území rozprestieralo more (panorama.sk). Ako už aj názov napovedá, Sandberg je tvorený pieskami, pieskovcami, litotamniovým, lumachelovými a piesčitými vápencami a brekciami a piesčitými ílovcami. Z geologického hľadiska sú tieto horniny usadené len krátku dobu, preto sú len málo spevnené. Aj vďaka tomu je Sandberg svetoznáma lokalita neogénnych skamenelín. Našlo sa tu viac ako 300 druhov skamenelých organizmov. Napr. lastúrniky, červy, hubky, ustrice, ulitníky, ježovky, machovky, dierkavce, žraloky, tulene, a samozrejme . Našiel sa tu dokonca stavec veľryby Mesocetus hungaricus. Sandberg bol aj morským dnom 60 metrov hlbokého mora, aj plážou, útesom, či pevninou. Splavené sem boli hlavne zo severných svahov zvyšky organizmov príbuzné dnešným nosorožcom, antilopám, psovitým šelmám, mastodontov a deinoteriov. Významné sú nálezy fragmentov opice Pliopithecus antiguus a Sivapithecus darwini, ktoré sa pokladajú za predkov dnešných indických gibonov. Našli sa tu aj zuby Dryopiteka, ktorý sa zaraďuje ku predchodcom dnešných ľudoopov (devinska.sk). Morské organizmy, ktoré sa tu našli ako fosílie pochádzali spred 14 – 16 miliónov rokov (sazp.sk). Našiel sa tu aj stavec chrbtice treťohornej veľryby, ktorý objavili Albína Brunovského (Vodička). Ohromujúci je nález takmer celého panciera korytnačky (panorama.sk). Morské usadeniny vytvorili pieskovcové vrstvy, ktoré sú dnes odkryté v podobe žltých stien bývalého pieskovca (slovakia.travel).

Vďaka teplomilným a suchomilným podmienkam sa tu vyskytuje množstvo vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Medzi najvýznamnejšie rôzne druhy orchideí a teplomilného hmyzu (ibot.sav.sk). Na Sandbergu prebieha voľné pasenie, výhodou je že si zvieratá sami vyberajú potravu, nevznikajú tak intenzívne spasené plochy, ale pestrá mozaika. Takáto extenzívna pastva je predpokladom pre obnovu a zachovanie biodiverzity. Potláča sa zarastanie územia drevinami – zalesňovaniu, čo je v tomto prípade žiadúce. Umožňuje sa tak návrat lesostepných spoločenstiev a vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Zvieratá prirodzene roznášajú semená rastlín. Podporuje sa tým špecifické , ktoré viazané na takéto podmienky. Narúšanie povrchu pôdy napomáha klíčeniu vzácnych druhov rastlín, resp. vytvárajú sa tak vhodné podmienky pre . Súčasťou je zoologický a botanický monitoring, pri ktorom sa sleduje vplyv pastvy na vybrané druhy (Informačná tabuľa).

Zoznam druhov (25)

  1. Adonis vernalis
  2. Anemone ranunculoides
  3. Artemisia campestris
  4. Aster alpinus
  5. Aurinia saxatilis
  6. Capsella bursa-pastoris
  7. Carlina vulgaris
  8. Euphorbia cyparissias
  9. Galanthus nivalis
  10. Globularia vulgaris
  11. Hepatica nobilis
  12. Hyssopus cretaceus
  13. Inula ensifolia
  14. Iris pumila
  15. Isopyrum thalictroides
  16. Muscari botryoides
  17. Potentilla arenaria
  18. Potentilla crantzii
  19. Prunus mahaleb
  20. Prunus spinosa
  21. Pulmonaria officinalis
  22. Pulsatilla grandis
  23. Pulsatilla pratensis
  24. Schoenus nigricans
  25. Viola hirta

Sandberg is part of Devínska Kobyla. Many residents of frequently visit Sandberg. From Devínska Nová Ves, it is just a short trip away.

Sandberg is a Late Tertiary paleontological site of European significance. It was uncovered by a sand quarry. It consists of remnants of the Tertiary sea, which once covered the Vienna Basin. On Jurassic and Lower Cretaceous limestones, which are 160 – 180 million years old, sands with layers of gravel sands, sandstones, and breccias were deposited 14 – 16 million years ago when the sea significantly rose. The sand wall contains visible horizontal layers of more resistant sandstone and lithothamnion limestone. On the slopes and at the base, large boulders of sandstone and lithothamnion limestone remain, left behind after the last chamber explosion.

Around 300 fossilized species have been discovered here, including gastropods, bivalves, sea urchins, sponges, foraminifera, and larger marine and terrestrial animals. The most famous finds include shark teeth, bony fish, a whale vertebra, remains of turtles, monkeys, seals, woolly rhinoceroses, cave bears, and birds. The current flora includes several endangered and protected psammophilous species, such as Peucedanum arenarium, Minuartia glaucina, and Gypsophila paniculata (Information board). The oldest geological layers here are over 100 million years old. During the Tertiary period, Sandberg was alternately a sea bottom, a reef, or part of a coastal island system (devinskakobyla.sk). Sandberg is located on the western slopes of Devínska Kobyla and is part of the Devínska Kobyla National Nature Reserve (slovakia.travel).

Sand was once mined here and transported via an overhead cableway to a port on the Morava River. During the Tertiary period, 14 – 16 million years ago, a sea covered this area (panorama.sk). As the name suggests, Sandberg is composed of sands, sandstones, lithothamnion, lumachelle, and sandy limestones, as well as breccias and sandy clays. Geologically, these rocks have been deposited for only a short time, so they are only slightly consolidated. This is one of the reasons why Sandberg is a world-famous site for Neogene fossils. More than 300 fossilized species have been found here, including bivalves, worms, sponges, oysters, gastropods, sea urchins, bryozoans, foraminifera, sharks, seals, and various fish. A vertebra of the whale Mesocetus hungaricus was even discovered here.

Sandberg was once the seabed of a 60-meter-deep ocean, as well as a beach, a reef, and dry land. Washed-down remains of organisms related to modern rhinos, antelopes, canines, mastodons, and deinotheriums were mainly deposited here from northern slopes. Significant discoveries include fragments of the primates Pliopithecus antiguus and Sivapithecus darwini, considered ancestors of modern Indian gibbons. Teeth of Dryopithecus were also found here, which is classified as a precursor of modern great apes (devinska.sk). Marine organisms fossilized here date back 14 – 16 million years (sazp.sk). A Tertiary whale vertebra was discovered here by children of Albín Brunovský (Vodička). An astonishing find was the nearly complete shell of a turtle (panorama.sk). Marine sediments formed sandstone layers, which are now exposed as yellow rock faces of the former sandstone quarry (slovakia.travel).

Due to its warm and dry conditions, Sandberg is home to many rare plant and animal species. The most notable include various orchids and thermophilic insects (ibot.sav.sk). Free grazing is currently taking place on Sandberg, with the advantage that animals choose their food themselves, preventing overgrazing and creating a diverse landscape. Such extensive grazing is essential for the restoration and maintenance of biodiversity. It suppresses tree overgrowth, allowing the return of forest-steppe ecosystems and rare plant and animal species. Animals also naturally disperse plant seeds, supporting specialized species adapted to these conditions. The disturbance of the soil surface helps rare plant species germinate and creates favorable conditions for insects. The process is monitored zoologically and botanically to assess the impact of grazing on selected species (Information board).


Sandberg ist Teil des Devínska Kobyla. Viele Bratislavaer besuchen Sandberg regelmäßig. Von Devínska Nová Ves ist es nur ein kurzer Weg.

Sandberg ist eine jungtertiäre paläontologische Fundstätte von europäischer Bedeutung. Sie wurde durch den Abbau von Sand freigelegt. Sie besteht aus Überresten des tertiären Meeres, das sich einst über das Wiener Becken erstreckte. Auf jurassische und unterkreidezeitliche Kalke, die 160 – 180 Millionen Jahre alt sind, wurden durch eine starke Meeresanhebung vor 14 – 16 Millionen Jahren Sandschichten mit Einlagerungen von Kies- und Sandsteinen sowie Brekzien horizontal abgelagert. In der Sandsteinwand sind sichtbare horizontale Schichten von widerstandsfähigerem Sandstein und Lithothamnienkalk. An den Hängen und am Fuß der Wand befinden sich mächtige Sandstein- und Lithothamnienkalkblöcke, die nach der letzten kammerweisen Sprengung zurückgeblieben sind.

Hier wurden etwa 300 fossile Arten entdeckt, darunter Schnecken, Muscheln, Seeigel, Schwämme, Foraminiferen und größere marine sowie terrestrische Tiere. Die bekanntesten Funde sind Haifischzähne, Knochenfische, ein Wirbel eines Wals, Überreste von Schildkröten, Affen, Robben, Wollnashörnern, Höhlenbären und Vögeln. Die heutige Flora umfasst mehrere bedrohte und geschützte sandliebende Arten, wie z. B. Peucedanum arenarium, Minuartia glaucina und Gypsophila paniculata (Informationstafel). Die ältesten geologischen Schichten hier sind über 100 Millionen Jahre alt. Während des Tertiärs war Sandberg abwechselnd Meeresboden, ein Riff oder Teil eines küstennahen Inselsystems (devinskakobyla.sk). Sandberg befindet sich an den westlichen Hängen des Devínska Kobyla und ist Teil des Nationalen Naturschutzgebiets Devínska Kobyla (slovakia.travel).

Früher wurde hier Sand abgebaut und mit einer Luftseilbahn zum Hafen an der March transportiert. Während des Tertiärs, vor 14 – 16 Millionen Jahren, erstreckte sich ein Meer über dieses Gebiet (panorama.sk). Wie der Name bereits andeutet, besteht Sandberg aus Sanden, Sandsteinen, Lithothamnien-, Lumachellen- und sandhaltigen Kalksteinen sowie Brekzien und sandigen Tonen. Aus geologischer Sicht wurden diese Gesteine nur für kurze Zeit abgelagert, sodass sie wenig verfestigt sind. Dies ist einer der Gründe, warum Sandberg als weltweit bedeutende Fundstelle für neogene Fossilien gilt. Mehr als 300 fossile Arten wurden hier gefunden, darunter Muscheln, Würmer, Schwämme, Austern, Schnecken, Seeigel, Moostierchen, Foraminiferen, Haie, Robben und verschiedene Fischarten. Sogar ein Wirbel des Wals Mesocetus hungaricus wurde hier entdeckt.

Sandberg war sowohl Meeresboden eines 60 Meter tiefen Meeres, als auch Strand, Riff und Festland. Hauptsächlich wurden von den nördlichen Hängen Überreste von Organismen verwandter heutiger Nashörner, Antilopen, Hundeartigen, Mastodonten und Deinotherien angeschwemmt. Bedeutend sind auch die Funde von Fragmenten der Primaten Pliopithecus antiguus und Sivapithecus darwini, die als Vorfahren der heutigen indischen Gibbons gelten. Zudem wurden Zähne des Dryopithecus gefunden, der als Vorfahre der heutigen Menschenaffen eingestuft wird (devinska.sk). Die hier als Fossilien gefundenen Meeresorganismen stammen aus der Zeit vor 14 – 16 Millionen Jahren (sazp.sk). Ein tertärer Walwirbel wurde von den Kindern von Albín Brunovský entdeckt (Vodička). Ein besonders beeindruckender Fund war der fast vollständige Panzer einer Schildkröte (panorama.sk). Marine Ablagerungen bildeten Sandsteinschichten, die heute als gelbe Felswände des ehemaligen Sandsteinbruchs freigelegt sind (slovakia.travel).

Aufgrund der warmen und trockenen Bedingungen ist Sandberg die Heimat vieler seltener Pflanzen- und Tierarten. Besonders hervorzuheben sind verschiedene Orchideenarten und wärmeliebende Insekten (ibot.sav.sk). Freilandbeweidung findet derzeit auf Sandberg statt, wobei die Tiere ihre Nahrung selbst wählen, was Überweidung verhindert und eine vielfältige Landschaft schafft. Diese extensive Beweidung ist entscheidend für die Wiederherstellung und Erhaltung der Biodiversität. Sie verhindert das Überwuchern durch Gehölze, wodurch die Wiederkehr von Waldsteppen-Ökosystemen und seltenen Pflanzen- sowie Tierarten ermöglicht wird. Die Tiere verteilen außerdem Pflanzensamen auf natürliche Weise, wodurch spezialisierte Arten gefördert werden, die an solche Bedingungen angepasst sind. Die Bodenstörung hilft seltenen Pflanzenarten beim Keimen und schafft günstige Bedingungen für Insekten. Der Prozess wird zoologisch und botanisch überwacht, um die Auswirkungen der Beweidung auf ausgewählte Arten zu analysieren (Informationstafel).


Sandberg a Devínska Kobyla része. Sok pozsonyi lakos rendszeresen látogatja Sandberget. Devínska Nová Vesből csak egy rövid séta.

Sandberg egy késő harmadidőszaki paleontológiai lelőhely, amely európai jelentőségű. Egykor egy homokbánya tárta fel. A harmadidőszaki tenger maradványai alkotják, amely egykor a Bécsi-medencét borította. A 160 – 180 millió éves jura és alsó kréta kori mészkövekre 14 – 16 millió évvel ezelőtt, amikor a tenger jelentősen megemelkedett, vízszintesen rakódtak le a homokrétegek kavicsos homokrétegekkel, homokkövekkel és breccsákkal. A homokkőfalban láthatók vízszintes rétegek ellenállóbb homokkőből és lithothamnium mészkőből. A lejtőkön és a lábánál nagy homokkő- és lithothamnium mészkősziklák maradtak hátra az utolsó robbantás után.

Itt körülbelül 300 fosszilis fajt fedeztek fel, köztük csigákat, kagylókat, tengeri sünöket, szivacsokat, likacsoshéjúakat és nagyobb tengeri és szárazföldi állatokat. A legismertebb leletek közé tartoznak a cápa fogai, csontos halak, egy bálna csigolyája, teknős maradványai, majmok, fókák, gyapjas orrszarvúk, barlangi medvék és madarak. A jelenlegi növényvilág számos veszélyeztetett és védett homokkedvelő fajt tartalmaz, például Peucedanum arenarium, Minuartia glaucina és Gypsophila paniculata (Információs tábla). A legidősebb geológiai rétegek több mint 100 millió évesek. A harmadidőszakban Sandberg tengerfenék, zátony vagy part menti szigetlánc része volt (devinskakobyla.sk). Sandberg a Devínska Kobyla nyugati lejtőjén található, és része a Devínska Kobyla Nemzeti Természetvédelmi Területnek (slovakia.travel).

Régen itt homokot bányásztak, amelyet egy légkábelpályán szállítottak a Morva folyó kikötőjébe. A harmadidőszakban, 14 – 16 millió évvel ezelőtt, ezen a területen egy tenger terült el (panorama.sk). Nevéhez hűen Sandberg homokból, homokkövekből, lithothamnium, lumachella és homokos mészkövekből, breccsából és homokos agyagból áll. Geológiai szempontból ezek a kőzetek csak rövid ideig rakódtak le, ezért kevésbé szilárdak. Ez az egyik oka annak, hogy Sandberg világhírű neogén fosszilis lelőhely. Több mint 300 fosszilis fajt találtak itt, köztük kagylókat, férgeket, szivacsokat, osztrigákat, csigákat, tengeri sünöket, mohatelepeseket, likacsoshéjúakat, cápákat, fókákat és különféle halakat. Itt fedezték fel egy bálna csigolyáját (Mesocetus hungaricus) is.

Sandberg egykor egy 60 méter mély tengerfenék, valamint strand, zátony és szárazföld volt. A északi lejtőkről főként orrszarvúkhoz, antilopokhoz, kutyafélékhez, masztodonokhoz és deinotheriumokhoz hasonló élőlények maradványai sodródtak ide. Fontos leletek a majmok (Pliopithecus antiguus és Sivapithecus darwini) fosszilis maradványai, amelyeket a mai indiai gibbonok őseinek tartanak. Dryopithecus fogai is előkerültek, amelyeket a mai emberszabású majmok elődeinek tekintenek (devinska.sk). A fosszilizált tengeri élőlények itt 14 – 16 millió évvel ezelőtt éltek (sazp.sk). Egy harmadidőszaki bálna csigolya is előkerült, amelyet Albín Brunovský gyermekei fedeztek fel (Vodička). Egy különösen lenyűgöző lelet egy majdnem teljes teknőspáncél volt (panorama.sk). A tengerfenék üledékei homokkőrétegeket alkottak, amelyek ma a régi homokkőbánya sárga szikláiként láthatók (slovakia.travel).

A meleg és száraz körülményeknek köszönhetően Sandberg számos ritka növény- és állatfaj otthona. Kiemelkedő jelentőségűek a különböző orchideák és szárazságtűrő rovarok (ibot.sav.sk). Szabad legeltetés folyik Sandbergen, amelynek előnye, hogy az állatok maguk választják ki a táplálékukat, így nem alakulnak ki túllegeltetett területek, hanem mozaikos tájkép jön létre. Az ilyen extenzív legeltetés kulcsfontosságú a biodiverzitás helyreállítása és fenntartása szempontjából. Megakadályozza a fás növények elburjánzását, ami lehetővé teszi a erdős-sztyepp ökoszisztémák és ritka növény- és állatfajok visszatérését. Az állatok természetes módon terjesztik a növények magvait, így támogatják az erre a környezetre specializálódott fajokat. A talaj bolygatása segíti a ritka növényfajok csírázását, valamint megfelelő élőhelyet teremt a rovarok számára. A folyamatot zoológiai és botanikai megfigyelés kíséri, hogy nyomon követhessék a legeltetés hatását a kiválasztott fajokra (Információs tábla).


:


TOP (13)


na Sandbergu (63)

na Sandbergu (17)


Waitov lom (29)

Sandberg a (29)

(27)

Sandberg ostatné (22)


Poniklece (98)

Kosatce (75)

Hlaváčiky (57)

Slivky (14)

Snežienky (7)

Ostatmá na Sandbergu (55)


na Sandbergu (37)