Stredné Považie zahŕňa okresy Trenčín, Ilava, južnú časť okresu Púchov, severnú časť okresu Myjava a časť okresu Nové Mesto nad Váhom okrem štyroch juhovýchodných obcí (slovakregion.sk).
2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie
Beckovský hrad
Beckov postavili v polovici 13. storočia na mieste neskorogotického sídliska a veľkomoravského hradiska z 9. storočia (Zdroj: Informačná tabuľa). Je postavený na 70 metrov vysokom brale (pamiatky.net). Spomína sa už v Anonymovej kronike z prelomu 12, a 13. storočia (pramen.info), pod označením Blundus (bathory.sk). Patril ku obrannému systému hradov už v časoch Veľkej Moravy (Wikipedia). Koncom 13. storočia patril Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, ktorý ho aj dal prestavať. V roku 1388 sa dostal do rúk Ctiborovcom, ktorí okrem iného postavili gotickú kaplnku a cisternu, čím sa zo strážneho hradu stalo reprezentatívne šľachtické sídlo. Opevnený hrad bol útočiskom proti Turkom. Požiar v roku 1729 zapríčinil spustnutie hradu. Beckovské hradné vápencové tvrdošové bralo vzniklo selektívnou eróziou a denudáciou vážskej nivy na styku s obalovou sériou Považského Inovca. Vzhľadom na okolitý mierne modelovaný reliéf pôsobí monumentálne. Na úpätí hradného svahu je židovský cintorín z roku 1739 – 1785 (Zdroj: Informačná tabuľa). Beckovský hrad je jedným z najkrajších hradov, ktoré som kedy videl. Je národnou kultúrnou pamiatkou.
Archeologickým výskumom bolo doložené osídlenie areálu hradu a jeho okolia už v laténskej a rímskej dobe (1. storočie pred n.l). Za čias Veľkej Moravy tu stála pevnosť, ktorú neskôr vystriedalo župné sídlo a začiatkom 13. storočia hrad s podhradím a s kostolom zasväteným sv. Štefanovi. Najstaršie listinné pramene z rokov 1208 a 1226 spomínajú osadu Blundix, ležiacu zrejme pod kráľovským hradom. Hrad – castrum Bolonduch sa v písomných prameňoch vyskytuje až po roku 1264 (Kodoňová M., 1998: Beckov, Obecný úrad Beckov). Iné historické názvy Beckova sú Blundus, Bolondoc (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave), Blundix, Blonduch, Blondich, Bolonduch, Galancz sive Beczkow (voltek.cz). V histórii sa dôležitosť beckovského hradu a podhradskej osady výraznejšie prejavila už pri dobýjaní území Slovenska starými Maďarmi, keď sa ukázalo, že pevnosť patrila iba k niekoľko málo pevnostiam, o ktoré novoprichádzajúce kmene museli urputne bojovať (Kodoňová, 1997).
Stibor dal postaviť na hrade kaplnku, na ktorej vstupnom portáli bol tympanón s erbom Stiborovcov. Je to historicky prvé použitie svetského motívu na sakrálnej stavbe. Na jej oltári bola 180 cm vysoká gotická plastika Madony, ktorá sa svojím vypracovaním vyrovnala najkrajším v Európe. Dnes je v Koryčanoch pri Morave, kde je známa ako zázračná a uzdravujúca Čierna Madona (obroda.sk).
Povesť o Beckovi vraví, že Becko bol dvorný blázon vojvodcu Ctibora za vlády kráľa Žigmunda. Znamenite zabával svojho pána a jeho hostí až mu Ctibor sľúbil, že mu splní všetko o čo požiada. Becko zo žartu ukázal na neďaleké strmé skalisko, aby mu na ňom do roka a do dňa postavil hrad. Prekrásny hrad postavil a pomenoval ho podľa svojho dvorného blázna – Beckovom. Ctibor ho od Becka vraj odkúpil za toľko zlata, koľko Becko sám vážil (blogspot.sk).
Iná legenda hovorí o tom, že Stibor, ako hradný pán, zhodil zo skaly sluhu za to, že mu sluha chrániac svoje dieťa, zabil jeho obľúbeného psa. Sluha pri páde zo skaly ešte zakričal, že sa stretnú do roka a do dňa. Presne v tom čase hradného pána uštipla do oka vretenica a on slepý spadol do priepasti (valka.cz).
Odkazy
- Ľuboslava Sedláková – Beckovský hrad pre rekonštrukciu úplne zatvorili, v Trenčíne o tom neuvažujú
- Mária Kodoňová – História hradu Beckov
- Dušan Jurčacko
- Milan Kráľ – Po Stiborovi zostal hrad, po Beckovi názov
- Hrad Beckov
- Ondrík a Veronika
- Igor Múdry
- Peter Černý – Beckovská hymna, Stanislava Kolesíková – Hymnická pieseň o Beckove, Lenka Mazalová – Beckov, Mária Nemčeková – Môj rodný, Pavol Pavlech – Beckov, Juraj Pavlík – Môj Beckov, Táňa Podhorská – Beckov, Pavol Strieženec – Domovina, Dana Obšutová – Beckov, Martina Řiháčková – Báseň o Beckove, Katarína Dedíková – Beckov, Jana Pavlovičová – O Beckove, Alexandra Lacková – Beckov, Natália Benková – Beckov, Barbora Opatová – Beckov, Nikola Jakušová – Báseň o Beckove, Veronika Martišová – Beckov, Šimon Kusenda – Báseň o Beckove, Gabriela Wilfertová – Beckov, David Wilfert – O Beckove, Natália Šprinclová – Beckov, Tereza Kolesíková – Beckov, Dominik Bandík – Beckov v obdobiach, Andrej Štefánik – Beckov, Terézia Kočiská – Dedinka, Miška Masariková – Beckov, Radoslava Čaňová – Obec Beckov, Katarína Tomášechová – Beckov, Miroslav Řiháček – O Beckove, Pavol Strieženec – Moja dedinka, Patrik Matyáš – Báseň o Beckove, Margaréta Martišová – Beckov, Anna Úradníčková – Skala vysoká, Kristína Krchnavá – Beckov, Natália Nožinová – Beckov, Simona Striežencová – Beckov, Tomáš Hazda – Beckov
- Pamiatky.net
- feudum.eu
- valka.cz
- skonline.sk
- obroda.sk
Use Facebook to Comment on this Post
2014, Časová línia, Hory, Krajina, Obce, Považské obce, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské obce, Stredné Považie
Vršatec
Vršatec sa nachádza nad Vršatským Podhradím.
Vršatské bradlá sú mohutným vápencovým masívom, viditeľné sú z veľkej vzdialenosti. Nad obcou sa nachádza aj hrad Vršatec. Už v roku 1244 sa spomína Vršatec (trencin.sk). Vršatské bradlá sú významná geologická a paleontologická lokalita. Nachádza sa tu veľké množstvo fosílii plytkého aj hlbokého jurského a kriedového mora, amonity, belemnity, ľaliovky, lastúrniky posidonia a mikrofosílie foraminifery, rádiolarie, prvoky calpionela (Morycowa, Mišík, 2005). Vyskytujú sa tu vzácne motýle: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau. chrobák Rosalia alpina (Wikipedia). Vršatské bradlá sú prírodnou rezerváciou (enviroportal.sk). Sú najvýraznejším a najvyšším skalným bradlovým hrebeňom na Slovensku (550 – 830 metrov nad morom). Vápencový masív pochádza z jury (spoznaj.eu).
Odkazy
Literatúra
Morycowa Ezbieta & Mišík Milan, 2005. Upper Jurassic shallow-watter scleractinian coral from the Pieniny Klippen Belt (Western Carpathians, Slovakia). Geologica Carpathica, october 2005, 56, 5, pp. 415- 432
Use Facebook to Comment on this Post
2014, Časová línia, Krajina, Obce, Považské obce, Slovenská krajina, Slovenské obce, Stredné Považie
Pruské
Pruské leží na pravom brehu rieky Váh v nadmorskej výške 252 metrov nad morom. Tečie cez neho Podhradský potok. Obec je od severu obklopená Bielymi Karpatmi. Súčasťou obce sú miestne časti Podvažie a Savčina. Pruské je centrálnou obcou mikroregiónu Zdroje Bielych Karpát (obecpruske.sk). Na ploche 12.93 km2 tu žije 2283 obyvateľov (Wikipedia). Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1221 (obecpruske.sk). Nachádza sa tu františkánsky kláštor, renesančný kaštieľ s anglickým parkom, pôsobil tu spisovateľ Hugolín Martin Gavlovič, rastú tu 700 ročné tisy (Viliam Cíbik). Smerom na východ v minulosti existovala neďaleko od Pruského osada Výčap, resp. Výčapy (obecpruske.sk). Obec patrila pod panstvo Vršatec (obecpruske.sk). V stredovekých listinách Pruské bývalo označované ako mestečko, ktoré malo právo konať päťkrát do roka dobytčie i výkladné jarmoky. V obci sa nachádza Kostol svätého Petra a Pavla z roku 1780 a Kaplnka svätého Juraja z roku 1642. V minulosti tu stála aj synagóga, ktorá schátrala po roku 1945 a bola zbúraná. 700 ročné tri tisy rastú vo farskej záhrade a sú chránenou kultúrnou pamiatkou (Wikipedia). Uprostred leta sa v Pruskom koná bežecké podujatie Horský kros Pruské – Vršatec (obecpruske.sk).
Odkazy