Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6198

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Obce, Považské, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie

Vršatec

Hits: 2062

Vrša­tec sa nachá­dza nad Vršat­ským Podhradím. 

Vršat­ské brad­lá sú mohut­ným vápen­co­vým masí­vom, vidi­teľ­né sú z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Nad obcou sa nachá­dza aj hrad Vrša­tec. Už v roku 1244 sa spo­mí­na Vrša­tec (tren​cin​.sk). Vršat­ské brad­lá sú význam­ná geolo­gic­ká a pale­on­to­lo­gic­ká loka­li­ta. Nachá­dza sa tu veľ­ké množ­stvo fosí­lii plyt­ké­ho aj hlbo­ké­ho jur­ské­ho a krie­do­vé­ho mora, amo­ni­ty, belem­ni­ty, ľali­ov­ky, las­túr­ni­ky posi­do­nia a mik­ro­fo­sí­lie fora­mi­ni­fe­ryrádi­ola­rie, prvo­ky cal­pi­one­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne motý­le: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau. chro­bák Rosa­lia alpi­na (Wiki­pe­dia). Vršat­ské brad­lá sú prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (envi​ro​por​tal​.sk). Sú naj­vý­raz­nej­ším a naj­vyš­ším skal­ným brad­lo­vým hre­be­ňom na Slo­ven­sku (550830 met­rov nad morom). Vápen­co­vý masív pochá­dza z jury (spoz​naj​.eu). Vršat­ské brad­lá sú jed­ným z naj­vý­raz­nej­ších prí­rod­ných útva­rov na Slo­ven­sku. Je súčas­ťou Bie­lych Kar­pát, týči sa nad obcou Vršat­ské Pod­hra­die a je vidi­teľ­ný z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Vršat­ské brad­lá sú súčas­ťou brad­lo­vé­ho pás­ma, kto­ré pre­chá­dza sever­ným údo­lím Váhu. Ten­to pás sa tiah­ne od Mora­vy až po východ­né Slo­ven­sko a je tvo­re­ný séri­ou vápen­co­vých a dolo­mi­tic­kých útva­rov, kto­ré vznik­li v obdo­bí jury a krie­dy. Naj­vyš­ším vrchom Vršat­ských bra­diel je Chme­ľo­vá s nad­mor­skou výš­kou 925 met­rov. Geolo­gic­ky sú brad­lá tvo­re­né pre­važ­ne czorsz­tyn­skou brad­lo­vou jed­not­kou, kto­rá pozos­tá­va z rôz­nych typov vápen­cov, vrá­ta­ne kri­no­ido­vých (ľali­ov­ko­vých), bio­herm­ných (úte­so­vých) a kal­pi­one­lo­vých vápen­cov. Tie­to hor­ni­ny sved­čia o sedi­men­tá­cii v plyt­kých moriach počas stred­nej až vrch­nej jury a spod­nej krie­dy. V oblas­ti Chme­ľo­vej sa nachá­dza­jú aj vrstvy vul­ka­nic­kých hor­nín (Wiki­pé­dia).

Naj­star­šie pozos­tat­ky prí­tom­nos­ti ľudí v tej­to loka­li­te sú z mlad­šej až nesko­rej doby kamen­nej. Našli sa tu kamen­né nástro­je na Chme­ľo­vej a v sed­le medzi Bie­lym Vrchom a Die­lom. Výraz­nej­šie osíd­le­nie je dato­va­né z nesko­rou dobou bron­zo­vou, s ľuď­mi lužic­kých popol­ni­co­vých polí. Pre­ja­vo­va­li sa poh­re­bis­ka­mi a žia­ro­vý­mi hrob­mi, nie­ke­dy pre­kry­tý­mi mohy­la­mi. Vyskyt­li sa aj sto­py síd­lis­ka. V loka­li­te Zazám­čie v oko­lí býva­lé­ho kúpa­lis­ka (Infor­mač­ná tabu­ľa). Neskor­šie osíd­le­nie už je o púchov­skej kul­tú­re. Výraz­né sto­py zane­cha­li slo­van­skí pred­ko­via, v loka­li­te Medzis­ka­lie sa našli želez­né pred­me­ty z 9. až počiat­ku 10. sto­ro­čia – kosa, kro­jid­lo, rad­li­ca, moty­ky, náko­vy, klieš­te, vrták, oboj­ruč­né nože, seke­ry. V prie­be­hu 13. sto­ro­čia sa začal sta­vať stre­do­ve­ký hrad. Už kon­com 13. sto­ro­čia sa dostal do rúk Matú­ša Čáka. Od roku 1396 pat­ril Cti­bo­ro­vi zo Cti­bo­ríc. Do záni­ku hra­du v roku 1707 vys­trie­dal mno­hých maji­te­ľov (Wiki­pe­dia). Hrad Vrša­tec bol posta­ve­ný na neprí­stup­ných vápen­co­vých ska­lách a pat­ril medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy na Slo­ven­sku. Jeho stra­te­gic­ká polo­ha mu posky­to­va­la pri­ro­dze­nú ochra­nu a umož­ňo­va­la kon­tro­lu nad dôle­ži­tý­mi obchod­ný­mi ces­ta­mi. Počas svo­jej his­tó­rie hrad vys­trie­dal via­ce­rých maji­te­ľov a v 14. sto­ro­čí bol v drž­be Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho. V roku 1708 bol hrad počas Rákóc­zi­ho povs­ta­nia zni­če­ný a odvte­dy zostal v ruinách (tren​cin​.sk).

Vršat­ské brad­lá sú domo­vom pre roz­ma­ni­tú fló­ru a fau­nu. Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov, vrá­ta­ne chrá­ne­ných dru­hov motý­ľov, ako sú jasoň čer­ve­no­oký – Par­nas­sius apol­lo, jasoň choch­lač­ko­vý – Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, vid­lo­chvost fenik­lo­vý – Papi­lio macha­on a okáň hruš­ko­vý – Aglia tau. Z chro­bá­kov je význam­ný výskyt fúza­ča alp­ské­ho – Rosa­lia alpi­na (Wiki­pé­dia). Súčas­ťou šir­šie­ho oko­lie Kri­vok­lát­ska doli­na. Nachá­dza­jú sa tu naj­se­ver­nej­šie výsky­ty tep­lo­mil­ných spo­lo­čens­tiev vzác­nych a ohro­ze­ných rast­lín a živo­čí­chov v Bie­lych Kar­pa­toch, výraz­ne odliš­ných od ostat­ných loka­lít brad­lo­vé­ho pás­ma. Napr. ľan rakús­ky, spria­dač egre­šo­vý. Okrem toho sa tu vysky­tu­jú orchi­de­je, všet­ky tri naše dru­hy pril­bo­viek, kruš­tík pre­hlia­da­ný, jazyk jele­ní, jasoň choch­lač­ko­vý, užov­ka stro­mo­vá, ďateľ bie­lo­c­hrb­tý, muchá­rik bie­lo­kr­ký. V doli­ne sa nachá­dza aj Kri­vok­lát­ska ties­ňa­va. Tam sa bol zazna­me­ný mod­rá­čik kon­zin­co­vý, mora pies­či­no­vá, hmy­zov­ník Holy­by­ho, kruš­tík drob­no­lis­tý, kruš­tík rož­ka­tý, vemen­ník zelen­kas­tý. Záver doli­ny tvo­ria tzv. Kri­vok­lát­ske lúky. Vysky­tu­je sa tu vzác­ny mra­vec Cop­to­for­mi­ca exsec­ta, päť­prs­t­ni­ca hus­to­kve­tá, kruš­tík močiar­ny, kosa­tec trá­vo­lis­tý, hadiv­ka oby­čaj­ná, bie­lo­kvet močiar­ny. Súčas­ťou Kri­vok­lát­skej doli­ny je aj Dra­čia stud­ňa, jedi­ný vodo­pád v Bie­lych Kar­pa­toch (Infor­mač­ná tabuľa).

Prvý novo­do­bý náuč­ný chod­ník bol v oko­lí Vršat­ca sprí­stup­ne­ný v 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia. Vie­dol z Vršat­ské­ho Pod­hra­dia do Čer­ve­né­ho Kame­ňa. Rekon­štru­ova­ný bol v roku 2005. Stal sa okruž­ným, využí­val exis­tu­jú­ce turis­tic­ké chod­ní­ky. Jeho súčas­ná podo­ba je dlhá asi 6 km (Infor­mač­ná tabuľa). 


Vrša­tec is loca­ted abo­ve Vršat­ské Podhradie.

The Vršat­ské Cliffs are a mas­si­ve limes­to­ne for­ma­ti­on visib­le from a gre­at dis­tan­ce. Abo­ve the vil­la­ge lies Vrša­tec Cast­le, which was first men­ti­oned in 1244 (tren​cin​.sk). The Vršat­ské Cliffs are an impor­tant geolo­gi­cal and pale­on­to­lo­gi­cal site. Nume­rous fos­sils from shal­low and deep Juras­sic and Cre­ta­ce­ous seas can be found here, inc­lu­ding ammo­ni­tes, belem­ni­tes, cri­no­ids, bival­ves (Posi­do­nia), and mic­ro­fos­sils such as fora­mi­ni­fe­ra, radi­ola­ria, and cal­pi­onel­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Rare but­terf­lies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau, and the beet­le Rosa­lia alpi­na inha­bit the area (Wiki­pe­dia). The Vršat­ské Cliffs are a natu­re reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk) and repre­sent the most pro­mi­nent and hig­hest roc­ky klip­pe rid­ge in Slo­va­kia, with ele­va­ti­ons ran­ging from 550 to 830 meters abo­ve sea level. The limes­to­ne mas­sif ori­gi­na­tes from the Juras­sic peri­od (spoz​naj​.eu). The Vršat­ské Cliffs are one of the most stri­king natu­ral for­ma­ti­ons in Slo­va­kia, for­ming part of the Whi­te Car­pat­hians. They rise abo­ve the vil­la­ge of Vršat­ské Pod­hra­die and are visib­le from afar. The cliffs are part of the Klip­pen Belt, which stret­ches through the nort­hern Váh Val­ley. This belt runs from Mora­via to eas­tern Slo­va­kia and con­sists of limes­to­ne and dolo­mi­tic for­ma­ti­ons from the Juras­sic and Cre­ta­ce­ous peri­ods. The hig­hest peak of the Vršat­ské Cliffs is Chme­ľo­vá, with an ele­va­ti­on of 925 meters. Geolo­gi­cal­ly, the cliffs are pri­ma­ri­ly part of the Czorsz­tyn klip­pe unit, com­po­sed of vari­ous types of limes­to­nes, inc­lu­ding cri­no­idal (for­med by cri­no­ids), bio­her­mal (reef), and cal­pi­onel­la limes­to­nes. The­se rocks indi­ca­te sedi­men­ta­ti­on in shal­low seas during the Midd­le to Upper Juras­sic and Lower Cre­ta­ce­ous. Vol­ca­nic rock lay­ers can also be found in the Chme­ľo­vá area (Wiki­pe­dia).

The ear­liest tra­ces of human pre­sen­ce in this area date back to the Late Sto­ne Age. Sto­ne tools were found on Chme­ľo­vá and in the sadd­le bet­we­en Bie­ly Vrch and Diel. More sig­ni­fi­cant sett­le­ment is dated to the Late Bron­ze Age, asso­cia­ted with the Lusa­tian urn­field cul­tu­re, evi­dent from burial grounds and cre­ma­ti­on gra­ves, some­ti­mes cove­red with mounds. Tra­ces of a sett­le­ment were also found in the area of Zazám­čie near the for­mer swim­ming pool (Infor­ma­ti­on board). Later sett­le­ment rela­tes to the Púchov cul­tu­re. The Sla­vic ances­tors left sig­ni­fi­cant tra­ces, inc­lu­ding iron tools from the 9th to ear­ly 10th cen­tu­ries, such as scyt­hes, plo­ws, hoes, anvils, tongs, drills, two-​handed kni­ves, and axes, found in the Medzis­ka­lie area. In the 13th cen­tu­ry, cons­truc­ti­on of a medie­val cast­le began. By the late 13th cen­tu­ry, the cast­le came under the con­trol of Matt­hew Csák. In 1396, it belo­n­ged to Sti­bor of Sti­bo­ricz. The cast­le chan­ged hands many times until its des­truc­ti­on in 1707 (Wiki­pe­dia). Vrša­tec Cast­le was built on inac­ces­sib­le limes­to­ne rocks and was one of the highest-​situated cast­les in Slo­va­kia. Its stra­te­gic posi­ti­on pro­vi­ded natu­ral pro­tec­ti­on and allo­wed con­trol over impor­tant tra­de rou­tes. Throug­hout its his­to­ry, the cast­le had vari­ous owners, inc­lu­ding Matt­hew Csák of Tren­čín in the 14th cen­tu­ry. In 1708, it was des­tro­y­ed during the Rákóc­zi Upri­sing and has remai­ned in ruins sin­ce (tren​cin​.sk).

The Vršat­ské Cliffs are home to diver­se flo­ra and fau­na, inc­lu­ding rare and pro­tec­ted spe­cies of but­terf­lies such as the Apol­lo but­terf­ly (Par­nas­sius apol­lo), Clou­ded Apol­lo (Par­nas­sius mne­mo­sy­ne), Swal­lo­wtail (Papi­lio macha­on), and Tau Empe­ror (Aglia tau). The alpi­ne lon­ghorn beet­le (Rosa­lia alpi­na) is also notab­le (Wiki­pe­dia). The sur­roun­ding Kri­vok­lát Val­ley is home to the nort­hern­most occur­ren­ces of ther­mop­hi­lic com­mu­ni­ties of rare and endan­ge­red plants and ani­mals in the Whi­te Car­pat­hians, dis­tinct from other Klip­pen Belt loca­ti­ons. Exam­ples inc­lu­de Aus­trian flax, Egger’s oak eggar moth, and orchids like Epi­pac­tis hel­le­bo­ri­ne, Pla­tant­he­ra bifo­lia, and Lis­te­ra ova­ta. Addi­ti­onal­ly, the val­ley hosts Zame­nis lon­gis­si­mus (Aes­cu­la­pian sna­ke), white-​backed wood­pec­ker (Den­dro­co­pos leuco­tos), and col­la­red fly­cat­cher (Fice­du­la albi­col­lis). The val­ley fea­tu­res the Kri­vok­lát Gor­ge, home to spe­cies like the hairs­tre­ak but­terf­ly (Cupi­do mini­mus), dune tiger moth (Cos­ci­nia crib­ra­ria), and orchids such as Himan­tog­los­sum hir­ci­num. At the val­le­y­’s end are the Kri­vok­lát Mea­do­ws, hos­ting rare ants (Cop­to­for­mi­ca exsec­ta), den­se­ly flo­we­red fin­ger orchids (Dac­ty­lor­hi­za maja­lis), and other notab­le plants. The val­ley inc­lu­des Dra­čia Stud­ňa, the only water­fall in the Whi­te Car­pat­hians (Infor­ma­ti­on board).

The first modern edu­ca­ti­onal trail in the Vrša­tec area was ope­ned in the 1980s. It ori­gi­nal­ly ran from Vršat­ské Pod­hra­die to Čer­ve­ný Kameň and was reno­va­ted in 2005. The cur­rent cir­cu­lar trail is about 6 km long, uti­li­zing exis­ting hiking paths (Infor­ma­ti­on board).


Odka­zy

Lite­ra­tú­ra

Mory­co­wa Ezbie­ta & Mišík Milan, 2005. Upper Juras­sic shallow-​watter scle­rac­ti­nian coral from the Pie­ni­ny Klip­pen Belt (Wes­tern Car­pat­hians, Slo­va­kia). Geolo­gi­ca Car­pat­hi­ca, octo­ber 2005, 56, 5, pp. 415432

Use Facebook to Comment on this Post

Kysuce, Biotopy, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Megonky – kamenné gule v Milošovej

Hits: 1605

V 80-​tych rokoch sa v kame­ňo­lo­me po odstre­le hor­ni­ny obja­vi­li pra­vi­del­né okrúh­le gule s prie­me­rom 10260 cm. Uni­kát­ny prí­rod­ný úkaz, v roku 2003 bolo nále­zis­ko v Milo­šo­vej, vyhlá­se­né za prí­rod­ný úkaz (regi​on​ky​su​ce​.sk). Naj­väč­šia guľa má prie­mer 2.6 met­ra. Odtlač­ky po vypad­nu­tých guliach naz­na­ču­jú, že tie naj­väč­šie mali prie­mer až 5 met­rov (Ľuboš Vodič­ka). V pries­to­re medzi Klo­ko­čo­vom – Milo­šo­vou a hre­be­ňom Moravsko-​sliezskych Bes­kýd sa nachá­dza úzky pruh pies­kov­cov s nápad­nou guľo­vi­tou odluč­nos­ťou. Kamen­né gule sa nachá­dza­jú aj na iných mies­tach (Fran­ti­šek Beleš).

Prí­rod­ný útvar kamen­né gule sa dá nájsť na rôz­nych mies­tach na sve­te. Obvyk­le sú vytvo­re­né prí­rod­ný­mi sila­mi a eró­zi­ou. Eró­zi­ou sa postup­ne odstra­ňu­jú mäk­šie čas­ti hor­nín a vytvá­ra­jú guľo­vi­té tva­ry. Gule tvo­rí aj daž­ďo­vá voda, kto­rá pre­ni­ká do pórov v hor­ni­nách, spô­so­bu­je odlu­po­va­nie a odde­ľo­va­nie. V anglič­ti­ne sa ten­to typ prí­rod­né­ho útva­ru nazý­va Racet­rack Playa”.

Megon­ky pred­sta­vu­jú v rám­ci Slo­ven­ska jedi­neč­ný geolo­gic­ký útvar s výsky­tom pies­kov­cov guľo­vi­tej odluč­nos­ti. Ten­to nesú­vis­lý úzky pruh je dlhý 15 km a širo­ký 250500 met­rov. Vek tých­to vrs­tiev je vrch­ná krie­da až stred­ný eocén – 3040 mili­ó­nov rokov. Ide o tzv. Ciež­ko­wic­ký pies­ko­vec, pome­no­va­ný ako Buko­vec­ký. Kamen­né gule sa nachá­dza­jú napr. v Grón­sku, Rumun­sku, USA, Novom Zélan­de (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – Infor­mač­ná tabu­ľa). Gule umiest­ne­né v pev­nej pies­kov­co­vej hor­ni­ne, pôvod­ne leža­li na plo­che, postup­ne však boli zane­se­né pies­kom a bah­nom. Geolo­gic­ké zme­ny spô­so­bi­li ich zdvi­hnu­tie do súčas­nej polo­hy. Ležia pri­bliž­ne 150200 cm pod dneš­ným teré­nom. Veľ­kost­ne majú gule prie­mer od 30 do 3 met­re. Ich hmot­nosť je aj 2530 ton. Nále­zis­ko bolo odkry­té v roku 1988 pri ťaž­be v lome Pady­šák. Pôvod­ne sa tu nachá­dza­lo asi 30 gúľ, via­ce­ré boli odve­ze­né do expo­zí­cií a rozk­rad­nu­té (Wiki­pe­dia). Pres­ný pro­ces for­mo­va­nia tých­to kamen­ných gúľ zostá­va záha­dou. Nie­kto­ré hypo­té­zy naz­na­ču­jú, že vznik­li mili­ó­ny rokov kotú­ľa­ním hor­ni­ny po mäk­kom povr­chu, zatiaľ čo iné teórie hovo­ria o ich for­mo­va­ní ako výpl­ne ply­no­vých dutín v iných ska­lách (turis​tic​ky​.sk).


In the 1980s, regu­lar round sphe­res with dia­me­ters ran­ging from 10 to 260 cm were dis­co­ve­red in a quar­ry after blas­ting rock. This uni­que natu­ral phe­no­me­non in Milo­šo­vá was dec­la­red a natu­ral monu­ment in 2003 (regi​on​ky​su​ce​.sk). The lar­gest sphe­re has a dia­me­ter of 2.6 meters. Imprints of mis­sing sphe­res sug­gest that the lar­gest ones could have had a dia­me­ter of up to 5 meters (Ľuboš Vodič­ka). Bet­we­en Klo­ko­čov – Milo­šo­vá and the rid­ge of the Moravian-​Silesian Bes­kids, the­re is a nar­row strip of sand­sto­ne with noti­ce­ab­le sphe­ri­cal sepa­ra­ti­on. Sto­ne sphe­res are also found in other pla­ces (Fran­ti­šek Beleš).

The natu­ral for­ma­ti­on of sto­ne sphe­res can be found in vari­ous pla­ces worl­dwi­de. They are typi­cal­ly for­med by natu­ral for­ces and ero­si­on. Ero­si­on gra­du­al­ly remo­ves sof­ter parts of rocks, cre­a­ting sphe­ri­cal sha­pes. Rain­wa­ter also con­tri­bu­tes by penet­ra­ting rock pores, cau­sing pee­ling and sepa­ra­ti­on. This type of natu­ral for­ma­ti­on is cal­led Racet­rack Pla­ya” in English.

Megon­ky are a uni­que geolo­gi­cal for­ma­ti­on in Slo­va­kia, cha­rac­te­ri­zed by sand­sto­ne with sphe­ri­cal sepa­ra­ti­on. This dis­con­ti­nu­ous nar­row strip is 15 km long and 250 – 500 meters wide. The­se lay­ers date back to the Upper Cre­ta­ce­ous to the Midd­le Eoce­ne, app­ro­xi­ma­te­ly 30 – 40 mil­li­on years ago. They con­sist of so-​called Ciężko­wi­ce Sand­sto­ne, also kno­wn as Buko­vec­ký. Sto­ne sphe­res are also found in Gre­en­land, Roma­nia, the USA, and New Zea­land (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – infor­ma­ti­on board). The sphe­res, embed­ded in solid sand­sto­ne, ori­gi­nal­ly lay on the sur­fa­ce but were gra­du­al­ly buried by sand and mud. Geolo­gi­cal chan­ges later ele­va­ted them to the­ir cur­rent posi­ti­on. They lie app­ro­xi­ma­te­ly 150 – 200 cm below the pre­sent ter­rain. The sphe­res ran­ge in dia­me­ter from 30 cm to 3 meters, with a weight of 25 – 30 tons. The site was unco­ve­red in 1988 during quar­ry­ing at Pady­šák. Ori­gi­nal­ly, about 30 sphe­res were found; many were taken to exhi­bi­ti­ons or sto­len (Wiki­pe­dia). The exact pro­cess of the­ir for­ma­ti­on remains a mys­te­ry. Some hypot­he­ses sug­gest they for­med over mil­li­ons of years by rol­ling rocks on soft sur­fa­ces, whi­le others pro­po­se they for­med as fil­lings of gas cavi­ties in other rocks (turis​tic​ky​.sk).


W latach 80. w kamie­ni­oło­mie po wys­tr­ze­le­niu skał odkry­to regu­lar­ne okrągłe kule o śred­ni­cy od 10 do 260 cm. Ten uni­kal­ny natu­ral­ny feno­men w Milo­šo­vej został w 2003 roku uzna­ny za pomnik przy­ro­dy (regi​on​ky​su​ce​.sk). Naj­wi­ęks­za kula ma śred­ni­cę 2,6 met­ra. Odcis­ki po zagi­ni­onych kulach suge­ru­ją, że naj­wi­ęks­ze mogły mieć śred­ni­cę nawet 5 met­rów (Ľuboš Vodič­ka). Między Klo­ko­čo­vem – Milo­šo­vą a grz­bie­tem Bes­ki­dów Morawsko-​Śląskich znaj­du­je się wąs­ki pas pias­ko­wców z cha­rak­te­rys­tycz­nym kulis­tym oddzie­le­niem. Kamien­ne kule wys­tępu­ją również w innych miejs­cach (Fran­ti­šek Beleš).

Natu­ral­ne for­mac­je kamien­nych kul można zna­le­źć w różnych miejs­cach na świe­cie. Zazwyc­zaj pows­ta­ją one pod wpły­wem sił natu­ry i eroz­ji. Eroz­ja stop­ni­owo usu­wa mięks­ze części skał, twor­ząc kulis­te ksz­ta­łty. Deszc­zó­wka również przyc­zy­nia się do ich pows­ta­wa­nia, wni­ka­jąc w pory skał, powo­du­jąc łuszc­ze­nie i oddzie­la­nie. W języ­ku angiel­skim tego typu for­mac­ja nazy­wa­na jest Racet­rack Playa”.

Megon­ki to uni­kal­na for­mac­ja geolo­gicz­na na Sło­wac­ji, cha­rak­te­ry­zu­jąca się pias­ko­wca­mi z kulis­tym oddzie­le­niem. Ten nie­ci­ągły wąs­ki pas ma dłu­go­ść 15 km i sze­ro­ko­ść 250 – 500 met­rów. Wiek tych warstw sza­cu­je się na późną kre­dę do środ­ko­we­go eoce­nu, czy­li 30 – 40 mili­onów lat. Skła­da­ją się z tzw. pias­ko­wca Ciężko­wic­kie­go, zna­ne­go również jako Buko­vec­ký. Kamien­ne kule znaj­du­ją się np. na Gren­lan­dii, w Rumu­nii, USA i Nowej Zelan­dii (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Kule osa­dzo­ne w solid­nym pias­ko­wcu pier­wot­nie leża­ły na powierzch­ni, ale stop­ni­owo zosta­ły zasy­pa­ne pias­kiem i bło­tem. Zmia­ny geolo­gicz­ne później pod­ni­osły je do obec­nej pozyc­ji. Leżą oko­ło 150 – 200 cm pod obec­nym tere­nem. Kule mają śred­ni­cę od 30 cm do 3 met­rów i ważą nawet 25 – 30 ton. Odkry­to je w 1988 roku podc­zas wydo­by­cia w kamie­ni­oło­mie Pady­šák. Poc­ząt­ko­wo zna­le­zi­ono tam oko­ło 30 kul, wie­le z nich zosta­ło prze­nie­si­onych do eks­po­zyc­ji lub skra­dzi­onych (Wiki­pe­dia). Dokład­ny pro­ces ich pows­ta­wa­nia pozos­ta­je tajem­ni­cą. Nie­któ­re hipo­te­zy suge­ru­ją, że pows­ta­ły mili­ony lat temu w wyni­ku toc­ze­nia skał po mięk­kiej powierzch­ni, inne mówią o ich for­mo­wa­niu się jako wype­łnie­nia pus­tek gazo­wych w innych ska­łach (turis​tic​ky​.sk).


V 80. letech se v kame­no­lo­mu po odstře­lu hor­ni­ny obje­vi­ly pra­vi­del­né kula­té kou­le o průměru 10260 cm. Uni­kát­ní pří­rod­ní úkaz, nález v Milo­šo­vé byl v roce 2003 proh­lá­šen za pří­rod­ní památ­ku (regi​on​ky​su​ce​.sk). Nej­vět­ší kou­le má průměr 2,6 met­ru. Otis­ky po vypad­lých kou­lích naz­na­ču­jí, že ty nej­vět­ší moh­ly mít průměr až 5 met­rů (Ľuboš Vodič­ka). Mezi Klo­ko­čo­vem – Milo­šo­vou a hře­be­nem Morav­skos­lez­ských Bes­kyd se nachá­zí úzký pruh pís­kov­ců s nápad­nou kulo­vi­tou odluč­nos­tí. Kamen­né kou­le se nachá­ze­jí i na jiných mís­tech (Fran­ti­šek Beleš).

Pří­rod­ní útvar kamen­né kou­le lze nalézt na růz­ných mís­tech světa. Obvyk­le jsou vytvo­ře­ny pří­rod­ní­mi sila­mi a ero­zí. Ero­ze postup­ně odstra­ňu­je měk­čí čás­ti hor­nin a vytvá­ří kulo­vi­té tva­ry. Kou­le tvo­ří také deš­ťo­vá voda, kte­rá pro­ni­ká do pórů v hor­ni­nách, způso­bu­je odlu­po­vá­ní a oddělo­vá­ní. V anglič­ti­ně se ten­to typ pří­rod­ní­ho útva­ru nazý­vá Racet­rack Playa”.

Megon­ky před­sta­vu­jí na Slo­ven­sku jedi­neč­ný geolo­gic­ký útvar s výsky­tem pís­kov­ců kulo­vi­té odluč­nos­ti. Ten­to nesou­vis­lý úzký pruh je dlou­hý 15 km a širo­ký 250 – 500 met­rů. Stá­ří těch­to vrs­tev se datu­je do svr­ch­ní kří­dy až střed­ní­ho eocé­nu – 30 – 40 mili­onů let. Jde o tzv. Ciężko­wic­ký pís­ko­vec, zná­mý jako Buko­vec­ký. Kamen­né kou­le se nachá­ze­jí např. v Grón­sku, Rumun­sku, USA, na Novém Zélan­du (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – infor­mač­ní tabu­le). Kou­le, ulo­že­né v pev­ném pís­kov­ci, původ­ně leže­ly na povr­chu, ale postup­ně byly zasy­pá­ny pís­kem a bah­nem. Geolo­gic­ké změny je později zved­ly do sou­čas­né polo­hy. Nachá­ze­jí se zhru­ba 150 – 200 cm pod dneš­ním teré­nem. Veli­kos­tí mají průměr od 30 cm do 3 met­rů a váží až 25 – 30 tun. Nale­ziš­tě bylo odkry­to v roce 1988 při těž­bě v lomu Pady­šák. Původ­ně zde bylo asi 30 kou­lí, mno­hé byly odve­ze­ny do expo­zic a rozk­ra­de­ny (Wiki­pe­dia). Přes­ný pro­ces jejich for­mo­vá­ní zůs­tá­vá záha­dou. Něk­te­ré hypo­té­zy tvr­dí, že vznik­ly mili­ony let vale­ním hor­ni­ny po měk­kém povr­chu, jiné teorie hovo­ří o jejich for­mo­vá­ní jako výpl­ně ply­no­vých dutin v jiných hor­ni­nách (turis​tic​ky​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

Hits: 4409

Súľov­ské ska­ly sú súčas­ťou Súľov­ských vrchov (Wiki­pe­dia), a väč­šie­ho cel­ku Strá­žov­ských vrchov (Jozef Terem), vyzna­ču­jú sa výraz­ne čle­ni­tým reli­é­fom. Čas­té sú skal­né veže, str­mé bra­lá, ihly, okná, homo­le apod. Jed­ným z naj­zná­mej­ších útva­rov je tzv. Gotic­ká brá­na (Wiki­pe­dia), kto­rá dosa­hu­je výš­ku 13 met­rov a vznik­la zvet­rá­va­ním skal­né­ho zle­pen­ca (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov­ské ska­ly sa nachá­dza­jú asi 10 km od Byt­če. Súľov­ské ska­ly sú zora­de­né v oblú­ku, kto­ré­ho vrchol je na seve­re a rame­ná sme­ru­jú na juho­zá­pad a juho­vý­chod (Wiki­pe­dia). Na tom­to úze­mí je vyhlá­se­ná Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Súľov­ské ska­ly (envi​ro​por​tal​.sk). Nachá­dza­jú sa tu napr. skal­né útva­ry Sova a sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka či Dva hrby (Jozef Terem). V puk­li­no­vej jas­ky­ni Šar­ka­nia die­ra sa našli kos­ti jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a neoli­tic­kej kera­mi­ky (sulov​.com). Súľov­ské ska­ly môže­me spoz­nať aj v mno­hých doku­men­tár­nych fil­moch o prí­ro­de a sta­li sa aj mies­tom fil­mo­vé­ho spra­co­va­nia roz­práv­ky Soko­liar Tomáš. Loka­li­ta Súľo­va bola pod­ľa poves­ti kedy­si síd­lom šar­ka­na. Ten vylie­ta­val cez dve skal­né brá­ny, na zápa­de cez Gotic­kú brá­nu a na seve­re cez Obrov­skú brá­nu (Jozef Terem). Skal­né útva­ry vznik­li tak, že malé čas­ti kamien­kov boli pospá­ja­né do seba tzv. vápen­co­vým tme­lom počas dlhých tisíc­ro­čí. Hor­ni­na z toh­to skal­né­ho útva­ru dosta­la aj svoj názov súľov­ský zle­pe­nec” (slo​va​kia​360​.com). Ten­to zle­pe­nec je zlo­že­ný z vápen­cov a dolo­mi­tov. Vrstvy zle­pen­cov dosa­hu­jú znač­nú hrúb­ku, pri obci Súľov 500 met­rov (sulov​.com). 

Súľov­ské ska­ly posky­tu­jú pries­tor aj pre roz­ma­ni­tú fau­nu a fló­ru. Vďa­ka klí­me, kto­rá sa vytvá­ra kvô­li veľ­mi hus­to pospá­ja­ným skal­ným útva­rom. V ich dol­nej čas­ti nie­ke­dy nikdy nedo­pad­nú pria­me slneč­né lúče, pre­to tu exis­tu­je nie­koľ­ko vege­tač­ných pásiem. V dol­ných, chlad­nej­ších pod­mien­kach ras­tie fló­ra ako vo Vyso­kých Tat­rách (slo​va​kia​360​.com). Ras­tie tu napr. ponik­lec pro­stred­ný Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, hor­co­kvet Clu­si­ov Cimi­na­lis clu­sii, prvo­sien­ka holá Pri­mu­la auri­cu­la, sol­da­nel­ka kar­pat­ská Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, zvon­ček malič­ký Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, hmy­zov­ník mucho­vi­tý Oph­rys insec­ti­fe­ra, hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holu­by­ana, vsta­vač ble­dý Orchis pal­lens, kruš­tík tma­vo­čer­ve­ný Epi­pac­tis atri­ru­bens, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, pril­bov­ka čer­ve­ná Cep­ha­lant­he­ra rub­ra (sulov​.com), Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velič­ka)

Naj­roz­ší­re­nej­ším dra­vým vtá­kom tu je sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, kto­rý hniez­di na skal­ných vežiach a vo výklen­koch skal­ných stien. Žije tu aj výr skal­ný Bubo bubo, krka­vec Cor­vus corax, myšiar­ka uša­tá Asio otus, vče­lár les­ný Per­nis api­vo­rus (sulov​.com)V hlbo­kých lesoch žije bocian čier­ny Cico­nia nig­ra (sulov​.com). Vysky­tu­je sa tu rys ostro­vid Lynx lynx, jaš­te­ri­ca múro­vá a oby­čaj­ná Lacer­ta mura­lis, Lacer­ta agi­lis, sle­púch láma­vý Angu­is fra­gi­lis, sala­man­dra škvr­ni­tá Sala­man­dra sala­man­dra, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, jasoň čer­ve­no­oký Par­nas­sius apol­lo. Vzác­ny je tep­lo­mil­ný pavúk komôr­kar pon­tic­ký Aty­pus mura­lis, kto­rý sa nachá­dza len na troch loka­li­tách na Slo­ven­sku. Vďa­ka dosta­toč­né­mu prí­su­nu uhli­či­ta­nov tu majú hoj­nej­šie zastú­pe­nie mäk­ký­še (sulov​.com). Naj­cen­nej­šie sú na váp­ni­tých pra­me­nis­kách. Gla­ciál­ny relikt pim­pr­lík Gey­erov Ver­ti­go gey­eri pou­ka­zu­je na sta­ro­by­lý pôvod (sulov​.com).

Súľov­ský hrad, resp. jeho zrú­ca­ni­na je súčas­ťou Súľov­ských skál. Ťaž­ko ho odlí­šiť od oko­li­tých skál (Peter Kac­lík). Jeho star­šie pome­no­va­nie bolo Rohach, Roháč. Vzni­kol v prvej tre­ti­ne 15. sto­ro­čia, plnil stráž­nu fun­kciu. Už v roku 1703 bol v zlom sta­ve, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdr­žia­va­lo voj­sko. Od roku 1759 na hra­de nikto neos­tal, navy­še zeme­tra­se­nie v roku 1858 hrad ťaž­ko poško­dil a medzi­tým ešte vyho­rel (Wiki​pe​dia​.sk).


Súľov Rocks are part of the Súľov Moun­tains (Wiki­pe­dia) and the lar­ger Strá­žov Moun­tains (Jozef Terem), cha­rac­te­ri­zed by a dis­tinct­ly rug­ged relief. Rock for­ma­ti­ons like towers, ste­ep rid­ges, need­les, win­do­ws, and hum­mocks are com­mon. One of the most famous for­ma­ti­ons is the so-​called Got­hic Gate (Wiki­pe­dia), rea­ching a height of 13 meters, for­med by the weat­he­ring of rock con­glo­me­ra­te (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov Rocks are loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Byt­ča. They are arran­ged in an arc, with the sum­mit to the north and arms exten­ding sout­hwest and sout­he­ast (Wiki­pe­dia). The area is desig­na­ted as the Súľov Rocks Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). Notab­le for­ma­ti­ons inc­lu­de rock fea­tu­res like Sova and sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka, and Dva hrby (Jozef Terem). In the cre­vi­ce cave Šar­ka­nia die­ra, bones of cave bears and Neolit­hic potte­ry were dis­co­ve­red (sulov​.com). Súľov Rocks have been fea­tu­red in many natu­re docu­men­ta­ries and ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the fai­ry tale Soko­liar Tomáš.” Accor­ding to legend, the Súľov area was once the abo­de of a dra­gon. The dra­gon flew out through two rock gates, the Got­hic Gate to the west and the Giant Gate to the north (Jozef Terem). The rock for­ma­ti­ons were cre­a­ted as small rock frag­ments were cemen­ted toget­her by limes­to­ne mor­tar over thou­sands of years. The rock from this for­ma­ti­on is kno­wn as Súľov con­glo­me­ra­te” (slo​va​kia​360​.com), com­po­sed of limes­to­ne and dolo­mi­te. The con­glo­me­ra­te lay­ers reach a sig­ni­fi­cant thick­ness, up to 500 meters near the vil­la­ge of Súľov (sulov​.com).

Súľov Rocks pro­vi­de habi­tat for diver­se fau­na and flo­ra. Due to the cli­ma­te cre­a­ted by tight­ly con­nec­ted rock for­ma­ti­ons, direct sun­light some­ti­mes never rea­ches the lower part, cre­a­ting seve­ral vege­ta­ti­on zones. In the cooler con­di­ti­ons of the lower are­as, the flo­ra resem­bles that of the High Tatras (slo​va​kia​360​.com). Spe­cies such as Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, Clu­sius Cimi­na­lis clu­sii, Pri­mu­la auri­cu­la, Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, Oph­rys insec­ti­fe­ra, Oph­rys holu­by­ana, Orchis pal­lens, Epi­pac­tis atri­ru­bens, Lilium mar­ta­gon, and Cep­ha­lant­he­ra rub­ra thri­ve here (sulov​.com), along with Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, and Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velička).

The most com­mon pre­da­to­ry bird in the area is the com­mon kestrel (Fal­co tin­nun­cu­lus), which nests on roc­ky towers and led­ges. The eag­le owl (Bubo bubo), raven (Cor­vus corax), long-​eared owl (Asio otus), and honey buz­zard (Per­nis api­vo­rus) also inha­bit the regi­on (sulov​.com). The black stork (Cico­nia nig­ra) lives in the deep forests (sulov​.com). The Eura­sian lynx (Lynx lynx), wall lizard (Lacer­ta mura­lis and Lacer­ta agi­lis), slo­wworm (Angu­is fra­gi­lis), fire sala­man­der (Sala­man­dra sala­man­dra), Rosa­lia alpi­na, Par­nas­sius apol­lo, and the rare Aty­pus mura­lis spi­der, found only at three loca­ti­ons in Slo­va­kia, are also pre­sent. Mol­lusks are abun­dant, par­ti­cu­lar­ly on cal­ca­re­ous springs, with the gla­cial relict Ver­ti­go gey­eri indi­ca­ting ancient ori­gins (sulov​.com).

The ruins of Súľov Cast­le are part of the Súľov Rocks. It is chal­len­ging to dis­tin­gu­ish them from the sur­roun­ding rocks (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Rohach, Roháč, the cast­le was built in the first third of the 15th cen­tu­ry for defen­si­ve pur­po­ses. By 1703, it was alre­a­dy in poor con­di­ti­on, but as late as 1730, tro­ops still occu­pied it. From 1759, no one sta­y­ed at the cast­le, and a seis­mic event in 1858 seve­re­ly dama­ged it, lea­ding to a sub­se­qu­ent fire (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Doliny, Doliny, Gemer, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny, Vodopády

Zádielská tiesňava

Hits: 2787

Zádiel­ska ties­ňa­va sa nachá­dza medzi kra­so­vý­mi pla­ni­na­mi Hor­ný vrch a Zádiel­skou pla­ni­nou. Vyero­do­va­la ju rieč­ka Blat­ni­ca (Blat­ný potok) (Wiki­pe­dia), Cho­tár­ny potok. Je naj­hl­b­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku. Je naj­lep­šie vidi­teľ­ná zo Zádiel­skej vyhliad­ky na Krkav­čích ska­lách (slo​ven​sky​-kras​.eu). V čase mete­ro­lo­gic­ko – hyd­ro­lo­gic­kých extré­moch sa Blat­ni­ca mení v dra­vú rie­ku s obrov­skou eróz­nou ener­gi­ou. Na pre­lo­me mája a júna 2010 zasiah­la regi­ón tisíc­roč­ná voda. Tieš­ňa­va je 400 met­rov hlbo­ká, 2 km dlhá (Wiki­pe­dia). Od roku 1954 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (envi​ro​por​tal​.sk). Jedi­neč­ná vege­tá­cia Zádiel­skej ties­ňa­vy je dôsled­kom hra­nič­né­ho loká­cie medzi Slo­ven­ským kra­som a Slo­ven­ským rudo­ho­rím (Infor­mač­ná tabuľa). 

Súčas­ťou ties­ňa­vy je 105 met­rov vyso­ký ihla­no­vi­tý útvar – skal­ná ihla, kto­rý vďa­ka svoj­mu tva­ru dostal názov Cuk­ro­vá homo­ľa”. V hor­nej čas­ti je Malá cuk­ro­vá homo­ľa, kto­rá dosa­hu­je asi 20 % výš­ky Cuk­ro­vej homo­le. V Zádiel­skej ties­ňa­ve pozná­me asi 100 jas­kýň, naj­zná­mej­šia je Krá­ľov­ská jas­ky­ňa. Aj z nie­koľ­kých kilo­met­rov je vid­no Orliu die­ru (Sas-​lyuk), kto­rej vchod leží v mohut­nej skal­nej ste­ne – Orlia baš­ta. Naj­väč­šou je Taj­ná jas­ky­ňa (Wiki­pe­dia).


Zádiel­ska Gor­ge is situ­ated bet­we­en the karst pla­te­aus of Hor­ný vrch and Zádiel­ska pla­ni­na. It was car­ved by the Blat­ni­ca River (Blat­ný potok) (Wiki­pe­dia) and Cho­tár­ny potok. It is the dee­pest gor­ge in Slo­va­kia. It is best obser­ved from the Zádiel­ska vie­wpo­int on Krkav­čie ska­ly (Slo­vak Karst) (slo​ven​sky​-kras​.eu). During meteorological-​hydrological extre­mes, the Blat­ni­ca trans­forms into a power­ful river with tre­men­dous ero­si­ve ener­gy. In the peri­od bet­we­en May and June 2010, the regi­on was hit by a mil­len­nium flo­od. The gor­ge is 400 meters deep and 2 kilo­me­ters long (Wiki­pe­dia). Sin­ce 1954, it has been a Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). The uni­que vege­ta­ti­on of Zádiel­ska Gor­ge is a result of the bor­der loca­ti­on bet­we­en the Slo­vak Karst and the Slo­vak Ore Moun­tains (Infor­ma­ti­on board).

The gor­ge inc­lu­des a 105-​meter-​high coni­cal for­ma­ti­on, a rock need­le named Cuk­ro­vá homo­ľa” due to its sha­pe. In the upper part, the­re is a smal­ler sugar cone cal­led Malá cuk­ro­vá homo­ľa, rea­ching about 20% of the height of Cuk­ro­vá homo­le. Zádiel­ska Gor­ge is home to around 100 caves, with the most famous being the Krá­ľov­ská Cave. Even from seve­ral kilo­me­ters away, you can see Orlia die­ra (Sas-​lyuk), who­se entran­ce is in a mas­si­ve rock wall kno­wn as Orlia baš­ta. The lar­gest cave is Taj­ná jas­ky­ňa (Wiki­pe­dia).


A Zádiel­ska szo­ros a Hor­ný vrch és a Zádiel­ska pla­ni­na karsz­tos fenn­sí­kok között feks­zik. A Blat­ni­ca folyó (Blat­ný potok) (Wiki­pe­dia) és a Cho­tár­ny potok ala­kí­tot­ta ki. Ez a leg­hoss­zabb szo­ros Szlo­vá­kiá­ban. A leg­job­ban a Zádiel­ska kilá­tó­ból lát­ha­tó a Krkav­čie skaly‑n (szlo­vák karszt) (slo​ven​sky​-kras​.eu). Meteorológiai-​hidrológiai extré­mek ide­jén a Blat­ni­ca erőtel­jes foly­óvá vál­to­zik hatal­mas eró­zi­ós ener­giá­val. 2010 május és június for­du­ló­ján az régi­ót évez­re­des árvíz súj­tot­ta. A szo­ros 400 méter mély és 2 kilo­mé­ter hoss­zú (Wiki­pe­dia). 1954 óta Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület (envi​ro​por​tal​.sk). A Zádiel­ska szo­ros egy­edi növé­ny­ze­te a Szlo­vák Karszt és a Szlo­vák Érche­gy­ség határ­te­rüle­té­nek követ­kez­mé­nye (Infor­má­ci­ós tábla).

A szo­ros rés­ze egy 105 méter magas kúp ala­kú for­má­ci­ó­nak, egy szik­la tűnek, amit a Cuk­ro­vá homo­ľa” név­vel illet­tek a for­má­já­ra. A fel­ső rés­zen talál­ha­tó egy kisebb cukor kúp, a Malá cuk­ro­vá homo­ľa, ami kb. 20% ‑át tes­zi ki a Cuk­ro­vá homo­lé­nek. A Zádiel­ska szo­ros körül­be­lül 100 bar­lan­got tar­tal­maz, a legi­smer­tebb a Krá­ľov­ská Cave. Még néhá­ny kilo­mé­ter­ről is lát­ha­tó az Orlia die­ra (Sas-​lyuk), mely­nek bejá­ra­ta egy tömör szik­la­fal­ban talál­ha­tó, Orlia baš­ta néven. A leg­na­gy­obb bar­lang a Taj­ná jas­ky­ňa (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post