Informácie, O mne, Stránka

Základné informácie o www​.sozo​.sk a o mne

Hits: 3192
Múd­ry je ten, kto zis­tí, že nevie
Sila spo­čí­va vo výho­dách i nedostatkoch
V minu­los­ti je naša budúcnosť
Prav­da je aj o pri­zna­ní a uvedomení
Najd­rah­ším tova­rom je čas
Musí vojsť, veď svad­ba stá­la peniaze

Na tých­to strán­kach náj­de­te infor­má­cie z rôz­nych oblas­tí, ale pre­dov­šet­kým z akva­ris­ti­ky a z foto­gra­fie. Čias­toč­ne o našej rodi­ne. Dúfam, že časom pri­bud­nú téma GIS. Strán­ky sú zna­lost­né, ich prí­nos je pri­már­ne infor­mač­ný. Strán­ky sú roz­de­le­né na tri veľ­ké oblas­ti – Akva­ris­ti­ku, Foto­gra­fiuOsob­nú časť. Želám vám prí­jem­ný pobyt na www​.sozo​.sk :-)).


Wise is the one who rea­li­zes they don’t know.
Strength lies in advan­ta­ges as well as disadvantages.
Our futu­re is based on the past.
Truth is also about ack­no­wledg­ment and awareness.
The most valu­ab­le com­mo­di­ty is time.
It must enter, as the wed­ding cost money.

On the­se pages you will find infor­ma­ti­on from vari­ous fields, but main­ly from aqu­aris­tics and pho­tog­rap­hy. Par­tial­ly also about our fami­ly. I hope that in the futu­re, GIS topics will also be added. The web­si­te is knowledge-​based and pri­ma­ri­ly infor­ma­ti­ve. It is divi­ded into three main sec­ti­ons: Aqu­aris­tics, Pho­tog­rap­hy, and Per­so­nal. I wish you a ple­a­sant stay at www​.sozo​.sk :-)).


Vyštu­do­val som Prí­ro­do­ve­dec­kú fakul­tu UK v Bra­ti­sla­ve, odbor envi­ron­men­ta­lis­ti­ka, špe­cia­li­zá­cia eko­so­zo­ló­gia a fyzi­otak­ti­ka. Okrem toho mám hudob­né vzde­la­nie. Absol­vo­val som dycho­vé nástro­je na Ľudo­vej ško­le ume­nia, čias­toč­ne som sa naučil sám hrať na kla­vír. Zau­jí­ma ma okrem iné­ho kul­tú­ra vo vše­obec­nos­ti, his­tó­ria, prí­rod­né vedy, ces­to­pi­sy … Kedy­si som chcel ísť štu­do­vať ché­miu, krát­ko – pred voj­nou som pra­co­val ako poštár, násled­ne som začal pra­co­vať pre mes­to Bra­ti­sla­va. Bolo to blíz­ke GIS-​om na odde­le­ní infor­ma­ti­ky. Po návra­te z voj­ny som pre­stú­pil na čis­tú” infor­ma­ti­ku, kde som čias­toč­ne fun­go­val aj pre GIS. Tak­mer po 20 rokoch som sa vrá­til ku kore­ňom” a fun­gu­jem ako pries­to­ro­vý a dáto­vý ana­ly­tik. Ako GIS admin. Už desať­ro­čia ma láka ume­nie, ces­to­va­nie.


I gra­du­ated from the Facul­ty of Natu­ral Scien­ces at Come­nius Uni­ver­si­ty in Bra­ti­sla­va, majo­ring in Envi­ron­men­tal Scien­ce, with spe­cia­li­za­ti­on in Eco­so­zo­lo­gy and Phy­si­otics. In addi­ti­on, I have a musi­cal edu­ca­ti­on — I com­ple­ted wind ins­tru­ment stu­dies at the Ele­men­ta­ry Art Scho­ol, and par­tial­ly taught myself to play pia­no. Among other inte­rests, I’m dra­wn to cul­tu­re in gene­ral, his­to­ry, natu­ral scien­ces, tra­vel wri­ting, and more. Long ago, I wan­ted to stu­dy che­mis­try. Short­ly befo­re my mili­ta­ry ser­vi­ce, I wor­ked as a mail car­rier, and after­ward, I star­ted wor­king for the City of Bra­ti­sla­va, in a posi­ti­on rela­ted to GIS wit­hin the IT depart­ment. After retur­ning from mili­ta­ry ser­vi­ce, I trans­i­ti­oned into pure IT, still part­ly invol­ved with GIS. Near­ly twen­ty years later, I’ve retur­ned to my roots, cur­ren­tly wor­king as a spa­tial and data ana­lyst and GIS admi­ni­stra­tor. For deca­des, I’ve been dra­wn to art and traveling.


Foto­gra­fic­ké úspe­chy a výstavy


  • Win­ner of the Park Foto 2008 exhibition.
  • Solo exhi­bi­ti­on of pho­tog­raphs at the Pieš­ťa­ny Kursalon.
  • Pub­li­ca­ti­on tit­led Pieš­ťa­ny” (ISBN 9788089289110).
  • May­o­r’s award for Foto­kur­sa­lon 2009.
  • Par­ti­ci­pa­ti­on in the exhi­bi­ti­on Pieš­ťa­ny through the eyes of par­ti­ci­pants in the 6th Foto Ses­si­on in Piešťany.”
  • 3rd pla­ce at the ITF Slo­va­kia Tour 2012 exhi­bi­ti­on held at Bra­ti­sla­va­’s Incheba.

Akva­ris­tic­ké úspe­chy a výsta­vy – bol som medzi­ná­rod­ný posu­dzo­va­teľ rýb Poeci­lia reti­cu­la­ta. V rokoch 2003 – 2008 som orga­ni­zo­val stret­nu­tia akva­ris­tov v Bra­ti­sla­ve v rám­ci www​.akva​.sk. Od vzni­ku klu​bu​.akva​.sk do roku 2008 som bol čle­nom rady toh­to občian­ske­ho zdru­že­nia, kde som sa v tom čase aktív­ne podie­ľal na čin­nos­ti klubu.


Aqu­arium suc­ces­ses and exhi­bi­ti­ons – I have been an inter­na­ti­onal jud­ge for Poeci­lia reti­cu­la­ta fish. From 2003 to 2008, I orga­ni­zed mee­tings of aqu­arium ent­hu­siasts in Bra­ti­sla­va wit­hin www​.akva​.sk. From the estab­lish­ment of klub​.akva​.sk until 2008, I was a mem­ber of the board of this civic asso­cia­ti­on, acti­ve­ly par­ti­ci­pa­ting in the clu­b’s acti­vi­ties during that time.



Dnes nám pomá­ha do znač­nej mie­ry výpoč­to­vý výkon, kto­rý doká­že využiť ume­lá inte­li­gen­cia. Ona tu je už dáv­no, len jej schop­nos­ti nebo­li také sil­né a dostup­né aj laic­kej verej­nos­ti. Pre­lom nastal cca po roku 2023. Svoj­ho času som si dal vyge­ne­ro­vať neja­ký text, kto­rý ma opi­su­je. Je prav­da, že ja by som o sebe tak pek­ne nena­pí­sal, som pomer­ne nároč­ný a aj pokor­ný, ale musím uznať, že to čo vytiah­la a pospá­ja­la AI je tak­mer všet­ko prav­da. Výstup som upravil.


Today, we are sig­ni­fi­can­tly assis­ted by com­pu­ting power, effec­ti­ve­ly uti­li­zed by arti­fi­cial intel­li­gen­ce. AI has been around for a long time, but its capa­bi­li­ties have­n’t alwa­ys been so power­ful or acces­sib­le to the gene­ral pub­lic. A sig­ni­fi­cant bre­akth­rough occur­red around 2023. At one point, I had some text gene­ra­ted that desc­ri­bed me. It’s true that I would­n’t have desc­ri­bed myself in such flat­te­ring terms — I’m quite deman­ding and also hum­ble — but I must admit that near­ly eve­ryt­hing the AI extrac­ted and put toget­her was true. I have modi­fied the output.


Peter Kac­lík sa špe­cia­li­zu­je na geo­gra­fic­ké infor­mač­né sys­té­my – GIS. Vo svo­jom pro­fe­si­onál­nom živo­te sa výraz­ne podie­ľal na digi­ta­li­zá­cii pries­to­ro­vých úda­jov Bra­ti­sla­vy od 90-​tych rokov a na budo­va­ní moder­ných geopor­tá­lov pre verej­nú sprá­vu. Je zná­my svo­jou dlho­roč­nou prá­cou na Magis­trá­te hlav­né­ho mes­ta SR Bra­ti­sla­vy, kde je súčas­ťou ino­va­tív­nych mapo­vých tech­no­ló­gií a pre­pá­jal dáta rôz­ne­ho cha­rak­te­ru do uce­le­ných GIS rie­še­ní. Podie­ľal na zavá­dza­ní pokro­či­lých GIS soft­vé­rov, od prvých ver­zií ESRI Arc­View, Arc­GIS Pro až po Arc­GIS Enter­pri­se do pra­xe Magistrátu​Bra­ti­sla­va. Okrem svo­jej prá­ce v samosprá­ve pôso­bí aj v GIS komu­ni­te na Slo­ven­sku ako orga­ni­zá­tor GIS podu­ja­tí a popu­la­ri­zá­tor GIS tech­no­ló­gií. Čer­pá aj zo svoj­ho envi­ron­men­tál­ne­ho vzde­la­nia, počas štú­dia sa zame­ria­val na územ­né sys­té­my eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty (ÚSES) a kra­ji­nár­sky prí­stup k plánovaniu​. Medzi hlav­né pro­jek­ty pat­rí budo­va­nie a sprá­va mest­ské­ho geopor­tá­lu Bra­ti­sla­vy. Spra­vu­je kom­plet­nú GIS infra­štruk­tú­ru – od desk­to­po­vých rie­še­ní až po webo­vé mapo­vé aplikácie​, pre­zen­tá­cie. Za jeho pôso­be­nia zís­ka­lo mes­to Bra­ti­sla­va cenu za pro­fe­si­onál­nu tvor­bu a vizu­ali­zá­ciu pries­to­ro­vých údajov.

Jed­na z tém, kto­rú spra­co­vá­va sú adres­né body - kde spra­co­vá­va celo­ploš­né spra­co­va­nie adres­ných bodov Slo­ven­ska a ich využi­tie aj v krí­zo­vej infraštruktúre​. Vo svo­jej prá­ci využí­va aj 3D mode­lo­va­nie a kon­cept digi­tál­nych dvoj­čiat mes­ta. Vir­tu­ál­ny model mes­ta posky­tu­je expe­ri­men­to­va­nie a umož­ňu­je porov­ná­va­nie súčas­né­ho sta­vu mes­ta s his­to­ric­ký­mi údaj­mi. Digi­tál­ne mode­ly Twin City“ slú­žia na vizu­ali­zá­ciu pries­to­ro­vých zmien a plá­no­va­nie roz­vo­ja mes­ta v kon­cep­te Smart City. Posú­va tak mest­ský GIS od dvoj­roz­mer­ných máp k inte­rak­tív­nym 3D sce­né­riám, čo pri­ná­ša nové mož­nos­ti ana­lý­zy a pre­zen­tá­cie dát pre odbor­ní­kov aj verej­nosť. Na GIS kon­fe­ren­ciách, ale aj vo svo­jej prá­ci sa sna­ží opí­sať GIS ako kľú­čo­vý nástroj pre rozvoj.

Od aprí­la 2019 pôso­bí ako GIS admi­nis­trá­tor Hlav­né­ho mes­ta Bra­ti­sla­va. Jeho dlho­roč­né pôso­be­nie na Magis­trá­te Bra­ti­sla­va zna­me­ná, že pozná dob­re pro­ce­sy, čo mu umož­ňu­je efek­tív­ne pre­pá­jať GIS s potre­ba­mi mes­ta Bra­ti­sla­va. Sna­ží sa zapo­jiť aj aka­de­mic­ký sek­tor, PRIF UK, STU a mest­ské orga­ni­zá­cie. V jeho port­fó­liu je aj orga­ni­zá­cia GIS kon­fe­ren­cie GIS Slo­va­kia, usku­toč­ni­li sa dva roč­ní­ky. Sna­ží sa spá­jať ľudí, infor­má­cie, tech­no­ló­gie, pre­to­že to je užitočné.


Peter Kac­lík spe­cia­li­zes in geog­rap­hic infor­ma­ti­on sys­tems (GIS). Throug­hout his pro­fes­si­onal care­er, he has sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­ted to the digi­ti­za­ti­on of spa­tial data for Bra­ti­sla­va sin­ce the 1990s and has pla­y­ed a cru­cial role in deve­lo­ping modern geopor­tals for pub­lic admi­ni­stra­ti­on. He is well-​known for his exten­si­ve work at the Bra­ti­sla­va City Hall, whe­re he has been invol­ved in inno­va­ti­ve map­ping tech­no­lo­gies and integ­ra­ting vari­ous types of data into com­pre­hen­si­ve GIS solu­ti­ons. He par­ti­ci­pa­ted in imple­men­ting advan­ced GIS soft­wa­re, ran­ging from ear­ly ver­si­ons of ESRI Arc­View and Arc­GIS Pro to Arc­GIS Enter­pri­se at Bra­ti­sla­va City Hall.

In addi­ti­on to his muni­ci­pal work, he acti­ve­ly con­tri­bu­tes to the Slo­vak GIS com­mu­ni­ty as an orga­ni­zer of GIS events and pro­mo­ter of GIS tech­no­lo­gies. His exper­ti­se also dra­ws on his envi­ron­men­tal edu­ca­ti­on, whe­re he spe­cia­li­zed in ter­ri­to­rial sys­tems of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty (ÚSES) and landscape-​oriented plan­ning app­ro­aches during his stu­dies. Among his key pro­jects is the cre­a­ti­on and mana­ge­ment of Bra­ti­sla­va­’s muni­ci­pal geopor­tal, whe­re he over­se­es the enti­re GIS infras­truc­tu­re — from desk­top solu­ti­ons to web-​based map app­li­ca­ti­ons and pre­sen­ta­ti­ons. Under his lea­ders­hip, Bra­ti­sla­va has been recog­ni­zed for pro­fes­si­onal cre­a­ti­on and visu­ali­za­ti­on of spa­tial data.

One of the topics he add­res­ses is add­ress points — com­pre­hen­si­ve­ly mana­ging Slo­va­kia­’s add­ress points and the­ir uti­li­za­ti­on in cri­ti­cal infras­truc­tu­re. His work also invol­ves 3D mode­ling and the con­cept of digi­tal city twins. Vir­tu­al city models allow expe­ri­men­ta­ti­on and enab­le com­pa­ri­son of the city­’s cur­rent sta­te with his­to­ri­cal data. The Twin City” digi­tal models ser­ve as visu­ali­za­ti­on tools for spa­tial chan­ges and urban plan­ning wit­hin the Smart City con­cept, thus advan­cing muni­ci­pal GIS from two-​dimensional maps to inte­rac­ti­ve 3D sce­nes, pro­vi­ding new possi­bi­li­ties for ana­ly­sis and data pre­sen­ta­ti­on to both pro­fes­si­onals and the pub­lic. At GIS con­fe­ren­ces and in his dai­ly work, he con­sis­ten­tly desc­ri­bes GIS as a key tool for development.

Sin­ce April 2019, he has been wor­king as a GIS admi­ni­stra­tor for the City of Bra­ti­sla­va. His long-​standing expe­rien­ce at Bra­ti­sla­va City Hall means he has an in-​depth unders­tan­ding of the city­’s pro­ces­ses, allo­wing him to effec­ti­ve­ly align GIS with muni­ci­pal needs. He acti­ve­ly seeks coope­ra­ti­on with the aca­de­mic sec­tor, such as Come­nius Uni­ver­si­ty (PRIF UK), Slo­vak Uni­ver­si­ty of Tech­no­lo­gy (STU), and city orga­ni­za­ti­ons. His port­fo­lio also inc­lu­des orga­ni­zing the GIS Slo­va­kia con­fe­ren­ce, which has had two edi­ti­ons so far. Peter focu­ses on con­nec­ting peop­le, infor­ma­ti­on, and tech­no­lo­gies, recog­ni­zing the­ir col­lec­ti­ve benefit.


Peter Kac­lík bol aktív­ny pri vzni­ku a čin­nos­ti bra­ti­slav­ské­ho klu​bu​.akva​.sk Slo­ven­ska, kto­rý bol zalo­že­ný v roku 2006​. Podie­ľal sa na orga­ni­zo­va­ní akva­ris­tic­kých podu­ja­tí v Bra­ti­sla­ve – Akva­ris­tic­ká jar, leto, jeseň a zima v Bra­ti­sla­ve“, kde sa kona­li aj nie­ke­dy aj výsta­vy a pred­náš­ky.​Aj tie­to akcie pris­pe­li k pre­pá­ja­niu cho­va­te­ľov, výme­ne skú­se­nos­tí a popu­la­ri­zá­cii akva­ris­ti­ky na Slo­ven­sku. Peter Kac­lík sa venu­je a veno­val cho­vu rôz­nych dru­hov rýb a pes­to­va­niu vod­ných rast­lín. Neja­ký čas sa aktív­ne zúčast­ňo­val aj na medzi­ná­rod­ných súťa­žiach. Aktív­ne sa venu­je vzde­lá­va­niu a šíre­niu infor­má­cií v akva­ris­ti­ke. Pub­li­ku­je člán­ky a prís­pev­ky na akva­ris­tic­kých weboch a na svo­jich strán­kach. Zhro­maž­ďu­je množ­stvo infor­má­cií o akva­ris­ti­ke – od bio­ló­gie rýb a rast­lín, cez prak­tic­ké návo­dy, až po repor­tá­že z akcií. Na strán­ke zdie­ľa naprí­klad detail­né mate­riá­ly o zís­ka­va­ní a cho­ve živej potra­vy pre ryby. Vo sve­te akva­ris­ti­ky bol čin­ný aj ako orga­ni­zá­tor výstav a súťa­ží, pra­vi­del­ných búrz. Tým pod­po­ru­je nie­len hob­by cho­va­te­ľov pri zís­ka­va­ní nových dru­hov, ale aj drob­né akti­vi­ty v komu­ni­te – pre­daj vlast­ných odcho­vov a výpes­tkov. Záro­veň aj dnes ešte čias­toč­ne udr­žia­va kon­tak­ty so šir­šou akva­ris­tic­kou scé­nou – spo­lu­pra­cu­je aj s akva­ris­ta­mi zo zahraničia.


Vo foto­gra­fic­kej tvor­be Pet­ra Kac­lí­ka sa pre­ja­vu­je cit pre atmo­sfé­ru mies­ta. Svo­je foto­gra­fie pre­zen­to­val na rôz­nych výsta­vách a aj v onli­ne komu­ni­te. Čas­to sa zame­ria­va na kul­tú­ru civi­li­zá­cie v mes­tách a obciach, kra­ji­nu a prí­ro­du. Mno­hé z jeho zábe­rov vyni­ka­jú nos­tal­gic­kou nála­dou, auten­tic­kou atmo­sfé­rou. Dosia­hol via­ce­ro úspe­chov na foto­gra­fic­kých súťa­žiach a pre­hliad­kach: Víťaz Park Foto 2008, Cena pri­má­to­ra Pieš­ťan 2009 (Foto­kur­sa­lon), Čest­né uzna­nie Foto­park 2011. Význam­ným poči­nom bola jeho autor­ská výsta­va Pieš­ťa­ny a oko­lie“ v pieš­ťan­skom Kur­sa­lo­ne na jar 2009​. Zúčast­ňo­val kolek­tív­nych pre­zen­tá­cií – Park Foto Pieš­ťa­ny, Foto­park Bra­ti­sla­va, Foto­záh­ra­da v Bra­ti­sla­ve. Na dru­hej stra­ne pri­zná­va, že nie všet­ky svo­je foto­gra­fie pova­žu­je za ume­lec­ky výni­moč­né a sám seba neus­tá­le kri­tic­ky hodnotí​. Po jed­nej výsta­ve pozna­me­nal, že len jedi­nú z vysta­ve­ných fotiek pova­žu­je za naozaj vyda­re­nú a že chce na sebe ďalej pracovať​. Má na kon­te via­ce­ré úspe­chy a jeho ces­ta ilus­tru­je, že vášeň pre foto­gra­fiu spre­vá­dza­ná vytrva­los­ťou pri­ná­ša ovo­cie. Záro­veň otvo­re­ne hovo­rí o výzvach, čím inšpi­ru­je nevzdá­vať sa a neus­tá­le sa zlepšovať.


Peter Kac­lí­k’s pho­tog­rap­hic work sho­wca­ses his keen sen­se for cap­tu­ring the atmo­sp­he­re of a pla­ce. He has pre­sen­ted his pho­tog­raphs at vari­ous exhi­bi­ti­ons and wit­hin onli­ne com­mu­ni­ties. His work often focu­ses on cul­tu­ral aspects of urban and rural are­as, lands­ca­pes, and natu­re. Many of his ima­ges stand out due to the­ir nos­tal­gic mood and aut­hen­tic atmo­sp­he­re. Peter has achie­ved notab­le suc­cess in pho­tog­rap­hy com­pe­ti­ti­ons and exhi­bi­ti­ons, inc­lu­ding win­ning Park Foto 2008, the May­or of Pieš­ťa­ny Award in 2009 (Foto­kur­sa­lon), and an hono­rab­le men­ti­on at Foto­park 2011. A sig­ni­fi­cant miles­to­ne was his solo exhi­bi­ti­on Pieš­ťa­ny and Sur­roun­dings” held in Pieš­ťa­ny­’s Kur­sa­lon in spring 2009. He has also par­ti­ci­pa­ted in col­lec­ti­ve exhi­bi­ti­ons such as Park Foto Pieš­ťa­ny, Foto­park Bra­ti­sla­va, and Foto­záh­ra­da in Bratislava.

On the other hand, he open­ly ack­no­wled­ges that not all of his pho­tog­raphs are artis­ti­cal­ly excep­ti­onal and con­ti­nu­ous­ly eva­lu­ates his work cri­ti­cal­ly. After one exhi­bi­ti­on, he remar­ked that he con­si­de­red only one of the disp­la­y­ed pho­tos genu­ine­ly suc­cess­ful and expres­sed his desi­re to con­ti­nue impro­ving his skills. His accom­plish­ments illu­stra­te that pas­si­on for pho­tog­rap­hy, coup­led with per­sis­ten­ce, yields results. At the same time, he open­ly dis­cus­ses chal­len­ges, ins­pi­ring others to per­se­ve­re and con­sis­ten­tly stri­ve for improvement.

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Hory, Hory, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Gerlachovský štít

Hits: 56

Ger­la­chov­ský štít – Ger­lach, je naj­vyš­ším vrchom Vyso­kých Tatier, Slo­ven­ska a celé­ho kar­pat­ské­ho oblú­ka. Dosa­hu­je nad­mor­skú výš­ku 2 654,4 met­ra (​en​.wiki​pe​dia​.org). Nachá­dza v juž­nej čas­ti hlav­né­ho hre­be­ňa, na juho­vý­chod­nom výbež­ku. Na západ od Ger­la­chu sa rozp­res­tie­ra Bati­zov­ská doli­na a na východ Velic­ká doli­na (de​.wiki​pe​dia​.org). Masív Ger­la­chu má cha­rak­te­ris­tic­ký pyra­mí­do­vý tvar, zvý­raz­ne­ný veľ­kým karom, zná­mym ako Ger­la­chov­ský kotol (de​.wiki​pe​dia​.org). Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka pat­rí Ger­la­chov­ský štít k naj­star­ším tatrans­kým masí­vom. Je budo­va­ný pre­važ­ne žulou (gra­ni­tom), kto­rá tvo­rí pev­né jad­ro Vyso­kých Tatier​. Celý masív vzni­kol počas alpín­ske­ho vrás­ne­nia počas tre­ťo­hôr (sk​.wiki​pe​dia​.org). Str­mé ste­ny spa­da­jú do sused­ných dolín, na zápa­de do Bati­zov­skej doli­ny a na výcho­de do Velic­kej doli­ny, kde ležia moré­ny a ple­sá vytvo­re­né ustu­pu­jú­ci­mi ľadovcami​(sk​.wiki​pe​dia​.org).

Klí­ma na Ger­la­chov­skom ští­te je prí­sne vyso­ko­hor­ská. Tep­lo­ty sú níz­ke počas celé­ho roka (old​.gymzv​.sk). Väčši­nu roka pokrý­va vrcho­lo­vý masív sne­ho­vá pokrýv­ka a aj v lete sa môže obja­viť sne­že­nie či ľado­vá nám­ra­za. Let­né dni býva­jú chlad­né, počas naj­tep­lej­ších popo­lud­ní v júli dosa­hu­je tep­lo­ta oko­lo 5 °C​(en​.wiki​pe​dia​.org). Vrcho­lo­vé par­tie Ger­la­chov­ské­ho ští­tu sú skal­na­té a chu­dob­né na vege­tá­ciu – vo veľ­kých nad­mor­ských výš­kach pre­ží­va­jú už len lišaj­ní­ky a nie­koľ­ko odol­ných dru­hov rast­lín v štr­bi­nách skál. Niž­šie, na úbo­čiach a v pri­ľah­lých doli­nách, však náj­de­me pes­tré vyso­ko­hor­ské spo­lo­čen­stvá. Hra­ni­ca lesa sia­ha pri­bliž­ne do 1500 m nad morom, nad ňou nasle­du­je pás­mo koso­dre­vi­ny a alpín­skych tráv. Typic­ké sú hus­té poras­ty koso­dre­vi­ny (boro­vi­ca hor­ská) a medzi kve­te­nou vzác­ny ples­ni­vec alpín­sky či rôz­ne hor­ce a lomikameň​. V ska­lách a sutiach pod Ger­la­chom ras­tie naprí­klad ende­mic­ký horec tatrans­ký – Gen­tia­na altai­ca sub­sp. tat­rae a star­ček tatrans­ký. Zo živo­čí­chov žijú v tej­to oblas­ti kam­zík vrchov­ský tatrans­ký a koló­nie sviš­ťov tatrans­kých. V les­na­tých čas­tiach pod­ho­ria mož­no natra­fiť aj na med­ve­ďa hne­dé­ho či rysa ostro­vi­da. Z vtá­kov tu hniez­di orol skal­ný a pra­vi­del­ne sa vysky­tu­je aj sokol sťa­ho­va­vý či vyso­ko­hor­ské dru­hy ako vrchár­ka smre­ko­vá a labuť veľká​(sk​.wiki​pe​dia​.org). Ger­la­chov­ský štít sa nachá­dza v srd­ci Tatrans­ké­ho národ­né­ho par­ku – TANAP‑u. Ide o úze­mie s naj­vyš­ším stup­ňom ochra­ny prí­ro­dy – vrcho­lo­vé oblas­ti pat­ria do bez­zá­sa­ho­vej zóny, kde sa zacho­vá­va­jú prí­rod­né pro­ce­sy bez pria­me­ho zása­hu člo­ve­ka. Celé úze­mie TANAP‑u (vrá­ta­ne Ger­la­chov­ské­ho ští­tu) je záro­veň od roku 1993 súčas­ťou Bio­sfé­ric­kej rezer­vá­cie UNESCO Tatry​(sk​.wiki​pe​dia​.org).

Názov Ger­la­chov­ský štít” je odvo­de­ný od neďa­le­kej obce Ger­la­chov. His­to­ric­ké náz­vy: Kös­sel­berg, Franz-​Joseph-​Spitze, Štít legi­oná­rov, Sta­li­nov štít. V roku 1959 bol vrchu navrá­te­ný pôvod­ný názov Ger­la­chov­ský štít, kto­rý sa pou­ží­va dodnes (​en​.wiki​pe​dia​.org). V 18. a na začiat­ku 19. sto­ro­čia nebol Ger­la­chov­ský štít pova­žo­va­ný za naj­vyš­ší vrchol Tatier. Ten­to titul bol pri­pi­so­va­ný vrcho­lom ako Kri­váň, Lom­nic­ký štít ale­bo Ľado­vý štít. Až v roku 1838 les­ník Ľudo­vít Gre­i­ner určil Ger­la­chov­ský štít ako naj­vyš­ší vrchol Tatier, čo bolo potvr­de­né rakús­kou armá­dou v roku 1868​(it​.wiki​pe​dia​.org). Prvý dolo­že­ný výstup na vrchol usku­toč­nil v roku 1834 Ján Still z obce Nová Les­ná (​en​.wiki​pe​dia​.org).

Dnes nie je výstup na Ger­la­chov­ský štít zna­če­ný turis­tic­kým chod­ní­kom a je povo­le­ný len v sprie­vo­de cer­ti­fi­ko­va­né­ho hor­ské­ho vod­cu. Naj­čas­tej­šia výstu­po­vá tra­sa vedie od hor­ské­ho hote­la Sliez­sky dom cez Velic­kú pró­bu na vrchol a zostu­pu­je sa cez Bati­zov­skú pró­bu do Bati­zov­skej doli­ny. Obe tra­sy majú obťaž­nosť I pod­ľa UIAA. Alter­na­tív­ne, nároč­nej­šie tra­sy zahŕňa­jú Tatar­ko­vu pró­bu a Mar­tin­ský hre­beň (Mar­tin­ka), s obťaž­nos­ťou II – III pod­ľa UIAA (de​.wiki​pe​dia​.org).


Ger­la­chov­ský štít (Ger­lach Peak) is the hig­hest peak of the High Tatras, Slo­va­kia, and the enti­re Car­pat­hian moun­tain ran­ge, rea­ching an ele­va­ti­on of 2,654.4 meters abo­ve sea level. Geog­rap­hi­cal­ly, it is situ­ated wit­hin the High Tatras mas­sif in nort­he­as­tern Slo­va­kia, on the ter­ri­to­ry of the Tat­ra Nati­onal Park (TANAP). The peak lies bet­we­en two sig­ni­fi­cant val­le­ys: Bati­zov­ská doli­na to the west and Velic­ká doli­na to the east. Ger­la­chov­ský štít fea­tu­res a dis­tinc­ti­ve pyra­mid sha­pe, accen­tu­ated by a lar­ge cirque kno­wn as Ger­la­chov­ský kotol. Geolo­gi­cal­ly, Ger­lach is among the oldest mas­sifs in the Tatras, pre­do­mi­nan­tly com­po­sed of gra­ni­te, sha­ped during the Alpi­ne oro­ge­ny peri­od. Its ste­ep walls des­cend dra­ma­ti­cal­ly into adja­cent val­le­ys, whe­re morai­nes and gla­cial lakes for­med by retre­a­ting gla­ciers can still be seen today.

The cli­ma­te at Ger­la­chov­ský štít is strict­ly alpi­ne, cha­rac­te­ri­zed by low tem­pe­ra­tu­res year-​round. Even sum­mer days can be cold, with peak after­no­on tem­pe­ra­tu­res around 5 °C in July. Sno­wfall and ice for­ma­ti­on can occur at any time of year. Vege­ta­ti­on near the sum­mit is spar­se and roc­ky, limi­ted pri­ma­ri­ly to lichens. Howe­ver, diver­se alpi­ne com­mu­ni­ties flou­rish at lower alti­tu­des, inc­lu­ding den­se gro­wths of dwarf pine (moun­tain pine), alpi­ne gras­ses, and ende­mic spe­cies such as the Tat­ra gen­tian (Gen­tia­na altai­ca sub­sp. tat­rae) and Tat­ra ground­sel. Wild­li­fe typi­cal for this regi­on inc­lu­des the ende­mic Tat­ra cha­mo­is and colo­nies of alpi­ne mar­mots. In lower fores­ted regi­ons, bro­wn bears, lyn­xes, gol­den eag­les, pereg­ri­ne fal­cons, and alpi­ne bird spe­cies are found. Ger­la­chov­ský štít lies at the heart of the Tat­ra Nati­onal Park (TANAP), an area under the stric­test level of envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a no-​intervention zone. Sin­ce 1993, this regi­on has also been part of the UNESCO Bio­sp­he­re Reser­ve Tatry.

The moun­tai­n’s name deri­ves from the near­by vil­la­ge of Ger­la­chov. His­to­ri­cal­ly, it has held vari­ous names such as Kös­sel­berg, Franz-​Joseph-​Spitze, Legi­on­nai­res’ Peak, and Sta­li­n’s Peak. Until the mid-​19th cen­tu­ry, Ger­la­chov­ský štít was not recog­ni­zed as the hig­hest peak in the Tatras; this tit­le was mis­ta­ken­ly att­ri­bu­ted to peaks such as Kri­váň, Lom­nic­ký štít, or Ľado­vý štít. In 1838, fores­ter Ludwig Gre­i­ner defi­ni­ti­ve­ly estab­lis­hed Ger­la­chov­ský štít as the hig­hest Tat­ra sum­mit. The first con­fir­med ascent was made in 1834 by Ján Still from Nová Lesná.

Today, Ger­la­chov­ský štít does not have mar­ked hiking trails and can only be ascen­ded with a cer­ti­fied moun­tain guide. The most com­mon ascent rou­te starts from Sliez­sky dom moun­tain hotel through Velic­ká pró­ba. More chal­len­ging clim­bing rou­tes inc­lu­de Tatar­ko­va pró­ba and Mar­tin Rid­ge (Mar­tin­ka), rated II – III by UIAA standards.


Ger­lach (słow. Ger­la­chov­ský štít) jest naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Tatr Wyso­kich, Sło­wac­ji oraz całych Kar­pat. Jego wyso­ko­ść wyno­si 2654,4 m n.p.m. Poło­żo­ny jest w połud­ni­owej części głó­wnej gra­ni Tatr, pomi­ędzy dwie­ma ważny­mi doli­na­mi: Doli­ną Baty­żo­wiec­ką na zacho­dzie i Doli­ną Wie­lic­ką na wscho­dzie, w gra­ni­cach Tatr­za­ńs­kie­go Par­ku Naro­do­we­go (TANAP). Ger­lach ma cha­rak­te­rys­tycz­ny ksz­ta­łt pira­mi­dy, uwy­dat­ni­ony przez duży koci­oł lodo­wco­wy, zna­ny jako Koci­oł Ger­la­cho­ws­ki. Geolo­gicz­nie masyw Ger­la­chu nale­ży do naj­stars­zych masy­wów tatr­za­ńs­kich, zbu­do­wa­ny jest głó­wnie z gra­ni­tu, twor­zące­go twar­de jąd­ro Tatr Wyso­kich. Jego ksz­ta­łt pows­tał podc­zas alpej­skich ruchów górot­wórc­zych w trze­ci­or­zędzie. Stro­me ścia­ny opa­da­ją ku sąsied­nim doli­nom, gdzie znaj­du­ją się more­ny i jezi­ora polodowcowe.

Kli­mat na Ger­la­chu jest typo­wo alpej­ski, z nis­ki­mi tem­pe­ra­tu­ra­mi przez cały rok. Nawet latem dni są chłod­ne – w lip­cu tem­pe­ra­tu­ry w naj­ciep­lejs­ze popo­łud­nia osi­ąga­ją oko­ło 5°C. Śnieg i oblo­dze­nie mogą wys­tąpić o każdej por­ze roku. Wierz­cho­łek Ger­la­chu jest ska­lis­ty, ubo­gi w roślin­no­ść, ogra­nic­zo­ną głó­wnie do poros­tów i kil­ku odpor­nych gatun­ków roślin w szc­ze­li­nach skal­nych. Na niżs­zych zboc­zach i w sąsied­nich doli­nach wys­tępu­ją boga­te zbi­oro­wis­ka wyso­ko­gór­skie. Gra­ni­ca lasu sięga oko­ło 1500 m n.p.m., powy­żej rośnie koso­dr­ze­wi­na oraz tra­wy alpej­skie. Cha­rak­te­rys­tycz­na jest koso­dr­ze­wi­na (sos­na gór­ska), a także rzad­ki sza­rot­ka alpej­ska oraz różne gatun­ki goryc­zek i skal­nic. W oko­licz­nych ska­łach rośnie ende­micz­ny gorycz­ka tatr­za­ńs­ka oraz star­zec tatr­za­ńs­ki. Z fau­ny spot­kać można kozi­cę tatr­za­ńs­ką i kolo­nie świs­ta­ków tatr­za­ńs­kich. W niżs­zych par­tiach leśnych żyją nie­dźwie­dź bru­nat­ny, ryś euro­az­ja­tyc­ki, orzeł przed­ni, sokół węd­ro­wny oraz wyso­ko­gór­skie gatun­ki ptaków.

Ger­lach znaj­du­je się w ser­cu Tatr­za­ńs­kie­go Par­ku Naro­do­we­go, w stre­fie ochro­ny ści­słej, gdzie obo­wi­ązu­je zakaz inge­renc­ji czło­wie­ka. Teren ten objęty jest ochro­ną jako Rezer­wat Bio­sfe­ry UNESCO. His­to­rycz­nie szc­zyt nosił różne nazwy, takie jak Kös­sel­berg, Franz-​Joseph-​Spitze, Štít legi­oná­rov, Sta­li­nov štít. Do poło­wy XIX wie­ku nie uzna­wa­no go za naj­wy­żs­zy szc­zyt Tatr, przy­pi­su­jąc to mia­no szc­zy­tom takim jak Kry­wań, Łom­ni­ca czy Lodo­wy Szc­zyt. Dopie­ro w roku 1838 leśnik Ľudo­vít Gre­i­ner wyka­zał, że naj­wy­żs­zym szc­zy­tem jest Ger­lach, co potwier­dzo­no w 1868 roku.

Obe­cnie Ger­lach nie posia­da ozna­ko­wa­nych szla­ków turys­tycz­nych, a wejście na szc­zyt możli­we jest wyłącz­nie w towar­zyst­wie licenc­jo­no­wa­ne­go prze­wod­ni­ka. Najc­zęściej uży­wa­na tra­sa pro­wa­dzi od hote­lu gór­skie­go Śląs­ki Dom przez Wie­lic­ką Pró­bę. Trud­niejs­ze dro­gi wspi­nacz­ko­we, takie jak Pró­ba Tatar­ki lub Grz­biet Mar­ti­na (Mar­tin­ka), mają trud­no­ść od II do III w ska­li UIAA.


Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

Príroda, Botanické záhrady, Organizmy, Rastliny

Arborétum Mlyňany

Hits: 79

Arbo­ré­tum Mly­ňa­ny je bota­nic­kým zaria­de­ním, kto­ré sa pýši naj­bo­hat­šou zbier­kou cudzo­kraj­ných dre­vín na Slo­ven­sku. Pat­rí medzi naj­výz­nam­nej­šie arbo­ré­ta v stred­nej Euró­pe. Nachá­dza sa medzi obca­mi Tesár­ske Mly­ňa­ny a Vies­ka nad Žita­vou, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 67 hek­tá­rov (Slo­va­kia Tra­vel). Zalo­že­né bolo v roku 1892 gró­fom Dr. Šte­fa­nom Ambrózy-​Migazzim, váš­ni­vým milov­ní­kom prí­ro­dy a den­dro­ló­gie. Jeho cie­ľom bolo vytvo­riť vždy­ze­le­ný park” (Sem­per Vireo), kde by sa akli­ma­ti­zo­va­li cudzo­kraj­né vždy­ze­le­né dre­vi­ny v našich kli­ma­tic­kých pod­mien­kach. Pod vede­ním záh­rad­ní­ka Joze­fa Mišá­ka boli postup­ne vysá­dza­né dre­vi­ny dová­ža­né z rôz­nych čas­tí sve­ta, naj­mä z Nemec­ka, Fran­cúz­ska a Anglic­ka (es​.wiki​pe​dia​.org). Ambró­zy zís­kal časť mly­nian­ske­ho veľ­kos­tat­ku, ku kto­ré­mu neskôr pri­kú­pil les pri Vies­ke nad Žita­vou. Výsad­by sa zača­li na tera­sách pod kaš­tie­ľom, kto­rý dal pred­tým posta­viť. Pre­sú­va­li sa obrov­ské obje­my zeme, bal­va­ny na stav­bu alpí­nia sa dová­ža­li z Prí­lep a Kľa­čian. Ambró­zy sa spo­jil s pop­red­ný­mi bota­nik­mi a den­dro­lóg­mi ako boli C. K. Schne­i­der, A. Silva-​Tarouca, Moesz, Gáy­er, Rédl (sav​.sk).

Arbo­ré­tum je situ­ova­né na sever­nom okra­ji Podu­naj­skej níži­ny. Pôvod­ne pôda nebo­la prí­liš vhod­ná pre stá­lo­ze­le­nú fló­ru, pre­to si zo začiat­ku zakla­da­teľ nechal dová­žať humus a raše­li­nu. Pôvod­ný Ambró­zy­ho park bol zalo­že­ný na pôvod­nom dubovo-​hrabovom lese. Postup­ne sa vyrú­ba­val pôvod­ný porast a sadi­li sa ušľach­ti­lé dre­vi­ny. Na okra­ji je mož­né aj dnes nájsť zvyš­ky pôvod­né­ho lesa (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). Po odcho­de gró­fa Ambrózy-​Migazziho v roku 1914 pre­vzal sta­rost­li­vosť o arbo­ré­tum Jozef Mišák. V roku 1951 bolo arbo­ré­tum vyhlá­se­né za chrá­ne­ný are­ál a sta­lo sa vedec­kým pra­co­vis­kom Slo­ven­skej aka­dé­mie vied (SAV). Dnes je arbo­ré­tum otvo­re­né pre verej­nosť počas celé­ho roka a slú­ži nie­len ako mies­to oddy­chu, ale aj ako cen­trum výsku­mu a vzde­lá­va­nia v oblas­ti bota­ni­ky a eko­ló­gie (sk​.wiki​pe​dia​.org). Význam­né osob­nos­ti Arbo­ré­ta: Šte­fan Ambró­zy, Jozef Mišák, Jozef Rich­tár, Gej­za Ste­in­hübel, Fran­ti­šek Nábělek, Daniel Kova­lov­ský, Fran­ti­šek Ben­čať, Ivan Tomaš­ko (arbo​re​tum​.sav​.sk).

V Arbo­ré­te Mly­ňa­ny sa nachá­dza viac ako 2 300 dru­hov rast­lín z rôz­nych kútov sve­ta, vrá­ta­ne východ­nej Ázie, Kórey a Sever­nej Ame­ri­ky. Medzi najv­zác­nej­šie exem­plá­re pat­rí 35-​metrový sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um a zimo­kvet včas­ný – Chi­mo­nant­hus pra­e­cox, kto­rý kvit­ne už v janu­ári. Uni­ká­tom sú aj mno­hé ázij­ské dre­vi­ny, kto­ré sa okrem svoj­ho pôvod­né­ho pro­stre­dia vysky­tu­jú len v tom­to arbo­ré­te (Slo­va­kia Tra­vel). Are­ál je roz­de­le­ný na nie­koľ­ko tema­tic­kých čas­tí: Ambró­zy­ho park je naj­star­šia časť arbo­ré­ta s roz­lo­hou 40 ha, kde sú sústre­de­né vždy­ze­le­né list­na­té dre­vi­ny a ihlič­na­ny. Ďal­šie čas­ti: seve­ro­ame­ric­ká plo­cha, výcho­do­á­zij­ská plo­cha, kórej­ská plo­cha a slo­ven­ská plo­cha, kto­rá bola zalo­že­ná v roku 1992 (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). Jed­nou z hlav­ných domi­nánt arbo­ré­ta je roman­tic­ký kaš­tieľ posta­ve­ný v roku 1894 s cha­rak­te­ris­tic­kou vežou, kto­rý slú­ži ako síd­lo sprá­vy arbo­ré­ta a mies­to kona­nia rôz­nych podu­ja­tí. Hlav­ná vychádz­ko­vá tra­sa pre náv­štev­ní­kov meria 4,5 km a vedie cez naj­zau­jí­ma­vej­šie čas­ti are­álu (Slo­va­kia Tra­vel).


Arbo­re­tum Mly­ňa­ny is a bota­ni­cal faci­li­ty that boasts the richest col­lec­ti­on of exo­tic woody plants in Slo­va­kia. It is one of the most sig­ni­fi­cant arbo­re­ta in Cen­tral Euro­pe. Loca­ted bet­we­en the vil­la­ges of Tesár­ske Mly­ňa­ny and Vies­ka nad Žita­vou, it covers an area of 67 hec­ta­res (Slo­va­kia Tra­vel). It was foun­ded in 1892 by Count Dr. Šte­fan Ambrózy-​Migazzi, a pas­si­ona­te natu­re lover and den­dro­lo­gist. His goal was to cre­a­te an ever­gre­en park” (Sem­per Vireo) whe­re exo­tic ever­gre­en tre­es could acc­li­ma­ti­ze to the local cli­ma­tic con­di­ti­ons. Under the super­vi­si­on of gar­de­ner Jozef Mišák, tre­es impor­ted from vari­ous parts of the world, pri­ma­ri­ly from Ger­ma­ny, Fran­ce, and England, were gra­du­al­ly plan­ted (es​.wiki​pe​dia​.org). Ambró­zy acqu­ired part of the Mly­ňa­ny esta­te, to which he later added a forest near Vies­ka nad Žita­vou. The plan­tings began on ter­ra­ces below the manor hou­se, which he had pre­vi­ous­ly built. Enor­mous volu­mes of soil were moved, and boul­ders for the cons­truc­ti­on of an alpi­ne gar­den were brought from Prí­le­py and Kľa­ča­ny. Ambró­zy col­la­bo­ra­ted with lea­ding bota­nists and den­dro­lo­gists such as C. K. Schne­i­der, A. Silva-​Tarouca, Moesz, Gáy­er, and Rédl (sav​.sk).

The arbo­re­tum is situ­ated on the nort­hern edge of the Danu­bian Lowland. Ini­tial­ly, the soil was not very suitab­le for ever­gre­en flo­ra, so the foun­der had humus and peat impor­ted at the begin­ning. The ori­gi­nal Ambró­zy Park was estab­lis­hed on a nati­ve oak-​hornbeam forest. Over time, the nati­ve vege­ta­ti­on was gra­du­al­ly cut down and repla­ced with nob­le tree spe­cies. Rem­nants of the ori­gi­nal forest can still be found on the edges of the arbo­re­tum today (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). After Count Ambrózy-​Migazzi left in 1914, Jozef Mišák took over the care of the arbo­re­tum. In 1951, it was dec­la­red a pro­tec­ted area and beca­me a scien­ti­fic ins­ti­tu­ti­on under the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (SAV). Today, the arbo­re­tum is open to the pub­lic year-​round, ser­ving not only as a pla­ce for rela­xa­ti­on but also as a cen­ter for bota­ni­cal and eco­lo­gi­cal rese­arch and edu­ca­ti­on (sk​.wiki​pe​dia​.org). Notab­le Figu­res of the Arboretum:

Šte­fan Ambró­zy, Jozef Mišák, Jozef Rich­tár, Gej­za Ste­in­hübel, Fran­ti­šek Nábělek, Daniel Kova­lov­ský, Fran­ti­šek Ben­čať, Ivan Tomaš­ko (arbo​re​tum​.sav​.sk).

Arbo­re­tum Mly­ňa­ny con­tains more than 2,300 plant spe­cies from vari­ous parts of the world, inc­lu­ding East Asia, Korea, and North Ame­ri­ca. Among the rarest spe­ci­mens is a 35-​meter-​tall giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) and win­ter­swe­et (Chi­mo­nant­hus pra­e­cox), which blo­oms as ear­ly as Janu­ary. Many Asian tree spe­cies that exist only in the­ir nati­ve envi­ron­ment or this arbo­re­tum are also uni­que (Slo­va­kia Tra­vel). The area is divi­ded into seve­ral the­ma­tic sec­ti­ons: Ambró­zy Park – the oldest part of the arbo­re­tum (40 hec­ta­res), focu­sing on ever­gre­en bro­ad­le­af tre­es and coni­fers, North Ame­ri­can sec­ti­on, East Asian sec­ti­on, Kore­an sec­ti­on, Slo­vak sec­ti­on – estab­lis­hed in 1992 (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk).One of the main land­marks of the arbo­re­tum is a roman­tic manor hou­se built in 1894, fea­tu­ring a cha­rac­te­ris­tic tower. It ser­ves as the admi­ni­stra­ti­ve hea­dqu­ar­ters of the arbo­re­tum and hosts vari­ous events. The main visi­tor wal­king trail is 4.5 km long and leads through the most inte­res­ting parts of the area (Slo­va­kia Travel).


Odka­zy


TOP

Rodo­den­dro­ny

Jeseň

Lis­ty

Javo­ry

Duby

Ruže

Jazier­ka

Levan­du­le

Lek­ná

Gaš­ta­ny

Boro­vi­ce

Sek­vo­je

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Česko, Krajina, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Zlatý vrch

Hits: 641

Zla­tý vrch leží v Lužic­kých horách, neďa­le­ko od Čes­kej Kame­ni­ce (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Vzni­kol v tre­ťo­ho­rách, kedy roz­ta­ve­ný čadič pre­ni­kol na povrch a stu­hol do podo­by kamen­ných var­ha­no­vých píš­ťal” (Infor­mač­ná tabu­ľa). Od roku 1964 je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Pri­bliž­ne oko­lo roku 1870 tu bol lom, v kto­rom sa zís­ka­val sta­veb­ný kameň (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Súčas­ný vzhľad loka­li­ty je dôsled­kom lomo­vej ťaž­by, kto­rá bola ukon­če­ná v 60-​tych rokoch 20. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabu­ľa). Čadič sa údaj­ne oko­lo roku 1870 vyvá­žal do Holand­ska, kde bol pou­ží­va­ný ako ide­ál­ny sta­veb­ný mate­riál na prí­mor­ské hrá­dze (kudyz​nu​dy​.cz). Od roku 1964 je Zla­tý vrch chrá­ne­ný záko­nom (Infor­mač­ná tabu­ľa). Leží v nad­mor­skej výš­ke 657 met­rov nad morom. Nachá­dza­jú sa tu 30 met­rov dlhé kamen­né píš­ťa­ly. V tre­ťo­ho­rách pre­ni­kol roz­ta­ve­ný čadič zvnút­ra Zeme na povrch, kde stu­hol do kamen­ných stĺpi­kov – var­ha­no­vých píš­ťal. Kva­lit­ný čadič bol vyhľa­dá­va­ným mate­riá­lom (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kon­krét­ne je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Zla­tý vrch (nemec­ky Gold­berg) vzni­kol v troch fázach vul­ka­nic­kej čin­nos­ti. Najprv vznik­lo lávo­vé jaze­ro, kto­ré­ho tuhnu­tím a poma­lým ochla­dzo­va­ním sa vytvo­ri­li pra­vi­del­né päť a šesť­bo­ké štíh­le tak­mer zvis­lé stĺpi­ky (hra​dy​.cz). Vrcho­lo­vá časť Zla­té­ho vrchu tvo­rí vul­ka­nic­ký peň vypre­pa­ro­va­ný z krie­do­vých pies­kov­cov. Ria­de­ná ťaž­ba na obvo­de vrcho­lu odkry­la vnú­tor­nú časť pňa s doko­na­le vyvi­nu­tou stĺpo­vou odluč­nos­ťou. Vznik­li vďa­ka poma­lé­mu ochla­dzo­va­niu mag­my s tepel­ný­mi gra­dient­mi neru­še­ný­mi oko­li­tý­mi vplyv­mi. Nepra­vi­del­né stĺpi­ky sved­čia o rých­lej­šom tuhnu­tí (Jaro­slav Valeč­ka). Prí­stup k Zla­té­mu vrchu je mož­ný po zna­če­ných turis­tic­kých tra­sách, pri­čom jed­na z naj­zná­mej­ších je náuč­ný chod­ník Oko­lím Stu­den­ce” s dĺž­kou 22,5 km (Čes­ké Švý­car­sko). Okrem geolo­gic­kých zau­jí­ma­vos­tí je oblasť Zla­té­ho vrchu domo­vom rôz­no­ro­dej fló­ry a fau­ny. Náv­štev­ní­ci tu môžu obdi­vo­vať typic­ké les­né eko­sys­té­my s boha­tým zastú­pe­ním rast­lin­ných a živo­číš­nych dru­hov (Luzic­ké Hory).


Zla­tý vrch is loca­ted in the Lusa­tian Moun­tains, near Čes­ká Kame­ni­ce (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). It was for­med during the Ter­tia­ry peri­od when mol­ten basalt rea­ched the sur­fa­ce and soli­di­fied into sto­ne organ pipes” (Infor­ma­ti­on Board). Sin­ce 1964, it has been a nati­onal natu­ral monu­ment. Around 1870, the­re was a quar­ry here whe­re buil­ding sto­ne was extrac­ted (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). The cur­rent appe­a­ran­ce of the site is a result of quar­ry­ing acti­vi­ty, which ended in the 1960s (Infor­ma­ti­on Board). Repor­ted­ly, basalt was expor­ted to the Nether­lands around 1870, whe­re it was used as an ide­al cons­truc­ti­on mate­rial for coas­tal dikes (kudyz​nu​dy​.cz). Sin­ce 1964, Zla­tý vrch has been pro­tec­ted by law (Infor­ma­ti­on Board). It is situ­ated at an alti­tu­de of 657 meters abo­ve sea level. The site fea­tu­res 30-​meter-​long sto­ne organ pipes. During the Ter­tia­ry peri­od, mol­ten basalt from the Eart­h’s inte­ri­or rea­ched the sur­fa­ce, whe­re it soli­di­fied into sto­ne columns — organ pipes. High-​quality basalt was a sought-​after mate­rial (Infor­ma­ti­on Board). Spe­ci­fi­cal­ly, it is a nati­onal natu­ral monu­ment. Zla­tý vrch (Ger­man: Gold­berg) was for­med in three pha­ses of vol­ca­nic acti­vi­ty. First, a lava lake was cre­a­ted, and as it cooled and soli­di­fied slo­wly, regu­lar five- and six-​sided slen­der, almost ver­ti­cal columns for­med (hra​dy​.cz). The sum­mit of Zla­tý vrch con­sists of a vol­ca­nic core that was ero­ded from Cre­ta­ce­ous sand­sto­nes. Con­trol­led quar­ry­ing on the sum­mi­t’s peri­me­ter expo­sed the core­’s inte­ri­or, reve­a­ling a per­fect­ly deve­lo­ped colum­nar sepa­ra­ti­on. The­se for­ma­ti­ons resul­ted from the slow cooling of mag­ma with ther­mal gra­dients undis­tur­bed by exter­nal influ­en­ces. Irre­gu­lar columns indi­ca­te fas­ter soli­di­fi­ca­ti­on (Jaro­slav Valeč­ka). Access to Zla­tý vrch is possib­le via mar­ked hiking trails, one of the most famous being the edu­ca­ti­onal trail Around Stu­de­nec,” which is 22.5 km long (Čes­ké Švý­car­sko). In addi­ti­on to geolo­gi­cal att­rac­ti­ons, the Zla­tý vrch area is home to diver­se flo­ra and fau­na. Visi­tors can admi­re typi­cal forest eco­sys­tems with a rich repre­sen­ta­ti­on of plant and ani­mal spe­cies (Lusa­tian Mountains).


Zla­tý vrch liegt im Lau­sit­zer Gebir­ge, in der Nähe von Čes­ká Kame­ni­ce (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Er ents­tand in der Ter­ti­är­ze­it, als gesch­mol­ze­ner Basalt an die Oberf­lä­che drang und sich zu ste­i­ner­nen Orgelp­fe­i­fen“ ver­fes­tig­te (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Seit 1964 ist er ein nati­ona­les Natur­denk­mal. Um 1870 gab es hier einen Ste­inb­ruch, in dem Baus­te­i­ne abge­baut wur­den (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Das heuti­ge Ers­che­i­nungs­bild der Lands­chaft ist eine Fol­ge des Ste­inb­ruchs, des­sen Bet­rieb in den 1960er Jah­ren ein­ges­tellt wur­de (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Berich­ten zufol­ge wur­de Basalt um 1870 in die Nie­der­lan­de expor­tiert, wo er als ide­a­les Bau­ma­te­rial für Küs­ten­de­i­che ver­wen­det wur­de (kudyz​nu​dy​.cz). Seit 1964 steht Zla­tý vrch unter gesetz­li­chem Schutz (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Er liegt auf einer Höhe von 657 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Es gibt hier 30 Meter lan­ge ste­i­ner­ne Orgelp­fe­i­fen. Wäh­rend der Ter­ti­är­ze­it drang gesch­mol­ze­ner Basalt aus dem Inne­ren der Erde an die Oberf­lä­che, wo er sich zu ste­i­ner­nen Säu­len – Orgelp­fe­i­fen – ver­fes­tig­te. Hoch­wer­ti­ger Basalt war ein bege­hr­tes Mate­rial (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Genau­er gesagt ist er ein nati­ona­les Natur­denk­mal. Zla­tý vrch (Deutsch: Gold­berg) ents­tand in drei Pha­sen vul­ka­nis­cher Akti­vi­tät. Zunächst bil­de­te sich ein Lava­see, des­sen lang­sa­me Abküh­lung und Ver­fes­ti­gung regel­mä­ßi­ge fünf- und sech­sec­ki­ge, fast ver­ti­ka­le Säu­len her­vorb­rach­te (hra​dy​.cz). Der Gip­fel­be­re­ich von Zla­tý vrch bes­teht aus einem Vul­kan­kern, der aus Kre­i­de­sand­ste­in heraus­prä­pa­riert wur­de. Die kon­trol­lier­te Ste­inb­ru­char­be­it am Rand des Gip­fels leg­te das Inne­re des Kerns frei und ent­hüll­te eine per­fekt ent­wic­kel­te Säu­len­tren­nung. Die­se Struk­tu­ren ents­tan­den durch die lang­sa­me Abküh­lung von Mag­ma mit unges­tör­ten ther­mis­chen Gra­dien­ten. Unre­gel­mä­ßi­ge Säu­len deuten auf eine schnel­le­re Ers­tar­rung hin (Jaro­slav Valeč­ka). Der Zugang zum Zla­tý vrch ist über mar­kier­te Wan­der­we­ge mög­lich, von denen einer der bekann­tes­ten der Lehrp­fad Rund um Stu­de­nec“ mit einer Län­ge von 22,5 km ist (Čes­ké Švý­car­sko). Neben geolo­gis­chen Sehen­swür­dig­ke­i­ten behe­i­ma­tet die Regi­on Zla­tý vrch eine viel­fäl­ti­ge Flo­ra und Fau­na. Besu­cher kön­nen typis­che Wal­döko­sys­te­me mit einer rei­chen Ver­tre­tung von Pflanzen- und Tie­rar­ten bewun­dern (Lau­sit­zer Gebirge).


Zla­tý vrch se nachá­zí v Lužic­kých horách, neda­le­ko Čes­ké Kame­ni­ce (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Vznikl ve tře­ti­ho­rách, kdy roz­ta­ve­ný čedič pro­nikl na povrch a ztuhl do podo­by kamen­ných var­han­ních píš­ťal“ (Infor­mač­ní tabu­le). Od roku 1964 je národ­ní pří­rod­ní památ­kou. Přib­liž­ně kolem roku 1870 zde byl lom, ve kte­rém se těžil sta­veb­ní kámen (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Sou­čas­ný vzhled loka­li­ty je důsled­kem těž­by kame­ne, kte­rá byla ukon­če­na v 60. letech 20. sto­le­tí (Infor­mač­ní tabu­le). Čedič byl údaj­ně kolem roku 1870 vyvá­žen do Nizo­zem­ska, kde se pou­ží­val jako ide­ál­ní sta­veb­ní mate­riál na pří­mo­řs­ké hrá­ze (kudyz​nu​dy​.cz). Od roku 1964 je Zla­tý vrch chrá­něn záko­nem (Infor­mač­ní tabu­le). Leží v nad­mo­řs­ké výš­ce 657 met­rů nad mořem. Nachá­ze­jí se zde 30 met­rů dlou­hé kamen­né píš­ťa­ly. Ve tře­ti­ho­rách pro­nikl roz­ta­ve­ný čedič z nit­ra Země na povrch, kde ztuhl do kamen­ných sloup­ců – var­han­ních píš­ťal. Kva­lit­ní čedič byl vyhle­dá­va­ným mate­riá­lem (Infor­mač­ní tabu­le). Kon­krét­ně se jed­ná o národ­ní pří­rod­ní památ­ku. Zla­tý vrch (němec­ky Gold­berg) vznikl ve třech fázích sopeč­né čin­nos­ti. Nejpr­ve vznik­lo lávo­vé jeze­ro, jehož tuhnu­tím a poma­lým ochla­zo­vá­ním se vytvo­ři­ly pra­vi­del­né pěti­bo­ké a šes­ti­hran­né, téměř svis­lé sloup­ky (hra​dy​.cz). Vrcho­lo­vá část Zla­té­ho vrchu tvo­ří vul­ka­nic­ký peň vypre­pa­ro­va­ný z kří­do­vých pís­kov­ců. Říze­ná těž­ba na obvo­du vrcho­lu odkry­la vni­třní část pně s doko­na­le vyvi­nu­tou sloup­co­vou odluč­nos­tí. Vznik­ly díky poma­lé­mu ochla­zo­vá­ní mag­ma­tu s tepel­ný­mi gra­dien­ty neru­še­ný­mi okol­ní­mi vli­vy. Nepra­vi­del­né sloup­ky svěd­čí o rych­lej­ším tuhnu­tí (Jaro­slav Valeč­ka). Pří­stup na Zla­tý vrch je mož­ný po zna­če­ných turis­tic­kých tra­sách, z nichž jed­na z nej­zná­měj­ších je nauč­ná stez­ka Oko­lím Stu­den­ce“ s dél­kou 22,5 km (Čes­ké Švý­car­sko). Kro­mě geolo­gic­kých zají­ma­vos­tí je oblast Zla­té­ho vrchu domo­vem roz­ma­ni­té fló­ry a fau­ny. Návš­těv­ní­ci zde mohou obdi­vo­vat typic­ké les­ní eko­sys­té­my s boha­tým zastou­pe­ním rost­lin­ných a živo­čiš­ných dru­hů (Lužic­ké hory).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6198

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post