Krajina, Slovenská krajina, Zamagurie

Lesnica – krásne miesto na Zamagurí

Hits: 2765

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína siluety lesov. Z hôr sa vynárajú ostré línie, ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej scenérie prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný pokoj: zelené stráne, žlté lány a biele drevenice, ktoré sa roztrúsili po úbočiach. Lesnica je krajina kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese Stará Ľubovňa, pri hranici s Poľskom. Nachádza sa na úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou obce je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, domy v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica-Szcawnica v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi Gorgeyovci z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva Stará Lesnica. Popri nej existovala v 15. storočí už aj Nová Lesnica. V 19. storočí Lesnicu často navštevovali kúpeľní hostia, ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou (Červený Kláštor) a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská architektúra – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné zážitky a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od Majer až po obec Lesnica (11 km), druhá variant trasy z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). Prielom Lesnického potoka je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na Haligovské skaly“ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá fauna a flóra v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na juh od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento priestor má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané lúky s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové lesy, ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé Zamagurie. Krajina poskytuje krásne výhľady na Pieniny zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská Magura a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné stopy tradičného hospodárenia – terasové polia, drevené stodoly a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej urbanizácie. Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).


Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the Dunajec, seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern Slovakia, in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The first written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (Wikipedia). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica–Szczawnica in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between Smerdžonka (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to Poland. Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and Veľká Lesnica due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Spiš Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).


Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w doliny i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane chaty rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość poznania piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Tatry Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).


Odkazy

Linky


TOP


Panorámy


Lesnica s hmlou


Lesnica a Vysoké Tatry


Lesnica a Rabštín


Lesnica

lesnica 463014

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Európske, Mestá

Padova – starodávne severotalianske mesto

Hits: 7158

Padova je starodávne mesto ležiace na severe Talianska, žije v ňom cca 213 000 obyvateľov (Wikipedia). Jeho história siaha hlboko do minulosti (Wikipedia). Podľa legendy ju okolo roku 1183 pred n. l. založil trójsky hrdina Antenor, o čom píše aj Vergílius v Aeneide (unipd.it). Mesto spomína už historik Livius (tiež rodený Paduán), ktorý ho datuje do roku 302 pred n. l. (britannica.com). V časoch Rímskej ríše Padova prekvitala – na konci 1. storočia pred n. l. bola považovaná za najbohatšie mesto v Taliansku po Ríme a dokázala postaviť armádu 200 000 mužov. Obdivovali ju aj autori ako Livius či Plínius (en.wikipedia.org). Rímske Patavium bolo jedno z najbohatších miest, ale v roku 452 ho vyplienili Huni (Wikipedia). V roku 540 sa Padova stáva súčasťou Byzantskej ríše. V roku 1147 takmer celé mesto zničí požiar (en.wikipedia.org). V roku 1222 tu vznikla univerzita, ktorá sa rýchlo stala jedným z najvýznamnejších centier vzdelanosti v Európe (en.wikipedia.org). Univerzita v Padove je druhá najstaršia v Taliansku (po Bologni). Pôsobili tu velikáni ako Galileo Galilei, Mikuláš Kopernik či Andreas Vesalius (en.wikipedia.org). K univerzite patrí aj najstaršia univerzitná botanická záhrada na svete (1545), zapísaná v zozname UNESCO (en.wikipedia.org). V roku 1164 získala Padova ako prvé severotalianske mesto nezávislosť od ríšskej moci (Wikipedia). V roku 1320 Padovu ovládajú nemeckí vikári Fridricha Spravodlivého, vojvodu rakúskeho. V roku 1629 vznikla Univerzitná knižnica. V roku 1678 Elena Cornaro Piscopia získava doktorát ako prvá žena na svete. V roku 1866 sa Padova stáva súčasťou Talianskeho kráľovstva. V roku 1944 bombardovali Padovu počas druhej svetovej vojny (en.wikipedia.org).

Veľmi známy je chrám v Padove je Bazilika sv. Antona, známa tiež ako „Il Santo“ (Wikipedia). Strieda sa tu románsky, gotický a byzantský štýl (Wikipedia). Chrám je zasvätený svätému Antonovi Paduánskemu, je to pútnické miesto svetového významu (en.wikipedia.org). Pred bazilikou stojí socha Gattamelatu, ktorú v roku 1453 vytvoril Donatello na počesť Erasma da Narni, ktorý bol veliteľom Benátskej republiky a bol neobyčajne diplomaticky šikovný, vďaka čomu ho prezývali Gattamelata – strakatá mačka (Wikipedia).

Ďalšími významnými pamiatkami sú Bazilika svätej Justíny (Wikipedia), Padovský dóm, obrovitý renesančný Palazzo della Ragione – pôvodne budova mestského tribunálu „Il Salone“. Kaplnka Scrovegni bola postavená v roku 1303 a za jej výzdobou stojí Giotto (Wikipedia), patrí k najvýznamnejším dielam stredovekého maliarstva (en.wikipedia.org). Palazzo della Ragione („Il Salone“) je monumentálna stredoveká radnica z rokov 1172–1219, známa najmä obrovskou freskovou výzdobou a veľkou krytou tržnicou (en.wikipedia.org). V Padove sa nachádza aj jedno z najznámejších a najväčších námestí Prato della Valle (Wikipedia). Jeho rozloha je 90 000 m2 (en.wikipedia.org), jej súčasťou je eliptický kanál so sochami 84 slávnych Padovanov a študentov tunajšej univerzity (Wikipedia). Padova je jedno z najznámejších univerzitných miest na svete. Univerzita tu bola založená už v roku 1222. Pôsobili tu osobnosti ako Vesalius, Mikuláš Kopernik, Galileo Galilei (Wikipedia), Jan Nepomucký (Wikipedia). Padova je miestom najstaršej botanickej záhrady na svete. Vznikla v roku 1545 (Wikipedia). Kaviareň Caffé Pedrocchi bola otvorená v roku 1831. Prezývali ju „kaviareň bez dverí“, pretože až do roku 1916 bol otvorený 24 hodín denne (turismopadova.it). Dnes v budove sídli múzeum moderne histórie Risorgimento, ktoré približuje dejiny Talianska od éry Risorgimenta po 20. storočie (italianreflections.wordpress.com).

Prítomnosť univerzity prilákala mnohých významných umelcov, ako Giotto, DonatelloFrancesco Petrarca (1304 – 1374) bol učenec, básnik renesancie a jeden z prvých humanistov, pôsobil ako kanonik v Padovskej katedrále. Padova je aj rodiskom slávneho architekta Andrea Palladia. Sochár Antonio Canova vytvoril svoje prvé diela v Padove, jedna z jeho sôch je súčasťou súboru na Prato della Valle. Padova sa spája aj s literatúrou – je dejiskom väčšiny deja Shakespearovej komédie Skrotenie zlej ženy a v hre Veľa kriku pre nič je Benedick označovaný ako „Signior Benedick z Padovy“ (en.wikipedia.org).

Padova, anglicky Padua je jedným z najstarších miest v severnom Taliansku a má bohatú históriu, kedysi bola významným centrom Rímskej ríše. Padova sa spomína v literárnych dielach, vrátane diela Williama Shakespeara „The Taming of the Shrew“. Je dôležitým ekonomickým centrom, je dobre napojená na cestnú a železničnú sieť. Pôvodný význam rímskeho názvu Patavium (v benátčine Padoa) nie je istý. Môže súvisieť s názvom Padus, čo bolo staré pomenovanie rieky Pád. Teórií je viac. Priemyselná zóna Padovy vznikla v roku 1946 na východnej strane mesta a dnes patrí medzi najväčšie priemyselné oblasti Európy s rozlohou 11 miliónov m². Má sídla 1 300 podnikov, ktoré zamestnávajú približne 50 000 ľudí. V tejto zóne sa nachádzajú dve železničné stanice, riečny prístav, tri kamiónové terminály, dva diaľničné výjazdy a množstvo sprievodných služieb, ako sú hotely, pošty či administratívne centrá (en.wikipedia.org). Ďalší významní ľudia Padovy: historik Livius, automobilový pretekár Riccardo Patres, futbalisti Francesco Toldo, Alessandro Del Piero (en.wikipedia.org).


Padua is an ancient city located in northern Italy, with a population of about 213,000 inhabitants (Wikipedia). Its history reaches far into the past (Wikipedia). According to legend, it was founded around 1183 BC by the Trojan hero Antenor, as mentioned by Virgil in the Aeneid (unipd.it). The city is already mentioned by the historian Livy (also a native of Padua), who dated it to 302 BC (britannica.com). During the Roman Empire, Padua flourished – by the end of the 1st century BC it was considered the wealthiest city in Italy after Rome and could raise an army of 200,000 men. It was admired by authors such as Livy and Pliny (en.wikipedia.org). The Roman Patavium was one of the richest cities, but in 452 it was plundered by the Huns (Wikipedia). In 540, Padua became part of the Byzantine Empire. In 1147, almost the entire city was destroyed by fire (en.wikipedia.org). In 1222, a university was founded here, which quickly became one of the most important centers of learning in Europe (en.wikipedia.org). The University of Padua is the second oldest in Italy (after Bologna). Great figures such as Galileo Galilei, Nicolaus Copernicus, and Andreas Vesalius worked here (en.wikipedia.org). The university also includes the world’s oldest academic botanical garden (1545), listed as a UNESCO World Heritage Site (en.wikipedia.org). In 1164, Padua became the first northern Italian city to gain independence from imperial power (Wikipedia). In 1320, it fell under the rule of German vicars of Frederick the Fair, Duke of Austria. In 1629, the University Library was established. In 1678, Elena Cornaro Piscopia received a doctorate as the first woman in the world. In 1866, Padua became part of the Kingdom of Italy. In 1944, it was bombed during World War II (en.wikipedia.org).

The most famous church in Padua is the Basilica of Saint Anthony, also known as Il Santo (Wikipedia). It combines Romanesque, Gothic, and Byzantine styles (Wikipedia). The church is dedicated to Saint Anthony of Padua and is a pilgrimage site of global importance (en.wikipedia.org). In front of the basilica stands the statue of Gattamelata, created in 1453 by Donatello to honor Erasmo da Narni, commander of the Venetian Republic, renowned for his diplomatic skills, which earned him the nickname Gattamelata – “spotted cat” (Wikipedia).

Other important landmarks include the Basilica of Saint Justina (Wikipedia), the Padua Cathedral, the enormous Renaissance Palazzo della Ragione – originally the city tribunal “Il Salone.” The Scrovegni Chapel was built in 1303 and decorated by Giotto (Wikipedia); it is considered one of the most significant works of medieval painting (en.wikipedia.org). The Palazzo della Ragione (“Il Salone”) is a monumental medieval town hall from 1172–1219, best known for its immense fresco decoration and large covered market (en.wikipedia.org). Padua is also home to one of the most famous and largest squares, Prato della Valle (Wikipedia). Its area is 90,000 m² (en.wikipedia.org), featuring an elliptical canal lined with statues of 84 famous Paduans and university students (Wikipedia). Padua is one of the most renowned university cities in the world. The university, founded in 1222, hosted figures such as Vesalius, Nicolaus Copernicus, Galileo Galilei (Wikipedia), and John of Nepomuk (Wikipedia). Padua is also home to the world’s oldest botanical garden, established in 1545 (Wikipedia). The Caffè Pedrocchi was opened in 1831 and became known as the “café without doors” because until 1916 it was open 24 hours a day (turismopadova.it). Today, the building houses the Museum of Modern History of the Risorgimento, illustrating Italian history from the Risorgimento era to the 20th century (italianreflections.wordpress.com).

The presence of the university attracted many important artists, such as Giotto and Donatello. Francesco Petrarch (1304–1374), a Renaissance scholar, poet, and one of the first humanists, served as a canon in the Padua Cathedral. Padua is also the birthplace of the famous architect Andrea Palladio. The sculptor Antonio Canova created his first works in Padua, and one of his statues is part of the ensemble at Prato della Valle. Padua is also linked to literature – it is the setting for most of Shakespeare’s comedy The Taming of the Shrew, and in Much Ado About Nothing Benedick is referred to as “Signior Benedick of Padua” (en.wikipedia.org).

Padua (Italian: Padova) is one of the oldest cities in northern Italy and has a rich history, once being a major center of the Roman Empire. Padua appears in literary works, including William Shakespeare’s The Taming of the Shrew. It is an important economic center, well connected to road and rail networks. The original meaning of the Roman name Patavium (Venetian: Padoa) is uncertain; it may be related to Padus, the ancient name of the river Po. Several theories exist. Padua’s industrial zone was established in 1946 on the eastern side of the city and today ranks among the largest industrial areas in Europe, covering 11 million m². It hosts 1,300 companies employing about 50,000 people. The area includes two railway stations, a river port, three truck terminals, two motorway exits, and numerous supporting services such as hotels, post offices, and administrative centers (en.wikipedia.org). Other notable people from Padua include the historian Livy, racing driver Riccardo Patrese, and footballers Francesco Toldo and Alessandro Del Piero (en.wikipedia.org).


Padova è un’antica città situata nel nord Italia, con circa 213.000 abitanti (Wikipedia). La sua storia risale a tempi molto antichi (Wikipedia). Secondo la leggenda fu fondata intorno al 1183 a.C. dall’eroe troiano Antenore, come menzionato da Virgilio nell’Eneide (unipd.it). La città è citata dallo storico Livio (anch’egli originario di Padova), che la data al 302 a.C. (britannica.com). Durante l’Impero Romano Padova fiorì – alla fine del I secolo a.C. era considerata la città più ricca d’Italia dopo Roma e poteva allestire un esercito di 200.000 uomini. Fu ammirata da autori come Livio e Plinio (en.wikipedia.org). Il Patavium romano era una delle città più ricche, ma nel 452 fu saccheggiata dagli Unni (Wikipedia). Nel 540 Padova entrò a far parte dell’Impero Bizantino. Nel 1147 quasi tutta la città fu distrutta da un incendio (en.wikipedia.org). Nel 1222 fu fondata l’università, che divenne rapidamente uno dei più importanti centri di apprendimento d’Europa (en.wikipedia.org). L’Università di Padova è la seconda più antica d’Italia (dopo Bologna). Vi operarono grandi figure come Galileo Galilei, Niccolò Copernico e Andrea Vesalio (en.wikipedia.org). All’università appartiene anche l’orto botanico universitario più antico del mondo (1545), inserito nella lista del Patrimonio UNESCO (en.wikipedia.org). Nel 1164 Padova fu la prima città dell’Italia settentrionale a ottenere l’indipendenza dal potere imperiale (Wikipedia). Nel 1320 fu dominata dai vicari tedeschi di Federico il Bello, duca d’Austria. Nel 1629 nacque la Biblioteca Universitaria. Nel 1678 Elena Cornaro Piscopia conseguì il dottorato come prima donna al mondo. Nel 1866 Padova entrò a far parte del Regno d’Italia. Nel 1944 fu bombardata durante la Seconda guerra mondiale (en.wikipedia.org).

La chiesa più famosa di Padova è la Basilica di Sant’Antonio, conosciuta anche come Il Santo (Wikipedia). Vi si alternano stili romanico, gotico e bizantino (Wikipedia). La chiesa è dedicata a Sant’Antonio da Padova ed è un luogo di pellegrinaggio di importanza mondiale (en.wikipedia.org). Davanti alla basilica si trova la statua del Gattamelata, realizzata da Donatello nel 1453 in onore di Erasmo da Narni, comandante della Repubblica di Venezia, famoso per le sue doti diplomatiche che gli valsero il soprannome di Gattamelata – “gatta maculata” (Wikipedia).

Altri monumenti importanti sono la Basilica di Santa Giustina (Wikipedia), il Duomo di Padova, l’imponente Palazzo della Ragione rinascimentale – originariamente tribunale cittadino “Il Salone.” La Cappella degli Scrovegni fu costruita nel 1303 e decorata da Giotto (Wikipedia); è una delle opere più importanti della pittura medievale (en.wikipedia.org). Il Palazzo della Ragione (“Il Salone”) è un monumentale municipio medievale del periodo 1172–1219, noto soprattutto per il vasto ciclo di affreschi e per il grande mercato coperto (en.wikipedia.org). A Padova si trova anche una delle piazze più famose e più grandi, Prato della Valle (Wikipedia). La sua superficie è di 90.000 m² (en.wikipedia.org), con un canale ellittico ornato da 84 statue di celebri padovani e studenti universitari (Wikipedia). Padova è una delle città universitarie più celebri al mondo. L’università, fondata nel 1222, ospitò figure come Vesalio, Niccolò Copernico, Galileo Galilei (Wikipedia) e San Giovanni Nepomuceno (Wikipedia). Padova ospita anche l’orto botanico universitario più antico del mondo, fondato nel 1545 (Wikipedia). Il Caffè Pedrocchi fu aperto nel 1831 ed era soprannominato “caffè senza porte” perché fino al 1916 rimase aperto 24 ore al giorno (turismopadova.it). Oggi l’edificio ospita il Museo di Storia Moderna del Risorgimento, che illustra la storia d’Italia dal Risorgimento al XX secolo (italianreflections.wordpress.com).

La presenza dell’università attirò molti artisti importanti, come Giotto e Donatello. Francesco Petrarca (1304–1374), studioso, poeta rinascimentale e uno dei primi umanisti, fu canonico nel Duomo di Padova. Padova è anche la città natale del celebre architetto Andrea Palladio. Lo scultore Antonio Canova realizzò qui le sue prime opere, e una sua statua fa parte del complesso del Prato della Valle. Padova è legata anche alla letteratura – è l’ambientazione principale della commedia La bisbetica domata di Shakespeare, e in Molto rumore per nulla Benedick è chiamato “Signor Benedick da Padova” (en.wikipedia.org).

Padova (latino: Patavium, in veneto: Padoa) è una delle città più antiche dell’Italia settentrionale e vanta una storia ricca, essendo stata un importante centro dell’Impero Romano. Padova è citata in opere letterarie, tra cui La bisbetica domata di William Shakespeare. È un importante centro economico, ben collegato alla rete stradale e ferroviaria. L’origine del nome romano Patavium non è certa; potrebbe essere collegata al nome Padus, antico appellativo del fiume Po. Esistono varie teorie. La zona industriale di Padova fu istituita nel 1946 sul lato orientale della città e oggi è tra le più grandi aree industriali d’Europa, con una superficie di 11 milioni di m². Ospita 1.300 aziende che impiegano circa 50.000 persone. L’area comprende due stazioni ferroviarie, un porto fluviale, tre terminal camionistici, due uscite autostradali e numerosi servizi di supporto come alberghi, uffici postali e centri amministrativi (en.wikipedia.org). Altri personaggi importanti di Padova: lo storico Livio, il pilota automobilistico Riccardo Patrese, i calciatori Francesco Toldo e Alessandro Del Piero (en.wikipedia.org).


Odkazy


TOP

Všetky

padova 157048

Krajina, Slovenská krajina, Obce, Príroda, Slovenské, Považské, Skaly, Stredné Považie, Biotopy

Vršatec

Hits: 2327

Vršatec sa nachádza nad Vršatským Podhradím.

Vršatské bradlá sú mohutným vápencovým masívom, viditeľné sú z veľkej vzdialenosti. Nad obcou sa nachádza aj hrad Vršatec. Už v roku 1244 sa spomína Vršatec (trencin.sk). Vršatské bradlá sú významná geologická a paleontologická lokalita. Nachádza sa tu veľké množstvo fosílii plytkého aj hlbokého jurského a kriedového mora, amonity, belemnity, ľaliovky, lastúrniky posidonia a mikrofosílie foraminiferyrádiolarie, prvoky calpionela (Morycowa, Mišík, 2005). Vyskytujú sa tu vzácne motýle: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau. chrobák Rosalia alpina (Wikipedia). Vršatské bradlá sú prírodnou rezerváciou (enviroportal.sk). Vršatec lákal k poznaniu, ku rekreácii aj v dávnejšej minulosti, svedčia o tom výskumné správy prírodovedcov zo začiatku 19. storoča – A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin a ďalší. Svedčili o tom aj rekreačné zariadenia (Informačná tabuľa).

Sú najvýraznejším a najvyšším skalným bradlovým hrebeňom na Slovensku (550 – 830 metrov nad morom). Vápencový masív pochádza z jury (spoznaj.eu). Vršatské bradlá sú jedným z najvýraznejších prírodných útvarov na Slovensku. Je súčasťou Bielych Karpát, týči sa nad obcou Vršatské Podhradie a je viditeľný z veľkej vzdialenosti. Vršatské bradlá sú súčasťou bradlového pásma, ktoré prechádza severným údolím Váhu. Tento pás sa tiahne od Moravy až po východné Slovensko a je tvorený sériou vápencových a dolomitických útvarov, ktoré vznikli v období jury a kriedy. Najvyšším vrchom Vršatských bradiel je Chmeľová s nadmorskou výškou 925 metrov. Geologicky sú bradlá tvorené prevažne czorsztynskou bradlovou jednotkou, ktorá pozostáva z rôznych typov vápencov, vrátane krinoidových (ľaliovkových), biohermných (útesových) a kalpionelových vápencov. Tieto horniny svedčia o sedimentácii v plytkých moriach počas strednej až vrchnej jury a spodnej kriedy. V oblasti Chmeľovej sa nachádzajú aj vrstvy vulkanických hornín (Wikipédia).

Najstaršie pozostatky prítomnosti ľudí v tejto lokalite sú z mladšej až neskorej doby kamennej. Našli sa tu kamenné nástroje na Chmeľovej a v sedle medzi Bielym Vrchom a Dielom. Výraznejšie osídlenie je datované z neskorou dobou bronzovou, s ľuďmi lužických popolnicových polí. Prejavovali sa pohrebiskami a žiarovými hrobmi, niekedy prekrytými mohylami. Vyskytli sa aj stopy sídliska. V lokalite Zazámčie v okolí bývalého kúpaliska (Informačná tabuľa). Neskoršie osídlenie už je o púchovskej kultúre. Výrazné stopy zanechali slovanskí predkovia, v lokalite Medziskalie sa našli železné predmety z 9. až počiatku 10. storočia – kosa, krojidlo, radlica, motyky, nákovy, kliešte, vrták, obojručné nože, sekery. V priebehu 13. storočia sa začal stavať stredoveký hrad. Už koncom 13. storočia sa dostal do rúk Matúša Čáka. Od roku 1396 patril Ctiborovi zo Ctiboríc. Do zániku hradu v roku 1707 vystriedal mnohých majiteľov (Wikipedia). Hrad Vršatec bol postavený na neprístupných vápencových skalách a patril medzi najvyššie položené hrady na Slovensku. Jeho strategická poloha mu poskytovala prirodzenú ochranu a umožňovala kontrolu nad dôležitými obchodnými cestami. Počas svojej histórie hrad vystriedal viacerých majiteľov a v 14. storočí bol v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. V roku 1708 bol hrad počas Rákócziho povstania zničený a odvtedy zostal v ruinách (trencin.sk).

Vršatské bradlá sú domovom pre rozmanitú flóru a faunu. Vyskytujú sa tu vzácne druhy rastlín a živočíchov, vrátane chránených druhov motýľov, ako sú jasoň červenooký – Parnassius apollo, jasoň chochlačkový – Parnassius mnemosyne, vidlochvost feniklový – Papilio machaon a okáň hruškový – Aglia tau. Z chrobákov je významný výskyt fúzača alpského – Rosalia alpina (Wikipédia). Súčasťou širšieho okolie Krivoklátska dolina. Nachádzajú sa tu najsevernejšie výskyty teplomilných spoločenstiev vzácnych a ohrozených rastlín a živočíchov v Bielych Karpatoch, výrazne odlišných od ostatných lokalít bradlového pásma. Napr. ľan rakúsky, spriadač egrešový. Okrem toho sa tu vyskytujú orchideje, všetky tri naše druhy prilboviek, kruštík prehliadaný, jazyk jelení, jasoň chochlačkový, užovka stromová, ďateľ bielochrbtý, muchárik bielokrký. V doline sa nachádza aj Krivoklátska tiesňava. Tam sa bol zaznamený modráčik konzincový, mora piesčinová, hmyzovník Holybyho, kruštík drobnolistý, kruštík rožkatý, vemenník zelenkastý. Záver doliny tvoria tzv. Krivoklátske lúky. Vyskytuje sa tu vzácny mravec Coptoformica exsecta, päťprstnica hustokvetá, kruštík močiarny, kosatec trávolistý, hadivka obyčajná, bielokvet močiarny. Súčasťou Krivoklátskej doliny je aj Dračia studňa, jediný vodopád v Bielych Karpatoch (Informačná tabuľa).

Prvý novodobý náučný chodník bol v okolí Vršatca sprístupnený v 80-tych rokov 20. storočia. Viedol z Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa. Rekonštruovaný bol v roku 2005. Stal sa okružným, využíval existujúce turistické chodníky. Jeho súčasná podoba je dlhá asi 6 km (Informačná tabuľa).


Vršatec lies above the village of Vršatské Podhradie.

The Vršatské Klippen are a massive limestone formation visible from a great distance. Above the village stand the ruins of Vršatec Castle. Vršatec is mentioned as early as 1244 (trencin.sk). The Vršatské Klippen are an important geological and paleontological site. They contain numerous fossils from both shallow and deep Jurassic and Cretaceous seas—ammonites, belemnites, crinoids, the bivalve Posidonia, and microfossils such as foraminifera, radiolarians, and the calpionellid protozoans (Calpionella) (Morycowa, Mišík, 2005). Rare butterflies occur here: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau, as well as the beetle Rosalia alpina (Wikipedia). The Vršatské Klippen are a nature reserve (enviroportal.sk). Vršatec has long attracted scholars and visitors; research reports from the early 19th century by A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin and others, as well as historical recreation facilities, bear witness to this (information board).

They form the most prominent and highest klippen ridge in Slovakia (550–830 m a.s.l.). The limestone massif dates to the Jurassic (spoznaj.eu). The Vršatské Klippen are among the most striking natural formations in Slovakia. They are part of the White Carpathians, rising above Vršatské Podhradie and visible from afar. They belong to the Klippen Belt that runs through the northern Váh valley, stretching from Moravia to eastern Slovakia and made up of a series of limestone and dolomitic bodies formed in the Jurassic and Cretaceous. The highest peak of the Vršatské Klippen is Chmeľová (925 m). Geologically, the klippen belong mainly to the Czorsztyn Klippen Unit and consist of various limestones, including crinoidal, biohermal (reef) and calpionellid limestones. These rocks record deposition in shallow seas during the Middle to Late Jurassic and the Early Cretaceous. Layers of volcanic rocks also occur in the Chmeľová area (Wikipedia).

The oldest traces of humans here date to the Late and Final Stone Age. Stone tools were found on Chmeľová and in the saddle between Biely vrch and Diel. More substantial settlement comes from the Late Bronze Age and the Lusatian Urnfield culture, evidenced by cemeteries and cremation graves, sometimes covered by barrows, and by traces of dwellings—e.g., at Zazámčie near the former swimming pool (information board). Later settlement belongs to the Púchov culture. The Slavs left significant remains; at Medziskalie iron objects from the 9th to early 10th century were found—a scythe, reaping hook, ploughshare, hoes, anvils, tongs, a drill, two-handed knives, axes. A medieval castle began to be built in the 13th century. By the end of that century it belonged to Matthew Csák. From 1396 it was held by Stibor of Stiborice. Until the castle’s demise in 1707 it changed owners many times (Wikipedia). Built on inaccessible limestone crags, Vršatec Castle ranked among the highest-situated castles in Slovakia. Its strategic position gave it natural protection and control over key trade routes. In 1708, during Rákóczi’s Uprising, the castle was destroyed and has remained a ruin ever since (trencin.sk).

The Vršatské Klippen host diverse flora and fauna. Rare and protected butterflies occur here, including the Apollo (Parnassius apollo), the Clouded Apollo (Parnassius mnemosyne), the Old World Swallowtail (Papilio machaon), and the Tau Emperor (Aglia tau). Among beetles, the Alpine longhorn Rosalia alpina is notable (Wikipedia). The wider area includes the Krivoklátska Valley. This is the northernmost occurrence in the White Carpathians of thermophilous communities of rare and endangered plants and animals, markedly different from other sites along the Klippen Belt—for example Austrian flax and the small eggar moth. Orchids occur here as well: all three of our helmet-orchids, the red helleborine, hart’s-tongue fern, the Clouded Apollo, the Aesculapian snake, white-backed woodpecker, and collared flycatcher. The valley also contains the Krivoklátska Gorge, with records of the violet copper butterfly, the sand-loving noctuid moth, Himantoglossum (Holyby’s bee orchid), the small-leaved and horned helleborines, and species such as the marsh fragrant orchid, grass-leaved iris, Arum maculatum, and Parnassia palustris. Its upper end forms the so-called Krivoklát Meadows, home to the rare ant Coptoformica exsecta, dense-flowered cinquefoil, marsh helleborine, and others. Part of the valley is the Dračia studňa (“Dragon’s Well”), the only waterfall in the White Carpathians (information board).

The first modern educational trail around Vršatec was opened in the 1980s. It led from Vršatské Podhradie to Červený Kameň. It was reconstructed in 2005, made circular, and routed along existing hiking paths. Its current length is about 6 km (information board).


Odkazy

Literatúra

Morycowa Ezbieta & Mišík Milan, 2005. Upper Jurassic shallow-watter scleractinian coral from the Pieniny Klippen Belt (Western Carpathians, Slovakia). Geologica Carpathica, october 2005, 56, 5, pp. 415- 432


 

vrsatec 110964

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Príroda, Zamagurie, Biotopy

Dunajec

Hits: 3091

Po Dunajci sa dá ísť na plti z rôznych miest a na rôzne miesta. Slovenské služby zväčša poskytujú plavbu z Červeného Kláštora do Lesnice. Ak si správne pamätám, sezóna je od apríla do októbra. Okolo rieky je množstvo skál, popri nej je turistický chodník, po ktorom sa zvyknú preplavení turisti vracať do Červeného Kláštora. Pltiari v Lesnici nakladajú plte a príslušenstvo do áut a cez Lesnicu ho dookola dovezú naspäť do Červeného Kláštora (Peter Kaclík). Plavba na pltiach po Dunajci je turisticky veľmi významná, jej začiatky sa datujú do prvej polovice 19. storočia (Informačná tabuľa). Splav na pltiach na poľskej strane začína v obci Sromowce Wyźne, končí v Krościenko nad Dunajcem. Na Slovenskej strane začína v Majeroch, alebo v Červenom Kláštore, končí v Lesnici. Dunajec je 274 km dlhá rieka, ktorá na Slovensku tečie len na 17-tich kilometroch. Od roku 1920 tvorí hraničnú čiaru slovensko-poľských hraníc. Od dávnych čias je Dunajec považovaný za dôležitú dopravnú cestu (Wikipedia). Už v 2. storočí pred n. l. pltníci prepravovali na Dunajci tovar. Jantár, železo, drevo, antimon, sušené slivky, syr, medovinu a iné (plte-dunajec.sk). Využívali ju grécki a rímski kupci, v čase keď tu boli galskí Kelti. Neskôr cestu, ktorá nesie pomenovanie „Soľná cesta“, používali Germánia a Slovania (Wikipedia). Preprava tovaru na pltiach zaznamenala prepad v roku 1813, vďaka veľkým povodniam. V roku 1923 pltníctvo na Dunajci zaniklo celkom. Obnovilo sa v širšej miere spolu s prevážaním ľudí po roku 1950. Až do dnešných čias sa zachoval tradičný symbol pltníkov – pltnícky klobúk, ktorý je zdobený mušličkami (plte-dunajec.sk). Poľsko v roku 1997 postavilo na hornom toku vodnú elektráreň Czorsztyn a vyrovnávaciu nádrž Niedzica (Wikipedia).

Na okolitých zrázoch žijú napr. Tichodoma murari, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, vydra Lutra lutra, rybárik Alcedo atthis, hniezdi tu výr skalný Bubo bubo a krkavec Corvus corax. Rastie tu Astragalus australis, Phyteum orbiculate, Aster serpentimontanus (Informačná tabuľa).


It is possible to raft down the Dunajec River from various starting points to different destinations. Slovak services usually provide trips from Červený Kláštor to Lesnica. If I remember correctly, the season runs from April to October. Around the river, there are numerous rock formations, and along it runs a hiking trail which tourists often use to walk back to Červený Kláštor after their rafting trip. In Lesnica, the rafters load the rafts and equipment onto cars and transport them back around to Červený Kláštor (Peter Kaclík). Rafting on the Dunajec has major tourist importance, with its beginnings dating back to the first half of the 19th century (information board). On the Polish side, rafting starts in the village of Sromowce Wyżne and ends in Krościenko nad Dunajcem. On the Slovak side, it begins in Majere or in Červený Kláštor and ends in Lesnica.

The Dunajec is a 274 km long river, of which only 17 km flow through Slovakia. Since 1920, it has formed part of the Slovak–Polish border. The Dunajec has been considered an important transport route since ancient times (Wikipedia). As early as the 2nd century BC, rafters transported goods on the Dunajec—amber, iron, wood, antimony, dried plums, cheese, mead, and others (plte-dunajec.sk). Greek and Roman merchants used it during the time of the Celtic Gauls. Later, the route, called the “Salt Road,” was used by Germanic tribes and Slavs (Wikipedia). Transport of goods on rafts collapsed in 1813 due to major floods. In 1923, rafting on the Dunajec ceased completely. It was revived on a larger scale, along with the transport of people, after 1950. To this day, the traditional symbol of the rafters has survived—the rafter’s hat decorated with seashells (plte-dunajec.sk). In 1997, Poland built the Czorsztyn hydroelectric plant and the Niedzica reservoir on the upper course of the river (Wikipedia).

On the surrounding cliffs live species such as Tichodroma muraria, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, the otter Lutra lutra, the kingfisher Alcedo atthis; the eagle owl Bubo bubo and the raven Corvus corax also nest here. Plants growing in the area include Astragalus australis, Phyteuma orbiculare, and Aster serpentimontanus (information board).


Po Dunajcu można spływać tratwami z różnych miejsc do różnych punktów docelowych. Słowackie usługi zazwyczaj oferują spływy z Czerwonego Klasztoru do Lesnicy. Jeśli dobrze pamiętam, sezon trwa od kwietnia do października. Wzdłuż rzeki znajduje się wiele skał, a obok niej biegnie szlak turystyczny, którym turyści często wracają po spływie do Czerwonego Klasztoru. W Lesnicy flisacy ładują tratwy i sprzęt na samochody i przewożą je z powrotem do Czerwonego Klasztoru (Peter Kaclík). Spływy Dunajcem mają duże znaczenie turystyczne, a ich początki sięgają pierwszej połowy XIX wieku (tablica informacyjna). Po stronie polskiej spływ rozpoczyna się we wsi Sromowce Wyżne i kończy w Krościenku nad Dunajcem. Po stronie słowackiej zaczyna się w Majere lub w Czerwonym Klasztorze i kończy w Lesnicy.

Dunajec ma długość 274 km, z czego tylko 17 km przepływa przez Słowację. Od 1920 roku stanowi linię graniczną między Słowacją a Polską. Od najdawniejszych czasów Dunajec był uważany za ważny szlak transportowy (Wikipedia). Już w II wieku p.n.e. flisacy przewozili Dunajcem towary—bursztyn, żelazo, drewno, antymon, suszone śliwki, ser, miód pitny i inne (plte-dunajec.sk). Korzystali z niego greccy i rzymscy kupcy w czasach, gdy na tych terenach mieszkali galijscy Celtowie. Później drogę tę, zwaną „Szlakiem Solnym”, używali Germanie i Słowianie (Wikipedia). Transport towarów na tratwach załamał się w 1813 roku z powodu wielkich powodzi. W 1923 roku flisactwo na Dunajcu całkowicie zanikło. Zostało odnowione na szerszą skalę wraz z przewozem ludzi po 1950 roku. Do dziś zachował się tradycyjny symbol flisaków—kapelusz flisacki ozdobiony muszelkami (plte-dunajec.sk). W 1997 roku Polska zbudowała na górnym biegu elektrownię wodną Czorsztyn i zbiornik retencyjny Niedzica (Wikipedia).

Na okolicznych urwiskach żyją m.in. Tichodroma muraria, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, wydra Lutra lutra, zimorodek Alcedo atthis; gniazduje tu puchacz Bubo bubo oraz kruk Corvus corax. Rosną tu rośliny takie jak Astragalus australis, Phyteuma orbiculare, Aster serpentimontanus (tablica informacyjna).


Odkazy


TOP

Všetky

 

dunajec 79515

Príroda, Rastliny, Organizmy

Arborétum Mlyňany

Hits: 283

Arborétum Mlyňany je botanickým zariadením, ktoré sa pýši najbohatšou zbierkou cudzokrajných drevín na Slovensku. Patrí medzi najvýznamnejšie arboréta v strednej Európe. Nachádza sa medzi obcami Tesárske Mlyňany a Vieska nad Žitavou, rozprestiera sa na ploche 67 hektárov (Slovakia Travel). Založené bolo v roku 1892 grófom Dr. Štefanom Ambrózy-Migazzim, vášnivým milovníkom prírody a dendrológie. Jeho cieľom bolo vytvoriť „vždyzelený park“ (Semper Vireo), kde by sa aklimatizovali cudzokrajné vždyzelené dreviny v našich klimatických podmienkach. Pod vedením záhradníka Jozefa Mišáka boli postupne vysádzané dreviny dovážané z rôznych častí sveta, najmä z Nemecka, Francúzska a Anglicka (es.wikipedia.org). Ambrózy získal časť mlynianskeho veľkostatku, ku ktorému neskôr prikúpil les pri Vieske nad Žitavou. Výsadby sa začali na terasách pod kaštieľom, ktorý dal predtým postaviť. Presúvali sa obrovské objemy zeme, balvany na stavbu alpínia sa dovážali z Prílep a Kľačian. Ambrózy sa spojil s poprednými botanikmi a dendrológmi ako boli C. K. Schneider, A. Silva-Tarouca, Moesz, Gáyer, Rédl (sav.sk).

Arborétum je situované na severnom okraji Podunajskej nížiny. Pôvodne pôda nebola príliš vhodná pre stálozelenú flóru, preto si zo začiatku zakladateľ nechal dovážať humus a rašelinu. Pôvodný Ambrózyho park bol založený na pôvodnom dubovo-hrabovom lese. Postupne sa vyrúbaval pôvodný porast a sadili sa ušľachtilé dreviny. Na okraji je možné aj dnes nájsť zvyšky pôvodného lesa (slovenskycestovatel.sk). Po odchode grófa Ambrózy-Migazziho v roku 1914 prevzal starostlivosť o arborétum Jozef Mišák. V roku 1951 bolo arborétum vyhlásené za chránený areál a stalo sa vedeckým pracoviskom Slovenskej akadémie vied (SAV). Dnes je arborétum otvorené pre verejnosť počas celého roka a slúži nielen ako miesto oddychu, ale aj ako centrum výskumu a vzdelávania v oblasti botaniky a ekológie (sk.wikipedia.org). Významné osobnosti Arboréta: Štefan Ambrózy, Jozef Mišák, Jozef Richtár, Gejza Steinhübel, František Nábělek, Daniel Kovalovský, František Benčať, Ivan Tomaško (arboretum.sav.sk).

V Arboréte Mlyňany sa nachádza viac ako 2 300 druhov rastlín z rôznych kútov sveta, vrátane východnej Ázie, Kórey a Severnej Ameriky. Medzi najvzácnejšie exempláre patrí 35-metrový sekvojovec mamutí – Sequoiadendron giganteum a zimokvet včasný – Chimonanthus praecox, ktorý kvitne už v januári. Unikátom sú aj mnohé ázijské dreviny, ktoré sa okrem svojho pôvodného prostredia vyskytujú len v tomto arboréte (Slovakia Travel). Areál je rozdelený na niekoľko tematických častí: Ambrózyho park je najstaršia časť arboréta s rozlohou 40 ha, kde sú sústredené vždyzelené listnaté dreviny a ihličnany. Ďalšie časti: severoamerická plocha, východoázijská plocha, kórejská plocha a slovenská plocha, ktorá bola založená v roku 1992 (slovenskycestovatel.sk). Jednou z hlavných dominánt arboréta je romantický kaštieľ postavený v roku 1894 s charakteristickou vežou, ktorý slúži ako sídlo správy arboréta a miesto konania rôznych podujatí. Hlavná vychádzková trasa pre návštevníkov meria 4,5 km a vedie cez najzaujímavejšie časti areálu (Slovakia Travel).

Zoznam druhov (145)

  1. Abies concolor
  2. Acer campestre
  3. Acer davidii
  4. Acer japonicum
  5. Acer palmatum
  6. Acer pictum
  7. Acer platanoides
  8. Acer rubrum
  9. Acer saccharum
  10. Acer triflorum
  11. Agave americana
  12. Amelanchier × lamarckii
  13. Asparagus setaceus
  14. Aucuba japonica
  15. Berberis aquifolium
  16. Berberis bealei
  17. Berberis japonica
  18. Berberis julianae
  19. Berberis thunbergii
  20. Betula papyrifera
  21. Betula pendula
  22. Calocybe gambosa
  23. Carpinus betulus
  24. Carpinus orientalis
  25. Castanea crenata
  26. Castanea dentata
  27. Castanea sativa
  28. Catalpa bignonioides
  29. Catalpa ovata
  30. Cedrus atlantica
  31. Cercidiphyllum japonicum
  32. Cercis canadensis
  33. Chamaecyparis lawsoniana
  34. Chamaecyparis pisifera
  35. Cladrastis kentukea
  36. Clematis vitalba
  37. Cornus florida
  38. Cornus kousa
  39. Cotinus coggygria
  40. Cotoneaster acutifolius
  41. Cotoneaster bullatus
  42. Cotoneaster moupinensis
  43. Cryptomeria japonica
  44. Deutzia ningpoensis
  45. Dianthus barbatus
  46. Dianthus deltoides
  47. Erigeron strigosus
  48. Euonymus grandiflorus
  49. Euonymus sachalinensis
  50. Fagus orientalis
  51. Festuca valesiaca
  52. Forsythia viridissima
  53. Fraxinus americana
  54. Gleditsia aquatica
  55. Gleditsia triacanthos
  56. Gymnocladus dioicus
  57. Hedera helix
  58. Hydrangea arborescens
  59. Hydrangea petiolaris
  60. Isatis tinctoria
  61. Juglans mandshurica
  62. Juniperus horizontalis
  63. Karpatiosorbus latifolia
  64. Kniphofia uvaria
  65. Koelreuteria paniculata
  66. Larix decidua
  67. Lavandula angustifolia
  68. Lavandula latifolia
  69. Libellula depressa
  70. Ligustrum obtusifolium
  71. Ligustrum vulgare
  72. Liquidambar formosana
  73. Liquidambar styraciflua
  74. Liriodendron tulipifera
  75. Metasequoia glyptostroboides
  76. Nymphaea alba
  77. Nymphaea candida
  78. Nymphaea mexicana
  79. Nymphoides peltata
  1. Parthenocissus quinquefolia
  2. Picea abies
  3. Pinus armandi
  4. Pinus pinaster
  5. Pinus ponderosa
  6. Pinus resinosa
  7. Pinus sylvestris
  8. Pinus wallichiana
  9. Potentilla indica
  10. Pourthiaea villosa
  11. Prunus avium
  12. Prunus cerasifera
  13. Prunus laurocerasus
  14. Pterocarya fraxinifolia
  15. Pterocarya stenoptera
  16. Pyracantha crenulata
  17. Quercus acutissima
  18. Quercus coccinea
  19. Quercus palustris
  20. Quercus petraea
  21. Quercus robur
  22. Quercus velutina
  23. Rhododendron albrechtii
  24. Rhododendron argyrophyllum
  25. Rhododendron calendulaceum
  26. Rhododendron catawbiense
  27. Rhododendron decorum
  28. Rhododendron degronianum
  29. Rhododendron ferrugineum
  30. Rhododendron luteum
  31. Rhododendron maximum
  32. Rhododendron mimetes
  33. Rhododendron ponticum
  34. Rhododendron roseum
  35. Rhododendron smirnowii
  36. Rhododendron wadanum
  37. Rhododendron yakushimanum
  38. Rhododendron yedoense
  39. Rhododendron × detonsum
  40. Rhus typhina
  41. Rosa gallica
  42. Rosa lucieae
  43. Rosa × odorata
  44. Salix babylonica
  45. Salix integra
  46. Salix viminalis
  47. Salvia officinalis
  48. Sedum album
  49. Sequoia sempervirens
  50. Sequoiadendron giganteum
  51. Syringa oblata
  52. Syringa pubescens
  53. Syringa reticulata
  54. Taxus canadensis
  55. Thuja occidentalis
  56. Thuja plicata
  57. Tilia cordata
  58. Typha latifolia
  59. Ulmus laevis
  60. Ulmus minor
  61. Vanessa cardui
  62. Viburnum lantana
  63. Viburnum opulus
  64. Viburnum prunifolium
  65. Viburnum rhytidophyllum
  66. Zelkova serrata

Arboretum Mlyňany is a botanical facility that boasts the richest collection of exotic woody plants in Slovakia. It is one of the most significant arboreta in Central Europe. Located between the villages of Tesárske Mlyňany and Vieska nad Žitavou, it covers an area of 67 hectares (Slovakia Travel). It was founded in 1892 by Count Dr. Štefan Ambrózy-Migazzi, a passionate nature lover and dendrologist. His goal was to create an „evergreen park“ (Semper Vireo) where exotic evergreen trees could acclimatize to the local climatic conditions. Under the supervision of gardener Jozef Mišák, trees imported from various parts of the world, primarily from Germany, France, and England, were gradually planted (es.wikipedia.org). Ambrózy acquired part of the Mlyňany estate, to which he later added a forest near Vieska nad Žitavou. The plantings began on terraces below the manor house, which he had previously built. Enormous volumes of soil were moved, and boulders for the construction of an alpine garden were brought from Prílepy and Kľačany. Ambrózy collaborated with leading botanists and dendrologists such as C. K. Schneider, A. Silva-Tarouca, Moesz, Gáyer, and Rédl (sav.sk).

The arboretum is situated on the northern edge of the Danubian Lowland. Initially, the soil was not very suitable for evergreen flora, so the founder had humus and peat imported at the beginning. The original Ambrózy Park was established on a native oak-hornbeam forest. Over time, the native vegetation was gradually cut down and replaced with noble tree species. Remnants of the original forest can still be found on the edges of the arboretum today (slovenskycestovatel.sk). After Count Ambrózy-Migazzi left in 1914, Jozef Mišák took over the care of the arboretum. In 1951, it was declared a protected area and became a scientific institution under the Slovak Academy of Sciences (SAV). Today, the arboretum is open to the public year-round, serving not only as a place for relaxation but also as a center for botanical and ecological research and education (sk.wikipedia.org). Notable Figures of the Arboretum:

Štefan Ambrózy, Jozef Mišák, Jozef Richtár, Gejza Steinhübel, František Nábělek, Daniel Kovalovský, František Benčať, Ivan Tomaško (arboretum.sav.sk).

Arboretum Mlyňany contains more than 2,300 plant species from various parts of the world, including East Asia, Korea, and North America. Among the rarest specimens is a 35-meter-tall giant sequoia (Sequoiadendron giganteum) and wintersweet (Chimonanthus praecox), which blooms as early as January. Many Asian tree species that exist only in their native environment or this arboretum are also unique (Slovakia Travel). The area is divided into several thematic sections: Ambrózy Park – the oldest part of the arboretum (40 hectares), focusing on evergreen broadleaf trees and conifers, North American section, East Asian section, Korean section, Slovak section – established in 1992 (slovenskycestovatel.sk).One of the main landmarks of the arboretum is a romantic manor house built in 1894, featuring a characteristic tower. It serves as the administrative headquarters of the arboretum and hosts various events. The main visitor walking trail is 4.5 km long and leads through the most interesting parts of the area (Slovakia Travel).


Odkazy


TOP (81)


Jeseň (212)

Listy (147)

Jazierka (30)


Javory (80)

Rododendrony (71)

Lekná (40)

Duby (37)

Levandule (28)

Gaštany (16)

Ruže (14)

Sekvoje (13)

Borovice (10)

Dráče (11)


Jedle, kaliny, orgovány, slivky, tuje (32)

Ostatné dreviny (89)

Ostatné (70)

arboretum-mlynany 418213