Značka: jazerá

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km² tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

• Facebook
• Ľubomír Motyčka – Záhorie
• Pavol Vrablec – Dejiny Záhoria
• Filip Glasa – Záhorie, enem pro nás a naše deti
• Filip Jurovatý – Záhorie, krajina miznúcich mlynov
• Šranecké piesky

Use Facebook to Comment on this Post