Veda

Vilém Pechanec – Hodnocení zranitelnosti krajiny České republiky v důsledku změny klimatu a prioritizace naléhavosti adaptačních opatření

Hits: 183

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Zmena klímy zásadne mení fungovanie krajiny a zvyšuje tlak na jej ekologickú stabilitu, vodný režim, biodiverzitu aj kvalitu života obyvateľstva. V krajine sa však klimatické vplyvy neprejavujú izolovane. Sucho, vlny horúčav, extrémne zrážky, požiare, strata prírodnosti biotopov, fragmentácia, znečistenie či antropický tlak sa navzájom kombinujú, zosilňujú alebo naopak čiastočne tlmia. Príspevok Viléma Pechance preto bol ukážkou komplexného prístupu, ktorý sa snaží odpovedať na otázku: kde je najzraniteľnejšia a kde je potrebné adaptačné opatrenia riešiť najnaliehavejšie. Prezentovaný projekt RegAdapt sa zameriava na mapovanie regionálneho rozdelenia Českej republiky z pohľadu naliehavosti vykonania adaptačných opatrení na zmenu klímy. Ide o projekt programu TAČR Prostředí pro život, riešený v období 04/2024 – 03/2026, ktorého cieľom je regionalizovať celé územie ČR podľa zraniteľnosti krajiny a podľa potreby adaptačných zásahov. Výsledky majú byť spracované v lokálnom meradle a sprístupnené na úrovni obcí, respektíve katastrálnych území, vo forme interaktívnej mapy a databázy.

Pechanec202601

Zraniteľnosť krajiny je v projekte chápaná ako kombinácia troch základných komponentov: expozície, citlivosti a adaptačnej kapacity. Expozícia vyjadruje mieru vystavenia územia klimatickému alebo environmentálnemu stresu, citlivosť určuje, ako silno daná krajinná alebo urbánna zložka na tento stres reaguje, a adaptačná kapacita zachytáva schopnosť systému odolávať, obnoviť sa alebo negatívne vplyvy zmierniť. Dôležité je, že rovnaký klimatický jav nemusí mať všade rovnaký dôsledok. Sucho inak pôsobí v lesnej krajine, inak v poľnohospodárskom území, inak v mestskom prostredí a inak v území s vysokou retenčnou schopnosťou biotopov. Metodický prístup RegAdapt je postavený na piatich nadväzujúcich etapách. Prvou je tvorba matíc zraniteľnosti, v ktorých sa príčiny zraniteľnosti zoskupujú do tematických celkov podľa hlavného faktora, ktorý ich vyvoláva, a podľa prejavov vo voľnej krajine alebo v urbanizovanom prostredí. Druhou etapou je tvorba jednotlivých indikátorov – výber a spracovanie dát, ktoré dokážu jednotlivé prejavy zraniteľnosti vyjadriť. Treťou etapou je tvorba komponentov zraniteľnosti, kde sa indikátory kombinujú do hodnôt expozície, citlivosti a adaptačnej kapacity. Štvrtou etapou je hodnotenie zraniteľnosti na úrovni katastrálnych území a piatou etapou je prioritizácia naliehavosti riešenia.

Pechanec202602

Významnou prednosťou projektu je práca s veľmi podrobným priestorovým detailom. prebiehajú na úrovni veľkých administratívnych regiónov, ale podľa charakteru vstupných dát aj na úrovni biotopu, pixelu, segmentu alebo bloku. Až následne sa výsledné hodnoty sumarizujú na úroveň katastrálnych území. V prezentácii sa uvádza 13 091 katastrálnych území, pre ktoré sa počítajú hodnoty komponentov a zraniteľnosti pre jednotlivé riziká. Takýto postup umožňuje zachytiť lokálnu heterogenitu krajiny a zároveň vytvoriť výstup, ktorý je prakticky využiteľný pre plánovanie a rozhodovanie verejnej správy. Projekt pracuje s rozsiahlym súborom dát. Zahŕňa klimatické dáta, napríklad ukazovatele sucha založené na zrážkach a evapotranspirácii, počty tropických dní a nocí, teplotu, zrážky a dostupnosť v pôde, ale aj klimatické normály a predikcie. Dôležitú úlohu zohráva detailná kombinovaná vrstva biotopov ČR z roku 2024, dáta o ekosystémových funkciách a službách, údaje o zásobe uhlíka v biomase, evapotranspirácii, ekologickej hodnote biotopov, produkčnej a vodoretenčnej funkcii. Dopĺňajú ich údaje o spade NOx, povrchovej teplote odvodené z dát Landsat 8/9, vegetačné charakteristiky zo Sentinel 1/2, nepriepustné povrchy, protierózny účinok vegetácie a predspracované adresné body ako vstup do analýz dopadu na ľudskú spoločnosť.

Pechanec202603

Z metodického hľadiska nejde o jednoduchý jednorazový výpočet jedného indexu. Prezentácia ukazuje, že RegAdapt využíva multikriteriálny prístup a viacero typov modelov. Medzi aplikované prístupy patrí napríklad ESAI – Environmental Sensitive Area Index, ktorý hodnotí stratu produkčnej schopnosti krajiny, modelovanie straty prírodnosti biotopov prostredníctvom prístupu CZ-GLOBIO, ako aj bioklimatické modelovanie dopadov klimatickej zmeny na vybrané indikačné taxóny. Takto sa zraniteľnosť krajiny nechápe iba ako klimatický problém, ale ako výsledok vzťahu medzi klimatickou expozíciou, stavom krajiny, intenzitou ľudskej činnosti, fragmentáciou, infraštruktúrou a schopnosťou ekosystémov plniť svoje funkcie. Samotné hodnotenie zahŕňa trinásť rizík. medzi nepoškodenie vegetácie suchom, zvýšený výskyt požiarov, zníženie prírodnosti biotopov v dôsledku zmien využitia územia, fragmentácie a znečistenia, dopady vĺn horúčav v mestskom prostredí, vznik mestských tepelných ostrovov, nedostupnosť pitnej vody pre obyvateľstvo, dopady extrémnych zrážok, dopady sucha na obyvateľov a mestské prostredie, vysychanie prameňov, vodných tokov, mokradí a pokles hladín vodných nádrží, ohrozenie veternou eróziou a posun areálov indikačných druhov. Tieto riziká vytvárajú komplexný obraz o tom, kde je krajina zraniteľná environmentálne, kde sociálne a kde sa oba typy zraniteľnosti prekrývajú. Pre každé katastrálne územie vzniká sada hodnôt pre jednotlivé riziká a ich komponenty. Následne sa riziká vzájomne kombinujú a rankujú, čím vzniká jednotná vrstva s hodnotami rizík, stupňom priority a popisnými atribútmi. Výsledná kategória neslúži iba na vizualizáciu zraniteľnosti, ale najmä na určenie priority opatrení.

Pechanec202604

Jednotlivé časti klastra zároveň umožňujú identifikovať, čo je hlavnou príčinou problému a aká je jej závažnosť. Veľmi dôležitý je práve posun od analytického výstupu k rozhodovaniu. Projekt umožňuje povedať, kde je územie zraniteľné, ale aj kde je zásah najnaliehavejší a aký typ opatrení by mal byť preferovaný. Tým sa GIS analýza prepája s adaptačným plánovaním, environmentálnou politikou, územným rozvojom a investičným rozhodovaním. V praxi to znamená, že výsledky môžu pomôcť nasmerovať pozornosť a zdroje tam, kde majú adaptačné opatrenia najväčší potenciálny efekt. Projekt generuje tri hlavné výstupy. Prvým je interaktívna mapa zraniteľnosti krajiny ČR a prioritizácie adaptačných opatrení. Druhým je špecializovaná verejná databáza charakterizujúca jednotlivé regióny alebo katastrálne územia z pohľadu zraniteľnosti. Tretím výstupom je metodická správa opisujúca metodologické prístupy analýzy zraniteľnosti krajiny.

Pechanec202605

Prezentácia zároveň ukázala, že projekt má širší význam než len pre územie Českej republiky. V závere bola otvorená otázka prenositeľnosti prístupu na Slovensko, najmä prostredníctvom projektu JIZKES – Jednotná identifikace zranitelnosti krajiny a metodologie návrhu adaptačních opatření se zvláštním zřetelem na ekosystémové funkce. Ide o projekt Interreg SK-CZ, v ktorom spolupracujú Univerzita Palackého v Olomouci, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre a Ústav výzkumu globální změny AV ČR. Cieľom je porovnať národné prístupy k analýze zraniteľnosti, prakticky aplikovať metodiky jedného štátu na území druhého, vytvoriť jednotný prístup pre prihraničné regióny a pripraviť spoločné dátové a metodické základy.

V tejto súvislosti je mimoriadne dôležitá aj otázka dátovej kompatibility. Prezentácia upozornila, že GIS je schopný pracovať s veľmi rozsiahlymi a heterogénnymi dátami, no kvalita výslednej analýzy je priamo závislá od kvality vstupných dát. Problémom zostáva dostupnosť relevantných údajov, ich mierka, aktuálnosť, cyklus aktualizácie aj cezhraničná kompatibilita. Dáta programu Copernicus boli označené za veľmi prínosný, no stále nie úplne využitý zdroj. Zároveň platí, že nekompatibilita dát v pohraničí môže skresľovať výsledky analýz a musí sa zohľadniť pri interpretácii.

Prezentácia ukázala hodnotenie zraniteľnosti krajiny ako plnohodnotnú GIS disciplínu, ktorá spája klimatológiu, ekológiu, diaľkový prieskum Zeme, priestorové modelovanie, environmentálne plánovanie a rozhodovaciu prax. RegAdapt je metodickým rámcom, ktorý umožňuje pochopiť, prečo sú niektoré územia zraniteľnejšie než iné, ktoré faktory túto zraniteľnosť spôsobujú a kde je potrebné konať najskôr. Práve v tom spočíva hlavná hodnota projektu: premieňať komplexné environmentálne dáta na zrozumiteľný, priestorovo presný a prakticky použiteľný podklad pre adaptáciu krajiny na zmenu klímy.


Climate change is fundamentally altering the functioning of the landscape and increasing pressure on its ecological stability, water regime, biodiversity, and the quality of life of the population. However, climate impacts do not occur in isolation within the landscape. Drought, heatwaves, extreme precipitation, fires, loss of habitat naturalness, fragmentation, pollution, and anthropogenic pressure interact with one another, reinforcing or, conversely, partially mitigating their effects. Vilém Pechanec’s contribution therefore presented an example of a comprehensive GIS approach seeking to answer the question: where is the landscape most vulnerable, and where is the implementation of adaptation measures most urgent?

The presented RegAdapt project focuses on mapping the regional distribution of the Czech Republic according to the urgency of implementing climate change adaptation measures. It is a project under the Technology Agency of the Czech Republic’s Environment for Life programme, implemented between 04/2024 and 03/2026, whose objective is to regionalise the entire territory of the Czech Republic according to landscape vulnerability and the need for adaptation interventions. The results are intended to be produced at a local scale and made accessible at the level of municipalities or cadastral areas in the form of an interactive map and database. Landscape vulnerability is understood within the project as a combination of three basic components: exposure, sensitivity, and adaptive capacity. Exposure expresses the degree to which an area is subjected to climatic or environmental stress, sensitivity determines how strongly a particular landscape or urban component responds to that stress, and adaptive capacity reflects the system’s ability to resist, recover, or mitigate negative impacts. Importantly, the same climatic phenomenon does not necessarily have the same consequences everywhere. Drought has different effects in a forest landscape, agricultural areas, urban environments, and areas with a high water-retention capacity of habitats.

The RegAdapt methodological approach is based on five consecutive stages. The first is the creation of vulnerability matrices, in which the causes of vulnerability are grouped into thematic categories according to the main factor causing them and according to their manifestations in open landscapes or urbanised environments. The second stage involves the creation of individual indicators – the selection and processing of data capable of expressing particular manifestations of vulnerability. The third stage is the development of vulnerability components, where indicators are combined into values representing exposure, sensitivity, and adaptive capacity. The fourth stage is the assessment of vulnerability at the level of cadastral areas, while the fifth stage consists of prioritising the urgency of intervention. A major strength of the project is its use of a very high level of spatial detail. Analyses are conducted at the level of large administrative regions but, depending on the nature of the input data, also at the level of habitats, pixels, segments, or blocks. Only subsequently are the resulting values aggregated to the level of cadastral areas. The presentation referred to 13,091 cadastral areas for which component and vulnerability values are calculated for individual risks. This approach makes it possible to capture the local heterogeneity of the landscape while at the same time producing outputs that can be practically used for planning and public-sector decision-making.

The project works with an extensive collection of datasets. These include climate data, such as drought indicators based on precipitation and evapotranspiration, numbers of tropical days and nights, temperature, precipitation, and soil-water availability, as well as climate normals and projections. An important role is played by a detailed combined habitat layer of the Czech Republic from 2024, data on ecosystem functions and services, information on carbon stored in biomass, evapotranspiration, the ecological value of habitats, and their production and water-retention functions. These are complemented by data on NOx deposition, land surface temperature derived from Landsat 8/9 data, vegetation characteristics obtained from Sentinel-1/2, impervious surfaces, the anti-erosion effect of vegetation, and pre-processed address points used as inputs for analyses of impacts on human society. From a methodological perspective, this is not a simple one-off calculation of a single index. The presentation showed that RegAdapt uses a multicriteria approach and several types of models. Applied approaches include, for example, ESAI – the Environmental Sensitive Area Index, which assesses the loss of the landscape’s productive capacity; modelling the loss of habitat naturalness using the CZ-GLOBIO approach; and bioclimatic modelling of climate change impacts on selected indicator taxa. Landscape vulnerability is therefore not understood solely as a climatic problem, but rather as the result of interactions between climatic exposure, the condition of the landscape, the intensity of human activity, fragmentation, infrastructure, and the ability of ecosystems to perform their functions.

The assessment itself covers thirteen risks. These include drought-related damage to vegetation, an increased incidence of fires, declining habitat naturalness as a result of land-use change, fragmentation and pollution, the impacts of heatwaves in urban environments, the formation of urban heat islands, insufficient availability of drinking water for the population, impacts of extreme precipitation, impacts of drought on residents and the urban environment, the drying up of springs, watercourses and wetlands and declining water levels in reservoirs, vulnerability to wind erosion, and shifts in the distribution ranges of indicator species. Together, these risks create a comprehensive picture of where the landscape is vulnerable environmentally, where it is vulnerable socially, and where the two types of vulnerability overlap. For every cadastral area, a set of values is created for the individual risks and their components. The risks are subsequently combined and ranked, producing a unified layer containing risk values, priority levels, and descriptive attributes. The resulting category is intended not only to visualise vulnerability but, above all, to determine the priority of individual measures.

The individual parts of the cluster also make it possible to identify the principal cause of a problem and its severity. Particularly important is the shift from analytical output to decision-making. The project makes it possible to determine not only where an area is vulnerable, but also where intervention is most urgent and what type of measures should be preferred. GIS analysis is thus linked with adaptation planning, environmental policy, spatial development, and investment decision-making. In practice, this means that the results can help direct attention and resources towards areas where adaptation measures have the greatest potential impact. The project generates three main outputs. The first is an interactive vulnerability map of the Czech landscape and the prioritisation of adaptation measures. The second is a specialised public database characterising individual regions or cadastral areas from the perspective of vulnerability. The third output is a methodological report describing the methodological approaches used in landscape vulnerability analysis.

The presentation also demonstrated that the project has broader significance beyond the territory of the Czech Republic. Its conclusion raised the question of transferring the approach to Slovakia, particularly through the JIZKES project – Unified Identification of Landscape Vulnerability and Methodology for Designing Adaptation Measures with Special Regard to Ecosystem Functions. This is an Interreg SK-CZ project involving Palacký University in Olomouc, Constantine the Philosopher University in Nitra, and the Global Change Research Institute of the Czech Academy of Sciences. Its objective is to compare national approaches to vulnerability analysis, practically apply the methodology of one country in the territory of the other, develop a unified approach for cross-border regions, and establish common data and methodological foundations. In this context, the issue of data compatibility is particularly important. The presentation highlighted that GIS is capable of working with very large and heterogeneous datasets, but the quality of the resulting analysis is directly dependent on the quality of the input data. The availability of relevant data, their scale, timeliness, update cycle, and cross-border compatibility remain important challenges. Data from the Copernicus programme were identified as a highly valuable but still not fully utilised resource. At the same time, data incompatibility in border regions can distort analytical results and therefore needs to be taken into account when interpreting them.

The presentation demonstrated landscape vulnerability assessment as a fully developed GIS discipline that integrates climatology, ecology, remote sensing, spatial modelling, environmental planning, and decision-making practice. RegAdapt provides a methodological framework for understanding why some areas are more vulnerable than others, which factors cause this vulnerability, and where action is required most urgently. This is precisely where the project’s principal value lies: transforming complex environmental data into an understandable, spatially precise, and practically applicable basis for adapting the landscape to climate change.


Změna klimatu zásadně mění fungování krajiny a zvyšuje tlak na její ekologickou stabilitu, vodní režim, biodiverzitu i kvalitu života obyvatelstva. V krajině se však klimatické vlivy neprojevují izolovaně. Sucho, vlny veder, extrémní srážky, požáry, ztráta přirozenosti biotopů, fragmentace, znečištění či antropogenní tlak se navzájem kombinují, zesilují nebo naopak částečně tlumí. Příspěvek Viléma Pechance proto představoval ukázku komplexního GIS přístupu, který se snaží odpovědět na otázku: kde je krajina nejzranitelnější a kde je třeba adaptační opatření řešit nejnaléhavěji.

Prezentovaný projekt RegAdapt se zaměřuje na mapování regionálního rozdělení České republiky z hlediska naléhavosti realizace adaptačních opatření na změnu klimatu. Jedná se o projekt programu TAČR Prostředí pro život, řešený v období 04/2024–03/2026, jehož cílem je regionalizovat celé území ČR podle zranitelnosti krajiny a potřeby adaptačních zásahů. Výsledky mají být zpracovány v lokálním měřítku a zpřístupněny na úrovni obcí, respektive katastrálních území, ve formě interaktivní mapy a databáze.

Zranitelnost krajiny je v projektu chápána jako kombinace tří základních komponent: expozice, citlivosti a adaptační kapacity. Expozice vyjadřuje míru vystavení území klimatickému nebo environmentálnímu stresu, citlivost určuje, jak silně daná krajinná nebo urbánní složka na tento stres reaguje, a adaptační kapacita zachycuje schopnost systému odolávat, obnovit se nebo negativní vlivy zmírnit. Důležité je, že stejný klimatický jev nemusí mít všude stejný důsledek. Sucho působí jinak v lesní krajině, jinak v zemědělském území, jinak v městském prostředí a jinak v území s vysokou retenční schopností biotopů.

Metodický přístup RegAdapt je založen na pěti navazujících etapách. První je tvorba matic zranitelnosti, v nichž se příčiny zranitelnosti seskupují do tematických celků podle hlavního faktoru, který je vyvolává, a podle jejich projevů ve volné krajině nebo v urbanizovaném prostředí. Druhou etapou je tvorba jednotlivých indikátorů – výběr a zpracování dat, která dokážou jednotlivé projevy zranitelnosti vyjádřit. Třetí etapou je tvorba komponent zranitelnosti, kde se indikátory kombinují do hodnot expozice, citlivosti a adaptační kapacity. Čtvrtou etapou je hodnocení zranitelnosti na úrovni katastrálních území a pátou etapou je prioritizace naléhavosti řešení.

Významnou předností projektu je práce s velmi podrobným prostorovým detailem. Analýzy probíhají na úrovni velkých administrativních regionů, ale podle charakteru vstupních dat také na úrovni biotopu, pixelu, segmentu nebo bloku. Teprve následně se výsledné hodnoty sumarizují na úroveň katastrálních území. V prezentaci je uvedeno 13 091 katastrálních území, pro která se počítají hodnoty komponent a zranitelnosti pro jednotlivá rizika. Takový postup umožňuje zachytit lokální heterogenitu krajiny a zároveň vytvořit výstup, který je prakticky využitelný pro plánování a rozhodování veřejné správy.

Projekt pracuje s rozsáhlým souborem dat. Zahrnuje klimatická data, například ukazatele sucha založené na srážkách a evapotranspiraci, počty tropických dnů a nocí, teplotu, srážky a dostupnost vody v půdě, ale také klimatické normály a predikce. Důležitou roli hraje detailní kombinovaná vrstva biotopů ČR z roku 2024, data o ekosystémových funkcích a službách, údaje o zásobě uhlíku v biomase, evapotranspiraci, ekologické hodnotě biotopů, produkční a vodoretenční funkci. Doplňují je údaje o spadu NOx, povrchové teplotě odvozené z dat Landsat 8/9, vegetační charakteristiky ze Sentinel 1/2, nepropustné povrchy, protierozní účinek vegetace a předzpracované adresní body jako vstup do analýz dopadu na lidskou společnost.

Z metodického hlediska se nejedná o jednoduchý jednorázový výpočet jednoho indexu. Prezentace ukazuje, že RegAdapt využívá multikriteriální přístup a několik typů modelů. Mezi aplikované přístupy patří například ESAI – Environmental Sensitive Area Index, který hodnotí ztrátu produkční schopnosti krajiny, modelování ztráty přirozenosti biotopů prostřednictvím přístupu CZ-GLOBIO a také bioklimatické modelování dopadů změny klimatu na vybrané indikační taxony. Zranitelnost krajiny tak není chápána pouze jako klimatický problém, ale jako výsledek vztahu mezi klimatickou expozicí, stavem krajiny, intenzitou lidské činnosti, fragmentací, infrastrukturou a schopností ekosystémů plnit své funkce.

Samotné hodnocení zahrnuje třináct rizik. Patří mezi ně poškození vegetace suchem, zvýšený výskyt požárů, snížení přirozenosti biotopů v důsledku změn využití území, fragmentace a znečištění, dopady vln veder v městském prostředí, vznik městských tepelných ostrovů, nedostupnost pitné vody pro obyvatelstvo, dopady extrémních srážek, dopady sucha na obyvatele a městské prostředí, vysychání pramenů, vodních toků a mokřadů a pokles hladin vodních nádrží, ohrožení větrnou erozí a posun areálů indikačních druhů.

Tato rizika vytvářejí komplexní obraz o tom, kde je krajina zranitelná environmentálně, kde sociálně a kde se oba typy zranitelnosti překrývají. Pro každé katastrální území vzniká sada hodnot pro jednotlivá rizika a jejich komponenty. Následně se rizika vzájemně kombinují a řadí podle významnosti, čímž vzniká jednotná vrstva s hodnotami rizik, stupněm priority a popisnými atributy. Výsledná kategorie neslouží pouze k vizualizaci zranitelnosti, ale především k určení priority opatření.

Jednotlivé části klastru zároveň umožňují identifikovat, co je hlavní příčinou problému a jaká je její závažnost. Velmi důležitý je právě posun od analytického výstupu k rozhodování. Projekt umožňuje určit nejen to, kde je území zranitelné, ale také kde je zásah nejnaléhavější a jaký typ opatření by měl být preferován. GIS analýza se tak propojuje s adaptačním plánováním, environmentální politikou, územním rozvojem a investičním rozhodováním. V praxi to znamená, že výsledky mohou pomoci nasměrovat pozornost a zdroje tam, kde mají adaptační opatření největší potenciální efekt.

Projekt generuje tři hlavní výstupy. Prvním je interaktivní mapa zranitelnosti krajiny ČR a prioritizace adaptačních opatření. Druhým je specializovaná veřejná databáze charakterizující jednotlivé regiony nebo katastrální území z hlediska zranitelnosti. Třetím výstupem je metodická zpráva popisující metodologické přístupy analýzy zranitelnosti krajiny.

Prezentace zároveň ukázala, že projekt má širší význam než pouze pro území České republiky. V závěru byla otevřena otázka přenositelnosti přístupu na , zejména prostřednictvím projektu JIZKES – Jednotná identifikace zranitelnosti krajiny a metodologie návrhu adaptačních opatření se zvláštním zřetelem na ekosystémové funkce. Jedná se o projekt Interreg SK-CZ, na němž spolupracují Univerzita Palackého v Olomouci, Univerzita Konstantina Filozofa v Nitře a Ústav výzkumu globální změny AV ČR. Cílem je porovnat národní přístupy k analýze zranitelnosti, prakticky aplikovat metodiky jednoho státu na území druhého, vytvořit jednotný přístup pro příhraniční regiony a připravit společné datové a metodické základy.

V této souvislosti je mimořádně důležitá také otázka datové kompatibility. Prezentace upozornila, že GIS je schopen pracovat s velmi rozsáhlými a heterogenními daty, avšak kvalita výsledné analýzy je přímo závislá na kvalitě vstupních dat. Problémem zůstává dostupnost relevantních údajů, jejich měřítko, aktuálnost, cyklus aktualizace i přeshraniční kompatibilita. Data programu Copernicus byla označena za velmi přínosný, avšak stále ne zcela využitý zdroj. Zároveň platí, že nekompatibilita dat v příhraničí může výsledky analýz zkreslovat a musí být zohledněna při jejich interpretaci.

Prezentace představila hodnocení zranitelnosti krajiny jako plnohodnotnou GIS disciplínu, která propojuje klimatologii, ekologii, dálkový průzkum Země, prostorové modelování, environmentální plánování a rozhodovací praxi. RegAdapt je metodickým rámcem, který umožňuje pochopit, proč jsou některá území zranitelnější než jiná, které faktory tuto zranitelnost způsobují a kde je třeba jednat nejdříve. Právě v tom spočívá hlavní hodnota projektu: převádět komplexní environmentální data do srozumitelného, prostorově přesného a prakticky využitelného podkladu pro adaptaci krajiny na změnu klimatu.

Veda

Radovan Hilbert – Adaptačné opatrenia, zvýšenie odolnosti na negatívne aspekty klimatickej zmeny

Hits: 684

Tento príspevok zaznel na konferencii GIS Slovakia 2026.

Klimatická zmena predstavuje jeden z najzásadnejších environmentálnych a spoločenských problémov súčasnosti. Rastúca frekvencia extrémnych javov, zmeny v distribúcii zrážok či teplotné extrémy si vyžadujú nielen globálne riešenia, ale najmä lokálne adaptačné opatrenia založené na dátach. Dôležité je efektívne spracovanie klimatických dát priamo v lokálnom kontexte, čo umožňuje rýchlejšie, presnejšie a cielenejšie rozhodovanie. Klimatická zmena nie je izolovaný jav. Ide o komplexný systém prepojených procesov, ktoré ovplyvňujú biodiverzitu, stabilitu ekosystémov, hospodárske aktivity, kvalitu života obyvateľstva. Základným predpokladom efektívnej adaptácie je práca s dátami.

hilbert202601

Projekt FOCAL (Horizon Europe) zdôrazňuje potrebu lokálneho spracovania klimatických dát, využitie priestorových analýz, integráciu rôznych dátových zdrojov – meteorologických, environmentálnych a infraštruktúrnych. Kľúčový je posun od globálnych modelov k lokálnym rozhodovacím nástrojom. Digitálne riešenia – typický príklad prepojenia , rozhodovania, veľmi veľkých dát: detekcia a monitorovanie javov v priestore a čase, automatizované spracovanie dát, univerzálne využitie naprieč sektormi, optimalizácia lokalít, hodnotenie variantných riešení, riadenie zásahov v území. Do projektu je zapojených viacero partnerov: Fraunhofer IGD (Koordinatátor), Max Planck Institute for Meteorology, Helmholtz-Zentrum Hereon, plan4all, Lesprojekt-Sluzby, Západočeská univerzita v Plzni (ZČU), CESNET, Národní lesnický institut (NLI), České vysoké učení technické v Praze, MNLT Innovations PC, European Innovation Marketplace, Open Geospatial Consortium, AICFD – International Association for Disruptive and Frontier Science, YMS, Stadt Konstanz.

Dôležitým aspektom je aj vnútorné fungovanie organizácií: zjednotenie agendy, prehľad o procesoch, zrýchlenie komunikácie, digitalizácia služieb. Moderné riadenie územia vyžaduje cielené opatrenia, analýzu variantov, optimalizáciu zásahov. Bez dát to vedie k intuitívnym rozhodnutiam, s dátami k optimalizovaným. Adaptačné opatrenia nemožno chápať iba ako súbor všeobecných odporúčaní, ale ako výsledok prepojeného dátového a analytického ekosystému. Práve v tomto kontexte je dôležitý projekt FOCAL – Efficient Exploration of Climate Data Locally, ktorý je postavený na viacerých navzájom previazaných vrstvách. Súčasťou je platforma FOCAL určená na podporu modelovania klímy a úloh systému Zeme. Špecializované moduly pre hodnotenie mitigácie – zmierňovania nepriaznivých účinkov a rizík a adaptácie na regionálnej a lokálnej úrovni. Webové aplikácie určené na hodnotenie a lokálne analýzy, ako aj klaster dlhodobej spolupráce medzi výskumom Earth System, poskytovateľmi Earth Observation dát, dátovou vedou a HPC infraštruktúrami – výpočtovou infraštruktúrou pre náročné úlohy.

hilbert202602

Prezentácia vysvetľuje klimatické modelovanie, v tomto prípade princíp dynamického downscalingu pomocou regionálnych klimatických modelov – RCM. Globálne cirkulačné – GCM pracujú v hrubšom priestorovom rozlíšení, približne v rozsahu stoviek až desiatok kilometrov, a opisujú veľkopriestorové procesy v atmosfére a klimatickom systéme. RCM umožňujú detailnejšie modelovanie na menšom území, pričom rozlíšenie môže klesnúť až k jednotkám kilometrov. Modelovanie relevantných fyzikálnych procesov prebieha v trojrozmernom priestore a s veľmi krátkym interným časovým krokom, rádovo od minút po sekundy. Takýto posun v rozlíšení je kľúčový práve pre lokálne hodnotenie dopadov klimatickej zmeny. Pracuje sa so scenármi budúceho vývoja klímy, najprv cez staršie RCP scenáre – reprezentatívne trajektórie koncentrácií skleníkových plynov a následne aj cez rámec SSP scenárov – zdieľané socioekonomické trajektórie, ktoré sú využívané v novších hodnoteniach IPCC – Medzivládny panel pre zmenu klímy.

hilbert200603

Dôležité je, že budúci vývoj nie je prezentovaný ako jediná trajektória, ale ako množina možných vývojových ciest s rozdielnou mierou emisií a rozdielnymi teplotnými odozvami. Na to nadväzuje princíp ensemble simulations, teda súborov simulácií, ktoré kombinujú neistotu emisných scenárov, neistotu modelov a vnútornú variabilitu klimatického systému. Takýto prístup umožňuje produkovať robustnejšiu klimatickú informáciu pre rozhodovanie. V tomto kontexte je v prezentácii uvedený aj projekt NUKLEUS, ktorý pracuje s downscalingom až na 3 km, čím posúva klimatické údaje na úroveň, ktorá je oveľa použiteľnejšia pre regionálne a mestské aplikácie.

hilbert202604

Významnou líniou prezentácie je aj prepojenie klimatických dát s metódami umelej inteligencie. Ide o pomerne konkrétny technologický rámec. Spomínajú sa autoenkódery, neurónové siete, transformerové modely pre spracovanie obrazu, fyzikálne informované modely a tiež metódy superrozlíšenia obrazu. Tieto prístupy naznačujú posun od klasického modelovania k hybridným systémom, ktoré kombinujú fyzikálne poznanie s učením na dátach. Z prezentácie vyplýva, že AI má v tomto kontexte pomáhať najmä pri zvyšovaní priestorového rozlíšenia, spracovaní veľkých objemov údajov, predikciách a efektívnejšej extrakcii z heterogénnych zdrojov.

Veľmi konkrétna je v prezentácii aj dátová a workflow časť. Pracuje sa tu s klimatickými údajmi vo formáte NetCDF, čo je štandardný formát pre multidimenzionálne vedecké dáta. Medzi základné vstupné premenné maximálna , minimálna teplota, priemerná teplota, zrážky, rýchlosť vetra pri povrchu a relatívna vlhkosť. Nad týmito premennými sa následne počítajú klimatické indexy. Prezentácia uvádza napríklad dĺžku a frekvenciu horúcich periód, počet vlhkých a suchých dní, dĺžku suchých periód, počet ľadových dní, letných dní, horúcich dní, veľmi horúcich dní či extrémne horúcich dní. Osobitne sa spomínajú aj biometeorologické indexy ako UTCI – Universal Thermal Climate Index a PET – Physiological Equivalent Temperature, ktoré prepájajú fyzikálne klimatické premenné s reálnym tepelným komfortom človeka.

hilbert202605

Prezentácia ukazuje, že výsledkom majú byť použiteľné rozhodovacie nástroje. Preto sa objavuje ukážka webovej aplikácie FOCAL, v ktorej si používateľ vyberá zdroje dát, územie záujmu, klimatické indikátory, časovú agregáciu aj priestorovú agregáciu. Ukážka vizualizuje mapy, grafy, tabuľky a časové rady, teda formy výstupu, ktoré sú zrozumiteľné a prakticky využiteľné. Mimoriadne dôležité sú pritom samotné workflowy, najmä Climate Change Workflow a Urban Blue Spot Workflow. Prvý reprezentuje všeobecný rámec pre spracovanie klimatickej zmeny, výpočet indikátorov a vizualizáciu zmien v čase a priestore. Druhý naznačuje orientáciu na špecifické mestské problémy, teda lokality citlivé na akumuláciu , zraniteľnosť urbanizovaného prostredia a praktické využitie dát pri mestskom plánovaní. Tým sa celá prezentácia uzatvára ako príklad prechodu od vedeckého modelu a dátového workflowu k reálnej webovej aplikácii podporujúcej lokálne adaptačné rozhodovanie. Medzi osobitne citlivé oblasti patria mestské prostredie, , vodné hospodárstvo a lesné . Urbanizácia zvyšuje teplotu, urýchľuje odtok vody, zvyšuje zraniteľnosť územia. Riešením je integrácia zelene, modro-zelená infraštruktúra. Adaptačné opatrenia: výsadba stromov, zelené strechy, zelené steny, obnova mokradí, retenčné , protipovodňové opatrenia, úprava vodných tokov, územné plánovanie, regulácia výstavby, klimatické stratégie miest. Bez adaptácie rastú škody, znižuje sa kvalita života, rastú ekonomické náklady.

Klimatická adaptácia a klimatická zmena sú vedecký aj technologický problém, ktorý si žiada kvantum výskumných hodín, projektov, medzinárodných partnerstiev. Budúcnosť je aj v rovine globálnej, aj lokálnej. Žiada si presné analýzy, modely, konkrétne opatrenia. Mení sa spôsob, akým pristupujeme k riadeniu krajiny, miest a infraštruktúry. Pre odborníkov v oblasti GIS to znamená zásadnú transformáciu ich úlohy z tvorcov máp na architektov rozhodovania.


Climate change represents one of the most fundamental environmental and societal challenges of our time. The increasing frequency of extreme events, changes in precipitation distribution, and temperature extremes require not only global solutions, but above all local adaptation measures based on data. Efficient processing of climate data directly within the local context is essential, as it enables faster, more accurate, and more targeted decision-making. Climate change is not an isolated phenomenon. It is a complex system of interconnected processes that affect biodiversity, ecosystem stability, economic activities, and the quality of life of the population. Working with data is a basic prerequisite for effective adaptation.

The FOCAL project, funded under Horizon Europe, highlights the need for local climate data processing, the use of spatial analysis, and the integration of various data sources, including meteorological, environmental, and infrastructure data. A key objective is the shift from global models towards local decision-support tools. Digital solutions represent a typical example of the interconnection between GIS, decision-making, and the analysis of very large datasets: the detection and monitoring of phenomena across space and time, automated data processing, universal use across sectors, location optimisation, the evaluation of alternative solutions, and the management of interventions within a territory. The project involves several partners: Fraunhofer IGD as coordinator, the Max Planck Institute for Meteorology, Helmholtz-Zentrum Hereon, plan4all, Lesprojekt-Sluzby, the University of West Bohemia in Pilsen, CESNET, the National Forest Institute, the Czech Technical University in Prague, MNLT Innovations PC, the European Innovation Marketplace, the Open Geospatial Consortium, AICFD – International Association for Disruptive and Frontier Science, YMS, and the City of Konstanz.

Another important aspect is the internal functioning of organisations: the unification of agendas, improved process awareness, faster communication, and the digitalisation of services. Modern territorial management requires targeted measures, the analysis of alternatives, and the optimisation of interventions. Without data, this leads to intuitive decision-making; with data, it leads to optimised decision-making. Adaptation measures cannot be understood merely as a set of general recommendations, but rather as the outcome of an interconnected data and analytical ecosystem. In this context, the FOCAL project – Efficient Exploration of Climate Data Locally – is particularly important, as it is built on several interconnected layers. These include the FOCAL platform, designed to support climate modelling and Earth system tasks; specialised modules for assessing mitigation, the reduction of adverse impacts and risks, and adaptation at regional and local levels; web applications intended for assessment and local analysis; and a long-term cooperation cluster connecting Earth system research, Earth observation data providers, data science, and HPC infrastructure for computationally demanding tasks.

The presentation explains climate modelling, in this case the principle of dynamic downscaling using regional climate models, or RCMs. Global circulation models, or GCMs, operate at a coarser spatial resolution, approximately ranging from hundreds to tens of kilometres, and describe large-scale processes in the atmosphere and the climate system. RCMs enable more detailed modelling over smaller areas, with spatial resolution reaching several kilometres. Relevant physical processes are modelled in three-dimensional space and with very short internal time steps, ranging from minutes to seconds. This increase in resolution is crucial for the local assessment of climate change impacts. Future climate development is represented through scenarios, initially by the older RCP scenarios – representative concentration pathways for greenhouse gases – and subsequently through the SSP framework – shared socioeconomic pathways used in more recent assessments by the IPCC, the Intergovernmental Panel on Climate Change.

Importantly, future development is not presented as a single trajectory, but as a set of possible development pathways with different emission levels and different temperature responses. This is followed by the principle of ensemble simulations, meaning sets of simulations that combine uncertainty in emission scenarios, uncertainty in climate models, and the internal variability of the climate system. Such an approach makes it possible to produce more robust climate information for decision-making. In this context, the presentation also mentions the NUKLEUS project, which applies downscaling to a resolution of up to 3 kilometres, bringing climate data to a level that is far more suitable for regional and urban applications.

Another significant theme of the presentation is the integration of climate data with artificial intelligence methods. This involves a relatively specific technological framework. The presentation refers to autoencoders, neural networks, transformer models for image processing, physics-informed models, and image super-resolution methods. These approaches indicate a shift from conventional modelling towards hybrid systems that combine physical knowledge with data-driven learning. The presentation suggests that, in this context, AI should primarily support increases in spatial resolution, the processing of large volumes of data, prediction, and the more efficient extraction of information from heterogeneous sources.

The data and workflow component of the presentation is also highly specific. It works with climate data in the NetCDF format, which is a standard format for multidimensional scientific data. The basic input variables include maximum temperature, minimum temperature, mean temperature, precipitation, near-surface wind speed, and relative humidity. Climate indices are subsequently calculated from these variables. The presentation mentions, for example, the duration and frequency of hot spells, the number of wet and dry days, the duration of dry periods, and the number of frost days, summer days, hot days, very hot days, and extremely hot days. It also specifically mentions biometeorological indices such as the UTCI – Universal Thermal Climate Index – and PET – Physiological Equivalent Temperature – which connect physical climate variables with actual human thermal comfort.

The presentation demonstrates that the results are intended to become usable decision-support tools. It therefore includes an example of the FOCAL web application, in which users select data sources, an area of interest, climate indicators, temporal aggregation, and spatial aggregation. The example visualises maps, charts, tables, and time series, providing forms of output that are understandable and practically usable. The workflows themselves are particularly important, especially the Climate Change Workflow and the Urban Blue Spot Workflow. The first represents a general framework for processing climate change data, calculating indicators, and visualising changes over time and space. The second points towards specific urban problems, particularly locations vulnerable to water accumulation, the vulnerability of urbanised environments, and the practical use of data in urban planning. In this way, the presentation concludes as an example of the transition from a scientific model and a data workflow to a real web application supporting local adaptation decision-making.

Particularly sensitive areas include urban environments, agriculture, water management, and forest ecosystems. Urbanisation increases temperatures, accelerates water runoff, and increases territorial vulnerability. The solution lies in the integration of greenery and blue-green infrastructure. Adaptation measures include tree planting, green roofs, green walls, wetland restoration, retention basins, flood protection measures, the modification of watercourses, spatial planning, construction regulation, and municipal climate strategies. Without adaptation, damage increases, quality of life decreases, and economic costs rise.

Climate adaptation and climate change are both scientific and technological challenges requiring a substantial volume of research, projects, and international partnerships. The future must be addressed at both global and local levels. It requires precise analyses, models, and specific measures. The way in which we approach the management of landscapes, cities, and infrastructure is changing. For GIS professionals, this represents a fundamental transformation of their role from mapmakers into architects of decision-making.


Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ruže – symbol lásky, krásy a vášne

Hits: 856

Ruže k najznámejším okrasným rastlinám sveta, ale botanicky ide o mimoriadne zložitý rod. Ruže – Rosa sú evolučne zložitý rod z čeľade Rosaceae, rozšírený v miernom a subtropickom pásme severnej pologule s veľmi intenzívnou históriou. Ruža môže znamenať prírodný druh, kultúrny hybrid, alebo kultivar (Fougére-Danezan et al., Kew POWO, 2026). Väčšina druhov pochádza z Ázie, menší počet z Európy, Severnej Ameriky a severozápadnej Afriky (Wikipedia). Najstaršie fosílne doklady o existencii ruží pochádzajú z obdobia raných treťohôr, z paleocénu a eocénu (Wikipedia). Ruža patrí medzi veľmi staré . Pravdepodobne pochádza zo Strednej Ázie a rozšírila sa takmer po celej severnej pologuli (David Trinklein).

Pestovanie ruží sa pravdepodobne začalo v Ázii približne pred 5 000 rokmi a už v staroveku boli ruže súčasťou čínskych cisárskych záhrad, egyptského sveta, perzskej kultúry aj rímskej symboliky (David Trinklein), pestovala sa v Mezopotámii, Perzii, Indii. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému. K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr aj Arabi a (Wikipedia). Ich domestikácia odráža estetické preferencie aj medzikultúrne kontakty medzi Áziou a Európou (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Ruža sa postupne stala symbolom lásky, krásy, čistoty, vášne, ticha aj tajomstva (David Trinklein), moci, pamäti (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Červená ruža je známym symbolom horúcej, vášnivej lásky, žltá symbolom žiarlivosti, biela ruža milostného utrpenia z odmietania a podobne. Prirodzene sa nevyskytujúca čierna ruža, sa považovala za symbol čiernej mágie, mystiky, vznešenej nenávisti a smrti, ale aj nových začiatkov. Je tiež jedným z emblémov anarchizmu (Wikipedia).

Z morfologického hľadiska sú ruže drevnaté kry, prípadne liany s pichliačmi – nie pravými tŕňmi, so striedavými, zvyčajne nepárno perovitými listami a s prirastenými prílistkami. Typický botanický kvet má päť kališných a päť korunných lístkov, mnoho tyčiniek a početné voľné piestiky uzavreté v češuli. Plodom je šípka, teda dužinaté nepravé plodstvo s nažkami vo vnútri (worldfloraonline.org). Plané druhy rastú aj na okrajoch lesov, v krovinách, na svahoch, v živých plotoch (kew.org). Ruža je zároveň rastlina, na ktorej sa veľmi dobre stretáva s kultúrou – záhradou. Plané ruže môžu byť dôležité pre hmyz, vtáky aj drobné cicavce. Jednoduché kvety poskytujú prístupný peľ, využívajú niektoré samotárske listorezné včely. Šípky sú potravou pre a počas jesene a zimy (kew.org). To platí najmä pre Rosa canina a Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Záhradné ruže však často vznikli výberom znakov, ktoré sú pre človeka krásne – veľký plný kvet, nezvyčajná farba, dlhé kvitnutie. Aj preto má v záhrade zmysel kombinovať moderné kultivary s jednoduchšími alebo botanickými ružami (kew.org). Rosa damascena a príbuzné sú kľúčové pre parfumériu a ružovú vodu, šípky druhov ako Rosa canina a Rosa laevigata sú významné v potravinárstve a tradičnej medicíne a niektoré druhy majú dôležité farmakologické metabolity (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Geneticky sú ruže mimoriadne rozmanité. Ich pestrosť súvisí s častým krížením medzi druhmi, s rôznym počtom chromozómových sád a pri niektorých skupinách aj s nezvyčajným spôsobom dedenia. Preto je rod Rosa taxonomicky zložitý, čo dobre vidno napríklad pri takzvaných psích ružiach zo sekcie Caninae. Pre domestifikáciu moderných ruží boli kľúčové najmä znaky ako opakované kvitnutie, plný kvet a premena tyčiniek na lupienky. Tie sú spojené s génmi, ktoré pomohli vytvoriť vzhľad a kvitnutie dnešných záhradných ruží (Roberts et al). Caninae sú tzv. psie ruže . Tie majú zvláštny spôsob rozmnožovania. Časť chromozómov sa pri tvorbe pohlavných buniek správa normálne, ale časť sa nepáruje a dedí sa nerovnomerne. Zjednodušene povedané, materská časť prenáša oveľa väčší podiel dedičnej než peľ. Aj preto sú tieto ruže také ťažké na určovanie a zároveň také zaujímavé pre vedcov (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

Klasifikácia rodu je založená na morfologických znakoch. Rozlišujú sa sekcie Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae a Bracteatae. Veľmi dôležitý bol vstup čínskych opakovane kvitnúcich ruží do európskeho šľachtenia od konca 18. storočia, pretože práve ten otvoril cestu k moderným ružiam s remontantným kvitnutím (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Čínske ruže boli pestované už v staroveku a ich vstup do Európy v 18. storočí priniesol znak, ktorý zmenil celé šľachtenie. Moderné ruže vznikli zo zložitého šľachtenia európsko-stredomorských a východoázijských. Preto sa ruže historicky delia na plané druhy, staré záhradné ruže a moderné ruže. Za symbolický začiatok moderných ruží sa zvyčajne považuje rok 1867, keď vznikol kultivar `La France` (G. Wang).

Šľachtenie ruží sa dnes sústreďuje na štyri veľké ciele: opakované kvitnutie, architektúru kvetu, vôňu a odolnosť. Kultivar `Old Blush` je kľúčovým historickým aj genetickým referenčným bodom, pretože spája starú čínsku kultivačnú tradíciu s génmi dôležitými pre moderné ruže. Tento čínsky kultivar prispel k vzniku moderných ruží s opakovaným kvitnutím. Opakované kvitnutie aj plnosť kvetov, aj počet lupienkov súvisí s génmi. Ruža sa tak stáva modelom, na ktorom možno sledovať, ako konkrétne genómové zmeny vytvárajú znaky, ktoré človek po stáročia vnímal najmä esteticky. Divé druhy však zostávajú nenahraditeľným zdrojom alel pre odolnosť a adaptáciu. Napríklad Rosa laevigata je cenená pre vysokú odolnosť voči voškám a veľmi vysokú odolnosť voči čiernej škvrnitosti a múčnatke, zatiaľ čo plané východoázijské ruže rozširujú vôňové a farebné spektrum (Hibrand Saint-Oyant et al). Ruže obsahujú v korunných lupienkoch zmesi aromatických silíc. Ich množstvo veľmi kolíše nielen medzi rôznymi druhmi a odrodami, ale aj v závislosti od počasia a dennej doby. Najviac ich kvety obsahujú ráno. Hlavnými vonnými zložkami sú alkoholy geraniol, nerol a l-citronellol. Záhrada zameraná na pestovanie ruží na okrasné alebo výskumné účely sa nazýva rozárium. Najväčším svetovým rozáriom súčasnosti je Europa-Rosarium v nemeckom Sangerhausene pri Lipsku (Wikipedia). Rozárium sa nachádza aj Botanickej záhrade v Bratislave, v Arboréte Mlyňany, a na Zvolenskej Borovej hore.

Medzi historické ruže patria krížence a varianty ruže keltskej, damašské ruže, machové ruže, čínske ruže, čajové ruže, bourbonské ruže, portlandské ruže, noisettky, remontantky, lambertky, pernetky (Wikipedia).

  • Medzi moderné patria čajohybridy – sú vyšľachtené z remontantiek a čajových ruží. Polyantky a polyanthybridy sú krížence európskych remontantiek s importovanou ružou mnohokvetou.
  • Floribundy vznikli hybridizáciou dvoch vyššie uvedených typov.
  • Grandiflory sú potomkovia kríženia floribúnd s čajohybridmi.
  • Anglické ruže boli vyšľachtené s cieľom vyhovieť dobovej nostalgii po „starých dobrých časoch“ – starých európskych odrôd, ale s modernými požiadavkami na opakované kvitnutie a farebnú škálu (Wikipedia).

Okrem pôvodu možno ruže deliť aj podľa ich habitusu a využiteľnosti pri pestovaní (Wikipedia).

  • Záhonové ruže sa pestujú zväčša v menších záhradách.
  • Popínavé ruže majú aj niekoľko metrov dlhé výhonky.
  • Pôdopokryvné ruže rastú plazivo, kvety majú často v bohatých súkvetiach a zvyčajne sú odvodené od ruže roľnej – Rosa arvensis.
  • Sadové ruže sú mohutne rastúce kompaktné kry vhodné na solitérnu výsadbu napríklad v parkoch a sadoch.
  • Miniatúrne – trpasličie ruže, sú zakrpatené kultivary vzniknuté pôvodne z drobnej prírodnej variety ruže čínskej (Rosa chinensis var. Minima). 
  • Stromčekové ruže nie sú zvláštnym typom, možno ich dosiahnuť z väčšiny predchádzajúcich typov vyšľachtením korunky na vysokom podpníku.
  • Naočkovaním menšej popínavej odrody na stromčekový podpník vzniknú previsnuté, takzvané smútočné ruže (Wikipedia).

Pre pestovanie ruží sú vhodné tieto faktory: , drenáž a vzdušnosť porastu. Väčšina záhradných ruží prospieva v bohatej, vlhkej, dobre odvodnenej pôde, na slnečnom stanovišti, pri mierne kyslej reakcii a s pravidelným mulčovaním a prihnojovaním. Nároky na výživu sú vysoké, pretože ruže bohatým kvitnutím vyčerpávajú zásoby živín. Odporúča sa mulč z dobre rozloženého kompostu alebo maštaľného hnoja a doplnkové hnojenie na začiatku sezóny, pri remontantných typoch aj po prvej vlne kvitnutia (rhs.org.uk). Na sa už nemajú zbytočne nútiť do mäkkého nového rastu, aby lepšie vyzreli pred zimou (ruze.cz). Namiesto častého povrchového polievania sa odporúča hlboká zálievka, ideálne ku koreňom, napríklad kvapkovou závlahou. Polievanie na list podporuje šírenie chorôb, najmä čiernej škvrnitosti, preto je pri postrekovaní zhora vhodné polievať ráno alebo skoro popoludní, aby listy do večera preschli (missouri.edu). Na ochranu pred silnými mrazmi je vhodné k ružiam na zimu nakopčiť okolitú zeminu alebo vyzretý kompost. Chúlostivejšie odrody možno zakryť aj čečinou (Wikipedia).

Opakovane kvitnúce ruže sa režú najmä koncom zimy až skoro na , kým jednokvitnúce staré kríkové ruže po odkvitnutí (rhs.org.uk). Odstraňuje sa mŕtve, poškodené, slabé a križujúce sa , aby sa ker presvetlil a lepšie vetral. Jednorazovo kvitnúce historické a botanické ruže sa režú skôr po odkvitnutí, pretože často kvitnú na staršom dreve. Popínavé ruže zasa potrebujú nielen rez, ale aj vedenie výhonkov – samy sa neovíjajú ako vinič či fazuľa, preto sa musia vyväzovať k opore (ruze.cz).

Rozmnožovať ich možno odrezkami, potápaním, delením a semenami (rhs.org.uk). Množenie ruží zároveň ukazuje, prečo je rozdiel medzi planou ružou a záhradným kultivarom taký dôležitý. Plané druhy možno množiť semenami, hoci semená často potrebujú stratifikáciu a potomstvo nemusí byť úplne jednotné. Kultivary sa však najčastejšie udržiavajú vegetatívne – odrezkami, potápaním, delením alebo očkovaním na podpník. Pri semenách by sa totiž vlastnosti konkrétneho kultivaru mohli rozpadnúť do nových kombinácií. Očkovanie a vrúbľovanie je spôsob, ako zachovať konkrétnu farbu, vôňu, tvar kvetu, rastový habitus a zdravotné vlastnosti odrody (ruze.cz).

Choroby ruží sú často výsledkom kombinácie citlivej odrody, vlhkého počasia a slabého prúdenia vzduchu. Čierna škvrnitosť patrí medzi najobávanejšie choroby ruží. Na listoch sa objavujú tmavé škvrny, listy žltnú a predčasne opadávajú, čím sa ker oslabuje (ruze.cz). Spôsobuje ju Diplocarpon rosae a je v exteriéri najzávažnejšou chorobou záhradných ruží (rhs.org.uk). Múčnatka sa prejavuje belavým povlakom a deformáciami mladých listov a pukov (ruze.cz). Tú spôsobuje Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Hrdza vytvára oranžové až hrdzavé výtrusné ložiská a vošky poškodzujú najmä mäkké mladé výhonky. Najlepšou ochranou nie je iba postrek, ale prevencia. Vzdušná výsadba, zálievka ku koreňom, odstraňovanie napadnutých listov, výber odolnejších odrôd a udržiavanie rastliny v dobrej kondícii (ruze.cz). Mimoriadne závažná aj ružová rozetová choroba, vírusové ochorenie prenášané roztočom Phyllocoptes fructiphilus, ktoré často vedie k úhynu rastliny. Zo škodcov sú v záhradníckej praxi bežné aj vošky a ďalší drobní cicaví škodcovia (rhs.org.uk).

Genetické štúdie ruží priniesli referenčné genómy a hľadali miesta v DNA zodpovedné za dôležité znaky. Neskôr sa výskum sústredil na rozmanitosť planých ruží a na to, ako vznikali dnešné pestované ruže. Najnovší výskum už pracuje s veľmi presnými genómami a so súborom genetickej rozmanitosti viacerých ruží. Ukazuje sa, že znaky ako opakované kvitnutie, počet lupienkov, farba či vôňa nezávisia len od drobných zmien v DNA, ale aj od väčších prestavieb genómu. Ruža sa tak dnes neštuduje iba ako okrasná rastlina, ale aj ako model, na ktorom sa stretáva botanika, evolučná , výskum vôní, farieb a moderné šľachtenie. Ruže treba chápať ako výsledok dlhej evolúcie, domestifikácie a veľmi zložitej genetickej histórie (Marinus J. M. Smulders et al: In the name of the rose: a roadmap for rose research in the genome era). Existujú ruže kriticky ohrozené, napríklad Rosa arabica. Na úrovni pestovaných ruží je problémom aj genetická erózia starých záhradných ruží a lokálnych kolekcií. diverzity preto znamená nielen chrániť plané populácie, ale aj udržiavať ex situ kolekcie v génových bankách a botanických záhradách (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Ruže sú výnimočné a zároveň mimoriadne zložité rastliny. Sú to planý kry severnej pologule, kultúrne rastliny, symbol lásky a moci, zdroj vône a šípok, náročné záhradné aj moderný genetický model. V ich kvete sa stretáva estetika so šľachtením, v pichliačoch obrana rastliny, v šípkach ekologická hodnota a v genóme dlhá hybridizácie, polyploidie a domestifikácie. Práve preto ruže nepatria iba do záhonov a kytíc, ale aj do botaniky, evolučnej biológie, záhradníctva a kultúrnych dejín.


Roses are among the best-known ornamental plants in the world, but botanically they represent an exceptionally complex genus. Roses — Rosa — are an evolutionarily complex genus of the family Rosaceae, distributed across the temperate and subtropical zones of the Northern Hemisphere and marked by a very rich history. A rose may mean a wild botanical species, a cultivated hybrid, or a cultivar (Fougére-Danezan et al.; Kew POWO, 2026). Most species originate from Asia, with fewer from Europe, North America, and north-western Africa (Wikipedia). The oldest fossil evidence of roses dates back to the early Tertiary, specifically the Paleocene and Eocene (Wikipedia). The rose is among very ancient flowers. It probably originated in Central Asia and spread across almost the entire Northern Hemisphere (David Trinklein).

The cultivation of roses probably began in Asia about 5,000 years ago, and already in antiquity roses formed part of Chinese imperial gardens, the Egyptian world, Persian culture, and Roman symbolism (David Trinklein). They were also cultivated in Mesopotamia, Persia, and India. Roses probably reached ancient Greece through Alexander the Great. The ancient Romans were great admirers and growers of roses, followed later by Arabs and Turks (Wikipedia). Their domestication reflects aesthetic preferences as well as intercultural contacts between Asia and Europe (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The rose gradually became a symbol of love, beauty, purity, passion, silence, and mystery (David Trinklein), as well as power and memory (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The red rose is a well-known symbol of ardent, passionate love; the yellow rose of jealousy; the white rose of the suffering caused by rejected love, and so on. The naturally non-existent black rose has been regarded as a symbol of black magic, mysticism, noble hatred and death, but also of new beginnings. It is also one of the emblems of anarchism (Wikipedia).

From a morphological point of view, roses are woody shrubs, or sometimes lianas, with prickles — not true thorns — alternate, usually imparipinnate leaves, and adnate stipules. A typical botanical flower has five sepals and five petals, many stamens, and numerous free carpels enclosed in a hypanthium. The fruit is the rose hip, a fleshy false fruit containing achenes inside (worldfloraonline.org). Wild species also grow on forest edges, in shrublands, on slopes, and in hedges (kew.org). The rose is also a plant in which nature and culture — the garden — meet very clearly. Wild roses can be important for insects, birds, and small mammals. Simple flowers provide accessible pollen, the leaves are used by some solitary leafcutter bees, and rose hips provide food for birds and mammals in autumn and winter (kew.org). This applies especially to Rosa canina and Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Garden roses, however, have often been selected for traits that humans find beautiful — large double flowers, unusual colours, and long flowering periods. This is why it makes sense in a garden to combine modern cultivars with simpler or botanical roses (kew.org). Rosa damascena and related groups are key plants for perfumery and rose water, while the rose hips of species such as Rosa canina and Rosa laevigata are important in food production and traditional medicine, and some species contain pharmacologically significant metabolites (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Genetically, roses are extremely diverse. Their diversity is linked to frequent hybridization between species, different numbers of chromosome sets, and, in some groups, an unusual mode of inheritance. This is why the genus Rosa is taxonomically complex, as is clearly visible, for example, in the so-called dog roses of the section Caninae. For the domestication of modern roses, key traits included repeat flowering, double flowers, and the transformation of stamens into petals. These traits are associated with genes that helped shape the appearance and flowering behaviour of today’s garden roses (Roberts et al.). Caninae are the so-called dog roses. They have a special mode of reproduction. During the formation of sex cells, some chromosomes behave normally, while others do not pair and are inherited unevenly. Put simply, the maternal side transmits a much larger share of genetic information than the pollen. This is one reason why these roses are so difficult to identify and, at the same time, so interesting to scientists (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

The classification of the genus is based on morphological characters. The sections Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae, and Bracteatae are distinguished. The introduction of repeat-flowering Chinese roses into European breeding from the end of the 18th century was very important, because it opened the way to modern roses with remontant flowering (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Chinese roses had already been cultivated in antiquity, and their arrival in Europe in the 18th century brought a trait that changed the whole course of rose breeding. Modern roses arose from the complex breeding of Euro-Mediterranean and East Asian roses. Historically, roses are therefore divided into wild species, old garden roses, and modern roses. The symbolic beginning of modern roses is usually considered to be the year 1867, when the cultivar La France was introduced (G. Wang).

Today, rose breeding focuses on four major goals: repeat flowering, flower architecture, fragrance, and resistance. The cultivar Old Blush is a key historical and genetic reference point, because it links the old Chinese cultivation tradition with genes important for modern roses. This Chinese cultivar contributed to the development of modern repeat-flowering roses. Repeat flowering, flower doubleness, and the number of petals are all related to genes. The rose thus becomes a model in which we can observe how specific genomic changes create traits that humans perceived for centuries mainly aesthetically. Wild species, however, remain an irreplaceable source of alleles for resistance and adaptation. For example, Rosa laevigata is valued for its high resistance to aphids and very high resistance to black spot and powdery mildew, while wild East Asian roses expand the spectrum of fragrance and colour (Hibrand Saint-Oyant et al.). Rose petals contain mixtures of aromatic essential oils. Their amount varies greatly not only between species and cultivars, but also depending on weather and time of day. Flowers contain the highest amounts in the morning. The main fragrant components are the alcohols geraniol, nerol, and l-citronellol. A garden focused on growing roses for ornamental or research purposes is called a rosarium. The largest rosarium in the world today is the Europa-Rosarium in Sangerhausen near Leipzig (Wikipedia). Rosaria can also be found in the Botanical Garden in , in the Mlyňany Arboretum, and at Borová hora in Zvolen.

Historical roses include hybrids and variants of the Gallic rose, Damask roses, moss roses, Chinese roses, tea roses, Bourbon roses, Portland roses, Noisette roses, hybrid perpetuals, Lambert roses, and Pernetiana roses (Wikipedia). Modern roses include hybrid teas, which were bred from hybrid perpetuals and tea roses. Polyantha roses and polyantha hybrids are crosses between European hybrid perpetuals and the imported multiflora rose. Floribundas arose through hybridization of the two types mentioned above. Grandifloras are the result of crossing floribundas with hybrid teas. English roses were bred to satisfy a period nostalgia for the “good old days” — old European varieties — while also meeting modern requirements for repeat flowering and a wider colour range (Wikipedia).

In addition to origin, roses can also be divided according to habit and use in cultivation (Wikipedia). Bedding roses are usually grown in smaller gardens. Climbing roses have shoots several metres long. Groundcover roses grow in a creeping form, often producing flowers in rich clusters, and are usually derived from the field rose — Rosa arvensis. Shrub roses are vigorous, compact shrubs suitable for solitary planting, for example in parks and gardens. Miniature, or dwarf, roses are low-growing cultivars originally derived from a small natural variety of the Chinese rose (Rosa chinensis var. Minima). Standard roses are not a separate type; they can be produced from most of the preceding types by training a crown on a tall rootstock. By grafting a smaller climbing variety onto a standard rootstock, pendulous, so-called weeping roses are produced (Wikipedia).

For growing roses, the key factors are sun, drainage, and airiness of the stand. Most garden roses thrive in rich, moist, well-drained soil, in a sunny position, with a slightly acidic reaction, and with regular mulching and fertilization. Their nutritional requirements are high, because abundant flowering depletes nutrient reserves. Mulch made from well-rotted compost or manure is recommended, together with supplementary fertilization at the beginning of the season and, in remontant types, also after the first flush of flowering (rhs.org.uk). In autumn, plants should no longer be encouraged to produce soft new growth, so that they mature better before winter (ruze.cz). Instead of frequent surface watering, deep watering is recommended, ideally directed to the roots, for example by drip irrigation. Watering the leaves encourages the spread of diseases, especially black spot, so if overhead watering is used, it is better to do it in the morning or early afternoon, so that the leaves dry before evening (missouri.edu). To protect roses from severe frosts, it is advisable to mound soil or mature compost around them for winter. More delicate varieties can also be covered with conifer branches (Wikipedia).

Repeat-flowering roses are pruned mainly in late winter to early spring, while once-flowering old shrub roses are pruned after flowering (rhs.org.uk). Dead, damaged, weak, and crossing wood is removed to open the shrub and improve air circulation. Once-flowering historical and botanical roses are pruned rather after flowering, because they often bloom on older wood. Climbing roses need not only pruning but also training of the shoots — they do not twine by themselves like grapevines or beans, so they must be tied to a support (ruze.cz).

Roses can be propagated by cuttings, layering, division, and seed (rhs.org.uk). Rose propagation also shows why the difference between a wild rose and a garden cultivar is so important. Wild species can be propagated from seed, although the seeds often require stratification and the offspring may not be completely uniform. Cultivars, however, are most often maintained vegetatively — by cuttings, layering, division, or budding onto a rootstock. If propagated by seed, the traits of a particular cultivar could split into new combinations. Budding and grafting are therefore ways to preserve a particular colour, fragrance, flower shape, growth habit, and health characteristics of a variety (ruze.cz).

Rose diseases are often the result of a combination of a susceptible variety, humid weather, and poor air circulation. Black spot is among the most feared rose diseases. Dark spots appear on the leaves, which then turn yellow and fall prematurely, weakening the shrub (ruze.cz). It is caused by Diplocarpon rosae and is the most serious outdoor disease of garden roses (rhs.org.uk). Powdery mildew appears as a whitish coating and causes deformation of young leaves and buds (ruze.cz). It is caused by Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Rust forms orange to rust-coloured spore pustules, while aphids damage mainly soft young shoots. The best protection is not only spraying, but prevention: airy planting, watering at the roots, removing infected leaves, choosing more resistant varieties, and keeping the plant in good condition (ruze.cz). Rose rosette disease is also extremely serious; it is a viral disease transmitted by the mite Phyllocoptes fructiphilus and often leads to the death of the plant. Among pests, aphids and other small sap-sucking insects are common in horticultural practice (rhs.org.uk).

Genetic studies of roses have produced reference genomes and identified regions of DNA responsible for important traits. Later, research focused on the diversity of wild roses and on how today’s cultivated roses originated. The most recent research already works with very precise genomes and with the genetic diversity of multiple roses as a whole. It shows that traits such as repeat flowering, petal number, colour, and fragrance depend not only on small changes in DNA, but also on larger genomic rearrangements. The rose is therefore no longer studied only as an ornamental plant, but also as a model in which botany, evolutionary biology, the study of fragrance and colour, and modern breeding intersect. Roses should be understood as the result of long evolution, domestication, and a very complex genetic history (Marinus J. M. Smulders et al.: In the Name of the Rose: A Roadmap for Rose Research in the Genome Era). Some roses are critically endangered, for example Rosa arabica. At the level of cultivated roses, genetic erosion of old garden roses and local collections is also a problem. Conserving diversity therefore means not only protecting wild populations, but also maintaining ex situ collections in gene banks and botanical gardens (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Roses are exceptional and at the same time extremely complex plants. They are wild shrubs of the Northern Hemisphere, cultivated plants, symbols of love and power, sources of fragrance and rose hips, demanding garden woody plants, and modern genetic models. In their flowers, aesthetics meets breeding; in their prickles, plant defence; in their rose hips, ecological value; and in their genome, a long history of hybridization, polyploidy, and domestication. This is why roses belong not only in flower beds and bouquets, but also in botany, evolutionary biology, horticulture, and cultural history.


  • Andrew Roberts, Th Gladis, H. Brumme, (2008): DNA amounts of roses (Rosa L.) and their use in attributing ploidy levels. Plant cell reports. 28. 61-71. 10.1007/s00299-008-0615-9.
  • L. Hibrand Saint-Oyant, T. Ruttink, L. Hamama, I. Kirov, D. Lakhwani, N. N. Zhou, P. M. Bourke, N. Daccord, L. Leus, D. Schulz, H. Van de Geest, T. Hesselink, K. Van Laere, K. Debray, S. Balzergue, T. Thouroude, A. Chastellier, J. Jeauffre, L. Voisine, S. Gaillard, T. J. A. Borm, P. Arens, R. E. Voorrips, C. Maliepaard, E. Neu, M. Linde5, M. C. Le Paslier, A. Bérard, R. Bounon, J. Clotault, N. Choisne, H. Quesneville, K. Kawamura, S. Aubourg, S. Sakr, M. J. M. Smulders, E. Schijlen, E. Bucher, T. Debener, J. De Riek, F. Foucher: A high-quality genome sequence of Rosa chinensis to elucidate ornamental traits. Nature Plants 4, 473–484 (2018). https://doi.org/10.1038/s41477-018-0166-1
  • Hristina Nunes, Marcel Graca Miguel, M. G. (2017): Rosa damascena essential oils: a brief review about chemical composition and biological properties. Trends in Phytochemical Research, 1(3), 111-128
  • Smulders et al., 2019; Zhou et al., 2024; Cheng et al., 2025; Zhang et al., 2026
  • Ningning Zhou, Fabienne Simonneau, Tatiana Thouroude, Laurence Hibrand-Saint Oyant, Fabrice Foucher: Morphological studies of rose prickles provide new insights. Hortic Res. 2021 Sep 23;8(1):221. doi: 10.1038/s41438-021-00689-7. PMID: 34556626; PMCID: PMC8460668


TOP

Všetky

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Lekná – starodávne rastliny

Hits: 654

predstavujú jednu z najstarších línií kvitnúcich rastlín, čo z nich robí dôležitý model pre štúdium evolúcie kvetov a prechod medzi primitívnymi a pokročilejšími krytosemennými rastlinami (Kerry A. Ford et all). Lekná sú typické hydrofyty s plávajúcimi listami, sú adaptované redukciou mechanických pletív, vysokým obsahom parenchýmu, schopnosťou tolerovať hypoxické sedimenty. Fotosyntéza prebieha primárne v listoch na hladine. Rozmnožuje sa entomofíliou – prostredníctvom chrobákov, múch, včiel. Je u nich častoá protogýnia – najprv dozrieva blizna, potom peľ, čím sa eliminuje možné samoopelenie. Lekná stabilizujú sedimenty, poskytuje poskytuje mikrohabitaty. Majú význam v trofických reťazcoch. 

Lekná – rody Nymphaea a Nuphar medzi močiarne rastliny s plávajúcimi listami a nápadnými kvetmi. Poskytujú ekologické služby – tieň a úkryt pre (gardenersworld.com). Sú ohrozené v dôsledku poškodzovania biotopov a znečistenia (Wikipedia). Odlesňovanie, odvodňovanie močiarov, regulácia riek či výstavba hrádzí ohrozuje lekná. Eutrofizácia môže viesť k nadmernému rastu rias a siníc, ktoré zahusťujú a pokrývajú plávajúce lekna. Chemické znečistenie priamo poškodzuje alebo znižuje kvalitu . Svoje vykoná indrodukcia nepôvodných druhov lekien. Klimatické zmeny, výrazné zmeny teplôt a výšky vodných hladín narúšajú vývoj kvitnutia a rozmnožovania lekien (Wikipedia).

V strednej Európe sú bežné druhy: Nymphaea alba, Nuphar lutea, Nymphaea candida a Nuphar pumila. Lekná patria do čeľade Nymphaeaceae. Rod Nymphaea má vyše 50 druhov, z iných druhov treba spomenúť Nymphoides peltata (Wikipedia). V trópoch sa vyskytuje Nymphaea lotus a Nymphaea japonica. Lekná sa vyznačujú podzemným rhizómom, z ktorého vyrastajú a listy (Wikipedia). Prezimujú práve v podobe rhizómu – podzemku. Na z vyvíjajúcich sa rhizómových púčikov vyrastajú nové listy a kvetné stonky. Výhonky pritom vytvárajú jemné až robustné listy, ktoré sa postupne plavia na hladine. Po odkvitnutí sa vytvára vodná tobolka s plávajúcimi semienkami, ktoré sa vo vode rozširujú.

Lekná sa môžu rozmnožovať aj vegetatívne rhizómani delením. Obľubujú stojaté alebo len mierne tečúce sladké vody. Typické sú pre jazerá, tône, staré ramená, tečúce pomalé kanály aj so stabilnou hladinou. Uprednostňujú hlbšiu vodu, optimálna hĺbka je 0,7 – 2,5 m (gardenersworld.com). Vyhovuje im dostatok slnečného žiarenia a teplá . Potrebujú minimálne 4 – 6 hodín priameho slnka denne (upjs.sk). Substrát musí byť bohatý na živiny. pH vody je ideálne mierne kyslé až zásadité, okolo 6 – 7. Stabilné chemické podmienky, bez prudkých kolísaní prispievajú k hojnému kvitnutiu. Menším druhom Nymphaea candida, Nymphaea pumila vyhovuje chladnejšia voda a vyššia nadmorská výška (pfaf.org).

Nymphaea alba sa vyskytuje v celej Európe, v časti severnej Afriky aj v Ázii od Blízkeho východu až po západné Himaláje (kew.org). Nuphar lutea sa vyskytuje od Atlantiku cez Európu do Sibíri a severnej Afriky. Mimo prirodzený areál sa lekná vysádzali ako okrasná zeleň a rozšírili sa do Severnej Ameriky a Oceánie. Nymphaea alba a Nuphar lutea sú v strednej Európe pôvodné druhy. Vyskytujú sa najmä v nížinách – v Podunajskej a Východoslovenskej nížine a v povodiach stredných riek (Wikipedia). Nymphaea candida a Nymphaea pumila sú na Slovensku veľmi vzácne, resp. známe historicky (kew.org).

Lekná sa objavovali v kultúrach mnohých civilizácií. Nymphaea alba malo významný duchovný a liečivý charakter v starovekom Egypte (Wikipedia). V európskej tradícii sú lekná symbolom čistoty a nevinnosti. Kultivar Nymphaea alba rosea – červené lekno z Fagertärnu – bolo dokonca takmer vyhubené kvôli zberu (Wikipedia). Červené listy žltého lekna sú heraldickým symbolom Frízie (Holandsko) a dokonca sa motív lekna objavuje v katedrálnej architektúre (Bristol, Westminster) (Wikipedia).

Listy lekien tlmia a tým regulujú teplotu vody, zároveň poskytnú úkryt obojživelníkom, rybám i hmyzu. Niektoré druhy lekna majú gastronomický význam, napr. hľuzy a semená sú jedlé. Extrakty z lekna sa tradične využívali v ľudovom liečiteľstve, majú sedatívne či mierne halucinogénne účinky (gardenersworld.com).

Druhy v galérii (9)


Water lilies represent one of the oldest lineages of flowering plants, making them an important model for studying the evolution of flowers and the transition between primitive and more advanced angiosperms (Kerry A. Ford et al.). Water lilies are typical hydrophytes with floating leaves, adapted through the reduction of mechanical tissues, a high proportion of parenchyma, and the ability to tolerate hypoxic sediments. Photosynthesis takes place primarily in leaves floating on the water surface.

They reproduce through entomophily, involving beetles, flies, and bees. Protogyny is common – the stigma matures before the pollen, which reduces the likelihood of self-pollination. Water lilies stabilize sediments and provide microhabitats, playing an important role in food chains.

Water lilies – genera Nymphaea and Nuphar – are aquatic plants with floating leaves and conspicuous flowers. They provide ecological services such as shading and shelter for aquatic organisms (gardenersworld.com). They are threatened by habitat degradation and pollution (Wikipedia). Deforestation, wetland drainage, river regulation, and dam construction all negatively affect water lilies. Eutrophication can lead to excessive growth of algae and cyanobacteria, which thicken water bodies and cover floating leaves. Chemical pollution directly damages plants or reduces water quality. The introduction of non-native species also contributes to their decline. Climate change, including fluctuations in temperature and water levels, disrupts flowering and reproduction cycles (Wikipedia).

In Central Europe, common species include Nymphaea alba, Nuphar lutea, Nymphaea candida, and Nuphar pumila. Water lilies belong to the family Nymphaeaceae. The genus Nymphaea contains more than 50 species, and related taxa include Nymphoides peltata (Wikipedia). In tropical regions, species such as Nymphaea lotus and Nymphaea japonica occur.

Water lilies are characterized by an underground rhizome from which roots and leaves emerge (Wikipedia). They overwinter in the form of this rhizome. In spring, new leaves and flowering stems develop from rhizome buds. The shoots produce leaves that gradually float to the surface. After flowering, a water fruit develops containing floating seeds that disperse through water.

Water lilies can also reproduce vegetatively by rhizome division. They prefer standing or slowly flowing freshwater habitats such as lakes, pools, oxbow lakes, slow channels, and ponds with stable water levels. They favor deeper water, with an optimal depth of approximately 0.7–2.5 m (gardenersworld.com). They require sufficient sunlight and warm water, with at least 4–6 hours of direct sunlight daily (upjs.sk). The substrate should be nutrient-rich. The optimal water pH is slightly acidic to neutral, around 6–7. Stable chemical conditions without abrupt fluctuations support abundant flowering. Smaller species such as Nymphaea candida and Nymphaea pumila prefer cooler water and higher altitudes (pfaf.org).

Nymphaea alba occurs throughout Europe, parts of North Africa, and Asia from the Middle East to the western Himalayas (kew.org). Nuphar lutea is distributed from the Atlantic across Europe to Siberia and North Africa. Outside their native range, water lilies have been introduced as ornamental plants and have spread to North America and Oceania. Nymphaea alba and Nuphar lutea are native species in Central Europe, occurring mainly in lowland areas such as the Danubian and Eastern Slovak Lowlands and in river basins (Wikipedia). Nymphaea candida and Nymphaea pumila are very rare or historically recorded in Slovakia (kew.org).

Water lilies have appeared in the cultures of many civilizations. Nymphaea alba had spiritual and medicinal significance in ancient Egypt (Wikipedia). In European tradition, water lilies symbolize purity and innocence. The cultivar Nymphaea alba ‘rosea‘ – the red water lily from Fagertärn – was nearly exterminated due to overcollection (Wikipedia). The red leaves of the yellow water lily are a heraldic symbol of Friesland (Netherlands), and water lily motifs appear in cathedral architecture (Bristol, Westminster) (Wikipedia).

Water lily leaves reduce light penetration and regulate water temperature while providing shelter for amphibians, fish, and insects. Some species have gastronomic value, as their tubers and seeds are edible. Extracts from water lilies have traditionally been used in folk medicine and may have sedative or mildly hallucinogenic effects (gardenersworld.com).


  • Kerry A. Ford, Paul D. Champion: Flora of New Zealand: Seed Plants. Fascicle 5 – Nymphaeales


TOP

Všetky

 
 
 

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Korunkovky

Hits: 657

Korunkovky – latinsky rod Fritillaria sú rod kvitnúcich rastlín z čeľade ľaliovitých (cibuloviny.sk). Názov je odvodený od latinského slova fritilluspohár na hracie kocky (Adriana Francová). Zahŕňajú približne 130 – 150 druhov, ktoré sa prirodzene vyskytujú najmä v Európe, Ázii a Severnej Amerike. Ide o trváce cibuľovité , ktoré sú obľúbené v záhradníctve pre svoje výrazné (cibuloviny.sk). Irán patrí medzi najdôležitejšie oblasti výskytu rodu Fritillaria, rastie tu 19 druhov, z toho 10 je endemických, rozšírené sú najmä v horskom pásme Zagros a Alborz. Mnohé druhy rastú na alpských a subalpínskych biotopoch, často tvoria lokálne populácie alebo rozsiahle kolónie na horských lúkach. Niektoré druhy rastú vo vysokých nadmorských výškach 2800 – 4000 metrov nad morom v Himalájach (Kiani et all).

U nás korunkovka strakatá rastie na vlhkých lúkach s bohatou pôdou. Vyžaduje glejové až pseudoglejové pôdy s vysokou vlhkosťou, občas zaplavované. Najčastejšie sa objavuje v rámci biotopov spoločenstiev Calthion palustris a Molinion caeruleae. Je adaptovaná na krátkodobé zaplavenie počas vegetácie – semienka plávajú (Jozef Martinský). Najznámejšie sú korunkovka strakatáFritillaria meleagris a korunkova cisárska – Fritillaria imperialis. Korunkovka strakatá je kriticky ohrozená, na Slovensku prežíva iba v niekoľkých lokalitách (stozok.sk). Je známa ako „korunka“ – symbol príchodu jari (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Hovorové názvy sa líšia: „korunka“, „kockavica“ či „hynčiak“, „kráľovská koruna“ či cesarska. U nás sa vyskytujú najmä na východe, známe sú lokality Pstruša či Raškovský luh, Senianske a pri Drahňove (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Lokality v Podunajskej nížine a Podpoľaní boli chránené aj kvôli hojnej lokalite korunkovky strakatej (stozok.sk). V minulosti sa vyskytovala aj v okolí Zemplínskej Šíravy. V regióne Českej republiky už vyhynula v dôsledku odvodňovania (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Hlavné ohrozenia predstavuje odvodňovanie lúk, meliorácie a zánik tradičného kosenia (Jozef Martinský).

Okrem prírodných populácií sa korunkovka cisárska pestuje ako okrasná rastlina v záhradách po celom Slovensku (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Sú to vytrvalé rastliny, ktoré na vyháňajú dlhé stonky s previsnutými, zvončekovitými kvetmi pripomínajúcimi korunu (Miloš Balla). Majú vzpriamenú byľ, úzke čiarkovité alebo kopijovité , plodom je tobolka obsahujúca ploché semená (sav.sk). Kvety sú obojpohlavné. Je pravdepodobné, že v rámci tribusu Lilieae došlo k dvom prechodom cez Beringovu úžinu do Severnej Ameriky, po jednom v každom rode – Lilium a Fritillaria (inaturalist.org).

Korunkovky sa objavujú najmä v záhradníctvach, niektoré školy a inštitúcie ako napr. CHKO Latorica, ŠOP SR, Inštitút DAPHNE organizuje detské kreatívne dielne pod názvom „Korunkovka“ s tematickou keramikou či výtvarníckymi aktivitami (Miloš Balla). Pestovanie a korunkoviek je možné dodržiavaním nárokov: dostatok zimnej vlahy, piesočnato-hlinitá pôda, či polotieň (kew.org). Korunkovka cíti vysokú hladinu , moderní záhradkári ju využívajú aj ako medonosnú a dekoratívnu rastlinu v jarných výsadbách (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Hlavnými opeľovačmi sú hmyz – včely, motýle (Kiani et all). Korunkovka kráľovská je jedovatá a jej najjedovatejšou časťou je cibuľa. Tá šíri zápach, ktorý vadí predovšetkým menším škodcom a to hlavne krtkom a hrabošom, takže sú skvelým nástrojom, ako ich vypudiť zo záhradky (cibuloviny.sk).

Kvety korunkoviek sú síce pre opeľovače dobre viditeľné, ale väčšinou nemajú výrazné vizuálne signály na prilákanie hmyzu. Odmeny pre opeľovače nektár a peľ sú zvyčajne ukryté vo vnútri previsnutého zvončekovitého kvetu. Vo vnútri kvetu sa nachádzajú farebne kontrastné oblasti nektárií, ktoré pomáhajú opeľovačom orientovať sa pri hľadaní potravy. Približne 54 % druhov má šachovnicový vzor okvetných lístkov (Katarzyna Roguz et all). Pestujú sa najmä tieto druhy: Fritillaria acmopetala, Fritillaria imperialis, Fritillaria meleagris, Fritillaria pallidiflora, Fritillaria persica, Fritillaria pyrenaica (inaturalist.org).

Cibule nemôžu byť zasadené príliš hlboko v zemi, je vhodné ich vysádzať šikmo. Ak tvorí iba listy a nekvitne, cibuľa sa nachádza príliš hlbkoko. Rýchlo zaschnuté kvety znamená nedostatok vody, málo výživnú pôdu (Adriana Francová). V tradičnej čínskej medicíne sa používa na liečenie respiračných chorôb (Imrich Rutšek). Korunkovky obsahujú množstvo sekundárnych metabolitov, najmä: steroidné alkaloidy, saponíny, flavonoidy, terpenoidy (Da-Cheng Hao et all).


Fritillaries – the genus Fritillaria are flowering plants belonging to the lily family (Liliaceae). The name is derived from the Latin word fritillus, meaning a dice box (Adriana Francová). The genus includes approximately 130–150 species that occur naturally mainly in Europe, Asia, and North America. These are perennial bulbous plants that are popular in horticulture because of their striking flowers (cibuloviny.sk). Iran is one of the most important centers of diversity of the genus Fritillaria. Nineteen species occur there, ten of which are endemic. They are distributed mainly in the Zagros and Alborz mountain ranges. Many species grow in alpine and subalpine habitats, often forming local populations or extensive colonies on mountain meadows. Some species grow at very high elevations, between 2800 and 4000 meters above sea level in the Himalayas (Kiani et al.). The best-known species are the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) and the crown imperial (Fritillaria imperialis). Fritillaria meleagris is critically endangered and in Slovakia survives only in a few localities (stozok.sk). It is known locally as “korunka” and is considered a symbol of the arrival of spring (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Vernacular names vary and include “korunka,” “kockavica,” “hynčiak,” or “kráľovská koruna.”

In our region, the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) grows in moist meadows with nutrient-rich soils. It requires gleyic to pseudogley soils with high moisture, which are occasionally flooded. It most commonly occurs within the habitats of plant communities Calthion palustris and Molinion caeruleae. The species is adapted to short-term flooding during the vegetation period – its seeds are able to float (Jozef Martinský). The best-known species are the snake’s head fritillary (Fritillaria meleagris) and the crown imperial (Fritillaria imperialis). The snake’s head fritillary is critically endangered, and in Slovakia it survives only in a few localities (stozok.sk). It is known as “korunka”, a symbol of the arrival of spring (Katarína Balleková, Miloslav Smatana). Vernacular names vary and include “korunka,” “kockavica,” “hynčiak,” “kráľovská koruna,” or “cisárska koruna.” In Slovakia it occurs mainly in the eastern part of the country; well-known sites include Pstruša, Raškovský luh, Senianske rybníky, and the meadows near Drahňov (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). Localities in the Danubian Lowland (Podunajská nížina) and the Podpoľanie region have also been protected partly because of abundant populations of the snake’s head fritillary (stozok.sk). In the past the species also occurred in the surroundings of Zemplínska Šírava. In parts of the Czech Republic, however, it has already become extinct as a consequence of drainage of wetlands (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). The main threats are drainage of meadows, land reclamation, and the disappearance of traditional mowing practices (Jozef Martinský).

Besides natural populations, crown imperial (Fritillaria imperialis) is widely cultivated as an ornamental plant in gardens throughout Slovakia (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). These are perennial plants that produce tall stems in spring bearing pendulous, bell-shaped flowers that resemble a crown (Miloš Balla). The plants have an upright stem, narrow linear or lanceolate leaves, and their fruit is a capsule containing flattened seeds (sav.sk). The flowers are bisexual. It is likely that within the tribe Lilieae two dispersal events across the Bering land bridge occurred into North America, one in each genus – Lilium and Fritillaria (inaturalist.org). Fritillaries are commonly found in horticultural trade. Some schools and institutions, for example the Latorica Protected Landscape Area (CHKO Latorica), the State Nature Conservancy of the Slovak Republic (ŠOP SR), and the DAPHNE Institute, organize children’s creative workshops called “Korunkovka,” involving themed ceramics and art activities (Miloš Balla).

Successful cultivation and propagation of fritillaries requires appropriate conditions: sufficient winter moisture, sandy-loam soil, and a sunny or partially shaded location (kew.org). The plants respond to high soil moisture levels, and modern gardeners often use them as nectar-producing and decorative plants in spring plantings (Andrea Šimková, Soňa Zlacká). The main pollinators are insects, especially bees and butterflies (Kiani et al.). Crown imperial (Fritillaria imperialis) is poisonous, with the bulb being the most toxic part. The bulb emits a strong odor that repels certain small pests, especially moles and voles, making the plant useful in gardens as a natural deterrent (cibuloviny.sk). Although fritillary flowers are clearly visible to pollinators, they usually lack strong visual signals for attracting insects. The rewards for pollinators – nectar and pollen – are usually hidden inside the pendulous bell-shaped flower. Inside the flower there are contrasting nectar guide areas that help pollinators orient themselves while searching for food. Approximately 54 % of species have a checkered pattern on the tepals (Roguz et al.).

The most commonly cultivated species include Fritillaria acmopetala, Fritillaria imperialis, Fritillaria meleagris, Fritillaria pallidiflora, Fritillaria persica, and Fritillaria pyrenaica (inaturalist.org). The bulbs should not be planted too deeply in the soil; it is recommended to plant them slightly tilted. If the plant produces only leaves and does not flower, the bulb is probably planted too deep. Rapidly drying flowers indicate insufficient water or nutrient-poor soil (Adriana Francová). In traditional Chinese medicine, fritillaries are used to treat respiratory diseases (Imrich Rutšek). The plants contain numerous secondary metabolites, particularly steroidal alkaloids, saponins, flavonoids, and terpenoids (Da-Cheng Hao et al.).