2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Rajecké Teplice

Hits: 2084

Rajec­ké Tep­li­ce som nav­ští­vil viac­krát. Vní­mal som ich zvlášt­ne, pomer­ne roz­bi­to. Mes­to na mňa pôso­bi­lo izo­lo­va­ne, ako­by tam boli kúpe­le stre­dom ves­mí­ru. Asi aj pre­to, že samot­né kúpe­le na mňa pôso­bi­li gýčo­vo a snob­sky. Nemo­hol som sa zba­viť poci­tu, že sú síce pek­né, ale nepat­ria do pro­stre­dia Rajec­kej doli­ny vsa­de­nej do hor­na­té­ho reli­é­fu, Neho­di­li sa mi ani men­tál­ne, medzi tunaj­šie oby­va­teľ­stvo. Labu­tie jaze­ro je veľ­mi pekné.

Mes­to Rajec­ké Tep­li­ce ležia v Žilin­skej kot­li­ne na sva­hu Skal­ky (rajec​ke​-tep​li​ce​.info) v nad­mor­skej výš­ke 411 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Na roz­lo­he 11.85 km2 tu žije 3017 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Rajec­ké Tep­li­ce vznik­li nie­ke­dy v polo­vi­ci 14. sto­ro­čia (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). Od začiat­ku 17. sto­ro­čia sú Rajec­ké Tep­li­ce kúpeľ­nou osa­dou. V roku 1784 tu v 4 domoch žilo 27 oby­va­te­ľov. Od roku 1880 do roku 1951 boli Rajec­ké Tep­li­ce osa­dou obce Kon­ská. Naopak v roku 1980 sa k Rajec­kým Tep­li­ciam pri­čle­ni­li obce Poluv­sie, Strán­ske, Kon­ská, Kune­rád a Kamen­ná Poru­ba. Avšak ten­to stav trval len do roku 1989, kedy doš­lo k osa­mos­tat­ne­niu obcí (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). V kúpe­ľoch v Rajec­kých Tep­li­ciach sa lie­čia zápa­lo­vé a dege­ne­ra­tív­ne cho­ro­by pohy­bo­vej sústa­vy, úra­zo­vé sta­vy, sta­vy po ope­rá­ciach, ner­vo­vé cho­ro­by. Súčas­ťou kúpe­ľov je špor­to­vý are­ál, fit­ness­cen­trum, park a jaze­ro. V augus­te sa v mes­te kona­jú let­né sláv­nos­ti a v júni Hodo­vé sláv­nos­ti (rajec​ke​-tep​li​ce​.info).


I have visi­ted Rajec­ké Tep­li­ce seve­ral times. I per­ce­i­ved them as pecu­liar, some­what run-​down. The town see­med iso­la­ted to me, as if the spa were the cen­ter of the uni­ver­se. Per­haps this per­cep­ti­on aro­se becau­se the spas them­sel­ves see­med kits­chy and snob­bish to me. I could­n’t sha­ke the fee­ling that they were inde­ed beau­ti­ful but out of pla­ce in the sur­roun­dings of the Rajec­ká Val­ley nest­led in a moun­tai­nous lands­ca­pe. They also did­n’t seem to fit in men­tal­ly with the local popu­la­ti­on. The Swan Lake is very beautiful.

The town of Rajec­ké Tep­li­ce is situ­ated in the Žili­na Basin on the slo­pe of Skal­ka (rajec​ke​-tep​li​ce​.info) at an ele­va­ti­on of 411 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). In an area of 11.85 km², it is home to 3017 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Rajec­ké Tep­li­ce ori­gi­na­ted some­ti­me in the mid-​14th cen­tu­ry (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). Sin­ce the begin­ning of the 17th cen­tu­ry, Rajec­ké Tep­li­ce has been a spa sett­le­ment. In 1784, 27 inha­bi­tants lived in 4 hou­ses. From 1880 to 1951, Rajec­ké Tep­li­ce was a part of the muni­ci­pa­li­ty of Kon­ská. Con­ver­se­ly, in 1980, the vil­la­ges of Poluv­sie, Strán­ske, Kon­ská, Kune­rád, and Kamen­ná Poru­ba were incor­po­ra­ted into Rajec­ké Tep­li­ce. Howe­ver, this situ­ati­on las­ted only until 1989 when the vil­la­ges regai­ned the­ir inde­pen­den­ce (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). The spas in Rajec­ké Tep­li­ce spe­cia­li­ze in tre­a­ting inflam­ma­to­ry and dege­ne­ra­ti­ve mus­cu­los­ke­le­tal dise­a­ses, trau­ma­tic con­di­ti­ons, posto­pe­ra­ti­ve sta­tes, and ner­vous disor­ders. The spa com­plex inc­lu­des a sports area, fit­ness cen­ter, park, and a lake. In August, the town hosts sum­mer fes­ti­vi­ties, and in June, the­re are Har­vest Fes­ti­vi­ties (rajec​ke​-tep​li​ce​.info).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Turiec

Blatnica

Hits: 2997

Blat­ni­ca pat­rí medzi najc­hlad­nej­šie obce Slo­ven­ska, leží v cen­trál­nej oblas­ti Tur­ca, na sty­ku Tur­čian­skej kot­li­ny a Veľ­kej Fat­ry. Leží v nad­mor­skej výš­ke 495 met­rov nad morom. Na plo­che 86 km2 žije 913 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy obce: Blath­ni­cha, Blat­nic­ze, Blat­ni­ce, Plath­ni­cha, Blat­nic­za, Tur­čian­ská Blat­ni­ca (e‑obce.sk). V Blat­ni­ci a v jej pri­ľah­lých doli­nách natá­ča­li bra­tia Sia­ke­ľov­ci prvé­ho slo­ven­ské­ho Jáno­ší­ka (Wiki­pe­dia). 

Blat­ni­ca je sta­ro­by­lá obec ležia­ca po oboch stra­nách Blat­nic­ké­ho poto­ka v Tur­čian­skej kot­li­ne. Prvé sto­py pra­ve­ké­ho osíd­le­nia sa via­žu na 3. tisíc­ro­čie pred Kris­tom. Boli to ľudia kane­lo­va­nej kul­tú­ry. Prvé sprá­vy o obci sú z roku 1230. Obec bola pôvod­ne pod­hra­dím Blat­nic­ké­ho hra­du. Pôso­bi­la tu spi­so­va­teľ­ka Maša Haľa­mo­vá (blat​ni​ca​.sk), Karol Plic­ka, naro­dil sa tu fil­mo­vý reži­sér a kame­ra­man Jaro­slav Sia­keľ (blat​ni​ca​.sk). V obci náj­de­me mno­ho muro­va­ných domov s veľ­ký­mi brá­na­mi – typ olej­kár­sky a typic­ké tur­čian­ske dre­ve­né domy s kožov­kou len medzi trá­ma­mi stien (blat​ni​ca​.sk). Oby­va­te­lia boli pod­da­ní naj­mä rodu Réva­y­ov­cov. Veno­va­li sa olej­kár­stvom, šaf­ra­níc­tvom, remes­la­mi a poľ­no­hos­po­dár­stvom (blat​ni​ca​.sk). V prvej písom­nej sprá­ve o osíd­le­ní na úze­mí Blat­ni­ce sa spo­mí­na dedi­na Solomus-​Sokolčie, dnes časť obce. Kon­com 13. sto­ro­čia je už posta­ve­né jad­ro Blat­nic­ké­ho hra­du. Tes­ne nad ním sa nachá­dza­la dedi­na Sebe­slav­ce. V dru­hej polo­vi­ci 16. sto­ro­čia sa olej­kár­stvo sta­lo výnos­ným zdro­jom obži­vy. V 18. sto­ro­čí sa tou­to čin­nos­ťou v obci živi­lo viac ako 100 domác­nos­tí. Blat­ni­ca pat­ri­la medzi rela­tív­ne veľ­ké obce, v roku 1785 tu žilo 1015 oby­va­te­ľov v 157 domoch (blat​ni​ca​.sk). Našiel sa tu meč slo­ven­ské­ho veľ­mo­ža z polo­vi­ce 8. sto­ro­čia. Pat­ril bojov­ní­ko­vi z radov vyso­ko posta­ve­nej sta­ro­slo­ven­skej šľach­ty. Vyro­bi­li ho z damas­cén­skej oce­le a kova­li ho tra­dič­ným spô­so­bom na dre­ve­nom uhlí. Jeho rúč­ka je zo strie­bor­né­ho ple­chu, pozlá­te­ná 24-​karátovým zla­tom a sú do nej vsa­de­né čer­ve­né rubí­ny (Wiki­pe­dia).


Blat­ni­ca is one of the col­dest vil­la­ges in Slo­va­kia, situ­ated in the cen­tral Turiec regi­on at the con­flu­en­ce of the Turiec Basin and the Gre­at Fat­ra moun­tains. It lies at an ele­va­ti­on of 495 meters abo­ve sea level, cove­ring an area of 86 km² with a popu­la­ti­on of 913 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). The his­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Blath­ni­cha, Blat­nic­ze, Blat­ni­ce, Plath­ni­cha, Blat­nic­za, and Tur­čian­ská Blat­ni­ca (e‑obce.sk). The Sia­keľ brot­hers fil­med the first Slo­vak Jáno­šík in Blat­ni­ca and its sur­roun­ding val­le­ys (Wiki­pe­dia).

Blat­ni­ca is an ancient vil­la­ge situ­ated on both sides of the Blat­nic­ký Cre­ek in the Turiec Basin. The ear­liest tra­ces of pre­his­to­ric sett­le­ment date back to the 3rd mil­len­nium BC, asso­cia­ted with the peop­le of the Cor­ded Ware cul­tu­re. The first writ­ten records of the vil­la­ge are from 1230, and it was ori­gi­nal­ly a sub-​castle of Blat­nic­ký Cast­le. The wri­ter Maša Haľa­mo­vá (blat​ni​ca​.sk) and the film direc­tor and came­ra­man Jaro­slav Sia­keľ, who was born in Blat­ni­ca (blat​ni​ca​.sk), have con­nec­ti­ons to the village.

In Blat­ni­ca, one can find many brick hou­ses with lar­ge gates, repre­sen­ting the typi­cal oil­ma­n’s archi­tec­tu­re, as well as tra­di­ti­onal Turiec wooden hou­ses with leat­her insu­la­ti­on bet­we­en the beams (blat​ni​ca​.sk). The resi­dents were main­ly sub­jects of the Révay fami­ly, enga­ging in oil pre­ssing, saff­ron cul­ti­va­ti­on, crafts, and agri­cul­tu­re (blat​ni​ca​.sk). The first writ­ten men­ti­on of sett­le­ment in the Blat­ni­ca area refers to the vil­la­ge of Solomus-​Sokolčie, now part of the vil­la­ge. The core of Blat­nic­ký Cast­le was alre­a­dy built at the end of the 13th cen­tu­ry. Ole­a­gi­nous crafts­mans­hip beca­me a luc­ra­ti­ve live­li­ho­od in the late 16th cen­tu­ry, and by the 18th cen­tu­ry, over 100 hou­se­holds in the vil­la­ge were invol­ved in this acti­vi­ty. Blat­ni­ca was a rela­ti­ve­ly lar­ge vil­la­ge, with 1,015 inha­bi­tants living in 157 hou­ses in 1785 (blat​ni​ca​.sk).

An 8th-​century Slo­vak nob­le­’s sword was found in Blat­ni­ca, belo­n­ging to a war­ri­or from the ranks of the high-​ranking Old Slo­vak nobi­li­ty. Craf­ted from Damas­cus ste­el and for­ged using tra­di­ti­onal met­hods on wooden char­co­al, the hand­le is made of sil­ver pla­te, gil­ded with 24-​carat gold, and embed­ded with red rubies (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Nízke Tatry, Slovenská krajina, TOP

Nízke Tatry

Hits: 3116

Níz­ke Tat­ry ležia medzi rie­ka­mi VáhHron. Tiah­nu sa 80 kilo­met­rom zo zápa­du na východ (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich roz­lo­ha je 1242 km2. Ozna­če­nie poho­ria zavie­dol Dionýz Štúr v roku 1860, pôvod­ne ako Niž­né Tat­ry. Neskôr ten­to názov Ján Hun­fal­vy nespráv­ne pre­lo­žil do maďar­či­ny ako Níz­ke Tat­ry (Wiki­pe­dia). Vlád­ne tu kon­ti­nen­tál­na hor­ská klí­ma. Vyš­ší úhrn zrá­žok je na sever­ných sva­hoch, pri­čom západ­ná časť je mier­ne vlh­kej­šia. Sne­ho­vá pokrýv­ka dosa­hu­je nad hra­ni­cou lesa dva met­re. Drží sa 110210 dní v roku (Jozef Veľ­ký). Sú dru­hým naj­nav­šte­vo­va­nej­ším poho­rím Slo­ven­ska. Naj­mä vo východ­nej čas­ti, medzi Čer­to­vi­cou a Krá­ľo­vou hoľou je prí­ro­da zacho­va­lej­šia. V Níz­kych Tat­rách sa nachá­dza via­ce­ro jas­kýň: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. V roku 1978 boli Níz­ke Tat­ry na plo­che 81 095 hek­tá­rov vyhlá­se­né za Národ­ný park Níz­ke Tat­ryNAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­vyš­ším vrchom Níz­kych Tatier je Ďum­bier – týči sa do výš­ky 2 043 met­rov nad morom. Pod Krá­ľo­vou hoľou pra­me­nia šty­ri rie­ky: Váh, Hron, Hni­lec a Hor­nád. Brá­nou Níz­kych Tatier je zo sever­nej stra­ny Demä­nov­ská doli­na, z juž­nej stra­ny Mýto pod Ďum­bie­rom a Tále, a hor­ské sed­lá Dono­va­ly a Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Níz­ke Tat­ry sa čle­nia na Ďum­bier­ske Tat­ry v západ­nej a Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ry vo východ­nej čas­ti, kto­ré sú odde­le­né údo­lia­mi rie­čok Boca a Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­kto­ré zná­me vrcho­ly: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


The Low Tatras are situ­ated bet­we­en the Váh and Hron rivers, stret­ching 80 kilo­me­ters from west to east (niz​ke​tat​ry​.sk). The­ir area covers 1242 km². The name of the moun­tain ran­ge was intro­du­ced by Dionýz Štúr in 1860, ori­gi­nal­ly as Niž­né Tat­ry” (Lower Tatras). Later, this name was incor­rect­ly trans­la­ted into Hun­ga­rian as Níz­ke Tat­ry” by Ján Hun­fal­vy (Wiki­pe­dia). The regi­on expe­rien­ces a con­ti­nen­tal moun­tain cli­ma­te, with hig­her pre­ci­pi­ta­ti­on on the nort­hern slo­pes, and the wes­tern part being slight­ly more humid. The snow cover rea­ches two meters abo­ve the tree line, las­ting for 110210 days a year (Jozef Veľ­ký). They are the second most visi­ted moun­tain ran­ge in Slo­va­kia. Par­ti­cu­lar­ly in the eas­tern part, bet­we­en Čer­to­vi­ca and Krá­ľo­va hoľa, the natu­re is more pre­ser­ved. The Low Tatras host seve­ral caves, inc­lu­ding Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, and Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. In 1978, the Low Tatras, cove­ring an area of 81,095 hec­ta­res, were dec­la­red the Low Tatras Nati­onal Park – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). The hig­hest peak of the Low Tatras is Ďum­bier, rea­ching an ele­va­ti­on of 2,043 meters abo­ve sea level. Four rivers ori­gi­na­te below Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec, and Hor­nád. The nort­hern gate­way to the Low Tatras is Demä­nov­ská Doli­na, whi­le the sout­hern side is repre­sen­ted by Mýto pod Ďum­bie­rom and Tále, and moun­tain sadd­les Dono­va­ly and Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). The Low Tatras are divi­ded into Ďum­bier Tatras in the west and Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tatras in the east, sepa­ra­ted by the val­le­ys of the Boca and Štiav­nič­ka rivers (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Some well-​known peaks inc­lu­de Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, and Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Die Nie­de­ren Tat­ra lie­gen zwis­chen den Flüs­sen Váh und Hron und ers­trec­ken sich über 80 Kilo­me­ter von Wes­ten nach Osten (niz​ke​tat​ry​.sk). Ihre Flä­che bet­rägt 1242 km². Den Namen des Gebir­ges führ­te Dionýz Štúr im Jahr 1860 ein, urs­prün­glich als Niž­né Tat­ry“ (Unte­re Tat­ra). Spä­ter wur­de die­ser Name von Ján Hun­fal­vy irr­tüm­lich ins Unga­ris­che als Níz­ke Tat­ry“ über­setzt (Wiki­pe­dia). Die Regi­on erlebt ein kon­ti­nen­ta­les Bergk­li­ma, mit höhe­ren Nie­dersch­lä­gen an den Nord­hän­gen und der west­li­che Teil ist etwas feuch­ter. Die Schne­e­dec­ke erre­icht über der Baumg­ren­ze zwei Meter und dau­ert 110210 Tage im Jahr (Jozef Veľ­ký). Sie sind das zwe­it­me­ist­be­such­te Gebir­ge in der Slo­wa­kei. Ins­be­son­de­re im öst­li­chen Teil zwis­chen Čer­to­vi­ca und Krá­ľo­va hoľa ist die Natur bes­ser erhal­ten. Die Nie­de­ren Tat­ra beher­ber­gen meh­re­re Höh­len, darun­ter Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká und Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978 wur­den die Nie­de­ren Tat­ra mit einer Flä­che von 81.095 Hek­tar zum Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry – NAPANT erk­lärt (niz​ke​tat​ry​.sk). Der höchs­te Gip­fel der Nie­de­ren Tat­ra ist Ďum­bier, der eine Höhe von 2.043 Metern über dem Mee­ress­pie­gel erre­icht. Vier Flüs­se ents­prin­gen unter­halb von Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec und Hor­nád. Das Nord­tor zu den Nie­de­ren Tat­ra ist die Demä­nov­ská Doli­na, wäh­rend die Süd­se­i­te von Mýto pod Ďum­bie­rom und Tále sowie den Gebir­gs­päs­sen Dono­va­ly und Čer­to­vi­ca reprä­sen­tiert wird (visit​lip​tov​.sk). Die Nie­de­ren Tat­ra sind in die Ďumbier-​Tatra im Wes­ten und die Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ra im Osten unter­te­ilt, get­rennt durch die Täler der Flüs­se Boca und Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Eini­ge bekann­te Gip­fel sind Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá und Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Az Alacsony-​Tátra a Váh és a Hron foly­ók között terül el, nyugat­ról kelet­re 80 kilo­mé­ter hoss­zan (niz​ke​tat​ry​.sk). Terüle­te 1242 km². A hegy­ség nevét Dionýz Štúr vezet­te be 1860-​ban, ere­de­ti­leg Niž­né Tat­ry” (Alsó-​Tátra) néven. Később ezt a nevet Ján Hun­fal­vy hibá­san for­dí­tot­ta le magy­ar­ra Níz­ke Tat­ry” néven (Wiki­pe­dia). A régió kon­ti­nen­tá­lis hegy­sé­gi éghaj­la­tot tapasz­tal, a csa­pa­dék maga­sabb észa­ki lej­tőkön van, és a nyuga­ti rész kis­sé ned­ve­sebb. A hóta­ka­ró két métert ér el az erdőha­tár felett, és éven­te 110210 napig tart (Jozef Veľ­ký). Ezek a máso­dik leg­lá­to­ga­tot­tabb hegy­ek Szlo­vá­kiá­ban. Különösen kele­ten, a Čer­to­vi­ca és a Krá­ľo­va hoľa közöt­ti terüle­ten a ter­més­zet job­ban megőr­zött. Az Alacsony-​Tátrában több bar­lang is talál­ha­tó, köz­tük a Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká és a Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978-​ban az Alacsony-​Tátrát, ame­ly 81 095 hek­tá­ros terüle­tet fed le, a Níz­ke Tat­ry Nemze­ti Park­ká nyil­vá­ní­tot­ták (niz​ke​tat​ry​.sk). Az Alacsony-​Tátra leg­ma­ga­sabb csúc­sa a Ďum­bier, ame­ly ten­gers­zint felet­ti 2 043 méte­res magas­ság­ban emel­ke­dik. Négy folyó ered Krá­ľo­va hoľa alatt: Váh, Hron, Hni­lec és Hor­nád. Az Alacsony-​Tátra észa­ki kapu­ja a Demänovská-​völgy, míg a déli oldalt a Mýto pod Ďum­bie­rom és Tále, vala­mint a Dono­va­ly és a Čer­to­vi­ca hegyc­súc­sok kép­vi­se­lik (visit​lip​tov​.sk). Az Alacsony-​Tátrát Ďumbier-​Tátra és Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tát­ra rész­re oszt­ják, ame­ly­eket a Boca és Štiav­nič­ka foly­ók völ­gy­ei válasz­ta­nak el (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Néhá­ny jól ismert csúcs közé tar­to­zik a Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá és Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Nis­kie Tat­ry leżą między rze­ka­mi Wáh i Hron. Roz­ci­ąga­ją się na dłu­go­ść 80 kilo­met­rów z zacho­du na wschód (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich powierzch­nia wyno­si 1242 km². Okre­śle­nie gór wpro­wa­dził Dionýz Štúr w roku 1860, pier­wot­nie jako Tat­ry Niżs­ze. Później ten ter­min został błęd­nie prze­tłu­mac­zo­ny na węgier­ski jako Nis­kie Tat­ry przez Jána Hun­fal­vy­’e­go (Wiki­pe­dia). Panu­je tutaj kon­ty­nen­tal­ny kli­mat gór­ski. Więks­za suma opa­dów wys­tępu­je na północ­nych sto­kach, przy czym zachod­nia część jest nie­co bar­dziej wil­got­na. Pokry­wa śnie­żna sięga dwóch met­rów ponad gra­ni­cą lasu. Trwa od 110 do 210 dni w roku (Jozef Veľ­ký). Są dru­gi­mi najc­zęściej odwie­dza­ny­mi góra­mi na Sło­wac­ji. Szc­ze­gól­nie w części wschod­niej, między Čer­to­vi­cą a Krá­ľo­vou hoľą, przy­ro­da jest lepiej zacho­wa­na. W Nis­kich Tat­rach znaj­du­je się kil­ka jas­kiń: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. W 1978 roku Nis­kie Tat­ry o powierzch­ni 81 095 hek­ta­rów zosta­ły ogłos­zo­ne Naro­do­wym Par­kiem Nis­kie Tat­ry – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Nis­kich Tatr jest Ďum­bier – wznos­zący się na wyso­ko­ść 2 043 met­rów nad pozi­omem mor­za. Spod Krá­ľo­vou hoľou wypły­wa­ją czte­ry rze­ki: Wáh, Hron, Hni­lec i Hor­nád. Bra­ma Nis­kich Tatr znaj­du­je się od półno­cy w Doli­nie Demä­nov­skiej, od połud­nia w Mýto pod Ďum­bie­rom i Tále, a prze­łęc­ze gór­skie Dono­va­ly i Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Nis­kie Tat­ry dzie­lą się na Tat­ry Ďum­bier­skie na zacho­dzie i Tat­ry Krá­ľo­vo­hoľ­skie na wscho­dzie, oddzie­lo­ne doli­na­mi rzek Boca i Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­któ­re zna­ne szc­zy­ty to: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Lite­ra­tú­ra

  • Veľ­ký Jozef a kolek­tív, 1980: Encyk­lo­pé­dia Slo­ven­ska IV. zvä­zok N‑Q, Veda, Bra­ti­sla­va, p. 100 – 103

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Prosiek

Hits: 1881

Pro­siek je obec na Lip­to­ve, ležia­ca v nad­mor­skej výš­ke 612 met­rov nad morom. Neďa­le­ko sa nachá­dza vod­ná nádrž Lip­tov­ská Mara (ocu​.sk). Na plo­che 12.65 km2 žije 202 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Sever­ne od obce sa našlo ene­oli­tic­ké síd­lis­ko a z mlad­šej doby rím­skej. Prvá písom­ná zmien­ka o obci medzi Pro­siec­kym poto­kom a Siel­ni­cou je z roku 1287. V roku 1352 sa spo­mí­na pod náz­vom Pre­ze­ky. Ďal­šie his­to­ric­ké náz­vy obce: Pro­zyk, Pro­zek, Pro­sýk. V roku 1600 bolo v obci 24 domov. Čas­ti obce, Niž­ný Zádiel a Vyšný Zádiel boli v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia začle­ne­né s obcou Pro­siek. V roku 1967 bola vyhlá­se­ná národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Pro­siec­ka doli­na, kaňo­no­vi­té kra­so­vé údo­lie (ocu​.sk).

Pro­siek pat­rí do okre­su Lip­tov­ský Miku­láš, nachá­dza sa v Západ­ných Tat­rách. Je obklo­pe­ný hor­skou kra­ji­nou, ponú­ka širo­ké mož­nos­ti turis­tic­ky sa vyžiť.


Pro­siek is a vil­la­ge in Lip­tov, situ­ated at an alti­tu­de of 612 meters abo­ve sea level. Near­by is the Lip­tov­ská Mara water reser­vo­ir (ocu​.sk). The vil­la­ge covers an area of 12.65 km², and it is home to 202 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). North of the vil­la­ge, an Ene­olit­hic sett­le­ment and one from the youn­ger Roman peri­od were dis­co­ve­red. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge bet­we­en the Pro­siec­ky Stre­am and Siel­ni­ca dates back to 1287. In 1352, it is men­ti­oned under the name Pre­ze­ky. Other his­to­ri­cal names for the vil­la­ge inc­lu­de Pro­zyk, Pro­zek, and Pro­sýk. In 1600, the­re were 24 hou­ses in the vil­la­ge. The parts of the vil­la­ge, Niž­ný Zádiel and Vyšný Zádiel, were incor­po­ra­ted into Pro­siek in the mid-​19th cen­tu­ry. In 1967, the Pro­siec­ka Doli­na Nati­onal Natu­re Reser­ve was dec­la­red, fea­tu­ring a canyon-​like karst val­ley (ocu​.sk).

Pro­siek belo­ngs to the Lip­tov­ský Miku­láš dis­trict and is situ­ated in the Wes­tern Tatras. Sur­roun­ded by moun­tai­nous lands­ca­pes, it offers a wide ran­ge of oppor­tu­ni­ties for tou­rist activities.


Pro­siek to miejs­co­wo­ść na Lip­to­wie, poło­żo­na na wyso­ko­ści 612 met­rów nad pozi­omem mor­za. W pobli­żu znaj­du­je się zbi­or­nik wod­ny Lip­tov­ská Mara (ocu​.sk). Na powierzch­ni 12,65 km² miesz­ka 202 miesz­ka­ńców (Wiki­pe­dia). Na północ od wsi zna­le­zi­ono osa­dę ene­oli­tycz­ną i z okre­su późnor­zym­skie­go. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi między poto­kiem Pro­siec­kim a Siel­ni­cą pocho­dzi z 1287 roku. W 1352 roku wspo­mi­na się o niej pod nazwą Pre­ze­ky. Kolej­ne his­to­rycz­ne nazwy wsi to Pro­zyk, Pro­zek, Pro­sýk. W 1600 roku we wsi było 24 domów. Części wsi, Niž­ný Zádiel i Vyšný Zádiel, zosta­ły w poło­wie XIX wie­ku włąc­zo­ne do wsi Pro­siek. W 1967 roku ogłos­zo­no rezer­wat przy­ro­dy Pro­siec­ka doli­na, kani­ono­we kra­so­wa­te doli­ny (ocu​.sk).

Pro­siek nale­ży do powia­tu Lip­tov­ský Miku­láš i znaj­du­je się w Zachod­nich Tat­rach. Otoc­zo­ny jest gór­skim kra­job­ra­zem i ofe­ru­je sze­ro­kie możli­wo­ści akty­wne­go wypoc­zyn­ku turystycznego.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina

Zuberec

Hits: 1847

Zube­rec leží v nad­mor­skej výš­ke 760 met­rov nad morom. Na plo­che 72.33 km2 žije 1838 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Nenaš­li sa nija­ké písom­nos­ti, ani pozos­tat­ky mate­riál­nej kul­tú­ry, kto­ré by sved­či­li o trva­lom osíd­le­ní toho­to kra­ja v stre­do­ve­ku ale­bo skôr (zube​rec​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1592. Poľ­ský názov pre Zube­rec je Zuber­zec, maďar­ský Bölé­ny­fa­lu. Leží v Stu­de­nej doli­ne na pome­dzí Západ­ných Tatier a Sko­ru­šin­ských vrchov. 23 km od Tvrdo­ší­na, 33 km sever­ne od Lip­tov­ské­ho Miku­lá­ša. V Spá­le­nej a Roháčs­kej doli­ne sa nachá­dza význam­né lyžiar­ske stre­dis­ko Zve­rov­ka – Spá­le­ná, v blíz­kos­ti obce aj turis­tic­ky atrak­tív­ne Múze­um orav­skej dedi­ny. Meno obce pochá­dza od zub­ra les­né­ho. Naj­star­šie zmien­ky o osa­de Zwberc­zyc“ pochá­dza­jú z roku 1593, kedy tu stá­lo 5 sed­liac­kych domov. V roku 1604 bol Zube­rec vyplie­ne­ný počas Boč­ka­jov­ho povs­ta­nia. Opä­tov­ne bol zalo­že­ný v roku 1609. V 17. sto­ro­čí to nema­la obec ľah­ké, čas­to tu bola okrem toho aj neúro­da, kto­rá deci­mo­va­la oby­va­teľ­stvo a vyhá­ňa­lo ich do úrod­nej­ších regi­ó­nov. Pop­ri roz­vo­ji reme­siel miest­ni ľudia páli­li váp­no a tka­li súk­no. V roku 1870 žilo v Zuber­ci v 182 domov 1007 oby­va­te­ľov. Napriek drs­ným pod­mien­kam sa Zube­rec stal obľú­be­nou rekre­ač­nou oblas­ťou a bolo tu rela­tív­ne nedáv­no vybu­do­va­ných viac ako 70 chát (Wiki­pe­dia).

Dnes je Zube­rec jed­na z naj­nav­šte­vo­va­nej­ších obcí na Ora­ve. Výraz­nej­ší roz­voj turis­ti­ky začal až v polo­vi­ci minu­lé­ho sto­ro­čia. Dnes je Zube­rec význam­ným cen­trom turis­tic­ké­ho ruchu. Dve lyžiar­ske stre­dis­ká sa nachá­dza­jú pria­mo v obci a jed­no v Tatrans­kom národ­nom par­ku. Začí­na v nad­mor­skej výš­ke 1 000 kon­čí v 1 400 met­rov nad morom. Pat­ria medzi naj­vyš­šie polo­že­né lyžiar­ske stre­dis­ká na Slo­ven­sku. Tra­te sú pra­vi­del­ne upra­vo­va­né, vhod­né nie­len pre začia­toč­ní­kov ale aj zdat­ných lyžia­rov. Počas zimy si prí­du na svo­je aj bež­ká­ri, v oko­lí Zuber­ca sú upra­vo­va­né bežec­ké tra­te (Ľubo­mír Motyč­ka).

Zube­rec je zná­my aj svo­ji­mi dre­ve­ný­mi doma­mi, kto­ré sú cha­rak­te­ris­tic­kým zna­kom slo­ven­skej vidiec­kej archi­tek­tú­ry. Dre­ve­né cha­lu­py odrá­ža­jú boha­tú ľudo­vú tra­dí­ciu oblas­ti. Mno­hé z tých­to dre­ve­ných domov boli pre­miest­ne­né do etno­gra­fic­ké­ho múzea pod náz­vom Orav­ská dedi­na” v Zuber­ci, kto­ré je popu­lár­nym mies­tom pre náv­štev­ní­kov hľa­da­jú­cich pohľad na his­tó­riu a kul­tú­ru regi­ó­nu. V obci samot­nej sa nachá­dza aj nie­koľ­ko his­to­ric­kých pamia­tok, vrá­ta­ne dre­ve­né­ho kos­to­la svä­té­ho Kriš­to­fa, kto­rý je súčas­ťou sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. Kos­tol pochá­dza zo 17. sto­ro­čia a pred­sta­vu­je význam­ný prí­klad dre­ve­nej sak­rál­nej archi­tek­tú­ry na Slovensku.


Zube­rec is loca­ted at an alti­tu­de of 760 meters abo­ve sea level, cove­ring an area of 72.33 km² with a popu­la­ti­on of 1838 resi­dents (Wiki­pe­dia). No wri­tings or mate­rial cul­tu­re rem­nants indi­ca­ting per­ma­nent sett­le­ment in this regi­on during the medie­val peri­od or ear­lier have been found (zube​rec​.sk). The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1592. The Polish name for Zube­rec is Zuber­zec, and the Hun­ga­rian name is Bölé­ny­fa­lu. It is situ­ated in Stu­de­ná doli­na on the bor­der bet­we­en the Wes­tern Tatras and Sko­ru­šin­ské vrchy, 23 km from Tvrdo­šín, and 33 km north of Lip­tov­ský Mikuláš.

In the Spá­le­ná and Roháčs­ka doli­na val­le­ys, the­re is a sig­ni­fi­cant ski resort, Zve­rov­ka – Spá­le­ná, and near the vil­la­ge is the tourist-​attractive Muse­um of Ora­va Vil­la­ge. The name of the vil­la­ge comes from the Euro­pe­an bison. The oldest men­ti­ons of the sett­le­ment Zwberc­zyc’ date back to 1593, with five pea­sant homes stan­ding at that time. In 1604, Zube­rec was plun­de­red during the Bocs­kai Upri­sing but was later re-​established in 1609. In the 17th cen­tu­ry, the vil­la­ge faced chal­len­ges, inc­lu­ding fre­qu­ent crop fai­lu­res, lea­ding to a dec­re­a­se in popu­la­ti­on as peop­le sought bet­ter con­di­ti­ons in more fer­ti­le regi­ons. Along­si­de the deve­lop­ment of crafts, the locals enga­ged in lime bur­ning and wool wea­ving. In 1870, Zube­rec had 182 hou­ses with 1007 resi­dents. Des­pi­te harsh con­di­ti­ons, Zube­rec beca­me a popu­lar rec­re­a­ti­onal area, wit­nes­sing the recent cons­truc­ti­on of over 70 cot­ta­ges (Wiki­pe­dia).

Today, Zube­rec is one of the most visi­ted vil­la­ges in Ora­va, with sig­ni­fi­cant tou­rism deve­lop­ment star­ting in the mid-​20th cen­tu­ry. Zube­rec is now a major tou­rist hub with two ski resorts in the vil­la­ge and one in the Tat­ra Nati­onal Park. The ele­va­ti­on ran­ges from 1,000 to 1,400 meters abo­ve sea level, making them among the hig­hest ski resorts in Slo­va­kia. The slo­pes are regu­lar­ly gro­omed, suitab­le for both begin­ners and skil­led skiers. During win­ter, cross-​country skiers also find gro­omed trails in the vici­ni­ty of Zube­rec (Ľubo­mír Motyčka).”

Zube­rec is also kno­wn for its wooden hou­ses, which are

a cha­rac­te­ris­tic fea­tu­re of Slo­vak rural archi­tec­tu­re. The wooden cot­ta­ges ref­lect the rich folk tra­di­ti­on of the regi­on. Many of the­se wooden homes have been relo­ca­ted to the eth­nog­rap­hic muse­um cal­led Orav­ská dedi­na” (Ora­va Vil­la­ge) in Zube­rec, which is a popu­lar des­ti­na­ti­on for visi­tors see­king a glim­pse into the his­to­ry and cul­tu­re of the regi­on. In the vil­la­ge itself, the­re are also seve­ral his­to­ri­cal land­marks, inc­lu­ding the wooden church of St. Chris­top­her, which is part of the UNESCO World Heri­ta­ge. The church dates back to the 17th cen­tu­ry and repre­sents a sig­ni­fi­cant exam­ple of wooden sac­ral archi­tec­tu­re in Slovakia.


Zube­rec leży na wyso­ko­ści 760 met­rów nad pozi­omem mor­za. Na powierzch­ni 72,33 km² miesz­ka 1838 miesz­ka­ńców (Wiki­pe­dia). Nie zna­le­zi­ono żad­nych pism, ani pozos­ta­ło­ści mate­rial­nej kul­tu­ry, któ­re świadc­zy­ły­by o sta­łym osad­nict­wie tego obsza­ru w śred­ni­owiec­zu lub wcze­śniej (zube​rec​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1592. Pol­ska nazwa dla Zuber­ca to Zuber­zec, węgier­ska Bölé­ny­fa­lu. Leży w Kot­li­nie Stu­dzien­nic­kiej na pog­ra­nic­zu Zachod­nich Tatr i Gór Sko­rus­zy­ńs­kich. 23 km od Tur­zy­ńca, 33 km na północ od Lip­to­ws­kie­go Miku­łas­za. W Doli­nie Spa­le­ni i Roháčs­kej znaj­du­je się ważne ośro­dek nar­ciar­ski Zve­rov­ka – Spá­le­ná, w pobli­żu wsi także atrak­cyj­ne turys­tycz­nie Muze­um Ora­ws­kiej Wsi. Nazwa wsi pocho­dzi od żub­ra euro­pej­skie­go. Naj­stars­ze wzmian­ki o osa­dzie Zwberc­zyc” pocho­dzą z 1593 roku, gdy sta­ło tu 5 domów chłop­skich. W 1604 roku Zube­rec został zniszc­zo­ny podc­zas pows­ta­nia Boč­ka­ja. Pono­wnie został zało­żo­ny w 1609 roku. W XVII wie­ku wieś nie mia­ła łat­wo, częs­to doświadc­za­ła klęsk uro­dza­ju, co dez­imo­wa­ło lud­no­ść i zmus­za­ło ją do opuszc­za­nia obsza­rów na rzecz bar­dziej uro­dzaj­nych regi­onów. Oprócz rozwo­ju rze­mi­osła lokal­na lud­no­ść wypa­la­ła wap­no i tka­ła wełnę. W 1870 roku w Zuber­cu miesz­ka­ło w 182 domach 1007 miesz­ka­ńców. Pomi­mo trud­nych warun­ków Zube­rec stał się popu­lar­nym obsza­rem rekre­a­cyj­nym, a nie­da­wno wybu­do­wa­no tu ponad 70 chat (Wiki­pe­dia).

Dziś Zube­rec jest jed­ną z najc­zęściej odwie­dza­nych wiosek na Ora­wie. Znacz­ny rozwój turys­ty­ki roz­poc­zął się dopie­ro w poło­wie ubie­głe­go wie­ku. Obe­cnie Zube­rec jest ważnym cen­trum ruchu turys­tycz­ne­go. Dwa ośrod­ki nar­ciar­skie znaj­du­ją się bez­po­śred­nio w wios­ce, a jeden w Tatr­za­ńs­kim Par­ku Naro­do­wym. Zaczy­na się na wyso­ko­ści 1000 met­rów i końc­zy na 1400 met­rach nad pozi­omem mor­za. Nale­żą do naj­wy­żej poło­żo­nych ośrod­ków nar­ciar­skich na Sło­wac­ji. Tra­sy są regu­lar­nie przy­go­to­wy­wa­ne, odpo­wied­nie zaró­wno dla poc­ząt­ku­jących, jak i zaa­wan­so­wa­nych nar­ciar­zy. W ciągu zimy bie­gac­ze nar­ciars­cy również znaj­dą coś dla sie­bie, w oko­li­cach Zuber­ca są przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we (Ľubo­mír Motyčka).

Zube­rec jest również zna­ny ze swo­ich dre­wnia­nych domów, któ­re są cha­rak­te­rys­tycz­nym ele­men­tem sło­wac­kiej archi­tek­tu­ry wiej­skiej. Dre­wnia­ne cha­ty odzwier­cied­la­ją boga­tą ludo­wą tra­dyc­ję regi­onu. Wie­le z tych dre­wnia­nych domów zosta­ło prze­nie­si­onych do muze­um etno­gra­ficz­ne­go o nazwie Orav­ská dedi­na” w Zuber­cu, któ­re jest popu­lar­nym miejs­cem dla odwie­dza­jących poszu­ku­jących spojr­ze­nia na his­to­rię i kul­tu­rę regi­onu. W samej wios­ce znaj­du­je się kil­ka zabyt­ków, w tym dre­wnia­ny kości­ół św. Krzysz­to­fa, któ­ry jest częścią świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO. Kości­ół pocho­dzi z XVII wie­ku i sta­no­wi znac­zący przy­kład dre­wnia­nej archi­tek­tu­ry sak­ral­nej na Słowacji.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post