2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie

Beckovský hrad

Hits: 4254

Bec­kov posta­vi­li v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia na mies­te nesko­ro­go­tic­ké­ho síd­lis­ka a veľ­ko­mo­rav­ské­ho hra­dis­ka9. sto­ro­čia (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Je posta­ve­ný na 70 met­rov vyso­kom bra­le (pamiat​ky​.net). Spo­mí­na sa už v Ano­ny­mo­vej kro­ni­ke z pre­lo­mu 12, a 13. sto­ro­čia (pra​men​.info), pod ozna­če­ním Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). Pat­ril ku obran­né­mu sys­té­mu hra­dov už v časoch Veľ­kej Mora­vy (Wiki­pe­dia). Kon­com 13. sto­ro­čia pat­ril Matú­šo­vi Čáko­vi Tren­čian­ske­mu, kto­rý ho aj dal pre­sta­vať. V roku 1388 sa dostal do rúk Cti­bo­rov­com, kto­rí okrem iné­ho posta­vi­li gotic­kú kapl­n­kucis­ter­nu, čím sa zo stráž­ne­ho hra­du sta­lo repre­zen­ta­tív­ne šľach­tic­ké síd­lo. Opev­ne­ný hrad bol úto­čis­kom pro­ti Tur­kom. Požiar v roku 1729 zaprí­či­nil spust­nu­tie hra­du. Bec­kov­ské hrad­né vápen­co­vé tvrdo­šo­vé bra­lo vznik­lo selek­tív­nou eró­zi­ou a denu­dá­ci­ou váž­skej nivy na sty­ku s oba­lo­vou séri­ou Považ­ské­ho Inov­ca. Vzhľa­dom na oko­li­tý mier­ne mode­lo­va­ný reli­éf pôso­bí monu­men­tál­ne. Na úpä­tí hrad­né­ho sva­hu je židov­ský cin­to­rín z roku 17391785 (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Bec­kov­ský hrad je jed­ným z najk­raj­ších hra­dov, kto­ré som kedy videl. Je národ­nou kul­túr­nou pamiatkou.

Arche­olo­gic­kým výsku­mom bolo dolo­že­né osíd­le­nie are­álu hra­du a jeho oko­lia už v latén­skej a rím­skej dobe (1. sto­ro­čie pred n.l). Za čias Veľ­kej Mora­vy tu stá­la pev­nosť, kto­rú neskôr vys­trie­da­lo žup­né síd­lo a začiat­kom 13. sto­ro­čia hrad s pod­hra­dím a s kos­to­lom zasvä­te­ným sv. Šte­fa­no­vi. Naj­star­šie lis­tin­né pra­me­ne z rokov 12081226 spo­mí­na­jú osa­du Blun­dix, ležia­cu zrej­me pod krá­ľov­ským hra­dom. Hrad – cas­trum Bolon­duch sa v písom­ných pra­me­ňoch vysky­tu­je až po roku 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Obec­ný úrad Bec­kov). Iné his­to­ric­ké náz­vy Bec­ko­va sú Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). V his­tó­rii sa dôle­ži­tosť bec­kov­ské­ho hra­du a pod­hrad­skej osa­dy výraz­nej­šie pre­ja­vi­la už pri dobý­ja­ní úze­mí Slo­ven­ska sta­rý­mi Maďar­mi, keď sa uká­za­lo, že pev­nosť pat­ri­la iba k nie­koľ­ko málo pev­nos­tiam, o kto­ré novop­ri­chá­dza­jú­ce kme­ne muse­li urput­ne bojo­vať (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor dal posta­viť na hra­de kapl­n­ku, na kto­rej vstup­nom por­tá­li bol tym­pa­nón s erbom Sti­bo­rov­cov. Je to his­to­ric­ky prvé pou­ži­tie svet­ské­ho motí­vu na sak­rál­nej stav­be. Na jej oltá­ri bola 180 cm vyso­ká gotic­ká plas­ti­ka Mado­ny, kto­rá sa svo­jím vypra­co­va­ním vyrov­na­la najk­raj­ším v Euró­pe. Dnes je v Kory­ča­noch pri Mora­ve, kde je zná­ma ako zázrač­ná a uzdra­vu­jú­ca Čier­na Mado­na (obro​da​.sk).

Povesť o Bec­ko­vi vra­ví, že Bec­ko bol dvor­ný blá­zon voj­vod­cu Cti­bo­ra za vlá­dy krá­ľa Žig­mun­da. Zna­me­ni­te zabá­val svoj­ho pána a jeho hos­tí až mu Cti­bor sľú­bil, že mu spl­ní všet­ko o čo požia­da. Bec­ko zo žar­tu uká­zal na neďa­le­ké str­mé ska­lis­ko, aby mu na ňom do roka a do dňa posta­vil hrad. Pre­krás­ny hrad posta­vil a pome­no­val ho pod­ľa svoj­ho dvor­né­ho bláz­na – Bec­ko­vom. Cti­bor ho od Bec­ka vraj odkú­pil za toľ­ko zla­ta, koľ­ko Bec­ko sám vážil (blogs​pot​.sk).

Iná legen­da hovo­rí o tom, že Sti­bor, ako hrad­ný pán, zho­dil zo ska­ly slu­hu za to, že mu slu­ha chrá­niac svo­je die­ťa, zabil jeho obľú­be­né­ho psa. Slu­ha pri páde zo ska­ly ešte zakri­čal, že sa stret­nú do roka a do dňa. Pres­ne v tom čase hrad­né­ho pána uštip­la do oka vre­te­ni­ca a on sle­pý spa­dol do prie­pas­ti (val​ka​.cz).


Bec­kov Cast­le was built in the mid-​13th cen­tu­ry on the site of a later Got­hic sett­le­ment and a Gre­at Mora­vian for­tress from the 9th cen­tu­ry (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). It stands on a 70-​meter-​high cliff (pamiat​ky​.net). It is men­ti­oned in the Chro­nic­le of Ano­ny­mus from the turn of the 12th and 13th cen­tu­ries (pra​men​.info), under the name Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). It belo­n­ged to the defen­si­ve sys­tem of cast­les even in the times of Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). In the late 13th cen­tu­ry, it belo­n­ged to Matúš Čák of Tren­čín, who had it rebu­ilt. In 1388, it came into the hands of the Cti­bor fami­ly, who, among other things, built a Got­hic cha­pel and a cis­tern, trans­for­ming it from a guard cast­le into a repre­sen­ta­ti­ve nob­le resi­den­ce. The for­ti­fied cast­le ser­ved as a refu­ge against the Turks. A fire in 1729 led to the aban­don­ment of the cast­le. The Bec­kov Cast­le limes­to­ne hard­pan was for­med by selec­ti­ve ero­si­on and denu­da­ti­on of the Váh river basin at the con­tact with the Považ­ský Ino­vec over­lay series. Given the gen­tly mode­led sur­roun­ding relief, it appe­ars monu­men­tal. At the foot of the cast­le slo­pe is a Jewish ceme­te­ry from 17391785 (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). Bec­kov Cast­le is one of the most beau­ti­ful cast­les I have ever seen. It is a nati­onal cul­tu­ral monument.

Archa­e­olo­gi­cal rese­arch has docu­men­ted sett­le­ment in the cast­le area and its sur­roun­dings in the La Tène and Roman peri­ods (1st cen­tu­ry BC). During the time of Gre­at Mora­via, the­re was a for­tress here, later repla­ced by a coun­ty seat, and at the begin­ning of the 13th cen­tu­ry, a cast­le with a bai­ley and a church dedi­ca­ted to St. Step­hen. The oldest writ­ten records from 1208 and 1226 men­ti­on the vil­la­ge of Blun­dix, like­ly loca­ted below the roy­al cast­le. The cast­le – cas­trum Bolon­duch appe­ars in writ­ten sour­ces only after 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Bec­kov Muni­ci­pal Offi­ce). Other his­to­ri­cal names for Bec­kov inc­lu­de Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Wes­tern Slo­vak Pub­lis­hing Cen­ter in Bra­ti­sla­va), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). The impor­tan­ce of Bec­kov Cast­le and the sub­cast­le sett­le­ment beca­me more pro­noun­ced during the conqu­est of Slo­vak ter­ri­to­ries by the ancient Hun­ga­rians when it tur­ned out that the for­tress was one of the few stron­gholds that the newco­mers had to fight hard for (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor had a cha­pel built on the cast­le, and its entran­ce por­tal had a tym­pa­num with the Sti­bor fami­ly coat of arms. It is his­to­ri­cal­ly the first use of a secu­lar motif on a sac­red buil­ding. On its altar was a 180 cm tall Got­hic sculp­tu­re of the Madon­na, which, in its crafts­mans­hip, riva­led the most beau­ti­ful ones in Euro­pe. Today, it is in Kory­ča­ny near Mora­via, whe­re it is kno­wn as the mira­cu­lous and hea­ling Black Madon­na (obro​da​.sk).

The legend of Bec­ko tells that Bec­ko was the court jes­ter of Duke Cti­bor during the reign of King Sigis­mund. He enter­tai­ned his lord and his guests so well that Cti­bor pro­mi­sed to ful­fill any wish Bec­ko might have. Bec­ko, jokin­gly, poin­ted to a near­by ste­ep rock and asked Cti­bor to build a cast­le on it wit­hin a year and a day. To eve­ry­o­ne­’s sur­pri­se, Cti­bor built a beau­ti­ful cast­le, naming it Bec­kov after his court jes­ter. Cti­bor sup­po­sed­ly bought it from Bec­ko for as much gold as Bec­ko weig­hed (blogs​pot​.sk).

Anot­her legend says that Sti­bor, as the cast­le lord, threw a ser­vant off a cliff becau­se the ser­vant, in pro­tec­ting his child, kil­led Sti­bo­r’s favo­ri­te dog. The ser­vant, fal­ling from the cliff, shou­ted that they would meet again wit­hin a year and a day. Exact­ly at that time, the cast­le lord was stung in the eye by a gadf­ly, and he fell blind into the abyss (val​ka​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3768

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Čachtické Karpaty, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie, Zrúcaniny

Čachtický hrad

Hits: 4220

Hrad­ný vrch bol obý­va­ný už v pre­his­to­ric­kej dobe, o čom sved­čia arche­olo­gic­ké nále­zy. Je veľ­mi prav­de­po­dob­né, že tu bolo hra­dis­ko (Vla­di­mír Ammer: Čach­ti­ce, Vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko ZsK­NV pri Kraj­skom peda­go­gic­kom ústa­ve v Bra­ti­sla­ve). Zrej­me v 8 – 9 sto­ro­čí (Hanuš). His­to­ric­ky hrad nie­sol aj tie­to pome­no­va­nia: Chek­che, Cheh­te, Csej­te. Leží medzi obca­mi Čach­ti­ceViš­ňo­vé v Čach­tic­kom kra­se v nad­mor­skej výš­ke 375 met­rov (hra​dy​-zamky​.org).

Čach­tic­ký hrad je spo­mí­na­ný v roku 1276. Posta­ve­ný bol prav­de­po­dob­ne po roku 1260 a pri­pi­su­je sa Kazi­mí­ro­vi z rodu Hunt-​Poznanovcov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Vzni­kol ako dôle­ži­tá pev­nosť tvo­ria­ca súčasť ochra­ny západ­nej hra­ni­ce Uhor­ska (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). Pat­ril medzi prvé hra­dy, kto­ré zabez­pe­čo­va­li túto hra­ni­cu (Wiki​pe​dia​.sk). Vo svo­jej his­tó­rii. ako jeden z mála odo­lal voj­skám Pře­mys­la Ota­ka­ra II (Infor­mač­ná tabu­ľa), kto­rý ho však v rok 1273 sil­ne poško­dil (Hanuš). Ubrá­ni­li ho Kazi­mí­ro­vi syno­via PeterPon­grác (Wiki​pe​dia​.sk). Hrad je zná­my naj­mä vďa­ka Alž­be­te Bát­ho­ri­ovej. V roku 1392 zís­kal hrad Sti­bor zo Sti­bo­ríc od krá­ľa Žig­mun­da. Po roku 1434 kráľ daro­val hrad Orsá­gov­com, kto­rí ho vlast­ni­li do roku 1567. Od nich šiel hrad do rúk Uršu­le Kani­ža­jo­vej, vdo­ve po Tomá­šo­vi Nádaš­dym. Od nej pan­stvo zís­kal Fran­ti­šek Nádaš­dy, man­žel Alž­be­ty Báto­ri­ovej. V roku 1708 bol doby­tý a vypá­le­ný voj­ska­mi Fran­tiš­ka Rákoc­zi­ho II. Neskôr v 18. sto­ro­čí slú­žil ako väz­ni­ca. Odvte­dy hrad pust­ne. Hrad je súčas­ťou chrá­ne­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Čach­tic­ký hrad­ný vrch (Infor­mač­ná tabu­ľa). Nikdy neslú­žil ako repre­zen­tač­né síd­lo svo­jich maji­te­ľov, bol vždy budo­va­ný a udr­žia­va­ný ako vojen­ská pev­nosť. Maji­te­lia hra­du si svo­je síd­la sta­va­li v obci (Hanuš).

Z naj­star­ších čas­tí hra­du je zacho­va­né okrem iné­ho tor­zo päť­bo­kej veže s domi­nant­nou juho­zá­pad­nou ste­nou, dosa­hu­jú­cou výš­ku cca 15 met­rov. V roku 1992 bolo vyko­na­né sta­tic­ké zabez­pe­če­nie najo­hro­ze­nej­ších čas­tí. Začiat­kom 21. sto­ro­čia bol vymu­ro­va­ný oblúk brá­ny dru­hé­ho pred­hra­dia. Neskôr akti­vi­ty pokra­čo­va­li odstra­ňo­va­ním nále­to­vých dre­vín, zabez­pe­čo­va­cí­mi a kon­zer­vač­ný­mi prá­ca­mi, mini­mál­ne do roku 2010 (Aleš Hofe­rek).

Čach­tic­ký hrad­ný vrch je význam­nou loka­li­tou tep­lo­mil­nej vápen­co­vej fló­ry. Ras­tie tu jara­bi­na slo­ven­ská Sor­bus slo­ve­ni­ca, jara­bi­na Kme­ťo­va Sor­bus kme­tia­na, klin­ček Lum­nit­ze­rov Diant­hus lum­nit­ze­ri, senov­ka tesál­ska Tri­go­nel­la mons­pe­lia­ca, kavy­le (Sti­pa spp.). Via­ce­ré orchi­de­je ako hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holo­se­ri­ca ssp. Holu­by­ana, hmy­zov­ník vče­lo­vi­tý Oph­rys api­fe­ra, kruš­tík Epi­pac­tis muel­le­ri, E. pla­cen­ti­na, E. hel­le­bo­ri­ne (pies​ta​ny​.sk). Hrad­ný vrch so svo­jim najb­liž­ším oko­lím je od roku 1964 prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (Hanuš).


Cast­le Hill was inha­bi­ted in pre­his­to­ric times, as evi­den­ced by archa­e­olo­gi­cal finds. It is very like­ly that the­re was a hill­fort here (Vla­di­mír Ammer: Čach­ti­ce, Pub­lis­hing Cen­ter of ZsK­NV at the Regi­onal Peda­go­gi­cal Ins­ti­tu­te in Bra­ti­sla­va). Pro­bab­ly in the 8th-​9th cen­tu­ries (Hanuš). His­to­ri­cal­ly, the cast­le had vari­ous names, such as Chek­che, Cheh­te, Csej­te. It is loca­ted bet­we­en the vil­la­ges of Čach­ti­ce and Viš­ňo­vé in the Čach­ti­ce Karst at an alti­tu­de of 375 meters (hra​dy​-zamky​.org).

Čach­ti­ce Cast­le is men­ti­oned in 1276. It was pro­bab­ly built after 1260 and is att­ri­bu­ted to Kazi­mír from the Hunt-​Poznanovci fami­ly (Infor­ma­ti­on board). It was estab­lis­hed as an impor­tant for­tress for­ming part of the defen­se of the wes­tern bor­der of Hun­ga­ry (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). It belo­n­ged to the first cast­les that secu­red this bor­der (Wiki​pe​dia​.sk). In its his­to­ry, it was one of the few that resis­ted the armies of Pře­mysl Ota­kar II (Infor­ma­ti­on board), who, howe­ver, seve­re­ly dama­ged it in 1273 (Hanuš). It was defen­ded by Kazi­mí­r’s sons Peter and Pon­grác (Wiki​pe​dia​.sk). The cast­le is kno­wn main­ly due to Eli­za­beth Bát­ho­ry. In 1392, Sti­bor from Sti­bo­ri­ce acqu­ired the cast­le from King Sigis­mund. After 1434, the king dona­ted the cast­le to the Orság fami­ly, who owned it until 1567. From them, the cast­le pas­sed into the hands of Ursu­la Kani­ža­jo­vá, the widow of Tomáš Nádaš­dy. From her, the esta­te was acqu­ired by Fran­ti­šek Nádaš­dy, the hus­band of Eli­za­beth Bát­ho­ry. In 1708, it was conqu­e­red and bur­ned by the for­ces of Fran­cis II Rákóc­zi. Later, in the 18th cen­tu­ry, it ser­ved as a pri­son. Sin­ce then, the cast­le has fal­len into ruin. The cast­le is part of the Čach­tic­ký Cast­le Hill pro­tec­ted natu­re reser­ve (Infor­ma­ti­on board). It has never ser­ved as a repre­sen­ta­ti­ve resi­den­ce for its owners; it was alwa­ys built and main­tai­ned as a mili­ta­ry for­tress. The owners of the cast­le built the­ir resi­den­ces in the vil­la­ge (Hanuš).

Among the oldest parts of the cast­le, the rem­nants of a five-​lobed tower with a domi­nant sout­hwest wall, rea­ching a height of about 15 meters, are pre­ser­ved. In 1992, sta­tic secu­ring of the most endan­ge­red parts was car­ried out. At the begin­ning of the 21st cen­tu­ry, the arch of the gate of the second bai­ley was bric­ked up. Later acti­vi­ties inc­lu­ded the remo­val of over­gro­wn tre­es, secu­ri­ty, and con­ser­va­ti­on work, at least until 2010 (Aleš Hoferek).

Čach­tic­ký Cast­le Hill is a sig­ni­fi­cant site for ther­mop­hi­lic limes­to­ne flo­ra. The Slo­vak rowan Sor­bus slo­ve­ni­ca, Kme­ť’s rowan Sor­bus kme­tia­na, Lum­nit­ze­r’s car­na­ti­on Diant­hus lum­nit­ze­ri, clo­ver Tri­go­nel­la mons­pe­lia­ca, and feat­her grass (Sti­pa spp.) grow here. Seve­ral orchids, such as Holu­by­’s Oph­rys holo­se­ri­ca ssp. Holu­by­ana, bee orchid Oph­rys api­fe­ra, hel­le­bo­ri­ne Epi­pac­tis muel­le­ri, E. pla­cen­ti­na, E. hel­le­bo­ri­ne, thri­ve in the area (pies​ta​ny​.sk). The Cast­le Hill and its imme­dia­te sur­roun­dings have been a natu­re reser­ve sin­ce 1964 (Hanuš).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 7232

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie Hrad Tema­tín”Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jusCica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.

Odka­zy:

Video­záz­na­my:

Use Facebook to Comment on this Post