Krajina, Česko, Južná Morava, Ľudská príroda, Mestá, Moravské, Organizmy, Parky, Príroda, Rastliny, Záhrady, Zahraničie

Buchlovice

Hits: 34

Buch­lo­vi­ce je mes­teč­ko nachá­dza­jú­ce sa v okre­se Uher­ské Hra­diš­tě. Rozp­res­tie­ra na pome­dzí poho­ria Chři­by a Kyjov­ských vrchov. Žije tu 2 420 oby­va­te­ľov na plo­che 31,96 km². Prvá písom­ná zmien­ka o Buch­lo­vi­ciach pochá­dza z lis­ti­ny krá­ľa Pře­mys­la Ota­ka­ra I. z roku 1207. V roku 1540 sa Buch­lo­vi­ce sta­li majet­kom pánov zo Žero­tí­na a boli pri­po­je­né k pan­stvu hra­du Buch­lov. V roku 1805 pový­šil cisár Fran­ti­šek II. obec na mes­teč­ko. Hrad Buch­lov sa nachá­dza na rov­no­men­nom vrchu nad mes­teč­kom. Bol zalo­že­ný v prvej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia a postup­ne bol roz­ši­ro­va­ný až do 18. sto­ro­čia. V are­áli hra­du sa nachá­dza aj kapl­n­ka svä­tej Bar­bo­ry, situ­ova­ná na sused­nom vrchu Mod­la, posta­ve­ná v rano­ba­ro­ko­vom štý­le v rokoch 1672 – 1673. Zámok Buch­lo­vi­ce sa nachá­dza v cen­tre mes­teč­ka. Bol posta­ve­ný na začiat­ku 18. sto­ro­čia v baro­ko­vom štý­le pod­ľa vzo­ru talian­skych vidiec­kych víl. Obklo­pu­je ho roz­siah­ly park a záh­ra­dy, kto­ré pat­ria medzi naj­cen­nej­šie svoj­ho dru­hu v Čes­kej repub­li­ke. Zámok je tiež vo vlast­níc­tve štá­tu a ponú­ka pre­hliad­ky pre verej­nosť (en​.wiki​pe​dia​.org).

Medzi ďal­šie význam­né stav­by pat­rí kos­tol svä­té­ho Mar­ti­na, rano­ba­ro­ko­vá budo­va zo 17. sto­ro­čia, kto­rá bola upra­ve­ná na začiat­ku 20. sto­ro­čia. Buch­lo­vi­ce sú zná­me aj svo­ji­mi kul­túr­ny­mi podu­ja­tia­mi, kto­ré pri­ťa­hu­jú náv­štev­ní­kov z blíz­ka i ďale­ka. Medzi naj­zná­mej­šie pat­rí kaž­do­roč­ný fes­ti­val kve­tov, kto­rý sa koná v pries­to­roch zámoc­ké­ho par­ku a ponú­ka náv­štev­ní­kom mož­nosť obdi­vo­vať roz­ma­ni­té kve­ti­no­vé aranž­má­ny a záh­rad­nú archi­tek­tú­ru (en​.wiki​pe​dia​.org). Počas veľ­ko­noč­ných sviat­kov sa v zám­ku Buch­lo­vi­ce koná výsta­va tuli­pá­nov s náz­vom Tuli­po­má­nia. Náv­štev­ní­ci môžu obdi­vo­vať pri­bliž­ne 50 dru­hov reza­ných tuli­pá­nov v rôz­nych aranž­má­noch a väz­bách, dopl­ne­ných o ďal­šie jar­né kve­ty. Výsta­va pre­bie­ha v pries­to­roch zám­ku (kudyz​nu​dy​.cz). V obdo­bí od júna do sep­tem­bra sa v zám­ku pra­vi­del­ne koná výsta­va fuch­sií a iných bal­kó­no­vých a črep­ní­ko­vých rast­lín (buch​lo​vi​ce​.cz). V let­ných mesia­coch, zvy­čaj­ne začiat­kom júla, sa v zám­ku Buch­lo­vi­ce koná výsta­va aranž­má­nov z ruží (rlax​.cz).

Zámok Buch­lo­vi­ce je pova­žo­va­ný za jeden z naj­výz­nam­nej­ších baro­ko­vých šľach­tic­kých sídel v Čes­kej repub­li­ke. Jeho archi­tek­tú­ra, roz­siah­le zbier­ky a význam­ní maji­te­lia mu zabez­pe­či­li mies­to medzi naj­cen­nej­ší­mi his­to­ric­ký­mi pamiat­ka­mi kra­ji­ny (zamek​-buch​lo​vi​ce​.cz). Zámok Buch­lo­vi­ce bol posta­ve­ný v štý­le talian­skej baro­ko­vej vily pod­ľa návrhu archi­tek­ta Dome­ni­ca Mar­ti­nel­li­ho. Výstav­ba pre­bie­ha­la medzi rok­mi 17071738. V roku 1800 sa zámok stal majet­kom rodu Berch­tol­dov­cov, kto­rí ho vlast­ni­li až do roku 1945, keď bol zná­rod­ne­ný a sprí­stup­ne­ný verej­nos­ti. Zámoc­ký kom­plex pozos­tá­va z dvoch budov: Dol­né­ho zám­ku, kto­rý slú­žil na repre­zen­tač­né úče­ly, a Hor­né­ho zám­ku s hos­po­dár­skou fun­kci­ou. Oko­lo zám­ku bol vytvo­re­ný park v talian­skom štý­le, kto­rý bol v prvej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia roz­ší­re­ný a upra­ve­ný v anglic­kom štý­le (en​.wiki​pe​dia​.org).


Buch­lo­vi­ce is a small town loca­ted in the Uher­ské Hra­diš­tě dis­trict. It is situ­ated on the bor­der of the Chři­by Moun­tains and the Kyjov Hills. The town has a popu­la­ti­on of 2,420 and covers an area of 31.96 km². The first writ­ten men­ti­on of Buch­lo­vi­ce dates back to a char­ter issu­ed by King Pře­mysl Ota­kar I in 1207. In 1540, Buch­lo­vi­ce beca­me the pro­per­ty of the Lords of Žero­tín and was incor­po­ra­ted into the esta­te of Buch­lov Cast­le. In 1805, Empe­ror Fran­cis II gran­ted the sett­le­ment town sta­tus. Buch­lov Cast­le is loca­ted on a hill of the same name abo­ve the town. It was foun­ded in the first half of the 13th cen­tu­ry and was gra­du­al­ly expan­ded until the 18th cen­tu­ry. The cast­le grounds also inc­lu­de the Cha­pel of St. Bar­ba­ra, situ­ated on the neigh­bo­ring Mod­la Hill, built in the ear­ly Baro­que sty­le bet­we­en 1672 and 1673.

Buch­lo­vi­ce Cast­le is loca­ted in the cen­ter of the town. It was built at the begin­ning of the 18th cen­tu­ry in the Baro­que sty­le, mode­led after Ita­lian coun­try vil­las. It is sur­roun­ded by an exten­si­ve park and gar­dens, which are among the most valu­ab­le of the­ir kind in the Czech Repub­lic. The cast­le is also state-​owned and offers pub­lic tours (en​.wiki​pe​dia​.org). Other sig­ni­fi­cant buil­dings inc­lu­de the Church of St. Mar­tin, an ear­ly Baro­que struc­tu­re from the 17th cen­tu­ry, which was modi­fied at the begin­ning of the 20th cen­tu­ry. Buch­lo­vi­ce is also kno­wn for its cul­tu­ral events, which att­ract visi­tors from near and far. One of the most famous is the annu­al flo­wer fes­ti­val, held in the cast­le park, offe­ring visi­tors the oppor­tu­ni­ty to admi­re vari­ous flo­ral arran­ge­ments and gar­den archi­tec­tu­re (en​.wiki​pe​dia​.org). During the Eas­ter holi­da­ys, Buch­lo­vi­ce Cast­le hosts a tulip exhi­bi­ti­on cal­led Tuli­po­ma­nia. Visi­tors can admi­re around 50 varie­ties of cut tulips in vari­ous arran­ge­ments and com­po­si­ti­ons, com­ple­men­ted by other spring flo­wers. The exhi­bi­ti­on takes pla­ce insi­de the cast­le (kudyz​nu​dy​.cz). From June to Sep­tem­ber, the cast­le regu­lar­ly hosts an exhi­bi­ti­on of fuch­sias and other bal­co­ny and potted plants (buch​lo​vi​ce​.cz). In the sum­mer months, usu­al­ly at the begin­ning of July, the cast­le holds an exhi­bi­ti­on of rose arran­ge­ments (rlax​.cz). 

Buch­lo­vi­ce Cast­le is con­si­de­red one of the most impor­tant Baro­que nob­le resi­den­ces in the Czech Repub­lic. Its archi­tec­tu­re, exten­si­ve col­lec­ti­ons, and notab­le owners have secu­red its pla­ce among the coun­try­’s most valu­ab­le his­to­ri­cal monu­ments (zamek​-buch​lo​vi​ce​.cz). Buch­lo­vi­ce Cast­le was built in the sty­le of an Ita­lian Baro­que vil­la based on the design of archi­tect Dome­ni­co Mar­ti­nel­li. Cons­truc­ti­on took pla­ce bet­we­en 1707 and 1738. In 1800, the cast­le beca­me the pro­per­ty of the Berch­told fami­ly, who owned it until 1945, when it was nati­ona­li­zed and ope­ned to the pub­lic. The cast­le com­plex con­sists of two buil­dings: the Lower Cast­le, which ser­ved a repre­sen­ta­ti­ve pur­po­se, and the Upper Cast­le, which had an eco­no­mic func­ti­on. Around the cast­le, a park was cre­a­ted in the Ita­lian sty­le, which was expan­ded and adap­ted in the first half of the 19th cen­tu­ry into an English-​style park (en​.wiki​pe​dia​.org).


Buch­lo­vi­ce je měs­teč­ko nachá­ze­jí­cí se v okre­se Uher­ské Hra­diš­tě. Rozk­lá­dá se na pome­zí poho­ří Chři­by a Kyjov­ských vrchů. Žije zde 2 420 oby­va­tel na plo­še 31,96 km². Prv­ní písem­ná zmín­ka o Buch­lo­vi­cích pochá­zí z lis­ti­ny krá­le Pře­mys­la Ota­ka­ra I. z roku 1207. V roce 1540 se Buch­lo­vi­ce sta­ly majet­kem pánů ze Žero­tí­na a byly při­po­je­ny k pan­ství hra­du Buch­lov. V roce 1805 pový­šil císař Fran­ti­šek II. obec na měs­teč­ko. Hrad Buch­lov se nachá­zí na stej­noj­men­ném vrchu nad měs­teč­kem. Byl zalo­žen v prv­ní polo­vi­ně 13. sto­le­tí a postup­ně byl roz­ši­řo­ván až do 18. sto­le­tí. V are­álu hra­du se nachá­zí také kap­le sva­té Bar­bo­ry, situ­ova­ná na sou­sed­ním vrchu Mod­la, posta­ve­ná v raně barok­ním sty­lu v letech 1672 – 1673. Zámek Buch­lo­vi­ce se nachá­zí v cen­tru měs­teč­ka. Byl posta­ven na začát­ku 18. sto­le­tí v barok­ním sty­lu pod­le vzo­ru ital­ských ven­kov­ských vil. Obklo­pu­je ho roz­sáh­lý park a zahra­dy, kte­ré patří mezi nej­cen­něj­ší své­ho dru­hu v Čes­ké repub­li­ce. Zámek je také ve vlast­nic­tví stá­tu a nabí­zí proh­líd­ky pro veřej­nost (en​.wiki​pe​dia​.org). Mezi dal­ší význam­né stav­by patří kos­tel sva­té­ho Mar­ti­na, raně barok­ní budo­va ze 17. sto­le­tí, kte­rá byla upra­ve­na na začát­ku 20. sto­le­tí. Buch­lo­vi­ce jsou zná­mé také svý­mi kul­tur­ní­mi akce­mi, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z blíz­ka i dale­ka. Mezi nej­zná­měj­ší patří kaž­do­roč­ní fes­ti­val květin, kte­rý se koná v pros­to­rách zámec­ké­ho par­ku a nabí­zí návš­těv­ní­kům mož­nost obdi­vo­vat roz­ma­ni­té květi­no­vé aranž­má a zahrad­ní archi­tek­tu­ru (en​.wiki​pe​dia​.org). 

Během veli­ko­noč­ních svát­ků se na zám­ku Buch­lo­vi­ce koná výsta­va tuli­pá­nů s náz­vem Tuli­po­má­nie. Návš­těv­ní­ci mohou obdi­vo­vat přib­liž­ně 50 dru­hů řeza­ných tuli­pá­nů v růz­ných aranž­má a vaz­bách, dopl­něných o dal­ší jar­ní květi­ny. Výsta­va pro­bí­há v pros­to­rách zám­ku (kudyz​nu​dy​.cz). V obdo­bí od červ­na do září se na zám­ku pra­vi­del­ně koná výsta­va fuch­sií a dal­ších bal­ko­no­vých a květi­ná­čo­vých rost­lin (buch​lo​vi​ce​.cz). V let­ních měsí­cích, obvyk­le začát­kem čer­ven­ce, se na zám­ku Buch­lo­vi­ce koná výsta­va aranž­má z růží (rlax​.cz). Zámek Buch­lo­vi­ce je pova­žo­ván za jed­no z nej­výz­nam­něj­ších barok­ních šlech­tic­kých sídel v Čes­ké repub­li­ce. Jeho archi­tek­tu­ra, roz­sáh­lé sbír­ky a význam­ní maji­te­lé mu zajis­ti­li mís­to mezi nej­cen­něj­ší­mi his­to­ric­ký­mi památ­ka­mi země (zamek​-buch​lo​vi​ce​.cz). Zámek Buch­lo­vi­ce byl posta­ven ve sty­lu ital­ské barok­ní vily pod­le návrhu archi­tek­ta Dome­ni­ca Mar­ti­nel­li­ho. Výstav­ba pro­bí­ha­la mezi lety 17071738. V roce 1800 se zámek stal majet­kem rodu Berch­tol­dů, kte­ří ho vlast­ni­li až do roku 1945, kdy byl zná­rod­něn a zpří­stup­něn veřej­nos­ti. Zámec­ký kom­plex se sklá­dá ze dvou budov: Dol­ní­ho zám­ku, kte­rý slou­žil k repre­zen­tač­ním úče­lům, a Hor­ní­ho zám­ku s hos­po­dá­řs­kou fun­kcí. Kolem zám­ku byl vytvo­řen park v ital­ském sty­lu, kte­rý byl v prv­ní polo­vi­ně 19. sto­le­tí roz­ší­řen a upra­ven v anglic­kém sty­lu (en​.wiki​pe​dia​.org).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Blansko – brána Moravského krasu

Hits: 65

Blan­sko je okres­né mes­to v Juho­mo­rav­skom kra­ji v Čes­kej repub­li­ke, ležia­ce pri­bliž­ne 19 km sever­ne od Brna, v údo­lí rie­ky Svi­ta­vy (Wiki­pe­dia). Blan­sko sa nachá­dza v Dra­han­skej vrcho­vi­ne. Východ­ná časť úze­mia mes­ta leží v Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Morav­ský kras (Wiki­pe­dia). K 1. janu­áru 2024 malo mes­to pri­bliž­ne 20 185 oby­va­te­ľov (blan​sko​.cz).

Mes­to je čas­to ozna­čo­va­né ako Brá­na Morav­ské­ho kra­su” vďa­ka svo­jej polo­he v blíz­kos­ti uni­kát­nych kra­so­vých javov, ako sú prie­pasť Maco­cha a jas­ky­ne Pun­kva (Blan­sko). Prvá písom­ná zmien­ka o Blan­sku pochá­dza z roku 1136, keď bolo pred­me­tom spo­ru medzi olo­mouc­kým bis­ku­pom Jin­dři­chom Zdí­kom a knie­ža­ťom Vra­ti­sla­vom z Brna o prá­vo posta­viť kos­tol v obci . Pôvod­ná osa­da sa nachá­dza­la na pra­vom bre­hu Svi­ta­vy, dnes zná­ma ako Sta­ré Blan­sko. Kon­com 14. sto­ro­čia zača­la na ľavom bre­hu rie­ky vzni­kať nová osa­da, Nové Blan­sko, kto­rá sa neskôr sta­la jad­rom moder­né­ho mes­ta. Obe čas­ti sa admi­ni­stra­tív­ne a eko­no­mic­ky zlú­či­li v roku 1526. V 16. sto­ro­čí, počas vlá­dy rodu Žal­kov­ských zo Žal­ko­vic, bolo Blan­sko pový­še­né na trho­vé mes­teč­ko a gotic­ká pev­nosť bola pre­sta­va­ná na rene­sanč­ný zámok. V roku 1698 zís­ka­la pan­stvo rodi­na Gell­hor­nov­cov, kto­rá tu zalo­ži­la prvú hutu a žele­zia­reň. V roku 1766 Blan­sko odkú­pil rod Salm-​Reifferscheidt, kto­rý ho vlast­nil až do roku 1945. V prvej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia žele­ziar­ne pros­pe­ro­va­li a doš­lo k roz­vo­ju výro­by ume­lec­kej lia­ti­ny. V roku 1849 bola otvo­re­ná želez­nič­ná trať z Brna do Čes­kej Tře­bo­vej, čo pris­pe­lo k ďal­šie­mu roz­vo­ju mes­ta. V roku 1905 ude­lil Fran­ti­šek Jozef I. Blan­sku šta­tút mes­ta (blan​sko​.cz). 

Medzi význam­né pamiat­ky v Blan­sku pat­rí zámok Blan­sko, kto­rý bol pôvod­ne gotic­kou pev­nos­ťou a neskôr pre­sta­va­ný na rene­sanč­ný zámok. V súčas­nos­ti slú­ži ako múze­um s expo­zí­ci­ou ume­lec­kej lia­ti­ny. Ďal­šou zau­jí­ma­vos­ťou je dre­ve­ný kos­to­lík svä­tej Paras­kie­vy, pre­ne­se­ný sem z Pod­kar­pat­skej Rusi v roku 1936 (blan​sko​.cz). Kon­krét­nym jeho domo­von bolo Niž­né Seliš­te. Pre­ne­se­nie ho zachrá­ni­lo pred istou ska­zou (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kos­tol svä­té­ho Mar­ti­na ponú­ka mož­nosť výstu­pu na vežu s vyhliad­kou na celé mes­to a oko­lie (blan​sko​.cz). Blan­sko je výcho­dis­ko­vým bodom pre náv­šte­vy Morav­ské­ho kra­su, kto­rý ponú­ka množ­stvo turis­tic­kých a cyk­lis­tic­kých trás. Mes­to dis­po­nu­je kva­lit­nou špor­to­vou infra­štruk­tú­rou, vrá­ta­ne kry­té­ho a von­kaj­šie­ho pla­vec­ké­ho bazé­na, zim­né­ho šta­di­ó­na, teni­so­vých a volej­ba­lo­vých kur­tov či bowlin­go­vej haly. Blan­sko je zná­me svo­jou prie­my­sel­nou tra­dí­ci­ou, naj­mä v oblas­ti stro­jár­stva a hut­níc­tva (Bla­nen­sko). Tech­nic­ká pamiat­ka Kla­mo­va huť sa nachá­dza na úzkom ostro­ve medzi kory­tom rie­ky Svi­ta­va a ume­lým násy­pom pri želez­nič­nej tra­ti Brno – Čes­ká Tře­bo­vá. Zacho­va­la sa prí­zem­ný objekt bez vyso­kej pece, pred­sta­vu­je typic­kú prie­my­sel­nú archi­tek­tú­ru polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Huta Pau­lin­ka pat­ri­la medzi tzv. sal­mov­ské žele­ziar­ne, od kon­ca 19. sto­ro­čia fun­go­va­la ako zlie­va­reň. Pome­no­va­nie zís­ka­la pod­ľa man­žel­ky maji­te­ľa pan­stva K. J. Sal­ma, kňaž­nej Pau­li­ny z Auer­sper­gu (Infor­mač­ná tabuľa).

V Blan­sku je pre­zen­to­va­ná tzv. Sta­ni­ca Európ­ske ces­ty žele­za. Pro­jekt Ces­ta žele­za Morav­ským kra­som je súčas­ťou európ­ske­ho pro­jek­tu. Záme­rom je pro­pa­go­vať dôle­ži­té loka­li­ty európ­ske­ho žele­ziar­stva v minu­los­ti. V Blan­sku sa začiat­ky sys­te­ma­tic­ké­ho záuj­mu hut­níc­tva datu­jú od kon­ca 8. sto­ro­čia. Do rudo­nos­nej stred­nej čas­ti Morav­ské­ho kra­su vstú­pi­li pros­pek­to­ri, baní­ci, hut­ní­ci, ková­či, uhlia­ri (Infor­mač­ná tabuľa).


Blan­sko is a dis­trict town in the South Mora­vian Regi­on of the Czech Repub­lic, loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 19 km north of Brno, in the val­ley of the Svi­ta­va River (Wiki­pe­dia). Blan­sko is situ­ated in the Dra­han­ská High­lands. The eas­tern part of the town’s ter­ri­to­ry lies wit­hin the Mora­vian Karst Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area (Wiki­pe­dia). As of Janu­ary 1, 2024, the town had app­ro­xi­ma­te­ly 20,185 inha­bi­tants (blan​sko​.cz).

The town is often refer­red to as the Gate­way to the Mora­vian Karst” due to its pro­xi­mi­ty to uni­que karst phe­no­me­na, such as the Maco­cha Abyss and the Pun­kva Caves (Blan­sko). The first writ­ten men­ti­on of Blan­sko dates back to 1136 when it was the sub­ject of a dis­pu­te bet­we­en Olo­mouc Bis­hop Jin­dřich Zdík and Prin­ce Vra­ti­slav of Brno over the right to build a church in the vil­la­ge. The ori­gi­nal sett­le­ment was loca­ted on the right bank of the Svi­ta­va River, now kno­wn as Old Blan­sko. By the late 14th cen­tu­ry, a new sett­le­ment, New Blan­sko, began to emer­ge on the left bank of the river, later beco­ming the core of the modern town. The two parts were admi­ni­stra­ti­ve­ly and eco­no­mi­cal­ly uni­ted in 1526. In the 16th cen­tu­ry, under the rule of the Žal­kov­ský fami­ly of Žal­ko­vi­ce, Blan­sko was ele­va­ted to a mar­ket town, and the Got­hic for­tress was rebu­ilt into a Renais­san­ce cha­te­au. In 1698, the esta­te was acqu­ired by the Gell­horn fami­ly, who estab­lis­hed the first foun­dry and iron­works here. In 1766, Blan­sko was pur­cha­sed by the Salm-​Reifferscheidt fami­ly, who owned it until 1945. In the first half of the 19th cen­tu­ry, the iron­works pros­pe­red, and the pro­duc­ti­on of artis­tic cast iron flou­ris­hed. In 1849, the rai­lway line from Brno to Čes­ká Tře­bo­vá was ope­ned, con­tri­bu­ting to the town’s furt­her deve­lop­ment. In 1905, Empe­ror Franz Joseph I gran­ted Blan­sko town sta­tus (blan​sko​.cz).

Notab­le land­marks in Blan­sko inc­lu­de the Blan­sko Cha­te­au, ori­gi­nal­ly a Got­hic for­tress later rebu­ilt into a Renais­san­ce cha­te­au. It now ser­ves as a muse­um fea­tu­ring an exhi­bi­ti­on of artis­tic cast iron. Anot­her att­rac­ti­on is the wooden Church of St. Paras­che­va, relo­ca­ted here from Sub­car­pat­hian Rut­he­nia in 1936 (blan​sko​.cz). Its ori­gi­nal home was Niž­né Seliš­te, and the relo­ca­ti­on saved it from ine­vi­tab­le decay (infor­ma­ti­on board). The Church of St. Mar­tin offers visi­tors the oppor­tu­ni­ty to climb its tower for vie­ws of the town and sur­roun­ding area (blan​sko​.cz). Blan­sko ser­ves as a star­ting point for visits to the Mora­vian Karst, which offers nume­rous hiking and cyc­ling trails. The town has excel­lent sports faci­li­ties, inc­lu­ding indo­or and out­do­or swim­ming pools, an ice rink, ten­nis and vol­le­y­ball courts, and a bowling hall. Blan­sko is kno­wn for its indus­trial tra­di­ti­on, par­ti­cu­lar­ly in engi­ne­e­ring and metal­lur­gy (Bla­nen­sko).

The Klam Iron­works is an indus­trial monu­ment loca­ted on a nar­row island bet­we­en the Svi­ta­va River and an arti­fi­cial embank­ment near the Brno-​Česká Tře­bo­vá rai­lway line. The pre­ser­ved ground-​level struc­tu­re, wit­hout a blast fur­na­ce, repre­sents typi­cal 19th-​century indus­trial archi­tec­tu­re. The Pau­lin­ka Iron­works was part of the so-​called Salm iron­works and func­ti­oned as a foun­dry from the late 19th cen­tu­ry. It was named after Prin­cess Pau­li­na of Auer­sperg, the wife of the esta­te owner K. J. Salm (infor­ma­ti­on board).

Blan­sko also fea­tu­res the Sta­ti­on of the Euro­pe­an Iron Rou­te.” The pro­ject Iron Rou­te through the Mora­vian Karst” is part of a Euro­pe­an ini­tia­ti­ve aiming to pro­mo­te sig­ni­fi­cant his­to­ri­cal iron­wor­king sites. In Blan­sko, the sys­te­ma­tic inte­rest in metal­lur­gy dates back to the late 8th cen­tu­ry, when pros­pec­tors, miners, metal­lur­gists, blacks­miths, and char­co­al bur­ners ente­red the ore-​rich cen­tral part of the Mora­vian Karst (infor­ma­ti­on board).


Blan­sko je okres­ní měs­to v Jiho­mo­rav­ském kra­ji v Čes­ké repub­li­ce, leží­cí přib­liž­ně 19 km sever­ně od Brna, v údo­lí řeky Svi­ta­vy (Wiki­pe­dia). Blan­sko se nachá­zí v Dra­han­ské vrcho­vi­ně. Východ­ní část úze­mí měs­ta leží v Chrá­něné kra­jin­né oblas­ti Morav­ský kras (Wiki­pe­dia). K 1. led­nu 2024 mělo měs­to přib­liž­ně 20 185 oby­va­tel (blan​sko​.cz).

Měs­to je čas­to ozna­čo­vá­no jako Brá­na Morav­ské­ho kra­su” díky své polo­ze v blíz­kos­ti uni­kát­ních kra­so­vých jevů, jako jsou pro­past Maco­cha a Pun­kev­ní jes­ky­ně (Blan­sko). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Blan­sku pochá­zí z roku 1136, kdy bylo před­mětem spo­ru mezi olo­mouc­kým bis­ku­pem Jin­dři­chem Zdí­kem a kní­že­tem Vra­ti­sla­vem z Brna o prá­vo posta­vit kos­tel v obci. Původ­ní osa­da se nachá­ze­la na pra­vém bře­hu Svi­ta­vy, dnes zná­má jako Sta­ré Blan­sko. Kon­cem 14. sto­le­tí zača­la na levém bře­hu řeky vzni­kat nová osa­da, Nové Blan­sko, kte­rá se později sta­la jád­rem moder­ní­ho měs­ta. Obě čás­ti byly admi­ni­stra­tiv­ně a eko­no­mic­ky slou­če­ny v roce 1526. V 16. sto­le­tí, za vlá­dy rodu Žal­kov­ských ze Žal­ko­vic, bylo Blan­sko pový­še­no na trho­vé měs­teč­ko a gotic­ká tvrz byla pře­sta­věna na rene­sanč­ní zámek. V roce 1698 zís­ka­la pan­ství rodi­na Gell­hor­nů, kte­rá zde zalo­ži­la prv­ní huť a žele­zár­nu. V roce 1766 Blan­sko odkou­pil rod Salm-​Reifferscheidt, kte­rý ho vlast­nil až do roku 1945. V prv­ní polo­vi­ně 19. sto­le­tí žele­zár­ny pros­pe­ro­va­ly a roz­vi­nu­la se výro­ba umělec­ké liti­ny. V roce 1849 byla ote­vře­na želez­nič­ní trať z Brna do Čes­ké Tře­bo­vé, což přis­pělo k dal­ší­mu roz­vo­ji měs­ta. V roce 1905 udělil Fran­ti­šek Josef I. Blan­sku sta­tut měs­ta (blan​sko​.cz).

K význam­ným památ­kám Blan­ska patří zámek Blan­sko, původ­ně gotic­ká tvrz pře­sta­věná na rene­sanč­ní zámek, dnes slou­ží­cí jako muze­um s expo­zi­cí umělec­ké liti­ny. Dal­ší zají­ma­vos­tí je dře­věný kos­te­lík sva­té Paras­ki­vy, pře­ne­se­ný sem z Pod­kar­pat­ské Rusi v roce 1936 (blan​sko​.cz). Jeho původ­ním domo­vem bylo Niž­né Seliš­tě a pře­ne­se­ní ho zachrá­ni­lo před jis­tou zká­zou (infor­mač­ní tabu­le). Kos­tel sva­té­ho Mar­ti­na nabí­zí mož­nost výstu­pu na věž s vyhlíd­kou na celé měs­to a oko­lí (blan​sko​.cz). Blan­sko je výcho­zím bodem pro návš­těvy Morav­ské­ho kra­su, kte­rý nabí­zí množ­ství turis­tic­kých a cyk­lis­tic­kých tras. Měs­to dis­po­nu­je kva­lit­ní spor­tov­ní infras­truk­tu­rou, včet­ně kry­té­ho a ven­kov­ní­ho bazé­nu, zim­ní­ho sta­di­onu, teni­so­vých a volej­ba­lo­vých kur­tů nebo bowlin­go­vé haly. Blan­sko je zná­mé svou průmys­lo­vou tra­di­cí, zej­mé­na v oblas­ti stro­jí­ren­ství a hut­nic­tví (Bla­nen­sko).

Tech­nic­ká památ­ka Kla­mo­va huť se nachá­zí na úzkém ostro­vě mezi kory­tem řeky Svi­ta­vy a umělým náspem při želez­nič­ní tra­ti Brno – Čes­ká Tře­bo­vá. Docho­val se pří­zem­ní objekt bez vyso­ké pece, před­sta­vu­jí­cí typic­kou průmys­lo­vou archi­tek­tu­ru polo­vi­ny 19. sto­le­tí. Huť Pau­lin­ka patři­la mezi tzv. sal­mov­ské žele­zár­ny a od kon­ce 19. sto­le­tí fun­go­va­la jako slé­vár­na. Jmé­no zís­ka­la pod­le man­žel­ky maji­te­le pan­ství K. J. Sal­ma, kněž­ny Pau­li­ny z Auer­sper­gu (Infor­mač­ní tabule).

V Blan­sku je pre­zen­to­vá­na tzv. Sta­ni­ce Evrop­ské ces­ty žele­za. Pro­jekt Ces­ta žele­za Morav­ským kra­sem je sou­čás­tí evrop­ské­ho pro­jek­tu. Cílem je pro­pa­go­vat důle­ži­té loka­li­ty evrop­ské­ho hut­nic­tví v minu­los­ti. V Blan­sku se počát­ky sys­te­ma­tic­ké­ho záj­mu o hut­nic­tví datu­jí od kon­ce 8. sto­le­tí, kdy do rudo­nos­né střed­ní čás­ti Morav­ské­ho kra­su vstou­pi­li pros­pek­to­ři, hor­ní­ci, hut­ní­ci, ková­ři a uhlí­ři (Infor­mač­ní tabule).


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Slavonice – renesančná perla

Hits: 47

Sla­vo­ni­ce sú malé his­to­ric­ké mes­to nachá­dza­jú­ce sa na juho­zá­pad­nej Mora­ve, v blíz­kos­ti hra­níc s Rakús­kom. sú naj­zá­pad­nej­ším mes­tom Mora­vy. S počtom oby­va­te­ľov pri­bliž­ne 2 300 sa mes­to pýši zacho­va­lým rene­sanč­ným cen­trom, kto­ré je chrá­ne­né ako mest­ská pamiat­ko­vá rezer­vá­cia. Vďa­ka svo­jej jedi­neč­nej archi­tek­tú­re sú Sla­vo­ni­ce čas­to nazý­va­né malá Telč” ale­bo per­la zápa­do­mo­rav­skej rene­san­cie”. Prvá písom­ná zmien­ka o Sla­vo­ni­ciach pochá­dza z roku 1260. Pôvod­ne stráž­na osa­da, zalo­že­ná v 12. sto­ro­čí na stre­do­ve­kej kra­jin­skej ces­te spá­ja­jú­cej Pra­hu s Vied­ňou, pat­ri­la do majet­ku pánov z Hrad­ca. V 14. sto­ro­čí sa osa­da vďa­ka veľ­ko­le­pej výstav­be pre­me­ni­la na mes­to. Naj­väč­ší roz­kvet zaži­li Sla­vo­ni­ce v 16. sto­ro­čí, keď sa sta­li význam­ným mes­tom na obchod­nej tra­se medzi Pra­hou a Vied­ňou, čo pri­nies­lo mes­tu veľ­ké bohat­stvo a umož­ni­lo výstav­bu nád­her­ných rene­sanč­ných domov. Keď bola tra­sa pre­sme­ro­va­ná, mes­to stra­ti­lo svoj zdroj bohat­stva, čo pris­pe­lo k zacho­va­niu jedi­neč­né­ho súbo­ru rene­sanč­ných domov (Wiki­pe­dia).

Cen­trum Sla­vo­níc je zná­me svo­ji­mi rene­sanč­ný­mi meš­tian­sky­mi doma­mi s boha­to zdo­be­ný­mi štít­mi a sgra­fi­to­vou výzdo­bou, kto­rá zahŕňa zlo­ži­té figu­rál­ne scé­ny. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie, kto­ré­ho veža bola posta­ve­ná v rokoch 1503 – 1549 a dnes slú­ži ako vyhliad­ko­vá veža. Ďal­šou význam­nou stav­bou je kos­tol svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa zo 13. ale­bo 14. sto­ro­čia, kto­rý má fasá­du zdo­be­nú sgra­fi­tom z kon­ca 16. sto­ro­čia a dnes slú­ži na kul­túr­ne úče­ly. Mest­ské opev­ne­nie je čias­toč­ne zacho­va­né, vrá­ta­ne dvoch brán, dvoch bášt a nie­koľ­kých frag­men­tov mest­ských hra­dieb. V 13. sto­ro­čí bol v mes­te vybu­do­va­ný pod­zem­ný sys­tém cho­dieb, kto­rý slú­žil na odvod­ne­nie a obra­nu mes­ta. Dnes je pri­bliž­ne 380 met­rov tých­to tune­lov sprí­stup­ne­ných pre verej­nosť, čo ponú­ka náv­štev­ní­kom jedi­neč­ný pohľad do his­tó­rie mes­ta (Wiki­pe­dia). 

V roku 1953 boli Sla­vo­ni­ce zahr­nu­té do hra­nič­né­ho pás­ma, čo spô­so­bi­lo znač­nú izo­lá­ciu celé­ho úze­mia od ostat­nej civi­li­zá­cie a výraz­ne obme­dzi­lo ces­tov­ný ruch. Až v roku 1960, pri reor­ga­ni­zá­cii okre­sov a kra­jov, bolo zasta­va­né úze­mie mes­ta vyňa­té z hra­nič­né­ho pás­ma a moh­lo začať využí­vať ces­tov­ný ruch. Pozdĺž štát­nej hra­ni­ce bola v rokoch 19361938 vybu­do­va­ná sústa­va pohra­nič­ných pev­nos­tí, kto­ré sa zacho­va­li dodnes a záslu­hou nad­šen­cov sú udr­žia­va­né v dob­rom tech­nic­kom sta­ve a sprí­stup­ne­né verej­nos­ti. Nie­kto­ré z tých­to pev­nos­tí sa nachá­dza­jú pria­mo v intra­vi­lá­ne mes­ta. Sla­vo­ni­ce sú zná­me svo­jím boha­tým kul­túr­nym živo­tom. V mes­te sa pra­vi­del­ne kona­jú rôz­ne fes­ti­va­ly, výsta­vy a kon­cer­ty, kto­ré pri­lá­ka­jú náv­štev­ní­kov z blíz­ka i ďale­ka. V roku 2017 boli Sla­vo­ni­ce vyhlá­se­né za His­to­ric­ké mes­to roka, čo sved­čí o ich význa­me a zacho­va­los­ti kul­túr­ne­ho dedič­stva. Dňa 31. augus­ta 1961 boli Sla­vo­ni­ce vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu. Oko­lie Sla­vo­níc ponú­ka krá­sy prí­rod­né­ho par­ku Čes­ká Kana­da. V blíz­kos­ti sa nachá­dza aj zanik­nu­tá stre­do­ve­ká osa­da Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce is a small his­to­ri­cal town loca­ted in sout­hwes­tern Mora­via, near the Aus­trian bor­der. It is the wes­tern­most town of Mora­via. With a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 2,300, the town boasts a well-​preserved Renais­san­ce cen­ter, pro­tec­ted as an urban con­ser­va­ti­on area. Due to its uni­que archi­tec­tu­re, Sla­vo­ni­ce is often refer­red to as the Litt­le Telč” or the Pearl of Wes­tern Mora­vian Renais­san­ce.” The first writ­ten men­ti­on of Sla­vo­ni­ce dates back to 1260. Ori­gi­nal­ly a guard sett­le­ment foun­ded in the 12th cen­tu­ry on a medie­val tra­de rou­te con­nec­ting Pra­gue with Vien­na, it belo­n­ged to the Lords of Hra­dec. In the 14th cen­tu­ry, the sett­le­ment trans­for­med into a town thanks to sig­ni­fi­cant cons­truc­ti­on efforts. Sla­vo­ni­ce expe­rien­ced its gre­a­test pros­pe­ri­ty in the 16th cen­tu­ry when it beca­me an impor­tant town on the tra­de rou­te bet­we­en Pra­gue and Vien­na, brin­ging gre­at wealth and enab­ling the cons­truc­ti­on of mag­ni­fi­cent Renais­san­ce hou­ses. When the rou­te was redi­rec­ted, the town lost its sour­ce of wealth, which con­tri­bu­ted to the pre­ser­va­ti­on of its uni­que ensem­ble of Renais­san­ce hou­ses (Wiki­pe­dia).

The cen­ter of Sla­vo­ni­ce is reno­wned for its Renais­san­ce burg­her hou­ses with rich­ly deco­ra­ted gab­les and sgraf­fi­to deco­ra­ti­ons, fea­tu­ring intri­ca­te figu­ra­ti­ve sce­nes. Among the most notab­le land­marks is the Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary, who­se tower was built bet­we­en 1503 and 1549 and now ser­ves as a lookout tower. Anot­her sig­ni­fi­cant buil­ding is the Church of St. John the Bap­tist from the 13th or 14th cen­tu­ry, which has a faca­de ador­ned with sgraf­fi­to from the late 16th cen­tu­ry and is now used for cul­tu­ral pur­po­ses. The town for­ti­fi­ca­ti­ons are par­tial­ly pre­ser­ved, inc­lu­ding two gates, two bas­ti­ons, and seve­ral frag­ments of town walls. In the 13th cen­tu­ry, an under­ground sys­tem of cor­ri­dors was built in the town for drai­na­ge and defen­se. Today, about 380 meters of the­se tun­nels are open to the pub­lic, offe­ring visi­tors a uni­que glim­pse into the town’s his­to­ry (Wiki­pe­dia).

In 1953, Sla­vo­ni­ce was inc­lu­ded in the bor­der zone, cau­sing sig­ni­fi­cant iso­la­ti­on of the enti­re area from the rest of civi­li­za­ti­on and seve­re­ly limi­ting tou­rism. Only in 1960, after the reor­ga­ni­za­ti­on of dis­tricts and regi­ons, was the built-​up area of the town exc­lu­ded from the bor­der zone, allo­wing tou­rism to deve­lop. Along the sta­te bor­der, a sys­tem of bor­der for­ti­fi­ca­ti­ons was built bet­we­en 1936 and 1938, which has been pre­ser­ved to this day and is main­tai­ned in good tech­ni­cal con­di­ti­on by ent­hu­siasts, making it acces­sib­le to the pub­lic. Some of the­se for­ti­fi­ca­ti­ons are loca­ted direct­ly wit­hin the town’s intra­vi­la­ne. Sla­vo­ni­ce is kno­wn for its rich cul­tu­ral life, with vari­ous fes­ti­vals, exhi­bi­ti­ons, and con­certs regu­lar­ly held in the town, att­rac­ting visi­tors from near and far. In 2017, Sla­vo­ni­ce was named the His­to­ric Town of the Year, high­ligh­ting its sig­ni­fi­can­ce and the pre­ser­va­ti­on of its cul­tu­ral heri­ta­ge. On August 31, 1961, Sla­vo­ni­ce was dec­la­red an urban con­ser­va­ti­on area. The sur­roun­dings of Sla­vo­ni­ce offer the beau­ty of the Čes­ká Kana­da Natu­re Park. Near­by is also the aban­do­ned medie­val sett­le­ment of Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce ist eine kle­i­ne his­to­ris­che Stadt im Südwes­ten Mäh­rens, nahe der öster­re­i­chis­chen Gren­ze. Sie ist die west­lichs­te Stadt Mäh­rens. Mit etwa 2.300 Ein­woh­nern rühmt sich die Stadt eines gut erhal­te­nen Renais­san­ce­zen­trums, das als städ­tis­ches Denk­mal­re­ser­vat ges­chützt ist. Aufg­rund ihrer ein­zi­gar­ti­gen Archi­tek­tur wird Sla­vo­ni­ce oft als kle­i­nes Telč” oder Per­le der wes­tmäh­ris­chen Renais­san­ce” bez­e­ich­net. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Sla­vo­ni­ce stammt aus dem Jahr 1260. Urs­prün­glich eine Wach­sta­ti­on, geg­rün­det im 12. Jahr­hun­dert an einer mit­te­lal­ter­li­chen Han­delss­tra­ße zwis­chen Prag und Wien, gehör­te sie den Her­ren von Hra­dec. Im 14. Jahr­hun­dert wur­de die Sied­lung durch gro­ßar­ti­ge Bau­vor­ha­ben zur Stadt. Sla­vo­ni­ce erleb­te sei­ne größte Blüte­ze­it im 16. Jahr­hun­dert, als es zu einer wich­ti­gen Stadt an der Han­dels­rou­te zwis­chen Prag und Wien wur­de, was gro­ßen Reich­tum brach­te und den Bau präch­ti­ger Renais­san­ce­hä­u­ser ermög­lich­te. Als die Rou­te umge­le­i­tet wur­de, ver­lor die Stadt ihre Ein­kom­men­squ­el­le, was zur Erhal­tung des ein­zi­gar­ti­gen Ensem­bles von Renais­san­ce­hä­u­sern beit­rug (Wiki­pe­dia).

Das Zen­trum von Sla­vo­ni­ce ist bekannt für sei­ne Renaissance-​Bürgerhäuser mit reich ver­zier­ten Gie­beln und Sgraf­fi­to­de­ko­ra­ti­onen, die kom­ple­xe figür­li­che Sze­nen ent­hal­ten. Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten gehört die Kir­che Mariä Him­mel­fa­hrt, deren Turm zwis­chen 1503 und 1549 erbaut wur­de und heute als Aus­sichts­turm dient. Ein wei­te­res bede­uten­des Bau­werk ist die Kir­che St. Johan­nes der Täu­fer aus dem 13. oder 14. Jahr­hun­dert, deren Fas­sa­de mit Sgraf­fi­to aus dem spä­ten 16. Jahr­hun­dert ver­ziert ist und heute für kul­tu­rel­le Zwec­ke genutzt wird. Die Stadt­be­fes­ti­gun­gen sind tei­lwe­i­se erhal­ten, darun­ter zwei Tore, zwei Bas­ti­onen und meh­re­re Frag­men­te der Stadt­mau­er. Im 13. Jahr­hun­dert wur­de in der Stadt ein unte­rir­dis­ches Sys­tem von Gän­gen für Ent­wäs­se­rung und Ver­te­i­di­gung gebaut. Heute sind etwa 380 Meter die­ser Tun­nel für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich, was Besu­chern einen ein­zi­gar­ti­gen Einb­lick in die Stadt­ges­chich­te bie­tet (Wiki­pe­dia).

Im Jahr 1953 wur­de Sla­vo­ni­ce in die Grenz­zo­ne ein­be­zo­gen, was zu einer erheb­li­chen Iso­la­ti­on des gesam­ten Gebiets von der übri­gen Zivi­li­sa­ti­on führ­te und den Tou­ris­mus stark ein­sch­ränk­te. Erst 1960, nach der Neuor­ga­ni­sa­ti­on der Bez­ir­ke und Regi­onen, wur­de das bebau­te Stadt­ge­biet aus der Grenz­zo­ne heraus­ge­nom­men, was die Ent­wick­lung des Tou­ris­mus ermög­lich­te. Entlang der Sta­atsg­ren­ze wur­de zwis­chen 1936 und 1938 ein Sys­tem von Grenz­be­fes­ti­gun­gen errich­tet, das bis heute erhal­ten ist und von Ent­hu­sias­ten in gutem tech­nis­chem Zus­tand gepf­legt und der Öffen­tlich­ke­it zugän­glich gemacht wird. Eini­ge die­ser Befes­ti­gun­gen befin­den sich direkt im Stadt­be­re­ich. Sla­vo­ni­ce ist bekannt für sein rei­ches Kul­tur­le­ben, mit regel­mä­ßi­gen Fes­ti­vals, Auss­tel­lun­gen und Kon­zer­ten, die Besu­cher aus Nah und Fern anzie­hen. Im Jahr 2017 wur­de Sla­vo­ni­ce zur His­to­ris­chen Stadt des Jah­res ernannt, was auf sei­ne Bede­utung und die Erhal­tung sei­nes Kul­tu­rer­bes hin­we­ist. Am 31. August 1961 wur­de Sla­vo­ni­ce zum städ­tis­chen Denk­mal­re­ser­vat erk­lärt. Die Umge­bung von Sla­vo­ni­ce bie­tet die Schön­he­it des Natur­parks Čes­ká Kana­da. In der Nähe befin­det sich auch die auf­ge­ge­be­ne mit­te­lal­ter­li­che Sied­lung Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce jsou malé his­to­ric­ké měs­to nachá­ze­jí­cí se na jiho­zá­pad­ní Mora­vě, v blíz­kos­ti rakous­kých hra­nic. Jsou nej­zá­pad­něj­ším měs­tem Mora­vy. S přib­liž­ně 2 300 oby­va­te­li se měs­to pyš­ní zacho­va­lým rene­sanč­ním cen­trem, kte­ré je chrá­něno jako měst­ská památ­ko­vá rezer­va­ce. Díky své jedi­neč­né archi­tek­tu­ře jsou Sla­vo­ni­ce čas­to nazý­vá­ny malou Tel­čí” nebo per­lou zápa­do­mo­rav­ské rene­san­ce”. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Sla­vo­ni­cích pochá­zí z roku 1260. Původ­ně stráž­ní osa­da, zalo­že­ná ve 12. sto­le­tí na stře­do­věké zem­ské stez­ce spo­ju­jí­cí Pra­hu s Víd­ní, patři­la do majet­ku pánů z Hrad­ce. Ve 14. sto­le­tí se osa­da díky vel­ko­le­pé výstav­bě pro­měni­la ve měs­to. Nej­vět­ší rozk­vět zaži­ly Sla­vo­ni­ce v 16. sto­le­tí, kdy se sta­ly význam­ným měs­tem na obchod­ní tra­se mezi Pra­hou a Víd­ní, což při­nes­lo měs­tu vel­ké bohat­ství a umož­ni­lo výstav­bu nád­her­ných rene­sanč­ních domů. Když byla tra­sa přes­měro­vá­na, měs­to ztra­ti­lo svůj zdroj bohat­ství, což přis­pělo k zacho­vá­ní jedi­neč­né­ho sou­bo­ru rene­sanč­ních domů (Wiki­pe­dia).

Cen­trum Sla­vo­nic je zná­mé svý­mi rene­sanč­ní­mi měš­ťan­ský­mi domy s boha­tě zdo­be­ný­mi ští­ty a sgra­fi­to­vou výzdo­bou, kte­rá zahr­nu­je slo­ži­té figu­rál­ní scé­ny. Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky patří kos­tel Nane­bev­ze­tí Pan­ny Marie, jehož věž byla posta­ve­na v letech 1503 – 1549 a dnes slou­ží jako vyhlíd­ko­vá věž. Dal­ší význam­nou stav­bou je kos­tel sva­té­ho Jana Křti­te­le ze 13. nebo 14. sto­le­tí, kte­rý má fasá­du zdo­be­nou sgra­fi­tem z kon­ce 16. sto­le­tí a dnes slou­ží ke kul­tur­ním úče­lům. Měst­ské opev­nění je čás­teč­ně zacho­vá­no, včet­ně dvou bran, dvou bašt a něko­li­ka frag­men­tů měst­ských hra­deb. Ve 13. sto­le­tí byl ve měs­tě vybu­do­ván pod­zem­ní sys­tém cho­deb, kte­rý slou­žil k odvod­nění a obra­ně měs­ta. Dnes je přib­liž­ně 380 met­rů těch­to tune­lů zpří­stup­něno veřej­nos­ti, což nabí­zí návš­těv­ní­kům jedi­neč­ný pohled do his­to­rie měs­ta (Wiki­pe­dia).

V roce 1953 byly Sla­vo­ni­ce zahr­nu­ty do pohra­nič­ní­ho pás­ma, což způso­bi­lo znač­nou izo­la­ci celé­ho úze­mí od ostat­ní civi­li­za­ce a výraz­ně ome­zi­lo ces­tov­ní ruch. Až v roce 1960, při reor­ga­ni­za­ci okre­sů a kra­jů, bylo zasta­věné úze­mí měs­ta vyňa­to z pohra­nič­ní­ho pás­ma a moh­lo začít využí­vat ces­tov­ní ruch. Podél stát­ní hra­ni­ce byl v letech 19361938 vybu­do­ván sys­tém pohra­nič­ních pev­nos­tí, kte­ré se zacho­va­ly dodnes a díky nad­šen­cům jsou udr­žo­vá­ny v dob­rém tech­nic­kém sta­vu a zpří­stup­něny veřej­nos­ti. Něk­te­ré z těch­to pev­nos­tí se nachá­ze­jí pří­mo v intra­vi­lá­nu měs­ta. Sla­vo­ni­ce jsou zná­mé svým boha­tým kul­tur­ním živo­tem. Ve měs­tě se pra­vi­del­ně kona­jí růz­né fes­ti­va­ly, výsta­vy a kon­cer­ty, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z blíz­ka i dale­ka. V roce 2017 byly Sla­vo­ni­ce vyhlá­še­ny His­to­ric­kým měs­tem roku, což svěd­čí o jejich význa­mu a zacho­va­los­ti kul­tur­ní­ho dědic­tví. Dne 31. srp­na 1961 byly Sla­vo­ni­ce vyhlá­še­ny měst­skou památ­ko­vou rezer­va­cí. Oko­lí Sla­vo­nic nabí­zí krá­sy pří­rod­ní­ho par­ku Čes­ká Kana­da. Neda­le­ko se nachá­zí také zanik­lá stře­do­věká osa­da Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Mestá, Mestá, Moravské, Stredná Morava, Typ krajiny, Zahraničie

Olomouc

Hits: 64

Olo­mouc je his­to­ric­ké mes­to ležia­ce na stred­nej Mora­ve v Čes­kej repub­li­ke. Je šies­tym naj­väč­ším mes­tom v Čes­ku. Pat­rí medzi naj­star­šie mes­tá v Čes­kej repub­li­ke. Jeho počiat­ky sia­ha­jú do obdo­bia Veľ­kej Mora­vy, keď bolo dôle­ži­tým cen­trom kres­ťan­stva. V stre­do­ve­ku sa mes­to sta­lo význam­ným obchod­ným a poli­tic­kým cen­trom Mora­vy. Počas trid­sať­roč­nej voj­ny v 17. sto­ro­čí bolo obsa­de­né švéd­sky­mi voj­ska­mi, čo malo výraz­ný vplyv na jeho ďal­ší vývoj. Olo­mouc je síd­lom jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v stred­nej Euró­pe – Uni­ver­zi­ty Palac­ké­ho, zalo­že­nej v roku 1573. Uni­ver­zi­ta zohrá­va kľú­čo­vú úlo­hu v aka­de­mic­kom a kul­túr­nom živo­te mes­ta. Mes­to je tiež zná­me svo­ji­mi fes­ti­val­mi, divad­la­mi a hudob­ný­mi podu­ja­tia­mi, kto­ré pri­ťa­hu­jú náv­štev­ní­kov z celé­ho sve­ta. His­to­ric­ké cen­trum Olo­mou­ca je jed­ným z naj­väč­ších mest­ských pamiat­ko­vých rezer­vá­cií v Čes­kej repub­li­ke. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí stĺp Najs­vä­tej­šej Tro­j­i­ce, kto­rý je zapí­sa­ný na zozna­me sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. Ten­to monu­men­tál­ny baro­ko­vý stĺp je pova­žo­va­ný za naj­väč­šie súso­šie v stred­nej Euró­pe. Ďal­šou domi­nan­tou mes­ta je Olo­mouc­ký hrad s kated­rá­lou svä­té­ho Vác­la­va. Kated­rá­la je význam­ným prí­kla­dom gotic­kej archi­tek­tú­ry a jej veža je jed­nou z naj­vyš­ších v kra­ji­ne. Mes­to je tiež zná­me svo­ji­mi baro­ko­vý­mi fon­tá­na­mi, ako sú Her­ku­lo­va, Cae­sa­ro­va a Jupi­te­ro­va fon­tá­na, kto­ré zdo­bia hlav­né námes­tia (Marián Puček).

Názov mes­ta je odvo­de­ný od krst­né­ho mena Olo­mút, meno pôvod­nej osa­dy pôvod­ne zna­me­na­lo Olo­mo­tov dvo­rec resp. sta­tok apod. Naj­star­šia zmien­ka je z roku 1055 a his­to­ric­ké náz­vy sú: Olo­muz, Olo­muc, Olo­mucz. V roku 1573 bola zalo­že­ná jezu­it­ská uni­ver­zi­ta, dnes UPOL, prvá vyso­ká ško­la na Mora­ve. V roku 1576 Filo­zo­fic­ká fakul­ta. V Olo­mou­ci sa nachá­dza via­ce­ro palá­cov: Zdí­kův palác, Edel­man­nův palác, Hau­en­schil­dův palác, Pet­rá­šův palác, Žero­tín­ský palác, palác Pod­stat­ských Pru­si­no­vic, Dit­richš­tejn­ský palác, May­ův palác, Sal­mův palác, Arci­bis­kup­ský palác. Nachá­dza sa tu kated­rá­la sva­té­ho Vác­la­va, kated­rál­ní chrám sva­té­ho Goraz­da, kos­tol sva­té­ho Moři­ce, kos­tel sva­té­ho Micha­la, bazi­li­ka Nav­ští­ve­ní Pan­ny Marie na Sva­tém Kopeč­ku, Čer­ve­ný kos­tel (Wiki­pe­dia).

V roku 1237 tu žilo 16300 oby­va­te­ľov. Oko­lo 1475 cca 4500, 15059000, 16582500, 17406000, 182811 948, 192057 206. Nachá­dza sa tu množ­stvo kul­túr­nych inšti­tú­cií: Morav­ské divad­lo Olo­mouc, Morav­ská fil­har­mo­nie, Divad­lo na cuc­ky, Divad­lo hud­by, Divad­lo Tram­ta­rie, Slo­van­ský tyátr, Divad­lo na Šan­tov­ce, Lout­ko­vé divad­lo Kaš­pár­ko­va říše (Wiki­pe­dia). Osob­nos­ti spo­je­né s Olo­mou­com: prí­ro­do­ve­dec Gre­gor Men­del, bás­nik Petr Bez­ruč, fut­ba­lo­vý tré­ner Karel Brück­ner, spe­vá­ci Karel Kryl, Jaro­slav Hut­ka, Karel Plí­hal, bavič Petr Novot­ný, herec Jan Kany­za, muzi­kant Emil Vik­lic­ký, sce­ná­ris­ta, fil­mo­vý his­to­rik Pavel Taus­sig, hoke­jis­ti Jiří Hud­ler, Jiří Dopi­ta, auto­mo­bi­lo­vý závod­ník Aleš Lop­rais. (Wiki­pe­dia).

Olo­mouc je naj­väč­šie mes­to ležia­ce na rie­ke Mora­va. Rozp­res­tie­ra sa v Hor­no­mo­rav­skej níži­ne v niv­nej oblas­ti tej­to rie­ky pri súto­ku s Bys­tři­cou a s Mlýn­ským poto­kom. Obklo­pu­je ho úrod­ná kra­ji­na Hané. Olo­mouc je vyhľa­dá­va­ným mies­tom medzi­ná­rod­ných kon­fe­ren­cií a fes­ti­va­lov. Napr. sa tu koná­va Aca­de­mia Film Olo­mouc – medzi­ná­rod­ný fes­ti­val doku­men­tár­nych fil­mov a video­p­rog­ra­mov. Diva­del­ný fes­ti­val Diva­del­ní Flo­ra, medzi­ná­rod­ná výsta­va záh­rad­nic­tva a pes­to­va­nia rast­lín Flo­ra Olo­mouc. Podzim­ní fes­ti­val duchov­ní hud­by, Beer­fest, Fla­men­co fes­ti­val (Wiki­pe­dia).

Olo­mouc ponú­ka množ­stvo par­kov a záh­rad, kto­ré posky­tu­jú pries­tor na oddych a rekre­áciu. Medzi najob­ľú­be­nej­šie pat­rí Sme­ta­no­vy sady, Bez­ru­čo­vy sady a bota­nic­ká záh­ra­da Uni­ver­zi­ty Palac­ké­ho. Pre milov­ní­kov zvie­rat je tu zoolo­gic­ká záh­ra­da na Sva­tom Kopeč­ku, kto­rá je domo­vom pre viac ako 300 dru­hov zvie­rat. Je význam­ným eko­no­mic­kým cen­trom regi­ó­nu s roz­vi­nu­tým prie­mys­lom, obcho­dom a služ­ba­mi. Mes­to má dob­ré doprav­né spo­je­nie s ostat­ný­mi čas­ťa­mi Čes­kej repub­li­ky, vrá­ta­ne diaľ­nic a želez­nič­ných tra­tí. Je mes­to s boha­tou his­tó­ri­ou, kul­túr­nym dedič­stvom a živou súčas­nos­ťou. Jeho archi­tek­to­nic­ké pamiat­ky, uni­ver­zit­ná tra­dí­cia a prí­rod­né krá­sy ho robia atrak­tív­nym mies­tom pre náv­štev­ní­kov aj oby­va­te­ľov (Marián Puček).

Sva­tý Kope­ček pri Olo­mou­ci je pút­nic­kým mies­tom. Je aj mest­skou čas­ťou Olo­mou­ca, vzdia­le­nou pri­bliž­ne 5 km seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra mes­ta. Atrak­tív­nym ho robí pre­dov­šet­kým monu­men­tál­na bazi­li­ka Nav­ští­ve­nia Pan­ny Márie, kto­rá je význam­ným die­lom baro­ko­vej archi­tek­tú­ry. Pôvod­ne na jej mies­te v roku 1633 stá­la malá kapl­n­ka, kto­rú ini­ci­oval olo­mouc­ký obchod­ník s vínom Jan Andrý­sek (kudyz​nu​dy​.cz). V roku 1669 sa zača­la výstav­ba súčas­né­ho kos­to­la pod­ľa návrhu cisár­ske­ho archi­tek­ta Giovan­ni­ho Piet­ra Ten­cal­lu (rico​lo​mouc​.cz). Kos­tol bol vysvä­te­ný v roku 1679 (regi​on​tou​rist​.cz). V roku 1995 pápež Ján Pavol II. pový­šil kos­tol na bazi­li­ku minor (kudyz​nu​dy​.cz). Inte­ri­ér zdo­bia fres­ky od význam­ných umel­cov, ako je J. K. Hand­ke. Hlav­ný oltár je die­lom Bal­tas­sa­re Fon­ta­nu (sva​ty​-kope​cek​.cz). Okrem duchov­né­ho význa­mu ponú­ka Sva­tý Kope­ček aj Zoolo­gic­kú záh­ra­du Olo­mouc, v kto­rej sa cho­vá viac ako 350 dru­hoch živo­čí­chov (euro​pe​pilg​ri​me​.eu).


Olo­mouc is a his­to­ric city loca­ted in cen­tral Mora­via in the Czech Repub­lic. It is the sixth-​largest city in the coun­try and one of its oldest. Its ori­gins date back to the time of Gre­at Mora­via when it was an impor­tant cen­ter of Chris­tia­ni­ty. In the Midd­le Ages, Olo­mouc beca­me a sig­ni­fi­cant com­mer­cial and poli­ti­cal hub of Mora­via. During the Thir­ty Years’ War in the 17th cen­tu­ry, the city was occu­pied by Swe­dish tro­ops, which sig­ni­fi­can­tly influ­en­ced its furt­her development.

Olo­mouc is home to one of the oldest uni­ver­si­ties in Cen­tral Euro­pe – Palac­ký Uni­ver­si­ty, foun­ded in 1573. The uni­ver­si­ty pla­ys a key role in the city’s aca­de­mic and cul­tu­ral life. The city is also kno­wn for its fes­ti­vals, the­a­ters, and music events, att­rac­ting visi­tors from around the world. The his­to­ri­cal cen­ter of Olo­mouc is one of the lar­gest urban con­ser­va­ti­on are­as in the Czech Repub­lic. Among its most notab­le land­marks is the Holy Tri­ni­ty Column, a UNESCO World Heri­ta­ge Site. This monu­men­tal Baro­que column is con­si­de­red the lar­gest sculp­tu­ral group in Cen­tral Euro­pe. Anot­her pro­mi­nent fea­tu­re is the Olo­mouc Cast­le with the Cat­hed­ral of St. Wen­ces­las, an excel­lent exam­ple of Got­hic archi­tec­tu­re, with one of the tal­lest towers in the country.

Olo­mouc is also reno­wned for its Baro­que foun­tains, such as the Her­cu­les Foun­tain, Caesar’s Foun­tain, and Jupiter’s Foun­tain, which adorn the main squ­ares (Marián Puček).

The city­’s name ori­gi­na­tes from the first name Olo­mút, refer­ring to the ori­gi­nal sett­le­ment, which meant Olomút’s court or esta­te. The ear­liest writ­ten men­ti­on of the city is from 1055. His­to­ri­cal names inc­lu­de Olo­muz, Olo­muc, and Olo­mucz. In 1573, the Jesu­it Uni­ver­si­ty, now Palac­ký Uni­ver­si­ty (UPOL), was foun­ded, fol­lo­wed by the estab­lish­ment of the Facul­ty of Phi­lo­sop­hy in 1576. Olo­mouc fea­tu­res many pala­ces, inc­lu­ding Zdík’s Pala­ce, Edel­mann Pala­ce, Hau­en­schild Pala­ce, Pet­ráš Pala­ce, Žero­tín Pala­ce, Pod­stat­ský Pala­ce, Diet­richs­te­in Pala­ce, May Pala­ce, Salm Pala­ce, and the Archbishop’s Pala­ce. Other sig­ni­fi­cant land­marks inc­lu­de the Cat­hed­ral of St. Wen­ces­las, the Cat­hed­ral of St. Gorazd, St. Maurice’s Church, St. Michael’s Church, the Basi­li­ca of the Visi­ta­ti­on of the Vir­gin Mary on Sva­tý Kope­ček, and the Red Church (Wiki­pe­dia).

Sva­tý Kope­ček (Holy Hill) near Olo­mouc is a pilg­ri­ma­ge site and a dis­trict of the city, loca­ted about 5 km nort­he­ast of the city cen­ter. Its main att­rac­ti­on is the monu­men­tal Basi­li­ca of the Visi­ta­ti­on of the Vir­gin Mary, a sig­ni­fi­cant Baro­que archi­tec­tu­ral work. Ori­gi­nal­ly, a small cha­pel sto­od on this site in 1633, ini­tia­ted by Olo­mouc wine mer­chant Jan Andrý­sek (kudyz​nu​dy​.cz). In 1669, cons­truc­ti­on of the cur­rent church began based on a design by impe­rial archi­tect Giovan­ni Piet­ro Ten­cal­la (rico​lo​mouc​.cz). The church was con­sec­ra­ted in 1679 (regi​on​tou​rist​.cz) and ele­va­ted to the sta­tus of a minor basi­li­ca by Pope John Paul II in 1995 (kudyz​nu​dy​.cz). The inte­ri­or is ador­ned with fres­co­es by reno­wned artists such as J. K. Hand­ke, and the main altar was craf­ted by Bal­tas­sa­re Fon­ta­na (sva​ty​-kope​cek​.cz). In addi­ti­on to its spi­ri­tu­al sig­ni­fi­can­ce, Sva­tý Kope­ček is home to the Olo­mouc Zoo, which hou­ses over 350 ani­mal spe­cies (euro​pe​pilg​ri​me​.eu).

In 1237, Olo­mouc had a popu­la­ti­on of 16,300. Around 1475, it had about 4,500 inha­bi­tants, rising to 9,000 by 1505, 2,500 in 1658, 6,000 in 1740, 11,948 in 1828, and 57,206 in 1920. The city hosts nume­rous cul­tu­ral ins­ti­tu­ti­ons, inc­lu­ding the Mora­vian The­a­ter Olo­mouc, Mora­vian Phil­har­mo­nic Orches­tra, Divad­lo na cuc­ky, Divad­lo hud­by, Divad­lo Tram­ta­rie, Slo­van­ský Tyátr, Divad­lo na Šan­tov­ce, and the pup­pet the­a­ter Kaš­pár­ko­va říše (Wiki­pe­dia).

Notab­le figu­res con­nec­ted to Olo­mouc inc­lu­de the natu­ra­list Gre­gor Men­del, poet Petr Bez­ruč, foot­ball coach Karel Brück­ner, sin­gers Karel Kryl, Jaro­slav Hut­ka, and Karel Plí­hal, enter­tai­ner Petr Novot­ný, actor Jan Kany­za, musi­cian Emil Vik­lic­ký, scre­en­wri­ter and film his­to­rian Pavel Taus­sig, hoc­key pla­y­ers Jiří Hud­ler and Jiří Dopi­ta, and race car dri­ver Aleš Lop­rais (Wiki­pe­dia).

Olo­mouc, the lar­gest city on the Mora­va River, is situ­ated in the Upper Mora­va Val­ley, whe­re the river mer­ges with the Bys­tři­ce and Mlýn­ský Potok stre­ams. It is sur­roun­ded by the fer­ti­le lands­ca­pe of Haná. Olo­mouc is a sought-​after des­ti­na­ti­on for inter­na­ti­onal con­fe­ren­ces and fes­ti­vals. Events inc­lu­de the Aca­de­mia Film Olo­mouc, an inter­na­ti­onal fes­ti­val of docu­men­ta­ry films and video prog­rams; the the­a­ter fes­ti­val Diva­del­ní Flo­ra; the inter­na­ti­onal hor­ti­cul­tu­ral exhi­bi­ti­on Flo­ra Olo­mouc; the Autumn Fes­ti­val of Sac­red Music, Beer­fest, and the Fla­men­co Fes­ti­val (Wiki­pe­dia).

Olo­mouc offers nume­rous parks and gar­dens for rela­xa­ti­on and rec­re­a­ti­on. Popu­lar spots inc­lu­de Sme­ta­na Gar­dens, Bez­ruč Gar­dens, and the bota­ni­cal gar­den of Palac­ký Uni­ver­si­ty. For ani­mal lovers, the Olo­mouc Zoo on Sva­tý Kope­ček is home to over 300 ani­mal spe­cies. The city is a sig­ni­fi­cant eco­no­mic cen­ter in the regi­on, with a deve­lo­ped indus­try, com­mer­ce, and ser­vi­ces. It has excel­lent tran­s­port con­nec­ti­ons to other parts of the Czech Repub­lic, inc­lu­ding hig­hwa­ys and rai­lwa­ys. With its rich his­to­ry, cul­tu­ral heri­ta­ge, and vib­rant pre­sent, Olo­mouc is an att­rac­ti­ve des­ti­na­ti­on for visi­tors and resi­dents ali­ke (Marián Puček).


Olo­mouc je his­to­ric­ké měs­to leží­cí na střed­ní Mora­vě v Čes­ké repub­li­ce. Je šes­tým nej­vět­ším měs­tem v zemi a záro­veň patří mezi nej­star­ší. Jeho počát­ky saha­jí do obdo­bí Vel­ké Mora­vy, kdy bylo důle­ži­tým cen­trem křes­ťan­ství. Ve stře­do­věku se Olo­mouc sta­la význam­ným obchod­ním a poli­tic­kým cen­trem Mora­vy. Během tři­ce­ti­le­té vál­ky v 17. sto­le­tí bylo měs­to obsa­ze­no švéd­ský­mi voj­sky, což mělo výraz­ný dopad na jeho dal­ší vývoj.

Olo­mouc je síd­lem jed­né z nej­star­ších uni­ver­zit ve střed­ní Evro­pě – Uni­ver­zi­ty Palac­ké­ho, zalo­že­né v roce 1573. Uni­ver­zi­ta hra­je klí­čo­vou roli v aka­de­mic­kém a kul­tur­ním živo­tě měs­ta. Měs­to je zná­mé svý­mi fes­ti­va­ly, divad­ly a hudeb­ní­mi udá­los­tmi, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z celé­ho světa. His­to­ric­ké cen­trum Olo­mou­ce patří k nej­vět­ším měst­ským památ­ko­vým rezer­va­cím v Čes­ké repub­li­ce. Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky patří sloup Nejs­větěj­ší Tro­j­i­ce, kte­rý je zapsán na sez­nam světo­vé­ho dědic­tví UNESCO. Ten­to monu­men­tál­ní barok­ní sloup je pova­žo­ván za nej­vět­ší sou­so­ší ve střed­ní Evro­pě. Dal­ší domi­nan­tou měs­ta je Olo­mouc­ký hradkated­rá­lou sva­té­ho Vác­la­va, kte­rá je význam­ným pří­kla­dem gotic­ké archi­tek­tu­ry. Její věž patří mezi nej­vyš­ší v zemi.

Olo­mouc je také pros­lu­lá svý­mi barok­ní­mi kaš­na­mi, jako jsou Her­ku­lo­va, Cae­sa­ro­vaJupi­te­ro­va kaš­na, kte­ré zdo­bí hlav­ní náměs­tí (Marián Puček).

Název měs­ta pochá­zí z křest­ní­ho jmé­na Olo­mút, kte­ré ozna­čo­va­lo původ­ní osa­du, a zna­me­na­lo Olo­mú­tův dvo­rec či sta­tek. Nej­star­ší písem­ná zmín­ka o měs­tě pochá­zí z roku 1055. His­to­ric­ké náz­vy zahr­nu­jí Olo­muz, Olo­muc a Olo­mucz. V roce 1573 byla zalo­že­na jezu­it­ská uni­ver­zi­ta, dnes Uni­ver­zi­ta Palac­ké­ho (UPOL), a v roce 1576 filo­zo­fic­ká fakul­ta. Olo­mouc má mno­ho palá­ců, napří­klad Zdí­kův palác, Edel­man­nův palác, Hau­en­schil­dův palác, Pet­rá­šův palác, Žero­tín­ský palác, palác Pod­stat­ských z Pru­si­no­vic, Diet­richš­tejn­ský palác, May­ův palác, Sal­mův palácArci­bis­kup­ský palác. Mezi dal­ší význam­né památ­ky patří kated­rá­la sva­té­ho Vác­la­va, kated­rál­ní chrám sva­té­ho Goraz­da, kos­tel sva­té­ho Moři­ce, kos­tel sva­té­ho Micha­la, bazi­li­ka Nav­ští­ve­ní Pan­ny Marie na Sva­tém Kopeč­kuČer­ve­ný kos­tel (Wiki­pe­dia).

Sva­tý Kope­ček u Olo­mou­ce je pout­ním mís­tem a záro­veň měst­skou čás­tí, vzdá­le­nou přib­liž­ně 5 km seve­ro­vý­chod­ně od cen­tra měs­ta. Jeho hlav­ním lákad­lem je monu­men­tál­ní bazi­li­ka Nav­ští­ve­ní Pan­ny Marie, význam­né dílo barok­ní archi­tek­tu­ry. Původ­ně zde v roce 1633 stá­la malá kap­lič­ka, kte­rou ini­ci­oval olo­mouc­ký obchod­ník s vínem Jan Andrý­sek (kudyz​nu​dy​.cz). V roce 1669 byla zahá­je­na výstav­ba sou­čas­né­ho kos­te­la pod­le návrhu císa­řs­ké­ho archi­tek­ta Giovan­ni­ho Piet­ra Ten­cal­ly (rico​lo​mouc​.cz). Kos­tel byl vysvěcen v roce 1679 (regi​on​tou​rist​.cz) a v roce 1995 byl pape­žem Janem Pav­lem II. pový­šen na bazi­li­ku minor (kudyz​nu​dy​.cz). Inte­ri­ér zdo­bí fres­ky od význam­ných uměl­ců, jako je J. K. Hand­ke, a hlav­ní oltář je dílem Bal­tas­sa­ra Fon­ta­ny (sva​ty​-kope​cek​.cz). Kro­mě duchov­ní­ho význa­mu se na Sva­tém Kopeč­ku nachá­zí také Zoolo­gic­ká zahra­da Olo­mouc, kte­rá cho­vá přes 350 dru­hů zví­řat (euro​pe​pilg​ri​me​.eu).

V roce 1237 měla Olo­mouc 16 300 oby­va­tel. Kolem roku 1475 zhru­ba 4 500, v roce 1505 již 9 000, v roce 1658 jen 2 500, v roce 1740 pak 6 000, v roce 1828 11 948 a v roce 192057 206. Měs­to je domo­vem mno­ha kul­tur­ních ins­ti­tu­cí, jako jsou Morav­ské divad­lo Olo­mouc, Morav­ská fil­har­mo­nie, Divad­lo na cuc­ky, Divad­lo hud­by, Divad­lo Tram­ta­rie, Slo­van­ský tyátr, Divad­lo na Šan­tov­ce a lout­ko­vé divad­lo Kaš­pár­ko­va říše (Wiki­pe­dia).

K význam­ným osob­nos­tem spo­je­ným s Olo­mou­cí patří pří­ro­do­vědec Gre­gor Men­del, bás­ník Petr Bez­ruč, fot­ba­lo­vý tre­nér Karel Brück­ner, zpěvá­ci Karel Kryl, Jaro­slav Hut­kaKarel Plí­hal, bavič Petr Novot­ný, herec Jan Kany­za, muzi­kant Emil Vik­lic­ký, sce­ná­ris­ta a fil­mo­vý his­to­rik Pavel Taus­sig, hoke­jis­té Jiří Hud­lerJiří Dopi­ta a auto­mo­bi­lo­vý závod­ník Aleš Lop­rais (Wiki­pe­dia).

Olo­mouc je nej­vět­ší měs­to leží­cí na řece Mora­vě. Rozk­lá­dá se v Hor­no­mo­rav­ském úva­lu, v niv­ní oblas­ti této řeky u sou­to­ku s Bys­tři­cíMlýn­ským poto­kem. Obklo­pu­je ji úrod­ná kra­ji­na Hané. Olo­mouc je vyhle­dá­va­ným mís­tem pro mezi­ná­rod­ní kon­fe­ren­ce a fes­ti­va­ly, napří­klad Aca­de­mia Film Olo­mouc – mezi­ná­rod­ní fes­ti­val doku­men­tár­ních fil­mů a video­p­rog­ra­mů, diva­del­ní fes­ti­val Diva­del­ní Flo­ra, mezi­ná­rod­ní výsta­va zahrad­nic­tví Flo­ra Olo­mouc, Podzim­ní fes­ti­val duchov­ní hud­by, Beer­festFla­men­co fes­ti­val (Wiki­pe­dia).

Olo­mouc nabí­zí mno­ho par­ků a zahrad, kte­ré posky­tu­jí pros­tor k odpo­čin­ku a rekre­a­ci. Mezi nejob­lí­be­něj­ší patří Sme­ta­no­vy sady, Bez­ru­čo­vy sady a bota­nic­ká zahra­da Uni­ver­zi­ty Palac­ké­ho. Pro milov­ní­ky zví­řat je zde zoolo­gic­ká zahra­da na Sva­tém Kopeč­ku, kte­rá je domo­vem pro více než 300 dru­hů zví­řat. Měs­to je význam­ným eko­no­mic­kým cen­trem regi­onu s roz­vi­nu­tým průmys­lem, obcho­dem a služ­ba­mi. Má výbor­né doprav­ní spo­je­ní s ostat­ní­mi čás­tmi Čes­ké repub­li­ky, včet­ně dál­nic a želez­nic. Olo­mouc je měs­to s boha­tou his­to­rií, kul­tur­ním dědic­tvím a živou sou­čas­nos­tí. Jeho archi­tek­to­nic­ké památ­ky, uni­ver­zit­ní tra­di­ce a pří­rod­ní krá­sy z něj činí atrak­tiv­ní mís­to jak pro návš­těv­ní­ky, tak pro oby­va­te­le (Marián Puček).


Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Moravské, Zahraničie

Luhačovice

Hits: 45

Luha­čo­vi­ce sú maleb­né kúpeľ­né mes­to na juho­vý­cho­de Mora­vy, pri­bliž­ne 16 km juho­vý­chod­ne od Zlí­na. S počtom oby­va­te­ľov oko­lo 5 100 a boha­tou his­tó­ri­ou sia­ha­jú­cou do 15. sto­ro­čia (sk​.wiki​pe​dia​.org) sú naj­väč­ší­mi kúpeľ­mi na Mora­ve a význam­ným cen­trom lie­čeb­né­ho turiz­mu (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o Luha­čo­vi­ciach pochá­dza z roku 1412 (sk​.wiki​pe​dia​.org). Od kon­ca 16. sto­ro­čia sa mes­to sta­lo cen­trom pan­stva zahŕňa­jú­ce­ho 12 dedín. V roku 1629 pre­šlo do vlast­níc­tva rodu Seré­ny­i­ov­cov, kto­rí zača­li využí­vať miest­ne mine­rál­ne pra­me­ne a postup­ne budo­va­li kúpeľ­né zaria­de­nia (Wiki­pe­dia). V 20. sto­ro­čí pre­šli Luha­čo­vi­ce význam­ným roz­vo­jom, naj­mä vďa­ka archi­tek­to­vi Duša­no­vi Jur­ko­vi­čo­vi, kto­rý tu vytvo­ril uni­kát­ny súbor sta­vieb v štý­le ľudo­vej sece­sie. Luha­čo­vi­ce sú zná­me svo­ji­mi lie­či­vý­mi mine­rál­ny­mi pra­meň­mi, kto­rých je v súčas­nos­ti 16 (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Medzi naj­zná­mej­šie pat­rí Vin­cent­ka, Alo­is­ka, Ottov­ka a pra­meň Dr. Šťast­né­ho. Tie­to pra­me­ne sú boha­té na mine­rá­ly a využí­va­jú sa pri lieč­be ocho­re­ní dýcha­cích ciest, trá­via­ce­ho ústro­jen­stva, obe­zi­ty a cuk­rov­ky (Maroš Puček).

Mes­to je pre­slá­ve­né archi­tek­to­nic­ký­mi skvos­tmi, naj­mä stav­ba­mi Duša­na Jur­ko­vi­ča, ako sú Jur­ko­vi­čov dom, Cha­loup­ka, Valaš­ka a hotel Jes­třa­bí (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Kolo­ná­da, vybu­do­va­ná v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia archi­tek­tom Oska­rom Pořís­kom, je cen­trom kúpeľ­né­ho živo­ta a mies­tom pre pre­chádz­ky a spo­lo­čen­ské stret­nu­tia (Maroš Puček). Luha­čo­vi­ce tiež ponú­ka­jú boha­tý kul­túr­ny prog­ram vrá­ta­ne fes­ti­va­lov, kon­cer­tov a výstav (luha​co​vi​ce​.eu). Oko­lie Luha­čo­víc je ide­ál­ne pre milov­ní­kov prí­ro­dy a aktív­ne­ho odpo­čin­ku. Mes­to je obklo­pe­né Bie­ly­mi Kar­pat­mi a Vizo­vic­ký­mi vrch­mi, kto­ré ponú­ka­jú množ­stvo turis­tic­kých a cyk­lis­tic­kých trás (Maroš Puček). Luha­čo­vic­ká prieh­ra­da je obľú­be­ným mies­tom pre rekre­áciu, rybo­lov a vod­né špor­ty (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Okrem kúpeľ­ných pro­ce­dúr a pre­chá­dzok po kolo­ná­de môžu náv­štev­ní­ci obja­vo­vať aj ďal­šie zau­jí­ma­vos­ti, ako je Múze­um luha­čo­vic­ké­ho Zále­sí, kto­ré ponú­ka pohľad do his­tó­rie a kul­tú­ry regi­ó­nu (tra​vel​king​.sk). Pre rodi­ny s deť­mi sú k dis­po­zí­cii det­ské ihris­ká, špor­to­vé are­ály a nená­roč­né výle­ty, naprí­klad jedi­neč­ná tra­sa Pta­čích budek. Mes­to posky­tu­je širo­kú šká­lu uby­to­va­cích mož­nos­tí, od luxus­ných well­ness hote­lov po útul­né pen­zi­ó­ny a uby­to­va­nie v súkro­mí, kto­ré uspo­ko­ja požia­dav­ky aj tých naj­ná­roč­nej­ších hos­tí (luha​co​vi​ce​.eu).


Luha­čo­vi­ce is a pic­tu­re­sque spa town in sout­he­as­tern Mora­via, app­ro­xi­ma­te­ly 16 km sout­he­ast of Zlín. With a popu­la­ti­on of around 5,100 and a rich his­to­ry dating back to the 15th cen­tu­ry (sk​.wiki​pe​dia​.org), it is the lar­gest spa town in Mora­via and a sig­ni­fi­cant cen­ter of the­ra­pe­utic tou­rism (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of Luha­čo­vi­ce dates back to 1412 (sk​.wiki​pe​dia​.org). Sin­ce the late 16th cen­tu­ry, the town beca­me the cen­ter of an esta­te encom­pas­sing 12 vil­la­ges. In 1629, it came into the owners­hip of the Seré­nyi fami­ly, who began uti­li­zing the local mine­ral springs and gra­du­al­ly deve­lo­ping spa faci­li­ties (Wiki­pe­dia). In the 20th cen­tu­ry, Luha­čo­vi­ce expe­rien­ced sig­ni­fi­cant gro­wth, par­ti­cu­lar­ly thanks to archi­tect Dušan Jur­ko­vič, who cre­a­ted a uni­que ensem­ble of buil­dings in the folk Art Nou­ve­au sty­le. Luha­čo­vi­ce is reno­wned for its hea­ling mine­ral springs, of which the­re are cur­ren­tly 16 (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Among the most famous are Vin­cent­ka, Alo­is­ka, Ottov­ka, and the Dr. Šťast­ný spring. The­se springs are rich in mine­rals and are used to tre­at res­pi­ra­to­ry dise­a­ses, diges­ti­ve disor­ders, obe­si­ty, and dia­be­tes (Maroš Puček).

The town is famous for its archi­tec­tu­ral gems, espe­cial­ly buil­dings desig­ned by Dušan Jur­ko­vič, such as the Jur­ko­vič Hou­se, Cha­loup­ka, Valaš­ka, and Jes­třa­bí Hotel (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). The Colon­na­de, built in the mid-​20th cen­tu­ry by archi­tect Oskar Poří­sek, ser­ves as the cen­ter of spa life and a pla­ce for walks and social gat­he­rings (Maroš Puček). Luha­čo­vi­ce also offers a rich cul­tu­ral prog­ram, inc­lu­ding fes­ti­vals, con­certs, and exhi­bi­ti­ons (luha​co​vi​ce​.eu). The sur­roun­dings of Luha­čo­vi­ce are ide­al for natu­re lovers and acti­ve rec­re­a­ti­on. The town is sur­roun­ded by the Whi­te Car­pat­hians and Vizo­vi­ce High­lands, which offer nume­rous hiking and cyc­ling trails (Maroš Puček). The Luha­čo­vi­ce Reser­vo­ir is a popu­lar spot for rec­re­a­ti­on, fis­hing, and water sports (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Besi­des spa tre­at­ments and strolls along the colon­na­de, visi­tors can explo­re other att­rac­ti­ons, such as the Muse­um of Luha­čo­vi­ce Zále­sí, which pro­vi­des insight into the his­to­ry and cul­tu­re of the regi­on (tra​vel​king​.sk). For fami­lies with chil­dren, the­re are pla­yg­rounds, sports faci­li­ties, and easy trips, such as the uni­que Bird­hou­se Trail. The town offers a wide ran­ge of accom­mo­da­ti­on opti­ons, from luxu­ri­ous well­ness hotels to cozy guest­hou­ses and pri­va­te lod­gings, cate­ring to even the most deman­ding guests (luha​co​vi​ce​.eu).


Luha­čo­vi­ce jsou maleb­né lázeňs­ké měs­to na jiho­vý­cho­dě Mora­vy, přib­liž­ně 16 km jiho­vý­chod­ně od Zlí­na. S počtem oby­va­tel kolem 5 100 a boha­tou his­to­rií saha­jí­cí do 15. sto­le­tí (sk​.wiki​pe​dia​.org) jsou nej­vět­ší­mi láz­němi na Mora­vě a význam­ným cen­trem léčeb­né­ho turis­mu (Wiki­pe­dia). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Luha­čo­vi­cích pochá­zí z roku 1412 (sk​.wiki​pe​dia​.org). Od kon­ce 16. sto­le­tí se měs­to sta­lo cen­trem pan­ství zahr­nu­jí­cí­ho 12 ves­nic. V roce 1629 přeš­lo do vlast­nic­tví rodu Seré­ny­iů, kte­ří zača­li využí­vat míst­ní mine­rál­ní pra­me­ny a postup­ně budo­vat lázeňs­ká zaří­ze­ní (Wiki­pe­dia). Ve 20. sto­le­tí proš­ly Luha­čo­vi­ce význam­ným roz­vo­jem, pře­dev­ším díky archi­tek­tu Duša­nu Jur­ko­vi­čo­vi, kte­rý zde vytvo­řil uni­kát­ní sou­bor sta­veb ve sty­lu lido­vé sece­se. Luha­čo­vi­ce jsou zná­mé svý­mi léči­vý­mi mine­rál­ní­mi pra­me­ny, kte­rých je v sou­čas­nos­ti 16 (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Mezi nej­zná­měj­ší patří Vin­cent­ka, Alo­is­ka, Ottov­ka a pra­men Dr. Šťast­né­ho. Tyto pra­me­ny jsou boha­té na mine­rá­ly a využí­va­jí se při léč­bě one­moc­nění dýcha­cích cest, trá­vi­cí­ho ústro­jí, obe­zi­ty a cuk­rov­ky (Maroš Puček).

Měs­to je pros­lu­lé archi­tek­to­nic­ký­mi skvos­ty, zej­mé­na stav­ba­mi Duša­na Jur­ko­vi­če, jako jsou Jur­ko­vi­čův dům, Cha­loup­ka, Valaš­ka a hotel Jes­třa­bí (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Kolo­ná­da, vybu­do­va­ná v polo­vi­ně 20. sto­le­tí archi­tek­tem Oska­rem Poříš­kem, je cen­trem lázeňs­ké­ho živo­ta a mís­tem pro pro­cház­ky a spo­le­čen­ská set­ká­ní (Maroš Puček). Luha­čo­vi­ce také nabí­ze­jí boha­tý kul­tur­ní prog­ram včet­ně fes­ti­va­lů, kon­cer­tů a výstav (luha​co​vi​ce​.eu). Oko­lí Luha­čo­vic je ide­ál­ní pro milov­ní­ky pří­ro­dy a aktiv­ní­ho odpo­čin­ku. Měs­to je obklo­pe­no Bílý­mi Kar­pa­ty a Vizo­vic­ký­mi vrchy, kte­ré nabí­ze­jí množ­ství turis­tic­kých a cyk­lis­tic­kých tras (Maroš Puček). Luha­čo­vic­ká přeh­ra­da je oblí­be­ným mís­tem pro rekre­a­ci, rybo­lov a vod­ní spor­ty (vin​cen​tlu​ha​co​vi​ce​.cz). Kro­mě lázeňs­kých pro­ce­dur a pro­chá­zek po kolo­ná­dě mohou návš­těv­ní­ci obje­vo­vat dal­ší zají­ma­vos­ti, jako je Muze­um luha­čo­vic­ké­ho Zále­sí, kte­ré nabí­zí pohled do his­to­rie a kul­tu­ry regi­onu (tra​vel​king​.sk). Pro rodi­ny s dět­mi jsou k dis­po­zi­ci dět­ská hřiš­tě, spor­tov­ní are­ály a nená­roč­né výle­ty, napří­klad jedi­neč­ná tra­sa Pta­čích budek. Měs­to posky­tu­je širo­kou šká­lu uby­to­va­cích mož­nos­tí, od luxus­ních well­ness hote­lů po útul­né pen­zi­ony a souk­ro­mé uby­to­vá­ní, kte­ré uspo­ko­jí i ty nej­ná­roč­něj­ší hos­ty (luha​co​vi​ce​.eu).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post