Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6054

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Devínské Karpaty, Krajina, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina

Sandberg – svedok minulosti, klenot súčasnosti

Hits: 8338

Sand­berg je súčas­ťou Devín­skej Koby­ly. Mno­hí Bra­ti­slav­ča­nia cho­dia čas­to na Sand­berg. Z Devín­skej Novej Vsi je to naozaj na skok.

Sand­berg je mla­dot­re­ťo­hor­ná pale­on­to­lo­gic­ká loka­li­ta európ­ske­ho význa­mu. Bola odkry­tá lomom na ťaž­bu pies­ku. Tvo­ria ho zvyš­ky tre­ťo­hor­né­ho mora, kto­ré sa rozp­res­tie­ra­lo vo Vie­den­skej pan­ve. Na jur­ské a spod­nok­rie­do­vé vápen­ce spred 160180 mili­ó­nov rokov, boli pri mohut­nom zdvi­hnu­tí mora pre 1416 mili­ón­mi rokov, vodo­rov­ne ulo­že­né pies­ky s vlož­ka­mi štr­ko­pies­kov, pies­kov­ce a brek­cie. V pies­ko­vej ste­ne sú vidi­teľ­né vodo­rov­né lavi­ce odol­nej­šie­ho pies­kov­ca a lito­tam­ni­ové­ho vápen­ca. Na sva­hoch a na úpä­tí sú mohut­né bal­va­ny z pies­kov­ca a lito­tam­ni­ové­ho vápen­ca, kto­ré tu osta­li po posled­nom komo­ro­vom odstre­le. Našlo sa tu oko­lo 300 dru­hov ska­me­ne­lín ulit­ní­kov, las­túr­ni­kov, ježo­viek, hubiek, dier­kav­cov a väč­ších mor­ských a sucho­zem­ských živo­čí­chov. Naj­zná­mej­šie sú nále­zy zubov žra­lo­kov a kost­na­tých rýb, stav­ca veľ­ry­by, pozos­tat­kov koryt­na­čiek, opíc, tule­ňa, noso­rož­ca srs­t­na­té­ho, jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a vtá­kov. V súčas­nej fló­re sú zastú­pe­né via­ce­ré ohro­ze­né a chrá­ne­né pies­ko­mil­né dru­hy ako napr. Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na, Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­mač­ná tabu­ľa). Vek naj­star­ších geolo­gic­kých vrs­tiev je viac ako 100 mili­ó­nov rokov. V obdo­bí tre­ťo­hôr bol Sand­berg strie­da­vo mor­ským dnom, úte­som, či súčas­ťou pobrež­né­ho ostrov­né­ho sys­té­mu (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg sa nachá­dza na západ­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly, je súčas­ťou národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la (slo​va​kia​.tra​vel).

Kedy­si sa tu ťažil pie­sok, k prí­sta­vu na rie­ke Mora­va sa dopra­vo­val nadzem­nou lanov­kou. V tre­ťo­ho­rách, pred 1416 mili­ón­mi rokov sa na tom­to úze­mí rozp­res­tie­ra­lo more (pano​ra​ma​.sk). Ako už aj názov napo­ve­dá, Sand­berg je tvo­re­ný pies­ka­mi, pies­kov­ca­mi, lito­tam­ni­ovým, luma­che­lo­vý­mi a pies­či­tý­mi vápen­ca­mibrek­cia­mi a pies­či­tý­mi ílov­ca­mi. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka sú tie­to hor­ni­ny usa­de­né len krát­ku dobu, pre­to sú len málo spev­ne­né. Aj vďa­ka tomu je Sand­berg sve­to­zná­ma loka­li­ta neogén­nych ska­me­ne­lín. Našlo sa tu viac ako 300 dru­hov ska­me­ne­lých orga­niz­mov. Napr. las­túr­ni­ky, čer­vy, hub­ky, ustri­ce, ulit­ní­ky, ježov­ky, machov­ky, dier­kav­ce, žra­lo­ky, tule­ne, a samoz­rej­me ryby. Našiel sa tu dokon­ca sta­vec veľ­ry­by Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus. Sand­berg bol aj mor­ským dnom 60 met­rov hlbo­ké­ho mora, aj plá­žou, úte­som, či pev­ni­nou. Spla­ve­né sem boli hlav­ne zo sever­ných sva­hov zvyš­ky orga­niz­mov prí­buz­né dneš­ným noso­rož­com, anti­lo­pám, pso­vi­tým šel­mám, mas­to­don­tov a dei­no­te­ri­ov. Význam­né sú nále­zy frag­men­tov opi­ce Pli­opit­he­cus anti­gu­usSiva­pit­he­cus dar­wi­ni, kto­ré sa pokla­da­jú za pred­kov dneš­ných indic­kých gibo­nov. Našli sa tu aj zuby Dry­o­pi­te­ka, kto­rý sa zara­ďu­je ku pred­chod­com dneš­ných ľudo­opov (devin​ska​.sk). Mor­ské orga­niz­my, kto­ré sa tu našli ako fosí­lie pochá­dza­li spred 1416 mili­ó­nov rokov (sazp​.sk). Našiel sa tu aj sta­vec chrb­ti­ce tre­ťo­hor­nej veľ­ry­by, kto­rý obja­vi­li deti Albí­na Bru­nov­ské­ho (Vodič­ka). Ohro­mu­jú­ci je nález tak­mer celé­ho pan­cie­ra koryt­nač­ky (pano​ra​ma​.sk). Mor­ské usa­de­ni­ny vytvo­ri­li pies­kov­co­vé vrstvy, kto­ré sú dnes odkry­té v podo­be žltých stien býva­lé­ho pies­kov­ca (slo​va​kia​.tra​vel).

Vďa­ka tep­lo­mil­ným a sucho­mil­ným pod­mien­kam sa tu vysky­tu­je množ­stvo vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pat­ria rôz­ne dru­hy orchi­deí a tep­lo­mil­né­ho hmy­zu (ibot​.sav​.sk). Na Sand­ber­gu pre­bie­ha voľ­né pase­nie, výho­dou je že si zvie­ra­tá sami vybe­ra­jú potra­vu, nevzni­ka­jú tak inten­zív­ne spa­se­né plo­chy, ale pes­trá mozai­ka. Taká­to exten­zív­na pas­tva je pred­po­kla­dom pre obno­vu a zacho­va­nie bio­di­ver­zi­ty. Potlá­ča sa zaras­ta­nie úze­mia dre­vi­na­mi – zales­ňo­va­niu, čo je v tom­to prí­pa­de žia­dú­ce. Umož­ňu­je sa tak návrat lesostep­ných spo­lo­čens­tiev a vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Zvie­ra­tá pri­ro­dze­ne rozná­ša­jú seme­ná rast­lín. Pod­po­ru­je sa tým špe­ci­fic­ké živo­čí­chy, kto­ré via­za­né na také­to pod­mien­ky. Narú­ša­nie povr­chu pôdy napo­má­ha klí­če­niu vzác­nych dru­hov rast­lín, resp. vytvá­ra­jú sa tak vhod­né pod­mien­ky pre hmyz. Súčas­ťou je zoolo­gic­ký a bota­nic­ký moni­to­ring, pri kto­rom sa sle­du­je vplyv pas­tvy na vybra­né dru­hy (Infor­mač­ná tabuľa).


Sand­berg is part of Devín­ska Koby­la. Many resi­dents of Bra­ti­sla­va fre­qu­en­tly visit Sand­berg. From Devín­ska Nová Ves, it is just a short trip away.

Sand­berg is a Late Ter­tia­ry pale­on­to­lo­gi­cal site of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce. It was unco­ve­red by a sand quar­ry. It con­sists of rem­nants of the Ter­tia­ry sea, which once cove­red the Vien­na Basin. On Juras­sic and Lower Cre­ta­ce­ous limes­to­nes, which are 160180 mil­li­on years old, sands with lay­ers of gra­vel sands, sand­sto­nes, and brec­cias were depo­si­ted 1416 mil­li­on years ago when the sea sig­ni­fi­can­tly rose. The sand wall con­tains visib­le hori­zon­tal lay­ers of more resis­tant sand­sto­ne and lit­hot­ham­ni­on limes­to­ne. On the slo­pes and at the base, lar­ge boul­ders of sand­sto­ne and lit­hot­ham­ni­on limes­to­ne remain, left behind after the last cham­ber explosion.

Around 300 fos­si­li­zed spe­cies have been dis­co­ve­red here, inc­lu­ding gas­tro­pods, bival­ves, sea urchins, spon­ges, fora­mi­ni­fe­ra, and lar­ger mari­ne and ter­res­trial ani­mals. The most famous finds inc­lu­de shark teeth, bony fish, a wha­le ver­teb­ra, remains of turt­les, mon­ke­ys, seals, wool­ly rhi­no­ce­ro­ses, cave bears, and birds. The cur­rent flo­ra inc­lu­des seve­ral endan­ge­red and pro­tec­ted psam­mop­hi­lous spe­cies, such as Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na, and Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­ma­ti­on board). The oldest geolo­gi­cal lay­ers here are over 100 mil­li­on years old. During the Ter­tia­ry peri­od, Sand­berg was alter­na­te­ly a sea bot­tom, a reef, or part of a coas­tal island sys­tem (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg is loca­ted on the wes­tern slo­pes of Devín­ska Koby­la and is part of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve (slo​va​kia​.tra​vel).

Sand was once mined here and tran­s­por­ted via an over­he­ad cab­le­way to a port on the Mora­va River. During the Ter­tia­ry peri­od, 1416 mil­li­on years ago, a sea cove­red this area (pano​ra​ma​.sk). As the name sug­gests, Sand­berg is com­po­sed of sands, sand­sto­nes, lit­hot­ham­ni­on, luma­chel­le, and san­dy limes­to­nes, as well as brec­cias and san­dy cla­ys. Geolo­gi­cal­ly, the­se rocks have been depo­si­ted for only a short time, so they are only slight­ly con­so­li­da­ted. This is one of the rea­sons why Sand­berg is a world-​famous site for Neoge­ne fos­sils. More than 300 fos­si­li­zed spe­cies have been found here, inc­lu­ding bival­ves, worms, spon­ges, oys­ters, gas­tro­pods, sea urchins, bry­o­zo­ans, fora­mi­ni­fe­ra, sharks, seals, and vari­ous fish. A ver­teb­ra of the wha­le Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus was even dis­co­ve­red here.

Sand­berg was once the sea­bed of a 60-​meter-​deep oce­an, as well as a beach, a reef, and dry land. Washed-​down remains of orga­nisms rela­ted to modern rhi­nos, ante­lo­pes, cani­nes, mas­to­dons, and dei­not­he­riums were main­ly depo­si­ted here from nort­hern slo­pes. Sig­ni­fi­cant dis­co­ve­ries inc­lu­de frag­ments of the pri­ma­tes Pli­opit­he­cus anti­gu­us and Siva­pit­he­cus dar­wi­ni, con­si­de­red ances­tors of modern Indian gib­bons. Teeth of Dry­o­pit­he­cus were also found here, which is clas­si­fied as a pre­cur­sor of modern gre­at apes (devin​ska​.sk). Mari­ne orga­nisms fos­si­li­zed here date back 1416 mil­li­on years (sazp​.sk). A Ter­tia­ry wha­le ver­teb­ra was dis­co­ve­red here by chil­dren of Albín Bru­nov­ský (Vodič­ka). An asto­nis­hing find was the near­ly com­ple­te shell of a turt­le (pano​ra​ma​.sk). Mari­ne sedi­ments for­med sand­sto­ne lay­ers, which are now expo­sed as yel­low rock faces of the for­mer sand­sto­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Due to its warm and dry con­di­ti­ons, Sand­berg is home to many rare plant and ani­mal spe­cies. The most notab­le inc­lu­de vari­ous orchids and ther­mop­hi­lic insects (ibot​.sav​.sk). Free gra­zing is cur­ren­tly taking pla­ce on Sand­berg, with the advan­ta­ge that ani­mals cho­ose the­ir food them­sel­ves, pre­ven­ting over­gra­zing and cre­a­ting a diver­se lands­ca­pe. Such exten­si­ve gra­zing is essen­tial for the res­to­ra­ti­on and main­te­nan­ce of bio­di­ver­si­ty. It supp­res­ses tree over­gro­wth, allo­wing the return of forest-​steppe eco­sys­tems and rare plant and ani­mal spe­cies. Ani­mals also natu­ral­ly dis­per­se plant seeds, sup­por­ting spe­cia­li­zed spe­cies adap­ted to the­se con­di­ti­ons. The dis­tur­ban­ce of the soil sur­fa­ce helps rare plant spe­cies ger­mi­na­te and cre­a­tes favo­rab­le con­di­ti­ons for insects. The pro­cess is moni­to­red zoolo­gi­cal­ly and bota­ni­cal­ly to assess the impact of gra­zing on selec­ted spe­cies (Infor­ma­ti­on board).


Sand­berg ist Teil des Devín­ska Koby­la. Vie­le Bra­ti­sla­va­er besu­chen Sand­berg regel­mä­ßig. Von Devín­ska Nová Ves ist es nur ein kur­zer Weg.

Sand­berg ist eine jung­ter­ti­ä­re palä­on­to­lo­gis­che Fund­stät­te von euro­pä­is­cher Bede­utung. Sie wur­de durch den Abbau von Sand fre­i­ge­legt. Sie bes­teht aus Über­res­ten des ter­ti­ä­ren Mee­res, das sich einst über das Wie­ner Bec­ken ers­trec­kte. Auf juras­sis­che und unterk­re­i­de­ze­it­li­che Kal­ke, die 160180 Mil­li­onen Jah­re alt sind, wur­den durch eine star­ke Mee­re­san­he­bung vor 1416 Mil­li­onen Jah­ren Sands­chich­ten mit Ein­la­ge­run­gen von Kies- und Sand­ste­i­nen sowie Brek­zien hori­zon­tal abge­la­gert. In der Sand­ste­in­wand sind sicht­ba­re hori­zon­ta­le Schich­ten von widers­tands­fä­hi­ge­rem Sand­ste­in und Lit­hot­ham­nien­kalk. An den Hän­gen und am Fuß der Wand befin­den sich mäch­ti­ge Sandstein- und Lit­hot­ham­nien­kalkb­löc­ke, die nach der letz­ten kam­mer­we­i­sen Spren­gung zurück­geb­lie­ben sind.

Hier wur­den etwa 300 fos­si­le Arten ent­dec­kt, darun­ter Schnec­ken, Mus­cheln, See­i­gel, Sch­wäm­me, Fora­mi­ni­fe­ren und größe­re mari­ne sowie ter­res­tris­che Tie­re. Die bekann­tes­ten Fun­de sind Hai­fis­ch­zäh­ne, Kno­chen­fis­che, ein Wir­bel eines Wals, Über­res­te von Schildk­röten, Affen, Rob­ben, Woll­nas­hör­nern, Höh­len­bä­ren und Vögeln. Die heuti­ge Flo­ra umfasst meh­re­re bed­roh­te und ges­chütz­te sand­lie­ben­de Arten, wie z. B. Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na und Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Die ältes­ten geolo­gis­chen Schich­ten hier sind über 100 Mil­li­onen Jah­re alt. Wäh­rend des Ter­ti­ärs war Sand­berg abwech­selnd Mee­res­bo­den, ein Riff oder Teil eines küs­ten­na­hen Insel­sys­tems (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg befin­det sich an den west­li­chen Hän­gen des Devín­ska Koby­la und ist Teil des Nati­ona­len Naturs­chutz­ge­biets Devín­ska Koby­la (slo​va​kia​.tra​vel).

Früher wur­de hier Sand abge­baut und mit einer Luft­se­il­bahn zum Hafen an der March tran­s­por­tiert. Wäh­rend des Ter­ti­ärs, vor 1416 Mil­li­onen Jah­ren, ers­trec­kte sich ein Meer über die­ses Gebiet (pano​ra​ma​.sk). Wie der Name bere­its ande­utet, bes­teht Sand­berg aus San­den, Sand­ste­i­nen, Lithothamnien‑, Lumachellen- und sand­hal­ti­gen Kalks­te­i­nen sowie Brek­zien und san­di­gen Tonen. Aus geolo­gis­cher Sicht wur­den die­se Ges­te­i­ne nur für kur­ze Zeit abge­la­gert, sodass sie wenig ver­fes­tigt sind. Dies ist einer der Grün­de, warum Sand­berg als welt­we­it bede­uten­de Fund­stel­le für neoge­ne Fos­si­lien gilt. Mehr als 300 fos­si­le Arten wur­den hier gefun­den, darun­ter Mus­cheln, Wür­mer, Sch­wäm­me, Aus­tern, Schnec­ken, See­i­gel, Moos­tier­chen, Fora­mi­ni­fe­ren, Haie, Rob­ben und vers­chie­de­ne Fis­char­ten. Sogar ein Wir­bel des Wals Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus wur­de hier entdeckt.

Sand­berg war sowohl Mee­res­bo­den eines 60 Meter tie­fen Mee­res, als auch Strand, Riff und Festland. Haupt­säch­lich wur­den von den nörd­li­chen Hän­gen Über­res­te von Orga­nis­men ver­wand­ter heuti­ger Nashör­ner, Anti­lo­pen, Hun­de­ar­ti­gen, Mas­to­don­ten und Dei­not­he­rien angesch­wemmt. Bede­utend sind auch die Fun­de von Frag­men­ten der Pri­ma­ten Pli­opit­he­cus anti­gu­us und Siva­pit­he­cus dar­wi­ni, die als Vor­fah­ren der heuti­gen indis­chen Gib­bons gel­ten. Zudem wur­den Zäh­ne des Dry­o­pit­he­cus gefun­den, der als Vor­fah­re der heuti­gen Men­sche­naf­fen ein­ges­tuft wird (devin​ska​.sk). Die hier als Fos­si­lien gefun­de­nen Mee­re­sor­ga­nis­men stam­men aus der Zeit vor 1416 Mil­li­onen Jah­ren (sazp​.sk). Ein ter­tä­rer Walwir­bel wur­de von den Kin­dern von Albín Bru­nov­ský ent­dec­kt (Vodič­ka). Ein beson­ders bee­in­druc­ken­der Fund war der fast volls­tän­di­ge Pan­zer einer Schildk­röte (pano​ra​ma​.sk). Mari­ne Abla­ge­run­gen bil­de­ten Sand­ste­in­schich­ten, die heute als gel­be Fel­swän­de des ehe­ma­li­gen Sand­ste­inb­ruchs fre­i­ge­legt sind (slo​va​kia​.tra​vel).

Aufg­rund der war­men und troc­ke­nen Bedin­gun­gen ist Sand­berg die Hei­mat vie­ler sel­te­ner Pflanzen- und Tie­rar­ten. Beson­ders her­vor­zu­he­ben sind vers­chie­de­ne Orchi­de­e­nar­ten und wär­me­lie­ben­de Insek­ten (ibot​.sav​.sk). Fre­i­land­be­we­i­dung fin­det der­ze­it auf Sand­berg statt, wobei die Tie­re ihre Nahrung selbst wäh­len, was Über­we­i­dung ver­hin­dert und eine viel­fäl­ti­ge Lands­chaft schafft. Die­se exten­si­ve Bewe­i­dung ist ents­che­i­dend für die Wie­der­hers­tel­lung und Erhal­tung der Bio­di­ver­si­tät. Sie ver­hin­dert das Über­wu­chern durch Gehöl­ze, wodurch die Wie­der­kehr von Waldsteppen-​Ökosystemen und sel­te­nen Pflanzen- sowie Tie­rar­ten ermög­licht wird. Die Tie­re ver­te­i­len außer­dem Pflan­zen­sa­men auf natür­li­che Wei­se, wodurch spe­zia­li­sier­te Arten geför­dert wer­den, die an sol­che Bedin­gun­gen ange­passt sind. Die Bodens­törung hilft sel­te­nen Pflan­ze­nar­ten beim Kei­men und schafft güns­ti­ge Bedin­gun­gen für Insek­ten. Der Pro­zess wird zoolo­gisch und bota­nisch über­wacht, um die Auswir­kun­gen der Bewe­i­dung auf aus­ge­wä­hl­te Arten zu ana­ly­sie­ren (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).


Sand­berg a Devín­ska Koby­la rés­ze. Sok pozso­nyi lakos rends­ze­re­sen láto­gat­ja Sand­ber­get. Devín­ska Nová Ves­ből csak egy rövid séta.

Sand­berg egy késő har­ma­di­dős­za­ki pale­on­to­ló­giai lelőhe­ly, ame­ly euró­pai jelen­tősé­gű. Egy­kor egy homok­bá­nya tár­ta fel. A har­ma­di­dős­za­ki ten­ger marad­vá­ny­ai alkot­ják, ame­ly egy­kor a Bécsi-​medencét borí­tot­ta. A 160180 mil­lió éves jura és alsó kré­ta kori mész­kövek­re 1416 mil­lió évvel eze­lőtt, ami­kor a ten­ger jelen­tősen mege­mel­ke­dett, vízs­zin­te­sen rakód­tak le a homok­ré­te­gek kavic­sos homok­ré­te­gek­kel, homok­kövek­kel és brecc­sák­kal. A homok­kőfal­ban lát­ha­tók vízs­zin­tes réte­gek elle­nál­lóbb homok­kőből és lit­hot­ham­nium mész­kőből. A lej­tőkön és a lábá­nál nagy homokkő- és lit­hot­ham­nium mész­kős­zik­lák marad­tak hát­ra az utol­só rob­ban­tás után.

Itt körül­be­lül 300 foss­zi­lis fajt fedez­tek fel, köz­tük csi­gá­kat, kagy­ló­kat, ten­ge­ri sünöket, szi­vac­so­kat, likac­sos­hé­jú­a­kat és nagy­obb ten­ge­ri és szá­raz­föl­di álla­to­kat. A legi­smer­tebb lele­tek közé tar­to­znak a cápa fogai, cson­tos halak, egy bál­na csi­go­ly­á­ja, tek­nős marad­vá­ny­ai, maj­mok, fókák, gyap­jas orrs­zar­vúk, bar­lan­gi med­vék és mada­rak. A jelen­le­gi növé­ny­vi­lág szá­mos ves­zé­ly­ez­te­tett és védett homok­ked­ve­lő fajt tar­tal­maz, pél­dá­ul Peuce­da­num are­na­rium, Minu­ar­tia glau­ci­na és Gyp­sop­hi­la pani­cu­la­ta (Infor­má­ci­ós táb­la). A legi­dősebb geoló­giai réte­gek több mint 100 mil­lió éve­sek. A har­ma­di­dős­zak­ban Sand­berg ten­ger­fe­nék, záto­ny vagy part men­ti szi­get­lánc rés­ze volt (devin​ska​ko​by​la​.sk). Sand­berg a Devín­ska Koby­la nyuga­ti lej­tőjén talál­ha­tó, és rés­ze a Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület­nek (slo​va​kia​.tra​vel).

Régen itt homo­kot bány­ász­tak, ame­ly­et egy lég­ká­bel­pá­ly­án szál­lí­tot­tak a Mor­va folyó kikötőjé­be. A har­ma­di­dős­zak­ban, 1416 mil­lió évvel eze­lőtt, ezen a terüle­ten egy ten­ger terült el (pano​ra​ma​.sk). Nevé­hez hűen Sand­berg homok­ból, homok­kövek­ből, lit­hot­ham­nium, luma­chel­la és homo­kos mész­kövek­ből, brecc­sá­ból és homo­kos agy­ag­ból áll. Geoló­giai szem­pont­ból ezek a kőze­tek csak rövid ide­ig rakód­tak le, ezért kevés­bé szi­lár­dak. Ez az egy­ik oka annak, hogy Sand­berg világ­hí­rű neogén foss­zi­lis lelőhe­ly. Több mint 300 foss­zi­lis fajt talál­tak itt, köz­tük kagy­ló­kat, fér­ge­ket, szi­vac­so­kat, oszt­ri­gá­kat, csi­gá­kat, ten­ge­ri sünöket, moha­te­le­pe­se­ket, likac­sos­hé­jú­a­kat, cápá­kat, fóká­kat és külön­fé­le hala­kat. Itt fedez­ték fel egy bál­na csi­go­ly­á­ját (Meso­ce­tus hun­ga­ri­cus) is.

Sand­berg egy­kor egy 60 méter mély ten­ger­fe­nék, vala­mint strand, záto­ny és szá­raz­föld volt. A észa­ki lej­tők­ről főként orrs­zar­vúk­hoz, anti­lo­pok­hoz, kuty­afé­lék­hez, masz­to­do­nok­hoz és dei­not­he­riu­mok­hoz hason­ló élőlé­ny­ek marad­vá­ny­ai sod­ród­tak ide. Fon­tos lele­tek a maj­mok (Pli­opit­he­cus anti­gu­us és Siva­pit­he­cus dar­wi­ni) foss­zi­lis marad­vá­ny­ai, ame­ly­eket a mai indiai gib­bo­nok őse­i­nek tar­ta­nak. Dry­o­pit­he­cus fogai is előke­rül­tek, ame­ly­eket a mai embers­za­bá­sú maj­mok előde­i­nek tekin­te­nek (devin​ska​.sk). A foss­zi­li­zált ten­ge­ri élőlé­ny­ek itt 1416 mil­lió évvel eze­lőtt éltek (sazp​.sk). Egy har­ma­di­dős­za­ki bál­na csi­go­lya is előke­rült, ame­ly­et Albín Bru­nov­ský gyer­me­kei fedez­tek fel (Vodič­ka). Egy különösen leny­űgöző lelet egy majd­nem tel­jes tek­nős­pán­cél volt (pano​ra​ma​.sk). A ten­ger­fe­nék üle­dé­kei homok­kőré­te­ge­ket alkot­tak, ame­ly­ek ma a régi homok­kőbá­nya sár­ga szik­lá­i­ként lát­ha­tók (slo​va​kia​.tra​vel).

A meleg és szá­raz körül­mé­ny­ek­nek kös­zön­he­tően Sand­berg szá­mos rit­ka növény- és állat­faj ott­ho­na. Kie­mel­ke­dő jelen­tősé­gűek a külön­böző orchi­de­ák és szá­raz­ság­tűrő rova­rok (ibot​.sav​.sk). Sza­bad legel­te­tés foly­ik Sand­ber­gen, ame­ly­nek előnye, hogy az álla­tok maguk választ­ják ki a táp­lá­lé­ku­kat, így nem ala­kul­nak ki túl­le­gel­te­tett terüle­tek, hanem mozai­kos táj­kép jön lét­re. Az ily­en exten­zív legel­te­tés kulcs­fon­tos­sá­gú a bio­di­ver­zi­tás hely­re­ál­lí­tá­sa és fenn­tar­tá­sa szem­pont­já­ból. Mega­ka­dá­ly­oz­za a fás növé­ny­ek elbur­ján­zá­sát, ami lehe­tővé tes­zi a erdős-​sztyepp ökos­zisz­té­mák és rit­ka növény- és állat­fa­jok viss­za­té­ré­sét. Az álla­tok ter­més­ze­tes módon ter­jesz­tik a növé­ny­ek mag­vait, így támo­gat­ják az erre a kör­ny­ezet­re spe­cia­li­zá­ló­dott fajo­kat. A talaj boly­ga­tá­sa segí­ti a rit­ka növé­ny­fa­jok csí­rá­zá­sát, vala­mint meg­fe­le­lő élőhe­ly­et teremt a rova­rok szá­má­ra. A foly­ama­tot zooló­giai és bota­ni­kai meg­fi­gy­elés kísé­ri, hogy nyo­mon követ­hes­sék a legel­te­tés hatá­sát a kivá­lasz­tott fajok­ra (Infor­má­ci­ós tábla).


Odka­zy:


TOP

Sand­berg

Fló­ra na Sandbergu

Fau­na na Sandbergu

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 3800

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 4080

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Mokrade, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie

Devínske jazero

Hits: 13054

Devín­ske jaze­ro je oblasť medzi rie­kou Mora­vouDevín­skou Novou Vsou. Táto býva­lá cit­li­vá hra­nič­ná oblasť si mož­no aj vďa­ka svo­jej minu­los­ti pone­cha­la prí­rod­nej­ší cha­rak­ter. Nie je to jaze­ro, ako­by názov napo­ve­dal, je to niva rie­ky Mora­va, inun­dač­né úze­mie, kto­ré býva nie­ke­dy viac, či menej zapla­ve­né. Pop­ri rie­ke Mora­va sa nachá­dza­jú dre­vi­ny mäk­ké­ho luž­né­ho lesa, pre­dov­šet­kým vŕby a topo­le. Na Devín­skom jaze­re môže­me okrem iné­ho pozo­ro­vať cca od 15.3 do 15.8 bocia­ny. 

Napriek svoj­mu náz­vu nej­de o tra­dič­né jaze­ro, oblasť sa stá­va jaze­rom len počas jar­ných záplav, keď sa voda z rie­ky Mora­va vyle­je na oko­li­té lúky, čím vzni­ká dočas­ná vod­ná plo­cha s roz­lo­hou pri­bliž­ne 20 hek­tá­rov. Ten­to feno­mén peri­odic­ké­ho zapla­vo­va­nia vytvá­ra ide­ál­ne pod­mien­ky pre boha­tú bio­di­ver­zi­tu. Devín­ske jaze­ro je súčas­ťou naj­väč­šie­ho a naj­za­cho­va­lej­šie­ho kom­ple­xu zápla­vo­vých lúk v stred­nej Euró­pe, zná­me­ho ako Niva Mora­vy. Vďa­ka tomu je domo­vom mno­hých vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Počas jar­ných mesia­cov tu kvit­nú bie­le lek­ná, kto­ré svo­jou krá­sou pri­po­mí­na­jú sláv­ne obra­zy Clau­da Mone­ta. Okrem nich tu náj­de­me aj žlté lek­ná. Devín­ske jaze­ro je význam­ným hniez­dis­kom pre rôz­ne dru­hy vtá­kov. Bocia­ny bie­le tu nachá­dza­jú boha­té zdro­je potra­vy, pri­čom ich hniez­da sa nachá­dza­jú na rakús­kej stra­ne rie­ky Mora­va v dubo­vých lesoch pri mes­teč­ku Mar­chegg. Okrem bocia­nov tu môže­me pozo­ro­vať aj chriaš­te­ľa poľ­né­ho či orlia­ka mor­ské­ho (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske jaze­ro je rieč­ne jaze­ro, mŕt­ve rame­no Mora­vy a leží medzi jej ľavým bre­hom a kory­tom rie­ky Mali­na. Lúka Devín­ske jaze­ro je roz­lo­hou 10.5 km2 naj­väč­šou mok­rou lúkou na Slo­ven­sku. Začiat­kom 60-​tych rokov 20. sto­ro­čia sa tu pri ťaž­be pies­ku našlo nie­koľ­ko hro­bov zo star­šej doby rím­skej. Pozos­tat­kom z nedáv­nej­šej doby sú bun­kre, kto­ré sa budo­va­li v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia. Nazý­va­jú sa aj ropí­ky, pod­ľa skrat­ky ROP – Ria­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác. Posád­ku tvo­ri­lo 3 – 7 mužov, vyzb­ro­je­ní boli guľo­met­mi, vyba­ve­ní peri­skop­mi, gra­ná­to­vou rúrou (Wla­chov­ský). His­tó­ria toh­to úze­mia je úzko spä­tá s poli­tic­ký­mi uda­los­ťa­mi 20. sto­ro­čia. Počas exis­ten­cie želez­nej opo­ny bola táto oblasť súčas­ťou prí­sne strá­že­né­ho pohra­nič­né­ho pás­ma medzi býva­lým Čes­ko­slo­ven­skom a Rakús­kom. Vďa­ka tomu sa tu zacho­va­la tak­mer nedot­knu­tá prí­ro­da, keď­že oblasť nebo­la vysta­ve­ná inten­zív­nej hos­po­dár­skej čin­nos­ti (out​do​orac​ti​ve​.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zara­de­ná medzi mok­ra­de medzi­ná­rod­né­ho význa­mu pod­ľa Ram­sar­skej kon­ven­cie. Niva Mora­vy je od roku 1992 zara­de­ná medzi význam­né vtá­čie úze­mia. Hniez­dia tu bocia­ny, volav­ky a cel­ko­vo až 118 dru­hov vtá­kov. Žije tu aj veľa dru­hov neto­pie­rov, hady, vzác­na užov­ka stro­mo­vá, bobor európ­sky, v rie­ke Mora­va žije až 62 dru­hov rýb (pano​ra​ma​.sk). Nachá­dza sa tu aj Mar­cheggs­ký via­dukt, kto­rý je vlast­ne už tech­nic­kou pamiat­kou, kto­rá sa ale dodnes pou­ží­va na želez­nič­nú pre­pra­vu. V roku 1846 sa začal sta­vať most medzi Devín­skou Novou Vsou a Mar­cheg­gom. 474 met­rov dlhý, pat­ril vte­dy k naj­väč­ším v Uhor­sku. Počas svo­jej his­tó­rie bol viac­krát počas voj­ny zni­če­ný, ale vždy opäť posta­ve­ný. Posled­ná rekon­štruk­cia je z roku 1959 (Wla­chov­ský). V roku 2021 bolo Devín­ske jaze­ro vyhlá­se­né za chrá­ne­ný are­ál s roz­lo­hou 1 268,89 hek­tá­ra (out​do​orac​ti​ve​.com).


Devín­ske Jaze­ro is an area bet­we­en the Mora­va River and Devín­ska Nová Ves. This for­mer sen­si­ti­ve bor­der area has per­haps retai­ned its natu­ral cha­rac­ter thanks to its past. Des­pi­te its name, it is not a lake but rat­her the flo­odp­lain of the Mora­va River, an inun­da­ti­on zone that is some­ti­mes more or less flo­oded. Along the Mora­va River, the­re are soft flo­odp­lain forest tre­es, main­ly wil­lo­ws and pop­lars. At Devín­ske Jaze­ro, one can obser­ve storks app­ro­xi­ma­te­ly from March 15 to August 15.

Des­pi­te its name, it is not a tra­di­ti­onal lake; the area beco­mes a lake only during the spring flo­ods when water from the Mora­va River overf­lo­ws onto the sur­roun­ding mea­do­ws, cre­a­ting a tem­po­ra­ry water body of about 20 hec­ta­res. This phe­no­me­non of peri­odic flo­oding cre­a­tes ide­al con­di­ti­ons for rich bio­di­ver­si­ty. Devín­ske Jaze­ro is part of the lar­gest and most pre­ser­ved com­plex of flo­odp­lain mea­do­ws in Cen­tral Euro­pe, kno­wn as the Mora­va Flo­odp­lain. Thanks to this, it is home to many rare spe­cies of plants and ani­mals. During the spring months, whi­te water lilies blo­om here, resem­bling the famous pain­tings of Clau­de Monet. In addi­ti­on to the­se, yel­low water lilies can also be found. Devín­ske Jaze­ro is an impor­tant nesting site for vari­ous bird spe­cies. Whi­te storks find abun­dant food sour­ces here, whi­le the­ir nests are loca­ted on the Aus­trian side of the Mora­va River in the oak forests near the town of Mar­chegg. Besi­des storks, one can also obser­ve the cornc­ra­ke and the white-​tailed eag­le (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske Jaze­ro is a river lake, an oxbow of the Mora­va River, loca­ted bet­we­en its left bank and the Mali­na River chan­nel. The Devín­ske Jaze­ro Mea­dow, cove­ring an area of 10.5 km², is the lar­gest wet mea­dow in Slo­va­kia. In the ear­ly 1960s, during sand mining, seve­ral gra­ves from the ear­ly Roman peri­od were dis­co­ve­red here. A rem­nant of more recent his­to­ry is the bun­kers, built in the 1930s. The­se are also cal­led Ropí­ky, after the abb­re­via­ti­on ROPRia­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác (Direc­to­ra­te of For­ti­fi­ca­ti­on Works). The gar­ri­son con­sis­ted of 3 to 7 men, equ­ip­ped with machi­ne guns, peris­co­pes, and gre­na­de laun­chers (Wla­chov­ský). The his­to­ry of this area is clo­se­ly tied to the poli­ti­cal events of the 20th cen­tu­ry. During the exis­ten­ce of the Iron Cur­tain, this regi­on was part of a strict­ly guar­ded bor­der zone bet­we­en for­mer Cze­cho­slo­va­kia and Aus­tria. As a result, near­ly untou­ched natu­re has been pre­ser­ved here, as the area was not expo­sed to inten­si­ve eco­no­mic acti­vi­ty (out​do​orac​ti​ve​.com).

Sin­ce 1993, the enti­re area has been desig­na­ted as a wet­land of inter­na­ti­onal impor­tan­ce under the Ram­sar Con­ven­ti­on. Sin­ce 1992, the Mora­va Flo­odp­lain has been clas­si­fied as an Impor­tant Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird spe­cies nest here. Many bat spe­cies, sna­kes, the rare Aes­cu­la­pian sna­ke, the Eura­sian bea­ver, and up to 62 spe­cies of fish live in the Mora­va River (pano​ra​ma​.sk). The Mar­chegg Via­duct is also loca­ted here, a tech­ni­cal monu­ment that is still used for rai­lway tran­s­port. In 1846, the cons­truc­ti­on of a brid­ge bet­we­en Devín­ska Nová Ves and Mar­chegg began. At 474 meters long, it was one of the lar­gest in Hun­ga­ry at the time. Throug­hout its his­to­ry, it was repe­a­ted­ly des­tro­y­ed during wars but was alwa­ys rebu­ilt. The last recons­truc­ti­on was in 1959 (Wla­chov­ský). In 2021, Devín­ske Jaze­ro was dec­la­red a pro­tec­ted area with an area of 1,268.89 hec­ta­res (out​do​orac​ti​ve​.com).


Devín­ske Jaze­ro ist ein Gebiet zwis­chen der March (Mora­va) und Devín­ska Nová Ves. Die­ses ehe­ma­li­ge sen­sib­le Grenz­ge­biet hat sich viel­le­icht dank sei­ner Ver­gan­gen­he­it sei­nen natür­li­chen Cha­rak­ter bewa­hrt. Trotz sei­nes Namens ist es kein See, son­dern die Aue der March, ein Übersch­wem­mungs­ge­biet, das manch­mal mehr oder weni­ger überf­lu­tet wird. Entlang der March befin­den sich Weichholz-​Auwälder, haupt­säch­lich Wei­den und Pap­peln. Am Devín­ske Jaze­ro kann man unter ande­rem etwa vom 15. März bis zum 15. August Stör­che beobachten.

Trotz sei­nes Namens ist es kein tra­di­ti­onel­ler See; das Gebiet wird nur wäh­rend der Früh­lings­hoch­was­ser zu einem See, wenn das Was­ser der March auf die umlie­gen­den Wie­sen über­tritt und eine tem­po­rä­re Was­serf­lä­che von etwa 20 Hek­tar ents­teht. Die­ses Phä­no­men der peri­odis­chen Übersch­wem­mung schafft ide­a­le Bedin­gun­gen für eine rei­che Bio­di­ver­si­tät. Devín­ske Jaze­ro ist Teil des größten und am bes­ten erhal­te­nen Auen­kom­ple­xes in Mit­te­le­uro­pa, bekannt als die Mar­chau­en. Dadurch ist es die Hei­mat vie­ler sel­te­ner Pflanzen- und Tie­rar­ten. Wäh­rend der Früh­lings­mo­na­te blühen hier wei­ße See­ro­sen, die an die berühm­ten Gemäl­de von Clau­de Monet erin­nern. Neben ihnen fin­det man auch gel­be See­ro­sen. Devín­ske Jaze­ro ist ein bede­uten­des Brut­ge­biet für vers­chie­de­ne Voge­lar­ten. Wei­ßs­tör­che fin­den hier reich­lich Nahrung, wäh­rend sich ihre Nester auf der öster­re­i­chis­chen Sei­te der March in den Eichen­wäl­dern bei der Stadt Mar­chegg befin­den. Neben den Stör­chen kann man hier auch Wach­tel­köni­ge oder den See­ad­ler beobach­ten (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske Jaze­ro ist ein Fluss­see, ein Alt­was­ser der March, das zwis­chen ihrem lin­ken Ufer und dem Fluss­bett der Mali­na liegt. Die Wie­se Devín­ske Jaze­ro ist mit einer Flä­che von 10,5 km² die größte Feucht­wie­se der Slo­wa­kei. Anfang der 1960er Jah­re wur­den hier beim San­dab­bau meh­re­re Grä­ber aus der frühen römis­chen Zeit gefun­den. Ein Relikt der jün­ge­ren Ges­chich­te sind die Bun­ker, die in den 1930er Jah­ren errich­tet wur­den. Die­se wer­den auch Ropí­ky genannt, nach der Abkür­zung ROPRia­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác (Direk­ti­on der Befes­ti­gung­sar­be­i­ten). Die Besat­zung bes­tand aus 3 bis 7 Mann, die mit Mas­chi­nen­ge­weh­ren, Peri­sko­pen und Gra­nat­wer­fern aus­ges­tat­tet waren (Wla­chov­ský). Die Ges­chich­te die­ses Gebiets ist eng mit den poli­tis­chen Ere­ig­nis­sen des 20. Jahr­hun­derts ver­bun­den. Wäh­rend des Bes­te­hens des Eiser­nen Vor­hangs war die­se Regi­on ein streng bewach­tes Grenz­ge­biet zwis­chen der ehe­ma­li­gen Tsche­chos­lo­wa­kei und Öster­re­ich. Dadurch blieb die Natur hier fast unbe­rü­hrt, da das Gebiet kei­ner inten­si­ven wirts­chaft­li­chen Nut­zung aus­ge­setzt war (out​do​orac​ti​ve​.com).

Seit 1993 ist das gesam­te Gebiet als Feucht­ge­biet von inter­na­ti­ona­ler Bede­utung gemäß der Ramsar-​Konvention aus­ge­wie­sen. Seit 1992 gehören die Mar­chau­en zu den wich­ti­gen Vogels­chutz­ge­bie­ten. Hier brüten Stör­che, Rei­her und ins­ge­samt bis zu 118 Voge­lar­ten. Außer­dem leben hier zahl­re­i­che Fle­der­mau­sar­ten, Sch­lan­gen, die sel­te­ne Äsku­lap­nat­ter, der Euro­pä­is­che Biber, und in der March bis zu 62 Fis­char­ten (pano​ra​ma​.sk). Hier befin­det sich auch der Mar­cheg­ger Via­dukt, ein tech­nis­ches Denk­mal, das noch immer für den Eisen­bahn­ver­kehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brüc­ke zwis­chen Devín­ska Nová Ves und Mar­chegg. Mit 474 Metern Län­ge gehör­te sie damals zu den größten in Ungarn. Wäh­rend ihrer Ges­chich­te wur­de sie mehr­fach im Krieg zers­tört, aber immer wie­der auf­ge­baut. Die letz­te Reno­vie­rung erfolg­te 1959 (Wla­chov­ský). Im Jahr 2021 wur­de Devín­ske Jaze­ro als Naturs­chutz­ge­biet mit einer Flä­che von 1.268,89 Hek­tar aus­ge­wie­sen (out​do​orac​ti​ve​.com).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post