Krajina, Slovenská krajina, Obce, Príroda, Slovenské, Považské, Skaly, Stredné Považie, Biotopy

Vršatec

skala
Hits: 2360

Vršatec sa nachádza nad Vršatským Podhradím.

Vršatské bradlá sú mohutným vápencovým masívom, viditeľné sú z veľkej vzdialenosti. Nad obcou sa nachádza aj hrad Vršatec. Už v roku 1244 sa spomína Vršatec (trencin.sk). Vršatské bradlá sú významná geologická a paleontologická lokalita. Nachádza sa tu veľké množstvo fosílii plytkého aj hlbokého jurského a kriedového mora, amonity, belemnity, ľaliovky, lastúrniky posidonia a mikrofosílie foraminifery, rádiolarie, prvoky calpionela (Morycowa, Mišík, 2005). Vyskytujú sa tu vzácne motýle: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau. chrobák Rosalia alpina (Wikipedia). Vršatské bradlá sú prírodnou rezerváciou (enviroportal.sk). Vršatec lákal k poznaniu, ku rekreácii aj v dávnejšej minulosti, svedčia o tom výskumné správy prírodovedcov zo začiatku 19. storoča – A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin a ďalší. Svedčili o tom aj rekreačné zariadenia (Informačná tabuľa).

Sú najvýraznejším a najvyšším skalným bradlovým hrebeňom na Slovensku (550 – 830 metrov nad morom). Vápencový masív pochádza z jury (spoznaj.eu). Vršatské bradlá sú jedným z najvýraznejších prírodných útvarov na Slovensku. Je súčasťou Bielych Karpát, týči sa nad obcou Vršatské Podhradie a je viditeľný z veľkej vzdialenosti. Vršatské bradlá sú súčasťou bradlového pásma, ktoré prechádza severným údolím Váhu. Tento pás sa tiahne od Moravy až po východné Slovensko a je tvorený sériou vápencových a dolomitických útvarov, ktoré vznikli v období jury a kriedy. Najvyšším vrchom Vršatských bradiel je Chmeľová s nadmorskou výškou 925 metrov. Geologicky sú bradlá tvorené prevažne czorsztynskou bradlovou jednotkou, ktorá pozostáva z rôznych typov vápencov, vrátane krinoidových (ľaliovkových), biohermných (útesových) a kalpionelových vápencov. Tieto horniny svedčia o sedimentácii v plytkých moriach počas strednej až vrchnej jury a spodnej kriedy. V oblasti Chmeľovej sa nachádzajú aj vrstvy vulkanických hornín (Wikipédia).

Najstaršie pozostatky prítomnosti ľudí v tejto lokalite sú z mladšej až neskorej doby kamennej. Našli sa tu kamenné nástroje na Chmeľovej a v sedle medzi Bielym Vrchom a Dielom. Výraznejšie osídlenie je datované z neskorou dobou bronzovou, s ľuďmi lužických popolnicových polí. Prejavovali sa pohrebiskami a žiarovými hrobmi, niekedy prekrytými mohylami. Vyskytli sa aj stopy sídliska. V lokalite Zazámčie v okolí bývalého kúpaliska (Informačná tabuľa). Neskoršie osídlenie už je o púchovskej kultúre. Výrazné stopy zanechali slovanskí predkovia, v lokalite Medziskalie sa našli železné predmety z 9. až počiatku 10. storočia – kosa, krojidlo, radlica, motyky, nákovy, kliešte, vrták, obojručné nože, sekery. V priebehu 13. storočia sa začal stavať stredoveký hrad. Už koncom 13. storočia sa dostal do rúk Matúša Čáka. Od roku 1396 patril Ctiborovi zo Ctiboríc. Do zániku hradu v roku 1707 vystriedal mnohých majiteľov (Wikipedia). Hrad Vršatec bol postavený na neprístupných vápencových skalách a patril medzi najvyššie položené hrady na Slovensku. Jeho strategická poloha mu poskytovala prirodzenú ochranu a umožňovala kontrolu nad dôležitými obchodnými cestami. Počas svojej histórie hrad vystriedal viacerých majiteľov a v 14. storočí bol v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. V roku 1708 bol hrad počas Rákócziho povstania zničený a odvtedy zostal v ruinách (trencin.sk).

Vršatské bradlá sú domovom pre rozmanitú flóru a faunu. Vyskytujú sa tu vzácne druhy rastlín a živočíchov, vrátane chránených druhov motýľov, ako sú jasoň červenooký – Parnassius apollo, jasoň chochlačkový – Parnassius mnemosyne, vidlochvost feniklový – Papilio machaon a okáň hruškový – Aglia tau. Z chrobákov je významný výskyt fúzača alpského – Rosalia alpina (Wikipédia). Súčasťou širšieho okolie Krivoklátska dolina. Nachádzajú sa tu najsevernejšie výskyty teplomilných spoločenstiev vzácnych a ohrozených rastlín a živočíchov v Bielych Karpatoch, výrazne odlišných od ostatných lokalít bradlového pásma. Napr. ľan rakúsky, spriadač egrešový. Okrem toho sa tu vyskytujú orchideje, všetky tri naše druhy prilboviek, kruštík prehliadaný, jazyk jelení, jasoň chochlačkový, užovka stromová, ďateľ bielochrbtý, muchárik bielokrký. V doline sa nachádza aj Krivoklátska tiesňava. Tam sa bol zaznamený modráčik konzincový, mora piesčinová, hmyzovník Holybyho, kruštík drobnolistý, kruštík rožkatý, vemenník zelenkastý. Záver doliny tvoria tzv. Krivoklátske lúky. Vyskytuje sa tu vzácny mravec Coptoformica exsecta, päťprstnica hustokvetá, kruštík močiarny, kosatec trávolistý, hadivka obyčajná, bielokvet močiarny. Súčasťou Krivoklátskej doliny je aj Dračia studňa, jediný vodopád v Bielych Karpatoch (Informačná tabuľa).

Prvý novodobý náučný chodník bol v okolí Vršatca sprístupnený v 80-tych rokov 20. storočia. Viedol z Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa. Rekonštruovaný bol v roku 2005. Stal sa okružným, využíval existujúce turistické chodníky. Jeho súčasná podoba je dlhá asi 6 km (Informačná tabuľa). 

Vršatec lies above the village of Vršatské Podhradie.

The Vršatské Klippen are a massive limestone formation visible from a great distance. Above the village stand the ruins of Vršatec Castle. Vršatec is mentioned as early as 1244 (trencin.sk). The Vršatské Klippen are an important geological and paleontological site. They contain numerous fossils from both shallow and deep Jurassic and Cretaceous seas—ammonites, belemnites, crinoids, the bivalve Posidonia, and microfossils such as foraminifera, radiolarians, and the calpionellid protozoans (Calpionella) (Morycowa, Mišík, 2005). Rare butterflies occur here: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau, as well as the beetle Rosalia alpina (Wikipedia). The Vršatské Klippen are a nature reserve (enviroportal.sk). Vršatec has long attracted scholars and visitors; research reports from the early 19th century by A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin and others, as well as historical recreation facilities, bear witness to this (information board).

They form the most prominent and highest klippen ridge in Slovakia (550–830 m a.s.l.). The limestone massif dates to the Jurassic (spoznaj.eu). The Vršatské Klippen are among the most striking natural formations in Slovakia. They are part of the White Carpathians, rising above Vršatské Podhradie and visible from afar. They belong to the Klippen Belt that runs through the northern Váh valley, stretching from Moravia to eastern Slovakia and made up of a series of limestone and dolomitic bodies formed in the Jurassic and Cretaceous. The highest peak of the Vršatské Klippen is Chmeľová (925 m). Geologically, the klippen belong mainly to the Czorsztyn Klippen Unit and consist of various limestones, including crinoidal, biohermal (reef) and calpionellid limestones. These rocks record deposition in shallow seas during the Middle to Late Jurassic and the Early Cretaceous. Layers of volcanic rocks also occur in the Chmeľová area (Wikipedia).

The oldest traces of humans here date to the Late and Final Stone Age. Stone tools were found on Chmeľová and in the saddle between Biely vrch and Diel. More substantial settlement comes from the Late Bronze Age and the Lusatian Urnfield culture, evidenced by cemeteries and cremation graves, sometimes covered by barrows, and by traces of dwellings—e.g., at Zazámčie near the former swimming pool (information board). Later settlement belongs to the Púchov culture. The Slavs left significant remains; at Medziskalie iron objects from the 9th to early 10th century were found—a scythe, reaping hook, ploughshare, hoes, anvils, tongs, a drill, two-handed knives, axes. A medieval castle began to be built in the 13th century. By the end of that century it belonged to Matthew Csák. From 1396 it was held by Stibor of Stiborice. Until the castle’s demise in 1707 it changed owners many times (Wikipedia). Built on inaccessible limestone crags, Vršatec Castle ranked among the highest-situated castles in Slovakia. Its strategic position gave it natural protection and control over key trade routes. In 1708, during Rákóczi’s Uprising, the castle was destroyed and has remained a ruin ever since (trencin.sk).

The Vršatské Klippen host diverse flora and fauna. Rare and protected butterflies occur here, including the Apollo (Parnassius apollo), the Clouded Apollo (Parnassius mnemosyne), the Old World Swallowtail (Papilio machaon), and the Tau Emperor (Aglia tau). Among beetles, the Alpine longhorn Rosalia alpina is notable (Wikipedia). The wider area includes the Krivoklátska Valley. This is the northernmost occurrence in the White Carpathians of thermophilous communities of rare and endangered plants and animals, markedly different from other sites along the Klippen Belt—for example Austrian flax and the small eggar moth. Orchids occur here as well: all three of our helmet-orchids, the red helleborine, hart’s-tongue fern, the Clouded Apollo, the Aesculapian snake, white-backed woodpecker, and collared flycatcher. The valley also contains the Krivoklátska Gorge, with records of the violet copper butterfly, the sand-loving noctuid moth, Himantoglossum (Holyby’s bee orchid), the small-leaved and horned helleborines, and species such as the marsh fragrant orchid, grass-leaved iris, Arum maculatum, and Parnassia palustris. Its upper end forms the so-called Krivoklát Meadows, home to the rare ant Coptoformica exsecta, dense-flowered cinquefoil, marsh helleborine, and others. Part of the valley is the Dračia studňa (“Dragon’s Well”), the only waterfall in the White Carpathians (information board).

The first modern educational trail around Vršatec was opened in the 1980s. It led from Vršatské Podhradie to Červený Kameň. It was reconstructed in 2005, made circular, and routed along existing hiking paths. Its current length is about 6 km (information board).

Odkazy

Literatúra

Morycowa Ezbieta & Mišík Milan, 2005. Upper Jurassic shallow-watter scleractinian coral from the Pieniny Klippen Belt (Western Carpathians, Slovakia). Geologica Carpathica, october 2005, 56, 5, pp. 415- 432

 

 

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Obce, Mestá, Česko, Severné Čechy

Mikulášovice – český Solingen

skala
Hits: 1740

Mikulášovice sú rozložité, bez strediska, majú charakter priemyselnej obce. Mikulášovice vznikli asi v 10. alebo 11. storočí. V 12. storočí tu žilo niekoľko rodín, ktoré sa zapodievali pálením uhlia. Neskôr poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Početné názvy slovanských miest na okolí nasvedčujú tomu, že tento kraj bol obývaný Slovanmi, konkrétne lužickými Srbmi. V roku 1779 tu žilo 3700 obyvateľov. Vyrastali tu brusiarne, rozmáhalo sa nožiarstvo. V roku 1891 tu bola založená Priemyselná škola nožiarska (mikulasovice.cz). Okrem nožov sa tu vyrábali aj kordy, britvy a chirurgické nástroje (Informačná tabuľa). Po odtrhnutí Sudiet v roku 1938 odišlo z tadeto takmer celé české obyvateľstvo (mikulasovice.cz). Nemecké pomenovanie pre Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice sa nachádzajú sa v západnej časti Šluknovského výbežku v nadmorskej výške 414 metrov nad morom. Pred rokom 1914 boli s necelými 8 tisícmi obyvateľmi, najväčšou obcou Rakúsko-Uhorska (Wikipedia CS). V súčasnosti tu na ploche 25.85 km2 žije 2189 obyvateľov. Miestne časti: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlhá 7 kilometrov (ceskesvycarsko.cz), kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcou sa nachádza kaplnka Najsvätejšej trojice. Jej pôdorys je trojúholníkový, je postavená z pieskovcových kvádrov. Kedysi to bola drevená stavba krytá šindelom. Navývala sa „U piatich líp“ (Informačná tabuľa). 

Až do roku 1938 sa tu konali veľkonočné jazdy, resp. jazdy križiakov, zvyk ktorý sa do súčasnosti dochoval iba v Lužici (ceskatelevize.cz). V roku 2011 bola veľkonočná jazda obnovená (Wikipedia CS). Sú veľmi obľúbené, počas veľkonočnej nedele prechádzajú jazdci na koňoch. Začnú od kostola, kde od farára dostanú požehnanie. Oblečení sú v čiernych frakoch a s cylindrami na hlavách (Informačná tabuľa). Konajú sa tu aj nožiarske slávnosti na nádvorí továrne Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajne sa tu nachádzajú jedny za najväčších varhanov v Česku. Obec bola prezývaná aj český Solingen (Wikipedia CS).

Mikulášovice ist eine ausgedehnte Siedlung ohne zentrales Ortszentrum und hat den Charakter einer Industrieortschaft. Entstanden ist sie vermutlich im 10. oder 11. Jahrhundert. Im 12. Jahrhundert lebten hier mehrere Familien, die sich mit der Köhlerei beschäftigten, später mit Landwirtschaft und Viehzucht. Zahlreiche slawische Ortsnamen in der Umgebung deuten darauf hin, dass dieses Gebiet von Slawen, genauer von Lausitzer Sorben, besiedelt war. Im Jahr 1779 hatte der Ort 3.700 Einwohner. Schleifereien entstanden und die Messerherstellung entwickelte sich. 1891 wurde hier die Gewerbliche Messerschule gegründet (mikulasovice.cz). Neben Messern wurden auch Degen, Rasiermesser und chirurgische Instrumente produziert (Informationstafel). Nach der Abtrennung des Sudetenlandes im Jahr 1938 verließ fast die gesamte tschechische Bevölkerung den Ort (mikulasovice.cz). Der deutsche Name für Mikulášovice ist Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice liegt im westlichen Teil des Schluckenauer Zipfels in einer Höhe von 414 Metern über dem Meeresspiegel. Vor 1914 war es mit knapp 8.000 Einwohnern das größte Dorf in Österreich-Ungarn (Wikipedia CS). Heute leben hier auf einer Fläche von 25,85 km² 2.189 Einwohner. Ortsteile: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historische Namen: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Das Dorf ist 7 Kilometer lang (ceskesvycarsko.cz) und folgt dem Mikulášovice-Bach. Über dem Ort befindet sich die Dreifaltigkeitskapelle mit dreieckigem Grundriss, gebaut aus Sandsteinquadern. Ursprünglich war es ein hölzernes Gebäude mit Schindeldach. Sie wurde „Bei den fünf Linden“ genannt (Informationstafel).

Bis 1938 fanden hier Osterreiten bzw. Kreuzritterritte statt – ein Brauch, der sich bis heute nur in der Lausitz erhalten hat (ceskatelevize.cz). 2011 wurde der Brauch des Osterreitens wiederbelebt (Wikipedia CS). Er ist sehr beliebt: am Ostersonntag reiten Reiter hoch zu Ross durch den Ort. Sie beginnen an der Kirche, wo sie vom Pfarrer den Segen erhalten. Gekleidet sind sie in schwarzen Fräcken und mit Zylindern auf dem Kopf (Informationstafel). Auch Messerfeste finden hier im Hof der Mikov-Fabrik statt (ceskesvycarsko.cz). Angeblich befinden sich hier eine der größten Orgeln in Tschechien. Der Ort wurde auch als „Böhmisches Solingen“ bezeichnet (Wikipedia CS).

Mikulášovice is a sprawling settlement without a central square, having the character of an industrial village. It probably originated in the 10th or 11th century. In the 12th century, several families lived here who engaged in charcoal burning, later in agriculture and livestock breeding. Numerous Slavic place names in the surroundings indicate that this area was inhabited by Slavs, specifically Lusatian Serbs. In 1779, the population numbered 3,700. Grinding shops developed, and cutlery production flourished. In 1891, the Industrial School of Cutlery was founded here (mikulasovice.cz). In addition to knives, swords, razors, and surgical instruments were produced here (information board). After the annexation of the Sudetenland in 1938, almost the entire Czech population left (mikulasovice.cz). The German name for Mikulášovice is Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice is located in the western part of the Šluknov Spur at an altitude of 414 meters above sea level. Before 1914, with almost 8,000 inhabitants, it was the largest village in Austria-Hungary (Wikipedia CS). Today, 2,189 inhabitants live here on an area of 25.85 km². Local parts: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historical names: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). The village is 7 kilometers long (ceskesvycarsko.cz) and follows the Mikulášovice Brook. Above the village stands the Chapel of the Holy Trinity, with a triangular ground plan built of sandstone blocks. Originally, it was a wooden building covered with shingles. It was called “At the Five Lindens” (information board).

Until 1938, Easter rides or crusaders’ rides were held here, a custom that has survived to the present only in Lusatia (ceskatelevize.cz). In 2011, the Easter ride was revived (Wikipedia CS). They are very popular: on Easter Sunday, riders on horseback parade through the village. They start at the church, where they receive a blessing from the priest. They wear black frock coats and top hats (information board). Cutlery festivals are also held here in the courtyard of the Mikov factory (ceskesvycarsko.cz). Allegedly, one of the largest pipe organs in the Czech Republic is located here. The village was also nicknamed the “Czech Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice to rozległa miejscowość bez centralnego rynku, o charakterze przemysłowym. Powstała prawdopodobnie w X lub XI wieku. W XII wieku mieszkało tu kilka rodzin zajmujących się wypalaniem węgla drzewnego, później rolnictwem i hodowlą bydła. Liczne słowiańskie nazwy miejscowe w okolicy świadczą o tym, że region ten był zamieszkany przez Słowian, a konkretnie Serbołużyczan. W 1779 roku żyło tu 3700 mieszkańców. Powstawały szlifiernie, rozwijało się nożownictwo. W 1891 roku założono tu Szkołę Przemysłową Nożowniczą (mikulasovice.cz). Oprócz noży produkowano tu także kordy, brzytwy i narzędzia chirurgiczne (tablica informacyjna). Po oderwaniu Sudetów w 1938 roku prawie cała ludność czeska opuściła miejscowość (mikulasovice.cz). Niemiecka nazwa Mikulášovic to Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leżą w zachodniej części Wysunięcia Szluknowskiego na wysokości 414 m n.p.m. Przed 1914 rokiem, z niemal 8 tysiącami mieszkańców, była to największa wieś w Austro-Węgrzech (Wikipedia CS). Obecnie na powierzchni 25,85 km² mieszka tu 2189 osób. Części miejscowości: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Nazwy historyczne: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Wieś ma 7 km długości (ceskesvycarsko.cz), biegnie wzdłuż potoku Mikulášovický. Nad miejscowością znajduje się Kaplica Trójcy Świętej o trójkątnym planie, zbudowana z bloków piaskowca. Dawniej była to drewniana budowla kryta gontem. Nazywała się „U pięciu lip” (tablica informacyjna).

Do 1938 roku odbywały się tu jazdy wielkanocne, tzw. jazdy krzyżowe, zwyczaj, który do dziś przetrwał jedynie na Łużycach (ceskatelevize.cz). W 2011 roku zwyczaj ten został odnowiony (Wikipedia CS). Cieszy się dużą popularnością – w niedzielę wielkanocną jeźdźcy na koniach przejeżdżają przez miejscowość. Rozpoczynają od kościoła, gdzie od proboszcza otrzymują błogosławieństwo. Ubrani są w czarne fraki i cylindry (tablica informacyjna). Odbywają się tu również święta nożownicze na dziedzińcu fabryki Mikov (ceskesvycarsko.cz). Podobno znajdują się tu jedne z największych organów w Czechach. Miejscowość nazywano także „czeskim Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice jsou rozlehlé, bez centrálního střediska, mají charakter průmyslové obce. Vznikly patrně v 10. nebo 11. století. Ve 12. století zde žilo několik rodin, které se věnovaly pálení dřevěného uhlí, později zemědělství a chovu dobytka. Množství slovanských názvů míst v okolí nasvědčuje tomu, že kraj byl obýván Slovany, konkrétně Lužickými Srby. V roce 1779 zde žilo 3 700 obyvatel. Vznikaly brusírny a rozvíjelo se nožířství. V roce 1891 zde byla založena Průmyslová škola nožířská (mikulasovice.cz). Kromě nožů se vyráběly i kordy, břitvy a chirurgické nástroje (informační tabule). Po odtržení Sudet v roce 1938 odtud odešla téměř celá česká populace (mikulasovice.cz). Německé označení pro Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leží v západní části Šluknovského výběžku v nadmořské výšce 414 metrů. Před rokem 1914 byly s necelými 8 tisíci obyvateli největší obcí Rakouska-Uherska (Wikipedia CS). V současnosti zde na ploše 25,85 km² žije 2 189 obyvatel. Místní části: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlouhá 7 kilometrů (ceskesvycarsko.cz) a kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcí se nachází kaple Nejsvětější Trojice s trojúhelníkovým půdorysem, postavená z pískovcových kvádrů. Původně to byla dřevěná stavba krytá šindelem. Nazývala se „U pěti lip“ (informační tabule).

Až do roku 1938 se zde konaly velikonoční jízdy, resp. křižácké jízdy – zvyk, který se do současnosti dochoval už jen v Lužici (ceskatelevize.cz). V roce 2011 byla velikonoční jízda obnovena (Wikipedia CS). Jsou velmi oblíbené: na velikonoční neděli projíždějí jezdci na koních obcí. Začínají u kostela, kde od faráře dostanou požehnání. Jsou oblečeni v černých fracích a cylindrech (informační tabule). Konají se zde také nožířské slavnosti na nádvoří továrny Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajně se zde nacházejí jedny z největších varhan v Česku. Obci se přezdívalo také „český Solingen“ (Wikipedia CS).

Odkazy

 

Krajina, Slovenská krajina, Obce, Slovenské, Záhorie

Jablonové

skala
Hits: 195

Jablonové sa nachádza približne 30 kilometrov od Bratislavy, je súčasťou regiónu Záhorie a leží na západnom úpätí Malých Karpát, v nadmorskej výške okolo 230 metrov (Wikipedia). V obci žije približne 1 400 obyvateľov (obecjablonove.sk). Prvá písomná zmienka o obci Jablonové pochádza z roku 1206 ​(e-obce.sk). Spomína sa pod názvom Jablam Terra, a v roku 1231 je uvádzaná ako Hablan Villa (sk.wikipedia.org). V minulosti obec patrila grófom zo Svätého Jura a Pezinka, neskôr panstvu hradu Bratislava. Od 16. storočia bola v majetku rodiny Serédy a následne Pálffyovcov. Obec prežila rôzne historické udalosti, vrátane plienenia osmanskými vojskami v roku 1683 a vypálenia cisárskymi vojskami v roku 1708 ​(e-obce.sk). Názov obce pravdepodobne súvisí s výskytom jabloní (zahoracka.tv). Dominantou obce je rímskokatolícky kostol svätého Michala archanjela, postavený v roku 1679 (facebook.com).

V minulosti sa väčšina obyvateľov živila poľnohospodárstvom a domáckou výrobou – v okolí s piesčitou a kyslou pôdou pestovali plodiny s obmedzenou úrodou a popri tom vyrábali drevené náradie či predmety, napríklad ručne vyrezávané piesty na pranie, varechy, maľovaný nábytok (zahoracka.tv). Už v 17. storočí existovala pri obci sklárska huta (zahoracka.tv). V 19. storočí sa nad Jablonovým začala ťažiť mangánová ruda – dodnes sú dôkazom staré banské haldy a štôlne v lokalitách Skala, Lipníky či vrch Lipy​ (turistika.cz). Ťažba mangánu a pyritu prebiehala najmä krátko počas prvej svetovej vojny a zanikla po roku 1918​ (montanistika.sk). V obci sa každoročne konajú tradičné hodové slávnosti na sviatok svätého Michala archanjela. Jablonové sa zapája do podujatia Jablkové hodovanie – tematický jesenný festival zameraný na jablká a produkty z nich (zahoracka.tv). V Jablonovom má šport dlhú tradíciu. Organizovaný šport sa datuje od roku 1953, keď vznikla telovýchovná jednota pod názvom Sokol. V súčasnosti v obci funguje futbalový klub ŠK Jablonové, ktorý má družstvá v rôznych vekových kategóriách (sk.wikipedia.org). V obci sa nachádza historický židovský cintorín, na ktorom sa zachovalo niekoľko starých náhrobných kameňov s hebrejskými nápismi (turistika.cz).

Jablonové is located approximately 30 kilometers from Bratislava, is part of the Záhorie region, and lies on the western foothills of the Little Carpathians, at an altitude of around 230 meters (Wikipedia). The village has approximately 1,400 inhabitants (obecjablonove.sk). The first written mention of Jablonové dates back to 1206 (e-obce.sk). It was referred to as Jablam Terra, and in 1231, it was recorded as Hablan Villa (sk.wikipedia.org). In the past, the village belonged to the counts of Svätý Jur and Pezinok, and later to the Bratislava Castle estate. From the 16th century, it was owned by the Serédy family and later by the Pálffy family. The village witnessed various historical events, including plundering by Ottoman troops in 1683 and burning by imperial troops in 1708 (e-obce.sk). The name of the village is likely related to the presence of apple trees (zahoracka.tv). The dominant landmark of the village is the Roman Catholic Church of St. Michael the Archangel, built in 1679 (facebook.com).

In the past, most of the inhabitants made a living from agriculture and handicrafts – due to the sandy and acidic soil, they cultivated crops with limited yields and also produced wooden tools and items, such as hand-carved washing plungers, wooden spoons, and painted furniture (zahoracka.tv). A glassworks existed near the village as early as the 17th century (zahoracka.tv). In the 19th century, manganese ore mining began near Jablonové – evidence of this activity can still be seen in the form of old mining heaps and tunnels in the areas of Skala, Lipníky, and Lipy Hill (turistika.cz). The mining of manganese and pyrite was particularly active during World War I but ceased after 1918 (montanistika.sk). The village hosts traditional annual fair celebrations on the feast of St. Michael the Archangel. Jablonové also participates in the Apple Festival (Jablkové hodovanie), a seasonal autumn event focusing on apples and apple products (zahoracka.tv). Sports have a long tradition in Jablonové. Organized sports activities date back to 1953, when the Sokol physical education association was established. Today, the village is home to ŠK Jablonové, a football club with teams in various age categories (sk.wikipedia.org). Jablonové also has a historical Jewish cemetery, where several old tombstones with Hebrew inscriptions have been preserved (turistika.cz).

Odkazy

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Orava, Oravské, Polia

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

skala
Hits: 4337

Hruštín má rozlohu 36.5 km2. Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy Hruštínsky typ domu je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou obce je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: Oráčiny: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň, Lúky a pasienky: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali obilie, zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa odevy s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval „Hruščin chotár„, neskôr skrátene „Hruščin“, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej tradície názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie osady bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk). 

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli šoltýsi Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut a Roman. Usídlili sa nad ľavým brehom rieky v jednom rade domov v smere západ-východ, pričom domy mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5-6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, kuchyňa s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace hospodársky dvor. Hruštínske drevenice boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo „žrebné“ plátno na vrecia a plachty, „pačesné“ plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, vesty a „halieny“ lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a lipnické kabáty, kožené krpce upevnené „nákoncím“, dievčenské „vygany“ s ozdobnými „šmihlíkmi“ a „partičkami“. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, čír a kulaša ako základné múčne jedlá, kapustnica a bryndza, občas mäso, väčšinou len pri sviatkoch. Strava sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na tkanie plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená píla, mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je Štefan Hruboš, ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, pohá­re, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné výhľady na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a hudobné skupiny pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne podujatia, výstavy a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).

Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of Orava. The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

  • Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called Hruščin chotár according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s Zamagurie region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5-6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local folk costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls’ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of Oravská Magura. One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).

Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

  • Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się pasterze bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5-6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).

TOP

Všetky

,

Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské, Česko, Severná Morava

Štramberk – valašský Betlehem

skala
Hits: 213

Štramberk je krásne mestečko nachádzajúce sa v podhorí Beskýd na severe Moravy (stramberk.cz). Na úpätí Bielej hory, výbežkov Skaliek, Zámockého vrch a Kotúča (Aleš Durčak – Informačná tabuľa). Prvá písomná zmienka o Štramberku pochádza z roku 1211. Koncom 13. storočia bol na vrchu nad mestom postavený hrad, z ktorého sa dodnes zachovala dominanta mesta – veža zvaná Trúba (stramberk.cz). Je možné že hrad bol postavený na protiľahlom kopci Kotúč. Niesol aj pomenovanie castrum Strallenberg (Aleš Durčak – Informačná tabuľa).

V roku 1359 založil moravský markgróf Ján Jindřich Luxemburský na mieste osady mesto Štramberk. Počas 15. storočia sa Štramberk stal centrom Moravskej cirkvi. V roku 1624 prešlo mesto do vlastníctva jezuitov. Počas tridsaťročnej vojny bolo mesto viackrát napadnuté a zničené, čo viedlo k výraznému poškodeniu hradu. V roku 1783 sa predná časť hradu zrútila a jeho murivo bolo rozobraté. V druhej polovici 19. storočia začala v oblasti ťažba vápenca, čo prispelo k hospodárskemu rastu mesta. V roku 1881 bola otvorená železničná trať, ktorá ešte viac podporila rozvoj Štramberka. Napriek tomu, že mesto bolo úplne české, bolo v rokoch 1938–1945 anektované nacistickým Nemeckom (stramberk.cz).

Zo Štramberskej Trúby sa naskytá nádherný výhľad na celé okolie. V blízkosti veže sa nachádza aj amfiteáter, kde sa počas roka konajú rôzne kultúrne podujatia. V okolí Štramberku Národná prírodná pamiatka Šipka – jaskyňa, v ktorej boli objavené pozostatky neandertálskeho človeka. Jedným z najväčších lákadiel Štramberka je jeho zachovalá ľudová architektúra. V centre mesta nájdete množstvo drevených domov z 18. a 19. storočia, ktoré dodávajú mestu neopakovateľný ráz. Práve pre túto jedinečnú atmosféru sa Štramberku často hovorí „Valašský Betlehem“. Každoročne sa tu konajú rôzne folklórne festivaly, jarmoky a remeselné trhy, kde môžete spoznať miestne zvyky a tradície. Mesto je tiež domovom niekoľkých múzeí, vrátane Múzea Zdeňka Buriana, známeho ilustrátora praveku. Návšteva Štramberka by nebola kompletná bez ochutnania miestnej špeciality – Štramberských uší. Ide o sladké pečivo z medového cesta, tvarované do podoby ucha. Legenda hovorí, že toto pečivo pripomína uši tatárskych bojovníkov, ktorých miestni obyvatelia porazili v 13. storočí (Wikipedia).

Medzi osobnosti Štramberku patrí: básnik a prozaik Peter Bezruč, maliar a ilustrátor Zdeněk Burian, hudobný skladateľ Leoš Janáček (stramberk.cz). Rodáci: cestovateľ, spisovateľ a reportér Jiří Hanzelka (stramberk.sk).

Štramberk is a beautiful town located in the foothills of the Beskids in northern Moravia (stramberk.cz). It lies at the foot of Bílá hora, the Skalíky ridges, Zámecký vrch, and Kotouč (Aleš Durčak – Information Board). The first written mention of Štramberk dates back to 1211. At the end of the 13th century, a castle was built on the hill above the town, and its dominant feature – a tower called Trúba – has been preserved to this day (stramberk.cz). It is possible that the castle was originally built on the opposite hill, Kotouč. It was also known as castrum Strallenberg (Aleš Durčak – Information Board).

In 1359, Margrave John Henry of Luxembourg founded the town of Štramberk on the site of a former settlement. During the 15th century, Štramberk became a center of the Moravian Church. In 1624, the town came under the ownership of the Jesuits. During the Thirty Years‘ War, the town was repeatedly attacked and destroyed, leading to significant damage to the castle. In 1783, the front part of the castle collapsed, and its masonry was dismantled. In the second half of the 19th century, limestone mining began in the area, contributing to the economic growth of the town. In 1881, a railway line was opened, further supporting Štramberk’s development. Although the town was entirely Czech, it was annexed by Nazi Germany between 1938 and 1945 (stramberk.cz).

From the Štramberk Trúba tower, there is a breathtaking view of the entire surrounding area. Near the tower is an amphitheater where various cultural events are held throughout the year. In the vicinity of Štramberk lies the National Natural Monument Šipka – a cave where remains of a Neanderthal human were discovered. One of the biggest attractions of Štramberk is its well-preserved folk architecture. In the town center, you will find many wooden houses from the 18th and 19th centuries, giving the town its unique character. Because of this special atmosphere, Štramberk is often called the „Wallachian Bethlehem.“ Various folklore festivals, fairs, and craft markets are held here annually, where visitors can learn about local customs and traditions. The town is also home to several museums, including the Museum of Zdeněk Burian, a renowned prehistoric illustrator. A visit to Štramberk would not be complete without tasting its local specialty – Štramberk Ears. These are sweet pastries made from honey dough, shaped like an ear. According to legend, this pastry resembles the ears of Tatar warriors who were defeated by the local inhabitants in the 13th century (Wikipedia).

Notable figures of Štramberk include poet and prose writer Peter Bezruč, painter and illustrator Zdeněk Burian, and composer Leoš Janáček (stramberk.cz). Natives of the town include traveler, writer, and journalist Jiří Hanzelka (stramberk.sk).

Štramberk to piękne miasteczko położone u podnóża Beskidów na północy Moraw (stramberk.cz). Leży u podnóża Białej Góry, pasma Skalíky, Zámecký vrch i Kotouč (Aleš Durčak – Tablica Informacyjna). Pierwsza pisemna wzmianka o Štramberku pochodzi z 1211 roku. Pod koniec XIII wieku na wzgórzu nad miastem zbudowano zamek, którego dominującą częścią do dziś pozostaje wieża zwana Trúba (stramberk.cz). Możliwe, że zamek został pierwotnie wzniesiony na przeciwległym wzgórzu Kotouč. Był również znany pod nazwą castrum Strallenberg (Aleš Durčak – Tablica Informacyjna).

W 1359 roku margrabia morawski Jan Henryk Luksemburski założył miasto Štramberk w miejscu wcześniejszej osady. W XV wieku Štramberk stał się centrum Kościoła Morawskiego. W 1624 roku miasto przeszło na własność jezuitów. Podczas wojny trzydziestoletniej miasto było wielokrotnie atakowane i niszczone, co doprowadziło do znacznych zniszczeń zamku. W 1783 roku przednia część zamku zawaliła się, a jego mury zostały rozebrane. W drugiej połowie XIX wieku w okolicy rozpoczęto wydobycie wapienia, co przyczyniło się do wzrostu gospodarczego miasta. W 1881 roku otwarto linię kolejową, która jeszcze bardziej wspierała rozwój Štramberka. Mimo że miasto było całkowicie czeskie, zostało w latach 1938–1945 anektowane przez nazistowskie Niemcy (stramberk.cz).

Z wieży Štramberskiej Trúby roztacza się zapierający dech w piersiach widok na całą okolicę. W pobliżu wieży znajduje się amfiteatr, w którym przez cały rok odbywają się różne wydarzenia kulturalne. W okolicach Štramberka znajduje się Narodowy Pomnik Przyrody Šipka – jaskinia, w której odkryto szczątki człowieka neandertalskiego. Jedną z największych atrakcji Štramberka jest jego dobrze zachowana architektura ludowa. W centrum miasta można znaleźć wiele drewnianych domów z XVIII i XIX wieku, które nadają miastu niepowtarzalny charakter. Ze względu na tę wyjątkową atmosferę Štramberk nazywany jest często „Wołoskim Betlejem“. Co roku odbywają się tutaj różne festiwale folklorystyczne, jarmarki i targi rzemieślnicze, gdzie można poznać lokalne zwyczaje i tradycje. Miasto jest także siedzibą kilku muzeów, w tym Muzeum Zdeňka Buriana, znanego ilustratora prehistorii. Wizyta w Štramberku nie byłaby kompletna bez spróbowania lokalnego specjału – Štramberskich Uszu. Są to słodkie wypieki z ciasta miodowego, uformowane w kształt ucha. Legenda głosi, że ciastka te przypominają uszy tatarskich wojowników, których miejscowi mieszkańcy pokonali w XIII wieku (Wikipedia).

Do znanych postaci związanych z Štramberkiem należą: poeta i prozaik Peter Bezruč, malarz i ilustrator Zdeněk Burian oraz kompozytor Leoš Janáček (stramberk.cz). Znani mieszkańcy: podróżnik, pisarz i reporter Jiří Hanzelka (stramberk.sk).

Štramberk je krásné městečko nacházející se v podhůří Beskyd na severu Moravy (stramberk.cz). Leží na úpatí Bílé hory, výběžků Skaliek, Zámeckého vrchu a Kotúče (Aleš Durčak – Informační tabule). První písemná zmínka o Štramberku pochází z roku 1211. Koncem 13. století byl na vrchu nad městem postaven hrad, z něhož se dodnes zachovala dominanta města – věž zvaná Trúba (stramberk.cz). Je možné, že hrad byl postaven na protilehlém kopci Kotúč. Nesl také označení castrum Strallenberg (Aleš Durčak – Informační tabule).

V roce 1359 založil moravský markrabě Jan Jindřich Lucemburský na místě osady město Štramberk. Během 15. století se Štramberk stal centrem Moravské církve. V roce 1624 přešlo město do vlastnictví jezuitů. Během třicetileté války bylo město několikrát napadeno a zničeno, což vedlo k výraznému poškození hradu. V roce 1783 se přední část hradu zřítila a jeho zdivo bylo rozebráno. Ve druhé polovině 19. století začala v oblasti těžba vápence, což přispělo k hospodářskému růstu města. V roce 1881 byla otevřena železniční trať, která ještě více podpořila rozvoj Štramberku. Přestože město bylo zcela české, bylo v letech 1938–1945 anexováno nacistickým Německem (stramberk.cz).

Ze Štramberské Trúby se naskýtá nádherný výhled na celé okolí. V blízkosti věže se nachází také amfiteátr, kde se během roku konají různé kulturní akce. V okolí Štramberku se nachází Národní přírodní památka Šipka – jeskyně, v níž byly objeveny pozůstatky neandertálského člověka. Jedním z největších lákadel Štramberku je jeho zachovalá lidová architektura. V centru města najdete množství dřevěných domů z 18. a 19. století, které dodávají městu neopakovatelný ráz. Právě pro tuto jedinečnou atmosféru se Štramberku často říká „Valašský Betlém“. Každoročně se zde konají různé folklórní festivaly, jarmarky a řemeslné trhy, kde můžete poznat místní zvyky a tradice. Město je také domovem několika muzeí, včetně Muzea Zdeňka Buriana, známého ilustrátora pravěku. Návštěva Štramberku by nebyla kompletní bez ochutnání místní speciality – Štramberských uší. Jedná se o sladké pečivo z medového těsta, tvarované do podoby ucha. Legenda praví, že toto pečivo připomíná uši tatarských bojovníků, které místní obyvatelé porazili ve 13. století (Wikipedia).

Mezi osobnosti Štramberku patří: básník a prozaik Petr Bezruč, malíř a ilustrátor Zdeněk Burian, hudební skladatel Leoš Janáček (stramberk.cz). Rodáci: cestovatel, spisovatel a reportér Jiří Hanzelka (stramberk.sk).

Odkazy