Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Záhorácke, Záhorie

Jablonové

Hits: 69

Jab­lo­no­vé sa nachá­dza pri­bliž­ne 30 kilo­met­rov od Bra­ti­sla­vy, je súčas­ťou regi­ó­nu Záho­rie a leží na západ­nom úpä­tí Malých Kar­pát, v nad­mor­skej výš­ke oko­lo 230 met­rov (Wiki­pe­dia). V obci žije pri­bliž­ne 1 400 oby­va­te­ľov (obec​jab​lo​no​ve​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o obci Jab­lo­no­vé pochá­dza z roku 1206​(e‑obce.sk). Spo­mí­na sa pod náz­vom Jab­lam Ter­ra, a v roku 1231 je uvá­dza­ná ako Hab­lan Vil­la (sk​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti obec pat­ri­la gró­fom zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka, neskôr pan­stvu hra­du Bra­ti­sla­va. Od 16. sto­ro­čia bola v majet­ku rodi­ny Seré­dy a násled­ne Pálf­fy­ov­cov. Obec pre­ži­la rôz­ne his­to­ric­ké uda­los­ti, vrá­ta­ne plie­ne­nia osman­ský­mi voj­ska­mi v roku 1683 a vypá­le­nia cisár­sky­mi voj­ska­mi v roku 1708 (e‑obce.sk). Názov obce prav­de­po­dob­ne súvi­sí s výsky­tom jab­lo­ní (zaho​rac​ka​.tv). Domi­nan­tou obce je rím­sko­ka­to­líc­ky kos­tol svä­té­ho Micha­la archan­je­la, posta­ve­ný v roku 1679 (face​bo​ok​.com).

V minu­los­ti sa väč­ši­na oby­va­te­ľov živi­la poľ­no­hos­po­dár­stvom a domác­kou výro­bou – v oko­lí s pies­či­tou a kys­lou pôdou pes­to­va­li plo­di­ny s obme­dze­nou úro­dou a pop­ri tom vyrá­ba­li dre­ve­né nára­die či pred­me­ty, naprí­klad ruč­ne vyre­zá­va­né pies­ty na pra­nie, vare­chy, maľo­va­ný náby­tok (zaho​rac​ka​.tv). Už v 17. sto­ro­čí exis­to­va­la pri obci sklár­ska huta (zaho​rac​ka​.tv). V 19. sto­ro­čí sa nad Jab­lo­no­vým zača­la ťažiť man­gá­no­vá ruda – dodnes sú dôka­zom sta­ré ban­ské hal­dy a štôl­ne v loka­li­tách Ska­la, Lip­ní­ky či vrch Lipy​(turis​ti​ka​.cz). Ťaž­ba man­gá­nu a pyri­tu pre­bie­ha­la naj­mä krát­ko počas prvej sve­to­vej voj­ny a zanik­la po roku 1918​(mon​ta​nis​ti​ka​.sk). V obci sa kaž­do­roč­ne kona­jú tra­dič­né hodo­vé sláv­nos­ti na svia­tok svä­té­ho Micha­la archan­je­la. Jab­lo­no­vé sa zapá­ja do podu­ja­tia Jabl­ko­vé hodo­va­nie – tema­tic­ký jesen­ný fes­ti­val zame­ra­ný na jabl­ká a pro­duk­ty z nich (zaho​rac​ka​.tv). V Jab­lo­no­vom má šport dlhú tra­dí­ciu. Orga­ni­zo­va­ný šport sa datu­je od roku 1953, keď vznik­la telo­vý­chov­ná jed­no­ta pod náz­vom Sokol. V súčas­nos­ti v obci fun­gu­je fut­ba­lo­vý klub ŠK Jab­lo­no­vé, kto­rý má druž­stvá v rôz­nych veko­vých kate­gó­riách (sk​.wiki​pe​dia​.org). V obci sa nachá­dza his­to­ric­ký židov­ský cin­to­rín, na kto­rom sa zacho­va­lo nie­koľ­ko sta­rých náhrob­ných kame­ňov s heb­rej­ský­mi nápis­mi (turis​ti​ka​.cz).


Jab­lo­no­vé is loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 30 kilo­me­ters from Bra­ti­sla­va, is part of the Záho­rie regi­on, and lies on the wes­tern foot­hills of the Litt­le Car­pat­hians, at an alti­tu­de of around 230 meters (Wiki­pe­dia). The vil­la­ge has app­ro­xi­ma­te­ly 1,400 inha­bi­tants (obec​jab​lo​no​ve​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Jab­lo­no­vé dates back to 1206 (e‑obce.sk). It was refer­red to as Jab­lam Ter­ra, and in 1231, it was recor­ded as Hab­lan Vil­la (sk​.wiki​pe​dia​.org). In the past, the vil­la­ge belo­n­ged to the counts of Svä­tý Jur and Pezi­nok, and later to the Bra­ti­sla­va Cast­le esta­te. From the 16th cen­tu­ry, it was owned by the Seré­dy fami­ly and later by the Pálf­fy fami­ly. The vil­la­ge wit­nes­sed vari­ous his­to­ri­cal events, inc­lu­ding plun­de­ring by Otto­man tro­ops in 1683 and bur­ning by impe­rial tro­ops in 1708 (e‑obce.sk). The name of the vil­la­ge is like­ly rela­ted to the pre­sen­ce of app­le tre­es (zaho​rac​ka​.tv). The domi­nant land­mark of the vil­la­ge is the Roman Cat­ho­lic Church of St. Micha­el the Archan­gel, built in 1679 (face​bo​ok​.com).

In the past, most of the inha­bi­tants made a living from agri­cul­tu­re and han­dic­rafts – due to the san­dy and aci­dic soil, they cul­ti­va­ted crops with limi­ted yields and also pro­du­ced wooden tools and items, such as hand-​carved was­hing plun­gers, wooden spo­ons, and pain­ted fur­ni­tu­re (zaho​rac​ka​.tv). A glas­sworks exis­ted near the vil­la­ge as ear­ly as the 17th cen­tu­ry (zaho​rac​ka​.tv). In the 19th cen­tu­ry, man­ga­ne­se ore mining began near Jab­lo­no­vé – evi­den­ce of this acti­vi­ty can still be seen in the form of old mining heaps and tun­nels in the are­as of Ska­la, Lip­ní­ky, and Lipy Hill (turis​ti​ka​.cz). The mining of man­ga­ne­se and pyri­te was par­ti­cu­lar­ly acti­ve during World War I but cea­sed after 1918 (mon​ta​nis​ti​ka​.sk). The vil­la­ge hosts tra­di­ti­onal annu­al fair celeb­ra­ti­ons on the feast of St. Micha­el the Archan­gel. Jab­lo­no­vé also par­ti­ci­pa­tes in the App­le Fes­ti­val (Jabl­ko­vé hodo­va­nie), a sea­so­nal autumn event focu­sing on app­les and app­le pro­ducts (zaho​rac​ka​.tv). Sports have a long tra­di­ti­on in Jab­lo­no­vé. Orga­ni­zed sports acti­vi­ties date back to 1953, when the Sokol phy­si­cal edu­ca­ti­on asso­cia­ti­on was estab­lis­hed. Today, the vil­la­ge is home to ŠK Jab­lo­no­vé, a foot­ball club with teams in vari­ous age cate­go­ries (sk​.wiki​pe​dia​.org). Jab­lo­no­vé also has a his­to­ri­cal Jewish ceme­te­ry, whe­re seve­ral old tomb­sto­nes with Heb­rew insc­rip­ti­ons have been pre­ser­ved (turis​ti​ka​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 3936

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Štramberk – valašský Betlehem

Hits: 107

Štram­berk je krás­ne mes­teč­ko nachá­dza­jú­ce sa v pod­ho­rí Bes­kýd na seve­re Mora­vy (stram​berk​.cz). Na úpä­tí Bie­lej hory, výbež­kov Ska­liek, Zámoc­ké­ho vrch a Kotú­ča (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ná tabu­ľa). Prvá písom­ná zmien­ka o Štram­ber­ku pochá­dza z roku 1211. Kon­com 13. sto­ro­čia bol na vrchu nad mes­tom posta­ve­ný hrad, z kto­ré­ho sa dodnes zacho­va­la domi­nan­ta mes­ta – veža zva­ná Trú­ba (stram​berk​.cz). Je mož­né že hrad bol posta­ve­ný na pro­ti­ľah­lom kop­ci Kotúč. Nie­sol aj pome­no­va­nie cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ná tabuľa).

V roku 1359 zalo­žil morav­ský markg­róf Ján Jin­dřich Luxem­bur­ský na mies­te osa­dy mes­to Štram­berk. Počas 15. sto­ro­čia sa Štram­berk stal cen­trom Morav­skej cir­kvi. V roku 1624 pre­šlo mes­to do vlast­níc­tva jezu­itov. Počas trid­sať­roč­nej voj­ny bolo mes­to viac­krát napad­nu­té a zni­če­né, čo vied­lo k výraz­né­mu poško­de­niu hra­du. V roku 1783 sa pred­ná časť hra­du zrú­ti­la a jeho muri­vo bolo rozo­bra­té. V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia zača­la v oblas­ti ťaž­ba vápen­ca, čo pris­pe­lo k hos­po­dár­ske­mu ras­tu mes­ta. V roku 1881 bola otvo­re­ná želez­nič­ná trať, kto­rá ešte viac pod­po­ri­la roz­voj Štram­ber­ka. Napriek tomu, že mes­to bolo úpl­ne čes­ké, bolo v rokoch 1938 – 1945 anek­to­va­né nacis­tic­kým Nemec­kom (stram​berk​.cz).

Zo Štram­ber­skej Trú­by sa nasky­tá nád­her­ný výhľad na celé oko­lie. V blíz­kos­ti veže sa nachá­dza aj amfi­te­áter, kde sa počas roka kona­jú rôz­ne kul­túr­ne podu­ja­tia. V oko­lí Štram­ber­ku Národ­ná prí­rod­ná pamiat­ka Šip­ka – jas­ky­ňa, v kto­rej boli obja­ve­né pozos­tat­ky nean­der­tál­ske­ho člo­ve­ka. Jed­ným z naj­väč­ších láka­diel Štram­ber­ka je jeho zacho­va­lá ľudo­vá archi­tek­tú­ra. V cen­tre mes­ta náj­de­te množ­stvo dre­ve­ných domov z 18. a 19. sto­ro­čia, kto­ré dodá­va­jú mes­tu neopa­ko­va­teľ­ný ráz. Prá­ve pre túto jedi­neč­nú atmo­sfé­ru sa Štram­ber­ku čas­to hovo­rí Valaš­ský Bet­le­hem”. Kaž­do­roč­ne sa tu kona­jú rôz­ne folk­lór­ne fes­ti­va­ly, jar­mo­ky a reme­sel­né trhy, kde môže­te spoz­nať miest­ne zvy­ky a tra­dí­cie. Mes­to je tiež domo­vom nie­koľ­kých múzeí, vrá­ta­ne Múzea Zdeň­ka Buria­na, zná­me­ho ilus­trá­to­ra pra­ve­ku. Náv­šte­va Štram­ber­ka by nebo­la kom­plet­ná bez ochut­na­nia miest­nej špe­cia­li­ty – Štram­ber­ských uší. Ide o slad­ké peči­vo z medo­vé­ho ces­ta, tva­ro­va­né do podo­by ucha. Legen­da hovo­rí, že toto peči­vo pri­po­mí­na uši tatár­skych bojov­ní­kov, kto­rých miest­ni oby­va­te­lia pora­zi­li v 13. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Medzi osob­nos­ti Štram­ber­ku pat­rí: bás­nik a pro­zaik Peter Bez­ruč, maliar a ilus­trá­tor Zde­něk Burian, hudob­ný skla­da­teľ Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Rodá­ci: ces­to­va­teľ, spi­so­va­teľ a repor­tér Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).


Štram­berk is a beau­ti­ful town loca­ted in the foot­hills of the Bes­kids in nort­hern Mora­via (stram​berk​.cz). It lies at the foot of Bílá hora, the Ska­lí­ky rid­ges, Zámec­ký vrch, and Kotouč (Aleš Dur­čak – Infor­ma­ti­on Board). The first writ­ten men­ti­on of Štram­berk dates back to 1211. At the end of the 13th cen­tu­ry, a cast­le was built on the hill abo­ve the town, and its domi­nant fea­tu­re – a tower cal­led Trú­ba – has been pre­ser­ved to this day (stram​berk​.cz). It is possib­le that the cast­le was ori­gi­nal­ly built on the oppo­si­te hill, Kotouč. It was also kno­wn as cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Infor­ma­ti­on Board).

In 1359, Mar­gra­ve John Hen­ry of Luxem­bourg foun­ded the town of Štram­berk on the site of a for­mer sett­le­ment. During the 15th cen­tu­ry, Štram­berk beca­me a cen­ter of the Mora­vian Church. In 1624, the town came under the owners­hip of the Jesu­its. During the Thir­ty Years’ War, the town was repe­a­ted­ly attac­ked and des­tro­y­ed, lea­ding to sig­ni­fi­cant dama­ge to the cast­le. In 1783, the front part of the cast­le col­lap­sed, and its mason­ry was dis­man­tled. In the second half of the 19th cen­tu­ry, limes­to­ne mining began in the area, con­tri­bu­ting to the eco­no­mic gro­wth of the town. In 1881, a rai­lway line was ope­ned, furt­her sup­por­ting Štramberk’s deve­lop­ment. Alt­hough the town was enti­re­ly Czech, it was anne­xed by Nazi Ger­ma­ny bet­we­en 1938 and 1945 (stram​berk​.cz).

From the Štram­berk Trú­ba tower, the­re is a bre­ath­ta­king view of the enti­re sur­roun­ding area. Near the tower is an amp­hit­he­a­ter whe­re vari­ous cul­tu­ral events are held throug­hout the year. In the vici­ni­ty of Štram­berk lies the Nati­onal Natu­ral Monu­ment Šip­ka – a cave whe­re remains of a Nean­dert­hal human were dis­co­ve­red. One of the big­gest att­rac­ti­ons of Štram­berk is its well-​preserved folk archi­tec­tu­re. In the town cen­ter, you will find many wooden hou­ses from the 18th and 19th cen­tu­ries, giving the town its uni­que cha­rac­ter. Becau­se of this spe­cial atmo­sp­he­re, Štram­berk is often cal­led the Wal­la­chian Bet­hle­hem.” Vari­ous folk­lo­re fes­ti­vals, fairs, and craft mar­kets are held here annu­al­ly, whe­re visi­tors can learn about local cus­toms and tra­di­ti­ons. The town is also home to seve­ral muse­ums, inc­lu­ding the Muse­um of Zde­něk Burian, a reno­wned pre­his­to­ric illu­stra­tor. A visit to Štram­berk would not be com­ple­te wit­hout tas­ting its local spe­cial­ty – Štram­berk Ears. The­se are swe­et pas­tries made from honey dough, sha­ped like an ear. Accor­ding to legend, this pas­try resem­bles the ears of Tatar war­ri­ors who were defe­a­ted by the local inha­bi­tants in the 13th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

Notab­le figu­res of Štram­berk inc­lu­de poet and pro­se wri­ter Peter Bez­ruč, pain­ter and illu­stra­tor Zde­něk Burian, and com­po­ser Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Nati­ves of the town inc­lu­de tra­ve­ler, wri­ter, and jour­na­list Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).


Štram­berk to pięk­ne mias­tecz­ko poło­żo­ne u pod­nó­ża Bes­ki­dów na półno­cy Moraw (stram​berk​.cz). Leży u pod­nó­ża Bia­łej Góry, pas­ma Ska­lí­ky, Zámec­ký vrch i Kotouč (Aleš Dur­čak – Tab­li­ca Infor­ma­cyj­na). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o Štram­ber­ku pocho­dzi z 1211 roku. Pod koniec XIII wie­ku na wzgór­zu nad mias­tem zbu­do­wa­no zamek, któ­re­go domi­nu­jącą częścią do dziś pozos­ta­je wie­ża zwa­na Trú­ba (stram​berk​.cz). Możli­we, że zamek został pier­wot­nie wznie­si­ony na prze­ci­wle­głym wzgór­zu Kotouč. Był również zna­ny pod nazwą cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Tab­li­ca Informacyjna).

W 1359 roku mar­gra­bia mora­ws­ki Jan Hen­ryk Luk­sem­bur­ski zało­żył mias­to Štram­berk w miejs­cu wcze­śniejs­zej osa­dy. W XV wie­ku Štram­berk stał się cen­trum Kości­oła Mora­ws­kie­go. W 1624 roku mias­to przes­zło na włas­no­ść jezu­itów. Podc­zas woj­ny trzy­dzies­to­let­niej mias­to było wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­ne i niszc­zo­ne, co dopro­wa­dzi­ło do znacz­nych zniszc­zeń zamku. W 1783 roku przed­nia część zamku zawa­li­ła się, a jego mury zosta­ły rozeb­ra­ne. W dru­giej poło­wie XIX wie­ku w oko­li­cy roz­poc­zęto wydo­by­cie wapie­nia, co przyc­zy­ni­ło się do wzros­tu gos­po­darc­ze­go mias­ta. W 1881 roku otwar­to linię kole­jo­wą, któ­ra jeszc­ze bar­dziej wspie­ra­ła rozwój Štram­ber­ka. Mimo że mias­to było całko­wi­cie czes­kie, zosta­ło w latach 1938 – 1945 anek­to­wa­ne przez nazis­to­ws­kie Niem­cy (stram​berk​.cz).

Z wie­ży Štram­ber­skiej Trú­by roz­tac­za się zapie­ra­jący dech w pier­siach widok na całą oko­li­cę. W pobli­żu wie­ży znaj­du­je się amfi­te­atr, w któ­rym przez cały rok odby­wa­ją się różne wydar­ze­nia kul­tu­ral­ne. W oko­li­cach Štram­ber­ka znaj­du­je się Naro­do­wy Pomnik Przy­ro­dy Šip­ka – jas­ki­nia, w któ­rej odkry­to szc­ząt­ki czło­wie­ka nean­der­tal­skie­go. Jed­ną z naj­wi­ęks­zych atrakc­ji Štram­ber­ka jest jego dobr­ze zacho­wa­na archi­tek­tu­ra ludo­wa. W cen­trum mias­ta można zna­le­źć wie­le dre­wnia­nych domów z XVIIIXIX wie­ku, któ­re nada­ją mias­tu nie­po­wtar­zal­ny cha­rak­ter. Ze wzg­lędu na tę wyjąt­ko­wą atmo­s­fe­rę Štram­berk nazy­wa­ny jest częs­to Wołos­kim Bet­le­jem”. Co roku odby­wa­ją się tutaj różne fes­ti­wa­le folk­lo­rys­tycz­ne, jar­mar­ki i tar­gi rze­mie­śl­nic­ze, gdzie można poznać lokal­ne zwyc­za­je i tra­dyc­je. Mias­to jest także sie­dzi­bą kil­ku muze­ów, w tym Muze­um Zdeň­ka Buria­na, zna­ne­go ilu­stra­to­ra pre­his­to­rii. Wizy­ta w Štram­ber­ku nie była­by kom­plet­na bez spró­bo­wa­nia lokal­ne­go spec­ja­łu – Štram­ber­skich Uszu. Są to słod­kie wypie­ki z cias­ta miodo­we­go, ufor­mo­wa­ne w ksz­ta­łt ucha. Legen­da gło­si, że cias­t­ka te przy­po­mi­na­ją uszy tatar­skich wojo­wni­ków, któ­rych miejs­co­wi miesz­ka­ńcy poko­na­li w XIII wie­ku (Wiki­pe­dia).

Do zna­nych posta­ci zwi­ąza­nych z Štram­ber­kiem nale­żą: poeta i pro­zaik Peter Bez­ruč, malarz i ilu­stra­tor Zde­něk Burian oraz kom­po­zy­tor Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Zna­ni miesz­ka­ńcy: pod­ró­żnik, pisarz i repor­ter Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).


Štram­berk je krás­né měs­teč­ko nachá­ze­jí­cí se v pod­hůří Bes­kyd na seve­ru Mora­vy (stram​berk​.cz). Leží na úpa­tí Bílé hory, výběž­ků Ska­liek, Zámec­ké­ho vrchu a Kotú­če (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ní tabu­le). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Štram­ber­ku pochá­zí z roku 1211. Kon­cem 13. sto­le­tí byl na vrchu nad měs­tem posta­ven hrad, z něhož se dodnes zacho­va­la domi­nan­ta měs­ta – věž zva­ná Trú­ba (stram​berk​.cz). Je mož­né, že hrad byl posta­ven na pro­ti­leh­lém kop­ci Kotúč. Nesl také ozna­če­ní cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ní tabule).

V roce 1359 zalo­žil morav­ský mark­ra­bě Jan Jin­dřich Lucem­bur­ský na mís­tě osa­dy měs­to Štram­berk. Během 15. sto­le­tí se Štram­berk stal cen­trem Morav­ské cír­kve. V roce 1624 přeš­lo měs­to do vlast­nic­tví jezu­itů. Během tři­ce­ti­le­té vál­ky bylo měs­to něko­li­krát napa­de­no a zni­če­no, což ved­lo k výraz­né­mu poško­ze­ní hra­du. V roce 1783 se před­ní část hra­du zří­ti­la a jeho zdi­vo bylo rozeb­rá­no. Ve dru­hé polo­vi­ně 19. sto­le­tí zača­la v oblas­ti těž­ba vápen­ce, což přis­pělo k hos­po­dá­řs­ké­mu růs­tu měs­ta. V roce 1881 byla ote­vře­na želez­nič­ní trať, kte­rá ješ­tě více pod­po­ři­la roz­voj Štram­ber­ku. Přes­to­že měs­to bylo zce­la čes­ké, bylo v letech 1938 – 1945 ane­xo­vá­no nacis­tic­kým Němec­kem (stram​berk​.cz).

Ze Štram­ber­ské Trú­by se naský­tá nád­her­ný výhled na celé oko­lí. V blíz­kos­ti věže se nachá­zí také amfi­te­átr, kde se během roku kona­jí růz­né kul­tur­ní akce. V oko­lí Štram­ber­ku se nachá­zí Národ­ní pří­rod­ní památ­ka Šip­ka – jes­ky­ně, v níž byly obje­ve­ny pozůs­tat­ky nean­der­tál­ské­ho člo­věka. Jed­ním z nej­vět­ších láka­del Štram­ber­ku je jeho zacho­va­lá lido­vá archi­tek­tu­ra. V cen­tru měs­ta naj­de­te množ­ství dře­věných domů z 18. a 19. sto­le­tí, kte­ré dodá­va­jí měs­tu neopa­ko­va­tel­ný ráz. Prá­vě pro tuto jedi­neč­nou atmo­sfé­ru se Štram­ber­ku čas­to říká Valaš­ský Bet­lém”. Kaž­do­roč­ně se zde kona­jí růz­né folk­lór­ní fes­ti­va­ly, jar­mar­ky a řeme­sl­né trhy, kde může­te poznat míst­ní zvy­ky a tra­di­ce. Měs­to je také domo­vem něko­li­ka muzeí, včet­ně Muzea Zdeň­ka Buria­na, zná­mé­ho ilus­trá­to­ra pra­věku. Návš­těva Štram­ber­ku by neby­la kom­plet­ní bez ochut­ná­ní míst­ní spe­cia­li­ty – Štram­ber­ských uší. Jed­ná se o slad­ké peči­vo z medo­vé­ho těs­ta, tva­ro­va­né do podo­by ucha. Legen­da pra­ví, že toto peči­vo při­po­mí­ná uši tatar­ských bojov­ní­ků, kte­ré míst­ní oby­va­te­lé pora­zi­li ve 13. sto­le­tí (Wiki­pe­dia).

Mezi osob­nos­ti Štram­ber­ku patří: bás­ník a pro­zaik Petr Bez­ruč, malíř a ilus­trá­tor Zde­něk Burian, hudeb­ní skla­da­tel Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Rodá­ci: ces­to­va­tel, spi­so­va­tel a repor­tér Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Kostoly, Moravské, Neživé, Obce, Stavby, Zahraničie

Předklášteří – brána nebies

Hits: 80

Předk­láš­te­ří je obec na juž­nej Mora­ve, pri­bliž­ne 23 kilo­met­rov seve­ro­zá­pad­ne od Brna, v blíz­kos­ti mes­ta Tiš­nov. S počtom oby­va­te­ľov oko­lo 1 500 sa rozp­res­tie­ra na roz­hra­ní Bos­ko­vic­kej bráz­dy a Kři­ža­nov­skej vrcho­vi­ny, v údo­lí rie­ky Svrat­ky. Prvá písom­ná zmien­ka o oblas­ti Předk­láš­te­ří pochá­dza z roku 1233, keď bola zalo­že­ná cis­ter­cián­ska aba­ty­ša Por­ta coeli krá­ľov­nou Kons­tan­ci­ou Uhor­skou. Samot­ná obec je prvý­krát spo­mí­na­ná v roku 1530. Názov Předk­láš­te­ří” odka­zu­je na polo­hu obce pred kláš­to­rom (cs​.wiki​pe​dia​.org). Domi­nan­tou je kláš­tor Por­ta coeli (v pre­kla­de Brá­na nebies”), kto­rý je jed­nou z naj­výz­nam­nej­ších sta­veb­ných pamia­tok v Čes­kej repub­li­ke. Zalo­že­ný bol v roku 1233 ako žen­ský cis­ter­cián­sky kláš­tor. Kláš­tor je zná­my svo­jím boha­tým gotic­kým por­tá­lom na západ­nom prie­če­lí. V are­áli kláš­to­ra sa nachá­dza aj Pod­ho­rác­ke múze­um (jiz​ni​-mora​va​.cz). V roku 1241 kláš­tor odo­lal mon­go­lom vďa­ka opev­ne­niu. V roku 1424 ale neodo­lal počas husit­ských vojen, bol vyplie­ne­ný, zacho­va­lo sa len pev­né muri­vo chrá­mu. V dru­hej štvr­ti­ne 15. sto­ro­čia vznik­lo na kop­ci Čepič­ka, kilo­me­ter od kláš­to­ra opev­ne­nie, kto­ré dosta­lo názov Pern­štej­nov­ské ope­ve­ne­nie. Počas trid­sať­roč­nej voj­ny 16181648 bol kláš­tor zru­še­ný (1619) a vyplie­ne­ný v roku 1643 švéd­mi. V roku 1741 si užil prus­ké dran­co­va­nie. V roku 1782 cisár Jozef II. kláš­tor zru­šil a stat­ky kúpil Vilém Mun­dy, kto­rý tu vybu­do­val súken­nú manu­fak­tú­ru. V roku 1901 bol kláš­tor obno­ve­ný a zno­vu­osíd­le­ný cis­ter­cián­ka­mi. Zru­še­ný bol opäť v roku 1950 (Ján Balák). Kos­tol Najs­vä­tej­šej Tro­j­i­ce je posta­ve­ný v nesko­ro­go­tic­kom štý­le. Ved­ľa kos­to­la sa nachá­dza baro­ko­vá már­ni­ca z obdo­bia oko­lo roku 1700 (en​.wiki​pe​dia​.org).

Dnes je Předk­láš­te­ří živou obcou s boha­tým kul­túr­nym živo­tom. V kláš­to­re Por­ta coeli sa pra­vi­del­ne kona­jú kon­cer­ty sak­rál­nej hud­by, kto­ré pri­ťa­hu­jú náv­štev­ní­kov z blíz­ke­ho i vzdia­le­né­ho oko­lia. Obec tiež ponú­ka rôz­ne turis­tic­ké atrak­cie, vrá­ta­ne obno­ve­né­ho kláš­tor­né­ho pivo­va­ru, kto­rý nad­vä­zu­je na stre­do­ve­kú tra­dí­ciu (kudyz​nu​dy​.cz).


Předk­láš­te­ří is a muni­ci­pa­li­ty in South Mora­via, app­ro­xi­ma­te­ly 23 kilo­me­ters nort­hwest of Brno, near the town of Tiš­nov. With a popu­la­ti­on of around 1,500, it is situ­ated at the junc­ti­on of the Bos­ko­vi­ce Fur­row and the Kři­ža­nov High­lands, in the val­ley of the Svrat­ka River. The first writ­ten men­ti­on of the Předk­láš­te­ří area dates back to 1233 when the Cis­ter­cian abbey Por­ta coeli was foun­ded by Que­en Cons­tan­ce of Hun­ga­ry. The muni­ci­pa­li­ty itself was first men­ti­oned in 1530. The name Předk­láš­te­ří” refers to its loca­ti­on in front of the monas­te­ry (cs​.wiki​pe​dia​.org). The domi­nant fea­tu­re of the vil­la­ge is the Por­ta coeli monas­te­ry (trans­la­ted as Gate of Hea­ven”), which is one of the most sig­ni­fi­cant archi­tec­tu­ral monu­ments in the Czech Repub­lic. It was foun­ded in 1233 as a Cis­ter­cian nun­ne­ry. The monas­te­ry is kno­wn for its rich Got­hic por­tal on the wes­tern faça­de. The Pod­ho­rác­ké Muse­um is also loca­ted wit­hin the monas­te­ry grounds (jiz​ni​-mora​va​.cz). In 1241, the monas­te­ry withs­to­od the Mon­gol inva­si­on thanks to its for­ti­fi­ca­ti­ons. Howe­ver, in 1424, it was plun­de­red during the Hus­si­te Wars, lea­ving only the solid mason­ry of the church intact. In the second quar­ter of the 15th cen­tu­ry, for­ti­fi­ca­ti­ons kno­wn as the Pern­štejn For­ti­fi­ca­ti­ons were built on Čepič­ka Hill, one kilo­me­ter from the monas­te­ry. During the Thir­ty Years’ War (1618 – 1648), the monas­te­ry was dis­sol­ved in 1619 and plun­de­red by the Swe­des in 1643. In 1741, it suf­fe­red from Prus­sian looting. In 1782, Empe­ror Joseph II abo­lis­hed the monas­te­ry, and its esta­tes were bought by Vilém Mun­dy, who estab­lis­hed a tex­ti­le manu­fac­to­ry the­re. In 1901, the monas­te­ry was res­to­red and reoc­cu­pied by Cis­ter­cian nuns. Howe­ver, it was dis­sol­ved again in 1950 (Ján Balák). The Church of the Holy Tri­ni­ty is built in the late Got­hic sty­le. Next to the church is a Baro­que char­nel hou­se from around 1700 (en​.wiki​pe​dia​.org).

Today, Předk­láš­te­ří is a live­ly muni­ci­pa­li­ty with a rich cul­tu­ral life. Sac­red music con­certs are regu­lar­ly held at the Por­ta coeli monas­te­ry, att­rac­ting visi­tors from both near and far. The vil­la­ge also offers vari­ous tou­rist att­rac­ti­ons, inc­lu­ding a res­to­red monas­tic bre­we­ry that con­ti­nu­es the medie­val bre­wing tra­di­ti­on (kudyz​nu​dy​.cz).


Předk­láš­te­ří je obec na již­ní Mora­vě, přib­liž­ně 23 kilo­met­rů seve­ro­zá­pad­ně od Brna, v blíz­kos­ti měs­ta Tiš­nov. S počtem oby­va­tel oko­lo 1 500 se rozk­lá­dá na roz­hra­ní Bos­ko­vic­ké bráz­dy a Kři­ža­nov­ské vrcho­vi­ny, v údo­lí řeky Svrat­ky. Prv­ní písem­ná zmín­ka o oblas­ti Předk­láš­te­ří pochá­zí z roku 1233, kdy cis­ter­ciác­kou aba­ty­ši Por­ta coeli zalo­ži­la krá­lov­na Kons­tan­cie Uher­ská. Samot­ná obec je popr­vé zmi­ňo­vá­na v roce 1530. Název Předk­láš­te­ří” odka­zu­je na polo­hu obce před kláš­te­rem (cs​.wiki​pe​dia​.org). Domi­nan­tou obce je kláš­ter Por­ta coeli (v pře­kla­du Brá­na nebes“), kte­rý patří mezi nej­výz­nam­něj­ší sta­veb­ní památ­ky v Čes­ké repub­li­ce. Zalo­žen byl v roce 1233 jako žen­ský cis­ter­ciác­ký kláš­ter. Kláš­ter je zná­mý svým boha­tě zdo­be­ným gotic­kým por­tá­lem na západ­ním průče­lí. V are­álu kláš­te­ra se nachá­zí také Pod­ho­rác­ké muze­um (jiz​ni​-mora​va​.cz). V roce 1241 kláš­ter odo­lal Mon­go­lům díky své­mu opev­nění. V roce 1424 však neodo­lal husit­ským vál­kám, byl vyple­něn a zacho­va­lo se pou­ze pev­né zdi­vo chrá­mu. Ve dru­hé čtvr­ti­ně 15. sto­le­tí vznik­lo na kop­ci Čepič­ka, kilo­metr od kláš­te­ra, opev­nění, kte­ré dosta­lo název Pern­štejn­ské opev­nění. Během tři­ce­ti­le­té vál­ky (1618 – 1648) byl kláš­ter zru­šen (1619) a v roce 1643 vyple­něn Švé­dy. V roce 1741 zažil prus­ké dran­co­vá­ní. V roce 1782 císař Josef II. kláš­ter zru­šil a stat­ky kou­pil Vilém Mun­dy, kte­rý zde vybu­do­val sou­ke­nic­kou manu­fak­tu­ru. V roce 1901 byl kláš­ter obno­ven a zno­vu­osíd­len cis­ter­ciač­ka­mi. Zno­vu byl zru­šen v roce 1950 (Ján Balák). Kos­tel Nejs­větěj­ší Tro­j­i­ce je posta­ven v pozdně gotic­kém sty­lu. Ved­le kos­te­la se nachá­zí barok­ní már­ni­ce z obdo­bí kolem roku 1700 (en​.wiki​pe​dia​.org).

Dnes je Předk­láš­te­ří živou obcí s boha­tým kul­tur­ním živo­tem. V kláš­te­ře Por­ta coeli se pra­vi­del­ně kona­jí kon­cer­ty sak­rál­ní hud­by, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z blíz­ké­ho i vzdá­le­né­ho oko­lí. Obec také nabí­zí růz­né turis­tic­ké atrak­ce, včet­ně obno­ve­né­ho kláš­ter­ní­ho pivo­va­ru, kte­rý nava­zu­je na stře­do­věkou tra­di­ci vaře­ní piva (kudyz​nu​dy​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, České, Česko, Južné Čechy, Obce, Zahraničie

Netolice – jedno z najstarších miest v Čechách

Hits: 85

Neto­li­ce je mes­teč­ko nachá­dza­jú­ce sa v juž­ných Čechách, pri­bliž­ne 20 kilo­met­rov západ­ne od Čes­kých Budějo­víc, žije tu pri­bliž­ne 2 500 oby­va­te­ľov. Prvá písom­ná zmien­ka o Neto­li­ciach pochá­dza z roku 981, keď sú spo­mí­na­né v Kos­mo­vej kro­ni­ke ako hra­dis­ko. Arche­olo­gic­ké nále­zy však naz­na­ču­jú osíd­le­nie tej­to oblas­ti už v dobe bron­zo­vej. V 8. sto­ro­čí sa tu usa­di­li Slo­va­nia, čo robí z Neto­líc jed­no z naj­star­ších miest v Čechách (hola​so​vi​ce​.eu). Po vyvraž­de­ní rodu Slav­ní­kov­cov v roku 995 sa hra­dis­ko Neto­li­ce sta­lo majet­kom vlád­nu­ce­ho rodu Pře­mys­lov­cov. Pod hra­dis­kom vznik­la osa­da oko­lo kos­to­la svä­té­ho Vác­la­va, kto­rá sa postup­ne roz­ras­ta­la a sta­la sa cen­trom obcho­du a sprá­vy v regi­ó­ne (en​.wiki​pe​dia​.org).

His­to­ric­ké jad­ro Neto­líc je mest­skou pamiat­ko­vou zónou s množ­stvom zacho­va­lých his­to­ric­kých budov. Zámok Kra­toch­ví­le je rene­sanč­ný zámok z roku 1583, posta­ve­ný ako lovec­ký zámok pre Vilé­ma z Rožm­ber­ka v štý­le talian­skych víl. Nachá­dza sa v čas­ti Pet­rův Dvůr a je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (en​.wiki​pe​dia​.org). Kos­tol svä­té­ho Vác­la­va je pôvod­ne gotic­ká stav­ba s román­sky­mi prv­ka­mi z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia, s rene­sanč­nou vežou. Kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie pochá­dza z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia, v 17. sto­ro­čí pre­šiel rano­ba­ro­ko­vou pre­stav­bou. Rad­ni­ca je neore­ne­sanč­ná budo­va z roku 1869 na Mie­ro­vom námes­tí. Baro­ko­vá fon­tá­na sa nachá­dza sa na námes­tí a pochá­dza z roku 1677. Na vrchu Sva­tý Ján sa nachá­dza Arche­opark Neto­li­ce, kto­rý pre­zen­tu­je výsled­ky arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu rano­stre­do­ve­ké­ho hra­dis­ka for­mou pria­mej rekon­štruk­cie. Náv­štev­ní­ci tu môžu vidieť rekon­štru­ova­né opev­ne­nie, pali­sá­du a stráž­nu vežu, kto­rá slú­ži aj ako roz­hľad­ňa s výhľa­dom na mes­to a oko­li­tú kra­ji­nu (hola​so​vi​ce​.eu). Neto­li­ce sú zná­me svo­ji­mi tra­dič­ný­mi podu­ja­tia­mi, ako je Sta­ro­čes­ký jar­mark Na Linec­ké ces­tě”, kto­rý sa koná v máji a ponú­ka ukáž­ky reme­siel, tra­dič­nej hud­by a tan­ca. Medzi význam­né osob­nos­ti spo­je­né s Neto­li­ca­mi pat­rí Josef Štěpá­nek Neto­lic­ký (asi 1460 – 1538), čes­ký ryb­ni­kár a archi­tekt, kto­rý sa podie­ľal na budo­va­ní ryb­ní­kov v juž­ných Čechách (en​.wiki​pe​dia​.org).

Oko­lie Neto­líc je boha­té na ryb­ní­ky a lesy, čo posky­tu­je ide­ál­ne pod­mien­ky pre milov­ní­kov prí­ro­dy a rekre­ácie. Ryb­ník Mnich, zalo­že­ný v 15. ale­bo 16. sto­ro­čí, je obľú­be­ným mies­tom na pre­chádz­ky a rela­xá­ciu. Na jeho hrá­dzi sa nachá­dza­jú dva his­to­ric­ky cen­né kamen­né oblú­ko­vé mos­ty (en​.wiki​pe​dia​.org). V blíz­kos­ti mes­ta sa nachá­dza aj pút­nic­ké mies­to Lomec s kos­to­lom mena Pan­ny Márie, kto­rý je jed­ným z naj­výz­nam­nej­ších baro­ko­vých pút­nic­kých miest v juž­ných Čechách (hola​so​vi​ce​.eu).


Neto­li­ce is a small town loca­ted in South Bohe­mia, app­ro­xi­ma­te­ly 20 kilo­me­ters west of Čes­ké Budějo­vi­ce, with a popu­la­ti­on of around 2,500. The first writ­ten men­ti­on of Neto­li­ce dates back to 981 when it was recor­ded as a for­ti­fied sett­le­ment in the Chro­nic­le of Cos­mas. Howe­ver, archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­gest that the area was inha­bi­ted as ear­ly as the Bron­ze Age. In the 8th cen­tu­ry, Slavs sett­led here, making Neto­li­ce one of the oldest towns in Bohe­mia (hola​so​vi​ce​.eu). After the mas­sac­re of the Slav­ník dynas­ty in 995, the Neto­li­ce stron­ghold beca­me the pro­per­ty of the ruling Pře­mys­lid dynas­ty. A sett­le­ment deve­lo­ped below the for­tress around the Church of St. Wen­ces­las, gra­du­al­ly expan­ding into a regi­onal cen­ter of tra­de and admi­ni­stra­ti­on (en​.wiki​pe​dia​.org).

The his­to­ri­cal core of Neto­li­ce is a muni­ci­pal heri­ta­ge zone with many well-​preserved his­to­ri­cal buil­dings. Kra­toch­ví­le Cha­te­au, a Renais­san­ce hun­ting lod­ge built in 1583 for Vilém of Rožm­berk in the sty­le of Ita­lian vil­las, is loca­ted in the Pet­rův Dvůr dis­trict and is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (en​.wiki​pe​dia​.org). The Church of St. Wen­ces­las is ori­gi­nal­ly a Got­hic struc­tu­re with Roma­ne­sque ele­ments from the second half of the 13th cen­tu­ry, fea­tu­ring a Renais­san­ce tower. The Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary also dates back to the second half of the 13th cen­tu­ry and under­went an ear­ly Baro­que recons­truc­ti­on in the 17th cen­tu­ry. The town hall is a Neo-​Renaissance buil­ding from 1869, loca­ted on Pea­ce Squ­are. A Baro­que foun­tain from 1677 is also situ­ated in the squ­are. On St. John’s Hill (Sva­tý Ján), the Neto­li­ce Archa­e­opark pre­sents the results of archa­e­olo­gi­cal rese­arch on the ear­ly medie­val stron­ghold through direct recons­truc­ti­on. Visi­tors can see recons­truc­ted for­ti­fi­ca­ti­ons, a pali­sa­de, and a watch­to­wer, which also ser­ves as a lookout point offe­ring vie­ws of the town and sur­roun­ding coun­try­si­de (hola​so​vi​ce​.eu).

Neto­li­ce is kno­wn for its tra­di­ti­onal events, such as the Old Czech Fair Na Linec­ké ces­tě, held in May, fea­tu­ring demon­stra­ti­ons of crafts, tra­di­ti­onal music, and dan­ce. Among the notab­le figu­res asso­cia­ted with Neto­li­ce is Josef Štěpá­nek Neto­lic­ký (c. 1460 – 1538), a Czech pond buil­der and archi­tect who con­tri­bu­ted to the cons­truc­ti­on of fish­ponds in South Bohe­mia (en​.wiki​pe​dia​.org).

The sur­roun­dings of Neto­li­ce are rich in fish­ponds and forests, pro­vi­ding ide­al con­di­ti­ons for natu­re lovers and rec­re­a­ti­on. Mnich Pond, estab­lis­hed in the 15th or 16th cen­tu­ry, is a popu­lar spot for walks and rela­xa­ti­on. Two his­to­ri­cal­ly sig­ni­fi­cant sto­ne arch brid­ges are loca­ted on its dam (en​.wiki​pe​dia​.org). Near the town, the­re is also the pilg­ri­ma­ge site of Lomec with the Church of the Name of the Vir­gin Mary, one of the most impor­tant Baro­que pilg­ri­ma­ge sites in South Bohe­mia (hola​so​vi​ce​.eu).


Neto­litz ist eine kle­i­ne Stadt in Süd­böh­men, etwa 20 Kilo­me­ter west­lich von Čes­ké Budějo­vi­ce, mit einer Bevöl­ke­rung von etwa 2.500 Ein­woh­nern. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Neto­litz stammt aus dem Jahr 981, als sie in der Chro­nik des Cos­mas als befes­tig­te Sied­lung erwähnt wur­de. Archä­o­lo­gis­che Fun­de deuten jedoch darauf hin, dass die Gegend bere­its in der Bron­ze­ze­it besie­delt war. Im 8. Jahr­hun­dert lie­ßen sich hier Sla­wen nie­der, was Neto­litz zu einer der ältes­ten Städ­te Böh­mens macht (hola​so​vi​ce​.eu). Nach dem Mas­sa­ker an der Dynas­tie der Sla­wni­ki­den im Jahr 995 wur­de die Fes­tung Neto­litz Eigen­tum der herrs­chen­den Dynas­tie der Pře­mys­li­den. Unter­halb der Fes­tung ents­tand eine Sied­lung um die Kir­che des Hl. Wen­zel, die sich all­mäh­lich aus­dehn­te und zu einem regi­ona­len Handels- und Ver­wal­tungs­zen­trum wur­de (en​.wiki​pe​dia​.org).

Der his­to­ris­che Stadt­kern von Neto­litz ist eine städ­tis­che Denk­mal­zo­ne mit zahl­re­i­chen gut erhal­te­nen his­to­ris­chen Gebä­u­den. Das Sch­loss Kra­toch­ví­le, ein Renaissance-​Jagdschloss aus dem Jahr 1583, wur­de für Vilém von Rosen­berg im Stil ita­lie­nis­cher Vil­len erbaut. Es befin­det sich im Stadt­te­il Pet­rův Dvůr und ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal (en​.wiki​pe​dia​.org). Die Kir­che des Hl. Wen­zel ist urs­prün­glich ein gotis­ches Bau­werk mit roma­nis­chen Ele­men­ten aus der zwe­i­ten Hälf­te des 13. Jahr­hun­derts und ver­fügt über einen Renais­san­ce­turm. Die Kir­che Mariä Him­mel­fa­hrt stammt eben­falls aus der zwe­i­ten Hälf­te des 13. Jahr­hun­derts und wur­de im 17. Jahr­hun­dert früh­ba­rock umge­baut. Das Rat­haus ist ein neore­nais­san­ce Gebä­u­de aus dem Jahr 1869 am Frie­dens­platz. Ein baroc­ker Brun­nen aus dem Jahr 1677 befin­det sich eben­falls auf dem Platz. Auf dem Hügel Sva­tý Ján befin­det sich der Archä­o­park Neto­litz, der die Ergeb­nis­se archä­o­lo­gis­cher Fors­chun­gen über die früh­mit­te­lal­ter­li­che Fes­tung durch direk­te Rekons­truk­ti­on prä­sen­tiert. Besu­cher kön­nen rekons­tru­ier­te Befes­ti­gung­san­la­gen, eine Pali­sa­de und einen Wach­turm besich­ti­gen, der auch als Aus­sichts­punkt mit Blick auf die Stadt und die umlie­gen­de Lands­chaft dient (hola​so​vi​ce​.eu).

Neto­litz ist bekannt für sei­ne tra­di­ti­onel­len Verans­tal­tun­gen, wie den alt­böh­mis­chen Jahr­mar­kt Na Linec­ké ces­tě, der im Mai statt­fin­det und Han­dwerks­vor­füh­run­gen, tra­di­ti­onel­le Musik und Tanz bie­tet. Zu den bede­uten­den Per­sön­lich­ke­i­ten, die mit Neto­litz ver­bun­den sind, gehört Josef Štěpá­nek Neto­lic­ký (ca. 1460 – 1538), ein tsche­chis­cher Teich­bau­er und Archi­tekt, der an der Errich­tung von Fisch­te­i­chen in Süd­böh­men bete­i­ligt war (en​.wiki​pe​dia​.org).

Die Umge­bung von Neto­litz ist reich an Tei­chen und Wäl­dern, die ide­a­le Bedin­gun­gen für Natur­lieb­ha­ber und Erho­lung bie­ten. Der Mnich-​Teich, der im 15. oder 16. Jahr­hun­dert ange­legt wur­de, ist ein belieb­ter Ort für Spa­zier­gän­ge und Ents­pan­nung. Auf sei­nem Damm befin­den sich zwei his­to­risch bede­uten­de Ste­in­bo­genb­rüc­ken (en​.wiki​pe​dia​.org). In der Nähe der Stadt liegt auch der Wall­fa­hr­t­sort Lomec mit der Kir­che des Namens Mariens, einer der wich­tigs­ten baroc­ken Wall­fa­hr­t­sor­te in Süd­böh­men (hola​so​vi​ce​.eu).


Neto­li­ce je měs­teč­ko nachá­ze­jí­cí se v již­ních Čechách, přib­liž­ně 20 kilo­met­rů západ­ně od Čes­kých Budějo­vic, s popu­la­cí oko­lo 2 500 oby­va­tel. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Neto­li­cích pochá­zí z roku 981, kdy jsou zmí­něny v Kos­mo­vě kro­ni­ce jako hra­diš­tě. Arche­olo­gic­ké nále­zy však naz­na­ču­jí osíd­le­ní této oblas­ti již v době bron­zo­vé. V 8. sto­le­tí se zde usa­di­li Slo­va­né, což činí z Neto­lic jed­no z nej­star­ších měst v Čechách (hola​so​vi​ce​.eu). Po vyvraž­dění rodu Slav­ní­kov­ců v roce 995 se hra­diš­tě Neto­li­ce sta­lo majet­kem vlád­nou­cí­ho rodu Pře­mys­lov­ců. Pod hra­diš­těm vznik­la osa­da oko­lo kos­te­la sva­té­ho Vác­la­va, kte­rá se postup­ně roz­růs­ta­la a sta­la se cen­trem obcho­du a sprá­vy v regi­onu (en​.wiki​pe​dia​.org).

His­to­ric­ké jád­ro Neto­lic je měst­skou památ­ko­vou zónou s množ­stvím zacho­va­lých his­to­ric­kých budov. Zámek Kra­toch­ví­le je rene­sanč­ní zámek z roku 1583, posta­ve­ný jako lovec­ký zámek pro Vilé­ma z Rožm­ber­ka ve sty­lu ital­ských vil. Nachá­zí se v čás­ti Pet­rův Dvůr a je národ­ní kul­tur­ní památ­kou (en​.wiki​pe​dia​.org). Kos­tel sva­té­ho Vác­la­va je původ­ně gotic­ká stav­ba s román­ský­mi prv­ky z dru­hé polo­vi­ny 13. sto­le­tí, s rene­sanč­ní věží. Kos­tel Nane­bev­ze­tí Pan­ny Marie pochá­zí z dru­hé polo­vi­ny 13. sto­le­tí, v 17. sto­le­tí pro­šel raně barok­ní pře­stav­bou. Rad­ni­ce je neore­ne­sanč­ní budo­va z roku 1869 na Míro­vém náměs­tí. Barok­ní kaš­na se nachá­zí na náměs­tí a pochá­zí z roku 1677. Na vrchu Sva­tý Jan se nachá­zí Arche­opark Neto­li­ce, kte­rý pre­zen­tu­je výsled­ky arche­olo­gic­ké­ho výzku­mu raně stře­do­věké­ho hra­diš­tě for­mou pří­mé rekons­truk­ce. Návš­těv­ní­ci zde mohou vidět rekons­tru­ova­né opev­nění, pali­sá­du a stráž­ní věž, kte­rá slou­ží i jako rozh­led­na s výhle­dem na měs­to a okol­ní kra­ji­nu (hola​so​vi​ce​.eu).

Neto­li­ce jsou zná­mé svý­mi tra­dič­ní­mi udá­los­tmi, jako je Sta­ro­čes­ký jar­mark Na Linec­ké ces­tě”, kte­rý se koná v květ­nu a nabí­zí ukáz­ky řeme­sel, tra­dič­ní hud­by a tan­ce. Mezi význam­né osob­nos­ti spo­je­né s Neto­li­ce­mi patří Josef Štěpá­nek Neto­lic­ký (asi 1460 – 1538), čes­ký ryb­ní­kář a archi­tekt, kte­rý se podí­lel na budo­vá­ní ryb­ní­ků v již­ních Čechách (en​.wiki​pe​dia​.org).

Oko­lí Neto­lic je boha­té na ryb­ní­ky a lesy, což posky­tu­je ide­ál­ní pod­mín­ky pro milov­ní­ky pří­ro­dy a rekre­a­ce. Ryb­ník Mnich, zalo­že­ný v 15. nebo 16. sto­le­tí, je oblí­be­ným mís­tem na pro­cház­ky a rela­xa­ci. Na jeho hrá­zi se nachá­ze­jí dva his­to­ric­ky cen­né kamen­né oblou­ko­vé mos­ty (en​.wiki​pe​dia​.org). V blíz­kos­ti měs­ta se nachá­zí také pout­ní mís­to Lomec s kos­te­lem Jmé­na Pan­ny Marie, kte­rý je jed­ním z nej­výz­nam­něj­ších barok­ních pout­ních míst v již­ních Čechách (hola​so​vi​ce​.eu).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post