Krajina, Biotopy, Česko, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Pravčická brána

Hits: 25

Prav­čic­ká brá­na je prí­rod­ný útvar nachá­dza­jú­ci sa v Národ­nom par­ku Čes­ké Švý­car­sko, neďa­le­ko obce Hřen­sko. S roz­pä­tím oblú­ka 26,5 met­ra a výš­kou otvo­ru 16 met­rov je naj­väč­ším prí­rod­ným skal­ným mos­tom v Euró­pe (pbra​na​.cz). Brá­na je v najs­lab­šom mies­te širo­ká 8 met­rov a hru­bá 2,5 met­ra. Sto­jí na skal­nom ostro­hu vyso­kom viac než 70 met­rov. Prav­čic­ká brá­na sa nachá­dza v nad­mor­skej výš­ke 447 met­rov a týči sa nad rie­kou Labe s pre­vý­še­ním viac než 250 met­rov (Jakub Šaf­rá­nek). Prav­čic­ká brá­na vznik­la pred pri­bliž­ne 90 mili­ón­mi rokov počas nesko­rej krie­dy, keď sa more zača­lo ustu­po­vať a zane­cha­lo za sebou roz­siah­le pies­kov­co­vé plo­ši­ny. Mäk­kosť pies­kov­ca umož­ni­la rie­ke Labe a jej prí­to­kom ero­do­vať ska­lu (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na vznik­la v kvád­ro­vých pies­kov­coch krie­do­vé­ho veku. Pro­ce­sy zvet­rá­va­nia a eró­zie postup­ne for­mo­va­li ten­to impo­zant­ný skal­ný oblúk (cs​.wiki​pe​dia​.org). 

V roku 1826 bola pri brá­ne posta­ve­ná krč­ma, kto­rá slú­ži­la náv­štev­ní­kom. V roku 1881 dal knie­ža Edmund Clary-​Aldringen posta­viť neďa­le­ko brá­ny zámo­ček zná­my ako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), kto­rý slú­žil ako hotel s 50 lôž­ka­mi (en​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti bolo mož­né vystú­piť na samot­ný skal­ný oblúk, avšak od roku 1980 je vstup na oblúk zaká­za­ný z dôvo­du ochra­ny a bez­peč­nos­ti regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na bola pomer­ne rea­lis­tic­ky zobra­zo­va­ná maliar­mi už v 19. sto­ro­čí. Pre­to sa dá s rela­tív­ne vyso­kou mie­rou isto­ty tvr­diť, že brá­na sto­jí via­me­nej nemen­ná viac ako 150 rokov. Od roku 1963 je vyhlá­se­ná za chrá­ne­ný prí­rod­ný výtvor (Jakub Šaf­rá­nek). Ved­ci si tiež lámu hla­vu nad tým, ako je mož­no, že sa Prav­čic­ká brá­na už dáv­no nezo­sy­pa­la. Jej skal­ný oblúk je prí­liš ten­ký a kreh­ký, aby udr­žal záťaž svo­jej vlast­nej váhy a roz­ťa­ho­va­nie a zmr­š­ťo­va­nie v závis­los­ti od tep­lo­ty. Ved­ci sa dom­nie­va­jú, že Prav­čic­kú brá­nu tvo­ria dve samos­tat­né ska­ly. Vďa­ka tomu nie je oblúk vysta­ve­ná veľ­ké­mu pnu­tiu (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na is a natu­ral for­ma­ti­on loca­ted in the Bohe­mian Swit­zer­land Nati­onal Park, near the vil­la­ge of Hřen­sko. With an arch span of 26.5 meters and an ope­ning height of 16 meters, it is the lar­gest natu­ral rock brid­ge in Euro­pe (pbra​na​.cz). The brid­ge is 8 meters wide at its nar­ro­west point and 2.5 meters thick. It stands on a roc­ky pro­mon­to­ry more than 70 meters high. Prav­čic­ká brá­na is situ­ated at an alti­tu­de of 447 meters and rises abo­ve the Elbe River with an ele­va­ti­on dif­fe­ren­ce of more than 250 meters (Jakub Šaf­rá­nek). It was for­med app­ro­xi­ma­te­ly 90 mil­li­on years ago during the Late Cre­ta­ce­ous peri­od when the sea began to retre­at, lea­ving behind vast sand­sto­ne pla­te­aus. The soft­ness of the sand­sto­ne allo­wed the Elbe River and its tri­bu­ta­ries to ero­de the rock (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na deve­lo­ped in block sand­sto­nes of the Cre­ta­ce­ous peri­od. Weat­he­ring and ero­si­on pro­ces­ses gra­du­al­ly sha­ped this impres­si­ve rock arch (cs​.wiki​pe​dia​.org).

In 1826, an inn was built near the arch to ser­ve visi­tors. In 1881, Prin­ce Edmund Clary-​Aldringen had a small cast­le built near the arch, kno­wn as Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), which ser­ved as a hotel with 50 beds (en​.wiki​pe​dia​.org). In the past, it was possib­le to climb onto the rock arch itself, but sin­ce 1980, access has been pro­hi­bi­ted for con­ser­va­ti­on and safe­ty rea­sons (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na was depic­ted quite rea­lis­ti­cal­ly by pain­ters as ear­ly as the 19th cen­tu­ry. The­re­fo­re, it can be sta­ted with a rela­ti­ve­ly high degree of cer­tain­ty that the arch has remai­ned more or less unchan­ged for more than 150 years. Sin­ce 1963, it has been dec­la­red a pro­tec­ted natu­ral monu­ment (Jakub Šaf­rá­nek). Scien­tists are still puzz­led by the fact that Prav­čic­ká brá­na has not col­lap­sed yet. Its rock arch is too thin and fra­gi­le to withs­tand the load of its own weight and the expan­si­on and con­trac­ti­on cau­sed by tem­pe­ra­tu­re chan­ges. Scien­tists belie­ve that Prav­čic­ká brá­na con­sists of two sepa­ra­te rock for­ma­ti­ons. Thanks to this, the arch is not expo­sed to sig­ni­fi­cant stress (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Die Prav­čic­ká brá­na ist eine natür­li­che Fels­for­ma­ti­on im Nati­onal­park Böh­mis­che Sch­we­iz, nahe dem Dorf Hřen­sko. Mit einer Spann­we­i­te von 26,5 Metern und einer Öff­nungs­höhe von 16 Metern ist sie die größte natür­li­che Felsb­rüc­ke Euro­pas (pbra​na​.cz). Die Brüc­ke ist an ihrer sch­mals­ten Stel­le 8 Meter bre­it und 2,5 Meter dick. Sie steht auf einem Fels­vor­s­prung, der mehr als 70 Meter hoch ist. Die Prav­čic­ká brá­na befin­det sich auf einer Höhe von 447 Metern und ragt über die Elbe mit einem Höhe­nun­ters­chied von mehr als 250 Metern auf (Jakub Šaf­rá­nek). Sie ents­tand vor etwa 90 Mil­li­onen Jah­ren wäh­rend der spä­ten Kre­i­de­ze­it, als sich das Meer zurück­zog und gro­ße Sand­ste­in­pla­te­aus hin­ter­ließ. Die Weich­he­it des Sand­ste­ins ermög­lich­te es der Elbe und ihren Neben­flüs­sen, den Fel­sen zu ero­die­ren (pbra​na​.cz). Die Prav­čic­ká brá­na bil­de­te sich in den Sand­ste­inb­löc­ken der Kre­i­de­ze­it. Verwitterungs- und Ero­si­ons­pro­zes­se form­ten all­mäh­lich die­sen impo­san­ten Fels­bo­gen (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Im Jahr 1826 wur­de in der Nähe des Bogens ein Gast­haus für Besu­cher errich­tet. 1881 ließ Prinz Edmund Clary-​Aldringen in der Nähe des Bogens ein kle­i­nes Sch­loss namens Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest) errich­ten, das als Hotel mit 50 Bet­ten dien­te (en​.wiki​pe​dia​.org). Früher war es mög­lich, auf den Fels­bo­gen selbst zu ste­i­gen, doch seit 1980 ist der Zugang aus Naturschutz- und Sicher­he­itsg­rün­den ver­bo­ten (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Die Prav­čic­ká brá­na wur­de bere­its im 19. Jahr­hun­dert von Malern rela­tiv rea­lis­tisch dar­ges­tellt. Daher kann mit einer hohen Wahrs­che­in­lich­ke­it gesagt wer­den, dass der Bogen seit mehr als 150 Jah­ren weit­ge­hend unve­rän­dert geb­lie­ben ist. Seit 1963 ist er als ges­chütz­tes Natur­denk­mal aus­ge­wie­sen (Jakub Šaf­rá­nek). Wis­sen­schaft­ler rät­seln noch immer darüber, warum die Prav­čic­ká brá­na nicht längst ein­ges­türzt ist. Ihr Fels­bo­gen ist zu dünn und fra­gil, um die Last ihres eige­nen Gewichts und die durch Tem­pe­ra­tursch­wan­kun­gen verur­sach­te Aus­deh­nung und Kon­trak­ti­on zu tra­gen. Wis­sen­schaft­ler ver­mu­ten, dass die Prav­čic­ká brá­na aus zwei sepa­ra­ten Fels­for­ma­ti­onen bes­teht. Dadurch ist der Bogen nicht einer star­ken Span­nung aus­ge­setzt (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na to for­mac­ja skal­na znaj­du­jąca się w Par­ku Naro­do­wym Czes­ka Szwaj­ca­ria, nie­da­le­ko miejs­co­wo­ści Hřen­sko. Z roz­pi­ęto­ścią łuku wynos­zącą 26,5 met­ra i wyso­ko­ścią otwo­ru 16 met­rów, jest naj­wi­ęks­zym natu­ral­nym mos­tem skal­nym w Euro­pie (pbra​na​.cz). Most w naj­wężs­zym miejs­cu ma sze­ro­ko­ść 8 met­rów i gru­bo­ść 2,5 met­ra. Stoi na skal­nym urwis­ku o wyso­ko­ści ponad 70 met­rów. Prav­čic­ká brá­na znaj­du­je się na wyso­ko­ści 447 met­rów nad pozi­omem mor­za i wzno­si się nad rze­ką Łabą z prze­wy­żs­ze­niem ponad 250 met­rów (Jakub Šaf­rá­nek). Pows­ta­ła oko­ło 90 mili­onów lat temu w późnej kre­dzie, kie­dy mor­ze zaczęło się cofać, pozos­ta­wia­jąc roz­le­głe płas­ko­wy­że pias­ko­wco­we. Mięk­ko­ść pias­ko­wca pozwo­li­ła rze­ce Łabie i jej dopły­wom na eroz­ję ska­ły (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na ufor­mo­wa­ła się w pias­ko­wcach blo­ko­wych z okre­su kre­do­we­go. Pro­ce­sy wietr­ze­nia i eroz­ji stop­ni­owo uksz­ta­łto­wa­ły ten impo­nu­jący łuk skal­ny (cs​.wiki​pe​dia​.org).

W 1826 roku przy łuku wybu­do­wa­no gos­po­dę, któ­ra słu­ży­ła turys­tom. W 1881 roku ksi­ążę Edmund Clary-​Aldringen kazał wybu­do­wać w pobli­żu zamko­wy budy­nek zna­ny jako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), któ­ry słu­żył jako hotel z 50 miejs­ca­mi noc­le­go­wy­mi (en​.wiki​pe​dia​.org). W przes­zło­ści można było wejść na sam łuk skal­ny, jed­nak od 1980 roku dostęp został zaka­za­ny ze wzg­lędów ochro­ny i bez­piec­ze­ńst­wa (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na była sto­sun­ko­wo rea­lis­tycz­nie przed­sta­wia­na przez malar­zy już w XIX wie­ku. Dla­te­go można z dużą dozą pewno­ści stwier­dzić, że łuk pozos­ta­je w dużej mier­ze niez­mie­ni­ony od ponad 150 lat. Od 1963 roku jest uzna­na za chro­ni­ony pomnik przy­ro­dy (Jakub Šaf­rá­nek). Nauko­wcy wci­ąż zasta­na­wia­ją się, dlac­ze­go Prav­čic­ká brá­na jeszc­ze się nie zawa­li­ła. Jej skal­ny łuk jest zbyt cien­ki i kru­chy, by utr­zy­mać ciężar włas­nej masy oraz rozs­zer­za­nie i kurc­ze­nie się w zale­żno­ści od tem­pe­ra­tu­ry. Nauko­wcy uwa­ża­ją, że Prav­čic­ká brá­na skła­da się z dwóch oddziel­nych skał. Dzi­ęki temu łuk nie jest nara­żo­ny na sil­ne napręże­nia (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na je pří­rod­ní útvar nachá­ze­jí­cí se v Národ­ním par­ku Čes­ké Švý­car­sko, neda­le­ko obce Hřen­sko. S roz­pětím oblou­ku 26,5 met­ru a výš­kou otvo­ru 16 met­rů je nej­vět­ším pří­rod­ním skal­ním mos­tem v Evro­pě (pbra​na​.cz). Most je v nejuž­ším mís­tě širo­ký 8 met­rů a sil­ný 2,5 met­ru. Sto­jí na skal­ním ostro­hu vyso­kém více než 70 met­rů. Prav­čic­ká brá­na se nachá­zí v nad­mo­řs­ké výš­ce 447 met­rů a tyčí se nad řekou Labe s pře­vý­še­ním více než 250 met­rů (Jakub Šaf­rá­nek). Vznik­la přib­liž­ně před 90 mili­ony let během pozd­ní kří­dy, kdy se moře zača­lo ustu­po­vat a zane­cha­lo za sebou roz­sáh­lé pís­kov­co­vé plo­ši­ny. Měk­kost pís­kov­ce umož­ni­la řece Labe a jejím pří­to­kům ero­do­vat ská­lu (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na vznik­la v kvád­ro­vých pís­kov­cích kří­do­vé­ho věku. Pro­ce­sy zvět­rá­vá­ní a ero­ze postup­ně for­mo­va­ly ten­to impo­zant­ní skal­ní oblouk (cs​.wiki​pe​dia​.org).

V roce 1826 byla u brá­ny posta­ve­na hos­po­da, kte­rá slou­ži­la návš­těv­ní­kům. V roce 1881 dal kní­že Edmund Clary-​Aldringen posta­vit neda­le­ko brá­ny záme­ček zná­mý jako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), kte­rý slou­žil jako hotel s 50 lůž­ky (en​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti bylo mož­né vystou­pit na samot­ný skal­ní oblouk, avšak od roku 1980 je vstup na oblouk zaká­zán z důvo­du ochra­ny a bez­peč­nos­ti (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na byla poměr­ně rea­lis­tic­ky zobra­zo­vá­na malí­ři již v 19. sto­le­tí. Pro­to se dá s rela­tiv­ně vyso­kou mírou jis­to­ty tvr­dit, že brá­na sto­jí více­mé­ně neměn­ná více než 150 let. Od roku 1963 je vyhlá­še­na za chrá­něný pří­rod­ní výtvor (Jakub Šaf­rá­nek). Věd­ci si také lámou hla­vu nad tím, jak je mož­né, že se Prav­čic­ká brá­na už dáv­no nezří­ti­la. Její skal­ní oblouk je pří­liš ten­ký a křeh­ký, aby udr­žel zátěž vlast­ní váhy a roz­pí­ná­ní a smrš­ťo­vá­ní v závis­los­ti na tep­lo­tě. Věd­ci se dom­ní­va­jí, že Prav­čic­kou brá­nu tvo­ří dvě samos­tat­né ská­ly. Díky tomu není oblouk vysta­ven vel­ké­mu pnu­tí (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Hory, Jazerá, Plesá, Poľsko, Príroda, Typ krajiny, Zahraničie

Czarny staw

Hits: 57

Czar­ny Staw pod Rys­mi, zná­my aj ako Čier­ne ple­so pod Rys­mi, je vyso­ko­hor­ské ple­so nachá­dza­jú­ce sa v Tat­rách na juhu Poľ­ska. Leží v nad­mor­skej výš­ke 1 583 met­rov, o 188 met­rov vyš­šie ako Mor­ské oko, nad kto­rým sa nachá­dza. Jaze­ro má tak­mer kru­ho­vý tvar s dĺž­kou pri­bliž­ne 578 met­rov a šír­kou 444 met­rov. Jeho plo­cha je 20,64 hek­tá­ra a maxi­mál­na hĺb­ka dosa­hu­je 76,4 met­ra, čo z neho robí dru­hé naj­hl­b­šie jaze­ro v Tat­rách. Jaze­ro je tak­mer úpl­ne obklo­pe­né vyso­ký­mi štít­mi, z topia­ce­ho sa sne­hu v oko­lí jaze­ra vzni­ka­jú malé kas­ká­dy, kto­ré ste­ka­jú do Mor­ské­ho oka a vytvá­ra­jú vodo­pád nazý­va­ný Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Názov Czar­ny Staw” (Čier­ne ple­so) pochá­dza od tma­vej far­by vody v jaze­re. Ten­to tma­vý odtieň je spô­so­be­ný tie­ňom, kto­rý vrha­jú oko­li­té skal­né ste­ny, a prí­tom­nos­ťou siníc, kon­krét­ne dru­hu Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) a Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Tie­to fak­to­ry spô­so­bu­jú, že voda v jaze­re má cha­rak­te­ris­tic­ký tma­vý vzhľad (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny staw zvy­čaj­ne zamrz­ne v októb­ri ale­bo novem­bri a roz­to­pí sa medzi májom a júlom. V lete sa tep­lo­ta vody pohy­bu­je od 7 do 11,5 °C . Tie­ne­né oblas­ti pozdĺž bre­hu jaze­ra zostá­va­jú chlad­né aj počas veľ­mi horú­ce­ho poča­sia. Od roku 1883 sa pokú­ša­li zaryb­niť Czar­ny Staw pstruh­mi z Mor­ské­ho oka, no neús­peš­ne. Drs­né pod­mien­ky a nedos­ta­tok potra­vy zne­mož­ňo­va­li pstru­hom pre­žiť (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi je oli­got­rof­né ple­so, obsa­hu­je len malé množ­stvo živín. Voda v jaze­re je mimo­riad­ne prie­hľad­ná, s vidi­teľ­nos­ťou až do hĺb­ky 16,517,5 met­ra. Počas slneč­ných dní môže mať voda mod­ras­tý ale­bo azú­ro­vý odtieň, avšak kvô­li oko­li­té­mu teré­nu je jaze­ro čas­to v tie­ni, čo mu dodá­va tmav­ší vzhľad (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Nachá­dza­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín, ako sú Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Czar­ny Staw pod Rysa­mi, also kno­wn as Black Pond below Rysy, is a high-​altitude lake loca­ted in the Tat­ra Moun­tains in sout­hern Poland. It lies at an alti­tu­de of 1,583 meters, 188 meters hig­her than Mor­skie Oko, abo­ve which it is situ­ated. The lake has an almost cir­cu­lar sha­pe, with a length of app­ro­xi­ma­te­ly 578 meters and a width of 444 meters. Its sur­fa­ce area is 20.64 hec­ta­res, and its maxi­mum depth rea­ches 76.4 meters, making it the second dee­pest lake in the Tatras. The lake is almost enti­re­ly sur­roun­ded by high peaks, and small cas­ca­des form from the mel­ting snow around the lake, flo­wing into Mor­skie Oko and cre­a­ting a water­fall kno­wn as Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). The name Czar­ny Staw” (Black Pond) comes from the dark color of the water in the lake. This dark sha­de is cau­sed by the sha­dow cast by the sur­roun­ding rock walls and the pre­sen­ce of cyano­bac­te­ria, spe­ci­fi­cal­ly the spe­cies Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) and Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). The­se fac­tors con­tri­bu­te to the lake­’s cha­rac­te­ris­tic dark appe­a­ran­ce (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw usu­al­ly fre­e­zes in Octo­ber or Novem­ber and tha­ws bet­we­en May and July. In sum­mer, the water tem­pe­ra­tu­re ran­ges from 7 to 11.5°C. The sha­ded are­as along the lake­’s sho­re remain cool even during very hot weat­her. Sin­ce 1883, attempts have been made to stock Czar­ny Staw with trout from Mor­skie Oko, but wit­hout suc­cess. Harsh con­di­ti­ons and a lack of food made sur­vi­val impos­sib­le for the fish (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi is an oli­got­rop­hic lake, mea­ning it con­tains only a small amount of nut­rients. The water in the lake is excep­ti­onal­ly cle­ar, with visi­bi­li­ty up to 16.517.5 meters. On sun­ny days, the water can appe­ar blu­ish or azu­re, but due to the sur­roun­ding ter­rain, the lake is often in the sha­de, giving it a dar­ker appe­a­ran­ce (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Rare plant spe­cies can be found here, such as Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, and Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Czar­ny Staw pod Rysa­mi, zna­ny również jako Czar­ny Staw pod Rysa­mi, to wyso­ko­gór­skie jezi­oro poło­żo­ne w Tat­rach na połud­niu Pol­ski. Znaj­du­je się na wyso­ko­ści 1 583 met­rów, 188 met­rów wyżej niż Mor­skie Oko, nad któ­rym się znaj­du­je. Jezi­oro ma nie­mal okrągły ksz­ta­łt, o dłu­go­ści oko­ło 578 met­rów i sze­ro­ko­ści 444 met­rów. Jego powierzch­nia wyno­si 20,64 hek­ta­ra, a mak­sy­mal­na głębo­ko­ść sięga 76,4 met­ra, co czy­ni go dru­gim naj­głębs­zym jezi­orem w Tat­rach. Jezi­oro jest nie­mal całko­wi­cie otoc­zo­ne wyso­ki­mi szc­zy­ta­mi, a z top­nie­jące­go śnie­gu wokół jezi­ora pows­ta­ją małe kas­ka­dy, któ­re spły­wa­ją do Mor­skie­go Oka i twor­zą wodos­pad zwa­ny Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Nazwa Czar­ny Staw” pocho­dzi od ciem­ne­go kolo­ru wody w jezi­or­ze. Ten ciem­ny odcień jest spo­wo­do­wa­ny cie­niem rzu­ca­nym przez otac­za­jące ścia­ny skal­ne oraz obec­no­ścią sinic, w szc­ze­gól­no­ści gatun­ków Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) i Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Czyn­ni­ki te spra­wia­ją, że woda w jezi­or­ze ma cha­rak­te­rys­tycz­ny ciem­ny wyg­ląd (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw zwyk­le zamar­za w paździer­ni­ku lub lis­to­pa­dzie i roz­mar­za między majem a lip­cem. Latem tem­pe­ra­tu­ra wody wyno­si od 7 do 11,5°C. Zacie­ni­one obsza­ry wzdłuż brze­gu jezi­ora pozos­ta­ją chłod­ne nawet podc­zas bar­dzo upal­nej pogo­dy. Od 1883 roku podej­mo­wa­no pró­by zary­bie­nia Czar­ne­go Sta­wu pstrąga­mi z Mor­skie­go Oka, jed­nak bez powo­dze­nia. Suro­we warun­ki i brak poży­wie­nia unie­mo­żli­wia­ły rybom przetr­wa­nie (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi jest jezi­orem oli­got­ro­ficz­nym, co oznac­za, że zawie­ra nie­wiel­ką ilo­ść skład­ni­ków odży­wc­zych. Woda w jezi­or­ze jest wyjąt­ko­wo przejr­zys­ta, z widocz­no­ścią do 16,517,5 met­ra. W sło­necz­ne dni woda może mieć nie­bies­ka­wy lub lazu­ro­wy odcień, ale ze wzg­lędu na otac­za­jący teren jezi­oro częs­to znaj­du­je się w cie­niu, co nada­je mu ciem­niejs­zy wyg­ląd (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Wys­tępu­ją tu rzad­kie gatun­ki roślin, takie jak Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lisCarex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Štramberk – valašský Betlehem

Hits: 62

Štram­berk je krás­ne mes­teč­ko nachá­dza­jú­ce sa v pod­ho­rí Bes­kýd na seve­re Mora­vy (stram​berk​.cz). Na úpä­tí Bie­lej hory, výbež­kov Ska­liek, Zámoc­ké­ho vrch a Kotú­ča (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ná tabu­ľa). Prvá písom­ná zmien­ka o Štram­ber­ku pochá­dza z roku 1211. Kon­com 13. sto­ro­čia bol na vrchu nad mes­tom posta­ve­ný hrad, z kto­ré­ho sa dodnes zacho­va­la domi­nan­ta mes­ta – veža zva­ná Trú­ba (stram​berk​.cz). Je mož­né že hrad bol posta­ve­ný na pro­ti­ľah­lom kop­ci Kotúč. Nie­sol aj pome­no­va­nie cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ná tabuľa).

V roku 1359 zalo­žil morav­ský markg­róf Ján Jin­dřich Luxem­bur­ský na mies­te osa­dy mes­to Štram­berk. Počas 15. sto­ro­čia sa Štram­berk stal cen­trom Morav­skej cir­kvi. V roku 1624 pre­šlo mes­to do vlast­níc­tva jezu­itov. Počas trid­sať­roč­nej voj­ny bolo mes­to viac­krát napad­nu­té a zni­če­né, čo vied­lo k výraz­né­mu poško­de­niu hra­du. V roku 1783 sa pred­ná časť hra­du zrú­ti­la a jeho muri­vo bolo rozo­bra­té. V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia zača­la v oblas­ti ťaž­ba vápen­ca, čo pris­pe­lo k hos­po­dár­ske­mu ras­tu mes­ta. V roku 1881 bola otvo­re­ná želez­nič­ná trať, kto­rá ešte viac pod­po­ri­la roz­voj Štram­ber­ka. Napriek tomu, že mes­to bolo úpl­ne čes­ké, bolo v rokoch 1938 – 1945 anek­to­va­né nacis­tic­kým Nemec­kom (stram​berk​.cz).

Zo Štram­ber­skej Trú­by sa nasky­tá nád­her­ný výhľad na celé oko­lie. V blíz­kos­ti veže sa nachá­dza aj amfi­te­áter, kde sa počas roka kona­jú rôz­ne kul­túr­ne podu­ja­tia. V oko­lí Štram­ber­ku Národ­ná prí­rod­ná pamiat­ka Šip­ka – jas­ky­ňa, v kto­rej boli obja­ve­né pozos­tat­ky nean­der­tál­ske­ho člo­ve­ka. Jed­ným z naj­väč­ších láka­diel Štram­ber­ka je jeho zacho­va­lá ľudo­vá archi­tek­tú­ra. V cen­tre mes­ta náj­de­te množ­stvo dre­ve­ných domov z 18. a 19. sto­ro­čia, kto­ré dodá­va­jú mes­tu neopa­ko­va­teľ­ný ráz. Prá­ve pre túto jedi­neč­nú atmo­sfé­ru sa Štram­ber­ku čas­to hovo­rí Valaš­ský Bet­le­hem”. Kaž­do­roč­ne sa tu kona­jú rôz­ne folk­lór­ne fes­ti­va­ly, jar­mo­ky a reme­sel­né trhy, kde môže­te spoz­nať miest­ne zvy­ky a tra­dí­cie. Mes­to je tiež domo­vom nie­koľ­kých múzeí, vrá­ta­ne Múzea Zdeň­ka Buria­na, zná­me­ho ilus­trá­to­ra pra­ve­ku. Náv­šte­va Štram­ber­ka by nebo­la kom­plet­ná bez ochut­na­nia miest­nej špe­cia­li­ty – Štram­ber­ských uší. Ide o slad­ké peči­vo z medo­vé­ho ces­ta, tva­ro­va­né do podo­by ucha. Legen­da hovo­rí, že toto peči­vo pri­po­mí­na uši tatár­skych bojov­ní­kov, kto­rých miest­ni oby­va­te­lia pora­zi­li v 13. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Medzi osob­nos­ti Štram­ber­ku pat­rí: bás­nik a pro­zaik Peter Bez­ruč, maliar a ilus­trá­tor Zde­něk Burian, hudob­ný skla­da­teľ Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Rodá­ci: ces­to­va­teľ, spi­so­va­teľ a repor­tér Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).


Štram­berk is a beau­ti­ful town loca­ted in the foot­hills of the Bes­kids in nort­hern Mora­via (stram​berk​.cz). It lies at the foot of Bílá hora, the Ska­lí­ky rid­ges, Zámec­ký vrch, and Kotouč (Aleš Dur­čak – Infor­ma­ti­on Board). The first writ­ten men­ti­on of Štram­berk dates back to 1211. At the end of the 13th cen­tu­ry, a cast­le was built on the hill abo­ve the town, and its domi­nant fea­tu­re – a tower cal­led Trú­ba – has been pre­ser­ved to this day (stram​berk​.cz). It is possib­le that the cast­le was ori­gi­nal­ly built on the oppo­si­te hill, Kotouč. It was also kno­wn as cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Infor­ma­ti­on Board).

In 1359, Mar­gra­ve John Hen­ry of Luxem­bourg foun­ded the town of Štram­berk on the site of a for­mer sett­le­ment. During the 15th cen­tu­ry, Štram­berk beca­me a cen­ter of the Mora­vian Church. In 1624, the town came under the owners­hip of the Jesu­its. During the Thir­ty Years’ War, the town was repe­a­ted­ly attac­ked and des­tro­y­ed, lea­ding to sig­ni­fi­cant dama­ge to the cast­le. In 1783, the front part of the cast­le col­lap­sed, and its mason­ry was dis­man­tled. In the second half of the 19th cen­tu­ry, limes­to­ne mining began in the area, con­tri­bu­ting to the eco­no­mic gro­wth of the town. In 1881, a rai­lway line was ope­ned, furt­her sup­por­ting Štramberk’s deve­lop­ment. Alt­hough the town was enti­re­ly Czech, it was anne­xed by Nazi Ger­ma­ny bet­we­en 1938 and 1945 (stram​berk​.cz).

From the Štram­berk Trú­ba tower, the­re is a bre­ath­ta­king view of the enti­re sur­roun­ding area. Near the tower is an amp­hit­he­a­ter whe­re vari­ous cul­tu­ral events are held throug­hout the year. In the vici­ni­ty of Štram­berk lies the Nati­onal Natu­ral Monu­ment Šip­ka – a cave whe­re remains of a Nean­dert­hal human were dis­co­ve­red. One of the big­gest att­rac­ti­ons of Štram­berk is its well-​preserved folk archi­tec­tu­re. In the town cen­ter, you will find many wooden hou­ses from the 18th and 19th cen­tu­ries, giving the town its uni­que cha­rac­ter. Becau­se of this spe­cial atmo­sp­he­re, Štram­berk is often cal­led the Wal­la­chian Bet­hle­hem.” Vari­ous folk­lo­re fes­ti­vals, fairs, and craft mar­kets are held here annu­al­ly, whe­re visi­tors can learn about local cus­toms and tra­di­ti­ons. The town is also home to seve­ral muse­ums, inc­lu­ding the Muse­um of Zde­něk Burian, a reno­wned pre­his­to­ric illu­stra­tor. A visit to Štram­berk would not be com­ple­te wit­hout tas­ting its local spe­cial­ty – Štram­berk Ears. The­se are swe­et pas­tries made from honey dough, sha­ped like an ear. Accor­ding to legend, this pas­try resem­bles the ears of Tatar war­ri­ors who were defe­a­ted by the local inha­bi­tants in the 13th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

Notab­le figu­res of Štram­berk inc­lu­de poet and pro­se wri­ter Peter Bez­ruč, pain­ter and illu­stra­tor Zde­něk Burian, and com­po­ser Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Nati­ves of the town inc­lu­de tra­ve­ler, wri­ter, and jour­na­list Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).


Štram­berk to pięk­ne mias­tecz­ko poło­żo­ne u pod­nó­ża Bes­ki­dów na półno­cy Moraw (stram​berk​.cz). Leży u pod­nó­ża Bia­łej Góry, pas­ma Ska­lí­ky, Zámec­ký vrch i Kotouč (Aleš Dur­čak – Tab­li­ca Infor­ma­cyj­na). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o Štram­ber­ku pocho­dzi z 1211 roku. Pod koniec XIII wie­ku na wzgór­zu nad mias­tem zbu­do­wa­no zamek, któ­re­go domi­nu­jącą częścią do dziś pozos­ta­je wie­ża zwa­na Trú­ba (stram​berk​.cz). Możli­we, że zamek został pier­wot­nie wznie­si­ony na prze­ci­wle­głym wzgór­zu Kotouč. Był również zna­ny pod nazwą cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Tab­li­ca Informacyjna).

W 1359 roku mar­gra­bia mora­ws­ki Jan Hen­ryk Luk­sem­bur­ski zało­żył mias­to Štram­berk w miejs­cu wcze­śniejs­zej osa­dy. W XV wie­ku Štram­berk stał się cen­trum Kości­oła Mora­ws­kie­go. W 1624 roku mias­to przes­zło na włas­no­ść jezu­itów. Podc­zas woj­ny trzy­dzies­to­let­niej mias­to było wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­ne i niszc­zo­ne, co dopro­wa­dzi­ło do znacz­nych zniszc­zeń zamku. W 1783 roku przed­nia część zamku zawa­li­ła się, a jego mury zosta­ły rozeb­ra­ne. W dru­giej poło­wie XIX wie­ku w oko­li­cy roz­poc­zęto wydo­by­cie wapie­nia, co przyc­zy­ni­ło się do wzros­tu gos­po­darc­ze­go mias­ta. W 1881 roku otwar­to linię kole­jo­wą, któ­ra jeszc­ze bar­dziej wspie­ra­ła rozwój Štram­ber­ka. Mimo że mias­to było całko­wi­cie czes­kie, zosta­ło w latach 1938 – 1945 anek­to­wa­ne przez nazis­to­ws­kie Niem­cy (stram​berk​.cz).

Z wie­ży Štram­ber­skiej Trú­by roz­tac­za się zapie­ra­jący dech w pier­siach widok na całą oko­li­cę. W pobli­żu wie­ży znaj­du­je się amfi­te­atr, w któ­rym przez cały rok odby­wa­ją się różne wydar­ze­nia kul­tu­ral­ne. W oko­li­cach Štram­ber­ka znaj­du­je się Naro­do­wy Pomnik Przy­ro­dy Šip­ka – jas­ki­nia, w któ­rej odkry­to szc­ząt­ki czło­wie­ka nean­der­tal­skie­go. Jed­ną z naj­wi­ęks­zych atrakc­ji Štram­ber­ka jest jego dobr­ze zacho­wa­na archi­tek­tu­ra ludo­wa. W cen­trum mias­ta można zna­le­źć wie­le dre­wnia­nych domów z XVIIIXIX wie­ku, któ­re nada­ją mias­tu nie­po­wtar­zal­ny cha­rak­ter. Ze wzg­lędu na tę wyjąt­ko­wą atmo­s­fe­rę Štram­berk nazy­wa­ny jest częs­to Wołos­kim Bet­le­jem”. Co roku odby­wa­ją się tutaj różne fes­ti­wa­le folk­lo­rys­tycz­ne, jar­mar­ki i tar­gi rze­mie­śl­nic­ze, gdzie można poznać lokal­ne zwyc­za­je i tra­dyc­je. Mias­to jest także sie­dzi­bą kil­ku muze­ów, w tym Muze­um Zdeň­ka Buria­na, zna­ne­go ilu­stra­to­ra pre­his­to­rii. Wizy­ta w Štram­ber­ku nie była­by kom­plet­na bez spró­bo­wa­nia lokal­ne­go spec­ja­łu – Štram­ber­skich Uszu. Są to słod­kie wypie­ki z cias­ta miodo­we­go, ufor­mo­wa­ne w ksz­ta­łt ucha. Legen­da gło­si, że cias­t­ka te przy­po­mi­na­ją uszy tatar­skich wojo­wni­ków, któ­rych miejs­co­wi miesz­ka­ńcy poko­na­li w XIII wie­ku (Wiki­pe­dia).

Do zna­nych posta­ci zwi­ąza­nych z Štram­ber­kiem nale­żą: poeta i pro­zaik Peter Bez­ruč, malarz i ilu­stra­tor Zde­něk Burian oraz kom­po­zy­tor Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Zna­ni miesz­ka­ńcy: pod­ró­żnik, pisarz i repor­ter Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).


Štram­berk je krás­né měs­teč­ko nachá­ze­jí­cí se v pod­hůří Bes­kyd na seve­ru Mora­vy (stram​berk​.cz). Leží na úpa­tí Bílé hory, výběž­ků Ska­liek, Zámec­ké­ho vrchu a Kotú­če (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ní tabu­le). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Štram­ber­ku pochá­zí z roku 1211. Kon­cem 13. sto­le­tí byl na vrchu nad měs­tem posta­ven hrad, z něhož se dodnes zacho­va­la domi­nan­ta měs­ta – věž zva­ná Trú­ba (stram​berk​.cz). Je mož­né, že hrad byl posta­ven na pro­ti­leh­lém kop­ci Kotúč. Nesl také ozna­če­ní cas­trum Stral­len­berg (Aleš Dur­čak – Infor­mač­ní tabule).

V roce 1359 zalo­žil morav­ský mark­ra­bě Jan Jin­dřich Lucem­bur­ský na mís­tě osa­dy měs­to Štram­berk. Během 15. sto­le­tí se Štram­berk stal cen­trem Morav­ské cír­kve. V roce 1624 přeš­lo měs­to do vlast­nic­tví jezu­itů. Během tři­ce­ti­le­té vál­ky bylo měs­to něko­li­krát napa­de­no a zni­če­no, což ved­lo k výraz­né­mu poško­ze­ní hra­du. V roce 1783 se před­ní část hra­du zří­ti­la a jeho zdi­vo bylo rozeb­rá­no. Ve dru­hé polo­vi­ně 19. sto­le­tí zača­la v oblas­ti těž­ba vápen­ce, což přis­pělo k hos­po­dá­řs­ké­mu růs­tu měs­ta. V roce 1881 byla ote­vře­na želez­nič­ní trať, kte­rá ješ­tě více pod­po­ři­la roz­voj Štram­ber­ku. Přes­to­že měs­to bylo zce­la čes­ké, bylo v letech 1938 – 1945 ane­xo­vá­no nacis­tic­kým Němec­kem (stram​berk​.cz).

Ze Štram­ber­ské Trú­by se naský­tá nád­her­ný výhled na celé oko­lí. V blíz­kos­ti věže se nachá­zí také amfi­te­átr, kde se během roku kona­jí růz­né kul­tur­ní akce. V oko­lí Štram­ber­ku se nachá­zí Národ­ní pří­rod­ní památ­ka Šip­ka – jes­ky­ně, v níž byly obje­ve­ny pozůs­tat­ky nean­der­tál­ské­ho člo­věka. Jed­ním z nej­vět­ších láka­del Štram­ber­ku je jeho zacho­va­lá lido­vá archi­tek­tu­ra. V cen­tru měs­ta naj­de­te množ­ství dře­věných domů z 18. a 19. sto­le­tí, kte­ré dodá­va­jí měs­tu neopa­ko­va­tel­ný ráz. Prá­vě pro tuto jedi­neč­nou atmo­sfé­ru se Štram­ber­ku čas­to říká Valaš­ský Bet­lém”. Kaž­do­roč­ně se zde kona­jí růz­né folk­lór­ní fes­ti­va­ly, jar­mar­ky a řeme­sl­né trhy, kde může­te poznat míst­ní zvy­ky a tra­di­ce. Měs­to je také domo­vem něko­li­ka muzeí, včet­ně Muzea Zdeň­ka Buria­na, zná­mé­ho ilus­trá­to­ra pra­věku. Návš­těva Štram­ber­ku by neby­la kom­plet­ní bez ochut­ná­ní míst­ní spe­cia­li­ty – Štram­ber­ských uší. Jed­ná se o slad­ké peči­vo z medo­vé­ho těs­ta, tva­ro­va­né do podo­by ucha. Legen­da pra­ví, že toto peči­vo při­po­mí­ná uši tatar­ských bojov­ní­ků, kte­ré míst­ní oby­va­te­lé pora­zi­li ve 13. sto­le­tí (Wiki­pe­dia).

Mezi osob­nos­ti Štram­ber­ku patří: bás­ník a pro­zaik Petr Bez­ruč, malíř a ilus­trá­tor Zde­něk Burian, hudeb­ní skla­da­tel Leoš Janá­ček (stram​berk​.cz). Rodá­ci: ces­to­va­tel, spi­so­va­tel a repor­tér Jiří Han­zel­ka (stram​berk​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Kostoly, Moravské, Neživé, Obce, Stavby, Zahraničie

Křtiny

Hits: 68

Křti­ny je obec v okre­se Blan­sko, pri­bliž­ne 15 kilo­met­rov seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra Brna a 10 kilo­met­rov juho­vý­chod­ne od Blan­ska. S počtom oby­va­te­ľov oko­lo 820 sú pova­žo­va­né za vstup­nú brá­nu do stred­nej čas­ti Morav­ské­ho kra­su a sú zná­me pre­dov­šet­kým ako význam­né marián­ske pút­nic­ké mies­to (cs​.wiki​pe​dia​.org). Ležia na kri­žo­vat­ke nie­koľ­kých údo­lí, vrá­ta­ne hlbo­ké­ho kra­so­vé­ho Jose­fov­ské­ho údo­lia. Medzi naj­výz­nam­nej­šie arche­olo­gic­ké nále­zy z tej­to oblas­ti pat­rí bron­zo­vá soš­ka býka a roz­siah­le halš­tat­ské poh­re­bis­ko v jas­ky­ni Býčí ská­la z obdo­bia oko­lo 500 rokov pred Kris­tom. Prví Slo­va­nia sa do oblas­ti dosta­li v 6. sto­ro­čí. Pri­lá­ka­la ich sem aj želez­ná ruda. V oko­li­tých lesoch boli obja­ve­né pozos­tat­ky pri­mi­tív­nych vyso­kých pecí8. sto­ro­čia. Výro­ba žele­za sa tu udr­ža­la až do kon­ca 19. sto­ro­čia a stá­la pri zro­de prie­my­sel­ných pod­ni­kov v blíz­kych mes­tách, ako sú Ada­mov a Blan­sko (krti​ny​.cz). Prvá písom­ná zmien­ka o Křti­nách pochá­dza z 24. sep­tem­bra 1237 (krti​ny​.cz). Pod­ľa poves­ti v miest­nom údo­lí krs­ti­li svä­tí Cyril a Metod prvých morav­ských kres­ťa­nov, čo dalo obci jej názov (obje​vuj​pa​mat​ky​.cz). Počas husit­ských vojen bol miest­ny kláš­tor v roku 1423 vypá­le­ný. Po voj­nách boli Křti­ny nie­koľ­ko­krát vyplie­ne­né, naj­mä počas trid­sať­roč­nej voj­ny. V rokoch 18301854 boli Křti­ny majet­kom rodu Diet­richs­te­i­nov­cov. Křti­ny sú jed­ným z naj­star­ších marián­skych pút­nic­kých miest na Mora­ve. Domi­nan­tou obce je baro­ko­vý kos­tol Pan­ny Márie, kto­rý bol vybu­do­va­ný v prvej polo­vi­ci 18. sto­ro­čia pod­ľa návrhu archi­tek­ta Jana Bla­že­ja Santiniho-​Aichela. Ten­to monu­men­tál­ny chrám je pova­žo­va­ný za per­lu baro­ko­vej archi­tek­tú­ry a je chrá­ne­ný ako národ­ná kul­túr­na pamiat­ka (cs​.wiki​pe​dia​.org). V inte­ri­é­ri kos­to­la sa nachá­dza gotic­ká socha Pan­ny Márie Křtin­skej z roku 1340, kto­rá je cie­ľom mno­hých pút­ni­kov. Kos­tol je zná­my aj svo­jou výni­moč­nou akus­ti­kou a pra­vi­del­ne sa tu kona­jú kon­cer­ty duchov­nej hud­by (kudyz​nu​dy​.cz). Nachá­dzal sa tu aj žen­ský kláš­tor, kto­rý pod­ľa legen­dy v roku 1423 zni­či­li husi­ti (hadi​vad​lo​.cz). V pod­ze­mí kos­to­la bola obja­ve­ná a sprí­stup­ne­ná roz­siah­la kost­ni­ca, v kto­rej sú pozos­tat­ky sto­viek stre­do­ve­kých oby­va­te­ľov. Avšak nachá­dza sa tam aj nie­koľ­ko lebiek vyzdo­be­ných záhad­ný­mi orna­men­ta­mi. Pôvod­ne baro­ko­vá rezi­den­cia pre­mon­štrá­tov bola v 19. sto­ro­čí pre­bu­do­va­ná na kla­si­cis­tic­ký zámok. Ovál­na základ­ná ško­la je pred­sta­vi­teľ moder­nej archi­tek­tú­ry (krti​ny​.cz).

Křti­ny ležia na okra­ji Morav­ské­ho kra­su, čo z nich robí ide­ál­ny výcho­dis­ko­vý bod pre milov­ní­kov prí­ro­dy a turis­ti­ky. V blíz­kos­ti obce sa nachá­dza množ­stvo kra­so­vých útva­rov, jas­kýň a maleb­ných údo­lí. Náv­štev­ní­ci môžu pre­skú­mať naprí­klad jas­ky­ňu Výpus­tek, kto­rá slú­ži­la počas dru­hej sve­to­vej voj­ny ako pod­zem­ná tová­reň a neskôr ako vojen­ský kryt. Dnes sú Křti­ny živým cen­trom kul­túr­ne­ho a duchov­né­ho živo­ta. Kaž­do­roč­ne sa tu koná množ­stvo púti, kon­cer­tov a iných podu­ja­tí, kto­ré pri­ťa­hu­jú náv­štev­ní­kov z celej kra­ji­ny aj zo zahra­ni­čia (cs​.wiki​pe​dia​.org). V Jose­fov­skom údo­lí, kto­ré je kra­so­vé­ho cha­rak­te­ru sa nachá­dza jas­ky­ňa Býčia ska­la. V roku 2008 bol sprí­stup­ne­ný kom­plex roz­siah­lych pod­zem­ných pries­to­rov jas­ky­ne Výpus­tek, kto­rý bol zná­my už v stre­do­ve­ku. V roku 1928 zalo­žil Augus­tin Bay­er v Křtin­skom oko­lí na plo­che 23 ha arbo­ré­tum. Pes­tu­je sa v ňom cca 1000 dru­hov domá­cich a exo­tic­kých dre­vín, napr. Scia­do­pi­tys ver­ti­cil­la­ta, Ced­rus liba­ni (krti​ny​.cz).


Křti­ny is a muni­ci­pa­li­ty in the Blan­sko Dis­trict, app­ro­xi­ma­te­ly 15 kilo­me­ters nort­he­ast of the cen­ter of Brno and 10 kilo­me­ters sout­he­ast of Blan­sko. With a popu­la­ti­on of around 820, it is con­si­de­red the gate­way to the cen­tral part of the Mora­vian Karst and is best kno­wn as a sig­ni­fi­cant Marian pilg­ri­ma­ge site (cs​.wiki​pe​dia​.org). It is loca­ted at the cross­ro­ads of seve­ral val­le­ys, inc­lu­ding the deep karst Jose­fov Val­ley. Among the most sig­ni­fi­cant archa­e­olo­gi­cal finds from this area are a bron­ze bull figu­ri­ne and an exten­si­ve Halls­tatt burial site in the Býčí Ská­la Cave, dating to around 500 BC. The first Slavs arri­ved in the area in the 6th cen­tu­ry, att­rac­ted by iron ore. Remains of pri­mi­ti­ve blast fur­na­ces from the 8th cen­tu­ry have been dis­co­ve­red in the sur­roun­ding forests. Iron pro­duc­ti­on con­ti­nu­ed here until the late 19th cen­tu­ry, con­tri­bu­ting to the deve­lop­ment of indus­trial enter­pri­ses in near­by towns such as Ada­mov and Blan­sko (krti​ny​.cz). The first writ­ten men­ti­on of Křti­ny dates back to Sep­tem­ber 24, 1237 (krti​ny​.cz). Accor­ding to legend, Saints Cyril and Met­ho­dius bap­ti­zed the first Mora­vian Chris­tians in a local val­ley, giving the town its name (obje​vuj​pa​mat​ky​.cz). During the Hus­si­te Wars, the local monas­te­ry was bur­ned down in 1423. After the wars, Křti­ny was repe­a­ted­ly plun­de­red, espe­cial­ly during the Thir­ty Years’ War. Bet­we­en 1830 and 1854, Křti­ny was owned by the Diet­richs­te­in fami­ly. Křti­ny is one of the oldest Marian pilg­ri­ma­ge sites in Mora­via. The domi­nant land­mark of the town is the Baro­que Church of the Vir­gin Mary, built in the first half of the 18th cen­tu­ry accor­ding to the design of archi­tect Jan Bla­žej Santini-​Aichel. This monu­men­tal church is con­si­de­red a jewel of Baro­que archi­tec­tu­re and is pro­tec­ted as a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (cs​.wiki​pe​dia​.org). Insi­de the church, the­re is a Got­hic sta­tue of the Vir­gin Mary of Křti­ny from 1340, which att­racts many pilg­rims. The church is also kno­wn for its excep­ti­onal acous­tics, and spi­ri­tu­al music con­certs are regu­lar­ly held here (kudyz​nu​dy​.cz).

The­re was also a con­vent for women, which, accor­ding to legend, was des­tro­y­ed by the Hus­si­tes in 1423 (hadi​vad​lo​.cz). A lar­ge ossu­ary was dis­co­ve­red and made acces­sib­le bene­ath the church, con­tai­ning the remains of hun­dreds of medie­val inha­bi­tants, inc­lu­ding seve­ral skulls deco­ra­ted with mys­te­ri­ous orna­ments. Ori­gi­nal­ly a Baro­que resi­den­ce for the Pre­mon­stra­ten­sians, it was rebu­ilt into a Neoc­las­si­cal cha­te­au in the 19th cen­tu­ry. The oval ele­men­ta­ry scho­ol is an exam­ple of modern archi­tec­tu­re (krti​ny​.cz). Křti­ny is loca­ted on the edge of the Mora­vian Karst, making it an ide­al star­ting point for natu­re lovers and hikers. Nume­rous karst for­ma­ti­ons, caves, and pic­tu­re­sque val­le­ys can be found near the town. Visi­tors can explo­re the Výpus­tek Cave, which ser­ved as an under­ground fac­to­ry during World War II and later as a mili­ta­ry shel­ter. Today, Křti­ny is a vib­rant cen­ter of cul­tu­ral and spi­ri­tu­al life. Many pilg­ri­ma­ges, con­certs, and other events are held here annu­al­ly, att­rac­ting visi­tors from across the coun­try and abro­ad (cs​.wiki​pe​dia​.org). In the kars­tic Jose­fov Val­ley lies the Býčí Ská­la Cave. In 2008, the exten­si­ve under­ground spa­ces of the Výpus­tek Cave, kno­wn sin­ce the Midd­le Ages, were ope­ned to the pub­lic. In 1928, Augus­tin Bay­er estab­lis­hed an arbo­re­tum cove­ring 23 hec­ta­res in the Křti­ny area. It cul­ti­va­tes app­ro­xi­ma­te­ly 1,000 spe­cies of nati­ve and exo­tic tre­es, inc­lu­ding Scia­do­pi­tys ver­ti­cil­la­ta and Ced­rus liba­ni (krti​ny​.cz).


Křti­ny jsou obec v okre­se Blan­sko, přib­liž­ně 15 kilo­met­rů seve­ro­vý­chod­ně od cen­tra Brna a 10 kilo­met­rů jiho­vý­chod­ně od Blan­ska. S počtem oby­va­tel kolem 820 jsou pova­žo­vá­ny za vstup­ní brá­nu do střed­ní čás­ti Morav­ské­ho kra­su a jsou zná­mé pře­dev­ším jako význam­né marián­ské pout­ní mís­to (cs​.wiki​pe​dia​.org). Leží na kři­žo­vat­ce něko­li­ka údo­lí, včet­ně hlu­bo­ké­ho kra­so­vé­ho Jose­fov­ské­ho údo­lí. Mezi nej­výz­nam­něj­ší arche­olo­gic­ké nále­zy z této oblas­ti patří bron­zo­vá soš­ka býka a roz­sáh­lé halš­tat­ské pohře­biš­tě v jes­ky­ni Býčí ská­la z obdo­bí kolem 500 let před Kris­tem. Prv­ní Slo­va­né se do oblas­ti dosta­li v 6. sto­le­tí, při­lá­ka­la je sem také želez­ná ruda. V okol­ních lesích byly obje­ve­ny pozůs­tat­ky pri­mi­tiv­ních vyso­kých pecí z 8. sto­le­tí. Výro­ba žele­za se zde udr­že­la až do kon­ce 19. sto­le­tí a stá­la při zro­du průmys­lo­vých pod­ni­ků v blíz­kých měs­tech, jako jsou Ada­mov a Blan­sko (krti​ny​.cz). Prv­ní písem­ná zmín­ka o Křti­nách pochá­zí z 24. září 1237 (krti​ny​.cz). Pod­le pověs­ti v míst­ním údo­lí křti­li sva­tí Cyril a Meto­děj prv­ní morav­ské křes­ťa­ny, což dalo obci její název (obje​vuj​pa​mat​ky​.cz). Během husit­ských válek byl míst­ní kláš­ter v roce 1423 vypá­len. Po vál­kách byly Křti­ny něko­li­krát vyple­něny, zej­mé­na během tři­ce­ti­le­té vál­ky. V letech 18301854 byly Křti­ny majet­kem rodu Diet­richs­te­i­nů. Křti­ny jsou jed­ním z nej­star­ších marián­ských pout­ních míst na Mora­vě. Domi­nan­tou obce je barok­ní kos­tel Pan­ny Marie, kte­rý byl vybu­do­ván v prv­ní polo­vi­ně 18. sto­le­tí pod­le návrhu archi­tek­ta Jana Bla­že­je Santiniho-​Aichela. Ten­to monu­men­tál­ní chrám je pova­žo­ván za per­lu barok­ní archi­tek­tu­ry a je chrá­něn jako národ­ní kul­tur­ní památ­ka (cs​.wiki​pe​dia​.org). V inte­ri­é­ru kos­te­la se nachá­zí gotic­ká socha Pan­ny Marie Křtin­ské z roku 1340, kte­rá je cílem mno­ha pout­ní­ků. Kos­tel je zná­mý také svou výji­meč­nou akus­ti­kou a pra­vi­del­ně se zde kona­jí kon­cer­ty duchov­ní hud­by (kudyz​nu​dy​.cz). Nachá­zel se zde také žen­ský kláš­ter, kte­rý pod­le legen­dy v roce 1423 zni­či­li husi­té (hadi​vad​lo​.cz). V pod­ze­mí kos­te­la byla obje­ve­na a zpří­stup­něna roz­sáh­lá kost­ni­ce, v níž se nachá­ze­jí pozůs­tat­ky sto­vek stře­do­věkých oby­va­tel. Jsou zde však i leb­ky zdo­be­né záhad­ný­mi orna­men­ty. Původ­ně barok­ní rezi­den­ce pre­mons­trá­tů byla v 19. sto­le­tí pře­sta­věna na kla­si­cist­ní zámek. Ovál­ná základ­ní ško­la je pří­kla­dem moder­ní archi­tek­tu­ry (krti​ny​.cz).

Křti­ny leží na okra­ji Morav­ské­ho kra­su, což z nich činí ide­ál­ní výcho­zí bod pro milov­ní­ky pří­ro­dy a turis­ti­ky. V blíz­kos­ti obce se nachá­zí množ­ství kra­so­vých útva­rů, jes­ky­ní a maleb­ných údo­lí. Návš­těv­ní­ci mohou proz­kou­mat napří­klad jes­ky­ni Výpus­tek, kte­rá slou­ži­la během dru­hé světo­vé vál­ky jako pod­zem­ní továr­na a později jako vojen­ský kryt. Dnes jsou Křti­ny živým cen­trem kul­tur­ní­ho a duchov­ní­ho živo­ta. Kaž­do­roč­ně se zde koná mno­ho pou­tí, kon­cer­tů a dal­ších akcí, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z celé země i ze zahra­ni­čí (cs​.wiki​pe​dia​.org). V Jose­fov­ském údo­lí se nachá­zí jes­ky­ně Býčí ská­la. V roce 2008 byl zpří­stup­něn roz­sáh­lý kom­plex pod­zem­ních pros­tor jes­ky­ně Výpus­tek, kte­rá byla zná­ma již ve stře­do­věku. V roce 1928 zde Augus­tin Bay­er zalo­žil arbo­re­tum o roz­lo­ze 23 ha, kde se pěs­tu­je přib­liž­ně 1000 dru­hů domá­cích i exo­tic­kých dře­vin, napří­klad Scia­do­pi­tys ver­ti­cil­la­taCed­rus liba­ni (krti​ny​.cz).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 4085

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post