Príroda, Botanické záhrady, Organizmy, Rastliny

Arborétum Mlyňany

skala
Hits: 78

Arbo­ré­tum Mly­ňa­ny je bota­nic­kým zaria­de­ním, kto­ré sa pýši naj­bo­hat­šou zbier­kou cudzo­kraj­ných dre­vín na Slo­ven­sku. Pat­rí medzi naj­výz­nam­nej­šie arbo­ré­ta v stred­nej Euró­pe. Nachá­dza sa medzi obca­mi Tesár­ske Mly­ňa­ny a Vies­ka nad Žita­vou, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 67 hek­tá­rov (Slo­va­kia Tra­vel). Zalo­že­né bolo v roku 1892 gró­fom Dr. Šte­fa­nom Ambrózy-​Migazzim, váš­ni­vým milov­ní­kom prí­ro­dy a den­dro­ló­gie. Jeho cie­ľom bolo vytvo­riť ​“vždy­ze­le­ný park” (Sem­per Vireo), kde by sa akli­ma­ti­zo­va­li cudzo­kraj­né vždy­ze­le­né dre­vi­ny v našich kli­ma­tic­kých pod­mien­kach. Pod vede­ním záh­rad­ní­ka Joze­fa Mišá­ka boli postup­ne vysá­dza­né dre­vi­ny dová­ža­né z rôz­nych čas­tí sve­ta, naj­mä z Nemec­ka, Fran­cúz­ska a Anglic­ka (es​.wiki​pe​dia​.org). Ambró­zy zís­kal časť mly­nian­ske­ho veľ­kos­tat­ku, ku kto­ré­mu neskôr pri­kú­pil les pri Vies­ke nad Žita­vou. Výsad­by sa zača­li na tera­sách pod kaš­tie­ľom, kto­rý dal pred­tým posta­viť. Pre­sú­va­li sa obrov­ské obje­my zeme, bal­va­ny na stav­bu alpí­nia sa dová­ža­li z Prí­lep a Kľa­čian. Ambró­zy sa spo­jil s pop­red­ný­mi bota­nik­mi a den­dro­lóg­mi ako boli C. K. Schne­i­der, A. Silva-​Tarouca, Moesz, Gáy­er, Rédl (sav​.sk).

Arbo­ré­tum je situ­ova­né na sever­nom okra­ji Podu­naj­skej níži­ny. Pôvod­ne pôda nebo­la prí­liš vhod­ná pre stá­lo­ze­le­nú fló­ru, pre­to si zo začiat­ku zakla­da­teľ nechal dová­žať humus a raše­li­nu. Pôvod­ný Ambró­zy­ho park bol zalo­že­ný na pôvod­nom dubovo-​hrabovom lese. Postup­ne sa vyrú­ba­val pôvod­ný porast a sadi­li sa ušľach­ti­lé dre­vi­ny. Na okra­ji je mož­né aj dnes nájsť zvyš­ky pôvod­né­ho lesa (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). Po odcho­de gró­fa Ambrózy-​Migazziho v roku 1914 pre­vzal sta­rost­li­vosť o arbo­ré­tum Jozef Mišák. V roku 1951 bolo arbo­ré­tum vyhlá­se­né za chrá­ne­ný are­ál a sta­lo sa vedec­kým pra­co­vis­kom Slo­ven­skej aka­dé­mie vied (SAV). Dnes je arbo­ré­tum otvo­re­né pre verej­nosť počas celé­ho roka a slú­ži nie­len ako mies­to oddy­chu, ale aj ako cen­trum výsku­mu a vzde­lá­va­nia v oblas­ti bota­ni­ky a eko­ló­gie (sk​.wiki​pe​dia​.org). Význam­né osob­nos­ti Arbo­ré­ta: Šte­fan Ambró­zy, Jozef Mišák, Jozef Rich­tár, Gej­za Ste­in­hübel, Fran­ti­šek Nábělek, Daniel Kova­lov­ský, Fran­ti­šek Ben­čať, Ivan Tomaš­ko (arbo​re​tum​.sav​.sk).

V Arbo­ré­te Mly­ňa­ny sa nachá­dza viac ako 2 300 dru­hov rast­lín z rôz­nych kútov sve­ta, vrá­ta­ne východ­nej Ázie, Kórey a Sever­nej Ame­ri­ky. Medzi najv­zác­nej­šie exem­plá­re pat­rí 35-​metrový sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um a zimo­kvet včas­ný – Chi­mo­nant­hus pra­e­cox, kto­rý kvit­ne už v janu­ári. Uni­ká­tom sú aj mno­hé ázij­ské dre­vi­ny, kto­ré sa okrem svoj­ho pôvod­né­ho pro­stre­dia vysky­tu­jú len v tom­to arbo­ré­te (Slo­va­kia Tra­vel). Are­ál je roz­de­le­ný na nie­koľ­ko tema­tic­kých čas­tí: Ambró­zy­ho park je naj­star­šia časť arbo­ré­ta s roz­lo­hou 40 ha, kde sú sústre­de­né vždy­ze­le­né list­na­té dre­vi­ny a ihlič­na­ny. Ďal­šie čas­ti: seve­ro­ame­ric­ká plo­cha, výcho­do­á­zij­ská plo­cha, kórej­ská plo­cha a slo­ven­ská plo­cha, kto­rá bola zalo­že­ná v roku 1992 (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). Jed­nou z hlav­ných domi­nánt arbo­ré­ta je roman­tic­ký kaš­tieľ posta­ve­ný v roku 1894 s cha­rak­te­ris­tic­kou vežou, kto­rý slú­ži ako síd­lo sprá­vy arbo­ré­ta a mies­to kona­nia rôz­nych podu­ja­tí. Hlav­ná vychádz­ko­vá tra­sa pre náv­štev­ní­kov meria 4,5 km a vedie cez naj­zau­jí­ma­vej­šie čas­ti are­álu (Slo­va­kia Tra­vel).

Arbo­re­tum Mly­ňa­ny is a bota­ni­cal faci­li­ty that boasts the richest col­lec­ti­on of exo­tic woody plants in Slo­va­kia. It is one of the most sig­ni­fi­cant arbo­re­ta in Cen­tral Euro­pe. Loca­ted bet­we­en the vil­la­ges of Tesár­ske Mly­ňa­ny and Vies­ka nad Žita­vou, it covers an area of 67 hec­ta­res (Slo­va­kia Tra­vel). It was foun­ded in 1892 by Count Dr. Šte­fan Ambrózy-​Migazzi, a pas­si­ona­te natu­re lover and den­dro­lo­gist. His goal was to cre­a­te an ​“ever­gre­en park” (Sem­per Vireo) whe­re exo­tic ever­gre­en tre­es could acc­li­ma­ti­ze to the local cli­ma­tic con­di­ti­ons. Under the super­vi­si­on of gar­de­ner Jozef Mišák, tre­es impor­ted from vari­ous parts of the world, pri­ma­ri­ly from Ger­ma­ny, Fran­ce, and England, were gra­du­al­ly plan­ted (es​.wiki​pe​dia​.org). Ambró­zy acqu­ired part of the Mly­ňa­ny esta­te, to which he later added a forest near Vies­ka nad Žita­vou. The plan­tings began on ter­ra­ces below the manor hou­se, which he had pre­vi­ous­ly built. Enor­mous volu­mes of soil were moved, and boul­ders for the cons­truc­ti­on of an alpi­ne gar­den were brought from Prí­le­py and Kľa­ča­ny. Ambró­zy col­la­bo­ra­ted with lea­ding bota­nists and den­dro­lo­gists such as C. K. Schne­i­der, A. Silva-​Tarouca, Moesz, Gáy­er, and Rédl (sav​.sk).

The arbo­re­tum is situ­ated on the nort­hern edge of the Danu­bian Lowland. Ini­tial­ly, the soil was not very suitab­le for ever­gre­en flo­ra, so the foun­der had humus and peat impor­ted at the begin­ning. The ori­gi­nal Ambró­zy Park was estab­lis­hed on a nati­ve oak-​hornbeam forest. Over time, the nati­ve vege­ta­ti­on was gra­du­al­ly cut down and repla­ced with nob­le tree spe­cies. Rem­nants of the ori­gi­nal forest can still be found on the edges of the arbo­re­tum today (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). After Count Ambrózy-​Migazzi left in 1914, Jozef Mišák took over the care of the arbo­re­tum. In 1951, it was dec­la­red a pro­tec­ted area and beca­me a scien­ti­fic ins­ti­tu­ti­on under the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (SAV). Today, the arbo­re­tum is open to the pub­lic year-​round, ser­ving not only as a pla­ce for rela­xa­ti­on but also as a cen­ter for bota­ni­cal and eco­lo­gi­cal rese­arch and edu­ca­ti­on (sk​.wiki​pe​dia​.org). Notab­le Figu­res of the Arboretum:

Šte­fan Ambró­zy, Jozef Mišák, Jozef Rich­tár, Gej­za Ste­in­hübel, Fran­ti­šek Nábělek, Daniel Kova­lov­ský, Fran­ti­šek Ben­čať, Ivan Tomaš­ko (arbo​re​tum​.sav​.sk).

Arbo­re­tum Mly­ňa­ny con­tains more than 2,300 plant spe­cies from vari­ous parts of the world, inc­lu­ding East Asia, Korea, and North Ame­ri­ca. Among the rarest spe­ci­mens is a 35-​meter-​tall giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) and win­ter­swe­et (Chi­mo­nant­hus pra­e­cox), which blo­oms as ear­ly as Janu­ary. Many Asian tree spe­cies that exist only in the­ir nati­ve envi­ron­ment or this arbo­re­tum are also uni­que (Slo­va­kia Tra­vel). The area is divi­ded into seve­ral the­ma­tic sec­ti­ons: Ambró­zy Park – the oldest part of the arbo­re­tum (40 hec­ta­res), focu­sing on ever­gre­en bro­ad­le­af tre­es and coni­fers, North Ame­ri­can sec­ti­on, East Asian sec­ti­on, Kore­an sec­ti­on, Slo­vak sec­ti­on – estab­lis­hed in 1992 (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk).One of the main land­marks of the arbo­re­tum is a roman­tic manor hou­se built in 1894, fea­tu­ring a cha­rac­te­ris­tic tower. It ser­ves as the admi­ni­stra­ti­ve hea­dqu­ar­ters of the arbo­re­tum and hosts vari­ous events. The main visi­tor wal­king trail is 4.5 km long and leads through the most inte­res­ting parts of the area (Slo­va­kia Travel).

Odka­zy

TOP

Rodo­den­dro­ny

Jeseň

Lis­ty

Javo­ry

Duby

Ruže

Jazier­ka

Levan­du­le

Lek­ná

Gaš­ta­ny

Boro­vi­ce

Sek­vo­je

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Obce, Považské, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie

Vršatec

skala
Hits: 2056

Vrša­tec sa nachá­dza nad Vršat­ským Podhradím. 

Vršat­ské brad­lá sú mohut­ným vápen­co­vým masí­vom, vidi­teľ­né sú z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Nad obcou sa nachá­dza aj hrad Vrša­tec. Už v roku 1244 sa spo­mí­na Vrša­tec (tren​cin​.sk). Vršat­ské brad­lá sú význam­ná geolo­gic­ká a pale­on­to­lo­gic­ká loka­li­ta. Nachá­dza sa tu veľ­ké množ­stvo fosí­lii plyt­ké­ho aj hlbo­ké­ho jur­ské­ho a krie­do­vé­ho mora, amo­ni­ty, belem­ni­ty, ľali­ov­ky, las­túr­ni­ky posi­do­nia a mik­ro­fo­sí­lie fora­mi­ni­fe­ry, rádi­ola­rie, prvo­ky cal­pi­one­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne motý­le: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau. chro­bák Rosa­lia alpi­na (Wiki­pe­dia). Vršat­ské brad­lá sú prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (envi​ro​por​tal​.sk). Sú naj­vý­raz­nej­ším a naj­vyš­ším skal­ným brad­lo­vým hre­be­ňom na Slo­ven­sku (550 – 830 met­rov nad morom). Vápen­co­vý masív pochá­dza z jury (spoz​naj​.eu). Vršat­ské brad­lá sú jed­ným z naj­vý­raz­nej­ších prí­rod­ných útva­rov na Slo­ven­sku. Je súčas­ťou Bie­lych Kar­pát, týči sa nad obcou Vršat­ské Pod­hra­die a je vidi­teľ­ný z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Vršat­ské brad­lá sú súčas­ťou brad­lo­vé­ho pás­ma, kto­ré pre­chá­dza sever­ným údo­lím Váhu. Ten­to pás sa tiah­ne od Mora­vy až po východ­né Slo­ven­sko a je tvo­re­ný séri­ou vápen­co­vých a dolo­mi­tic­kých útva­rov, kto­ré vznik­li v obdo­bí jury a krie­dy. Naj­vyš­ším vrchom Vršat­ských bra­diel je Chme­ľo­vá s nad­mor­skou výš­kou 925 met­rov. Geolo­gic­ky sú brad­lá tvo­re­né pre­važ­ne czorsz­tyn­skou brad­lo­vou jed­not­kou, kto­rá pozos­tá­va z rôz­nych typov vápen­cov, vrá­ta­ne kri­no­ido­vých (ľali­ov­ko­vých), bio­herm­ných (úte­so­vých) a kal­pi­one­lo­vých vápen­cov. Tie­to hor­ni­ny sved­čia o sedi­men­tá­cii v plyt­kých moriach počas stred­nej až vrch­nej jury a spod­nej krie­dy. V oblas­ti Chme­ľo­vej sa nachá­dza­jú aj vrstvy vul­ka­nic­kých hor­nín (Wiki­pé­dia).

Naj­star­šie pozos­tat­ky prí­tom­nos­ti ľudí v tej­to loka­li­te sú z mlad­šej až nesko­rej doby kamen­nej. Našli sa tu kamen­né nástro­je na Chme­ľo­vej a v sed­le medzi Bie­lym Vrchom a Die­lom. Výraz­nej­šie osíd­le­nie je dato­va­né z nesko­rou dobou bron­zo­vou, s ľuď­mi lužic­kých popol­ni­co­vých polí. Pre­ja­vo­va­li sa poh­re­bis­ka­mi a žia­ro­vý­mi hrob­mi, nie­ke­dy pre­kry­tý­mi mohy­la­mi. Vyskyt­li sa aj sto­py síd­lis­ka. V loka­li­te Zazám­čie v oko­lí býva­lé­ho kúpa­lis­ka (Infor­mač­ná tabu­ľa). Neskor­šie osíd­le­nie už je o púchov­skej kul­tú­re. Výraz­né sto­py zane­cha­li slo­van­skí pred­ko­via, v loka­li­te Medzis­ka­lie sa našli želez­né pred­me­ty z 9. až počiat­ku 10. sto­ro­čia – kosa, kro­jid­lo, rad­li­ca, moty­ky, náko­vy, klieš­te, vrták, oboj­ruč­né nože, seke­ry. V prie­be­hu 13. sto­ro­čia sa začal sta­vať stre­do­ve­ký hrad. Už kon­com 13. sto­ro­čia sa dostal do rúk Matú­ša Čáka. Od roku 1396 pat­ril Cti­bo­ro­vi zo Cti­bo­ríc. Do záni­ku hra­du v roku 1707 vys­trie­dal mno­hých maji­te­ľov (Wiki­pe­dia). Hrad Vrša­tec bol posta­ve­ný na neprí­stup­ných vápen­co­vých ska­lách a pat­ril medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy na Slo­ven­sku. Jeho stra­te­gic­ká polo­ha mu posky­to­va­la pri­ro­dze­nú ochra­nu a umož­ňo­va­la kon­tro­lu nad dôle­ži­tý­mi obchod­ný­mi ces­ta­mi. Počas svo­jej his­tó­rie hrad vys­trie­dal via­ce­rých maji­te­ľov a v 14. sto­ro­čí bol v drž­be Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho. V roku 1708 bol hrad počas Rákóc­zi­ho povs­ta­nia zni­če­ný a odvte­dy zostal v ruinách (tren​cin​.sk).

Vršat­ské brad­lá sú domo­vom pre roz­ma­ni­tú fló­ru a fau­nu. Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov, vrá­ta­ne chrá­ne­ných dru­hov motý­ľov, ako sú jasoň čer­ve­no­oký – Par­nas­sius apol­lo, jasoň choch­lač­ko­vý – Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, vid­lo­chvost fenik­lo­vý – Papi­lio macha­on a okáň hruš­ko­vý – Aglia tau. Z chro­bá­kov je význam­ný výskyt fúza­ča alp­ské­ho – Rosa­lia alpi­na (Wiki­pé­dia). Súčas­ťou šir­šie­ho oko­lie Kri­vok­lát­ska doli­na. Nachá­dza­jú sa tu naj­se­ver­nej­šie výsky­ty tep­lo­mil­ných spo­lo­čens­tiev vzác­nych a ohro­ze­ných rast­lín a živo­čí­chov v Bie­lych Kar­pa­toch, výraz­ne odliš­ných od ostat­ných loka­lít brad­lo­vé­ho pás­ma. Napr. ľan rakús­ky, spria­dač egre­šo­vý. Okrem toho sa tu vysky­tu­jú orchi­de­je, všet­ky tri naše dru­hy pril­bo­viek, kruš­tík pre­hlia­da­ný, jazyk jele­ní, jasoň choch­lač­ko­vý, užov­ka stro­mo­vá, ďateľ bie­lo­c­hrb­tý, muchá­rik bie­lo­kr­ký. V doli­ne sa nachá­dza aj Kri­vok­lát­ska ties­ňa­va. Tam sa bol zazna­me­ný mod­rá­čik kon­zin­co­vý, mora pies­či­no­vá, hmy­zov­ník Holy­by­ho, kruš­tík drob­no­lis­tý, kruš­tík rož­ka­tý, vemen­ník zelen­kas­tý. Záver doli­ny tvo­ria tzv. Kri­vok­lát­ske lúky. Vysky­tu­je sa tu vzác­ny mra­vec Cop­to­for­mi­ca exsec­ta, päť­prs­t­ni­ca hus­to­kve­tá, kruš­tík močiar­ny, kosa­tec trá­vo­lis­tý, hadiv­ka oby­čaj­ná, bie­lo­kvet močiar­ny. Súčas­ťou Kri­vok­lát­skej doli­ny je aj Dra­čia stud­ňa, jedi­ný vodo­pád v Bie­lych Kar­pa­toch (Infor­mač­ná tabuľa).

Prvý novo­do­bý náuč­ný chod­ník bol v oko­lí Vršat­ca sprí­stup­ne­ný v 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia. Vie­dol z Vršat­ské­ho Pod­hra­dia do Čer­ve­né­ho Kame­ňa. Rekon­štru­ova­ný bol v roku 2005. Stal sa okruž­ným, využí­val exis­tu­jú­ce turis­tic­ké chod­ní­ky. Jeho súčas­ná podo­ba je dlhá asi 6 km (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vrša­tec is loca­ted abo­ve Vršat­ské Podhradie.

The Vršat­ské Cliffs are a mas­si­ve limes­to­ne for­ma­ti­on visib­le from a gre­at dis­tan­ce. Abo­ve the vil­la­ge lies Vrša­tec Cast­le, which was first men­ti­oned in 1244 (tren​cin​.sk). The Vršat­ské Cliffs are an impor­tant geolo­gi­cal and pale­on­to­lo­gi­cal site. Nume­rous fos­sils from shal­low and deep Juras­sic and Cre­ta­ce­ous seas can be found here, inc­lu­ding ammo­ni­tes, belem­ni­tes, cri­no­ids, bival­ves (Posi­do­nia), and mic­ro­fos­sils such as fora­mi­ni­fe­ra, radi­ola­ria, and cal­pi­onel­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Rare but­terf­lies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau, and the beet­le Rosa­lia alpi­na inha­bit the area (Wiki­pe­dia). The Vršat­ské Cliffs are a natu­re reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk) and repre­sent the most pro­mi­nent and hig­hest roc­ky klip­pe rid­ge in Slo­va­kia, with ele­va­ti­ons ran­ging from 550 to 830 meters abo­ve sea level. The limes­to­ne mas­sif ori­gi­na­tes from the Juras­sic peri­od (spoz​naj​.eu). The Vršat­ské Cliffs are one of the most stri­king natu­ral for­ma­ti­ons in Slo­va­kia, for­ming part of the Whi­te Car­pat­hians. They rise abo­ve the vil­la­ge of Vršat­ské Pod­hra­die and are visib­le from afar. The cliffs are part of the Klip­pen Belt, which stret­ches through the nort­hern Váh Val­ley. This belt runs from Mora­via to eas­tern Slo­va­kia and con­sists of limes­to­ne and dolo­mi­tic for­ma­ti­ons from the Juras­sic and Cre­ta­ce­ous peri­ods. The hig­hest peak of the Vršat­ské Cliffs is Chme­ľo­vá, with an ele­va­ti­on of 925 meters. Geolo­gi­cal­ly, the cliffs are pri­ma­ri­ly part of the Czorsz­tyn klip­pe unit, com­po­sed of vari­ous types of limes­to­nes, inc­lu­ding cri­no­idal (for­med by cri­no­ids), bio­her­mal (reef), and cal­pi­onel­la limes­to­nes. The­se rocks indi­ca­te sedi­men­ta­ti­on in shal­low seas during the Midd­le to Upper Juras­sic and Lower Cre­ta­ce­ous. Vol­ca­nic rock lay­ers can also be found in the Chme­ľo­vá area (Wiki­pe­dia).

The ear­liest tra­ces of human pre­sen­ce in this area date back to the Late Sto­ne Age. Sto­ne tools were found on Chme­ľo­vá and in the sadd­le bet­we­en Bie­ly Vrch and Diel. More sig­ni­fi­cant sett­le­ment is dated to the Late Bron­ze Age, asso­cia­ted with the Lusa­tian urn­field cul­tu­re, evi­dent from burial grounds and cre­ma­ti­on gra­ves, some­ti­mes cove­red with mounds. Tra­ces of a sett­le­ment were also found in the area of Zazám­čie near the for­mer swim­ming pool (Infor­ma­ti­on board). Later sett­le­ment rela­tes to the Púchov cul­tu­re. The Sla­vic ances­tors left sig­ni­fi­cant tra­ces, inc­lu­ding iron tools from the 9th to ear­ly 10th cen­tu­ries, such as scyt­hes, plo­ws, hoes, anvils, tongs, drills, two-​handed kni­ves, and axes, found in the Medzis­ka­lie area. In the 13th cen­tu­ry, cons­truc­ti­on of a medie­val cast­le began. By the late 13th cen­tu­ry, the cast­le came under the con­trol of Matt­hew Csák. In 1396, it belo­n­ged to Sti­bor of Sti­bo­ricz. The cast­le chan­ged hands many times until its des­truc­ti­on in 1707 (Wiki­pe­dia). Vrša­tec Cast­le was built on inac­ces­sib­le limes­to­ne rocks and was one of the highest-​situated cast­les in Slo­va­kia. Its stra­te­gic posi­ti­on pro­vi­ded natu­ral pro­tec­ti­on and allo­wed con­trol over impor­tant tra­de rou­tes. Throug­hout its his­to­ry, the cast­le had vari­ous owners, inc­lu­ding Matt­hew Csák of Tren­čín in the 14th cen­tu­ry. In 1708, it was des­tro­y­ed during the Rákóc­zi Upri­sing and has remai­ned in ruins sin­ce (tren​cin​.sk).

The Vršat­ské Cliffs are home to diver­se flo­ra and fau­na, inc­lu­ding rare and pro­tec­ted spe­cies of but­terf­lies such as the Apol­lo but­terf­ly (Par­nas­sius apol­lo), Clou­ded Apol­lo (Par­nas­sius mne­mo­sy­ne), Swal­lo­wtail (Papi­lio macha­on), and Tau Empe­ror (Aglia tau). The alpi­ne lon­ghorn beet­le (Rosa­lia alpi­na) is also notab­le (Wiki­pe­dia). The sur­roun­ding Kri­vok­lát Val­ley is home to the nort­hern­most occur­ren­ces of ther­mop­hi­lic com­mu­ni­ties of rare and endan­ge­red plants and ani­mals in the Whi­te Car­pat­hians, dis­tinct from other Klip­pen Belt loca­ti­ons. Exam­ples inc­lu­de Aus­trian flax, Egger’s oak eggar moth, and orchids like Epi­pac­tis hel­le­bo­ri­ne, Pla­tant­he­ra bifo­lia, and Lis­te­ra ova­ta. Addi­ti­onal­ly, the val­ley hosts Zame­nis lon­gis­si­mus (Aes­cu­la­pian sna­ke), white-​backed wood­pec­ker (Den­dro­co­pos leuco­tos), and col­la­red fly­cat­cher (Fice­du­la albi­col­lis). The val­ley fea­tu­res the Kri­vok­lát Gor­ge, home to spe­cies like the hairs­tre­ak but­terf­ly (Cupi­do mini­mus), dune tiger moth (Cos­ci­nia crib­ra­ria), and orchids such as Himan­tog­los­sum hir­ci­num. At the val­le­y­’s end are the Kri­vok­lát Mea­do­ws, hos­ting rare ants (Cop­to­for­mi­ca exsec­ta), den­se­ly flo­we­red fin­ger orchids (Dac­ty­lor­hi­za maja­lis), and other notab­le plants. The val­ley inc­lu­des Dra­čia Stud­ňa, the only water­fall in the Whi­te Car­pat­hians (Infor­ma­ti­on board).

The first modern edu­ca­ti­onal trail in the Vrša­tec area was ope­ned in the 1980s. It ori­gi­nal­ly ran from Vršat­ské Pod­hra­die to Čer­ve­ný Kameň and was reno­va­ted in 2005. The cur­rent cir­cu­lar trail is about 6 km long, uti­li­zing exis­ting hiking paths (Infor­ma­ti­on board).

Odka­zy

Lite­ra­tú­ra

Mory­co­wa Ezbie­ta & Mišík Milan, 2005. Upper Juras­sic shallow-​watter scle­rac­ti­nian coral from the Pie­ni­ny Klip­pen Belt (Wes­tern Car­pat­hians, Slo­va­kia). Geolo­gi­ca Car­pat­hi­ca, octo­ber 2005, 56, 5, pp. 415- 432

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Kysuce, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny, Vodné nádrže, Vodné nádrže

Vodná nádrž Nová Bystrica

skala
Hits: 776

Vod­né die­lo Nová Bys­tri­ca je pamät­ní­kom oby­va­teľ­stvu zato­pe­ných obcí Har­vel­ka a Rieč­ni­ca. Bolo posta­ve­né v rokoch 1983 – 1989. Vod­ná nádrž je v naj­hl­b­šom mies­te hlbo­ká 52 met­rov, zato­pe­ná plo­cha je pri­bliž­ne 181,4 hek­tá­ra a obsa­hu­je oko­lo 34 mili­ó­nov met­rov kubic­kých vody (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). Dedi­nou Har­vel­ka vied­la pôvod­ná ces­ta spá­ja­jú­ca Kysu­ce s Ora­vou. V roku 1962 doš­lo v rieč­nic­kej osa­de Les­ko­vé k masív­ne­mu zosu­vu pôdy, zosu­nu­lo sa cca mili­ón m3 pôdy (Infor­mač­ná tabu­ľa). Vod­né die­lo je situ­ova­né v Bys­tric­kej doli­ne, pat­rí do Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Kysu­ce. Západ­nú časť tvo­ria Javor­ní­ky, Tur­zov­ská vrcho­vi­na a Moravsko-​sliezske Bes­ky­dy. Východ­nú časť tvo­ria Kysuc­ké Bes­ky­dy, Kysuc­ká vrcho­vi­na a Orav­ské Bes­ky­dy (kysu​ce​.sk) Hlav­ným úče­lom je zabez­pe­če­nie stá­le­ho odbe­ru vody pre úprav­ňu vody, na záso­bo­va­nie pit­nou vodou. Zní­že­nie povo­dňo­vej vlny, sani­tár­ny prie­tok, hyd­ro­ener­ge­tic­ký poten­ciál pre elek­trár­ne. Prie­mer­ný roč­ný úhrn zrá­žok je 932 mm. Objek­ty vod­né­ho die­la sú pre­dov­šet­kým zem­ná prieh­ra­da, injekč­ná chod­ba, nádrž a zdru­že­ný funkč­ný objekt (nova​bys​tri​ca​.sk). Nie­koľ­ko objek­tov zo zato­pe­ných obcí bolo pre­ve­ze­ných do Múzea kysuc­kej dedi­ny vo Vychy­lov­ke (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). V pries­to­re zato­pe­ných obcí sa nato­či­lo nie­koľ­ko fil­mov, napr. Pole neora­né, Povs­ta­lec­ká his­tó­ria a Sedím na koná­ri a je mi dob­re (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). Oko­lo prieh­ra­dy je vybu­do­va­ná cyk­lo­tu­ris­tic­ká tra­sa (moje​ky​su​ce​.sk).

The Nová Bys­tri­ca reser­vo­ir ser­ves as a memo­rial to the inha­bi­tants of the flo­oded vil­la­ges of Har­vel­ka and Rieč­ni­ca. It was cons­truc­ted bet­we­en 1983 and 1989. The reser­vo­ir rea­ches a depth of 52 meters at its dee­pest point, covers app­ro­xi­ma­te­ly 181.4 hec­ta­res, and holds around 34 mil­li­on cubic meters of water (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). The ori­gi­nal road con­nec­ting the Kysu­ce and Ora­va regi­ons pas­sed through the vil­la­ge of Har­vel­ka. In 1962, a mas­si­ve lands­li­de occur­red in the Les­ko­vé sett­le­ment near Rieč­ni­ca, disp­la­cing app­ro­xi­ma­te­ly one mil­li­on cubic meters of soil (Infor­ma­ti­on Board). The reser­vo­ir is loca­ted in the Bys­tri­ca val­ley wit­hin the Kysu­ce Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area. To the west lie the Javor­ní­ky Moun­tains, Tur­zov­ská vrcho­vi­na, and Moravian-​Silesian Bes­kids; to the east, the Kysuc­ké Bes­ky­dy, Kysuc­ká vrcho­vi­na, and Orav­ské Bes­ky­dy (kysu​ce​.sk). Its pri­ma­ry pur­po­se is to ensu­re a ste­a­dy water supp­ly for water tre­at­ment plants and drin­king water dis­tri­bu­ti­on, miti­ga­te flo­od waves, main­tain sani­ta­ry flo­ws, and har­ness hyd­ro­elect­ric power poten­tial. The ave­ra­ge annu­al pre­ci­pi­ta­ti­on is 932 mm. The reser­vo­ir com­plex inc­lu­des an earth-​fill dam, an injec­ti­on tun­nel, a reser­vo­ir, and a com­bi­ned func­ti­onal struc­tu­re (nova​bys​tri​ca​.sk). Seve­ral struc­tu­res from the flo­oded vil­la­ges were moved to the Muse­um of Kysu­ce Vil­la­ge in Vychy­lov­ka (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). The area of the flo­oded vil­la­ges ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for seve­ral movies, inc­lu­ding Pole neora­né, Povs­ta­lec­ká his­tó­ria, and Sedím na koná­ri a je mi dob­re (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). A cyc­ling rou­te has been built around the reser­vo­ir (moje​ky​su​ce​.sk).

Zbi­or­nik wod­ny Nová Bys­tri­ca sta­no­wi pomnik ku pami­ęci miesz­ka­ńców zato­pi­onych wsi Har­vel­ka i Rieč­ni­ca. Został wybu­do­wa­ny w latach 1983 – 1989. W naj­głębs­zym miejs­cu osi­ąga 52 met­ry głębo­ko­ści, a powierzch­nia zale­wu wyno­si oko­ło 181,4 hek­ta­ra, mieszc­ząc oko­ło 34 mili­onów met­rów sze­ścien­nych wody (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). Przez wieś Har­vel­ka pro­wa­dzi­ła pier­wot­na dro­ga łąc­ząca regi­on Kysu­ce z Ora­wą. W 1962 roku w osa­dzie Les­ko­vé koło Rieč­ni­cy doszło do ogrom­ne­go osu­ni­ęcia zie­mi o objęto­ści oko­ło mili­ona met­rów sze­ścien­nych (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Zbi­or­nik znaj­du­je się w doli­nie Bys­tr­zy­cy, w obszar­ze Chro­ni­one­go Kra­job­ra­zu Kysu­ce. Zachod­nią część otac­za­ją Jawor­ni­ki, Wyży­na Tur­zov­ska oraz Bes­ki­dy Morawsko-​Śląskie, a wschod­nią Bes­ki­dy Kysuc­kie, Wyży­na Kysuc­ka oraz Bes­ki­dy Ora­ws­kie (kysu​ce​.sk). Głó­wnym celem zbi­or­ni­ka jest zape­wnie­nie sta­łe­go pobo­ru wody dla stac­ji uzdat­nia­nia i zaopatr­ze­nia w wodę pit­ną, redukc­ja fali powo­dzi­owej, prze­pływ sani­tar­ny oraz wykor­zys­ta­nie potenc­ja­łu hyd­ro­ener­ge­tycz­ne­go. Śred­nie rocz­ne opa­dy wynos­zą 932 mm. Obiek­ty zbi­or­ni­ka obej­mu­ją prze­de wszys­tkim zapo­rę ziem­ną, chod­nik iniek­cyj­ny, zbi­or­nik oraz zin­teg­ro­wa­ny obiekt fun­kc­jo­nal­ny (nova​bys​tri​ca​.sk). Kil­ka obiek­tów z zato­pi­onych wsi prze­nie­si­ono do Muze­um Wsi Kysuc­kiej w Vychy­lov­ce (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). Na tere­nie zato­pi­onych miejs­co­wo­ści nakręco­no kil­ka fil­mów, m.in. Pole neora­né, Povs­ta­lec­ká his­tó­ria oraz Sedím na koná­ri a je mi dob­re (sta​ra​bys​tri​ca​.sk). Wokół zbi­or­ni­ka pop­ro­wa­dzo­no tra­sę rowe­ro­wą (moje​ky​su​ce​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Horné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Lietavský hrad

skala
Hits: 2925

Lie­tav­ský hrad z roku 1241 leží v nad­mor­skej výš­ke 635 met­rov nad morom. Nachá­dza sa asi 10 km od Žili­ny. His­to­ric­ké náz­vy hra­du: Lito­va, Leta­va, Let­ha­wa, Zsol­na­lit­va (Wiki­pe­dia). Je dru­hou naj­väč­šou zrú­ca­ni­nou na Slo­ven­sku (Peter Opal­ka). Pod­ľa sta­rých zázna­mov mal hrad asi 90 miest­nos­tí. Vyzb­ro­je­ný bol 43 dela­mi. Pan­ské obyt­né kom­na­ty boli zaria­de­né s veľ­kým pre­py­chom. Mal aj vlast­nú stud­ňu, hlbo­kú 104 met­rov (aktu​ali​ty​.sk). V 13. sto­ro­čí ho dal posta­viť prav­de­po­dob­ne nie­kto z rodu Bala­šov­cov. Začiat­kom 14. sto­ro­čia zabral hrad Matúš Čák Tren­čian­sky. V roku 1641 majet­ko­vé spo­ry o hrad spô­so­bi­li jeho násled­né chát­ra­nie. V roku 1698 už nebol obý­va­ný. Slú­žil ako archív do roku 1770 (Wiki­pe­dia). Meno Lie­ta­vy sa odvo­dzu­je sa od mena slo­van­skej bohy­ne Liet­vy (Lady) (Leto­pis Mati­ce slo­ven­skej, 1867, p. 50. – Slo­ven­ské pohľa­dy 1884, p. 440). Je to však spor­né. Mená, náz­vy s kon­cov­kou ​„ava“, ​„va“ oby­čaj­ne zna­me­na­jú tečú­cu vodu, rie­ku, väč­ší potok. Jedi­ný väč­ší tok vody v tej­to oblas­ti je Raj­čian­ka (hrad​lie​ta​va​.sk). O aspoň čias­toč­nú saná­ciu a kon­zer­vá­ciu hra­du sa pokú­ša občian­ske zdru­že­nie, kto­ré v roku 2008 zís­ka­lo hrad do vlast­níc­tva (Ladi­slav Kavec­ký). V roku 2009 bol zapí­sa­ný na zoznam najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok na sve­te na rok 2010, kto­rý vydá­va ame­ric­ký Sve­to­vý pamiat­ko­vý fond (WMF) (Adam Zelin­ka, wmf​.org). Hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka. Roč­ne na Lie­tav­ský hrad nav­ští­vi oko­lo 30-​tisíc ľudí (Ladi­slav Kavec­ký).

Lie­ta­va Cast­le, dating back to 1241, is situ­ated at an ele­va­ti­on of 635 meters abo­ve sea level, app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Žili­na. The his­to­ri­cal names of the cast­le inc­lu­de Lito­va, Leta­va, Let­ha­wa, and Zsol­na­lit­va (Wiki­pe­dia). It is the second-​largest ruin in Slo­va­kia (Peter Opal­ka). Accor­ding to his­to­ri­cal records, the cast­le ori­gi­nal­ly had around 90 rooms and was armed with 43 can­nons. The lor­d’s resi­den­tial cham­bers were fur­nis­hed with gre­at luxu­ry, and the cast­le even had its own well, rea­ching a depth of 104 meters (aktu​ali​ty​.sk). It is belie­ved that some­one from the Bala­šov­ci fami­ly like­ly built the cast­le in the 13th cen­tu­ry. In the ear­ly 14th cen­tu­ry, Matúš Čák Tren­čian­sky took con­trol of the cast­le. Pro­per­ty dis­pu­tes in 1641 led to the sub­se­qu­ent dete­ri­ora­ti­on of the cast­le. By 1698, it was unin­ha­bi­ted, ser­ving as an archi­ve until 1770 (Wiki­pe­dia). The name ​“Lie­ta­va” is deri­ved from the Sla­vic god­dess Liet­vy (Lady), alt­hough this is dis­pu­ted. Names ending in ​“ava” or ​“va” typi­cal­ly sig­ni­fy flo­wing water, a river, or a lar­ger stre­am. The only sig­ni­fi­cant water­cour­se in the area is Raj­čian­ka (hrad​lie​ta​va​.sk). An asso­cia­ti­on has been attemp­ting par­tial res­to­ra­ti­on and con­ser­va­ti­on sin­ce 2008 when it acqu­ired owners­hip of the cast­le (Ladi­slav Kavec­ký). In 2009, it was lis­ted among the most endan­ge­red monu­ments in the world for 2010 by the World Monu­ments Fund (WMF) (Adam Zelin­ka, wmf​.org). Lie­ta­va Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, dra­wing around 30,000 visi­tors annu­al­ly (Ladi­slav Kavecký).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

skala
Hits: 3635

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 1594 – 1605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 1822 – 1869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 13 x 6,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

Ostri­hom is a city in Hun­ga­ry loca­ted on the banks of the Danu­be, at the foot­hills of the Pilis Moun­tains, with an ele­va­ti­on of 105 meters abo­ve sea level (Peter Kac­lík). Its Latin name is Stri­go­nium, Ger­man name is Gran, and Hun­ga­rian name is Esz­ter­gom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Across the Danu­be on the oppo­si­te bank lies the town of Štú­ro­vo. The two towns are con­nec­ted by the Mária Valé­ria Brid­ge, which was recons­truc­ted in 2001 (Karin Bogs­cho­vá). The brid­ge was des­tro­y­ed by the Ger­mans during the war in 1944 (Wiki­pe­dia). The city cen­ter fea­tu­res buil­dings in Baro­que, Roco­co, and Clas­si­cal sty­les. Ther­mal baths are loca­ted near the city cen­ter (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inha­bi­ted by Celts, and during the Roman era, the Romans estab­lis­hed the sett­le­ment of Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). In the 2nd cen­tu­ry, a mili­ta­ry camp cal­led Sol­va sto­od here, with its suburb Ana­vum loca­ted in present-​day Štú­ro­vo. Romans laun­ched expe­di­ti­ons against the Ger­mans from this area, and Roman Empe­ror Mar­cus Aure­lius even stop­ped here and wro­te the first book of his work ​“Medi­ta­ti­ons” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arri­ved, naming the for­mer Roman for­tress Strěgom, sig­ni­fy­ing its guar­ding func­ti­on. Ostri­hom beca­me one of the main for­ti­fi­ca­ti­ons of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra and Gre­at Mora­via. In the ear­ly 10th cen­tu­ry, the Magy­ars, ancient Hun­ga­rians, sett­led here, and the city beca­me the resi­den­ce of Grand Prin­ce Geza. King Step­hen I was born here, and he estab­lis­hed the arch­bis­hop­ric and built the Basi­li­ca of St. Step­hen on the site of an older church (Karin Bogs­cho­vá). During the Mon­gol inva­si­on in 1242, the city was conqu­e­red, but the cast­le remai­ned intact. In 1543, the Turks occu­pied Ostri­hom, and the arch­bis­hop moved to Bra­ti­sla­va for near­ly 300 years, even though his offi­cial seat was in Trna­va. Ostri­hom ser­ved as the seat of the Otto­man Empi­re­’s Beg­ler­beg – a dis­trict. From 1594 to 1605, unsuc­cess­ful batt­les were fought for the city, and it was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed. During the Otto­man peri­od, many Serbs sett­led in Ostri­hom, gra­du­al­ly assi­mi­la­ting. The city was libe­ra­ted by the armies of John III Sobies­ki and Char­les V, Duke of Lor­rai­ne, in 1683. After the defe­at of the Turks, it was resett­led main­ly by Slo­vaks, who assi­mi­la­ted over time (Wiki­pe­dia).

Medie­val records men­ti­on seven chur­ches on the cast­le hill. App­ro­xi­ma­te­ly at the loca­ti­on of toda­y­’s basi­li­ca sto­od the Cat­hed­ral of St. Adal­bert, built around 1010. Near the north tower of toda­y­’s basi­li­ca was the Church of St. Step­hen the Pro­to­mar­tyr. Anot­her church was the con­tem­po­ra­ry cir­cu­lar cha­pel of St. Step­hen. Remains of St. Vitus Cha­pel were only recen­tly dis­co­ve­red. The fifth is the cast­le cha­pel of St. Adal­bert III in the Arpa­dian pala­ce. In modern times, the Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu) was built bet­we­en 1822 and 1869 in a neoc­las­si­cal sty­le on the site of a medie­val church (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), which was des­tro­y­ed in 1543 (Wiki­pe­dia). The basi­li­ca is the third-​largest church in Euro­pe, cove­ring an area of 5,660 m² (well​ness​tips​.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome­’s height is 71.5 meters. The columns sup­por­ting the tym­pa­num are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altar­pie­ce insi­de, the lar­gest single-​canvas altar­pie­ce in the world, was pain­ted by Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). It mea­su­res 13 x 6.5 meters (esz​ter​gom​.hu). The basi­li­ca­’s upper flo­or hou­ses the Arch­di­oce­san Tre­a­su­ry, which con­tains a col­lec­ti­on of medie­val and more recent sac­red objects, inc­lu­ding the Renais­san­ce Cal­va­ry of King Matt­hias (tra​vel​gu​ide​.sk). The Basi­li­ca – Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert began cons­truc­ti­on at the urging of Arch­bis­hop Ale­xan­der Rud­nay (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca is the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. Archa­e­olo­gists have unco­ve­red a part of the medie­val roy­al cast­le, which was des­tro­y­ed by the Turks in 1543. The most valu­ab­le part of the cast­le com­plex is the Roma­ne­sque Roy­al Cha­pel with a rose win­dow abo­ve the entran­ce. Its vault is among the oldest works in Cen­tral Euro­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). North of the column hall of the basi­li­ca is the sta­tue of King St. Step­hen on hor­se­back (esz​ter​gom​.hu).

In 1708, Ostri­hom beca­me a free roy­al city. In the ear­ly 19th cen­tu­ry, the arch­bis­hop and chap­ter retur­ned to the city. Ostri­hom beca­me the cen­ter of an arch­di­oce­se, with its ter­ri­to­ry main­ly in Slo­va­kia, att­rac­ting many Slo­vak nati­ona­lists, such as Ján Palá­rik and Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca stands the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. The cons­truc­ti­on of old walls began in the 10th cen­tu­ry (Ľubo­mír Motyč­ka). Besi­des, Ostri­hom is home to the Chris­tian Muse­um, which posses­ses rich and rare works of pain­ting and sculp­tu­re. The Arch­di­oce­san Lib­ra­ry hou­ses around 250,000 prints (Karin Bogs­cho­vá). Among the city­’s notab­le per­so­na­li­ties are the Czech que­en and wife of Pře­mysl Ota­kar I, Cons­tan­ce of Hun­ga­ry, and the wri­ter Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

Oszt­rák város Magy­arors­zá­gon, a Duna part­ján feks­zik (Peter Kac­lík), a Pilis-​hegység lábá­nál, ten­gers­zint felet­ti 105 méter magas­ság­ban. Latin neve Stri­go­nium, német neve Gran, magy­ar neve Esz­ter­gom. Lakos­sá­ga 100,35 km² terüle­ten 30 928 fő (Wiki­pe­dia). A Dunán­tú­li rés­zen, a Duna másik part­ján talál­ha­tó Štú­ro­vo váro­sa. A váro­so­kat a Mária Valé­ria híd köti öss­ze, ame­ly­et 2001-​ben állí­tot­tak hely­re (Karin Bogs­cho­vá). A néme­tek lerom­bol­ták a hidat a 1944-​es hábo­rú alatt (Wiki­pe­dia). A város­köz­pont­ban barokk, roko­ko és klass­zi­cis­ta stí­lu­sú épüle­tek talál­ha­tók. A város­köz­pont­tól nem mess­ze ter­mál für­dők is meg­ta­lál­ha­tók (Karin Bogschová).

Régen kel­ták éltek itt, a római idők­ben pedig a rómaiak­nak volt a Sal­vio Man­sio tele­pülé­sük (Wiki­pe­dia). A 2. szá­zad­ban itt állt a Sol­va nevű kato­nai tábor. Annak a város­nak a kül­vá­ro­sa volt Ana­vum, a mai Štú­ro­vo. A római csás­zár, Mar­cus Aure­lius is megállt itt, és itt írta meg Hoz­zám magam­hoz című művé­nek első köny­vét (Jan Potůček). Kb. az 500-​as évek körül a szlá­vok érkez­tek ide, akik a régi római erődöt Strěgom­nak nevez­ték el, őrzé­si fun­kci­ó­juk sze­rint. Esz­ter­gom az Egy­esült Feje­de­lem­sé­gek és a Nagy-​Morvaország egy­ik fő erőd­je volt. A 10. szá­zad ele­jén a magy­arok is ide­ér­kez­tek, a város Géza nagy­fe­je­de­lem szék­he­ly­é­vé vált. I. István itt lett az első magy­ar kirá­ly­ként meg­ko­ro­náz­va (Wiki­pe­dia). Itt szüle­tett. Lét­re­hoz­ta az érsek­sé­get és az idősebb tem­plom hely­én megé­pí­tet­te Szent István bazi­li­ká­ját (Karin Bogs­cho­vá). A várost a mon­gol táma­dás ide­jén, 1242-​ben elfog­lal­ták, de a várat megőriz­ték. 1543-​ban a törökök elfog­lal­ták Esz­ter­go­mot, és az esz­ter­go­mi érsek közel 300 évig Pozso­ny­ba köl­tözött, bár hiva­ta­los szék­he­lye Trna­va volt. Az Osz­mán Biro­da­lom­ban Esz­ter­gom a szandz­sá­bég – kör­zet szék­he­lye volt. 1594 és 1605 között siker­te­len hábo­rú­kat vív­tak a váro­sért, ame­ly majd­nem tel­je­sen elpusz­tult. Ebben az osz­mán idős­zak­ban sok szerb tele­pe­dett le Esz­ter­gom­ban, akik idővel ass­zi­mi­lá­lód­tak. A várost Ján Sobies­ki és III. Káro­ly Lor­rai­ne csa­pa­tai sza­ba­dí­tot­ták fel 1683-​ban. A törökök legy­őzé­se után főként szlo­vá­kok tele­pül­tek be, akik foko­za­to­san ass­zi­mi­lá­lód­tak (Wiki­pe­dia).

A közép­kor­ban hét tem­plom­ról bes­zél­nek a vári dom­bon. Kb. a mai bazi­li­ka hely­én állt Szent Adal­bert kated­rá­lis, ame­ly­et kb. 1010 körül épí­tet­tek. A mai bazi­li­ka észa­ki tor­nya mel­lett állt Szent István Pro­to­már­tír tem­plo­ma. Egy másik tem­plom volt a kor­társ Szent István kör­tem­plo­ma. Szent Vitus kápol­na marad­vá­ny­ait csak nemrég fedez­ték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápol­na a palo­tá­ban. Az újkor­ban épí­tet­ték meg a Szűz Mária és Szent Vitus kated­rá­list (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly Esz­ter­gom jel­leg­ze­tes­sé­ge. 1822 és 1869 között épült klass­zi­cis­ta stí­lus­ban, a közép­ko­ri tem­plom hely­én (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly­et 1543-​ban lerom­bol­tak (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka Euró­pa har­ma­dik leg­na­gy­obb tem­plo­ma, 5,660 m²-​en terül el (well​ness​tips​.sk). Hoss­za 118 méter, szé­les­sé­ge 49 méter, a kupo­la magas­sá­ga 71,5 méter. A tim­pa­non alá­tá­masz­tá­sá­ra szol­gá­ló osz­lo­pok 57 méter maga­sak. A falak vas­tag­sá­ga 17 méter. A bazi­li­ka eme­le­tén talál­ha­tó az érse­ki kincs­tár, ahol közép­ko­ri és újabb szak­rá­lis tár­gy­ak gyűj­te­mé­nye talál­ha­tó, köz­tük Máty­ás kirá­ly renes­zánsz kál­vá­riá­ja is (tra​vel​gu​ide​.sk). Az épí­té­sét Esz­ter­gom érse­ke, Ale­xan­der Rud­nay kez­de­mé­ny­ez­te (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett a vár­fa­lak közé vezet be. Az épí­tés­zek rész­ben fel­tár­ták ben­ne a közép­ko­ri kirá­lyi vár egy rés­zét, ame­ly­et a törökök 1543-​ban lerom­bol­tak. A vár­fal kom­ple­xum legér­té­ke­sebb rés­ze a román stí­lu­sú Kirá­lyi Kápol­na a bejá­rat felett lévő róz­sa­kert ablak­kal. Keresz­té­ny múze­um is talál­ha­tó Esz­ter­gom­ban, gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

1708-​ban Esz­ter­gom sza­bad kirá­lyi város­sá vált. A 19. szá­zad ele­jén az érsek és a káp­ta­lan is viss­za­tért a város­ba. Esz­ter­gom az érse­ki köz­pont volt, ame­ly­nek terüle­te főként Szlo­vá­kiá­ra ter­jedt ki, ezért itt tanult és tevé­ke­ny­ke­dett sok szlo­vák nemze­ti ébresz­tő, pél­dá­ul Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett áll a volt Kirá­lyi Palo­ta az Vár Múze­um­mal. A vár­fa­lak épí­té­sét már a 10. szá­zad­ban meg­kezd­ték (Ľubo­mír Motyč­ka). Az esz­ter­go­mi terüle­ten talál­ha­tó továb­bá a Keresz­té­ny Múze­um, ame­ly gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal ren­del­ke­zik. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post