Krajina, Slovenská krajina, Zamagurie

Lesnica – krásne miesto na Zamagurí

Hits: 2766

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína siluety lesov. Z hôr sa vynárajú ostré línie, ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej scenérie prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný pokoj: zelené stráne, žlté lány a biele drevenice, ktoré sa roztrúsili po úbočiach. Lesnica je krajina kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese Stará Ľubovňa, pri hranici s Poľskom. Nachádza sa na úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou obce je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, domy v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica-Szcawnica v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi Gorgeyovci z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva Stará Lesnica. Popri nej existovala v 15. storočí už aj Nová Lesnica. V 19. storočí Lesnicu často navštevovali kúpeľní hostia, ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou (Červený Kláštor) a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská architektúra – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné zážitky a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od Majer až po obec Lesnica (11 km), druhá variant trasy z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). Prielom Lesnického potoka je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na Haligovské skaly“ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá fauna a flóra v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na juh od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento priestor má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané lúky s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové lesy, ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé Zamagurie. Krajina poskytuje krásne výhľady na Pieniny zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská Magura a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné stopy tradičného hospodárenia – terasové polia, drevené stodoly a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej urbanizácie. Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).


Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the Dunajec, seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern Slovakia, in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The first written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (Wikipedia). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica–Szczawnica in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between Smerdžonka (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to Poland. Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and Veľká Lesnica due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Spiš Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).


Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w doliny i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane chaty rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość poznania piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Tatry Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).


Odkazy

Linky


TOP


Panorámy


Lesnica s hmlou


Lesnica a Vysoké Tatry


Lesnica a Rabštín


Lesnica

lesnica 463014

Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 13149

Slovensko leží v srdci Európy. Hraničí s Poľskom, Českom, Rakúskom, Maďarskom a Ukrajinou. Je to hornatá krajina, na Slovensku sú krásne hory, napr. Malá Fatra, Nízke Tatry, Vysoké Tatry. Takmer celým územím prechádza časť Karpatského oblúka. Z geologického a geotermálneho hľadiska je Slovensko veľmi bohatá krajina.

Slovensko disponuje 1200 objavenými jaskyňami, prístupných verejnosti je len 14. Najdlhšou je Demänovský jaskynný systém, ktorý má viac ako 30 km. Najhlbšou je Starý hrad v Nízkych Tatrách, s hĺbkou 432 metrov. Najdlhšou riekou je Váh, ktorý tečie 406 km. 80 metrov má najvyšší Kmeťov vodopád vo Vysokých Tatrách. Najveternejším miestom je Chopok. Najdaždivejším miestom je Zbojnícka chata. Najrozsiahlejším pohorím je Ondavská vrchovina, ktorá sa rozprestiera na ploche 1 320 km2 (slovakia.eu.sk). Na Slovensku sa nachádza najväčší drevených oltár na svete – Kostol svätého Jakuba v Levoči, geografický stred Európy v Kremnických vrchoch, jediný studený artézsky prameň v Európe – Herliansky gejzír pri Košiciach, najrozsiahlejší hradný komplex v strednej Európe – Spišský hrad, najvyšší vrch v Karpatoch – Gerlachovský štít, najstarší verejný park v strednej Európe – Sad Janka Kráľa v Bratislave (visitslovakia.com). Na Slovensku sa nachádza najväčší počet hradov a zámkov v Európe. 425 kaštieľov, 180 hradov, zámkov a zrúcanín (slovakia.eu.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 obyvateľov (statistics.sk). V mestách žije viac ako 57 % z nich (slovakia.eu.sk).

Na Slovensku žijú prevažne Slováci. Z menšín sú zastúpení Maďarí, Rómovia, Ukrajinci, Češi, Nemci. Na Slovensku sa nachádzajú rôzne špecifické oblasti, ktoré majú svoj pôvod v minulosti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Niekedy v 5. storočí sem prišli Slovania, ktorí boli neskôr napádaní okrem iného Avarmi, ktorých sme neskôr vyhnali. Cca z tohto územia. Každopádne mnoho Avarov sa asimilovalo. Podľa novších prameňov je otázne kam až siahalo v istom období rímske osídlenie. Každopádne aj na Slovensku sa našli pozostatky rímskeho osídlenia na viacerých miestach.

Prvé osídlenie Slovenska pochádza z konca paleolitu, spred 250 tisíc rokov, s lokality Gánovce, kde sa našla lebka neandertálca a z Moravian, kde sa našla soška Venuše – tzv. Moravianska Venuša. Prví roľníci sa tu objavili asi 5 000 – 4 000 rokov pred Kristom. Od konca 4. storočia pred Kristom sem prichádzajú Kelti. V 1. storočí pre Kristom Dákovia. Od začiatku 1. storočia sem prišli Germáni – Vanniove kráľovstvo. Prví slovania osídľovali naše územie zrejme v 5. storočí (Wikipedia).

Prvým štátnym útvarom Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša v 7. storočí. Neskôr Nitrianske kniežatstvo, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vnikla v roku 833 Veľká Morava (Wikipedia). Čo bola veľmi významná epizóda v dejinách v tom období to bol pomerne silný štát. Zhruba do tohto obdobia patrí aj návšteva Solúnskych bratov Cyrila a Metoda v 9. storočí, ktorí hlásali kresťanskú vieru na našom území. Z hľadiska kultúrneho šlo o veľmi významný posun. Dosiahli, že popri latinčine sa staroslovienčina stala liturgickým jazykom, čo uznal aj pápež. Za zváženie stojí fakt, že to boli vtedy jediné dva jazyky, v ktorých sa mohli viesť omše. Zhruba v 10. storočí sem prišli Maďari, ktorí podobne ako Avari v 5. storočí kočovali. Narazili však na odpor Slovanov, ale aj Rimanov a Germánov. Viacmenej nemali kam ísť, tak sa tu usadili a naučili sa obhospodarovať pôdu. Od 10. storočia bolo Slovensko súčasťou Uhorska, od 19. storočia Rakúsko-Uhorska. Bratislava, dnešné hlavné mesto, bola veľmi dlho korunovačným mestom. Od roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Československa, s krátkou prestávkou samostatného Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny. Od 1.1.1993 je Slovenská republika samostatným štátom. Od 1. mája 2004 sme členmi Európskej únie, od 29.3.2004 sme členmi NATO, od 1.1.2009 sme členmi Eurozóny – Európskej menovej únie, oficiálnou menou sa stalo euro.

Počas celej histórie bolo Slovensko mnohokrát napádané Tatármi, Turkami, ale z hľadiska celistvosti územia odolávalo. Je pravda, že Turci aj Tatári mali aj iné ciele, ktoré ich mnohokrát donútili odísť z územia Slovenska. Každopádne ani germánske, alebo rímske útoky neboli priveľké. Hrady, ktoré na Slovensku boli v minulosti boli pomerne dobre opevnené a v minulosti dokázali úspešne odolávať nepriateľom. Neraz našim protivníkom pomohla zrada na ich obsadenie. Do stredoveku boli napr. hrady v Devíne, vo Fiľakove veľkou prekážkou pre nepriateľov. Napokon aj Bratislavský hrad. Veď Bratislava bola dlho nazývaná aj ako kamenné mesto. Zlé obdobie obdobie pre jednoduchý ľud bolo po roku 1526 a trvalo zhruba do roku 1868. Je zaujímavé, že niektoré reality z vtedajšieho obdobia sa dostali aj do slovníka – pojem turecké hospodárstvo pochádza práve zo stredoveku. Ide o to, že Turek len bral a nestaral sa. Turkom nezáležalo na tom, čo bude, keď oni využijú úrodu, nestarali sa o budúcnosť, jednoducho šli ďalej, zdierali niekoho iného.

Z hľadiska kultúry bola významná existencia Academie Istropolitany – jednej z najstarších univerzít v Európe. Založil je Matej Korvín v Bratislave okolo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodifikovaná spisovná slovenčina Antonom Bernolákom na základe západoslovenského nárečia – bernolákovčina. Od roku 1843 je vďaka Ľudovítovi Štúrovi spisovná slovenčina kodifikovaná na základe stredoslovenského nárečia.

Najviac ľudí žije v mestách Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Národné parky: TANAP – Tatranský národný park, NAPANT – Národný park Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovenský raj, Slovenský kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najvýznamnejšie sviatky: Vianoce, Veľká noc, Mikuláš, Svätá Lucia, Silvester, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiatka zosnulých, Fašiangy (slovakiasite.com). Významné osobnosti: Juraj Jánošík – zbojník a ľudový hrdina, ktorý bohatým bral a chudobným dával, Ľudovít Štúr – kodifikátor spisovnej slovenčiny, Milan Rastislav Štefánik – vedec, politik, vojak, zakladateľ československého štátu, Alexander Dubček – štátnik, osobnosť Pražskej jari 1968 (slovakiasite.com). Gastronomické charakteristické jedlá: parenica, ovčí syr, syrové korbáčiky, oštiepok, bryndra, skalický trdelník, bratislavské rožky (mpsr.sk), tokajské víno, kapustnica, pirohy, lokše, tlačenka, jaternice, pagáče a napokon aj kofola. Z tvrdého alkoholu sú známe: borovička, slivovica, demänovka. Slovensko je veľmi bohaté na minerálne pramene – minerálky: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka a mnoho iných.


Slovakia lies in the heart of Europe. It borders Poland, the Czech Republic, Austria, Hungary, and Ukraine. It is a mountainous country, with beautiful mountains such as the Malá Fatra, Nízke Tatry, and Vysoké Tatry. Almost the entire territory is part of the Carpathian arc. From a geological and geothermal perspective, Slovakia is a very rich country.

Slovakia boasts 1200 discovered caves, of which only 14 are accessible to the public. The longest is the Demänovský Cave System, which spans more than 30 km. The deepest is Starý hrad in the Nízke Tatry, with a depth of 432 meters. The longest river is the Váh, which flows for 406 km. The highest waterfall is Kmeťov vodopád in the Vysoké Tatry, at 80 meters. The windiest place is Chopok. The rainiest place is Zbojnícka chata. The largest mountain range is the Ondavská vrchovina, covering an area of 1,320 km2 (slovakia.eu.sk). Slovakia is home to the world’s largest wooden altar – the Church of St. James in Levoča, the geographical center of Europe in the Kremnické vrchy, the only cold artesian spring in Europe – Herliansky gejzír near Košice, the largest castle complex in Central Europe – Spišský hrad, the highest peak in the Carpathians – Gerlachovský štít, the oldest public park in Central Europe – Sad Janka Kráľa in Bratislava (visitslovakia.com). Slovakia has the largest number of castles and chateaus in Europe: 425 castles, 180 ruins of castles and chateaus (slovakia.eu.sk). As of May 21, 2011, the population was 5,397,036 inhabitants (statistics.sk). More than 57% of them live in cities (slovakia.eu.sk).

Slovaks predominantly inhabit Slovakia. Minority groups include Hungarians, Roma, Ukrainians, Czechs, and Germans. Slovakia has various specific regions with historical origins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Sometime in the 5th century, the Slavs arrived, who were later attacked, among others, by the Avars, whom we later expelled. Approximately from this territory. Nevertheless, many Avars assimilated. According to newer sources, it is questionable how far Roman settlement extended at a certain period. Nevertheless, remnants of Roman settlement have been found in several places in Slovakia.

The first settlement of Slovakia dates back to the end of the Paleolithic, 250 thousand years ago, with localities such as Gánovce, where the skull of a Neanderthal was found, and Moravany, where the Venus figurine was found – the so-called Moravian Venus. The first farmers appeared here around 5,000 – 4,000 years before Christ. From the end of the 4th century BC, the Celts arrived. In the 1st century BC, the Dacians. From the beginning of the 1st century, the Germans arrived – the Kingdom of Vannio. The first Slovaks probably settled our territory in the 5th century (Wikipedia).

The first state entity of the Slavs in the territory of today’s Slovakia was the Samo’s Empire in the 7th century. Later, the Principality of Nitra, which merged with the Moravian Principality in 833 to form Great Moravia (Wikipedia). This was a very significant episode in the history of that period, as it was a relatively strong state. Roughly until this period falls the visit of the Thessalonian brothers Cyril and Methodius in the 9th century, who preached the Christian faith in our territory. From a cultural perspective, this was a very significant shift. They succeeded in making Old Church Slavonic the liturgical language alongside Latin, which was recognized by the pope. It is worth considering the fact that these were the only two languages in which Mass could be celebrated at that time. Around the 10th century, the Hungarians arrived, who, like the Avars in the 5th century, were nomadic. However, they encountered resistance from the Slavs, as well as from the Romans and Germans. More or less, they had nowhere to go, so they settled here and learned to cultivate the land. From the 10th century, Slovakia was part of Hungary, and from the 19th century, Austria-Hungary. Bratislava, today’s capital, was for a long time the coronation city. Since 1918, Slovakia has been part of Czechoslovakia, with a brief break as an independent Slovak state during World War II. Since January 1, 1993, the Slovak Republic has been an independent state. Since May 1, 2004, we have been members of the European Union, since March 29, 2004, members of NATO, since January 1, 2009, members of the Eurozone – the European Monetary Union, with the euro becoming the official currency.

Throughout history, Slovakia has been invaded many times by the Tatars, Turks, but in terms of territorial integrity, it has withstood. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often forced them to leave Slovak territory. However, even Germanic or Roman attacks were not excessive. The castles that were in Slovakia in the past were relatively well-fortified and in the past, they successfully resisted enemies. Often our opponents were helped to capture them by betrayal. Until the Middle Ages, for example, the castles in Devín, in Fiľakovo, were a major obstacle to enemies. Finally, even Bratislava Castle. After all, Bratislava was long called the „stone city.“ A bad period for the common people was after 1526 and lasted roughly until 1868. It is interesting that some realities from that period also entered the vocabulary – the term „Turkish economy“ comes precisely from the Middle Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks didn’t care what would happen when they used the harvest; they didn’t care about the future, they just went on, squeezing someone else.

In terms of culture, the existence of the Academia Istropolitana – one of the oldest universities in Europe – was significant. It was founded by Matthias Corvinus in Bratislava around 1466. In 1787, Anton Bernolák codified the written Slovak language for the first time based on the Western Slovak dialect – Bernolák’s Slovak. Since 1843, thanks to Ľudovít Štúr, the written Slovak language has been codified based on the Central Slovak dialect.

The most people live in the cities of Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). National parks: TANAP – Tatra National Park, NAPANT – Low Tatras National Park, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovak Paradise, Slovak Karst, Muránska planina (slovakiasite.com). The most significant holidays: Christmas, Easter, St. Nicholas Day, St. Lucia Day, New Year’s Eve, New Year’s Day, Children’s Day, Mother’s Day, All Saints‘ Day, Carnival (slovakiasite.com). Significant personalities: Juraj Jánošík – a brigand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudovít Štúr – codifier of the written Slovak language, Milan Rastislav Štefánik – scientist, politician, soldier, co-founder of the Czechoslovak state, Alexander Dubček – statesman, figure of the Prague Spring of 1968 (slovakiasite.com). Gastronomic characteristic dishes: parenica, sheep cheese, cheese whips, oštiepok, bryndza, Skalica trdelník, Bratislava rolls (mpsr.sk), Tokaj wine, cabbage soup, pierogi, potato pancakes, tlačenka, liver sausage, pagáče, and finally kofola. From hard alcohol, borovička, slivovica, Demänovka are well known. Slovakia is very rich in mineral springs – mineral waters: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka, and many others.


Slowakei liegt im Herzen Europas. Es grenzt an Polen, die Tschechische Republik, Österreich, Ungarn und die Ukraine. Es ist ein bergiges Land, mit wunderschönen Bergen wie der Malá Fatra, den Nízke Tatry und den Vysoké Tatry. Fast das gesamte Gebiet gehört zum Karpatenbogen. Aus geologischer und geothermaler Sicht ist die Slowakei ein sehr reiches Land.

Die Slowakei verfügt über 1200 entdeckte Höhlen, von denen nur 14 für die Öffentlichkeit zugänglich sind. Die längste ist das Demänovský-Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefste ist der Starý hrad in den Nízkych Tatrách, mit einer Tiefe von 432 Metern. Der längste Fluss ist die Váh, der über 406 km fließt. Der höchste Wasserfall ist der Kmeťov vodopád in den Vysoké Tatry, mit 80 Metern. Der windigste Ort ist Chopok. Der regenreichste Ort ist Zbojnícka chata. Das größte Bergmassiv ist die Ondavská vrchovina, die eine Fläche von 1.320 km2 umfasst (slovakia.eu.sk). Die Slowakei beherbergt den größten hölzernen Altar der Welt – die Kirche St. Jakob in Levoča, das geografische Zentrum Europas in den Kremnické vrchy, die einzige kalte artesische Quelle Europas – Herliansky gejzír bei Košice, die größte Schlossanlage in Mitteleuropa – Spišský hrad, den höchsten Gipfel der Karpaten – Gerlachovský štít, den ältesten öffentlichen Park in Mitteleuropa – Sad Janka Kráľa in Bratislava (visitslovakia.com). Die Slowakei hat die größte Anzahl von Burgen und Schlössern in Europa: 425 Schlösser, 180 Ruinen von Burgen und Schlössern (slovakia.eu.sk). Zum 21. Mai 2011 betrug die Bevölkerung 5.397.036 Einwohner (statistics.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städten (slovakia.eu.sk).

Die Slowaken überwiegend bevölkern die Slowakei. Minderheitsgruppen umfassen Ungarn, Roma, Ukrainer, Tschechen und Deutsche. Die Slowakei hat verschiedene spezifische Regionen mit historischen Ursprüngen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Irgendwann im 5. Jahrhundert kamen die Slawen, die später unter anderem von den Awaren angegriffen wurden, die später vertrieben wurden. Etwa aus diesem Gebiet. Dennoch assimilierten sich viele Awaren. Nach neueren Quellen ist fraglich, wie weit die römische Besiedlung zu einem bestimmten Zeitpunkt reichte. Dennoch wurden Reste römischer Besiedlung an mehreren Stellen in der Slowakei gefunden.

Die erste Besiedlung der Slowakei datiert aus dem Ende des Paläolithikums, vor 250.000 Jahren, mit Lokalitäten wie Gánovce, wo der Schädel eines Neandertalers gefunden wurde, und Moravany, wo die Venusfigurine gefunden wurde – die sogenannte Moravische Venus. Die ersten Bauern erschienen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jahren vor Christus. Ab Ende des 4. Jahrhunderts v. Chr. kamen die Kelten. Im 1. Jahrhundert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahrhunderts kamen die Germanen – das Königreich Vannio. Die ersten Slowaken siedelten wahrscheinlich im 5. Jahrhundert unser Gebiet (Wikipedia).

Die erste staatliche Einheit der Slawen auf dem Gebiet der heutigen Slowakei war das Reich von Samo im 7. Jahrhundert. Später das Fürstentum von Nitra, das sich im Jahr 833 mit dem Mährischen Fürstentum vereinigte, um Großmähren zu bilden (Wikipedia). Dies war eine sehr bedeutende Episode in der Geschichte dieser Zeit, da es ein relativ starker Staat war. Etwa bis zu diesem Zeitpunkt fällt der Besuch der Thessalonicher Brüder Kyrill und Methodius im 9. Jahrhundert, die den christlichen Glauben auf unserem Gebiet predigten. Aus kultureller Sicht war dies eine sehr bedeutende Verschiebung. Es gelang ihnen, das Altkirchenslawische neben Latein zur liturgischen Sprache zu machen, was vom Papst anerkannt wurde. Es ist erwähnenswert, dass dies die einzigen beiden Sprachen waren, in denen zu dieser Zeit Messen gefeiert werden konnten. Etwa im 10. Jahrhundert kamen die Ungarn, die wie die Awaren im 5. Jahrhundert nomadisch waren. Sie trafen jedoch auf Widerstand von den Slawen, aber auch von den Römern und Germanen. Mehr oder weniger hatten sie keinen anderen Ort, an den sie gehen konnten, also ließen sie sich hier nieder und lernten, das Land zu bewirtschaften. Seit dem 10. Jahrhundert gehörte die Slowakei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahrhundert zu Österreich-Ungarn. Bratislava, die heutige Hauptstadt, war lange Zeit die Krönungsstadt. Seit 1918 gehört die Slowakei zu der Tschechoslowakei, mit einer kurzen Pause als unabhängiger slowakischer Staat während des Zweiten Weltkriegs. Seit dem 1. Januar 1993 ist die Slowakische Republik ein unabhängiger Staat. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitglieder der Europäischen Union, seit dem 29. März 2004 Mitglieder der NATO, seit dem 1. Januar 2009 Mitglieder der Eurozone – der Europäischen Währungsunion, wobei der Euro zur offiziellen Währung wurde.

Im Laufe der Geschichte wurde die Slowakei viele Male von Tataren, Türken und anderen angegriffen, aber was die territoriale Integrität betrifft, hat sie standgehalten. Es stimmt, dass die Türken und Tataren andere Ziele hatten, was sie oft zwang, das slowakische Gebiet zu verlassen. Aber auch germanische oder römische Angriffe waren nicht übermäßig. Die Burgen, die in der Slowakei in der Vergangenheit waren, waren relativ gut befestigt und konnten früher erfolgreich Feinden widerstehen. Oft wurde unseren Gegnern geholfen, sie zu erobern, indem sie verraten wurden. Bis ins Mittelalter waren zum Beispiel Burgen in Devín, in Fiľakovo ein großes Hindernis für Feinde. Schließlich auch Bratislava Castle. Nach allem war Bratislava lange Zeit als „Steinstadt“ bekannt. Eine schlechte Zeit für das einfache Volk war nach 1526 und dauerte ungefähr bis 1868. Es ist interessant, dass einige Realitäten aus dieser Zeit auch in den Wortschatz eingegangen sind – der Begriff „türkische Wirtschaft“ stammt genau aus dem Mittelalter. Es geht darum, dass der Türke einfach genommen und sich nicht darum gekümmert hat. Den Türken war es egal, was passieren würde, wenn sie die Ernte nutzten; sie interessierten sich nicht für die Zukunft, sie gingen einfach weiter und drückten jemand anderen aus.

In kultureller Hinsicht war die Existenz der Academia Istropolitana – einer der ältesten Universitäten Europas – bedeutsam. Sie wurde von Matthias Corvinus um 1466 in Bratislava gegründet. 1787 kodifizierte Anton Bernolák erstmals die geschriebene slowakische Sprache auf der Grundlage des westslowakischen Dialekts – Bernoláks Slowakisch. Seit 1843 wurde die geschriebene slowakische Sprache dank Ľudovít Štúr auf der Grundlage des zentralslowakischen Dialekts kodifiziert.

Die meisten Menschen leben in den Städten Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Nationalparks: TANAP – Tatra-Nationalpark, NAPANT – Nationalpark Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slowakisches Paradies, Slowakischer Karst, Muránska planina (slovakiasite.com). Die wichtigsten Feiertage: Weihnachten, Ostern, St. Nikolaus, St. Lucia, Silvester, Neujahr, Kindertag, Muttertag, Allerheiligen, Karneval (slovakiasite.com). Bedeutende Persönlichkeiten: Juraj Jánošík – ein Brigand und Volksheld, der den Reichen nahm und den Armen gab, Ľudovít Štúr – Kodifizierer der geschriebenen slowakischen Sprache, Milan Rastislav Štefánik – Wissenschaftler, Politiker, Soldat, Mitbegründer des tschechoslowakischen Staates, Alexander Dubček – Staatsmann, Figur des Prager Frühlings von 1968 (slovakiasite.com). Gastronomische charakteristische Gerichte: Parenica, Schafskäse, Käsepeitschen, Oštiepok, Bryndza, Skalitzer Trdelník, Bratislavaer Rollen (mpsr.sk), Tokajer Wein, Krautsuppe, Pierogi, Kartoffelpuffer, Tlačenka, Leberwurst, Pagáče und schließlich Kofola. Bekannte harte Alkoholika sind Borovička, Slivovitz, Demänovka. Die Slowakei ist sehr reich an Mineralquellen – Mineralwässer: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka und viele andere.


Słowacja leży w sercu Europy. Graniczy z Polską, Czechami, Austrią, Węgrami i Ukrainą. Jest to górzysty kraj, w którym znajdują się piękne góry, takie jak Mała Fatra, Niżne Tatry, Wysokie Tatry. Prawie całe terytorium przecina fragment łuku Karpat. Z geologicznego i geotermalnego punktu widzenia Słowacja jest bardzo bogatym krajem.

Słowacja posiada 1200 odkrytych jaskiń, z których tylko 14 jest dostępnych dla publiczności. Najdłuższy jest system jaskiń Demänovský, który ma ponad 30 km. Najgłębsza to Starý hrad w Niżnych Tatrach, o głębokości 432 metrów. Najdłuższą rzeką jest Wáh, która ma 406 km długości. Najwyższy wodospad to Kmeťov vodopád w Wysokich Tatrach, mający 80 metrów wysokości. Najbardziej wietrznym miejscem jest Chopok. Najbardziej deszczowym miejscem jest Zbojnícka chata. Największym masywem górskim jest Ondavská vrchovina, zajmujący obszar 1320 km² (slovakia.eu.sk). Na Słowacji znajduje się największy drewniany ołtarz na świecie – Kościół św. Jakuba w Levoči, geograficzne centrum Europy w Kremnickich Wierchach, jedyny zimny artezyjski źródłowy w Europie – Herliansky gejzír koło Koszyc, największy kompleks zamkowy w Europie Środkowej – Zamek Spiski, najwyższy szczyt Karpat – Gerlachovský štít, najstarszy park publiczny w Europie Środkowej – Sad Janka Kráľa w Bratysławie (visitslovakia.com). Na Słowacji znajduje się największa liczba zamków i pałaców w Europie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pałaców (slovakia.eu.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku mieszkało tu 5 397 036 mieszkańców (statistics.sk). Ponad 57% z nich mieszka w miastach (slovakia.eu.sk).

Na Słowacji przeważający udział mają Słowacy. Spośród mniejszości występują Węgrzy, Romowie, Ukraińcy, Czesi i Niemcy. Na terenie Słowacji znajdują się różne specyficzne regiony o historycznym pochodzeniu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptów, Spisz, Szarysz, Abov, Zemplín, Uh, Nowogród, Orawa. Pierwsi Słowianie pojawili się tutaj prawdopodobnie w V wieku naszej ery (Wikipedia).

Pierwszą jednostką państwową Słowian na terenie dzisiejszej Słowacji było państwo Samona w VII wieku. Później Księstwo Nitrzańskie, które połączyło się w 833 roku z Księstwem Morawskim, tworząc Wielką Morawę (Wikipedia). Była to bardzo istotna epoka w historii tego okresu, ponieważ był to stosunkowo silny państwo. W około ten okres przypada także wizyta thesalońskich braci Cyryla i Metodego w IX wieku, którzy głosili wiarę chrześcijańską na tym obszarze. Z kulturowego punktu widzenia był to bardzo istotny przeskok. Udało im się uczynić starosłowiański obok łaciny językiem liturgicznym, co zostało uznane przez papieża. Warto zauważyć, że były to jedyne dwa języki, w których w tym czasie można było odprawiać msze. W około X wieku przybyli Węgrzy, którzy podobnie jak Awarowie w V wieku byli koczownikami. Spotkali się jednak z oporem Słowian, ale także Rzymian i Germanów. W zasadzie nie mieli dokąd iść, więc osiedlili się tutaj i nauczyli się uprawiać ziemię. Od X wieku Słowacja należała do Węgier, a od XIX wieku do Austro-Węgier. Bratysława, obecna stolica, była przez długi czas miastem koronacyjnym. Od 1918 roku Słowacja była częścią Czechosłowacji, z krótką przerwą na niepodległe państwo słowackie w czasie II wojny światowej. Od 1 stycznia 1993 roku Republika Słowacka jest niepodległym państwem. Od 1 maja 2004 roku jesteśmy członkiem Unii Europejskiej, od 29 marca 2004 roku członkiem NATO, od 1 stycznia 2009 roku członkiem strefy euro – Unii Walutowej, gdzie euro stało się oficjalną walutą.

Podczas całej historii Słowacja była wielokrotnie atakowana przez Tatarów, Turków, ale pod względem integralności terytorialnej przetrwała. Prawdą jest, że Turcy i Tatarzy mieli inne cele, co często zmuszało ich do opuszczenia terytorium Słowacji. Jednak ataki germańskie czy rzymskie nie były zbyt liczne. Zamki, które istniały na terenie Słowacji w przeszłości, były stosunkowo dobrze ufortyfikowane i potrafiły skutecznie przeciwstawiać się wrogom. Często naszym przeci wnikom pomagała zdrada, by je zdobyć. Do średniowiecza zamki w Devínie, Fiľakovie były na przykład dużą przeszkodą dla wrogów. W końcu także zamek bratysławski. Bratysława była długo znana jako „miasto z kamienia”. Czasami nazwa „turecka gospodarka” pochodzi właśnie ze średniowiecza. Chodzi o to, że Turkowi zależało tylko na zabraniu, nie dbał o nic. Turkom nie zależało na tym, co się stanie, gdy wykorzystają plony, nie dbali o przyszłość, po prostu szli dalej, wyzyskując kogoś innego.

Z kulturowego punktu widzenia istnienie Academia Istropolitana – jednego z najstarszych uniwersytetów w Europie – miało znaczenie. Założył go Matej Korvín w Bratysławie około 1466 roku. W 1787 roku po raz pierwszy znormalizowano język słowacki na podstawie dialektu zachodniosłowackiego – język bernolákowy. Od 1843 roku, dzięki Ľudovítowi Štúrowi, język słowacki jest znormalizowany na podstawie dialektu środkowosłowackiego.

Najwięcej ludzi mieszka w miastach Bratysławie, Koszycach, Preszowie, Nitrze, Żylinie, Bańskiej Bystrzycy, Trnawie, Martinie, Trenczynie, Popradzie, Prievidzy, Zvolen (slovakiasite.com). Parki narodowe: TANAP – Tatrzański Park Narodowy, NAPANT – Park Narodowy Niżne Tatry, Wielka Fatra, Mała Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Słowacki Raj, Słowacki Kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najważniejsze święta: Boże Narodzenie, Wielkanoc, św. Mikołaj, św. Łucja, Sylwester, Nowy Rok, Dzień Dziecka, Dzień Matki, Wszystkich Świętych, Karnawał (slovakiasite.com). Wybitne osobistości: Juraj Jánošík – zbójnik i bohater ludowy, który zabierał bogatym i dawał biednym, Ľudovít Štúr – kodifikator języka słowackiego, Milan Rastislav Štefánik – naukowiec, polityk, żołnierz, współzałożyciel państwa czechosłowackiego, Alexander Dubček – polityk, postać Praskiej Wiosny 1968 roku (slovakiasite.com). Charakterystyczne potrawy gastronomiczne: parenica, ser owczy, korbáčiky serowe, oštiepok, bryndza, trdelník skalicki, bratislavské rožky (mpsr.sk), wino tokajskie, kapustnica, pierogi, placki ziemniaczane, tlačenka, kaszanka, pagáče i wreszcie kofola. Z mocnych alkoholi znane są: borovička, śliwowica, demänovka. Słowacja jest bardzo bogata w źródła mineralne – wody mineralne: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka i wiele innych.


Szlovákia közép-Európában található. Határos Lengyelországgal, Csehországgal, Ausztriával, Magyarországgal és Ukrajnával. Ez egy hegyvidéki ország, Szlovákiában szép hegyek találhatók, például a Kis-Fátra, a Nagy-Fátra, a Magas-Tátra. Majdnem az egész területen áthalad a Kárpátok íve. Geológiai és geotermikus szempontból Szlovákia nagyon gazdag ország.

Szlovákiának 1200 felfedezett barlangja van, közülük csak 14 nyitva áll a nyilvánosság előtt. A leghosszabb a Deményfalvi barlangrendszer, amely több mint 30 km hosszú. A legmélyebb a Starý hrad a Alacsony-Tátrában, 432 méteres mélységben. A leghosszabb folyó a Vág, amely 406 km hosszú. A legmagasabb vízesés a Magas-Tátrában a Kmeť-vízesés, 80 méter magas. A legszélsebesebb hely Chopok. A legesősebb hely a Zbojnícka chata. A legnagyobb hegység az Ondavai-dombság, amely 1320 km² területen terül el. Szlovákiában található a világ legnagyobb fából készült oltára, a Levočai Szent Jakab-templom, Európa geográfiai középpontja a Kremnica-hegységben, az egyetlen hideg artezi kút Európában a Herliansky gejzír Kassánál, a közép-európai régió legnagyobb várágyai a Szepesi vár, a legmagasabb hegycsúcs a Kárpátokban a Gerlachovský-gerinc, a legöregebb közpark a közép-európai régióban a Janka Kráľa Park Pozsonyban. Szlovákiában található a legtöbb vár és kastély Európában. 425 kastély, 180 vár, kastély és rom (slovakia.eu.sk). 2011. május 21-én 5 397 036 lakos élt itt (statistics.sk). Lakosságának több mint 57%-a él városokban (slovakia.eu.sk).

Szlovákiában főként szlovákok élnek. Kisebbségi csoportok közé tartoznak a magyarok, a romák, az ukránok, a csehek és a németek. Szlovákiában különböző történelmi régiók találhatók, mint például Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Szepes, Šariš, Abov, Zemplén, Uh, Novohrad, Orava. A szlávok valószínűleg az 5. században érkeztek Szlovákiába, akiket különböző támadások értek, többek között az Avaroké, akiket később elűztek. A népességük egy része azonban Szlovákiában maradt. A legfrissebb adatok szerint kérdéses, hogy az egyes időszakokban a római települések milyen messzire terjedtek. Mindenesetre Szlovákiában is találtak római települési maradványokat több helyen.

Szlovákia első települése a paleolit végén, mintegy 250 000 évvel ezelőtt keletkezett, olyan helyeken, mint Gánovce, ahol neandervölgyi koponyát találtak, és Moravianban, ahol Vénusz szobrot találtak – a Moravai Vénuszt. Az első gazdálkodók valószínűleg Kr. e. 5 000 – 4 000 évvel ezelőtt jelentek meg itt. Kr. e. 4. század vége óta a kelták érkeztek ide. Kr. e. 1. században jöttek a dákok. Az 1. század elejétől kezdve a germánok – Vanniove királysága – is ide érkeztek. Az első szlávok valószínűleg az 5. században telepedtek le erre a területre (Wikipedia).

A szlávok első államalakulata Szlovákiában a 7. században létrejött Samo birodalom volt. Később az Nitri hercegség, amelynek 833-ban Morva hercegséggel történő egyesítésével nagy Morvaország alakult ki (Wikipedia). Ez egy nagyon fontos epizód volt a történelemben ebben az időszakban, mivel ez egy viszonylag erős államalakulat volt. Ehhez az időszakhoz tartozik Cyril és Metód missziója a 9. században, akik a keresztény hitet hirdették ezen a területen. Kulturális szempontból ez egy nagyon fontos változás volt. Sikerült elérni, hogy a latin mellett a staroszláv a liturgikus nyelv is legyen, amit még a pápa is elismert. Így ők lettek az egyetlen két nyelv, amelyekben misét lehetett celebrálni. Kb. a 10. században érkeztek a magyarok, akik hasonlóan az 5. századi avarokhoz nomádok voltak. Azonban ellenállásba ütköztek a szlávok, valamint a rómaiak és a germánok részéről. Kevés lehetőségük volt, ezért letelepedtek és megtanulták művelni a földet. A 10. századtól Szlovákia része volt Magyarországnak, a 19. századtól Ausztria-Magyarországnak. Pozsony, a mai főváros hosszú ideig koronázási város volt. 1918-tól Szlovákia része volt Csehszlovákiának, rövid időre önálló Szlovák Államként a második világháború alatt. 1993. január 1-jétől Szlovákia önálló állam. 2004. május 1-jétől az Európai Unió tagja vagyunk, 2004. március 29-től a NATO tagja vagyunk, 2009. január 1-jétől az euróövezet tagja vagyunk – az euró lett az hivatalos fizetőeszköz.

Történelmi szempontból Szlovákia sokszor volt támadásoknak kitett, Tatárok, törökök által, de az ország területi integritása szempontjából ellenállt. Igaz, hogy a törököknek és a tatároknak más célok is voltak, ami sokszor arra kényszerítette őket, hogy elhagyják Szlovákia területét. Mindenesetre sem a germán, sem a római támadások nem voltak túl nagyok. A múltban a szlovákiai várak viszonylag jól megerősítettek voltak, és sikeresen ellenálltak az ellenségeknek. Gyakran a megnyerésükhöz árulás is hozzájárult. A középkorban például a Dévényi, a Fülek várak nagy akadályt jelentettek az ellenségek számára. Végül is a Pozsonyi vár is. Hiszen Pozsonyt sokáig kővárosnak is nevezték. Rossz időszak volt az egyszerű emberek számára 1526 után és körülbelül 1868-ig. Érdekes, hogy néhány valóság az akkori időszakból bekerült a szótárba – a török gazdaság kifejezés éppen a középkorból származik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők használják a termést, nem törődött a jövővel, egyszerűen csak tovább mentek, másokat zsaroltak.

Kulturális szempontból fontos volt az Istropolitana Academia létezése is – Európa egyik legrégebbi egyeteme. Matej Korvín alapította Pozsonyban körülbelül 1466-ban. 1787-ben Anton Bernolák először kodifikálta a szlovák nyelvet Nyugat-Szlovákiai dialektus alapján – bernoláki szlovák nyelv. 1843 óta Ľudovít Štúr miatt a középső szlovák dialektus alapján kodifikálták a szlovák nyelvet.

A legtöbb ember Pozsonyban, Kassán, Presovban, Nitrában, Zsolnán, Besztercebányán, Trencsénben, Martonban, Trencsénben, Poprádban, Prievidzában, Zsolnán él (slovakiasite.com). Nemzeti parkok: TANAP – Tátrai Nemzeti Park, NAPANT – Alacsony-Tátrai Nemzeti Park, Nagy-Fátra, Kis-Fátra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Szlovák Paradicsom, Szlovák Karszt, Murányi síkság (slovakiasite.com). Legfontosabb ünnepek: Karácsony, Húsvét, Mikulás, Szent Lucia, Szilveszter, Újév, Gyermeknap, Anyák napja, Halottak napja, Farsang (slovakiasite.com). Jelentős személyiségek: Juraj Jánošík – rabló és népi hős, aki a gazdagoktól vett és a szegényeknek adott, Ľudovít Štúr – a szlovák írásbeli nyelv kodifikátora, Milan Rastislav Štefánik – tudós, politikus, katona, a Csehszlovák állam megteremtője, Alexander Dubček – politikus, 1968-as Prágai Tavasz jelentős alakja (slovakiasite.com). Gasztronómiai jellegzetességek: parenica, juhsajt, sajtkorongok, oštiepok, bryndza, szilvásvirágh, pozsonyi kifli (mpsr.sk), tokaji bor, káposztaleves, gombóc, palacsinta, tlačenka, hurka, páská, és végül a kofola. Az erős alkoholok közül ismertek: borovička, szilvórium, demänovka. Szlovákia nagyon gazdag ásványvizekben – ásványvizekben: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka és sok más.


Niektoré príspevky

Odkazy

 

slovensko 617859

Príroda, Rastliny, Organizmy

Botanická záhrada v Bratislave

Hits: 2469

Botanická záhrada Univerzity Komenského (UK) v Bratislave je významným vedecko-pedagogickým pracoviskom, nachádza sa na Botanickej ulici 3 v mestskej časti Karlova Ves, neďaleko Dunaja (sk.wikipedia.org). Založená bola v roku 1942 (uniba.sk) z iniciatívy profesora Františka Nábělka (sk.wikipedia.org). Pre výstavbu bol vybratý pozemok okolo vily Lanfranconi o rozlohe 6.6 ha, ktorý mal vďaka Vydrici zdroj vody. Skleníky a zavlažovací systém boli postavené po roku 1945. Záhrada je pracoviskom Univerzity Komenského, ktorého poslaním je aj udržovať a rozširovať zbierky živých rastlín. V spolupráci s inými organizáciami poriada výstavy. Pokusne sa v Botanickej záhrade aklimatizujú rôzne druhy rastlín. Teplomilná vegetácia pestovaná v skleníkoch vzbudzuje najväčší záujem verejnosti (uniba.sk). V expozíciach rastie viac ako 5 000 druhmi rastlín, okrem iného aj rozárium s rozlohou 0,5 hektára, kde návštevníci môžu obdivovať takmer 150 prevažne novošľachtených odrôd ruží (slovakia.travel).

Botanická záhrada je otvorená pre verejnosť od 1. apríla do 31. októbra, od 9-tej do 18-tej. Nachádza sa na Botanickej ulici 3 v Bratislave. (uniba.sk). Nájsť v nej možno tieto expozície skleníkové: austrálsky skleník, palmový skleník, kaktusový skleník, skleník úžitkových rastlín, Viktóriový skleník s vlhkomilnou a teplomilnou tropickou a subtropickou flórou. A vonkajšie: rozárium, andezitová skalka, vápencová skalka, travertínovo – penovcová skalka, troskovo – lávová skalka, bridlicová skalka, čadičová skalka, žulová skalka, rašelinisko, letničkové a trvalkové záhony, cudzokrajné a domáce dreviny, rododendrony a azalky, zimuvzdorné a mrazuvzdorné kaktusy, stredomorie, japonská záhrada (uniba.sk). Rozloha areálu bola zmenšená v dôsledku výstavby mosta Lanfranconi v 80 tých rokoch 20. storočia (Wikipedia).

Vzhľadom na to, že som vyštudovaný environmentalista na fakulte, ktorá je na kopci oproti a celých päť rokov štúdia som býval neďaleko, do Botanickej záhrady som chodil často. Dokonca na index sme tam mali prístup zdarma a párkrát som bol v nej aj mimo obdobia prístupu pre verejnosť. Občas som sa tam chodil učiť. V zadnej časti, pri moste Lanfranconi sa nachádza celkom romantické jazierko a kúsok od neho je priestor s húpačkami a podobnými zariadeniami pre deti. Za celý čas môjho poznania, a je to od roku 1991 už poriadne dlhá doba, môžem zodpovedne povedať, že marketing Botanickej záhrady sa blíži k nule. Nerozumiem tomu, pretože tento areál síce nie je v milosti mocných, ale určite sa dá lepšie propagovať. Občas sa tu určite investuje, veci sa udržiavajú. Keďže sem tiež chodím často fotografovať, narazil som už aj ja na to upozornenie, aby som nezarábal na fotografovaní v areáli Botanickej záhrady. Nuž, ono to ani veľmi nejde. Ledaže by som sa zameral na svadby, čo je neskutočná drina. Nie, môžete byť radi za promo, za to, že si niekto cení vašu prácu a prácu vašich predchodcov a dokáže a chce ju propagovať aspoň týmto spôsobom. Želám Botanickej záhrade, aby kompetentní radikálne zmenili prístup k tejto potenciálne skvelej inštitúcii aj z hľadiska cestovného ruchu.

Zoznam druhov (316)

Acer (8)

  1. Acer circinatum
  2. Acer davidii
  3. Acer palmatum
  4. Acer palmatum ‚Aureum‘
  5. Acer palmatum ‚Dissectum‘
  6. Acer platanoides
  7. Acer platanoides ‚Drummondii‘
  8. Acer platanoides ‚Prinz Handjery‘

Aloe (6)

  1. Aloe arborescens
  2. Aloe bellatula
  3. Aloe juvenna
  4. Aloe variegata
  5. Aloe vera
  6. Aloe viguieri

Aquilegia (4)

  1. Aquilegia caerulea
  2. Aquilegia vulgaris
  3. Aquilegia vulgaris ‚Black Barlow‘
  4. Aquilegia vulgaris ‚Nora Barlow‘

A (35)

  1. Abies nordmanniana
  2. Acacia erioloba
  3. Actinidia kolomikta
  4. Adiantum capillus-veneris
  5. Aechmea fasciata variegata
  6. Aegopodium podagraria ‚Variegatum‘
  7. Aesculus parviflora
  8. Aesculus × carnea
  9. Aethionema grandiflorum
  10. Agave parryi
  11. Agave victoriae-reginae
  12. Aglaonema commutatum
  13. Albizia julibrissin
  14. Alchemilla arvensis
  15. Allium schoenoprasum
  16.  Alyssum montanum
  17. Amelanchier × lamarckii
  18. Ananas comosus
  19. Anemone nemorosa
  20. Anemone sylvestris
  21. Antirrhinum majus
  22. Araucaria araucana
  23. Aristolochia macrophylla
  24. Armeria maritima
  25. Asparagus setaceus
  26. Asplenium scolopendrium
  27. Asplenium trichomanes
  28. Aster alpinus
  29. Aster amellus
  30. Astragalus monspessulanus
  31. Athyrium niponicum
  32. Athyrium niponicum ‚Pictum‘
  33. Aubrieta deltoidea
  34. Aucuba japonica ‚Variegata‘
  35. Aurinia saxatilis

Begonia (3)

  1. Begonia coccinea
  2. Begonia cucullata
  3. Begonia grandis

Berberis (4)

  1. Berberis aquifolium
  2. Berberis japonica
  3. Berberis julianae
  4. Berberis thunbergii

B (3)

  1. Betula papyrifera
  2. Bougainvillea glabra
  3. Buxus sempervirens

Carex (5)

  1. Carex acuta
  2. Carex elata
  3. Carex humilis
  4. Carex morrowii
  5. Carex ornithopoda

Cornus (4)

  1. Cornus alba ‚Elegantissima‘
  2. Cornus controversa
  3. Cornus controversa ‚Variegata‘
  4. Cornus florida

Cotoneaster (3)

  1. Cotoneaster acutifolius
  2. Cotoneaster dammeri
  3. Cotoneaster salicifolius

C (26)

  1. Caladium bicolor
  2. Callicarpa japonica
  3. Callistemon viminalis
  4. Catalpa bignonioides ‚Aurea‘
  5. Catalpa ovata
  6. Cedrus atlantica
  7. Cedrus atlantica ‚Glauca‘
  8. Cerastium tomentosum
  9. Cissus discolor
  10. Citrus trifoliata
  11. Cleistocactus strausii
  12. Clematis ‚General Sikorski‘
  13. Clematis ‚Niobe‘
  14. Clerodendrum speciosissimum
  15. Clerodendrum thomsoniae
  16. Codiaeum variegatum
  17. Codiaeum variegatum ‚Petra‘
  18. Colletia paradoxa
  19. Corydalis ochroleuca
  20. Crataegus persimilis
  21. Crossandra infundibuliformis
  22. Cryptanthus bahianus
  23. Cryptomeria japonica
  24. Cupressus sempervirens
  25. Cymbalaria muralis
  26. Cytisus scoparius

Dianthus (3)

  1. Dianthus deltoides
  2. Dianthus gratianopolitanus
  3. Dianthus plumarius

D (6)

  1. Delosperma nubigenum
  2. Deutzia scabra
  3. Dieffenbachia seguine
  4. Diospyros lotus
  5. Dracaena marginata ‚Tricolor‘
  6. Dryopteris filix-mas

Euphorbia (4)

  1. Euphorbia cooperi
  2. Euphorbia milii
  3. Euphorbia myrsinites
  4. Euphorbia polychroma

E (10)

  1. Echinocactus grusonii
  2. Echinopsis pachanoi
  3. Echinopsis terscheckii
  4. Elaeagnus pungens
  5. Elaeagnus pungens ‚Maculata‘
  6. Epipremnum aureum ‚Marble Queen‘
  7. Erica carnea
  8. Eriocapitella hupehensis
  9. Eucharis grandiflora
  10. Euonymus fortunei

F (9)

  1. Fagus sylvatica ‚Purpurea‘
  2. Festuca glauca
  3. Festuca scabriculmis
  4. Ficus benjamina
  5. Ficus benjamina ‚Variegata‘
  6. Fraxinus angustifolia
  7. Fraxinus ornus
  8. Fuchsia hatschbachii
  9. Fuchsia magellanica

Geranium (3)

  1. Geranium macrorrhizum
  2. Geranium phaeum
  3. Geranium sanguineum

G (10)

  1. Galatella sedifolia
  2. Gasteraloe ‚Flow‘
  3. Gasteria bicolor
  4. Genista tinctoria
  5. Geum coccineum
  6. Gleditsia triacanthos
  7. Globularia cordifolia
  8. Guzmania lingulata
  9. Guzmania monostachia
  10. Gypsophila repens

Hosta (4)

  1. Hosta ‚Golden Tiara‘
  2. Hosta ‚Undulata Albomarginata‘
  3. Hosta plantaginea
  4. Hosta sieboldiana

Hydrangea (4)

  1. Hydrangea arborescens
  2. Hydrangea macrophylla
  3. Hydrangea quercifolia
  4. Hydrangea serrata

Hypericum (4)

  1. Hypericum olympicum
  2. Hypericum perfoliatum
  3. Hypericum polyphyllum
  4. Hypericum reptans

H (7)

  1. Hamamelis mollis
  2. Hamamelis virginiana
  3. Heleborus lividus
  4. Helianthemum nummularium
  5. Heliconia rostrata
  6. Houttuynia cordata
  7. Hyacinthoides non-scripta

CH (2)

  1. Chamaecyparis obtusa
  2. Chondrostoma amphibium

I (3)

  1. Iris germanica
  2. Iris sibirica
  3. Isopyrum thalictroides

J (4)

  1. Jasminum nudiflorum
  2. Juniperus horizontalis
  3. Juniperus scopulorum
  4. Justicia carnea

K (1)

  1. Kolkwitzia amabilis

L (13)

  1. Lamprocapnos spectabilis
  2. Larix kaempferi
  3. Larix laricina
  4. Liatris spicata
  5. Linum flavum
  6. Liquidambar styraciflua
  7. Liriodendron tulipifera
  8. Lobelia erinus
  9. Lobularia maritima
  10. Lonicera ligustrina
  11. Lupinus perennis
  12. Lupinus polyphyllus
  13. Lysimachia nummularia

M (6)

  1. Magnolia denudata
  2. Magnolia liliiflora
  3. Malephora crocea
  4. Melaleuca bracteata
  5. Mertensia alpina
  6. Moricandia arvensis

Nymphaea (3)

  1. Nymphaea alba
  2. Nymphaea nouchali
  3. Nymphaea rubra

N (2)

  1. Nelumbo nucifera
  2. Nerium oleander

O (3)

  1. Odontonema strictum
  2. Opuntia phaeacantha
  3. Osmunda regalis

Pinus (3)

  1. Pinus cembra
  2. Pinus mugo
  3. Pinus strobus

Prunus (4)

  1. Prunus laurocerasus ‚Castlewellan‘
  2. Prunus padus
  3. Prunus serotina
  4. Prunus × yedoensis

P (28)

  1. Pachystachys lutea
  2. Panicum virgatum
  3. Papaver cambricum
  4. Papaver nudicaule
  5. Parthenocissus quinquefolia
  6. Parthenocissus tricuspidata
  7. Paulownia tomentosa
  8. Pelophylax ridibundus
  9. Phedimus kamtschaticus
  10. Phedimus spurius
  11. Philodendron bipinnatifidum
  12. Phlox divaricata
  13. Phlox subulata
  14. Physocarpus opulifolius
  15. Picea laxa
  16. Picea orientalis
  17. Pilea cadierei
  18. Pistacia chinensis
  19. Plantago media
  20. Polypodium vulgare
  21. Polypodium × mantoniae
  22. Polyscias filicifolia
  23. Polyscias fruticosa
  24. Polystichum setiferum
  25. Portulacaria afra
  26. Potentilla fruticosa
  27. Primula japonica
  28. Pyracantha coccinea

Quercus (3)

  1. Quercus bicolor
  2. Quercus palustris
  3. Quercus velutina

Rhododendron (12)

  1. Rhododendron balfourianum
  2. Rhododendron calendulaceum
  3. Rhododendron catawbiense
  4. Rhododendron irroratum
  5. Rhododendron kaempferi
  6. Rhododendron kiusianum Makino
  7. Rhododendron luteum
  8. Rhododendron maximum
  9. Rhododendron ponticum
  10. Rhododendron roseum
  11. Rhododendron simsii
  12. Rhodothamnus chamaecistus

Rosa (5)

  1. Rosa chinensis
  2. Rosa foetida
  3. Rosa lucieae
  4. Rosa pendulina
  5. Rosa × odorata

R (2)

  1. Robinia hispida
  2. Ruta graveolens

Saxifraga (4)

  1. Saxifraga paniculata
  2. Saxifraga rotundifolia
  3. Saxifraga valdensis
  4. Saxifraga × arendsii

Sedum (8)

  1. Sedum acre
  2. Sedum album
  3. Sedum forsterianum
  4. Sedum forsterianum ‚Angelina‘
  5. Sedum hispanicum
  6. Sedum kamtschaticum
  7. Sedum sexangulare
  8. Sedum spurium

Silene (4)

  1. Silene dioica
  2. Silene saxifraga
  3. Silene viscaria
  4. Silene vulgaris

Syringa (3)

  1. Syringa meyeri ‚Palibin‘
  2. Syringa villosa
  3. Syringa vulgaris

S (18)

  1. Sagina procumbens
  2. Salix integra ‚Hakuro Nishiki‘
  3. Salix purpurea
  4. Salvia officinalis
  5. Santolina chamaecyparissus
  6. Saponaria ocymoides
  7. Sciadopitys verticillata
  8. Sempervivum montanum
  9. Senecio serpens
  10. Spartium junceum
  11. Spathiphyllum blandum
  12. Spiraea japonica
  13. Spiraea thunbergii
  14. Stipa tenuissima
  15. Stromanthe sanguinea ‚Triostar‘
  16. Symphyotrichum ericoides
  17. Symphytum orientale
  18. Syngonium podophyllum

Thymus (3)

  1. Thymus praecox
  2. Thymus serpyllum
  3. Thymus vulgaris

Tilandsia (6)

  1. Tilandsia capitata
  2. Tillandsia bergeri
  3. Tillandsia brachycaulos
  4. Tillandsia festucoides
  5. Tillandsia ionantha
  6. Tillandsia usneoides

T (3)

  1. Thuja occidentalis
  2. Thujopsis dolabrata
  3. Trollius europaeus

U (1)

  1. Ulmus × hollandica

Veronica (3)

  1. Veronica brachysiphon
  2. Veronica chamaedrys
  3. Veronica spicata

V (2)

  1. Viburnum opulus
  2. Viburnum rhytidophyllum

W (1)

  1. Weigela florida

Z (1)

  1. Zanthoxylum bungeanum

The Botanical Garden of Comenius University (UK) in Bratislava is an important scientific and educational institution. It is located at Botanická Street 3 in the Karlova Ves district, near the Danube River (sk.wikipedia.org). It was founded in 1942 (uniba.sk) on the initiative of Professor František Nábělek (sk.wikipedia.org). The chosen site for its construction was an area around the Lanfranconi Villa, covering 6.6 hectares, which had a natural water source thanks to the Vydrica stream. Greenhouses and an irrigation system were built after 1945. The garden is part of Comenius University, with a mission to maintain and expand its collection of living plants. In cooperation with other organizations, it hosts exhibitions. Various species of plants are experimentally acclimatized in the garden. Warmth-loving vegetation cultivated in the greenhouses attracts the greatest public interest (uniba.sk). The garden’s exhibitions feature more than 5,000 plant species, including a rose garden spanning 0.5 hectares, where visitors can admire nearly 150 predominantly newly cultivated varieties of roses (slovakia.travel).

The Botanical Garden is open to the public from April 1 to October 31, from 9:00 AM to 6:00 PM. It is located at Botanická Street 3 in Bratislava (uniba.sk). The greenhouse exhibitions include the Australian greenhouse, the Palm greenhouse, the Cactus greenhouse, the Useful Plants greenhouse, and the Victoria greenhouse, which houses humidity- and heat-loving tropical and subtropical flora. The outdoor exhibitions feature a rose garden, andesite rockery, limestone rockery, travertine-tufa rockery, slag-lava rockery, slate rockery, basalt rockery, granite rockery, a peat bog, annual and perennial flower beds, foreign and domestic woody plants, rhododendrons and azaleas, frost-hardy and winter-hardy cacti, Mediterranean flora, and a Japanese garden (uniba.sk). The area of the garden was reduced due to the construction of the Lanfranconi Bridge in the 1980s (Wikipedia).

Having graduated as an environmentalist from the faculty situated on the hill opposite the garden, and having lived nearby for my entire five years of study, I often visited the Botanical Garden. We had free access with our student IDs, and I occasionally visited the garden even outside the public opening period. Sometimes, I would go there to study. In the rear section, near the Lanfranconi Bridge, there is a rather romantic pond, and not far from it, an area with swings and similar playground equipment for children. Over the long period since I first got to know the garden in 1991, I can confidently say that its marketing has been nearly non-existent. I do not understand this because, although the garden is not favored by those in power, it certainly has the potential to be better promoted. There are occasional investments, and maintenance is carried out. As I frequently visit the garden for photography, I have also encountered the notice warning against earning money from photography within the garden grounds. Well, making money from photography there is not exactly easy—unless one focuses on weddings, which is an exhausting task. No, the garden should be grateful for the publicity, for people who appreciate its work and the efforts of its predecessors, and who are willing and eager to promote it in this way. I wish for the Botanical Garden that the responsible authorities would radically change their approach to this potentially outstanding institution, also from the perspective of tourism.


Die Botanischer Garten der Comenius-Universität (UK) in Bratislava ist eine bedeutende wissenschaftlich-pädagogische Einrichtung. Er befindet sich in der Botanická-Straße 3 im Stadtteil Karlova Ves, in der Nähe der Donau (sk.wikipedia.org). Der Garten wurde im Jahr 1942 auf Initiative von Professor František Nábělek gegründet (uniba.sk) (sk.wikipedia.org). Als Baugrund wurde das Gelände um die Villa Lanfranconi mit einer Fläche von 6,6 Hektar ausgewählt, das dank des Flusses Vydrica eine Wasserquelle hatte. Nach 1945 wurden Gewächshäuser und ein Bewässerungssystem errichtet. Der Garten ist eine Einrichtung der Comenius-Universität, deren Aufgabe es ist, Sammlungen lebender Pflanzen zu pflegen und zu erweitern. In Zusammenarbeit mit anderen Organisationen werden regelmäßig Ausstellungen veranstaltet. Verschiedene Pflanzenarten werden im Botanischen Garten experimentell akklimatisiert. Das größte Interesse der Öffentlichkeit weckt die wärmeliebende Vegetation, die in den Gewächshäusern kultiviert wird (uniba.sk). Die Ausstellung umfasst mehr als 5.000 Pflanzenarten, darunter einen Rosengarten mit einer Fläche von 0,5 Hektar, in dem Besucher fast 150 vorwiegend neu gezüchtete Rosensorten bewundern können (slovakia.travel).

Der Botanische Garten ist für die Öffentlichkeit vom 1. April bis zum 31. Oktober geöffnet, täglich von 9:00 bis 18:00 Uhr. Er befindet sich in der Botanická-Straße 3 in Bratislava (uniba.sk). Zu den Gewächshausausstellungen gehören: das Australische Gewächshaus, das Palmengewächshaus, das Kaktusgewächshaus, das Nutzpflanzengewächshaus und das Viktoria-Gewächshaus mit feuchtigkeits- und wärmeliebender tropischer und subtropischer Flora. Die Freilandexpositionen umfassen einen Rosengarten, einen Andesit-Felsengarten, einen Kalkstein-Felsengarten, einen Travertin-Tuffstein-Felsengarten, einen Schlacke-Lava-Felsengarten, einen Schiefer-Felsengarten, einen Basalt-Felsengarten, einen Granit-Felsengarten, ein Hochmoor, Beete mit Einjährigen und Stauden, ausländische und heimische Gehölze, Rhododendren und Azaleen, winterharte und frostresistente Kakteen, mediterrane Vegetation und einen japanischen Garten (uniba.sk). Die Fläche des Gartens wurde in den 1980er Jahren durch den Bau der Lanfranconi-Brücke verkleinert (Wikipedia).

Da ich an der Fakultät, die auf dem gegenüberliegenden Hügel liegt, Umweltwissenschaften studiert habe und während meiner gesamten fünfjährigen Studienzeit in der Nähe gewohnt habe, habe ich den Botanischen Garten oft besucht. Mit unserem Studentenausweis hatten wir kostenlosen Zugang, und ich war auch einige Male dort außerhalb der offiziellen Öffnungszeiten für die Öffentlichkeit. Gelegentlich bin ich dorthin gegangen, um zu lernen. Im hinteren Teil, in der Nähe der Lanfranconi-Brücke, befindet sich ein recht romantischer Teich, und ein Stück davon entfernt gibt es einen Bereich mit Schaukeln und ähnlichen Spielgeräten für Kinder. Während meiner gesamten Zeit, die ich den Garten kenne – und das ist seit 1991 eine recht lange Zeit –, kann ich mit gutem Gewissen sagen, dass das Marketing des Botanischen Gartens praktisch nicht vorhanden ist. Ich verstehe das nicht, denn obwohl dieses Areal nicht in der Gunst der Mächtigen steht, könnte es sicher besser beworben werden. Gelegentlich wird hier sicherlich investiert, und die Anlage wird instand gehalten. Da ich den Garten auch oft zum Fotografieren besuche, bin ich ebenfalls auf den Hinweis gestoßen, dass man im Areal des Botanischen Gartens nicht mit Fotografie Geld verdienen dürfe. Nun ja, das ist ohnehin nicht besonders leicht. Es sei denn, man spezialisiert sich auf Hochzeiten – was eine wahnsinnige Plackerei ist. Nein, man sollte eher dankbar sein für die Werbung, für die Tatsache, dass jemand die Arbeit der Gärtner und ihrer Vorgänger wertschätzt und bereit ist, diese zumindest auf diese Weise zu fördern. Ich wünsche dem Botanischen Garten, dass die Verantwortlichen ihren Ansatz radikal ändern und dieses potenziell großartige Institut auch im Hinblick auf den Tourismus besser unterstützen.


A Pozsonyi Comenius Egyetem (UK) Botanikus Kertje egy jelentős tudományos és oktatási intézmény. A Karlova Ves városrészben, a Botanická utca 3. szám alatt található, a Duna közelében (sk.wikipedia.org). Az intézményt 1942-ben alapították František Nábělek professzor kezdeményezésére (uniba.sk) (sk.wikipedia.org). A kert kialakítására a Lanfranconi-villa körüli, 6,6 hektáros területet választották, amely a Vydrica pataknak köszönhetően vízforrással is rendelkezett. Az üvegházakat és az öntözőrendszert 1945 után építették ki. A kert a Comenius Egyetem része, feladata a növénygyűjtemények gondozása és bővítése. Együttműködve más szervezetekkel rendszeresen rendez kiállításokat. A botanikus kertben különféle növényfajokat próbálnak akklimatizálni. A legnagyobb érdeklődést a melegigényes növények keltik, amelyeket az üvegházakban termesztenek (uniba.sk). A gyűjteményben több mint 5 000 növényfaj található, köztük egy 0,5 hektáros rózsakert, ahol a látogatók közel 150, főként újonnan nemesített rózsafajtát csodálhatnak meg (slovakia.travel).

A botanikus kert április 1-től október 31-ig tart nyitva, naponta 9:00 és 18:00 óra között. A címe: Botanická utca 3., Pozsony (uniba.sk). A következő üvegházi kiállítások találhatók itt: ausztrál üvegház, pálmaház, kaktuszház, haszonnövényeket bemutató üvegház, valamint a Viktória-ház, amely a trópusi és szubtrópusi nedvesség- és melegkedvelő növényeknek ad otthont. A kültéri kiállítások részei a rózsakert, andezit sziklakert, mészkő sziklakert, travertin-tufa sziklakert, salak-láva sziklakert, pala sziklakert, bazalt sziklakert, gránit sziklakert, tőzegláp, egynyári és évelő virágágyások, hazai és külföldi fák és cserjék, rododendronok és azáleák, télálló és fagyálló kaktuszok, mediterrán növények, valamint egy japánkert (uniba.sk). A kert területe az 1980-as években csökkent, a Lanfranconi híd építése miatt (Wikipedia).

Mivel környezetvédelmi szakemberként a szemközti dombon található karon végeztem tanulmányaimat, és öt évig a közelben laktam, gyakran látogattam a botanikus kertet. A diákigazolványunkkal ingyenes belépésre volt lehetőségünk, és néhányszor a hivatalos nyitvatartási időn kívül is bejutottam. Néha ide jártam tanulni is. A hátsó részben, a Lanfranconi híd közelében található egy romantikus kis tó, és nem messze tőle egy gyerekeknek kialakított játszótér hintákkal és más játékokkal. Az 1991 óta eltelt hosszú idő alatt – amióta ismerem ezt a helyet – felelősségteljesen kijelenthetem, hogy a botanikus kert marketingje gyakorlatilag nem létezik. Nem értem, miért van ez így, hiszen bár a kert talán nem élvezi a hatalmon lévők különösebb támogatását, mégis sokkal jobban lehetne népszerűsíteni. Időnként látszik, hogy vannak beruházások, és a karbantartás sem marad el. Mivel gyakran fotózom itt, találkoztam azzal a figyelmeztetéssel is, hogy a kert területén nem szabad kereskedelmi célú fényképezést folytatni. Nos, őszintén szólva, ebből amúgy sem könnyű megélni. Hacsak nem esküvőkre szakosodik valaki – ami pedig rendkívül fárasztó munka. Nem, inkább örülniük kellene annak, hogy valaki reklámozza őket, elismeri az ott dolgozók és elődeik munkáját, és legalább ezzel a módszerrel igyekszik népszerűsíteni a kertet. Kívánom, hogy a botanikus kert vezetése radikálisan változtasson a hozzáállásán, és ezt a potenciálisan kiváló intézményt a turizmus szempontjából is jobban támogassák.


Odkazy


TOP (41)


Kobercovky (78)

Skleník (67)

Skalničky (53)

Paprade (26)

Sukulenty (14)


Rododendrony (33)

Duby (28)

Rozchodníky (26)

Hortenzie (25)

Javory (24)

Driene a dráče (24)

Floxy a klinčeky (17)

Ruže (15)

Kosatce (9)

Ostrice (7)

Ihličnaté dreviny (33)

Ostatné dreviny (122)


Stromy (44)

Listy (27)


Jeseň (84)

Ostatné (142)

botanicka-zahrada-bratislava 614131

Krajina, Slovenská krajina, Príroda, Rastliny, Malé Karpaty, Stromy, Záhorie, Skaly, Organizmy, Biotopy

Devínska Kobyla - unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6408

Devínska Kobyla patrí k najdlhšie osídleným lokalitám na Slovensku. Už v období 5000 rokov pred n.l. si tu neolitickí roľníci stavali svoje prvé sídla. V 4 storočí pred n.l. sa tu usadili Kelti, ktorí začali klčovať lesy. Po nich ovládli územie v 1. storočí n.l. Rimania a založili na juhozápadných svahoch Devínskej Kobyly vinice (devinskakobyla.sk). Pod severovýchodnými svahmi medzi Dúbravkou a „Technickým sklom“ sa odkryli pozostatky vidieckej usadlosti rímskeho typu – villa rustica z 3. storočia (panorama.sk).

Masív Devínskej Kobyly nazývajú geológovia aj „klenotnicou rozmanitosti geologických javov“. Približne pred 300 miliónmi rokov bolo toto územie súčasťou prakontinentu Pangea. V nasledujúcich obdobiach bolo toto územie niekoľkokrát zaplavené morom, v ktorom sa tvorili vápence a dolomity – Devínska hradná skala, Waittov lom, Štokeravská vápenka, SandbergBádenské more, ktoré sa nachádzalo na tomto území pred 14 – 16 mil. rokmi, modelovalo významnú lokalitu skamenelín na Devínskej Kobyle – Sandberg. Nemalou mierou sa na formovaní Devínskej Kobyly podieľajú rieky Morava a Dunaj. Ich korytá sa postupne premiestňovali a približne pred 600 tis. rokmi vznikol ich sútok týchto riek v oblasti dnešnej Devínskej Novej Vsi. Geologickými zmenami sa pod Devínsku hradnú skalu presunul asi pred 130 tisíc rokmi (devinskakobyla.sk). Devínskou hradnou skalou sa na našom území začína mohutný oblúk Karpát. Geologicky ku Karpatom patria aj Hundsheimské kopce na pravom brehu Dunaja v Rakúsku. Južné svahy sú tvorené prevažne sivými vápencami, dolomitmi a karbonátovými brekciami. Súvrstvia sú 160 – 180 miliónov rokov. Vrchol je z druhohorných kremencov, ktoré vznikli stmelením plážového piesku (Informačná tabuľa).Devínskou hradnou skalou sa na našom území začína mohutný oblúk Karpát. Geologicky ku Karpatom patria aj Hundsheimské kopce na pravom brehu Dunaja v Rakúsku. Južné svahy sú tvorené prevažne sivými vápencami, dolomitmi a karbonátovými brekciami. Súvrstvia sú 160 – 180 miliónov rokov. Vrchol je z druhohorných kremencov, ktoré vznikli stmelením plážového piesku (Informačná tabuľa).

Devínska Kobyla je jedna z najunikátnejších lokalít celého Slovenska. Britský botanik D. Moore v publikácii Plant Life pripravil celosvetový výber prírodovedne osobitne zaujímavých lokalít a z desiatich vymedzených pre celú Európu venoval dve strany Devínskej Kobyle (inba.sk). Patrí do Devínskych Karpát. Nachádza sa v tesnej blízkosti Devína – mestskej časti Bratislavy. Leží pri sútoku rieky Morava s Dunajom. Ku nej patrí aj Sandberg. Je veľmi často navštevovaná. Kobyla, ako ju v Bratislave familiárne nazývame je skutočne veľmi bohatá na pestrú paletu foriem prírody. Vykazuje vysoký stupeň biodiverzity, aj z dôvodu, že pôvodne šlo o zalesnenú lokalitu, na ktorej však človek historicky hospodáril, odlesňoval, kosil apod (Wikipedia). Pásli sa tu ovce, ale aj kozy a hovädzí dobytok. Zhruba v polovici 20. storočia pastva postupne zanikla (broz.sk). Na Devínskej Kobyle žije niekoľkotisíc druhov živočíchov. Napr. kobylka Saga pedo, modlivka Mantis religiosa. Viac ako 600 druhov motýľov, napr. vidlochvost feniklový Papilio machaon, jasoň chochlačkový Parnassius mnemosyne, viac ako 380 druhov chrobákov, napr. roháč obyčajný Lucanus cervus, fúzač veľký Cerambyx cerdo. Z vtákov na skalách hniezdi sokol myšiar Falco tinnunculus, zalietava sem Monticola saxatilis, Falco cherrug (devinskakobyla.sk). Žijú tu viaceré druhy na svojej severnej hranici rozšírenia. Vyskytuje tu zriedkavá pamodlivka dlhokrká Mantispa styriaca, vidlochvost ovocný Iphiclides podalirius (sazp.sk).

Z vegetácie tu dominujú teplomilné a vápnomilné rastliny, celkom je tu rastie viac ako 1 100 druhov vyšších rastlín. Medzi nimi 26 druhov orchideí. Vyskytujú sa tu teplomilné druhy hmyzu, prispôsobené extrémnym a dlhodobým obdobiam sucha (broz.sk).  Vyskytuje sa tu kavyľ pôvabný Stipa pulcherrina a Stipa joannis, 26 druhov vstavačov (Orchideaceae), hlaváčik jarný Adonis vernalis, poniklec černastý Pulsatilla nigricans, poniklec veľkokvetý Pulsatilla grandis, ľalia zlatohlavá Lilium martagon, kosatec nízky Iris pumila, kosatec dvojfarebný Iris variegata, Platanthera bifolia. Vzácnosťou je ihlica nízka Ononis pusilla, Lathyrus sphaericus, Conringia austriaca, Potentilla pedata, Smyrnium porfoliatum, Bupleurum rotundifolium, Consolida orientalis ssp. paniculata, Aplenium adianthum nigrum (sazp.sk), stepný relikt Gypsophila fastigiata (devinskakobyla.sk).

Devínska Kobyla je najvyšším vrchom Devínskych Karpát s nadmorskou výškou 514 m nad morom a zároveň je najjužnejším výbežkom Malých Karpát. Má aj zákonnú ochranu, od roku 1964 je Národnou prírodnou rezerváciou – NPR s rozlohou 101.12 ha (Wikipedia). Devínska Kobyla je aj tzv. územím európskeho významu, je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty a je súčasťou chránených území NATURA 2000 (broz.sk). Waitov lom, ktorý je na fotografiách sa nachádza neďaleko od Sandbergu, cca 600 metrov smerom ku Devínu. Slúžil v minulosti ako vápenka (slovakia.travel).

Dnes je Waitov lom súčasťou Sanbergsko – Pajštúnskeho geoparku. Na Devínskej Kobyle sa nachádzajú historické kameňolomy, dĺžka ich lomových stien presahuje 200 metrov. Kolmé steny vznikli ručnou ťažbou blokov pórovitého neogénneho vápenca. Devínska Kobyla poskytuje stavebný kameň nepretržite viac ako 2000 rokov. Najstaršie doloženie je v 1. storočí pred naším letopočtom, kedy si dal keltský vládca postaviť Rimanmi palác na hradnom kopci v Bratislave. Kameň bol pevný a zároveň ľahko opracovateľný, preto sa hodil na jednoduchšie kamenárske výrobky a sochy. Piesčité vápence a vápnité pieskovce sa ťažili v lokalitách Líščia stráň a Merice priamo nad Devínom. Napr. na výstavbu Dómu svätého Martina. Najväčší rozmach nastal v 15. storočí, kedy sa materiál použil na prestavbu Bratislavského hradu, Dómu svätého Martina, veže Františkánskeho kostola, Akadémie Istropolitany, radnice a meštianskych domov. Ťažilo sa väčšinou povrchovo. Nový rozvoj ťažby nastal v polovici 19. storočia, keď sa stavala železnica medzi Viedňou a Budapešťou, konkrétne úsek Bratislava – Marchegg. Waitov lom bol druhým najrozsiahlejším po Štokeravskej vápenke. Jeho pôvodné pomenovanie bolo Mittelmannova vápenka. Vápenka Mórica Mittelmann bola činná v rokoch 1897 – 1932. Z nej sa kameň používal na reguláciu a spevňovanie riečnych brehov. V marci 1929 získal lom Jozef Wait, výroba vo vápenke a ťažba v lome sa postupne utlmovala a skončila sa v roku 1932. Na okolitých pozemkoch založil Jozef Wait vinohrad a ovocný sad. Počas 2. svetovej vojny bol v objekte vápenky zriadený pracovný tábor pre ruských zajatcov, ktorý stavali drevený most cez Moravu do Schlosshofu. Z geologického hľadiska je horná časť Waitovho lomu považovaná za torzo podmorskej jaskyne (Informačná tabuľa).

Prevažná časť národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla predstavuje kultúrnu krajiny. Svahy Devínskej Kobyly boli pôvodne pokryté dubovo-hrabovými lesmi, ktoré boli v minulosti vyrúbané a následne niekoľko storočí udržiavané ľudskou činnosťou – kosením, pasením a vypaľovaním. Toto viedlo ku vzniku a udržiavaniu jedinečných lúčnych a lesostepných spoločenstiev s bohatstvom vzácnych teplomilných druhov rastlín a živočíchov. Pásli sa tu ovce, ale aj kozy a dobytok. V roku 2013 sa podarilo po viac ako 50 rokov obnoviť pastvu kôz. Pasenie potláča zarastanie územia náletovými krovinami, pomáha tak udržiavať jeho tradičný lesostepný charakter (Informačná tabuľa).

Vyhliadková veža sa nachádza na najvyššie položenom mieste Devínskej Kobyly v nadmorskej výške 514 metrov nad morom. Je vysoká viac ako 21 metrov. Najvyššia plošina je osadená na nivelete cca 20 m nad okolitým terénom. Ponúka výhľad na okolie Devínskej Novej Vsi, na Česko, Rakúsko a Maďarsko. Autorom návrhu vyhliadkovej veže Architektonický ateliér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľade veže už koluje legenda, že ju inšpirovala modlivka zelená, ktorá žije v okolitej prírode. Podľa slov autorov však stavba vychádza z genius loci daného miesta. Odtiaľto vidno z jedného bodu do troch rôznych krajín, takže fascinácia týmto miestom bola inšpiráciou aj pre trojuholníkový pôdorys vyhliadkovej veže Devínska Kobyla. Motív trojuholníka sa opakuje na celom jej dizajne (devinskanovaves.sk).


Devínska Kobyla is one of the longest inhabited sites in Slovakia. As early as 5000 years BC, Neolithic farmers established their first settlements here. In the 4th century BC, Celts settled, initiating deforestation. Following them, in the 1st century AD, the Romans dominated the area and founded vineyards on the southwest slopes of Devínska Kobyla (devinskakobyla.sk). Under the northeastern slopes, remnants of a Roman-type rural settlement – villa rustica from the 3rd century, were uncovered between Dúbravka and „Technické sklo“ (panorama.sk).

Geologists refer to the massif of Devínska Kobyla as the „treasury of geological phenomena.“ Approximately 300 million years ago, this area was part of the supercontinent Pangaea. In subsequent periods, the region was repeatedly flooded by the sea, forming limestones and dolomites – Devínska hradná skala, Waittov lom, Štokeravská vápenka, Sandberg. The Baden Sea, which existed here 14-16 million years ago, shaped a significant fossil site on Devínska Kobyla – Sandberg. Morava and Danube rivers significantly contribute to the formation of Devínska Kobyla. Their beds gradually shifted, and about 600 thousand years ago, their confluence was formed in the area of today’s Devínska Nová Ves. The geological changes moved Devínska hradná skala about 130 thousand years ago (devinskakobyla.sk). Devínska Kobyla is the starting point of the massive Carpathian arc. The Hundsheim Hills on the right bank of the Danube in Austria also belong geologically to the Carpathians. Southern slopes consist mainly of gray limestones, dolomites, and carbonate breccias, dating back 160-180 million years. The summit is composed of Mesozoic cherts, formed by cementation of beach sand (Information Board).

Devínska Kobyla is one of Slovakia’s most unique locations. British botanist D. Moore, in the publication „Plant Life,“ selected globally scientifically interesting locations, dedicating two pages to Devínska Kobyla for the whole of Europe (inba.sk). It is part of the Devínske Karpaty, located in close proximity to Devín – a district of Bratislava, near the confluence of the Morava River with the Danube. It includes Sandberg and is highly frequented. Familiarly known as Kobyla, it boasts a rich variety of natural forms. It exhibits a high degree of biodiversity due to its history as a originally forested area that humans have historically managed, deforested, and cultivated (Wikipedia). Devínska Kobyla used to be grazed by sheep, goats, and cattle, but pasture gradually diminished around the mid-20th century (broz.sk). Devínska Kobyla hosts thousands of animal species, such as the Saga pedo bush-cricket and the Mantis religiosa mantis. Over 600 butterfly species, including the Papilio machaon swallowtail and Parnassius mnemosyne clouded Apollo, more than 380 beetle species, like Lucanus cervus stag beetle, and Cerambyx cerdo great capricorn beetle. Falcons, such as the Falco tinnunculus kestrel, nest on the rocks, while Monticola saxatilis rock thrush occasionally visits. The rare long-necked mantis Mantispa styriaca and the scarce swallowtail Iphiclides podalirius are also found here (devinskakobyla.sk, sazp.sk).

The vegetation is dominated by thermophilic and calcicolous plants, with over 1,100 species of higher plants. Among them are 26 species of orchids, thermophilic insect species adapted to extreme and prolonged periods of drought (broz.sk). The elegant feather grass Stipa pulcherrina and Stipa joannis, 26 species of orchids (Orchideaceae), Adonis vernalis, Pulsatilla nigricans, Pulsatilla grandis, Lilium martagon, Iris pumila, Iris variegata, Platanthera bifolia. Rare species include Ononis pusilla, Lathyrus sphaericus, Conringia austriaca, Potentilla pedata, Smyrnium porfoliatum, Bupleurum rotundifolium, Consolida orientalis ssp. paniculata, and the steppe relic Gypsophila fastigiata (devinskakobyla.sk, sazp.sk).

Devínska Kobyla is the highest peak of the Devínske Karpaty, with an altitude of 514 meters above sea level, and simultaneously the southernmost extension of the Malé Karpaty. It has legal protection, designated as a National Natural Reserve since 1964, covering an area of 101.12 hectares (Wikipedia). Devínska Kobyla is also a so-called area of European significance, part of the Protected Landscape Area of Malé Karpaty and part of the NATURA 2000 protected areas (broz.sk). Waittov lom, depicted in the photographs, is located near Sandberg, approximately 600 meters towards Devín. In the past, it served as a limestone quarry (slovakia.travel).

Today, Wait’s Quarry is part of the Sandberg – Pajštún Geopark. There are historic quarries on Devínska Kobyla, with quarry walls exceeding 200 meters in length. The vertical walls were created by manual extraction of blocks of porous Neogene limestone. Devínska Kobyla has provided building stone continuously for over 2,000 years. The oldest known use dates back to the 1st century BCE, when a Celtic ruler commissioned the Romans to build a palace on the castle hill in Bratislava. The stone was both durable and easy to work, making it suitable for simple stone carvings and sculptures. Sandy limestones and calcareous sandstones were quarried in the Líščia stráň and Merice locations, directly above Devín. These stones were used, for example, in the construction of St. Martin’s Cathedral. The greatest expansion of quarrying occurred in the 15th century, when the material was used for the reconstruction of Bratislava Castle, St. Martin’s Cathedral, the tower of the Franciscan Church, Academia Istropolitana, the Old Town Hall, and various townhouses. Quarrying was mostly surface-based. A new period of development in quarrying began in the mid-19th century with the construction of the railway between Vienna and Budapest, particularly the Bratislava – Marchegg section. Wait’s Quarry was the second largest after the Štokerau Limeworks. Originally, it was called Mittelmann’s Limeworks, as Móric Mittelmann’s limeworks operated between 1897 and 1932, providing stone for riverbank regulation and reinforcement. In March 1929, the quarry was acquired by Jozef Wait, and production at the limeworks gradually declined, ceasing entirely in 1932. On the surrounding land, Jozef Wait established vineyards and an orchard. During World War II, the limeworks site was used as a labor camp for Russian prisoners, who were forced to construct a wooden bridge over the Morava River to Schloss Hof. From a geological perspective, the upper part of Wait’s Quarry is considered the remnant of an ancient underwater cave (Information Board).

The majority of the Devínska Kobyla National Nature Reserve represents a cultural landscape. The slopes of Devínska Kobyla were originally covered by oak-hornbeam forests, which were cleared centuries ago and maintained through human activities such as mowing, grazing, and burning. This led to the formation and preservation of unique meadow and forest-steppe ecosystems, rich in rare thermophilic plant and animal species. Sheep, goats, and cattle historically grazed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat grazing was successfully reintroduced. Grazing helps prevent the overgrowth of invasive shrubs and contributes to preserving the traditional forest-steppe character of the region (Information Board).

The observation tower is located at the highest point of Devínska Kobyla, at an elevation of 514 meters above sea level. It stands more than 21 meters tall, with the highest platform positioned approximately 20 meters above the surrounding terrain. The tower offers views of Devínska Nová Ves, as well as the Czech Republic, Austria, and Hungary. The observation tower was designed by the architectural studio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend suggests that its appearance was inspired by the praying mantis, which inhabits the local environment. However, according to the architects, the structure is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three different countries, which inspired the triangular floor plan of the Devínska Kobyla observation tower. The triangle motif is repeated throughout its design.


Devínska Kobyla gehört zu den am längsten besiedelten Orten in der Slowakei. Schon in der Zeit 5000 Jahre vor Christus errichteten hier neolithische Bauern ihre ersten Siedlungen. Im 4. Jahrhundert vor Christus ließen sich die Kelten nieder, die begannen, die Wälder zu roden. Nach ihnen übernahmen die Römer im 1. Jahrhundert nach Christus das Gebiet und gründeten Weinberge an den südwestlichen Hängen der Devínska Kobyla (devinskakobyla.sk). Unter den nordöstlichen Hängen zwischen Dúbravka und „Technický sklom“ wurden Überreste einer römischen Dorfsiedlung vom Typ villa rustica aus dem 3. Jahrhundert ausgegraben (panorama.sk).

Die Geologen bezeichnen den Massiv der Devínska Kobyla auch als „Schatzkammer der Vielfalt geologischer Phänomene“. Vor etwa 300 Millionen Jahren war dieses Gebiet Teil des Urkontinents Pangäa. In den folgenden Perioden wurde dieses Gebiet mehrmals vom Meer überflutet, in dem sich Kalksteine und Dolomite bildeten – Devínska hradná skala, Waittov lom, Štokeravská vápenka, Sandberg. Das Badenianmeer, das vor 14-16 Millionen Jahren in diesem Gebiet existierte, formte eine bedeutende Fossilienstätte auf der Devínska Kobyla – Sandberg. Die Flüsse Morava und Donau trugen maßgeblich zur Formung der Devínska Kobyla bei. Ihre Betten verschoben sich allmählich, und vor etwa 600.000 Jahren entstand ihre Mündung in der Gegend des heutigen Devínska Nová Ves. Geologische Veränderungen führten dazu, dass sich die Devínska hradná skala vor etwa 130.000 Jahren auf unser Gebiet verschob (devinskakobyla.sk). Die Devínska hradná skala markiert den Beginn eines mächtigen Bogens der Karpaten auf unserem Gebiet. Geologisch gehören auch die Hundsheim-Hügel am rechten Ufer der Donau in Österreich zu den Karpaten. Die südlichen Hänge bestehen hauptsächlich aus grauen Kalksteinen, Dolomiten und Karbonatbrekzien. Die Schichten sind 160-180 Millionen Jahre alt. Der Gipfel besteht aus Gesteinen des Mesozoikums, die durch Verfestigung von Strandsand entstanden sind (Informations-Tafel).

Die Devínska Kobyla ist einer der einzigartigsten Orte in der Slowakei. Der britische Botaniker D. Moore wählte es in seinem Werk Plant Life als eine der weltweit naturwissenschaftlich besonders interessanten Stätten aus und widmete Devínska Kobyla zwei Seiten von zehn, die für ganz Europa festgelegt wurden (inba.sk). Es gehört zu den Devínske Karpaty und befindet sich in unmittelbarer Nähe von Devín, einem Stadtteil von Bratislava. Es liegt am Zusammenfluss der Flüsse Morava und Donau. Dazu gehört auch der Sandberg. Es wird sehr oft besucht. Die Kobyla, wie wir sie in Bratislava umgangssprachlich nennen, ist wirklich reich an einer vielfältigen Palette von Naturformen. Sie zeigt einen hohen Grad an Biodiversität, auch aufgrund der Tatsache, dass es sich ursprünglich um einen bewaldeten Ort handelte, auf dem jedoch historisch gewirtschaftet wurde, gerodet, gemäht usw. (Wikipedia). Hier weideten Schafe, aber auch Ziegen und Rinder. In der Mitte des 20. Jahrhunderts verschwand die Weide allmählich (broz.sk). Auf der Devínska Kobyla leben Tausende von Arten von Tieren. Zum Beispiel die Heuschrecke Saga pedo, die Gottesanbeterin Mantis religiosa. Über 600 Arten von Schmetterlingen, wie der Schwalbenschwanz Papilio machaon, der Schwarze Apollofalter Parnassius mnemosyne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirschkafer Lucanus cervus, der Große Schmalbock Cerambyx cerdo. Unter den Vögeln brütet der Turmfalke Falco tinnunculus auf den Felsen, der Bergblauschwan Monticola saxatilis fliegt hierher, Falke Falco cherrug (devinskakobyla.sk). Es gibt hier mehrere Arten an ihrer nördlichen Verbreitungsgrenze. Die seltene Ameisenlöwe Mantispa styriaca kommt hier vor, ebenso wie der Schwalbenschwanz Iphiclides podalirius (sazp.sk).

Die Vegetation wird von warm- und kalkliebenden Pflanzen dominiert, insgesamt wachsen hier mehr als 1.100 Arten höherer Pflanzen. Darunter 26 Arten von Orchideen. Es gibt hier warm angepasste Insektenarten, die auf extreme und lang anhaltende Trockenperioden eingestellt sind (broz.sk). Es gibt den schönen Federgras Stipa pulcherrina und Stipa joannis, 26 Arten von Orchideen (Orchideaceae), die Frühlings-Adonisröschen Adonis vernalis, das Schwarze Küchenschelle Pulsatilla nigricans, das Große Küchenschelle Pulsatilla grandis, die Türkenbund-Lilie Lilium martagon, die Niedrige Schwertlilie Iris pumila, die Zweifarbige Schwertlilie Iris variegata, Platanthera bifolia. Eine Seltenheit ist der Niederliegende Gänseblümchen Ononis pusilla, Lathyrus sphaericus, Conringia austriaca, Potentilla pedata, Smyrnium porfoliatum, Bupleurum rotundifolium, Consolida orientalis ssp. paniculata, Aplenium adianthum nigrum (sazp.sk), der Steppenrelikt Gypsophila fastigiata (devinskakobyla.sk).

Die Devínska Kobyla ist der höchste Gipfel der Devínske Karpaty mit einer Höhe von 514 m über dem Meeresspiegel und gleichzeitig der südlichste Ausläufer der Kleinen Karpaten. Sie hat auch gesetzlichen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nationales Naturreservat – NNR mit einer Fläche von 101,12 Hektar (Wikipedia). Die Devínska Kobyla ist auch ein sogenanntes Gebiet von europäischer Bedeutung, sie gehört zum Geschützten Landschaftsgebiet Malé Karpaty und ist Teil der geschützten NATURA 2000-Gebiete (broz.sk). Der Waittov-Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befindet sich in der Nähe des Sandbergs, etwa 600 Meter in Richtung Devín. Früher diente er als Kalksteinbruch (slovakia.travel).

Heute ist der Wait-Steinbruch Teil des Sandberg – Pajštún Geoparks. Auf der Devínska Kobyla befinden sich historische Steinbrüche, deren Felswände eine Länge von über 200 Metern erreichen. Die steilen Wände entstanden durch manuelle Gewinnung von Blöcken aus porösem neogenem Kalkstein. Devínska Kobyla liefert seit über 2.000 Jahren ununterbrochen Baumaterial. Die älteste nachgewiesene Nutzung stammt aus dem 1. Jahrhundert v. Chr., als ein keltischer Herrscher die Römer beauftragte, einen Palast auf dem Burghügel in Bratislava zu errichten. Der Stein war sowohl widerstandsfähig als auch leicht zu bearbeiten, wodurch er sich gut für einfachere Steinmetzarbeiten und Skulpturen eignete. Sandige Kalke und kalkhaltige Sandsteine wurden an den Standorten Líščia stráň und Merice, direkt oberhalb von Devín, abgebaut. Diese Steine wurden unter anderem für den Bau des St.-Martins-Doms verwendet. Die größte Expansion des Steinabbaus fand im 15. Jahrhundert statt, als das Material für den Umbau der Burg Bratislava, des St.-Martins-Doms, des Turms der Franziskanerkirche, der Academia Istropolitana, des Alten Rathauses und zahlreicher Bürgerhäuser genutzt wurde. Der Abbau erfolgte meist oberflächlich. Ein neuer Aufschwung des Steinabbaus begann in der Mitte des 19. Jahrhunderts mit dem Bau der Eisenbahn zwischen Wien und Budapest, insbesondere des Abschnitts Bratislava – Marchegg. Der Wait-Steinbruch war der zweitgrößte nach der Štokerau-Kalkbrennerei. Ursprünglich hieß er Mittelmanns Kalkbrennerei, benannt nach Móric Mittelmann, dessen Betrieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewonnene Stein wurde zur Regulierung und Befestigung von Flussufern genutzt. Im März 1929 übernahm Jozef Wait den Steinbruch. Die Produktion in der Kalkbrennerei wurde nach und nach eingestellt und endete schließlich 1932. Auf den umliegenden Flächen legte Jozef Wait Weinberge und Obstgärten an. Während des Zweiten Weltkriegs wurde das Gelände der Kalkbrennerei als Arbeitslager für russische Gefangene genutzt. Sie wurden gezwungen, eine hölzerne Brücke über die March nach Schloss Hof zu bauen. Aus geologischer Sicht gilt der obere Teil des Wait-Steinbruchs als Überrest einer ehemaligen Unterwasserhöhle (Informationstafel).

Der größte Teil des Nationalen Naturreservats Devínska Kobyla stellt eine Kulturlandschaft dar. Die Hänge der Devínska Kobyla waren ursprünglich von Eichen-Hainbuchen-Wäldern bedeckt, die jedoch im Laufe der Jahrhunderte abgeholzt und durch menschliche Aktivitäten wie Mähen, Beweidung und Brandrodung gepflegt wurden. Dies führte zur Entstehung und Erhaltung einzigartiger Wiesen- und Waldsteppen-Gemeinschaften mit einer reichen Vielfalt an wärmeliebenden Pflanzen- und Tierarten. In der Vergangenheit wurden hier Schafe, Ziegen und Rinder geweidet. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jahren, wurde die Ziegenbeweidung erfolgreich wieder eingeführt. Die Beweidung verhindert die Überwucherung durch invasive Sträucher und trägt zur Erhaltung des traditionellen Waldsteppen-Charakters der Region bei (Informationstafel).

Der Aussichtsturm befindet sich am höchsten Punkt des Devínska Kobyla auf einer Höhe von 514 Metern über dem Meeresspiegel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchste Plattform ungefähr 20 Meter über dem umliegenden Gelände liegt. Der Turm bietet eine Aussicht auf Devínska Nová Ves sowie auf Tschechien, Österreich und Ungarn. Der Entwurf des Aussichtsturms stammt vom Architekturbüro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legende zufolge wurde sein Erscheinungsbild von der Gottesanbeterin (Mantis religiosa) inspiriert, die in der umliegenden Natur lebt. Laut den Architekten basiert das Bauwerk jedoch auf dem Genius Loci dieses Ortes. Von hier aus kann man in drei verschiedene Länder blicken, was die Inspiration für den dreieckigen Grundriss des Aussichtsturms Devínska Kobyla war. Das Dreiecksmotiv zieht sich durch das gesamte Design des Turms.


Devínska Kobyla az egyik legrégebben lakott terület Szlovákiában. Már az i. e. 5000 évvel ezelőtti időszakban itt telepedtek le a neolitikus földművesek, és építették első településeiket. Kr. e. 4. században a kelták telepedtek le itt, akik elkezdték erdőket irtani. Utánuk a rómaiak vették át a területet a Kr. u. 1. században, és szőlőültetvényeket alapítottak a Devínska Kobyly délnyugati lejtőin (devinskakobyla.sk). Az északkeleti lejtők alatt, Dúbravka és a „Technický sklom“ között, feltárták a római típusú vidéki település, a villa rustica maradványait a 3. századból (panorama.sk).

A Devínska Kobyly tömege a geológusok szerint is a „geológiai jelenségek sokféleségének kincseskamrájának“ nevezhető. Közel 300 millió évvel ezelőtt ez a terület a Pangea őscontinentum része volt. A következő időszakokban többször is elárasztotta a tenger ezt a területet, ahol mészkövek és dolomitok keletkeztek – Devínska hradná skala, Waittov lom, Štokeravská vápenka, Sandberg. A bádensi tenger, amely 14-16 millió évvel ezelőtt itt volt, jelentős fosszília lelőhelyet formált a Devínska Kobylyon – Sandberg. A Morava és a Duna folyók jelentős mértékben hozzájárultak a Devínska Kobyly kialakulásához. Az árkok fokozatosan elmozdultak, és körülbelül 600 ezer évvel ezelőtt a folyók találkozója kialakult a mai Devínska Nová Vsi területén. A geológiai változásoknak köszönhetően a Devínska hradná skala mintegy 130 ezer évvel ezelőtt került át a területre (devinskakobyla.sk). A Devínska hradná skalán kezdődik a Kárpátok hatalmas íve területünkön. Geológiai értelemben a Kárpátokhoz tartoznak Ausztria jobb partján található Hundsheim-hegyek is. A déli lejtőket főként szürke mészkők, dolomitok és karbonát brekciák alkotják. Az üledékek 160-180 millió évvel ezelőtt keletkeztek. A csúcs másodlagos kvarctartalmú homokból kialakult a mezozoikum korszakban (Információs tábla). A Devínska Kobylyon keresztül indul a Kárpátok hatalmas íve területünkön. Geológiai értelemben a Kárpátokhoz tartoznak Ausztria jobb partján található Hundsheim-hegyek is. A déli lejtőket főként szürke mészkők, dolomitok és karbonát brekciák alkotják. Az üledékek 160-180 millió évvel ezelőtt keletkeztek. A csúcs másodlagos kvarctartalmú homokból kialakult a mezozoikum korszakban (Információs tábla).

A Devínska Kobyla az egyik legszigorúbban védett hely Szlovákia egész területén. A brit botanikus, D. Moore, a Plant Life című munkájában a világ számos természeti szempontból érdekes helyéből választott ki, és a tíz európai hely közül két oldalt szentelt a Devínska Kobylynak (inba.sk). A Devínske Karpaty része. Bratislava városrészéhez, a Devínhöz, nagyon közel található. A Morava és a Duna folyók torkolata mellett fekszik. Ide tartozik a Sandberg is. Nagyon gyakran látogatott hely. A „Kobyla“, ahogyan Bratislavában hozzászoktak nevezni, valóban gazdag a természet változatos formáinak palettájában. Magas fokú biodiverzitást mutat, részben azért, mert eredetileg erdős terület volt, ahol azonban történelmileg gazdálkodtak, erdőt irtottak, kaszáltak stb. (Wikipedia). Itt legeltettek juhokat, de kecskéket és marhát is. A legelők körülbelül a 20. század közepéig fokozatosan megszűntek (broz.sk). A Devínska Kobylyon több ezer állatfaj él. Például a Saga pedo sáska, a Mantis religiosa imádkozó sáska. Több mint 600 pillangófaj, például a lepkefarkú lepke Papilio machaon, a Parnassius mnemosyne tollaslepkű, több mint 380 bogárfaj, például a szarvasbogár Lucanus cervus, a nagy szarvasbogár Cerambyx cerdo. A sziklákon fészkel a vércse Falco tinnunculus, és ide is repül a Monticola saxatilis, a keleti rétisas Falco cherrug (devinskakobyla.sk). Több északi elterjedési határon élő faj is él itt. Ritka hosszúnyakú imádkozó sáska, Iphiclides podalirius sáska is előfordul itt (sazp.sk).

Itt a melegkedvelő és mészkövet kedvelő növények dominálnak, összesen több mint 1100 faj magasabb növény nő itt. Közöttük 26 orchidea faj. Itt élnek a száraz időszakokhoz alkalmazkodott melegkedvelő rovarfajok is (broz.sk). Itt található a szép Stipa pulcherrina és Stipa joannis, 26 orchideafaj (Orchideaceae), a tavaszi sáfrány Adonis vernalis, a fekete kankalin Pulsatilla nigricans, a nagyvirágú kankalin Pulsatilla grandis, a törpe liliom Lilium martagon, az alacsony írisz Iris pumila, a kétszínű írisz Iris variegata, a Platanthera bifolia. Rendkívüli ritkaság a kis ononis Ononis pusilla, a gömbölyű levelű pillangós Lathyrus sphaericus, a Conringia austriaca, a Potentilla pedata, a Smyrnium porfoliatum, a Bupleurum rotundifolium, a Consolida orientalis ssp. paniculata, az Aplenium adianthum nigrum sziklai relikvia (devinskakobyla.sk).

A Devínska Kobyla a Devínske Karpaty legmagasabb csúcsa, tengerszint feletti magassága 514 m, és egyben a Kis-Kárpátok legdélibb kiterjesztése. Törvényi védelmet is élvez, 1964 óta Nemzeti Természeti Rezervátum (NPR) 101,12 hektáros területtel (Wikipedia). A Devínska Kobyla az Európai Unió fontos területe, része a Kis-Kárpátok Védett Tájterületének és a NATURA 2000 védett területeknek (broz.sk). A fotókon látható Waittov lom a Sandbergtől nem messze, körülbelül 600 méterre Devín felé. Régebben mészkőbányaként szolgált (slovakia.travel).

Ma a Wait-kőfejtő a Sandberg – Pajštún Geopark része. A Devínska Kobyla területén történelmi kőfejtők találhatók, amelyek bányafalai meghaladják a 200 métert. A meredek falak kézi bányászattal alakultak ki, amikor porózus neogén mészkőtömböket fejtettek ki. Devínska Kobyla több mint 2000 éve folyamatosan szolgáltat építőkövet. Az első írásos említés az i. e. 1. századból származik, amikor egy kelta uralkodó rómaiakkal építtette fel palotáját a pozsonyi várdombon. A kőzet szilárd volt, mégis könnyen megmunkálható, így alkalmas volt egyszerűbb kőfaragványok és szobrok készítésére. Homokos mészkövet és mésztartalmú homokkövet a Líščia stráň és Merice területén fejtettek, közvetlenül Dévény felett. Ezt az anyagot például a Szent Márton-székesegyház építéséhez használták fel. A kőbányászat legnagyobb fellendülése a 15. században következett be, amikor az anyagot a Pozsonyi vár, a Szent Márton-székesegyház, a ferences templom tornya, az Academia Istropolitana, a városháza és polgárházak felújítására használták. A kőfejtés többnyire felszíni bányászati módszerekkel történt. A bányászat a 19. század közepén új lendületet kapott a Bécs és Budapest közötti vasútvonal építésével, különösen a Pozsony – Marchegg szakaszon. A Wait-kőfejtő a második legnagyobb volt a Štokerau mészégető után. Eredetileg Mittelmann-mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mittelmann mészégetője 1897 és 1932 között működött. Az itt kitermelt követ folyópartok szabályozására és megerősítésére használták. 1929 márciusában a kőfejtőt Jozef Wait vásárolta meg. A mészégető termelése fokozatosan csökkent, majd 1932-ben teljesen megszűnt. A környező földeken Jozef Wait szőlőültetvényt és gyümölcsöst hozott létre. A második világháború alatt a mészégető területén munkatábort létesítettek orosz hadifoglyok számára, akiket arra kényszerítettek, hogy egy fa hidat építsenek a Morva folyón Schloss Hof felé. Geológiai szempontból a Wait-kőfejtő felső része egy ősi tenger alatti barlang maradványának tekinthető (Információs tábla).

A Devínska Kobyla Nemzeti Természetvédelmi Terület nagy része kultúrtáj. Devínska Kobyla lejtőit eredetileg tölgy-gyertyán erdők borították, amelyeket az évszázadok során kivágtak, majd kaszálással, legeltetéssel és égetéssel tartottak fenn. Ennek eredményeként egyedi réti és erdős sztyeppei élőhelyek alakultak ki, ritka melegkedvelő növény- és állatfajok gazdag populációival. A területen juhokat, kecskéket és szarvasmarhákat legeltettek. 2013-ban, több mint 50 év után, sikerült újraindítani a kecsketenyésztést. A legeltetés megakadályozza az invazív cserjék elburjánzását, és segít megőrizni a terület hagyományos erdős sztyeppei jellegét (Információs tábla).

A kilátótorony a Devínska Kobyla legmagasabb pontján található, 514 méterrel a tengerszint felett. Több mint 21 méter magas, a legfelső platform pedig körülbelül 20 méterrel a környező terep fölé emelkedik. A torony kilátást nyújt Devínska Nová Vesre, valamint Csehországra, Ausztriára és Magyarországra. A kilátótorony tervezője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ építészeti stúdió. Egy legenda szerint megjelenését a sáska (Mantis religiosa) ihlette, amely a környező természetben él. Az építészek szerint azonban az építmény a hely genius loci-jából merít ihletet. Erről a pontról három különböző országba lehet ellátni, ami inspirációt adott a háromszög alaprajzhoz. A háromszög motívum az egész kilátótorony dizájnjában megjelenik.


Odkazy


TOP

Všetky

devinske-kobyla 277277

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Mestá, Slovenské, Mestá, Spiš

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 4305

Kežmarok je mesto ležiace pod Vysokými Tatrami v nadmorskej výške 626 metrov nad morom v Popradskej kotline. Nachádza sa v zrážkovom tieni. Cez mesto tečie rieka Poprad. Žije tu viac ako 17 000 obyvateľov (kezmarok.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 obyvateľov, v roku 1910 7367. Po 1. svetovej vojne sa odsťahovalo z mesta mnoho Maďarov, po 2. svetovej vojne mnoho Nemcov, preto v roku 1945 žilo v meste 5469 obyvateľov (kezmarok.net). Chotár mesta bol osídlený už pred 50 000 rokmi, slovanské archeologické nálezy pochádzajú z 9.-10. storočia. Slovania sem prišli v 8.-10. storočí – osada svätého Michala na obchodnej ceste Via Magna. Boli to zrejme strážcovia tejto cesty, samotná osada sa neskôr nezačlenila do intavillánu mesta Kežmarok a v 15. storočí po husitskom vpáde v roku 1433 zanikla. Na druhej strane rieky Poprad vznikla osada svätého Kríža. Traduje sa, že existovala ešte osada svätého Petra – Pavla, listiny ju však nespomínajú. Pravdepodobne zanikla hneď po vpáde Tatárov. Štvrtá, nemeckými kolonistami založená osada bola na mieste dnešného hradného nádvoria (kezmarok.net). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1251. Vzniklo spojením slovenskej rybárskej, kráľovských pohraničných strážcov a nemeckej osady v 13. storočí. Patrí medzi slobodné kráľovské mestá od roku 1380 (Wikipedia).

Historické názvy mesta: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. Erbová listina je jedinou svojho druhu na Slovensku. Erb je na nej umiestnený do stredu, nie v ľavom hornom rohu. Mesto získalo práva používať erb a pečatiť červeným voskom v roku 1463 od kráľa Mateja (kezmarok.net). V 15.-19 storočí tú pôsobilo 40 remeselníckych cechov, v celej Európe boli preslávení kežmarskí farbiari, stolári, tkáči, súkenníci, ihlári, zlatníci (Wikipedia). Najstaršie cechy v 15. storočí mali zámočníci, rybári, súkenníci, kováči a kožiari. K unikátnym cechom patrili taškári (iba dva na Slovensku) a sedlári (štyri) (kezmarok.net). V roku 1715 tu bolo 263 remeselníckych dielní (royal-towns.sk). V roku 1950 bolo historické jadro mesta vyhlásené za mestskú pamiatková rezerváciu. Evanjelický drevený artikulárny kostol a Evanjelické lýceum sa stali v roku 1985 národnými kultúrnymi pamiatkami (kezmarok.sk). Na Slovensku boli len štyri lýcea, bez ich absolvovania nebolo možné pokračovať na univerzitných štúdiach (kezmarok.net).

V lýceu sa nachádza jedna z najväčších historických školských knižníc v strednej Európe (kezmarok.sk) – 150 tisíc zväzkov (royal-towns.sk). Na lýceu pôsobili: literáti: Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, maliari: Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). Unikátna bola odborná tkáčska škola, ktorá vznikla ako prvá svojho druhu v Uhorsku (kezmarok.net). Od 7.7.2008 je artikulárny kostol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (Wikipedia). Medzi najväčšie spišské baziliky patrí neskorogotická bazilika Povýšenia svätého Kríža z roku 1498, pred ktorou je najstaršia renesančná zvonica (Zvonica) u nás (Wikipedia). Pápež Ján Pavol II. udelil tomuto kostolu / bazilike titul Basilica Minor (royal-towns.sk). Prvá písomná zmienka o Kežmarskom mestskom hrade pochádza z roku 1463. Nechali ho vybudovať Zápoľskí. Z pôvodne gotickej pevnosti sa stala časom elegantná renesančná rezidencia. Dnes je celý areál mestským múzeuom (kezmarok.net).

Od roku 1991 sa obnovila v Kežmarku tradícia výročných trhov. V lete Európske ľudové remeslo a v zime Vianočný trh (kezmarok.sk). EĽRO – Európske ľudové remeslo sa koná tri dni počas druhého júlového týždňa. Trhu remesiel predchádza historický sprievod mestom. Slávnostné otvorenie vykoná trhový richtár s mešťanostami. Šermiari potom dobýjajú hradby a bránu, ktorá je vstupnou bránou do areálu (kezmarok.sk). Viac ako 50 rokov tu pôsobí folklórny súbor Magura (Wikipedia). Medzi osobnosti obce patrí zjazdárka Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hokejisti Ľuboš Bartečko a Radoslav Suchý, herec a režisér Juraj Herz, textár Vlado Krausz, rímskokatolícky kňaz Marián Kuffa, vodca protihabsburgského povstania Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – osobný lekár Ferdinanda II., Ján Daniel Perlitzi – zakladateľ súdneho lekárstva v Uhorsku, Vojtech Alexander – zakladateľ röntgenológie v Uhorsku, Tomáš Mauksch – zakladateľ tatranskej floristiky (kezmarok.net).


Kežmarok is a town situated beneath the High Tatras at an elevation of 626 meters above sea level in the Poprad Basin. It is located in a precipitation shadow, and the Poprad River flows through the town. Over 17,000 inhabitants live here (kezmarok.sk). In 1851, the town had 4,391 residents, and by 1910, the number increased to 7,367. After World War I, many Hungarians left the town, and after World War II, many Germans departed. In 1945, the town had 5,469 inhabitants (kezmarok.net). The town’s territory was settled over 50,000 years ago, with Slavic archaeological findings dating back to the 9th-10th centuries. Slavs arrived here in the 8th-10th centuries, establishing the settlement of St. Michael on the trade route Via Magna. This settlement, likely the guardians of the route, later did not integrate into Kežmarok’s intavillan and disappeared in the 15th century after the Hussite invasion in 1433. Across the Poprad River, the settlement of St. Cross was established. It is rumored that the settlement of St. Peter and Paul existed but is not mentioned in documents and probably disappeared immediately after the Tatar invasion. The fourth settlement, founded by German colonists, was in the place of today’s castle courtyard (kezmarok.net). The first written mention of the town dates back to 1251. It was formed by the merging of a Slovak fishing settlement, royal border guards, and a German settlement in the 13th century. Kežmarok has been among the free royal towns since 1380 (Wikipedia).

Historical names of the town: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. The heraldic charter is the only one of its kind in Slovakia. The coat of arms is placed in the center, not in the upper-left corner. The town gained the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matthias (kezmarok.net). From the 15th to the 19th centuries, 40 craft guilds operated here, and Kežmarok’s dyers, carpenters, weavers, clothiers, needle-makers, and goldsmiths were famous throughout Europe (Wikipedia). The oldest guilds in the 15th century were locksmiths, fishermen, clothiers, blacksmiths, and leatherworkers. Unique guilds included bag-makers (only two in Slovakia) and saddlers (four) (kezmarok.net). In 1715, there were 263 artisan workshops here (royal-towns.sk). In 1950, the historical core of the town was declared a municipal monument reserve. The Evangelical wooden articulatory church and the Evangelical Lyceum became national cultural monuments in 1985 (kezmarok.sk). There were only four lyceums in Slovakia, and without completing them, it was not possible to continue university studies (kezmarok.net).

The lyceum houses one of the largest historical school libraries in Central Europe (kezmarok.sk) – 150,000 volumes (royal-towns.sk). Literary figures who worked at the lyceum include Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, and painters Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). The unique vocational weaving school, the first of its kind in Hungary, operated here (kezmarok.net). Since July 7, 2008, the articulatory church has been inscribed in the UNESCO World Heritage List (Wikipedia). Among the largest Spiš basilicas is the late Gothic Basilica of the Exaltation of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renaissance belfry (Zvonica) in Slovakia in front of it (Wikipedia). Pope John Paul II bestowed the title Basilica Minor on this church/basilica (royal-towns.sk). The first written mention of Kežmarok Castle dates back to 1463. The Zápoľský family had it built. From the originally Gothic fortress, it gradually became an elegant Renaissance residence. Today, the entire complex is a municipal museum (kezmarok.net).

Since 1991, the tradition of annual markets has been restored in Kežmarok. In summer, the European Folk Crafts and in winter, the Christmas Market (kezmarok.sk). EĽRO – European Folk Crafts takes place for three days during the second week of July. The craft market is preceded by a historical procession through the town. The market mayor with the burghers performs the ceremonial opening. Then, swordsmen conquer the walls and the gate, which is the entrance gate to the area (kezmarok.sk). The Magura folklore ensemble has been active here for over 50 years (Wikipedia). Personalities from the town include equestrian Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hockey players Ľuboš Bartečko and Radoslav Suchý, actor and director Juraj Herz, lyricist Vlado Krausz, Roman Catholic priest Marián Kuffa, leader of the anti-Habsburg uprising Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – personal physician to Ferdinand II., Ján Daniel Perlitzi – founder of forensic medicine in Hungary, Vojtech Alexander – founder of radiology in Hungary, Tomáš Mauksch – founder of Tatra floristics (kezmarok.net).


Kežmarok to miasto leżące pod Wysokimi Tatrami, na wysokości 626 metrów nad poziomem morza, w Kotlinie Popradzkiej. Znajduje się w cieniu opadów. Przez miasto płynie rzeka Poprad. Mieszka tu ponad 17 000 mieszkańców (kezmarok.sk). W 1851 roku mieszkało tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I wojnie światowej z miasta wyemigrowało wielu Węgrów, a po II wojnie światowej wielu Niemców, dlatego w 1945 roku mieszkało tu 5469 osób (kezmarok.net). Obszar miejski był zasiedlony już przed 50 000 laty, a znaleziska archeologiczne słowiańskie pochodzą z IX-X wieku. Słowianie przybyli tutaj między VIII a X wiekiem – osada św. Michała na szlaku handlowym Via Magna. Prawdopodobnie byli strażnikami tego szlaku, a sama osada nie została później włączona do intavillánu miasta Kežmarok i w XV wieku, po najazdzie husytów w 1433 roku, zniknęła. Po drugiej stronie rzeki Poprad powstała osada św. Krzyża. Podaje się, że istniała także osada św. Piotra i Pawła, ale dokumenty jej nie wspominają. Prawdopodobnie zniknęła zaraz po najazdach Tatarów. Czwórna, założona przez niemieckich osadników, osada powstała na miejscu dzisiejszego dziedzińca zamkowego (kezmarok.net). Pierwsza pisemna wzmianka o mieście pochodzi z roku 1251. Powstało ono poprzez połączenie słowackiej osady rybackiej, królewskich strażników granicznych i niemieckiej osady w XIII wieku. Od 1380 roku należy do wolnych miast królewskich (Wikipedia).

Historyczne nazwy miasta to: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. Karta herbowa jest jedyną swojego rodzaju na Słowacji. Herb jest umieszczony na niej centralnie, a nie w lewym górnym rogu. Miasto zdobyło prawo do używania herbu i pieczętowania czerwonym woskiem w 1463 roku od króla Mateusza (kezmarok.net). W latach 15-19 działało tu 40 cechów rzemieślniczych, a w całej Europie słynęli keżmarscy barwnicy, stolarze, tkacze, sukiennicy, iglarnicy, złotnicy (Wikipedia). Najstarsze cechy w XV wieku to byli zamkowi, rybacy, sukiennicy, kowale i kaletnicy. Do unikalnych cechów należeli torbaczycy (tylko dwóch na Słowacji) i siodlarze (czterech) (kezmarok.net). W 1715 roku było tu 263 warsztaty rzemieślnicze (royal-towns.sk). W 1950 roku historyczne centrum miasta zostało uznane za miejską rezerwat architektoniczny. Drewniany kościół ewangelicki i ewangelickie liceum stały się w 1985 roku narodowymi zabytkami kultury (kezmarok.sk). Na Słowacji istnieją tylko cztery licea, bez ukończenia których nie można kontynuować studiów uniwersyteckich (kezmarok.net).

W liceum znajduje się jedna z największych historycznych bibliotek szkolnych w Europie Środkowej (kezmarok.sk) – 150 tysięcy tomów (royal-towns.sk). W liceum działały: literaci: Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, malarze: Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). Unikalna była szkoła tkacka, która powstała jako pierwsza tego rodzaju na Węgrzech (kezmarok.net). Od 7.7.2008 roku kościół artykułowany jest wpisany na listę światowego dziedzictwa UNESCO (Wikipedia). Do największych klasztorów Spisza należy późnogotycka bazylika Podwyższenia Świętego Krzyża z 1498 roku, przed którą stoi najstarsza dzwonnica renesansowa (Dzwonnica) w kraju (Wikipedia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/bazylice tytuł Bazyliki Mniejszej (royal-towns.sk). Pierwsza pisemna wzmianka o zamku miejskim Kežmarok pochodzi z roku 1463. Wybudowali go Zápoľscy. Z pierwotnej gotyckiej fortecy z czasem stała się elegancką renesansową rezydencją. Obecnie cały kompleks jest muzeum miejskim (kezmarok.net).

Od 1991 roku w Kežmarku przywrócona została tradycja corocznych jarmarków. Latem odbywa się Europejskie Rzemiosło Ludowe, a zimą Jarmark Bożonarodzeniowy (kezmarok.sk). EĽRO – Europejskie Rzemiosło Ludowe odbywa się przez trzy dni w drugim ty godniu lipca. Jarmarkowi rzemiosła towarzyszy historyczny przemarsz przez miasto. Oficjalnego otwarcia dokonuje burmistrz z przywilejami miejskimi. Następnie miecznicy zdobywają mury obronne i bramę, która jest wejściem na teren (kezmarok.sk). Ponad 50 lat istnieje zespół folklorystyczny Magura (Wikipedia). Wśród osobistości miejscowości znajdują się jeźdźczyni Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hokeiści Ľuboš Bartečko i Radoslav Suchý, aktor i reżyser Juraj Herz, autor tekstów Vlado Krausz, katolicki ksiądz Marián Kuffa, przywódca antyhabsburskiego powstania Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – lekarz osobisty Ferdynanda II., Ján Daniel Perlitzi – założyciel medycyny sądowej na Węgrzech, Vojtech Alexander – założyciel rentgenologii na Węgrzech, Tomáš Mauksch – założyciel florystyki tatrzańskiej (kezmarok.net).


Odkazy


TOP

Všetky

kezmarok 187784