Krajina, Biotopy, Hory, Jazerá, Plesá, Poľsko, Príroda, Typ krajiny, Zahraničie

Czarny staw

skala
Hits: 82

Czar­ny Staw pod Rys­mi, zná­my aj ako Čier­ne ple­so pod Rys­mi, je vyso­ko­hor­ské ple­so nachá­dza­jú­ce sa v Tat­rách na juhu Poľ­ska. Leží v nad­mor­skej výš­ke 1 583 met­rov, o 188 met­rov vyš­šie ako Mor­ské oko, nad kto­rým sa nachá­dza. Jaze­ro má tak­mer kru­ho­vý tvar s dĺž­kou pri­bliž­ne 578 met­rov a šír­kou 444 met­rov. Jeho plo­cha je 20,64 hek­tá­ra a maxi­mál­na hĺb­ka dosa­hu­je 76,4 met­ra, čo z neho robí dru­hé naj­hl­b­šie jaze­ro v Tat­rách. Jaze­ro je tak­mer úpl­ne obklo­pe­né vyso­ký­mi štít­mi, z topia­ce­ho sa sne­hu v oko­lí jaze­ra vzni­ka­jú malé kas­ká­dy, kto­ré ste­ka­jú do Mor­ské­ho oka a vytvá­ra­jú vodo­pád nazý­va­ný Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Názov ​“Czar­ny Staw” (Čier­ne ple­so) pochá­dza od tma­vej far­by vody v jaze­re. Ten­to tma­vý odtieň je spô­so­be­ný tie­ňom, kto­rý vrha­jú oko­li­té skal­né ste­ny, a prí­tom­nos­ťou siníc, kon­krét­ne dru­hu Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) a Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Tie­to fak­to­ry spô­so­bu­jú, že voda v jaze­re má cha­rak­te­ris­tic­ký tma­vý vzhľad (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny staw zvy­čaj­ne zamrz­ne v októb­ri ale­bo novem­bri a roz­to­pí sa medzi májom a júlom. V lete sa tep­lo­ta vody pohy­bu­je od 7 do 11,5 °C . Tie­ne­né oblas­ti pozdĺž bre­hu jaze­ra zostá­va­jú chlad­né aj počas veľ­mi horú­ce­ho poča­sia. Od roku 1883 sa pokú­ša­li zaryb­niť Czar­ny Staw pstruh­mi z Mor­ské­ho oka, no neús­peš­ne. Drs­né pod­mien­ky a nedos­ta­tok potra­vy zne­mož­ňo­va­li pstru­hom pre­žiť (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi je oli­got­rof­né ple­so, obsa­hu­je len malé množ­stvo živín. Voda v jaze­re je mimo­riad­ne prie­hľad­ná, s vidi­teľ­nos­ťou až do hĺb­ky 16,5 – 17,5 met­ra. Počas slneč­ných dní môže mať voda mod­ras­tý ale­bo azú­ro­vý odtieň, avšak kvô­li oko­li­té­mu teré­nu je jaze­ro čas­to v tie­ni, čo mu dodá­va tmav­ší vzhľad (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Nachá­dza­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín, ako sú Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).

Czar­ny Staw pod Rysa­mi, also kno­wn as Black Pond below Rysy, is a high-​altitude lake loca­ted in the Tat­ra Moun­tains in sout­hern Poland. It lies at an alti­tu­de of 1,583 meters, 188 meters hig­her than Mor­skie Oko, abo­ve which it is situ­ated. The lake has an almost cir­cu­lar sha­pe, with a length of app­ro­xi­ma­te­ly 578 meters and a width of 444 meters. Its sur­fa­ce area is 20.64 hec­ta­res, and its maxi­mum depth rea­ches 76.4 meters, making it the second dee­pest lake in the Tatras. The lake is almost enti­re­ly sur­roun­ded by high peaks, and small cas­ca­des form from the mel­ting snow around the lake, flo­wing into Mor­skie Oko and cre­a­ting a water­fall kno­wn as Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). The name ​“Czar­ny Staw” (Black Pond) comes from the dark color of the water in the lake. This dark sha­de is cau­sed by the sha­dow cast by the sur­roun­ding rock walls and the pre­sen­ce of cyano­bac­te­ria, spe­ci­fi­cal­ly the spe­cies Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) and Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). The­se fac­tors con­tri­bu­te to the lake­’s cha­rac­te­ris­tic dark appe­a­ran­ce (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw usu­al­ly fre­e­zes in Octo­ber or Novem­ber and tha­ws bet­we­en May and July. In sum­mer, the water tem­pe­ra­tu­re ran­ges from 7 to 11.5°C. The sha­ded are­as along the lake­’s sho­re remain cool even during very hot weat­her. Sin­ce 1883, attempts have been made to stock Czar­ny Staw with trout from Mor­skie Oko, but wit­hout suc­cess. Harsh con­di­ti­ons and a lack of food made sur­vi­val impos­sib­le for the fish (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi is an oli­got­rop­hic lake, mea­ning it con­tains only a small amount of nut­rients. The water in the lake is excep­ti­onal­ly cle­ar, with visi­bi­li­ty up to 16.5 – 17.5 meters. On sun­ny days, the water can appe­ar blu­ish or azu­re, but due to the sur­roun­ding ter­rain, the lake is often in the sha­de, giving it a dar­ker appe­a­ran­ce (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Rare plant spe­cies can be found here, such as Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, and Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).

Czar­ny Staw pod Rysa­mi, zna­ny również jako Czar­ny Staw pod Rysa­mi, to wyso­ko­gór­skie jezi­oro poło­żo­ne w Tat­rach na połud­niu Pol­ski. Znaj­du­je się na wyso­ko­ści 1 583 met­rów, 188 met­rów wyżej niż Mor­skie Oko, nad któ­rym się znaj­du­je. Jezi­oro ma nie­mal okrągły ksz­ta­łt, o dłu­go­ści oko­ło 578 met­rów i sze­ro­ko­ści 444 met­rów. Jego powierzch­nia wyno­si 20,64 hek­ta­ra, a mak­sy­mal­na głębo­ko­ść sięga 76,4 met­ra, co czy­ni go dru­gim naj­głębs­zym jezi­orem w Tat­rach. Jezi­oro jest nie­mal całko­wi­cie otoc­zo­ne wyso­ki­mi szc­zy­ta­mi, a z top­nie­jące­go śnie­gu wokół jezi­ora pows­ta­ją małe kas­ka­dy, któ­re spły­wa­ją do Mor­skie­go Oka i twor­zą wodos­pad zwa­ny Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Nazwa ​“Czar­ny Staw” pocho­dzi od ciem­ne­go kolo­ru wody w jezi­or­ze. Ten ciem­ny odcień jest spo­wo­do­wa­ny cie­niem rzu­ca­nym przez otac­za­jące ścia­ny skal­ne oraz obec­no­ścią sinic, w szc­ze­gól­no­ści gatun­ków Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) i Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Czyn­ni­ki te spra­wia­ją, że woda w jezi­or­ze ma cha­rak­te­rys­tycz­ny ciem­ny wyg­ląd (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw zwyk­le zamar­za w paździer­ni­ku lub lis­to­pa­dzie i roz­mar­za między majem a lip­cem. Latem tem­pe­ra­tu­ra wody wyno­si od 7 do 11,5°C. Zacie­ni­one obsza­ry wzdłuż brze­gu jezi­ora pozos­ta­ją chłod­ne nawet podc­zas bar­dzo upal­nej pogo­dy. Od 1883 roku podej­mo­wa­no pró­by zary­bie­nia Czar­ne­go Sta­wu pstrąga­mi z Mor­skie­go Oka, jed­nak bez powo­dze­nia. Suro­we warun­ki i brak poży­wie­nia unie­mo­żli­wia­ły rybom przetr­wa­nie (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi jest jezi­orem oli­got­ro­ficz­nym, co oznac­za, że zawie­ra nie­wiel­ką ilo­ść skład­ni­ków odży­wc­zych. Woda w jezi­or­ze jest wyjąt­ko­wo przejr­zys­ta, z widocz­no­ścią do 16,5 – 17,5 met­ra. W sło­necz­ne dni woda może mieć nie­bies­ka­wy lub lazu­ro­wy odcień, ale ze wzg­lędu na otac­za­jący teren jezi­oro częs­to znaj­du­je się w cie­niu, co nada­je mu ciem­niejs­zy wyg­ląd (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Wys­tępu­ją tu rzad­kie gatun­ki roślin, takie jak Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis i Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Obce, Považské, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie

Vršatec

skala
Hits: 2026

Vrša­tec sa nachá­dza nad Vršat­ským Podhradím. 

Vršat­ské brad­lá sú mohut­ným vápen­co­vým masí­vom, vidi­teľ­né sú z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Nad obcou sa nachá­dza aj hrad Vrša­tec. Už v roku 1244 sa spo­mí­na Vrša­tec (tren​cin​.sk). Vršat­ské brad­lá sú význam­ná geolo­gic­ká a pale­on­to­lo­gic­ká loka­li­ta. Nachá­dza sa tu veľ­ké množ­stvo fosí­lii plyt­ké­ho aj hlbo­ké­ho jur­ské­ho a krie­do­vé­ho mora, amo­ni­ty, belem­ni­ty, ľali­ov­ky, las­túr­ni­ky posi­do­nia a mik­ro­fo­sí­lie fora­mi­ni­fe­ry, rádi­ola­rie, prvo­ky cal­pi­one­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne motý­le: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau. chro­bák Rosa­lia alpi­na (Wiki­pe­dia). Vršat­ské brad­lá sú prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (envi​ro​por​tal​.sk). Sú naj­vý­raz­nej­ším a naj­vyš­ším skal­ným brad­lo­vým hre­be­ňom na Slo­ven­sku (550 – 830 met­rov nad morom). Vápen­co­vý masív pochá­dza z jury (spoz​naj​.eu). Vršat­ské brad­lá sú jed­ným z naj­vý­raz­nej­ších prí­rod­ných útva­rov na Slo­ven­sku. Je súčas­ťou Bie­lych Kar­pát, týči sa nad obcou Vršat­ské Pod­hra­die a je vidi­teľ­ný z veľ­kej vzdia­le­nos­ti. Vršat­ské brad­lá sú súčas­ťou brad­lo­vé­ho pás­ma, kto­ré pre­chá­dza sever­ným údo­lím Váhu. Ten­to pás sa tiah­ne od Mora­vy až po východ­né Slo­ven­sko a je tvo­re­ný séri­ou vápen­co­vých a dolo­mi­tic­kých útva­rov, kto­ré vznik­li v obdo­bí jury a krie­dy. Naj­vyš­ším vrchom Vršat­ských bra­diel je Chme­ľo­vá s nad­mor­skou výš­kou 925 met­rov. Geolo­gic­ky sú brad­lá tvo­re­né pre­važ­ne czorsz­tyn­skou brad­lo­vou jed­not­kou, kto­rá pozos­tá­va z rôz­nych typov vápen­cov, vrá­ta­ne kri­no­ido­vých (ľali­ov­ko­vých), bio­herm­ných (úte­so­vých) a kal­pi­one­lo­vých vápen­cov. Tie­to hor­ni­ny sved­čia o sedi­men­tá­cii v plyt­kých moriach počas stred­nej až vrch­nej jury a spod­nej krie­dy. V oblas­ti Chme­ľo­vej sa nachá­dza­jú aj vrstvy vul­ka­nic­kých hor­nín (Wiki­pé­dia).

Naj­star­šie pozos­tat­ky prí­tom­nos­ti ľudí v tej­to loka­li­te sú z mlad­šej až nesko­rej doby kamen­nej. Našli sa tu kamen­né nástro­je na Chme­ľo­vej a v sed­le medzi Bie­lym Vrchom a Die­lom. Výraz­nej­šie osíd­le­nie je dato­va­né z nesko­rou dobou bron­zo­vou, s ľuď­mi lužic­kých popol­ni­co­vých polí. Pre­ja­vo­va­li sa poh­re­bis­ka­mi a žia­ro­vý­mi hrob­mi, nie­ke­dy pre­kry­tý­mi mohy­la­mi. Vyskyt­li sa aj sto­py síd­lis­ka. V loka­li­te Zazám­čie v oko­lí býva­lé­ho kúpa­lis­ka (Infor­mač­ná tabu­ľa). Neskor­šie osíd­le­nie už je o púchov­skej kul­tú­re. Výraz­né sto­py zane­cha­li slo­van­skí pred­ko­via, v loka­li­te Medzis­ka­lie sa našli želez­né pred­me­ty z 9. až počiat­ku 10. sto­ro­čia – kosa, kro­jid­lo, rad­li­ca, moty­ky, náko­vy, klieš­te, vrták, oboj­ruč­né nože, seke­ry. V prie­be­hu 13. sto­ro­čia sa začal sta­vať stre­do­ve­ký hrad. Už kon­com 13. sto­ro­čia sa dostal do rúk Matú­ša Čáka. Od roku 1396 pat­ril Cti­bo­ro­vi zo Cti­bo­ríc. Do záni­ku hra­du v roku 1707 vys­trie­dal mno­hých maji­te­ľov (Wiki­pe­dia). Hrad Vrša­tec bol posta­ve­ný na neprí­stup­ných vápen­co­vých ska­lách a pat­ril medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy na Slo­ven­sku. Jeho stra­te­gic­ká polo­ha mu posky­to­va­la pri­ro­dze­nú ochra­nu a umož­ňo­va­la kon­tro­lu nad dôle­ži­tý­mi obchod­ný­mi ces­ta­mi. Počas svo­jej his­tó­rie hrad vys­trie­dal via­ce­rých maji­te­ľov a v 14. sto­ro­čí bol v drž­be Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho. V roku 1708 bol hrad počas Rákóc­zi­ho povs­ta­nia zni­če­ný a odvte­dy zostal v ruinách (tren​cin​.sk).

Vršat­ské brad­lá sú domo­vom pre roz­ma­ni­tú fló­ru a fau­nu. Vysky­tu­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov, vrá­ta­ne chrá­ne­ných dru­hov motý­ľov, ako sú jasoň čer­ve­no­oký – Par­nas­sius apol­lo, jasoň choch­lač­ko­vý – Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, vid­lo­chvost fenik­lo­vý – Papi­lio macha­on a okáň hruš­ko­vý – Aglia tau. Z chro­bá­kov je význam­ný výskyt fúza­ča alp­ské­ho – Rosa­lia alpi­na (Wiki­pé­dia). Súčas­ťou šir­šie­ho oko­lie Kri­vok­lát­ska doli­na. Nachá­dza­jú sa tu naj­se­ver­nej­šie výsky­ty tep­lo­mil­ných spo­lo­čens­tiev vzác­nych a ohro­ze­ných rast­lín a živo­čí­chov v Bie­lych Kar­pa­toch, výraz­ne odliš­ných od ostat­ných loka­lít brad­lo­vé­ho pás­ma. Napr. ľan rakús­ky, spria­dač egre­šo­vý. Okrem toho sa tu vysky­tu­jú orchi­de­je, všet­ky tri naše dru­hy pril­bo­viek, kruš­tík pre­hlia­da­ný, jazyk jele­ní, jasoň choch­lač­ko­vý, užov­ka stro­mo­vá, ďateľ bie­lo­c­hrb­tý, muchá­rik bie­lo­kr­ký. V doli­ne sa nachá­dza aj Kri­vok­lát­ska ties­ňa­va. Tam sa bol zazna­me­ný mod­rá­čik kon­zin­co­vý, mora pies­či­no­vá, hmy­zov­ník Holy­by­ho, kruš­tík drob­no­lis­tý, kruš­tík rož­ka­tý, vemen­ník zelen­kas­tý. Záver doli­ny tvo­ria tzv. Kri­vok­lát­ske lúky. Vysky­tu­je sa tu vzác­ny mra­vec Cop­to­for­mi­ca exsec­ta, päť­prs­t­ni­ca hus­to­kve­tá, kruš­tík močiar­ny, kosa­tec trá­vo­lis­tý, hadiv­ka oby­čaj­ná, bie­lo­kvet močiar­ny. Súčas­ťou Kri­vok­lát­skej doli­ny je aj Dra­čia stud­ňa, jedi­ný vodo­pád v Bie­lych Kar­pa­toch (Infor­mač­ná tabuľa).

Prvý novo­do­bý náuč­ný chod­ník bol v oko­lí Vršat­ca sprí­stup­ne­ný v 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia. Vie­dol z Vršat­ské­ho Pod­hra­dia do Čer­ve­né­ho Kame­ňa. Rekon­štru­ova­ný bol v roku 2005. Stal sa okruž­ným, využí­val exis­tu­jú­ce turis­tic­ké chod­ní­ky. Jeho súčas­ná podo­ba je dlhá asi 6 km (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vrša­tec is loca­ted abo­ve Vršat­ské Podhradie.

The Vršat­ské Cliffs are a mas­si­ve limes­to­ne for­ma­ti­on visib­le from a gre­at dis­tan­ce. Abo­ve the vil­la­ge lies Vrša­tec Cast­le, which was first men­ti­oned in 1244 (tren​cin​.sk). The Vršat­ské Cliffs are an impor­tant geolo­gi­cal and pale­on­to­lo­gi­cal site. Nume­rous fos­sils from shal­low and deep Juras­sic and Cre­ta­ce­ous seas can be found here, inc­lu­ding ammo­ni­tes, belem­ni­tes, cri­no­ids, bival­ves (Posi­do­nia), and mic­ro­fos­sils such as fora­mi­ni­fe­ra, radi­ola­ria, and cal­pi­onel­la (Mory­co­wa, Mišík, 2005). Rare but­terf­lies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Papi­lio macha­on, Aglia tau, and the beet­le Rosa­lia alpi­na inha­bit the area (Wiki­pe­dia). The Vršat­ské Cliffs are a natu­re reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk) and repre­sent the most pro­mi­nent and hig­hest roc­ky klip­pe rid­ge in Slo­va­kia, with ele­va­ti­ons ran­ging from 550 to 830 meters abo­ve sea level. The limes­to­ne mas­sif ori­gi­na­tes from the Juras­sic peri­od (spoz​naj​.eu). The Vršat­ské Cliffs are one of the most stri­king natu­ral for­ma­ti­ons in Slo­va­kia, for­ming part of the Whi­te Car­pat­hians. They rise abo­ve the vil­la­ge of Vršat­ské Pod­hra­die and are visib­le from afar. The cliffs are part of the Klip­pen Belt, which stret­ches through the nort­hern Váh Val­ley. This belt runs from Mora­via to eas­tern Slo­va­kia and con­sists of limes­to­ne and dolo­mi­tic for­ma­ti­ons from the Juras­sic and Cre­ta­ce­ous peri­ods. The hig­hest peak of the Vršat­ské Cliffs is Chme­ľo­vá, with an ele­va­ti­on of 925 meters. Geolo­gi­cal­ly, the cliffs are pri­ma­ri­ly part of the Czorsz­tyn klip­pe unit, com­po­sed of vari­ous types of limes­to­nes, inc­lu­ding cri­no­idal (for­med by cri­no­ids), bio­her­mal (reef), and cal­pi­onel­la limes­to­nes. The­se rocks indi­ca­te sedi­men­ta­ti­on in shal­low seas during the Midd­le to Upper Juras­sic and Lower Cre­ta­ce­ous. Vol­ca­nic rock lay­ers can also be found in the Chme­ľo­vá area (Wiki­pe­dia).

The ear­liest tra­ces of human pre­sen­ce in this area date back to the Late Sto­ne Age. Sto­ne tools were found on Chme­ľo­vá and in the sadd­le bet­we­en Bie­ly Vrch and Diel. More sig­ni­fi­cant sett­le­ment is dated to the Late Bron­ze Age, asso­cia­ted with the Lusa­tian urn­field cul­tu­re, evi­dent from burial grounds and cre­ma­ti­on gra­ves, some­ti­mes cove­red with mounds. Tra­ces of a sett­le­ment were also found in the area of Zazám­čie near the for­mer swim­ming pool (Infor­ma­ti­on board). Later sett­le­ment rela­tes to the Púchov cul­tu­re. The Sla­vic ances­tors left sig­ni­fi­cant tra­ces, inc­lu­ding iron tools from the 9th to ear­ly 10th cen­tu­ries, such as scyt­hes, plo­ws, hoes, anvils, tongs, drills, two-​handed kni­ves, and axes, found in the Medzis­ka­lie area. In the 13th cen­tu­ry, cons­truc­ti­on of a medie­val cast­le began. By the late 13th cen­tu­ry, the cast­le came under the con­trol of Matt­hew Csák. In 1396, it belo­n­ged to Sti­bor of Sti­bo­ricz. The cast­le chan­ged hands many times until its des­truc­ti­on in 1707 (Wiki­pe­dia). Vrša­tec Cast­le was built on inac­ces­sib­le limes­to­ne rocks and was one of the highest-​situated cast­les in Slo­va­kia. Its stra­te­gic posi­ti­on pro­vi­ded natu­ral pro­tec­ti­on and allo­wed con­trol over impor­tant tra­de rou­tes. Throug­hout its his­to­ry, the cast­le had vari­ous owners, inc­lu­ding Matt­hew Csák of Tren­čín in the 14th cen­tu­ry. In 1708, it was des­tro­y­ed during the Rákóc­zi Upri­sing and has remai­ned in ruins sin­ce (tren​cin​.sk).

The Vršat­ské Cliffs are home to diver­se flo­ra and fau­na, inc­lu­ding rare and pro­tec­ted spe­cies of but­terf­lies such as the Apol­lo but­terf­ly (Par­nas­sius apol­lo), Clou­ded Apol­lo (Par­nas­sius mne­mo­sy­ne), Swal­lo­wtail (Papi­lio macha­on), and Tau Empe­ror (Aglia tau). The alpi­ne lon­ghorn beet­le (Rosa­lia alpi­na) is also notab­le (Wiki­pe­dia). The sur­roun­ding Kri­vok­lát Val­ley is home to the nort­hern­most occur­ren­ces of ther­mop­hi­lic com­mu­ni­ties of rare and endan­ge­red plants and ani­mals in the Whi­te Car­pat­hians, dis­tinct from other Klip­pen Belt loca­ti­ons. Exam­ples inc­lu­de Aus­trian flax, Egger’s oak eggar moth, and orchids like Epi­pac­tis hel­le­bo­ri­ne, Pla­tant­he­ra bifo­lia, and Lis­te­ra ova­ta. Addi­ti­onal­ly, the val­ley hosts Zame­nis lon­gis­si­mus (Aes­cu­la­pian sna­ke), white-​backed wood­pec­ker (Den­dro­co­pos leuco­tos), and col­la­red fly­cat­cher (Fice­du­la albi­col­lis). The val­ley fea­tu­res the Kri­vok­lát Gor­ge, home to spe­cies like the hairs­tre­ak but­terf­ly (Cupi­do mini­mus), dune tiger moth (Cos­ci­nia crib­ra­ria), and orchids such as Himan­tog­los­sum hir­ci­num. At the val­le­y­’s end are the Kri­vok­lát Mea­do­ws, hos­ting rare ants (Cop­to­for­mi­ca exsec­ta), den­se­ly flo­we­red fin­ger orchids (Dac­ty­lor­hi­za maja­lis), and other notab­le plants. The val­ley inc­lu­des Dra­čia Stud­ňa, the only water­fall in the Whi­te Car­pat­hians (Infor­ma­ti­on board).

The first modern edu­ca­ti­onal trail in the Vrša­tec area was ope­ned in the 1980s. It ori­gi­nal­ly ran from Vršat­ské Pod­hra­die to Čer­ve­ný Kameň and was reno­va­ted in 2005. The cur­rent cir­cu­lar trail is about 6 km long, uti­li­zing exis­ting hiking paths (Infor­ma­ti­on board).

Odka­zy

Lite­ra­tú­ra

Mory­co­wa Ezbie­ta & Mišík Milan, 2005. Upper Juras­sic shallow-​watter scle­rac­ti­nian coral from the Pie­ni­ny Klip­pen Belt (Wes­tern Car­pat­hians, Slo­va­kia). Geolo­gi­ca Car­pat­hi­ca, octo­ber 2005, 56, 5, pp. 415- 432

Use Facebook to Comment on this Post

Dokumenty, Česko, Južná Morava, Krajina, Mlyny, Moravské, Neživé, Obce, Stavby, Stavby, Technika, Zahraničie

Rudice

skala
Hits: 81

Rudi­ce je obec, pri­bliž­ne 12 km od Uher­ské­ho Bro­du (obec​-rudi​ce​.cz) obklo­pe­ná vrch­mi a les­mi v nad­mor­skej výš­ke 510 met­rov nad morom. Oko­lie Rudi­ce pat­rí k naj­ro­man­tic­kej­ším mies­tam v Morav­skom kra­se. Naj­väč­šou prí­rod­nou zau­jí­ma­vos­ťou je 12 km dlhý jas­kyn­ný sys­tém s naj­hl­b­šou suchou prie­pas­ťou v Čes­kej repub­li­ke (-153 m). Jas­ky­ňa je vytvo­re­ná Jedov­nic­kým poto­kom, kto­rý sa pre­pa­dá v aktív­nom pono­re sle­pé­ho údo­lia neďa­le­ko Rudi­ce a vyvie­ra pri Býčej ska­le v Jose­fov­skom údo­lí neďa­le­ko Ada­mo­va. Prvá písom­ná zmien­ka o obci pochá­dza z roku 1247. Rudi­ce majú boha­tú žele­ziar­sku a baníc­ku tra­dí­ciu, kto­rá sa odrá­ža v miest­nej archi­tek­tú­re a kul­tú­re (rudi​ce​.cz). Názov obce je odvo­de­ný od slo­va ruda (Infor­mač­ná tabu­ľa). Domi­nan­tou obce je veter­ný mlyn z 19. sto­ro­čia, v kto­rom sa dnes nachá­dza múze­um s expo­zí­cia­mi his­tó­rie obce, baníc­tva, hut­níc­tva, spe­le­oló­gie a mine­ra­ló­gie (rudi​ce​.cz). Oko­lie Rudi­ce je ide­ál­ne pre pešiu turis­ti­ku a cyk­lo­tu­ris­ti­ku. Náv­štev­ní­ci môžu obja­vo­vať krá­sy Morav­ské­ho kra­su, vrá­ta­ne prí­rod­nej pamiat­ky Rudic­ké pro­pa­dá­ní, kde sa Jedov­nic­ký potok pre­pa­dá do 90 m hlbo­ké­ho a viac ako 12 km dlhé­ho jas­kyn­né­ho sys­té­mu, dru­hé­ho naj­dl­h­šie­ho v Čes­kej repub­li­ke (kudyz​nu​dy​.cz). Kráp­ni­ko­vá výzdo­ba jas­kýň je uni­kát­na (Infor­mač­ná tabuľa). 

Súčas­ťou toh­to sys­té­mu je aj naj­väč­ší pod­zem­ný vodo­pád v ČR (35 m), naj­hl­b­šia suchá prie­pasť (153 m) či Obří dóm. Zau­jí­ma­vos­ťou je býva­lý pies­kov­co­vý lom Seč, dnes prí­rod­ná pamiat­ka Rudice-​Seč, kto­rý láka náv­štev­ní­kov svo­jím fareb­ným zafar­be­ním. Oko­lo lomu vedie náuč­ný chod­ník Rudic­ké doly (kudyz​nu​dy​.cz). Kaž­do­roč­ne sa tu kona­jú rôz­ne kul­túr­ne a spo­lo­čen­ské akcie, vrá­ta­ne tra­dič­ných hodov, taneč­ných zábav a pre­mie­ta­nie fil­mov (obec​-rudi​ce​.cz). Dnes v obci žije 815 oby­va­te­ľov v cca 300 domov. Obec má tri čas­ti: Dědi­na, Haj­ce a Tum­perk. Are­ál mly­nu dopl­ňu­je Geopark s ukáž­ka­mi hor­nín Morav­ské­ho kra­su. Typic­kým kra­jin­ným prv­kom v oko­lí sú zbyt­ky po šach­tách na ťaž­bu želez­ných rúd – rudic­ké jazier­ka. Domi­nan­tou obce je kapl­n­ka svä­tej Bar­bo­ry, kto­rá sa zača­la sta­vať v roku 1999 (Infor­mač­ná tabuľa). 

Rudi­ce is a vil­la­ge app­ro­xi­ma­te­ly 12 km from Uher­ský Brod (obec​-rudi​ce​.cz), sur­roun­ded by hills and forests at an alti­tu­de of 510 meters abo­ve sea level. The sur­roun­dings of Rudi­ce rank among the most roman­tic pla­ces in the Mora­vian Karst. The main natu­ral att­rac­ti­on is a 12 km long cave sys­tem with the dee­pest dry abyss in the Czech Repub­lic (-153 m). The cave was for­med by the Jedov­ni­ce Stre­am, which sinks into an acti­ve swal­low hole in a blind val­ley near Rudi­ce and resur­fa­ces at Býčí Ská­la in Jose­fov Val­ley near Ada­mov. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1247. The name Rudi­ce deri­ves from the word ​“ore” (Infor­mač­ná tabu­ľa). Rudi­ce has a rich iron­wor­king and mining tra­di­ti­on ref­lec­ted in the local archi­tec­tu­re and cul­tu­re (rudi​ce​.cz). The village’s land­mark is a 19th-​century wind­mill, which now hou­ses a muse­um fea­tu­ring exhi­bits on the his­to­ry of the vil­la­ge, mining, metal­lur­gy, spe­le­olo­gy, and mine­ra­lo­gy (rudi​ce​.cz). The sur­roun­dings of Rudi­ce are ide­al for hiking and cyc­ling. Visi­tors can explo­re the beau­ty of the Mora­vian Karst, inc­lu­ding the Rudi­ce Sin­kho­le, whe­re the Jedov­ni­ce Stre­am plun­ges into a 90 m deep and over 12 km long cave sys­tem, the second-​longest in the Czech Repub­lic (kudyz​nu​dy​.cz). The sta­lac­ti­te deco­ra­ti­ons in the caves are uni­que (Infor­mač­ná tabuľa).

This sys­tem also fea­tu­res the lar­gest under­ground water­fall in the Czech Repub­lic (35 m), the dee­pest dry abyss (153 m), and the Giant Dome. Anot­her att­rac­ti­on is the for­mer sand­sto­ne quar­ry Seč, now a natu­ral monu­ment Rudice-​Seč, which dra­ws visi­tors with its color­ful hues. The quar­ry is sur­roun­ded by the edu­ca­ti­onal trail Rudi­ce Mines (kudyz​nu​dy​.cz). Vari­ous cul­tu­ral and social events are held annu­al­ly, inc­lu­ding tra­di­ti­onal feasts, dan­ce par­ties, and movie scre­e­nings (obec​-rudi​ce​.cz). Today, the vil­la­ge has 815 inha­bi­tants living in app­ro­xi­ma­te­ly 300 hou­ses. The vil­la­ge con­sists of three parts: Dědi­na, Haj­ce, and Tum­perk. The wind­mill com­plex also inc­lu­des a Geopark sho­wca­sing rocks from the Mora­vian Karst. A typi­cal lands­ca­pe fea­tu­re in the area is the rem­nants of shafts from iron ore mining — kno­wn as Rudi­ce Ponds. Anot­her land­mark is the Cha­pel of St. Bar­ba­ra, cons­truc­ti­on of which began in 1999 (Infor­mač­ná tabuľa).

Rudi­ce ist ein Dorf etwa 12 km von Uher­ský Brod ent­fernt (obec​-rudi​ce​.cz), umge­ben von Hügeln und Wäl­dern auf einer Höhe von 510 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Die Umge­bung von Rudi­ce gehört zu den roman­tischs­ten Orten im Mäh­ris­chen Karst. Die Haup­tatt­rak­ti­on ist ein 12 km lan­ges Höh­len­sys­tem mit dem tiefs­ten troc­ke­nen Abg­rund in der Tsche­chis­chen Repub­lik (-153 m). Die Höh­le wur­de vom Jedovnický-​Bach gebil­det, der in einem akti­ven Sch­luck­loch in einem blin­den Tal nahe Rudi­ce versch­win­det und bei der Býčí Ská­la im Josefov-​Tal nahe Ada­mov wie­der auf­taucht. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung des Dor­fes stammt aus dem Jahr 1247. Der Name Rudi­ce lei­tet sich vom Wort ​“Erz” ab (Infor­mač­ná tabu­ľa). Rudi­ce hat eine rei­che Eisen- und Berg­baut­ra­di­ti­on, die sich in der loka­len Archi­tek­tur und Kul­tur wider­spie­gelt (rudi​ce​.cz). Das Wahr­ze­i­chen des Dor­fes ist eine Wind­müh­le aus dem 19. Jahr­hun­dert, die heute ein Muse­um mit Auss­tel­lun­gen zur Ges­chich­te des Dor­fes, des Berg­baus, der Metal­lur­gie, der Spe­lä­o­lo­gie und der Mine­ra­lo­gie beher­bergt (rudi​ce​.cz). Die Umge­bung von Rudi­ce ist ide­al für Wan­de­run­gen und Rad­tou­ren. Besu­cher kön­nen die Schön­he­it des Mäh­ris­chen Karsts erkun­den, ein­sch­lie­ßlich des Rudice-​Schlucklochs, wo der Jedovnický-​Bach in ein 90 m tie­fes und über 12 km lan­ges Höh­len­sys­tem stürzt, das zwe­it­läng­ste in der Tsche­chis­chen Repub­lik (kudyz​nu​dy​.cz). Die Tropfs­te­in­de­ko­ra­ti­onen der Höh­len sind ein­zi­gar­tig (Infor­mač­ná tabuľa).

Die­ses Sys­tem ver­fügt auch über den größten unte­rir­dis­chen Was­ser­fall Tsche­chiens (35 m), den tiefs­ten troc­ke­nen Abg­rund (153 m) und den Rie­sen­dom. Eine wei­te­re Att­rak­ti­on ist der ehe­ma­li­ge Sand­ste­inb­ruch Seč, heute ein Natur­denk­mal Rudice-​Seč, der Besu­cher mit sei­nen bun­ten Far­ben anzieht. Der Ste­inb­ruch ist von einem Lehrp­fad, den Rudice-​Minen, umge­ben (kudyz​nu​dy​.cz). Jähr­lich fin­den hier vers­chie­de­ne kul­tu­rel­le und gesells­chaft­li­che Verans­tal­tun­gen statt, darun­ter tra­di­ti­onel­le Kirch­we­ih­fes­te, Tan­za­ben­de und Film­vor­füh­run­gen (obec​-rudi​ce​.cz). Heute leben in Rudi­ce 815 Ein­woh­ner in etwa 300 Häu­sern. Das Dorf bes­teht aus drei Tei­len: Dědi­na, Haj­ce und Tum­perk. Der Wind­müh­len­kom­plex umfasst auch einen Geopark mit Ges­te­ins­pro­ben aus dem Mäh­ris­chen Karst. Ein typis­ches Lands­chaft­smerk­mal der Gegend sind die Über­res­te von Erz­ber­gwerkss­chäch­ten — die soge­nann­ten Rudice-​Teiche. Ein wei­te­res Wahr­ze­i­chen ist die Kapel­le der Hei­li­gen Bar­ba­ra, deren Bau 1999 begann (Infor­mač­ná tabuľa).

Rudi­ce je obec, přib­liž­ně 12 km od Uher­ské­ho Bro­du (obec​-rudi​ce​.cz), obklo­pe­ná vrchy a lesy v nad­mo­řs­ké výš­ce 510 met­rů nad mořem. Oko­lí Rudi­ce patří k nej­ro­man­tič­těj­ším mís­tům v Morav­ském kra­su. Nej­vět­ší pří­rod­ní zají­ma­vos­tí je 12 km dlou­hý jes­kyn­ní sys­tém s nejh­lub­ší suchou pro­pas­tí v Čes­ké repub­li­ce (-153 m). Jes­ky­ně byla vytvo­ře­na Jedov­nic­kým poto­kem, kte­rý se pro­pa­dá v aktiv­ním pono­ru sle­pé­ho údo­lí neda­le­ko Rudi­ce a vyvěrá u Býčí ská­ly v Jose­fov­ském údo­lí neda­le­ko Ada­mo­va. Prv­ní písem­ná zmín­ka o obci pochá­zí z roku 1247. Název Rudi­ce je odvo­zen od slo­va ​“ruda” (Infor­mač­ná tabu­ľa). Rudi­ce má boha­tou žele­zá­řs­kou a hor­nic­kou tra­di­ci, kte­rá se odrá­ží v míst­ní archi­tek­tu­ře a kul­tu­ře (rudi​ce​.cz). Domi­nan­tou obce je větr­ný mlýn z 19. sto­le­tí, ve kte­rém se dnes nachá­zí muze­um s expo­zi­ce­mi his­to­rie obce, hor­nic­tví, hut­nic­tví, spe­le­olo­gie a mine­ra­lo­gie (rudi​ce​.cz). Oko­lí Rudi­ce je ide­ál­ní pro pěší turis­ti­ku a cyk­lo­tu­ris­ti­ku. Návš­těv­ní­ci mohou obje­vo­vat krá­sy Morav­ské­ho kra­su, včet­ně pří­rod­ní památ­ky Rudic­ké pro­pa­dá­ní, kde se Jedov­nic­ký potok pro­pa­dá do 90 m hlu­bo­ké­ho a více než 12 km dlou­hé­ho jes­kyn­ní­ho sys­té­mu, dru­hé­ho nej­del­ší­ho v Čes­ké repub­li­ce (kudyz​nu​dy​.cz). Kráp­ní­ko­vá výzdo­ba jes­ky­ní je uni­kát­ní (Infor­mač­ná tabuľa).

Sou­čás­tí toho­to sys­té­mu je také nej­vět­ší pod­zem­ní vodo­pád v ČR (35 m), nejh­lub­ší suchá pro­past (153 m) a Obří dóm. Zají­ma­vos­tí je býva­lý pís­kov­co­vý lom Seč, dnes pří­rod­ní památ­ka Rudice-​Seč, kte­rý láká návš­těv­ní­ky svým barev­ným zbar­ve­ním. Kolem lomu vede nauč­ná stez­ka Rudic­ké doly (kudyz​nu​dy​.cz). Kaž­do­roč­ně se zde kona­jí růz­né kul­tur­ní a spo­le­čen­ské akce, včet­ně tra­dič­ních hodů, taneč­ních zábav a pro­mí­tá­ní fil­mů (obec​-rudi​ce​.cz). Dnes v obci žije 815 oby­va­tel ve zhru­ba 300 domech. Obec má tři čás­ti: Dědi­na, Haj­ce a Tum­perk. Are­ál mlý­na dopl­ňu­je Geopark s ukáz­ka­mi hor­nin Morav­ské­ho kra­su. Typic­kým kra­jin­ným prv­kem v oko­lí jsou zbyt­ky po šach­tách na těž­bu želez­ných rud — rudic­ká jezír­ka. Domi­nan­tou obce je kap­le sva­té Bar­bo­ry, jejíž stav­ba byla zahá­je­na v roce 1999 (Infor­mač­ná tabuľa).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Príroda, TOP

Príroda krásna, pretrvávajúca

skala
Hits: 3787

Prí­ro­da je jed­ným z naj­hod­not­nej­ších darov, kto­ré sme dosta­li. V dneš­nej dobe, kedy sme čoraz viac sved­ka­mi zme­ny klí­my, odles­ňo­va­nia a ďal­ších envi­ron­men­tál­nych prob­lé­mov, je dôle­ži­té si uve­do­miť, že naša prí­ro­da tu bude pokoj­ne aj bez nás. My potre­bu­je­me v sku­toč­nos­ti zabez­pe­čiť vlast­nú exis­ten­ciu, prí­ro­da si s nami pora­dí aj keď sa bude­me sprá­vať ako­koľ­vek. Ak bude­me dosta­toč­ne ničiť to čo nám umož­ňu­je žiť, tak odra­zom bude limit, kto­rý bude pre nás otáz­kou pre­ži­tia. Je to exis­ten­ci­onál­ny prob­lém. Sta­čí si len uve­do­miť, čo zna­me­ná žiť bez vody. Prí­ro­da nás obklo­pu­je vša­de. Od hor­ských vrcho­lov a pes­trých lesov po plá­že, mok­ra­de, jaze­rá. Prí­ro­da nás inšpi­ru­je a posky­tu­je nám prí­le­ži­tosť sa od nej učiť a v nej žiť. Krá­sy prí­ro­dy môžu pre­tr­vať iba vte­dy, ak si uve­do­mí­me hod­no­ty, to z čoho sme vyšli, ak ku nej bude­me pre­uka­zo­vať úctu.

Prí­ro­da čelí hroz­bám, kto­ré sú výsled­kom neu­dr­ža­teľ­né­ho ľud­ské­ho vply­vu. To pek­né doká­že člo­vek veľ­mi ľah­ko zni­čiť, ale prí­ro­da sama má také roz­me­ry, kto­ré nie je našťas­tie v mož­nos­tiach člo­ve­ka zni­čiť. Prí­ro­da je pries­to­ro­čas, bez kto­ré­ho nie je mož­né uva­žo­vať o exis­ten­cii. Prí­ro­da v širo­kom zmys­le je vznik, pod­sta­ta a vývoj vecí. Ochra­na prí­ro­dy nie je len potreb­ná, ale aj nevy­hnut­ná pre našu vlast­nú exis­ten­ciu. Prí­ro­da nám posky­tu­je vzduch, vodu, potra­vu a ďal­šie neoce­ni­teľ­né zdro­je. Zabez­pe­če­nie udr­ža­teľ­né­ho hos­po­dá­re­nia s prí­rod­ný­mi zdroj­mi a pod­po­ra envi­ron­men­tál­nych ini­cia­tív sú kľú­čo­vé aj pre eko­no­mi­ku. Aby sme moh­li pris­pieť k trvác­nos­ti prí­ro­dy, je dôle­ži­té zme­niť náš život­ný štýl. Malé kro­ky, ako recyk­lá­cia, mini­ma­li­zá­cia odpa­du, pod­po­ra miest­nych pro­duk­tov a pes­to­va­nie uve­do­me­los­ti o eko­lo­gic­kých otáz­kach, môžu mať veľ­ký dopad. Udr­ža­teľ­ný život­ný štýl nám umož­ňu­je uží­vať si krá­su prírody.

Natu­re is one of the most pre­ci­ous gifts we have rece­i­ved. In toda­y­’s world, whe­re we are inc­re­a­sin­gly wit­nes­sing cli­ma­te chan­ge, defo­re­sta­ti­on, and other envi­ron­men­tal issu­es, it is impor­tant to rea­li­ze that natu­re will per­sist pea­ce­ful­ly even wit­hout us. In rea­li­ty, we need to ensu­re our own exis­ten­ce, as natu­re will mana­ge wit­hout us no mat­ter how we beha­ve. If we con­ti­nue to des­troy what enab­les us to live, the reper­cus­si­on will be a limit that beco­mes a ques­ti­on of sur­vi­val. It’s an exis­ten­tial prob­lem. Just ima­gi­ne what it means to live wit­hout water. Natu­re sur­rounds us eve­ry­whe­re, from moun­tain peaks and diver­se forests to bea­ches, wet­lands, and lakes. Natu­re ins­pi­res us and pro­vi­des us with an oppor­tu­ni­ty to learn from it and live wit­hin it. The beau­ty of natu­re can endu­re only if we recog­ni­ze its value and show it the res­pect it deserves.

Natu­re faces thre­ats that result from unsus­tai­nab­le human impact. What is beau­ti­ful, man can easi­ly des­troy, but natu­re itself has dimen­si­ons that, for­tu­na­te­ly, are bey­ond human capa­bi­li­ties to des­troy. Natu­re is time­less spa­ce wit­hout which exis­ten­ce is incon­ce­i­vab­le. Natu­re, in the bro­adest sen­se, is the ori­gin, essen­ce, and deve­lop­ment of things. Pro­tec­ting natu­re is not only neces­sa­ry but also essen­tial for our own exis­ten­ce. Natu­re pro­vi­des us with air, water, food, and other inva­lu­ab­le resour­ces. Ensu­ring sus­tai­nab­le mana­ge­ment of natu­ral resour­ces and sup­por­ting envi­ron­men­tal ini­tia­ti­ves are cru­cial for the eco­no­my as well. To con­tri­bu­te to the sus­tai­na­bi­li­ty of natu­re, it is impor­tant to chan­ge our lifes­ty­le. Small steps, such as recyc­ling, mini­mi­zing was­te, sup­por­ting local pro­ducts, and cul­ti­va­ting awa­re­ness of envi­ron­men­tal issu­es, can have a sig­ni­fi­cant impact. A sus­tai­nab­le lifes­ty­le allo­ws us to enjoy the beau­ty of natu­re whi­le pre­ser­ving it for futu­re generations.

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, TOP

Vysoké Tatry

skala
Hits: 5746

Vyso­ké Tat­ry sú asi naj­väč­šou pýchou Slo­ven­ska. V kaž­dom prí­pa­de sú naj­vyš­ším poho­rím Slo­ven­ska. Sú to zrej­me naj­men­šie veľ­ho­ry na sve­te a ten­to uni­kát je vhod­né využiť (Peter Kac­lík). Roz­lo­ha Tatrans­ké­ho národ­né­ho par­ku – TANAP‑u, zria­de­né­ho na úze­mí Tatier v roku 1949, je 738 km2. Žije tu viac ako 1 300 dru­hov fau­ny a fló­ry. S poľ­ským Tatr­za­ńs­kim Par­kom Naro­do­wym je TANAP súčas­ťou bio­sfé­ric­kých rezer­vá­cií UNESCO (tanap​.org). Hre­beň Vyso­kých Tatier je dlhý len 26 km (vyso​ke​tat​ry​.org), jeho maxi­mál­na šír­ka je 17 km (Wiki­pe­dia). Naj­vyš­ším vrchom Vyso­kých Tatier a celé­ho Slo­ven­ska je Ger­la­chov­ský štít s nad­mor­skou výš­kou 2 655 met­rov nad morom (vyso​ke​tat​ry​.org). Z 35 dolín sú naj­zná­mej­šie Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká a Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na, Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. Vo Vyso­kých Tat­rách sa nachá­dza 120 plies, napr. Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko, Wiel­ki Staw Pol­ski. Sneh sa tu udr­ží 200 – 250 dní v roku, na nie­kto­rých tie­nis­tých strá­ňach sa neto­pí vôbec, roč­ný úhrn zrá­žok tu dosa­hu­je oko­lo 1 600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gic­ky sú jad­ro­vých poho­rím, jad­ro Tatier vzni­ka­lo v prvo­ho­rách, v kar­bó­ne pred 210 mili­ón­mi rokov (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Na reli­éf mali hlav­ný vplyv alpín­ske ľadov­ce, kto­ré v ľado­vých dobách dosa­ho­va­li na sever­ných stra­nách až 14 km (Wiki­pe­dia).

Pôvod a význam náz­vu Tat­ry nie je dote­raz spo­ľah­li­vo vyrie­še­ný. His­to­ri­ci ho pri­pi­su­jú oby­va­te­ľom, kto­rí síd­li­li na našom úze­mí ešte pred prí­cho­dom Slo­va­nov. Odvo­dzu­jú ho od árij­ské­ho slo­va tamt­ra, tât­ra s význa­mom ​„tem­ný“ ale­bo ​„tma­vý“, pri­pi­su­jú mu význam odvo­de­ný z ľudo­vé­ho slo­va tat­ra v zmys­le kame­nis­tej, neúrod­nej zeme. Ako najp­rav­de­po­dob­nej­šiu mož­no akcep­to­vať mien­ku, že názov Tat­ry pochá­dza zo slo­van­ské­ho slo­va trtri čo zna­me­ná bra­lá (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Pod­ľa vyso​ke​-tat​ry​.info je ozna­če­nie ​“tamt­ra – tat­ra = hne­dý, tma­vý” kelt­ské. Prvá zmien­ka toh­to náz­vu je z roku 999, spo­mí­na sa Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). V roku 1125 sa v Kos­mo­vej kro­ni­ke spo­mí­na už názov Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Poľ­ské písom­níc­tvo a lite­ra­tú­ra do prvej polo­vi­ce 19. sto­ro­čia Tat­ry ozna­čo­va­la ako Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry. Maďa­ri pou­ží­va­li ozna­če­nie Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol apod., Tát­ra. Nemci Kar­pat­hen, Schnee-​Gebirge, Zen­tral­kar­pat­hen apod (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Reli­éf Tatier je die­lom vod­ných tokov a hor­ských ľadov­cov. V čase nej­väč­šie­ho roz­sa­hu mali ľadov­ce vo Vyso­kých Tat­rách plo­chu asi 15 000 ha. Ľado­vec v Bie­lo­vod­skej doli­ne bol 14 km dlhý a 330 m hru­bý (Hou­dek, Bohuš, 1976). Geomor­fo­lo­gic­ký celok Tat­ry sa čle­ní na dva pod­cel­ky: Západ­né Tat­ry a Východ­né Tat­ry. Ľali­ové sed­lo odde­ľu­je Západ­né a Východ­né Tat­ry. Východ­né Tat­ry sa čle­nia na dve čas­ti: Vyso­ké Tat­ry a Belian­ske Tat­ry (wiki​pe​dia​.sk). Bie­lo­vod­ská doli­na je naj­dl­h­šia doli­na Tatier a je jedi­nou doli­nou Tatier alp­ské­ho rázu (Bohuš, 1996). Na úze­mí Tatier sa pôso­be­ním vody vytvo­ri­lo množ­stvo jas­kýň, v súčas­nos­ti ich je zma­po­va­ných oko­lo 330 (Hou­dek, Bohuš, 1976). Jaze­rá ľadov­co­vé­ho pôvo­du v Tat­rách majú svo­je vlast­né pome­no­va­nie, na Slo­ven­sku ple­so a v Poľ­sku staw. Nachá­dza sa ich v Tat­rách viac ako 200. Pod­ne­bie má pre­važ­ne hor­ský až vyso­ko­hor­ský ráz, sne­ho­vá pokrýv­ka pre­tr­vá­va 180, v údo­liach, až 250, v naj­vyš­ších oblas­tiach dní v roku. Veter­né poča­sie je až 300 dní v roku. Na juž­nej stra­ne dochá­dza čas­to k tzv. pada­vým vet­rom, kto­ré spô­so­bu­jú vývra­ty a roz­siah­le polo­my. Najv­hod­nej­ším obdo­bím pre turis­tic­ké výstu­py v Tat­rách je jeseň, kedy je poča­sie naj­sta­bil­nej­šie (wiki​pe​dia​.sk).

V Tat­rách je naj­vyš­šie polo­že­ná osa­da Štr­b­ské Ple­so vo výš­ke 1 355 nad morom. Na Lom­nic­ký štít (2632 m) vedie visu­tá lanov­ka. Naj­vyš­šie polo­že­ná cha­ta ​“Cha­ta pod Rys­mi” sa nachá­dza vo výš­ke 2 250 met­rov (vyso​ke​tat​ry​.org). Okrem nej množ­stvo iných, napr. Téry­ho cha­ta, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (na Skal­na­tom ple­se), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta, Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

V naj­vyš­ších polo­hách žijú kam­zí­ky a sviš­te. Kam­zík vrchov­ský tatrans­ký Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca je sym­bo­lom Vyso­kých Tatier. V lesoch žijú aj naše veľ­ké šel­my med­veď, vlk, rys (vyso​ke​tat​ry​.org). V osa­de Tatrans­ká Polian­ka nedáv­no odkry­li dáv­no­ve­ké opev­ne­né síd­lis­ko na tzv. Žltej ste­ne. Pod­ľa toho bola loka­li­ta osíd­le­ná na pre­lo­me náš­ho leto­poč­tu. Dnes sú tu lie­čeb­né ústa­vy, lie­čil sa tu aj čes­ký bás­nik Jiří Wol­ker. Turis­tic­kým a lyžiar­skym zná­mym stre­dis­kom je Hre­bie­nok na juho­vý­chod­nom úpä­tí Slav­kov­ské­ho ští­tu (e‑tatry.szm.com). Sym­bo­lom Slo­ven­ska je vrch Kri­váň. Nie­kto­ré ďal­šie zau­jí­ma­vé loka­li­ty: Malé vodo­pá­dy Stu­de­né­ho poto­ka (Peter Kac­lík). V Tat­rách evi­du­je­me oko­lo 1400 dru­hov rast­lín (wiki​pe​dia​.sk).

Belian­ske Tat­ry sú východ­nou čas­ťou Vyso­kých Tatier. Ten­to 14 km dlhý vápen­co­vý hre­beň leží tak­mer kol­mo na hlav­ný hre­beň Vyso­kých Tatier. Pova­žu­jú sa za najk­raj­šiu a prí­rod­ne naj­bo­hat­šiu časť, ras­tie tu napr. ples­ni­vec alpín­sky – Leon­to­po­dium alpi­num (e‑tatry.szm.com). K vyhľa­dá­va­ným loka­li­tám pat­rí Belian­ska jas­ky­ňa.

The High Tatras are argu­ab­ly the gre­a­test pri­de of Slo­va­kia and, in any case, the hig­hest moun­tain ran­ge in the coun­try. They are pro­bab­ly the smal­lest high moun­tains in the world, and this uni­qu­e­ness should be app­re­cia­ted (Peter Kac­lík). The area of the Tat­ra Nati­onal Park (TANAP), estab­lis­hed in 1949 on the ter­ri­to­ry of the Tatras, is 738 km². It is home to more than 1,300 spe­cies of fau­na and flo­ra. Toget­her with the Polish Tat­ra Nati­onal Park, TANAP is part of UNES­CO­’s bio­sp­he­re reser­ves (tanap​.org). The High Tatras rid­ge is only 26 km long (vyso​ke​tat​ry​.org), with a maxi­mum width of 17 km (Wiki­pe­dia). The hig­hest peak in the High Tatras and the enti­re Slo­va­kia is Ger­la­chov­ský štít at an ele­va­ti­on of 2,655 meters abo­ve sea level (vyso​ke​tat​ry​.org). Of the 35 val­le­ys, the most famous inc­lu­de Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká and Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na, and Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. The­re are 120 moun­tain lakes in the High Tatras, such as Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko, and Wiel­ki Staw Pol­ski. Snow remains here for 200 – 250 days a year, and on some sha­ded slo­pes, it does­n’t melt at all. The annu­al pre­ci­pi­ta­ti­on in the regi­on rea­ches around 1,600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gi­cal­ly, they are a core moun­tain ran­ge, and the core of the Tatras was for­med in the Pale­ozo­ic era, in the Car­bo­ni­fe­rous peri­od, about 210 mil­li­on years ago (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Alpi­ne gla­ciers had the most sig­ni­fi­cant impact on the relief, rea­ching up to 14 km on the nort­hern slo­pes during gla­cial peri­ods (Wiki­pe­dia).

The ori­gin and mea­ning of the name Tatras are not reliab­ly resol­ved. His­to­rians att­ri­bu­te it to the inha­bi­tants who sett­led in the regi­on befo­re the arri­val of the Slavs. They deri­ve it from the Ary­an word tamt­ra, tât­ra, mea­ning ​“dark” or ​“dim,” att­ri­bu­ting a mea­ning deri­ved from the folk word tat­ra, refer­ring to sto­ny, bar­ren land. The most like­ly opi­ni­on sug­gests that the name Tatras comes from the Sla­vic word trtri, mea­ning peaks (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Accor­ding to vyso​ke​-tat​ry​.info, the desig­na­ti­on ​“tamt­ra – tat­ra = bro­wn, dark” is Cel­tic. The first men­ti­on of this name dates back to the year 999, refer­ring to Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). In 1125, Kos­mas’ chro­nic­le alre­a­dy men­ti­ons the name Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Polish lite­ra­tu­re refer­red to the Tatras as Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry until the first half of the 19th cen­tu­ry. Hun­ga­rians used the terms Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol, etc., Tát­ra. Ger­mans refer­red to them as Kar­pat­hen, Schnee-​Gebirge, Zen­tral­kar­pat­hen, etc. (vyso​ke​-tat​ry​.info).

The Tatras’ relief is sha­ped by water­cour­ses and moun­tain gla­ciers. At its lar­gest extent, the gla­ciers in the High Tatras cove­red an area of about 15,000 ha. The gla­cier in Bie­lo­vod­ska doli­na was 14 km long and 330 m thick (Hou­dek, Bohuš, 1976). The Tatras are divi­ded into two sub-​ranges: Wes­tern Tatras and Eas­tern Tatras, with Ľali­ové sed­lo sepa­ra­ting them. The Eas­tern Tatras are furt­her divi­ded into two parts: High Tatras and Belian­ske Tatras (wiki​pe​dia​.sk). Bie­lo­vod­ská doli­na is the lon­gest val­ley in the Tatras and is the only alpine-​like val­ley (Bohuš, 1996). The Tatras’ ter­rain has given rise to nume­rous caves, with around 330 cur­ren­tly map­ped (Hou­dek, Bohuš, 1976). Gla­cial lakes in the Tatras, refer­red to as ple­so in Slo­va­kia and staw in Poland, num­ber over 200. The cli­ma­te is pre­do­mi­nan­tly moun­tai­nous to high-​mountainous, with a snow cover per­sis­ting for 180 to 250 days a year, espe­cial­ly in the hig­hest are­as. Win­dy weat­her pre­vails up to 300 days a year, and the sout­hern side often expe­rien­ces so-​called foehn winds, cau­sing ava­lan­ches and exten­si­ve windth­row. The most suitab­le peri­od for hiking in the Tatras is autumn when the weat­her is most stab­le (wiki​pe​dia​.sk).

The hig­hest sett­le­ment in the Tatras is Štr­b­ské Ple­so at an alti­tu­de of 1,355 meters abo­ve sea level. A cab­le car leads to Lom­nic­ký štít (2,632 m). The hig­hest cha­let, ​“Cha­ta pod Rys­mi,” is loca­ted at an alti­tu­de of 2,250 meters (vyso​ke​tat​ry​.org). Other notab­le cha­lets inc­lu­de Téry­ho cha­ta, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (at Skal­na­té ple­so), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta, and Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

In the hig­hest ele­va­ti­ons, cha­mo­is and mar­mots thri­ve. Tat­ra cha­mo­is (Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca) is a sym­bol of the High Tatras. Lar­ge pre­da­tors like bro­wn bear, wolf, and lynx also inha­bit the forests (vyso​ke​tat​ry​.org). In the Tatrans­ká Polian­ka sett­le­ment, an ancient for­ti­fied sett­le­ment on the so-​called Žltá ste­na was recen­tly dis­co­ve­red. Accor­ding to this fin­ding, the site was inha­bi­ted around the turn of the Com­mon Era. Today, the­re are sana­to­riums in the area, and Czech poet Jiří Wol­ker under­went tre­at­ment here. Hre­bie­nok on the sout­he­ast slo­pe of Slav­kov­ský štít is a well-​known tou­rist and ski resort (e‑tatry.szm.com). The sym­bol of Slo­va­kia is the peak Kri­váň. Some other inte­res­ting loca­ti­ons inc­lu­de the Small Water­falls of Stu­de­ný potok (Peter Kac­lík). In the Tatras, around 1,400 spe­cies of plants are recor­ded (wiki​pe​dia​.sk).

Die Hohen Tat­ra sind wahrs­che­in­lich der größte Stolz der Slo­wa­kei und auf jeden Fall das höchs­te Gebir­ge des Lan­des. Sie sind wahrs­che­in­lich das kle­ins­te Hoch­ge­bir­ge der Welt, und die­se Ein­zi­gar­tig­ke­it soll­te ges­chätzt wer­den (Peter Kac­lík). Die Flä­che des Tatra-​Nationalparks (TANAP), der 1949 auf dem Gebiet der Tat­ra ein­ge­rich­tet wur­de, bet­rägt 738 km². Hier leben mehr als 1.300 Arten von Fau­na und Flo­ra. Zusam­men mit dem pol­nis­chen Tatra-​Nationalpark ist der TANAP Teil der UNESCO-​Biosphärenreservate (tanap​.org). Der Kamm der Hohen Tat­ra ist nur 26 km lang (vyso​ke​tat​ry​.org), bei einer maxi­ma­len Bre­i­te von 17 km (Wiki­pe­dia). Der höchs­te Gip­fel der Hohen Tat­ra und der gesam­ten Slo­wa­kei ist der Ger­la­chov­ský štít mit einer Höhe von 2.655 Metern über dem Mee­ress­pie­gel (vyso​ke​tat​ry​.org). Von den 35 Tälern sind die bekann­tes­ten Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká und Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na und Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. Es gibt 120 Ber­gse­en in der Hohen Tat­ra, wie Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko und Wiel­ki Staw Pol­ski. Der Schnee ble­ibt hier 200 – 250 Tage im Jahr lie­gen, und auf eini­gen schat­ti­gen Hän­gen sch­milzt er über­haupt nicht. Die jähr­li­che Nie­dersch­lags­men­ge in der Regi­on bet­rägt etwa 1.600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gisch gese­hen han­delt es sich um ein Kern­ge­bir­ge, und der Kern der Tat­ra ents­tand im Palä­o­zo­ikum, im Kar­bon vor etwa 210 Mil­li­onen Jah­ren (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Alpen­glets­cher hat­ten den größten Ein­fluss auf das Relief und erre­ich­ten wäh­rend der Eis­ze­i­ten bis zu 14 km an den Nord­hän­gen (Wiki­pe­dia).

Der Urs­prung und die Bede­utung des Namens Tatras sind bis­her nicht zuver­läs­sig gek­lärt. His­to­ri­ker sch­re­i­ben ihn den Bewoh­nern zu, die sich in der Regi­on nie­der­lie­ßen, noch bevor die Sla­wen kamen. Sie lei­ten ihn von dem aris­chen Wort tamt­ra, tât­ra ab, was ​“dun­kel” oder ​“düs­ter” bede­utet, und sch­re­i­ben ihm eine Bede­utung vom Volk­sausd­ruck tat­ra zu, der eine ste­i­ni­ge, unfrucht­ba­re Erde bede­utet. Die wahrs­che­in­lichs­te Mei­nung legt nahe, dass der Name Tatras aus dem sla­wis­chen Wort trtri stammt, was Gip­fel bede­utet (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Laut vyso​ke​-tat​ry​.info ist die Bez­e­ich­nung ​“tamt­ra – tat­ra = braun, dun­kel” kel­tisch. Die ers­te Erwäh­nung die­ses Namens stammt aus dem Jahr 999 und bez­ieht sich auf Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). Im Jahr 1125 erwähnt die Chro­nik von Kos­mas bere­its den Namen Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Die pol­nis­che Lite­ra­tur bez­e­ich­ne­te die Tat­ra bis zur ers­ten Hälf­te des 19. Jahr­hun­derts als Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry. Ungarn ver­wen­de­ten die Beg­rif­fe Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol usw., Tát­ra. Die Deuts­chen nann­ten sie Kar­pat­hen, Schnee-​Gebirge, Zen­tral­kar­pat­hen usw. (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Das Relief der Tatras wird von Was­ser­lä­u­fen und Bergg­lets­chern geformt. In ihrer größten Aus­deh­nung bedec­kten die Glets­cher in den Hohen Tat­ra eine Flä­che von etwa 15.000 ha. Der Glets­cher in Bie­lo­vod­ska doli­na war 14 km lang und 330 m dick (Hou­dek, Bohuš, 1976). Die Tat­ra ist in zwei Teil­ge­bie­te unter­te­ilt: West­tat­ra und Ost­tat­ra, wobei Ľali­ové sed­lo sie vone­i­nan­der trennt. Die Ost­tat­ra ist wei­ter in zwei Tei­le unter­te­ilt: Hohe Tat­ra und Belian­ske Tatras (wiki​pe​dia​.sk). Bie­lo­vod­ská doli­na ist das läng­ste Tal in der Tat­ra und das ein­zi­ge alpi­nar­ti­ge Tal (Bohuš, 1996). Auf dem Gebiet der Tat­ra gibt es aufg­rund der Was­se­re­in­wir­kung vie­le Höh­len, von denen der­ze­it etwa 330 kar­tiert sind (Hou­dek, Bohuš, 1976). Glets­cher­se­en in den Tat­ra, in der Slo­wa­kei Ple­so und in Polen Staw genannt, gibt es über 200. Das Kli­ma ist über­wie­gend gebir­gig bis hoch­ge­bir­gig, wobei eine Schne­e­dec­ke für 180 bis 250 Tage im Jahr, beson­ders in den höchs­ten Gebie­ten, bes­te­hen ble­ibt. Win­di­ges Wet­ter herrscht bis zu 300 Tagen im Jahr vor, und auf der Süd­se­i­te tre­ten häu­fig soge­nann­te Föhn­win­de auf, die Lawi­nen und aus­ge­dehn­te Win­dwür­fe verur­sa­chen. Die güns­tigs­te Zeit für Wan­de­run­gen in der Tat­ra ist der Herbst, wenn das Wet­ter am sta­bils­ten ist (wiki​pe​dia​.sk).

Die höchs­te Sied­lung in der Tat­ra ist Štr­b­ské Ple­so auf einer Höhe von 1.355 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Eine Seil­bahn führt zum Lom­nic­ký štít (2.632 m). Die höchs­te Hüt­te, ​“Cha­ta pod Rys­mi”, befin­det sich auf einer Höhe von 2.250 Metern (vyso​ke​tat​ry​.org). Wei­te­re bekann­te Hüt­ten sind Téry­ho cha­ta, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (am Skal­na­té ple­so), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta und Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

In den höchs­ten Lagen leben Gäm­sen und Mur­mel­tie­re. Die Tatra-​Gämse (Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca) ist ein Sym­bol der Hohen Tat­ra. Gro­ße Raub­tie­re wie Braun­bär, Wolf und Luchs bewoh­nen eben­falls die Wäl­der (vyso​ke​tat​ry​.org). In der Sied­lung Tatrans­ká Polian­ka wur­de vor kur­zem eine anti­ke befes­tig­te Sied­lung an der soge­nann­ten Žltá ste­na ent­dec­kt. Nach die­ser Ent­dec­kung war der Ort um die Zei­ten­wen­de besie­delt. Heute gibt es hier Sana­to­rien, und der tsche­chis­che Dich­ter Jiří Wol­ker wur­de hier behan­delt. Hre­bie­nok am Südost­hang des Slav­kov­ský štít ist ein bekann­ter Touristen- und Ski­re­sort (e‑tatry.szm.com). Das Sym­bol der Slo­wa­kei ist der Gip­fel Kri­váň. Eini­ge ande­re inte­res­san­te Orte sind die Kle­i­nen Was­ser­fäl­le des Stu­de­ný potok (Peter Kac­lík). In der Tat­ra sind rund 1.400 Pflan­ze­nar­ten ver­ze­ich­net (wiki​pe​dia​.sk).

Vyso­ké Tat­ry są pra­wdo­po­dob­nie naj­wi­ęks­zym dumą Sło­wac­ji. W każdym razie są naj­wy­żs­zym pas­mem gór­skim na Sło­wac­ji. To pra­wdo­po­dob­nie najm­niejs­ze góry na świe­cie, a ta uni­kal­no­ść zasłu­gu­je na wykor­zys­ta­nie (Peter Kac­lík). Powierzch­nia Tatr­za­ńs­kie­go Par­ku Naro­do­we­go – TANAP‑u, utwor­zo­ne­go na tere­nie Tatr w 1949 roku, wyno­si 738 km². Żyje tu ponad 1300 gatun­ków fau­ny i flo­ry. Wspól­nie z pol­skim Tatr­za­ńs­kim Par­kiem Naro­do­wym, TANAP jest częścią rezer­wa­tów bio­sfe­ry UNESCO (tanap​.org). Grz­biet Wyso­kich Tatr ma zale­dwie 26 km dłu­go­ści (vyso​ke​tat​ry​.org), a jego mak­sy­mal­na sze­ro­ko­ść wyno­si 17 km (Wiki­pe­dia). Naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Wyso­kich Tatr i całej Sło­wac­ji jest Ger­la­chov­ský štít, osi­ąga­jący wyso­ko­ść 2655 met­rów nad pozi­omem mor­za (vyso​ke​tat​ry​.org). Spo­śród 35 dolin naj­bar­dziej zna­ne to Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká i Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na, Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. W Tat­rach Wyso­kich znaj­du­je się 120 sta­wów, takich jak Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko, Wiel­ki Staw Pol­ski. Śnieg utr­zy­mu­je się tu przez 200 – 250 dni w roku, w nie­któ­rych zacie­ni­onych miejs­cach nie top­nie­je wca­le, a rocz­na suma opa­dów wyno­si oko­ło 1600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gicz­nie są to góry pier­wot­ne, jąd­ro Tatr ksz­ta­łto­wa­ło się w pale­ozo­iku, w kar­bo­nie, oko­ło 210 mili­onów lat temu (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Na rze­źbę tere­nu mia­ły głó­wny wpływ lodo­wce alpej­skie, któ­re w epo­ce lodo­wco­wej sięga­ły nawet 14 km na północ­nych sto­kach (Wiki­pe­dia).

Pocho­dze­nie i znac­ze­nie nazwy Tatr nie zosta­ło dotąd jed­no­znacz­nie rozwi­ąza­ne. His­to­ry­cy przy­pi­su­ją ją miesz­ka­ńcom, któr­zy zamiesz­ki­wa­li nasze tere­ny jeszc­ze przed przy­by­ciem Sło­wian. Wywo­dzą ją od arij­skie­go sło­wa tamt­ra, tât­ra, oznac­za­jące­go ​„ciem­ny” lub ​„mrocz­ny”, przy­pi­su­ją mu znac­ze­nie zaczerp­ni­ęte z ludo­we­go sło­wa tat­ra w sen­sie kamie­nis­tej, jało­wej zie­mi. Naj­bar­dziej pra­wdo­po­dob­nym zda­niem może być, że nazwa Tat­ry pocho­dzi od sło­wia­ńs­kie­go sło­wa trtri, oznac­za­jące­go ​„kamien­ne” (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Według wyso​ke​-tat​ry​.info okre­śle­nie ​“tamt­ra – tat­ra = kasz­ta­no­wy, ciem­ny” jest cel­tyc­kie. Pier­ws­za wzmian­ka o tej nazwie pocho­dzi z roku 999, wspo­mi­na o Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). W 1125 roku w Kro­ni­ce Kos­ma­sa już wspo­mi­na się o nazwie Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Pol­ska lite­ra­tu­ra i lite­ra­tu­ra do pier­ws­zej poło­wy XIX wie­ku nazy­wa­ła Tat­ry jako Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry. Węgr­zy uży­wa­li nazwy Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol itp., Tát­ra. Niem­cy nazy­wa­li je Kar­pa­ty, Góry Śnie­żne, Kar­pa­ty Cen­tral­ne itp. (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Rze­źba Tatr to dzie­ło cie­ków wod­nych i gór­skich lodo­wców. W cza­sie naj­wi­ęks­ze­go rozwo­ju lodo­wce w Wyso­kich Tat­rach mia­ły powierzch­nię oko­ło 15 000 ha. Lodo­wiec w Doli­nie Bie­lo­vod­skiej miał 14 km dłu­go­ści i 330 m gru­bo­ści (Hou­dek, Bohuš, 1976). Geomor­fo­lo­gicz­na jed­no­st­ka Tatr dzie­li się na dwie pod­jed­nos­tki: Tat­ry Zachod­nie i Tat­ry Wschod­nie. Prze­łęcz Łalo­we oddzie­la Tat­ry Zachod­nie od Wschod­nich. Tat­ry Wschod­nie dzie­lą się na dwie części: Wyso­kie Tat­ry i Tat­ry Biel­skie (wiki​pe​dia​.sk). Doli­na Bie­lo­vod­ská to naj­dłu­żs­za doli­na Tatr i jedy­na o alpej­skim cha­rak­ter­ze (Bohuš, 1996). Na obszar­ze Tatr, pod wpły­wem wody, pows­ta­ło wie­le jas­kiń, obe­cnie zma­po­wa­no ich oko­ło 330 (Hou­dek, Bohuš, 1976). Jezi­ora polo­do­wco­we w Tat­rach mają swo­je włas­ne nazwy, na Sło­wac­ji to ple­so, a w Pols­ce staw. Jest ich w Tat­rach ponad 200. Kli­mat jest prze­wa­żnie gór­ski do wyso­ko­gór­skie­go, pokry­wa śnie­żna utr­zy­mu­je się przez 180, w doli­nach nawet do 250 dni w roku. Wiat­ro­wa pogo­da wys­tępu­je nawet przez 300 dni w roku. Na połud­ni­owym sto­ku częs­to wys­tępu­ją tzw. wiat­ry opa­do­we, powo­du­jące zawro­ty gło­wy i roz­le­głe prze­wro­ty drzew. Naj­leps­zym okre­sem na wspi­nacz­kę turys­tycz­ną w Tat­rach jest jesień, gdy pogo­da jest naj­sta­bil­niejs­za (wiki​pe​dia​.sk).

Naj­wy­żej poło­żo­ną osa­dą w Tat­rach jest Štr­b­ské Ple­so, leżące na wyso­ko­ści 1355 nad pozi­omem mor­za. Na Lom­nic­ký štít (2632 m) pro­wa­dzi kolej­ka lino­wa. Naj­wy­żej poło­żo­nym sch­ro­nis­kiem ​“Cha­ta pod Rys­mi” znaj­du­je się na wyso­ko­ści 2250 met­rów (vyso​ke​tat​ry​.org). Oprócz nie­go ist­nie­je wie­le innych, na przy­kład Cha­ty Téry­ego, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (na Skal­na­tom ple­se), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta, Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

W naj­wy­żs­zych par­tiach żyją kozi­ce i świs­ta­ki. Kozi­ca gór­ska tatrans­ka Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca jest sym­bo­lem Wyso­kich Tatr. W lasach żyją także nasze duże dra­pie­żni­ki: nie­dźwie­dź, wilk, ryś (vyso​ke​tat​ry​.org). W osa­dzie Tatrans­ká Polian­ka nie­da­wno odkry­to pra­da­wne umoc­ni­one osied­le na tzw. Żółtej ścia­nie. Według tego miejs­ce było zamiesz­ka­ne na prze­ło­mie naszej ery. Dziś znaj­du­ją się tu sana­to­ria, lec­zył się tu również czes­ki poeta Jiří Wol­ker. Popu­lar­nym ośrod­kiem turys­tycz­nym i nar­ciar­skim jest Hre­bie­nok na południowo-​wschodnim zboc­zu Slav­kov­ské­ho ští­tu (e‑tatry.szm.com). Sym­bo­lem Sło­wac­ji jest szc­zyt Kri­váň. Kil­ka innych inte­re­su­jących miejsc to Malé vodo­pá­dy Stu­de­né­ho poto­ka (Peter Kac­lík). W Tat­rach rejes­tru­je­my oko­ło 1400 gatun­ków roślin (wiki​pe​dia​.sk).

Belian­ske Tat­ry to wschod­nia część Wyso­kich Tatr. Ten 14 km dłu­gi grz­biet wapien­ny leży pra­wie pros­to­pad­le do głó­wne­go grz­bie­tu Wyso­kich Tatr. Uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­zą i przy­rod­nic­zo naj­bo­gats­zą część, rośnie tu m.in. stok­rot­ka alpej­ska – Leon­to­po­dium alpi­num (e‑tatry.szm.com). Do popu­lar­nych miejsc nale­ży Jas­ki­nia Beliańska.

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post