Krajina, TOP

Krajina – najkrajšie fotografie krajiny

Hits: 43069

Ten­to vizu­ál­ny pro­jekt zachy­tá­va krá­su kra­ji­ny – často­krát zo Slo­ven­ska – no záro­veň ide ove­ľa ďalej. Kaž­dý záber ponú­ka nie­len este­tic­ký záži­tok, ale aj hlb­ší pohľad na to, ako jedi­neč­ná a rôz­no­ro­dá je kra­ji­na – od drs­nej hor­skej prí­ro­dy, cez tiché jazer­né kot­li­ny, po žia­ri­vé obec­né námes­tia. Sil­ný kon­trast medzi divo­kou prí­ro­dou a ľud­ský­mi zásah­mi do nej vysti­hu­je este­tic­ký zámer tej­to kolek­cie. Kra­ji­na pred­sta­vu­je pamäť, pohyb a ticho. Nie je len kuli­sa, kde sa odo­hrá­va náš život. Je to živá štruk­tú­ra. Prí­rod­ný pries­tor sa stá­va roz­prá­va­čom o čase, kto­rý utie­kol, o sile prv­kov, kto­ré for­mu­jú svet, o člo­ve­ku, kto­rý sa roz­ho­dol len pozo­ro­vať a nezasahovať.

Kaž­dá sním­ka pôso­bí ako poetic­ký výsek z väč­šie­ho cel­ku. Pop­rad­ské ple­so v ran­nom opa­re, ces­tič­ka strá­ca­jú­ca sa medzi stro­ma­mi, osa­mo­te­né duby na hori­zon­te – to všet­ko sú výja­vy, kto­ré nás nepo­zý­va­jú len obdi­vo­vať krá­su, ale kla­dú otáz­ky. Čo osta­lo z pôvod­nej kra­ji­ny? Aký je vzťah medzi kul­túr­nou a divo­kou prí­ro­dou? Pre­čo nás nie­kto­ré mies­ta emo­ci­onál­ne zasiah­nu viac než iné? Foto­gra­fie nevní­ma­jú kra­ji­nu ako deko­rá­ciu, ale ako zrkad­lo vnú­tor­nej kra­ji­ny člo­ve­ka – aké­si emo­ci­onál­ne roz­ší­re­nie. Hoci na mno­hých zábe­roch nie sú ľudia, sú hlbo­ko ľud­ské: svo­jou osa­me­los­ťou, majes­tá­tom ale­bo zvlášt­nou kreh­kos­ťou svet­la a pries­to­ru. Sú este­ti­kou per­cep­cie.

Využí­vam stred­nú až níz­ku hĺb­ku ostros­ti, zla­tý rez a vrstve­nie pries­to­ru, prá­cu so svet­lom oko­lo výcho­du a zápa­du sln­ka, kon­tem­pla­tív­nu kom­po­zí­ciuTie­to voľ­by nie sú len vizu­ál­ne, ale spo­ma­ľu­jú čas. Pozo­ro­va­teľ sa do obra­zu doslo­va vná­ra. Výsle­dok nie je len foto­gra­fia – je to skú­se­nosť. Vní­mam tie­to foto­gra­fie – obra­zy ako vizu­ál­nu eko­ló­giu – tichý apel na to, aby sme kra­ji­nu nevní­ma­li ako spot­reb­ný pries­tor, ale ako bytosť, s kto­rou sme v hlbo­kom vzťa­hu. Mno­hé z tých­to obra­zov by sa dali nazvať až vizu­ál­nou mod­lit­bou za krajinu.


This visu­al pro­ject cap­tu­res the beau­ty of the lands­ca­pe — often from Slo­va­kia — but also goes far bey­ond that. Each ima­ge offers not only an aest­he­tic expe­rien­ce but also a dee­per insight into the uni­qu­e­ness and diver­si­ty of the lands­ca­pe — from rug­ged moun­tain wil­der­ness, through quiet lake basins, to vib­rant vil­la­ge squ­ares. The strong con­trast bet­we­en wild natu­re and human inter­ven­ti­ons ref­lects the aest­he­tic intent of this col­lec­ti­on. The lands­ca­pe repre­sents memo­ry, move­ment, and silen­ce. It is not mere­ly a backd­rop whe­re life unfolds. It is a living struc­tu­re. Natu­ral spa­ce beco­mes a sto­ry­tel­ler — of time that has pas­sed, of the for­ce of ele­ments that sha­pe the world, of the human being who cho­oses to obser­ve rat­her than intervene.

Each pho­tog­raph appe­ars as a poetic excerpt from a lar­ger who­le. Pop­rad­ské ple­so in the mor­ning mist, a path disap­pe­a­ring among tre­es, soli­ta­ry oaks on the hori­zon — the­se are sce­nes that not only invi­te admi­ra­ti­on but also rai­se ques­ti­ons. What remains of the ori­gi­nal lands­ca­pe? What is the rela­ti­ons­hip bet­we­en cul­tu­ral and wild natu­re? Why do cer­tain pla­ces move us more deep­ly than others? The­se pho­tog­raphs do not see the lands­ca­pe as deco­ra­ti­on, but as a mir­ror of the inner lands­ca­pe of the human being — an emo­ti­onal exten­si­on. Though peop­le are often absent from the fra­mes, they remain deep­ly human: in the­ir soli­tu­de, majes­ty, or the fra­gi­le ten­der­ness of light and spa­ce. They repre­sent the aest­he­tics of perception.

I use medium to shal­low depth of field, the gol­den ratio, lay­ered com­po­si­ti­on, and light around sun­ri­se and sun­set to achie­ve a con­tem­pla­ti­ve visu­al. The­se cho­ices are not only visu­al — they slow down time. The obser­ver is dra­wn into the ima­ge. The result is not just a pho­tog­raph — it is an expe­rien­ce. I see the­se ima­ges as visu­al eco­lo­gy—a quiet appe­al to per­ce­i­ve the lands­ca­pe not as a con­su­mab­le spa­ce, but as a being with whom we are in deep rela­ti­ons­hip. Many of the­se ima­ges could be seen as a visu­al pra­y­er for the land.


Die­ses visu­el­le Pro­jekt fängt die Schön­he­it der Lands­chaft ein – oft aus der Slo­wa­kei – und geht dabei weit darüber hinaus. Jedes Bild bie­tet nicht nur ein äst­he­tis­ches Erleb­nis, son­dern auch einen tie­fe­ren Einb­lick in die Ein­zi­gar­tig­ke­it und Viel­falt der Lands­chaft – von rau­er Berg­na­tur über stil­le Seen­bec­ken bis hin zu leben­di­gen Dorfp­lät­zen. Der star­ke Kon­trast zwis­chen unbe­rü­hr­ter Natur und men­sch­li­chen Ein­grif­fen spie­gelt die äst­he­tis­che Absicht die­ser Samm­lung wider. Die Lands­chaft steht für Erin­ne­rung, Bewe­gung und Stil­le. Sie ist nicht bloß eine Kulis­se unse­res Lebens. Sie ist eine leben­di­ge Struk­tur. Der Natur­raum wird zum Erzäh­ler – von der verf­los­se­nen Zeit, von den Kräf­ten, die die Welt for­men, vom Men­schen, der sich entsch­lie­ßt, zu beobach­ten und nicht einzugreifen.

Jedes Foto wir­kt wie ein poetis­cher Aus­schnitt aus einem größe­ren Gan­zen. Das Pop­rad­ské ple­so im mor­gend­li­chen Nebel, ein Pfad, der sich im Wald ver­liert, ein­sa­me Eichen am Hori­zont – all das sind Sze­nen, die nicht nur zur Bewun­de­rung ein­la­den, son­dern Fra­gen aufwer­fen. Was ist von der urs­prün­gli­chen Lands­chaft geb­lie­ben? Wie ist das Ver­hält­nis zwis­chen kul­tu­rel­ler und wil­der Natur? Warum berüh­ren uns man­che Orte emo­ti­onal tie­fer als ande­re? Die­se Foto­gra­fien vers­te­hen die Lands­chaft nicht als Deko­ra­ti­on, son­dern als Spie­gel der inne­ren Lands­chaft des Men­schen – als emo­ti­ona­le Erwe­i­te­rung. Auch wenn auf vie­len Bil­dern kei­ne Men­schen zu sehen sind, sind sie tief men­sch­lich: durch ihre Ein­sam­ke­it, ihre Erha­ben­he­it oder die beson­de­re Zer­brech­lich­ke­it von Licht und Raum. Sie sind eine Äst­he­tik der Wahrnehmung.

Ich ver­wen­de eine mitt­le­re bis gerin­ge Tie­fen­schär­fe, den Gol­de­nen Schnitt, räum­li­che Schich­tung und das Licht rund um Son­ne­nauf­gang und Son­ne­nun­ter­gang. Die­se Ents­che­i­dun­gen sind nicht nur visu­ell – sie ver­lang­sa­men die Zeit. Der Bet­rach­ter wird in das Bild hine­in­ge­zo­gen. Das Ergeb­nis ist nicht bloß ein Foto – es ist eine Erfah­rung. Ich vers­te­he die­se Bil­der als visu­el­le Öko­lo­gie – einen stil­len Appell, die Lands­chaft nicht als Verb­rauchs­raum zu sehen, son­dern als Wesen, mit dem wir in tie­fer Bez­ie­hung ste­hen. Vie­le die­ser Bil­der könn­ten als visu­el­les Gebet für die Lands­chaft bez­e­ich­net werden.


Ce pro­jet visu­el cap­tu­re la beau­té du pay­sa­ge – sou­vent en Slo­va­qu­ie – mais va bien au-​delà. Cha­que ima­ge off­re non seule­ment une expé­rien­ce est­hé­ti­que, mais aus­si un regard plus pro­fond sur l’unicité et la diver­si­té du pay­sa­ge – des mon­tag­nes sau­va­ges, aux bas­sins lacus­tres silen­cie­ux, jusqu’aux pla­ces de vil­la­ge écla­tan­tes. Le con­tras­te fort entre la natu­re sau­va­ge et les inter­ven­ti­ons humai­nes ref­lète l’intention est­hé­ti­que de cet­te col­lec­ti­on. Le pay­sa­ge incar­ne la mémo­ire, le mou­ve­ment et le silen­ce. Ce n’est pas sim­ple­ment un décor où la vie se dérou­le. C’est une struc­tu­re vivan­te. L’espace natu­rel devient un con­te­ur – du temps qui s’est écou­lé, de la for­ce des élé­ments qui façon­nent le mon­de, de l’humain qui cho­isit d’observer sans intervenir.

Cha­que pho­tog­rap­hie agit com­me un frag­ment poé­ti­que d’un ensem­ble plus vas­te. Le lac de Pop­rad dans la bru­me du matin, un che­min se per­dant entre les arb­res, des chênes soli­tai­res à l’horizon – ces scènes ne nous invi­tent pas seule­ment à con­tem­pler la beau­té, mais posent des ques­ti­ons. Que reste-​t-​il du pay­sa­ge ori­gi­nel ? Quel­le est la rela­ti­on entre natu­re cul­tu­rel­le et sau­va­ge ? Pou­rqu­oi cer­tains lie­ux nous touchent-​ils plus pro­fon­dé­ment que d’aut­res ? Ces pho­tog­rap­hies ne con­si­dèrent pas le pay­sa­ge com­me une sim­ple déco­ra­ti­on, mais com­me un miro­ir du pay­sa­ge inté­rie­ur de l’homme – une exten­si­on émo­ti­on­nel­le. Bien que les êtres humains soient sou­vent absents, ces ima­ges sont pro­fon­dé­ment humai­nes : par leur soli­tu­de, leur majes­té, ou la fra­gi­li­té par­ti­cu­li­ère de la lumi­ère et de l’espace. Elles incar­nent une est­hé­ti­que de la perception.

J’utilise une pro­fon­de­ur de champ moy­en­ne à faib­le, la règ­le d’or, une com­po­si­ti­on en stra­tes, et la lumi­ère auto­ur du lever ou cou­cher du sole­il. Ces cho­ix ne sont pas que visu­els – ils ralen­tis­sent le temps. L’observateur est lit­té­ra­le­ment absor­bé dans l’image. Le résul­tat n’est pas jus­te une pho­tog­rap­hie – c’est une expé­rien­ce. Je conço­is ces ima­ges com­me une éco­lo­gie visu­el­le – un appel silen­cie­ux à ne pas voir le pay­sa­ge com­me un espa­ce à con­som­mer, mais com­me un être avec lequ­el nous entre­te­nons une rela­ti­on pro­fon­de. Beau­coup de ces ima­ges pour­raient être vues com­me une pri­ère visu­el­le pour la ter­re.


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 12825

Slo­ven­sko leží v srd­ci Euró­py. Hra­ni­čí s Poľ­skom, Čes­kom, Rakús­kom, Maďar­skom a Ukra­ji­nou. Je to hor­na­tá kra­ji­na, na Slo­ven­sku sú krás­ne hory, napr. Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, Vyso­ké Tat­ry. Tak­mer celým úze­mím pre­chá­dza časť Kar­pat­ské­ho oblú­ka. Z geolo­gic­ké­ho a geoter­mál­ne­ho hľa­dis­ka je Slo­ven­sko veľ­mi boha­tá krajina. 

Slo­ven­sko dis­po­nu­je 1200 obja­ve­ný­mi jas­ky­ňa­mi, prí­stup­ných verej­nos­ti je len 14. Naj­dl­h­šou je Demä­nov­ský jas­kyn­ný sys­tém, kto­rý má viac ako 30 km. Naj­hl­b­šou je Sta­rý hrad v Níz­kych Tat­rách, s hĺb­kou 432 met­rov. Naj­dl­h­šou rie­kou je Váh, kto­rý tečie 406 km. 80 met­rov má naj­vyš­ší Kme­ťov vodo­pád vo Vyso­kých Tat­rách. Naj­ve­ter­nej­ším mies­tom je Cho­pok. Naj­daž­di­vej­ším mies­tom je Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­roz­siah­lej­ším poho­rím je Ondav­ská vrcho­vi­na, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che 1 320 km2 (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší dre­ve­ných oltár na sve­te – Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba v Levo­či, geo­gra­fic­ký stred Euró­py v Krem­nic­kých vrchoch, jedi­ný stu­de­ný artéz­sky pra­meň v Euró­pe – Her­lian­sky gej­zír pri Koši­ciach, naj­roz­siah­lej­ší hrad­ný kom­plex v stred­nej Euró­pe – Spiš­ský hrad, naj­vyš­ší vrch v Kar­pa­toch – Ger­la­chov­ský štít, naj­star­ší verej­ný park v stred­nej Euró­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa v Bra­ti­sla­ve (visit​slo​va​kia​.com). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší počet hra­dov a zám­kov v Euró­pe. 425 kaš­tie­ľov, 180 hra­dov, zám­kov a zrú­ca­nín (slo​va​kia​.eu​.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 oby­va­te­ľov (sta​tis​tics​.sk). V mes­tách žije viac ako 57 % z nich (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Slo­ven­sku žijú pre­važ­ne Slo­vá­ci. Z men­šín sú zastú­pe­ní Maďa­rí, Rómo­via, Ukra­jin­ci, Češi, Nemci. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza­jú rôz­ne špe­ci­fic­ké oblas­ti, kto­ré majú svoj pôvod v minu­los­ti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Nie­ke­dy v 5. sto­ro­čí sem priš­li Slo­va­nia, kto­rí boli neskôr napá­da­ní okrem iné­ho Avar­mi, kto­rých sme neskôr vyhna­li. Cca z tohto úze­mia. Kaž­do­pád­ne mno­ho Ava­rov sa asi­mi­lo­va­lo. Pod­ľa nov­ších pra­me­ňov je otáz­ne kam až sia­ha­lo v istom obdo­bí rím­ske osíd­le­nie. Kaž­do­pád­ne aj na Slo­ven­sku sa našli pozos­tat­ky rím­ske­ho osíd­le­nia na via­ce­rých miestach.

Prvé osíd­le­nie Slo­ven­ska pochá­dza z kon­ca pale­oli­tu, spred 250 tisíc rokov, s loka­li­ty Gánov­ce, kde sa našla leb­ka nean­der­tál­ca a z Mora­vian, kde sa našla soš­ka Venu­še – tzv. Mora­vian­ska Venu­ša. Prví roľ­ní­ci sa tu obja­vi­li asi 5 0004 000 rokov pred Kris­tom. Od kon­ca 4. sto­ro­čia pred Kris­tom sem pri­chá­dza­jú Kel­ti. V 1. sto­ro­čí pre Kris­tom Dáko­via. Od začiat­ku 1. sto­ro­čia sem priš­li Ger­má­ni – Van­ni­ove krá­ľov­stvo. Prví slo­va­nia osíd­ľo­va­li naše úze­mie zrej­me v 5. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Prvým štát­nym útva­rom Slo­va­nov na úze­mí dneš­né­ho Slo­ven­ska bola Samo­va ríša7. sto­ro­čí. Neskôr Nit­rian­ske knie­žat­stvo, kto­ré­ho spo­je­ním s Morav­ským knie­žat­stvom vnik­la v roku 833 Veľ­ká Mora­va (Wiki­pe­dia). Čo bola veľ­mi význam­ná epi­zó­da v deji­nách v tom obdo­bí to bol pomer­ne sil­ný štát. Zhru­ba do toh­to obdo­bia pat­rí aj náv­šte­va Solún­skych bra­tov Cyri­la a Meto­da9. sto­ro­čí, kto­rí hlá­sa­li kres­ťan­skú vie­ru na našom úze­mí. Z hľa­dis­ka kul­túr­ne­ho šlo o veľ­mi význam­ný posun. Dosiah­li, že pop­ri latin­či­ne sa sta­ros­lo­vien­či­na sta­la litur­gic­kým jazy­kom, čo uznal aj pápež. Za zvá­že­nie sto­jí fakt, že to boli vte­dy jedi­né dva jazy­ky, v kto­rých sa moh­li viesť omše. Zhru­ba v 10. sto­ro­čí sem priš­li Maďa­ri, kto­rí podob­ne ako Ava­ri v 5. sto­ro­čí kočo­va­li. Nara­zi­li však na odpor Slo­va­nov, ale aj Rima­nov a Ger­má­nov. Viac­me­nej nema­li kam ísť, tak sa tu usa­di­li a nauči­li sa obhos­po­da­ro­vať pôdu. Od 10. sto­ro­čia bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Uhor­ska, od 19. sto­ro­čia Rakúsko-​Uhorska. Bra­ti­sla­va, dneš­né hlav­né mes­to, bola veľ­mi dlho koru­no­vač­ným mes­tom. Od roku 1918 bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Čes­ko­slo­ven­ska, s krát­kou pre­stáv­kou samos­tat­né­ho Slo­ven­ské­ho štá­tu počas dru­hej sve­to­vej voj­ny. Od 1.1.1993 je Slo­ven­ská repub­li­ka samos­tat­ným štá­tom. Od 1. mája 2004 sme člen­mi Európ­skej únie, od 29.3.2004 sme člen­mi NATO, od 1.1.2009 sme člen­mi Euro­zó­ny – Európ­skej meno­vej únie, ofi­ciál­nou menou sa sta­lo euro

Počas celej his­tó­rie bolo Slo­ven­sko mno­ho­krát napá­da­né Tatár­mi, Tur­ka­mi, ale z hľa­dis­ka celis­tvos­ti úze­mia odo­lá­va­lo. Je prav­da, že Tur­ci aj Tatá­ri mali aj iné cie­le, kto­ré ich mno­ho­krát donú­ti­li odísť z úze­mia Slo­ven­ska. Kaž­do­pád­ne ani ger­mán­ske, ale­bo rím­ske úto­ky nebo­li pri­veľ­ké. Hra­dy, kto­ré na Slo­ven­sku boli v minu­los­ti boli pomer­ne dob­re opev­ne­né a v minu­los­ti doká­za­li úspeš­ne odo­lá­vať nepria­te­ľom. Neraz našim pro­tiv­ní­kom pomoh­la zra­da na ich obsa­de­nie. Do stre­do­ve­ku boli napr. hra­dy v Deví­ne, vo Fiľa­ko­ve veľ­kou pre­káž­kou pre nepria­te­ľov. Napo­kon aj Bra­ti­slav­ský hrad. Veď Bra­ti­sla­va bola dlho nazý­va­ná aj ako kamen­né mes­to. Zlé obdo­bie obdo­bie pre jed­no­du­chý ľud bolo po roku 1526 a trva­lo zhru­ba do roku 1868. Je zau­jí­ma­vé, že nie­kto­ré rea­li­ty z vte­daj­šie­ho obdo­bia sa dosta­li aj do slov­ní­ka – pojem turec­ké hos­po­dár­stvo pochá­dza prá­ve zo stre­do­ve­ku. Ide o to, že Turek len bral a nesta­ral sa. Tur­kom nezá­le­ža­lo na tom, čo bude, keď oni využi­jú úro­du, nesta­ra­li sa o budúc­nosť, jed­no­du­cho šli ďalej, zdie­ra­li nie­ko­ho iného.

Z hľa­dis­ka kul­tú­ry bola význam­ná exis­ten­cia Aca­de­mie Istro­po­li­ta­ny – jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v Euró­pe. Zalo­žil je Matej Kor­vín v Bra­ti­sla­ve oko­lo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodi­fi­ko­va­ná spi­sov­ná slo­ven­či­na Anto­nom Ber­no­lá­kom na zákla­de zápa­do­slo­ven­ské­ho náre­čia – ber­no­lá­kov­či­na. Od roku 1843 je vďa­ka Ľudo­ví­to­vi Štú­ro­vi spi­sov­ná slo­ven­či­na kodi­fi­ko­va­ná na zákla­de stre­do­slo­ven­ské­ho nárečia. 

Naj­viac ľudí žije v mes­tách Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Národ­né par­ky: TANAP – Tatrans­ký národ­ný park, NAPANT – Národ­ný park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Slo­ven­ský kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­výz­nam­nej­šie sviat­ky: Via­no­ce, Veľ­ká noc, Miku­láš, Svä­tá Lucia, Sil­ves­ter, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiat­ka zosnu­lých, Fašian­gy (slo​va​kia​si​te​.com). Význam­né osob­nos­ti: Juraj Jáno­šík – zboj­ník a ľudo­vý hrdi­na, kto­rý boha­tým bral a chu­dob­ným dával, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ká­tor spi­sov­nej slo­ven­či­ny, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – vedec, poli­tik, vojak, zakla­da­teľ čes­ko­slo­ven­ské­ho štá­tu, Ale­xan­der Dub­ček – štát­nik, osob­nosť Praž­skej jari 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic­ké cha­rak­te­ris­tic­ké jed­lá: pare­ni­ca, ovčí syr, syro­vé kor­bá­či­ky, oštie­pok, bryn­dra, ska­lic­ký trdel­ník, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), tokaj­ské víno, kapust­ni­ca, piro­hy, lok­še, tla­čen­ka, jater­ni­ce, pagá­če a napo­kon aj kofo­la. Z tvr­dé­ho alko­ho­lu sú zná­me: boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, demä­nov­ka. Slo­ven­sko je veľ­mi boha­té na mine­rál­ne pra­me­ne – mine­rál­ky: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka a mno­ho iných.


Slo­va­kia lies in the heart of Euro­pe. It bor­ders Poland, the Czech Repub­lic, Aus­tria, Hun­ga­ry, and Ukrai­ne. It is a moun­tai­nous coun­try, with beau­ti­ful moun­tains such as the Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, and Vyso­ké Tat­ry. Almost the enti­re ter­ri­to­ry is part of the Car­pat­hian arc. From a geolo­gi­cal and geot­her­mal per­spec­ti­ve, Slo­va­kia is a very rich country.

Slo­va­kia boasts 1200 dis­co­ve­red caves, of which only 14 are acces­sib­le to the pub­lic. The lon­gest is the Demä­nov­ský Cave Sys­tem, which spans more than 30 km. The dee­pest is Sta­rý hrad in the Níz­ke Tat­ry, with a depth of 432 meters. The lon­gest river is the Váh, which flo­ws for 406 km. The hig­hest water­fall is Kme­ťov vodo­pád in the Vyso­ké Tat­ry, at 80 meters. The win­diest pla­ce is Cho­pok. The rai­niest pla­ce is Zboj­níc­ka cha­ta. The lar­gest moun­tain ran­ge is the Ondav­ská vrcho­vi­na, cove­ring an area of 1,320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Slo­va­kia is home to the worl­d’s lar­gest wooden altar – the Church of St. James in Levo­ča, the geog­rap­hi­cal cen­ter of Euro­pe in the Krem­nic­ké vrchy, the only cold arte­sian spring in Euro­pe – Her­lian­sky gej­zír near Koši­ce, the lar­gest cast­le com­plex in Cen­tral Euro­pe – Spiš­ský hrad, the hig­hest peak in the Car­pat­hians – Ger­la­chov­ský štít, the oldest pub­lic park in Cen­tral Euro­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Slo­va­kia has the lar­gest num­ber of cast­les and cha­te­aus in Euro­pe: 425 cast­les, 180 ruins of cast­les and cha­te­aus (slo​va​kia​.eu​.sk). As of May 21, 2011, the popu­la­ti­on was 5,397,036 inha­bi­tants (sta​tis​tics​.sk). More than 57% of them live in cities (slo​va​kia​.eu​.sk).

Slo­vaks pre­do­mi­nan­tly inha­bit Slo­va­kia. Mino­ri­ty groups inc­lu­de Hun­ga­rians, Roma, Ukrai­nians, Czechs, and Ger­mans. Slo­va­kia has vari­ous spe­ci­fic regi­ons with his­to­ri­cal ori­gins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Some­ti­me in the 5th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved, who were later attac­ked, among others, by the Avars, whom we later expel­led. App­ro­xi­ma­te­ly from this ter­ri­to­ry. Nevert­he­less, many Avars assi­mi­la­ted. Accor­ding to newer sour­ces, it is ques­ti­onab­le how far Roman sett­le­ment exten­ded at a cer­tain peri­od. Nevert­he­less, rem­nants of Roman sett­le­ment have been found in seve­ral pla­ces in Slovakia.

The first sett­le­ment of Slo­va­kia dates back to the end of the Pale­olit­hic, 250 thou­sand years ago, with loca­li­ties such as Gánov­ce, whe­re the skull of a Nean­dert­hal was found, and Mora­va­ny, whe­re the Venus figu­ri­ne was found – the so-​called Mora­vian Venus. The first far­mers appe­a­red here around 5,0004,000 years befo­re Christ. From the end of the 4th cen­tu­ry BC, the Celts arri­ved. In the 1st cen­tu­ry BC, the Dacians. From the begin­ning of the 1st cen­tu­ry, the Ger­mans arri­ved – the King­dom of Van­nio. The first Slo­vaks pro­bab­ly sett­led our ter­ri­to­ry in the 5th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

The first sta­te enti­ty of the Slavs in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s Slo­va­kia was the Samo­’s Empi­re in the 7th cen­tu­ry. Later, the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra, which mer­ged with the Mora­vian Prin­ci­pa­li­ty in 833 to form Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). This was a very sig­ni­fi­cant epi­so­de in the his­to­ry of that peri­od, as it was a rela­ti­ve­ly strong sta­te. Rough­ly until this peri­od falls the visit of the Thes­sa­lo­nian brot­hers Cyril and Met­ho­dius in the 9th cen­tu­ry, who pre­a­ched the Chris­tian faith in our ter­ri­to­ry. From a cul­tu­ral per­spec­ti­ve, this was a very sig­ni­fi­cant shift. They suc­ce­e­ded in making Old Church Sla­vo­nic the litur­gi­cal lan­gu­age along­si­de Latin, which was recog­ni­zed by the pope. It is worth con­si­de­ring the fact that the­se were the only two lan­gu­ages in which Mass could be celeb­ra­ted at that time. Around the 10th cen­tu­ry, the Hun­ga­rians arri­ved, who, like the Avars in the 5th cen­tu­ry, were noma­dic. Howe­ver, they encoun­te­red resis­tan­ce from the Slavs, as well as from the Romans and Ger­mans. More or less, they had nowhe­re to go, so they sett­led here and lear­ned to cul­ti­va­te the land. From the 10th cen­tu­ry, Slo­va­kia was part of Hun­ga­ry, and from the 19th cen­tu­ry, Austria-​Hungary. Bra­ti­sla­va, toda­y­’s capi­tal, was for a long time the coro­na­ti­on city. Sin­ce 1918, Slo­va­kia has been part of Cze­cho­slo­va­kia, with a brief bre­ak as an inde­pen­dent Slo­vak sta­te during World War II. Sin­ce Janu­ary 1, 1993, the Slo­vak Repub­lic has been an inde­pen­dent sta­te. Sin­ce May 1, 2004, we have been mem­bers of the Euro­pe­an Uni­on, sin­ce March 29, 2004, mem­bers of NATO, sin­ce Janu­ary 1, 2009, mem­bers of the Euro­zo­ne – the Euro­pe­an Mone­ta­ry Uni­on, with the euro beco­ming the offi­cial currency.

Throug­hout his­to­ry, Slo­va­kia has been inva­ded many times by the Tatars, Turks, but in terms of ter­ri­to­rial integ­ri­ty, it has withs­to­od. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often for­ced them to lea­ve Slo­vak ter­ri­to­ry. Howe­ver, even Ger­ma­nic or Roman attacks were not exces­si­ve. The cast­les that were in Slo­va­kia in the past were rela­ti­ve­ly well-​fortified and in the past, they suc­cess­ful­ly resis­ted ene­mies. Often our oppo­nents were hel­ped to cap­tu­re them by bet­ra­y­al. Until the Midd­le Ages, for exam­ple, the cast­les in Devín, in Fiľa­ko­vo, were a major obstac­le to ene­mies. Final­ly, even Bra­ti­sla­va Cast­le. After all, Bra­ti­sla­va was long cal­led the sto­ne city.” A bad peri­od for the com­mon peop­le was after 1526 and las­ted rough­ly until 1868. It is inte­res­ting that some rea­li­ties from that peri­od also ente­red the voca­bu­la­ry – the term Tur­kish eco­no­my” comes pre­ci­se­ly from the Midd­le Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks did­n’t care what would hap­pen when they used the har­vest; they did­n’t care about the futu­re, they just went on, squ­e­e­zing some­one else.

In terms of cul­tu­re, the exis­ten­ce of the Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – one of the oldest uni­ver­si­ties in Euro­pe – was sig­ni­fi­cant. It was foun­ded by Matt­hias Cor­vi­nus in Bra­ti­sla­va around 1466. In 1787, Anton Ber­no­lák codi­fied the writ­ten Slo­vak lan­gu­age for the first time based on the Wes­tern Slo­vak dia­lect – Ber­no­lá­k’s Slo­vak. Sin­ce 1843, thanks to Ľudo­vít Štúr, the writ­ten Slo­vak lan­gu­age has been codi­fied based on the Cen­tral Slo­vak dialect.

The most peop­le live in the cities of Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal parks: TANAP – Tat­ra Nati­onal Park, NAPANT – Low Tatras Nati­onal Park, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, Slo­vak Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). The most sig­ni­fi­cant holi­da­ys: Chris­tmas, Eas­ter, St. Nicho­las Day, St. Lucia Day, New Yea­r’s Eve, New Yea­r’s Day, Chil­dre­n’s Day, Mot­he­r’s Day, All Saints’ Day, Car­ni­val (slo​va​kia​si​te​.com). Sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties: Juraj Jáno­šík – a bri­gand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudo­vít Štúr – codi­fier of the writ­ten Slo­vak lan­gu­age, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – scien­tist, poli­ti­cian, sol­dier, co-​founder of the Cze­cho­slo­vak sta­te, Ale­xan­der Dub­ček – sta­tes­man, figu­re of the Pra­gue Spring of 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic cha­rac­te­ris­tic dis­hes: pare­ni­ca, she­ep che­e­se, che­e­se whips, oštie­pok, bryn­dza, Ska­li­ca trdel­ník, Bra­ti­sla­va rolls (mpsr​.sk), Tokaj wine, cab­ba­ge soup, pie­ro­gi, pota­to pan­ca­kes, tla­čen­ka, liver sau­sa­ge, pagá­če, and final­ly kofo­la. From hard alco­hol, boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, Demä­nov­ka are well kno­wn. Slo­va­kia is very rich in mine­ral springs – mine­ral waters: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka, and many others.


Slo­wa­kei liegt im Her­zen Euro­pas. Es grenzt an Polen, die Tsche­chis­che Repub­lik, Öster­re­ich, Ungarn und die Ukrai­ne. Es ist ein ber­gi­ges Land, mit wun­ders­chönen Ber­gen wie der Malá Fat­ra, den Níz­ke Tat­ry und den Vyso­ké Tat­ry. Fast das gesam­te Gebiet gehört zum Kar­pa­ten­bo­gen. Aus geolo­gis­cher und geot­her­ma­ler Sicht ist die Slo­wa­kei ein sehr rei­ches Land.

Die Slo­wa­kei ver­fügt über 1200 ent­dec­kte Höh­len, von denen nur 14 für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich sind. Die läng­ste ist das Demänovský-​Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefs­te ist der Sta­rý hrad in den Níz­kych Tat­rách, mit einer Tie­fe von 432 Metern. Der läng­ste Fluss ist die Váh, der über 406 km flie­ßt. Der höchs­te Was­ser­fall ist der Kme­ťov vodo­pád in den Vyso­ké Tat­ry, mit 80 Metern. Der win­digs­te Ort ist Cho­pok. Der regen­re­ichs­te Ort ist Zboj­níc­ka cha­ta. Das größte Berg­mas­siv ist die Ondav­ská vrcho­vi­na, die eine Flä­che von 1.320 km² umfasst (slo​va​kia​.eu​.sk). Die Slo­wa­kei beher­bergt den größten höl­zer­nen Altar der Welt – die Kir­che St. Jakob in Levo­ča, das geo­gra­fis­che Zen­trum Euro­pas in den Krem­nic­ké vrchy, die ein­zi­ge kal­te arte­sis­che Quel­le Euro­pas – Her­lian­sky gej­zír bei Koši­ce, die größte Sch­los­san­la­ge in Mit­te­le­uro­pa – Spiš­ský hrad, den höchs­ten Gip­fel der Kar­pa­ten – Ger­la­chov­ský štít, den ältes­ten öffen­tli­chen Park in Mit­te­le­uro­pa – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Die Slo­wa­kei hat die größte Anzahl von Bur­gen und Sch­lös­sern in Euro­pa: 425 Sch­lös­ser, 180 Ruinen von Bur­gen und Sch­lös­sern (slo​va​kia​.eu​.sk). Zum 21. Mai 2011 bet­rug die Bevöl­ke­rung 5.397.036 Ein­woh­ner (sta​tis​tics​.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städ­ten (slo​va​kia​.eu​.sk).

Die Slo­wa­ken über­wie­gend bevöl­kern die Slo­wa­kei. Min­der­he­itsg­rup­pen umfas­sen Ungarn, Roma, Ukrai­ner, Tsche­chen und Deuts­che. Die Slo­wa­kei hat vers­chie­de­ne spe­zi­fis­che Regi­onen mit his­to­ris­chen Urs­prün­gen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Irgen­dwann im 5. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die spä­ter unter ande­rem von den Awa­ren angeg­rif­fen wur­den, die spä­ter ver­trie­ben wur­den. Etwa aus die­sem Gebiet. Den­noch assi­mi­lier­ten sich vie­le Awa­ren. Nach neue­ren Quel­len ist frag­lich, wie weit die römis­che Besied­lung zu einem bes­timm­ten Zeit­punkt reich­te. Den­noch wur­den Res­te römis­cher Besied­lung an meh­re­ren Stel­len in der Slo­wa­kei gefunden.

Die ers­te Besied­lung der Slo­wa­kei datiert aus dem Ende des Palä­o­lit­hi­kums, vor 250.000 Jah­ren, mit Loka­li­tä­ten wie Gánov­ce, wo der Schä­del eines Nean­der­ta­lers gefun­den wur­de, und Mora­va­ny, wo die Venus­fi­gu­ri­ne gefun­den wur­de – die soge­nann­te Mora­vis­che Venus. Die ers­ten Bau­ern ers­chie­nen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jah­ren vor Chris­tus. Ab Ende des 4. Jahr­hun­derts v. Chr. kamen die Kel­ten. Im 1. Jahr­hun­dert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahr­hun­derts kamen die Ger­ma­nen – das König­re­ich Van­nio. Die ers­ten Slo­wa­ken sie­del­ten wahrs­che­in­lich im 5. Jahr­hun­dert unser Gebiet (Wiki­pe­dia).

Die ers­te sta­at­li­che Ein­he­it der Sla­wen auf dem Gebiet der heuti­gen Slo­wa­kei war das Reich von Samo im 7. Jahr­hun­dert. Spä­ter das Fürs­ten­tum von Nit­ra, das sich im Jahr 833 mit dem Mäh­ris­chen Fürs­ten­tum vere­i­nig­te, um Gro­ßmäh­ren zu bil­den (Wiki­pe­dia). Dies war eine sehr bede­uten­de Epi­so­de in der Ges­chich­te die­ser Zeit, da es ein rela­tiv star­ker Sta­at war. Etwa bis zu die­sem Zeit­punkt fällt der Besuch der Thes­sa­lo­ni­cher Brüder Kyrill und Met­ho­dius im 9. Jahr­hun­dert, die den christ­li­chen Glau­ben auf unse­rem Gebiet pre­d­ig­ten. Aus kul­tu­rel­ler Sicht war dies eine sehr bede­uten­de Vers­chie­bung. Es gelang ihnen, das Alt­kir­chens­la­wis­che neben Late­in zur litur­gis­chen Spra­che zu machen, was vom Papst aner­kannt wur­de. Es ist erwäh­nen­swert, dass dies die ein­zi­gen bei­den Spra­chen waren, in denen zu die­ser Zeit Mes­sen gefe­iert wer­den konn­ten. Etwa im 10. Jahr­hun­dert kamen die Ungarn, die wie die Awa­ren im 5. Jahr­hun­dert noma­disch waren. Sie tra­fen jedoch auf Widers­tand von den Sla­wen, aber auch von den Römern und Ger­ma­nen. Mehr oder weni­ger hat­ten sie kei­nen ande­ren Ort, an den sie gehen konn­ten, also lie­ßen sie sich hier nie­der und lern­ten, das Land zu bewirts­chaf­ten. Seit dem 10. Jahr­hun­dert gehör­te die Slo­wa­kei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahr­hun­dert zu Österreich-​Ungarn. Bra­ti­sla­va, die heuti­ge Haupts­tadt, war lan­ge Zeit die Krönungss­tadt. Seit 1918 gehört die Slo­wa­kei zu der Tsche­chos­lo­wa­kei, mit einer kur­zen Pau­se als unab­hän­gi­ger slo­wa­kis­cher Sta­at wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs. Seit dem 1. Janu­ar 1993 ist die Slo­wa­kis­che Repub­lik ein unab­hän­gi­ger Sta­at. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitg­lie­der der Euro­pä­is­chen Uni­on, seit dem 29. März 2004 Mitg­lie­der der NATO, seit dem 1. Janu­ar 2009 Mitg­lie­der der Euro­zo­ne – der Euro­pä­is­chen Wäh­rung­su­ni­on, wobei der Euro zur offi­ziel­len Wäh­rung wurde.

Im Lau­fe der Ges­chich­te wur­de die Slo­wa­kei vie­le Male von Tata­ren, Tür­ken und ande­ren angeg­rif­fen, aber was die ter­ri­to­ria­le Integ­ri­tät bet­rifft, hat sie stand­ge­hal­ten. Es stimmt, dass die Tür­ken und Tata­ren ande­re Zie­le hat­ten, was sie oft zwang, das slo­wa­kis­che Gebiet zu ver­las­sen. Aber auch ger­ma­nis­che oder römis­che Angrif­fe waren nicht über­mä­ßig. Die Bur­gen, die in der Slo­wa­kei in der Ver­gan­gen­he­it waren, waren rela­tiv gut befes­tigt und konn­ten früher erfolg­re­ich Fein­den widers­te­hen. Oft wur­de unse­ren Geg­nern gehol­fen, sie zu ero­bern, indem sie ver­ra­ten wur­den. Bis ins Mit­te­lal­ter waren zum Beis­piel Bur­gen in Devín, in Fiľa­ko­vo ein gro­ßes Hin­der­nis für Fein­de. Sch­lie­ßlich auch Bra­ti­sla­va Cast­le. Nach allem war Bra­ti­sla­va lan­ge Zeit als Ste­ins­tadt” bekannt. Eine sch­lech­te Zeit für das ein­fa­che Volk war nach 1526 und dau­er­te unge­fähr bis 1868. Es ist inte­res­sant, dass eini­ge Rea­li­tä­ten aus die­ser Zeit auch in den Worts­chatz ein­ge­gan­gen sind – der Beg­riff tür­kis­che Wirts­chaft” stammt genau aus dem Mit­te­lal­ter. Es geht darum, dass der Tür­ke ein­fach genom­men und sich nicht darum geküm­mert hat. Den Tür­ken war es egal, was pas­sie­ren wür­de, wenn sie die Ern­te nutz­ten; sie inte­res­sier­ten sich nicht für die Zukunft, sie gin­gen ein­fach wei­ter und drüc­kten jemand ande­ren aus.

In kul­tu­rel­ler Hin­sicht war die Exis­tenz der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – einer der ältes­ten Uni­ver­si­tä­ten Euro­pas – bede­ut­sam. Sie wur­de von Matt­hias Cor­vi­nus um 1466 in Bra­ti­sla­va geg­rün­det. 1787 kodi­fi­zier­te Anton Ber­no­lák ers­tmals die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che auf der Grund­la­ge des wests­lo­wa­kis­chen Dia­lekts – Ber­no­láks Slo­wa­kisch. Seit 1843 wur­de die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che dank Ľudo­vít Štúr auf der Grund­la­ge des zen­trals­lo­wa­kis­chen Dia­lekts kodifiziert.

Die meis­ten Men­schen leben in den Städ­ten Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal­parks: TANAP – Tatra-​Nationalpark, NAPANT – Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­wa­kis­ches Para­dies, Slo­wa­kis­cher Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Die wich­tigs­ten Feier­ta­ge: Weih­nach­ten, Ostern, St. Niko­laus, St. Lucia, Sil­ves­ter, Neujahr, Kin­der­tag, Mut­ter­tag, Aller­he­i­li­gen, Kar­ne­val (slo​va​kia​si​te​.com). Bede­uten­de Per­sön­lich­ke­i­ten: Juraj Jáno­šík – ein Bri­gand und Volks­held, der den Rei­chen nahm und den Armen gab, Ľudo­vít Štúr – Kodi­fi­zie­rer der gesch­rie­be­nen slo­wa­kis­chen Spra­che, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – Wis­sen­schaft­ler, Poli­ti­ker, Sol­dat, Mit­beg­rün­der des tsche­chos­lo­wa­kis­chen Sta­a­tes, Ale­xan­der Dub­ček – Sta­ats­mann, Figur des Pra­ger Früh­lings von 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mis­che cha­rak­te­ris­tis­che Gerich­te: Pare­ni­ca, Schafs­kä­se, Käse­pe­its­chen, Oštie­pok, Bryn­dza, Ska­lit­zer Trdel­ník, Bra­ti­sla­va­er Rol­len (mpsr​.sk), Toka­jer Wein, Kraut­sup­pe, Pie­ro­gi, Kar­tof­fel­puf­fer, Tla­čen­ka, Leber­wurst, Pagá­če und sch­lie­ßlich Kofo­la. Bekann­te har­te Alko­ho­li­ka sind Boro­vič­ka, Sli­vo­vitz, Demä­nov­ka. Die Slo­wa­kei ist sehr reich an Mine­ra­lqu­el­len – Mine­ra­lwäs­ser: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka und vie­le andere.


Sło­wac­ja leży w ser­cu Euro­py. Gra­nic­zy z Pol­ską, Cze­cha­mi, Aus­trią, Węgra­mi i Ukrai­ną. Jest to gór­zys­ty kraj, w któ­rym znaj­du­ją się pięk­ne góry, takie jak Mała Fat­ra, Niżne Tat­ry, Wyso­kie Tat­ry. Pra­wie całe tery­to­rium prze­ci­na frag­ment łuku Kar­pat. Z geolo­gicz­ne­go i geoter­mal­ne­go punk­tu widze­nia Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­tym krajem.

Sło­wac­ja posia­da 1200 odkry­tych jas­kiń, z któ­rych tyl­ko 14 jest dostęp­nych dla pub­licz­no­ści. Naj­dłu­żs­zy jest sys­tem jas­kiń Demä­nov­ský, któ­ry ma ponad 30 km. Naj­głębs­za to Sta­rý hrad w Niżnych Tat­rach, o głębo­ko­ści 432 met­rów. Naj­dłu­żs­zą rze­ką jest Wáh, któ­ra ma 406 km dłu­go­ści. Naj­wy­żs­zy wodos­pad to Kme­ťov vodo­pád w Wyso­kich Tat­rach, mający 80 met­rów wyso­ko­ści. Naj­bar­dziej wietrz­nym miejs­cem jest Cho­pok. Naj­bar­dziej deszc­zo­wym miejs­cem jest Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­wi­ęks­zym masy­wem gór­skim jest Ondav­ská vrcho­vi­na, zaj­mu­jący obszar 1320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­zy dre­wnia­ny ołtarz na świe­cie – Kości­ół św. Jaku­ba w Levo­či, geo­gra­ficz­ne cen­trum Euro­py w Krem­nic­kich Wier­chach, jedy­ny zim­ny arte­zyj­ski źró­dło­wy w Euro­pie – Her­lian­sky gej­zír koło Kos­zyc, naj­wi­ęks­zy kom­pleks zamko­wy w Euro­pie Środ­ko­wej – Zamek Spis­ki, naj­wy­żs­zy szc­zyt Kar­pat – Ger­la­chov­ský štít, naj­stars­zy park pub­licz­ny w Euro­pie Środ­ko­wej – Sad Jan­ka Krá­ľa w Bra­ty­sła­wie (visit​slo​va​kia​.com). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­za licz­ba zamków i pała­ców w Euro­pie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pała­ców (slo​va​kia​.eu​.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku miesz­ka­ło tu 5 397 036 miesz­ka­ńców (sta​tis​tics​.sk). Ponad 57% z nich miesz­ka w mias­tach (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Sło­wac­ji prze­wa­ża­jący udział mają Sło­wa­cy. Spo­śród mniejs­zo­ści wys­tępu­ją Węgr­zy, Romo­wie, Ukrai­ńcy, Cze­si i Niem­cy. Na tere­nie Sło­wac­ji znaj­du­ją się różne spe­cy­ficz­ne regi­ony o his­to­rycz­nym pocho­dze­niu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tów, Spisz, Sza­rysz, Abov, Zem­plín, Uh, Nowog­ród, Ora­wa. Pier­wsi Sło­wia­nie poja­wi­li się tutaj pra­wdo­po­dob­nie w V wie­ku naszej ery (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­zą jed­no­stką państ­wo­wą Sło­wian na tere­nie dzi­siejs­zej Sło­wac­ji było państ­wo Samo­na w VII wie­ku. Później Ksi­ęst­wo Nitr­za­ńs­kie, któ­re połąc­zy­ło się w 833 roku z Ksi­ęst­wem Mora­ws­kim, twor­ząc Wiel­ką Mora­wę (Wiki­pe­dia). Była to bar­dzo istot­na epo­ka w his­to­rii tego okre­su, ponie­waż był to sto­sun­ko­wo sil­ny państ­wo. W oko­ło ten okres przy­pa­da także wizy­ta the­sa­lo­ńs­kich bra­ci Cyry­la i Meto­de­go w IX wie­ku, któr­zy gło­si­li wia­rę chr­ze­ści­ja­ńs­ką na tym obszar­ze. Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia był to bar­dzo istot­ny prze­skok. Uda­ło im się uczy­nić sta­ro­sło­wia­ńs­ki obok łaci­ny języ­kiem litur­gicz­nym, co zosta­ło uzna­ne przez papie­ża. War­to zau­wa­żyć, że były to jedy­ne dwa języ­ki, w któ­rych w tym cza­sie można było odpra­wiać msze. W oko­ło X wie­ku przy­by­li Węgr­zy, któr­zy podob­nie jak Awa­ro­wie w V wie­ku byli koc­zo­wni­ka­mi. Spot­ka­li się jed­nak z opo­rem Sło­wian, ale także Rzy­mian i Ger­ma­nów. W zasa­dzie nie mie­li dokąd iść, więc osied­li­li się tutaj i nauc­zy­li się upra­wiać zie­mię. Od X wie­ku Sło­wac­ja nale­ża­ła do Węgier, a od XIX wie­ku do Austro-​Węgier. Bra­ty­sła­wa, obec­na sto­li­ca, była przez dłu­gi czas mias­tem koro­na­cyj­nym. Od 1918 roku Sło­wac­ja była częścią Cze­cho­sło­wac­ji, z krót­ką przer­wą na nie­pod­le­głe państ­wo sło­wac­kie w cza­sie II woj­ny świa­to­wej. Od 1 stycz­nia 1993 roku Repub­li­ka Sło­wac­ka jest nie­pod­le­głym państ­wem. Od 1 maja 2004 roku jes­te­śmy człon­kiem Unii Euro­pej­skiej, od 29 mar­ca 2004 roku człon­kiem NATO, od 1 stycz­nia 2009 roku człon­kiem stre­fy euro – Unii Walu­to­wej, gdzie euro sta­ło się ofic­jal­ną walutą.

Podc­zas całej his­to­rii Sło­wac­ja była wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­na przez Tata­rów, Tur­ków, ale pod wzg­lędem integ­ral­no­ści tery­to­rial­nej przetr­wa­ła. Pra­wdą jest, że Tur­cy i Tatar­zy mie­li inne cele, co częs­to zmus­za­ło ich do opuszc­ze­nia tery­to­rium Sło­wac­ji. Jed­nak ata­ki ger­ma­ńs­kie czy rzym­skie nie były zbyt licz­ne. Zamki, któ­re ist­nia­ły na tere­nie Sło­wac­ji w przes­zło­ści, były sto­sun­ko­wo dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne i potra­fi­ły sku­tecz­nie prze­ci­ws­ta­wiać się wro­gom. Częs­to naszym prze­ci wni­kom poma­ga­ła zdra­da, by je zdo­być. Do śred­ni­owiec­za zamki w Deví­nie, Fiľa­ko­vie były na przy­kład dużą przesz­ko­dą dla wro­gów. W końcu także zamek bra­ty­sła­ws­ki. Bra­ty­sła­wa była dłu­go zna­na jako mias­to z kamie­nia”. Cza­sa­mi nazwa turec­ka gos­po­dar­ka” pocho­dzi wła­śnie ze śred­ni­owiec­za. Cho­dzi o to, że Tur­ko­wi zale­ża­ło tyl­ko na zabra­niu, nie dbał o nic. Tur­kom nie zale­ża­ło na tym, co się sta­nie, gdy wykor­zys­ta­ją plo­ny, nie dba­li o przys­zło­ść, po pros­tu szli dalej, wyzys­ku­jąc kogoś innego.

Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia ist­nie­nie Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – jed­ne­go z naj­stars­zych uni­wer­sy­te­tów w Euro­pie – mia­ło znac­ze­nie. Zało­żył go Matej Kor­vín w Bra­ty­sła­wie oko­ło 1466 roku. W 1787 roku po raz pier­ws­zy znor­ma­li­zo­wa­no język sło­wac­ki na pod­sta­wie dia­lek­tu zachod­ni­osło­wac­kie­go – język ber­no­lá­ko­wy. Od 1843 roku, dzi­ęki Ľudo­ví­to­wi Štú­ro­wi, język sło­wac­ki jest znor­ma­li­zo­wa­ny na pod­sta­wie dia­lek­tu środkowosłowackiego.

Naj­wi­ęcej ludzi miesz­ka w mias­tach Bra­ty­sła­wie, Kos­zy­cach, Pre­szo­wie, Nitr­ze, Żyli­nie, Bańs­kiej Bys­tr­zy­cy, Trna­wie, Mar­ti­nie, Trenc­zy­nie, Pop­ra­dzie, Prie­vi­dzy, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Par­ki naro­do­we: TANAP – Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, NAPANT – Park Naro­do­wy Niżne Tat­ry, Wiel­ka Fat­ra, Mała Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Sło­wac­ki Raj, Sło­wac­ki Kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­wa­żniejs­ze świ­ęta: Boże Naro­dze­nie, Wiel­ka­noc, św. Miko­łaj, św. Łuc­ja, Sylwes­ter, Nowy Rok, Dzień Dziec­ka, Dzień Mat­ki, Wszys­tkich Świ­ętych, Kar­na­wał (slo​va​kia​si​te​.com). Wybit­ne oso­bis­to­ści: Juraj Jáno­šík – zbój­nik i boha­ter ludo­wy, któ­ry zabie­rał boga­tym i dawał bied­nym, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ka­tor języ­ka sło­wac­kie­go, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – nauko­wiec, poli­tyk, żołnierz, wspó­łza­ło­ży­ciel państ­wa cze­cho­sło­wac­kie­go, Ale­xan­der Dub­ček – poli­tyk, postać Pras­kiej Wios­ny 1968 roku (slo​va​kia​si​te​.com). Cha­rak­te­rys­tycz­ne potra­wy gas­tro­no­micz­ne: pare­ni­ca, ser owc­zy, kor­bá­či­ky sero­we, oštie­pok, bryn­dza, trdel­ník ska­lic­ki, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), wino tokaj­skie, kapust­ni­ca, pie­ro­gi, plac­ki ziem­niac­za­ne, tla­čen­ka, kas­zan­ka, pagá­če i wresz­cie kofo­la. Z moc­nych alko­ho­li zna­ne są: boro­vič­ka, śli­wo­wi­ca, demä­nov­ka. Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­ta w źró­dła mine­ral­ne – wody mine­ral­ne: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka i wie­le innych.


Szlo­vá­kia közép-​Európában talál­ha­tó. Hatá­ros Len­gy­elors­zág­gal, Cse­hors­zág­gal, Auszt­riá­val, Magy­arors­zág­gal és Ukraj­ná­val. Ez egy hegy­vi­dé­ki ors­zág, Szlo­vá­kiá­ban szép hegy­ek talál­ha­tók, pél­dá­ul a Kis-​Fátra, a Nagy-​Fátra, a Magas-​Tátra. Majd­nem az egész terüle­ten átha­lad a Kár­pá­tok íve. Geoló­giai és geoter­mi­kus szem­pont­ból Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ország.

Szlo­vá­kiá­nak 1200 fel­fe­de­zett bar­lang­ja van, közülük csak 14 nyit­va áll a nyil­vá­nos­ság előtt. A leg­hoss­zabb a Demé­ny­fal­vi bar­lan­grends­zer, ame­ly több mint 30 km hoss­zú. A leg­mé­ly­ebb a Sta­rý hrad a Alacsony-​Tátrában, 432 méte­res mély­ség­ben. A leg­hoss­zabb folyó a Vág, ame­ly 406 km hoss­zú. A leg­ma­ga­sabb víze­sés a Magas-​Tátrában a Kmeť-​vízesés, 80 méter magas. A legs­zél­se­be­sebb hely Cho­pok. A lege­sősebb hely a Zboj­níc­ka cha­ta. A leg­na­gy­obb hegy­ség az Ondavai-​dombság, ame­ly 1320 km² terüle­ten terül el. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a világ leg­na­gy­obb fából kés­zült oltá­ra, a Levo­čai Szent Jakab-​templom, Euró­pa geog­rá­fiai közép­pont­ja a Kremnica-​hegységben, az egy­et­len hideg arte­zi kút Euró­pá­ban a Her­lian­sky gej­zír Kas­sá­nál, a közép-​európai régió leg­na­gy­obb várá­gy­ai a Sze­pe­si vár, a leg­ma­ga­sabb hegyc­súcs a Kár­pá­tok­ban a Gerlachovský-​gerinc, a legöre­gebb köz­park a közép-​európai régi­ó­ban a Jan­ka Krá­ľa Park Pozso­ny­ban. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a leg­több vár és kas­té­ly Euró­pá­ban. 425 kas­té­ly, 180 vár, kas­té­ly és rom (slo​va​kia​.eu​.sk). 2011. május 21-​én 5 397 036 lakos élt itt (sta​tis​tics​.sk). Lakos­sá­gá­nak több mint 57%-a él váro­sok­ban (slo​va​kia​.eu​.sk).

Szlo­vá­kiá­ban főként szlo­vá­kok élnek. Kisebb­sé­gi cso­por­tok közé tar­to­znak a magy­arok, a romák, az ukrá­nok, a cse­hek és a néme­tek. Szlo­vá­kiá­ban külön­böző tör­té­nel­mi régi­ók talál­ha­tók, mint pél­dá­ul Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Sze­pes, Šariš, Abov, Zem­plén, Uh, Novoh­rad, Ora­va. A szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban érkez­tek Szlo­vá­kiá­ba, aki­ket külön­böző táma­dá­sok értek, töb­bek között az Ava­ro­ké, aki­ket később elűz­tek. A népes­sé­gük egy rés­ze azon­ban Szlo­vá­kiá­ban maradt. A legf­ris­sebb ada­tok sze­rint kér­dé­ses, hogy az egy­es idős­za­kok­ban a római tele­pülé­sek mily­en mess­zi­re ter­jed­tek. Min­de­ne­set­re Szlo­vá­kiá­ban is talál­tak római tele­pülé­si marad­vá­ny­o­kat több helyen.

Szlo­vá­kia első tele­pülé­se a pale­olit végén, min­te­gy 250 000 évvel eze­lőtt kelet­ke­zett, oly­an hely­eken, mint Gánov­ce, ahol nean­der­völ­gyi kopo­ny­át talál­tak, és Mora­vian­ban, ahol Vénusz szob­rot talál­tak – a Mora­vai Vénuszt. Az első gaz­dál­ko­dók valós­zí­nűleg Kr. e. 5 0004 000 évvel eze­lőtt jelen­tek meg itt. Kr. e. 4. szá­zad vége óta a kel­ták érkez­tek ide. Kr. e. 1. szá­zad­ban jöt­tek a dákok. Az 1. szá­zad ele­jé­től kezdve a ger­má­nok – Van­ni­ove kirá­ly­sá­ga – is ide érkez­tek. Az első szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban tele­ped­tek le erre a terület­re (Wiki­pe­dia).

A szlá­vok első álla­ma­la­ku­la­ta Szlo­vá­kiá­ban a 7. szá­zad­ban lét­re­jött Samo biro­da­lom volt. Később az Nit­ri her­ceg­ség, ame­ly­nek 833-​ban Mor­va her­ceg­ség­gel tör­té­nő egy­esí­té­sé­vel nagy Mor­va­ors­zág ala­kult ki (Wiki­pe­dia). Ez egy nagy­on fon­tos epi­zód volt a tör­té­ne­lem­ben ebben az idős­zak­ban, mivel ez egy vis­zo­ny­lag erős álla­ma­la­ku­lat volt. Ehhez az idős­zak­hoz tar­to­zik Cyril és Metód miss­zi­ó­ja a 9. szá­zad­ban, akik a keresz­té­ny hitet hir­det­ték ezen a terüle­ten. Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból ez egy nagy­on fon­tos vál­to­zás volt. Sike­rült elér­ni, hogy a latin mel­lett a sta­rosz­láv a litur­gi­kus nyelv is legy­en, amit még a pápa is eli­smert. Így ők let­tek az egy­et­len két nyelv, ame­ly­ek­ben misét lehe­tett celeb­rál­ni. Kb. a 10. szá­zad­ban érkez­tek a magy­arok, akik hason­ló­an az 5. szá­za­di ava­rok­hoz nomá­dok vol­tak. Azon­ban elle­nál­lás­ba ütköz­tek a szlá­vok, vala­mint a rómaiak és a ger­má­nok rés­zé­ről. Kevés lehe­tősé­gük volt, ezért lete­le­ped­tek és meg­ta­nul­ták művel­ni a föl­det. A 10. szá­zad­tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Magy­arors­zág­nak, a 19. szá­zad­tól Ausztria-​Magyarországnak. Pozso­ny, a mai fővá­ros hoss­zú ide­ig koro­ná­zá­si város volt. 1918-​tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Csehsz­lo­vá­kiá­nak, rövid időre önál­ló Szlo­vák Állam­ként a máso­dik világ­há­bo­rú alatt. 1993. janu­ár 1‑jétől Szlo­vá­kia önál­ló állam. 2004. május 1‑jétől az Euró­pai Unió tag­ja vagy­unk, 2004. már­cius 29-​től a NATO tag­ja vagy­unk, 2009. janu­ár 1‑jétől az euró­öve­zet tag­ja vagy­unk – az euró lett az hiva­ta­los fizetőeszköz.

Tör­té­nel­mi szem­pont­ból Szlo­vá­kia soks­zor volt táma­dá­sok­nak kitett, Tatá­rok, törökök által, de az ors­zág terüle­ti integ­ri­tá­sa szem­pont­já­ból elle­nállt. Igaz, hogy a törökök­nek és a tatá­rok­nak más célok is vol­tak, ami soks­zor arra kénys­ze­rí­tet­te őket, hogy elha­gy­ják Szlo­vá­kia terüle­tét. Min­de­ne­set­re sem a ger­mán, sem a római táma­dá­sok nem vol­tak túl nagy­ok. A múlt­ban a szlo­vá­kiai várak vis­zo­ny­lag jól mege­rősí­tet­tek vol­tak, és sike­re­sen elle­náll­tak az ellen­sé­gek­nek. Gyak­ran a meg­ny­eré­sük­höz áru­lás is hoz­zá­já­rult. A közép­kor­ban pél­dá­ul a Dévé­nyi, a Fülek várak nagy aka­dá­lyt jelen­tet­tek az ellen­sé­gek szá­má­ra. Végül is a Pozso­nyi vár is. His­zen Pozso­nyt soká­ig kővá­ros­nak is nevez­ték. Rossz idős­zak volt az egys­ze­rű embe­rek szá­má­ra 1526 után és körül­be­lül 1868-​ig. Érde­kes, hogy néhá­ny való­ság az akko­ri idős­zak­ból beke­rült a szó­tár­ba – a török gaz­da­ság kife­je­zés éppen a közép­kor­ból szár­ma­zik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők hasz­nál­ják a ter­mést, nem törődött a jövővel, egys­ze­rűen csak tovább men­tek, máso­kat zsaroltak.

Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból fon­tos volt az Istro­po­li­ta­na Aca­de­mia léte­zé­se is – Euró­pa egy­ik leg­ré­geb­bi egy­ete­me. Matej Kor­vín ala­pí­tot­ta Pozso­ny­ban körül­be­lül 1466-​ban. 1787-​ben Anton Ber­no­lák elős­zör kodi­fi­kál­ta a szlo­vák nyel­vet Nyugat-​Szlovákiai dia­lek­tus alap­ján – ber­no­lá­ki szlo­vák nyelv. 1843 óta Ľudo­vít Štúr miatt a közép­ső szlo­vák dia­lek­tus alap­ján kodi­fi­kál­ták a szlo­vák nyelvet.

A leg­több ember Pozso­ny­ban, Kas­sán, Pre­sov­ban, Nit­rá­ban, Zsol­nán, Besz­ter­ce­bá­ny­án, Trenc­sén­ben, Mar­ton­ban, Trenc­sén­ben, Pop­rád­ban, Prie­vi­dzá­ban, Zsol­nán él (slo​va​kia​si​te​.com). Nemze­ti par­kok: TANAP – Tát­rai Nemze­ti Park, NAPANT – Alacsony-​Tátrai Nemze­ti Park, Nagy-​Fátra, Kis-​Fátra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Szlo­vák Para­dic­som, Szlo­vák Karszt, Murá­nyi sík­ság (slo​va​kia​si​te​.com). Leg­fon­to­sabb ünne­pek: Karác­so­ny, Hús­vét, Miku­lás, Szent Lucia, Szil­vesz­ter, Újév, Gyer­mek­nap, Any­ák napja, Halot­tak napja, Far­sang (slo​va​kia​si​te​.com). Jelen­tős sze­mé­ly­i­sé­gek: Juraj Jáno­šík – rab­ló és népi hős, aki a gaz­da­gok­tól vett és a sze­gé­ny­ek­nek adott, Ľudo­vít Štúr – a szlo­vák írás­be­li nyelv kodi­fi­ká­to­ra, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – tudós, poli­ti­kus, kato­na, a Csehsz­lo­vák állam meg­te­rem­tője, Ale­xan­der Dub­ček – poli­ti­kus, 1968-​as Prá­gai Tavasz jelen­tős alak­ja (slo​va​kia​si​te​.com). Gaszt­ro­nó­miai jel­leg­ze­tes­sé­gek: pare­ni­ca, juh­sajt, sajt­ko­ron­gok, oštie­pok, bryn­dza, szil­vás­vi­rágh, pozso­nyi kif­li (mpsr​.sk), toka­ji bor, káposz­ta­le­ves, gom­bóc, palac­sin­ta, tla­čen­ka, hur­ka, pás­ká, és végül a kofo­la. Az erős alko­ho­lok közül ismer­tek: boro­vič­ka, szil­vó­rium, demä­nov­ka. Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ásvá­ny­vi­zek­ben – ásvá­ny­vi­zek­ben: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka és sok más.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Mokrade, Organizmy, Príroda, Rakúske, Rakúsko, Rastliny, Rieky, Skaly, Stromy, Typ krajiny, Zahraničie

Hainburg an der Donau

Hits: 5421

Hain­burg an der Donau je his­to­ric­ké mes­to v Dol­nom Rakús­ku, nachá­dza­jú­ce sa na pra­vom bre­hu Duna­ja medzi Vied­ňou a Bra­ti­sla­vou. Je naj­vý­chod­nej­ším mes­tom Rakús­ka (Wiki­pe­dia). Leží v oblas­ti zná­mej ako Indus­trie­vier­tel, pri­bliž­ne 12 kilo­met­rov západ­ne od Bra­ti­sla­vy43 kilo­met­rov východ­ne od Vied­ne. Oko­lie Hain­bur­gu je cha­rak­te­ris­tic­ké zales­ne­ný­mi kop­ca­mi a je súčas­ťou národ­né­ho par­ku Donau-​Auen, kto­rý chrá­ni jed­nu z posled­ných veľ­kých rieč­nych nív v stred­nej Euró­pe (donau​.com). Hain­burg sa pýši jed­ným z naj­za­cho­va­lej­ších stre­do­ve­kých opev­ne­ní v Rakús­ku, vrá­ta­ne mest­ských hra­dieb, veží a troch mest­ských brán. Naj­zná­mej­šia z nich, Wie­ner­tor, je pova­žo­va­ná za naj­väč­šiu stre­do­ve­kú mest­skú brá­nu v Euró­pe (Wiki­pe­dia). Nad mes­tom sa týči hrad, kto­ré­ho počiat­ky sia­ha­jú do 11. sto­ro­čia. Hrad bol posta­ve­ný na prí­kaz cisá­ra Hen­ri­cha III. a slú­žil ako stra­te­gic­ká pev­nosť na ochra­nu hra­níc (Wiki­pe­dia). Okrem his­to­ric­kých pamia­tok ponú­ka Hain­burg aj prí­le­ži­tos­ti na turis­ti­ku a cyk­lo­tu­ris­ti­ku v oko­li­tej prí­ro­de. Obľú­be­ným cie­ľom je vrch Brauns­berg, odkiaľ sa nasky­tá pano­ra­ma­tic­ký výhľad na mes­to, Dunaj a pri­ľah­lé oblas­ti (ices​to​va​nie​.sk).

Kra­ji­na pri Hain­bur­gu, o kto­rú som sa ja pre­dov­šet­kým zau­jí­mal, pat­rí do uni­kát­ne­ho európ­ske­ho národ­né­ho par­ku Donau-​Auen. Nachá­dza sa vlast­ne medzi veľ­ký­mi mes­ta­mi Bra­ti­sla­vaVie­deň. Hain­burg an der Donau je malé mes­teč­ko, neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy. Nad obcou sú dva kop­ce: Brauns­berg Sch­loss­berg. Na Sch­loss­ber­gu je hrad Hain­burg.

Na plo­che 25 km2 žije nece­lých 6 tisíc oby­va­te­ľov (ces​to​va​nie​.biz). Hrad Sch­loss­berg na kop­ci posta­vil z pôvod­ných star­ších hra­dieb cisár Hen­rich III. v roku 1050 (ces​to​va​nie​.biz). V roku 1108 sa maji­teľ­mi hra­du sta­li Baben­ber­gov­ci (Wiki­pe­dia). V dru­hej polo­vi­ci 12. sto­ro­čia sa o jeho rekon­štruk­ciu zaslú­žil Richard Levie Srd­ce. V 13. sto­ro­čí čes­ký panov­ník Pře­mysl Ota­kar. V roku 1252 sa stá­va majet­kom Habs­bur­gov­cov. O roku 1629 hrad spra­vu­je mes­to, avšak začí­na pust­núť (ces​to​va​nie​.biz). V roku 1683 vyplie­ni­li mes­to Tur­ci. Zahy­nu­lo 8000 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Vte­dy sa poda­ri­lo utiecť pre nimi Tho­ma­so­vi Hayd­no­vi – otco­vi hudob­né­ho skla­da­te­ľa Joze­fa Hayd­na. V roku 1789 sem cisár Jozef II. pre­sťa­ho­val spra­co­va­teľ­skú továr­nič­ku taba­ku, kto­rá si dlhé desať­ro­čia drža­la veľ­mi význam­ný hos­po­dár­sky význam v mes­te (ces​to​va​nie​.biz). V mes­te sa nachá­dza jed­na z naj­za­cho­va­lej­ších stre­do­ve­kých mest­ských brán v Euró­pe – Wie­ner­tor (Vie­den­ská brá­na) a Unger­tor – Maďar­ská brá­na (ces​to​va​nie​.biz) (Uhor­ská brá­na) (Wiki­pe­dia). K mes­tu pat­ria aj ruiny hra­du Hei­men­burg (Röt­hels­te­in), kto­rý sa nachá­dza nece­lé 2 km od mes­ta (ces​to​va​nie​.biz), pri Duna­ji, pod Brauns­ber­gom. V júni sa tu kaž­dý rok kona­jú stre­do­ve­ké trhy a v lete hrad­né sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia).

Röt­hels­te­in je zrú­ca­ni­na hra­du nachá­dza­jú­ca sa na 30 met­rov vyso­kom skal­nom výbež­ku nad rie­kou Dunaj, východ­ne od mes­ta Hain­burg an der Donau v Dol­nom Rakús­ku. Hrad bol posta­ve­ný 11. sto­ro­čí a prvá písom­ná zmien­ka o ňom pochá­dza z roku 1180. Jeho stra­te­gic­ká polo­ha opro­ti hra­du Devín na slo­ven­skej stra­ne Duna­ja naz­na­ču­je, že slú­žil ako hra­nič­ný a stráž­ny hrad, kon­tro­lu­jú­ci obchod­né lode a rybo­lov na rie­ke (hain​burg​.sk). V roku 1411 bol ako léno ude­le­ný Wil­hel­mo­vi von Enzers­dorf od Albrech­ta V., voj­vo­du Rakús­ka (cast​les​.nl). V prie­be­hu sto­ro­čí hrad postup­ne strá­cal na význa­me a upa­dal, až sa stal zrú­ca­ni­nou. Dnes je Röt­hels­te­in obľú­be­ným cie­ľom turis­tov a milov­ní­kov his­tó­rie. Zo zrú­ca­ni­ny sa nasky­tá pôso­bi­vý výhľad na rie­ku Dunaj a oko­li­tú kra­ji­nu. Prí­stup k hra­du je mož­ný pešo z Hain­bur­gu, pri­čom ces­ta vedie pop­ri Duna­ji a pre­chá­dza tune­lom vyte­sa­ným do ska­ly (pano​ra​ma​.sk). Oko­lie hra­du je súčas­ťou národ­né­ho par­ku, čo zvy­šu­je jeho atrak­ti­vi­tu pre náv­štev­ní­kov (Oskar Maž­gút). Zau­jí­ma­vos­ťou je, že v línii dlhej len o málo viac ako šty­ri kilo­met­re sa nachá­dza­jú tri hra­dy: Hain­bur­ský hrad, Röt­hels­te­in a Devín­sky hrad. Táto oblasť, zná­ma ako Devín­ska brá­na, bola v minu­los­ti význam­ne opev­ne­ná a slú­ži­la ako stra­te­gic­ký bod na rie­ke Dunaj (pano​ra​ma​.sk).


Hain­burg an der Donau is a his­to­ric town in Lower Aus­tria, loca­ted on the right bank of the Danu­be bet­we­en Vien­na and Bra­ti­sla­va. It is the eas­tern­most town in Aus­tria (Wiki­pe­dia). Situ­ated in the regi­on kno­wn as Indus­trie­vier­tel, it lies app­ro­xi­ma­te­ly 12 kilo­me­ters west of Bra­ti­sla­va and 43 kilo­me­ters east of Vien­na. The sur­roun­dings of Hain­burg are cha­rac­te­ri­zed by wooded hills and are part of the Donau-​Auen Nati­onal Park, which pro­tects one of the last lar­ge river flo­odp­lains in Cen­tral Euro­pe (donau​.com). Hain­burg boasts one of the best-​preserved medie­val for­ti­fi­ca­ti­ons in Aus­tria, inc­lu­ding city walls, towers, and three city gates. The most famous of the­se, Wie­ner­tor, is con­si­de­red the lar­gest medie­val city gate in Euro­pe (Wiki­pe­dia). Over­lo­oking the town is a cast­le who­se ori­gins date back to the 11th cen­tu­ry. The cast­le was built by order of Empe­ror Hen­ry III and ser­ved as a stra­te­gic for­tress for bor­der defen­se (Wiki­pe­dia).

In addi­ti­on to his­to­ri­cal land­marks, Hain­burg offers oppor­tu­ni­ties for hiking and cyc­ling in the sur­roun­ding natu­re. A popu­lar des­ti­na­ti­on is Brauns­berg Hill, which offers pano­ra­mic vie­ws of the town, the Danu­be, and the sur­roun­ding are­as (ices​to​va​nie​.sk).

The lands­ca­pe near Hain­burg, which I am par­ti­cu­lar­ly inte­res­ted in, belo­ngs to the uni­que Euro­pe­an Donau-​Auen Nati­onal Park. It lies bet­we­en the major cities of Bra­ti­sla­va and Vien­na. Hain­burg an der Donau is a small town loca­ted near Bra­ti­sla­va. Abo­ve the town are two hills: Brauns­berg and Sch­loss­berg. On Sch­loss­berg stands Hain­burg Castle.

The town, cove­ring an area of 25 km², has a popu­la­ti­on of just under 6,000 (ces​to​va​nie​.biz). Sch­loss­berg Cast­le on the hill was built by Empe­ror Hen­ry III in 1050 from older for­ti­fi­ca­ti­ons (ces​to​va​nie​.biz). In 1108, the cast­le beca­me the pro­per­ty of the Baben­ber­gs (Wiki­pe­dia). In the second half of the 12th cen­tu­ry, it was reno­va­ted under Richard the Lion­he­art, and in the 13th cen­tu­ry by the Czech king Pře­mysl Ota­kar. In 1252, it beca­me the pro­per­ty of the Habs­bur­gs. Sin­ce 1629, the cast­le has been mana­ged by the town but began to fall into dis­re­pair (ces​to​va​nie​.biz). In 1683, the town was plun­de­red by the Turks, with 8,000 inha­bi­tants kil­led (Wiki­pe­dia). During this time, Tho­mas Haydn, the fat­her of com­po­ser Joseph Haydn, mana­ged to esca­pe. In 1789, Empe­ror Joseph II relo­ca­ted a tobac­co pro­ces­sing fac­to­ry to the town, which beca­me an impor­tant eco­no­mic hub for deca­des (ces​to​va​nie​.biz). The town also fea­tu­res one of the best-​preserved medie­val city gates in Euro­pe — Wie­ner­tor (Vien­na Gate) and Unger­tor (Hun­ga­rian Gate) (ces​to​va​nie​.biz, Wiki­pe­dia). Near­by are the ruins of Hei­men­burg Cast­le (Röt­hels­te­in), loca­ted less than 2 km from the town (ces​to​va​nie​.biz), near the Danu­be, below Brauns­berg. Medie­val mar­kets and cast­le fes­ti­vi­ties are held here eve­ry year in June and sum­mer (Wiki­pe­dia).

Röt­hels­te­in is a cast­le ruin loca­ted on a 30-​meter-​high roc­ky outc­rop abo­ve the Danu­be River, east of Hain­burg an der Donau in Lower Aus­tria. The cast­le was built in the 11th cen­tu­ry, and the first writ­ten record dates to 1180. Its stra­te­gic loca­ti­on oppo­si­te Devín Cast­le on the Slo­vak side of the Danu­be sug­gests it ser­ved as a bor­der and watch cast­le, con­trol­ling tra­de ships and fis­hing on the river (hain​burg​.sk). In 1411, it was gran­ted as a fief­dom to Wil­helm von Enzers­dorf by Albert V, Duke of Aus­tria (cast​les​.nl). Over the cen­tu­ries, the cast­le gra­du­al­ly lost impor­tan­ce and fell into ruin. Today, Röt­hels­te­in is a popu­lar des­ti­na­ti­on for tou­rists and his­to­ry ent­hu­siasts. The ruins offer an impres­si­ve view of the Danu­be River and the sur­roun­ding lands­ca­pe. Access to the cast­le is possib­le on foot from Hain­burg, with a path along the Danu­be pas­sing through a tun­nel car­ved into the rock (pano​ra​ma​.sk). The sur­roun­dings of the cast­le are part of the nati­onal park, enhan­cing its appe­al for visi­tors (Oskar Maž­gút). Inte­res­tin­gly, wit­hin a stretch of just over four kilo­me­ters, the­re are three cast­les: Hain­burg Cast­le, Röt­hels­te­in, and Devín Cast­le. This area, kno­wn as the Devín Gate, was his­to­ri­cal­ly hea­vi­ly for­ti­fied and ser­ved as a stra­te­gic point on the Danu­be River (pano​ra​ma​.sk).


Hain­burg an der Donau ist eine his­to­ris­che Stadt in Nie­de­rös­ter­re­ich, gele­gen am rech­ten Ufer der Donau zwis­chen Wien und Bra­ti­sla­va. Es ist die öst­lichs­te Stadt Öster­re­ichs (Wiki­pe­dia). Die Stadt liegt in der Regi­on Indus­trie­vier­tel, etwa 12 Kilo­me­ter west­lich von Bra­ti­sla­va und 43 Kilo­me­ter öst­lich von Wien. Die Umge­bung von Hain­burg ist gep­rägt von bewal­de­ten Hügeln und gehört zum Nati­onal­park Donau-​Auen, der eine der letz­ten gro­ßen Flus­sau­en Mit­te­le­uro­pas schützt (donau​.com). Hain­burg ver­fügt über eine der bes­ter­hal­te­nen mit­te­lal­ter­li­chen Befes­ti­gung­san­la­gen in Öster­re­ich, ein­sch­lie­ßlich Stadt­mau­ern, Tür­men und drei Stadt­to­ren. Das bekann­tes­te, das Wie­ner­tor, gilt als das größte mit­te­lal­ter­li­che Stadt­tor Euro­pas (Wiki­pe­dia). Über der Stadt erhebt sich eine Burg, deren Urs­prün­ge bis ins 11. Jahr­hun­dert zurück­re­i­chen. Die Burg wur­de im Auft­rag von Kai­ser Hein­rich III. erbaut und dien­te als stra­te­gis­che Fes­tung zur Grenz­ver­te­i­di­gung (Wiki­pe­dia).

Neben his­to­ris­chen Sehen­swür­dig­ke­i­ten bie­tet Hain­burg Mög­lich­ke­i­ten zum Wan­dern und Rad­fah­ren in der umlie­gen­den Natur. Ein belieb­tes Ziel ist der Brauns­berg, von dem aus man einen Pano­ra­mab­lick auf die Stadt, die Donau und die Umge­bung genie­ßen kann (ices​to​va​nie​.sk).

Die Lands­chaft um Hain­burg, die mich beson­ders inte­res­siert, gehört zum ein­zi­gar­ti­gen euro­pä­is­chen Nati­onal­park Donau-​Auen. Sie liegt zwis­chen den Gro­ßs­täd­ten Bra­ti­sla­va und Wien. Hain­burg an der Donau ist eine kle­i­ne Stadt in der Nähe von Bra­ti­sla­va. Über der Stadt erhe­ben sich zwei Hügel: Brauns­berg und Sch­loss­berg. Auf dem Sch­loss­berg steht die Burg Hainburg.

Auf einer Flä­che von 25 km² leben knapp 6.000 Ein­woh­ner (ces​to​va​nie​.biz). Die Schlossberg-​Burg auf dem Hügel wur­de 1050 von Kai­ser Hein­rich III. aus älte­ren Befes­ti­gung­san­la­gen errich­tet (ces​to​va​nie​.biz). Im Jahr 1108 wur­de die Burg Eigen­tum der Baben­ber­ger (Wiki­pe­dia). In der zwe­i­ten Hälf­te des 12. Jahr­hun­derts wur­de sie unter Richard Löwen­herz reno­viert, im 13. Jahr­hun­dert vom böh­mis­chen König Pře­mysl Ota­kar. 1252 wur­de sie Eigen­tum der Habs­bur­ger. Seit 1629 wird die Burg von der Stadt ver­wal­tet, begann jedoch zu ver­fal­len (ces​to​va​nie​.biz). 1683 wur­de die Stadt von den Tür­ken gep­lün­dert, wobei 8.000 Ein­woh­ner ums Leben kamen (Wiki­pe­dia). In die­ser Zeit gelang es Tho­mas Haydn, dem Vater des Kom­po­nis­ten Joseph Haydn, zu flie­hen. 1789 ver­leg­te Kai­ser Joseph II. eine Tabak­fab­rik nach Hain­burg, die jahr­zehn­te­lang eine bede­uten­de wirts­chaft­li­che Rol­le spiel­te (ces​to​va​nie​.biz). In der Stadt befin­den sich auch eini­ge der bes­ter­hal­te­nen mit­te­lal­ter­li­chen Stadt­to­re Euro­pas – das Wie­ner­tor und das Unger­tor (ces​to​va​nie​.biz, Wiki­pe­dia). In der Nähe lie­gen die Ruinen der Burg Hei­men­burg (Röt­hels­te­in), etwa 2 km von der Stadt ent­fernt (ces​to​va​nie​.biz), nahe der Donau unter­halb des Brauns­ber­gs. Jähr­lich fin­den im Juni mit­te­lal­ter­li­che Mär­kte und im Som­mer Burg­fes­te statt (Wiki­pe­dia).

Röt­hels­te­in ist eine Bur­gru­ine, die auf einem 30 Meter hohen Fels­vor­s­prung über der Donau öst­lich von Hain­burg an der Donau in Nie­de­rös­ter­re­ich liegt. Die Burg wur­de im 11. Jahr­hun­dert erbaut, und die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1180. Ihre stra­te­gis­che Lage gege­nüber der Burg Devín auf der slo­wa­kis­chen Sei­te der Donau deutet darauf hin, dass sie als Grenz- und Wach­burg dien­te, um Han­delss­chif­fe und die Fis­che­rei auf dem Fluss zu kon­trol­lie­ren (hain​burg​.sk). Im Jahr 1411 wur­de sie von Albrecht V., Her­zog von Öster­re­ich, als Lehen an Wil­helm von Enzers­dorf ver­ge­ben (cast​les​.nl). Im Lau­fe der Jahr­hun­der­te ver­lor die Burg an Bede­utung und ver­fiel. Heute ist Röt­hels­te­in ein belieb­tes Ziel für Tou­ris­ten und Ges­chicht­sin­te­res­sier­te. Von der Ruine aus bie­tet sich ein bee­in­druc­ken­der Blick auf die Donau und die umlie­gen­de Lands­chaft. Der Zugang zur Burg ist zu Fuß von Hain­burg aus mög­lich, wobei der Weg entlang der Donau durch einen in den Fel­sen gehau­e­nen Tun­nel führt (pano​ra​ma​.sk). Die Umge­bung der Burg ist Teil des Nati­onal­parks, was ihre Att­rak­ti­vi­tät für Besu­cher erhöht (Oskar Maž­gút). Inte­res­sant ist, dass sich auf einer Strec­ke von nur etwas mehr als vier Kilo­me­tern drei Bur­gen befin­den: Hain­burg, Röt­hels­te­in und Devín. Die­se Gegend, bekannt als die Devi­ner Pfor­te, war in der Ver­gan­gen­he­it stark befes­tigt und dien­te als stra­te­gis­cher Punkt an der Donau (pano​ra​ma​.sk).


Odka­zy



TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Organizmy, Príroda, Rastliny, Stromy

Dreviny

Hits: 18134

Dre­vi­ny sú drev­na­té rast­li­ny, kto­ré majú vyvi­nu­té dre­vo a kôru. Kôra tvo­rí von­kaj­šiu vrstvu a slú­ži na lát­ko­vú výme­nu s von­kaj­ším pro­stre­dím. Dre­vi­ny majú lis­ty. Mno­žia sa pohlav­ne seme­na­mi, ale­bo nepo­hlav­ne odrez­ka­mi, odno­ža­mi apod. Dre­vi­ny majú vyvi­nu­tý tran­s­port vody a živín. Ras­tú do výš­ky a do šír­ky, deje sa bun­ko­vým dele­ním. Sú schop­né adap­tá­cie na pod­mien­ky, sú čas­to súčas­ťou sym­bi­otic­kých vzťa­hov s huba­mi a bak­té­ria­mi. Majú rôz­ne repro­dukč­né stra­té­gie a cykly.


Shrubs are woody plants that have deve­lo­ped wood and bark. The bark forms the outer lay­er and ser­ves for the exchan­ge of sub­stan­ces with the exter­nal envi­ron­ment. Shrubs have lea­ves. They repro­du­ce sexu­al­ly through seeds or ase­xu­al­ly through cut­tings, offs­ho­ots, etc. Shrubs have a deve­lo­ped tran­s­port sys­tem for water and nut­rients. They grow in height and width through cell divi­si­on. They are capab­le of adap­ting to vari­ous con­di­ti­ons and are often part of sym­bi­otic rela­ti­ons­hips with fun­gi and bac­te­ria. They exhi­bit dif­fe­rent repro­duc­ti­ve stra­te­gies and cycles.


Zoznam dru­hov (29)

  • Acer cam­pes­tre – javor poľný
  • Acer pal­ma­tum
  • Acer pse­udo­pla­ta­nus – javor horský
  • Alt­ha­ea offi­ci­na­lis – ibiš lekársky
  • Betu­la pen­du­la – bre­za previsnutá
  • Car­pi­nus betu­lus – hrab
  • Cit­rus limon – citrónovvník
  • Cor­nus mas – drienka
  • Cory­lus ave­la­na – lieska
  • Fagus syl­va­ti­ca – buk lesný
  • For­syt­hia sus­pen­sa – zla­tov­ka previsnutá
  • Ging­ko biloba
  • Cha­e­no­me­les japonica
  • Mag­no­lia soulengeana
  • Malus domes­ti­ca – jabloň
  • Picea abies – smrek obyčajný
  • Pinus nig­ra – boro­vi­ca čierna
  • Pinus syl­ves­tris – boro­vi­ca sosna
  • Pla­ta­nus his­pa­ni­ca – pla­tan javorolistý
  • Popu­lus nig­ra – topoľ čierny
  • Pru­nus per­si­ca – broskyňa
  • Ribes nig­rum – ríbez­ľa čierna
  • Ribes san­gu­ine­um – ríbez­ľa červená
  • Rubus fru­ti­co­sus – černica
  • Sam­bu­cus nig­ra – baza čierna
  • Sequ­oia­den­dron gigan­te­um – sek­vo­jo­vec mamutí
  • Syrin­ga vul­ga­ris – orgován
  • Tsu­ga cana­dien­sis pendula
  • Vibur­num rhytidophyllum

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6309

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post