2006-2010, 2007, 2009, 2010, Biotopy, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

Hits: 12267

Vrch Mar­hát je naj­vyš­ším bodom Kra­hul­čích vrchov, leží v nad­mor­skej výš­ke 748.2 met­rov. Na vrchu bolo pra­ve­ké osíd­le­nie – výšin­né síd­lis­ko z nesko­rej doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. Hallš­tas­ké hra­dis­ko bolo opev­ne­né valom s kamen­nou deštruk­ci­ou. Hra­dis­ko tvo­ri­lo význam­nú fun­kciu stráž­ne­ho bodu obchod­nej tra­sy cez Považ­ský Ino­vec z Ponit­ria na Pova­žie. Síd­lis­ko­vé tera­sy sa zacho­va­li na juho­vý­chod­ných sva­hoch (idnes​.cz). Pome­no­va­nie Mar­hát sa odvo­dzu­je od náz­vov Mar­ha­rii, Mere­he­ni“, čo bolo pome­no­va­nie pre sta­ro­mo­rav­ské kme­ne (rotun​da​jur​ko​.sk). Neskôr sa obchod­ná tra­sa pre­su­nu­la a hra­dis­ko stra­ti­lo svoj význam ako stráž­ny bod. V oko­lí sa našla kera­mi­ka a oje­di­ne­le aj nále­zy želez­ných a bron­zo­vých pred­me­tov z nesko­rej doby bron­zo­vej a z doby želez­nej. Z halš­tat­skej doby želez­ný seke­rom­latskýt­ske strel­ky. Neďa­le­ko hra­dis­ka na juž­nom sva­hu Mar­há­tu sa našlo osem otvo­re­ných nákrč­ní­kov so sto­če­ný­mi očka­mi na kon­coch, otvo­re­ný nákrč­ník so zašpi­ca­te­ný­mi kon­ca­mi, dva kosá­ky s jazy­ko­vi­tou ruko­vä­ťou, seker­ka s tuľaj­kou a postran­ným uškom, dlá­to s tuľaj­kou, dva tyčin­ko­vi­té náram­ky s geomet­ric­ky rytou výzdo­bou a ple­cho­vý špi­rá­lo­vi­tý nára­mok bez výzdo­by z doby 8. sto­ro­čia p.n.l.. Nález spa­dá do lužic­kej kul­tú­ry. Z doby latén­skej pochá­dza strie­bor­ná bój­ska min­ca s okríd­le­ným koní­kom z polo­vi­ce 2. st. pnl., frag­men­ty spônstrel­ky so spät­ným háči­kom a spo­na s voľ­nou pät­kou. Pri­bliž­ne polo­vi­ca síd­lisk z doby haltš­tat­skej v oko­lí sa nachá­dza v oko­lí hra­dis­ka Mar­hát (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). V 9. sto­ro­čí vznik­lo na Mar­há­te výšin­né hra­dis­ko, zrej­me úto­čišt­né refú­gium (Marek).

Mar­hát tvo­rí hrad­bu chrá­nia­cu pre­dov­šet­kým obce Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny Lipov­ník. Vďa­ka geolo­gic­kým pome­rom je tu terén veľ­mi čle­ni­tý. Je prav­de­po­dob­né, že naj­mä his­to­ric­ký kon­text, majes­tát­nosť a blíz­kosť Mar­há­tu pod­nie­ti­la oko­lo roku 1947 blat­ni­ča­nov ku vzni­ku tra­dí­cie sil­ves­trov­ských výstu­pov. Dňa 28. októb­ra 1947 blat­ni­ča­nia posta­vi­li na vrchu veľ­ký želez­ný kríž ako vďa­ku Pánu Bohu za ochra­nu počas 2. sve­to­vej voj­ny (mana2​.sk). Ini­ciá­to­rom stav­by bol vte­daj­ší blat­nic­ký kňaz Ján Lak­tiš (mana2​.sk). Na tom­to krí­ži bol nápis Bože, ochra­ňuj turis­tov“. Neskôr bola na Mar­há­te posta­ve­ná roz­hľad­ňa, z kto­rej bol pek­ný pohľad na oko­lie. Od jese­ne 2008 je posta­ve­ná nová, 17 met­rov vyso­ká roz­hľad­ňa. Je z nej vid­no na hra­dy Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš a Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Vraj za ide­ál­nych pod­mie­nok je z Mar­há­tu vid­no hra­ni­ce Čes­ka, Maďar­ska aj Rakús­ka (rotun​da​jur​ko​.sk). Na naj­vyš­šom bode je dnes už nový kríž.

Výstu­py sa kona­jú vždy 31. decem­bra. Od roku 1971 sa výstu­py zača­li orga­ni­zo­vať pod hla­vič­kou orga­ni­zo­va­ných turis­tov. Aj dnes orga­ni­zu­je výstu­py Klub slo­ven­ských turis­tov TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Vďa­ka nim účast­ní­ci výstu­pu dosta­nú dip­lom, kto­rý oce­nia pre­dov­šet­kým deti. Cel­kom zau­jí­ma­vým nápa­dom bol Mar­hát­sky euro­du­kát v roku 2008. Na vrcho­le čaká turis­tov malé občerstve­nie – sla­nin­ka, neja­ká špe­kač­ka, čaj. Pri­pra­ve­né sú ohnis­ká. Mno­hým pad­ne vhod po fyzic­kej náma­he dopl­niť si sily, zaba­viť sa, ale­bo sa aspoň pozdra­viť a zaže­lať si šťast­ný nový rok. Poniek­to­rí si aj spo­loč­ne zaspie­va­jú. Mno­hí sa tak­to stret­nú iba na Sil­ves­tra. Kaž­dý rok pre­beh­ne spo­loč­né foto­gra­fo­va­nie pod trans­pa­ren­tom. Tie­to a aj iné podob­né foto­gra­fie sú potom pek­nou spo­mien­kou. Nie­kto­ré z tých­to foto­gra­fií z minu­los­ti sa nachá­dza­jú na prí­streš­koch pod roz­hľad­ňou. Navy­še bez­o­vec­ký klub má kro­ni­ku z takých­to foto­gra­fií. Archi­vo­va­né sú aj vrcho­lo­vé kni­hy, kto­ré sa nachá­dza­jú pod roz­hľad­ňou. Nachá­dza­jú sa v nich mno­hé zau­jí­ma­vé odka­zy, z kto­rých je mož­né si uro­biť pes­trý obraz o tom, kto a odkiaľ na Mar­hát pri­chá­dza. Ofi­ciál­ne sa kon­čí akcia na obed. Napriek tomu, mno­hí pri­chá­dza­jú na Mar­hát aj neskôr. V posled­ných roč­ní­koch pre­siah­la náv­štev­nosť tisíc účast­ní­kov.

Trú­fam si pove­dať, že sa mení aj sprá­va­nie ľudí, kto­rí sem pri­chá­dza­jú. Sú kaž­dým rokom mier­nej­ší. Vzhľa­dom na niž­šiu kapa­ci­tu Mar­há­tu sa na vrcho­le a tes­ne pod ním ľudia viac sepa­ru­jú do sku­pi­niek. Napo­kon mno­hí sem cho­dia v sku­pi­nách. Účast­ní­ci rešpek­tu­jú aj žia­dosť o zdr­ža­nie pou­ží­vať zábav­nú pyro­tech­ni­ku v horách. Hluk je povo­le­ný len for­mou výbu­chov smie­chu a výstre­lov sektu.

Kra­ji­na na Mar­há­te je vždy iná ako v niž­ších polo­hách, odkiaľ sa zvy­čaj­ne začí­na. Iste pred­sta­vu­je čaro, pre kto­ré sú mno­hí ochot­ní šlia­pať do kop­cov. Stá­va sa, že dole je bla­to a hore je sne­ho­vá peri­na. Občas je ino­vať na stro­moch. Nie­ke­dy sil­no fúka, ino­ke­dy je zas kra­ji­na zalia­ta sln­kom. Na Mar­hát sa dá ísť rôz­ny­mi tra­sa­mi. Kaž­dá je tro­chu iná, dajú sa vybrať ces­ty krat­šie, ľah­šie, vhod­né pre bicyk­le aj pre bež­ky. Väč­ši­na si prav­de­po­dob­ne vybe­rie ces­tu z Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Na tej­to tra­se sa ide cez Jur­ka“, čo je román­ska rotun­da sv. Jura­ja, kto­rá je dru­hou naj­star­šou stav­bou z Veľ­kej Mora­vy u nás. Pra­vi­del­ne sa tu kona­jú viac­krát do roka púte. Troš­ku iný cha­rak­ter posky­tu­je najk­rat­šia tra­sa z Vozo­kán, resp. z Lipov­ní­ka. Veľ­mi čas­tá je tra­sa z Výto­kov. Naj­mä dolu z Mar­há­tu sa dá prejsť na lopá­ri veľ­mi rých­lo prá­ve na Výto­ky. Menej čas­té tra­sy sú z Mod­ro­vej horár­ne, zo Sta­rej Leho­ty, z Bez­ov­ca, z Hav­ra­na, zo Zla­té­ho vrchu, z Tema­tí­nu. Samoz­rej­me dá sa vyjsť autom na Jele­nie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja pova­žu­jem za najk­raj­šiu tra­su z Mod­ro­vej horár­ne a zo Sta­rej Leho­ty. Zvy­čaj­ne sa však odve­ziem auto­bu­som do Vozo­kán, vyšlia­pem na Mar­hát a nas­päť pokra­ču­jem cez Jele­nie jamy, Gono­ve lazy až na Výto­ky. Pre­chá­dzam oko­lo Strie­bor­ni­ce, cez Mora­va­ny, kde sa nie­ke­dy zasta­vím najesť, násled­ne prej­dem cez kúpeľ­ný ostrov až do Pieš­ťan. Po prí­cho­de som prí­jem­ne una­ve­ný po prej­de­ných kilo­met­roch a mám pocit, že som uro­bil nie­čo dob­ré pre seba aj dru­hých. V roku 2009 bolo najk­raj­šie poča­sie, aké som počas svo­jich výstu­poch absol­vo­val. V niž­ších polo­hách boli lesy pono­re­ne do hmly, vyš­šie vykú­ka­lo sln­ko, kto­ré páli­lo na pev­nú sne­ho­vú pokrýv­ku a do toho pre­svi­ta­lo mod­ré nebo s oblak­mi. Dúfam, že som vás inšpi­ro­val ku mož­nos­ti ako sa dá oslá­viť posled­ný deň v roku.

Na kon­ci roka 2007 nás auto­bus dovie­zol z Pieš­ťan do Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Potom zača­la moja ces­ta hore po vlast­ných :-). Aj ten­to rok priš­lo na vrch” kopec ľudí. Ja som pri­šiel zhru­ba o 11-​ej. Puto­val som po krás­nej, zasne­že­nej kra­ji­ne. Orga­ni­zá­to­ri hore pri­pra­vi­li ohnis­ko, kde sa ope­ka­lo, zohrie­va­lo, odo­vzdá­va­li sa regis­trá­cie, čaje, špe­kač­ky, sla­nin­ky .… Postup­ne, keď­že mi bola aj zima, som sa vybral nas­päť, ale inou ces­tou. Šiel som na Jele­nie jamy, na ráz­ces­tie a z neho som zišiel na Gono­ve lazy. Z nich som pokra­čo­val cez Výto­ky, Mora­va­ny až do Pieš­ťan.


Peak Mar­hát is the hig­hest point of the Kra­hul­čie vrchy, situ­ated at an ele­va­ti­on of 748.2 meters abo­ve sea level. The sum­mit hos­ted pre­his­to­ric sett­le­ments, inc­lu­ding a hill­fort from the late Bron­ze Age and ear­ly Iron Age. The Halls­tatt hill­fort was for­ti­fied with an embank­ment and sto­ne struc­tu­re, ser­ving as a cru­cial guard point for the tra­de rou­te across Považ­ský Ino­vec from Ponit­ria to Pova­žie. Ter­ra­ced sett­le­ments have been pre­ser­ved on the sout­he­ast slo­pes (idnes​.cz). The name Mar­hát is deri­ved from the names Mar­ha­rii, Mere­he­ni,” which refer­red to ancient Mora­vian tri­bes (rotun​da​jur​ko​.sk). As the tra­de rou­te shif­ted over time, the sig­ni­fi­can­ce of the hill­fort as a guard post dimi­nis­hed. Cera­mics and occa­si­onal fin­dings of iron and bron­ze objects from the late Bron­ze Age and Iron Age have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty. Note­wort­hy arti­facts inc­lu­de an Iron Age axe-​hammer and Scyt­hian arro­ws. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with poin­ted ends, two sic­kles with tongue-​shaped hand­les, an axe with a soc­ket, a chi­sel with a soc­ket, two rod-​shaped bra­ce­lets with geomet­ri­cal­ly inci­sed deco­ra­ti­ons, and a spiral-​like metal bra­ce­let wit­hout orna­men­ta­ti­on from the 8th cen­tu­ry BCE were found near the hill­fort. This dis­co­ve­ry is asso­cia­ted with the Lusa­tian cul­tu­re. From the La Tène peri­od, a sil­ver Boii coin with a win­ged hor­se from the mid-​2nd cen­tu­ry BCE, frag­ments of buc­kles, and arro­ws with a bar­bed hook and a buck­le with a free heel have been une­art­hed. App­ro­xi­ma­te­ly half of the sett­le­ments from the Halls­tatt peri­od in the vici­ni­ty are loca­ted around the Mar­hát hill­fort (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). In the 9th cen­tu­ry, a hill­fort refu­ge was estab­lis­hed on Mar­hát (Marek).

Mar­hát forms a bar­rier pri­ma­ri­ly pro­tec­ting the vil­la­ges of Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny, and Lipov­ník. Due to geolo­gi­cal con­di­ti­ons, the ter­rain is very rug­ged. The his­to­ri­cal con­text, majes­ty, and pro­xi­mi­ty of Mar­hát like­ly ins­pi­red the tra­di­ti­on of New Yea­r’s Eve hikes, which began around 1947. On Octo­ber 28, 1947, the peop­le of Blat­ni­ca erec­ted a lar­ge iron cross on the sum­mit as thanks to God for pro­tec­ti­on during World War II (mana2​.sk). The ini­tia­ti­ve for the cons­truc­ti­on came from the then-​priest of Blat­ni­ca, Ján Lak­tiš (mana2​.sk). The cross bore the insc­rip­ti­on God, pro­tect the tou­rists.” Later, an obser­va­ti­on tower was built on Mar­hát, offe­ring a beau­ti­ful view of the sur­roun­dings. Sin­ce the fall of 2008, a new 17-​meter-​high obser­va­ti­on tower has been in pla­ce. It pro­vi­des a view of the cast­les Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš, and Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Sup­po­sed­ly, under ide­al con­di­ti­ons, the bor­ders of the Czech Repub­lic, Hun­ga­ry, and Aus­tria can be seen from Mar­hát (rotun​da​jur​ko​.sk). A new cross has now been pla­ced at the hig­hest point.

Climbs are alwa­ys orga­ni­zed on Decem­ber 31. Sin­ce 1971, the­se climbs have been orga­ni­zed under the aus­pi­ces of orga­ni­zed tou­rists. Today, the climbs are orga­ni­zed by the Slo­vak Tou­rist Club TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Par­ti­ci­pants rece­i­ve a dip­lo­ma, pri­ma­ri­ly app­re­cia­ted by chil­dren. An inte­res­ting idea was the Mar­hát euro-​ducat in 2008. A small ref­resh­ment awaits tou­rists at the sum­mit – bacon, sau­sa­ges, tea. Firep­la­ces are pre­pa­red. Many find it use­ful to reple­nish the­ir strength, have some fun, or at least gre­et and wish each other a hap­py New Year. Some even sing toget­her. Many only meet this way on New Yea­r’s Eve. Eve­ry year, a group pho­to is taken under the ban­ner. The­se and other simi­lar pho­tos are a nice memo­ry. Some of the­se pho­tos from the past are on the shel­ters under the obser­va­ti­on tower. The Bez­o­vec club also has a chro­nic­le of such pho­tos. Sum­mit books, con­tai­ning many inte­res­ting refe­ren­ces, are also archi­ved under the obser­va­ti­on tower. They offer a diver­se pic­tu­re of who comes to Mar­hát and from whe­re. The event offi­cial­ly ends at lunch­ti­me. Nevert­he­less, many con­ti­nue to visit Mar­hát later. In recent years, atten­dan­ce has exce­e­ded a thou­sand participants.

I dare say that the beha­vi­or of peop­le coming here is chan­ging. They are more con­si­de­ra­te each year. Due to the lower capa­ci­ty of Mar­hát, peop­le tend to sepa­ra­te into smal­ler groups at the sum­mit and just below. Many come in groups. Par­ti­ci­pants also res­pect the requ­est to ref­rain from using pyro­tech­nics in the moun­tains. Noise is allo­wed only in the form of bursts of laugh­ter and sect shots.

The lands­ca­pe on Mar­hát is alwa­ys dif­fe­rent from the lower ele­va­ti­ons whe­re the climb usu­al­ly begins. It undoub­ted­ly posses­ses a charm for which many are wil­ling to tre­ad the hills. It hap­pens that the­re is mud at the bot­tom and a sno­wy blan­ket on top. Occa­si­onal­ly, the­re are inno­va­ti­ons on the tre­es. Some­ti­mes, it blo­ws stron­gly; other times, the lands­ca­pe is bat­hed in sun­light. Mar­hát can be rea­ched by vari­ous rou­tes, each slight­ly dif­fe­rent. Shor­ter, easier rou­tes suitab­le for bicyc­les and cross-​country skis can be cho­sen. Most like­ly, many will opt for the rou­te from Nit­rian­ska Blat­ni­ca. On this rou­te, you pass through Jur­ko,” a Roma­ne­sque rotun­da of St. Geor­ge, the second oldest struc­tu­re from Gre­at Mora­via in our regi­on. Pilg­ri­ma­ges are regu­lar­ly held here seve­ral times a year. A slight­ly dif­fe­rent cha­rac­ter is pro­vi­ded by the shor­test rou­te from Vozo­ka­ny or Lipov­ník. The rou­te from Výto­ky is very com­mon. Espe­cial­ly down­hill from Mar­hát to Výto­ky can be done on sleds very quick­ly. Less com­mon rou­tes are from Mod­rá horár­na, Sta­ra Lehot­ka, Bez­o­vec, Hav­ran, Zla­tý vrch, and Tema­tín. Of cour­se, you can dri­ve by car to Jele­nie jamy and go only from there.

I con­si­der the most beau­ti­ful rou­te to be from Mod­rá horár­na and Sta­ra Lehot­ka. Usu­al­ly, howe­ver, I take the bus to Vozo­ka­ny, climb to Mar­hát, and then con­ti­nue back through Jele­nie jamy, Gono­ve lazy, to Výto­ky. I pass by Strie­bor­ni­ca, through Mora­va­ny, whe­re I some­ti­mes stop for a meal. Then I cross the spa island to Pieš­ťa­ny. Upon arri­val, I am ple­a­san­tly tired after the kilo­me­ters wal­ked, and I feel that I have done somet­hing good for myself and others. In 2009, the weat­her was the most beau­ti­ful I had expe­rien­ced during my climbs. In the lower alti­tu­des, the forests were shrou­ded in fog, whi­le hig­her up, the sun pee­ked out, shi­ning on the solid snow cover bene­ath a blue sky with clouds. I hope I have ins­pi­red you with a way to celeb­ra­te the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Pieš­ťa­ny to Nit­rian­ska Blat­ni­ca. Then my jour­ney upwards began on my own :-). This year, a lot of peop­le came to the ” sum­mit.” I arri­ved around 11 AM. I wan­de­red through the beau­ti­ful, sno­wy lands­ca­pe. Orga­ni­zers had pre­pa­red a bon­fi­re at the top, whe­re peop­le gril­led, war­med up, regis­te­red, and rece­i­ved tea, sau­sa­ges, and bacon. Gra­du­al­ly, sin­ce I was also cold, I set off back, but by a dif­fe­rent rou­te. I went to Jele­nie jamy, to the cross­ro­ads, and from the­re, I des­cen­ded to Gono­ve lazy. From the­re, I con­ti­nu­ed through Výto­ky, Mora­va­ny, all the way to Piešťany.


Odka­zy

Tra­sa Mod­ro­vá horá­reň – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2010

V roku 2010 som na Mar­hát pri­šiel veľ­mi nesko­ro, na vrchu už nebol sko­ro nikto. Pre foto­gra­fo­va­nie to bolo svo­jím spô­so­bom veľ­mi vhod­né. Navy­še kra­ji­na bola v ten deň naozaj kva­lit­ne zasne­že­ná.

Tra­sa Vozo­ka­ny – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2009

Tra­sa Nit­rian­ska Blat­ni­ca – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Neživé, TOP

Mosty

Hits: 2384

Mos­ty sú inži­nier­ske štruk­tú­ry, kto­ré slú­žia na pre­ko­ná­va­nie pre­ká­žok, ako sú rie­ky, poto­ky, prie­pas­ti ale­bo ces­ty. Ich hlav­nou fun­kci­ou je poskyt­núť pre­chod cez pre­káž­ky pre chod­cov, cyk­lis­tov, vozid­lá a iné doprav­né pros­tried­ky. Mos­ty môžu byť veľ­mi rôz­no­ro­dé vo svo­jom dizaj­ne a kon­štruk­cii a ich výber môže závi­sieť od mno­hých fak­to­rov, vrá­ta­ne tech­nic­kých požia­da­viek, oko­li­tej topo­gra­fie a este­tic­kých pre­fe­ren­cií. Mos­ty nie sú len prak­tic­ký­mi štruk­tú­ra­mi na pre­ko­ná­va­nie pre­ká­žok, ale aj dôle­ži­tý­mi prv­ka­mi v urba­nis­tic­kom a archi­tek­to­nic­kom plá­no­va­ní, kto­ré môžu pris­pieť k cha­rak­te­ru a iden­ti­ty miest.

Oce­ľo­vé mos­ty sú popu­lár­ne pre svo­ju pev­nosť a schop­nosť pre­ko­ná­vať väč­šie vzdia­le­nos­ti. Beto­no­vé sú trvan­li­vé a odol­né voči pove­ter­nost­ným vply­vom. Záves­né mos­ty sú cha­rak­te­ri­zo­va­né zave­se­ním mos­ta na káb­lov, sú schop­né pre­kle­núť veľ­ké vzdia­le­nos­ti. Takým je Zla­tý most v San Fran­cis­cu. Lano­vé mos­ty pou­ží­va­jú laná ale­bo lanov­ky na pod­po­ru pre­cho­du, majú ľah­kú kon­štruk­ciu a sú čas­to využí­va­né v hor­ských oblas­tiach. Kamen­né mos­ty sú his­to­ric­ky význam­né, majú tra­dič­ný cha­rak­ter a boli čas­to stav­by s vyso­kou este­tic­kou hod­no­tou. Dvoj­pod­laž­né mos­ty obsa­hu­jú dva odde­le­né úrov­ne pre rôz­ne dru­hy dopra­vy, ako sú diaľ­nič­né mos­ty s ces­tou pre moto­ro­vé vozid­lá a vyš­šou úrov­ňou pre chod­cov a cyk­lis­tov. Exis­tu­jú aj dre­ve­né mosty.


Brid­ges are engi­ne­e­ring struc­tu­res desig­ned to over­co­me obstac­les such as rivers, stre­ams, ravi­nes, or roads. The­ir main func­ti­on is to pro­vi­de pas­sa­ge over obstac­les for pedes­trians, cyc­lists, vehic­les, and other modes of tran­s­por­ta­ti­on. Brid­ges can be high­ly diver­se in the­ir design and cons­truc­ti­on, and the­ir selec­ti­on depends on vari­ous fac­tors, inc­lu­ding tech­ni­cal requ­ire­ments, sur­roun­ding topog­rap­hy, and aest­he­tic pre­fe­ren­ces. Brid­ges are not only prac­ti­cal struc­tu­res for over­co­ming obstac­les but also cru­cial ele­ments in urban and archi­tec­tu­ral plan­ning that can con­tri­bu­te to the cha­rac­ter and iden­ti­ty of cities.

Ste­el brid­ges are popu­lar for the­ir strength and abi­li­ty to span lon­ger dis­tan­ces. Conc­re­te brid­ges are durab­le and resis­tant to weat­her con­di­ti­ons. Sus­pen­si­on brid­ges are cha­rac­te­ri­zed by the sus­pen­si­on of the brid­ge on cab­les and can span gre­at dis­tan­ces, such as the Gol­den Gate Brid­ge in San Fran­cis­co. Cable-​stayed brid­ges use cab­les or sta­ys to sup­port the brid­ge deck, com­bi­ning a light­we­ight struc­tu­re often used in moun­tai­nous are­as. Sto­ne brid­ges are his­to­ri­cal­ly sig­ni­fi­cant, having a tra­di­ti­onal cha­rac­ter and often being struc­tu­res with high aest­he­tic value. Double-​deck brid­ges inc­lu­de two sepa­ra­te levels for dif­fe­rent types of traf­fic, such as hig­hway brid­ges with a road for motor vehic­les on one level and a hig­her level for pedes­trians and cyc­lists. The­re are also wooden brid­ges. Each type of brid­ge ser­ves a uni­que pur­po­se, and the cho­ice of mate­rials and design con­tri­bu­tes to the func­ti­ona­li­ty and visu­al appe­al of the­se engi­ne­e­ring marvels.


Use Facebook to Comment on this Post

2016, 2016-2020, Časová línia, Česko, Južná Morava, Krajina, Mlyny, Moravské, Neživé, Obce, Polia, Stavby, Typ krajiny, Zahraničie

Kunkovice

Hits: 94

Kun­ko­vi­ce sa nachá­dza­jú v okre­se Kro­měříž. Pôso­bia ako časo­vá kap­su­la, kde sa pre­plie­ta tra­dič­ná archi­tek­tú­ra s moder­nou. Sta­ro­by­lé budo­vy, his­to­ric­ké pamiat­ky, miest­na rad­ni­ca a kos­tol nesú prí­be­hy sta­rých čias. Vôkol sa nachá­dza krás­na roz­ma­ni­tá prí­ro­da. Kun­ko­vi­ce udr­žia­va­jú tra­dí­cie a folk­lór v živo­ta­schop­nom sta­ve. Kona­jú sa rôz­ne podu­ja­tia, fes­ti­va­ly, kde sa pre­zen­tu­je ľudo­vý tanec, pies­ne, remes­lá. Tkáč­stvo, kera­mi­kár­stvo, dre­vo­rez­ba tvo­rí cha­rak­ter obce. Miest­ni oby­va­te­lia sú hrdí na svo­je kore­ne a radi ich zdie­ľa­jú. Miest­ne kuli­nár­ske špe­cia­li­ty odrá­ža­jú pre­fe­ren­cie miest­nych obyvateľov.

V Kun­ko­vi­ciach žije na plo­che 7 km2 83 oby­va­te­ľov. Ležia v nad­mor­skej výš­ke 309 met­rov nad morom. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1141. Nachá­dza sa tu veter­ný mlyn holand­ské­ho typu (Wiki­pe­dia). Asi 300 met­rov seve­ro­vý­chod­ne od obce na náve­ter­nej vyvý­še­ni­ne sto­jí muro­va­ný veter­ný mlyn holand­ské­ho typu. Je v súkrom­ných rukách a jeho maji­teľ sa sna­ží vylep­šiť jeho zlý stav. Mlyn posta­vi­li v 19. sto­ro­čí, pôvod­ne dis­po­no­val otá­ča­cou stre­chou a šind­ľo­vou kry­ti­nou. Nie­koľ­ko­krát ho pos­ti­hol požiar, v roku 1890 bol dôklad­ne opra­ve­ný. Svo­ju fun­kciu vyko­ná­val do roku 1944, vte­dy ho vlast­nil Edmund Molí­nek. Po voj­ne postup­ne chát­ral až do hava­rij­né­ho sta­vu. Dnes sa má už lep­šie, mlyn je dokon­ca zatep­le­ný (kun​ko​vi​ce​.cz).


Kun­ko­vi­ce is loca­ted in the Kro­měříž dis­trict. It acts as a time cap­su­le whe­re tra­di­ti­onal archi­tec­tu­re intert­wi­nes with moder­ni­ty. Ancient buil­dings, his­to­ri­cal land­marks, the local town hall, and church car­ry sto­ries from old times. Beau­ti­ful and diver­se natu­re sur­rounds the area. Kun­ko­vi­ce pre­ser­ve tra­di­ti­ons and folk­lo­re in a vib­rant sta­te. Vari­ous events and fes­ti­vals take pla­ce, sho­wca­sing folk dan­ces, songs, and crafts. Wea­ving, potte­ry, and wood car­ving con­tri­bu­te to the vil­la­ge­’s cha­rac­ter. Local resi­dents take pri­de in the­ir roots and wil­lin­gly sha­re them. Local culi­na­ry spe­cial­ties ref­lect the pre­fe­ren­ces of the inhabitants.

In Kun­ko­vi­ce, 83 inha­bi­tants live on an area of 7 km². The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 309 meters abo­ve sea level. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1141. A Dutch-​type wind­mill stands about 300 meters nort­he­ast of the vil­la­ge on a win­dward ele­va­ti­on. It is pri­va­te­ly owned, and the owner is wor­king to impro­ve its poor con­di­ti­on. The mill was built in the 19th cen­tu­ry, ori­gi­nal­ly fea­tu­ring a rota­ting roof and shin­gle cove­ring. It suf­fe­red seve­ral fires and under­went tho­rough reno­va­ti­on in 1890. It func­ti­oned until 1944, owned by Edmund Molí­nek. After the war, it gra­du­al­ly dete­ri­ora­ted to a sta­te of dis­re­pair. Today, it is in bet­ter con­di­ti­on, even insu­la­ted (kun​ko​vi​ce​.cz).


Kun­ko­vi­ce se nachá­ze­jí v okre­se Kro­měříž. Půso­bí jako časo­vá kaps­le, kde se pro­lí­ná tra­dič­ní archi­tek­tu­ra s moder­nou. Sta­ro­by­lé budo­vy, his­to­ric­ké památ­ky, míst­ní rad­ni­ce a kos­tel nesou pří­běhy sta­rých časů. Oko­lo se rozk­lá­dá krás­ná a roz­ma­ni­tá pří­ro­da. Kun­ko­vi­ce udr­žu­jí tra­di­ce a folk­lór v živo­ta­schop­ném sta­vu. Kona­jí se zde růz­né udá­los­ti, fes­ti­va­ly, kde se pre­zen­tu­je lido­vý tanec, pís­ně, řemes­la. Tkáč­ství, kera­mi­ka, dře­vo­řez­ba tvo­ří cha­rak­ter obce. Míst­ní oby­va­te­lé jsou hrdí na své koře­ny a rádi je sdí­le­jí. Míst­ní kuli­ná­řs­ké spe­cia­li­ty odrá­že­jí pre­fe­ren­ce míst­ních obyvatel.

V Kun­ko­vi­cích žije na plo­še 7 km² 83 oby­va­tel. Leží v nad­mo­řs­ké výš­ce 309 met­rů nad mořem. Prv­ní písem­ná zmín­ka je z roku 1141. Nachá­zí se zde větr­ný mlýn holand­ské­ho typu (Wiki­pe­dia). Asi 300 met­rů seve­ro­vý­chod­ně od obce na návě­tr­né vyvý­še­ni­ně sto­jí zděný větr­ný mlýn holand­ské­ho typu. Je v souk­ro­mých rukách a jeho maji­tel se sna­ží vylep­šit jeho zlý stav. Mlýn posta­vi­li v 19. sto­le­tí, původ­ně dis­po­no­val otá­či­vou stře­chou a šin­de­lem kry­ti­nou. Něko­li­krát ho pos­tihl požár, v roce 1890 byl důklad­ně opra­ven. Svo­ji fun­kci vyko­ná­val do roku 1944, teh­dy ho vlast­nil Edmund Molí­nek. Po vál­ce postup­ně chát­ral až do hava­rij­ní­ho sta­vu. Dnes se má už lépe, mlýn je dokon­ce zatep­le­ný (kun​ko​vi​ce​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Dokumenty

Najzobrazovanejšie dokumentárne fotografie

Hits: 163

Use Facebook to Comment on this Post

2016, 2016-2020, Časová línia, Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Kunčice pod Ondřejníkem

Hits: 127

Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­ho­rí Bes­kyd­ských hôr. Kon­com 19. sto­ro­čia sa sta­li vyhľa­dá­va­ným mies­tom pre turis­ti­ku a rekre­áciu. Kúz­lo miest­nej prí­ro­dy opra­de­ných mno­hý­mi poves­ťa­mi láka dodnes (kun​ci​ce​po​.cz). Obec vznik­la na začiat­ku 14. sto­ro­čia. Je spo­je­ný s hrad­ným úrad­ní­kom Kun­zom, kto­rý pôso­bil na huk­vald­skom pan­stve. Nemec­ký názov obce bol Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Neskôr dosta­li pome­no­va­nie Hru­bé Kun­či­ce, Veľ­ké Kun­či­ce. Až od roku 1924 Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem (kun​ci​ce​po​.cz). V obci sa nachá­dza dre­ve­ný kos­tol svä­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry (kun​ci​ce​po​.cz). Domá­ci ho nazý­va­jú rus­ký kos­to­lík. Je iba jed­nou zo šies­tich dre­ve­ných sak­rál­nych sta­vieb, kto­ré boli behom 30-​tych rokov 20. sto­ro­čia pre­ve­ze­né na úze­mie Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­skej Rusi a východ­né­ho Slo­ven­ska. Pôvod­ne to bol kos­tol svä­té­ho Archan­je­la Micha­la. Bol posta­ve­ný na pre­lo­me 17. a 18. sto­ro­čia v obci Hli­ňa­nec pri Muka­če­ve na Pod­kar­pat­skej Rusi (kun​ci​ce​po​.cz).

V budo­ve miest­nej ško­ly je uni­kát­na galé­ria Kar­la Svo­lin­ské­ho s die­la­mi čes­kých umel­cov. V Kun­či­ciach žije 2200 oby­va­te­ľov na roz­lo­he 23 km2, v let­ných mesia­coch a cez víken­dy sa tu však vysky­tu­je množ­stvo rekre­ujú­cich a turis­tov. Prie­mer­ná nad­mor­ská výš­ka obce je 450 met­rov nad morom. Fun­gu­je tu veľa fariem, kto­ré sa venu­jú pre­dov­šet­kým cho­vu hovä­dzie­ho dobyt­ku (kun​ci​ce​po​.cz).

Kun­čič­ké priad­ky doká­za­li upriasť ten­ké vlák­na, z kto­ré­ho sa vyrá­ba­lo ten­ké kva­lit­né plát­no. Ľan bol tiež typic­kým pre Kun­či­ce. Ťaži­la sa tu želez­ná ruda do hutí v Čelad­nej a Frýd­lan­tu už od 16. sto­ro­čia. Nachá­dza­la sa tes­ne pod povr­chom, maxi­mál­na hĺb­ka bola 2025 met­rov. Pre dovoz lac­nej­šej rudy ťaž­ba v roku 1896 skon­či­la. Význam­né boli sklár­ne, kto­ré boli zná­me už v husit­skej dobe. Veľ­mi význam­ná bola výstav­ba novej želez­nič­nej drá­hy, kto­rá sa datu­je do roku 1888. Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa vybu­do­va­li kúpe­le, kto­ré pozme­ne­né fun­gu­jú dodnes. Nazý­va­jú sa Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­né cen­trum v Čelad­nej (Jan Folp­recht). Z Kun­číc pochá­dza spe­váč­ka Ive­ta Bar­to­šo­vá (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem is a pic­tu­re­sque vil­la­ge nest­led in the foot­hills of the Bes­ky­dy Moun­tains. By the late 19th cen­tu­ry, it had beco­me a sought-​after des­ti­na­ti­on for hiking and rec­re­a­ti­on. The charm of the local natu­re, wrap­ped in many legends, con­ti­nu­es to att­ract visi­tors to this day (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge was foun­ded in the ear­ly 14th cen­tu­ry and is asso­cia­ted with the cast­le offi­cial Kunz, who ser­ved in the Huk­val­dy esta­te. The Ger­man name of the vil­la­ge was Kun­zer­dorf, whi­le in Czech it was Kun­či­ce. Later, they were named Hru­bé Kun­či­ce and Veľ­ké Kun­či­ce. It was­n’t until 1924 that the name Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem was adop­ted (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge is home to the wooden church of St. Pro­co­pius and St. Bar­ba­ra (kun​ci​ce​po​.cz). Locals refer to it as the Rus­sian church. It is one of six wooden reli­gi­ous buil­dings tran­s­por­ted to Cze­cho­slo­va­kia from Sub­car­pat­hian Rus and eas­tern Slo­va­kia during the 1930s. Ori­gi­nal­ly, it was the church of St. Archan­gel Micha­el, built at the turn of the 17th and 18th cen­tu­ries in the vil­la­ge of Hli­ňa­nec near Muka­che­vo in Sub­car­pat­hian Rus (kun​ci​ce​po​.cz).

The buil­ding of the local scho­ol hou­ses a uni­que gal­le­ry of Karel Svo­lin­ský­’s works, sho­wca­sing pie­ces by Czech artists. Kun­či­ce is home to 2200 inha­bi­tants wit­hin an area of 23 km², but during the sum­mer months and wee­kends, it sees an influx of rec­re­a­ti­ona­lists and tou­rists. The ave­ra­ge ele­va­ti­on of the vil­la­ge is 450 meters abo­ve sea level. Many farms ope­ra­te here, pri­ma­ri­ly focu­sing on catt­le far­ming (kun​ci​ce​po​.cz).

The spin­ners of Kun­či­ce were able to spin thin thre­ads, from which thin, high-​quality can­vas was pro­du­ced. Flax was also typi­cal for Kun­či­ce. Iron ore was mined here for the Čelad­ná and Frýd­lant foun­dries as ear­ly as the 16th cen­tu­ry. It was loca­ted just below the sur­fa­ce, with a maxi­mum depth of 20 – 25 meters. Mining cea­sed in 1896 due to the import of che­a­per ore. Glas­sworks were sig­ni­fi­cant and kno­wn as ear­ly as the time of the Hus­si­tes. The cons­truc­ti­on of a new rai­lway in 1888 was high­ly sig­ni­fi­cant. At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, spas were built, which still ope­ra­te today, albe­it modi­fied. They are cal­led the Bes­ky­dy Reha­bi­li­ta­ti­on Cen­ter in Čelad­ná (Jan Folp­recht). The sin­ger Ive­ta Bar­to­šo­vá hails from Kun­či­ce (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­hůří Bes­kyd­ských hor. Kon­cem 19. sto­le­tí se sta­la vyhle­dá­va­ným mís­tem pro turis­ti­ku a rekre­a­ci. Kouz­lo míst­ní pří­ro­dy opře­de­né mno­ha pověs­tmi láká dodnes. Obec vznik­la na začát­ku 14. sto­le­tí a je spo­je­na s hrad­ním úřed­ní­kem Kun­zem, kte­rý půso­bil na huk­vald­ském pan­ství. Němec­ký název obce byl Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Později dosta­ly ozna­če­ní Hru­bé Kun­či­ce, Vel­ké Kun­či­ce. Tepr­ve od roku 1924 jsou nazý­vá­ny Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem. V obci se nachá­zí dře­věný kos­tel sva­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry, kte­rý domá­cí nazý­va­jí rus­kým kos­te­lí­kem. Je jed­ním ze šes­ti dře­věných sak­rál­ních sta­veb pře­ve­ze­ných na úze­mí Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­ské Rusi a východ­ní­ho Slo­ven­ska během 30. let 20. sto­le­tí. Původ­ně to byl kos­tel sva­té­ho Archan­děla Micha­e­la, posta­ve­ný na pře­lo­mu 17. a 18. sto­le­tí v obci Hli­na­nech u Muka­che­va na Pod­kar­pat­ské Rusi.

V budo­vě míst­ní ško­ly se nachá­zí uni­kát­ní gale­rie Kar­la Svo­lin­ské­ho s díly čes­kých uměl­ců. V Kun­či­cích žije 2200 oby­va­tel na plo­še 23 km², ale v let­ních měsí­cích a o víken­dech sem při­chá­zí mno­ho rekre­an­tů a turis­tů. Průměr­ná nad­mo­řs­ká výš­ka obce je 450 met­rů nad mořem. Fun­gu­je zde mno­ho farem, kte­ré se věnu­jí pře­dev­ším cho­vu hovězí­ho dobytka.

Kun­čic­ké přad­le­ny doká­za­ly upřád svět­lé vlák­no, ze kte­ré­ho se vyrá­bělo jem­né kva­lit­ní plát­no. Lněná výro­ba byla také typic­ká pro Kun­či­ce. Těži­la se zde želez­ná ruda pro hutě v Čelad­né a Frýd­lan­tu již od 16. sto­le­tí. Nachá­ze­la se těs­ně pod povr­chem, maxi­mál­ní hloub­ka dosa­ho­va­la 2025 met­rů. Kvůli dovo­zu lev­něj­ší rudy těž­ba skon­či­la v roce 1896. Význam­né byly také sklár­ny, kte­ré byly zná­my již v husit­ské době. Vel­mi význam­ná byla výstav­ba nové želez­nič­ní drá­hy, kte­rá se datu­je do roku 1888. Na počát­ku 20. sto­le­tí byly vybu­do­vá­ny láz­ně, kte­ré změněné fun­gu­jí dodnes. Jsou nazý­vá­ny Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­ní cen­trum v Čelad­né. Z Kun­čic pochá­zí zpěvač­ka Ive­ta Bartošová.


Lite­ra­tú­ra

Jan Folp­recht: Zpod Ondřej­ní­ka, 2004, ISMN M‑706524 – 474 Dopis pan­tá­to­vi Pus­tko­vi Petr Andr­le a kolek­tiv: Ces­ta­mi les­ní­mi od Lysé až po Rad­hošť, 2013, ISBN 9788090521759

Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post