Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 12812

Slo­ven­sko leží v srd­ci Euró­py. Hra­ni­čí s Poľ­skom, Čes­kom, Rakús­kom, Maďar­skom a Ukra­ji­nou. Je to hor­na­tá kra­ji­na, na Slo­ven­sku sú krás­ne hory, napr. Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, Vyso­ké Tat­ry. Tak­mer celým úze­mím pre­chá­dza časť Kar­pat­ské­ho oblú­ka. Z geolo­gic­ké­ho a geoter­mál­ne­ho hľa­dis­ka je Slo­ven­sko veľ­mi boha­tá krajina. 

Slo­ven­sko dis­po­nu­je 1200 obja­ve­ný­mi jas­ky­ňa­mi, prí­stup­ných verej­nos­ti je len 14. Naj­dl­h­šou je Demä­nov­ský jas­kyn­ný sys­tém, kto­rý má viac ako 30 km. Naj­hl­b­šou je Sta­rý hrad v Níz­kych Tat­rách, s hĺb­kou 432 met­rov. Naj­dl­h­šou rie­kou je Váh, kto­rý tečie 406 km. 80 met­rov má naj­vyš­ší Kme­ťov vodo­pád vo Vyso­kých Tat­rách. Naj­ve­ter­nej­ším mies­tom je Cho­pok. Naj­daž­di­vej­ším mies­tom je Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­roz­siah­lej­ším poho­rím je Ondav­ská vrcho­vi­na, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che 1 320 km2 (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší dre­ve­ných oltár na sve­te – Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba v Levo­či, geo­gra­fic­ký stred Euró­py v Krem­nic­kých vrchoch, jedi­ný stu­de­ný artéz­sky pra­meň v Euró­pe – Her­lian­sky gej­zír pri Koši­ciach, naj­roz­siah­lej­ší hrad­ný kom­plex v stred­nej Euró­pe – Spiš­ský hrad, naj­vyš­ší vrch v Kar­pa­toch – Ger­la­chov­ský štít, naj­star­ší verej­ný park v stred­nej Euró­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa v Bra­ti­sla­ve (visit​slo​va​kia​.com). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší počet hra­dov a zám­kov v Euró­pe. 425 kaš­tie­ľov, 180 hra­dov, zám­kov a zrú­ca­nín (slo​va​kia​.eu​.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 oby­va­te­ľov (sta​tis​tics​.sk). V mes­tách žije viac ako 57 % z nich (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Slo­ven­sku žijú pre­važ­ne Slo­vá­ci. Z men­šín sú zastú­pe­ní Maďa­rí, Rómo­via, Ukra­jin­ci, Češi, Nemci. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza­jú rôz­ne špe­ci­fic­ké oblas­ti, kto­ré majú svoj pôvod v minu­los­ti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Nie­ke­dy v 5. sto­ro­čí sem priš­li Slo­va­nia, kto­rí boli neskôr napá­da­ní okrem iné­ho Avar­mi, kto­rých sme neskôr vyhna­li. Cca z tohto úze­mia. Kaž­do­pád­ne mno­ho Ava­rov sa asi­mi­lo­va­lo. Pod­ľa nov­ších pra­me­ňov je otáz­ne kam až sia­ha­lo v istom obdo­bí rím­ske osíd­le­nie. Kaž­do­pád­ne aj na Slo­ven­sku sa našli pozos­tat­ky rím­ske­ho osíd­le­nia na via­ce­rých miestach.

Prvé osíd­le­nie Slo­ven­ska pochá­dza z kon­ca pale­oli­tu, spred 250 tisíc rokov, s loka­li­ty Gánov­ce, kde sa našla leb­ka nean­der­tál­ca a z Mora­vian, kde sa našla soš­ka Venu­še – tzv. Mora­vian­ska Venu­ša. Prví roľ­ní­ci sa tu obja­vi­li asi 5 0004 000 rokov pred Kris­tom. Od kon­ca 4. sto­ro­čia pred Kris­tom sem pri­chá­dza­jú Kel­ti. V 1. sto­ro­čí pre Kris­tom Dáko­via. Od začiat­ku 1. sto­ro­čia sem priš­li Ger­má­ni – Van­ni­ove krá­ľov­stvo. Prví slo­va­nia osíd­ľo­va­li naše úze­mie zrej­me v 5. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Prvým štát­nym útva­rom Slo­va­nov na úze­mí dneš­né­ho Slo­ven­ska bola Samo­va ríša7. sto­ro­čí. Neskôr Nit­rian­ske knie­žat­stvo, kto­ré­ho spo­je­ním s Morav­ským knie­žat­stvom vnik­la v roku 833 Veľ­ká Mora­va (Wiki­pe­dia). Čo bola veľ­mi význam­ná epi­zó­da v deji­nách v tom obdo­bí to bol pomer­ne sil­ný štát. Zhru­ba do toh­to obdo­bia pat­rí aj náv­šte­va Solún­skych bra­tov Cyri­la a Meto­da9. sto­ro­čí, kto­rí hlá­sa­li kres­ťan­skú vie­ru na našom úze­mí. Z hľa­dis­ka kul­túr­ne­ho šlo o veľ­mi význam­ný posun. Dosiah­li, že pop­ri latin­či­ne sa sta­ros­lo­vien­či­na sta­la litur­gic­kým jazy­kom, čo uznal aj pápež. Za zvá­že­nie sto­jí fakt, že to boli vte­dy jedi­né dva jazy­ky, v kto­rých sa moh­li viesť omše. Zhru­ba v 10. sto­ro­čí sem priš­li Maďa­ri, kto­rí podob­ne ako Ava­ri v 5. sto­ro­čí kočo­va­li. Nara­zi­li však na odpor Slo­va­nov, ale aj Rima­nov a Ger­má­nov. Viac­me­nej nema­li kam ísť, tak sa tu usa­di­li a nauči­li sa obhos­po­da­ro­vať pôdu. Od 10. sto­ro­čia bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Uhor­ska, od 19. sto­ro­čia Rakúsko-​Uhorska. Bra­ti­sla­va, dneš­né hlav­né mes­to, bola veľ­mi dlho koru­no­vač­ným mes­tom. Od roku 1918 bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Čes­ko­slo­ven­ska, s krát­kou pre­stáv­kou samos­tat­né­ho Slo­ven­ské­ho štá­tu počas dru­hej sve­to­vej voj­ny. Od 1.1.1993 je Slo­ven­ská repub­li­ka samos­tat­ným štá­tom. Od 1. mája 2004 sme člen­mi Európ­skej únie, od 29.3.2004 sme člen­mi NATO, od 1.1.2009 sme člen­mi Euro­zó­ny – Európ­skej meno­vej únie, ofi­ciál­nou menou sa sta­lo euro

Počas celej his­tó­rie bolo Slo­ven­sko mno­ho­krát napá­da­né Tatár­mi, Tur­ka­mi, ale z hľa­dis­ka celis­tvos­ti úze­mia odo­lá­va­lo. Je prav­da, že Tur­ci aj Tatá­ri mali aj iné cie­le, kto­ré ich mno­ho­krát donú­ti­li odísť z úze­mia Slo­ven­ska. Kaž­do­pád­ne ani ger­mán­ske, ale­bo rím­ske úto­ky nebo­li pri­veľ­ké. Hra­dy, kto­ré na Slo­ven­sku boli v minu­los­ti boli pomer­ne dob­re opev­ne­né a v minu­los­ti doká­za­li úspeš­ne odo­lá­vať nepria­te­ľom. Neraz našim pro­tiv­ní­kom pomoh­la zra­da na ich obsa­de­nie. Do stre­do­ve­ku boli napr. hra­dy v Deví­ne, vo Fiľa­ko­ve veľ­kou pre­káž­kou pre nepria­te­ľov. Napo­kon aj Bra­ti­slav­ský hrad. Veď Bra­ti­sla­va bola dlho nazý­va­ná aj ako kamen­né mes­to. Zlé obdo­bie obdo­bie pre jed­no­du­chý ľud bolo po roku 1526 a trva­lo zhru­ba do roku 1868. Je zau­jí­ma­vé, že nie­kto­ré rea­li­ty z vte­daj­šie­ho obdo­bia sa dosta­li aj do slov­ní­ka – pojem turec­ké hos­po­dár­stvo pochá­dza prá­ve zo stre­do­ve­ku. Ide o to, že Turek len bral a nesta­ral sa. Tur­kom nezá­le­ža­lo na tom, čo bude, keď oni využi­jú úro­du, nesta­ra­li sa o budúc­nosť, jed­no­du­cho šli ďalej, zdie­ra­li nie­ko­ho iného.

Z hľa­dis­ka kul­tú­ry bola význam­ná exis­ten­cia Aca­de­mie Istro­po­li­ta­ny – jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v Euró­pe. Zalo­žil je Matej Kor­vín v Bra­ti­sla­ve oko­lo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodi­fi­ko­va­ná spi­sov­ná slo­ven­či­na Anto­nom Ber­no­lá­kom na zákla­de zápa­do­slo­ven­ské­ho náre­čia – ber­no­lá­kov­či­na. Od roku 1843 je vďa­ka Ľudo­ví­to­vi Štú­ro­vi spi­sov­ná slo­ven­či­na kodi­fi­ko­va­ná na zákla­de stre­do­slo­ven­ské­ho nárečia. 

Naj­viac ľudí žije v mes­tách Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Národ­né par­ky: TANAP – Tatrans­ký národ­ný park, NAPANT – Národ­ný park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Slo­ven­ský kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­výz­nam­nej­šie sviat­ky: Via­no­ce, Veľ­ká noc, Miku­láš, Svä­tá Lucia, Sil­ves­ter, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiat­ka zosnu­lých, Fašian­gy (slo​va​kia​si​te​.com). Význam­né osob­nos­ti: Juraj Jáno­šík – zboj­ník a ľudo­vý hrdi­na, kto­rý boha­tým bral a chu­dob­ným dával, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ká­tor spi­sov­nej slo­ven­či­ny, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – vedec, poli­tik, vojak, zakla­da­teľ čes­ko­slo­ven­ské­ho štá­tu, Ale­xan­der Dub­ček – štát­nik, osob­nosť Praž­skej jari 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic­ké cha­rak­te­ris­tic­ké jed­lá: pare­ni­ca, ovčí syr, syro­vé kor­bá­či­ky, oštie­pok, bryn­dra, ska­lic­ký trdel­ník, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), tokaj­ské víno, kapust­ni­ca, piro­hy, lok­še, tla­čen­ka, jater­ni­ce, pagá­če a napo­kon aj kofo­la. Z tvr­dé­ho alko­ho­lu sú zná­me: boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, demä­nov­ka. Slo­ven­sko je veľ­mi boha­té na mine­rál­ne pra­me­ne – mine­rál­ky: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka a mno­ho iných.


Slo­va­kia lies in the heart of Euro­pe. It bor­ders Poland, the Czech Repub­lic, Aus­tria, Hun­ga­ry, and Ukrai­ne. It is a moun­tai­nous coun­try, with beau­ti­ful moun­tains such as the Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, and Vyso­ké Tat­ry. Almost the enti­re ter­ri­to­ry is part of the Car­pat­hian arc. From a geolo­gi­cal and geot­her­mal per­spec­ti­ve, Slo­va­kia is a very rich country.

Slo­va­kia boasts 1200 dis­co­ve­red caves, of which only 14 are acces­sib­le to the pub­lic. The lon­gest is the Demä­nov­ský Cave Sys­tem, which spans more than 30 km. The dee­pest is Sta­rý hrad in the Níz­ke Tat­ry, with a depth of 432 meters. The lon­gest river is the Váh, which flo­ws for 406 km. The hig­hest water­fall is Kme­ťov vodo­pád in the Vyso­ké Tat­ry, at 80 meters. The win­diest pla­ce is Cho­pok. The rai­niest pla­ce is Zboj­níc­ka cha­ta. The lar­gest moun­tain ran­ge is the Ondav­ská vrcho­vi­na, cove­ring an area of 1,320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Slo­va­kia is home to the worl­d’s lar­gest wooden altar – the Church of St. James in Levo­ča, the geog­rap­hi­cal cen­ter of Euro­pe in the Krem­nic­ké vrchy, the only cold arte­sian spring in Euro­pe – Her­lian­sky gej­zír near Koši­ce, the lar­gest cast­le com­plex in Cen­tral Euro­pe – Spiš­ský hrad, the hig­hest peak in the Car­pat­hians – Ger­la­chov­ský štít, the oldest pub­lic park in Cen­tral Euro­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Slo­va­kia has the lar­gest num­ber of cast­les and cha­te­aus in Euro­pe: 425 cast­les, 180 ruins of cast­les and cha­te­aus (slo​va​kia​.eu​.sk). As of May 21, 2011, the popu­la­ti­on was 5,397,036 inha­bi­tants (sta​tis​tics​.sk). More than 57% of them live in cities (slo​va​kia​.eu​.sk).

Slo­vaks pre­do­mi­nan­tly inha­bit Slo­va­kia. Mino­ri­ty groups inc­lu­de Hun­ga­rians, Roma, Ukrai­nians, Czechs, and Ger­mans. Slo­va­kia has vari­ous spe­ci­fic regi­ons with his­to­ri­cal ori­gins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Some­ti­me in the 5th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved, who were later attac­ked, among others, by the Avars, whom we later expel­led. App­ro­xi­ma­te­ly from this ter­ri­to­ry. Nevert­he­less, many Avars assi­mi­la­ted. Accor­ding to newer sour­ces, it is ques­ti­onab­le how far Roman sett­le­ment exten­ded at a cer­tain peri­od. Nevert­he­less, rem­nants of Roman sett­le­ment have been found in seve­ral pla­ces in Slovakia.

The first sett­le­ment of Slo­va­kia dates back to the end of the Pale­olit­hic, 250 thou­sand years ago, with loca­li­ties such as Gánov­ce, whe­re the skull of a Nean­dert­hal was found, and Mora­va­ny, whe­re the Venus figu­ri­ne was found – the so-​called Mora­vian Venus. The first far­mers appe­a­red here around 5,0004,000 years befo­re Christ. From the end of the 4th cen­tu­ry BC, the Celts arri­ved. In the 1st cen­tu­ry BC, the Dacians. From the begin­ning of the 1st cen­tu­ry, the Ger­mans arri­ved – the King­dom of Van­nio. The first Slo­vaks pro­bab­ly sett­led our ter­ri­to­ry in the 5th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

The first sta­te enti­ty of the Slavs in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s Slo­va­kia was the Samo­’s Empi­re in the 7th cen­tu­ry. Later, the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra, which mer­ged with the Mora­vian Prin­ci­pa­li­ty in 833 to form Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). This was a very sig­ni­fi­cant epi­so­de in the his­to­ry of that peri­od, as it was a rela­ti­ve­ly strong sta­te. Rough­ly until this peri­od falls the visit of the Thes­sa­lo­nian brot­hers Cyril and Met­ho­dius in the 9th cen­tu­ry, who pre­a­ched the Chris­tian faith in our ter­ri­to­ry. From a cul­tu­ral per­spec­ti­ve, this was a very sig­ni­fi­cant shift. They suc­ce­e­ded in making Old Church Sla­vo­nic the litur­gi­cal lan­gu­age along­si­de Latin, which was recog­ni­zed by the pope. It is worth con­si­de­ring the fact that the­se were the only two lan­gu­ages in which Mass could be celeb­ra­ted at that time. Around the 10th cen­tu­ry, the Hun­ga­rians arri­ved, who, like the Avars in the 5th cen­tu­ry, were noma­dic. Howe­ver, they encoun­te­red resis­tan­ce from the Slavs, as well as from the Romans and Ger­mans. More or less, they had nowhe­re to go, so they sett­led here and lear­ned to cul­ti­va­te the land. From the 10th cen­tu­ry, Slo­va­kia was part of Hun­ga­ry, and from the 19th cen­tu­ry, Austria-​Hungary. Bra­ti­sla­va, toda­y­’s capi­tal, was for a long time the coro­na­ti­on city. Sin­ce 1918, Slo­va­kia has been part of Cze­cho­slo­va­kia, with a brief bre­ak as an inde­pen­dent Slo­vak sta­te during World War II. Sin­ce Janu­ary 1, 1993, the Slo­vak Repub­lic has been an inde­pen­dent sta­te. Sin­ce May 1, 2004, we have been mem­bers of the Euro­pe­an Uni­on, sin­ce March 29, 2004, mem­bers of NATO, sin­ce Janu­ary 1, 2009, mem­bers of the Euro­zo­ne – the Euro­pe­an Mone­ta­ry Uni­on, with the euro beco­ming the offi­cial currency.

Throug­hout his­to­ry, Slo­va­kia has been inva­ded many times by the Tatars, Turks, but in terms of ter­ri­to­rial integ­ri­ty, it has withs­to­od. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often for­ced them to lea­ve Slo­vak ter­ri­to­ry. Howe­ver, even Ger­ma­nic or Roman attacks were not exces­si­ve. The cast­les that were in Slo­va­kia in the past were rela­ti­ve­ly well-​fortified and in the past, they suc­cess­ful­ly resis­ted ene­mies. Often our oppo­nents were hel­ped to cap­tu­re them by bet­ra­y­al. Until the Midd­le Ages, for exam­ple, the cast­les in Devín, in Fiľa­ko­vo, were a major obstac­le to ene­mies. Final­ly, even Bra­ti­sla­va Cast­le. After all, Bra­ti­sla­va was long cal­led the sto­ne city.” A bad peri­od for the com­mon peop­le was after 1526 and las­ted rough­ly until 1868. It is inte­res­ting that some rea­li­ties from that peri­od also ente­red the voca­bu­la­ry – the term Tur­kish eco­no­my” comes pre­ci­se­ly from the Midd­le Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks did­n’t care what would hap­pen when they used the har­vest; they did­n’t care about the futu­re, they just went on, squ­e­e­zing some­one else.

In terms of cul­tu­re, the exis­ten­ce of the Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – one of the oldest uni­ver­si­ties in Euro­pe – was sig­ni­fi­cant. It was foun­ded by Matt­hias Cor­vi­nus in Bra­ti­sla­va around 1466. In 1787, Anton Ber­no­lák codi­fied the writ­ten Slo­vak lan­gu­age for the first time based on the Wes­tern Slo­vak dia­lect – Ber­no­lá­k’s Slo­vak. Sin­ce 1843, thanks to Ľudo­vít Štúr, the writ­ten Slo­vak lan­gu­age has been codi­fied based on the Cen­tral Slo­vak dialect.

The most peop­le live in the cities of Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal parks: TANAP – Tat­ra Nati­onal Park, NAPANT – Low Tatras Nati­onal Park, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, Slo­vak Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). The most sig­ni­fi­cant holi­da­ys: Chris­tmas, Eas­ter, St. Nicho­las Day, St. Lucia Day, New Yea­r’s Eve, New Yea­r’s Day, Chil­dre­n’s Day, Mot­he­r’s Day, All Saints’ Day, Car­ni­val (slo​va​kia​si​te​.com). Sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties: Juraj Jáno­šík – a bri­gand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudo­vít Štúr – codi­fier of the writ­ten Slo­vak lan­gu­age, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – scien­tist, poli­ti­cian, sol­dier, co-​founder of the Cze­cho­slo­vak sta­te, Ale­xan­der Dub­ček – sta­tes­man, figu­re of the Pra­gue Spring of 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic cha­rac­te­ris­tic dis­hes: pare­ni­ca, she­ep che­e­se, che­e­se whips, oštie­pok, bryn­dza, Ska­li­ca trdel­ník, Bra­ti­sla­va rolls (mpsr​.sk), Tokaj wine, cab­ba­ge soup, pie­ro­gi, pota­to pan­ca­kes, tla­čen­ka, liver sau­sa­ge, pagá­če, and final­ly kofo­la. From hard alco­hol, boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, Demä­nov­ka are well kno­wn. Slo­va­kia is very rich in mine­ral springs – mine­ral waters: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka, and many others.


Slo­wa­kei liegt im Her­zen Euro­pas. Es grenzt an Polen, die Tsche­chis­che Repub­lik, Öster­re­ich, Ungarn und die Ukrai­ne. Es ist ein ber­gi­ges Land, mit wun­ders­chönen Ber­gen wie der Malá Fat­ra, den Níz­ke Tat­ry und den Vyso­ké Tat­ry. Fast das gesam­te Gebiet gehört zum Kar­pa­ten­bo­gen. Aus geolo­gis­cher und geot­her­ma­ler Sicht ist die Slo­wa­kei ein sehr rei­ches Land.

Die Slo­wa­kei ver­fügt über 1200 ent­dec­kte Höh­len, von denen nur 14 für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich sind. Die läng­ste ist das Demänovský-​Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefs­te ist der Sta­rý hrad in den Níz­kych Tat­rách, mit einer Tie­fe von 432 Metern. Der läng­ste Fluss ist die Váh, der über 406 km flie­ßt. Der höchs­te Was­ser­fall ist der Kme­ťov vodo­pád in den Vyso­ké Tat­ry, mit 80 Metern. Der win­digs­te Ort ist Cho­pok. Der regen­re­ichs­te Ort ist Zboj­níc­ka cha­ta. Das größte Berg­mas­siv ist die Ondav­ská vrcho­vi­na, die eine Flä­che von 1.320 km² umfasst (slo​va​kia​.eu​.sk). Die Slo­wa­kei beher­bergt den größten höl­zer­nen Altar der Welt – die Kir­che St. Jakob in Levo­ča, das geo­gra­fis­che Zen­trum Euro­pas in den Krem­nic­ké vrchy, die ein­zi­ge kal­te arte­sis­che Quel­le Euro­pas – Her­lian­sky gej­zír bei Koši­ce, die größte Sch­los­san­la­ge in Mit­te­le­uro­pa – Spiš­ský hrad, den höchs­ten Gip­fel der Kar­pa­ten – Ger­la­chov­ský štít, den ältes­ten öffen­tli­chen Park in Mit­te­le­uro­pa – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Die Slo­wa­kei hat die größte Anzahl von Bur­gen und Sch­lös­sern in Euro­pa: 425 Sch­lös­ser, 180 Ruinen von Bur­gen und Sch­lös­sern (slo​va​kia​.eu​.sk). Zum 21. Mai 2011 bet­rug die Bevöl­ke­rung 5.397.036 Ein­woh­ner (sta​tis​tics​.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städ­ten (slo​va​kia​.eu​.sk).

Die Slo­wa­ken über­wie­gend bevöl­kern die Slo­wa­kei. Min­der­he­itsg­rup­pen umfas­sen Ungarn, Roma, Ukrai­ner, Tsche­chen und Deuts­che. Die Slo­wa­kei hat vers­chie­de­ne spe­zi­fis­che Regi­onen mit his­to­ris­chen Urs­prün­gen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Irgen­dwann im 5. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die spä­ter unter ande­rem von den Awa­ren angeg­rif­fen wur­den, die spä­ter ver­trie­ben wur­den. Etwa aus die­sem Gebiet. Den­noch assi­mi­lier­ten sich vie­le Awa­ren. Nach neue­ren Quel­len ist frag­lich, wie weit die römis­che Besied­lung zu einem bes­timm­ten Zeit­punkt reich­te. Den­noch wur­den Res­te römis­cher Besied­lung an meh­re­ren Stel­len in der Slo­wa­kei gefunden.

Die ers­te Besied­lung der Slo­wa­kei datiert aus dem Ende des Palä­o­lit­hi­kums, vor 250.000 Jah­ren, mit Loka­li­tä­ten wie Gánov­ce, wo der Schä­del eines Nean­der­ta­lers gefun­den wur­de, und Mora­va­ny, wo die Venus­fi­gu­ri­ne gefun­den wur­de – die soge­nann­te Mora­vis­che Venus. Die ers­ten Bau­ern ers­chie­nen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jah­ren vor Chris­tus. Ab Ende des 4. Jahr­hun­derts v. Chr. kamen die Kel­ten. Im 1. Jahr­hun­dert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahr­hun­derts kamen die Ger­ma­nen – das König­re­ich Van­nio. Die ers­ten Slo­wa­ken sie­del­ten wahrs­che­in­lich im 5. Jahr­hun­dert unser Gebiet (Wiki­pe­dia).

Die ers­te sta­at­li­che Ein­he­it der Sla­wen auf dem Gebiet der heuti­gen Slo­wa­kei war das Reich von Samo im 7. Jahr­hun­dert. Spä­ter das Fürs­ten­tum von Nit­ra, das sich im Jahr 833 mit dem Mäh­ris­chen Fürs­ten­tum vere­i­nig­te, um Gro­ßmäh­ren zu bil­den (Wiki­pe­dia). Dies war eine sehr bede­uten­de Epi­so­de in der Ges­chich­te die­ser Zeit, da es ein rela­tiv star­ker Sta­at war. Etwa bis zu die­sem Zeit­punkt fällt der Besuch der Thes­sa­lo­ni­cher Brüder Kyrill und Met­ho­dius im 9. Jahr­hun­dert, die den christ­li­chen Glau­ben auf unse­rem Gebiet pre­d­ig­ten. Aus kul­tu­rel­ler Sicht war dies eine sehr bede­uten­de Vers­chie­bung. Es gelang ihnen, das Alt­kir­chens­la­wis­che neben Late­in zur litur­gis­chen Spra­che zu machen, was vom Papst aner­kannt wur­de. Es ist erwäh­nen­swert, dass dies die ein­zi­gen bei­den Spra­chen waren, in denen zu die­ser Zeit Mes­sen gefe­iert wer­den konn­ten. Etwa im 10. Jahr­hun­dert kamen die Ungarn, die wie die Awa­ren im 5. Jahr­hun­dert noma­disch waren. Sie tra­fen jedoch auf Widers­tand von den Sla­wen, aber auch von den Römern und Ger­ma­nen. Mehr oder weni­ger hat­ten sie kei­nen ande­ren Ort, an den sie gehen konn­ten, also lie­ßen sie sich hier nie­der und lern­ten, das Land zu bewirts­chaf­ten. Seit dem 10. Jahr­hun­dert gehör­te die Slo­wa­kei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahr­hun­dert zu Österreich-​Ungarn. Bra­ti­sla­va, die heuti­ge Haupts­tadt, war lan­ge Zeit die Krönungss­tadt. Seit 1918 gehört die Slo­wa­kei zu der Tsche­chos­lo­wa­kei, mit einer kur­zen Pau­se als unab­hän­gi­ger slo­wa­kis­cher Sta­at wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs. Seit dem 1. Janu­ar 1993 ist die Slo­wa­kis­che Repub­lik ein unab­hän­gi­ger Sta­at. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitg­lie­der der Euro­pä­is­chen Uni­on, seit dem 29. März 2004 Mitg­lie­der der NATO, seit dem 1. Janu­ar 2009 Mitg­lie­der der Euro­zo­ne – der Euro­pä­is­chen Wäh­rung­su­ni­on, wobei der Euro zur offi­ziel­len Wäh­rung wurde.

Im Lau­fe der Ges­chich­te wur­de die Slo­wa­kei vie­le Male von Tata­ren, Tür­ken und ande­ren angeg­rif­fen, aber was die ter­ri­to­ria­le Integ­ri­tät bet­rifft, hat sie stand­ge­hal­ten. Es stimmt, dass die Tür­ken und Tata­ren ande­re Zie­le hat­ten, was sie oft zwang, das slo­wa­kis­che Gebiet zu ver­las­sen. Aber auch ger­ma­nis­che oder römis­che Angrif­fe waren nicht über­mä­ßig. Die Bur­gen, die in der Slo­wa­kei in der Ver­gan­gen­he­it waren, waren rela­tiv gut befes­tigt und konn­ten früher erfolg­re­ich Fein­den widers­te­hen. Oft wur­de unse­ren Geg­nern gehol­fen, sie zu ero­bern, indem sie ver­ra­ten wur­den. Bis ins Mit­te­lal­ter waren zum Beis­piel Bur­gen in Devín, in Fiľa­ko­vo ein gro­ßes Hin­der­nis für Fein­de. Sch­lie­ßlich auch Bra­ti­sla­va Cast­le. Nach allem war Bra­ti­sla­va lan­ge Zeit als Ste­ins­tadt” bekannt. Eine sch­lech­te Zeit für das ein­fa­che Volk war nach 1526 und dau­er­te unge­fähr bis 1868. Es ist inte­res­sant, dass eini­ge Rea­li­tä­ten aus die­ser Zeit auch in den Worts­chatz ein­ge­gan­gen sind – der Beg­riff tür­kis­che Wirts­chaft” stammt genau aus dem Mit­te­lal­ter. Es geht darum, dass der Tür­ke ein­fach genom­men und sich nicht darum geküm­mert hat. Den Tür­ken war es egal, was pas­sie­ren wür­de, wenn sie die Ern­te nutz­ten; sie inte­res­sier­ten sich nicht für die Zukunft, sie gin­gen ein­fach wei­ter und drüc­kten jemand ande­ren aus.

In kul­tu­rel­ler Hin­sicht war die Exis­tenz der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – einer der ältes­ten Uni­ver­si­tä­ten Euro­pas – bede­ut­sam. Sie wur­de von Matt­hias Cor­vi­nus um 1466 in Bra­ti­sla­va geg­rün­det. 1787 kodi­fi­zier­te Anton Ber­no­lák ers­tmals die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che auf der Grund­la­ge des wests­lo­wa­kis­chen Dia­lekts – Ber­no­láks Slo­wa­kisch. Seit 1843 wur­de die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che dank Ľudo­vít Štúr auf der Grund­la­ge des zen­trals­lo­wa­kis­chen Dia­lekts kodifiziert.

Die meis­ten Men­schen leben in den Städ­ten Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal­parks: TANAP – Tatra-​Nationalpark, NAPANT – Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­wa­kis­ches Para­dies, Slo­wa­kis­cher Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Die wich­tigs­ten Feier­ta­ge: Weih­nach­ten, Ostern, St. Niko­laus, St. Lucia, Sil­ves­ter, Neujahr, Kin­der­tag, Mut­ter­tag, Aller­he­i­li­gen, Kar­ne­val (slo​va​kia​si​te​.com). Bede­uten­de Per­sön­lich­ke­i­ten: Juraj Jáno­šík – ein Bri­gand und Volks­held, der den Rei­chen nahm und den Armen gab, Ľudo­vít Štúr – Kodi­fi­zie­rer der gesch­rie­be­nen slo­wa­kis­chen Spra­che, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – Wis­sen­schaft­ler, Poli­ti­ker, Sol­dat, Mit­beg­rün­der des tsche­chos­lo­wa­kis­chen Sta­a­tes, Ale­xan­der Dub­ček – Sta­ats­mann, Figur des Pra­ger Früh­lings von 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mis­che cha­rak­te­ris­tis­che Gerich­te: Pare­ni­ca, Schafs­kä­se, Käse­pe­its­chen, Oštie­pok, Bryn­dza, Ska­lit­zer Trdel­ník, Bra­ti­sla­va­er Rol­len (mpsr​.sk), Toka­jer Wein, Kraut­sup­pe, Pie­ro­gi, Kar­tof­fel­puf­fer, Tla­čen­ka, Leber­wurst, Pagá­če und sch­lie­ßlich Kofo­la. Bekann­te har­te Alko­ho­li­ka sind Boro­vič­ka, Sli­vo­vitz, Demä­nov­ka. Die Slo­wa­kei ist sehr reich an Mine­ra­lqu­el­len – Mine­ra­lwäs­ser: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka und vie­le andere.


Sło­wac­ja leży w ser­cu Euro­py. Gra­nic­zy z Pol­ską, Cze­cha­mi, Aus­trią, Węgra­mi i Ukrai­ną. Jest to gór­zys­ty kraj, w któ­rym znaj­du­ją się pięk­ne góry, takie jak Mała Fat­ra, Niżne Tat­ry, Wyso­kie Tat­ry. Pra­wie całe tery­to­rium prze­ci­na frag­ment łuku Kar­pat. Z geolo­gicz­ne­go i geoter­mal­ne­go punk­tu widze­nia Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­tym krajem.

Sło­wac­ja posia­da 1200 odkry­tych jas­kiń, z któ­rych tyl­ko 14 jest dostęp­nych dla pub­licz­no­ści. Naj­dłu­żs­zy jest sys­tem jas­kiń Demä­nov­ský, któ­ry ma ponad 30 km. Naj­głębs­za to Sta­rý hrad w Niżnych Tat­rach, o głębo­ko­ści 432 met­rów. Naj­dłu­żs­zą rze­ką jest Wáh, któ­ra ma 406 km dłu­go­ści. Naj­wy­żs­zy wodos­pad to Kme­ťov vodo­pád w Wyso­kich Tat­rach, mający 80 met­rów wyso­ko­ści. Naj­bar­dziej wietrz­nym miejs­cem jest Cho­pok. Naj­bar­dziej deszc­zo­wym miejs­cem jest Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­wi­ęks­zym masy­wem gór­skim jest Ondav­ská vrcho­vi­na, zaj­mu­jący obszar 1320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­zy dre­wnia­ny ołtarz na świe­cie – Kości­ół św. Jaku­ba w Levo­či, geo­gra­ficz­ne cen­trum Euro­py w Krem­nic­kich Wier­chach, jedy­ny zim­ny arte­zyj­ski źró­dło­wy w Euro­pie – Her­lian­sky gej­zír koło Kos­zyc, naj­wi­ęks­zy kom­pleks zamko­wy w Euro­pie Środ­ko­wej – Zamek Spis­ki, naj­wy­żs­zy szc­zyt Kar­pat – Ger­la­chov­ský štít, naj­stars­zy park pub­licz­ny w Euro­pie Środ­ko­wej – Sad Jan­ka Krá­ľa w Bra­ty­sła­wie (visit​slo​va​kia​.com). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­za licz­ba zamków i pała­ców w Euro­pie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pała­ców (slo​va​kia​.eu​.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku miesz­ka­ło tu 5 397 036 miesz­ka­ńców (sta​tis​tics​.sk). Ponad 57% z nich miesz­ka w mias­tach (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Sło­wac­ji prze­wa­ża­jący udział mają Sło­wa­cy. Spo­śród mniejs­zo­ści wys­tępu­ją Węgr­zy, Romo­wie, Ukrai­ńcy, Cze­si i Niem­cy. Na tere­nie Sło­wac­ji znaj­du­ją się różne spe­cy­ficz­ne regi­ony o his­to­rycz­nym pocho­dze­niu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tów, Spisz, Sza­rysz, Abov, Zem­plín, Uh, Nowog­ród, Ora­wa. Pier­wsi Sło­wia­nie poja­wi­li się tutaj pra­wdo­po­dob­nie w V wie­ku naszej ery (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­zą jed­no­stką państ­wo­wą Sło­wian na tere­nie dzi­siejs­zej Sło­wac­ji było państ­wo Samo­na w VII wie­ku. Później Ksi­ęst­wo Nitr­za­ńs­kie, któ­re połąc­zy­ło się w 833 roku z Ksi­ęst­wem Mora­ws­kim, twor­ząc Wiel­ką Mora­wę (Wiki­pe­dia). Była to bar­dzo istot­na epo­ka w his­to­rii tego okre­su, ponie­waż był to sto­sun­ko­wo sil­ny państ­wo. W oko­ło ten okres przy­pa­da także wizy­ta the­sa­lo­ńs­kich bra­ci Cyry­la i Meto­de­go w IX wie­ku, któr­zy gło­si­li wia­rę chr­ze­ści­ja­ńs­ką na tym obszar­ze. Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia był to bar­dzo istot­ny prze­skok. Uda­ło im się uczy­nić sta­ro­sło­wia­ńs­ki obok łaci­ny języ­kiem litur­gicz­nym, co zosta­ło uzna­ne przez papie­ża. War­to zau­wa­żyć, że były to jedy­ne dwa języ­ki, w któ­rych w tym cza­sie można było odpra­wiać msze. W oko­ło X wie­ku przy­by­li Węgr­zy, któr­zy podob­nie jak Awa­ro­wie w V wie­ku byli koc­zo­wni­ka­mi. Spot­ka­li się jed­nak z opo­rem Sło­wian, ale także Rzy­mian i Ger­ma­nów. W zasa­dzie nie mie­li dokąd iść, więc osied­li­li się tutaj i nauc­zy­li się upra­wiać zie­mię. Od X wie­ku Sło­wac­ja nale­ża­ła do Węgier, a od XIX wie­ku do Austro-​Węgier. Bra­ty­sła­wa, obec­na sto­li­ca, była przez dłu­gi czas mias­tem koro­na­cyj­nym. Od 1918 roku Sło­wac­ja była częścią Cze­cho­sło­wac­ji, z krót­ką przer­wą na nie­pod­le­głe państ­wo sło­wac­kie w cza­sie II woj­ny świa­to­wej. Od 1 stycz­nia 1993 roku Repub­li­ka Sło­wac­ka jest nie­pod­le­głym państ­wem. Od 1 maja 2004 roku jes­te­śmy człon­kiem Unii Euro­pej­skiej, od 29 mar­ca 2004 roku człon­kiem NATO, od 1 stycz­nia 2009 roku człon­kiem stre­fy euro – Unii Walu­to­wej, gdzie euro sta­ło się ofic­jal­ną walutą.

Podc­zas całej his­to­rii Sło­wac­ja była wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­na przez Tata­rów, Tur­ków, ale pod wzg­lędem integ­ral­no­ści tery­to­rial­nej przetr­wa­ła. Pra­wdą jest, że Tur­cy i Tatar­zy mie­li inne cele, co częs­to zmus­za­ło ich do opuszc­ze­nia tery­to­rium Sło­wac­ji. Jed­nak ata­ki ger­ma­ńs­kie czy rzym­skie nie były zbyt licz­ne. Zamki, któ­re ist­nia­ły na tere­nie Sło­wac­ji w przes­zło­ści, były sto­sun­ko­wo dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne i potra­fi­ły sku­tecz­nie prze­ci­ws­ta­wiać się wro­gom. Częs­to naszym prze­ci wni­kom poma­ga­ła zdra­da, by je zdo­być. Do śred­ni­owiec­za zamki w Deví­nie, Fiľa­ko­vie były na przy­kład dużą przesz­ko­dą dla wro­gów. W końcu także zamek bra­ty­sła­ws­ki. Bra­ty­sła­wa była dłu­go zna­na jako mias­to z kamie­nia”. Cza­sa­mi nazwa turec­ka gos­po­dar­ka” pocho­dzi wła­śnie ze śred­ni­owiec­za. Cho­dzi o to, że Tur­ko­wi zale­ża­ło tyl­ko na zabra­niu, nie dbał o nic. Tur­kom nie zale­ża­ło na tym, co się sta­nie, gdy wykor­zys­ta­ją plo­ny, nie dba­li o przys­zło­ść, po pros­tu szli dalej, wyzys­ku­jąc kogoś innego.

Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia ist­nie­nie Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – jed­ne­go z naj­stars­zych uni­wer­sy­te­tów w Euro­pie – mia­ło znac­ze­nie. Zało­żył go Matej Kor­vín w Bra­ty­sła­wie oko­ło 1466 roku. W 1787 roku po raz pier­ws­zy znor­ma­li­zo­wa­no język sło­wac­ki na pod­sta­wie dia­lek­tu zachod­ni­osło­wac­kie­go – język ber­no­lá­ko­wy. Od 1843 roku, dzi­ęki Ľudo­ví­to­wi Štú­ro­wi, język sło­wac­ki jest znor­ma­li­zo­wa­ny na pod­sta­wie dia­lek­tu środkowosłowackiego.

Naj­wi­ęcej ludzi miesz­ka w mias­tach Bra­ty­sła­wie, Kos­zy­cach, Pre­szo­wie, Nitr­ze, Żyli­nie, Bańs­kiej Bys­tr­zy­cy, Trna­wie, Mar­ti­nie, Trenc­zy­nie, Pop­ra­dzie, Prie­vi­dzy, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Par­ki naro­do­we: TANAP – Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, NAPANT – Park Naro­do­wy Niżne Tat­ry, Wiel­ka Fat­ra, Mała Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Sło­wac­ki Raj, Sło­wac­ki Kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­wa­żniejs­ze świ­ęta: Boże Naro­dze­nie, Wiel­ka­noc, św. Miko­łaj, św. Łuc­ja, Sylwes­ter, Nowy Rok, Dzień Dziec­ka, Dzień Mat­ki, Wszys­tkich Świ­ętych, Kar­na­wał (slo​va​kia​si​te​.com). Wybit­ne oso­bis­to­ści: Juraj Jáno­šík – zbój­nik i boha­ter ludo­wy, któ­ry zabie­rał boga­tym i dawał bied­nym, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ka­tor języ­ka sło­wac­kie­go, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – nauko­wiec, poli­tyk, żołnierz, wspó­łza­ło­ży­ciel państ­wa cze­cho­sło­wac­kie­go, Ale­xan­der Dub­ček – poli­tyk, postać Pras­kiej Wios­ny 1968 roku (slo​va​kia​si​te​.com). Cha­rak­te­rys­tycz­ne potra­wy gas­tro­no­micz­ne: pare­ni­ca, ser owc­zy, kor­bá­či­ky sero­we, oštie­pok, bryn­dza, trdel­ník ska­lic­ki, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), wino tokaj­skie, kapust­ni­ca, pie­ro­gi, plac­ki ziem­niac­za­ne, tla­čen­ka, kas­zan­ka, pagá­če i wresz­cie kofo­la. Z moc­nych alko­ho­li zna­ne są: boro­vič­ka, śli­wo­wi­ca, demä­nov­ka. Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­ta w źró­dła mine­ral­ne – wody mine­ral­ne: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka i wie­le innych.


Szlo­vá­kia közép-​Európában talál­ha­tó. Hatá­ros Len­gy­elors­zág­gal, Cse­hors­zág­gal, Auszt­riá­val, Magy­arors­zág­gal és Ukraj­ná­val. Ez egy hegy­vi­dé­ki ors­zág, Szlo­vá­kiá­ban szép hegy­ek talál­ha­tók, pél­dá­ul a Kis-​Fátra, a Nagy-​Fátra, a Magas-​Tátra. Majd­nem az egész terüle­ten átha­lad a Kár­pá­tok íve. Geoló­giai és geoter­mi­kus szem­pont­ból Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ország.

Szlo­vá­kiá­nak 1200 fel­fe­de­zett bar­lang­ja van, közülük csak 14 nyit­va áll a nyil­vá­nos­ság előtt. A leg­hoss­zabb a Demé­ny­fal­vi bar­lan­grends­zer, ame­ly több mint 30 km hoss­zú. A leg­mé­ly­ebb a Sta­rý hrad a Alacsony-​Tátrában, 432 méte­res mély­ség­ben. A leg­hoss­zabb folyó a Vág, ame­ly 406 km hoss­zú. A leg­ma­ga­sabb víze­sés a Magas-​Tátrában a Kmeť-​vízesés, 80 méter magas. A legs­zél­se­be­sebb hely Cho­pok. A lege­sősebb hely a Zboj­níc­ka cha­ta. A leg­na­gy­obb hegy­ség az Ondavai-​dombság, ame­ly 1320 km² terüle­ten terül el. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a világ leg­na­gy­obb fából kés­zült oltá­ra, a Levo­čai Szent Jakab-​templom, Euró­pa geog­rá­fiai közép­pont­ja a Kremnica-​hegységben, az egy­et­len hideg arte­zi kút Euró­pá­ban a Her­lian­sky gej­zír Kas­sá­nál, a közép-​európai régió leg­na­gy­obb várá­gy­ai a Sze­pe­si vár, a leg­ma­ga­sabb hegyc­súcs a Kár­pá­tok­ban a Gerlachovský-​gerinc, a legöre­gebb köz­park a közép-​európai régi­ó­ban a Jan­ka Krá­ľa Park Pozso­ny­ban. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a leg­több vár és kas­té­ly Euró­pá­ban. 425 kas­té­ly, 180 vár, kas­té­ly és rom (slo​va​kia​.eu​.sk). 2011. május 21-​én 5 397 036 lakos élt itt (sta​tis​tics​.sk). Lakos­sá­gá­nak több mint 57%-a él váro­sok­ban (slo​va​kia​.eu​.sk).

Szlo­vá­kiá­ban főként szlo­vá­kok élnek. Kisebb­sé­gi cso­por­tok közé tar­to­znak a magy­arok, a romák, az ukrá­nok, a cse­hek és a néme­tek. Szlo­vá­kiá­ban külön­böző tör­té­nel­mi régi­ók talál­ha­tók, mint pél­dá­ul Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Sze­pes, Šariš, Abov, Zem­plén, Uh, Novoh­rad, Ora­va. A szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban érkez­tek Szlo­vá­kiá­ba, aki­ket külön­böző táma­dá­sok értek, töb­bek között az Ava­ro­ké, aki­ket később elűz­tek. A népes­sé­gük egy rés­ze azon­ban Szlo­vá­kiá­ban maradt. A legf­ris­sebb ada­tok sze­rint kér­dé­ses, hogy az egy­es idős­za­kok­ban a római tele­pülé­sek mily­en mess­zi­re ter­jed­tek. Min­de­ne­set­re Szlo­vá­kiá­ban is talál­tak római tele­pülé­si marad­vá­ny­o­kat több helyen.

Szlo­vá­kia első tele­pülé­se a pale­olit végén, min­te­gy 250 000 évvel eze­lőtt kelet­ke­zett, oly­an hely­eken, mint Gánov­ce, ahol nean­der­völ­gyi kopo­ny­át talál­tak, és Mora­vian­ban, ahol Vénusz szob­rot talál­tak – a Mora­vai Vénuszt. Az első gaz­dál­ko­dók valós­zí­nűleg Kr. e. 5 0004 000 évvel eze­lőtt jelen­tek meg itt. Kr. e. 4. szá­zad vége óta a kel­ták érkez­tek ide. Kr. e. 1. szá­zad­ban jöt­tek a dákok. Az 1. szá­zad ele­jé­től kezdve a ger­má­nok – Van­ni­ove kirá­ly­sá­ga – is ide érkez­tek. Az első szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban tele­ped­tek le erre a terület­re (Wiki­pe­dia).

A szlá­vok első álla­ma­la­ku­la­ta Szlo­vá­kiá­ban a 7. szá­zad­ban lét­re­jött Samo biro­da­lom volt. Később az Nit­ri her­ceg­ség, ame­ly­nek 833-​ban Mor­va her­ceg­ség­gel tör­té­nő egy­esí­té­sé­vel nagy Mor­va­ors­zág ala­kult ki (Wiki­pe­dia). Ez egy nagy­on fon­tos epi­zód volt a tör­té­ne­lem­ben ebben az idős­zak­ban, mivel ez egy vis­zo­ny­lag erős álla­ma­la­ku­lat volt. Ehhez az idős­zak­hoz tar­to­zik Cyril és Metód miss­zi­ó­ja a 9. szá­zad­ban, akik a keresz­té­ny hitet hir­det­ték ezen a terüle­ten. Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból ez egy nagy­on fon­tos vál­to­zás volt. Sike­rült elér­ni, hogy a latin mel­lett a sta­rosz­láv a litur­gi­kus nyelv is legy­en, amit még a pápa is eli­smert. Így ők let­tek az egy­et­len két nyelv, ame­ly­ek­ben misét lehe­tett celeb­rál­ni. Kb. a 10. szá­zad­ban érkez­tek a magy­arok, akik hason­ló­an az 5. szá­za­di ava­rok­hoz nomá­dok vol­tak. Azon­ban elle­nál­lás­ba ütköz­tek a szlá­vok, vala­mint a rómaiak és a ger­má­nok rés­zé­ről. Kevés lehe­tősé­gük volt, ezért lete­le­ped­tek és meg­ta­nul­ták művel­ni a föl­det. A 10. szá­zad­tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Magy­arors­zág­nak, a 19. szá­zad­tól Ausztria-​Magyarországnak. Pozso­ny, a mai fővá­ros hoss­zú ide­ig koro­ná­zá­si város volt. 1918-​tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Csehsz­lo­vá­kiá­nak, rövid időre önál­ló Szlo­vák Állam­ként a máso­dik világ­há­bo­rú alatt. 1993. janu­ár 1‑jétől Szlo­vá­kia önál­ló állam. 2004. május 1‑jétől az Euró­pai Unió tag­ja vagy­unk, 2004. már­cius 29-​től a NATO tag­ja vagy­unk, 2009. janu­ár 1‑jétől az euró­öve­zet tag­ja vagy­unk – az euró lett az hiva­ta­los fizetőeszköz.

Tör­té­nel­mi szem­pont­ból Szlo­vá­kia soks­zor volt táma­dá­sok­nak kitett, Tatá­rok, törökök által, de az ors­zág terüle­ti integ­ri­tá­sa szem­pont­já­ból elle­nállt. Igaz, hogy a törökök­nek és a tatá­rok­nak más célok is vol­tak, ami soks­zor arra kénys­ze­rí­tet­te őket, hogy elha­gy­ják Szlo­vá­kia terüle­tét. Min­de­ne­set­re sem a ger­mán, sem a római táma­dá­sok nem vol­tak túl nagy­ok. A múlt­ban a szlo­vá­kiai várak vis­zo­ny­lag jól mege­rősí­tet­tek vol­tak, és sike­re­sen elle­náll­tak az ellen­sé­gek­nek. Gyak­ran a meg­ny­eré­sük­höz áru­lás is hoz­zá­já­rult. A közép­kor­ban pél­dá­ul a Dévé­nyi, a Fülek várak nagy aka­dá­lyt jelen­tet­tek az ellen­sé­gek szá­má­ra. Végül is a Pozso­nyi vár is. His­zen Pozso­nyt soká­ig kővá­ros­nak is nevez­ték. Rossz idős­zak volt az egys­ze­rű embe­rek szá­má­ra 1526 után és körül­be­lül 1868-​ig. Érde­kes, hogy néhá­ny való­ság az akko­ri idős­zak­ból beke­rült a szó­tár­ba – a török gaz­da­ság kife­je­zés éppen a közép­kor­ból szár­ma­zik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők hasz­nál­ják a ter­mést, nem törődött a jövővel, egys­ze­rűen csak tovább men­tek, máso­kat zsaroltak.

Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból fon­tos volt az Istro­po­li­ta­na Aca­de­mia léte­zé­se is – Euró­pa egy­ik leg­ré­geb­bi egy­ete­me. Matej Kor­vín ala­pí­tot­ta Pozso­ny­ban körül­be­lül 1466-​ban. 1787-​ben Anton Ber­no­lák elős­zör kodi­fi­kál­ta a szlo­vák nyel­vet Nyugat-​Szlovákiai dia­lek­tus alap­ján – ber­no­lá­ki szlo­vák nyelv. 1843 óta Ľudo­vít Štúr miatt a közép­ső szlo­vák dia­lek­tus alap­ján kodi­fi­kál­ták a szlo­vák nyelvet.

A leg­több ember Pozso­ny­ban, Kas­sán, Pre­sov­ban, Nit­rá­ban, Zsol­nán, Besz­ter­ce­bá­ny­án, Trenc­sén­ben, Mar­ton­ban, Trenc­sén­ben, Pop­rád­ban, Prie­vi­dzá­ban, Zsol­nán él (slo​va​kia​si​te​.com). Nemze­ti par­kok: TANAP – Tát­rai Nemze­ti Park, NAPANT – Alacsony-​Tátrai Nemze­ti Park, Nagy-​Fátra, Kis-​Fátra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Szlo­vák Para­dic­som, Szlo­vák Karszt, Murá­nyi sík­ság (slo​va​kia​si​te​.com). Leg­fon­to­sabb ünne­pek: Karác­so­ny, Hús­vét, Miku­lás, Szent Lucia, Szil­vesz­ter, Újév, Gyer­mek­nap, Any­ák napja, Halot­tak napja, Far­sang (slo​va​kia​si​te​.com). Jelen­tős sze­mé­ly­i­sé­gek: Juraj Jáno­šík – rab­ló és népi hős, aki a gaz­da­gok­tól vett és a sze­gé­ny­ek­nek adott, Ľudo­vít Štúr – a szlo­vák írás­be­li nyelv kodi­fi­ká­to­ra, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – tudós, poli­ti­kus, kato­na, a Csehsz­lo­vák állam meg­te­rem­tője, Ale­xan­der Dub­ček – poli­ti­kus, 1968-​as Prá­gai Tavasz jelen­tős alak­ja (slo​va​kia​si​te​.com). Gaszt­ro­nó­miai jel­leg­ze­tes­sé­gek: pare­ni­ca, juh­sajt, sajt­ko­ron­gok, oštie­pok, bryn­dza, szil­vás­vi­rágh, pozso­nyi kif­li (mpsr​.sk), toka­ji bor, káposz­ta­le­ves, gom­bóc, palac­sin­ta, tla­čen­ka, hur­ka, pás­ká, és végül a kofo­la. Az erős alko­ho­lok közül ismer­tek: boro­vič­ka, szil­vó­rium, demä­nov­ka. Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ásvá­ny­vi­zek­ben – ásvá­ny­vi­zek­ben: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka és sok más.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Príroda, Botanické záhrady, Organizmy, Rastliny

Arborétum Mlyňany

Hits: 161

Arbo­ré­tum Mly­ňa­ny je bota­nic­kým zaria­de­ním, kto­ré sa pýši naj­bo­hat­šou zbier­kou cudzo­kraj­ných dre­vín na Slo­ven­sku. Pat­rí medzi naj­výz­nam­nej­šie arbo­ré­ta v stred­nej Euró­pe. Nachá­dza sa medzi obca­mi Tesár­ske Mly­ňa­ny a Vies­ka nad Žita­vou, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 67 hek­tá­rov (Slo­va­kia Tra­vel). Zalo­že­né bolo v roku 1892 gró­fom Dr. Šte­fa­nom Ambrózy-​Migazzim, váš­ni­vým milov­ní­kom prí­ro­dy a den­dro­ló­gie. Jeho cie­ľom bolo vytvo­riť vždy­ze­le­ný park” (Sem­per Vireo), kde by sa akli­ma­ti­zo­va­li cudzo­kraj­né vždy­ze­le­né dre­vi­ny v našich kli­ma­tic­kých pod­mien­kach. Pod vede­ním záh­rad­ní­ka Joze­fa Mišá­ka boli postup­ne vysá­dza­né dre­vi­ny dová­ža­né z rôz­nych čas­tí sve­ta, naj­mä z Nemec­ka, Fran­cúz­ska a Anglic­ka (es​.wiki​pe​dia​.org). Ambró­zy zís­kal časť mly­nian­ske­ho veľ­kos­tat­ku, ku kto­ré­mu neskôr pri­kú­pil les pri Vies­ke nad Žita­vou. Výsad­by sa zača­li na tera­sách pod kaš­tie­ľom, kto­rý dal pred­tým posta­viť. Pre­sú­va­li sa obrov­ské obje­my zeme, bal­va­ny na stav­bu alpí­nia sa dová­ža­li z Prí­lep a Kľa­čian. Ambró­zy sa spo­jil s pop­red­ný­mi bota­nik­mi a den­dro­lóg­mi ako boli C. K. Schne­i­der, A. Silva-​Tarouca, Moesz, Gáy­er, Rédl (sav​.sk).

Arbo­ré­tum je situ­ova­né na sever­nom okra­ji Podu­naj­skej níži­ny. Pôvod­ne pôda nebo­la prí­liš vhod­ná pre stá­lo­ze­le­nú fló­ru, pre­to si zo začiat­ku zakla­da­teľ nechal dová­žať humus a raše­li­nu. Pôvod­ný Ambró­zy­ho park bol zalo­že­ný na pôvod­nom dubovo-​hrabovom lese. Postup­ne sa vyrú­ba­val pôvod­ný porast a sadi­li sa ušľach­ti­lé dre­vi­ny. Na okra­ji je mož­né aj dnes nájsť zvyš­ky pôvod­né­ho lesa (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). Po odcho­de gró­fa Ambrózy-​Migazziho v roku 1914 pre­vzal sta­rost­li­vosť o arbo­ré­tum Jozef Mišák. V roku 1951 bolo arbo­ré­tum vyhlá­se­né za chrá­ne­ný are­ál a sta­lo sa vedec­kým pra­co­vis­kom Slo­ven­skej aka­dé­mie vied (SAV). Dnes je arbo­ré­tum otvo­re­né pre verej­nosť počas celé­ho roka a slú­ži nie­len ako mies­to oddy­chu, ale aj ako cen­trum výsku­mu a vzde­lá­va­nia v oblas­ti bota­ni­ky a eko­ló­gie (sk​.wiki​pe​dia​.org). Význam­né osob­nos­ti Arbo­ré­ta: Šte­fan Ambró­zy, Jozef Mišák, Jozef Rich­tár, Gej­za Ste­in­hübel, Fran­ti­šek Nábělek, Daniel Kova­lov­ský, Fran­ti­šek Ben­čať, Ivan Tomaš­ko (arbo​re​tum​.sav​.sk).

V Arbo­ré­te Mly­ňa­ny sa nachá­dza viac ako 2 300 dru­hov rast­lín z rôz­nych kútov sve­ta, vrá­ta­ne východ­nej Ázie, Kórey a Sever­nej Ame­ri­ky. Medzi najv­zác­nej­šie exem­plá­re pat­rí 35-​metrový sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um a zimo­kvet včas­ný – Chi­mo­nant­hus pra­e­cox, kto­rý kvit­ne už v janu­ári. Uni­ká­tom sú aj mno­hé ázij­ské dre­vi­ny, kto­ré sa okrem svoj­ho pôvod­né­ho pro­stre­dia vysky­tu­jú len v tom­to arbo­ré­te (Slo­va­kia Tra­vel). Are­ál je roz­de­le­ný na nie­koľ­ko tema­tic­kých čas­tí: Ambró­zy­ho park je naj­star­šia časť arbo­ré­ta s roz­lo­hou 40 ha, kde sú sústre­de­né vždy­ze­le­né list­na­té dre­vi­ny a ihlič­na­ny. Ďal­šie čas­ti: seve­ro­ame­ric­ká plo­cha, výcho­do­á­zij­ská plo­cha, kórej­ská plo­cha a slo­ven­ská plo­cha, kto­rá bola zalo­že­ná v roku 1992 (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). Jed­nou z hlav­ných domi­nánt arbo­ré­ta je roman­tic­ký kaš­tieľ posta­ve­ný v roku 1894 s cha­rak­te­ris­tic­kou vežou, kto­rý slú­ži ako síd­lo sprá­vy arbo­ré­ta a mies­to kona­nia rôz­nych podu­ja­tí. Hlav­ná vychádz­ko­vá tra­sa pre náv­štev­ní­kov meria 4,5 km a vedie cez naj­zau­jí­ma­vej­šie čas­ti are­álu (Slo­va­kia Tra­vel).


Arbo­re­tum Mly­ňa­ny is a bota­ni­cal faci­li­ty that boasts the richest col­lec­ti­on of exo­tic woody plants in Slo­va­kia. It is one of the most sig­ni­fi­cant arbo­re­ta in Cen­tral Euro­pe. Loca­ted bet­we­en the vil­la­ges of Tesár­ske Mly­ňa­ny and Vies­ka nad Žita­vou, it covers an area of 67 hec­ta­res (Slo­va­kia Tra­vel). It was foun­ded in 1892 by Count Dr. Šte­fan Ambrózy-​Migazzi, a pas­si­ona­te natu­re lover and den­dro­lo­gist. His goal was to cre­a­te an ever­gre­en park” (Sem­per Vireo) whe­re exo­tic ever­gre­en tre­es could acc­li­ma­ti­ze to the local cli­ma­tic con­di­ti­ons. Under the super­vi­si­on of gar­de­ner Jozef Mišák, tre­es impor­ted from vari­ous parts of the world, pri­ma­ri­ly from Ger­ma­ny, Fran­ce, and England, were gra­du­al­ly plan­ted (es​.wiki​pe​dia​.org). Ambró­zy acqu­ired part of the Mly­ňa­ny esta­te, to which he later added a forest near Vies­ka nad Žita­vou. The plan­tings began on ter­ra­ces below the manor hou­se, which he had pre­vi­ous­ly built. Enor­mous volu­mes of soil were moved, and boul­ders for the cons­truc­ti­on of an alpi­ne gar­den were brought from Prí­le­py and Kľa­ča­ny. Ambró­zy col­la­bo­ra­ted with lea­ding bota­nists and den­dro­lo­gists such as C. K. Schne­i­der, A. Silva-​Tarouca, Moesz, Gáy­er, and Rédl (sav​.sk).

The arbo­re­tum is situ­ated on the nort­hern edge of the Danu­bian Lowland. Ini­tial­ly, the soil was not very suitab­le for ever­gre­en flo­ra, so the foun­der had humus and peat impor­ted at the begin­ning. The ori­gi­nal Ambró­zy Park was estab­lis­hed on a nati­ve oak-​hornbeam forest. Over time, the nati­ve vege­ta­ti­on was gra­du­al­ly cut down and repla­ced with nob­le tree spe­cies. Rem­nants of the ori­gi­nal forest can still be found on the edges of the arbo­re­tum today (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk). After Count Ambrózy-​Migazzi left in 1914, Jozef Mišák took over the care of the arbo­re­tum. In 1951, it was dec­la­red a pro­tec­ted area and beca­me a scien­ti­fic ins­ti­tu­ti­on under the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (SAV). Today, the arbo­re­tum is open to the pub­lic year-​round, ser­ving not only as a pla­ce for rela­xa­ti­on but also as a cen­ter for bota­ni­cal and eco­lo­gi­cal rese­arch and edu­ca­ti­on (sk​.wiki​pe​dia​.org). Notab­le Figu­res of the Arboretum:

Šte­fan Ambró­zy, Jozef Mišák, Jozef Rich­tár, Gej­za Ste­in­hübel, Fran­ti­šek Nábělek, Daniel Kova­lov­ský, Fran­ti­šek Ben­čať, Ivan Tomaš­ko (arbo​re​tum​.sav​.sk).

Arbo­re­tum Mly­ňa­ny con­tains more than 2,300 plant spe­cies from vari­ous parts of the world, inc­lu­ding East Asia, Korea, and North Ame­ri­ca. Among the rarest spe­ci­mens is a 35-​meter-​tall giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) and win­ter­swe­et (Chi­mo­nant­hus pra­e­cox), which blo­oms as ear­ly as Janu­ary. Many Asian tree spe­cies that exist only in the­ir nati­ve envi­ron­ment or this arbo­re­tum are also uni­que (Slo­va­kia Tra­vel). The area is divi­ded into seve­ral the­ma­tic sec­ti­ons: Ambró­zy Park – the oldest part of the arbo­re­tum (40 hec­ta­res), focu­sing on ever­gre­en bro­ad­le­af tre­es and coni­fers, North Ame­ri­can sec­ti­on, East Asian sec­ti­on, Kore­an sec­ti­on, Slo­vak sec­ti­on – estab­lis­hed in 1992 (slo​ven​sky​ces​to​va​tel​.sk).One of the main land­marks of the arbo­re­tum is a roman­tic manor hou­se built in 1894, fea­tu­ring a cha­rac­te­ris­tic tower. It ser­ves as the admi­ni­stra­ti­ve hea­dqu­ar­ters of the arbo­re­tum and hosts vari­ous events. The main visi­tor wal­king trail is 4.5 km long and leads through the most inte­res­ting parts of the area (Slo­va­kia Travel).


Odka­zy


TOP

Rodo­den­dro­ny

Jeseň

Lis­ty

Javo­ry

Duby

Ruže

Jazier­ka

Levan­du­le

Lek­ná

Gaš­ta­ny

Boro­vi­ce

Sek­vo­je

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

Bratislavské, Organizmy, Príroda, Prírodné, Rastliny, Reportáže, Slovenské

Flora Bratislava

Hits: 1964

Fló­ra Bra­ti­sla­va je medzi­ná­rod­ný veľ­trh kve­tín a záh­rad­níc­tva (zk​.sk). Výsta­va kve­tov a záh­rad­níc­tva s medzi­ná­rod­nou účas­ťou uspo­ra­dú­va­ná v Bra­ti­sla­ve. Nul­tý roč­ník výsta­vy sa konal v roku 1966 v pries­to­roch Zim­né­ho šta­di­ó­na Ondre­ja Nepelu.

Trnav­ská uli­ca v stre­do­vom páse v blíz­kos­ti Zim­né­ho šta­di­ó­na kráš­li­lo v roku 1972 sto tisíc tuli­pá­nov. Tuli­pá­ny boli darom Emi­lo­vi Ská­ka­lo­vi, šéfo­vi ZARES‑u (Soňa Pache­ro­vá). Neskôr bolo mies­tom výsta­vy Park kul­tú­ry a oddy­chu (PKO) (vecer​nikb​ra​ti​sla​va​.wordp​ress​.com). Fló­ry za zla­tých čias trva­li až desať dní. Náv­štev­nosť výstav bola den­ne asi 60-​tisícová. Hneď po roku 1989 však fede­rál­ny štát finanč­né dotá­cie pre sláv­ne kve­ti­no­vé výsta­vy ráz­ne okre­sal. V roku 1990, keď Emil Ská­ka­la zomrel, sa Fló­ra Bra­ti­sla­va vôbec neko­na­la. Olo­mouc sa navy­še odmie­tol ďalej so slo­ven­ským mes­tom strie­dať ako uspo­ria­da­teľ, chcel mať svo­ju výsta­vu kaž­dý rok. Zachrá­niť bra­ti­slav­skú tra­dí­ciu sa napo­kon podu­jal Ská­ka­lov žiak Andrej Kul­la. V roku 1991 Fló­ru posled­ný raz zor­ga­ni­zo­val s čias­toč­nou štát­nou pomo­cou (Soňa Pache­ro­vá). Neskôr orga­ni­zá­ciu výsta­vy pre­bra­la fir­ma KULLA s.r.o., od roku 2013 KULLA SK, s.r.o.), kto­rá ju uspo­ra­dú­va dodnes. Od roku 2002 sa koná vo výsta­vis­ku Inche­ba. Je naj­väč­šou výsta­vou kve­tov a záh­rad­níc­tva na Slo­ven­sku, kto­rá sa kaž­do­roč­ne koná v bra­ti­slav­skom výsta­vis­ku Incheba.

Fló­ra Bra­ti­sla­va sta­la jed­nou z naj­výz­nam­nej­ších uda­los­tí v oblas­ti záh­rad­níc­tva na Slo­ven­sku. Kaž­do­roč­ne sa tu pre­zen­tu­jú desiat­ky vysta­vo­va­te­ľov z rôz­nych kra­jín, kto­rí ponú­ka­jú širo­ký sor­ti­ment kve­tov, rast­lín, záh­rad­níc­kych potrieb a deko­rá­cií. Náv­štev­ní­ci majú mož­nosť obdi­vo­vať rôz­ne dru­hy kve­tov, bon­sa­jov, kak­tu­sov, okras­ných rast­lín a ďal­ších pro­duk­tov súvi­sia­cich so záh­rad­níc­tvom (Slo­va­kia Tra­vel). Okrem samot­nej výsta­vy sa v rám­ci podu­ja­tia kona­jú aj rôz­ne sprie­vod­né akcie, ako sú works­ho­py, pred­náš­ky a súťa­že v aran­žo­va­ní kve­tov. Tie­to akti­vi­ty posky­tu­jú náv­štev­ní­kom prí­le­ži­tosť zís­kať nové poznat­ky a zruč­nos­ti v oblas­ti záh­rad­níc­tva a kve­ti­no­vé­ho dizajnu.


Fló­ra Bra­ti­sla­va is an inter­na­ti­onal flo­wer and gar­de­ning fair (zk​.sk). It is a flo­wer and gar­de­ning exhi­bi­ti­on with inter­na­ti­onal par­ti­ci­pa­ti­on, held in Bra­ti­sla­va. The inau­gu­ral year of the exhi­bi­ti­on took pla­ce in 1966 at the Ondrej Nepe­la Ice Stadium.

In 1972, the cen­tral strip of Trnav­ská Stre­et near the ice sta­dium was ador­ned with one hun­dred thou­sand tulips. The tulips were a gift to Emil Ská­ka­la, the head of ZARES (Soňa Pache­ro­vá). Later, the exhi­bi­ti­on moved to the Park of Cul­tu­re and Lei­su­re (PKO) (vecer​nikb​ra​ti​sla​va​.wordp​ress​.com). During its gol­den era, Fló­ra exhi­bi­ti­ons las­ted up to ten days. The dai­ly atten­dan­ce was app­ro­xi­ma­te­ly 60,000 visi­tors. Howe­ver, imme­dia­te­ly after 1989, the fede­ral sta­te sharp­ly redu­ced finan­cial sub­si­dies for the famous flo­wer exhi­bi­ti­ons. In 1990, fol­lo­wing the death of Emil Ská­ka­la, Fló­ra Bra­ti­sla­va was not held at all. Addi­ti­onal­ly, Olo­mouc refu­sed to con­ti­nue alter­na­ting as a host city with the Slo­vak capi­tal, pre­fer­ring to hold its own exhi­bi­ti­on annu­al­ly. Ulti­ma­te­ly, Skákala’s stu­dent, Andrej Kul­la, took on the task of pre­ser­ving the Bra­ti­sla­va tra­di­ti­on. In 1991, Kul­la orga­ni­zed Fló­ra for the last time with par­tial sta­te sup­port (Soňa Pache­ro­vá). Later, the orga­ni­za­ti­on of the exhi­bi­ti­on was taken over by the com­pa­ny KULLA s.r.o., and sin­ce 2013, KULLA SK, s.r.o., which con­ti­nu­es to orga­ni­ze it to this day. Sin­ce 2002, it has been held at the Inche­ba exhi­bi­ti­on cen­ter. It is the lar­gest flo­wer and gar­de­ning exhi­bi­ti­on in Slo­va­kia, held annu­al­ly at the Inche­ba exhi­bi­ti­on cen­ter in Bratislava.

Fló­ra Bra­ti­sla­va has beco­me one of the most sig­ni­fi­cant events in the field of hor­ti­cul­tu­re in Slo­va­kia. Eve­ry year, dozens of exhi­bi­tors from vari­ous coun­tries pre­sent a wide assort­ment of flo­wers, plants, gar­de­ning supp­lies, and deco­ra­ti­ons. Visi­tors have the oppor­tu­ni­ty to admi­re vari­ous types of flo­wers, bon­sai, cac­ti, orna­men­tal plants, and other gardening-​related pro­ducts (Slo­va­kia Tra­vel). In addi­ti­on to the exhi­bi­ti­on itself, the event inc­lu­des vari­ous accom­pa­ny­ing acti­vi­ties, such as works­hops, lec­tu­res, and flo­wer arran­ge­ment com­pe­ti­ti­ons. The­se acti­vi­ties pro­vi­de visi­tors with the oppor­tu­ni­ty to gain new kno­wled­ge and skills in the field of hor­ti­cul­tu­re and flo­ral design.


A Fló­ra Bra­ti­sla­va egy nemzet­közi virág- és ker­tés­ze­ti vásár (zk​.sk). Ez egy nemzet­közi rész­vé­tel­lel meg­ren­de­zett virág- és ker­tés­ze­ti kiál­lí­tás, ame­ly Pozso­ny­ban kerül meg­ren­de­zés­re. A kiál­lí­tás első alka­lom­mal 1966-​ban került meg­ren­de­zés­re az Ondrej Nepe­la Jégstadionban.

1972-​ben a Trnav­ská utca közép­ső sáv­ját a jégs­ta­di­on köze­lé­ben szá­ze­zer tuli­pán dís­zí­tet­te. A tuli­pá­no­kat Emil Ská­ka­la, a ZARES veze­tője kap­ta aján­dék­ba (Soňa Pache­ro­vá). Később a kiál­lí­tást a Kul­tú­ra és Pihe­nés Park­já­ba (PKO) hely­ez­ték át (vecer​nikb​ra​ti​sla​va​.wordp​ress​.com). Ara­ny­ko­rá­ban a Fló­ra kiál­lí­tá­sok akár tíz napig is tar­tot­tak. A napi láto­ga­tott­ság körül­be­lül 60 000 fő volt. Azon­ban köz­vet­le­nül 1989 után a szövet­sé­gi állam drasz­ti­ku­san csök­ken­tet­te a híres virág­kiál­lí­tá­sok pén­zügyi támo­ga­tá­sát. 1990-​ben, Emil Ská­ka­la halá­la után, a Fló­ra Bra­ti­sla­va egy­ál­ta­lán nem került meg­ren­de­zés­re. Ezen­kí­vül Olo­mouc viss­zau­ta­sí­tot­ta, hogy tovább­ra is fel­vált­va ren­dez­ze a kiál­lí­tást a szlo­vák fővá­ros­sal, mivel saját kiál­lí­tá­sát éven­te sze­ret­te vol­na meg­ren­dez­ni. Végül Ská­ka­la tanít­vá­nya, Andrej Kul­la vál­lal­ta a pozso­nyi hagy­o­má­ny megőr­zé­sé­nek fela­da­tát. 1991-​ben Kul­la utol­já­ra szer­vez­te meg a Fló­rát rész­le­ges álla­mi támo­ga­tás­sal (Soňa Pache­ro­vá). Később a kiál­lí­tás szer­ve­zé­sét a KULLA s.r.o. vál­la­lat vet­te át, ame­ly 2013-​tól KULLA SK, s.r.o. néven működik, és a mai napig meg­ren­de­zi az ese­mé­nyt. 2002 óta az Inche­ba kiál­lí­tá­si köz­pont­ban kerül meg­ren­de­zés­re. Ez Szlo­vá­kia leg­na­gy­obb virág- és ker­tés­ze­ti kiál­lí­tá­sa, ame­ly éven­te az Inche­ba kiál­lí­tá­si köz­pont­ban kerül meg­ren­de­zés­re Pozsonyban.

A Fló­ra Bra­ti­sla­va az egy­ik leg­je­len­tősebb ese­mén­nyé vált a ker­tés­zet terüle­tén Szlo­vá­kiá­ban. Éven­te több tucat kiál­lí­tó mutat be külön­fé­le ors­zá­gok­ból szár­ma­zó virá­go­kat, növé­ny­eket, ker­ti kel­lé­ke­ket és deko­rá­ci­ó­kat. A láto­ga­tók­nak lehe­tősé­gük van megc­so­dál­ni külön­fé­le virág­faj­tá­kat, bon­sai­okat, kak­tus­zo­kat, dísz­növé­ny­eket és más ker­tés­ze­ti ter­mé­ke­ket (Slo­va­kia Tra­vel). A kiál­lí­tás mel­lett külön­böző kísé­rőren­dez­vé­ny­ek is zaj­la­nak, mint pél­dá­ul works­ho­pok, előa­dá­sok és virág­ren­de­zé­si ver­se­ny­ek. Ezek a tevé­ke­ny­sé­gek lehe­tősé­get biz­to­sí­ta­nak a láto­ga­tók­nak, hogy új isme­re­te­ket és kész­sé­ge­ket sze­rez­ze­nek a ker­tés­zet és a virág­di­zájn területén.


Fló­ra Bra­ti­sla­va to między­na­ro­do­we tar­gi kwia­tów i ogrod­nict­wa (zk​.sk). Jest to wys­ta­wa kwia­tów i ogrod­nict­wa z między­na­ro­do­wym udzia­łem, orga­ni­zo­wa­na w Bra­ty­sła­wie. Pier­ws­za edyc­ja wys­ta­wy odby­ła się w 1966 roku na Sta­di­onie Lodo­wym Ondre­ja Nepeli.

W 1972 roku pas środ­ko­wy uli­cy Trnav­ská w pobli­żu sta­di­onu lodo­we­go ozdo­bi­ło sto tysi­ęcy tuli­pa­nów. Tuli­pa­ny były darem dla Emi­la Ská­ka­li, sze­fa ZARES (Soňa Pache­ro­vá). Później wys­ta­wa zosta­ła prze­nie­si­ona do Par­ku Kul­tu­ry i Wypoc­zyn­ku (PKO) (vecer​nikb​ra​ti​sla​va​.wordp​ress​.com). W swo­ich zło­tych cza­sach wys­ta­wy Fló­ra trwa­ły nawet dzie­si­ęć dni. Dzien­ne odwie­dzi­ny sięga­ły oko­ło 60 000 osób. Jed­nak tuż po 1989 roku państ­wo fede­ra­cyj­ne dras­tycz­nie obci­ęło dotac­je finan­so­we na słyn­ne wys­ta­wy kwia­tów. W 1990 roku, po śmier­ci Emi­la Ská­ka­li, Fló­ra Bra­ti­sla­va w ogó­le się nie odby­ła. Ponad­to Oło­mu­niec odmó­wił dals­ze­go napr­ze­mien­ne­go orga­ni­zo­wa­nia wys­ta­wy ze sło­wac­ką sto­li­cą, chcąc orga­ni­zo­wać włas­ną wys­ta­wę co roku. Osta­tecz­nie uczeń Ská­ka­li, Andrej Kul­la, pod­jął się oca­le­nia bra­ty­sła­ws­kiej tra­dyc­ji. W 1991 roku Kul­la po raz ostat­ni zor­ga­ni­zo­wał Fló­rę z części­owym wspar­ciem państ­wo­wym (Soňa Pache­ro­vá). Później orga­ni­zac­ję wys­ta­wy prze­jęła fir­ma KULLA s.r.o., a od 2013 roku KULLA SK, s.r.o., któ­ra orga­ni­zu­je ją do dziś. Od 2002 roku odby­wa się na tere­nie wys­ta­wo­wym Inche­ba. Jest to naj­wi­ęks­za wys­ta­wa kwia­tów i ogrod­nict­wa na Sło­wac­ji, odby­wa­jąca się corocz­nie na tere­nie Inche­by w Bratysławie.

Fló­ra Bra­ti­sla­va sta­ła się jed­nym z naj­wa­żniejs­zych wydar­zeń w dzie­dzi­nie ogrod­nict­wa na Sło­wac­ji. Co roku dzie­si­ąt­ki wys­ta­wców z różnych kra­jów pre­zen­tu­ją sze­ro­ki asor­ty­ment kwia­tów, roślin, arty­ku­łów ogrod­nic­zych i deko­rac­ji. Zwie­dza­jący mają okaz­ję podzi­wiać różne rodza­je kwia­tów, bon­sai, kak­tu­sów, roślin ozdob­nych oraz innych pro­duk­tów zwi­ąza­nych z ogrod­nict­wem (Slo­va­kia Tra­vel). Oprócz samej wys­ta­wy orga­ni­zo­wa­ne są również różne wydar­ze­nia towar­zys­zące, takie jak warsz­ta­ty, wykła­dy i kon­kur­sy w ara­nżac­ji kwia­tów. Te akty­wno­ści dają zwie­dza­jącym możli­wo­ść zdo­by­cia nowej wie­dzy i umie­jęt­no­ści z zakre­su ogrod­nict­wa i florystyki.


Fló­ra Bra­ti­sla­va ist eine inter­na­ti­ona­le Blumen- und Gar­ten­bau­mes­se (zk​.sk). Es han­delt sich um eine Auss­tel­lung für Blu­men und Gar­ten­bau mit inter­na­ti­ona­ler Bete­i­li­gung, die in Bra­ti­sla­va statt­fin­det. Die ers­te Aus­ga­be der Auss­tel­lung fand 1966 im Ondrej-​Nepela-​Eisstadion statt.

Im Jahr 1972 wur­de der Mit­tels­tre­i­fen der Trnavská-​Straße in der Nähe des Eiss­ta­di­ons mit ein­hun­dert­tau­send Tul­pen gesch­müc­kt. Die Tul­pen waren ein Ges­chenk an Emil Ská­ka­la, den Lei­ter von ZARES (Soňa Pache­ro­vá). Spä­ter wur­de die Auss­tel­lung in den Park der Kul­tur und Erho­lung (PKO) ver­legt (vecer​nikb​ra​ti​sla​va​.wordp​ress​.com). In ihrer Blüte­ze­it dau­er­ten die Flóra-​Ausstellungen bis zu zehn Tage. Die täg­li­che Besu­cher­zahl bet­rug etwa 60.000. Doch gle­ich nach 1989 kürz­te der Bun­dess­ta­at die finan­ziel­len Zus­chüs­se für die berühm­ten Blu­men­mes­sen dras­tisch. Im Jahr 1990, nach dem Tod von Emil Ská­ka­la, fand die Fló­ra Bra­ti­sla­va über­haupt nicht statt. Darüber hinaus wei­ger­te sich Olmütz, sich wei­ter­hin als Gast­ge­bers­tadt mit der slo­wa­kis­chen Haupts­tadt abzu­wech­seln, da sie ihre eige­ne Auss­tel­lung jähr­lich verans­tal­ten woll­te. Sch­lie­ßlich nahm sich Ská­ka­las Schüler Andrej Kul­la der Auf­ga­be an, die Bra­ti­sla­va­er Tra­di­ti­on zu bewah­ren. 1991 orga­ni­sier­te Kul­la die Fló­ra zum letz­ten Mal mit tei­lwe­i­ser sta­at­li­cher Unters­tüt­zung (Soňa Pache­ro­vá). Spä­ter über­nahm die Fir­ma KULLA s.r.o., seit 2013 KULLA SK, s.r.o., die Orga­ni­sa­ti­on der Auss­tel­lung, die sie bis heute verans­tal­tet. Seit 2002 fin­det sie auf dem Mes­se­ge­län­de Inche­ba statt. Es ist die größte Blumen- und Gar­ten­bau­mes­se in der Slo­wa­kei, die jähr­lich auf dem Mes­se­ge­län­de Inche­ba in Bra­ti­sla­va stattfindet.

Fló­ra Bra­ti­sla­va ist zu einer der bede­utend­sten Verans­tal­tun­gen im Bere­ich Gar­ten­bau in der Slo­wa­kei gewor­den. Jähr­lich prä­sen­tie­ren Dut­zen­de von Auss­tel­lern aus vers­chie­de­nen Län­dern ein bre­i­tes Sor­ti­ment an Blu­men, Pflan­zen, Gar­ten­be­darf und Deko­ra­ti­onen. Besu­cher haben die Mög­lich­ke­it, vers­chie­de­ne Arten von Blu­men, Bon­sais, Kak­te­en, Zierpf­lan­zen und ande­re gar­ten­bau­li­che Pro­duk­te zu bewun­dern (Slo­va­kia Tra­vel). Neben der Auss­tel­lung selbst umfasst die Verans­tal­tung auch vers­chie­de­ne Beg­le­i­tak­ti­vi­tä­ten wie Works­hops, Vor­trä­ge und Wett­be­wer­be im Blu­me­nar­ran­ge­ment. Die­se Akti­vi­tä­ten bie­ten den Besu­chern die Mög­lich­ke­it, neues Wis­sen und Fer­tig­ke­i­ten im Bere­ich Gar­ten­bau und Blu­men­de­sign zu erwerben.


Odka­zy


TOP

Kyti­ce

Skal­nič­ky

Ruže

Aran­žo­va­né kvety

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

Botanické záhrady, Organizmy, Príroda, Rastliny

Botanická záhrada v Bratislave

Hits: 2279

Bota­nic­ká záh­ra­da Uni­ver­zi­ty Komen­ské­ho (UK) v Bra­ti­sla­ve je význam­ným vedecko-​pedagogickým pra­co­vis­kom, nachá­dza sa na Bota­nic­kej uli­ci 3 v mest­skej čas­ti Kar­lo­va Ves, neďa­le­ko Duna­ja (sk​.wiki​pe​dia​.org). Zalo­že­ná bola v roku 1942 (uni​ba​.sk) z ini­cia­tí­vy pro­fe­so­ra Fran­tiš­ka Náběl­ka (sk​.wiki​pe​dia​.org). Pre výstav­bu bol vybra­tý poze­mok oko­lo vily Lan­fran­co­ni o roz­lo­he 6.6 ha, kto­rý mal vďa­ka Vydri­ci zdroj vody. Skle­ní­ky a zavla­žo­va­cí sys­tém boli posta­ve­né po roku 1945. Záh­ra­da je pra­co­vis­kom Uni­ver­zi­ty Komen­ské­ho, kto­ré­ho posla­ním je aj udr­žo­vať a roz­ši­ro­vať zbier­ky živých rast­lín. V spo­lu­prá­ci s iný­mi orga­ni­zá­cia­mi poria­da výsta­vy. Pokus­ne sa v Bota­nic­kej záh­ra­de akli­ma­ti­zu­jú rôz­ne dru­hy rast­lín. Tep­lo­mil­ná vege­tá­cia pes­to­va­ná v skle­ní­koch vzbu­dzu­je naj­väč­ší záu­jem verej­nos­ti (uni​ba​.sk). V expo­zí­ciach ras­tie viac ako 5 000 druh­mi rast­lín, okrem iné­ho aj rozá­rium s roz­lo­hou 0,5 hek­tá­ra, kde náv­štev­ní­ci môžu obdi­vo­vať tak­mer 150 pre­važ­ne novoš­ľach­te­ných odrôd ruží (slo​va​kia​.tra​vel).

Bota­nic­ká záh­ra­da je otvo­re­ná pre verej­nosť od 1. aprí­la do 31. októb­ra, od 9‑tej do 18-​tej. Nachá­dza sa na Bota­nic­kej uli­ci 3 v Bra­ti­sla­ve. (uni​ba​.sk). Nájsť v nej mož­no tie­to expo­zí­cie skle­ní­ko­vé: aus­trál­sky skle­ník, pal­mo­vý skle­ník, kak­tu­so­vý skle­ník, skle­ník úžit­ko­vých rast­lín, Vik­tó­ri­ový skle­ník s vlh­ko­mil­nou a tep­lo­mil­nou tro­pic­kou a subt­ro­pic­kou fló­rou. A von­kaj­šie: rozá­rium, ande­zi­to­vá skal­ka, vápen­co­vá skal­ka, tra­ver­tí­no­vo – penov­co­vá skal­ka, tros­ko­vo – lávo­vá skal­ka, brid­li­co­vá skal­ka, čadi­čo­vá skal­ka, žulo­vá skal­ka, raše­li­nis­ko, let­nič­ko­vé a trval­ko­vé záho­ny, cudzo­kraj­né a domá­ce dre­vi­ny, rodo­den­dro­ny a azal­ky, zimu­vzdor­né a mra­zu­vzdor­né kak­tu­sy, stre­do­mo­rie, japon­ská záh­ra­da (uni​ba​.sk). Roz­lo­ha are­álu bola zmen­še­ná v dôsled­ku výstav­by mos­ta Lan­fran­co­ni80 tých rokoch 20. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia).

Vzhľa­dom na to, že som vyštu­do­va­ný envi­ron­men­ta­lis­ta na fakul­te, kto­rá je na kop­ci opro­ti a celých päť rokov štú­dia som býval neďa­le­ko, do Bota­nic­kej záh­ra­dy som cho­dil čas­to. Dokon­ca na index sme tam mali prí­stup zdar­ma a pár­krát som bol v nej aj mimo obdo­bia prí­stu­pu pre verej­nosť. Občas som sa tam cho­dil učiť. V zadnej čas­ti, pri mos­te Lan­fran­co­ni sa nachá­dza cel­kom roman­tic­ké jazier­ko a kúsok od neho je pries­tor s húpač­ka­mi a podob­ný­mi zaria­de­nia­mi pre deti. Za celý čas môj­ho pozna­nia, a je to od roku 1991 už poriad­ne dlhá doba, môžem zod­po­ved­ne pove­dať, že mar­ke­ting Bota­nic­kej záh­ra­dy sa blí­ži k nule. Nero­zu­miem tomu, pre­to­že ten­to are­ál síce nie je v milos­ti moc­ných, ale urči­te sa dá lep­šie pro­pa­go­vať. Občas sa tu urči­te inves­tu­je, veci sa udr­žia­va­jú. Keď­že sem tiež cho­dím čas­to foto­gra­fo­vať, nara­zil som už aj ja na to upo­zor­ne­nie, aby som neza­rá­bal na foto­gra­fo­va­ní v are­áli Bota­nic­kej záh­ra­dy. Nuž, ono to ani veľ­mi nej­de. Leda­že by som sa zame­ral na svad­by, čo je nesku­toč­ná dri­na. Nie, môže­te byť radi za pro­mo, za to, že si nie­kto cení vašu prá­cu a prá­cu vašich pred­chod­cov a doká­že a chce ju pro­pa­go­vať aspoň tým­to spô­so­bom. Želám Bota­nic­kej záh­ra­de, aby kom­pe­tent­ní radi­kál­ne zme­ni­li prí­stup k tej­to poten­ciál­ne skve­lej inšti­tú­cii aj z hľa­dis­ka ces­tov­né­ho ruchu.


The Bota­ni­cal Gar­den of Come­nius Uni­ver­si­ty (UK) in Bra­ti­sla­va is an impor­tant scien­ti­fic and edu­ca­ti­onal ins­ti­tu­ti­on. It is loca­ted at Bota­nic­ká Stre­et 3 in the Kar­lo­va Ves dis­trict, near the Danu­be River (sk​.wiki​pe​dia​.org). It was foun­ded in 1942 (uni​ba​.sk) on the ini­tia­ti­ve of Pro­fes­sor Fran­ti­šek Nábělek (sk​.wiki​pe​dia​.org). The cho­sen site for its cons­truc­ti­on was an area around the Lan­fran­co­ni Vil­la, cove­ring 6.6 hec­ta­res, which had a natu­ral water sour­ce thanks to the Vydri­ca stre­am. Gre­en­hou­ses and an irri­ga­ti­on sys­tem were built after 1945. The gar­den is part of Come­nius Uni­ver­si­ty, with a mis­si­on to main­tain and expand its col­lec­ti­on of living plants. In coope­ra­ti­on with other orga­ni­za­ti­ons, it hosts exhi­bi­ti­ons. Vari­ous spe­cies of plants are expe­ri­men­tal­ly acc­li­ma­ti­zed in the gar­den. Warmth-​loving vege­ta­ti­on cul­ti­va­ted in the gre­en­hou­ses att­racts the gre­a­test pub­lic inte­rest (uni​ba​.sk). The garden’s exhi­bi­ti­ons fea­tu­re more than 5,000 plant spe­cies, inc­lu­ding a rose gar­den span­ning 0.5 hec­ta­res, whe­re visi­tors can admi­re near­ly 150 pre­do­mi­nan­tly newly cul­ti­va­ted varie­ties of roses (slo​va​kia​.tra​vel).

The Bota­ni­cal Gar­den is open to the pub­lic from April 1 to Octo­ber 31, from 9:00 AM to 6:00 PM. It is loca­ted at Bota­nic­ká Stre­et 3 in Bra­ti­sla­va (uni​ba​.sk). The gre­en­hou­se exhi­bi­ti­ons inc­lu­de the Aus­tra­lian gre­en­hou­se, the Palm gre­en­hou­se, the Cac­tus gre­en­hou­se, the Use­ful Plants gre­en­hou­se, and the Vic­to­ria gre­en­hou­se, which hou­ses humidity- and heat-​loving tro­pi­cal and subt­ro­pi­cal flo­ra. The out­do­or exhi­bi­ti­ons fea­tu­re a rose gar­den, ande­si­te roc­ke­ry, limes­to­ne roc­ke­ry, travertine-​tufa roc­ke­ry, slag-​lava roc­ke­ry, sla­te roc­ke­ry, basalt roc­ke­ry, gra­ni­te roc­ke­ry, a peat bog, annu­al and peren­nial flo­wer beds, fore­ign and domes­tic woody plants, rho­do­den­drons and aza­le­as, frost-​hardy and winter-​hardy cac­ti, Medi­ter­ra­ne­an flo­ra, and a Japa­ne­se gar­den (uni​ba​.sk). The area of the gar­den was redu­ced due to the cons­truc­ti­on of the Lan­fran­co­ni Brid­ge in the 1980s (Wiki­pe­dia).

Having gra­du­ated as an envi­ron­men­ta­list from the facul­ty situ­ated on the hill oppo­si­te the gar­den, and having lived near­by for my enti­re five years of stu­dy, I often visi­ted the Bota­ni­cal Gar­den. We had free access with our stu­dent IDs, and I occa­si­onal­ly visi­ted the gar­den even out­si­de the pub­lic ope­ning peri­od. Some­ti­mes, I would go the­re to stu­dy. In the rear sec­ti­on, near the Lan­fran­co­ni Brid­ge, the­re is a rat­her roman­tic pond, and not far from it, an area with swings and simi­lar pla­yg­round equ­ip­ment for chil­dren. Over the long peri­od sin­ce I first got to know the gar­den in 1991, I can con­fi­den­tly say that its mar­ke­ting has been near­ly non-​existent. I do not unders­tand this becau­se, alt­hough the gar­den is not favo­red by tho­se in power, it cer­tain­ly has the poten­tial to be bet­ter pro­mo­ted. The­re are occa­si­onal inves­tments, and main­te­nan­ce is car­ried out. As I fre­qu­en­tly visit the gar­den for pho­tog­rap­hy, I have also encoun­te­red the noti­ce war­ning against ear­ning money from pho­tog­rap­hy wit­hin the gar­den grounds. Well, making money from pho­tog­rap­hy the­re is not exact­ly easy — unless one focu­ses on wed­dings, which is an exhaus­ting task. No, the gar­den should be gra­te­ful for the pub­li­ci­ty, for peop­le who app­re­cia­te its work and the efforts of its pre­de­ces­sors, and who are wil­ling and eager to pro­mo­te it in this way. I wish for the Bota­ni­cal Gar­den that the res­pon­sib­le aut­ho­ri­ties would radi­cal­ly chan­ge the­ir app­ro­ach to this poten­tial­ly outs­tan­ding ins­ti­tu­ti­on, also from the per­spec­ti­ve of tourism.


Die Bota­nis­cher Gar­ten der Comenius-​Universität (UK) in Bra­ti­sla­va ist eine bede­uten­de wissenschaftlich-​pädagogische Ein­rich­tung. Er befin­det sich in der Botanická-​Straße 3 im Stadt­te­il Kar­lo­va Ves, in der Nähe der Donau (sk​.wiki​pe​dia​.org). Der Gar­ten wur­de im Jahr 1942 auf Ini­tia­ti­ve von Pro­fes­sor Fran­ti­šek Nábělek geg­rün­det (uni​ba​.sk) (sk​.wiki​pe​dia​.org). Als Baug­rund wur­de das Gelän­de um die Vil­la Lan­fran­co­ni mit einer Flä­che von 6,6 Hek­tar aus­ge­wä­hlt, das dank des Flus­ses Vydri­ca eine Was­se­rqu­el­le hat­te. Nach 1945 wur­den Gewächs­hä­u­ser und ein Bewäs­se­rungs­sys­tem errich­tet. Der Gar­ten ist eine Ein­rich­tung der Comenius-​Universität, deren Auf­ga­be es ist, Samm­lun­gen leben­der Pflan­zen zu pfle­gen und zu erwe­i­tern. In Zusam­me­nar­be­it mit ande­ren Orga­ni­sa­ti­onen wer­den regel­mä­ßig Auss­tel­lun­gen verans­tal­tet. Vers­chie­de­ne Pflan­ze­nar­ten wer­den im Bota­nis­chen Gar­ten expe­ri­men­tell akk­li­ma­ti­siert. Das größte Inte­res­se der Öffen­tlich­ke­it wec­kt die wär­me­lie­ben­de Vege­ta­ti­on, die in den Gewächs­hä­u­sern kul­ti­viert wird (uni​ba​.sk). Die Auss­tel­lung umfasst mehr als 5.000 Pflan­ze­nar­ten, darun­ter einen Rosen­gar­ten mit einer Flä­che von 0,5 Hek­tar, in dem Besu­cher fast 150 vor­wie­gend neu gezüch­te­te Rosen­sor­ten bewun­dern kön­nen (slo​va​kia​.tra​vel).

Der Bota­nis­che Gar­ten ist für die Öffen­tlich­ke­it vom 1. April bis zum 31. Okto­ber geöff­net, täg­lich von 9:00 bis 18:00 Uhr. Er befin­det sich in der Botanická-​Straße 3 in Bra­ti­sla­va (uni​ba​.sk). Zu den Gewächs­hau­sauss­tel­lun­gen gehören: das Aus­tra­lis­che Gewächs­haus, das Pal­men­ge­wächs­haus, das Kak­tus­ge­wächs­haus, das Nutzpf­lan­zen­ge­wächs­haus und das Viktoria-​Gewächshaus mit feuchtigkeits- und wär­me­lie­ben­der tro­pis­cher und subt­ro­pis­cher Flo­ra. Die Fre­i­lan­de­xpo­si­ti­onen umfas­sen einen Rosen­gar­ten, einen Andesit-​Felsengarten, einen Kalkstein-​Felsengarten, einen Travertin-​Tuffstein-​Felsengarten, einen Schlacke-​Lava-​Felsengarten, einen Schiefer-​Felsengarten, einen Basalt-​Felsengarten, einen Granit-​Felsengarten, ein Hoch­mo­or, Bee­te mit Ein­jäh­ri­gen und Stau­den, aus­län­dis­che und hei­mis­che Gehöl­ze, Rho­do­den­dren und Aza­le­en, win­ter­har­te und fros­tre­sis­ten­te Kak­te­en, medi­ter­ra­ne Vege­ta­ti­on und einen japa­nis­chen Gar­ten (uni​ba​.sk). Die Flä­che des Gar­tens wur­de in den 1980er Jah­ren durch den Bau der Lanfranconi-​Brücke verk­le­i­nert (Wiki­pe­dia).

Da ich an der Fakul­tät, die auf dem gege­nüber­lie­gen­den Hügel liegt, Umwelt­wis­sen­schaf­ten stu­diert habe und wäh­rend mei­ner gesam­ten fünf­jäh­ri­gen Stu­dien­ze­it in der Nähe gewohnt habe, habe ich den Bota­nis­chen Gar­ten oft besucht. Mit unse­rem Stu­den­te­nau­swe­is hat­ten wir kos­ten­lo­sen Zugang, und ich war auch eini­ge Male dort außer­halb der offi­ziel­len Öff­nungs­ze­i­ten für die Öffen­tlich­ke­it. Gele­gen­tlich bin ich dort­hin gegan­gen, um zu ler­nen. Im hin­te­ren Teil, in der Nähe der Lanfranconi-​Brücke, befin­det sich ein recht roman­tis­cher Teich, und ein Stück davon ent­fernt gibt es einen Bere­ich mit Schau­keln und ähn­li­chen Spiel­ge­rä­ten für Kin­der. Wäh­rend mei­ner gesam­ten Zeit, die ich den Gar­ten ken­ne – und das ist seit 1991 eine recht lan­ge Zeit –, kann ich mit gutem Gewis­sen sagen, dass das Mar­ke­ting des Bota­nis­chen Gar­tens prak­tisch nicht vor­han­den ist. Ich vers­te­he das nicht, denn obwohl die­ses Are­al nicht in der Gunst der Mäch­ti­gen steht, könn­te es sicher bes­ser bewor­ben wer­den. Gele­gen­tlich wird hier sicher­lich inves­tiert, und die Anla­ge wird ins­tand gehal­ten. Da ich den Gar­ten auch oft zum Foto­gra­fie­ren besu­che, bin ich eben­falls auf den Hin­we­is ges­to­ßen, dass man im Are­al des Bota­nis­chen Gar­tens nicht mit Foto­gra­fie Geld ver­die­nen dür­fe. Nun ja, das ist ohne­hin nicht beson­ders leicht. Es sei denn, man spe­zia­li­siert sich auf Hoch­ze­i­ten – was eine wahn­sin­ni­ge Plac­ke­rei ist. Nein, man soll­te eher dank­bar sein für die Wer­bung, für die Tat­sa­che, dass jemand die Arbe­it der Gär­tner und ihrer Vor­gän­ger werts­chätzt und bere­it ist, die­se zumin­dest auf die­se Wei­se zu för­dern. Ich wün­sche dem Bota­nis­chen Gar­ten, dass die Verant­wort­li­chen ihren Ansatz radi­kal ändern und die­ses poten­ziell gro­ßar­ti­ge Ins­ti­tut auch im Hinb­lick auf den Tou­ris­mus bes­ser unterstützen.


A Pozso­nyi Come­nius Egy­etem (UK) Bota­ni­kus Kert­je egy jelen­tős tudo­má­ny­os és okta­tá­si intéz­mé­ny. A Kar­lo­va Ves város­rész­ben, a Bota­nic­ká utca 3. szám alatt talál­ha­tó, a Duna köze­lé­ben (sk​.wiki​pe​dia​.org). Az intéz­mé­nyt 1942-​ben ala­pí­tot­ták Fran­ti­šek Nábělek pro­fess­zor kez­de­mé­ny­ezé­sé­re (uni​ba​.sk) (sk​.wiki​pe​dia​.org). A kert kia­la­kí­tá­sá­ra a Lanfranconi-​villa körüli, 6,6 hek­tá­ros terüle­tet válasz­tot­ták, ame­ly a Vydri­ca patak­nak kös­zön­he­tően víz­for­rás­sal is ren­del­ke­zett. Az üveg­há­za­kat és az öntözőrends­zert 1945 után épí­tet­ték ki. A kert a Come­nius Egy­etem rés­ze, fela­da­ta a növé­ny­gy­űj­te­mé­ny­ek gon­do­zá­sa és bőví­té­se. Egy­ütt­működ­ve más szer­ve­ze­tek­kel rends­ze­re­sen ren­dez kiál­lí­tá­so­kat. A bota­ni­kus kert­ben külön­fé­le növé­ny­fa­jo­kat pró­bál­nak akk­li­ma­ti­zál­ni. A leg­na­gy­obb érdek­lődést a mele­gi­gé­ny­es növé­ny­ek kel­tik, ame­ly­eket az üveg­há­zak­ban ter­mesz­te­nek (uni​ba​.sk). A gyűj­te­mé­ny­ben több mint 5 000 növé­ny­faj talál­ha­tó, köz­tük egy 0,5 hek­tá­ros róz­sa­kert, ahol a láto­ga­tók közel 150, főként újon­nan neme­sí­tett róz­sa­faj­tát cso­dál­hat­nak meg (slo​va​kia​.tra​vel).

A bota­ni­kus kert ápri­lis 1‑től októ­ber 31-​ig tart nyit­va, napon­ta 9:00 és 18:00 óra között. A címe: Bota­nic­ká utca 3., Pozso­ny (uni​ba​.sk). A követ­ke­ző üveg­há­zi kiál­lí­tá­sok talál­ha­tók itt: auszt­rál üveg­ház, pál­ma­ház, kak­tusz­ház, has­zon­növé­ny­eket bemu­ta­tó üveg­ház, vala­mint a Viktória-​ház, ame­ly a tró­pu­si és szubt­ró­pu­si nedvesség- és meleg­ked­ve­lő növé­ny­ek­nek ad ott­hont. A kül­té­ri kiál­lí­tá­sok rés­zei a róz­sa­kert, ande­zit szik­la­kert, mész­kő szik­la­kert, travertin-​tufa szik­la­kert, salak-​láva szik­la­kert, pala szik­la­kert, bazalt szik­la­kert, grá­nit szik­la­kert, tőzeg­láp, egy­ny­á­ri és éve­lő virá­gá­gy­á­sok, hazai és kül­föl­di fák és cser­jék, rodo­den­dro­nok és azá­le­ák, télál­ló és fagy­ál­ló kak­tus­zok, medi­ter­rán növé­ny­ek, vala­mint egy japán­kert (uni​ba​.sk). A kert terüle­te az 1980-​as évek­ben csök­kent, a Lan­fran­co­ni híd épí­té­se miatt (Wiki­pe­dia).

Mivel kör­ny­ezet­vé­del­mi sza­kem­ber­ként a szem­köz­ti dom­bon talál­ha­tó karon végez­tem tanul­má­ny­ai­mat, és öt évig a közel­ben lak­tam, gyak­ran láto­gat­tam a bota­ni­kus ker­tet. A diá­ki­ga­zol­vá­ny­unk­kal ingy­enes belé­pés­re volt lehe­tősé­günk, és néhá­nys­zor a hiva­ta­los nyit­va­tar­tá­si időn kívül is beju­tot­tam. Néha ide jár­tam tanul­ni is. A hát­só rész­ben, a Lan­fran­co­ni híd köze­lé­ben talál­ha­tó egy roman­ti­kus kis tó, és nem mess­ze tőle egy gyere­kek­nek kia­la­kí­tott játs­zó­tér hin­ták­kal és más játé­kok­kal. Az 1991 óta eltelt hoss­zú idő alatt – ami­ó­ta isme­rem ezt a hely­et – fele­lős­ség­tel­je­sen kije­lent­he­tem, hogy a bota­ni­kus kert mar­ke­ting­je gyakor­la­ti­lag nem léte­zik. Nem értem, miért van ez így, his­zen bár a kert talán nem élve­zi a hatal­mon lévők különösebb támo­ga­tá­sát, mégis sok­kal job­ban lehet­ne néps­ze­rűsí­te­ni. Időn­ként láts­zik, hogy van­nak beru­há­zá­sok, és a kar­ban­tar­tás sem marad el. Mivel gyak­ran fotó­zom itt, talál­koz­tam azzal a figy­el­mez­te­tés­sel is, hogy a kert terüle­tén nem sza­bad keres­ke­del­mi célú fény­ké­pe­zést foly­tat­ni. Nos, őszin­tén szól­va, ebből amú­gy sem kön­nyű megél­ni. Hac­sak nem esküvők­re sza­ko­so­dik vala­ki – ami pedig rend­kí­vül fárasz­tó mun­ka. Nem, inkább örül­ni­ük kel­le­ne annak, hogy vala­ki reklá­moz­za őket, eli­sme­ri az ott dol­go­zók és előde­ik mun­ká­ját, és lega­lább ezzel a móds­zer­rel igy­eks­zik néps­ze­rűsí­te­ni a ker­tet. Kívá­nom, hogy a bota­ni­kus kert veze­té­se radi­ká­li­san vál­toz­tas­son a hoz­zá­ál­lá­sán, és ezt a poten­ciá­li­san kivá­ló intéz­mé­nyt a turiz­mus szem­pont­já­ból is job­ban támogassák.


Odka­zy


TOP

Ruže

Rodo­den­dro­ny a azalky

Hor­ten­zie

Kosat­ce

Flo­xy a klinčeky

Skal­nič­ky

Kober­cov­ky

Roz­chod­ní­ky

Ostri­ce

Skle­ník

Duby

Ihlič­na­té dreviny

Ostat­né dreviny 

Stro­my

Pap­ra­de

Lis­ty

Jeseň

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6304

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post