Krajina, Slovenská krajina, Príroda, Záhorie, Biotopy

Devínske jazero

skala
Hits: 13548

Devínske jazero je oblasť medzi riekou Moravou a Devínskou Novou Vsou. Táto bývalá citlivá hraničná oblasť si možno aj vďaka svojej minulosti ponechala prírodnejší charakter. Nie je to jazero, akoby názov napovedal, je to niva rieky Morava, inundačné územie, ktoré býva niekedy viac, či menej zaplavené. Popri rieke Morava sa nachádzajú dreviny mäkkého lužného lesa, predovšetkým vŕby a topole. Na Devínskom jazere môžeme okrem iného pozorovať cca od 15.3 do 15.8 bociany. 

Napriek svojmu názvu nejde o tradičné jazero, oblasť sa stáva jazerom len počas jarných záplav, keď sa voda z rieky Morava vyleje na okolité lúky, čím vzniká dočasná vodná plocha s rozlohou približne 20 hektárov. Tento fenomén periodického zaplavovania vytvára ideálne podmienky pre bohatú biodiverzitu. Devínske jazero je súčasťou najväčšieho a najzachovalejšieho komplexu záplavových lúk v strednej Európe, známeho ako Niva Moravy. Vďaka tomu je domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Počas jarných mesiacov tu kvitnú biele lekná, ktoré svojou krásou pripomínajú slávne obrazy Clauda Moneta. Okrem nich tu nájdeme aj žlté lekná. Devínske jazero je významným hniezdiskom pre rôzne druhy vtákov. Bociany biele tu nachádzajú bohaté zdroje potravy, pričom ich hniezda sa nachádzajú na rakúskej strane rieky Morava v dubových lesoch pri mestečku Marchegg. Okrem bocianov tu môžeme pozorovať aj chriašteľa poľného či orliaka morského (outdooractive.com).

Devínske jazero je riečne jazero, mŕtve rameno Moravy a leží medzi jej ľavým brehom a korytom rieky Malina. Lúka Devínske jazero je rozlohou 10.5 km2 najväčšou mokrou lúkou na Slovensku. Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa tu pri ťažbe piesku našlo niekoľko hrobov zo staršej doby rímskej. Pozostatkom z nedávnejšej doby sú bunkre, ktoré sa budovali v 30-tych rokoch 20. storočia. Nazývajú sa aj ropíky, podľa skratky ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác. Posádku tvorilo 3-7 mužov, vyzbrojení boli guľometmi, vybavení periskopmi, granátovou rúrou (Wlachovský). História tohto územia je úzko spätá s politickými udalosťami 20. storočia. Počas existencie železnej opony bola táto oblasť súčasťou prísne stráženého pohraničného pásma medzi bývalým Československom a Rakúskom. Vďaka tomu sa tu zachovala takmer nedotknutá príroda, keďže oblasť nebola vystavená intenzívnej hospodárskej činnosti (outdooractive.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zaradená medzi mokrade medzinárodného významu podľa Ramsarskej konvencie. Niva Moravy je od roku 1992 zaradená medzi významné vtáčie územia. Hniezdia tu bociany, volavky a celkovo až 118 druhov vtákov. Žije tu aj veľa druhov netopierov, hady, vzácna užovka stromová, bobor európsky, v rieke Morava žije až 62 druhov rýb (panorama.sk). Nachádza sa tu aj Marcheggský viadukt, ktorý je vlastne už technickou pamiatkou, ktorá sa ale dodnes používa na železničnú prepravu. V roku 1846 sa začal stavať most medzi Devínskou Novou Vsou a Marcheggom. 474 metrov dlhý, patril vtedy k najväčším v Uhorsku. Počas svojej histórie bol viackrát počas vojny zničený, ale vždy opäť postavený. Posledná rekonštrukcia je z roku 1959 (Wlachovský). V roku 2021 bolo Devínske jazero vyhlásené za chránený areál s rozlohou 1 268,89 hektára (outdooractive.com).

Devínske Jazero is an area between the Morava River and Devínska Nová Ves. This former sensitive border area has perhaps retained its natural character thanks to its past. Despite its name, it is not a lake but rather the floodplain of the Morava River, an inundation zone that is sometimes more or less flooded. Along the Morava River, there are soft floodplain forest trees, mainly willows and poplars. At Devínske Jazero, one can observe storks approximately from March 15 to August 15.

Despite its name, it is not a traditional lake; the area becomes a lake only during the spring floods when water from the Morava River overflows onto the surrounding meadows, creating a temporary water body of about 20 hectares. This phenomenon of periodic flooding creates ideal conditions for rich biodiversity. Devínske Jazero is part of the largest and most preserved complex of floodplain meadows in Central Europe, known as the Morava Floodplain. Thanks to this, it is home to many rare species of plants and animals. During the spring months, white water lilies bloom here, resembling the famous paintings of Claude Monet. In addition to these, yellow water lilies can also be found. Devínske Jazero is an important nesting site for various bird species. White storks find abundant food sources here, while their nests are located on the Austrian side of the Morava River in the oak forests near the town of Marchegg. Besides storks, one can also observe the corncrake and the white-tailed eagle (outdooractive.com).

Devínske Jazero is a river lake, an oxbow of the Morava River, located between its left bank and the Malina River channel. The Devínske Jazero Meadow, covering an area of 10.5 km², is the largest wet meadow in Slovakia. In the early 1960s, during sand mining, several graves from the early Roman period were discovered here. A remnant of more recent history is the bunkers, built in the 1930s. These are also called Ropíky, after the abbreviation ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Directorate of Fortification Works). The garrison consisted of 3 to 7 men, equipped with machine guns, periscopes, and grenade launchers (Wlachovský). The history of this area is closely tied to the political events of the 20th century. During the existence of the Iron Curtain, this region was part of a strictly guarded border zone between former Czechoslovakia and Austria. As a result, nearly untouched nature has been preserved here, as the area was not exposed to intensive economic activity (outdooractive.com).

Since 1993, the entire area has been designated as a wetland of international importance under the Ramsar Convention. Since 1992, the Morava Floodplain has been classified as an Important Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird species nest here. Many bat species, snakes, the rare Aesculapian snake, the Eurasian beaver, and up to 62 species of fish live in the Morava River (panorama.sk). The Marchegg Viaduct is also located here, a technical monument that is still used for railway transport. In 1846, the construction of a bridge between Devínska Nová Ves and Marchegg began. At 474 meters long, it was one of the largest in Hungary at the time. Throughout its history, it was repeatedly destroyed during wars but was always rebuilt. The last reconstruction was in 1959 (Wlachovský). In 2021, Devínske Jazero was declared a protected area with an area of 1,268.89 hectares (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Gebiet zwischen der March (Morava) und Devínska Nová Ves. Dieses ehemalige sensible Grenzgebiet hat sich vielleicht dank seiner Vergangenheit seinen natürlichen Charakter bewahrt. Trotz seines Namens ist es kein See, sondern die Aue der March, ein Überschwemmungsgebiet, das manchmal mehr oder weniger überflutet wird. Entlang der March befinden sich Weichholz-Auwälder, hauptsächlich Weiden und Pappeln. Am Devínske Jazero kann man unter anderem etwa vom 15. März bis zum 15. August Störche beobachten.

Trotz seines Namens ist es kein traditioneller See; das Gebiet wird nur während der Frühlingshochwasser zu einem See, wenn das Wasser der March auf die umliegenden Wiesen übertritt und eine temporäre Wasserfläche von etwa 20 Hektar entsteht. Dieses Phänomen der periodischen Überschwemmung schafft ideale Bedingungen für eine reiche Biodiversität. Devínske Jazero ist Teil des größten und am besten erhaltenen Auenkomplexes in Mitteleuropa, bekannt als die Marchauen. Dadurch ist es die Heimat vieler seltener Pflanzen- und Tierarten. Während der Frühlingsmonate blühen hier weiße Seerosen, die an die berühmten Gemälde von Claude Monet erinnern. Neben ihnen findet man auch gelbe Seerosen. Devínske Jazero ist ein bedeutendes Brutgebiet für verschiedene Vogelarten. Weißstörche finden hier reichlich Nahrung, während sich ihre Nester auf der österreichischen Seite der March in den Eichenwäldern bei der Stadt Marchegg befinden. Neben den Störchen kann man hier auch Wachtelkönige oder den Seeadler beobachten (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Flusssee, ein Altwasser der March, das zwischen ihrem linken Ufer und dem Flussbett der Malina liegt. Die Wiese Devínske Jazero ist mit einer Fläche von 10,5 km² die größte Feuchtwiese der Slowakei. Anfang der 1960er Jahre wurden hier beim Sandabbau mehrere Gräber aus der frühen römischen Zeit gefunden. Ein Relikt der jüngeren Geschichte sind die Bunker, die in den 1930er Jahren errichtet wurden. Diese werden auch Ropíky genannt, nach der Abkürzung ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Direktion der Befestigungsarbeiten). Die Besatzung bestand aus 3 bis 7 Mann, die mit Maschinengewehren, Periskopen und Granatwerfern ausgestattet waren (Wlachovský). Die Geschichte dieses Gebiets ist eng mit den politischen Ereignissen des 20. Jahrhunderts verbunden. Während des Bestehens des Eisernen Vorhangs war diese Region ein streng bewachtes Grenzgebiet zwischen der ehemaligen Tschechoslowakei und Österreich. Dadurch blieb die Natur hier fast unberührt, da das Gebiet keiner intensiven wirtschaftlichen Nutzung ausgesetzt war (outdooractive.com).

Seit 1993 ist das gesamte Gebiet als Feuchtgebiet von internationaler Bedeutung gemäß der Ramsar-Konvention ausgewiesen. Seit 1992 gehören die Marchauen zu den wichtigen Vogelschutzgebieten. Hier brüten Störche, Reiher und insgesamt bis zu 118 Vogelarten. Außerdem leben hier zahlreiche Fledermausarten, Schlangen, die seltene Äskulapnatter, der Europäische Biber, und in der March bis zu 62 Fischarten (panorama.sk). Hier befindet sich auch der Marchegger Viadukt, ein technisches Denkmal, das noch immer für den Eisenbahnverkehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brücke zwischen Devínska Nová Ves und Marchegg. Mit 474 Metern Länge gehörte sie damals zu den größten in Ungarn. Während ihrer Geschichte wurde sie mehrfach im Krieg zerstört, aber immer wieder aufgebaut. Die letzte Renovierung erfolgte 1959 (Wlachovský). Im Jahr 2021 wurde Devínske Jazero als Naturschutzgebiet mit einer Fläche von 1.268,89 Hektar ausgewiesen (outdooractive.com).

Odkazy

TOP

Všetky

 

, , , , ,

Krajina, Typ krajiny, Mestá, Európske, Príroda, Jazerá, Biotopy

Rapsódia bocianov v Marcheggu

skala
Hits: 7195

Marchegg – mesto bocianov – Storchenstadt. Leží neďaleko od hraníc zo Slovenskom – v podstate vedľa Devínskeho jazera (marchegg.at). Nachádza sa v Dolnom Rakúsku, je domovom jednej z najväčších kolónií bocianov bielych (Ciconia ciconia) v strednej Európe (rakusko.sk). Známy je vysokým množstvom bocianov od marca do augusta. Leží v nadmorskej výške 141 m, má cca 3650 obyvateľov. Založený bol v roku 1268 kráľom Přemyslom Otakarom. Zaujímavosťou je vodný hrad, ktorý bol postavený v 13. storočí a slúžil ako lovecký zámok (marchegg.at). V roku 1621 získal vodný hrad Pavol IV. Pálfi, ktorý bol majiteľom panstva aj v susedných Malackách, Plaveckého hradu, Devína ale aj Bojníc. Podobá sa na Malacký kaštieľ, jeho potomkovia postupovali pri úpravách v súčinnosti. V jeho interiéroch sa dnes nachádza expozícia o Přemyslovi Otakarovi II. ale aj výstava venovaná rodine Pálfiovcov (Krno). Súčasťou areálu je veľmi pekná parková úprava. Ďalšou atrakciou sú Viedenská brána – Wiener Tor a Uhorská brána – Ungartor (marchegg.at). Dnes zámok slúži ako regionálne múzeum (tourist-channel.sk). Vedľa obce Marchegg sa nachádzajú prírodné rezervácie Moravské lužné lesy a jazero Kleiner Breitensee, najväčšia kolónia bocianov v strednej Európe s hniezdami na stromoch (tourist-channel.sk). Hniezdi tu 50 párov bocianov bielych – bocianie kniežatstvo (Krno). Prvé bociany prilietajú do Marcheggu v marci zo svojich zimovísk v Afrike. V máji sa liahnu mláďatá, ktoré počas leta rastú a učia sa lietať. Koncom augusta začínajú bociany odlietať späť do teplých krajín, pričom najneskôr v októbri opúšťajú región aj posledné jedince (rakusko.sk). Rezervácia WWF March Auen – Moravské luhy vznikla v roku 1970. Je súčasťou Ramsarskej lokality Niva Moravy. Mokrade s lužnými lesmi sú vzácnym ekosystémom, ktorý svojou ohrozenosťou možno prirovnať ku tropickým pralesom (teraz.sk). Marchegg je obklopený prírodnou rezerváciou Dolnomoravské luhy, ktorá sa rozprestiera na ploche približne 1 100 hektárov. Táto rezervácia je domovom pre rôzne druhy vtákov, vrátane bocianov, a ponúka návštevníkom možnosť pozorovať tieto vtáky v ich prirodzenom prostredí. Lužné lesy a mokrade v tejto oblasti sú vzácnym ekosystémom, ktorý poskytuje ideálne podmienky pre hniezdenie bocianov (austria.sk).

Marchegg – the City of Storks – Storchenstadt. It is located near the Slovak border, essentially next to Devínske Jazero (marchegg.at). Situated in Lower Austria, it is home to one of the largest colonies of white storks (Ciconia ciconia) in Central Europe (rakusko.sk). The city is famous for its high number of storks from March to August. It lies at an altitude of 141 meters and has approximately 3,650 inhabitants. It was founded in 1268 by King Ottokar II of Bohemia. A point of interest is the water castle built in the 13th century, originally serving as a hunting lodge (marchegg.at). In 1621, the water castle was acquired by Paul IV Pálffy, who owned estates in nearby Malacky, Plavecký Castle, Devín, and Bojnice. The castle resembles the manor house in Malacky, as modifications were made by his descendants in coordination. Today, its interiors feature exhibitions about Ottokar II and the Pálffy family (Krno). The castle grounds include beautifully landscaped parks. Other attractions include the Wiener Tor (Vienna Gate) and Ungartor (Hungarian Gate) (marchegg.at). Today, the castle serves as a regional museum (tourist-channel.sk). Near Marchegg, there are natural reserves such as the Morava Floodplain Forests and Kleiner Breitensee Lake. The area hosts the largest colony of tree-nesting storks in Central Europe, with 50 pairs of white storks – a stork principality (Krno). The first storks arrive in Marchegg in March from their wintering grounds in Africa. In May, chicks hatch, grow during the summer, and learn to fly. By late August, the storks begin migrating back to warmer regions, with the last ones leaving by October (rakusko.sk). The WWF March Auen – Morava Floodplains Reserve was established in 1970 and is part of the Ramsar Site Morava River Basin. The wetlands with floodplain forests are a rare ecosystem, as endangered as tropical rainforests (teraz.sk). Marchegg is surrounded by the Lower Morava Floodplains Nature Reserve, which spans approximately 1,100 hectares. This reserve is home to various bird species, including storks, and offers visitors the chance to observe them in their natural habitat. The floodplain forests and wetlands in the area provide ideal nesting conditions for storks (austria.sk).

Marchegg – die Stadt der Störche – Storchenstadt. Sie liegt nahe der slowakischen Grenze, direkt neben Devínske Jazero (marchegg.at). Die Stadt befindet sich in Niederösterreich und beherbergt eine der größten Kolonien von Weißstörchen (Ciconia ciconia) in Mitteleuropa (rakusko.sk). Marchegg ist bekannt für die Vielzahl an Störchen, die von März bis August hier verweilen. Die Stadt liegt auf 141 Metern Seehöhe und hat etwa 3.650 Einwohner. Sie wurde 1268 von König Ottokar II. Přemysl gegründet. Eine Besonderheit ist die Wasserburg, die im 13. Jahrhundert erbaut wurde und ursprünglich als Jagdschloss diente (marchegg.at). Im Jahr 1621 wurde die Wasserburg von Paul IV. Pálffy erworben, der auch Besitzungen in Malacky, der Burg Plavecký, Devín und Bojnice hatte. Die Burg ähnelt dem Schloss in Malacky, da die Nachfahren des Besitzers bei den Umbauten eng zusammenarbeiteten. Heute beherbergt das Schloss Ausstellungen über Ottokar II. und die Familie Pálffy (Krno). Die Schlossanlage umfasst eine wunderschöne Parklandschaft. Weitere Sehenswürdigkeiten sind das Wiener Tor und das Ungartor (marchegg.at). Heute dient das Schloss als regionales Museum (tourist-channel.sk). In der Nähe von Marchegg befinden sich Naturschutzgebiete wie die March-Auen-Wälder und der See Kleiner Breitensee. Hier liegt die größte Kolonie von baumbrütenden Störchen in Mitteleuropa mit 50 Brutpaaren – ein Storchenfürstentum (Krno). Die ersten Störche kommen im März aus ihren Winterquartieren in Afrika nach Marchegg. Im Mai schlüpfen die Küken, wachsen im Sommer heran und lernen fliegen. Ende August beginnen die Störche, in wärmere Gebiete zurückzukehren, die letzten verlassen die Region spätestens im Oktober (rakusko.sk). Das WWF March Auen – Marchauen-Reservat wurde 1970 gegründet und ist Teil des Ramsar-Gebiets March-Thaya-Auen. Die Feuchtgebiete mit den Auenwäldern sind ein seltenes Ökosystem, das genauso bedroht ist wie tropische Regenwälder (teraz.sk). Marchegg ist von der Naturschutzregion Untere Marchauen umgeben, die sich über etwa 1.100 Hektar erstreckt. Dieses Reservat ist Heimat für verschiedene Vogelarten, darunter Störche, und bietet Besuchern die Möglichkeit, diese in ihrer natürlichen Umgebung zu beobachten. Die Auenwälder und Feuchtgebiete der Region schaffen ideale Bedingungen für die Storchennester (austria.sk).

Odkazy

TOP

Všetky

, , ,

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Príroda, Orava, Jazerá, Hory, Biotopy

Roháčske plesá

skala
Hits: 2996

Je zvláštne, že Roháčske plesá nemajú vlastné mená, označujú sa iba číslami. Ležia vo výške 1562 až 1718 metrov nad morom, čím sa radia medzi najnižšie položené plesá v Európe (aktuality.sk). Množstvo vody v okolí závisí od klimatických a pôdnovegetačných, geologických a morfologických faktorov. Voda sa udržiava aj v skalných puklinách. Jej zásoby sú malé a závislé od atmosférických zrážok. Pramene tu vyvierajú väčšinou skryte zo sutín a morén. V nižších polohách je výdatnosť prameňov vyššia, vytvárajú sa vodné toky. V Roháčskej doline sa tvorí Roháčsky potok. Vzniká aj výtokom z Roháčskych plies a spojením viacerých prameňov z pod Volovca a Predného Zeleného. Sútokom Roháčskeho potoka a Látanej vzniká Studený potok, ktorý ústí pri Podbieli do rieky Orava. Plesá vznikli vo vyhĺbených kotloch až po roztopení ľadovca (Informačná tabuľa). 

V okolí žije 22 druhov cicavcov, 46 druhov vtákov. Kamzík a svisť sú glaciálnymi reliktami. Ďalej napr.: svišť Marmota marmota latirostris, medveď Ursus arctos, rys Lynx lynx, kamzík Rupicapra rupicapra tatrica, vlk Canis lupus, vretenica Vipera berus. Mlok Triturus alpestris žije v hlbších vodách štvrtého plesa. Triturus montandoni žije v plytkých mlákach druhého. Z rastlín tú rastú brusnice, čučoriedky, Vaccinium myrtillus a V. vitis-idea, Stellaria holostea, Ranunculus platanifolius, Doronicum austriacum, Veratrum lobelianum, Adenostyles alliariae, Salix helvetica, Eriophorum angustifolium, Juncus filiformis, Linaria alpina, Cochleria tatrae, Leucanthemopsis tatrae, Pseudorchis albida, Gentiana punctata, G. frigida, Carex canescens, Swertia perennis alpestris (Informačná tabuľa).

It is peculiar that the Roháčske Plesá do not have their own names; they are only identified by numbers. They are situated at an altitude ranging from 1562 to 1718 meters above sea level, making them among the lowest lakes in Europe (aktuality.sk). The water quantity in the vicinity depends on climatic, soil-vegetation, geological, and morphological factors. Water is retained even in rock crevices, with its resources being small and dependent on atmospheric precipitation. Springs mostly emerge hidden in debris and moraines. In lower altitudes, the spring’s yield is higher, forming watercourses. In the Roháčska Dolina, the Roháčsky Potok is formed, originating from the outflow of Roháčske Plesá and the convergence of several springs from beneath Volovec and Predný Zelený. The confluence of Roháčsky Potok and Látaná creates Studený Potok, which flows into the Orava River near Podbiel. The lakes were formed in hollowed basins after the glacier melted (Information board).

In the vicinity, 22 species of mammals and 46 species of birds inhabit the area. Chamois and marmots are glacial relics. Additionally, species such as the marmot Marmota marmota latirostris, bear Ursus arctos, lynx Lynx lynx, chamois Rupicapra rupicapra tatrica, wolf Canis lupus, adder Vipera berus, and alpine newt Triturus alpestris, which lives in the deeper waters of the fourth lake, can be found. Triturus montandoni inhabits the shallow pools of the second lake. Plant species include cranberries, blueberries, Vaccinium myrtillus, and V. vitis-idea, along with Stellaria holostea, Ranunculus platanifolius, Doronicum austriacum, Veratrum lobelianum, Adenostyles alliariae, Salix helvetica, Eriophorum angustifolium, Juncus filiformis, Linaria alpina, Cochleria tatrae, Leucanthemopsis tatrae, Pseudorchis albida, Gentiana punctata, G. frigida, Carex canescens, Swertia perennis alpestris (Information board).

To dziwne, że Roháčske plesá nie mają własnych nazw, oznacza się je tylko numerami. Leżą na wysokości od 1562 do 1718 metrów nad poziomem morza, co stawia je wśród najniżej położonych jezior w Europie (aktuality.sk). Ilość wody w okolicy zależy od czynników klimatycznych, glebowo-roślinnych, geologicznych i morfologicznych. Woda zatrzymuje się nawet w szczelinach skalnych, a jej zasoby są niewielkie i zależą od opadów atmosferycznych. Źródła w większości wypływają ukryte w rumoszu i morenach. Na niższych wysokościach wydajność źródeł jest większa, tworząc cieki wodne. W Dolinie Roháčskej powstaje Potok Roháčsky. Powstaje również z odpływu z Roháčskych plies oraz z połączenia kilku źródeł spod Volovca i Predného Zeleného. Połączenie Potoka Roháčskeho z Látanou tworzy Potok Studený, który uchodzi do rzeki Orava koło Podbiela. Jeziora powstały w wydrążonych kotlinach po stopieniu lodowca (Tablica informacyjna).

W okolicy żyje 22 gatunki ssaków, 46 gatunków ptaków. Kozica i świstak to relikty glacjalne. Dodatkowo spotkać można takie gatunki jak świstak Marmota marmota latirostris, niedźwiedź Ursus arctos, ryś Lynx lynx, kozica Rupicapra rupicapra tatrica, wilk Canis lupus, żmija zygzakowata Vipera berus, oraz triton górski Triturus alpestris, który żyje w głębszych wodach czwartego jeziora. Triturus montandoni zamieszkuje płytkie kałuże drugiego jeziora. Wśród roślin występują borówki, jagody Vaccinium myrtillus i V. vitis-idea, a także Stellaria holostea, Ranunculus platanifolius, Doronicum austriacum, Veratrum lobelianum, Adenostyles alliariae, Salix helvetica, Eriophorum angustifolium, Juncus filiformis, Linaria alpina, Cochleria tatrae, Leucanthemopsis tatrae, Pseudorchis albida, Gentiana punctata, G. frigida, Carex canescens, Swertia perennis alpestris (Tablica informacyjna).

Odkazy

TOP

Všetky

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Mestá, Slovenské, Mestá, Hont

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

skala
Hits: 9881

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Krajina, Zahraničie, Príroda, Poľsko, Biotopy

Morské oko – najväčšie tatranské pleso

skala
Hits: 4969

Morské oko je najväčšie pleso Vysokých Tatier, leží však na poľskej strane Tatier, pod Rysmi vo výške 1395 metrov nad morom. Jeho rozloha je takmer 35 hektárov, najväčšia hĺbka takmer 51 metrov, brehová čiara dosahuje 2613 metrov. Za zmienku stojí, že okolité štíty sú 1000 metrov nad hladinou plesa. Nazývalo sa aj Rybie pleso. Pomenovanie Morské oko je pochádza z legendy, podľa ktorej bolo pleso pod zemou spojené s morom. Najstaršia zmienka o plese je z roku 1575. Čaro Morského oka inšpirovalo mnohých poľských maliarov, básnikov aj hudobníkov (wikipedia.sk).

Morskie Oko is the largest lake in the High Tatras, but it is located on the Polish side of the Tatras, below Rysy at an altitude of 1395 meters above sea level. Its area is almost 35 hectares, with a maximum depth of almost 51 meters, and the shoreline reaches 2613 meters. It is worth mentioning that the surrounding peaks are 1000 meters above the lake’s surface. It was also called Rybie Pleso. The name Morskie Oko comes from a legend according to which the lake was connected underground to the sea. The oldest mention of the lake dates back to 1575. The charm of Morskie Oko has inspired many Polish painters, poets, and musicians.

Morskie Oko jest największym jeziorem w Tatrach Wysokich, ale znajduje się po stronie polskiej, pod Rysami na wysokości 1395 metrów nad poziomem morza. Jego powierzchnia wynosi niemal 35 hektarów, największa głębokość sięga prawie 51 metrów, a linia brzegowa ma długość 2613 metrów. Warto wspomnieć, że otaczające szczyty znajdują się 1000 metrów nad poziomem wody jeziora. Kiedyś nazywane było również Rybim Jeziorem. Nazwa Morskie Oko pochodzi z legendy, według której jezioro było podziemnie połączone z morzem. Najstarsza wzmianka o jeziorze pochodzi z roku 1575. Urok Morskiego Oka zainspirował wielu polskich malarzy, poetów i muzyków.

Odkazy:

TOP

Všetky

,