Biotopy, Krajina, Mokrade, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie

Devínske jazero

Hits: 13165

Devín­ske jaze­ro je oblasť medzi rie­kou Mora­vouDevín­skou Novou Vsou. Táto býva­lá cit­li­vá hra­nič­ná oblasť si mož­no aj vďa­ka svo­jej minu­los­ti pone­cha­la prí­rod­nej­ší cha­rak­ter. Nie je to jaze­ro, ako­by názov napo­ve­dal, je to niva rie­ky Mora­va, inun­dač­né úze­mie, kto­ré býva nie­ke­dy viac, či menej zapla­ve­né. Pop­ri rie­ke Mora­va sa nachá­dza­jú dre­vi­ny mäk­ké­ho luž­né­ho lesa, pre­dov­šet­kým vŕby a topo­le. Na Devín­skom jaze­re môže­me okrem iné­ho pozo­ro­vať cca od 15.3 do 15.8 bocia­ny. 

Napriek svoj­mu náz­vu nej­de o tra­dič­né jaze­ro, oblasť sa stá­va jaze­rom len počas jar­ných záplav, keď sa voda z rie­ky Mora­va vyle­je na oko­li­té lúky, čím vzni­ká dočas­ná vod­ná plo­cha s roz­lo­hou pri­bliž­ne 20 hek­tá­rov. Ten­to feno­mén peri­odic­ké­ho zapla­vo­va­nia vytvá­ra ide­ál­ne pod­mien­ky pre boha­tú bio­di­ver­zi­tu. Devín­ske jaze­ro je súčas­ťou naj­väč­šie­ho a naj­za­cho­va­lej­šie­ho kom­ple­xu zápla­vo­vých lúk v stred­nej Euró­pe, zná­me­ho ako Niva Mora­vy. Vďa­ka tomu je domo­vom mno­hých vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Počas jar­ných mesia­cov tu kvit­nú bie­le lek­ná, kto­ré svo­jou krá­sou pri­po­mí­na­jú sláv­ne obra­zy Clau­da Mone­ta. Okrem nich tu náj­de­me aj žlté lek­ná. Devín­ske jaze­ro je význam­ným hniez­dis­kom pre rôz­ne dru­hy vtá­kov. Bocia­ny bie­le tu nachá­dza­jú boha­té zdro­je potra­vy, pri­čom ich hniez­da sa nachá­dza­jú na rakús­kej stra­ne rie­ky Mora­va v dubo­vých lesoch pri mes­teč­ku Mar­chegg. Okrem bocia­nov tu môže­me pozo­ro­vať aj chriaš­te­ľa poľ­né­ho či orlia­ka mor­ské­ho (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske jaze­ro je rieč­ne jaze­ro, mŕt­ve rame­no Mora­vy a leží medzi jej ľavým bre­hom a kory­tom rie­ky Mali­na. Lúka Devín­ske jaze­ro je roz­lo­hou 10.5 km2 naj­väč­šou mok­rou lúkou na Slo­ven­sku. Začiat­kom 60-​tych rokov 20. sto­ro­čia sa tu pri ťaž­be pies­ku našlo nie­koľ­ko hro­bov zo star­šej doby rím­skej. Pozos­tat­kom z nedáv­nej­šej doby sú bun­kre, kto­ré sa budo­va­li v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia. Nazý­va­jú sa aj ropí­ky, pod­ľa skrat­ky ROP – Ria­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác. Posád­ku tvo­ri­lo 3 – 7 mužov, vyzb­ro­je­ní boli guľo­met­mi, vyba­ve­ní peri­skop­mi, gra­ná­to­vou rúrou (Wla­chov­ský). His­tó­ria toh­to úze­mia je úzko spä­tá s poli­tic­ký­mi uda­los­ťa­mi 20. sto­ro­čia. Počas exis­ten­cie želez­nej opo­ny bola táto oblasť súčas­ťou prí­sne strá­že­né­ho pohra­nič­né­ho pás­ma medzi býva­lým Čes­ko­slo­ven­skom a Rakús­kom. Vďa­ka tomu sa tu zacho­va­la tak­mer nedot­knu­tá prí­ro­da, keď­že oblasť nebo­la vysta­ve­ná inten­zív­nej hos­po­dár­skej čin­nos­ti (out​do​orac​ti​ve​.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zara­de­ná medzi mok­ra­de medzi­ná­rod­né­ho význa­mu pod­ľa Ram­sar­skej kon­ven­cie. Niva Mora­vy je od roku 1992 zara­de­ná medzi význam­né vtá­čie úze­mia. Hniez­dia tu bocia­ny, volav­ky a cel­ko­vo až 118 dru­hov vtá­kov. Žije tu aj veľa dru­hov neto­pie­rov, hady, vzác­na užov­ka stro­mo­vá, bobor európ­sky, v rie­ke Mora­va žije až 62 dru­hov rýb (pano​ra​ma​.sk). Nachá­dza sa tu aj Mar­cheggs­ký via­dukt, kto­rý je vlast­ne už tech­nic­kou pamiat­kou, kto­rá sa ale dodnes pou­ží­va na želez­nič­nú pre­pra­vu. V roku 1846 sa začal sta­vať most medzi Devín­skou Novou Vsou a Mar­cheg­gom. 474 met­rov dlhý, pat­ril vte­dy k naj­väč­ším v Uhor­sku. Počas svo­jej his­tó­rie bol viac­krát počas voj­ny zni­če­ný, ale vždy opäť posta­ve­ný. Posled­ná rekon­štruk­cia je z roku 1959 (Wla­chov­ský). V roku 2021 bolo Devín­ske jaze­ro vyhlá­se­né za chrá­ne­ný are­ál s roz­lo­hou 1 268,89 hek­tá­ra (out​do​orac​ti​ve​.com).


Devín­ske Jaze­ro is an area bet­we­en the Mora­va River and Devín­ska Nová Ves. This for­mer sen­si­ti­ve bor­der area has per­haps retai­ned its natu­ral cha­rac­ter thanks to its past. Des­pi­te its name, it is not a lake but rat­her the flo­odp­lain of the Mora­va River, an inun­da­ti­on zone that is some­ti­mes more or less flo­oded. Along the Mora­va River, the­re are soft flo­odp­lain forest tre­es, main­ly wil­lo­ws and pop­lars. At Devín­ske Jaze­ro, one can obser­ve storks app­ro­xi­ma­te­ly from March 15 to August 15.

Des­pi­te its name, it is not a tra­di­ti­onal lake; the area beco­mes a lake only during the spring flo­ods when water from the Mora­va River overf­lo­ws onto the sur­roun­ding mea­do­ws, cre­a­ting a tem­po­ra­ry water body of about 20 hec­ta­res. This phe­no­me­non of peri­odic flo­oding cre­a­tes ide­al con­di­ti­ons for rich bio­di­ver­si­ty. Devín­ske Jaze­ro is part of the lar­gest and most pre­ser­ved com­plex of flo­odp­lain mea­do­ws in Cen­tral Euro­pe, kno­wn as the Mora­va Flo­odp­lain. Thanks to this, it is home to many rare spe­cies of plants and ani­mals. During the spring months, whi­te water lilies blo­om here, resem­bling the famous pain­tings of Clau­de Monet. In addi­ti­on to the­se, yel­low water lilies can also be found. Devín­ske Jaze­ro is an impor­tant nesting site for vari­ous bird spe­cies. Whi­te storks find abun­dant food sour­ces here, whi­le the­ir nests are loca­ted on the Aus­trian side of the Mora­va River in the oak forests near the town of Mar­chegg. Besi­des storks, one can also obser­ve the cornc­ra­ke and the white-​tailed eag­le (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske Jaze­ro is a river lake, an oxbow of the Mora­va River, loca­ted bet­we­en its left bank and the Mali­na River chan­nel. The Devín­ske Jaze­ro Mea­dow, cove­ring an area of 10.5 km², is the lar­gest wet mea­dow in Slo­va­kia. In the ear­ly 1960s, during sand mining, seve­ral gra­ves from the ear­ly Roman peri­od were dis­co­ve­red here. A rem­nant of more recent his­to­ry is the bun­kers, built in the 1930s. The­se are also cal­led Ropí­ky, after the abb­re­via­ti­on ROPRia­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác (Direc­to­ra­te of For­ti­fi­ca­ti­on Works). The gar­ri­son con­sis­ted of 3 to 7 men, equ­ip­ped with machi­ne guns, peris­co­pes, and gre­na­de laun­chers (Wla­chov­ský). The his­to­ry of this area is clo­se­ly tied to the poli­ti­cal events of the 20th cen­tu­ry. During the exis­ten­ce of the Iron Cur­tain, this regi­on was part of a strict­ly guar­ded bor­der zone bet­we­en for­mer Cze­cho­slo­va­kia and Aus­tria. As a result, near­ly untou­ched natu­re has been pre­ser­ved here, as the area was not expo­sed to inten­si­ve eco­no­mic acti­vi­ty (out​do​orac​ti​ve​.com).

Sin­ce 1993, the enti­re area has been desig­na­ted as a wet­land of inter­na­ti­onal impor­tan­ce under the Ram­sar Con­ven­ti­on. Sin­ce 1992, the Mora­va Flo­odp­lain has been clas­si­fied as an Impor­tant Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird spe­cies nest here. Many bat spe­cies, sna­kes, the rare Aes­cu­la­pian sna­ke, the Eura­sian bea­ver, and up to 62 spe­cies of fish live in the Mora­va River (pano​ra​ma​.sk). The Mar­chegg Via­duct is also loca­ted here, a tech­ni­cal monu­ment that is still used for rai­lway tran­s­port. In 1846, the cons­truc­ti­on of a brid­ge bet­we­en Devín­ska Nová Ves and Mar­chegg began. At 474 meters long, it was one of the lar­gest in Hun­ga­ry at the time. Throug­hout its his­to­ry, it was repe­a­ted­ly des­tro­y­ed during wars but was alwa­ys rebu­ilt. The last recons­truc­ti­on was in 1959 (Wla­chov­ský). In 2021, Devín­ske Jaze­ro was dec­la­red a pro­tec­ted area with an area of 1,268.89 hec­ta­res (out​do​orac​ti​ve​.com).


Devín­ske Jaze­ro ist ein Gebiet zwis­chen der March (Mora­va) und Devín­ska Nová Ves. Die­ses ehe­ma­li­ge sen­sib­le Grenz­ge­biet hat sich viel­le­icht dank sei­ner Ver­gan­gen­he­it sei­nen natür­li­chen Cha­rak­ter bewa­hrt. Trotz sei­nes Namens ist es kein See, son­dern die Aue der March, ein Übersch­wem­mungs­ge­biet, das manch­mal mehr oder weni­ger überf­lu­tet wird. Entlang der March befin­den sich Weichholz-​Auwälder, haupt­säch­lich Wei­den und Pap­peln. Am Devín­ske Jaze­ro kann man unter ande­rem etwa vom 15. März bis zum 15. August Stör­che beobachten.

Trotz sei­nes Namens ist es kein tra­di­ti­onel­ler See; das Gebiet wird nur wäh­rend der Früh­lings­hoch­was­ser zu einem See, wenn das Was­ser der March auf die umlie­gen­den Wie­sen über­tritt und eine tem­po­rä­re Was­serf­lä­che von etwa 20 Hek­tar ents­teht. Die­ses Phä­no­men der peri­odis­chen Übersch­wem­mung schafft ide­a­le Bedin­gun­gen für eine rei­che Bio­di­ver­si­tät. Devín­ske Jaze­ro ist Teil des größten und am bes­ten erhal­te­nen Auen­kom­ple­xes in Mit­te­le­uro­pa, bekannt als die Mar­chau­en. Dadurch ist es die Hei­mat vie­ler sel­te­ner Pflanzen- und Tie­rar­ten. Wäh­rend der Früh­lings­mo­na­te blühen hier wei­ße See­ro­sen, die an die berühm­ten Gemäl­de von Clau­de Monet erin­nern. Neben ihnen fin­det man auch gel­be See­ro­sen. Devín­ske Jaze­ro ist ein bede­uten­des Brut­ge­biet für vers­chie­de­ne Voge­lar­ten. Wei­ßs­tör­che fin­den hier reich­lich Nahrung, wäh­rend sich ihre Nester auf der öster­re­i­chis­chen Sei­te der March in den Eichen­wäl­dern bei der Stadt Mar­chegg befin­den. Neben den Stör­chen kann man hier auch Wach­tel­köni­ge oder den See­ad­ler beobach­ten (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske Jaze­ro ist ein Fluss­see, ein Alt­was­ser der March, das zwis­chen ihrem lin­ken Ufer und dem Fluss­bett der Mali­na liegt. Die Wie­se Devín­ske Jaze­ro ist mit einer Flä­che von 10,5 km² die größte Feucht­wie­se der Slo­wa­kei. Anfang der 1960er Jah­re wur­den hier beim San­dab­bau meh­re­re Grä­ber aus der frühen römis­chen Zeit gefun­den. Ein Relikt der jün­ge­ren Ges­chich­te sind die Bun­ker, die in den 1930er Jah­ren errich­tet wur­den. Die­se wer­den auch Ropí­ky genannt, nach der Abkür­zung ROPRia­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác (Direk­ti­on der Befes­ti­gung­sar­be­i­ten). Die Besat­zung bes­tand aus 3 bis 7 Mann, die mit Mas­chi­nen­ge­weh­ren, Peri­sko­pen und Gra­nat­wer­fern aus­ges­tat­tet waren (Wla­chov­ský). Die Ges­chich­te die­ses Gebiets ist eng mit den poli­tis­chen Ere­ig­nis­sen des 20. Jahr­hun­derts ver­bun­den. Wäh­rend des Bes­te­hens des Eiser­nen Vor­hangs war die­se Regi­on ein streng bewach­tes Grenz­ge­biet zwis­chen der ehe­ma­li­gen Tsche­chos­lo­wa­kei und Öster­re­ich. Dadurch blieb die Natur hier fast unbe­rü­hrt, da das Gebiet kei­ner inten­si­ven wirts­chaft­li­chen Nut­zung aus­ge­setzt war (out​do​orac​ti​ve​.com).

Seit 1993 ist das gesam­te Gebiet als Feucht­ge­biet von inter­na­ti­ona­ler Bede­utung gemäß der Ramsar-​Konvention aus­ge­wie­sen. Seit 1992 gehören die Mar­chau­en zu den wich­ti­gen Vogels­chutz­ge­bie­ten. Hier brüten Stör­che, Rei­her und ins­ge­samt bis zu 118 Voge­lar­ten. Außer­dem leben hier zahl­re­i­che Fle­der­mau­sar­ten, Sch­lan­gen, die sel­te­ne Äsku­lap­nat­ter, der Euro­pä­is­che Biber, und in der March bis zu 62 Fis­char­ten (pano​ra​ma​.sk). Hier befin­det sich auch der Mar­cheg­ger Via­dukt, ein tech­nis­ches Denk­mal, das noch immer für den Eisen­bahn­ver­kehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brüc­ke zwis­chen Devín­ska Nová Ves und Mar­chegg. Mit 474 Metern Län­ge gehör­te sie damals zu den größten in Ungarn. Wäh­rend ihrer Ges­chich­te wur­de sie mehr­fach im Krieg zers­tört, aber immer wie­der auf­ge­baut. Die letz­te Reno­vie­rung erfolg­te 1959 (Wla­chov­ský). Im Jahr 2021 wur­de Devín­ske Jaze­ro als Naturs­chutz­ge­biet mit einer Flä­che von 1.268,89 Hek­tar aus­ge­wie­sen (out​do​orac​ti​ve​.com).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Európske, Jazerá, Jazerá, Krajina, Les, Mestá, Mokrade, Príroda, Typ krajiny

Rapsódia bocianov v Marcheggu

Hits: 6945

Mar­chegg – mes­to bocia­nov – Stor­chens­tadt. Leží neďa­le­ko od hra­níc zo Slo­ven­skom – v pod­sta­te ved­ľa Devín­ske­ho jaze­ra (mar​chegg​.at). Nachá­dza sa v Dol­nom Rakús­ku, je domo­vom jed­nej z naj­väč­ších koló­nií bocia­nov bie­lych (Cico­nia cico­nia) v stred­nej Euró­pe (rakus​ko​.sk). Zná­my je vyso­kým množ­stvom bocia­nov od mar­ca do augus­ta. Leží v nad­mor­skej výš­ke 141 m, má cca 3650 oby­va­te­ľov. Zalo­že­ný bol v roku 1268 krá­ľom Pře­mys­lom Ota­ka­rom. Zau­jí­ma­vos­ťou je vod­ný hrad, kto­rý bol posta­ve­ný v 13. sto­ro­čí a slú­žil ako lovec­ký zámok (mar​chegg​.at)V roku 1621 zís­kal vod­ný hrad Pavol IV. Pál­fi, kto­rý bol maji­te­ľom pan­stva aj v sused­ných Malac­kách, Pla­vec­ké­ho hra­du, Deví­na ale aj Boj­níc. Podo­bá sa na Malac­ký kaš­tieľ, jeho potom­ko­via postu­po­va­li pri úpra­vách v súčin­nos­ti. V jeho inte­ri­é­roch sa dnes nachá­dza expo­zí­cia o Pře­mys­lo­vi Ota­ka­ro­vi II. ale aj výsta­va veno­va­ná rodi­ne Pál­fi­ov­cov (Krno). Súčas­ťou are­álu je veľ­mi pek­ná par­ko­vá úpra­va. Ďal­šou atrak­ci­ou sú Vie­den­ská brá­na – Wie­ner Tor a Uhor­ská brá­na – Ungar­tor (mar​chegg​.at). Dnes zámok slú­ži ako regi­onál­ne múze­um (tou​rist​-chan​nel​.sk). Ved­ľa obce Mar­chegg sa nachá­dza­jú prí­rod­né rezer­vá­cie Morav­ské luž­né lesy a jaze­ro Kle­i­ner Bre­i­ten­see, naj­väč­šia koló­nia bocia­nov v stred­nej Euró­pe s hniez­da­mi na stro­moch (tou​rist​-chan​nel​.sk). Hniez­di tu 50 párov bocia­nov bie­lych – bocia­nie knie­žat­stvo (Krno). Prvé bocia­ny pri­lie­ta­jú do Mar­cheg­gu v mar­ci zo svo­jich zimo­vísk v Afri­ke. V máji sa liah­nu mlá­ďa­tá, kto­ré počas leta ras­tú a učia sa lie­tať. Kon­com augus­ta začí­na­jú bocia­ny odlie­tať späť do tep­lých kra­jín, pri­čom naj­ne­skôr v októb­ri opúš­ťa­jú regi­ón aj posled­né jedin­ce (rakus​ko​.sk). Rezer­vá­cia WWF March Auen – Morav­ské luhy vznik­la v roku 1970. Je súčas­ťou Ram­sar­skej loka­li­ty Niva Mora­vy. Mok­ra­de s luž­ný­mi les­mi sú vzác­nym eko­sys­té­mom, kto­rý svo­jou ohro­ze­nos­ťou mož­no pri­rov­nať ku tro­pic­kým pra­le­som (teraz​.sk). Mar­chegg je obklo­pe­ný prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou Dol­no­mo­rav­ské luhy, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che pri­bliž­ne 1 100 hek­tá­rov. Táto rezer­vá­cia je domo­vom pre rôz­ne dru­hy vtá­kov, vrá­ta­ne bocia­nov, a ponú­ka náv­štev­ní­kom mož­nosť pozo­ro­vať tie­to vtá­ky v ich pri­ro­dze­nom pro­stre­dí. Luž­né lesy a mok­ra­de v tej­to oblas­ti sú vzác­nym eko­sys­té­mom, kto­rý posky­tu­je ide­ál­ne pod­mien­ky pre hniez­de­nie bocia­nov (aus​tria​.sk).


Mar­chegg – the City of Storks – Stor­chens­tadt. It is loca­ted near the Slo­vak bor­der, essen­tial­ly next to Devín­ske Jaze­ro (mar​chegg​.at). Situ­ated in Lower Aus­tria, it is home to one of the lar­gest colo­nies of whi­te storks (Cico­nia cico­nia) in Cen­tral Euro­pe (rakus​ko​.sk). The city is famous for its high num­ber of storks from March to August. It lies at an alti­tu­de of 141 meters and has app­ro­xi­ma­te­ly 3,650 inha­bi­tants. It was foun­ded in 1268 by King Otto­kar II of Bohe­mia. A point of inte­rest is the water cast­le built in the 13th cen­tu­ry, ori­gi­nal­ly ser­ving as a hun­ting lod­ge (mar​chegg​.at). In 1621, the water cast­le was acqu­ired by Paul IV Pálf­fy, who owned esta­tes in near­by Malac­ky, Pla­vec­ký Cast­le, Devín, and Boj­ni­ce. The cast­le resem­bles the manor hou­se in Malac­ky, as modi­fi­ca­ti­ons were made by his des­cen­dants in coor­di­na­ti­on. Today, its inte­ri­ors fea­tu­re exhi­bi­ti­ons about Otto­kar II and the Pálf­fy fami­ly (Krno). The cast­le grounds inc­lu­de beau­ti­ful­ly lands­ca­ped parks. Other att­rac­ti­ons inc­lu­de the Wie­ner Tor (Vien­na Gate) and Ungar­tor (Hun­ga­rian Gate) (mar​chegg​.at). Today, the cast­le ser­ves as a regi­onal muse­um (tou​rist​-chan​nel​.sk). Near Mar­chegg, the­re are natu­ral reser­ves such as the Mora­va Flo­odp­lain Forests and Kle­i­ner Bre­i­ten­see Lake. The area hosts the lar­gest colo­ny of tree-​nesting storks in Cen­tral Euro­pe, with 50 pairs of whi­te storks – a stork prin­ci­pa­li­ty (Krno). The first storks arri­ve in Mar­chegg in March from the­ir win­te­ring grounds in Afri­ca. In May, chicks hatch, grow during the sum­mer, and learn to fly. By late August, the storks begin mig­ra­ting back to war­mer regi­ons, with the last ones lea­ving by Octo­ber (rakus​ko​.sk). The WWF March Auen – Mora­va Flo­odp­lains Reser­ve was estab­lis­hed in 1970 and is part of the Ram­sar Site Mora­va River Basin. The wet­lands with flo­odp­lain forests are a rare eco­sys­tem, as endan­ge­red as tro­pi­cal rain­fo­rests (teraz​.sk). Mar­chegg is sur­roun­ded by the Lower Mora­va Flo­odp­lains Natu­re Reser­ve, which spans app­ro­xi­ma­te­ly 1,100 hec­ta­res. This reser­ve is home to vari­ous bird spe­cies, inc­lu­ding storks, and offers visi­tors the chan­ce to obser­ve them in the­ir natu­ral habi­tat. The flo­odp­lain forests and wet­lands in the area pro­vi­de ide­al nesting con­di­ti­ons for storks (aus​tria​.sk).


Mar­chegg – die Stadt der Stör­che – Stor­chens­tadt. Sie liegt nahe der slo­wa­kis­chen Gren­ze, direkt neben Devín­ske Jaze­ro (mar​chegg​.at). Die Stadt befin­det sich in Nie­de­rös­ter­re­ich und beher­bergt eine der größten Kolo­nien von Wei­ßs­tör­chen (Cico­nia cico­nia) in Mit­te­le­uro­pa (rakus​ko​.sk). Mar­chegg ist bekannt für die Viel­zahl an Stör­chen, die von März bis August hier ver­we­i­len. Die Stadt liegt auf 141 Metern See­höhe und hat etwa 3.650 Ein­woh­ner. Sie wur­de 1268 von König Otto­kar II. Pře­mysl geg­rün­det. Eine Beson­der­he­it ist die Was­ser­burg, die im 13. Jahr­hun­dert erbaut wur­de und urs­prün­glich als Jagdsch­loss dien­te (mar​chegg​.at). Im Jahr 1621 wur­de die Was­ser­burg von Paul IV. Pálf­fy erwor­ben, der auch Besit­zun­gen in Malac­ky, der Burg Pla­vec­ký, Devín und Boj­ni­ce hat­te. Die Burg ähnelt dem Sch­loss in Malac­ky, da die Nach­fah­ren des Besit­zers bei den Umbau­ten eng zusam­me­nar­be­i­te­ten. Heute beher­bergt das Sch­loss Auss­tel­lun­gen über Otto­kar II. und die Fami­lie Pálf­fy (Krno). Die Sch­los­san­la­ge umfasst eine wun­ders­chöne Park­lands­chaft. Wei­te­re Sehen­swür­dig­ke­i­ten sind das Wie­ner Tor und das Ungar­tor (mar​chegg​.at). Heute dient das Sch­loss als regi­ona­les Muse­um (tou​rist​-chan​nel​.sk). In der Nähe von Mar­chegg befin­den sich Naturs­chutz­ge­bie­te wie die March-​Auen-​Wälder und der See Kle­i­ner Bre­i­ten­see. Hier liegt die größte Kolo­nie von baum­brüten­den Stör­chen in Mit­te­le­uro­pa mit 50 Brut­pa­a­ren – ein Stor­chen­fürs­ten­tum (Krno). Die ers­ten Stör­che kom­men im März aus ihren Win­te­rqu­ar­tie­ren in Afri­ka nach Mar­chegg. Im Mai sch­lüp­fen die Küken, wach­sen im Som­mer heran und ler­nen flie­gen. Ende August begin­nen die Stör­che, in wär­me­re Gebie­te zurück­zu­keh­ren, die letz­ten ver­las­sen die Regi­on spä­tes­tens im Okto­ber (rakus​ko​.sk). Das WWF March Auen – Marchauen-​Reservat wur­de 1970 geg­rün­det und ist Teil des Ramsar-​Gebiets March-​Thaya-​Auen. Die Feucht­ge­bie­te mit den Auen­wäl­dern sind ein sel­te­nes Öko­sys­tem, das genau­so bed­roht ist wie tro­pis­che Regen­wäl­der (teraz​.sk). Mar­chegg ist von der Naturs­chutz­re­gi­on Unte­re Mar­chau­en umge­ben, die sich über etwa 1.100 Hek­tar ers­trec­kt. Die­ses Reser­vat ist Hei­mat für vers­chie­de­ne Voge­lar­ten, darun­ter Stör­che, und bie­tet Besu­chern die Mög­lich­ke­it, die­se in ihrer natür­li­chen Umge­bung zu beobach­ten. Die Auen­wäl­der und Feucht­ge­bie­te der Regi­on schaf­fen ide­a­le Bedin­gun­gen für die Stor­chen­nes­ter (aus​tria​.sk).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Jazerá, Krajina, Orava, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny

Roháčske plesá

Hits: 2891

Je zvlášt­ne, že Roháčs­ke ple­sá nema­jú vlast­né mená, ozna­ču­jú sa iba čís­la­mi. Ležia vo výš­ke 15621718 met­rov nad morom, čím sa radia medzi naj­niž­šie polo­že­né ple­sá v Euró­pe (aktu​ali​ty​.sk). Množ­stvo vody v oko­lí závi­sí od kli­ma­tic­kých a pôd­no­ve­ge­tač­ných, geolo­gic­kých a mor­fo­lo­gic­kých fak­to­rov. Voda sa udr­žia­va aj v skal­ných puk­li­nách. Jej záso­by sú malé a závis­lé od atmo­sfé­ric­kých zrá­žok. Pra­me­ne tu vyvie­ra­jú väč­ši­nou skry­te zo sutín a morén. V niž­ších polo­hách je výdat­nosť pra­me­ňov vyš­šia, vytvá­ra­jú sa vod­né toky. V Roháčs­kej doli­ne sa tvo­rí Roháčs­ky potok. Vzni­ká aj výto­kom z Roháčs­kych plies a spo­je­ním via­ce­rých pra­me­ňov z pod Volov­ca a Pred­né­ho Zele­né­ho. Súto­kom Roháčs­ke­ho poto­ka a Láta­nej vzni­ká Stu­de­ný potok, kto­rý ústí pri Pod­bie­li do rie­ky Ora­va. Ple­sá vznik­li vo vyhĺbe­ných kot­loch až po roz­to­pe­ní ľadov­ca (Infor­mač­ná tabuľa). 

V oko­lí žije 22 dru­hov cicav­cov, 46 dru­hov vtá­kov. Kam­zík a svisť sú gla­ciál­ny­mi relik­ta­mi. Ďalej napr.: svišť Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, med­veď Ursus arc­tos, rys Lynx lynx, kam­zík Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, vlk Canis lupus, vre­te­ni­ca Vipe­ra berus. Mlok Tri­tu­rus alpes­tris žije v hlb­ších vodách štvr­té­ho ple­sa. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni žije v plyt­kých mlá­kach dru­hé­ho. Z rast­lín tú ras­tú brus­ni­ce, čučo­ried­ky, Vac­ci­nium myr­til­lus a V. vitis-​idea, Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Infor­mač­ná tabu­ľa).


It is pecu­liar that the Roháčs­ke Ple­sá do not have the­ir own names; they are only iden­ti­fied by num­bers. They are situ­ated at an alti­tu­de ran­ging from 1562 to 1718 meters abo­ve sea level, making them among the lowest lakes in Euro­pe (aktu​ali​ty​.sk). The water quan­ti­ty in the vici­ni­ty depends on cli­ma­tic, soil-​vegetation, geolo­gi­cal, and morp­ho­lo­gi­cal fac­tors. Water is retai­ned even in rock cre­vi­ces, with its resour­ces being small and depen­dent on atmo­sp­he­ric pre­ci­pi­ta­ti­on. Springs most­ly emer­ge hid­den in deb­ris and morai­nes. In lower alti­tu­des, the sprin­g’s yield is hig­her, for­ming water­cour­ses. In the Roháčs­ka Doli­na, the Roháčs­ky Potok is for­med, ori­gi­na­ting from the outf­low of Roháčs­ke Ple­sá and the con­ver­gen­ce of seve­ral springs from bene­ath Volo­vec and Pred­ný Zele­ný. The con­flu­en­ce of Roháčs­ky Potok and Láta­ná cre­a­tes Stu­de­ný Potok, which flo­ws into the Ora­va River near Pod­biel. The lakes were for­med in hol­lo­wed basins after the gla­cier mel­ted (Infor­ma­ti­on board).

In the vici­ni­ty, 22 spe­cies of mam­mals and 46 spe­cies of birds inha­bit the area. Cha­mo­is and mar­mots are gla­cial relics. Addi­ti­onal­ly, spe­cies such as the mar­mot Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, bear Ursus arc­tos, lynx Lynx lynx, cha­mo­is Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, wolf Canis lupus, adder Vipe­ra berus, and alpi­ne newt Tri­tu­rus alpes­tris, which lives in the dee­per waters of the fourth lake, can be found. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni inha­bits the shal­low pools of the second lake. Plant spe­cies inc­lu­de cran­ber­ries, blu­e­ber­ries, Vac­ci­nium myr­til­lus, and V. vitis-​idea, along with Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Infor­ma­ti­on board).


To dzi­wne, że Roháčs­ke ple­sá nie mają włas­nych nazw, oznac­za się je tyl­ko nume­ra­mi. Leżą na wyso­ko­ści od 1562 do 1718 met­rów nad pozi­omem mor­za, co sta­wia je wśród naj­ni­żej poło­żo­nych jezi­or w Euro­pie (aktu​ali​ty​.sk). Ilo­ść wody w oko­li­cy zale­ży od czyn­ni­ków kli­ma­tycz­nych, glebowo-​roślinnych, geolo­gicz­nych i mor­fo­lo­gicz­nych. Woda zatr­zy­mu­je się nawet w szc­ze­li­nach skal­nych, a jej zaso­by są nie­wiel­kie i zale­żą od opa­dów atmo­s­fe­rycz­nych. Źró­dła w więks­zo­ści wypły­wa­ją ukry­te w rumos­zu i more­nach. Na niżs­zych wyso­ko­ściach wydaj­no­ść źró­deł jest więks­za, twor­ząc cie­ki wod­ne. W Doli­nie Roháčs­kej pows­ta­je Potok Roháčs­ky. Pows­ta­je również z odpły­wu z Roháčs­kych plies oraz z połąc­ze­nia kil­ku źró­deł spod Volov­ca i Pred­né­ho Zele­né­ho. Połąc­ze­nie Poto­ka Roháčs­ke­ho z Láta­nou twor­zy Potok Stu­de­ný, któ­ry ucho­dzi do rze­ki Ora­va koło Pod­bie­la. Jezi­ora pows­ta­ły w wyd­rążo­nych kot­li­nach po sto­pie­niu lodo­wca (Tab­li­ca informacyjna).

W oko­li­cy żyje 22 gatun­ki ssa­ków, 46 gatun­ków pta­ków. Kozi­ca i świs­tak to relik­ty glac­jal­ne. Dodat­ko­wo spot­kać można takie gatun­ki jak świs­tak Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, nie­dźwie­dź Ursus arc­tos, ryś Lynx lynx, kozi­ca Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, wilk Canis lupus, żmi­ja zyg­za­ko­wa­ta Vipe­ra berus, oraz tri­ton gór­ski Tri­tu­rus alpes­tris, któ­ry żyje w głębs­zych wodach czwar­te­go jezi­ora. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni zamiesz­ku­je płyt­kie kału­że dru­gie­go jezi­ora. Wśród roślin wys­tępu­ją boró­wki, jago­dy Vac­ci­nium myr­til­lus i V. vitis-​idea, a także Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 9540

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 32 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 17101711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 17591764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 123738 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 14881491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).


The ter­ri­to­ry of the city was sett­led by Celts in the 3rd to 2nd cen­tu­ries BCE, who mined gold here. The oldest writ­ten men­ti­on of the city dates back to 1156, refer­ring to it as ter­ra banen­sium – the land of miners. In the 13th cen­tu­ry, sett­lers from Tyrol and Saxo­ny arri­ved in Ban­ská Štiav­ni­ca (wiki​pe​dia​.sk). The domi­nant fea­tu­re of Tri­ni­ty Squ­are is the pla­gue column, which was erec­ted as a sign of gra­ti­tu­de for the retre­at of the pla­gue epi­de­mic in 1710 – 1711. The ori­gi­nal sim­ple column was later recons­truc­ted in 1759 – 1764 accor­ding to the design of the sculp­tor Dionýz Sta­net­ti. On the pedes­tal, sculp­tu­res of six saints, pro­tec­tors against the pla­gue and pat­rons of miners, are pla­ced: St. Sebas­tian, St. Fran­cis Xavier, St. Bar­ba­ra, St. Roch, St. Cat­he­ri­ne, St. Joseph (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca is one of the oldest towns in the King­dom of Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). Geolo­gi­cal­ly, the city is situ­ated in the cal­de­ra of a stra­to­vol­ca­no. The ter­ri­to­ry of the pre­sent city was sett­led in pre­his­to­ric times, undoub­ted­ly dri­ven by the dis­co­ve­ry of pre­ci­ous metals, espe­cial­ly gold and sil­ver. The town deve­lo­ped from a sett­le­ment in the Štiav­ni­ca stre­am val­ley. The second sett­le­ment was on the slo­pe of Glan­zen­berg – now it is the Old Town. In the 1230s, the­re alre­a­dy exis­ted a parish church of the Vir­gin Mary (Old Cast­le) and the Domi­ni­can Church of St. Nicho­las (toda­y­’s parish church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary). In 1237 – 38, Ban­ská Štiav­ni­ca gai­ned town pri­vi­le­ges, beco­ming a sig­ni­fi­cant cen­ter for sil­ver pro­duc­ti­on in Euro­pe and a lea­ding eco­no­mic hub in Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). The squ­are is home to the Late Got­hic Evan­ge­li­cal Church of St. Cat­he­ri­ne (Slo­vak Church). It was built bet­we­en 1488 and 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is cal­led the Slo­vak Church becau­se Slo­vak miners were pre­a­ched to in the­ir lan­gu­age here (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 15251526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


In 1776, a cha­pel dedi­ca­ted to St. John of Nepo­muk was added to the church. Below the church, the­re is a crypt whe­re may­ors and pro­mi­nent citi­zens were buried (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). From the 16th cen­tu­ry, the town faced almost 150 years of the Tur­kish thre­at. The city cons­truc­ted a double-​circle defen­se sys­tem with gates and main­tai­ned its army. The Turks did not mana­ge to bre­ach the city, but it cost the town con­si­de­rab­le resour­ces, and miners found them­sel­ves in a dif­fi­cult social posi­ti­on, lea­ding to pro­tests and even a rebel­li­on in 1525 – 1526. Later, the situ­ati­on sta­bi­li­zed, and a gol­den age of mining and the city began (Buj­no­vá et all, 2003). Gold and sil­ver mining rea­ched its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of sil­ver (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 17441751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003).


In the 18th cen­tu­ry, Ban­ská Štiav­ni­ca beca­me the third-​largest city in Hun­ga­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In 1735, Samu­el Miko­ví­ny foun­ded a uni­que scho­ol here to train mining pro­fes­si­onals. During the Baro­que peri­od, both chur­ches and bour­ge­ois hou­ses were reno­va­ted, and bet­we­en 1744 and 1751, a new land­mark, the Cal­va­ry, was added. In the mid-​18th cen­tu­ry, the cen­tral Slo­vak mining regi­on beca­me the hub of the most advan­ced mining and metal­lur­gi­cal tech­no­lo­gy in Euro­pe. Ide­al con­di­ti­ons for spe­cia­li­zed edu­ca­ti­on in tech­ni­cal scien­ces rela­ted to the­se indus­tries emer­ged, lea­ding to the estab­lish­ment of the worl­d’s first tech­ni­cal uni­ver­si­ty, the Mining Aca­de­my, in 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Today, three buil­dings are loca­ted in the Upper Bota­ni­cal Gar­den (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Later, the fores­try focus was added; in 1824, it mer­ged with the sepa­ra­te Fores­try Ins­ti­tu­te, beco­ming the Mining and Fores­try Aca­de­my. The scho­ol att­rac­ted inven­ti­ve tech­ni­cians and scien­tists (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).


In 1796, the clas­si­cist Evan­ge­li­cal Church was com­ple­ted. Sig­ni­fi­cant figu­res in Slo­vak his­to­ry wor­ked and stu­died in the Štiav­ni­ca scho­ols. By popu­la­ti­on, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest city in Slo­va­kia and the third-​largest in Hun­ga­ry in the ear­ly 1780s. In the 19th and 20th cen­tu­ries, mining beca­me an unp­ro­fi­tab­le ven­tu­re due to fal­ling metal pri­ces, tumul­tu­ous times of revo­lu­ti­ons and wars. The hards­hips of World War I deep­ly affec­ted Ban­ská Štiav­ni­ca. The com­plex integ­ra­ti­on into the new Cze­cho­slo­vak Repub­lic, alre­a­dy com­pli­ca­ted by the mul­tieth­nic struc­tu­re of the city­’s popu­la­ti­on, was furt­her com­pli­ca­ted by the arri­val of the Hun­ga­rian Red Army in June 1919. The new sta­te and pub­lic admi­ni­stra­ti­on began to take sha­pe only after the inter­ven­ti­on of the Cze­cho­slo­vak army.

During the cri­sis in the 1930s, the­re were con­si­de­ra­ti­ons to halt mining pro­duc­ti­on, which defi­ni­ti­ve­ly hap­pe­ned in the ear­ly 1990s when mining essen­tial­ly came to a halt. The centuries-​old mining tra­di­ti­on came to a clo­se (Buj­no­vá et all, 2003). After the social chan­ges in 1989, efforts to pre­ser­ve and valo­ri­ze the city­’s cul­tu­ral heri­ta­ge inten­si­fied. In 1993, Ban­ská Štiav­ni­ca was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List. In recent years, life in the city has gai­ned new impul­ses thanks to diver­se cul­tu­ral and social acti­vi­ties. Hig­her edu­ca­ti­on retur­ned, tou­rism is deve­lo­ping, and local indus­tries are thri­ving. The city is gra­du­al­ly recon­nec­ting with its his­to­ri­cal tra­di­ti­on (Buj­no­vá et all, 2003).

Hope­ful­ly, we will app­re­cia­te our past more and get to know it. Then, we will sure­ly value our­sel­ves more in the pre­sent. And that is our futu­re, a good futu­re. One mani­fe­sta­ti­on of awa­re­ness is the Sala­man­der Fes­ti­vals. The Old Cast­le under­went a rich archi­tec­tu­ral and func­ti­onal pre­lu­de befo­re beco­ming the Old Cast­le. In the 13th cen­tu­ry, the­re was the Church of the Vir­gin Mary and the ceme­te­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In the 15th cen­tu­ry, the church was hea­vi­ly dama­ged during an eart­hqu­ake and an attack by oppo­nents of King Ladis­laus the Post­hu­mous (Buj­no­vá et all, 2003).


Neskôr pri­bu­dol múr až vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 15641571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).


Later, a wall was added until the cre­a­ti­on of the Got­hic hall church. It con­ti­nu­ed as an anti-​Turkish for­tress until its pre­sent form with a Baro­que cast­le tower (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is the best-​preserved city cast­le in Slo­va­kia and is also asso­cia­ted with the very begin­nings of muse­ums in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the late 19th cen­tu­ry, at the ini­tia­ti­ve of Rich­tár Goldb­run­ner, they began to col­lect exhi­bits here, which led to the ope­ning of the first muse­um in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1900. Today, it is kno­wn as the Slo­vak Mining Muse­um. The first cura­tor, Voj­tech Baker, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in its estab­lish­ment. During the sum­mer, the Old Cast­le comes ali­ve with nume­rous cul­tu­ral events, inc­lu­ding con­certs and the­at­ri­cal per­for­man­ces. The­re is par­ti­cu­lar inte­rest in the tra­di­ti­onal Fes­ti­val of Arts, Crafts, and Enter­tain­ment (Buj­no­vá et all, 2003).

The New Cast­le (Vir­gin Cast­le) also has its intri­gu­ing his­to­ry. As part of for­ti­fy­ing the city against the Turks, a mas­si­ve rec­tan­gu­lar for­tress was built bet­we­en 1564 and 1571 on the top of the Frau­en­berg hill, near the road to Vind­šach­ta (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The New Cast­le stands on the Frau­en­berg hill, ser­ving as a mili­ta­ry obser­va­to­ry and part of the watch­to­wer network. It pro­vi­ded visu­al con­tact with the obser­va­to­ry on Sit­no and could rece­i­ve sig­nals about the move­ment of Tur­kish tro­ops from Kru­pi­na and Levi­ce (Buj­no­vá et all, 2003).


Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Archa­e­olo­gi­cal fin­dings on Glan­zen­berg pro­ve that mining was alre­a­dy deve­lo­ping during the Cel­tic sett­le­ment peri­od (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – the Cham­ber Court is one of the lar­gest archi­tec­tu­ral com­ple­xes in the city. After the dec­li­ne of the cast­le and for­ti­fied com­plex on Glan­zen­berg in the mid-​15th cen­tu­ry, it beca­me the seat of the roy­al mining cham­ber. From the mid-​16th cen­tu­ry, it was the main cham­ber coun­t’s resi­den­ce, over­se­e­ing mines, smel­ters, mints, forests, and tech­ni­cal edu­ca­ti­on throug­hout the cen­tral Slo­vak mining regi­on. Among other things, ore was refi­ned here, gold sepa­ra­ted from sil­ver, and urbu­ra” col­lec­ted – a tax on extrac­ted ore (Buj­no­vá et all, 2003). It is loca­ted on the stre­et of the same name, bet­we­en Far­ská and Kato­va stre­ets, or Dol­ná and Andre­ja Kme­ťa. In front of the faca­de is a sta­tue of Andrej Kmeť (Buj­no­vá et all, 2003). On the sur­fa­ce of Glan­zen­berg, the hill of the Old Town, a rich ore vein cal­led Špi­tá­ler emer­ges. The Ger­man name means Shi­ny Hill.” At the site of sur­fa­ce mining, the­re are expo­sed sto­ne walls, pre­ser­ved tun­nels, chim­ne­ys, remains of ore quali­ty deter­mi­na­ti­on equ­ip­ment, smel­ting fur­na­ces with rem­nants of slag, spo­il mate­rial, and mining tools. The hig­hest part of the hill was occu­pied by a for­ti­fied sett­le­ment whe­re urbu­ra was col­lec­ted, and extrac­ted ore was sto­red (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka is a Baro­que tower-​like struc­tu­re from 1681. By bea­ting a wooden board from the tower, miners were sum­mo­ned to work. The ground and under­ground parts hou­sed a jail (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The bell rin­ging was also heard during fes­ti­ve occa­si­ons, mining mee­tings, fune­rals, and fires (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).


The Mining Muse­um in Natu­re (Mining Open-​Air Muse­um) has been offe­ring the oppor­tu­ni­ty sin­ce 1974 to step into a more than 400-​year-​old mine. The exhi­bi­ti­on inc­lu­des a tour of the Ondrej shaft. The under­ground guided rou­te with tools and equ­ip­ment is 1.5 km long, lea­ding through old mining tun­nels from the 17th to the 19th cen­tu­ry. Visi­tors wear coats and hel­mets with the­ir own light sour­ce. On the sur­fa­ce, the­re are mining loco­mo­ti­ves and hau­ling equ­ip­ment. Near the muse­um, the­re is an exhi­bi­ti­on of coal mining, the for­mer Powder Hou­se buil­ding, a mining sawmill, and the Klin­ger water reser­vo­ir (Buj­no­vá et all, 2003).

The mining water mana­ge­ment sys­tem is a uni­que sys­tem of reser­vo­irs (taj­chy) built pre­ci­se­ly for mining acti­vi­ties. Mining acti­vi­ties requ­ire a sig­ni­fi­cant amount of water. The lack of water was one of the rea­sons for the impen­ding dec­li­ne of mining in the 17th cen­tu­ry. Pum­ping out groun­dwa­ter from mines was very chal­len­ging. On the other hand, water was needed for pro­ces­sing the extrac­ted ore. In the 18th cen­tu­ry, a bold tech­ni­cal solu­ti­on emer­ged – seve­ral dozen water reser­vo­irs dam­med by clay-​stone dams – taj­chy (from the Ger­man word Teich,” mea­ning pond), which were har­mo­ni­ous­ly integ­ra­ted into the lands­ca­pe. Water flo­wed into them through a uni­que sys­tem of mining dit­ches and adits from the hig­her are­as of the Štiav­nic­ké Vrchy. Such a solu­ti­on was rea­li­zed thanks to local experts, pri­ma­ri­ly Samu­el Miko­ví­ny and Matej Kor­nel Hell. Later, due to the advent of ste­am and, espe­cial­ly, elect­ric power and the dec­li­ne of mining, the ori­gi­nal pur­po­se of taj­chy faded away (Buj­no­vá et all, 2003).


Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 17821878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


The dee­pest reser­vo­ir in the Ban­ská Štiav­ni­ca regi­on was Rozg­rund from the 18th cen­tu­ry. Its dam, with its slo­pe on the aerial side, repre­sen­ted a tech­ni­cal mar­vel — it was the bol­dest cons­truc­ti­on in the world until the mid-​19th cen­tu­ry. Uni­que are also the sys­tems of inlet and drai­na­ge dit­ches, mutu­al inter­con­nec­ti­ons, out­put adits, and faci­li­ties. The Rich­ňav­ské reser­vo­irs have the lon­gest sys­tem of water dit­ches. The total volu­me of reser­vo­irs, built sin­ce the 16th cen­tu­ry, was around 7 mil­li­on m³, with a length of col­lec­ting dit­ches at 72 km and dri­ving dit­ches at 57 km.

The Ban­ská Štiav­ni­ca mining indus­try made a sig­ni­fi­cant mark on his­to­ry through the here­di­ta­ry adit drai­na­ge mining works. In rich are­as, they natu­ral­ly drai­ned mining waters to the sur­fa­ce. A com­ple­te uni­que fea­tu­re was the Impe­rial Adit, later cal­led the Voz­ni­ca Adit, built bet­we­en 1782 and 1878, which, at the time of its com­ple­ti­on, was the lon­gest under­ground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It con­ti­nu­es to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bie­ber Adit, which began exca­va­ti­on no later than the 14th cen­tu­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 2000 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


On the dams, the­re are wooden cabins kno­wn as monks,” hou­sing equ­ip­ment to con­trol the water dis­char­ge from the reser­vo­ir. Accor­ding to legend, when they were buil­ding the oldest dam, the­re were gre­at con­cerns about whet­her the dam would hold. In the end, the dam par­tial­ly gave way, but they could­n’t find the flaw. The buil­der Daru­mi­ni sug­ges­ted that they bury a living per­son in the dam. That per­son beca­me the monk Fran­ti­šek, who wan­ted to ato­ne for his sins (Soňa Luži­no­vá). Accor­ding to the legend of the lizards, once a shep­herd saw somet­hing glim­mer on the slo­pe of toda­y­’s Old Town and noti­ced two lizards – one with a gol­den back and the other with a sil­ver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nug­get. Tha­t’s why lizards are part of the city­’s coat of arms. Hen­ce, the shep­herd walks in a sala­man­der pro­ces­si­on with a lizard during the annu­al fes­ti­vi­ties (Buj­no­vá et all, 2003). The oldest miners in the Štiav­nic­ké Vrchy were the Celts from the Kotí­ny tri­be. They sear­ched for nob­le metals here from 200 to 0 BC and min­ted coins from sil­ver (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Naprí­klad do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej ulice.

V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tu do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ce (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Addi­ti­onal per­so­na­li­ties from Ban­ská Štiav­ni­ca inc­lu­de wri­ter and pla­y­wright Anton Hykisch, archa­e­olo­gist, geolo­gist, and his­to­rian Andrej Kmeť, car­tog­rap­her Samu­el Miko­ví­ni, phy­si­cist, mat­he­ma­ti­cian Chris­tian Johann Dopp­ler, poet Andrej Slád­ko­vič, and act­res­ses Mag­da Vášá­ry­o­vá and Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Pano­rá­my

Pano­rá­my

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Plesá, Poľsko, Príroda, Zahraničie

Morské oko – najväčšie tatranské pleso

Hits: 4715

Mor­ské oko je naj­väč­šie ple­so Vyso­kých Tatier, leží však na poľ­skej stra­ne Tatier, pod Rys­mi vo výš­ke 1395 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 35 hek­tá­rov, naj­väč­šia hĺb­ka tak­mer 51 met­rov, bre­ho­vá čia­ra dosa­hu­je 2613 met­rov. Za zmien­ku sto­jí, že oko­li­té ští­ty sú 1000 met­rov nad hla­di­nou ple­sa. Nazý­va­lo sa aj Rybie ple­so. Pome­no­va­nie Mor­ské oko je pochá­dza z legen­dy, pod­ľa kto­rej bolo ple­so pod zemou spo­je­né s morom. Naj­star­šia zmien­ka o ple­se je z roku 1575. Čaro Mor­ské­ho oka inšpi­ro­va­lo mno­hých poľ­ských malia­rov, bás­ni­kov aj hudob­ní­kov (wiki​pe​dia​.sk).


Mor­skie Oko is the lar­gest lake in the High Tatras, but it is loca­ted on the Polish side of the Tatras, below Rysy at an alti­tu­de of 1395 meters abo­ve sea level. Its area is almost 35 hec­ta­res, with a maxi­mum depth of almost 51 meters, and the sho­re­li­ne rea­ches 2613 meters. It is worth men­ti­oning that the sur­roun­ding peaks are 1000 meters abo­ve the lake­’s sur­fa­ce. It was also cal­led Rybie Ple­so. The name Mor­skie Oko comes from a legend accor­ding to which the lake was con­nec­ted under­ground to the sea. The oldest men­ti­on of the lake dates back to 1575. The charm of Mor­skie Oko has ins­pi­red many Polish pain­ters, poets, and musicians.


Mor­skie Oko jest naj­wi­ęks­zym jezi­orem w Tat­rach Wyso­kich, ale znaj­du­je się po stro­nie pol­skiej, pod Rysa­mi na wyso­ko­ści 1395 met­rów nad pozi­omem mor­za. Jego powierzch­nia wyno­si nie­mal 35 hek­ta­rów, naj­wi­ęks­za głębo­ko­ść sięga pra­wie 51 met­rów, a linia brze­go­wa ma dłu­go­ść 2613 met­rów. War­to wspom­nieć, że otac­za­jące szc­zy­ty znaj­du­ją się 1000 met­rów nad pozi­omem wody jezi­ora. Kie­dyś nazy­wa­ne było również Rybim Jezi­orem. Nazwa Mor­skie Oko pocho­dzi z legen­dy, według któ­rej jezi­oro było podziem­nie połąc­zo­ne z mor­zem. Naj­stars­za wzmian­ka o jezi­or­ze pocho­dzi z roku 1575. Urok Mor­skie­go Oka zains­pi­ro­wał wie­lu pol­skich malar­zy, poetów i muzyków.


Odka­zy:


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post