Pôvodné rozšírenie je vo Venezuele, dnes jej areál zasahuje východnú Amazóniu, Venezuelu, Trinidad a Tobago, Barbados, severnú Brazíliu a Guayanu – povodie Orinoka a takisto dnes gupky nájdeme napr. v Austrálii, na Kube, na Havaji, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej a južnej Afrike, v Južnej Amerike až po USA na severe, v Rusku, v južnom Španielsku, Grécku, Taliansku, Česku a Slovensko nevynímajúc. Kompletnejší zoznam eviduje FishBase. [1] Druh P. reticulata sa prispôsobil svojmu prostrediu a začína stále viac prejavovať pôvodná prírodná forma. Keď porovnám divoké gupky z Venezuely a gupky chytené v Brazílii, tak vidím jasné presadzovanie pôvodnej genetickej výbavy. Divoká príroda zase raz víťazí. Gupky sa nachádzajú tam kde je teplá voda, obyčajne v termálnych prameňoch. Viem, že sa nachádzajú v areáli Slovnaftu, počul som o viacerých iných výskytoch a viem, že sú v termálnych jazierkach v Piešťanoch.
Samček v prírode dosahuje 3,5 cm, samička 6 cm [2]. Žijú priemerne 8 – 12 mesiacov. P. reticulata sa vyznačuje veľkým pohlavným dimorfizmom. Samček je oveľa farebnejší, vzrastom menší, štíhlejší a má gonopódium. Gonopódium je pohlavným orgánom a je modifikáciou 3 až 5 lúča ritnej plutvy. Samička je oválnejšia, v dospelosti väčšia, ritnú plutvu má normálnu a má škvrnu gravidity v brušnej časti tela. Základná farba oboch pohlaví je sivá. Gupka je veľmi priateľská ryba zväčša plávajúca v strednej a dolnej časti akvária. Ak chováte veľké množstvo gupiek v jednej nádrži, tak sa gupky združujú v celom vodnom stĺpci. V prípade, že kŕmite tak, že ruku máte v akváriu, gupky vám zvedavo a nebojácne oblizujú prsty. Zaujímavé je aj chytanie gupiek do sieťky, pretože ony sa chytajú často až príliš ľahko – ak chcete chytiť jednu jedinú, ľahko sa stane, že ich máte v sieťke aj 20. Chytiť jednoducho do sieťky gupku medzi sto inými je problém. Čím je vyššia početnosť, tým sú zvedavejšie a nebojácnejšie.
Chov gupiek je celosvetovo rozšírený, čo je spôsobené asi aj tým, že ide snáď o najvariabilnejší druh ryby, chovaný v sladkovodných akváriách a to nielen čo sa týka sfarbenia, ale aj tvaru. Existuje množstvo tvarových a farebných foriemP. reticulata. Keďže gupka predstavuje a predstavovala vždy pre akvaristov výzvu, došlo k veľkým zmenám nielen v jej vzhľade, ale aj v nárokoch chovu. Chov gupiek bol kedysi bezproblémový. Asi ste aj vy počuli akvaristov a známych, ktorí vraveli, že gupkychovať nebol nikdy problém, a že to nemôže byť problém ani dnes. Dnešné gupky, ktoré dostanete kúpiť v akvaristike, prípadne od chovateľa, sa dajú opísať ako chúlostivé ryby. Svojim nárokmi sa dosť odlišujú od svojich príbuzných z minulosti. Dnes sú gupky silne prešlachtené a stali aj menej odolnými. V minulosti gupky neboli vôbec chúlostivé, ale dnes je to inak. Často sa chovateľovi stane, že si zakúpi nejaké gupky, pridá ich ku svojim a najprv zahynú tie nové a neskôr aj jeho staré. Ak chcete chovať gupky, ideálne je nájsť si cestu k chovateľovi, ktorý si udržuje čistú líniu. Pomer pohlaví odporúčam 3:1 a viac v prospech samičiek. Samce často nedožičia pokoj samičkám, preto je vhodné chovať viac samičiek ako samcov. Gupky tolerujú široké pásmo parametrov vody. Za ideálne hodnoty chovu považujem teplotu 22 – 27°C, 10 – 20°dGH, ph 7.5. Sú schopné, najmä v dospelosti, pokiaľ nepatria ku chúlostivým typom, znášať aj veľké zasolenie. Profitovanie gupiek v piešťanských jazierkach je toho dôkazom. Piešťanské jazierka sú totiž napájané vodou, ktorá je veľmi bohatá na síru a iné minerály. Do jazierok ľudia púšťajú čas od času rôzne ryby, ale prežívajú len Poecilia sphenops a Poecilia reticulata. Sú to druhy, ktoré sú voči tomuto faktoru rezistentné. Niektorí chovatelia dokázali aklimatizovať gupky postupným privykaním dokonca na morskú vodu. Chovajú tak gupky v morskej vode ako krmivo. V prípade, že máte ambície zúčastniť sa súťaží, je vhodné gupky chovať v akváriách s rastlinami, pretože v nich sa gupky cítia lepšie a lepšie aj vyzerajú. Chov gupiek si teda vyžaduje viac akvárií, ideálne je, ak každá forma má svoje akvárium. Zvlášť pre dospelé ryby, mlaď, dospievajúce jedince. Ku gupkám sa do spoločenského akvária hodia iné živorodky ako napr. platy, mečovky, molinézie, ďalej tetry, pancierničky rodu Corydoras. Nehodia sa k nim väčšie druhy cichlíd – napr. skaláre, labyrintky – napr. bojovnice, kaprovité ryby – napr. Puntius partipentazona.
Niektorí chovatelia pridávajú do akvárií, kde chovajú gupky soľ. Najmä tí, ktorí chovajú gupky bez dna a bez rastlín. V každom prípade sa gupka cíti v slanej vode dobre a lepšie odoláva nástrahám chorôb. Odporúčaná dávka soli pre ne sú dve polievkové lyžice na 40 litrov vody. Na soľ je treba rybičky privyknúť postupne a použiť len vtedy, ak to iným rybám nevadí. Gupky majú relatívne dlhé chvosty a často preto viac trpia rôznymi chorobami. A keďže gupky veľa zožerú a veľa odpadu aj vyprodukujú, treba dbať na čistotu vody, aj dna. Jeden môj kamarát nazýva gupky a mečovky vďaka tejto vlastnosti kombajn :-). Gupky v noci oddychujú ležiac na dne, chvosty sa dotýkajú dna a vtedy im hrozí nákaza. Dno nesmie obsahovať veľa detritu, účinná filtrácia je dobrým predpokladom vašich zdravých rýb. Gupky doslova milujú čerstvú vodu a ak sa im veľmi často mení voda, rastú veľmi rýchlo a sú vo výbornej kondícii. Ideálna je kontinuálna výmena vody.
Gupky sú všežravé. Vhodnou potravou sú nitenky, patentky, cyklop, moina, artémia, ideálne v živom stave. Mrazené krmivo tohto typu stačí namočiť do akvária a párkrát s ním rozvíriť hladinu a ryby nakŕmite. Ak chcete aby samičky gupiek kvalitne rodili, poskytnite im larvy čierneho komára, práve toho, ktorý nám ľuďom vie niekedy tak veľmi znepríjemniť život – komára piskľavého – Culex pipiens. Gupky sú riasožravé, vhodnou potravou je spirulina, sparený špenát, šalát apod. Pre dorastajúce mladé gupky sa hodí nálevník. S radosťou prijmú napr. nelietavé octové muškyDrosophila melanogaster a je to práve hmyz, na ktorý sa pri kŕmení rýb všeobecne najviac zabúda. Vhodné sú samozrejme mikry, alebo grindal, menej už vločkové suché krmivá, ktoré sú ponúkané v akvaristických obchodoch.
Rozmnožovanie gupiek je jednoduché, častokrát sa môže v nádržiach akvaristov diať aj proti ich vôli. Samčekovia, nezriedka aj traja naraz naháňajú vytrvalo samičku, ktorá ale zvyčajne zo začiatku ignoruje ich aktivitu. Keď ale samička privolí, samček pomocou pohlavného orgánu, gonopódia, kopuluje. Samička je schopná držať si spermie v zásobea rodiť aj v ďalších 3 – 4 nasledujúcich vrhoch. Aj preto je nevyhnutné, ak chcete zachovať líniu – tvar a farebnosť rodičov, zamedziť miešaniu genetického materiálu. Gravidné samičky je možné izolovať v pôrodničkách, napr. v takých, ktoré dostanete v obchode, alebo si zostrojíte napr. zo záhradníckeho pletiva kôš. Pletivo stačí zošiť a kôš upevniť na akvárium. Alebo sa môžete inšpirovať a spraviť si pôrodničku pomocou PET fľaše a pletiva. Samozrejme môžete nechať samičku odrodiť v spoločnom akváriu a neskôr mladé vychytať. Gupky si niekedy svoje potomstvo žerú niekedy, ale ak chcete mať potomstvo, je dobré mať akvárium dobre zarastené rastlinami. Gupky sú schopné rodiť mladé každý mesiac – perióda trvá zhruba 28 dní. Priemerný počet mladých je 40 jedincov – pohybuje sa od 30 do 70, niekedy aj viac ako 100 mladých. Niekedy sa stane, že samička vrhne len zopár mladých. Dbajte na to, aby ste, ak prekladáte samičku pred pôrodom, nemenili drasticky parametre vody, najmä aby ste nezvýšili teplotu. Zvýšená teplota by mohla mať za následok predčasný pôrod – nedostatočne vyvinuté jedince až mŕtve jedince. Samička je po pôrode vyčerpaná, je bežné, že sa jej v tomto čase zhorší zdravotný stav.
Čo je oveľa väčší problém, je mladé odchovať. Ako hovorí Ivan Vyslúžil: „Gupku rozmnoží aj žiačik, ale odchová iba chovateľ.“ Narodené mladé gupky sú relatívne veľkým rybím plôdikom – dosahujú okolo 1 cm. Najprv rastú pomalšie, po dvoch týždňoch sa ich rast pri dobrom kŕmení rozbehne. Tak ako aj pri iných rybách, gupky do veľkosti dvoch centimetrov je vhodné kŕmiť čo najdôslednejšie. Najlepšou možnosťou ako podávať potravu takýmto mladým gupkám, je čo najčastejšie a po malých dávkach. Samozrejme ideálne ježivé krmivo, ktoré sa pohybuje v celom vodnom stĺpci akvária. Takýmto požiadavkám vyhovie žiabronôžka soľná – Artemia salina, a nálevníkParamecium caudatum. Akonáhle sa dá rozlíšiť pohlavie, mlaď rozdeľte podľa pohlavia. Samčekovia pohlavne dospievajú vo veku dvoch mesiacov, samičky o mesiac neskôr. Samičky so samcami dajte dokopy vtedy, ak chcete, aby sa spolu párili. Pokiaľ to nie je nevyhnutné, vyhýbajte sa predovšetkým súrodeneckému páreniu.
Gupky trpia často chorobami, ktoré nevieme diagnostifikovať – často hynú bez zjavnej príčiny a veľmi rýchlo. Jednou zo závažných chorôb, postihujúcich tieto ryby je bakteriálny rozpad plutiev spôsobený baktériami Pseudomonas, Aeromonas a inými. Inou chorobou je mykobakterióza, ktorá je len veľmi ťažko liečiteľná. Ichtioftirióza – známa medzi akvaristami ako krupička je menej vážna choroba.
P. reticulata si istotne svoje významné miesto v akvaristike zaslúži a zastane, veď napokon sú to práve gupky, pre ktoré sa konajú Majstrovstvá Európy, aj Majstrovstvá sveta, a iné medzinárodné a národné súťaže a výstavy. Existuje medzinárodná organizácia IKGH (Internationale Kuratorium Guppy-Hochzucht), ktorá jednotlivé organizácie zaoberajúce sa chovom P. reticulata združuje a koordinuje [4]. Súťaží sa podľa vypracovaného štandardu IHS. [5] Zväčša súťažia triá samčekov, ale čoraz viac sa presadzujú aj páry. Kategórie sú určené podľa tvaru chvostovej plutvy: triangel, kruh, dvojmečík, dolný mečík, horný mečík, lýra, vejár, vlajka, rýľ, plamienok, ihla, šerpa
14.2.2015 – sme ukázali v zvýšenej miere čaro panciernikov.
Od roka 2014 sa akcie nazývajú EXOTIKA BRATISLAVA. Predtým to boli „Akváriové trhy“, resp. „Akva & Tera trhy“. Akcie sa konajú desať krát do roka, každý mesiac okrem júla a augusta. Príspevky nie sú z každej akcie.
13. 12 – Mali sme výstavu terčovcov Štefana Knoteka, a Milan Líbal nám pripravil iné nezvyčajné živočíchy.
15. 11 – Vďaka Peťovi Mrvovi sme mohli vidieť rastliny rodu Bucephalandra
13. 9 – Novú sezónu sme naštartovali diskusmi (terčovcami). Ďakujeme za ne Franzovi Pfemeterovi.
14. 6 – Strašilky, pakobylky, listovky. Vystavené druhy sme mali najmä vďaka Martinovi Stolárikovi.
17. 5 – Guramy. Za vystavované ryby sme boli vďačný pánovi Miroslavovi Príkazskému.
17.5 – Guramy. Za vystavované ryby sme boli vďačný pánovi Miroslavovi Príkazskému.
12. 4. – Živé krmivá. Ukázali sme akvaristické aj teraristické krmivá. Za teraristické krmivá ďakujeme Antonovi Saxovi a Petrovi Krajčimu.
Blaptica dubia – šváb argentínsky pochádza z Argentíny. Je dlhý asi 5 cm, patrí ku väčším švábom. Dobre sa množia. Je to vhodný druh pre začiatočníkov, po prípadnom úteku sa v našich podmienkach nevedia rozmnožiť. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Nelezú po skle. Vhodným substrátom sú pláty z vajec, alebo mierne vlhká lesná hrabanka. Môže byť aj rašelina alebo lignocel. Vyžaduje teplotu 26 – 30°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné len granule a čerstvé ovocie a zelenina (Anton Sax).
Blaberus craniifer pochádza najmä z Mexika a Kuby. Je dlhý 5-6 cm, kresba na hlave pripomína ľudskú lebku. Chov si vyžaduje akékoľvek väčšie terárium, alebo plastovú nádobu s vrchnákom, aj keď nelezie po skle. Je nelietavý, krídla používa hlavne pri svadobných tancoch. Je vhodný druh pre začiatočníkov, po prípadnom úteku z terária v našich podmienkach neprežije. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou alebo hrabankou. Prípadne lignocel zmiešaný s lesnou hrabankou. Vyžaduje teplotu 22 – 23°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká (Anton Sax)
Gromphadorhina portentosa pochádza z Madagaskaru. Je dlhý 5 – 7 cm, vyskytujú sa dve formy tohto druhu, svetlá a tmavá. Rastie dlho. Vypúšťaním vzduchu zo vzdušníc vydávajú pri vyrušení sykavý vzduch. Druh patrí medzi vhodné pre začiatočníkov. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm (pre 20 – 40 jedincov). Lezú po skle. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou. Spokojný bude aj s rašelinou, resp. lignocelom. Vyžaduje teplotu 25 – 28°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká. V našich podmienkach nevedia rozmnožiť (Anton Sax).
Shelfordella tartara– šváb turkistanský pôvodom z Turkménska. Je dlhý asi 3 cm, sú pohyblivé, preto ich teráriové zvieratá dobre žerú, množia sa rýchlo. Smrdí. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm, alebo uzatvárateľný box. Lozí rýchlo, šplhá dobre po skle. Po prípadnom úteku z terária sa v našich podmienkach dokážu dlho udržať pri živote. Vhodným substrátom sú pláty z vajec. Vyžaduje teplotu 28 – 30°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká. Je vhodný ako potrava pre zvieratá, ktoré sa živia živočíšnou potravou (Anton Sax).
Eublaberus distanti pochádza zo Strednej Ameriky a severu Južnej Ameriky. Je dlhý 5-6 cm, pohyblivý. Nelezie po skle, množia sa rýchlo. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou. Žijú prevažne v substráte. Je vhodným krmivom pre teráriové zvieratá živiace sa živočíšnou potravou. Vyžaduje teplotu 20 – 25°C, vlhkosť 50 – 80 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká (Anton Sax).
Elliptorhina javanicapochádza z Madagaskaru. Je dlhý 3 – 5 cm, dobre sa množí. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Lezie všade, aj po skle. Potrebuje veľa vzduchu. Vhodným substrátom sú pláty vajec, alebo mierne vlhká lesná hrabanka. Vyžaduje teplotu 22 – 26°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule, ovocie. V našich podmienkach sa dlhšie držia pri živote (Anton Sax).
Archimandrita tesselata pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky. Je dlhý 7 cm, má zaujímavú kresbu krídel. Je vhodný pre pokročilých chovateľov. Rastie dlho. Nelezie po skle. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou. Spokojný bude aj s rašelinou, resp. lignocelom. Vyžaduje teplotu 25 – 28°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká. V našich podmienkach nevedia prežiť(Anton Sax).
Pachnoda marginata peregrina – zlatohlávok pochádza zo západného pobrežia Afriky. Druh dosahuje 2 – 4 cm. V noci je zahrabaný v zemi. Pri lete nemôžu zložiť krovky, preto vydávajú bzučivý zvuk. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 40x30x30 cm pre veľkú skupinu. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou, prípadne lesná hrabanka. Vyžaduje teplotu 25 – 28°C, vlhkosť 50 – 60 %. Dospelé jedince žerú banány, prípadne iné sladké ovocie. Larvy prijímajú biologický materiál z lesnej hrabanky a sťahujú si kúsky listov a zeleniny z povrchu substrátu. Z časti lesnej hrabanky zlepia kokón, v ktorom prebieha premena na dospelé imágo. Ako krmivo sa používajú larvy (Anton Sax).
Schistocerca gregaria – saranča pustinné pochádza z Afriky. Dosahuje 6 – 8 cm. Samičky sú ružovohnedé. Dospelé samčeky sú sfarbené do žlta. Skáču, lezú všade aj po skle, potrebujú veľa vzduchu v zakrytom teráriu, prípade v plastovej nádobe. Ako substrát je ideálny plát s vajec. Vyžaduje teplotu 32 – 40°C, vlhkosť 50 – 60 %. Živia sa zelenými listami, sušeným senom, ovocím, pšenicou, žitom, jačmeňom, trávami, suchými rožkami, chlebom. Dobre sa množia. Najbežnejšie živé krmivo sú nymfy, ale aj dospelé jedince. Po prípadnom úteku z terária dlho neprežívajú (Anton Sax).
Gryllus assimilis – cvrček banánový pochádza z Afriky. Je dlhý asi 3 cm, podobá sa na cvrčka domáceho, avšak na prsiach a bruchu ma dva uhlopriečne čierne pruhy. Bežné teráriové krmivo. Skáče, lezie všade, aj po skle. Potrebuje veľa vzduchu, množí sa dobre. Vhodným substrátom sú pláty vajec. Vyžaduje teplotu 30°C, vlhkosť 60 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule, ovocie a rôzne trávy. V našich podmienkach dlho neprežije (Anton Sax).
Acheta domestica – cvrček domáci, pochádza zo severnej Afriky. je dlhý asi 2.5 cm. Bežné teráriové krmivo. Skáče, lezie všade, aj po skle. Potrebuje veľa vzduchu, množí sa dobre. Vhodným substrátom sú pláty vajec. Vyžaduje teplotu 30°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule, ovocie a rôzne trávy. V našich podmienkach dokáže prežiť na teplých miestach budov, najčastejšie v pekárňach (Anton Sax).
Tenebrio molitor – múčne červy sú vhodné krmivo najmä pre bezstavovce (napr. vtáčkare, modlivky), ale aj pre iné druhy teráriových zvierat. Pri plazoch ale odporúčam nekŕmiť ich príliš často touto stravou, nakoľko nie každé zviera dokáže ľahko stráviť ich ,,obal“. Pri plazoch je to skôr vhodný doplnok stravy na spestrenie. Ich veľkou výhodou je pomerne dlhá životnosť pri minimálne starostlivosti a nízka cena (Peter Krajčí).
Zophobas morio – sú červy podobné vzhľadom múčnym červom, avšak sú výrazne väčšie. Tento druh je vhodný ako krmivo najmä pre dospelé vtáčkare a väčšie druhy plazov ako agamy, chameleóny, varany a iné. Z vlastnej skúsenosti si myslím, že je to o niečo vhodnejšie krmivo pre plazy ako múčne červy, nakoľko som pozoroval ľahšie strávenie najmä u chameleónov. Napriek tomu, pre plazy je to tak isto ako múčne červy vhodnejšie skôr ako doplnok na spestrenie jedálničku ako hlavný zdroj potravy. Sú pomerne odolné, takže vydržia v pohode žiť aj niekoľko mesiacov pri minimálnej starostlivosti. Ďalšou výhodou je pomerne nízka obstarávacia cena (Peter Krajčí).
Musca domestica (mucha domáca – nelietavá forma) je vynikajúce krmivo pre menšie druhy zvierat alebo mláďatá. Bežne používané pri chove rhampoleonov, malých druhov chameleónov, žiab a modliviek. Chov nie je náročný, postačí pšeničný šrot s mliekom, aby bol substrát vlhký. Muchy ho konzumujú a aj kladú doň vajíčka. Červíky sa taktiež živia týmto substrátom. Po niekoľkých dňoch sa začnú zakukľovať a postupne sa liahnu muchy. Ideálne je červíkov rozdeliť do viacerých nádob, aby nenastala situácia, že sa Vám naraz vyliahne niekoľko tisíc múch. Larvy a kukly je vhodné premiestniť do chladničky, aby sa spomalil ich vývoj a podľa potreby ich vyberať a nechať povylietať muchy. Výhodou je nenáročný chov. Nevýhodou je horšia dostupnosť a občas slabý zápach substrátu (ideálne je ich chovať niekde v pivnici alebo kôlni (Peter Krajčí).
Rupice – Enchytraeus albidus – sú pôdne dekompozitory (rozkladače) hmoty, živia sa rozkladom rastlinného materiálu. Ich nutričná hodnota je podobná nitenkám, grindalu, či patentkám. Môžeme ich chovať na pôde za predpokladu neustáleho vlhka v zemine. Ako zdroj potravy pre ne je možné použiť napr. rozkladajúce drevo, namočený chlieb, ovsené vločky, varenú zeleninu, cestoviny, strúhanku, piškóty. Optimálna teplota chovu je 16°C, pod 2°C sa prestanú rozmnožovať, a pri teplote nad 24°C kapú. Preto na ich chov je vhodný rodinný dom, pivnica, nejaké chladnejšie miesto.
Octové mikry – Turbatrix aceti – háďatko octové. Pri izbovej teplote sa dožívajú priemerne 55 dní, pri nízkych teplotách až 10 mesiacov. Za dobrých podmienok sa kultúra octoviek za 8 – 10 dní zdvadsaťnásobí. Chováme ich napr. v PET fľašiach, kde je ocot s vodou v pomere 1:1. Do octu vložíme malé množstvo jabĺčka, broskyne alebo iného ovocia. Ideálne je, ak toto ovocie rozmixujeme na kašu v mixéri. Do uzáverov odporúčam vyvŕtať malé otvory. Octové mikry sú veľmi drobné krmivo, ešte tenšie ako „obyčajné“ mikry. Na úspešné precedenie je potrebná veľkosť ôk 5 μm. Skrmovanie – mikry zlejem do fľaše, ktorá má hrdlo, ktoré sa dá utesniť zvnútra. Napr. vatou, handričkou, filtračnou hmotou. Pre mikry sú ideálne obyčajné vínové fľaše, kde hrdlo je viacmenej rovné, úzke. Nalejem do tejto fľaše mikry po zúžené miesto, utesním a dolejem čerstvou studenou vodou. Mikry sú antigravitačné, navyše majú tendenciu ísť do čistejšej vody. Za 24 hodín sa väčšina týchto malých živočíchov prepasíruje do čistej vody. Z tejto ich striekačkou vytiahnem, alebo jednoducho zlejem a skŕmim rybám. Substrát, ktorý bol pod utesnením znovu vlejem do PET fľaše s kultúrou.
Nitenky – Tubifex tubifex sa dá nájsť takmer v každom toku u nás, ale nie v množstve, ktoré je pre akvaristu zaujímavé. Dnes už je voda často predtým transformovaná v čističkách, odpadu je menej, živiny chýbajú. Nitenky ako ich poznajú akvaristi majú hnedočervenú farbu. V prírode je ich farba variabilná a závisí od množstva kyslíka vo vode. Nitenky v prírode môžu byť aj bielej farby. Sú veľmi vhodná potrava napr. pre sumcovité ryby, pancierniky, prísavníky, sumčeky. Vo svojich črevách im koluje bahno ešte dlho po ich odlovení. Preto sa musia riadne premývať a po nalovení nechať aspoň tri dni vytráviť. Sú veľmi závislé od čerstvej vody, oveľa viac ako živé patentky, preto sa musia často preplachovať vodou, prípadne sa pre ne necháva neustály prítok a odtok vody. Vhodné je uchovávať ich napr. v plochých miskách napr. na spodku chladničky.
Nálevník – trepka nepatrí medzi príliš vhodné a výživné krmivo, niekedy je však nevyhnutné. Nálevník sa chová v PET fľašiach. Ideálna je dostupná mäkká voda a samozrejme existujúce kultúra nálevníka, ktorú dáme do vody a pridáme surový vaječný žĺtok ako potravu pre nálevníka. Ak nemáme mäkkú vodu, použime aspoň odstátu vodu. Je vhodné nálevníka chovať vo viacerých fľašiach, pretože najmä výdatným kŕmením si veľkú časť nálevníka vždy odstránime z kultúry a často sa stane, že zmizne z niektorej fľaše. Dôležité je, aby sa vo fľaši netvorila riasa, preto držíme kultúru bez prístupu svetla. Fľaše s nálevníkom by mali mať prevŕtaný vrchnáčik, aby sme mu zabezpečili vzduch. Skrmovanie nálevníka nie je bezproblémové. Nálevníkom sa dá skŕmiť podobným spôsobom ako octové mikry. Ideálne sú fľaše na víno, ktoré majú zúžené hrdlo, ktoré sa následne rozširuje. Nálevníky zlejem do takejto fľaše, zvrchu utesním filtračnou hmotou a dolejem čerstvú vodu. Do druhého dňa sa zväčša väčšina týchto malých živočíchov prepasíruje do čistej vody. Z tejto ich striekačkou vytiahnem alebo jednoducho zlejem a skŕmim rybám.
Mikrami sa označujú viaceré druhy háďatok. Patria medzi hlísty – Nematoda. Rozmnožujú sa aj pri teplote 10°C. Mikry sú tučná potrava s vysokým obsahom tukov. Chovajú v miskách – stačí miska od rastlinného masla. Ako živný substrát je najlepší podľa mňa kefír a rozomleté ovsené vločky. Hodí sa aj acidko, jogurt, kyslé mlieko, prípadné sladké mlieko obyčajné. Dá sa použiť aj strúhanka, voda, ale má to svoje nevýhody. Čiastočne smotana. V strúhanke bude mikier veľa, ale na steny budú liezť len veľmi neochotne. V prípade použitia chlebovej kaše – zmesi vody a chlebu, mikry na steny vyliezajú, ale v menšom množstve. Sladké mlieko sa ľahko kazí. Ovsené vločky odporúčam zomlieť v mixéri. Kaša vločiek a kefíru by mala byť skôr hustá. Je vhodné mať viacero chovov, pretože po čase sa prostredie prekyslí a je nutné kultúru mikier preočkovať do novej. Priemerne po dvoch až troch týždňoch. Mikry časom konzumujú potravu, čím obsah hmoty redne, čiže je nutné pridávať tuhé časti. Avšak mikry toho veľa neskonzumujú, a časom sa nám nahromadí veľa substrátu, ktorý je tekutý. Príliš veľa substrátu dokáže niekedy spôsobiť aj masívne veľa mikier na stenách, ale aj ich skorý zánik. Ideálna je izbová teplota 20 – 25°C. Je vhodné chovať mikry vo viacerých miskách. Za normálnych okolností, mikry vyliezajú po stenách plošne. Mikry sa skrmujú tak, že sa zotierajú prstom, prípadne štetcom, kúskom molitanu apod. zo stien nádoby, v ktorej ich chováme. Odporúčam štetcom. Mikry sú veľmi drobné krmivo, zhruba 4 – 6 mm dlhé, ktoré je vhodné pre menšie ryby, pre poter.
Grindal – Enchytraeus buchholtzi je príbuzný rupiciam Enchytraeus albidus, ale je menší. Vyskytuje v Južnej Amerike. Bol náhodne dovezený v humuse importovaných tropických rastlín. V prírode sa živí na hnijúcich rastlinných zbytkoch. Ideálne na chov sú misky, ktoré nie sú vysoké, a ktoré majú väčší obsah dna. Na dno položíme navlhčený molitan. Grindal kŕmim výlučne malými detskými piškótami. Grindal je pôdny organizmu, preto je pochopiteľné, že nemá rád svetlo. Pokiaľ ho máme uzavretý nepriehľadným viečkom, môžeme ho mať aj na stole. Pokojne na polici, prípadne v uzavretej skrini. Molitan by mal mať od 10 mm do 30 mm. Väčšina grindalu sa v rozbehnutej kultúre nachádza v molitane. Ak sa grindal zrazu prestane rozmnožovať, alebo sú jednotlivé červíčky malé, je zrejme molitan premokrený. Môžeme pokojne molitan vziať a vypláchať ho v umývadle pod tečúcou vodou. Pri vyplachovaní sa nemusíme báť veľkého úbytku grindalu, nejaký grindal vždy v molitane zostane. Z vlastnej skúsenosti tvrdím, že grindal nie je tučné krmivo. Aj nutričné hodnoty, ktoré som si zistil hovoria o tom, že grindal je zhruba na úrovni patentiek alebo niteniek. Niekedy, najmä ak molitan trochu obsychá, sa stane, že sa naň dostanú roztoče. Malé biele, pobehujúce stvorenia sú vidieť pomerne jasne aj voľným okom. Bránia rozvoju grindalu a pri masívnom rozmnožení ho dokážu celkom zlikvidovať. V takom prípade používam kontaktný insekticíd Frontline, ktorým ho postriekam. Zaberá okamžite. Grindalu veľmi nevonia, ale nelikviduje ho a nezistil som ani žiadne nežiaduce účinky na rybách. Grindal sa v krátkej dobe z Frontline-u celkom spamätá. Pomôcť mu samozrejme môžeme presunutím grindalu z inej kultúry. Skrmovanie grindalu je veľmi jednoduché, stačí vziať celú tabuľku a ponoriť ju do nádrže. Piškóta sa nezvykne odlepiť od skla – pekne na ňom drží. Grindal sa dá zotierať aj štetcom, prípadne prstom. Je to vynikajúce krmivo, jeho produktívnosť dovoľuje kŕmiť s ním každý deň. Nemá skoro žiadny pach, narábanie s ním je praktické, jeho veľkosť je dobrá aj pre malé ryby a akceptujú ho aj tie väčšie.
Drozofily. Drosophila melanogaster – octomilka, je snáď organizmus, ktorý najviac využili a poznali biológovia, lekári celého sveta. Je ochotná sa v zajatí ľahko množiť, má rýchly reprodukčný cyklus. Génoví inžinieri sa na tejto malej muške doslova vyhrali a výskum pokračuje ďalej. Obrazne sa dá povedať, že je to taký pokusný králik. Drozofily sú krmivom nielen pre ryby, ale aj pre vtáky a plazy. Anglicky hovoriaci svet ju pozná pod pomenovaním fruit fly, prípadne vinegar fly. Akvaristi, napokon aj teraristi najradšej využívajú tzv. bezkrídlu formu – vestigial – antlered – strap formu. Táto vypestovaná forma krídla má, len nevie lietať, krídla má značne zakrpatené.
Dafnie sú pomerne citlivé počas prenosu na obsah kyslíka. Preto je lepšie ich prenášať v tzv. rámikoch, prípadne s čo najmenším množstvom vody. Dlhšie sa dajú udržať vo väčšom vedre, pri nižšej koncentrácii dafnií a za predpokladu, že sa vo vedre nič nerozkladá. V chladnejšom období roka je to celkom ľahké. V lete je možné kratšiu napr. cez deň dafniám zabezpečiť vzduchovanie a na noc, ak nie je vonku 30°C, ich dať na balkón.
Známe aj ako vínne muškyalebo octomilky. Tieto drobné mušky sú vynikajúcou potravou najmä pre čerstvo vyliahnuté plazy (chameleóny, rhampoleony,…) ale aj pre malé žaby, rôzne druhy akvariových rýb a takisto čerstvo vyliahnutých vtáčkarov a modlivky. Sú pomerne jednoducho chovateľné. Jedna násada vydrží v závislosti od počtu mušiek 2-5 týždňov, niekedy aj viac. Výhodou je ich veľkosť (menšie D. melanogaster 1,5-2mm, väčšie D. hydei 2,5-3mm) a teda naozaj nimi možno kŕmiť takmer všetky malé terariové zvieratá. Nevýhodou je mierny zápach po kvasniciach, ktoré sa používajú na zarobenie živnej pôdy. Násada spravidla stoja 2-4,- Eurá (Peter Krajči).
Moina je drobná dafnia, dorastá do 2.5 mm a vyskytuje sa v pokojných vodách, často krát zlej kvality, veľmi znečistenej, chudobnej na kyslík. Perloočky sa prejavujú nepohlavným rozmnožovaním – partenogenézou (bez oplodnenia). Je to typický príklad, kedy cez priaznivé obdobie sú všetky jedince samičky. Až pri nástupe menej priaznivých podmienok sa náhle objavujú aj samčeky, ktoré sa pária – prebieha pohlavné rozmnožovanie, ktoré zabezpečuje prenos genetickej informácie. Na jar sa z vajíčok od jesene narodia opäť samičky. Môžeme ich chytať rovnako ako cyklopy a vírniky, len sito môže byť prípadne aj redšie, napr. z mlynárskeho hodvábu, prípadne z tzv. dederónu. Dafnie sú väčšie ako cyklopy, ale nie sú energeticky hodnotné, pretože prevažnú časť ich tela tvorí voda a pevná kutikula, ktorá tvorí ich kostru. Moina dosahuje aj najvyššiu výdatnosť pri prípadnom umelom chove. Pre ryby je to energeticky bohatšia strava ako „obyčajná“ dafnia – dá sa prirovnať ku cyklopu. Dafnie dosahujú najvyššiu početnosť v lete.
Cykloppatrí do podradu Cyclopoidea, radu Podoplea, podtriedy Copepoda – veslonôžky, triedy Crustacea, kmeňa Arthtopoda – článkonožce. Ide napr. o Cyclops albidus, C. strenuus, Canthocamptus staphylinus, Diaptomus coeruleus, D. graciloides. Cyklop je veľmi vhodné krmivo rýb, pomerne výživné. Je kvalitným zdrojom bielkovín. Pri splnení určitých podmienok sa dá aj dochovávať. Ich populačné krivky veľmi kolíšu, nie sú ojedinelé javy, keď jeden deň nachytáme obrovské množstvo cyklopov a na druhý deň nie je po nich takmer ani stopy. Všeobecne jeho populácia kulminuje na jar a na jeseň. Cyklop je pomerne dravý, takže je nutné dať pozor, aby ak ním kŕmime menší poter, aby nám nedoštípal, prípadne neusmrtili náš chov. Veľmi často sa vyskytuje jeho názov v češtine – buchanka.
Vírniky predstavujú samostatný kmeň Rotifera. Sú veľmi vhodné pre plôdik rýb. Svoj názov majú odvodený od typického pohybu – vírenia, ktorým sa neustále prejavujú. Vírniky chytáme napr. do sietí z mlynárskeho hodvábu, alebo monofilu. Niektoré vírniky: Philodina, Synchaeta, Lepadella, Pterodina, Copeus, Euchlanis dilatata, Dinocharis, Keratella quadrata, Keratella cochlearis, Filina, Cephalodella, Brachionus, Pedalion.
Artemia salina – žiabronôžka soľná patrí medzi Entomastraca. Žiabronôžky, ktoré sa prevažne využívajú v akvaristike, žijú v mori. Sú pomerne malé do 15 mm, oveľa menšie ako ich príbuzní v sladkej vode. Ku sladkovodným žiabronôžkam sa dostaneme najskôr prostredníctvom mrazených kociek v obchode. Žiabronôžky sa predávajú z rozličných lokalít – z Ruska, Kanady, USA, Číny. Ich liahnivosť je otázkou kvality. 95% liahnivosť vajíčok je vynikajúci parameter. Závisí od toho aj cena. Žiabronôžka je výživné krmivo, z ktorého poter najrýchlejšie vyrastie najmä do výšky a do šírky. V stave, keď ryby dorastajú, neodporúčam kŕmiť iba žiabronôžkou. Artémia sa dá ľahko liahnuť, pravda pokiaľ prídete na spôsob tej ktorej várky ;-). Nároky na jednotlivé „druhy“ a balenia artémie sú bohužiaľ rozličné. Neraz som bol svedkom nespokojnosti s liahnivosťou u mojich známych, pričom ich kamarátom neraz „tá istá“ artémia ide výborne. Kúpená artémia sú vlastne vajíčka artémie. Vajíčka nasypeme do vody, napr. do fľaše, do ktorej na 1.5 litra vody pridáme 3-4 kávové lyžičky soli (25 – 30 g na liter), čím simulujeme morskú vodu. Je nutné aby sme silne vzduchovali. Vlastne ide o to, aby celý obsah cirkuloval čo najviac, aby žiadne vajíčka nezostali stáť. Udržujeme izbovú, prípadne o niečo vyššiu teplotu. Pri vyššej teplote sa liahnu rýchlejšie. Asi po 24 hodinách je už veľká časť vyliahnutá. Ja sám, aj väčšina akvaristov, ktorých poznám, nechávam artémie liahnuť 2 dni – je potom o niečo väčšia. Artémia sa pri 25°C liahne 1.5 dňa. Medzi akvaristami sa traduje, že žiabronôžka môže byť jednodňová, ale aj dvojdňová, v závislosti od doby liahnutia a samozrejme od „typu. V sladkej vode vydržia iba krátku dobu – asi tak 8 hodín. Pre vyššiu energetickú hodnotu a následne jednoduchší a účinnejší príchod na svet malých artémií sa používa dekapsulácia. Odstraňuje sa ním ochranný obal vajíčka žiabronôžky. Keď chceme žiabronôžku skŕmiť stojíme pred otázkou, ako ich dostať do akvária bez toho, aby sme ich tam preniesli bez soli. Keďže ide o veľmi malé potvorky, pomohol by napr. mlynársky hodváb, ak ho nemáte, vystačíte si aj s bavlnenou látkou. Ja cedím artémiu cez monofil. Dekapsulovanú – odslupkovanú artémiu používam úspešne ako suché krmivo.
15. 3. – Výstava skalárov. Väčšina skalárov bola od známeho chovateľa Miroslava Príkazského. Skaláre sú po gupkách a mečovkách asi najznámejšími rybami chovanými v akváriách. Tieto juhoamerické cichlidy z povodia Amazonky sa najlepšie cítia v husto zarastenom akváriu. Existuje mnoho variet skalárov. Kedysi pôvodné skaláre boli úctyhodných rozmerov. Skalár by sa mal chovať aspoň v 150 litrovej nádrži, ktoré je 50 cm vysoké. Pohlavie sa rozoznáva ťažko, samička má v období neresu na hlave menší nádor. Skalár je schopný mať 1000 ikier, avšak poter je veľmi malý a vyžaduje striktne prachovú živú potravu. Skalár na rozmnoženie potrebuje tlak vody – vysoký vodný stĺpec, ale pokiaľ má všetko ostatné v dobrom stave, je schopný sa vytrieť aj v 8 litrových 20 cm vysokých nádržkách. To je však chovateľský extrém a netreba si z neho brať príklad. Skaláre, pokiaľ majú mladé, tak sa môžu istý čas starať o potomstvo, ak je vo forme ikier. Ak sa vyliahne plôdik, skalár takmer vždy podľahne a nakŕmi sa nimi. Ikry kladú na pevný podklad, ktorým môže byť aj list rastliny, napr. list echinodoru. Používa sa aj napr. nerovný kúsok s odstrihnutej PET flaše. Skalár je pokojná ryba, pri ktorej nie je dobre chovať príliš zvedavé ryby, ktoré rady ochutnávajú plutvy takýchto pokojnejších rýb. Nevhodná kombinácia je napr. s mrenkami štvorpruhými – Capotea tetrazona. Skaláre ak majú príležitosť, požierajú menšie ryby, napr. neónky, gupky.
15. 2. sme pripravili malú výstavu slimákov. Pojem slimáky je často používaný. Nepoužíva sa celkom správne, mali by sme vravieť o ulitníkoch, dokonca aj o lastúrnikoch. Ulitníky plnia v akváriu aj funkciu konzumentov nespotrebovanej hmoty – hnijúcich listov, nespotrebovaných zbytkov potravy, uhynutých rýb, iných organických zbytkov. Často je ich činnosť žiaduca najmä v prítomnosti odchovných nádrží, kde sa teoreticky môže viac hromadiť organický odpad. Niektoré z nich – napr. ampulárie, však dokážu svojimi exkrementami pri veľkej veľkosti značne zaťažiť vodu, preto sa na veľkého jedinca Ampullaria odporúča 30 l vody. Slimáky sa živia aj riasami, pri nedostatku potravy aj rastlinami, v ktorých dokážu vytvoriť malé dierky. Ulita (lastúra) slimákov je zložená aj z vápnika, preto vo vodách veľmi mäkkých sa vodným slimákom nedarí.
11. 1. sme prvý krát mali Exotiku Bratislava. Akciu Akváriové trhy sme premenovali. Zmenili sme aj priestory, „sťahovali“ sme sa do Ružinova na Záhradnícku 95. Našu prvú akciu sme v nových priestoroch pokrstili malou výstavou Rastliny na dreve. Bola to malá ukážka toho, ako sa dajú na dreve (koreni) pestovať vodné rastliny. A šlo práve o typické druhy, ktoré sú na to vhodné: anubiasy, bolbitis, mikrosorium.
Rok 2013 – Akváriové trhy – DK Zrkadlový háj
14. 12. sme pripravili malú výstavu panciernikov. Ukázali sme niekoľko druhov rodu Corydoras. Napr. Corydoras aeneus, C. sterbai, C. sp. venezuela black ….
9. 11. sme ukázali zopár tetier. Tetry vo všeobecnosti by som odporučil začínajúcim akvaristom. Väčšina bežne dostupných druhov je menších rozmerov, ich správanie je zväčša sociálne a neagresívne ako voči sebe, tak aj vo vzťahu ku zariadeniu akvária. Zaužívaným nie celkom presným pomenovaním v minulosti pre tetry bolo characidy. Medzi veľmi rozšírené druhy patrí neónka pravá, tetra neónová, rod Hyphessobrycon a Hemigrammus.
12. 10. sme zorganizovali Akva & Tera trhy. Súčasťou nebola žiadna výstava.
14. 9. sme usporiadali ďalšie Akváriové trhy, na ktorej sme predstavili formou menšej výstavy krevety. Krevety sa chovali v akváriách aj v dávnejšej minulosti. Ako mnoho vecí, aj krevety podliehali módnym vlnám. Cca okolo roku 2009 aj ku nám dorazila silná vlna chovania kreviet. Boli hádam v každom akvaristickom obchode. Červené, modré, hnedé, malé, veľké, viac požierajúce riasy, menej požierajúce riasy, rozmnožujúce sa, nerozmnožujúce sa, chúlostivejšie aj nenáročné … Predávali sa pomerne vo veľkých množstvách v obchodoch, na burzách. Občas bolo v predajniach počuť otázky, čo sa to vlastne pohybuje v nádržiach. Silný dopyt trval cca dva roky, potom záujem o ne poľavil. Trh sa nasýtil, napriek tomu že krevety nežijú dlho. Vďaka menšej veľkosti väčšiny bežných kreviet, medzi nimi nájdeme mnoho druhov, ktoré sú vhodné do menších akvárií. Hodia sa k nim ryby, ktoré ich v prvom rade neskonzumujú ako potravu. Výhodou kreviet je, že sa postarajú o zvyšky potravy, o spadnuté listy apod. Samozrejme treba myslieť na to, že zväčša radi uprednostnia bežné krmivo pred čímkoľvek iným. Niektoré druhy kreviet sú pomerne chúlostivé na zmenu podmienok, iné sú nenáročné. Asi najjednoduchší na chov je druh Neocaridina davidi – predtým N. heteropoda, N. denticulata.
15. 6 bol ďalší termín Akváriových trhov. Tentokrát sme pripravili malú výstavu rakov, ktorá sa tešila zvýšenej pozornosti. Boli naozaj krásne, ako je vidno na fotografiách nižsie.
11. 5. sa konali Akva & Tera trhy. Súčasťou bola malá ukážka machov. Machy patria medzi Bryophyta – machorasty. Sú starobylou skupinou rastlín, nekvitnú, nemajú semená ani cievne zväzky ako vyššie rastliny. Pestovanie machov v akváriu nie je zvyčajne je ťažké. Tolerujú nižšie osvetlenie, aj nižší prísun živín. Machy sa dajú uchytiť na mriežku, na kameň, drevo apod. Niektoré druhy: Fissidens fontanus – Phoenix moss, F. zippelianus, F. nobilis, Cladophora aegagropila – Marino moss ball, Drepanocladus aduncus, D. sendtneri, Taxiphyllum barbieri – Java moss, T. alterans – Taiwan moss, T. sp. – Flame moss, Giant moss, Green Sock moss, Peacock moss, Spiky moss, String moss – Japan moss, Monoselenium tenerum, Amlystegium serpens – Nano moss, Lomariopsis lineata, Amblystegium serpens -Nano moss, Fontinalis antipyretica, F. hypnoides – Willow moss, Isopterygium sp. – Mini Taiwan moss, Cratonneuron filicinum – Triangle moss, Leptodictyum riparium – Stringy moss, Vesicularia dubyana – Singapore moss, V. montagnei / V. d. var. abbreviata – Christmas moss, V. reticulata – Erect moss, V. ferrieri – Weeping moss, V. sp.- Creeping moss, Riccardia chamedryfolia – Mini pellia, Barbulla sp.- Milimeter moss.
V Bratislavskej Petržalke sa konali 6. 4. Akváriové trhy – Výstava bojovníc. Pripravená bola menšia výstava bojovnícBetta splendens. 31 bojovníc čakalo na svojich obdivovateľov. Ďakujeme za ne Danielovi Holému. Ukázalo sa na návštevníkoch, že ich atraktivita je vyššia ako v prípade živorodiek. Bolo zaujímavé, že väčšina návštevníkov si našla najkrajšieho bojovníka rovnakého – poukazuje na to prvá fotografia. Bojovnica patrí medzi labyrintky. Dýchajú špecifickým dýchacím ústrojom – labyrintom. To bojovniciam dáva možnosť prežívať v malých zarastených východoázijských mlákach, ktoré sú chudobné na kyslík. Je o nich známe, že samce medzi sebou bojujú často krát na život a na smrť. Keďže sú závislé od atmosférického kyslíka, občas sa potrebujú ísť nadýchnuť na hladinu. Je veľmi zaujímavé, že aj počas ostrého súboja samec, ktorý nepotrebuje sa ísť nadýchnuť, počká na svojho soka, kým sa nadýchne. K ostatným nepríbuzným druhom sa správa až apaticky, takže je možné ju mať v spoločenskom akváriu, za predpokladu iba jedného samca v nádrži. Aj keď je pravda, že mladé jedince bojovníc sa v mladosti medzi sebou neklbčia. Bojovnice sa nehodí kombinovať s rájovcami (Macropodus spp.), guramami – rod Trichogaster . Tieto ázijské tigre by si nedopriali pokoja, voči sebe sa správajú nepriateľsky. Bojovnica je pomerne nenáročná na chov, pri rozmnožovaní si samce stavajú penové hniezdo – naberajú vzduch do úst a pod hladinou s týmito malými bublinkami vytvárajú priam kolísku. Preto je nevyhnutné, aby sa hladina vody veľmi v takomto prípade nehýbala, alebo pohybovala len mierne. Plávajúce rastliny, rastliny na hladine sú vítanou súčasťou normálneho chovu aj odchovu bojovníc. Plôdik je veľmi drobný, vyžaduje na začiatku kŕmenie nálevníkom, alebo inou veľmi malou živou potravou. Je náchylný na teplotné výkyvy, preto je nutné zamedziť zmenám teploty v celom vodnom stĺpci. Preto je nanajvýš vhodné zakryť čo najtesnejšie hladinu akvária. Je optimálne, aby voda mala rovnakú teplotu ako teplota vzduchu nad hladinou.
V Bratislavskej Petržalke sa v DK Zrkadlový háj, konali 16. 3 Akvatrhy. Súčasťou akcie bola malá výstava živorodiek. Akvatrhy ako také už majú svoju tradíciu. Konajú sa vďaka Milanovi Líbalovi. Najprv sa konali v Dúbravke, asi od zimy 2011 sa „presťahovali“ do priestorov v Petržalke. Je snaha, aby sa trhy konali každý mesiac s výnimkou letných prázdnin. Trikrát do roka rozšírené o teraristickú časť. Od marcovej akcie v roku 2013 je snaha, aby súčasťou akcie bola vždy aspoň malá výstava. Okrem toho sa na podujatí vyskytne zopár fotografií s akvaristickou tematikou a omaľovánky pre deti, prípadne dospelých. Ja sa snažím Akvatrhom pomáhať. Súčasťou mediálnej kampane pre Akváriové trhy je fanúšikovská stránka na Facebooku – www.facebook.com/akvatrh, kde sa stretáva komunita ľudí, kde získava „operatívne“ informácie o predajcoch, o výstave apod.. Na marcových Akvatrhoch bola bližšie predstavená mečovka zelená – Xiphophorus helleri, plata pestrá – Xiphophorus variatus, tzv. endlerka – Poecilia wingei, gupka dúhová – Poecilia reticulata. Tieto druhy boli vystavené v akváriách a boli k nim pripravené zjednodušené texty, ktoré uvádzam pod fotografiami. Keďže snahou výstavy živorodiek bolo ukázať krásu týchto rýb, a my máme vo svojom okolí úspešných chovateľov a posudzovateľov súťažných živorodiek, jedného z nich – Ivana Vyslúžila sme aj bližšie predstavili. Takisto sme stručne opísali súťaže živorodých rýb.
Súťaže živorodých rýb
Pre niektoré druhy rýb sa u nás aj vo svete konajú súťažné výstavy. Rozšírené sú súťaže terčovcov, skalárov, bojovníc, živorodiek. Postupujú podľa rôznej metodiky – pravidiel. Hodnotí sa zvyčajne tvar, farba, prípadne správanie. Asi najväčšiu a najprepracovanejšiu tradíciu v Európe majú výstavy gupiek, pre ktoré sa konajú Majstrovstvá Európy, dokonca aj Majstrovstvá sveta a iné medzinárodné a národné súťažné výstavy. V porovnaní so športom je to ako lyžiarsky svetový pohár a trošku ako krasokorčuľovanie. V priebehu roka sa koná zvyčajne 7 podujatí a zratúvajú sa 4 najlepšie umiestnenia. V Európe sa postupuje predovšetkým podľa štandardu medzinárodnej organizácia IKGH – Internationale Kuratorium Guppy–Hochzucht, ktorá jednotlivé organizácie zaoberajúce sa chovomP. reticulata (čítaj Pecilia retikulata) združuje a koordinuje. Súťaží sa podľa vypracovaného štandardu. Zväčša súťažia triá samčekov, ale čoraz viac sa presadzujú aj páry. Kategórie sú určené podľa tvaru chvostovej plutvy a podľa farby. Na podobnom princípe sú založené aj súťažné výstavy iných druhov živorodiek združené pod názov Xipho-Molly (čítaj Xifo-Moly). Konkrétne pre mečovky: Xiphophorus helleri, platy X. maculatus a X. variatus, molinézie: Poecilia sphenops, P. latipinna a P. velifera. Často sa tieto súťaže konajú spolu, niekedy aj spolu s výstavami bojovníc Betta splendens. Na Slovensku pôsobí roky Klub chovateľov živorodých rýb v rámci Slovenského zväzu chovateľov (SZCH), ktorý možno menil svoj názov, ale nie svoje záujmy a činnosť. Jeho „základňa“ je v Banskej Bystrici. Dá sa dnes povedať, že je už desiatky rokov motorom, ktorý sa snaží šíriť krásnu záľubu a pozdvihnúť ju na svetovú úroveň. Ako jeden z mála podobných záujmových skupín vo svete organizuje každoročne školenia posudzovateľov, ktoré sú prístupné aj nečlenom.
Ivan Vyslúžil – šampión živorodiek
Je mi veľkým potešením predstaviť vám úspešného chovateľa a zároveň si dovolím tvrdiť aj šampióna medzi chovateľmi živorodých rýb. Ivan kedysi choval poštové holuby, kde mimochodom rovnako mal úspechy, neskôr bol nútený presedlať na niečo „bytovejšie“. Páčili sa mu „červené rybičky“, zaumienil si teda chov predovšetkým plát a mečoviek. Roky sa zaoberal intenzívne prísavníkmi. Rukami mu prešli a prechádzajú pancierníky, dánia, karasy, občas aj africké cichlidy. Krevety, raky a mnohé iné akváriové živočíchy. Množstvo rastlín, predovšetkým echinodory, kryptokoryny, aponogetony sú jeho doménou. Známy je aj pestovaním Echinodorus horizontalis, resp. alternatér, barklaye, lekien, Aponogetonu ulvaceus. V prípade, že ste mali to šťastie a vošli ste k nemu vtedy, keď mu kvitlo Crinum calamistratum, pokojne ste mohli vďaka vôni zaváhať, či ste nevošli do kvetinárstva :-). Ivan je však šampión v živorodých rybách. Často si ho doberám, že kovy ktoré zbiera sú ťažké a zaberajú mu veľa miesta. Pravidelne sa vysoko umiestňuje v rámci ME Poecilia reticulata. A v rámci ME pre kategóriu Xipho-Molly je pravidelne na pomyselných stupňoch víťazov. Ivanove platy a lýrové mečovky sú špičkové. V rámci Slovenska je z dlhodobého hľadiska pre živorodky najúspešnejší súťažiaci – ozajstný šampión.
Xiphophorus helleri – mečovka zelená (podľa Xiphophorus helleri – mečovka zelená, mexický krásavec). Mečovky patria medzi živorodky. Ich prechádzajúce slovenské synonymum bolo mečúň mexický. Ako už napovedá pomenovanie druhu, pochádza z Mexika. Rozšírený je od severného Mexika do centrálnej a západnej časti Guatemaly a Hondurasu. Je to jedna z najznámejších rybiek vôbec. Jeho chov je jednoduchý, ale treba myslieť na to, že mečovky veľmi zaťažujú prostredie svojimi exkrementami. Je to doslova stroj na premenu energiu. V akvaristickom slangu sa mu niekedy pejoratívne vraví “kombajn”. Jeho látková premena je obdivuhodná. Zavďačíme sa mu nitenkami, patentkami, prijíma aj sušenú potravu, ale nesmieme zabúdať spestrovať mu jedálniček aj spareným šalátom, špenátom, prípadne inou zeleninou. Mečovky vytvárajú hierarchiu alfa samca a beta samca. Pohlavný dimorfizmu je zjavný. Samček sa líši od samičky vonkajším pohlavným orgánom — gonopódiom. Okrem toho je štíhlejší. Ako predĺženie chvostovej plutvy mu rastie mečík. Rozmnožovanie je jednoduché. Samičky ktoré čakajú mladé spoznáme podľa plného bruška, tmavej škvrny v brušnej dutine. Samičky sú kanibalky, čiže ak chceme mladý plôdik odchovať, budeme musieť zamedziť jej styku s potomstvom. Komerčne sa na tento účel ponúkajú pôrodničky. V nich umiestnená samička rodí mladé, a tie buď unikajú do uzavretého priestoru cez priestor úzkych štrbín, alebo prenikajú cez tieto štrbiny do voľného akvária. Záleží od toho, čo nám viac vyhovuje. Pôrodničku si môžete zhotoviť z umelohmotného pletiva, alebo iného vhodného materiálu. Stačí si zohnať v záhradníctve, železiarstve, stavebníctve pletivo, ktoré zošijeme, a zabezpečíme aby primerane držalo na hladine. V chovniach sa podobné siete používajú aj v dlhšom časovom období. Pri pôrode dbáme na to, aby sme samičku neumiestnili do teplejšej vody ako bola zvyknutá v predchádzajúcom prostredí. V opačnom prípade sa môžeme stretnúť s predčasným vrhom nevyvinutých, alebo mŕtvych mláďat. Plôdik mečoviek je veľký, v prvom mesiaci rastie dosť pomaly, neskôr sa rozrastie rýchlejšie. Vraví sa, že samci, ktorým narastá mečík skôr, nebudú mať takú veľkú potenciu, ako samce ktorým začne rásť neskôr. U mečoviek je známa zmena pohlavia, kedy sa pri nedostatku samcov v populácii samičky zmenia na samca. Narastie im gonopódium, mečík. Mečík je zvyčajne menší. Čo sa však nezmení je robustný samičí vzrast. Je škoda, že táto úžasná zmena veľakrát k úspechu nevedie — takto vyvinutí samci sú obyčajne neplodní. Mečovky sú zdrojom mnohých šľachtiteľských pokusov. Existuje nepreberné množstvo foriem. Známe sú napr. viedenské mečovky, ktoré sú z tých štandardných asi najvzácnejšie. Vyznačujú sa jemnejšou červenou – bledočervenou farbou s červenými očami. Sú o dosť chúlostivejšie ako iné formy. Samce sú takmer všetky neplodné, možno jeden z 200 je fertilný.
Xiphophorus variatus – plata pestrá je druh pochádzajúci z južného Mexika. Znesú vyššie zasolenie, jednu polievkovú lyžica na 20 litrov vody. Platy sú podobné mečovkám, sú však o niečo menšie. Celkovo pôsobia nežnejšie. Vzájomne sa druhy X. maculatus, variatus s helleri spontánne krížia, ale je to zriedkavé. Oproti mečovkám sú pokojnejšie, samička zvyčajne nie je kanibalka voči vlastnému potomstvu, ale aj tak je efektívnejšie použitie pôrodničky. Aj u tejto nádhernej živorodky sa usporadúvajú súťaže podľa štandardu. Existuje veľmi veľa farebných aj tvarových variet.
Poecilia wingei – malí indiáni (podľa Poecilia wingei – malí indiáni) je divoký druh živorodky. John A. Endler objavil tento druh v roku 1975 v Laguna de Patos pri meste Puerto La Cruz v severovýchodnej Venezuele. Pred ním sa to v roku 1930 podarilo Franklynovi F. Bondovi. Laguna de Patos je jediná známa lokalita endleriek. Pôvodné pomenovanie bolo pomenované práve po Endlerovi – Poecilia sp. endleri. Dorastá do 2 – 2.5 cm, samček je menší ako samička. Farebné vzory samčekov sú úžasné. Samičky sú prakticky bezfarebné, podobné gupke – Poecilia reticulata. Nie je veľa chovateľov, ktorí chovajú pôvodnú prírodnú formu tohto druhu. Rybky sú to pomerne krátkoveké, jeden rok života je rarita, dožívajú sa zvyčajne 8 – 9 mesiacov. Sú to rybky vhodné do malých akvárií. Dobre sa budú cítiť v zarastenom akváriu. Rozmnožovanie prebieha ochotne, počet mladých je menší ako u gupiek, 20 kusov z vrhu je slušný počet. Ak chceme zachovať čistý chov, je nutné zabrániť prekríženiu s Poeciliou reticulata, s ktorou sa endlerki veľmi ľahko spária. Niektoré mečíkaté gupky boli dosiahnuté práve vďaka kríženiu s P. wingei. Zelená farba endleriek sa najskôr vytráca v odchovoch.
Poecilia reticulata – pávie očko – gupka dúhová (podľa Najznámejší druh akváriovej ryby – pávie očko, Poecilia reticulata). Krásne pomenovanie pávie očko má pôvod v prírodnej forme P. reticulata, ktorá má na telefarebne obrúbenú tmavú škvrnu, orientovanú zväčša k hornému okraju chvostovej plutvy. Pôvodné rozšírenie je vo Venezuele, dnes jej areál zasahuje východnú Amazóniu, Venezuelu, Trinidad a Tobago, Barbados, severnú Brazíliu a Guayanu – povodie Orinoka. Dnes gupky nájdeme aj v Austrálii, na Kube, na Havaji, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej a južnej Afrike, v Južnej Amerike až po USA, v južnom Španielsku, Grécku, Taliansku, dokonca aj v Česku a na Slovensku. Samček v prírode dosahuje 3,5 cm, samička 6 cm. Žijú priemerne 8 – 12 mesiacov. Vyznačuje sa veľkým pohlavným dimorfizmom. Samček je oveľa farebnejší, štíhlejší a má gonopódium – pohlavný orgán, ktorý je modifikáciou 3 až 5 lúča ritnej plutvy. Základná farba oboch pohlaví je sivá. Gupka je veľmi priateľská ryba zväčša plávajúca v strednej a dolnej časti akvária. Chov gupiek je celosvetovo rozšírený. Existuje množstvo tvarových a farebných foriem. Chov gupiek bol kedysi bezproblémový. Dnes sú už silne prešľachtené a stali aj menej odolnými. Pomer pohlaví odporúčam 3:1 a viac v prospech samičiek. Za ideálne hodnoty chovu považujem teplotu 22 – 27°C, 10 – 20°dGH, ph 7.5. Vyslovene mäkká voda nie je vhodná. Gupky v noci oddychujú ležiac na dne, chvosty sa dotýkajú dna a vtedy im hrozí nákaza. Dno nesmie obsahovať veľa detritu, účinná filtrácia je dobrým predpokladom zdravých rýb. Gupky doslova milujú čerstvú vodu a ak sa im veľmi často mení voda, rastú veľmi rýchlo a sú vo výbornej kondícii. Ideálna je kontinuálna výmena vody. Rozmnožovanie gupiek je jednoduché, často krát sa môže v nádržiach akvaristov diať aj proti ich vôli. Samčekovia, nezriedka aj traja naraz naháňajú vytrvalo samičku, ktorá ale zvyčajne zo začiatku ignoruje ich aktivitu. Keď ale samička privolí, samček pomocou pohlavného orgánu, gonopódia, kopuluje. Samička je schopná držať si spermie v zásobe a rodiť aj v ďalších 3 – 4 nasledujúcich vrhoch. Čo je oveľa väčší problém, je mladé odchovať. Ako hovorí Ivan Vyslúžil: „Gupku rozmnoží aj žiačik, ale odchová iba chovateľ.“ Narodené mladé gupky sú relatívne veľkým rybím plôdikom – dosahujú okolo 1 cm. Najprv rastú pomalšie, po dvoch týždňoch sa ich rast pri dobrom kŕmení rozbehne. Tak ako aj pri iných rybách, gupky do veľkosti dvoch centimetrov je vhodné kŕmiť čo najdôslednejšie. Hneď ako sa dá rozlíšiť pohlavie, mlaď rozdeľte podľa pohlavia, ak chcete zabrániť degenerácii príbuzenským krížením. Samčekovia pohlavne dospievajú vo veku dvoch mesiacov, samičky o mesiac neskôr. Samičky so samcami dajte dokopy vtedy, ak chcete, aby sa spolu párili.
Prvú akciu pod názvom Akváriové trhy sme mali 17.2.2013
Kto z akvaristov sa nestretol so živorodkami? Asi nikto. Každý, kto choval rybičky sa stretol so živorodkami, dokonca o nich zväčša niečo počuli aj neakvaristi. V predstave väčšiny populácie sú živorodky predovšetkým mečovkya gupky– červené rybičky, také s peknými chvostmi. Skutočnosť je však samozrejme omnoho bohatšia. Živorodky predstavujú podľa môjho názoru akýsi spojovací článok v komunikácii medzi tými, ktorí sa zaoberajú akvaristikou a ktorí nie. Zastávajú výsadné postavenie vďaka tomu, že sú „známe“. Dúfam, že svojím príspevkom obohatím poznatky najmä tých, ktorí pod termínom živorodky vidia iba úzky profil druhov. Živorodky sú úžasná skupina aj z hľadiska biologického aj z hľadiska chovateľského. Živorodky sa vyskytujú v južnej časti Severnej Ameriky, v Strednej a v Južnej Amerike a malá časť z nich v Juhovýchodnej Ázii. Niektoré druhy žijú v brakických vodách, dokonca priamo v mori pri ústiach riek. Napr. Poecilia reticulata bola nájdená aj na voľnom mori v pobrežných oblastiach.
Taxonómia
Názov živorodky, ktorý sa bežne používa pre označenie týchto rýb je nepresný a skupina rýb nazvaná „živorodky“ je umelo vytvorená – nemá jasné taxonomické odôvodnenie. Predstavujú štyri čeľade: Goodeidae, Anablepidae, Poeciliidae (patriace do radu Cyprinodontiformes) a Hemiramphidae (patriace medzi Beloniformes). Medzi tzv. živorodkami totiž nájdeme pomerne dosť druhov, ktoré sa živorodosťou nevyznačujú. V taxonómii tejto skupiny je aj v súčasnosti veľký pohyb, možno aj preto, lebo ide pravdepodobne o evolučne mladú skupinu. Živorodky sú príbuzné kaprozúbkam. Samotná živorodosť je hodnotená evolučne ako vysoký stupeň vývoja. Veď stačí si uvedomiť, ktoré skupiny organizmov sa vyznačujú rovnakou schopnosťou – okrem iného aj človek rozumný – Homo sapiens – teda my sami. Systematika živorodiek je opísaná podrobne ďalej v článku.
Farebné živorodky
Pre účely jednoznačného oddelenia a jasného pochopenia som si dovolil označiť bežne ponúkané druhy živorodiek ako živorodky farebné. Všetko sú to druhy vyšľachtené, ktoré vo svojej domovine vyzerajú inak. Najznámejšie druhy sú (na konci článku sa nachádza prehľad niektorých rodov):
Okrem týchto rozšírených rýb sem patrí veľa iných krásnych druhov. V tejto súvislosti treba povedať, že to, čo je rozšírené v našich akváriách, sa už len vzdialene podobá na ryby žijúce v prírode – to sa týka najmä druhu Poecilia reticulata.
Termínom divoké, prípadne prírodné živorodky označíme také, ktorých vzhľad sa blíži ku stavu v prírode. Malo by ísť o čistú a neprešľachtenú formu. Prax je trochu komplikovanejšia, totiž niektoré druhy ako napr. Poecilia wingei, ale aj iné, sa stále označujú za divoké druhy, ale ich populácia medzi chovateľmi môže byť už označená za akváriovú formu. Niektoré druhy sa bohužiaľ už skrížili v rukách akvaristov, najmä s Poecilia reticulata, prípadne došlo ku zmene správania – napr. u Girardinus falcatus, kde došlo k tolerancii voči narodeným jedincom iného druhu, čo divoká G. falcatus netoleruje. V našich nádržiach samozrejme menia divoké druhy aj svoje sfarbenie, ale stále predstavujú krásne rybičky. Niektoré druhy, napokon aj známe endlerky (už spomínaná P. wingei), patria medzi ohrozené druhy. Niektoré z nich ako Characodon audax sa pravdepodobne už v prírode nevyskytujú. Najznámejšie druhy: Poecilia wingei Kempkes, Isbrücker, 2005 – predtým Poeclia endleri, endlerka, Poecilia reticulata Peters, 1859, Girardinus metallicus Poey, 1854, Limia nigrofasciata Regan, 1913, Xenotoca eiseni Rutter, 1896, Xiphophorus nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990.
Biológia
Oplodňovanie živorodkám zabezpečuje špeciálny orgán, ktorý vznikol zrastením lúčov ritnej plutvy – gonopódium, v prípade čeľade Goodeidae a živorodých zástupcov Hemiramphidae ide o andropódium. Andropódium vzniklo trochu iným spôsobom. Gonopódium sa vyvíja počas dospievania. Morfológia gonopódia je rozlišovacím znakom. Tzv. oplodnením do zásoby sa vyznačujú poecilidy. Ide zvyčajne o 3-4 vrhy, avšak bol popísaný prípad 11 vrhov bez ďalšieho oplodnenia. Ide o to, že samček oplodní samičku, no spermie v jej tele prežívajú určité časové obdobie. Čiže, ak samček oplodní samičku, ta je schopná produkovať potomstvo teoreticky aj bez samca a to počas dosť dlhého časového obdobia.
Chov
Živorodkám Severnej a Strednej Ameriky vyhovuje voda polotvrdá, až tvrdá, minimálna hodnota pre chov je 4 °dGH, optimum je zhruba medzi 10 – 15 °dGH. Maximálna hodnota sa odporúča 25 °dGH. Tvrdšia voda nie je vhodná pre chov najmä Poecilia reticulata – vápnik im neprospieva. Za vhodné pH pre živorodky považujem hodnoty od 6 po 8.5, v prírode sa vyskytujú živorodky zväčša vo vodách s pH nad 7.5. Niektorí chovatelia odporúčajú pridávať do vody soľ – keď ide o bežné druhy ako mečovky, gupky, molinézie, ktoré sú z oblastí, kde je koncentrácia solí vyššia. Odporúčaná dávka soli:
Poecilia sphenops – polievková lyžica na 10 litrov vody
Poecilia reticulata – polievková lyžica na 20 litrov vody
Xiphophorus helleri, X. maculatus, X. variatus – polievková lyžica na 40 litrov vody
Ak sa rozhodneme soľ pridávať, je vhodné ryby na ňu privyknúť postupne. Soľ sama pôsobí aj preventívne voči chorobám, nutná však nie je, ja osobne momentálne nesolím. Aj tu platí, že je treba, aby chovateľ na rybách videl, či sú v dobrom stave a podľa toho riešil situáciu.
Ako raritu uvediem v súvislosti so soľou, že niektorí chovatelia morských rýb si účelovo chovajú gupky ako potravu, pričom ich privykajú na slanú vodu – majú totiž záujem, aby gupky prípadne mohli spolu s morskými rybami žiť aj dlhšie ako trvá jedno kŕmenie. O živorodkách je známe, že značne zaťažujú vodu svojimi výkalmi, preto je nutná silnejšia filtrácia, pravidelná výmena vody a odkaľovanie. Ako dlhoročný chovateľ živorodiek považujem za vhodné pestovať vodné rastliny spolu so živorodkami tak, aby pokrývali celé dno. Čím budeme mať v nádrži väčšie množstvo rastlín, tým menej starostí nám budú spôsobovať výkaly rýb. Na tie treba tiež brať ohľad pri výbere prípadných vhodných spoločníkov v akváriu. Pomerne zaužívaný názor o nenáročnosti živorododiek je skreslený. Najviac tým, že nároky sú v prvom rade druhovo špecifické. Okrem toho šľachtené formy, najmä albinotické, sú veľmi chúlostivé. Vezmem si príklad gupiek – áno kedysi ich chov nepredstavoval väčší problém, aj sa akvaristom veľmi produktívne množili, dnes je však situácia iná – odchovať dnes gupky je neľahká záležitosť. Pre chov živorodiek sa odporúča pre väčšinu druhov kombinácia pohlaví 1:5 v prospech samičiek. V každom prípade je vhodné, aby samičiek bolo viac.
Ak by som mal odporučiť aké ryby sa hodia spolu do chovu so živorodkami, tak sa dostanem do pomerne ťažkej situácie. Mečovky mexické, gupky dúhové, väčšie druhy divoké ako napr. rod Xenotoca by som odporučil chovať s panciernikmi, malými druhmi amerických cichlíd, prípadne s kaprovitými druhmi ako je rod Barbus, Brachydanio. V prípade chovu malých druhov je situácia ešte ťažšia – hodia sa americké tetry, pancierniky rodov Corydoras, Brochis, drobné kaprovité ryby ako Boraras, prípadne rod Badis čeľade Badidae. Divoké živorodky je vhodné chovať monodruhovo – pre každý druh zvláštna nádrž. Vzhľadom na veľkosť rýb nádrž nemusí byť ani veľmi veľká, často stačí 50 litrová. Ak napr. nemáte dostatok akvárií, prípadne chcete experimentovať, tak je možné kombinovať a divoké živorodky chovať aj vo viacdruhových nádržiach. Pritom je však žiaduce dbať na to, aby sme vybrali do spoločného akvária druhy, ktoré sa spolu nekrížia. V každom prípade nie je vhodné podporovať chov napr. divokej formy Poecilia reticulata spolu so šľachtenou formou, prípadne kombináciu Poecilia wingei spolu s Poecilia reticulata v akejkoľvek forme.
Kŕmenie
Živorodky, ktoré sa bežne vyskytujú v obchodoch, ale aj v nádržiach akvaristov, sú dosť výrazne farebné. Aj z toho vyplýva, že musia odniekiaľ získať farbivo, aby zostali také krásne, farebné. Preto nemožno povedať, že by boli živorodky nenáročné na kŕmenie. Ak si chceme zachovať nádherné farby a kondíciu rýb, musíme dobre kŕmiť. Odporúčam najmä cyklop, rastlinné zložky – napr. špenát, šalát, ktorý je dostupný iste každému. Veľmi vhodné je kŕmiť živou potravou, spomenul by som najmä drozofily, ktoré sú veľmi vďačne prijímané väčšími druhmi. Samozrejme kŕmiť môžeme aj žiabronôžkou, mikrami, grindalom, nálevníkom, dafniou, koretrou, atď.. V prípade, že odchovávame mladé, platia podobné pravidlá, ako pri odchove iných rýb, len sú ešte znásobené – je veľmi vhodné kŕmiť mlaď aj šesť-krát za deň, vtedy naozaj rastie ako z vody.
Živorodky sa rozmnožujú zväčša pomerne ľahko a ochotne aj v spoločenskej nádrži. Tento fakt je pravdepodobne aj príčinou rozšírenia ich chovu. Rodia živé mláďatá, ktoré sú schopné samostatne existovať hneď po narodení. Doba gravidity je zhruba štyri týždne, samozrejme nie u každého druhu je to špecifické, niektoré druhy rodia 1-2 mladé denne počas rodenia potomstva. Niektoré druhy, jedince sú kanibali, a svoje potomstvo si požierajú, iné nie. Prípadne ak dôjde v pôrodu v spoločnosti iných rýb, nie je vzácnosťou, ak samička porodí mladé, svoje mláďatá si nevšíma, ale tie „vyzbierajú“ práve okolité ryby. Zaujímavý je aj fakt, že často rodiaca samička si počas pôrodu mladé nevšíma, len čo však pôrod skončí, začne sa hon na výživnú potravu – alebo aspoň sa zmení vzťah matky a potomstva. Moje skúsenosti hovoria, že tieto pudy ovplyvňuje to, ako sa ryby v svojom prostredí cítia, akú potravu dostávajú. Ak sa cítia dobre, dostanú kvalitnú výživu, najlepšie aj živú, tak sa odmenia pokojným nažívaním si mladých, dospelých aj práve narodených jedincov.
Spôsob akým dochádza ku rodeniu a vôbec otázka živorodosti je zaujímavá. Poeciliidae majú v tele oplodnené ikry a len tesne pred pôrodom sa ikry otvoria a z tela samičky vychádzajú už malé napodobeniny dospelcov. Ostatné čeľade sa nevyznačujú takouto ovovivipariou, mladé v tele matky u nich nie sú v ikernatých obaloch. Pozoruhodné je, že samica je schopná si uchovať spermie od samca do zásoby – mimo čeľade Goodeidae. Bol zaznamenaný prípad, kedy samička Gambusia affinis porodila 11 krát bez prítomnosti samca. V prípade, že už oplodnenú samičku oplodní nejaký samec opäť, prednosť pre nové potomstvo má nový genetický materiál, nie ten, ktorý sa už v tele samičky nachádza. Narodený poter živorodiek je veľký – je oveľa väčší ako poter ikernatých rýb. Najskôr ale rastie pomalšie ako u ikernačiek, po mesiaci sa však rozbehne. Rozdiely však závisia od chovateľových skúseností a možností. Pri komerčnom chove farebných živorodiek sa často používajú metódy ako optimalizovať množstvo mladých. Samice sa umiestňujú do rôznych košov, pôrodničiek. Tieto pomôcky mechanicky izolujú samice – potenciálne požierače narodených rybičiek, čím sa dosiahne vyšší počet rýb.
U živorodiek je známy funkčný hermafroditizmus. Pokusne boli izolované samičky Poecilia reticulata 24 hodín po narodení. Po dosiahnutí pohlavnej dospelosti porodili niektoré z nich napriek prísne oddelenému chovu mláďatá. Tieto fenotypové samičky boli vyšetrené histologicky, pričom sa zistilo, že u nich súčasne fungujú pohlavné žľazy oboch pohlaví. Vďaka tomuto obojpohlavnému usporiadaniu je možné rozmnožovanie samičiek neoplodnených samčekom – tzv. partenogenéza. (Dokoupil, 1981). S rozmnožovaním úzko súvisí téma šľachtenia – výberového chovu, kríženia. Platy, mečovky, moly majú rôzne formy, no najťažšie udržateľnými sú gupky. Moly (molly) – molinézie je výraz pre druhy rodu Poecilia, okrem P. reticulata. Z bežných druhov to sú: Poecilia latipinna, Poecilia sphenops, Poecilia velifera
Existuje mnoho tvarových aj farebných variantov, najmä u druhu Poecilia reticulata. V prípade deformovaných jedincov, nežiaducich foriem, odporúčam tieto z chovu vyradiť. Problémy pri chove z hľadiska šľachtenia – napr. pri množení blackmoll – čiernej formy Poecilia sphenops sa nám môže stať, že potomstvo nebude celé čierne ako rodičia. Prejavuje sa tú čiastočný návrat do divokej formy – genetický materiál pôvodnej formy z prírody má silnú váhu. Niektoré jedince budú ako forma calico – akoby postriekané čiernym farbivom. Veľa takýchto jedincov získa farbu po celom tele až v dospelosti. V každom prípade, občas je vhodné pri šľachtení občerstviť chov o jedinca z iného prostredia, napr. od známeho chovateľa, z obchodu apod. – a to sa týka všetkých živorodiek a všetkých rýb vôbec. Pri šľachtení je dôležité, či je znak recesívny, alebo dominantný. Ak chce sa niekto vážne zaoberať chovom farebných živorodiek a chce svoje rybičky vystavovať, je vhodné aby mal informácie z genetiky. Napr. ak je znak dominantný, jeho dedenie sa v zásade dedí aj pri krížení s jedincom bez tohto znaku. Ak je znak recesívny, musíme nájsť pre jeho zachovanie jedinca, ktorý nesie rovnaký znak.
Ustálenosť populácie dostaneme najskôr po tretej generácii, kedy sa požadovaný znak vyskytuje a ak sú potomkovia zdraví a rodia sa živí a sú samozrejme plodní. Obzvlášť niektoré krížence je veľký problém udržať v ustálenej forme. Krížia sa mnohé aj v prírode. Platy Xiphophorus maculatus, X. variatus, X. helleri sa často krížia medzi sebou, čím vzniká množstvo variantov. Napr. blackmolla Poecilia sphenops je pravdepodobne výsledkom šľachtenia divokej formy P. sphenops, P. latipinna a P. velifera. Tvar a sfarbenie najmä gupiek Poecilia reticulata je veľmi variabilné, preto zachovanie jednotlivých variet je veľmi náročne na skúsenosti chovateľa a na priestor, pretože takéto šľachtenie vyžaduje množstvo nádrží. Samičky dlhochvostých foriem majú na chvostovej plutve kresbu, krátkochvosté sú bez farby, no na samičke zväčša nie je vôbec vidieť o akú formu ide – aj o to je ťažšie šľachtiť gupky ako platy, mečovky, molly. Preto nám logika káže zamerať sa na samčeky. Základné – súťažné tvary gupiek sú tieto: vlajka, lýra, rýľ, ihla, šerpa, dva mečíky, kruh, vejár, dolný mečík, horný mečík, plamienok, triangel. V prípade ak chcete dosiahnuť úspech na výstave, je vhodné chovať ryby v nádrži s dnom a rastlinami. V rámci živorodiek sa usporadúvajú súťažné výstavy – súťaže, na ktorých sa dodržujú predpísané štandardy, v týchto kategóriách: Poecilia reticulata, a Xipho-Molly. Sú štandarde pre: Poecilia sphenops, Poecilia velifera, Poecilia latipinna, Xiphophorus helleri, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus variatus. Popri farebných živorodkách sa občas vystavujú aj už vyššie spomínané divoké živorodky. Príklad z bodovacieho lístka pre Poecilia reticulata. Za telo je maximum 28 bodov, z toho 8 za dĺžku, 8 za tvar a 12 za farbu. Chrbtová plutva sa hodnotí 23 bodmi, z toho 5 za dĺžku, 8 za tvar a 10 za farbu. Chvostová plutva môže získať 44 bodov: 10 za dĺžku, 20 za tvar a 14 za farbu. Vitalita sa hodnotí 5 bodmi.
Živorodky sa zdržujú prevažne v strednej a vrchnej časti vodného stĺpca. V ich správaní sú zaznamenané modely sociálnej hierarchie podobnej niektorým cicavcom, v ktorej dominuje alfa samec. V prípade jeho odchodu, dôjde k jeho nahradeniu. Agresívnejšie správanie môžeme pozorovať len u samcov mečoviek – Xiphophorus helleri. Pri ich chove je vhodné chovať buď jedného samca, alebo aspoň piatich, aby sa agresivita rozložila. Tento prípad je obdobný ako pri chove afrických cichlíd rodu Tropheus. Iným zaujímavým správaním sa vyznačuje dravý druh Belonesox belizamus, ktorý sa pári spôsobom, ktorý je veľmi rýchly, pretože dvojnásobne väčšia samica má snahu menšieho samca zožrať.
Bohužiaľ aj živorodky trpia chorobami – staré známe zdravý ako rybička iste nevymyslel akvarista. Spomeniem krátko niektoré najčastejšie choroby:
ichtioftirióza – známa krupička spôsobená nálevníkom Ichthyophthirius multifilis. Liečba – soľným kúpeľom, pomocou FMC apod.
bakteriálny rozpad plutiev – veľká pliaga najmä u šľachtených gupiek. Spôsobujú ho baktérie Pseudomonas, Aeromonas a iné. Liečiť možno Acriflavínom.
mykobakterióza – tuberkulóza rýb – brušná vodnateľnosť, prípade silné vychudnutie – prepadnutie bruška. Je spôsobená baktériou Mycobacterium. Je veľmi ťažko liečiteľná, vhodnejšie je napadnuté jedince odstrániť. Ako liečivo môžeme skúsiť použiť metronidazol – entizol.
Pri kúpe a aj rastlín by sme si mali najprv poriadne poobzerať. Ryby musia vyzerať zdravo. Neprirodzene zelená, modrá, prípadne žltávoda je pravdepodobne znakom momentálnej alebo predchádzajúcej liečby. Rovnako práve používaná UV lampa musí v nás vyvolať otázky. V prípade, že vieme, že tovar v obchode je práve dovezený, majme radšej trpezlivosť, častokrát najmä dovozové ryby a práve dovezené ryby sa ešte preriedia. Ich prípadný letecký transport je veľmi stresujúci, straty sú úplne bežné. Ryby by sa podľa druhu rýb mali správať adekvátne, nesmú byť apatické nesmú byť na nich badateľné znaky choroby, plesní, odpadávajúcich plutiev, okúsaných častí tela apod. V opačnom prípade, radšej počkajme, než sa ryby trochu aklimatizujú prípadne vyliečia. Na druhej strane mali by sme vedieť, že prítomnosť množstva ľudí, viac-menej provizórne podmienky v tej ktorej akvaristike rybám spôsobujú rybám stres, že ryby nie sú dokonale vyfarbené.
Rastlinymôžeme posudzovať tolerantnejšie, pretože v obchodoch takmer nikdy nemajú optimálne podmienky. Trpia viac ako ryby, len ich prejav nie je ľudom tak badateľný, účinok sa prejaví neskôr, zato však symptómy zmeny sa udržia dlhšie časové obdobie. Rastliny by v ideálnom prípade mali kupovať také, ktoré pôsobia sviežim dojmom. Pri transporte rýb aj rastlín je vhodné prihliadať na určité vedomosti. Ryby prenášame najčastejšie v polyetylénových sáčikoch. Potrebujú priestor, avšak treba prihliadať na silne uzavretý systém sáčku – nepreháňajte to s vodou. Je dôležité, aby vo vode bol kyslík, a ten sa pri uzavretí priestoru gumičkou dostáva len z priestoru nad vodou. Takže voda by mala siahať maximálne do polovice sáčiku, odporúčam do tretiny.. Neustály pohyb pri transporte dokáže zabezpečiť neustále zmiešavanie vody so vzduchom. Vzduch je možné natlakovať prístrojom. Existujú dokonca aj kyslíkové tabletky, ich používanie je však pomerne vzácne, pretože nie sú práve tým pravým. Okrem iného sa rozpúšťajú sa pomerne rýchlo. Najmä ak je pH vody vyššie, môže dôjsť k príliš vysokej koncentrácii kyslíka, alebo k nežiaducim metabolickým procesom vo vode. Vhodné je mať prípadne k dispozícii aj vzduchovací motorček, s kameňom na vzduchovanie najmä počas pokojnej fázy transportu. Napr. pri prenose v termoboxe. Existujú verzie aj na baterky, čo sa hodí napr. do auta, vlaku apod.. Prihliadať musíme na teplotu. V prípade ak je zima, a ryby, prípadne rastliny by mohli byť vystavené chladu, je treba zabezpečiť aby boli tieto vplyvy minimalizované.
Ak prenášame väčšie množstvo, vhodné je klimatizované auto, termobox, drevotriesková škatuľa obložená polystyrénom apod. Existujú aj tabletky, ktoré produkujú teplo, ich používanie však je málo rozšírené. V menšom merítku, sáčik ochránime vlastným telom – skryjeme ho pod kabát, pod sveter apod. Pri transporte sú ryby v prostredí, ktoré nezodpovedá ich predstavám, sú stresované, preto sa v tomto prípade prikláňam ku aplikácii nejakého neutralizéra, ktorý ustáli pomery vo vode a ukľudní aj ryby – jedným z takých je aj Aquatan od firmy SERA. Pomôže aj tma. Ak prenášame rastliny na krátky čas, voda je takmer nadbytočná v sáčiku. Obyčajne stačí, aby boli rastliny akoby orosené – len vytiahnuté z vody. Ak mienime rastliny prenášať dlhšiu dobu – viac ako 10 hodín – zalejeme ich vodou len mierne. Problémom pri transporte vodných rastlín je to, že sa vo vode lámu. V prípade, že napr. veziem akvárium s rybami v aute, vypustime vodu skoro až na dno, prikryme ho. Takto sa dá najlepšie preniesť. Zásadný problém je vypustenie rýb. Pretože voda, ktorá je v sáčiku je určite iná ako je tá vaša v akváriu. Okrem iného môže byť zdrojom nákazy. Keď si prinesieme ryby, rastliny, mali by sme postupovať takto. Pripravíme si vedro a sieťku. Najprv je nutné vyrovnať teploty – tej ktorá je v sáčiku a tej, ktorá je vo vašom akváriu. To dosiahneme tým, že sáčik ponoríme na polhodinu do nádrže. Potom sáčik prelejeme do vedra, na ktorom je položená sieťka. Následne ryby zo sieťky prenesieme do akvária, ideálne do karanténnej nádrže. Ak si trúfate, ryby je ohľaduplnejšie možné preniesť do akvária mokrou rukou.. V prvom rade, nikdy nemiešajte vodu z cudzieho zdroja s tou vašou.
