2006, 2007, 2008, 2009, 2011, 2012, 2013, 2014, Akvaristika, Časová línia, Divoké živorodky, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, Živočíchy, Živorodky

Živorodky – ryby mnohých akvaristov v minulosti aj v súčasnosti

Hits: 40030

Kto z akvaristov sa nestretol so živorodkami? Asi nikto. Každý, kto choval rybičky sa stretol so živorodkami, dokonca o nich zväčša niečo počuli aj neakvaristi. V predstave väčšiny populácie sú živorodky predovšetkým mečovky a gupky – červené rybičky, také s peknými chvostmi. Skutočnosť je však samozrejme omnoho bohatšia. Živorodky predstavujú podľa môjho názoru akýsi spojovací článok v komunikácii medzi tými, ktorí sa zaoberajú akvaristikou a ktorí nie. Zastávajú výsadné postavenie vďaka tomu, že sú „známe“. Dúfam, že svojím príspevkom obohatím poznatky najmä tých, ktorí pod termínom živorodky vidia iba úzky profil druhov. Živorodky sú úžasná skupina aj z hľadiska biologického aj z hľadiska chovateľského. Živorodky sa vyskytujú v južnej časti Severnej Ameriky, v Strednej a v Južnej Amerike a malá časť z nich v Juhovýchodnej Ázii. Niektoré druhy žijú v brakických vodách, dokonca priamo v mori pri ústiach riek. Napr. Poecilia reticulata bola nájdená aj na voľnom mori v pobrežných oblastiach.

Taxonómia

Názov živorodky, ktorý sa bežne používa pre označenie týchto rýb je nepresný a skupina rýb nazvaná „živorodky“ je umelo vytvorená – nemá jasné taxonomické odôvodnenie. Predstavujú štyri čeľade: Goodeidae, Anablepidae, Poeciliidae (patriace do radu Cyprinodontiformes) a Hemiramphidae (patriace medzi Beloniformes). Medzi tzv. živorodkami totiž nájdeme pomerne dosť druhov, ktoré sa živorodosťou nevyznačujú. V taxonómii tejto skupiny je aj v súčasnosti veľký pohyb, možno aj preto, lebo ide pravdepodobne o evolučne mladú skupinu. Živorodky sú príbuzné kaprozúbkam. Samotná živorodosť je hodnotená evolučne ako vysoký stupeň vývoja. Veď stačí si uvedomiť, ktoré skupiny organizmov sa vyznačujú rovnakou schopnosťou – okrem iného aj človek rozumný – Homo sapiens – teda my sami. Systematika živorodiek je opísaná podrobne ďalej v článku.

Farebné živorodky

Pre účely jednoznačného oddelenia a jasného pochopenia som si dovolil označiť bežne ponúkané druhy živorodiek ako živorodky farebné. Všetko sú to druhy vyšľachtené, ktoré vo svojej domovine vyzerajú inak. Najznámejšie druhy sú (na konci článku sa nachádza prehľad niektorých rodov):

  • Poecilia latipinna Lesueur, 1821 – živorodka širokoplutvá,
  • Poecilia reticulata Peters, 1859 – gupka dúhová,
  • Poecilia sphenops Valenciennes, 1946 – živorodka ostroústa,
  • Poecilia velifera Regan, 1914 – živorodka veľkoplutvá,
  • Xiphophorus helleri Heckel, 1848 – mečovka mexická,
  • Xiphophorus maculatus Günther, 1866 – plata škvrnitá,
  • Xiphophorus variatus Meek, 1904 – plata pestrá.

Okrem týchto rozšírených rýb sem patrí veľa iných krásnych druhov. V tejto súvislosti treba povedať, že to, čo je rozšírené v našich akváriách, sa už len vzdialene podobá na ryby žijúce v prírode – to sa týka najmä druhu Poecilia reticulata.

Divoké živorodky

Termínom divoké, prípadne prírodné živorodky označíme také, ktorých vzhľad sa blíži ku stavu v prírode. Malo by ísť o čistú a neprešľachtenú formu. Prax je trochu komplikovanejšia, totiž niektoré druhy ako napr. Poecilia wingei, ale aj iné, sa stále označujú za divoké druhy, ale ich populácia medzi chovateľmi môže byť už označená za akváriovú formu. Niektoré druhy sa bohužiaľ už skrížili v rukách akvaristov, najmä s Poecilia reticulata, prípadne došlo ku zmene správania – napr. u Girardinus falcatus, kde došlo k tolerancii voči narodeným jedincom iného druhu, čo divoká G. falcatus netoleruje. V našich nádržiach samozrejme menia divoké druhy aj svoje sfarbenie, ale stále predstavujú krásne rybičky. Niektoré druhy, napokon aj známe endlerky (už spomínaná P. wingei), patria medzi ohrozené druhy. Niektoré z nich ako Characodon audax sa pravdepodobne už v prírode nevyskytujú. Najznámejšie druhy: Poecilia wingei Kempkes, Isbrücker, 2005 – predtým Poeclia endleri, endlerka, Poecilia reticulata Peters, 1859, Girardinus metallicus Poey, 1854, Limia nigrofasciata Regan, 1913, Xenotoca eiseni Rutter, 1896, Xiphophorus nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990.

Biológia

Oplodňovanie živorodkám zabezpečuje špeciálny orgán, ktorý vznikol zrastením lúčov ritnej plutvy – gonopódium, v prípade čeľade Goodeidae a živorodých zástupcov Hemiramphidae ide o andropódium. Andropódium vzniklo trochu iným spôsobom. Gonopódium sa vyvíja počas dospievania. Morfológia gonopódia je rozlišovacím znakom. Tzv. oplodnením do zásoby sa vyznačujú poecilidy. Ide zvyčajne o 3-4 vrhy, avšak bol popísaný prípad 11 vrhov bez ďalšieho oplodnenia. Ide o to, že samček oplodní samičku, no spermie v jej tele prežívajú určité časové obdobie. Čiže, ak samček oplodní samičku, ta je schopná produkovať potomstvo teoreticky aj bez samca a to počas dosť dlhého časového obdobia.

Chov

Živorodkám Severnej a Strednej Ameriky vyhovuje voda polotvrdá, až tvrdá, minimálna hodnota pre chov je 4 °dGH, optimum je zhruba medzi 10 – 15 °dGH. Maximálna hodnota sa odporúča 25 °dGH. Tvrdšia voda nie je vhodná pre chov najmä Poecilia reticulata – vápnik im neprospieva. Za vhodné pH pre živorodky považujem hodnoty od 6 po 8.5, v prírode sa vyskytujú živorodky zväčša vo vodách s pH nad 7.5. Niektorí chovatelia odporúčajú pridávať do vody soľ – keď ide o bežné druhy ako mečovky, gupky, molinézie, ktoré sú z oblastí, kde je koncentrácia solí vyššia. Odporúčaná dávka soli:

  • Poecilia sphenops – polievková lyžica na 10 litrov vody
  • Poecilia reticulata – polievková lyžica na 20 litrov vody
  • Xiphophorus helleri, X. maculatus, X. variatus – polievková lyžica na 40 litrov vody

Ak sa rozhodneme soľ pridávať, je vhodné ryby na ňu privyknúť postupne. Soľ sama pôsobí aj preventívne voči chorobám, nutná však nie je, ja osobne momentálne nesolím. Aj tu platí, že je treba, aby chovateľ na rybách videl, či sú v dobrom stave a podľa toho riešil situáciu.

Ako raritu uvediem v súvislosti so soľou, že niektorí chovatelia morských rýb si účelovo chovajú gupky ako potravu, pričom ich privykajú na slanú vodu – majú totiž záujem, aby gupky prípadne mohli spolu s morskými rybami žiť aj dlhšie ako trvá jedno kŕmenie. O živorodkách je známe, že značne zaťažujú vodu svojimi výkalmi, preto je nutná silnejšia filtrácia, pravidelná výmena vody a odkaľovanie. Ako dlhoročný chovateľ živorodiek považujem za vhodné pestovať vodné rastliny spolu so živorodkami tak, aby pokrývali celé dno. Čím budeme mať v nádrži väčšie množstvo rastlín, tým menej starostí nám budú spôsobovať výkaly rýb. Na tie treba tiež brať ohľad pri výbere prípadných vhodných spoločníkov v akváriu. Pomerne zaužívaný názor o nenáročnosti živorododiek je skreslený. Najviac tým, že nároky sú v prvom rade druhovo špecifické. Okrem toho šľachtené formy, najmä albinotické, sú veľmi chúlostivé. Vezmem si príklad gupiek – áno kedysi ich chov nepredstavoval väčší problém, aj sa akvaristom veľmi produktívne množili, dnes je však situácia iná – odchovať dnes gupky je neľahká záležitosť. Pre chov živorodiek sa odporúča pre väčšinu druhov kombinácia pohlaví 1:5 v prospech samičiek. V každom prípade je vhodné, aby samičiek bolo viac.

Ak by som mal odporučiť aké ryby sa hodia spolu do chovu so živorodkami, tak sa dostanem do pomerne ťažkej situácie. Mečovky mexické, gupky dúhové, väčšie druhy divoké ako napr. rod Xenotoca by som odporučil chovať s panciernikmi, malými druhmi amerických cichlíd, prípadne s kaprovitými druhmi ako je rod Barbus, Brachydanio. V prípade chovu malých druhov je situácia ešte ťažšia – hodia sa americké tetry, pancierniky rodov Corydoras, Brochis, drobné kaprovité ryby ako Boraras, prípadne rod Badis čeľade Badidae. Divoké živorodky je vhodné chovať monodruhovo – pre každý druh zvláštna nádrž. Vzhľadom na veľkosť rýb nádrž nemusí byť ani veľmi veľká, často stačí 50 litrová. Ak napr. nemáte dostatok akvárií, prípadne chcete experimentovať, tak je možné kombinovať a divoké živorodky chovať aj vo viacdruhových nádržiach. Pritom je však žiaduce dbať na to, aby sme vybrali do spoločného akvária druhy, ktoré sa spolu nekrížia. V každom prípade nie je vhodné podporovať chov napr. divokej formy Poecilia reticulata spolu so šľachtenou formou, prípadne kombináciu Poecilia wingei spolu s Poecilia reticulata v akejkoľvek forme.

Kŕmenie

Živorodky, ktoré sa bežne vyskytujú v obchodoch, ale aj v nádržiach akvaristov, sú dosť výrazne farebné. Aj z toho vyplýva, že musia odniekiaľ získať farbivo, aby zostali také krásne, farebné. Preto nemožno povedať, že by boli živorodky nenáročné na kŕmenie. Ak si chceme zachovať nádherné farby a kondíciu rýb, musíme dobre kŕmiť. Odporúčam najmä cyklop, rastlinné zložky – napr. špenát, šalát, ktorý je dostupný iste každému. Veľmi vhodné je kŕmiť živou potravou, spomenul by som najmä drozofily, ktoré sú veľmi vďačne prijímané väčšími druhmi. Samozrejme kŕmiť môžeme aj žiabronôžkou, mikrami, grindalom, nálevníkom, dafniou, koretrou, atď.. V prípade, že odchovávame mladé, platia podobné pravidlá, ako pri odchove iných rýb, len sú ešte znásobené – je veľmi vhodné kŕmiť mlaď aj šesť-krát za deň, vtedy naozaj rastie ako z vody.

Rozmnožovanie

Živorodky sa rozmnožujú zväčša pomerne ľahko a ochotne aj v spoločenskej nádrži. Tento fakt je pravdepodobne aj príčinou rozšírenia ich chovu. Rodia živé mláďatá, ktoré sú schopné samostatne existovať hneď po narodení. Doba gravidity je zhruba štyri týždne, samozrejme nie u každého druhu je to špecifické, niektoré druhy rodia 1-2 mladé denne počas rodenia potomstva. Niektoré druhy, jedince sú kanibali, a svoje potomstvo si požierajú, iné nie. Prípadne ak dôjde v pôrodu v spoločnosti iných rýb, nie je vzácnosťou, ak samička porodí mladé, svoje mláďatá si nevšíma, ale tie „vyzbierajú“ práve okolité ryby. Zaujímavý je aj fakt, že často rodiaca samička si počas pôrodu mladé nevšíma, len čo však pôrod skončí, začne sa hon na výživnú potravu – alebo aspoň sa zmení vzťah matky a potomstva. Moje skúsenosti hovoria, že tieto pudy ovplyvňuje to, ako sa ryby v svojom prostredí cítia, akú potravu dostávajú. Ak sa cítia dobre, dostanú kvalitnú výživu, najlepšie aj živú, tak sa odmenia pokojným nažívaním si mladých, dospelých aj práve narodených jedincov.

Spôsob akým dochádza ku rodeniu a vôbec otázka živorodosti je zaujímavá. Poeciliidae majú v tele oplodnené ikry a len tesne pred pôrodom sa ikry otvoria a z tela samičky vychádzajú už malé napodobeniny dospelcov. Ostatné čeľade sa nevyznačujú takouto ovovivipariou, mladé v tele matky u nich nie sú v ikernatých obaloch. Pozoruhodné je, že samica je schopná si uchovať spermie od samca do zásoby – mimo čeľade Goodeidae. Bol zaznamenaný prípad, kedy samička Gambusia affinis porodila 11 krát bez prítomnosti samca. V prípade, že už oplodnenú samičku oplodní nejaký samec opäť, prednosť pre nové potomstvo má nový genetický materiál, nie ten, ktorý sa už v tele samičky nachádza. Narodený poter živorodiek je veľký – je oveľa väčší ako poter ikernatých rýb. Najskôr ale rastie pomalšie ako u ikernačiek, po mesiaci sa však rozbehne. Rozdiely však závisia od chovateľových skúseností a možností. Pri komerčnom chove farebných živorodiek sa často používajú metódy ako optimalizovať množstvo mladých. Samice sa umiestňujú do rôznych košov, pôrodničiek. Tieto pomôcky mechanicky izolujú samice – potenciálne požierače narodených rybičiek, čím sa dosiahne vyšší počet rýb.

U živorodiek je známy funkčný hermafroditizmus. Pokusne boli izolované samičky Poecilia reticulata 24 hodín po narodení. Po dosiahnutí pohlavnej dospelosti porodili niektoré z nich napriek prísne oddelenému chovu mláďatá. Tieto fenotypové samičky boli vyšetrené histologicky, pričom sa zistilo, že u nich súčasne fungujú pohlavné žľazy oboch pohlaví. Vďaka tomuto obojpohlavnému usporiadaniu je možné rozmnožovanie samičiek neoplodnených samčekom – tzv. partenogenéza. (Dokoupil, 1981). S rozmnožovaním úzko súvisí téma šľachtenia – výberového chovu, kríženia. Platy, mečovky, moly majú rôzne formy, no najťažšie udržateľnými sú gupky. Moly (molly) – molinézie je výraz pre druhy rodu Poecilia, okrem P. reticulata. Z bežných druhov to sú: Poecilia latipinna, Poecilia sphenops, Poecilia velifera

Existuje mnoho tvarových aj farebných variantov, najmä u druhu Poecilia reticulata. V prípade deformovaných jedincov, nežiaducich foriem, odporúčam tieto z chovu vyradiť. Problémy pri chove z hľadiska šľachtenia – napr. pri množení blackmoll – čiernej formy Poecilia sphenops sa nám môže stať, že potomstvo nebude celé čierne ako rodičia. Prejavuje sa tú čiastočný návrat do divokej formy – genetický materiál pôvodnej formy z prírody má silnú váhu. Niektoré jedince budú ako forma calico – akoby postriekané čiernym farbivom. Veľa takýchto jedincov získa farbu po celom tele až v dospelosti. V každom prípade, občas je vhodné pri šľachtení občerstviť chov o jedinca z iného prostredia, napr. od známeho chovateľa, z obchodu apod. – a to sa týka všetkých živorodiek a všetkých rýb vôbec. Pri šľachtení je dôležité, či je znak recesívny, alebo dominantný. Ak chce sa niekto vážne zaoberať chovom farebných živorodiek a chce svoje rybičky vystavovať, je vhodné aby mal informácie z genetiky. Napr. ak je znak dominantný, jeho dedenie sa v zásade dedí aj pri krížení s jedincom bez tohto znaku. Ak je znak recesívny, musíme nájsť pre jeho zachovanie jedinca, ktorý nesie rovnaký znak.

Ustálenosť populácie dostaneme najskôr po tretej generácii, kedy sa požadovaný znak vyskytuje a ak sú potomkovia zdraví a rodia sa živí a sú samozrejme plodní. Obzvlášť niektoré krížence je veľký problém udržať v ustálenej forme. Krížia sa mnohé aj v prírode. Platy Xiphophorus maculatus, X. variatus, X. helleri sa často krížia medzi sebou, čím vzniká množstvo variantov. Napr. blackmolla Poecilia sphenops je pravdepodobne výsledkom šľachtenia divokej formy P. sphenops, P. latipinna a P. velifera. Tvar a sfarbenie najmä gupiek Poecilia reticulata je veľmi variabilné, preto zachovanie jednotlivých variet je veľmi náročne na skúsenosti chovateľa a na priestor, pretože takéto šľachtenie vyžaduje množstvo nádrží. Samičky dlhochvostých foriem majú na chvostovej plutve kresbu, krátkochvosté sú bez farby, no na samičke zväčša nie je vôbec vidieť o akú formu ide – aj o to je ťažšie šľachtiť gupky ako platy, mečovky, molly. Preto nám logika káže zamerať sa na samčeky. Základné – súťažné tvary gupiek sú tieto: vlajka, lýra, rýľ, ihla, šerpa, dva mečíky, kruh, vejár, dolný mečík, horný mečík, plamienok, triangel. V prípade ak chcete dosiahnuť úspech na výstave, je vhodné chovať ryby v nádrži s dnom a rastlinami. V rámci živorodiek sa usporadúvajú súťažné výstavy – súťaže, na ktorých sa dodržujú predpísané štandardy, v týchto kategóriách: Poecilia reticulata, a Xipho-Molly. Sú štandarde pre: Poecilia sphenops, Poecilia velifera, Poecilia latipinna, Xiphophorus helleri, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus variatus. Popri farebných živorodkách sa občas vystavujú aj už vyššie spomínané divoké živorodky. Príklad z bodovacieho lístka pre Poecilia reticulata. Za telo je maximum 28 bodov, z toho 8 za dĺžku, 8 za tvar a 12 za farbu. Chrbtová plutva sa hodnotí 23 bodmi, z toho 5 za dĺžku, 8 za tvar a 10 za farbu. Chvostová plutva môže získať 44 bodov: 10 za dĺžku, 20 za tvar a 14 za farbu. Vitalita sa hodnotí 5 bodmi.

Správanie

Živorodky sa zdržujú prevažne v strednej a vrchnej časti vodného stĺpca. V ich správaní sú zaznamenané modely sociálnej hierarchie podobnej niektorým cicavcom, v ktorej dominuje alfa samec. V prípade jeho odchodu, dôjde k jeho nahradeniu. Agresívnejšie správanie môžeme pozorovať len u samcov mečoviek – Xiphophorus helleri. Pri ich chove je vhodné chovať buď jedného samca, alebo aspoň piatich, aby sa agresivita rozložila. Tento prípad je obdobný ako pri chove afrických cichlíd rodu Tropheus. Iným zaujímavým správaním sa vyznačuje dravý druh Belonesox belizamus, ktorý sa pári spôsobom, ktorý je veľmi rýchly, pretože dvojnásobne väčšia samica má snahu menšieho samca zožrať.

Choroby

Bohužiaľ aj živorodky trpia chorobami – staré známe zdravý ako rybička iste nevymyslel akvarista. Spomeniem krátko niektoré najčastejšie choroby:

  • ichtioftirióza – známa krupička spôsobená nálevníkom Ichthyophthirius multifilis. Liečba – soľným kúpeľom, pomocou FMC apod.
  • bakteriálny rozpad plutiev – veľká pliaga najmä u šľachtených gupiek. Spôsobujú ho baktérie Pseudomonas, Aeromonas a iné. Liečiť možno Acriflavínom.
  • mykobakterióza – tuberkulóza rýb –  brušná vodnateľnosť, prípade silné vychudnutie – prepadnutie bruška. Je spôsobená baktériou Mycobacterium. Je veľmi ťažko liečiteľná, vhodnejšie je napadnuté jedince odstrániť. Ako liečivo môžeme skúsiť použiť metronidazol – entizol.

Systematika živorodiek

Trieda: Actinopterygii, rad: Beloniformes, čeľaď: Hemiramphidae – polozobánky, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Dermogenys Kuhl, van Hasselt in van Hasselt, 1823
  • Hemirhamphodon Bleeker, 1866
  • Hyporhamphus Gill, 1859 – živorodý čiastočne
  • Nomorhamphus Weber, de Beaufort, 1922
  • Zenarchopterus Gill, 1864 – živorodý čiastočne

Rad Cyprinodontiformes, čeľaď Anablepidae, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Anableps Scopoli, 1777
  • Jenynsia Günther, 1866
  • Oxyzygonectes Fowler, 1916 – nie je živorodý

Čeľaď Poecilidae, rody:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Alfaro Meek, 1912
  • Alloheterandria Hubbs, 1924
  • Aplocheilichthys Bleeker, 1863
  • Belonesox Kner, 1860
  • Brachyrhaphis Regan, 1913
  • Carlhubbsia Whitley, 1951
  • Cnesterodon Garman, 1895
  • Diphyacantha Henn, 1916
  • Fluviphylax Whitley, 1965
  • Gambusia Poey, 1854
  • Girardinus Poey, 1854
  • Heterandria Agassiz, 1853
  • Heterophallus Regan, 1914
  • Hylopanchax Poll, Lambert, 1965 – nie je živorodý
  • Hypsopanchax Myers, 1924 – nie je živorodý
  • Laciris Huber, 1982 – nie je živorodý
  • Lamprichthys Regan, 1911 – nie je živorodý
  • Limia Poey, 1854
  • Micropoecilia Hubbs, 1926
  • Mollienesia Lesueur, 1821
  • Neoheterandria Henn, 1916
  • Pamphorichthys Regan, 1913 – nie je živorodý
  • Pantanodon Myers, 1955 – nie je živorodý
  • Phallichthys Hubbs, 1924
  • Phalloceros Eigenmann, 1907
  • Phalloptychus Eigenmann, 1907
  • Phallotorynus Henn, 1916
  • Plataplochilus Ahl, 1928 – nie je živorodý
  • Poecilia Bloch, Schneider, 1801
  • Poeciliopsis Regan, 1913
  • Priapella Regan, 1913
  • Priapichthys Regan, 1913
  • Procatopus Boulenger, 1904 – nie je živorodý
  • Pseudopoecilia Regan, 1913
  • Quintana Hubbs, 1934
  • Scolichthys Rosen, 1967
  • Tomeurus Eigenmann, 1909
  • Xenodexia Hubbs, 1950
  • Xiphophorus Heckel, 1848

Čeľaď Goodeidae, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Allodontichthys Hubbs, Turner, 1939
  • Alloophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Allotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Ameca Miller, Fitzsimmons, 1971
  • Ataeniobius Hubbs, Turner, 1939
  • Crenichthys Hubbs, 1932 – fosílny druh
  • Empetrichthys Gilbert, 1893 – fosílny druh
  • Girardinichthys Bleeker, 1860
  • Goodea Jordan, 1880
  • Hubbsina de Buen, 1940
  • Chapalichthys Meek, 1902
  • Characodon Günther, 1866
  • Ilyodon Eigenmann, 1907
  • Neoophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Skiffia Meek, 1902
  • Xenoophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Xenotaenia Turner, 1946
  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Zoogoneticus Meek, 1902
Ilustratívny prehľad niektorých druhov jednotlivých rodov

Rod Xiphophorus

  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Xiphophorus alvarezi Rosen, 1960
  • X. andersi Meyer, Schartl, 1980
  • X. birchmanni Lechner, Radda, 1987
  • X. clemenciae Alvarez, 1959
  • X. continens Rauchenberger, Kallman, Morozot, 1990
  • X. cortezi Rosen, 1960
  • X. couchianus Girard, 1859
  • X. evelyenae Rosen, 1960
  • X. gordoni Miller, Minckley, 1963
  • X. helleri Heckel, 1848
  • X. kosszanderi Meyer, Wischnath, 1981
  • X. maculatus Günther, 1866
  • X. malinche Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. mayae Meyer, Schartl, 2002
  • X. meyeri Schartl, Schröder, 1988
  • X. milleri Rosen, 1960
  • X. mixei Kallman, Walter, Morizot, Kazianis, 2004
  • X. montezumae Jordan, Snyder, 1899
  • X. monticolus Kallman, Walter, Morizot, Kazianis, 2004
  • X. multilineatus Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. nigrensis Rosen, 1960
  • X. pygmaeus Hubbs, Gordon, 1943
  • X. roseni Meyer, Wischnath, 1981
  • X. signum Rosen, Kallman, 1969
  • X. variatus Meek, 1904
  • X. xiphidium Gordon, 1932

Rod Poecilia

  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Poecilia amazonica Garman, 1895
  • P. boesemani Poeser, 2003
  • P. butleri Jordan, 1889
  • P. catemaconis Miller, 1975
  • P. caucana Steindachner, 1880
  • P. caudofasciata Regan, 1913
  • P. chica Miller, 1975
  • P. dauli Meyer, Radda, 2000
  • P. elegans Trewavas, 1948
  • P. formosa Girard, 1859
  • P. gillii Kner, 1863
  • P. hispaniolana Rivas, 1978
  • P. koperi Poeser, 2003
  • P. kykesis Poeser, 2002
  • P. latipinna Lesueur, 1821
  • P. latipunctata Meek, 1904
  • P. mercellinoi Poeser, 1995
  • P. maylandi Meyer, 1983
  • P. mechthildae Meyer, Etzel, Bork, 2002
  • P. mexicana Steindachner, 1863
  • P. nicholsi Myers, 1931
  • P. orri Fowler, 1943
  • P. petensis Günther, 1866
  • P. reticulata Peters, 1859
  • P. salvatoris Regan, 1907
  • P. sphenops Valenciennes, 1846
  • P. sulphurara Alvarez, 1948
  • P. teresae Greenfield, 1990
  • P. vandepolli Van Ludth de Jeude, 1887
  • P. velifera Regan, 1914
  • P. vivipara Bloch, Schneider, 1801
  • P. wandae Poeser, 2003

Literatúra

  • Hieronimus Harro, 1999, Živorodky, Ján Vašut, Praha, 72 pp.
  • Dokoupil Norbert, 1981: Živorodky, Státní zemědělské nakladatelství, p. 70
  • www.aquatab.net
  • www.fishbase.org

 

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Údržba

Transport a nakladanie s rastlinami a rybami

Hits: 8791

Pri kúpe a aj rastlín by sme si mali najprv poriadne poobzerať. Ryby musia vyzerať zdravo. Neprirodzene zelená, modrá, prípadne žltá voda je pravdepodobne znakom momentálnej alebo predchádzajúcej liečby. Rovnako práve používaná UV lampa musí v nás vyvolať otázky. V prípade, že vieme, že tovar v obchode je práve dovezený, majme radšej trpezlivosť, častokrát najmä dovozové ryby a práve dovezené ryby sa ešte preriedia. Ich prípadný letecký transport je veľmi stresujúci, straty sú úplne bežné. Ryby by sa podľa druhu rýb mali správať adekvátne, nesmú byť apatické nesmú byť na nich badateľné znaky choroby, plesní, odpadávajúcich plutiev, okúsaných častí tela apod. V opačnom prípade, radšej počkajme, než sa ryby trochu aklimatizujú prípadne vyliečia. Na druhej strane mali by sme vedieť, že prítomnosť množstva ľudí, viac-menej provizórne podmienky v tej ktorej akvaristike rybám spôsobujú rybám stres, že ryby nie sú dokonale vyfarbené.

Rastliny môžeme posudzovať tolerantnejšie, pretože v obchodoch takmer nikdy nemajú optimálne podmienky. Trpia viac ako ryby, len ich prejav nie je ľudom tak badateľný, účinok sa prejaví neskôr, zato však symptómy zmeny sa udržia dlhšie časové obdobie. Rastliny by v ideálnom prípade mali kupovať také, ktoré pôsobia sviežim dojmom. Pri transporte rýb aj rastlín je vhodné prihliadať na určité vedomosti. Ryby prenášame najčastejšie v polyetylénových sáčikoch. Potrebujú priestor, avšak treba prihliadať na silne uzavretý systém sáčku – nepreháňajte to s vodou. Je dôležité, aby vo vode bol kyslík, a ten sa pri uzavretí priestoru gumičkou dostáva len z priestoru nad vodou. Takže voda by mala siahať maximálne do polovice sáčiku, odporúčam do tretiny.. Neustály pohyb pri transporte dokáže zabezpečiť neustále zmiešavanie vody so vzduchom. Vzduch je možné natlakovať prístrojom. Existujú dokonca aj kyslíkové tabletky, ich používanie je však pomerne vzácne, pretože nie sú práve tým pravým. Okrem iného sa rozpúšťajú sa pomerne rýchlo. Najmä ak je pH vody vyššie, môže dôjsť k príliš vysokej koncentrácii kyslíka, alebo k nežiaducim metabolickým procesom vo vode. Vhodné je mať prípadne k dispozícii aj vzduchovací motorček, s kameňom na vzduchovanie najmä počas pokojnej fázy transportu. Napr. pri prenose v termoboxe. Existujú verzie aj na baterky, čo sa hodí napr. do auta, vlaku apod.. Prihliadať musíme na teplotu. V prípade ak je zima, a ryby, prípadne rastliny by mohli byť vystavené chladu, je treba zabezpečiť aby boli tieto vplyvy minimalizované.

Ak prenášame väčšie množstvo, vhodné je klimatizované auto, termobox, drevotriesková škatuľa obložená polystyrénom apod. Existujú aj tabletky, ktoré produkujú teplo, ich používanie však je málo rozšírené. V menšom merítku, sáčik ochránime vlastným telom – skryjeme ho pod kabát, pod sveter apod. Pri transporte sú ryby v prostredí, ktoré nezodpovedá ich predstavám, sú stresované, preto sa v tomto prípade prikláňam ku aplikácii nejakého neutralizéra, ktorý ustáli pomery vo vode a ukľudní aj ryby – jedným z takých je aj Aquatan od firmy SERA. Pomôže aj tma. Ak prenášame rastliny na krátky čas, voda je takmer nadbytočná v sáčiku. Obyčajne stačí, aby boli rastliny akoby orosené – len vytiahnuté z vody. Ak mienime rastliny prenášať dlhšiu dobu – viac ako 10 hodín – zalejeme ich vodou len mierne. Problémom pri transporte vodných rastlín je to, že sa vo vode lámu. V prípade, že napr. veziem akvárium s rybami v aute, vypustime vodu skoro až na dno, prikryme ho. Takto sa dá najlepšie preniesť. Zásadný problém je vypustenie rýb. Pretože voda, ktorá je v sáčiku je určite iná ako je tá vaša v akváriu. Okrem iného môže byť zdrojom nákazy. Keď si prinesieme ryby, rastliny, mali by sme postupovať takto. Pripravíme si vedro a sieťku. Najprv je nutné vyrovnať teploty – tej ktorá je v sáčiku a tej, ktorá je vo vašom akváriu. To dosiahneme tým, že sáčik ponoríme na polhodinu do nádrže. Potom sáčik prelejeme do vedra, na ktorom je položená sieťka. Následne ryby zo sieťky prenesieme do akvária, ideálne do karanténnej nádrže. Ak si trúfate, ryby je ohľaduplnejšie možné preniesť do akvária mokrou rukou.. V prvom rade, nikdy nemiešajte vodu z cudzieho zdroja s tou vašou.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Technika, Údržba

Údržba akvária

Hits: 34555

Keď sme si zaobstarali akvárium, je treba sa oňho starať. Nie je to komplet, ktorý sa raz pripraví a potom existuje sám. Každé akvárium potrebuje od človeka určité vstupy – energiu, ktorú je nutné vynaložiť na zachovanie života v ňom. Niektoré zásahy sú nutné z hľadiska funkcie, niektoré sú viac-menej estetické. Medzi vybavenie na údržbu by som zaradil: sieťky, hadice, hadičky, drôtenku, odkaľovací zvon, vedrá, nožnice. Vodu je treba z času načas vymeniť. Akvárium totiž nedokáže zabezpečiť celý kolobeh látok, niektoré musia byť z neho odoberané, iné pridávané. Nie je tomu ako v prírode, kde je vo vodných tokoch, jazerách a moriach neustály prietok, ktorý prináša nové živiny, a spracované odnáša. Existujú síce aj prietokové komplexy, ale nie sú bežné a nedosahujú samozrejme prirodzené rozmery. V takom prípade môžeme hovoriť o eliminácii pravidelných výmen vody. Dá sa to nazvať kontinuálnou výmenou vody. Vráťme sa však do bežného stavu. Ako často treba vymieňať a aké množstvo závisí od veľmi veľa faktorov. Ak mám na mysli bežné akvárium radové akvaristu, bežná výmena by nemala presiahnuť tretinu objemu nádrže. Voda sa vymieňa za vodu čistú, prípadne upravenú – napr. osmózou. V prípade ak vám voda pení, voda je špinavá alebo organicky silne znečistená. Čistá voda nepení. Penenie sa môže až pri filtrácii.

Farba vody v akváriu by mala byť hnedožltá až zelená. Aj číra priezračná čistá voda je niekedy znakom vysokého obsahu škodlivých dusitanov. Sklo sa vplyvom osvetlenia a denného svetla zariasi. Je možné, že vám ho prísavníky, slimáky „čistia“, napriek tomu je sklá nutné očistiť. Napr. drsnejšou hubkou na riad, bankomatovou kartou alebo mäkkou drôtenkou. Vždy dajme dozor nato, aby sa nám do týchto nástrojov nedostal substrát z dna. Pretože aj malé zrnko štrku dokáže účninne doškrabať sklo. Magnetickú škrabka a žiletka majú nevýhodou v tom, že sklo ľahko doškriabu. Vodný kameň sa ľahko odstráni mäkká drôtenka. Ak chceme a môžeme použiť chémiu, tak sa hodí kyselina fosforečná prípadne ocot. Silnejšie kyseliny sú príliš silné pre naše ruky. Napr. pomocou handričky. Aj vtedy pomôže abrazívna drôtenka. Krycie sklo sa rovnako ľahko čistí drôtenkou. Čelné sklo spredu odporúčam čistiť čistou vodou dvoma handrami – jednou na mokré a druhovu na suché čistenie – leštenie.

Vnútorné filtre je potrebné čistiť pomerne často. Ako často, závisí od mnohých faktorov. Každý akvarista sa musí naučiť odhadnúť správny čas, ale dá sa povedať, že priemerná doba by v normálnom spoločenskom akváriu, ktoré nie je prerybnené mohla, činiť 1 týždeň. V prípade, že filter nasal do seba toľko častíc, že je doslova nasatý na trubku v ňom, je ho treba ihneď vyčistiť. Pozor, pretože filter dokážu upchať aj vežovky malajské. Raz za čas je nutné vyčistiť aj lopatky čerpadla, celé zariadenie filtra premyť pod vodou, vykefovať, vyrajbať jednotlivé časti. Filtračný molitan vnútorného filtra je lepšie neumývať pod tečúcou vodou vodovodnej siete, ale vo vode, ktorú predtým zlejem z nádrže. Vodovodná voda by mohla ublížiť baktériám, ktoré sú v molitane. Pokiaľ umyjeme filtračnú náplň vodou z akvária, prípadne vodou neobsahujúcou nežiaduce plyny, zachováme filter funkčný. V inom prípade sa baktérie v ňom zdecimujú. Pokiaľ dávate do akvária nový molitan, trochu ho zašpiňte pomocou inej vložky z už zabehaného filtra, alebo ho aspoň napustite vodou zo staršieho akvária. V prípade vonkajšieho filtra stačí filtračný molitan menej často. Na začiatku častejšie, neskôr občas. Rovnako aj filtračnú vatu a ostatné časti filtra. Vonkajší filter je výhodný z hľadiska údržby, po jeho zakúpení je nutné sa oň viac starať, ale nie sú ojedinelé prípady, kedy akvarista čistil molitan po roku a všetko bolo v poriadku. Optimálna veľkosť všetkých filtrov a ich zložiek závisí od záťaže nádrže, jej veľkosti. O ohrievač sa netreba osobitne starať, akurát by som ho raz začas očistil od rias, napr. mäkkou drôtenkou. V prípade, že vodu vymieňame, odkaľujeme, je vhodnejšie ohrievač odpojiť elektrickú sieť, najmä ak vymieňame väčšie množstvo. V takom prípade sa môže stať, že časť ohrievača (najmä so silnejším príkonom) je silne rozpálená a po doplnení obyčajne studenšej vody môže prasknúť. To či je odkaľovanie nutné je individuálne. Záleží od množstva rýb, ich charakteru, filtrácie, vzduchovania a spotreby rastlín. Ak sa vám detrit – rozkladajúce sa exkrementy rýb a nespotrebovaného krmiva rozmáha, pristúpte k odkaľovaniu. Sú na to určené zvony, ktoré sú na zakončené širším hrdlom, ktoré vedie to užšej časti, na ktorú, alebo do ktorej sa vkladá hadica. Prípadne môžete odkaliť akvárium aj samotnou hadicou, ale obyčajne je to dosť nepraktické, pretože hrubšou hadicou vtiahnete aj štrk a piesok, a menšou hadicou zase operácia trvá neúmerne dlho. Samotný detrit je samozrejme do určitej miery žiaduci, za predpokladu, že pestujeme rastliny. Pretože rastliny detrit spotrebúvajú a menia ho na rastlinnú hmotu – je to vlastne ich potrava. Ak máme v nádrži čierne stmavnuté plocha dna, je už detrit v deficite kyslíka a dávno sme ho mali odkaliť. Ak vám dobre rastú vodné rastliny, je nutné ich z času na čas preriediť. Prípadne očistiť od rias – mechanicky, chémiu dôrazne neodporúčam, presadiť, inak zoradiť. Rastliny sa zastrihávajú. Ak napr. chceme vytvoriť koberec z vodných rastlín, je dobré na začiatku strihať viac. Hnilé, zažltnuté listy je treba z akvária odstraňovať. Menšie rastliny je dobré sadiť pinzetami. Pri zastrihávaní odporúčam ostré nožničky. Pri koreňoch odstrihnite radšej viac, staré korene aj tak najskôr zhnijú a samotný tento proces hnitia nie je žiaduci.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda

Vodné rastliny

Hits: 49911

Vodné rastliny sa líšia od suchozemských rastlín, sú adaptované na prostredie pod vodou. Listy vodných rastlín majú prieduchy aj na vrchnej, aj na spodnej strane – takpovediac dýchajú oboma „stranami“ na rozdiel od suchozemských rastlín. Povrch suchozemských rastlín tvorí kutikula, u rastlín vodných takmer u všetkých druhov chýba. Pravdepodobne by najmä bránila difúzii plynov. Plávajúce rastliny obyčajne nezakoreňujú, ani tie, ktoré žijú na hladine. Korene sú čo do tvaru obdobné ako pri suchozemských druhoch. Do dôsledkov nemožno brať za každých okolností vodu ako bariéru, pretože sú vodné rastliny, ktoré aj v prirodzených podmienkach vyrastajú nad hladinu, resp. rastú v močarinách s nízkou hladinou vody vo veľkom vlhku. Aj v akvaristike sa zaužíval pojem submerzná forma a emerzná forma rastliny. Submerzná forma rastie pod hladinou vody, emerzná forma nad hladinou. Jednotlivé formy sa často líšia, okrem iného tvarom, aj farbou. V praxi je v drvivej väčšine používané nepohlavné rozmnožovanie rastlín – odrezkami, poplazmi, výhonkami apod. Submerzná forma môže aj v akváriu vyrásť do emerznej formy – často napr. Echinodorus. Ak je nádrž pre rastlinu príliš nízka, často si nájde cestu von. Avšak aj vodná rastlina kvitne a často veľmi podobne ako suchozemské druhy. Kvet tvorí niekedy pod hladinou, častejšie nad jej povrchom. Pohlavné množenie rastlín nie je vylúčené, ale je problematické a je skôr prácou pre špecialistu. Vodné rastliny sú väčšinou zelené, niekedy červené, fialové, hnedočervené. Existuje množstvo druhov vodných rastlín.

Svetlo je dôležitým faktorom pre rastliny – sú druhy tieňomilné, napr. Microsorium, Vesicularia, druhy svetlomilné, napr. Salvinia, Pistia. Rozdiely sú aj v otázke optimálnej teploty. Sú druhy, ktoré pri relatívne malom rozdiely teploty rastú evidentne inak. Listy sú hustejšie pri sebe v chladnejšej vode, farba listov je tmavšia apod. Väčšina vodných akváriových rastlín má pomerne úzky rozsah teploty, v ktorej žijú. Niektoré akváriové druhy znesú naozaj veľmi nízke teploty, podobné už aj našim studenovodným prírodným podmienkam mierneho pásma. Na rastliny takisto vplýva prúdenie vody. Niektoré druhy sú stavané na stojaté vody, niektoré na rýchlo tečúce toky. V akváriu je zdrojom prúdov vody najmä filter a vzduchovanie. Prúdenie vody značne ovplyvňuje dekorácia, svoju úlohu zohráva aj sklon, reliéf dna. Rovné dno dáva vznik silnejšiemu prúdeniu. Na rastliny veľmi neblaho vplývajú liečivá používané v akvaristike. Ich negatívny účinok je bohužiaľ dlhodobý. Ak máme možnosť, presaďme aspoň časť rastlín do inej nádrže počas liečby. Aj to je dôvod na zriadenie samostatnej karanténnej nádrže. Po použití liečiv je možné použiť aktívne uhlie. Rastliny akvaristi presádzajú. najčastejšie k tomu dochádza pri vegetatívnom rozmnožovaní. Väčšie materské rastliny neodporúčam často presádzať. Rastliny môžu byť aj zdrojom potravy pre ryby, slimáky apod., čo je však väčšinou nežiaduce. Často sa na elimináciu rias používajú mladé prísavníky. Pokiaľ sú malé svoju úlohu plnia poctivo, no väčšie sa radšej pustia do rastlín. Slimáky dokážu takisto požierať riasy, najmä ak majú nedostatok inej potravy, vedia sa však pustiť aj do rastlín. Najrozšírenejšie ampulárie rastliny nežerú. V akváriu svietime umelým svetlom, dĺžka osvetlenia by mala byť taká ako v ich domovine. Dôležité rovnako je dodržiavať pravidelnosť, 12-14 hodinový interval je nutný. Závisí od umiestnenia, od toho či sme v tmavej miestnosti, aká je dĺžka denného svetla a koľko ho slnko poskytuje. Denné svetlo má inú kvalitu ako umelé svetlo, dá sa mu iba prispôsobiť. Druhy sú prispôsobené rôznemu prostrediu. Vodné rastliny, napokon rovnako ako aj ich suchozemské príbuzné menia svoj metabolizmus v závislosti od striedania dňa a noci. Je to ich vlastný prirodzený biorytmus. Rastliny cez deň prijímajú svetlo, CO2, tvoria organickú hmotu a ako vedľajší produkt tvoria kyslík. Tejto reakcii vravíme fotosyntéza.

V noci naopak rastliny kyslík prijímajú – rastliny dýchajú a vylučujú do vody CO2. Rastliny však dýchajú aj cez deň, prevláda však príjem CO2. Vplyvom dýchania rastlín v noci – produkcie CO2 sa pH v akváriu zvyšuje. Koncentrácia CO2 stúpa s tvrdosťou vody, teplotou vody a klesá s pH. Medzi základné funkcie rastlín patrí mineralizácia hmoty. Detrit je usadená vrstva odpadu, výkalov rýb, slimákov apod., ktoré je nutné rozložiť. Tento proces, ktorý uskutočňujú mikroorganizmy, najmä baktérie. Rastliny hrajú pritom dôležitú úlohu, pretože niektoré látky dokážu odbúravať aj ony, ale v každom prípade už mineralizované látky sú zdrojom výživy pre ne. Niektoré korene tvoria podobne ako listy (zelené časti rastlín) kyslík, no za normálnych podmienok každá rastlina tvorí malé množstvo kyslíka, ktoré napomáha aeróbnej redukcii hmoty okolo nich. Niektoré druhy dokážu obzvlášť dobre odčerpávať z vody živiny, ktoré sú pre akvaristu žiadané, napr. Riccia fluitans je ideálnym biologickým prostriedkom na zníženie hladiny dusičnanov. Podobnými schopnosťami oplýva Ceratophyllum demersum. Obdobne Anacharis densa efektívne odčerpáva z vody vápnik. Tieto látky rastliny viažu do svojich pletív a začleňujú sa do ich fyziologických pochodov. Vzhľadom na to, že často ide o látky pre nás akvaristov nie príliš vítané, je táto schopnosť cenná. Vplyv filtrovania a najmä vzduchovania na rast rastlín je viac-menej negatívny. Nedá sa to jednoznačne povedať, ale filtrovanie, ktoré čerí hladinu, a teda aj vzduchovanie je pre rast rastlín nežiaduce, preto to nepreháňajme. Udržiavať akvárium celkom bez filtrácie nechajme radšej na špecialistov, ja sám mám niekoľko takých akvárií. Rastliny však môžu meniť aj farbu. Vodné rastliny, ostatne podobne ako ich suchozemské príbuzné, oplývajú vďaka chlorofylu predovšetkým zeleným sfarbením. Avšak aj jeden jedinec môže vykazovať v priebehu ontogenézy zmeny. Fialová farba inak zelených rastlín má príčinu vo veľkom množstve svetla, žívín.

Sadenie rastlín

V prvom rade by sme mali dodržať, že veľké jedince (druhy) sadíme dozadu a menšie dopredu. Vyvarujme sa tiež sadeniu presne do stredu nádrže. Rovnako s citom narábajme so symetriou. Korene skrátime ostrými nožničkami na 1 – 2 cm (nie u rodu Anubias, Cryptocoryne) a pri sadení sa vyvarujme ich poškodeniu. Všetky korene by mali byť v dne, žiadne trčiace korene nie sú žiaduce. Pri niektorý rastlinách, ktoré majú koreňový systém dobre vyvinutý, napr. Echinodorus, zasadenú rastlinu po zasadení mierne povytiahneme – koreňový krčok by mal trošku vyčnievať. V prípade odrezkov je vhodné, aby sme zasadili rastlinu tak, aby sme nesadili holú stonku, ale aby doslova spodné listy boli zafixované do dna. Vodná rastliny tak získa oporu, bude mať oveľa lepšiu stavbu. Plávajúce rastliny hladiny Limnobium, Pistia, Riccia, Salvinia voľne pokladáme na hladinu, iné plávajúce rastliny voľne hodíme do vody. Niektoré z nich sú schopné zakoreniť, avšak nie dlhodobo. Riccia napr. sa dá celkom efektne použiť ako koberec na dno. Keďže sama ma tendenciu vyplávať na hladinu, je nutné ju nejako zachytiť – napr. o ploché kamene. Microsorium, Anubias sa pripevňujú ku drevu, na filter. Najvhodnejšia na to je spletaná šnúra z rybárskeho obchodu. Ak kúpime rastliny v obchode, pravdepodobne budú zasadené v košíkoch a v minerálnej vate. Tieto sa do akvária nehodia, najmä nie skalná vata, preto vodné rastliny vyberieme z košíkov a zbavíme ich predovšetkým minerálnej vaty. Výživa rastlín, hnojenie Rastliny sa získavajú energiu viacerými spôsobmi. Ich prirodzeným zdrojom energie je CO2 – oxid uhličitý a svetlo. Stačí si spomenúť na fotosyntézu zo školy. Ak majú rastliny dostatok CO2, nedokážu ho zužitkovať pri nedostatku svetla. Ak rastliny majú dostatok svetla, pri deficite CO2 ho nedokážu dostatočne využiť. Ak však sú obe hodnoty optimálne, je to veľký predpoklad pre veľmi úspešný rast našich rastlín. V poradí dôležitosti by som svetlo postavil pred CO2. Pre úspešný rast rastlín treba kvalitné osvetlenie.

V prípade, že vidíme produkciu kyslíka rastlinami – tvoriace sa bublinky čerstvého kyslíka, koncentrácia kyslíka v bunke stúpla nad 40 mg/l. Pre úspešnejší rast rastlín je veľa krát vhodné siahnuť po doplnení výživy. Ku zvýšenému prijímaniu živín – energie prispieva aj prúdenie vody. Výživu rastliny dostávajú aj vo forme odpadných látok – výkalov rýb. Aj nádrže tzv. holandského typu (rastlinné) často krát obsahujú nejaké ryby, ktoré slúžia práve na neustále obohacovanie živinami. V tomto prípade skôr tými stopovými. V prípade, že sa vo vode nachádza nedostatok CO2 a rastliny dokážu z hydrogenuhličitanov tento získať, môže dôjsť ku biogénnemu odvápneniu – vyzrážanie nerozpustného uhličitanu vápenatého na povrchu listov. Prijímanie hydrogenuhličitanov je však energeticky náročnejšie. Akvárium má často dostatok živín vo forme exkrementov rýb. Humínové kyseliny sú látky, ktoré sa najmä v prírode bežne nachádzajú vo vode. Sú to produkty látkovej premeny dreva, pôdy, listov, častí rastlín. Z hľadiska využitia pre akvaristiku je zaujímavé použitie dreva a listov, prípadne šišiek, škrupín orechov apod. Sú nesmierne dôležité pre rastliny, pretože dokážu byť energetickým mostom medzi zdrojom výživy a rastlinou. Vďaka týmto organickým komplexom dokáže rastlina získať to, čo je príroda ponúka. Je to podobná funkcia ako majú bioflavonoidy pre vitamín C. Darmo budeme prijímať megadávky vitamínov ak ich telo nedokáže zužitkovať. Humínové kyseliny sa tvoria v prírode v pôde. Železo vo vode za normálnych podmienok veľmi rýchlo oxiduje na formu nevyužiteľnú pre rastliny.

Filter je doslova požierač železa. Ak sa však viaže v chelátoch, v organických komplexoch, je prístupné rastlinám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a práve humínové kyseliny sú substrátom, v ktorom sa môže železo uplatniť pre rastliny. Nedostatok železa spôsobuje chlorózu, ktorá sa prejavuje slabým pletivom – sklovitými listami, žltnutím najmä od okrajov podobne ako aj u suchozemských rastlín. Minerály a stopové látky sú získavané prirodzenou cestou z vody a z detritu. Stopové látky sú látky, prvky, ktoré nie sú nevyhnutné vo veľkom množstve, ale iba v nízkych (stopových) koncentráciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Niektoré z týchto prvkov sú vo vyšších koncentráciách škodlivé až jedovaté. Detrit je hmota, tvorená mikroorganizmami organickou hmotou odumretých rastlín, výkalov rýb apod. V prípade rastlinného akvária je často kameňom úrazu práve obsah minerálnych látok. Najlepší spôsob ako toho dosiahnuť sú ryby. Mikroorganizmy – najmä nitrifikačné a denitrifikačné baktérie rozkladajú hmotu na látky využiteľné rastlinami. Rastliny tento zdroj energie využívajú najmä pomocou koreňov. Niektoré sú schopné viazať viac NO3 – dusičnanov napr. Ceratophyllum demersum, Riccia fluitans. Veľa z nás má zdrojovú vodu obsahujúcu vysoké množstvo dusičnanov. Norma pitnej vody o maximálnej hodnote je dosť vysoká pre akvaristiku, nevhodné najmä pre nové akvárium. Vďaka pomerne vysokému obsahu dusíka potom môže ľahšie dôjsť ku tvorbe toxického amoniaku.

Cyklus dusíka trvá niečo vyše mesiaca, takže dusičnanový anión pridaný dnes putuje ekosystémom akvária viac ako mesiac, kým ho opustí. Denitrifikačné a nitrifikačné procesy sú pomerne zložité, zaujímavé aj pre laika je snáď fakt, že sa ako produkt týchto reakcií tvorí aj plynný dusík N2. Ten samozrejme uniká do atmosféry – von z nádrže. Denitrifikačné baktérie sa nachádzajú vo filtri. Tak ako píšem v článku o filtrovaní, je nevhodné filtračné vložky podrobovať tečúcej vode z bežného vodovodu. Preto, aby sme nezabili naše rozvinuté baktérie je vhodnejšie umývať molitan vo vode neobsahujúcej chlór a ostatné plyny používané vo vodovodnej sieti. Na trhu existujúce produkty, ktoré obsahujú baktérie, ktoré sa pridávajú do filtra. Na trhu sú dostupné rôzne produkty hnojív a výživových doplnkov pre rastliny. Neodporúča sa kombinovať hnojivá ani rôznych firiem ani výrobkov jednej firmy. Mechanicky zachytené časti z filtra používam ako hnojivo aj do kvetináčov suchozemských rastlín. Filter ako oxidant obyčajne obsahuje množstvo látok, hodnotné je najmä železo, ktoré je balzamom pre často chudobné pôdy v črepníkoch. Táto hmota, je okrem toho takpovediac natrávená, takže sa v pôde pomerne rýchlo rozkladá. 

Rašelina znižuje pH aj tvrdosť vody, vode poskytuje humínové kyseliny a iné organické látky. PMDD je svetovo veľmi rozšírené takpovediac nekomerčné hnojivo. Mieša sa zo síranu draselného, heptahydrátu síranu horečnatého, dusičnanu draselného a stopových látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, ktoré sú vo forme organického komplexu. Je to vhodná kombinácia, v ktorej sú stopové látky asi najdôležitejšie. CO2 ne pridávam pomocou známeho procesu kvasenia. Stačí však na to fľaša, do ktorej nalejeme takmer po vrch vodu, pridáme droždie (kvasnice) a cukor. Vodu na začiatok odporúčam teplejšiu (okolo 35°C). Fľašu uzatvorím vrchnákom, v ktorom mám otvor pre hadičku, ktorá na druhom konci končí v akváriu, kde je zakončená vzduchovacím kameňom, alebo lipovým drievkom. Použiť sa dá úspešne aj cigaretový filter. Prípadne hadička končí v akváriovom filtri, cez ktorý sa rozstrekuje do vody. Takýto dávkovač CO2 dokáže produkovať 3 – 5 týždňov oxid uhličitý. Má to však chybu v tom, že nie je ošetrený proti náhlemu vzostupu produkcie CO2. V noci je lepšie CO2 takto do nádrže nepumpovať. Na produkciu CO2 sa hodia aj bombičky z fľaše na výrobu sódy. Na trhu existujú rôzne difúzery CO2. Ja používam CO2 fľašu, na ktorej je redukčný ventil a „ihlový“ (bicyklový) ventil, z ktorého ide hadička do kanistra v akváriu. Funguje to tak, voda si „vypýta“ toľko CO2, koľko „potrebuje“. Tak dosiahnem maximálne rozumné nasýtenie akvária oxidom uhličitým. Redukčný ventil je nato, aby znížil tlak na 5 atmosfér. Ihlový ventil vo všeobecnosti je na to, aby tlak znížil na mieru vhodnú do obyčajnej tenkej akvaristickej hadičky. Existujú aj normálne ihlové ventily, ja však používam ventil, ktorý používajú cyklisti na hustenie pneumatík. Nestojí ani 10 €. Redukčné ventily existujú rôzne, sú aj také, ktoré na výstupe ponúkajú tlak CO2, ktorý môže ísť rovno do nádrže. Kombinovať sa dá pomocou elektromagnetických ventilov, ktoré by sa otvoril podľa spínača. Ja si to riadim tak, že CO2 napustím vždy ráno. Neodporúčam sýtiť akvárium sústavne, tlačiť do vody oxid uhličitý cez otvorené ventily napr. cez rozstrekovanie pomocou filtra. V každom prípade, či už pri zakúpení komerčného produktu, alebo vlastného riešenia, treba mať na zreteli, že difúzia plynov vo vode je rádovo 4 krát nižšia ako vo vzduchu. Čiže podobne ako kyslík, aj CO2 je prijaté vo vyššom množstve za predpokladu tvorby menších bubliniek. Henryho zákon hovorí, že koncentrácia rozpusteného plynu je priamo úmerná parciálnemu tlaku plynu nad jej hladinou – je to v podstate analógia ku osmotickým javom.

Use Facebook to Comment on this Post