Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

skala
Hits: 13149

Slovensko leží v srdci Európy. Hraničí s Poľskom, Českom, Rakúskom, Maďarskom a Ukrajinou. Je to hornatá krajina, na Slovensku sú krásne hory, napr. Malá Fatra, Nízke Tatry, Vysoké Tatry. Takmer celým územím prechádza časť Karpatského oblúka. Z geologického a geotermálneho hľadiska je Slovensko veľmi bohatá krajina.

Slovensko disponuje 1200 objavenými jaskyňami, prístupných verejnosti je len 14. Najdlhšou je Demänovský jaskynný systém, ktorý má viac ako 30 km. Najhlbšou je Starý hrad v Nízkych Tatrách, s hĺbkou 432 metrov. Najdlhšou riekou je Váh, ktorý tečie 406 km. 80 metrov má najvyšší Kmeťov vodopád vo Vysokých Tatrách. Najveternejším miestom je Chopok. Najdaždivejším miestom je Zbojnícka chata. Najrozsiahlejším pohorím je Ondavská vrchovina, ktorá sa rozprestiera na ploche 1 320 km2 (slovakia.eu.sk). Na Slovensku sa nachádza najväčší drevených oltár na svete – Kostol svätého Jakuba v Levoči, geografický stred Európy v Kremnických vrchoch, jediný studený artézsky prameň v Európe – Herliansky gejzír pri Košiciach, najrozsiahlejší hradný komplex v strednej Európe – Spišský hrad, najvyšší vrch v Karpatoch – Gerlachovský štít, najstarší verejný park v strednej Európe – Sad Janka Kráľa v Bratislave (visitslovakia.com). Na Slovensku sa nachádza najväčší počet hradov a zámkov v Európe. 425 kaštieľov, 180 hradov, zámkov a zrúcanín (slovakia.eu.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 obyvateľov (statistics.sk). V mestách žije viac ako 57 % z nich (slovakia.eu.sk).

Na Slovensku žijú prevažne Slováci. Z menšín sú zastúpení Maďarí, Rómovia, Ukrajinci, Češi, Nemci. Na Slovensku sa nachádzajú rôzne špecifické oblasti, ktoré majú svoj pôvod v minulosti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Niekedy v 5. storočí sem prišli Slovania, ktorí boli neskôr napádaní okrem iného Avarmi, ktorých sme neskôr vyhnali. Cca z tohto územia. Každopádne mnoho Avarov sa asimilovalo. Podľa novších prameňov je otázne kam až siahalo v istom období rímske osídlenie. Každopádne aj na Slovensku sa našli pozostatky rímskeho osídlenia na viacerých miestach.

Prvé osídlenie Slovenska pochádza z konca paleolitu, spred 250 tisíc rokov, s lokality Gánovce, kde sa našla lebka neandertálca a z Moravian, kde sa našla soška Venuše – tzv. Moravianska Venuša. Prví roľníci sa tu objavili asi 5 000 – 4 000 rokov pred Kristom. Od konca 4. storočia pred Kristom sem prichádzajú Kelti. V 1. storočí pre Kristom Dákovia. Od začiatku 1. storočia sem prišli Germáni – Vanniove kráľovstvo. Prví slovania osídľovali naše územie zrejme v 5. storočí (Wikipedia).

Prvým štátnym útvarom Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša v 7. storočí. Neskôr Nitrianske kniežatstvo, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vnikla v roku 833 Veľká Morava (Wikipedia). Čo bola veľmi významná epizóda v dejinách v tom období to bol pomerne silný štát. Zhruba do tohto obdobia patrí aj návšteva Solúnskych bratov Cyrila a Metoda v 9. storočí, ktorí hlásali kresťanskú vieru na našom území. Z hľadiska kultúrneho šlo o veľmi významný posun. Dosiahli, že popri latinčine sa staroslovienčina stala liturgickým jazykom, čo uznal aj pápež. Za zváženie stojí fakt, že to boli vtedy jediné dva jazyky, v ktorých sa mohli viesť omše. Zhruba v 10. storočí sem prišli Maďari, ktorí podobne ako Avari v 5. storočí kočovali. Narazili však na odpor Slovanov, ale aj Rimanov a Germánov. Viacmenej nemali kam ísť, tak sa tu usadili a naučili sa obhospodarovať pôdu. Od 10. storočia bolo Slovensko súčasťou Uhorska, od 19. storočia Rakúsko-Uhorska. Bratislava, dnešné hlavné mesto, bola veľmi dlho korunovačným mestom. Od roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Československa, s krátkou prestávkou samostatného Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny. Od 1.1.1993 je Slovenská republika samostatným štátom. Od 1. mája 2004 sme členmi Európskej únie, od 29.3.2004 sme členmi NATO, od 1.1.2009 sme členmi Eurozóny – Európskej menovej únie, oficiálnou menou sa stalo euro.

Počas celej histórie bolo Slovensko mnohokrát napádané Tatármi, Turkami, ale z hľadiska celistvosti územia odolávalo. Je pravda, že Turci aj Tatári mali aj iné ciele, ktoré ich mnohokrát donútili odísť z územia Slovenska. Každopádne ani germánske, alebo rímske útoky neboli priveľké. Hrady, ktoré na Slovensku boli v minulosti boli pomerne dobre opevnené a v minulosti dokázali úspešne odolávať nepriateľom. Neraz našim protivníkom pomohla zrada na ich obsadenie. Do stredoveku boli napr. hrady v Devíne, vo Fiľakove veľkou prekážkou pre nepriateľov. Napokon aj Bratislavský hrad. Veď Bratislava bola dlho nazývaná aj ako kamenné mesto. Zlé obdobie obdobie pre jednoduchý ľud bolo po roku 1526 a trvalo zhruba do roku 1868. Je zaujímavé, že niektoré reality z vtedajšieho obdobia sa dostali aj do slovníka – pojem turecké hospodárstvo pochádza práve zo stredoveku. Ide o to, že Turek len bral a nestaral sa. Turkom nezáležalo na tom, čo bude, keď oni využijú úrodu, nestarali sa o budúcnosť, jednoducho šli ďalej, zdierali niekoho iného.

Z hľadiska kultúry bola významná existencia Academie Istropolitany – jednej z najstarších univerzít v Európe. Založil je Matej Korvín v Bratislave okolo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodifikovaná spisovná slovenčina Antonom Bernolákom na základe západoslovenského nárečia – bernolákovčina. Od roku 1843 je vďaka Ľudovítovi Štúrovi spisovná slovenčina kodifikovaná na základe stredoslovenského nárečia.

Najviac ľudí žije v mestách Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Národné parky: TANAP – Tatranský národný park, NAPANT – Národný park Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovenský raj, Slovenský kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najvýznamnejšie sviatky: Vianoce, Veľká noc, Mikuláš, Svätá Lucia, Silvester, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiatka zosnulých, Fašiangy (slovakiasite.com). Významné osobnosti: Juraj Jánošík – zbojník a ľudový hrdina, ktorý bohatým bral a chudobným dával, Ľudovít Štúr – kodifikátor spisovnej slovenčiny, Milan Rastislav Štefánik – vedec, politik, vojak, zakladateľ československého štátu, Alexander Dubček – štátnik, osobnosť Pražskej jari 1968 (slovakiasite.com). Gastronomické charakteristické jedlá: parenica, ovčí syr, syrové korbáčiky, oštiepok, bryndra, skalický trdelník, bratislavské rožky (mpsr.sk), tokajské víno, kapustnica, pirohy, lokše, tlačenka, jaternice, pagáče a napokon aj kofola. Z tvrdého alkoholu sú známe: borovička, slivovica, demänovka. Slovensko je veľmi bohaté na minerálne pramene – minerálky: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka a mnoho iných.

Slovakia lies in the heart of Europe. It borders Poland, the Czech Republic, Austria, Hungary, and Ukraine. It is a mountainous country, with beautiful mountains such as the Malá Fatra, Nízke Tatry, and Vysoké Tatry. Almost the entire territory is part of the Carpathian arc. From a geological and geothermal perspective, Slovakia is a very rich country.

Slovakia boasts 1200 discovered caves, of which only 14 are accessible to the public. The longest is the Demänovský Cave System, which spans more than 30 km. The deepest is Starý hrad in the Nízke Tatry, with a depth of 432 meters. The longest river is the Váh, which flows for 406 km. The highest waterfall is Kmeťov vodopád in the Vysoké Tatry, at 80 meters. The windiest place is Chopok. The rainiest place is Zbojnícka chata. The largest mountain range is the Ondavská vrchovina, covering an area of 1,320 km2 (slovakia.eu.sk). Slovakia is home to the world’s largest wooden altar – the Church of St. James in Levoča, the geographical center of Europe in the Kremnické vrchy, the only cold artesian spring in Europe – Herliansky gejzír near Košice, the largest castle complex in Central Europe – Spišský hrad, the highest peak in the Carpathians – Gerlachovský štít, the oldest public park in Central Europe – Sad Janka Kráľa in Bratislava (visitslovakia.com). Slovakia has the largest number of castles and chateaus in Europe: 425 castles, 180 ruins of castles and chateaus (slovakia.eu.sk). As of May 21, 2011, the population was 5,397,036 inhabitants (statistics.sk). More than 57% of them live in cities (slovakia.eu.sk).

Slovaks predominantly inhabit Slovakia. Minority groups include Hungarians, Roma, Ukrainians, Czechs, and Germans. Slovakia has various specific regions with historical origins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Sometime in the 5th century, the Slavs arrived, who were later attacked, among others, by the Avars, whom we later expelled. Approximately from this territory. Nevertheless, many Avars assimilated. According to newer sources, it is questionable how far Roman settlement extended at a certain period. Nevertheless, remnants of Roman settlement have been found in several places in Slovakia.

The first settlement of Slovakia dates back to the end of the Paleolithic, 250 thousand years ago, with localities such as Gánovce, where the skull of a Neanderthal was found, and Moravany, where the Venus figurine was found – the so-called Moravian Venus. The first farmers appeared here around 5,000 – 4,000 years before Christ. From the end of the 4th century BC, the Celts arrived. In the 1st century BC, the Dacians. From the beginning of the 1st century, the Germans arrived – the Kingdom of Vannio. The first Slovaks probably settled our territory in the 5th century (Wikipedia).

The first state entity of the Slavs in the territory of today’s Slovakia was the Samo’s Empire in the 7th century. Later, the Principality of Nitra, which merged with the Moravian Principality in 833 to form Great Moravia (Wikipedia). This was a very significant episode in the history of that period, as it was a relatively strong state. Roughly until this period falls the visit of the Thessalonian brothers Cyril and Methodius in the 9th century, who preached the Christian faith in our territory. From a cultural perspective, this was a very significant shift. They succeeded in making Old Church Slavonic the liturgical language alongside Latin, which was recognized by the pope. It is worth considering the fact that these were the only two languages in which Mass could be celebrated at that time. Around the 10th century, the Hungarians arrived, who, like the Avars in the 5th century, were nomadic. However, they encountered resistance from the Slavs, as well as from the Romans and Germans. More or less, they had nowhere to go, so they settled here and learned to cultivate the land. From the 10th century, Slovakia was part of Hungary, and from the 19th century, Austria-Hungary. Bratislava, today’s capital, was for a long time the coronation city. Since 1918, Slovakia has been part of Czechoslovakia, with a brief break as an independent Slovak state during World War II. Since January 1, 1993, the Slovak Republic has been an independent state. Since May 1, 2004, we have been members of the European Union, since March 29, 2004, members of NATO, since January 1, 2009, members of the Eurozone – the European Monetary Union, with the euro becoming the official currency.

Throughout history, Slovakia has been invaded many times by the Tatars, Turks, but in terms of territorial integrity, it has withstood. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often forced them to leave Slovak territory. However, even Germanic or Roman attacks were not excessive. The castles that were in Slovakia in the past were relatively well-fortified and in the past, they successfully resisted enemies. Often our opponents were helped to capture them by betrayal. Until the Middle Ages, for example, the castles in Devín, in Fiľakovo, were a major obstacle to enemies. Finally, even Bratislava Castle. After all, Bratislava was long called the „stone city.“ A bad period for the common people was after 1526 and lasted roughly until 1868. It is interesting that some realities from that period also entered the vocabulary – the term „Turkish economy“ comes precisely from the Middle Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks didn’t care what would happen when they used the harvest; they didn’t care about the future, they just went on, squeezing someone else.

In terms of culture, the existence of the Academia Istropolitana – one of the oldest universities in Europe – was significant. It was founded by Matthias Corvinus in Bratislava around 1466. In 1787, Anton Bernolák codified the written Slovak language for the first time based on the Western Slovak dialect – Bernolák’s Slovak. Since 1843, thanks to Ľudovít Štúr, the written Slovak language has been codified based on the Central Slovak dialect.

The most people live in the cities of Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). National parks: TANAP – Tatra National Park, NAPANT – Low Tatras National Park, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovak Paradise, Slovak Karst, Muránska planina (slovakiasite.com). The most significant holidays: Christmas, Easter, St. Nicholas Day, St. Lucia Day, New Year’s Eve, New Year’s Day, Children’s Day, Mother’s Day, All Saints‘ Day, Carnival (slovakiasite.com). Significant personalities: Juraj Jánošík – a brigand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudovít Štúr – codifier of the written Slovak language, Milan Rastislav Štefánik – scientist, politician, soldier, co-founder of the Czechoslovak state, Alexander Dubček – statesman, figure of the Prague Spring of 1968 (slovakiasite.com). Gastronomic characteristic dishes: parenica, sheep cheese, cheese whips, oštiepok, bryndza, Skalica trdelník, Bratislava rolls (mpsr.sk), Tokaj wine, cabbage soup, pierogi, potato pancakes, tlačenka, liver sausage, pagáče, and finally kofola. From hard alcohol, borovička, slivovica, Demänovka are well known. Slovakia is very rich in mineral springs – mineral waters: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka, and many others.

Slowakei liegt im Herzen Europas. Es grenzt an Polen, die Tschechische Republik, Österreich, Ungarn und die Ukraine. Es ist ein bergiges Land, mit wunderschönen Bergen wie der Malá Fatra, den Nízke Tatry und den Vysoké Tatry. Fast das gesamte Gebiet gehört zum Karpatenbogen. Aus geologischer und geothermaler Sicht ist die Slowakei ein sehr reiches Land.

Die Slowakei verfügt über 1200 entdeckte Höhlen, von denen nur 14 für die Öffentlichkeit zugänglich sind. Die längste ist das Demänovský-Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefste ist der Starý hrad in den Nízkych Tatrách, mit einer Tiefe von 432 Metern. Der längste Fluss ist die Váh, der über 406 km fließt. Der höchste Wasserfall ist der Kmeťov vodopád in den Vysoké Tatry, mit 80 Metern. Der windigste Ort ist Chopok. Der regenreichste Ort ist Zbojnícka chata. Das größte Bergmassiv ist die Ondavská vrchovina, die eine Fläche von 1.320 km2 umfasst (slovakia.eu.sk). Die Slowakei beherbergt den größten hölzernen Altar der Welt – die Kirche St. Jakob in Levoča, das geografische Zentrum Europas in den Kremnické vrchy, die einzige kalte artesische Quelle Europas – Herliansky gejzír bei Košice, die größte Schlossanlage in Mitteleuropa – Spišský hrad, den höchsten Gipfel der Karpaten – Gerlachovský štít, den ältesten öffentlichen Park in Mitteleuropa – Sad Janka Kráľa in Bratislava (visitslovakia.com). Die Slowakei hat die größte Anzahl von Burgen und Schlössern in Europa: 425 Schlösser, 180 Ruinen von Burgen und Schlössern (slovakia.eu.sk). Zum 21. Mai 2011 betrug die Bevölkerung 5.397.036 Einwohner (statistics.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städten (slovakia.eu.sk).

Die Slowaken überwiegend bevölkern die Slowakei. Minderheitsgruppen umfassen Ungarn, Roma, Ukrainer, Tschechen und Deutsche. Die Slowakei hat verschiedene spezifische Regionen mit historischen Ursprüngen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Irgendwann im 5. Jahrhundert kamen die Slawen, die später unter anderem von den Awaren angegriffen wurden, die später vertrieben wurden. Etwa aus diesem Gebiet. Dennoch assimilierten sich viele Awaren. Nach neueren Quellen ist fraglich, wie weit die römische Besiedlung zu einem bestimmten Zeitpunkt reichte. Dennoch wurden Reste römischer Besiedlung an mehreren Stellen in der Slowakei gefunden.

Die erste Besiedlung der Slowakei datiert aus dem Ende des Paläolithikums, vor 250.000 Jahren, mit Lokalitäten wie Gánovce, wo der Schädel eines Neandertalers gefunden wurde, und Moravany, wo die Venusfigurine gefunden wurde – die sogenannte Moravische Venus. Die ersten Bauern erschienen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jahren vor Christus. Ab Ende des 4. Jahrhunderts v. Chr. kamen die Kelten. Im 1. Jahrhundert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahrhunderts kamen die Germanen – das Königreich Vannio. Die ersten Slowaken siedelten wahrscheinlich im 5. Jahrhundert unser Gebiet (Wikipedia).

Die erste staatliche Einheit der Slawen auf dem Gebiet der heutigen Slowakei war das Reich von Samo im 7. Jahrhundert. Später das Fürstentum von Nitra, das sich im Jahr 833 mit dem Mährischen Fürstentum vereinigte, um Großmähren zu bilden (Wikipedia). Dies war eine sehr bedeutende Episode in der Geschichte dieser Zeit, da es ein relativ starker Staat war. Etwa bis zu diesem Zeitpunkt fällt der Besuch der Thessalonicher Brüder Kyrill und Methodius im 9. Jahrhundert, die den christlichen Glauben auf unserem Gebiet predigten. Aus kultureller Sicht war dies eine sehr bedeutende Verschiebung. Es gelang ihnen, das Altkirchenslawische neben Latein zur liturgischen Sprache zu machen, was vom Papst anerkannt wurde. Es ist erwähnenswert, dass dies die einzigen beiden Sprachen waren, in denen zu dieser Zeit Messen gefeiert werden konnten. Etwa im 10. Jahrhundert kamen die Ungarn, die wie die Awaren im 5. Jahrhundert nomadisch waren. Sie trafen jedoch auf Widerstand von den Slawen, aber auch von den Römern und Germanen. Mehr oder weniger hatten sie keinen anderen Ort, an den sie gehen konnten, also ließen sie sich hier nieder und lernten, das Land zu bewirtschaften. Seit dem 10. Jahrhundert gehörte die Slowakei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahrhundert zu Österreich-Ungarn. Bratislava, die heutige Hauptstadt, war lange Zeit die Krönungsstadt. Seit 1918 gehört die Slowakei zu der Tschechoslowakei, mit einer kurzen Pause als unabhängiger slowakischer Staat während des Zweiten Weltkriegs. Seit dem 1. Januar 1993 ist die Slowakische Republik ein unabhängiger Staat. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitglieder der Europäischen Union, seit dem 29. März 2004 Mitglieder der NATO, seit dem 1. Januar 2009 Mitglieder der Eurozone – der Europäischen Währungsunion, wobei der Euro zur offiziellen Währung wurde.

Im Laufe der Geschichte wurde die Slowakei viele Male von Tataren, Türken und anderen angegriffen, aber was die territoriale Integrität betrifft, hat sie standgehalten. Es stimmt, dass die Türken und Tataren andere Ziele hatten, was sie oft zwang, das slowakische Gebiet zu verlassen. Aber auch germanische oder römische Angriffe waren nicht übermäßig. Die Burgen, die in der Slowakei in der Vergangenheit waren, waren relativ gut befestigt und konnten früher erfolgreich Feinden widerstehen. Oft wurde unseren Gegnern geholfen, sie zu erobern, indem sie verraten wurden. Bis ins Mittelalter waren zum Beispiel Burgen in Devín, in Fiľakovo ein großes Hindernis für Feinde. Schließlich auch Bratislava Castle. Nach allem war Bratislava lange Zeit als „Steinstadt“ bekannt. Eine schlechte Zeit für das einfache Volk war nach 1526 und dauerte ungefähr bis 1868. Es ist interessant, dass einige Realitäten aus dieser Zeit auch in den Wortschatz eingegangen sind – der Begriff „türkische Wirtschaft“ stammt genau aus dem Mittelalter. Es geht darum, dass der Türke einfach genommen und sich nicht darum gekümmert hat. Den Türken war es egal, was passieren würde, wenn sie die Ernte nutzten; sie interessierten sich nicht für die Zukunft, sie gingen einfach weiter und drückten jemand anderen aus.

In kultureller Hinsicht war die Existenz der Academia Istropolitana – einer der ältesten Universitäten Europas – bedeutsam. Sie wurde von Matthias Corvinus um 1466 in Bratislava gegründet. 1787 kodifizierte Anton Bernolák erstmals die geschriebene slowakische Sprache auf der Grundlage des westslowakischen Dialekts – Bernoláks Slowakisch. Seit 1843 wurde die geschriebene slowakische Sprache dank Ľudovít Štúr auf der Grundlage des zentralslowakischen Dialekts kodifiziert.

Die meisten Menschen leben in den Städten Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Nationalparks: TANAP – Tatra-Nationalpark, NAPANT – Nationalpark Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slowakisches Paradies, Slowakischer Karst, Muránska planina (slovakiasite.com). Die wichtigsten Feiertage: Weihnachten, Ostern, St. Nikolaus, St. Lucia, Silvester, Neujahr, Kindertag, Muttertag, Allerheiligen, Karneval (slovakiasite.com). Bedeutende Persönlichkeiten: Juraj Jánošík – ein Brigand und Volksheld, der den Reichen nahm und den Armen gab, Ľudovít Štúr – Kodifizierer der geschriebenen slowakischen Sprache, Milan Rastislav Štefánik – Wissenschaftler, Politiker, Soldat, Mitbegründer des tschechoslowakischen Staates, Alexander Dubček – Staatsmann, Figur des Prager Frühlings von 1968 (slovakiasite.com). Gastronomische charakteristische Gerichte: Parenica, Schafskäse, Käsepeitschen, Oštiepok, Bryndza, Skalitzer Trdelník, Bratislavaer Rollen (mpsr.sk), Tokajer Wein, Krautsuppe, Pierogi, Kartoffelpuffer, Tlačenka, Leberwurst, Pagáče und schließlich Kofola. Bekannte harte Alkoholika sind Borovička, Slivovitz, Demänovka. Die Slowakei ist sehr reich an Mineralquellen – Mineralwässer: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka und viele andere.

Słowacja leży w sercu Europy. Graniczy z Polską, Czechami, Austrią, Węgrami i Ukrainą. Jest to górzysty kraj, w którym znajdują się piękne góry, takie jak Mała Fatra, Niżne Tatry, Wysokie Tatry. Prawie całe terytorium przecina fragment łuku Karpat. Z geologicznego i geotermalnego punktu widzenia Słowacja jest bardzo bogatym krajem.

Słowacja posiada 1200 odkrytych jaskiń, z których tylko 14 jest dostępnych dla publiczności. Najdłuższy jest system jaskiń Demänovský, który ma ponad 30 km. Najgłębsza to Starý hrad w Niżnych Tatrach, o głębokości 432 metrów. Najdłuższą rzeką jest Wáh, która ma 406 km długości. Najwyższy wodospad to Kmeťov vodopád w Wysokich Tatrach, mający 80 metrów wysokości. Najbardziej wietrznym miejscem jest Chopok. Najbardziej deszczowym miejscem jest Zbojnícka chata. Największym masywem górskim jest Ondavská vrchovina, zajmujący obszar 1320 km² (slovakia.eu.sk). Na Słowacji znajduje się największy drewniany ołtarz na świecie – Kościół św. Jakuba w Levoči, geograficzne centrum Europy w Kremnickich Wierchach, jedyny zimny artezyjski źródłowy w Europie – Herliansky gejzír koło Koszyc, największy kompleks zamkowy w Europie Środkowej – Zamek Spiski, najwyższy szczyt Karpat – Gerlachovský štít, najstarszy park publiczny w Europie Środkowej – Sad Janka Kráľa w Bratysławie (visitslovakia.com). Na Słowacji znajduje się największa liczba zamków i pałaców w Europie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pałaców (slovakia.eu.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku mieszkało tu 5 397 036 mieszkańców (statistics.sk). Ponad 57% z nich mieszka w miastach (slovakia.eu.sk).

Na Słowacji przeważający udział mają Słowacy. Spośród mniejszości występują Węgrzy, Romowie, Ukraińcy, Czesi i Niemcy. Na terenie Słowacji znajdują się różne specyficzne regiony o historycznym pochodzeniu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptów, Spisz, Szarysz, Abov, Zemplín, Uh, Nowogród, Orawa. Pierwsi Słowianie pojawili się tutaj prawdopodobnie w V wieku naszej ery (Wikipedia).

Pierwszą jednostką państwową Słowian na terenie dzisiejszej Słowacji było państwo Samona w VII wieku. Później Księstwo Nitrzańskie, które połączyło się w 833 roku z Księstwem Morawskim, tworząc Wielką Morawę (Wikipedia). Była to bardzo istotna epoka w historii tego okresu, ponieważ był to stosunkowo silny państwo. W około ten okres przypada także wizyta thesalońskich braci Cyryla i Metodego w IX wieku, którzy głosili wiarę chrześcijańską na tym obszarze. Z kulturowego punktu widzenia był to bardzo istotny przeskok. Udało im się uczynić starosłowiański obok łaciny językiem liturgicznym, co zostało uznane przez papieża. Warto zauważyć, że były to jedyne dwa języki, w których w tym czasie można było odprawiać msze. W około X wieku przybyli Węgrzy, którzy podobnie jak Awarowie w V wieku byli koczownikami. Spotkali się jednak z oporem Słowian, ale także Rzymian i Germanów. W zasadzie nie mieli dokąd iść, więc osiedlili się tutaj i nauczyli się uprawiać ziemię. Od X wieku Słowacja należała do Węgier, a od XIX wieku do Austro-Węgier. Bratysława, obecna stolica, była przez długi czas miastem koronacyjnym. Od 1918 roku Słowacja była częścią Czechosłowacji, z krótką przerwą na niepodległe państwo słowackie w czasie II wojny światowej. Od 1 stycznia 1993 roku Republika Słowacka jest niepodległym państwem. Od 1 maja 2004 roku jesteśmy członkiem Unii Europejskiej, od 29 marca 2004 roku członkiem NATO, od 1 stycznia 2009 roku członkiem strefy euro – Unii Walutowej, gdzie euro stało się oficjalną walutą.

Podczas całej historii Słowacja była wielokrotnie atakowana przez Tatarów, Turków, ale pod względem integralności terytorialnej przetrwała. Prawdą jest, że Turcy i Tatarzy mieli inne cele, co często zmuszało ich do opuszczenia terytorium Słowacji. Jednak ataki germańskie czy rzymskie nie były zbyt liczne. Zamki, które istniały na terenie Słowacji w przeszłości, były stosunkowo dobrze ufortyfikowane i potrafiły skutecznie przeciwstawiać się wrogom. Często naszym przeci wnikom pomagała zdrada, by je zdobyć. Do średniowiecza zamki w Devínie, Fiľakovie były na przykład dużą przeszkodą dla wrogów. W końcu także zamek bratysławski. Bratysława była długo znana jako „miasto z kamienia”. Czasami nazwa „turecka gospodarka” pochodzi właśnie ze średniowiecza. Chodzi o to, że Turkowi zależało tylko na zabraniu, nie dbał o nic. Turkom nie zależało na tym, co się stanie, gdy wykorzystają plony, nie dbali o przyszłość, po prostu szli dalej, wyzyskując kogoś innego.

Z kulturowego punktu widzenia istnienie Academia Istropolitana – jednego z najstarszych uniwersytetów w Europie – miało znaczenie. Założył go Matej Korvín w Bratysławie około 1466 roku. W 1787 roku po raz pierwszy znormalizowano język słowacki na podstawie dialektu zachodniosłowackiego – język bernolákowy. Od 1843 roku, dzięki Ľudovítowi Štúrowi, język słowacki jest znormalizowany na podstawie dialektu środkowosłowackiego.

Najwięcej ludzi mieszka w miastach Bratysławie, Koszycach, Preszowie, Nitrze, Żylinie, Bańskiej Bystrzycy, Trnawie, Martinie, Trenczynie, Popradzie, Prievidzy, Zvolen (slovakiasite.com). Parki narodowe: TANAP – Tatrzański Park Narodowy, NAPANT – Park Narodowy Niżne Tatry, Wielka Fatra, Mała Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Słowacki Raj, Słowacki Kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najważniejsze święta: Boże Narodzenie, Wielkanoc, św. Mikołaj, św. Łucja, Sylwester, Nowy Rok, Dzień Dziecka, Dzień Matki, Wszystkich Świętych, Karnawał (slovakiasite.com). Wybitne osobistości: Juraj Jánošík – zbójnik i bohater ludowy, który zabierał bogatym i dawał biednym, Ľudovít Štúr – kodifikator języka słowackiego, Milan Rastislav Štefánik – naukowiec, polityk, żołnierz, współzałożyciel państwa czechosłowackiego, Alexander Dubček – polityk, postać Praskiej Wiosny 1968 roku (slovakiasite.com). Charakterystyczne potrawy gastronomiczne: parenica, ser owczy, korbáčiky serowe, oštiepok, bryndza, trdelník skalicki, bratislavské rožky (mpsr.sk), wino tokajskie, kapustnica, pierogi, placki ziemniaczane, tlačenka, kaszanka, pagáče i wreszcie kofola. Z mocnych alkoholi znane są: borovička, śliwowica, demänovka. Słowacja jest bardzo bogata w źródła mineralne – wody mineralne: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka i wiele innych.

Szlovákia közép-Európában található. Határos Lengyelországgal, Csehországgal, Ausztriával, Magyarországgal és Ukrajnával. Ez egy hegyvidéki ország, Szlovákiában szép hegyek találhatók, például a Kis-Fátra, a Nagy-Fátra, a Magas-Tátra. Majdnem az egész területen áthalad a Kárpátok íve. Geológiai és geotermikus szempontból Szlovákia nagyon gazdag ország.

Szlovákiának 1200 felfedezett barlangja van, közülük csak 14 nyitva áll a nyilvánosság előtt. A leghosszabb a Deményfalvi barlangrendszer, amely több mint 30 km hosszú. A legmélyebb a Starý hrad a Alacsony-Tátrában, 432 méteres mélységben. A leghosszabb folyó a Vág, amely 406 km hosszú. A legmagasabb vízesés a Magas-Tátrában a Kmeť-vízesés, 80 méter magas. A legszélsebesebb hely Chopok. A legesősebb hely a Zbojnícka chata. A legnagyobb hegység az Ondavai-dombság, amely 1320 km² területen terül el. Szlovákiában található a világ legnagyobb fából készült oltára, a Levočai Szent Jakab-templom, Európa geográfiai középpontja a Kremnica-hegységben, az egyetlen hideg artezi kút Európában a Herliansky gejzír Kassánál, a közép-európai régió legnagyobb várágyai a Szepesi vár, a legmagasabb hegycsúcs a Kárpátokban a Gerlachovský-gerinc, a legöregebb közpark a közép-európai régióban a Janka Kráľa Park Pozsonyban. Szlovákiában található a legtöbb vár és kastély Európában. 425 kastély, 180 vár, kastély és rom (slovakia.eu.sk). 2011. május 21-én 5 397 036 lakos élt itt (statistics.sk). Lakosságának több mint 57%-a él városokban (slovakia.eu.sk).

Szlovákiában főként szlovákok élnek. Kisebbségi csoportok közé tartoznak a magyarok, a romák, az ukránok, a csehek és a németek. Szlovákiában különböző történelmi régiók találhatók, mint például Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Szepes, Šariš, Abov, Zemplén, Uh, Novohrad, Orava. A szlávok valószínűleg az 5. században érkeztek Szlovákiába, akiket különböző támadások értek, többek között az Avaroké, akiket később elűztek. A népességük egy része azonban Szlovákiában maradt. A legfrissebb adatok szerint kérdéses, hogy az egyes időszakokban a római települések milyen messzire terjedtek. Mindenesetre Szlovákiában is találtak római települési maradványokat több helyen.

Szlovákia első települése a paleolit végén, mintegy 250 000 évvel ezelőtt keletkezett, olyan helyeken, mint Gánovce, ahol neandervölgyi koponyát találtak, és Moravianban, ahol Vénusz szobrot találtak – a Moravai Vénuszt. Az első gazdálkodók valószínűleg Kr. e. 5 000 – 4 000 évvel ezelőtt jelentek meg itt. Kr. e. 4. század vége óta a kelták érkeztek ide. Kr. e. 1. században jöttek a dákok. Az 1. század elejétől kezdve a germánok – Vanniove királysága – is ide érkeztek. Az első szlávok valószínűleg az 5. században telepedtek le erre a területre (Wikipedia).

A szlávok első államalakulata Szlovákiában a 7. században létrejött Samo birodalom volt. Később az Nitri hercegség, amelynek 833-ban Morva hercegséggel történő egyesítésével nagy Morvaország alakult ki (Wikipedia). Ez egy nagyon fontos epizód volt a történelemben ebben az időszakban, mivel ez egy viszonylag erős államalakulat volt. Ehhez az időszakhoz tartozik Cyril és Metód missziója a 9. században, akik a keresztény hitet hirdették ezen a területen. Kulturális szempontból ez egy nagyon fontos változás volt. Sikerült elérni, hogy a latin mellett a staroszláv a liturgikus nyelv is legyen, amit még a pápa is elismert. Így ők lettek az egyetlen két nyelv, amelyekben misét lehetett celebrálni. Kb. a 10. században érkeztek a magyarok, akik hasonlóan az 5. századi avarokhoz nomádok voltak. Azonban ellenállásba ütköztek a szlávok, valamint a rómaiak és a germánok részéről. Kevés lehetőségük volt, ezért letelepedtek és megtanulták művelni a földet. A 10. századtól Szlovákia része volt Magyarországnak, a 19. századtól Ausztria-Magyarországnak. Pozsony, a mai főváros hosszú ideig koronázási város volt. 1918-tól Szlovákia része volt Csehszlovákiának, rövid időre önálló Szlovák Államként a második világháború alatt. 1993. január 1-jétől Szlovákia önálló állam. 2004. május 1-jétől az Európai Unió tagja vagyunk, 2004. március 29-től a NATO tagja vagyunk, 2009. január 1-jétől az euróövezet tagja vagyunk – az euró lett az hivatalos fizetőeszköz.

Történelmi szempontból Szlovákia sokszor volt támadásoknak kitett, Tatárok, törökök által, de az ország területi integritása szempontjából ellenállt. Igaz, hogy a törököknek és a tatároknak más célok is voltak, ami sokszor arra kényszerítette őket, hogy elhagyják Szlovákia területét. Mindenesetre sem a germán, sem a római támadások nem voltak túl nagyok. A múltban a szlovákiai várak viszonylag jól megerősítettek voltak, és sikeresen ellenálltak az ellenségeknek. Gyakran a megnyerésükhöz árulás is hozzájárult. A középkorban például a Dévényi, a Fülek várak nagy akadályt jelentettek az ellenségek számára. Végül is a Pozsonyi vár is. Hiszen Pozsonyt sokáig kővárosnak is nevezték. Rossz időszak volt az egyszerű emberek számára 1526 után és körülbelül 1868-ig. Érdekes, hogy néhány valóság az akkori időszakból bekerült a szótárba – a török gazdaság kifejezés éppen a középkorból származik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők használják a termést, nem törődött a jövővel, egyszerűen csak tovább mentek, másokat zsaroltak.

Kulturális szempontból fontos volt az Istropolitana Academia létezése is – Európa egyik legrégebbi egyeteme. Matej Korvín alapította Pozsonyban körülbelül 1466-ban. 1787-ben Anton Bernolák először kodifikálta a szlovák nyelvet Nyugat-Szlovákiai dialektus alapján – bernoláki szlovák nyelv. 1843 óta Ľudovít Štúr miatt a középső szlovák dialektus alapján kodifikálták a szlovák nyelvet.

A legtöbb ember Pozsonyban, Kassán, Presovban, Nitrában, Zsolnán, Besztercebányán, Trencsénben, Martonban, Trencsénben, Poprádban, Prievidzában, Zsolnán él (slovakiasite.com). Nemzeti parkok: TANAP – Tátrai Nemzeti Park, NAPANT – Alacsony-Tátrai Nemzeti Park, Nagy-Fátra, Kis-Fátra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Szlovák Paradicsom, Szlovák Karszt, Murányi síkság (slovakiasite.com). Legfontosabb ünnepek: Karácsony, Húsvét, Mikulás, Szent Lucia, Szilveszter, Újév, Gyermeknap, Anyák napja, Halottak napja, Farsang (slovakiasite.com). Jelentős személyiségek: Juraj Jánošík – rabló és népi hős, aki a gazdagoktól vett és a szegényeknek adott, Ľudovít Štúr – a szlovák írásbeli nyelv kodifikátora, Milan Rastislav Štefánik – tudós, politikus, katona, a Csehszlovák állam megteremtője, Alexander Dubček – politikus, 1968-as Prágai Tavasz jelentős alakja (slovakiasite.com). Gasztronómiai jellegzetességek: parenica, juhsajt, sajtkorongok, oštiepok, bryndza, szilvásvirágh, pozsonyi kifli (mpsr.sk), tokaji bor, káposztaleves, gombóc, palacsinta, tlačenka, hurka, páská, és végül a kofola. Az erős alkoholok közül ismertek: borovička, szilvórium, demänovka. Szlovákia nagyon gazdag ásványvizekben – ásványvizekben: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka és sok más.

Niektoré príspevky

Odkazy

 

, , , , , , , ,
slovensko 617859

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Mestá, Slovenské, Mestá, Hont

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

skala
Hits: 9821

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

banska-stiavnica 686650

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Mestá, Slovenské, Mestá

Prešov – mesto hudby

skala
Hits: 2948

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, in Hungarian Eperjes, in German Eperies / Preschau, in Russian Prjašev, in Polish Preszów, in Latin Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). One hypothesis suggests that the original name of the city, Eperies, is derived from the Hungarian word „eper“ – strawberry. Slovak historian Uličný argues that the name Prešov roots in the Slavic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the center of Šariš and the Prešov self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Highlands, at an altitude of about 255 meters above sea level. The city has two rivers, Torysa and Sekčov. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third-largest city in Slovakia (presov.sk). It has four boroughs: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The settlement’s origins date back to the Stone Age. Slavic settlement is documented from the 8th to 9th centuries. The first written mention is in a document by King Béla IV from 1247. Prešov has been a free royal town since 1374. Since 1412, it has been part of Pentapolitana – a community of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov (Wikipedia.sk). In the 14th and 15th centuries, it experienced remarkable economic development. The year 1687 is significant for Prešov because of the „Caraff’s slaughter,“ when 24 citizens were brutally executed in the square for supporting Imrich Tököli, the leader of the anti-Habsburg uprising. In 1816, the establishment of the Greek Catholic diocese brought more Rusyns to the area. The salt production in Solivar, Prešov, had a major economic impact (Wikipedia.sk), though it was „destroyed“ by democrats after 2010. On November 1, 1918, the so-called Prešov Uprising occurred, during which 41 soldiers and two civilians were executed. Under the influence of the revolution in Budapest, some soldiers refused obedience and proceeded to loot stores. They were later apprehended and, despite there being no loss of life, were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historical core of the city is a national cultural monument (presov.sk). It boasts several landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, Klobušických Palace, Šariš Gallery, Neptune’s Fountain, Rákóczi Palace, Roman Catholic Parish Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, Caraff’s Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, Calvary, and the Kumšt hydro-engineering building (Wikipedia.sk). The city is home to the Jonáš Záborský Theatre, and various events are organized, including Prešov City Days, Muvina – International Wine Festival, Prešov Triple Market, Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk). Due to its vibrant music scene and achievements, the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or „city of music“ (Wikipedia.sk). Some notable musicians and bands include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Festivals held regularly include the Academic Prešov Student Art Festival, Prešov Music Spring, Salt Market Festival, Bobbin Lace Festival, Bad Music Festival, Prešov Triple Market, Historical Fencing and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd’s Literary Prešov, and many others (Wikipedia.sk). Prešov University, with eight faculties, and the Faculty of Production Technologies of the Technical University of Košice, as well as the International Business School ISM Slovakia, are located here. Additionally, there are around 34 secondary schools. Prešov Handball is well-known throughout Europe, particularly due to the Tatran Prešov club (presov.sk). The local football club, Tatran Prešov, isn’t as successful even within Slovakia. Prominent figures from Prešov include the writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits in Tel Aviv, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, known in Hungarian as Eperjes, in German as Eperies / Preschau, in Russian as Prjašev, in Polish as Preszów, in Latin as Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák), has an interesting history surrounding its name. One theory suggests that the original name „Eperies“ is derived from the Hungarian word „eper,“ meaning „strawberry.“ Slovak historian Uličný argues that the name Prešov has roots in the Slavic name „Preš“ (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). The city is the center of the Šariš region and Prešovský self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Upland, at an altitude of approximately 255 meters above sea level. Two rivers, Torysa and Sekčov, flow through the city. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third most populous city in Slovakia (presov.sk). It consists of four urban districts: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The city’s settlement dates back to the Stone Age, with Slavic settlements documented from the turn of the 8th and 9th centuries. The first written mention is from a document by King Béla IV in 1247. Prešov has held the status of a free royal town since 1374 and became part of the Pentapolitan association of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov, starting in 1412 (Wikipedia.sk). The city experienced significant economic growth in the 14th and 15th centuries. The year 1687 is known for the „Prešov Massacre“ (Caraff’s Massacre), when 24 citizens were executed for supporting Imre Tököli, leader of the anti-Habsburg rebellion. In 1816, the Greek Catholic diocese was established, bringing more Rusyns to the city. Salt production was of great economic importance to the city (Wikipedia.sk), with Solivar Prešov, which was „destroyed“ by the democratic forces after 2010. On November 1, 1918, the Prešov Uprising occurred, with 41 soldiers and two civilians being executed. Due to the revolution in Budapest, some soldiers refused to follow orders, and later engaged in looting. Although there were no casualties, they were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historic core of the city is a national cultural monument (presov.sk). There are many notable landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, the Klobušický Palace, the Šariš Gallery, the Neptune Fountain, the Rákóczi Palace, the Roman Catholic Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, the Caraff Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, the Calvary, and the Kumšt hydrological structure (Wikipedia.sk). Prešov is also home to the Jonáš Záborský Theatre, hosts the city’s annual Days of Prešov, the Muvina International Wine Competition, the Prešov Trinity Fair, the Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk), and the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or the „City of Music“ (Wikipedia.sk), due to its thriving music scene. Some musicians and bands associated with Prešov include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. The city regularly hosts events like the Academic Prešov Student Arts Festival, Prešov Music Spring, Solnobansky Market, Lace Making Festival, Festival of Bad Music, Prešov Trinity Fair, Historical Swordsmanship and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd Literary Prešov, and many more (Wikipedia.sk). The city is home to Prešov University with eight faculties, the Faculty of Manufacturing Technologies of the Technical University of Košice, and the ISM Slovakia International Business School, along with around 34 secondary schools. Prešov handball has a strong reputation in Europe, especially thanks to the Tatran Prešov club (presov.sk). The city’s football team, Tatran Prešov, is no longer as successful domestically. Notable people from Prešov include writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent in Tel Aviv Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and the first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Пряшів, по-угорськи Eperjes, по-німецьки Eperies / Preschau, по-русски Prjašev, по-польськи Preszów, по-латинськи Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Одна гипотеза стверджує, що оригінальна назва міста Eperies походить від угорського слова „eper“ — полуниця. Словенський історик Улічний вважає, що назва Пряшів має слов’янське походження і бере початок від імені Преш (Петро Шворц та інші, 1997, с. 14). Це є центр Шариша та Пряшівського автономного округу. Місто розташоване в Кошицькій низині, між Сланськими горами та Шаришським підвищенням на висоті близько 255 метрів над рівнем моря. Місто має дві річки, Торису та Секчов. Станом на 1 січня 2005 року в місті проживало 91 205 осіб, що робить його третім за чисельністю населення містом у Словаччині (presov.sk). Місто має чотири райони: Пряшів, Нижня Шебастова, Соливар та Шальговік (Wikipedia.sk). Початки заселення сягали ще кам’яної доби. Слов’янське поселення датовано кінцем 8 — початком 9 століття. Перше письмове згадування зустрічається у грамоті короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року місто входило в Пентаполітану — спільноту п’яти королівських міст разом з Кошицею, Бардеєвом, Левочею та Сабіновим (Wikipedia.sk). В 14-15 століттях місто переживало винятковий економічний розвиток. 1687 рік знаменний подіями на пряшівському майдані, коли було жорстоко страчено 24 міщан за підтримку Імриха Текелі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році створено греко-католицьку єпархію, що призвело до прибуття більших потоків Русинів. Важливу економічну роль в місті відігравала сільське виробництво (Wikipedia.sk), яке „зруйнували“ демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулася так звана Пряшівська повстання, в результаті якої було страчено 41 військового та двох цивільних осіб. Під впливом революції в Будапешті частина солдатів відмовилась від виконання наказів і здійснила пограбування магазинів. Пізніше вони були затримані, і, незважаючи на відсутність людських втрат, були засуджені до смертної кари (Петро Шворц та інші, 1997, с. 33).

Історичний центр міста є національною культурною пам’яткою (presov.sk). Тут розташовані численні пам’ятки, зокрема: греко-католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобушицьких, Шаришська галерея, фонтан Нептуна, палац Ракоці, римо-католицький кафедральний собор святого Миколая, статуя Непорочного зачаття, Босака банківська установка, в’язниця Карафа (presov.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wikipedia.sk). Тут розташовані Пряшівський театр і проводяться численні заходи: Дні міста Пряшів, міжнародний конкурс вин Muvina, Пряшівський трійковий базар, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Prešov, День Землі (presov.sk). Через музичний розвиток та здобутки в музиці місто отримало прізвисько „словенський Сіетл“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), або „місто музики“ (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Odkazy

TOP

Všetky

presov 361561

Krajina, Slovenská krajina, Typ krajiny, Mestá, Slovenské, Dolné Považie, Mestá

Piešťany – pokojné kúpeľné mesto na Považí

skala
Hits: 66322

Piešťany sú krásne mesto, predovšetkým preto, lebo tu sa dá vnímať pokoj. V Piešťanoch sa ľudia neponáhľajú. Vládne tu pohoda, pričom mesto žije kultúrne, je celkom pekne upravené. Parky zaberajú rozsiahlu plochu, v meste vládne turistický ruch. Mesto leží 162 metrov nad morom, GPS 48°35`03„ zemepisnej šírky a 17°50`01„ zemepisnej dĺžky. Rozloha mesta je 44,201 km2. Stopy osídlenia okolia pochádzajú už zo štvrtohorného pleistocénu. Kamenné nástroje človeka neandertálskeho typu boli objavené v neďalekej obci Banka a v jaskyni Čertova pec. V poslednej dobe ľadovej sa ku nezamŕzajúcim prameňom sťahoval lovec mamutov. Pramene vyhľadávali obyvatelia  neskorej i mladšej doby kamennej, no najmä z doby bronzovej. V okolí sú stopy po ľuďoch maďarovskej kultúry, vystriedanej ľuďmi mohylovej a čačianskej kultúry. V mladšej dobe železnej, asi v 4. storočí pred Kristom, prichádzajú Kelti. V prvom až štvrtom storočí tu bolo osídlenie germánskymi Kvádmi. V piatom až šiestom storočí do oblasti prichádzajú prvé slovanské kmene. Časy Veľkej Moravy z 9. storočia pripomína veľmožský dvorec v blízkom Ducovom. V rokoch 1299, 1301 – 1321 boli Piešťany súčasť panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Piešťany boli aj kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Tematín. V roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. hrad a panstvo Tematín magistrovi Mikulášovi Kontovi. Po vymretí tohto rodu ich od kráľa Ľudovíta II. získal Alexej Thurzo (Wikipédia).

V minulosti boli Piešťany spomenuté v histórii ako Pessen, Pesthyen (Modrova.eu.sk). Názov Piešťany je odvodený od piesčitého charakteru podložia naplavenín Váhu. Historické názvy Piešťan: 1113 – Pescan, 1299 – Pekchen, 1348 – Posseen, 1357 – Pechen, 1429 – Pestien, Pestyen, 1435 – Pestyén, 1436 – Pesthyen, 1442 – Piesthen, 1546 – Pestien, 1552 – Pestiien, 1564 – Pyšten, 1588 – Pestien, 1642 – Pistin, 1689 – Pöstény, 1709 – Pustin, 1742 – Pusteny, 1745 – Pösthenimu, Piesthan, Pischtan, 1747- Pissteny, 1774 – Püstin, Piesscžany, Teplicz, Teplicze, 1786 – Pűschtin, Piečany, 1787 – Teplicz, 1808 – Pöstény, Püstény, Pjessčany, Pěssťany, 1863 – 1907 – Pöstyén, 1913 – Pöstyény, do 1918 – Pistyan, Pistyán, Piestyan, Píšťany, Pystjan, Pystyan, Pystyán, 1920 – Piešťany. Maďarsky sú Piešťany Pöstyén, nemecky Pistyan, poľsky Piesczany. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1113 zo Zoborskej listiny vydanej uhorským kráľom Kolomanom I.. História mesta je úzko spätá s rozvojom kúpeľníctva v 16. storočí. Prvý podrobný opis prameňov pochádza od prefekta Šarišského hradu a kráľovského radcu Juraja Werhnera z roku 1545. Neskoršie opisy pochádzajú od lekára rakúskych cisárov Johanna Crata de Crafheima z roku 1571, od osobného lekára pápeža Sixta V. Andrea Bacciusa Elpidianusa z roku 1588, od nemeckého cestovateľa Martina Zeillera z roku 1632 a najslávnejší opis pochádza od Adama Trajana v básni Saluberrimae Pistinienses Thermae z roku 1642 (Wikipedia).  V roku 1598 bolo v Piešťanoch 144 domov (obecluka.sk).

V roku 1642 dostali Piešťany mestské výsady a jarmočné právo a vyvíjali sa ako zemepanské mestečko. V 18. storočí vzniká okolo prameňov kúpeľná osada Teplice. V jej centre stál ubytovací hostinec a panský dom pre šľachtu. Osada sa postupne spojila s obcou Piešťany a dnes tvorí historické centrum. V roku 1720 daroval panovník Karol VI. panstvo Hlohovec (Piešťany patrili pod Hlohovec) Jánovi Leopoldovi Erdödymu, ktorým patrilo mesto až do roku 1848 a kúpele do roku 1940. V roku 1802 navštívil Piešťany Ludwig van Beethoven. Katastrofické rozmery mala na Piešťany povodeň 26.8.1813, kedy boli poškodené všetky budovy (Mednyanský A., 1971) (Wikipédia).

Piešťany, rovnako ako mnoho iných miest západnej Európy, ale aj Slovenska, zažívajú pokles stavu obyvateľstva. Dnes žije v Piešťanoch menej ako 30 000 obyvateľov. V roku 1731 tu podľa dostupných prameňov žilo 1 488 ľudí (Wikipédia), v roku 1910 – 7 379, v roku 1945 – 14 519, v roku 1970 – 22 963, v roku 1980 – 30 731 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993), v roku 1991 – 33 176 (Mestská a obecná štatistika, Údaje ku 31.12.1991). Neďaleko od centra mesta, na okraji parku sa nachádza Dom umenia, v ktorej často hosťujú rôzne divadelné a tanečné súbory, koná sa tu množstvo výstav, sála sa používa ako kino apod.. Inou, pomerne známou je Malá scéna Mestského kultúrneho strediska – medzi Piešťancami známe ako „Krasko„. V Piešťanoch je zastúpené vysoké školstvo Inštitútom fyzioterapie, balneológie a rehabilitáce Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Gymnázia sú tu dve: Pierra de Coubertina a svätého Michala Archanjela. Známa je Hotelová akadémia Ľudovíta Wintera. Na území mesta pôsobia tri múzeá. Hlavná budova Balneologického múzea je situovaná do budovy Kúpeľnej dvorany. Pod jeho správu patrí pamätná izba Ivana Krasku na nábreží Váhu medzi Kolonádnym a Krajinským mostom, Vila doktora Lisku a asi 6 km vzdialené hradisko Kostolec. Vojenské historické múzeum je v areáli leticka a bohužiaľ sprístupnená je iba časť exponátov a otvorené je iba sezónne (Wikipédia). Veteran Car Club Piešťany má svoje múzeum situované v neďalekých Moravanoch. Významnými podnikmi v minulosti bola Tesla Piešťany, dnes najmä ON Semiconductor (Wikipédia). Chirana Piešťany vyrábala zdravotnícke zariadenia a dnes sa vlastne rozdrobila na množstvo menších firiem. Významným pracoviskom aj dnes v oblasti metrológie, skúšobníctva, normalizácie a certifikácie je Technický skúšobný ústav Piešťany, š. p. – TSÚ (Wikipédia).

V Piešťanoch sa od roku 1955 koná Piešťanský hudobný festival. Od roku 1999 Piešťanské organové dni. Pravidelne začiatkom leta sa koná Otvorenie kúpeľnej sezóny. Obnovená bola aj tradícia Sochy piešťanských parkov, od roku 2006 sa pravidelne uskutočňuje filmový festival Cinematik. Ďalšími filmovými festivalmi sú Kineama, Astrofilm a Eurotour. V lete už tradične sa koná Truck Country, Country Lodenica. Súťaž v aranžovaní kvetov Victoria Regia, ktorej vrcholom je alegorický sprievod, sa koná koncom leta a je ukončením letnej kúpeľnej sezóny. Na letisku sa konal v nedávnej minulosti hudobný festival Hodokvas. Túto štafetu prevzal festival Grape. Od roku 2010 vznikla tradícia Carat Tuning Párty, od 2011 festival elektronickej hudby BeeFree. Konávali sa tú aj Národné letecké dni, ktoré boli od roku 2011 presunuté do Sliaču (Wikipédia). Od roku 1959 informuje o meste Revue Piešťany, ktorý bol kedysi mesačníkom, dnes vychádza štvťročne. Týždenník Piešťanský týždeň vychádza od roku 1991 a s ním ma viaže aj osobná skúsenosť, keďže som ho cca od jeho tretieho vydania predával ako kolportér do roku 1995. Od konca roku 2010 sa Piešťany pýšia vlastnou rozhlasovou stanicou Rádio Piešťany, ktorá vysiela ma 90.2 MHz (Wikipédia).

Z Piešťan pochádza herec Marián Geišberg, známa moderátorka Alena Heribanová, kanoista Slavomír Kňazovický, kajakár Róbert Erban, kajakárka Marcela Erbanová, plavkyňa Martina Moravcová, hokejisti Branko Radivojevič a Michel Miklík, futbalista Filip Hološko, tenistki Magdaléna Rybáriková a Dominika Cibulková. V minulosti tu pôsobili mnohí umelci: Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko, Jozef Dodo Šošoka (Wikipédia), herci Juraj Slezáček, Marián Vajda, hudobník Patrik Vrbovský (Rytmus), tenisti Lukáš Lacko, horolozec Vladimír Plulík. Pôsobili tu básnik, prozaik Ivan Krasko, dramatik a spisovateľ Ivan Stodola, maliar Martin Benka, Alojz Klimo, spisovateľ a maliar Janko Alexy, sochár Valér Vavro, džezový hudobník Jozef Dodo Šošoka.

Piešťany, a beautiful town known for its serene ambiance, holds a special place, primarily because it exudes tranquility. In Piešťany, life moves at a leisurely pace, fostering a sense of ease, while the city thrives culturally and remains well-maintained. Extensive parks grace the landscape, and the town buzzes with tourist activity. Situated 162 meters above sea level, with GPS coordinates 48°35’03“ latitude and 17°50’01“ longitude, Piešťany covers an area of 44.201 km². Traces of settlement in the surrounding areas date back to the Quaternary Pleistocene. Tools from the Neanderthal era were discovered in the nearby village of Banka and in the Čertova pec cave.

During the late Stone Age and, more prominently, the Bronze Age, people sought out the non-freezing springs in the region. The presence of the Magyar culture, succeeded by the cultures of the Mochovce and Čakany, is evident in the vicinity. In the late Iron Age, around the 4th century BCE, the Celts arrived. In the 5th to 6th centuries, the Germanic Quadi settled in the area. The first Slavic tribes came to the region in the 5th to 6th centuries. The era of Great Moravia in the 9th century is reflected in the grand court in nearby Ducové. From 1299 to 1321, Piešťany belonged to the domain of Matúš Čák of Trenčín. It was also a royal property and part of the Tematín Castle domain. In 1348, King Louis I granted Tematín Castle and estate to Master Nicholas Kont of Königsberg. After the extinction of this lineage, they came under the ownership of Alexius Thurzo, appointed by King Louis II (Wikipedia).

Throughout history, Piešťany was mentioned by various names such as Pessen and Pesthyen. The name „Piešťany“ is derived from the sandy character of the Váh riverbed deposits. Historical names for Piešťany include Pescan (1113), Pekchen (1299), Posseen (1348), Pechen (1357), Pestien (1429), Pestyen (1435), and many more. The first written mention dates back to 1113 in the Zobor Charter issued by King Coloman I of Hungary. The town’s history is closely tied to the development of spa culture in the 16th century. The first detailed description of the springs comes from George Werhner, prefect of Šariš Castle and royal counselor, in 1545. Later descriptions were provided by the Austrian imperial physician Johann Crato von Krafftheim in 1571, Pope Sixtus V’s personal physician Andrea Baccius Elpidianus in 1588, and German traveler Martin Zeiller in 1632. The most famous description is Adam Trajan’s poem „Saluberrimae Pistinienses Thermae“ from 1642 (Wikipedia).

In 1598, Piešťany had 144 houses. In 1642, Piešťany gained town privileges and market rights, evolving into a manorial town. In the 18th century, the spa settlement Teplice developed around the springs. In its center stood an accommodation inn and a manor house for the nobility. The settlement gradually merged with the town of Piešťany, forming the historic center we see today. In 1720, Charles VI donated the Hlohovec estate (to which Piešťany belonged) to Ján Leopold Erdödy, who owned the town until 1848 and the spa until 1940. In 1802, Ludwig van Beethoven visited Piešťany. A catastrophic flood on August 26, 1813, caused extensive damage to all buildings (Mednyanský A., 1971) (Wikipedia).

Like many other cities in Western Europe and Slovakia, Piešťany is experiencing a decline in population. Today, Piešťany is home to less than 30,000 residents. In 1731, according to available sources, the town had 1,488 inhabitants (Wikipedia). The population continued to grow over the years: 7,379 in 1910, 14,519 in 1945, 22,963 in 1970, and 30,731 in 1980 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993). As of 1991, the population was 33,176 (Municipal and Local Statistics, Data as of December 31, 1991).

Not far from the city center, on the edge of the park, stands the House of Arts, hosting various theater and dance groups and hosting numerous exhibitions. Another well-known venue is the Small Stage of the Municipal Cultural Center, known among the locals as „Krasko.“ Piešťany is home to the Institute of Physiotherapy, Balneology, and Rehabilitation of the University of St. Cyril and Methodius in Trnava. There are two high schools, Pierre de Coubertin and St. Michael the Archangel Gymnasium. The renowned Hotel Academy of Ľudovít Winter is also located in Piešťany. The city has three museums, with the main building of the Balneological Museum situated in the Kúpeľná dvorana building. It oversees the memorial room of Ivan Krasko on the Váh embankment between Kolonádny and Krajinský bridges, Villa of Dr. Liska, and the Kostolec hillfort about 6 km away. The Military History Museum is in the airport area, and unfortunately, only a part of the exhibits is accessible seasonally (Wikipedia). The Veteran Car Club Piešťany has its museum in the nearby Moravany. A significant presence in the field of metrology, testing, standardization, and certification is the Technical Testing Institute Piešťany, š. p. – TSÚ (Wikipedia).

Since 1955, the Piešťany Music Festival has been held annually. Since 1999, Piešťanské organové dni (Piešťany Organ Days) takes place. The opening of the bathing season is a regular event at the beginning of summer. The tradition of the Sculptures of Piešťany Parks was revived, and since 2006, the Cinematik film festival has been held regularly. Other film festivals include Kineama, Astrofilm, and Eurotour. In summer, Truck Country and Country Lodenica festivals are traditional events. The Victoria Regia flower arrangement competition, featuring an allegorical procession, takes place at the end of summer, marking the conclusion of the summer bathing season. The Hodokvas music festival was held at the airport until recently. This baton was passed to the Grape festival. Since 2010, the Carat Tuning Party has become a tradition, followed by the electronic music festival BeeFree from 2011. National Aviation Days, which took place in Piešťany, were moved to Sliač in 2011 (Wikipedia). Since 1959, the city has been covered by Revue Piešťany, which was once a monthly magazine and is now published quarterly. The weekly Piešťanský týždeň has been in existence since 1991. I have a personal connection to it, as I worked as a street vendor selling it until 1995. Since the end of 2010, Piešťany boasts its own radio station, Rádio Piešťany, broadcasting on 90.2 MHz (Wikipedia).

Piešťany has been the birthplace of several notable individuals, including actor Marián Geišberg, well-known presenter Alena Heribanová, canoeist Slavomír Kňazovický, kayakers Róbert Erban and Marcela Erbanová, swimmer Martina Moravcová, hockey players Branko Radivojevič and Michel Miklík, and footballer Filip Hološko. In the past, many artists were associated with Piešťany, such as Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko, and Jozef Dodo Šošoka (Wikipedia).

Piešťany, eine wunderschöne Stadt, die vor allem durch ihre friedliche Atmosphäre besticht, nimmt einen besonderen Platz ein, weil hier Ruhe spürbar ist. In Piešťany bewegt sich das Leben in gemächlichem Tempo, wodurch eine Atmosphäre der Gelassenheit entsteht, während die Stadt kulturell blüht und gut gepflegt ist. Ausgedehnte Parks schmücken das Stadtbild, und die Stadt pulsiert vor touristischer Aktivität. Gelegen auf 162 Metern über dem Meeresspiegel, mit GPS-Koordinaten von 48°35’03“ Breitengrad und 17°50’01“ Längengrad, erstreckt sich Piešťany über eine Fläche von 44,201 km². Spuren der Besiedlung in den umliegenden Gebieten reichen bis ins Quartäre Pleistozän zurück. Werkzeuge aus der Neandertaler-Ära wurden im nahegelegenen Dorf Banka und in der Höhle Čertova pec entdeckt.

Während der späten Steinzeit und besonders in der Bronzezeit suchten die Menschen die nicht gefrierenden Quellen in der Region auf. Die Anwesenheit der Magyarenkultur, gefolgt von den Kulturen von Mochovce und Čakany, ist in der Umgebung ersichtlich. In der späten Eisenzeit, etwa im 4. Jahrhundert v. Chr., kamen die Kelten an. Im 5. bis 6. Jahrhundert ließen sich die germanischen Quaden in der Gegend nieder. Die ersten slawischen Stämme kamen im 5. bis 6. Jahrhundert in die Region. Die Zeit von Großmähren im 9. Jahrhundert spiegelt sich in der großen Burg in der Nähe von Ducové wider. Von 1299 bis 1321 gehörte Piešťany zum Gebiet von Matúš Čák von Trenčín. Es war auch königlicher Besitz und Teil des Tematín-Burgbezirks. Im Jahr 1348 schenkte König Ludwig I. Tematín-Burg und -land dem Magister Nikolaus Kont von Königsberg. Nach dem Aussterben dieser Linie kamen sie in den Besitz von Alexius Thurzo, ernannt von König Ludwig II. (Wikipedia).

Im Laufe der Geschichte wurde Piešťany unter verschiedenen Namen wie Pessen und Pesthyen erwähnt. Der Name „Piešťany“ leitet sich vom sandigen Charakter der Ablagerungen im Flussbett der Waag ab. Historische Namen für Piešťany sind Pescan (1113), Pekchen (1299), Posseen (1348), Pechen (1357), Pestien (1429), Pestyen (1435) und viele mehr. Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1113 in der Zoborer Urkunde von König Koloman I. von Ungarn. Die Geschichte der Stadt ist eng mit der Entwicklung der Badekultur im 16. Jahrhundert verbunden. Die erste ausführliche Beschreibung der Quellen stammt von Georg Werhner, Präfekt des Schlosses Šariš und königlicher Ratgeber, aus dem Jahr 1545. Spätere Beschreibungen stammen vom österreichischen Hofarzt Johann Crato von Krafftheim im Jahr 1571, vom persönlichen Arzt von Papst Sixtus V. Andrea Baccius Elpidianus im Jahr 1588 und vom deutschen Reisenden Martin Zeiller im Jahr 1632. Die berühmteste Beschreibung stammt aus Adam Trajans Gedicht „Saluberrimae Pistinienses Thermae“ von 1642 (Wikipedia).

Im Jahr 1598 hatte Piešťany 144 Häuser. Im Jahr 1642 erhielt Piešťany Stadtrechte und Marktrechte und entwickelte sich zu einer herrschaftlichen Stadt. Im 18. Jahrhundert entstand um die Quellen herum die Badekolonie Teplice. In ihrem Zentrum stand ein Unterkunftsgasthaus und ein Herrenhaus für den Adel. Die Kolonie verschmolz allmählich mit der Stadt Piešťany und bildet heute das historische Zentrum, das wir sehen. Im Jahr 1720 schenkte Karl VI. das Gut Hlohovec (zu dem Piešťany gehörte) Ján Leopold Erdödy, der die Stadt bis 1848 und das Bad bis 1940 besaß. Im Jahr 1802 besuchte Ludwig van Beethoven Piešťany. Eine katastrophale Flut am 26. August 1813 verursachte erhebliche Schäden an allen Gebäuden (Mednyanský A., 1971) (Wikipedia).

Wie viele andere Städte in Westeuropa und der Slowakei erlebt Piešťany einen Rückgang der Bevölkerung. Heute leben in Piešťany weniger als 30.000 Einwohner. Im Jahr 1731 hatte die Stadt nach verfügbaren Quellen 1.488 Einwohner (Wikipedia). Die Bevölkerung wuchs im Laufe der Jahre weiter: 7.379 im Jahr 1910, 14.519 im Jahr 1945, 22.963 im Jahr 1970 und 30.731 im Jahr 1980 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993). Im Jahr 1991 betrug die Bevölkerung 33.176 (Stadt- und Gemeindestatistik, Daten vom 31. Dezember 1991).

Nicht weit vom Stadtzentrum entfernt, am Rande des Parks, steht das Haus der Künste, das verschiedene Theater- und Tanzgruppen beherbergt und zahlreiche Ausstellungen veranstaltet. Ein weiterer bekannter Veranstaltungsort ist die Kleine Bühne des Städtischen Kulturzentrums, die bei den Einheimischen als „Krasko“ bekannt ist. In Piešťany befindet sich das Institut für Physiotherapie, Balneologie und Rehabilitation der Universität St. Kyrill und Method in Trnava. Es gibt zwei Gymnasien, Pierre de Coubertin und St. Michael the Archangel Gymnasium. Die renommierte Hotelakademie von Ľudovít Winter befindet sich ebenfalls in Piešťany. Die Stadt hat drei Museen, wobei sich das Hauptgebäude des Balneologischen Museums in der Kúpeľná dvorana (Badehalle) befindet. Darüber hinaus unterstehen ihm das Gedenkzimmer von Ivan Krasko zwischen den Kolonnaden und der Krajinský most (Landesbrücke), die Villa von Dr. Liska und die etwa 6 km entfernte Burgstätte Kostolec. Das Militärgeschichtsmuseum befindet sich auf dem Gelände des Flugplatzes und ist leider nur teilweise und saisonal zugänglich (Wikipedia). Der Veteran Car Club Piešťany betreibt ein Museum in der Nähe von Moravany. Die Technische Prüfungsanstalt Piešťany, eine Einrichtung für Metrologie, Prüfung, Normung und Zertifizierung, ist auch heute noch von Bedeutung.

Der Piešťanský hudobný festival findet seit 1955 in Piešťany statt. Seit 1999 gibt es die Piešťanské organové dni. Regelmäßig zu Beginn des Sommers wird die Badesaison eröffnet. Die Tradition der Skulpturen der Piešťany Parks wurde wiederbelebt, und seit 2006 findet regelmäßig das Filmfestival Cinematik statt. Zu den weiteren Filmfestivals gehören Kineama, Astrofilm und Eurotour. Im Sommer findet traditionell Truck Country und Country Lodenica statt. Der Wettbewerb im Blumenschmuck Victoria Regia, mit einem allegorischen Umzug als Höhepunkt, findet am Ende des Sommers statt und markiert das Ende der Sommersaison. In der jüngeren Vergangenheit fand auf dem Flughafen das Musikfestival Hodokvas statt. Diese Rolle übernahm später das Grape Festival. Seit 2010 gibt es die Tradition der Carat Tuning Party und seit 2011 das Elektronikmusikfestival BeeFree. Es gab auch die Nationalen Luftfahrttage, die 2011 nach Sliač verlegt wurden (Wikipedia). Seit 1959 informiert die Revue Piešťany über die Stadt, die früher monatlich erschien und heute vierteljährlich herausgegeben wird. Die wöchentliche Zeitschrift Piešťanský týždeň gibt es seit 1991, und damit verbinde ich auch persönliche Erfahrungen, da ich sie als Straßenverkäufer bis 1995 verkauft habe. Seit Ende 2010 kann Piešťany mit ihrem eigenen Radiosender, Rádio Piešťany, auf 90,2 MHz glänzen (Wikipedia).

Zu den Persönlichkeiten, die aus Piešťany stammen, gehören der Schauspieler Marián Geišberg, die bekannte Moderatorin Alena Heribanová, der Kanute Slavomír Kňazovický, die Kajakfahrer Róbert Erban und Marcela Erbanová, die Schwimmerin Martina Moravcová, die Eishockeyspieler Branko Radivojevič und Michel Miklík, der Fußballer Filip Hološko, die Tennisspielerinnen Magdaléna Rybáriková und Dominika Cibulková. In der Vergangenheit waren viele Künstler mit Piešťany verbunden, wie Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko und Jozef Dodo Šošoka (Wikipedia), sowie die Schauspieler Juraj Slezáček, Marián Vajda, der Musiker Patrik Vrbovský (Rytmus), die Tennisspieler Lukáš Lacko und der Uhrmacher Vladimír Plulík. Hier haben auch der Dichter, Prosaschriftsteller Ivan Krasko, der Dramatiker und Schriftsteller Ivan Stodola, der Maler Martin Benka, Alojz Klimo, der Schriftsteller und Maler Janko Alexy, der Bildhauer Valér Vavro und der Jazzmusiker Jozef Dodo Šošoka gewirkt.

بييشتياني هي مدينة جميلة، قبل كل شيء بسبب السلام الذي يمكن أن يشعر به الإنسان هنا. في بييشتيان، الناس لا يستعجلون. الهدوء هو السائد هنا، والمدينة تعيش حياة ثقافية، وهي منظمة بشكل جيد. الحدائق تشغل مساحة واسعة، ويزين الحياة السياحية المدينة. تقع المدينة على ارتفاع 162 مترًا فوق سطح البحر، وإحداثياتها الجغرافية هي 48°35`03„ خط العرض و 17°50`01„ خط الطول. مساحة المدينة تبلغ 44،201 كم². تعود آثار الاستيطان في المنطقة إلى العصر الرابع من العصر الجليدي. تم اكتشاف أدوات الإنسان من نوع نياندرتال في قرية بانكا وفي مغارة „تشيرتوفا بيك“. خلال الفترة الأخيرة من العصر الجليدي، انتقل صياد الفيلة إلى الينابيع الذي لا يتجمد. سكان العصور الحجرية المتأخرة والبرونزية خاصةً كانوا يبحثون عن هذه الينابيع. هناك آثار لثقافة المجريين وتليها آثار ثقافة الموهيلا وثقافة تشاتش. في العصور الحديثة من الحديد، حوالي القرن الرابع قبل الميلاد، ظهر الكلت. في القرون الأولى حتى الرابعة، كانت هناك استيطانات للقواد الجرمان. في القرون الخامسة والسادسة، دخلت القبائل السلافية الأولى إلى المنطقة. يذكر القصر النبيل في دوتشوف في القرب من بييشتيان أيام الدولة المورافية في القرن التاسع. في الفترة من 1299، 1301 – 1321، كانت بييشتيان جزءًا من أملاك ماتوش تشاكا ترينتشيان. كانت بييشتيان أيضًا ملكية ملكية وجزءًا من المنطقة الحصينة تيماتين. في عام 1348، قدم الملك لودفيك الأول قلعة وأملاك تيماتين إلى الماجستير نيكولاس كونت. بعد انقراض هذا النسل، حصل عليهم ألكسي ثورزو من الملك لودفيك التاني (ويكيبيديا).

في الماضي، ذكرت بييشتيان باسم „بيسين“ و „بيستهين“. اشتق اسم بييشتيان من الطابع الرملي لتكوينات فاهو على طول نهر الفاهو. التسميات التاريخية لبييشتيان: 1113 – بيسكان، 1299 – بيكشين، 1348 – بوسين، 1357 – بيتشين، 1429 – بيستين، 1546 – بيستين، 1552 – بيستيين، 1564 – بيشتين، 1588 – بيستين، 1642 – بيستين، 1689 – بوستين، 1709 – بوستين، 1742 – بوستيني، 1745 – بوستينيمو، 1774 – بوستين، بييشياني، تبليتش، تبليتشي، 1786 – بوشتين، بيتشاني، 1787 – تبليتش، 1808 – بوستين، بوستين، بييشياني، بيستاني، 1863 – 1907 – بوستيان، 1913 – بوستيان، حتى عام 1918 – بيستيان، بيستيان، بيستيان، بيشتيان، بيستيان، بيشتيان، بيشتيان، 1920 – بييشتيان. باللغة المجرية، تعرف بييشتيان باسم „بوشتين“، بالألمانية „بيستيان“، وبالبولندية „بيشتشاني“. أول ذكر كتابي يعود إلى عام 1113 من خلال وثيقة زوبور الصادرة عن الملك الهنغاري كولومان الأول. ترتبط تاريخ المدينة ارتباطًا وثيقًا بتطور علاجات الاستحمام في القرن السادس عشر. أول وصف مفصل للينابيع يعود إلى متصرف قلعة شاريش ومستشار الملك جورج فيرهنر في عام 1545. الوصف لاحقًا جاء من الطبيب النمساوي جوهان كراتا دي كرافهايما في عام 1571، ومن الطبيب الشخصي للبابا سيكستوس الخامس أندريا باشيوسا إلبيديانوس في عام 1588، ومن المسافر الألماني مارتن زيلر في عام 1632، وأشهر وصف من آدم ترايان في قصيدته „سالوبيريماي بيستينينسيس ثيرماي“ في عام 1642 (ويكيبيديا). في عام 1598، كان هناك 144 منزلًا في بييشتيان (obecluka.sk).

في عام 1642، حصلت بييشتاني على الامتيازات الحضرية وحقوق المعرض وتطورت كمدينة ريفية. في القرن الثامن عشر، نشأت قرية حمام حول المياه العلاجية. في وسطها كان هناك نزل للإقامة وقصر للنبلاء. تدمجت القرية تدريجياً مع بلدة بييشتاني وتشكل اليوم المركز التاريخي. في عام 1720، قدم الحاكم كارول السادس مقاطعة خلوهوفيتس (كانت بييشتاني تتبع خلوهوفيتس) إلى يان ليوبولد إيردوديم، الذي كان يملك المدينة حتى عام 1848 والعلاجات الحرارية حتى عام 1940. في عام 1802، زار لودفيغ فان بيتهوفن بييشتاني. كان للفيضان الذي وقع في 26 أغسطس 1813 أبعادٌ كارثية، حيث تضررت جميع المباني (Mednyanský A., 1971) (Wikipedia).

تعاني بييشتاني، مثل العديد من المدن في أوروبا الغربية وأيضًا في سلوفاكيا، من تراجع في عدد السكان. اليوم، يعيش في بييشتاني أقل من 30,000 نسمة. في عام 1731، عاش فيها، وفقًا للمصادر المتاحة، 1,488 شخصًا (ويكيبيديا)، في عام 1910 – 7,379، في عام 1945 – 14,519، في عام 1970 – 22,963، في عام 1980 – 30,731 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993)، في عام 1991 – 33,176 (الإحصاء البلدي والقروي، بيانات حتى 31.12.1991). قرب مركز المدينة، على حافة الحديقة، يقع „دوم أومينيا“، حيث يستضيف العديد من الفرق المسرحية والرقصية، وتُقام هنا العديد من المعارض، ويُستخدم القاع كصالة سينما، ومن بين المعالم البارزة الأخرى الساحة الصغيرة في مركز المركز الثقافي المحلي – المعروفة بين سكان بييشتاني باسم „كراسكو“. في بييشتاني، يُمثل معهد الفيزيوتيرابي والبالنيولوجيا والتأهيل التابع لجامعة سانت سيريل وميثوديوس في ترنافا التعليم العالي. هناك مدرستان ثانويتان: „بيير دو كوبرتان“ و“سانت ميخايل آركانجيل“. معروفة أيضًا أكاديمية لودوفيتا فينتير للفندق. في المدينة، هناك ثلاثة متاحف. يتم وضع المبنى الرئيسي للمتحف البالنولوجي في مبنى „كوبيلنا دفورانا“. تحت إدارته، تشمل غرفة الذاكرة لإيفان كراسكو على ضفاف نهر فاهو بين جسر كولونادني وجسر كراينسكي، فيلا الدكتور ليسكو، ومستوطنة كوستوليتش التي تبعد حوالي 6 كم. يقع متحف التاريخ العسكري في محيط المطار ولكن يُفترض فتح جزء من المعروضات ويكون مفتوحًا موسميًا فقط (ويكيبيديا). يمتلك نادي السيارات الفتيان في بييشتاني متحفه الخاص في مورافان. كانت شركة تيسلا بييشتاني من بين الشركات البارزة في الماضي، واليوم يشكل شركة ON Semiconductor النشاط الرئيسي (ويكيبيديا). كانت كيرانا بييشتاني تصنع أجهزة طبية، واليوم تم تجزئتها إلى العديد من الشركات الصغيرة. يعتبر المعهد الفني للاختبار في بييشتاني (TSÚ) مكانًا هامًا حتى اليوم في مجال الميترولوجيا واختبار المواد والتوحيد والتصديق (ويكيبيديا).

في بييشتاني، يتم تنظيم مهرجان بييشتانسكي الموسيقي منذ عام 1955. بدءًا من عام 1999، تقام أيضًا „أيام الأرغان“ في بييشتاني. في بداية كل صيف، يتم افتتاح موسم الحمام. تم استعادة أيضًا تقليد تماثيل حدائق بييشتاني، ومنذ عام 2006 يُعقد بانتظام مهرجان السينما Cinematik. بين المهرجانات السينمائية الأخرى تذكر Kineama و Astrofilm و Eurotour. في الصيف، يتم تنظيم فعاليات تقليدية مثل Truck Country و Country Lodenica. يُجرى كذلك مسابقة ترتيب الزهور „فيكتوريا ريجيا“، التي يكون ذروتها موكب استعراضي، وتُقام في نهاية الصيف كختام لموسم الحمام الصيفي. في الماضي، أُقيم مهرجان الموسيقى „هودوكفاس“ في المطار، واستلم هذا التقليد مهرجان „غريب“. منذ عام 2010، أصبحت تقام فعاليات Carat Tuning Party بشكل تقليدي، ومنذ عام 2011 يتم تنظيم مهرجان الموسيقى الإلكترونية BeeFree. في الماضي، كانت هناك أيضًا أيام الطيران الوطنية، التي تم نقلها إلى سلياتش منذ عام 2011 (ويكيبيديا). منذ عام 1959، تقدم مجلة „ريفيو بييشتاني“ المعلومات حول المدينة، والتي كانت في السابق شهرية وتُصدر اليوم كل ربع سنوي. تصدر أسبوعية „بييشتانسكي تيدنيك“ منذ عام 1991، وترتبط بها تجربة شخصية، حيث قمت ببيعها كتاجر جوال منذ العدد الثالث حتى عام 1995. منذ نهاية عام 2010، تفتخر بييشتاني بمحطة راديو خاصة بها، راديو بييشتاني، والتي تبث على تردد 90.2 ميجاهرتز (ويكيبيديا).

من بييشتاني أيضًا، نجد الممثل ماريان غيشبرغ، المذيعة الشهيرة ألينا هيريبانوفا، لاعب الكانو سلافومير كنيازوفيتش، لاعب الكاياك روبرت إربان، لاعبة الكاياك مارسيلا إربانوفا، السباحة مارتينا مورافكوفا، لاعبي الهوكي برانكو راديفويفيتش وميشيل ميكليك، لاعب كرة القدم فيليب هولوشكو، لاعبي التنس ماجدالينا ريباريكوفا ودومينيكا تسيبولكوفا. في الماضي، عاش العديد من الفنانين في المدينة مثل ميلوش بازوفسكي، زولو بالوجاي، جيزا فاموش، إيفان كراسكو، جوزيف دودو شوشوكا (ويكيبيديا)، الممثلين يوراي سليزاتشيك، ماريان فياجدا، الموسيقي باتريك فيربوفسكي (ريتموس)، لاعبي التنس لوكاس لاتكو، صانع الساعات فلاديمير بلوليك. عمل فيها الشاعر والكاتب إيفان كراسكو، الكاتب والمسرحي إيفان ستودولا، الرسام مارتن بينكا، ألويز كليمو، الكاتب والفنان جانكو أليكسي، النحات فالير فافرو، وعازف الموسيقى الجاز جوزيف دودو شوشوكا.

Literatúra

  • Drobný Dušan, Michalec Peter, Bača Róbert, Hovorka Ján, 1993: Piešťany trochu inak, PMDD, Piešťany, ISBN 80-966992-0-2
  • Mednyanský Alojz, 1971: Malebná cesta dolu Váhom, Tatran, Bratislava, p. 57, 188

Odkazy

Rieka Váh Rymplerova važina – Medzi kúpaliskom Sĺňava a Ratnovskou zátokou sa nachádza tzv. Rymplerova važina. Pred viac ako sto rokmi to bol areál mäkkého lúhu s prevládajúcou vŕbou bielou – Salix alba, topoľom čiernym – Populus nigra, topoľom bielym – Populus alba a topoľom sivým – Populus x canescens. Rastú tu čremchy, hloh, baza, krovité vŕby. Na brehoch potoka rastie kosatec žltý – Iris pseudacorus. Najmä v minulosti to bola oblasť chovu hydiny a pasenia dobytka (František Bača – Piešťanský týždeň). Sĺňava bola vybudovaná v rokoch 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňava – vodná nádrž Sĺňava vznikla zahradením rieky Váh. Pri prechádzkach na nábreží Váhu možno zazrieť najrozličnejšie druhy vodného vtáctva. Pozornosť vzbudzujú predovšetkým majestátne labute hrbozobé. Najradšej sa zhromažďujú spolu s čajkami smejivými a kačicami divými pod Kolonádovým mostom, kde ich už tradične prikrmujú nielen deti, ale i mnohí návštevníci Piešťan. Najmä v zimných mesiacoch sa k labutiam pripájajú aj kačice divé, lysky čierne. Údolím Váhu sa tiahne dôležitá migračná cesta vtákov. Vodnú nádrž Sĺňava, využívajú operenci pri jarnom a jesennom ťahu ako odpočinkovú stanicu na svojich ďalekých cestách. Niektoré druhy čajok a kačíc zo severnej Európy, hlavne z Pobaltia a Ruska, na Sĺňave i zimujú. Vďaka priaznivým mikroklimatickým podmienkam, ktoré súvisia s termálnymi prameňmi, určité úseky vodných plôch nezamŕzajú ani v silných mrazoch. Preto patrí Sĺňava medzi najvýznamnejšie zimoviská vodného vtáctva v SR. Na Vtáčom ostrove uprostred Sĺňavy každoročne vyhniezdi niekoľko tisíc párov čajok smejivých. K zaujímavostiam patrí, že práve tu zahniezdila prvýkrát na Slovensku aj veľká čajka bielohlavá a čajka sivá. Najväčšiu pozornosť si však zasluhuje hniezdna kolónia rybára riečneho. Tento štíhly vzdušný akrobat je zaradený do Červenej knihy ohrozených druhov a preto vyžaduje prísnu ochranu. Na Sĺňave prebieha intenzívny ornitologický výskum. Dlhoročné výskumy preukázali význam a dôležitosť tejto lokality pre vodné a pri vode žijúce vtáctvo. Preto bola Sĺňava v roku 1980 zaradená do siete chránených území. V súčasnosti má štatút chráneného areálu a jeho rozloha je 430 hektárov (Kornel Duffek).

Centrum Kursalon –  reštaurácia, priestor pre konanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Podľa Tibora Urbánka (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4) Kursalon bola prvá reprezentatívna budova postavená Ľudovítom Winterom v roku 1894  (piestany.sk). Kursalon je mladší názov celého objektu, v ktorom je od roku 1928 múzeum, a ktorý nesie názov Kúpeľná dvorana (iestany.sk). Kaplnka Božského srdca Ježišovho – sa nachádza pred Kolonádnym mostom. Je to novogotická stavba postavená v roku 1897 (piestany.sk). Victoria Regia – Hotel Victoria Regia je na začiatku Winterovej ulice, oproti hotelu Lipa. Ide o pôvodne klasicistickú vilu Türökyho z 19. storočia, prestavanú na romantickú (piestany.sk). Evanjelický kostol (Winterova 1) – je jednoloďový gotický chrám postavený v roku 1905 (piestany.sk). Stará lekáreň na Winterovej ulici  má bohatú secesnú výzdobu na hlavnej fasáde. Na uličnej fasáde je posledný skriňový secesný výklad s pôvodnými reklamami lekárne (piestany.sk). Riaditeľstvo kúpeľov na Winterovej 29 je najstaršou funkčnou budovou v meste (piestany.sk). Vojenský kúpeľný ústav na Teplickej 81 vybudovali v roku 1863. Od prvopočiatku slúžil ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov armády (piestany.sk). Zelený strom na Winterovej ulici bol za dobu svojej existencie rezidenciou nájomcu a riaditeľa kúpeľov, hotelom a nakoniec sa stal liečebným domom (piestany.sk). Liečebný dom Slovan bol pôvodne funkčný hotel Grand Hotel Royal, postavený v roku 1906. Veľkolepo zdobená sála slúžila ako koncertné auditórium, usporadúvali sa v nej medzinárodné konferencie a iné významné podujatia. Od roku 1986 je objekt uzatvorený (piestany.sk). Slovan bol pýchou Piešťan, dnes bohužiaľ je jeho hanbou. Chátra čoraz viac, všetky snahy čokoľvek s kedysi krásnym hotelom, zlyhali. Bojím sa toho, že celý objekt bude asanovaný. Hotel Lipa bol postavený v roku 1912 (piestany.sk). V 90-tych rokov 20. storočia Lipu postihol požiar a odvtedy je zničená.

Mosty Kolonádny most – spája centrum mesta s kúpeľným ostrovom. Bol postavený v roku 1933 (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Nápis na ňom „Saluberrimae Pistinienses Thermae“ pochádza z roku 1642 a znamená „Uzdravujúce piešťanské kúpele“ (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – dielo Roberta Kühmayera sa nachádza začiatku Kolonádneho mosta, je symbolom Piešťan. Podľa prameňa, Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4, kresliar Artur Heyer naskicoval Ľudovítovi Winterovi obraz „Lámača barlí„, ktorý dal Ľudovít patentovať. Neskôr, v roku 1930 dal barlolamača zvečniť do bronzu (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Krajinský most – na mieste, kde je teraz Krajinský most, bol predtým starý drevený most Erdödyovcov. V roku 1932 Ľudovít Winter postavil efektný most, ktorý umožnil postaviť príjazdovú cestu ku Thermii (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4).Vešadlové rozpätie oblúka je 52 metrov. Nosná konštrukcia je zložená z dvoch horných upnutých oblúkov. Preto sa tomuto mostu často hovorí aj oblúkový. V tej dobe patril k najodvážnejším mostným konštrukciám u nás. V roku 1932 bola na moste pamätná tabuľa s nápisom: „Most prvého prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka pomenovaný Slovenskou krajinou na pamäť jeho 80. narodenín (1850 – 1930).“ Nemci cez druhú svetovú vojnu, keď Piešťany opúšťali v noci z 3. na 4. apríla 1945, most poškodili. Sovietska armáda hneď 5. apríla začala most opravovať a čoskoro ho aj opravila a doplnila o stavidlo na stabilizáciu hladiny Obtokového ramena (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1 , p. 26 – 28).

Ulice Územie dnešného Floreátu bola do roku 1918 záplavovým územím, plný vegetácie. Vtedy ho Ľudovít Winter kúpil od grófa Viliama Erdödyho. Nazval ho Floreát (z latinčiny – nech rozkvitá) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Na cintoríne na Bratislavskej ceste sa nachádza Pamätník obetí holokaustu. Na Štefánikovej ulici sa nachádza Pranier – pieskovcový stĺp hanby vytvorený okolo roku 1830. Čelnú stranu praniera zdobí nápis: „Newolám žádneho, prímam každého“. Ku stĺpu pripútavali delikventa za nohy a okolo pása okovami (piestany.sk).

Budovy Starý kláštor je na Detvianskej ulici č. 9. Predstavuje pozostatky najstaršej murovanej sakrálnej budovy na území dnešného mesta. Pochádza zo 14. storočia. Na ploche lode chrámovej stavby sa nachádzajú zvyšky základov staršej budovy, zrejme románskej kamennej stavby. Najstaršie tu nájdené mince pochádzajú z čias vlády uhorského kráľa Kolomana I. (1095 – 1116). O Starom kláštore sa uvažovalo ako o kláštore templárov, avšak ide iba o legendu (Krupa V., Klčo M., 2004: Starý kláštor v Piešťanoch, archeologický výskum lokality v rokoch 1991 – 1994, Zborník Pamiatky Trnavy a trnavského kraja, č. 7, Trnava). Dnes zostali z kláštora už len ruiny. Ružový mlyn – Ružový mlyn dal postaviť v roku 1917 Ľudovít Winter ako výkrmňu ošípaných (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Dnes už je žltý, odkedy ho dali opraviť ;-). Dom umenia je prvá mimobratislavská stavba divadla po 2. svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 – 1979 (piestany.sk).

The Váh River – Rympler’s Pond: Between the Sĺňava swimming pool and the Ratnovská bay, there is the so-called Rympler’s Pond. Over a hundred years ago, it was an area of soft meadow dominated by white willow (Salix alba), black poplar (Populus nigra), white poplar (Populus alba), and grey poplar (Populus x canescens). Various species of vegetation such as hawthorn, buckthorn, elderberry, and bushy willows grow in the area. Yellow iris (Iris pseudacorus) grows along the stream banks. In the past, it was used for poultry farming and cattle grazing (František Bača – Piešťanský týždeň). Sĺňava was built between 1956-1959 (ŠOP SR). Sĺňava – a reservoir formed by damming the Váh River. Various waterfowl can be observed during walks along the Váh embankment, with swans being particularly majestic. They often gather with laughing gulls and wild ducks under the Kolonádový Bridge, where, traditionally, they are fed not only by children but also by many visitors to Piešťany. Especially in winter months, wild ducks and black coots join the swans. The Váh Valley serves as an important migration route for birds. Sĺňava, with its favorable microclimatic conditions related to thermal springs, has sections of water that do not freeze even in severe frosts. Therefore, Sĺňava is among the most significant wintering grounds for waterfowl in Slovakia. Every year, several thousand pairs of laughing gulls nest on the Bird Island in the middle of Sĺňava. It’s noteworthy that the great black-headed gull and the common gull also nested here for the first time in Slovakia. However, the nesting colony of the common tern is of particular interest. This slender, aerial acrobat is listed in the Red Book of endangered species, requiring strict protection. Intensive ornithological research takes place at Sĺňava. Long-term studies have demonstrated the importance of this location for water and water-associated bird species. Consequently, Sĺňava was included in the network of protected areas in 1980 and currently holds the status of a protected area with an area of 430 hectares (Kornel Duffek).

Kursalon Center – a restaurant and space for social and cultural events. According to Tibor Urbánek (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4), Kursalon was the first representative building constructed by Ľudovít Winter in 1894 (piestany.sk). Kursalon is a more recent name for the entire facility, which has housed a museum since 1928, known as the Kúpeľná Dvorana (Bath House) (piestany.sk). Chapel of the Divine Heart of Jesus – located in front of the Kolonádový Bridge. It is a neo-Gothic structure built in 1897 (piestany.sk). Victoria Regia – Hotel Victoria Regia is at the beginning of Winterova Street, across from the Lipa Hotel. Originally a classicist villa belonging to Türöky from the 19th century, it was later transformed into a romantic style (piestany.sk). Evangelical Church (Winterova 1) – a single-nave Gothic church built in 1905 (piestany.sk). The Old Pharmacy on Winterova Street boasts rich Secessionist decoration on its main facade. The street facade features the last showcase with original pharmacy advertisements in Secessionist style (piestany.sk). The Administration Building of the Spa on Winterova 29 is the oldest functional building in the city (piestany.sk). The Military Spa Institute on Teplicka 81 was established in 1863. Initially, it served as accommodation and catering for spa patients from the army (piestany.sk). The Green Tree on Winterova Street was the residence for the lessee and director of the spa during its existence. It served as a hotel and eventually became a medical facility (piestany.sk). The Slovan Medical Facility was originally the Grand Hotel Royal, built in 1906. The grand hall was magnificently decorated and served as a concert auditorium, hosting international conferences and other significant events. Since 1986, the facility has been closed and has fallen into disrepair, unfortunately tarnishing the pride of Piešťany (piestany.sk). The Lipa Hotel was built in 1912 (piestany.sk). In the 1990s, Lipa was affected by a fire and has been in ruins since then.

Bridges Kolonádny Bridge – connects the city center with the spa island. It was built in 1933 (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). The inscription on it, „Saluberrimae Pistinienses Thermae,“ dates back to 1642 and means „Healing Piešťany Baths“ (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – Robert Kühmayer’s work is located at the beginning of the Kolonádny Bridge and is a symbol of Piešťany. According to sources, Artur Heyer sketched the painting „Lámača barlí“ for Ľudovít Winter, which he patented. Later, in 1930, the barlolamač was cast in bronze (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Krajinský Bridge – at the site where the Krajinský Bridge now stands, there used to be the old wooden bridge of the Erdödy family. In 1932, Ľudovít Winter built an impressive bridge, allowing for the construction of the access road to Thermia (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). The span of the bridge’s arch is 52 meters. The supporting structure consists of two upper attached arches, making it often referred to as an arch bridge. At that time, it was considered one of the most daring bridge constructions in the country. In 1932, a memorial plaque with the inscription „Bridge of the first President of Czechoslovakia T.G. Masaryk named by the Slovak countryside in memory of his 80th birthday (1850 – 1930)“ was placed on the bridge. During the Second World War, when the Germans left Piešťany on the night of April 3-4, 1945, they damaged the bridge. The Soviet army immediately started repairing the bridge on April 5 and soon completed the repairs, adding a weir to stabilize the water level of the Obtokové rameno (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1, p. 26 – 28).

Streets The area of today’s Floreát was a floodplain until 1918, full of vegetation. At that time, Ľudovít Winter purchased it from Count Viliam Erdödy. He named it Floreát (from Latin – let it bloom) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). The Holocaust Victims Memorial is located at the cemetery on Bratislavská Street. On Štefánikova Street, there is Pranier – a sandstone pillar of shame created around 1830. The front of the pranier is adorned with the inscription: „I don’t turn anyone away; I take everyone.“ Delinquents were tied to the pillar by their feet and secured around the waist with chains (piestany.sk).

Buildings The Old Monastery is on Detvianská Street No. 9, representing the remnants of the oldest brick sacral building on the territory of the current city. It dates back to the 14th century, with the nave of the church building containing remnants of the foundations of an older structure, likely a Romanesque stone building. The oldest coins found here date back to the reign of Hungarian King Koloman I (1095 – 1116). The Old Monastery now remains only in ruins. Ružový Mlyn (Pink Mill) – Ružový Mlyn was built by Ľudovít Winter in 1917 as a pigsty (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). It is yellow now, since it was repaired 😉 Dom umenia (House of Art) is the first non-Bratislava theater building after World War II, realized in the years 1974 – 1979 (piestany.sk).

Die Váh – Rymplerova Važina: Zwischen dem Sĺňava-Schwimmbad und der Ratnovská-Bucht befindet sich die sogenannte Rymplerova Važina. Vor über hundert Jahren war es ein Gebiet mit weichen Wiesen, die von weißer Weide (Salix alba), Schwarzer Pappel (Populus nigra), Weißer Pappel (Populus alba) und Grauer Pappel (Populus x canescens) dominiert wurde. Verschiedene Pflanzenarten wie Weißdorn, Faulbaum, Holunder und buschige Weiden wachsen in der Gegend. Gelbe Schwertlilien (Iris pseudacorus) wachsen entlang der Bachufer. In der Vergangenheit wurde es für die Geflügelzucht und die Weidewirtschaft genutzt (František Bača – Piešťanský týždeň). Die Sĺňava wurde zwischen 1956 und 1959 errichtet (ŠOP SR). Sĺňava – ein Stausee, der durch das Aufstauen des Flusses Váh entstanden ist. Bei Spaziergängen am Váh-Ufer können verschiedenste Arten von Wasservögeln beobachtet werden. Schwäne sind besonders majestätisch und sammeln sich oft mit Lachmöwen und Wildenten unter der Kolonádový-Brücke, wo sie traditionell nicht nur von Kindern, sondern auch von vielen Besuchern von Piešťany gefüttert werden. Besonders in den Wintermonaten schließen sich den Schwänen auch Wildenten und Schwarzkohlen an. Das Váh-Tal dient als wichtige Zugstrecke für Vögel. Aufgrund der günstigen mikroklimatischen Bedingungen im Zusammenhang mit Thermalquellen frieren bestimmte Abschnitte des Wassers selbst bei starkem Frost nicht ein. Daher gehört Sĺňava zu den bedeutendsten Winterquartieren für Wasservögel in der Slowakei. Jedes Jahr brüten mehrere tausend Paare Lachmöwen auf der Vogelinsel in der Mitte von Sĺňava. Es ist erwähnenswert, dass hier auch die Große Raubmöwe und die Sturmmöwe erstmals in der Slowakei brüteten. Besondere Aufmerksamkeit verdient jedoch die Brutkolonie des Flussseeadlers. Dieser schlanke, luftige Akrobat ist im Roten Buch der gefährdeten Arten aufgeführt und erfordert einen strengen Schutz. Intensive ornithologische Forschungen finden in Sĺňava statt. Langjährige Studien haben die Bedeutung dieses Ortes für Wasservögel nachgewiesen. Daher wurde Sĺňava 1980 in das Netzwerk der Schutzgebiete aufgenommen und hat derzeit den Status eines geschützten Gebiets mit einer Fläche von 430 Hektar (Kornel Duffek).

Kursalon Center – ein Restaurant und Raum für gesellschaftliche und kulturelle Veranstaltungen. Laut Tibor Urbánek (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4) war der Kursalon das erste repräsentative Gebäude, das von Ľudovít Winter im Jahr 1894 erbaut wurde (piestany.sk). Kursalon ist ein neuerer Name für das gesamte Gebäude, das seit 1928 ein Museum beherbergt und als Kúpeľná Dvorana (Badehaus) bekannt ist (piestany.sk). Kapelle des Göttlichen Herzens Jesu – befindet sich vor der Kolonádový-Brücke. Es ist ein neugotisches Gebäude, das 1897 erbaut wurde (piestany.sk). Victoria Regia – Das Hotel Victoria Regia befindet sich am Anfang der Winterova-Straße, gegenüber dem Lipa Hotel. Ursprünglich eine klassizistische Villa aus dem 19. Jahrhundert, gehört sie Türöky, wurde später in einen romantischen Stil umgebaut (piestany.sk). Evangelische Kirche (Winterova 1) – eine gotische Einzelschiffkirche, erbaut im Jahr 1905 (piestany.sk). Die Alte Apotheke in der Winterova-Straße ist mit reichen secessionistischen Verzierungen an der Hauptfassade versehen. An der Straßenfassade befindet sich das letzte Schaufenster mit originalen Apothekenanzeigen im Sezessionsstil (piestany.sk). Das Verwaltungsgebäude des Kurorts auf der Winterova 29 ist das älteste funktionierende Gebäude in der Stadt (piestany.sk). Das Militärkurinstitut auf der Teplicka 81 wurde 1863 errichtet. Von Anfang an diente es der Unterbringung und Verpflegung von Kurbadpatienten aus der Armee (piestany.sk). Der Grüne Baum auf der Winterova-Straße war während seiner Existenz die Residenz des Mieters und Direktors des Kurorts, ein Hotel und wurde schließlich ein Sanatorium (piestany.sk). Das Slovan Sanatorium war ursprünglich das Grand Hotel Royal, erbaut im Jahr 1906. Der prächtig geschmückte Saal diente als Konzertsaal und Gastgeber für internationale Konferenzen und andere bedeutende Veranstaltungen. Seit 1986 ist die Einrichtung geschlossen und verfiel leider, was die Stadt Piešťany betrifft (piestany.sk). Das Lipa Hotel wurde 1912 erbaut (piestany.sk). In den 1990er Jahren wurde Lipa von einem Brand heimgesucht und ist seitdem eine Ruine.

Brücken Kolonádny-Brücke – verbindet das Stadtzentrum mit der Kurinsel. Sie wurde 1933 gebaut (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Die Inschrift darauf, „Saluberrimae Pistinienses Thermae“, stammt aus dem Jahr 1642 und bedeutet „Heilende Bäder von Piešťany“ (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – Das Werk von Robert Kühmayer befindet sich am Anfang der Kolonádny-Brücke und ist ein Symbol von Piešťany. Gemäß den Quellen skizzierte Artur Heyer das Gemälde „Lámača barlí“ für Ľudovít Winter, das Ľudovít patentieren ließ. Später, im Jahr 1930, wurde der Barlolamač in Bronze gegossen (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Krajinský-Brücke – Am Standort der heutigen Krajinský-Brücke befand sich zuvor die alte hölzerne Erdödy-Brücke. Im Jahr 1932 baute Ľudovít Winter eine beeindruckende Brücke, die den Zugang zur Thermia ermöglichte (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Die Spannweite des Bogens beträgt 52 Meter. Die Tragstruktur besteht aus zwei oberen Bögen und wird daher oft als Bogenbrücke bezeichnet. Zu dieser Zeit gehörte diese Brücke zu den gewagtesten Brückenkonstruktionen bei uns. Im Jahr 1932 wurde an der Brücke eine Gedenktafel mit der Inschrift angebracht: „Brücke des ersten Präsidenten der Tschechoslowakischen Republik T. G. Masaryk, benannt von der Slowakischen Landschaft zum Gedenken an seinen 80. Geburtstag (1850 – 1930)“. Die Deutschen beschädigten die Brücke während des Zweiten Weltkriegs, als sie Piešťany in der Nacht vom 3. auf den 4. April 1945 verließen. Die Rote Armee begann sofort am 5. April mit der Reparatur der Brücke und führte sie bald durch und fügte ein Wehr zur Stabilisierung des Wasserstands des Obtokové rameno hinzu (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1, S. 26 – 28).

Straßen Das Gebiet des heutigen Floreát war bis 1918 ein Überschwemmungsgebiet, voller Vegetation. Damals kaufte es Ľudovít Winter von Graf Viliam Erdödy. Er nannte es Floreát (aus dem Lateinischen – lass es aufblühen) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Am Friedhof in der Bratislavská-Straße befindet sich das Mahnmal für die Opfer des Holocausts. In der Štefánikova-Straße befindet sich der Pranier – eine Sandsteinsäule der Schande, die um 1830 geschaffen wurde. Die Vorderseite des Praniers ist mit der Inschrift verziert: „Ich weise niemanden ab; ich nehme jeden.“ Delinquenten wurden mit den Füßen am Pfahl befestigt und um die Taille mit Ketten gesichert (piestany.sk).

Gebäude Das Alte Kloster befindet sich in der Detvianská-Straße Nr. 9 und stellt die Überreste des ältesten gemauerten sakralen Gebäudes auf dem Gebiet der heutigen Stadt dar. Es stammt aus dem 14. Jahrhundert, wobei das Kirchenschiff Überreste der Grundmauern eines älteren Gebäudes enthält, das wahrscheinlich ein romanisches Steinbauwerk war. Die ältesten hier gefundenen Münzen stammen aus der Zeit der Herrschaft des ungarischen Königs Koloman I. (1095 – 1116). Das Alte Kloster bleibt heute nur in Ruinen übrig. Ružový Mlyn (Rosa Mühle) – Ružový Mlyn wurde 1917 von Ľudovít Winter als Schweinestall errichtet (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Er ist jetzt gelb, seit er repariert wurde 😉 Dom umenia (Haus der Kunst) ist das erste außerhalb von Bratislava gebaute Theatergebäude nach dem Zweiten Weltkrieg, realisiert in den Jahren 1974 – 1979 (piestany.sk).

نهر فاه – ريمبليروفا فاجينا: بين حمام السباحة Sĺňava وخليج Ratnovskou يقع ما يسمى بـ Rymplerova Važina. كانت هذه المنطقة قبل أكثر من مائة عام موقعًا للمروج الناعمة مع سيطرة الصفصاف الأبيض – Salix alba والقلقاس الأسود – Populus nigra والقلقاس الأبيض – Populus alba والقلقاس الرمادي – Populus x canescens. ينمو هنا الزملاء والنيرة والبرعم والصفصاف الكثيف. على ضفاف الجدول ينمو قرنفل أصفر – Iris pseudacorus. في الماضي بشكل خاص ، كانت هذه منطقة لتربية الدواجن ورعي الماشية (František Bača – Piešťanský týždeň). تم بناء Sĺňava بين عامي 1956 و 1959 (ŠOP SR). Sĺňava – السد المائي Sĺňava تكون ناتجة عن إغلاق نهر Váh. خلال السير على كورنيش Váh ، يمكن أن تشاهد مجموعة متنوعة من أنواع الطيور المائية. تثير انتباههم بشكل خاص البجع المهيبة ذات المنقار. يتجمعون بشكل رئيسي مع نورس الضحك والبط البري تحت جسر Kolonádový ، حيث يتم تغذيتهم تقليديًا ليس فقط من قبل الأطفال ولكن أيضًا من قبل العديد من زوار Piešťany. خاصة في أشهر الشتاء ، تنضم البط البري والذكور السوداء إلى البجع. يمتد وادي Váh بمسار هجرة هام للطيور. يستخدمون السد المائي Sĺňava كمحطة استراحة أثناء رحلاتهم الطويلة خلال هجرة الربيع والخريف. تزور بعض أنواع النورس والبط من شمال أوروبا ، خاصة من بحر البلطيق وروسيا ، Sĺňava أيضًا خلال فصل الشتاء. بفضل الظروف الميكروكليمية المواتية المرتبطة بالينابيع الحرارية ، لا تتجمد بعض الأجزاء من المسطحات المائية حتى في درجات الصقيع الشديدة. لذلك ، تعتبر Sĺňava واحدة من أهم مناطق التزاوج للطيور المائية في جمهورية سلوفاكيا. كل عام ، يتزاوج عدة آلاف من أزواج نورس الضحك على جزيرة الطيور في وسط Sĺňava. من بين الملاحظات الشيقة ، تمت التفاف النورس الكبير لأول مرة في سلوفاكيا هنا وأيضًا النورس الرمادي. ومع ذلك ، يستحق أكبر اهتمام تجمع الصيد لصيد الأسماك. هذا الفنان الجوي الرشيق مدرج في الكتاب الأحمر للأنواع المهددة وبالتالي يتطلب حماية صارمة. يجري في Sĺňava بحث طيوري مكثف. أثبتت الدراسات على مر السنين أهمية هذا الموقع للطيور المائية والتي تعيش بالقرب من الماء. لهذا السبب تم تضمين Sĺňava في عام 1980 في شبكة المناطق المحمية. حاليًا ، يحمل مكانًا محميًا ومساحته 430 هكتارًا (كورنيل دوفيك).

نهر فاه Rymplerova važina – بين حمام الشمس وخليج Ratnovskou يقع ما يسمى važina Rymplerova. قبل أكثر من مائة عام كانت هناك منطقة للأراضي الرطبة مع سيادة الصفصاف الأبيض – Salix alba والتوت الأسود – Populus nigra والتوت الأبيض – Populus alba والتوت الرمادي – Populus x canescens. هنا ينمو الأفرع والشوك، الحمضيات، والصفصاف الشجيرات. على ضفاف الجدول ينمو السوسن الأصفر – Iris pseudacorus. في الماضي بالخصوص كانت هذه المنطقة مخصصة لتربية الدواجن ورعي الماشية (František Bača – Piešťanský týždeň). بنيت Sĺňava في الفترة من 1956 إلى 1959 (ŠOP SR). Sĺňava – الخزان المائي Sĺňava نشأت من خلال سد نهر Váh. أثناء التجول على طول ضفاف نهر Váh يمكن رؤية مجموعة متنوعة من الطيور المائية. تجذب الانتباه بشكل خاص البجع المهيبة ذات المنقار المحدب. يجتمعون بسعادة مع النورس والبط البري تحت جسر Kolonádový، حيث يتم تغذيتهم بانتظام ليس فقط من قبل الأطفال ولكن أيضًا من قبل العديد من زوار Piešťany. خاصة في أشهر الشتاء، تنضم البط إلى البجع، والبط الأسود. يمتد عبر وادي Váh ممر هجرة هام للطيور. يستخدمون خزان Sĺňava كمحطة استراحة أثناء هجرتهم الربيعية والخريفية على طول رحلاتهم البعيدة. بعض أنواع النورس والبط من شمال أوروبا، خاصة من البلطيق وروسيا، يقيمون على Sĺňava أثناء فصل الشتاء أيضًا. بفضل الظروف المناخية المواتية المرتبطة بالينابيع الحرارية، لا تتجمد بعض المناطق من الأحواض المائية حتى في درجات الحرارة الباردة. لذلك، Sĺňava تعتبر من بين أهم المواقع لتزايد الطيور المائية في جمهورية سلوفاكيا. على جزيرة الطيور في وسط Sĺňava تتكاثف كل عام عدة آلاف من أزواج البجع الضاحكة. يعتبر من بين المعالم المميزة أن هنا تعشش لأول مرة في سلوفاكيا طائر البجع الأبيض الكبير والبجع الرمادي. ومع ذلك، يستحق الاهتمام بشكل خاص مستوطنة الصياد الجوي. هذا الرياضي الهوائي النحيف مدرج في كتاب الطيور الحمراء المعرضة للخطر وبالتالي يتطلب حماية صارمة. يتم إجراء أبحاث مكثفة في Sĺňava حول الطيور. أظهرت الأبحاث على مدى السنوات الطويلة أهمية هذا الموقع للطيور المائية والتي تعيش على حافة الماء. لذا، تمت إضافة Sĺňava إلى شبكة المناطق المحمية في عام 1980. حاليًا، يحمل الشكل القانوني للمنطقة هوية منطقة محمية ومساحتها 430 هكتارًا (Kornel Duffek).

جسر الكولوناد – يربط وسط المدينة بجزيرة الحمامات. تم بناءه في عام 1933 (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). الكتابة عليه „Saluberrimae Pistinienses Thermae“ تعود إلى عام 1642 وتعني „الحمامات البيستانية المفيدة“ (مركز معلومات بيشتيان). Barlolamač – عمل روبرت كيهماير يقع في بداية جسر الكولوناد، وهو رمز لبيشتان. وفقًا للمصدر، Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4، قد رسم الرسام أرتور هاير صورة „Lámača barlí“ للودوفيت فينتر، الذي منحه براءة اختراع. في وقت لاحق، في عام 1930، قام بتحويل اللوحة إلى البرونز (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). جسر الريف – في الموقع الذي يوجد فيه الآن جسر الريف، كان هناك في السابق جسر خشبي قديم يعود إلى Erdödyovcov. في عام 1932، قام لودوفيت فينتر ببناء جسر رائع، مما سمح ببناء طريق الوصول إلى ثيرميا (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). مدى القوس الذي يتدلى هو 52 مترًا. الهيكل الداعم مكون من قوسين علويين متصلين. لذلك يطلق على هذا الجسر في كثير من الأحيان اسم „جسر القوس“. كان ينتمي في ذلك الوقت إلى أكثر الهياكل الجسرية جرأة في بلادنا. في عام 1932، تم وضع لوحة تذكارية على الجسر مكتوب عليها: „جسر أول رئيس لجمهورية تشيكوسلوفاكيا T. G. Masaryk يسمى من قبل الطبيعة السلوفاكية تكريمًا لذكرى عيد ميلاده الثمانين (1850 – 1930)“. خلال الحرب العالمية الثانية، خرب الألمان الجسر عندما غادروا بيشتياني في ليلة 3 إلى 4 إبريل 1945. بدأ الجيش السوفيتي إصلاح الجسر في 5 إبريل وقام بإصلاحه قريبًا وأضاف حاجزًا لتثبيت مستوى فرع Obtokové (Moretová D.، 2012، Revue Piešťany، Nr. 1، ص 26 – 28).

شارع فلوريات اليوم كان منطقة فيضانات مليئة بالنباتات حتى عام 1918. في ذلك الوقت، اشتراه لودوفيت فينتر من الكونت فيليام إردودي. أطلق عليه اسم فلوريات (من اللاتينية – ليزهر) (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). في مقبرة على طريق براتيسلافا، يقع نصب تذكاري لضحايا الهولوكوست. في شارع شتيفانيك، هناك Pranier – عمود من الحجر الرملي للعار تم إنشاؤه حوالي عام 1830. يزين الجهة الأمامية للعمود عبارة: „Newolám žádneho, prímam každého“. ربما كانوا يقيدون المجرم بالسلاسل من قدميه وحول خصره (piestany.sk).

مبانٍ
الدير القديم يقع في شارع ديتفيانسكا رقم 9. يُعتبر آثار أقدم مبنى ديني مبنى بالطوب على أرض المدينة الحالية. يعود تاريخه إلى القرن 14. تقع بقايا أساس المبنى الروماني الحجري على سطح هيكل الكنيسة، ويُعتقد أنه يعود إلى مبنى أقدم. تعود أقدم عملات تم العثور عليها هنا إلى عهد الملك الهنغاري كولومان الأول (1095 – 1116). تم التفكير في الدير القديم كدير لفرسان المعبد، ولكن هذا ليس سوى أسطورة (Krupa V.، Klčo M.، 2004: Starý kláštor v Piešťanoch، archeologický výskum lokality v rokoch 1991 – 1994، Zborník Pamiatky Trnavy a trnavského kraja، č. 7، Trnava). اليوم، لم يتبق سوى الأطلال من الدير. مطحنة روز – بنى لودوفيت فينتر مطحنة روز في عام 1917 كمربى للخنازير (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). اليوم، إنه أصفر بالفعل، منذ أن قاموا بإصلاحه ؛-). دار الفن هي أول مبنى للمسرح خارج براتيسلافا بعد الحرب العالمية الثانية، تم تنفيذه في الفترة من عام 1974 إلى عام 1979 (piestany.sk).

TOP

Centrum

Piešťany a Váh

Ostatné

, , , , , , , ,
piestany 1700509

Krajina, Slovenská krajina, Záhorie, TOP

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

skala
Hits: 4892

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Záhorie is a region situated between the Czech Republic to the north, Austria to the west, the Small Carpathians to the southeast, and the Danube River to the south. Záhorie has a rich history, witnessing the march of Roman legions, the unification of Slavic tribes into the Great Moravian Empire, and the presence of German knights and Czech princes. For centuries, it has been a borderland. With an area of approximately 2500 km2, Záhorie is home to nearly 300,000 residents (zahorie.sk). The name Záhorie has its roots in the 17th century, derived from the Latin term „Processus transmontanus,“ which referred to the region behind the Small Carpathians, beyond the mountains. Other historical names include Moravské pole na Slovensku, Slovak Pomoravie, Moravská nížina, and Moravský dol. Administratively, Záhorie has never formed a unified entity (zahorie.sk). It includes the districts of Skalica, Senica, Malacky, partially Myjava, and Bratislava – Záhorská Bystrica. The majority of the territory is characterized by the Záhorie Lowland (zahorie.sk).

Human economic activities led to the movement of sand, prompting afforestation of the loose sands in the Záhorie Lowland during the 16th and 17th centuries. However, the natural character of the forests on windy sands was altered by the extensive planting of pine trees (zahorie.sk). Today, Záhorie is known for its pine and riparian forests and sandy soil. Winds are frequent in this region (lozorno.sk). Originally, the Záhorie Lowland was a heavily marshy area with swamps, lakes, and dead river branches. Soft riparian forests still exist on the floodplains of the Morava and Myjava rivers. On higher elevations, there are hard riparian forests. The wetland forests on permanently waterlogged peat soils, such as in the nature reserve Bezdné near Plavecký Štvrtok, are unique. From a botanical perspective, Devínska Kobyla is also remarkable (zahorie.sk).

The Záhorie Lowland is divided into two parts: the Borská Lowland and the Chvojnická Hills. The central part of the Borská Lowland consists of windswept sands northeast of Lozorno and Malacky. To the north, sand dunes rise in Lakšárska Hills. Along the Morava and Myjava rivers, there are the river basins of Myjavská and Dolnomoravská niva, gravel-sand deposits disturbed by river meandering. Between Cerová and Zohor, there is the Podmalokarpatská Depression, where extensive marshy areas formed. The Chvojnická Hills have three parts: Skalický hájik, Unínska, and Senická pahorkatina. Thick layers of loess and loess-like soils are found here. Záhorie also features karst areas in the Small Carpathians – Borinský and Plavecký kras. The Myjavská Hills extend between the Small and White Carpathians (zahorie.sk). The Záhorie Lowland does not have a dense river network, and human activities have significantly altered the original network. The region is relatively dry, with major rivers being the Morava, Myjava, and Rudava. However, significant groundwater reserves are found, especially in the sandy and loamy sands. Numerous water reservoirs, gravel pits, and ponds are also present (zahorie.sk). Most lakes in Záhorie were formed by gravel and sand mining. Caves such as Deravá skala and Pohanská are part of the Malé Karpaty karst (lozorno.sk). Birds of prey, including the peregrine falcon, nest on the rocks and ruins of castles in the Small and White Carpathians (zahorie.sk). Additionally, oil and natural gas deposits have been discovered near Gbely, and industrial mining has been ongoing since 1914 (lozorno.sk).

Záhorie is one of the earliest settled areas in Slovakia. Among the oldest inhabited sites are the Deravá skala cave near Plavecký Mikuláš and a Paleolithic settlement near Sološnica. In the 6th to 5th centuries BCE, the Scythians arrived, followed by the Celts. Settlements from the later Iron Age have been found in places like Myjava, Devín, and Šaštín. The Celts built well-fortified settlements, excelled in metallurgy, and produced tools, weapons, and jewelry (zahorie.sk). The extensive oppidum on Pohanská hill was constructed during this period (lozorno.sk). The Germanic Markomani and Quadi displaced the Celts and Dacians around the turn of the eras. Their scattered tribes also reached Záhorie. The last Germanic tribe in Záhorie were the Lombards in the first half of the 6th century. In the 5th and 6th centuries, Slavs arrived, facing attacks from Avar nomadic tribes. From the time of the Great Moravian Empire, settlements and forts are known in Podbranč, Plavecký Štvrtok, Senica, Rohožník, Stupava, Zohor, Vyšná pri Morave, and Devín (zahorie.sk). After the establishment of Hungary, Záhorie became a border area with the Kingdom of Bohemia and Austria. To protect the borders, tribes like the Sikuls and Plavcs were summoned, and local names like Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule, and others bear witness to their presence (lozorno.sk). The Tatar invasion in 1241 and 1242 led to the destruction of wooden and earthen castles, prompting the construction of stone castles. From 1221, Vienna had the right to store goods, meaning that merchants had to unload and offer their goods to local merchants. Simultaneously, they were forced to buy expensive goods brought from the west by Viennese merchants. Merchants sought to bypass Vienna, crossing the Danube at Esztergom and continuing along the Czech Road to Trnava, over the Small Carpathians to Jablonica, Senica, Holíč, and from there to Brno, Prague, and major cities in Western Europe. This decision elevated the Czech Road to a fundamental European route, around which feudal castle estates began to form in the second half of the 13th and 14th centuries (zahorie.sk).

After the Battle of Mohács in 1526 and the Turkish campaign in 1663, the Slovak population in Záhorie decreased. Croatian colonists became the new ethnic group settling the hills around Myjava, Dúbravka, Lamač, and Záhorská Bystrica. In 1528, Hutterites, a reformist Anabaptist group known as Habans, arrived in western Slovakia. Sobotište became their center. They lived as one large family, collectively managing their affairs, and no one was allowed to have private property. They were involved mainly in pottery and ceramics. In the 18th and 19th centuries, Skalica gained renown for its fine wool. Brezová pod Bradlom became a center for leather and linen production. Myjava, Vrbovce, and Sobotište were known for their bag making. In Šaštín, a cardboard factory was established in 1736, which, until its demise in 1847, was the largest and most famous manufactory in Slovakia. It was one of the largest in Europe, employing almost 20,000 people, with its spinning centers in Lower Austria, especially in Vienna. A majolica manufactory was founded in Holíč. Moreover, it became a center for sheep breeding improvement. In the 1770s, Skalica, with 5,000 inhabitants, was among the ten largest cities in Slovakia. In 1848-49, Myjava was one of the centers of the national movement. The first national assembly was held here, declaring the Slovak National Council as a representative body (zahorie.sk).

In the summer, the largest and most significant meetings of military historical vehicles and clubs of military history in Slovakia, named Sahara and Slovak Sands, take place here. Other cultural events include the Malacky Music Spring, Malacky Cultural Summer, theatrical event Zejdeme se na hambálku, and Apple Harvesting in Malacky, Stupava, and Jabloňovo. Haban Festival in Veľké Leváre, International Children’s Folklore Festival Mravenec in Plavecký Štvrtok, Garden Gallery Alojz Machaj in Plavecký Štvrtok, Beer Festival and Cabbage Cooking Days in Stupava, Village of Crafts and Arts Abeland near Lozorno, Days of Grapes and Wine in Lozorno, Pomoravia Festival in Jabloňovo, Goulash Cooking Competition in Rohožník, folk event Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomic event Cooking Christmas Sauerkraut in Sološnica, Harvest Festival in Plavecký Petřich, Trdlofest, musical event Musica Sacra, vine-growing Open Barn Day in Skalica, Tereziánske dni, Castle Beer Festivities in Holíč, Castle Celebrations in Podbranč, Aviation Day and Martin’s Lantern Parade in Senica, Dragon Boat Races on Kunovská Reservoir (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Záhorie ist eine Region zwischen der Tschechischen Republik im Norden, Österreich im Westen, den Kleinen Karpaten im Südosten und der Donau im Süden. Záhorie hat eine reiche Geschichte, es erlebte den Marsch der römischen Legionen, die Vereinigung der slawischen Stämme zum Großmährischen Reich und die Anwesenheit deutscher Ritter und böhmischer Fürsten. Seit Jahrhunderten ist es eine Grenzregion. Mit einer Fläche von etwa 2500 km² beherbergt Záhorie etwa 300.000 Einwohner (zahorie.sk). Der Name Záhorie hat seine Wurzeln im 17. Jahrhundert und leitet sich von dem lateinischen Begriff „Processus transmontanus“ ab, der sich auf die Region hinter den Kleinen Karpaten bezog, hinter den Bergen. Andere historische Namen sind Moravské pole na Slovensku, slowakisches Pomoravie, Moravská nížina und Moravský dol. Administrativ hat Záhorie nie eine einheitliche Einheit gebildet (zahorie.sk). Es umfasst die Bezirke Skalica, Senica, Malacky, teilweise Myjava und Bratislava – Záhorská Bystrica. Der Großteil des Gebiets ist durch das Záhorie-Tiefland gekennzeichnet (zahorie.sk).

Die wirtschaftlichen Aktivitäten des Menschen führten zur Bewegung von Sand und veranlassten die Aufforstung der losen Sande im Záhorie-Tiefland im 16. und 17. Jahrhundert. Der natürliche Charakter der Wälder auf windigen Sanden wurde jedoch durch das umfangreiche Pflanzen von Kiefern verändert (zahorie.sk). Heute ist Záhorie für seine Kiefern- und Auenwälder sowie sandigen Böden bekannt. Winde sind in dieser Region häufig (lozorno.sk). Ursprünglich war das Záhorie-Tiefland ein stark sumpfiges Gebiet mit Sümpfen, Seen und toten Flussarmen. Weiche Auenwälder existieren noch auf den Überschwemmungsebenen der Flüsse Morava und Myjava. Auf höheren Lagen gibt es harte Auenwälder. Die Feuchtwälder auf dauerhaft wassergesättigten Torfböden, wie im Naturschutzgebiet Bezdné bei Plavecký Štvrtok, sind einzigartig. Botanisch betrachtet ist auch die Devínska Kobyla bemerkenswert (zahorie.sk).

Das Záhorie-Tiefland ist in zwei Teile unterteilt: das Borská-Tiefland und die Chvojnická Hügel. Der zentrale Teil des Borská-Tieflandes besteht aus den windgepeitschten Sanden nordöstlich von Lozorno und Malacky. Im Norden erheben sich Sanddünen in den Lakšárska-Hügeln. Entlang der Flüsse Morava und Myjava erstrecken sich die Flussbecken von Myjavská und Dolnomoravská niva, Kies-Sand-Ablagerungen, die durch das Mäandrieren der Flüsse gestört wurden. Zwischen Cerová und Zohor gibt es die Podmalokarpatská Senke, wo sich ausgedehnte sumpfige Gebiete bildeten. Die Chvojnická Hügel haben drei Teile: Skalický hájik, Unínska und Senická pahorkatina. Hier finden sich dicke Schichten von Löss und lössartigen Böden. Záhorie bietet auch Karstgebiete in den Kleinen Karpaten – Borinský und Plavecký kras. Die Myjavská Hügel erstrecken sich zwischen den Kleinen und Weißen Karpaten (zahorie.sk). Das Záhorie-Tiefland hat kein dichtes Flussnetz, und menschliche Aktivitäten haben das ursprüngliche Netzwerk erheblich verändert. Die Region ist relativ trocken, wobei die wichtigsten Flüsse die Morava, Myjava und Rudava sind. In den sandigen und lehmigen Sanden gibt es jedoch bedeutende Grundwasservorräte. Zahlreiche Wasserreservoirs, Kiesgruben und Teiche sind ebenfalls vorhanden (zahorie.sk). Die meisten Seen in Záhorie entstanden durch Kies- und Sandabbau. Höhlen wie Deravá skala und Pohanská gehören zum Malé Karpaty-Karst (lozorno.sk). Greifvögel, darunter der Wanderfalke, nisten auf den Felsen und Ruinen der Burgen in den Kleinen und Weißen Karpaten (zahorie.sk). Darüber hinaus wurden Öl- und Erdgasvorkommen in der Nähe von Gbely entdeckt, und der industrielle Bergbau läuft seit 1914 (lozorno.sk).

Záhorie ist eine der frühesten besiedelten Regionen in der Slowakei. Zu den ältesten bewohnten Stätten gehören die Höhle Deravá skala bei Plavecký Mikuláš und eine paläolithische Siedlung bei Sološnica. Im 6. bis 5. Jahrhundert v. Chr. kamen die Skythen, gefolgt von den Kelten. Siedlungen aus der späteren Eisenzeit wurden beispielsweise in Myjava, Devín und Šaštín gefunden. Die Kelten bauten gut befestigte Siedlungen, waren im Hüttenwesen tätig und stellten Werkzeuge, Waffen und Schmuck her (zahorie.sk). In dieser Zeit wurde das umfangreiche Oppidum auf dem Pohanská-Hügel errichtet (lozorno.sk). Die germanischen Markomani und Quadi verdrängten die Kelten und Daker rund um die Zeitenwende. Ihre zerstreuten Stämme erreichten auch Záhorie. Der letzte germanische Stamm in Záhorie waren die Langobarden in der ersten Hälfte des 6. Jahrhunderts. Im 5. und 6. Jahrhundert kamen die Slawen, die Angriffen der Awaren ausgesetzt waren. Aus der Zeit des Großmährischen Reiches sind Siedlungen und Burgen in Podbranč, Plavecký Štvrtok, Senica,

Rohožník, Stupava, Zohor, Vyšná pri Morave und Devín bekannt (zahorie.sk). Nach der Gründung Ungarns wurde Záhorie zu einer Grenzregion zu Böhmen und Österreich. Zur Verteidigung der Grenzen wurden Stämme wie die Sikul und Plavci gerufen, und lokale Namen wie Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule und andere zeugen von ihrer Anwesenheit (lozorno.sk). Der Tatareneinfall in den Jahren 1241 und 1242 führte zur Zerstörung von Holz- und Lehmburgen, was den Bau von Steinburgen förderte. Ab 1221 hatte Wien das Recht, Waren zu lagern, was bedeutete, dass Händler ihre Waren abladen und den Einheimischen anbieten mussten. Gleichzeitig waren sie gezwungen, teure Waren zu kaufen, die aus dem Westen von Wiener Händlern gebracht wurden. Die Händler versuchten, Wien zu umgehen, indem sie die Donau bei Esztergom überquerten und auf der tschechischen Straße nach Trnava, über die Kleinen Karpaten nach Jablonica, Senica, Holíč und von dort nach Brünn, Prag und großen Städten in Westeuropa weiterfuhren. Diese Entscheidung erhob die tschechische Straße zu einer grundlegenden europäischen Route, um die herum sich in der zweiten Hälfte des 13. und 14. Jahrhunderts feudale Burgherrschaften zu bilden begannen (zahorie.sk).

Nach der Schlacht bei Mohács im Jahr 1526 und der Türkenkampagne im Jahr 1663 nahm die slowakische Bevölkerung in Záhorie ab. Kroatische Siedler wurden die neue ethnische Gruppe, die sich in den Hügeln um Myjava, Dúbravka, Lamač und Záhorská Bystrica niederließ. 1528 kamen Hutteriten, eine reformistische Täufergruppe, bekannt als Habaner, nach Westslowakei. Sobotište wurde ihr Zentrum. Sie lebten wie eine große Familie, bewirtschafteten kollektiv ihre Angelegenheiten, und niemand durfte Privatbesitz haben. Sie waren hauptsächlich mit Töpferei und Keramik beschäftigt. Im 18. und 19. Jahrhundert erlangte Skalica einen Ruf für seine feine Wolle. Brezová pod Bradlom wurde ein Zentrum für Leder- und Leinenproduktion. Myjava, Vrbovce und Sobotište waren für ihre Taschenherstellung bekannt. In Šaštín wurde 1736 eine Pappenfabrik gegründet, die bis zu ihrem Ende 1847 die größte und bekannteste Manufaktur in der Slowakei war. Sie gehörte zu den größten in Europa, beschäftigte fast 20.000 Menschen und hatte ihre Spinnzentren in Niederösterreich, besonders in Wien. In Holíč wurde eine Majolika-Manufaktur gegründet. Außerdem wurde es ein Zentrum für die Verbesserung der Schafzucht. In den 1770er Jahren gehörte Skalica mit 5.000 Einwohnern zu den zehn größten Städten der Slowakei. In den Jahren 1848-49 war Myjava eines der Zentren der nationalen Bewegung. Hier fand die erste nationale Versammlung statt, die den Slowakischen Nationalrat als repräsentatives Organ proklamierte (zahorie.sk).

Im Sommer finden hier die größten und bedeutendsten Treffen von militärhistorischen Fahrzeugen und Vereinen der Militärgeschichte in der Slowakei namens Sahara und Slowakische Sande statt. Andere kulturelle Veranstaltungen sind der Malacky Music Spring, das Malacky Cultural Summer, die Theaterveranstaltung Zejdeme se na hambálku und die Apfelernte in Malacky, Stupava und Jabloňovo. Habaner Festival in Veľké Leváre, International Children’s Folklore Festival Mravenec in Plavecký Štvrtok, Garden Gallery Alojz Machaj in Plavecký Štvrtok, Beer Festival und Cabbage Cooking Days in Stupava, Village of Crafts and Arts Abeland bei Lozorno, Days of Grapes and Wine in Lozorno, Pomoravia Festival in Jabloňovo, Goulash Cooking Competition in Rohožník, folk event Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomic event Cooking Christmas Sauerkraut in Sološnica, Harvest Festival in Plavecký Petřich, Trdlofest, musical event Musica Sacra, vine-growing Open Barn Day in Skalica, Tereziánske dni, Castle Beer Festivities in Holíč, Castle Celebrations in Podbranč, Aviation Day and Martin’s Lantern Parade in Senica, Dragon Boat Races on Kunovská Reservoir (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

, , , , ,
zahorie 308177