2007, 2009, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 10428

Slo­ven­sko leží v srd­ci Euró­py. Hra­ni­čí s Poľ­skom, Čes­kom, Rakús­kom, Maďar­skom a Ukra­ji­nou. Je to hor­na­tá kra­ji­na, na Slo­ven­sku sú krás­ne hory, napr. Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, Vyso­ké Tat­ry. Tak­mer celým úze­mím pre­chá­dza časť Kar­pat­ské­ho oblú­ka. Z geolo­gic­ké­ho a geoter­mál­ne­ho hľa­dis­ka je Slo­ven­sko veľ­mi boha­tá krajina. 

Slo­ven­sko dis­po­nu­je 1200 obja­ve­ný­mi jas­ky­ňa­mi, prí­stup­ných verej­nos­ti je len 14. Naj­dl­h­šou je Demä­nov­ský jas­kyn­ný sys­tém, kto­rý má viac ako 30 km. Naj­hl­b­šou je Sta­rý hrad v Níz­kych Tat­rách, s hĺb­kou 432 met­rov. Naj­dl­h­šou rie­kou je Váh, kto­rý tečie 406 km. 80 met­rov má naj­vyš­ší Kme­ťov vodo­pád vo Vyso­kých Tat­rách. Naj­ve­ter­nej­ším mies­tom je Cho­pok. Naj­daž­di­vej­ším mies­tom je Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­roz­siah­lej­ším poho­rím je Ondav­ská vrcho­vi­na, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che 1 320 km2 (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší dre­ve­ných oltár na sve­te – Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba v Levo­či, geo­gra­fic­ký stred Euró­py v Krem­nic­kých vrchoch, jedi­ný stu­de­ný artéz­sky pra­meň v Euró­pe – Her­lian­sky gej­zír pri Koši­ciach, naj­roz­siah­lej­ší hrad­ný kom­plex v stred­nej Euró­pe – Spiš­ský hrad, naj­vyš­ší vrch v Kar­pa­toch – Ger­la­chov­ský štít, naj­star­ší verej­ný park v stred­nej Euró­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa v Bra­ti­sla­ve (visit​slo​va​kia​.com). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší počet hra­dov a zám­kov v Euró­pe. 425 kaš­tie­ľov, 180 hra­dov, zám­kov a zrú­ca­nín (slo​va​kia​.eu​.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 oby­va­te­ľov (sta​tis​tics​.sk). V mes­tách žije viac ako 57 % z nich (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Slo­ven­sku žijú pre­važ­ne Slo­vá­ci. Z men­šín sú zastú­pe­ní Maďa­rí, Rómo­via, Ukra­jin­ci, Češi, Nemci. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza­jú rôz­ne špe­ci­fic­ké oblas­ti, kto­ré majú svoj pôvod v minu­los­ti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Nie­ke­dy v 5. sto­ro­čí sem priš­li Slo­va­nia, kto­rí boli neskôr napá­da­ní okrem iné­ho Avar­mi, kto­rých sme neskôr vyhna­li. Cca z tohto úze­mia. Kaž­do­pád­ne mno­ho Ava­rov sa asi­mi­lo­va­lo. Pod­ľa nov­ších pra­me­ňov je otáz­ne kam až sia­ha­lo v istom obdo­bí rím­ske osíd­le­nie. Kaž­do­pád­ne aj na Slo­ven­sku sa našli pozos­tat­ky rím­ske­ho osíd­le­nia na via­ce­rých miestach.

Prvé osíd­le­nie Slo­ven­ska pochá­dza z kon­ca pale­oli­tu, spred 250 tisíc rokov, s loka­li­ty Gánov­ce, kde sa našla leb­ka nean­der­tál­ca a z Mora­vian, kde sa našla soš­ka Venu­še – tzv. Mora­vian­ska Venu­ša. Prví roľ­ní­ci sa tu obja­vi­li asi 5 000 – 4 000 rokov pred Kris­tom. Od kon­ca 4. sto­ro­čia pred Kris­tom sem pri­chá­dza­jú Kel­ti. V 1. sto­ro­čí pre Kris­tom Dáko­via. Od začiat­ku 1. sto­ro­čia sem priš­li Ger­má­ni – Van­ni­ove krá­ľov­stvo. Prví slo­va­nia osíd­ľo­va­li naše úze­mie zrej­me v 5. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Prvým štát­nym útva­rom Slo­va­nov na úze­mí dneš­né­ho Slo­ven­ska bola Samo­va ríša v 7. sto­ro­čí. Neskôr Nit­rian­ske knie­žat­stvo, kto­ré­ho spo­je­ním s Morav­ským knie­žat­stvom vnik­la v roku 833 Veľ­ká Mora­va (Wiki­pe­dia). Čo bola veľ­mi význam­ná epi­zó­da v deji­nách v tom obdo­bí to bol pomer­ne sil­ný štát. Zhru­ba do toh­to obdo­bia pat­rí aj náv­šte­va Solún­skych bra­tov Cyri­la a Meto­da v 9. sto­ro­čí, kto­rí hlá­sa­li kres­ťan­skú vie­ru na našom úze­mí. Z hľa­dis­ka kul­túr­ne­ho šlo o veľ­mi význam­ný posun. Dosiah­li, že pop­ri latin­či­ne sa sta­ros­lo­vien­či­na sta­la litur­gic­kým jazy­kom, čo uznal aj pápež. Za zvá­že­nie sto­jí fakt, že to boli vte­dy jedi­né dva jazy­ky, v kto­rých sa moh­li viesť omše. Zhru­ba v 10. sto­ro­čí sem priš­li Maďa­ri, kto­rí podob­ne ako Ava­ri v 5. sto­ro­čí kočo­va­li. Nara­zi­li však na odpor Slo­va­nov, ale aj Rima­nov a Ger­má­nov. Viac­me­nej nema­li kam ísť, tak sa tu usa­di­li a nauči­li sa obhos­po­da­ro­vať pôdu. Od 10. sto­ro­čia bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Uhor­ska, od 19. sto­ro­čia Rakúsko-​Uhorska. Bra­ti­sla­va, dneš­né hlav­né mes­to, bola veľ­mi dlho koru­no­vač­ným mes­tom. Od roku 1918 bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Čes­ko­slo­ven­ska, s krát­kou pre­stáv­kou samos­tat­né­ho Slo­ven­ské­ho štá­tu počas dru­hej sve­to­vej voj­ny. Od 1.1.1993 je Slo­ven­ská repub­li­ka samos­tat­ným štá­tom. Od 1. mája 2004 sme člen­mi Európ­skej únie, od 29.3.2004 sme člen­mi NATO, od 1.1.2009 sme člen­mi Euro­zó­ny – Európ­skej meno­vej únie, ofi­ciál­nou menou sa sta­lo euro

Počas celej his­tó­rie bolo Slo­ven­sko mno­ho­krát napá­da­né Tatár­mi, Tur­ka­mi, ale z hľa­dis­ka celis­tvos­ti úze­mia odo­lá­va­lo. Je prav­da, že Tur­ci aj Tatá­ri mali aj iné cie­le, kto­ré ich mno­ho­krát donú­ti­li odísť z úze­mia Slo­ven­ska. Kaž­do­pád­ne ani ger­mán­ske, ale­bo rím­ske úto­ky nebo­li pri­veľ­ké. Hra­dy, kto­ré na Slo­ven­sku boli v minu­los­ti boli pomer­ne dob­re opev­ne­né a v minu­los­ti doká­za­li úspeš­ne odo­lá­vať nepria­te­ľom. Neraz našim pro­tiv­ní­kom pomoh­la zra­da na ich obsa­de­nie. Do stre­do­ve­ku boli napr. hra­dy v Deví­ne, vo Fiľa­ko­ve veľ­kou pre­káž­kou pre nepria­te­ľov. Napo­kon aj Bra­ti­slav­ský hrad. Veď Bra­ti­sla­va bola dlho nazý­va­ná aj ako kamen­né mes­to. Zlé obdo­bie obdo­bie pre jed­no­du­chý ľud bolo po roku 1526 a trva­lo zhru­ba do roku 1868. Je zau­jí­ma­vé, že nie­kto­ré rea­li­ty z vte­daj­šie­ho obdo­bia sa dosta­lo aj do slov­ní­ka – pojem turec­ké hos­po­dár­stvo pochá­dza prá­ve zo stre­do­ve­ku. Ide o to, že Turek len bral a nesta­ral sa. Tur­kom nezá­le­ža­lo na tom, čo bude, keď oni využi­jú úro­du, nesta­ra­li sa o budúc­nosť, jed­no­du­cho šli ďalej, zdie­ra­li nie­ko­ho iného.

Z hľa­dis­ka kul­tú­ry bola význam­ná exis­ten­cia Aca­de­mie Istro­po­li­ta­ny – jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v Euró­pe. Zalo­žil je Matej Kor­vín v Bra­ti­sla­ve oko­lo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodi­fi­ko­va­ná spi­sov­ná slo­ven­či­na Anto­nom Ber­no­lá­kom na zákla­de zápa­do­slo­ven­ské­ho náre­čia – ber­no­lá­kov­či­na. Od roku 1843 je vďa­ka Ľudo­ví­to­vi Štú­ro­vi spi­sov­ná slo­ven­či­na kodi­fi­ko­va­ná na zákla­de stre­do­slo­ven­ské­ho nárečia. 

Naj­viac ľudí žije v mes­tách Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Národ­né par­ky: TANAP – Tatrans­ký národ­ný park, NAPANT – Národ­ný park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Slo­ven­ský kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­výz­nam­nej­šie sviat­ky: Via­no­ce, Veľ­ká noc, Miku­láš, Svä­tá Lucia, Sil­ves­ter, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiat­ka zosnu­lých, Fašian­gy (slo​va​kia​si​te​.com). Význam­né osob­nos­ti: Juraj Jáno­šík – zboj­ník a ľudo­vý hrdi­na, kto­rý boha­tým bral a chu­dob­ným dával, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ká­tor spi­sov­nej slo­ven­či­ny, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – vedec, poli­tik, vojak, zakla­da­teľ čes­ko­slo­ven­ské­ho štá­tu, Ale­xan­der Dub­ček – štát­nik, osob­nosť Praž­skej jari 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic­ké cha­rak­te­ris­tic­ké jed­lá: pare­ni­ca, ovčí syr, syro­vé kor­bá­či­ky, oštie­pok, bryn­dra, ska­lic­ký trdel­ník, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), tokaj­ské víno, kapust­ni­ca, piro­hy, lok­še, tla­čen­ka, jater­ni­ce, pagá­če a napo­kon aj kofo­la. Z tvr­dé­ho alko­ho­lu sú zná­me: boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, demä­nov­ka. Slo­ven­sko je veľ­mi boha­té na mine­rál­ne pra­me­ne – mine­rál­ky: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka a mno­ho iných.

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2014, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Piešťany – pokojné kúpeľné mesto na Považí

Hits: 63514

Pieš­ťa­ny sú krás­ne mes­to, pre­dov­šet­kým pre­to, lebo tu sa dá vní­mať pokoj. V Pieš­ťa­noch sa ľudia nepo­náh­ľa­jú. Vlád­ne tu poho­da, pri­čom mes­to žije kul­túr­ne, je cel­kom pek­ne upra­ve­né. Par­ky zabe­ra­jú roz­siah­lu plo­chu, v mes­te vlád­ne turis­tic­ký ruch. Mes­to leží 162 met­rov nad morom, GPS 48°35‘03“ zeme­pis­nej šír­ky a 17°50‘01“ zeme­pis­nej dĺž­ky. Roz­lo­ha mes­ta je 44,201 km2. Sto­py osíd­le­nia oko­lia pochá­dza­jú už zo štvr­to­hor­né­ho ple­is­to­cé­nu. Kamen­né nástro­je člo­ve­ka nean­der­tál­ske­ho typu boli obja­ve­né v neďa­le­kej obci Ban­ka a v jas­ky­ni Čer­to­va pec. V posled­nej dobe ľado­vej sa ku neza­mŕ­za­jú­cim pra­me­ňom sťa­ho­val lovec mamu­tov. Pra­me­ne vyhľa­dá­va­li oby­va­te­lia nesko­rej i mlad­šej doby kamen­nej, no naj­mä z doby bron­zo­vej. V oko­lí sú sto­py po ľuďoch maďa­rov­skej kul­tú­ry, vys­trie­da­nej ľuď­mi mohy­lo­vej a čačian­skej kul­tú­ry. V mlad­šej dobe želez­nej, asi v 4. sto­ro­čí pred Kris­tom, pri­chá­dza­jú Kel­ti. V prvom až štvr­tom sto­ro­čí tu bolo osíd­le­nie ger­mán­sky­mi Kvád­mi. V pia­tom až šies­tom sto­ro­čí do oblas­ti pri­chá­dza­jú prvé slo­van­ské kme­ne. Časy Veľ­kej Mora­vy z 9. sto­ro­čia pri­po­mí­na veľ­mož­ský dvo­rec v blíz­kom Duco­vom. V rokoch 1299, 1301 – 1321 boli Pieš­ťa­ny súčasť pan­stva Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho. Pieš­ťa­ny boli aj krá­ľov­ským majet­kom a súčas­ťou hrad­né­ho pan­stva Tema­tín. V roku 1348 daro­val kráľ Ľudo­vít I. hrad a pan­stvo Tema­tín magis­tro­vi Miku­lá­šo­vi Kon­to­vi. Po vymre­tí toh­to rodu ich od krá­ľa Ľudo­ví­ta II. zís­kal Ale­xej Thur­zo (Wiki­pé­dia).

V minu­los­ti boli Pieš­ťa­ny spo­me­nu­té v his­tó­rii ako Pes­sen, Pest­hy­en (Mod​ro​va​.eu​.sk). Názov Pieš­ťa­ny je odvo­de­ný od pies­či­té­ho cha­rak­te­ru pod­lo­žia napla­ve­nín Váhu. His­to­ric­ké náz­vy Pieš­ťan: 1113 – Pes­can, 1299 – Pek­chen, 1348 – Posse­en, 1357 – Pechen, 1429 – Pes­tien, Pes­ty­en, 1435 – Pes­ty­én, 1436 – Pest­hy­en, 1442 – Piest­hen, 1546 – Pes­tien, 1552 – Pes­ti­ien, 1564 – Pyš­ten, 1588 – Pes­tien, 1642 – Pis­tin, 1689 – Pös­té­ny, 1709 – Pus­tin, 1742 – Pus­te­ny, 1745 – Pöst­he­ni­mu, Piest­han, Pisch­tan, 1747- Piss­te­ny, 1774 – Püs­tin, Piessc­ža­ny, Tep­licz, Tep­lic­ze, 1786 – Pűsch­tin, Pie­ča­ny, 1787 – Tep­licz, 1808 – Pös­té­ny, Püs­té­ny, Pjess­ča­ny, Pěss­ťa­ny, 1863 – 1907 – Pös­ty­én, 1913 – Pös­ty­é­ny, do 1918 – Pis­ty­an, Pis­ty­án, Pies­ty­an, Píš­ťa­ny, Pyst­jan, Pys­ty­an, Pys­ty­án, 1920 – Pieš­ťa­ny. Maďar­sky sú Pieš­ťa­ny Pös­ty­én, nemec­ky Pis­ty­an, poľ­sky Piesc­za­ny. Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1113 zo Zobor­skej lis­ti­ny vyda­nej uhor­ským krá­ľom Kolo­ma­nom I.. His­tó­ria mes­ta je úzko spä­tá s roz­vo­jom kúpeľ­níc­tva v 16. sto­ro­čí. Prvý pod­rob­ný opis pra­me­ňov pochá­dza od pre­fek­ta Šariš­ské­ho hra­du a krá­ľov­ské­ho rad­cu Jura­ja Werh­ne­ra z roku 1545. Neskor­šie opi­sy pochá­dza­jú od leká­ra rakús­kych cisá­rov Johan­na Cra­ta de Craf­he­i­ma z roku 1571, od osob­né­ho leká­ra pápe­ža Six­ta V. Andrea Bac­ciu­sa Elpi­dia­nu­sa z roku 1588, od nemec­ké­ho ces­to­va­te­ľa Mar­ti­na Zeil­le­ra z roku 1632 a naj­sláv­nej­ší opis pochá­dza od Ada­ma Tra­ja­na v bás­ni Salu­ber­ri­mae Pis­ti­nien­ses Ther­mae z roku 1642 (Wiki­pe­dia).  V roku 1598 bolo v Pieš­ťa­noch 144 domov (obec​lu​ka​.sk). 

V roku 1642 dosta­li Pieš­ťa­ny mest­ské výsa­dy a jar­moč­né prá­vo a vyví­ja­li sa ako zeme­pan­ské mes­teč­ko. V 18. sto­ro­čí vzni­ká oko­lo pra­me­ňov kúpeľ­ná osa­da Tep­li­ce. V jej cen­tre stál uby­to­va­cí hos­ti­nec a pan­ský dom pre šľach­tu. Osa­da sa postup­ne spo­ji­la s obcou Pieš­ťa­ny a dnes tvo­rí his­to­ric­ké cen­trum. V roku 1720 daro­val panov­ník Karol VI. pan­stvo Hlo­ho­vec (Pieš­ťa­ny pat­ri­li pod Hlo­ho­vec) Jáno­vi Leopol­do­vi Erdödy­mu, kto­rým pat­ri­lo mes­to až do roku 1848 a kúpe­le do roku 1940. V roku 1802 nav­ští­vil Pieš­ťa­ny Ludwig van Beet­ho­ven. Kata­stro­fic­ké roz­me­ry mala na Pieš­ťa­ny povo­deň 26.8.1813, kedy boli poško­de­né všet­ky budo­vy (Med­ny­an­ský A., 1971) (Wiki­pé­dia).

Pieš­ťa­ny, rov­na­ko ako mno­ho iných miest západ­nej Euró­py, ale aj Slo­ven­ska, zaží­va­jú pokles sta­vu oby­va­teľ­stva. Dnes žije v Pieš­ťa­noch menej ako 30 000 oby­va­te­ľov. V roku 1731 tu pod­ľa dostup­ných pra­me­ňov žilo 1 488 ľudí (Wiki­pé­dia), v roku 1910 – 7 379, v roku 1945 – 14 519, v roku 1970 – 22 963, v roku 1980 – 30 731 (Drob­ný D., Micha­lec P., Bača R., Hovor­ka J., 1993), v roku 1991 – 33 176 (Mest­ská a obec­ná šta­tis­ti­ka, Úda­je ku 31.12.1991). Neďa­le­ko od cen­tra mes­ta, na okra­ji par­ku sa nachá­dza Dom ume­nia, v kto­rej čas­to hos­ťu­jú rôz­ne diva­del­né a taneč­né súbo­ry, koná sa tu množ­stvo výstav, sála sa pou­ží­va ako kino apod.. Inou, pomer­ne zná­mou je Malá scé­na Mest­ské­ho kul­túr­ne­ho stre­dis­ka – medzi Pieš­ťan­ca­mi zná­me ako “Kras­ko”. V Pieš­ťa­noch je zastú­pe­né vyso­ké škols­tvo Inšti­tú­tom fyzi­ote­ra­pie, bal­neo­ló­gie a reha­bi­li­tá­ce Uni­ver­zi­ty svä­té­ho Cyri­la a Meto­da v Trna­ve. Gym­ná­zia sú tu dve: Pier­ra de Cou­ber­ti­na a svä­té­ho Micha­la Archan­je­la. Zná­ma je Hote­lo­vá aka­dé­mia Ľudo­ví­ta Win­te­ra. Na úze­mí mes­ta pôso­bia tri múzeá. Hlav­ná budo­va Bal­neo­lo­gic­ké­ho múzea je situ­ova­ná do budo­vy Kúpeľ­nej dvo­ra­ny. Pod jeho sprá­vu pat­rí pamät­ná izba Iva­na Kras­ku na náb­re­ží Váhu medzi Kolo­nád­nym a Kra­jin­ským mos­tom, Vila dokto­ra Lis­ku a asi 6 km vzdia­le­né hra­dis­ko Kos­to­lec. Vojen­ské his­to­ric­ké múze­um je v are­áli letic­ka a bohu­žiaľ sprí­stup­ne­ná je iba časť expo­ná­tov a otvo­re­né je iba sezón­ne (Wiki­pé­dia). Vete­ran Car Club Pieš­ťa­ny má svo­je múze­um situ­ova­né v neďa­le­kých Mora­va­noch. Význam­ný­mi pod­nik­mi v minu­los­ti bola Tes­la Pieš­ťa­ny, dnes naj­mä ON Semi­con­duc­tor (Wiki­pé­dia). Chi­ra­na Pieš­ťa­ny vyrá­ba­la zdra­vot­níc­ke zaria­de­nia a dnes sa vlast­ne rozdro­bi­la na množ­stvo men­ších firiem. Význam­ným pra­co­vis­kom aj dnes v oblas­ti met­ro­ló­gie, skú­šob­níc­tva, nor­ma­li­zá­cie a cer­ti­fi­ká­cie je Tech­nic­ký skú­šob­ný ústav Pieš­ťa­ny, š. p. – TSÚ (Wiki­pé­dia).

V Pieš­ťa­noch sa od roku 1955 koná Pieš­ťan­ský hudob­ný fes­ti­val. Od roku 1999 Pieš­ťan­ské orga­no­vé dni. Pra­vi­del­ne začiat­kom leta sa koná Otvo­re­nie kúpeľ­nej sezó­ny. Obno­ve­ná bola aj tra­dí­cia Sochy pieš­ťan­ských par­kov, od roku 2006 sa pra­vi­del­ne usku­toč­ňu­je fil­mo­vý fes­ti­val Cine­ma­tik. Ďal­ší­mi fil­mo­vý­mi fes­ti­val­mi sú Kine­a­ma, Astro­film a Euro­tour. V lete už tra­dič­ne sa koná Truck Coun­try, Coun­try Lode­ni­ca. Súťaž v aran­žo­va­ní kve­tov Vic­to­ria Regia, kto­rej vrcho­lom je ale­go­ric­ký sprie­vod, sa koná kon­com leta a je ukon­če­ním let­nej kúpeľ­nej sezó­ny. Na letis­ku sa konal v nedáv­nej minu­los­ti hudob­ný fes­ti­val Hodok­vas. Túto šta­fe­tu pre­vzal fes­ti­val Gra­pe. Od roku 2010 vznik­la tra­dí­cia Carat Tuning Pár­ty, od 2011 fes­ti­val elek­tro­nic­kej hud­by BeeF­ree. Koná­va­li sa tú aj Národ­né letec­ké dni, kto­ré boli od roku 2011 pre­su­nu­té do Slia­ču (Wiki­pé­dia). Od roku 1959 infor­mu­je o mes­te Revue Pieš­ťa­ny, kto­rý bol kedy­si mesač­ní­kom, dnes vychá­dza štvť­roč­ne. Týž­den­ník Pieš­ťan­ský týž­deň vychá­dza od roku 1991 a s ním ma via­že aj osob­ná skú­se­nosť, keď­že som ho cca od jeho tre­tie­ho vyda­nia pre­dá­val ako kol­por­tér do roku 1995. Od kon­ca roku 2010 sa Pieš­ťa­ny pýšia vlast­nou roz­hla­so­vou sta­ni­cou Rádio Pieš­ťa­ny, kto­rá vysie­la ma 90.2 MHz (Wiki­pé­dia).

Z Pieš­ťan pochá­dza herec Marián Geiš­berg, zná­ma mode­rá­tor­ka Ale­na Heri­ba­no­vá, kano­is­ta Sla­vo­mír Kňa­zo­vic­ký, kaja­kár Róbert Erban, kaja­kár­ka Mar­ce­la Erba­no­vá, plav­ky­ňa Mar­ti­na Morav­co­vá, hoke­jis­ti Bran­ko Radi­vo­je­vič a Michel Mik­lík, fut­ba­lis­ta Filip Hološ­ko, tenis­tki Mag­da­lé­na Rybá­ri­ko­vá a Domi­ni­ka Cibul­ko­vá. V minu­los­ti tu pôso­bi­li mno­hí umel­ci: Miloš Bazov­ský, Zolo Palu­gay, Gej­za Vámoš, Ivan Kras­ko, Jozef Dodo Šošo­ka (Wiki­pé­dia), her­ci Juraj Sle­zá­ček, Marián Vaj­da, hudob­ník Pat­rik Vrbov­ský (Ryt­mus), tenis­ti Lukáš Lac­ko, horo­lo­zec Vla­di­mír Plu­lík. Pôso­bi­li tu bás­nik, pro­zaik Ivan Kras­ko, dra­ma­tik a spi­so­va­teľ Ivan Sto­do­la, maliar Mar­tin Ben­ka, Alojz Kli­mo, spi­so­va­teľ a maliar Jan­ko Ale­xy, sochár Valér Vav­ro, dže­zo­vý hudob­ník Jozef Dodo Šošoka.

Lite­ra­tú­ra

  • Drob­ný Dušan, Micha­lec Peter, Bača Róbert, Hovor­ka Ján, 1993: Pieš­ťa­ny tro­chu inak, PMDD, Pieš­ťa­ny, ISBN 80−966992−0−2
  • Med­ny­an­ský Alojz, 1971: Maleb­ná ces­ta dolu Váhom, Tat­ran, Bra­ti­sla­va, p. 57, 188

Odka­zy

Rie­ka Váh Rym­ple­ro­va važi­na – Medzi kúpa­lis­kom Sĺňa­va a Rat­nov­skou záto­kou sa nachá­dza tzv. Rym­ple­ro­va važi­na. Pred viac ako sto rok­mi to bol are­ál mäk­ké­ho lúhu s pre­vlá­da­jú­cou vŕbou bie­lou – Salix alba, topo­ľom čier­nym – Popu­lus nig­ra, topo­ľom bie­lym – Popu­lus alba a topo­ľom sivým – Popu­lus x canes­cens. Ras­tú tu črem­chy, hloh, baza, kro­vi­té vŕby. Na bre­hoch poto­ka ras­tie kosa­tec žltý – Iris pse­uda­co­rus. Naj­mä v minu­los­ti to bola oblasť cho­vu hydi­ny a pase­nia dobyt­ka (Fran­ti­šek Bača – Pieš­ťan­ský týž­deň). Sĺňa­va bola vybu­do­va­ná v rokoch 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňa­va - vod­ná nádrž Sĺňa­va vznik­la zahra­de­ním rie­ky Váh. Pri pre­chádz­kach na náb­re­ží Váhu mož­no zazrieť naj­roz­lič­nej­šie dru­hy vod­né­ho vtác­tva. Pozor­nosť vzbu­dzu­jú pre­dov­šet­kým majes­tát­ne labu­te hrbo­zo­bé. Naj­rad­šej sa zhro­maž­ďu­jú spo­lu s čaj­ka­mi sme­ji­vý­mi a kači­ca­mi divý­mi pod Kolo­ná­do­vým mos­tom, kde ich už tra­dič­ne pri­kr­mu­jú nie­len deti, ale i mno­hí náv­štev­ní­ci Pieš­ťan. Naj­mä v zim­ných mesia­coch sa k labu­tiam pri­pá­ja­jú aj kači­ce divé, lys­ky čier­ne. Údo­lím Váhu sa tiah­ne dôle­ži­tá mig­rač­ná ces­ta vtá­kov. Vod­nú nádrž Sĺňa­va, využí­va­jú ope­ren­ci pri jar­nom a jesen­nom ťahu ako odpo­čin­ko­vú sta­ni­cu na svo­jich ďale­kých ces­tách. Nie­kto­ré dru­hy čajok a kačíc zo sever­nej Euró­py, hlav­ne z Pobal­tia a Rus­ka, na Sĺňa­ve i zimu­jú. Vďa­ka priaz­ni­vým mik­ro­kli­ma­tic­kým pod­mien­kam, kto­ré súvi­sia s ter­mál­ny­mi pra­meň­mi, urči­té úse­ky vod­ných plôch neza­mŕ­za­jú ani v sil­ných mra­zoch. Pre­to pat­rí Sĺňa­va medzi naj­výz­nam­nej­šie zimo­vis­ká vod­né­ho vtác­tva v SR. Na Vtá­čom ostro­ve upro­stred Sĺňa­vy kaž­do­roč­ne vyhniez­di nie­koľ­ko tisíc párov čajok sme­ji­vých. K zau­jí­ma­vos­tiam pat­rí, že prá­ve tu zahniez­di­la prvý­krát na Slo­ven­sku aj veľ­ká čaj­ka bie­lo­hla­vá a čaj­ka sivá. Naj­väč­šiu pozor­nosť si však zaslu­hu­je hniezd­na koló­nia rybá­ra rieč­ne­ho. Ten­to štíh­ly vzduš­ný akro­bat je zara­de­ný do Čer­ve­nej kni­hy ohro­ze­ných dru­hov a pre­to vyža­du­je prí­snu ochra­nu. Na Sĺňa­ve pre­bie­ha inten­zív­ny orni­to­lo­gic­ký výskum. Dlho­roč­né výsku­my pre­uká­za­li význam a dôle­ži­tosť tej­to loka­li­ty pre vod­né a pri vode žijú­ce vtác­tvo. Pre­to bola Sĺňa­va v roku 1980 zara­de­ná do sie­te chrá­ne­ných úze­mí. V súčas­nos­ti má šta­tút chrá­ne­né­ho are­álu a jeho roz­lo­ha je 430 hek­tá­rov (Kor­nel Duffek).

Cen­trum Kur­sa­lon – reštau­rá­cia, pries­tor pre kona­nie spo­lo­čen­ských a kul­túr­nych podu­ja­tí. Pod­ľa Tibo­ra Urbán­ka (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4) Kur­sa­lon bola prvá repre­zen­ta­tív­na budo­va posta­ve­ná Ľudo­ví­tom Win­te­rom v roku 1894 (pies​ta​ny​.sk). Kur­sa­lon je mlad­ší názov celé­ho objek­tu, v kto­rom je od roku 1928 múze­um, a kto­rý nesie názov Kúpeľ­ná dvo­ra­na (ies​ta​ny​.sk). Kapl­n­ka Bož­ské­ho srd­ca Ježi­šov­ho – sa nachá­dza pred Kolo­nád­nym mos­tom. Je to novo­go­tic­ká stav­ba posta­ve­ná v roku 1897 (pies​ta​ny​.sk). Vic­to­ria Regia – Hotel Vic­to­ria Regia je na začiat­ku Win­te­ro­vej uli­ce, opro­ti hote­lu Lipa. Ide o pôvod­ne kla­si­cis­tic­kú vilu Türöky­ho z 19. sto­ro­čia, pre­sta­va­nú na roman­tic­kú (pies​ta​ny​.sk). Evan­je­lic­ký kos­tol (Win­te­ro­va 1) – je jed­no­lo­ďo­vý gotic­ký chrám posta­ve­ný v roku 1905 (pies​ta​ny​.sk). Sta­rá leká­reň na Win­te­ro­vej uli­ci má boha­tú seces­nú výzdo­bu na hlav­nej fasá­de. Na ulič­nej fasá­de je posled­ný skri­ňo­vý seces­ný výklad s pôvod­ný­mi rekla­ma­mi lekár­ne (pies​ta​ny​.sk). Ria­di­teľ­stvo kúpe­ľov na Win­te­ro­vej 29 je naj­star­šou funkč­nou budo­vou v mes­te (pies​ta​ny​.sk). Vojen­ský kúpeľ­ný ústav na Tep­lic­kej 81 vybu­do­va­li v roku 1863. Od prvo­po­čiat­ku slú­žil uby­to­va­niu a stra­vo­va­niu kúpeľ­ných pacien­tov z radov prí­sluš­ní­kov armá­dy (pies​ta​ny​.sk). Zele­ný strom na Win­te­ro­vej uli­ci bol za dobu svo­jej exis­ten­cie rezi­den­ci­ou nájom­cu a ria­di­te­ľa kúpe­ľov, hote­lom a nako­niec sa stal lie­čeb­ným domom (pies​ta​ny​.sk). Lie­čeb­ný dom Slo­van bol pôvod­ne funkč­ný hotel Grand Hotel Roy­al, posta­ve­ný v roku 1906. Veľ­ko­le­po zdo­be­ná sála slú­ži­la ako kon­cert­né audi­tó­rium, uspo­ra­dú­va­li sa v nej medzi­ná­rod­né kon­fe­ren­cie a iné význam­né podu­ja­tia. Od roku 1986 je objekt uzat­vo­re­ný (pies​ta​ny​.sk). Slo­van bol pýchou Pieš­ťan, dnes bohu­žiaľ je jeho han­bou. Chát­ra čoraz viac, všet­ky sna­hy čokoľ­vek s kedy­si krás­nym hote­lom, zly­ha­li. Bojím sa toho, že celý objekt bude asa­no­va­ný. Hotel Lipa bol posta­ve­ný v roku 1912 (pies​ta​ny​.sk). V 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia Lipu pos­ti­hol požiar a odvte­dy je zničená.

Mos­ty Kolo­nád­ny most – spá­ja cen­trum mes­ta s kúpeľ­ným ostro­vom. Bol posta­ve­ný v roku 1933 (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Nápis na ňom “Salu­ber­ri­mae Pis­ti­nien­ses Ther­mae” pochá­dza z roku 1642 a zna­me­ná “Uzdra­vu­jú­ce pieš­ťan­ské kúpe­le” (Pieš­ťan­ské infor­mač­né cen­trum). Bar­lo­la­mač – die­lo Rober­ta Küh­ma­y­era sa nachá­dza začiat­ku Kolo­nád­ne­ho mos­ta, je sym­bo­lom Pieš­ťan. Pod­ľa pra­me­ňa, Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4, kres­liar Artur Hey­er naski­co­val Ľudo­ví­to­vi Win­te­ro­vi obraz “Láma­ča bar­lí”, kto­rý dal Ľudo­vít paten­to­vať. Neskôr, v roku 1930 dal bar­lo­la­ma­ča zveč­niť do bron­zu (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Kra­jin­ský most – na mies­te, kde je teraz Kra­jin­ský most, bol pred­tým sta­rý dre­ve­ný most Erdödy­ov­cov. V roku 1932 Ľudo­vít Win­ter posta­vil efekt­ný most, kto­rý umož­nil posta­viť prí­jaz­do­vú ces­tu ku Ther­mii (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4).Vešadlové roz­pä­tie oblú­ka je 52 met­rov. Nos­ná kon­štruk­cia je zlo­že­ná z dvoch hor­ných upnu­tých oblú­kov. Pre­to sa tomu­to mos­tu čas­to hovo­rí aj oblú­ko­vý. V tej dobe pat­ril k najod­váž­nej­ším most­ným kon­štruk­ciám u nás. V roku 1932 bola na mos­te pamät­ná tabu­ľa s nápi­som: “Most prvé­ho pre­zi­den­ta Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky T. G. Masa­ry­ka pome­no­va­ný Slo­ven­skou kra­ji­nou na pamäť jeho 80. naro­de­nín (1850 – 1930).” Nemci cez dru­hú sve­to­vú voj­nu, keď Pieš­ťa­ny opúš­ťa­li v noci z 3. na 4. aprí­la 1945, most poško­di­li. Soviet­ska armá­da hneď 5. aprí­la zača­la most opra­vo­vať a čosko­ro ho aj opra­vi­la a dopl­ni­la o sta­vid­lo na sta­bi­li­zá­ciu hla­di­ny Obto­ko­vé­ho rame­na (More­to­vá D., 2012, Revue Pieš­ťa­ny, Nr. 1 , p. 26 – 28).

Uli­ce Úze­mie dneš­né­ho Flo­re­átu bola do roku 1918 zápla­vo­vým úze­mím, plný vege­tá­cie. Vte­dy ho Ľudo­vít Win­ter kúpil od gró­fa Vilia­ma Erdödy­ho. Nazval ho Flo­re­át (z latin­či­ny – nech rozk­vi­tá) (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Na cin­to­rí­ne na Bra­ti­slav­skej ces­te sa nachá­dza Pamät­ník obe­tí holo­kaus­tu. Na Šte­fá­ni­ko­vej uli­ci sa nachá­dza Pra­nier – pies­kov­co­vý stĺp han­by vytvo­re­ný oko­lo roku 1830. Čel­nú stra­nu pra­nie­ra zdo­bí nápis: “Newo­lám žád­ne­ho, prí­mam kaž­dé­ho”. Ku stĺpu pri­pú­ta­va­li delik­ven­ta za nohy a oko­lo pása oko­va­mi (pies​ta​ny​.sk).

Budo­vy Sta­rý kláš­tor je na Det­vian­skej uli­ci č. 9. Pred­sta­vu­je pozos­tat­ky naj­star­šej muro­va­nej sak­rál­nej budo­vy na úze­mí dneš­né­ho mes­ta. Pochá­dza zo 14. sto­ro­čia. Na plo­che lode chrá­mo­vej stav­by sa nachá­dza­jú zvyš­ky zákla­dov star­šej budo­vy, zrej­me román­skej kamen­nej stav­by. Naj­star­šie tu náj­de­né min­ce pochá­dza­jú z čias vlá­dy uhor­ské­ho krá­ľa Kolo­ma­na I. (1095 – 1116). O Sta­rom kláš­to­re sa uva­žo­va­lo ako o kláš­to­re tem­plá­rov, avšak ide iba o legen­du (Kru­pa V., Klčo M., 2004: Sta­rý kláš­tor v Pieš­ťa­noch, arche­olo­gic­ký výskum loka­li­ty v rokoch 1991 – 1994, Zbor­ník Pamiat­ky Trna­vy a trnav­ské­ho kra­ja, č. 7, Trna­va). Dnes zosta­li z kláš­to­ra už len ruiny. Ružo­vý mlyn – Ružo­vý mlyn dal posta­viť v roku 1917 Ľudo­vít Win­ter ako výkrm­ňu oší­pa­ných (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Dnes už je žltý, odke­dy ho dali opra­viť ;-). Dom ume­nia je prvá mimob­ra­ti­slav­ská stav­ba divad­la po 2. sve­to­vej voj­ne, rea­li­zo­va­ná v rokoch 1974 – 1979 (pies​ta​ny​.sk).

Pieš­ťa­ny a Váh

Cen­trum

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 3552

Záho­rie je kra­ji­na medzi Čes­kom na seve­re, Rakús­kom na zápa­de, Malý­mi Kar­pat­mi na juho­vý­cho­de, rie­kou Dunaj na juhu. Záho­rie si pamä­tá pocho­do­va­nie rím­skych légií, zjed­no­te­nie slo­van­ských kme­ňov do Veľ­ko­mo­rav­skej ríše. Vied­li tu ces­ty nemec­kých rytie­rov i čes­kých knie­žat. Už stá­ro­čia je pohra­nič­ným kra­jom. Na cca 2500 km2 tu žije tak­mer 300 000 oby­va­te­ľov (zaho​rie​.sk). Pome­no­va­nie Záho­rie má kore­ne v 17. sto­ro­čí. Pochá­dza od latin­ské­ho Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus. Tak bol ozna­čo­va­ný kraj Bra­ti­slav­skej župy, kto­rý ležal za Malý­mi Kar­pat­mi – za hora­mi. Iné his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­ven­ské Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tív­ne Záho­rie nikdy netvo­ri­lo jed­not­ný celok (zaho​rie​.sk). Zahŕňa okre­sy Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, čias­toč­ne Myja­va a Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Väč­ši­nu úze­mia tvo­rí Záhor­ská níži­na (zaho​rie​.sk).

Hos­po­dár­ska čin­nosť člo­ve­ka mala za násle­dok obno­ve­nie pohy­bu pies­ku. Pre­to sa v 16. a 17. sto­ro­čí na Záhor­skej níži­ne usku­toč­ni­lo zales­ňo­va­nie uvoľ­ne­ných pies­kov. Pri­ro­dze­ný cha­rak­ter lesov na via­tych pies­koch však potla­či­lo dlho­roč­né vysá­dza­nie boro­vi­ce (zaho​rie​.sk). Dnes je Záho­rie typic­ké boro­vi­co­vý­mi a luž­ný­mi les­mi a pies­či­tou pôdou. Čas­to tu fúka vie­tor (lozor​no​.sk). Avšak pôvod­ne bola Záhor­ská níži­na sil­ne zamok­re­ným úze­mím s moča­ris­ka­mi, jaze­ra­mi a mŕt­vy­mi rame­na­mi riek. Na nivách riek Mora­va a Myja­va aj dnes mäk­ké luž­né lesy. Na vyš­šie polo­že­ných čas­tiach tvr­dý luž­ný les. Oso­bit­ným typom luž­né­ho lesa sú poras­ty jel­še lep­ka­vej na trva­le zamok­re­ných sla­tin­ných pôdach, naprí­klad v prí­rod­nej rezer­vá­cii Bez­dné pri Pla­vec­kom Štvr­t­ku. Z hľa­dis­ka fló­ry je uni­kát­na Devín­ska Koby­la (zaho​rie​.sk).

Záhor­ská níži­na je roz­de­le­ná na dva cel­ky: Bor­skú níži­nu a Chvoj­nic­kú pahor­ka­ti­nu. Cen­trál­nu časť Bor­skej níži­ny tvo­ria via­te pies­ky seve­ro­vý­chod­ne od Lozor­na a Mala­ciek. Na seve­re s pies­ko­vých pre­sy­pov vystu­pu­je Lak­šár­ska pahor­ka­ti­na. Pozdĺž riek Mora­va a Myja­va sú rieč­ne nivy Myjav­ská a Dol­no­mo­rav­ská niva – štr­ko­pies­ko­vé náno­sy roz­ru­še­né mean­dro­va­ním riek. Medzi Cero­vou a Zoho­rom je prie­ko­po­vá pre­pad­li­na Pod­ma­lo­kar­pat­ská zní­že­ni­na, v kto­rej vznik­li roz­siah­lej­šie moča­ris­té úze­mia. Chvoj­níc­ka pahor­ka­ti­na má tri čas­ti: Ska­lic­ký hájik, Unín­sku a Senic­kú pahor­ka­ti­nu. Nachá­dza­jú sa tu hru­bé vrstvy spra­še a spra­šo­vých hlín. Záho­rie má aj kra­so­vé úze­mia v Malých Kar­pa­toch – Borin­ský a Pla­vec­ký kras. Myjav­ská pahor­ka­ti­na sa rozp­res­tie­ra medzi Malý­mi a Bie­ly­mi Kar­pat­mi (zaho​rie​.sk). Záhor­ská níži­na neop­lý­va veľ­kou hus­to­tou rieč­nej sie­te, navy­še pôvod­nú sieť výraz­ne menil člo­vek. Úze­mie je pomer­ne suchou oblas­ťou. Naj­väč­šie rie­ky sú Mora­va, Myja­va a Ruda­va. Avšak naj­mä v rieč­nych a via­tych pies­koch sú význam­né záso­by pod­zem­nej vody. Vysky­tu­je sa tu aj množ­stvo vod­ných nádr­ží, štr­ko­vísk a ryb­ní­kov (zaho​rie​.sk). Väč­ši­na jazier na Záho­rí vznik­la ťaž­bou štr­ku a pies­ku. Jas­ky­ne Dera­vá ska­la a Pohan­ská sú súčas­ťou Malo­kar­pat­ské­ho kra­su (lozor​no​.sk). Na ska­lách a zrú­ca­ni­nách hra­dov Malých a Bie­lych Kar­pát hniez­di dra­vé vtác­tvo, napr. sokol rároh (zaho​rie​.sk). Avšak sú tu aj nále­zis­ká ropy a zem­né­ho ply­nu pri Gbe­loch. Prie­my­sel­ne sa tu ťaži­lo od roku 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie pat­rí k sko­ro osíd­le­ným úze­miam Slo­ven­ska. K naj­star­ším osíd­le­ným loka­li­tám pat­rí jas­ky­ňa Dera­vá ska­la pri Pla­vec­kom Miku­lá­ši a pale­oli­tic­ká osa­da pri Sološ­ni­ci. Asi v 6. až 5. sto­ro­čí pred n. l. sem priš­li Ský­ti, po nich Kel­ti. Síd­lis­ká z mlad­šej doby želez­nej sa našli napr. na Myja­ve, na Deví­ne, v Šaš­tí­ne. Kel­ti budo­va­li dob­re opev­ne­né síd­lis­ká, ovlá­da­li hut­níc­tvo, výro­bu nástro­jov, zbra­ní, šper­kov (zaho​rie​.sk). Na vrchu Pohan­ská bolo vybu­do­va­né roz­siah­le oppi­dum (lozor​no​.sk). Kel­tov a Dákov vytla­či­li na pre­lo­me leto­poč­tov ger­mán­ski Mar­ko­ma­ni a Kvá­di. Ich rozt­rú­se­né kme­ne pre­nik­li aj na Záho­rie. Posled­ný ger­mán­sky kmeň na Záho­rí boli Lon­go­bar­di v prvej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia. V 5. a 6. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li Slo­va­nia, kto­rých ata­ko­va­li avar­ské kočov­né kme­ne. Z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy sú zná­me síd­lis­ká a hra­dis­ká v Pod­bran­či, v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, v Seni­ci, v Rohož­ní­ku, v Stu­pa­ve, v Zoho­re, vo Vyso­kej pri Mora­ve a na Deví­ne (zaho​rie​.sk). Po vzni­ku Uhor­ska sa Záho­rie sta­lo pohra­nič­ným pás­mom s Čes­kým krá­ľov­stvom a Rakús­kom. Na ochra­nu hra­níc boli povo­la­né kme­ne Siku­lovPlav­cov, po kto­rých sa tu zacho­va­li miest­ne náz­vy Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le a iné (lozor​no​.sk). Tatár­sky vpád v rokoch 1241 a 1242 spô­so­bil zánik dreveno-​hlinitých hra­dov a sta­va­li si kamen­né hra­dy. Od roku 1221 mala Vie­deň prá­vo skla­du. To zna­me­na­lo, že tu tovar muse­li vylo­žiť a ponúk­nuť domá­cim kup­com. Záro­veň boli núte­ní kupo­vať od vie­den­ských kup­cov dra­hý tovar pri­ve­ze­ný zo zápa­du. Vie­deň sa sna­ži­li kup­ci obísť. Kup­ci pre­bro­di­li Dunaj až v Ostri­ho­me a pokra­čo­va­li po Čes­kej ces­te do Trna­vy, cez Malé Kar­pa­ty do Jab­lo­ni­ce, Seni­ce, Holí­ča a odtiaľ do Brna, Pra­hy a veľ­ko­miest západ­nej Euró­py. Čes­kú ces­tu toto roz­hod­nu­tie pový­ši­lo na základ­nú európ­sku magis­trá­lu, oko­lo kto­rej sa v dru­hej polo­vi­ci 13. a v 14. sto­ro­čí zača­li for­mo­vať feudál­ne hrad­né pan­stvá (zaho​rie​.sk).

Po bit­ke pri Mohá­či v roku 1526 a po turec­kej výpra­ve v roku 1663 ubud­lo na Záho­rí slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo. Novým etni­kom sa sta­li chor­vát­ski kolo­nis­ti, kto­rí osíd­ľo­va­li kopa­ni­ce v oko­lí Myja­vy, Dúb­rav­ku, Lamač, Záhor­skú Bys­tri­cu. V roku 1528 pri­chá­dza­jú na západ­né Slo­ven­sko refor­mač­ní habá­ni. Ich stre­dis­kom sa sta­lo Sobo­tiš­te. Žili ako jed­na veľ­ká rodi­na, spo­loč­ne hos­po­dá­ri­li, nikto nesmel mať súkrom­ný maje­tok. Zaobe­ra­li sa naj­mä kera­mi­kou, hrn­čiar­stvom. V 18. a 19. sto­ro­čí sa Ska­li­ca pre­slá­vi­la jem­ným súk­nom. Bre­zo­vá pod Brad­lom sa sta­lo stre­dis­kom výro­by kože a plát­na. Myja­va, Vrbov­ce a Sobo­tiš­te pyt­li­kár­stvom. V Šaš­tí­ne vznik­la v roku 1736 kar­tún­ku, kto­rá bola do roku 1847, kedy zanik­la, naj­väč­šou a naj­zná­mej­šou manu­fak­tú­rou na Slo­ven­sku. Pat­ri­la k naj­väč­ším v Euró­pe, zamest­ná­va­la tak­mer 20 000 ľudí, svo­je pra­dia­ren­ské cen­trá mala v Dol­nom Rakús­ko, naj­mä vo Vied­ni. V Holí­či vznik­la manu­fak­tú­ra na majo­li­ku. Navy­še sa stal stre­dis­kom zuš­ľach­ťo­va­nia oviec. Ska­li­ca pat­ri­la v sedem­de­sia­tych rokoch 18. sto­ro­čia s 5 000 oby­va­teľ­mi medzi 10 naj­väč­ších miest Slo­ven­ska. V rokoch 1848 – 49 bola Myja­va jed­no z cen­tier národ­né­ho hnu­tia. Ziš­lo sa tu prvé národ­né zhro­maž­de­nie, kto­ré vyhlá­si­lo Slo­ven­skú národ­nú radu ako repre­zen­ta­tív­ny orgán (zaho​rie​.sk).

V lete sa tu kona­jú naj­väč­šie a naj­výz­nam­nej­šie stret­nu­tia vojen­ských his­to­ric­kých vozi­diel a klu­bov vojen­skej his­tó­rie na Slo­ven­sku s náz­vom Saha­ra a Slo­ven­ské pies­ky. Iné kul­túr­ne podu­ja­tia: Malac­ká hudob­ná jar, Malac­ké kul­túr­ne leto, diva­del­né podu­ja­tie Zej­de­me se na ham­bál­ku a Jabl­ko­vé hodo­va­nie v Malac­kách, Stu­pa­ve a Jab­lo­ňo­vom, Habán­sky hodo­vý jar­mok vo Veľ­kých Levá­roch, Det­ský medzi­ná­rod­ný folk­lór­ny fes­ti­val Mra­ve­nec v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Záh­rad­ná galé­ria Aloj­za Macha­ja v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Piv­ný fes­ti­val a Dni zelá v Stu­pa­ve, Dedin­ka reme­siel a ume­ní Abe­land pri Lozor­ne, Dni hroz­na a vína v Lozor­ne, Svia­tok Pomo­ra­via v Jab­lo­ňo­vom, Súťaž vo vare­ní gulá­ša v Rohož­ní­ku, folk­lór­ne podu­ja­tie Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic­ké podu­ja­tie Varí­me via­noč­nú kapust­ni­cu v Sološ­ni­ci, Dožin­ko­vá sláv­nosť v Pla­vec­kom Pet­ri, Trd­lo­fest, hudob­né podu­ja­tie Musi­ca sac­ra, vinoh­rad­níc­ky Deň otvo­re­ných búd v Ska­li­ci, Tere­zián­ske dni, Zámoc­ké piv­né sláv­nos­ti v Holí­či, Hrad­né sláv­nos­ti v Pod­bran­či, Letec­ký deň a Mar­tin­ské svet­lo­no­se­nie v Seni­ci, Pre­te­ky dra­čích lodí na Kunov­skej prieh­ra­de (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Tim­ko).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2008, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Mestá, Neživé, Pezinské Karpaty, Slovenská krajina, Slovenské obce, Stavby

Bratislavský hrad

Hits: 3617

Bra­ti­slav­ský hrad je význam­ná domi­nan­ta Bra­ti­sla­vy, ku kto­rej sa via­že aj prvá písom­ná zmien­ka o Bra­ti­sla­ve v Salz­bur­ských aná­loch z roku 907 v súvis­los­ti s bit­kou Bavo­rov a Maďa­rov. Hrad­ný kopec bol osíd­le­ný už v nesko­rej dobe kamen­nej, prvý­mi zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Sto­py naj­star­šie­ho osíd­le­nia pochá­dza­jú spred 4500 rokov, z obdo­bia ene­oli­tu (bole­ráz­ska sku­pi­na). Pred­po­kla­dá sa exis­ten­cia opev­ne­né­ho síd­lis­ka, avšak pria­me dôka­zy sa nenaš­li. Z halš­tat­ské­ho obdo­bia sa na východ­nej stra­ne našli sto­py prí­byt­kov zahĺbe­né do skal­né­ho pod­lo­žia – zem­ni­ce (wiki​pe​dia​.sk). Z latén­skej doby, z času roz­kve­tu kelt­skej civi­li­zá­cie, sa našli sto­py oppi­da, ako aj kelt­ské min­ce, bia­te­cy (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Z 9 až 11. sto­ro­čia sa na východ­nej tera­se hra­du našli opra­co­va­né kame­ne, frag­men­ty nápi­sov, zvyš­ky tehál ozna­če­ných kol­ka­mi XIV. rím­skej légie. Nále­zy doka­zu­jú prí­tom­nosť rím­ske­ho etni­ka na hrad­nej akro­po­le v obdo­bí 2. – 3. sto­ro­čia. Je isté, že to bolo zo stra­te­gic­ké­ho hľa­dis­ka výni­moč­né mies­to a pre umiest­ne­nie vojen­skej posád­ky (pôvod­né stav­by boli prav­de­po­dob­ne súčas­ťou vojen­skej sta­ni­ce) malo nesmier­ny význam, naj­mä v obdo­bí rímsko-​germánskych vojen­ských kon­tak­tov (napr. mar­ko­man­ských vojen). Na pre­lo­me 5. a 6. sto­ro­čia je v zna­me­ní slo­van­ské­ho osíd­ľo­va­nia. Od prvej polo­vi­ce 9. sto­ro­čia tu bolo opev­ne­né stre­dis­ko so zru­bo­vý­mi obyd­lia­mi, palá­com, pred­ro­mán­skou troj­lo­ďo­vou bazi­li­kou, cin­to­rí­nom a hos­po­dár­sky­mi objekt­mi. Opev­ne­nie vydr­ža­lo do kon­ca 14. sto­ro­čia, kedy ho nahra­di­li kamen­né gotic­ké hrad­by (wiki​pe​dia​.sk).

Po šty­ri sto­ro­čia pre­chá­dza­la Duna­jom sever­ná hra­ni­ca Rím­skej ríše – Limes Roma­nus. Slo­va­nia tu vybu­do­va­li v 9. sto­ro­čí sil­nú pev­nosť, kto­rá sa sta­la význam­ným cen­trom Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk), cir­kvev­né aj svet­ské cen­trum šir­šie­ho úze­mia. Síd­li­la v ňom knie­ža­cia dru­ži­na, aj cir­ke­vý hod­nos­tár (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­slav­ský hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a v súčas­nos­ti slú­ži jeho prvé poscho­die pre repre­zen­tač­né úče­ly Slo­ven­skej národ­nej rady a v ostat­ných pries­to­roch sú umiest­ne­né zbier­ky Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea – expo­zí­cie Kle­no­ty dáv­nej doby a His­to­ric­ké múze­um (bra​ti​sla​va​.sk). Dneš­né meno hra­du vychá­dza z pome­no­va­nia Bre­za­lus­purch, kto­ré bolo uvá­dza­né v Soľ­noh­rad­ských leto­pi­soch v roku 907. V roku 1042 sa v Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con spo­mí­na Bre­ze­burg, v Altaiš­ských aná­loch v roku 1052 Pre­slav­vas­purch, v roku 1108 Bres­burg, z čoho vznik­lo dneš­né nemec­ké Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk). Všet­ky tie­to náz­vy majú pôvod s mene Bra­slav, resp. Pre­slav. Mohol to byť člen význam­nej veľ­mož­skej rodi­ny (Jozef Hlin­ka, 1982). Nemec­ký his­to­rik Aven­ti­nus uvá­dza Wra­tiss­la­bur­gium, pod­ľa Vra­ti­sla­va, kto­rý dal hrad opra­viť v roku 805. Iné pome­no­va­nie ja Cas­trum Bosan, prí­pad­ne Bas­sa, Possen, neskôr Poson, Poso­nium, čo dalo zrej­me vznik­núť maďar­ské­mu Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Z 13. sto­ro­čia pochá­dza Korun­ná veža. Za vlá­dy Žig­mun­da Luxem­bur­gs­ké­ho (1387 – 1437) hrad pre­šiel gotic­kou pre­stav­bou. Po roku 1526 je síd­lom uhor­ských krá­ľov. Za Márie Teré­zie (1740 – 1780) sa hrad pre­me­nil na luxus­nú baro­ko­vú rezi­den­ciu. V roku 1811 vyho­rel, s rekon­štruk­ci­ou sa zača­lo až v roku 1953. Dnes hrad spra­vu­je Kan­ce­lá­ria Národ­nej rady Slo­ven­skej repub­li­ky. Síd­li tu His­to­ric­ké a Hudob­né múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea. Hrad tvo­ria rôz­ne čas­ti: Vie­den­ská, Žig­mun­do­va, Miku­láš­ska a Leopol­do­va brá­na, čest­né nádvo­rie, vyhliad­ko­vý bas­ti­ón, palác, západ­ná tera­sa, sever­né hrad­by, baš­ta Lugins­land, hrad­ná viná­reň, juho­zá­pad­ný bas­ti­ón, zákla­dy veľ­ko­mo­rav­skej bazi­li­ky z 9. sto­ro­čia a kos­to­la sv. Spa­si­te­ľa z 11. st., cis­ter­na (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Na nádvo­rí hrad­né­ho palá­ca, rov­na­ko ako na sever­nej tera­se are­álu našli arche­oló­go­via Mest­ské­ho ústa­vu ochra­ny pamia­tok zvyš­ky jedi­neč­ných archi­tek­túr z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred Kris­tom. Súčas­ťou nále­zu boli aj zla­té min­ce s nápi­som Bia­tec. His­to­ri­ci sa zhod­li, že ide o naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­šiu stav­bu sever­ne od Álp z nesko­ro­la­tén­ske­ho obdo­bia. Na hra­de sa teda v minu­los­ti nachá­dza­la akro­po­la jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších kelt­ských hra­dísk – oppi­dum v stred­nej Euró­pe. „Tie­to objek­ty boli sta­va­né rím­skou sta­veb­nou tech­ni­kou a sú uni­kát­nym nále­zom nie­len z hľa­dis­ka svoj­ho veku, ale aj kva­li­ty. Zacho­va­li sa v nich pôvod­né inte­ri­é­ro­vé omiet­ky a lia­te dlaž­by s kamien­ko­vou výzdo­bou, kto­ré na Slo­ven­sku nema­jú obdo­bu,” hovo­rí Štas­sel (Krá­ko­vá). Arche­olo­gic­ký výskum z roku 2008 mení pohľad na kelt­skú minu­losť Bra­ti­sla­vy, hrad bol síd­lom kelt­ské­ho knie­ža­ťa, knie­ža si vola­lo reme­sel­ní­kov z Ríma, kto­rí mu upra­vo­va­li a posta­vi­li síd­lo pod­ľa rím­skych zna­los­tí. Našla sa okrem iné­ho rím­ska kera­mi­ka, amfo­ry, zvon, zla­tý a strie­bor­ný poklad knie­ža­ťa. Uni­ká­tom je objav prvej zla­tej min­ce s náz­vom Non­nos (Dani­he­lo­vá). 

Hrad­ný kopec je prvým kop­com Malých Kar­pát. Bra­ti­slav­ča­nia, ale aj neb­ra­ti­slav­ča­nia cho­dia radi na Bra­ti­slav­ský hrad. Je odtiaľ cel­kom pek­ný výhľad na širo­ké oko­lie. Časť za hlav­nou budo­vou sme­rom ku Sta­ré­mu mes­tu je plná zele­ne, je tu pomer­ne veľ­ký a rovi­na­tý pries­tor, kde sa naj­mä v lete zdr­žia­va dosť ľudí. Tým, že hrad je v cen­tre, je veľ­mi ľah­ko a rých­lo dostup­ný. Na hra­de sa kona­jú výsta­vy, v let­nom obdo­bí kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia, rôz­ne spo­lo­čen­ské akcie tu majú svoj začiatok.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post