2006-2010, 2007, 2009, 2010, Biotopy, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

Hits: 12304

Vrch Mar­hát je naj­vyš­ším bodom Kra­hul­čích vrchov, leží v nad­mor­skej výš­ke 748.2 met­rov. Na vrchu bolo pra­ve­ké osíd­le­nie – výšin­né síd­lis­ko z nesko­rej doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. Hallš­tas­ké hra­dis­ko bolo opev­ne­né valom s kamen­nou deštruk­ci­ou. Hra­dis­ko tvo­ri­lo význam­nú fun­kciu stráž­ne­ho bodu obchod­nej tra­sy cez Považ­ský Ino­vec z Ponit­ria na Pova­žie. Síd­lis­ko­vé tera­sy sa zacho­va­li na juho­vý­chod­ných sva­hoch (idnes​.cz). Pome­no­va­nie Mar­hát sa odvo­dzu­je od náz­vov Mar­ha­rii, Mere­he­ni“, čo bolo pome­no­va­nie pre sta­ro­mo­rav­ské kme­ne (rotun​da​jur​ko​.sk). Neskôr sa obchod­ná tra­sa pre­su­nu­la a hra­dis­ko stra­ti­lo svoj význam ako stráž­ny bod. V oko­lí sa našla kera­mi­ka a oje­di­ne­le aj nále­zy želez­ných a bron­zo­vých pred­me­tov z nesko­rej doby bron­zo­vej a z doby želez­nej. Z halš­tat­skej doby želez­ný seke­rom­latskýt­ske strel­ky. Neďa­le­ko hra­dis­ka na juž­nom sva­hu Mar­há­tu sa našlo osem otvo­re­ných nákrč­ní­kov so sto­če­ný­mi očka­mi na kon­coch, otvo­re­ný nákrč­ník so zašpi­ca­te­ný­mi kon­ca­mi, dva kosá­ky s jazy­ko­vi­tou ruko­vä­ťou, seker­ka s tuľaj­kou a postran­ným uškom, dlá­to s tuľaj­kou, dva tyčin­ko­vi­té náram­ky s geomet­ric­ky rytou výzdo­bou a ple­cho­vý špi­rá­lo­vi­tý nára­mok bez výzdo­by z doby 8. sto­ro­čia p.n.l.. Nález spa­dá do lužic­kej kul­tú­ry. Z doby latén­skej pochá­dza strie­bor­ná bój­ska min­ca s okríd­le­ným koní­kom z polo­vi­ce 2. st. pnl., frag­men­ty spônstrel­ky so spät­ným háči­kom a spo­na s voľ­nou pät­kou. Pri­bliž­ne polo­vi­ca síd­lisk z doby haltš­tat­skej v oko­lí sa nachá­dza v oko­lí hra­dis­ka Mar­hát (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). V 9. sto­ro­čí vznik­lo na Mar­há­te výšin­né hra­dis­ko, zrej­me úto­čišt­né refú­gium (Marek).

Mar­hát tvo­rí hrad­bu chrá­nia­cu pre­dov­šet­kým obce Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny Lipov­ník. Vďa­ka geolo­gic­kým pome­rom je tu terén veľ­mi čle­ni­tý. Je prav­de­po­dob­né, že naj­mä his­to­ric­ký kon­text, majes­tát­nosť a blíz­kosť Mar­há­tu pod­nie­ti­la oko­lo roku 1947 blat­ni­ča­nov ku vzni­ku tra­dí­cie sil­ves­trov­ských výstu­pov. Dňa 28. októb­ra 1947 blat­ni­ča­nia posta­vi­li na vrchu veľ­ký želez­ný kríž ako vďa­ku Pánu Bohu za ochra­nu počas 2. sve­to­vej voj­ny (mana2​.sk). Ini­ciá­to­rom stav­by bol vte­daj­ší blat­nic­ký kňaz Ján Lak­tiš (mana2​.sk). Na tom­to krí­ži bol nápis Bože, ochra­ňuj turis­tov“. Neskôr bola na Mar­há­te posta­ve­ná roz­hľad­ňa, z kto­rej bol pek­ný pohľad na oko­lie. Od jese­ne 2008 je posta­ve­ná nová, 17 met­rov vyso­ká roz­hľad­ňa. Je z nej vid­no na hra­dy Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš a Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Vraj za ide­ál­nych pod­mie­nok je z Mar­há­tu vid­no hra­ni­ce Čes­ka, Maďar­ska aj Rakús­ka (rotun​da​jur​ko​.sk). Na naj­vyš­šom bode je dnes už nový kríž.

Výstu­py sa kona­jú vždy 31. decem­bra. Od roku 1971 sa výstu­py zača­li orga­ni­zo­vať pod hla­vič­kou orga­ni­zo­va­ných turis­tov. Aj dnes orga­ni­zu­je výstu­py Klub slo­ven­ských turis­tov TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Vďa­ka nim účast­ní­ci výstu­pu dosta­nú dip­lom, kto­rý oce­nia pre­dov­šet­kým deti. Cel­kom zau­jí­ma­vým nápa­dom bol Mar­hát­sky euro­du­kát v roku 2008. Na vrcho­le čaká turis­tov malé občerstve­nie – sla­nin­ka, neja­ká špe­kač­ka, čaj. Pri­pra­ve­né sú ohnis­ká. Mno­hým pad­ne vhod po fyzic­kej náma­he dopl­niť si sily, zaba­viť sa, ale­bo sa aspoň pozdra­viť a zaže­lať si šťast­ný nový rok. Poniek­to­rí si aj spo­loč­ne zaspie­va­jú. Mno­hí sa tak­to stret­nú iba na Sil­ves­tra. Kaž­dý rok pre­beh­ne spo­loč­né foto­gra­fo­va­nie pod trans­pa­ren­tom. Tie­to a aj iné podob­né foto­gra­fie sú potom pek­nou spo­mien­kou. Nie­kto­ré z tých­to foto­gra­fií z minu­los­ti sa nachá­dza­jú na prí­streš­koch pod roz­hľad­ňou. Navy­še bez­o­vec­ký klub má kro­ni­ku z takých­to foto­gra­fií. Archi­vo­va­né sú aj vrcho­lo­vé kni­hy, kto­ré sa nachá­dza­jú pod roz­hľad­ňou. Nachá­dza­jú sa v nich mno­hé zau­jí­ma­vé odka­zy, z kto­rých je mož­né si uro­biť pes­trý obraz o tom, kto a odkiaľ na Mar­hát pri­chá­dza. Ofi­ciál­ne sa kon­čí akcia na obed. Napriek tomu, mno­hí pri­chá­dza­jú na Mar­hát aj neskôr. V posled­ných roč­ní­koch pre­siah­la náv­štev­nosť tisíc účast­ní­kov.

Trú­fam si pove­dať, že sa mení aj sprá­va­nie ľudí, kto­rí sem pri­chá­dza­jú. Sú kaž­dým rokom mier­nej­ší. Vzhľa­dom na niž­šiu kapa­ci­tu Mar­há­tu sa na vrcho­le a tes­ne pod ním ľudia viac sepa­ru­jú do sku­pi­niek. Napo­kon mno­hí sem cho­dia v sku­pi­nách. Účast­ní­ci rešpek­tu­jú aj žia­dosť o zdr­ža­nie pou­ží­vať zábav­nú pyro­tech­ni­ku v horách. Hluk je povo­le­ný len for­mou výbu­chov smie­chu a výstre­lov sektu.

Kra­ji­na na Mar­há­te je vždy iná ako v niž­ších polo­hách, odkiaľ sa zvy­čaj­ne začí­na. Iste pred­sta­vu­je čaro, pre kto­ré sú mno­hí ochot­ní šlia­pať do kop­cov. Stá­va sa, že dole je bla­to a hore je sne­ho­vá peri­na. Občas je ino­vať na stro­moch. Nie­ke­dy sil­no fúka, ino­ke­dy je zas kra­ji­na zalia­ta sln­kom. Na Mar­hát sa dá ísť rôz­ny­mi tra­sa­mi. Kaž­dá je tro­chu iná, dajú sa vybrať ces­ty krat­šie, ľah­šie, vhod­né pre bicyk­le aj pre bež­ky. Väč­ši­na si prav­de­po­dob­ne vybe­rie ces­tu z Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Na tej­to tra­se sa ide cez Jur­ka“, čo je román­ska rotun­da sv. Jura­ja, kto­rá je dru­hou naj­star­šou stav­bou z Veľ­kej Mora­vy u nás. Pra­vi­del­ne sa tu kona­jú viac­krát do roka púte. Troš­ku iný cha­rak­ter posky­tu­je najk­rat­šia tra­sa z Vozo­kán, resp. z Lipov­ní­ka. Veľ­mi čas­tá je tra­sa z Výto­kov. Naj­mä dolu z Mar­há­tu sa dá prejsť na lopá­ri veľ­mi rých­lo prá­ve na Výto­ky. Menej čas­té tra­sy sú z Mod­ro­vej horár­ne, zo Sta­rej Leho­ty, z Bez­ov­ca, z Hav­ra­na, zo Zla­té­ho vrchu, z Tema­tí­nu. Samoz­rej­me dá sa vyjsť autom na Jele­nie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja pova­žu­jem za najk­raj­šiu tra­su z Mod­ro­vej horár­ne a zo Sta­rej Leho­ty. Zvy­čaj­ne sa však odve­ziem auto­bu­som do Vozo­kán, vyšlia­pem na Mar­hát a nas­päť pokra­ču­jem cez Jele­nie jamy, Gono­ve lazy až na Výto­ky. Pre­chá­dzam oko­lo Strie­bor­ni­ce, cez Mora­va­ny, kde sa nie­ke­dy zasta­vím najesť, násled­ne prej­dem cez kúpeľ­ný ostrov až do Pieš­ťan. Po prí­cho­de som prí­jem­ne una­ve­ný po prej­de­ných kilo­met­roch a mám pocit, že som uro­bil nie­čo dob­ré pre seba aj dru­hých. V roku 2009 bolo najk­raj­šie poča­sie, aké som počas svo­jich výstu­poch absol­vo­val. V niž­ších polo­hách boli lesy pono­re­ne do hmly, vyš­šie vykú­ka­lo sln­ko, kto­ré páli­lo na pev­nú sne­ho­vú pokrýv­ku a do toho pre­svi­ta­lo mod­ré nebo s oblak­mi. Dúfam, že som vás inšpi­ro­val ku mož­nos­ti ako sa dá oslá­viť posled­ný deň v roku.

Na kon­ci roka 2007 nás auto­bus dovie­zol z Pieš­ťan do Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Potom zača­la moja ces­ta hore po vlast­ných :-). Aj ten­to rok priš­lo na vrch” kopec ľudí. Ja som pri­šiel zhru­ba o 11-​ej. Puto­val som po krás­nej, zasne­že­nej kra­ji­ne. Orga­ni­zá­to­ri hore pri­pra­vi­li ohnis­ko, kde sa ope­ka­lo, zohrie­va­lo, odo­vzdá­va­li sa regis­trá­cie, čaje, špe­kač­ky, sla­nin­ky .… Postup­ne, keď­že mi bola aj zima, som sa vybral nas­päť, ale inou ces­tou. Šiel som na Jele­nie jamy, na ráz­ces­tie a z neho som zišiel na Gono­ve lazy. Z nich som pokra­čo­val cez Výto­ky, Mora­va­ny až do Pieš­ťan.


Peak Mar­hát is the hig­hest point of the Kra­hul­čie vrchy, situ­ated at an ele­va­ti­on of 748.2 meters abo­ve sea level. The sum­mit hos­ted pre­his­to­ric sett­le­ments, inc­lu­ding a hill­fort from the late Bron­ze Age and ear­ly Iron Age. The Halls­tatt hill­fort was for­ti­fied with an embank­ment and sto­ne struc­tu­re, ser­ving as a cru­cial guard point for the tra­de rou­te across Považ­ský Ino­vec from Ponit­ria to Pova­žie. Ter­ra­ced sett­le­ments have been pre­ser­ved on the sout­he­ast slo­pes (idnes​.cz). The name Mar­hát is deri­ved from the names Mar­ha­rii, Mere­he­ni,” which refer­red to ancient Mora­vian tri­bes (rotun​da​jur​ko​.sk). As the tra­de rou­te shif­ted over time, the sig­ni­fi­can­ce of the hill­fort as a guard post dimi­nis­hed. Cera­mics and occa­si­onal fin­dings of iron and bron­ze objects from the late Bron­ze Age and Iron Age have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty. Note­wort­hy arti­facts inc­lu­de an Iron Age axe-​hammer and Scyt­hian arro­ws. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with poin­ted ends, two sic­kles with tongue-​shaped hand­les, an axe with a soc­ket, a chi­sel with a soc­ket, two rod-​shaped bra­ce­lets with geomet­ri­cal­ly inci­sed deco­ra­ti­ons, and a spiral-​like metal bra­ce­let wit­hout orna­men­ta­ti­on from the 8th cen­tu­ry BCE were found near the hill­fort. This dis­co­ve­ry is asso­cia­ted with the Lusa­tian cul­tu­re. From the La Tène peri­od, a sil­ver Boii coin with a win­ged hor­se from the mid-​2nd cen­tu­ry BCE, frag­ments of buc­kles, and arro­ws with a bar­bed hook and a buck­le with a free heel have been une­art­hed. App­ro­xi­ma­te­ly half of the sett­le­ments from the Halls­tatt peri­od in the vici­ni­ty are loca­ted around the Mar­hát hill­fort (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). In the 9th cen­tu­ry, a hill­fort refu­ge was estab­lis­hed on Mar­hát (Marek).

Mar­hát forms a bar­rier pri­ma­ri­ly pro­tec­ting the vil­la­ges of Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny, and Lipov­ník. Due to geolo­gi­cal con­di­ti­ons, the ter­rain is very rug­ged. The his­to­ri­cal con­text, majes­ty, and pro­xi­mi­ty of Mar­hát like­ly ins­pi­red the tra­di­ti­on of New Yea­r’s Eve hikes, which began around 1947. On Octo­ber 28, 1947, the peop­le of Blat­ni­ca erec­ted a lar­ge iron cross on the sum­mit as thanks to God for pro­tec­ti­on during World War II (mana2​.sk). The ini­tia­ti­ve for the cons­truc­ti­on came from the then-​priest of Blat­ni­ca, Ján Lak­tiš (mana2​.sk). The cross bore the insc­rip­ti­on God, pro­tect the tou­rists.” Later, an obser­va­ti­on tower was built on Mar­hát, offe­ring a beau­ti­ful view of the sur­roun­dings. Sin­ce the fall of 2008, a new 17-​meter-​high obser­va­ti­on tower has been in pla­ce. It pro­vi­des a view of the cast­les Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš, and Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Sup­po­sed­ly, under ide­al con­di­ti­ons, the bor­ders of the Czech Repub­lic, Hun­ga­ry, and Aus­tria can be seen from Mar­hát (rotun​da​jur​ko​.sk). A new cross has now been pla­ced at the hig­hest point.

Climbs are alwa­ys orga­ni­zed on Decem­ber 31. Sin­ce 1971, the­se climbs have been orga­ni­zed under the aus­pi­ces of orga­ni­zed tou­rists. Today, the climbs are orga­ni­zed by the Slo­vak Tou­rist Club TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Par­ti­ci­pants rece­i­ve a dip­lo­ma, pri­ma­ri­ly app­re­cia­ted by chil­dren. An inte­res­ting idea was the Mar­hát euro-​ducat in 2008. A small ref­resh­ment awaits tou­rists at the sum­mit – bacon, sau­sa­ges, tea. Firep­la­ces are pre­pa­red. Many find it use­ful to reple­nish the­ir strength, have some fun, or at least gre­et and wish each other a hap­py New Year. Some even sing toget­her. Many only meet this way on New Yea­r’s Eve. Eve­ry year, a group pho­to is taken under the ban­ner. The­se and other simi­lar pho­tos are a nice memo­ry. Some of the­se pho­tos from the past are on the shel­ters under the obser­va­ti­on tower. The Bez­o­vec club also has a chro­nic­le of such pho­tos. Sum­mit books, con­tai­ning many inte­res­ting refe­ren­ces, are also archi­ved under the obser­va­ti­on tower. They offer a diver­se pic­tu­re of who comes to Mar­hát and from whe­re. The event offi­cial­ly ends at lunch­ti­me. Nevert­he­less, many con­ti­nue to visit Mar­hát later. In recent years, atten­dan­ce has exce­e­ded a thou­sand participants.

I dare say that the beha­vi­or of peop­le coming here is chan­ging. They are more con­si­de­ra­te each year. Due to the lower capa­ci­ty of Mar­hát, peop­le tend to sepa­ra­te into smal­ler groups at the sum­mit and just below. Many come in groups. Par­ti­ci­pants also res­pect the requ­est to ref­rain from using pyro­tech­nics in the moun­tains. Noise is allo­wed only in the form of bursts of laugh­ter and sect shots.

The lands­ca­pe on Mar­hát is alwa­ys dif­fe­rent from the lower ele­va­ti­ons whe­re the climb usu­al­ly begins. It undoub­ted­ly posses­ses a charm for which many are wil­ling to tre­ad the hills. It hap­pens that the­re is mud at the bot­tom and a sno­wy blan­ket on top. Occa­si­onal­ly, the­re are inno­va­ti­ons on the tre­es. Some­ti­mes, it blo­ws stron­gly; other times, the lands­ca­pe is bat­hed in sun­light. Mar­hát can be rea­ched by vari­ous rou­tes, each slight­ly dif­fe­rent. Shor­ter, easier rou­tes suitab­le for bicyc­les and cross-​country skis can be cho­sen. Most like­ly, many will opt for the rou­te from Nit­rian­ska Blat­ni­ca. On this rou­te, you pass through Jur­ko,” a Roma­ne­sque rotun­da of St. Geor­ge, the second oldest struc­tu­re from Gre­at Mora­via in our regi­on. Pilg­ri­ma­ges are regu­lar­ly held here seve­ral times a year. A slight­ly dif­fe­rent cha­rac­ter is pro­vi­ded by the shor­test rou­te from Vozo­ka­ny or Lipov­ník. The rou­te from Výto­ky is very com­mon. Espe­cial­ly down­hill from Mar­hát to Výto­ky can be done on sleds very quick­ly. Less com­mon rou­tes are from Mod­rá horár­na, Sta­ra Lehot­ka, Bez­o­vec, Hav­ran, Zla­tý vrch, and Tema­tín. Of cour­se, you can dri­ve by car to Jele­nie jamy and go only from there.

I con­si­der the most beau­ti­ful rou­te to be from Mod­rá horár­na and Sta­ra Lehot­ka. Usu­al­ly, howe­ver, I take the bus to Vozo­ka­ny, climb to Mar­hát, and then con­ti­nue back through Jele­nie jamy, Gono­ve lazy, to Výto­ky. I pass by Strie­bor­ni­ca, through Mora­va­ny, whe­re I some­ti­mes stop for a meal. Then I cross the spa island to Pieš­ťa­ny. Upon arri­val, I am ple­a­san­tly tired after the kilo­me­ters wal­ked, and I feel that I have done somet­hing good for myself and others. In 2009, the weat­her was the most beau­ti­ful I had expe­rien­ced during my climbs. In the lower alti­tu­des, the forests were shrou­ded in fog, whi­le hig­her up, the sun pee­ked out, shi­ning on the solid snow cover bene­ath a blue sky with clouds. I hope I have ins­pi­red you with a way to celeb­ra­te the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Pieš­ťa­ny to Nit­rian­ska Blat­ni­ca. Then my jour­ney upwards began on my own :-). This year, a lot of peop­le came to the ” sum­mit.” I arri­ved around 11 AM. I wan­de­red through the beau­ti­ful, sno­wy lands­ca­pe. Orga­ni­zers had pre­pa­red a bon­fi­re at the top, whe­re peop­le gril­led, war­med up, regis­te­red, and rece­i­ved tea, sau­sa­ges, and bacon. Gra­du­al­ly, sin­ce I was also cold, I set off back, but by a dif­fe­rent rou­te. I went to Jele­nie jamy, to the cross­ro­ads, and from the­re, I des­cen­ded to Gono­ve lazy. From the­re, I con­ti­nu­ed through Výto­ky, Mora­va­ny, all the way to Piešťany.


Odka­zy

Tra­sa Mod­ro­vá horá­reň – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2010

V roku 2010 som na Mar­hát pri­šiel veľ­mi nesko­ro, na vrchu už nebol sko­ro nikto. Pre foto­gra­fo­va­nie to bolo svo­jím spô­so­bom veľ­mi vhod­né. Navy­še kra­ji­na bola v ten deň naozaj kva­lit­ne zasne­že­ná.

Tra­sa Vozo­ka­ny – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2009

Tra­sa Nit­rian­ska Blat­ni­ca – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Ľudská príroda, Organizmy, Pasienky, Príroda, Slovenská krajina, Typ krajiny, Živočíchy

Zoofarma Nový Zéland na Modrovej

Hits: 9033

Zoofar­ma Mod­ro­vá /​ Nový Zéland je far­ma exten­zív­ne­ho cho­vu rôz­nych dru­hov exo­tic­kých zvie­rat z celé­ho sve­ta, vlast­ne zo všet­kých do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich kon­ti­nen­tov. V lese je maor­ská osa­da. A v prvom rade si náv­štev­ní­ci môžu pozrieť zvie­ra­tá. Je to oje­di­ne­lá agro­tu­ris­tic­ká atrak­cia, kto­rá sto­jí za náv­šte­vu. Nachá­dza sa v Považ­skom Inov­ci, neďa­le­ko od obce Mod­ro­vá sme­rom na Sta­rú Leho­tu. Pri ces­te sa nachá­dza­jú znač­ky ako Nový Zéland, Pozor klo­ka­ny. Geo­gra­fic­ky jed­not­li­vé čas­ti far­my pred­sta­vu­jú Tas­ma­no­vo more, Aus­trá­liu, sever­ný a juž­ný ostrov Nové­ho Zélan­du, Cookov prie­liv. Navy­še zvie­ra­tá repre­zen­tu­jú všet­ky kon­ti­nen­ty sve­ta, v kto­rých sa cho­va­jú hos­po­dár­ske zvie­ra­tá: ovce Rom­ney zastu­pu­jú Nový Zéland, klo­ka­ny Aus­trá­liu, búr­ske capy Afri­ku, lamy Juž­nú Ame­ri­ku, bizó­ny Sever­nú Ame­ri­ku, škót­sky hor­ský doby­tok Euró­pu a ťavy Áziu (zoo​-far​ma​.sk). Maji­teľ far­my, Dr. Miloš Minár, mal v roku 2009 cez leto anga­žo­va­ných Maorov z Nové­ho Zélan­du, kto­rí cez víken­dy mali vystú­pe­nia. Okrem toho zabez­pe­čo­val pred časom pre náv­štev­ní­kov lie­ta­nie na heli­kop­té­re, samoz­rej­me s pilo­tom :-). Časom pri­bu­dol stá­nok, kde sa dá tro­chu občerstviť, napr. aj ovčím syrom. Pod­ľa zoofar​ma​.sk je počas víken­dov ponú­ka­né tra­dič­né maor­ské jed­lo han­gi, kto­ré pozos­tá­va z čer­ve­ných zemia­kov kuma­rou, jah­ňa­cie­ho, prí­pad­ne iné­ho mäsa a zele­ni­ny. Otvo­re­né je cez víken­dy a sviat­ky od 10-​ej do 18-​ej, vstup­né pre dospe­lé­ho je 3.5 €. Iné ter­mí­ny sa dajú dohod­núť (zoo​-far​ma​.sk). Roč­ne nav­ští­vi Zoofar­mu viac ako 40 000 náv­štev­ní­kov (údaj v z roku 2010). Maori pred odcho­dom na Slo­ven­sku mali pod­mien­ku, chce­li aby bol nablíz­ku kato­líc­ky kos­tol. Nábož­né spe­vy počer­ných zagu­ľa­te­ných pro­ti­nož­cov a tem­pe­ra­men­tnej­šie pre­cí­te­nie vie­ry plni­li kos­tol. Odra­zu cho­di­lo aj šty­ri­krát viac ľudí (Bla­žej, Štrauch).


Zoofar­ma Mod­ro­vá /​New Zea­land is a farm spe­cia­li­zing in exten­si­ve bre­e­ding of vari­ous exo­tic ani­mals from around the world, repre­sen­ting all con­ti­nents. In the forest, the­re is a Maori sett­le­ment, and visi­tors can explo­re the ani­mals pri­ma­ri­ly. It is a uni­que agro­tou­rism att­rac­ti­on well worth a visit. Loca­ted in Považ­ský Ino­vec, near the vil­la­ge of Mod­ro­vá towards Sta­rá Leho­tá. Along the road, you­’ll find signs like New Zea­land, Watch out for kan­ga­ro­os. Geog­rap­hi­cal­ly, dif­fe­rent parts of the farm repre­sent the Tas­man Sea, Aus­tra­lia, the North and South Islands of New Zea­land, Cook Strait. Addi­ti­onal­ly, the ani­mals repre­sent all con­ti­nents whe­re farm ani­mals are rai­sed: Rom­ney she­ep repre­sent New Zea­land, kan­ga­ro­os Aus­tra­lia, Boer goats Afri­ca, lla­mas South Ame­ri­ca, bison North Ame­ri­ca, Scot­tish High­land catt­le Euro­pe, and catt­le Asia (zoo​-far​ma​.sk). The farm owner, Dr. Miloš Minár, enga­ged Maori from New Zea­land during the sum­mer of 2009, who had per­for­man­ces on wee­kends. In addi­ti­on, he used to pro­vi­de heli­cop­ter flights for visi­tors, of cour­se, with a pilot :-). Over time, a stall was added whe­re visi­tors can ref­resh them­sel­ves, for exam­ple, with she­ep che­e­se. Accor­ding to zoofar​ma​.sk, tra­di­ti­onal Maori food han­gi is offe­red during wee­kends, con­sis­ting of red pota­to­es, kuma­ra, lamb, or other meat, and vege­tab­les. It is open on wee­kends and holi­da­ys from 10 am to 6 pm, and the entran­ce fee for adults is €3.5. Other dates can be arran­ged (zoo​-far​ma​.sk). Zoofar­ma is visi­ted by over 40,000 visi­tors annu­al­ly (data from 2010). Befo­re lea­ving for Slo­va­kia, the Maori had a con­di­ti­on; they wan­ted a Cat­ho­lic church near­by. Reli­gi­ous songs of dark-​skinned anti­po­de­ans and a more pas­si­ona­te expres­si­on of faith fil­led the church. Sud­den­ly, four times more peop­le atten­ded (Bla­žej, Štrauch).


Zoofar­ma Mod­ro­vá /​Te Whe­nua Kara­re­he o Mod­ro­vá /​Aote­a­roa he whe­nua wha­ka­ru­ru­hau mo ngā momo kara­re­he wha­ka­ra­ru­ru­hau i te ao wha­nui, i run­ga i te wha­ka­a­ro ki ngā whe­nua katoa. Kei roto i te nga­he­re he kāin­ga Māo­ri. Ā, ka wha­ka­ki­te­hia e te manu­hi­ri nga kara­re­he i te mōhi­ohio tuata­hi. He wha­ka­ra­ru­ru­hau whai mana tēnei, he wha­ka­whi­whi whai­hua ki te hae­re. Kei te wha­ka­ra­ru­ru­hau i Považ­ský Ino­vec, kei te tata atu i te taone o Mod­ro­vá ki te ara ki Sta­rú Leho­tu. I te ara, ka kitea he tohu pēnei i a Aote­a­roa, Kati ki a koe, ka kitea he otin­ga. Kei te wha­ka­a­tu ake ngā wāhi o roto o te wha­ka­ra­ru­ru­hau i te Moana o Te Tas­man, Ahi­te­re­i­ria, te Mou­te­re Matua me te Mou­te­re Ton­ga o Aote­a­roa, te Nuku o Cook. Aha­koa ēta­hi atu, ko nga kara­re­he ka wha­ka­ra­ru­ru­hau i nga motu katoa o te ao, e wha­ka­ra­ru­ru­hia ana nga kara­re­he wha­ka­ra­ru­ru­hau: he hipi Rom­ney mo Aote­a­roa, he kākāri­ki mo Ahi­te­re­i­ria, he kape Pora­ka mo Ahi­ri­ka, he rāma mo Ame­ri­ka Ton­ga, he pipi ma Amerika-​ki-​te-​raki, he kara­re­he ma i Āwhe­ri­ka, he Kau­ka­ra­ra­ra­hu no Eora­pa, me ngā kau­ka­ra­ra­hu no Āhia (zoo​-far​ma​.sk). Ko Dr. Miloš Minár te kai­wha­ka­ha­e­re o te wha­ka­ra­ru­ru­hau, i muri i te rau­ma­ti o te tau 2009, ka wha­ka­ma­na­hia a Māo­ri mai i Aote­a­roa, e wha­ka­ma­hia ana i nga rau­ma­ti ki te wha­ka­pu­ta i nga wha­ka­a­tu­ran­ga i nga wha­ka­tūma­ta­ka­ta­ka. Aha­koa tenei, kua wha­ka­ra­ru­hia tenei wha­ka­ti­pu­ran­ga i te wa o mua, ka wha­ka­whi­ti­whi­ti i te kain­ga, a, ko te ka wha­ka­pau kaha, ko te kitea i nga wha­ka­we­hi kaha, kua whi­whi i te waka wha­ka­ra­ru­ru­hau. I run­ga i te wha­ka­a­ro a zoofar​ma​.sk, ka wha­ka­ra­to­hia i te wai­ka­pu i nga rau­ma­ti te kai tino Māo­ri, e wha­ka­pau kaha ana i te kuma­ra whe­ro, te kūma­ra, te kau o Aote­a­roa, te kape Pora­ka, te tīrae rā me te hua wha­ka­tūwhe­ra. He wha­ka­tu­whe­ra i nga rā o te rau­ma­ti me nga rā wha­ka­tūwhe­ra i te wa o te rā, ka utua te utu ki te tan­ga­ta nui, he 3.5 €. Ka wha­ka­ma­hia nga rā e wha­ka­ra­ru­hia ana (zoo​-far​ma​.sk). Kei te wha­ka­ra­ru­ru­hau a Zoofar­mu ki te iwi kaore i te rima tekau mano nga manu­hi­ri ia tau (momo mōhi­ohio i te tau 2010). I mua i te hae­ren­ga ki Aote­a­roa, ko te whi­whi a nga Maori he inoi, he hia­hia ki te whi­whi wha­re kara­kia Kato­ri­ka ki te tata atu. Ko nga waia­ta wha­ka­pau i te wehi a nga ran­ga­ti­ra, me te wha­ka­pau kaha ake i te wha­ka­po­no i wha­ka­kī i te wha­re kara­kia. I te tuata­hi, ka whai wahi ano nga tan­ga­ta (Bla­žej, Štrauch).


Odka­zy:


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2008, 2009, 2011-2015, 2012, Časová línia, Ľudia, Umenie, Vystúpenia

Folklór – kultúrne dedičstvo

Hits: 5674

Folk­lór je z anglic­ké­ho folk lore – ľudo­vé zna­los­ti. Môže byť pova­hy slo­ves­nej, hudob­nej, dra­ma­tic­kej aj taneč­nej. Folk­lór­ne pre­ja­vy sa zača­li vytrá­cať s nástu­pom moder­nej tech­ni­ky. Zápis tex­tu a schop­nosť jeho číta­nia zaprí­či­nil men­ší pries­tor pre ľudo­vú tvor­bu (Wiki​pe​dia​.cz). Štú­di­om folk­ló­ru sa zaobe­rá folk­lo­ris­ti­ka. Na svo­je kro­je, pies­ne, zvy­ky, tan­ce sú jed­not­li­vé oblas­ti, obce pyš­né. Pre­zen­tá­cie folk­lór­nych zvy­kov jed­not­li­vých regi­ó­nov pre­bie­ha­jú na folk­lór­nych fes­ti­va­loch. Napr. vo Východ­nej, Myja­ve, Det­ve (Wiki​pe​dia​.sk). Z ľudo­vej hud­by čer­pa­jú inšpi­rá­ciu aj hudob­ní skla­da­te­lia váž­nej hud­by. V minu­los­ti napr. Edvard Hage­rup Grieg, Anto­nín Dvo­řák, Franz Liszt, Béla Bar­tók. Glo­bál­ny vplyv pôvod­ne ľudo­vej hud­by v 20. sto­ro­čí mala hud­ba čer­noš­ských komu­nít v USA. Šlo o pies­ňo­vú for­mu so špe­ci­fic­kou pen­ta­to­nic­kou moda­li­tou, cha­rak­te­ris­tic­ký­mi dva­násť­tak­to­vý­mi akor­dic­ký­mi postup­mi a sys­té­mom otáz­ka – odpo­veď v zbo­ro­vom spe­ve. V 19. sto­ro­čí bola táto for­ma nazva­ná blu­es. Zná­my je z neskor­šej doby vzá­jom­ný vplyv roc­ko­vejfolk­o­vej hud­by (Wiki​pe​dia​.cz). Pomer­ne zná­ma čes­ká hudob­ná sku­pi­na, kto­rá sa radí ku popu­lár­nej hud­be a má v sebe veľa prv­kov ľudo­vej hud­by je Čecho­mor, prí­pad­ne Fle­ret. Na Slo­ven­sku pôso­bí SĽUK – Slo­ven­ský ľudo­vý ume­lec­ký súbor, Lúč­ni­ca. Boha­tú tra­dí­ciu u nás majú folk­lór­ne sláv­nos­ti, napr. Folk­lór­ne sláv­nos­ti pod Poľa­nou, Det­vian­sky medzi­ná­rod­ný fes­ti­val ľudo­vej hud­by, tan­ca a spe­vu, Pod­ro­háčs­ke folk­lór­ne sláv­nos­ti v Zuber­ci, Mar­tin­ské Dožin­ky, Východ­ná (sko​vak​si​te​.com). Veľ­mi zná­mym zosku­pe­ním morav­skej folk­lór­nej sku­pi­ny je Hra­diš­ťan, s impo­zant­ným Jiřím (Jurou) Pav­li­com, kto­rý sa venu­je aj iným žán­rom. Pre mňa je doslo­va médi­om, akých svet veľa nemá. Naj­mä po roku 2000 sa tro­chu chva­la­bo­hu zača­li meniť pri­ori­ty a opäť oži­li tra­dič­né remes­lá, aspoň na rôz­nych jar­mo­koch, fes­ti­va­loch, iných kul­túr­nych a spo­lo­čen­ských podu­ja­tiach. V Nit­re sa koná kaž­do­roč­ne Jar­mok ľudo­vých reme­siel. V Bra­ti­sla­ve, v Kež­mar­ku a v Pieš­ťa­noch sa zalo­ži­la tra­dí­cia fes­ti­va­lov tra­dič­ných reme­siel, snáď aj v iných mes­tách. Mám pocit, že sa začí­na tro­chu viac aj opäť vážiť tra­dič­ná archi­tek­tú­ra v skan­ze­noch, v Pod­bie­li, v Pri­by­li­ne, v Mar­ti­ne.


Folk­lór comes from the English term folk lore,” which trans­la­tes to folk kno­wled­ge. It encom­pas­ses ver­bal, musi­cal, dra­ma­tic, and dan­ce tra­di­ti­ons. Folk­lo­ric expres­si­ons began to fade with the advent of modern tech­no­lo­gy. The abi­li­ty to wri­te and read text led to less spa­ce for folk cre­a­ti­on (Wiki​pe​dia​.cz). The stu­dy of folk­lo­re falls under the domain of folk­lo­ris­tics. Dif­fe­rent regi­ons and com­mu­ni­ties take pri­de in the­ir tra­di­ti­onal cos­tu­mes, songs, cus­toms, and dan­ces. Pre­sen­ta­ti­ons of folk tra­di­ti­ons from vari­ous regi­ons often take pla­ce at folk­lo­re fes­ti­vals, such as tho­se in Východ­ná, Myja­va, and Det­va (Wiki​pe​dia​.sk).

Indi­vi­du­al com­po­sers of clas­si­cal music draw ins­pi­ra­ti­on from folk music. In the past, figu­res like Edvard Hage­rup Grieg, Anto­nín Dvo­řák, Franz Liszt, and Béla Bar­tók were influ­en­ced by folk music. In the 20th cen­tu­ry, the glo­bal impact of ori­gi­nal­ly folk music was evi­dent in the music of Afri­can Ame­ri­can com­mu­ni­ties in the USA. This form, cha­rac­te­ri­zed by a spe­ci­fic pen­ta­to­nic moda­li­ty, dis­tinc­ti­ve twelve-​bar chord prog­res­si­ons, and call-​and-​response pat­terns in cho­ral sin­ging, was ter­med blu­es” in the 19th cen­tu­ry. Later on, the­re was a well-​known cross-​influence bet­we­en rock and folk music (Wiki​pe​dia​.cz).

In the Czech Repub­lic, the rela­ti­ve­ly well-​known musi­cal group blen­ding popu­lar music with ele­ments of folk music inc­lu­des Čecho­mor and Fle­ret. In Slo­va­kia, the­re are pro­mi­nent folk artis­tic ensem­bles like SĽUK (Slo­vak Folk Art Ensem­ble) and Lúč­ni­ca. Folk­lo­re fes­ti­vals, such as Folk­lo­re Fes­ti­vals under Poľa­na, the Det­va Inter­na­ti­onal Fes­ti­val of Folk Music, Dan­ce, and Song, Pod­ro­háč Folk­lo­re Fes­ti­vals in Zube­rec, Mar­tin­ské Dožin­ky, and Východ­ná, con­tri­bu­te to the rich tra­di­ti­on (sko​vak​si​te​.com).

A notab­le Mora­vian folk group is Hra­diš­ťan, led by the impres­si­ve Jiří (Jura) Pav­li­ca, who also explo­res other gen­res. For me, it is a true medium that the world does not have enough of. Espe­cial­ly after 2000, thank­ful­ly, pri­ori­ties have star­ted to shift, and tra­di­ti­onal crafts have expe­rien­ced a revi­val, at least at vari­ous fairs, fes­ti­vals, and other cul­tu­ral and social events. In Nit­ra, the Fes­ti­val of Folk Crafts takes pla­ce annu­al­ly. In Bra­ti­sla­va, Kež­ma­rok, and Pieš­ťa­ny, a tra­di­ti­on of fes­ti­vals celeb­ra­ting tra­di­ti­onal crafts has been estab­lis­hed, and hope­ful­ly, in other cities as well. I feel that tra­di­ti­onal archi­tec­tu­re is begin­ning to be valu­ed more again, espe­cial­ly in open-​air muse­ums like Pod­biel, Pri­by­li­na, and Martin.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Biotopy, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Obce, Považské, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské

Poluvsie

Hits: 1340

Poluv­sie je mest­ská časť Rajec­kých Tep­líc, nachá­dza sa 3 km od cen­tra mes­ta. Leží na súto­ku Raj­čian­ky a Poluv­sian­ske­ho a Strán­ske­ho poto­ka v nad­mor­skej výš­ke 425 met­rov nad morom. Nachá­dza sa tu Poluv­sian­ska skal­ná ihla, Slneč­né ska­ly a národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Kozol. Poluv­sian­ska skal­ná ihla je za prí­rod­nú pamiat­ku vyhlá­se­ná od roku 1965. Je domi­nant­ným skal­ným útva­rom, kto­rý sa pôso­be­ním eróz­nej čin­nos­ti odde­lil od mater­skej ska­ly. Vyso­ká je asi 15 met­rov (Infor­mač­ná tabuľa).

Na plo­che 6.94 km2 v Poluv­sí žije 590 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o Poluv­sí je z roku 1483 (poluv​sie​.estran​ky​.sk). Úze­mie Poluv­sia je spo­mí­na­né pri kolo­ni­zá­cii Rajec­kej doli­ny pan­stvom Lie­tav­ské­ho hra­du oko­lo 14. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia). Názov Polwsy” zrej­me zna­me­ná, že obec bola oko­lo roku 1688 roz­de­le­ná na dve čas­ti. Iné his­to­ric­ké náz­vy: Palos­nya, Paloš­ňa, nemec­ké pome­no­va­nie je Hal­bes­dorf (poluv​sie​.estran​ky​.sk). V kata­stri obce sa nachá­dza 15 met­rov vyso­ký chrá­ne­ný prí­rod­ný výtvor – Poluv­sian­ska skal­ná ihla. Od Slneč­ných skál ho odde­li­li eróz­ne pro­ce­sy (Wiki­pe­dia). Je prí­rod­nou pamiat­kou, je tvo­re­ná dolo­mi­tom (envi​ro​por​tal​.sk). Zná­mym rodá­kov z Poluv­sia je Jozef Gab­čík (Wiki­pe­dia).


Poluv­sie is a dis­trict of Rajec­ké Tep­li­ce, loca­ted 3 km from the city cen­ter. It lies at the con­flu­en­ce of the Raj­čian­ka and Poluv­sian­sky and Strán­sky stre­ams at an alti­tu­de of 425 meters abo­ve sea level. The area is home to the Poluv­sian­ska Rock Need­le, Sun Rocks, and the Kozol Nati­onal Natu­re Reser­ve. The Poluv­sian­ska Rock Need­le has been dec­la­red a natu­ral monu­ment sin­ce 1965. It is a domi­nant rock for­ma­ti­on that has sepa­ra­ted from the parent rock due to ero­si­on. It stands app­ro­xi­ma­te­ly 15 meters tall (Infor­ma­ti­on board).

In the 6.94 km² area of Poluv­sie, the­re are 590 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of Poluv­sie dates back to 1483 (poluv​sie​.estran​ky​.sk). The ter­ri­to­ry of Poluv­sie is men­ti­oned in the colo­ni­za­ti­on of the Rajec­ká Val­ley by the Lie­ta­va Cast­le esta­te around the 14th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia). The name Polwsy” like­ly indi­ca­tes that the vil­la­ge was divi­ded into two parts around 1688. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Palos­nya, Paloš­ňa, and the Ger­man name Hal­bes­dorf (poluv​sie​.estran​ky​.sk). Wit­hin the vil­la­ge­’s ter­ri­to­ry is a 15-​meter-​high pro­tec­ted natu­ral for­ma­ti­on cal­led the Poluv­sian­ska Rock Need­le. It has been sepa­ra­ted from the Sun Rocks by ero­si­ve pro­ces­ses (Wiki­pe­dia). It is a natu­ral monu­ment for­med of dolo­mi­te (envi​ro​por​tal​.sk). One notab­le nati­ve of Poluv­sie is Jozef Gab­čík (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Dokumenty, Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Stavby, Typ krajiny

Čičmany – obec ľudovej architektúry

Hits: 2020

Čič­ma­ny sú náro­do­pis­nou loka­li­tou cha­rak­te­ris­tic­kou sta­ro­by­lý­mi kroj­mi, maľo­va­ný­mi dre­ve­ni­ca­mi a svoj­ráz­nym folk­lór­nym pre­ja­vom. Nachá­dza sa v Čič­man­skej kot­li­ne pod vrchom Strá­žo­vec, neďa­le­ko od pra­me­ňa rie­ky Raj­čian­ka. Vznik obce je opra­de­ný rôz­ny­mi teória­mi, kto­ré hovo­ria o nemec­kom, bul­har­skom aj rumun­skom pôvo­de. Prav­de­po­dob­ne však Čič­ma­ny boli osíd­le­né na zákla­de valaš­ské­ho prá­va. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1272 (obec​cic​ma​ny​.sk). His­to­ric­ké náz­vy: Czicz­man, Chych­man, Chich­man, Cžicž­ma­ny, Csics­mán, Csics­má­ny. V roku 1598 tu bolo 43 domov, v roku 1784 126 domov a 1275 oby­va­te­ľov (e‑obce.sk). 

V roku 1977 bola dol­ná časť obce vyhlá­se­ná za pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu ľudo­vej archi­tek­tú­ry. Miest­ne ľudo­vé kro­je obsa­hu­jú výšiv­ky s geomet­ric­kou orna­men­ti­kou. Na plo­che 25.61 km2 tu žije 129 oby­va­te­ľov. Obec leží v nad­mor­skej výš­ke 655 met­rov nad morom. V minu­los­ti sa oby­va­te­lia Čič­mian zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom oviec, pre­da­jom bryn­dze a výro­bou papúč. Názov obce má indo­európ­sky základ, kto­rý pre­šiel do sta­ros­lo­vien­či­ny a zna­me­ná usad­losť vo vrchoch – Vrcho­va­ny”. Požia­re v rokoch 1907, 19211945 zni­či­li vzác­ne zru­bo­vé stav­by, zme­ni­li cel­ko­vý vzhľad obce a spô­so­bi­li ústup výstav­by tra­dič­ných dre­ve­níc v pros­pech muro­va­ných domov. Archi­tek­tú­ra obce Čič­ma­ny pri­po­mí­na i dnes per­ní­ko­vé dom­če­ky a to hlav­ne pre geomet­ric­kú orna­men­tál­nu výzdo­bu von­kaj­ších stien domov, kto­rá sa zača­la pou­ží­vať asi pred 200 rok­mi. Miest­ny ľudo­vý odev je zho­to­ve­ný z bie­le­ho plát­na. Veľ­ký podiel na hod­no­te a popu­la­ri­te čič­mian­ske­ho kro­ja má výšiv­ka, kto­rá vyni­ká svo­jou tech­nic­kou doko­na­los­ťou, boha­tos­ťou motí­vov a orna­men­tál­nou a fareb­nou kom­po­zí­ci­ou. Prá­ve z cha­rak­te­ru orna­men­tál­nej výzdo­by i čer­ve­né­ho vlne­né­ho tka­né­ho pásu, kto­rý je súčas­ťou žen­ské­ho ode­vu, sa pred­po­kla­dá bal­kán­sky pôvod Čič­mian. Sta­ro­by­lý ráz, kto­rý si čič­mian­sky kroj zacho­val dodnes, ako aj ľudo­vý odev oko­li­tých dedín (Zlie­chov, Čavoj, Valas­ká Belá), poslú­žil etno­gra­fom ako model pre rekon­štruk­ciu sta­ros­lo­vien­ske­ho ode­vu (Wiki­pe­dia).

Ľudo­vá archi­tek­tú­ra v Čič­ma­noch púta­la záu­jem verej­nos­ti už od kon­ca 19. sto­ro­čia. Archi­tekt Dušan Jur­ko­vič ini­ci­oval v roku 1985 pre­zen­to­va­nie čič­mian­ske­ho poscho­do­vé­ho domu na Náro­do­pis­nej výsta­ve čes­ko­slo­ven­skejPra­he. Záu­jem púta­li naj­mä výzdo­bou von­kaj­ších stien. Na tma­vý pod­klad ste­ny domu sa bie­lym váp­nom maľo­va­li jed­no­du­ché geomet­ric­ké vzo­ry. V 19. sto­ro­čí bola už maľ­ba roz­vi­nu­tá vo for­me zdo­be­nia čas­tí oko­lo okien, dve­rí, spod­ných trá­mov, výzdo­ba bola sústre­de­ná oko­lo kon­štrukč­ných prv­kov. Súťaž o najk­raj­šie vyma­ľo­va­ný dom spô­so­bi­la návrat ku tra­dič­nej von­kaj­šej orna­men­tál­nej výzdo­be po via­ce­rých požia­roch a výstav­bách. Výzdo­ba sa obo­ha­ti­la o nové prv­ky pre­vza­té z čič­mian­skej výšiv­ky (Infor­mač­ná tabuľa).


Čič­ma­ny is a folk­lo­re site cha­rac­te­ri­zed by ancient cos­tu­mes, pain­ted wooden hou­ses, and dis­tinc­ti­ve folk expres­si­on. It is loca­ted in the Čič­man­ska kot­li­na below the Strá­žo­vec peak, near the sour­ce of the Raj­čian­ka River. The ori­gin of the vil­la­ge is sur­roun­ded by vari­ous the­ories, which men­ti­on Ger­man, Bul­ga­rian, and Roma­nian ori­gins. Howe­ver, Čič­ma­ny was like­ly sett­led based on Wal­la­chian law. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1272 (obec​cic​ma​ny​.sk). His­to­ri­cal names inc­lu­de Czicz­man, Chych­man, Chich­man, Cžicž­ma­ny, Csics­mán, Csics­má­ny. In 1598, the­re were 43 hou­ses, and in 1784, 126 hou­ses and 1275 inha­bi­tants (e‑obce.sk).

In 1977, the lower part of the vil­la­ge was dec­la­red a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re. Local folk cos­tu­mes fea­tu­re embro­ide­ry with geomet­ric orna­men­ta­ti­on. The area covers 25.61 km², with 129 inha­bi­tants. The vil­la­ge is loca­ted at an alti­tu­de of 655 meters abo­ve sea level. In the past, the resi­dents of Čič­ma­ny were enga­ged in agri­cul­tu­re, she­ep far­ming, sel­ling bryn­dza che­e­se, and making slip­pers. The name of the vil­la­ge has an Indo-​European ori­gin, which pas­sed into Old Slo­ve­ne and means sett­le­ment in the moun­tains – Vrcho­va­ny.” Fires in 1907, 1921, and 1945 des­tro­y­ed valu­ab­le log buil­dings, chan­ged the ove­rall appe­a­ran­ce of the vil­la­ge, and led to a dec­li­ne in the cons­truc­ti­on of tra­di­ti­onal wooden hou­ses in favor of brick ones. The archi­tec­tu­re of Čič­ma­ny resem­bles gin­gerb­re­ad hou­ses to this day, main­ly due to the geomet­ric orna­men­tal deco­ra­ti­on on the outer walls of hou­ses, which began to be used about 200 years ago. Local folk clot­hing is made of whi­te can­vas. A sig­ni­fi­cant part of the value and popu­la­ri­ty of the Čič­ma­ny cos­tu­me is the embro­ide­ry, which stands out for its tech­ni­cal per­fec­ti­on, rich­ness of motifs, and orna­men­tal and color com­po­si­ti­on. The Bal­kan ori­gin of Čič­ma­ny is assu­med from the cha­rac­ter of the orna­men­tal deco­ra­ti­on and the red woolen woven belt, which is part of the wome­n’s cos­tu­me. The ancient cha­rac­ter pre­ser­ved by the Čič­ma­ny cos­tu­me to this day, as well as the folk cos­tu­mes of sur­roun­ding vil­la­ges (Zlie­chov, Čavoj, Valas­ká Belá), ser­ved eth­nog­rap­hers as a model for the recons­truc­ti­on of Old Sla­vic clot­hing (Wiki­pe­dia).

Folk archi­tec­tu­re in Čič­ma­ny has att­rac­ted pub­lic inte­rest sin­ce the late 19th cen­tu­ry. Archi­tect Dušan Jur­ko­vič ini­tia­ted the pre­sen­ta­ti­on of the Čič­ma­ny two-​story hou­se at the Eth­nog­rap­hic Exhi­bi­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in Pra­gue in 1985. The exter­nal wall deco­ra­ti­on att­rac­ted par­ti­cu­lar inte­rest. Sim­ple geomet­ric pat­terns were pain­ted with whi­te lime on the dark backg­round of the hou­se wall. By the 19th cen­tu­ry, pain­ting had alre­a­dy evol­ved to deco­ra­te parts around win­do­ws, doors, lower beams, and deco­ra­ti­on focu­sed around struc­tu­ral ele­ments. A com­pe­ti­ti­on for the most beau­ti­ful­ly pain­ted hou­se led to a return to tra­di­ti­onal exte­ri­or orna­men­tal deco­ra­ti­on after seve­ral fires and cons­truc­ti­ons. The deco­ra­ti­on was enri­ched with new ele­ments bor­ro­wed from Čič­ma­ny embro­ide­ry (Infor­ma­ti­on board).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post