Naša rodina, Rodina

Priezviská a rodné mená v našej rodine

Hits: 18499

Pod­ľa početnosti

Priez­vis­koPočetPriez­vis­koPočetPriez­vis­koPočet
Faš­ko953Gabo­vic13Ištván8
Kac­lík164Šug­ra13Libič8
Dugát97Vološ­čuk13Pam­pú­rik8
Ondrá­šik72Divok12Sma­ta­na8
Lič­ko64Pec­ka12Antal7
Javor­čík50Ľup­tov­čiak11Mihá­lik7
Rus­nák47Komo­ra11Nikel7
Šaj­ga­lík47Šper­ka11Poho­re­lec7
Nemčok41Švec11Wei­sen­pa­cher7
Lau­rinc35Biel­čík10Zátu­rec­ký7
Cit­te­berg30Hor­ský10Bru­oth6
Gaš­pe­ran29Jelí­nek10Dax­ner6
Lopuš­ný29Juhás10Gyula6
Pet­ráš29Kach­nič10Jur­čo6
Knap­čok27Kraj­či10Kole­sár6
Kán25Zaho­rec10Kol­le­ga Franko6
Pav­lo­vič25Babač9Med­veď6
Vrbov­ský25Dunaj­ský9Šimu­ny6
Púchov­ský24Gro­nel9Spi­sár6
Slo­vák22Košík9Ste­i­nec­ker6
Baliak20Kova­lik9Tur­ňa6
Kern20Kozel­níc­ky9Bez­ek5
Pôbiš20Ľup­ták9Klčov­ský5
Poliak20Pau­liak9Ková­čik5
Macu­ľa17Šev­čík9Loj­ko5
Hria­deľ15Švan­tner9Maza­nec5
Kup­čok15Sýko­ra9Michel­čík5
Lau­bert14Barek8Roš­tár5
Ondre­ič­ka14Dolin­ský8Sle­ziak5
Zachar14Dol­naň8Suro­vý5

Naj­frek­ven­to­va­nej­šie rod­né mená

Medzi muž­mi: Ján – 220x, Jozef – 146x, Matej – 88x, Šte­fan – 75x, Pavol – 56x, Michal – 50x, Fran­ti­šek – 41x, Andrej – 33x, Ladi­slav – 33x, Peter – 30x, Milan – 26x, Július – 25x, Ivan – 24x, Mar­tin – 22x, Juraj – cel­ko­vo naj­pou­ží­va­nej­šie slo­ven­ské muž­ské meno do 18 sto­ro­čia iba 20x,

Ján Faš­ko sa vysky­tu­je – 99x, Jozef Faš­ko – 53x, Matej Faš­ko – 79x, Šte­fan Faš­ko – 28x, Pavol Faš­ko – 22x

Medzi žena­mi: Mária – 209x, Anna – 198x, Zuza­na – 125x, Hele­na – 55x, Kata­rí­na – 47x, Agne­ša – 29x, Jana – 29x, Júlia – 28x, Sabi­na – 24x, Eva – 23x

Mária Faš­ko­vá – 81x, Anna Faš­ko­vá – 80x, Zuza­na Faš­ko­vá – 71x, Hele­na Faš­ko­vá – 27x

Na strán­ke Minis­ter­stva vnit­ra ČR si môže­te zis­tiť výskyt mena ale­bo priez­vis­ka pod­ľa Cen­trál­ní­ho regis­tra obča­nů, kto­ré vás zau­jí­ma. Ja som pod­ľa toho zis­til, že mená Dugát, Šaj­ga­lík, Hria­deľ a Gaš­pe­ran sa v ČR vôbec nevys­ky­tu­jú. Pomer­ne počet­né sú priez­vis­ká Slo­vák a Pec­ka, ako počet­né by som hod­no­til priez­vis­ká Ondrá­šik, Faš­ko, Lič­ko, Rus­nák, Pav­lo­vič, Kern, Vrbov­ský, Juhász, Juhás, ostat­né pre mňa zau­jí­ma­vé, sú málo početné.

MenoPočet pokrv­ných príbuznýchMenoPočet pokrv­ných príbuzných
Matej Faš­ko665Javor­čík75
Tomáš Faš­ko579Jozef Cit­ter­berg68
Michal Rus­nák487Michal Švan­tner11
Ján Faš­ko220Michal Cit­ter­berg25
Rudolf Kern176Šte­fan Pet­ráš (Ištván)39
Matej Šaj­ga­lík157Baštr­nák38
Púchov­ský95Jozef Slo­vák37
Mar­tin Ondrášik78Ondrej Pal­lag20
Ondrej Pec­ka59Fran­ti­šek Juhász20

Množstvo pokrvných príbuzných a priamych predkov na koncoch rodových línií – žijúci predstavitelia

MenoPokrv­ní príbuzníPria­mi predkovia
Len­ka Kaclíková118683
Peter Kac­lík112863
Bra­ni­slav Faško872121

Use Facebook to Comment on this Post

Naša rodina, Rodina

Rodný kraj

Hits: 8805

Stred­né Slo­ven­sko – Horeh­ro­nie ľudia kto­rí žili na Horeh­ro­ní boli uzná­va­ní ako reme­sel­ní­ci. Nema­li šta­tút pod­da­né­ho, ale pat­ri­li snáď pod neja­kú komo­ru (mož­no les­níc­ku). Dokon­ca, vraj v nie­kto­rých obdo­biach mala celá oblasť také pri­vi­lé­gia, že muži nemu­se­li cho­diť na vojnu.

Osa­dy erár­no – lesnícke

Bie­le hand­le – na Bie­lom Hro­ne, zná­me aj ako Hor­né Hand­le: Bacúch, Beňuš, Bra­vä­co­vo, Pod­ho­lie, Srn­ko­vo, Pôbi­šo­vo, Fili­po­vo, Gaš­pa­ro­vo. Čier­ne Hand­le – na Čier­nom Hro­ne – zná­me aj ako Dol­né Hand­le: Dob­roč, Komov, Pus­tô, Lat­ky, Faj­tov, Jáno­šov­ka, Čier­ny Balog, Jer­gov, Závo­die, Vydro­vo, Krám, Doli­na, Med­ve­ďo­vo, Osrblie

Fili­po­vo

Pod­ľa Ban­ské­ho archí­vu v Ban­skej Štiav­ni­ci boli v roku 1710 vo Fili­po­ve 3 domy. V jed­nom býval Tomáš Faš­ko s rodi­nou, v dru­hom snáď jeho brat Matej s rodi­nou. V tre­ťom býva­li švag­rov­ci Knap­čok a Rus­nák. Pod­ľa zázna­mov si zrej­me zobra­li ses­try Faš­ko­vé od otca Micha­la Faš­ka. Pod­ľa sčí­ta­nia oby­va­te­ľov z roku 1810 bolo vo Fili­po­ve 12 domov, v kto­rých žilo 106 osôb v 22 rodi­nách. Veľ­kú pre­va­hu majú Faš­kov­ci – 61 osôb v 9 domoch (z toho v 3 domoch aj s iný­mi rodi­na­mi), Dugá­tov­cov bolo 13 a žili tu 2 rodi­ny v jed­nom dome

Beňuš

Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1380. Usíd­ľo­va­li sa tu baní­ci, v 16. sto­ro­čí sa pre­orien­to­va­li na dre­vo­ru­bač­stvo. V roku 1710 bolo v Beňu­ši 9 domov. V rám­ci Bra­vä­co­va, Srn­ko­va a Pod­ho­lia bolo 17 domov.

Gaš­pa­ro­vo

V roku 1710 boli v Gaš­pa­ro­ve 3 domy.

Use Facebook to Comment on this Post

Naša rodina, Rodina

Poznámky z histórie týkajúcej sa našej rodiny

Hits: 10813
  • meno Dany Faš­ko (zrej­me Daniel) sa vysky­tu­je na Zmlu­ve medzi Brez­nom a Ban­sko­bys­tric­kou komo­rou o využí­va­ní lesov v Brez­nian­skom cho­tá­ri,
  • časť pro­to­ko­lu mest­skej rady v Ban­skej Bys­tri­ci z roku 1777, pod­ľa kto­ré­ho rich­tár mes­ta na žia­dosť Micha­la Faš­ka a Andre­ja Fašan­ga – cech­maj­strov z Brez­na postu­pu­je mäsiar­ske­mu cechu v Brez­ne arti­ku­ly cechu mäsia­rov v mes­tách Ban­ská Štiav­ni­ca, Ban­ská Bys­tri­ca a Kru­pi­na (šlo o povolenie),
  • jeden Faš­ko, zrej­me Šúfik zakla­dal v Hron­ci v roku 1921 tamoj­šiu orga­ni­zá­ciu komu­nis­tic­kej strany,
  • záznam z Ellis Islands – Janos Koc­lik Tas­ko, prí­chod 22.3.1905, 35 roč­ný, žena­tý, z Bent­há­za, išiel do Wan­der­grift v Pen­syl­vá­nii. – ide o môj­ho pras­ta­ré­ho otca Jána Faš­ko Kac­lí­ka Motoš­ku. Za nie­kým išiel, avšak neve­de­li sme to pre­čí­tať. V Ame­ri­ke sa zdr­žal prav­de­po­dob­ne naj­viac do roku 1908.
  • v Erfur­te žije Jochen Fas­co, pochá­dza z Wald­fish­ba­chu, kde je gene­a­lo­gic­ká spoločnosť
  • v Nemec­ku žije Otto Fasco
  • Šte­fan Faš­ko, kto­rý bol sta­ros­tom Brez­na v 20-​tych rokoch a krát­ky čas cez voj­nu je spo­mí­na­ný ako člen Miest­ne­ho výbo­ru Mati­ce Slo­ven­skej v Brez­ne. Ide o ozná­me­nie o vyme­no­va­ní pred­sed­níc­tva Miest­ne­ho výbo­ru z roku 1919. Obja­vu­je sa aj v ďal­šom doku­men­te z roku 1920 (Bal­dov­ský Oto, 1995, Hod­no­tia­ca sprá­va o čin­nos­ti miest­ne­ho odbo­ru Mati­ce Slo­ven­skej za obdo­bie rokov 1919 – 1994, Miest­ny odbor Mati­ce slo­ven­skej, p. 32 a 33).

Opis uda­los­tí súvi­sia­cich s pod­zem­ným hnu­tím a národ­ným povs­ta­ním v mes­te Brez­no nad Hro­nom – struč­ný výber (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 412 – 423 p.). Mate­riál zosta­vil a poslal Mest­ský národ­ný výbor v Brez­ne nad Hro­nom prí­pi­som 24.12.1945 Okres­né­mu národ­né­mu výbo­ru v Brez­ne nad Hronom.

  • Dňa 31. augus­ta 1944 v raňaj­ších hodi­nách Emil Kusý ako pred­se­da revo­luč­né­ho národ­né­ho výbo­ru pre­vzal vede­nie mes­ta od meš­ťa­nos­tu Šte­fa­na Faš­ka a na polud­nie zvo­lal národ­ný výbor na prvé zasad­nu­tie, na kto­rom sa kona­li dopl­ňo­va­cie voľ­by (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 415).
  • Na mest­skom dome sa do 4.12.1944 úra­do­va­lo bez meš­ťa­nos­tu. Vte­dy nemec­ký miest­ny veli­teľ naria­dil, aby na čelo mes­ta bol posta­ve­ný meš­ťa­nos­ta. Nemec­ký veli­teľ War­tig naria­dil zvo­lať užšiu komi­siu pre voľ­bu meš­ťa­nos­tu a na tej­to pora­de v prí­tom­nos­ti úra­du­jú­ce­ho meš­ťa­nos­tu vyzval Šte­fa­na Faš­ka, býva­lé­ho meš­ťa­nos­tu, aby pre­vzal svoj úrad. Keď ten­to pre­vza­tie moci odo­prel, odvo­lá­va­júc sa na svo­ju cho­ro­bu a veľ­kú zanep­ráz­dne­nosť ako ban­ko­vý ria­di­teľ, ako aj pre cho­ro­bu svo­jej man­žel­ky, žia­dal prí­tom­ných, aby sa pri­hlá­si­li dob­ro­voľ­ne oso­by, kto­ré by mies­to meš­ťa­nos­tu a jeho zástup­cov pri­ja­li (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 418 – 419).
  • Zau­jí­ma­vú a veľ­mi krás­nu čin­nosť vyko­ná­val pri­már miest­nej nemoc­ni­ce, Dr. Hol­léc­zy, kto­ré­mu sa poda­ri­lo oba­la­mu­tiť Nemcov počas celé­ho ich poby­tu. Pod rúš­kom týfu­su doká­zal ukryť v nemoc­ni­ci veľa par­ti­zá­nov, mno­ho ges­ta­pom hľa­da­ných osôb. Okrem toho zabrá­nil vyplie­ne­niu nemoc­ni­ce. Citá­cia: ” Aby zacho­val ráz infekč­nej nemoc­ni­ce, medzi rane­ný­mi bol vždy umiest­ne­ný aj pacient cho­rý na týfus, kto­rý slú­žil ako dôkaz pre prí­pad dosta­ve­nia sa nemec­kej odbor­nej lekár­skej náv­šte­vy, lebo ges­ta­po uctie­va­lo nemoc­ni­cu svo­jou stá­lou bde­lou a zve­da­vou pozor­nos­ťou. Keď Dr. Hol­léc­zy zba­dal, že nemec­kí vojen­skí leká­ri sta­rost­li­vo sle­du­jú týfo­vé ocho­re­nia a dáva­jú si pred­kla­dať šta­tis­ti­ku infekč­ných cho­rôb, roz­ho­dol sa v okre­se uro­biť ume­lú týfo­vú epi­dé­miu. (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 419). Výsle­dok jeho sna­že­nia – aj pred ume­lou infek­ci­ou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemoc­ni­ci ošet­re­ných a ukrý­va­ných 143 voja­kov býva­lej slo­ven­skej armá­dy, 61 slo­ven­ských par­ti­zá­nov, 7 voja­kov čs. bri­gá­dy, 4 rus­kí par­ti­zá­ni, 2 čes­kí par­ti­zá­ni, 2 maďar­skí par­ti­zá­ni, 8 ohro­ze­ných civi­lov, 9 židov, 1 člen čes­ké­ho pod­zem­né­ho hnu­tia. Spo­lu 237 osôb (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).
  • Dňa 13.12.1944 zača­li kolo­vať v mes­te sprá­vy, že nemec­ké ges­ta­po na blíz­kom kop­ci pri zho­re­nom letis­ku na Krtič­nej zastre­li­lo mno­ho osôb (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420). Časom sa zis­ti­lo, že je medzi nimi aj Jozef Knoš­ka (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 420).
  • Dňa 20.12.1944 v nesko­rých večer­ných hodi­nách doš­lo k bom­bar­do­va­niu mes­ta rumun­ský­mi lie­tad­la­mi, kto­ré po osvet­le­ní mes­ta “Sta­li­no­vý­mi svieč­ka­mi” zha­dzo­va­li na mes­to asi 40 bômb. Na Žid­lo­ve boli úpl­ne boli úpl­ne roz­bi­té a zme­te­né domy napr. Joze­fa Šev­čí­ka, Joze­fa Kána, Jána Vrbov­ské­ho. V dome Joze­fa Šev­čí­ka bol zabi­tý maďar­ský pod­po­ru­čík, dva­ja voja­ci a šty­ria boli ťaž­ko zra­ne­ní. Pri bom­bar­do­va­ní zahy­nu­li títo civil­ní oby­va­te­lia: napr. Pav­lí­na Káno­vá, rod. Lovi­cho­vá, Agne­ša Faš­ko­vá, rod. Búto­ro­vá (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 422).
  • Záso­bo­va­nie par­ti­zá­nov ani v čase maďar­skej a nemec­kej oku­pá­cie mes­ta nepres­tá­va, ba pomo­cou Jána Škro­vi­nu, mest­ské­ho horá­ra, i v naj­ne­bez­peč­nej­ších časoch sa sta­tok na poráž­ku dostal k par­ti­zá­nom (Var­tí­ko­vá, 1984, p. 423)

Kro­ni­ka národ­né­ho povs­ta­nia v Beňu­ši a pri­de­le­ných osa­dách Bra­vä­co­vo – Pod­ho­lie – Srn­ko­vo – Gaš­pa­ro­vo a Fili­po­vo – struč­ný výber (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 410 p.)

Kro­ni­ku poslal so sprie­vod­ným lis­tom MNV v Beňu­ši, okres Brez­no nad Hro­nom, Pove­re­níc­tvu SNR pre infor­má­cie, odbor V, Bra­ti­sla­va, Hviez­do­sla­vo­vo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na lis­te je pod­pí­sa­ný pred­nos­ta ÚMNV, neči­ta­teľ­ný odpis

  • U nás vyni­kol v tých­to pre­na­sle­do­va­niach Edu­ard Gön­dör, hos­tin­ský a mäsiar, jeho syn Ban­di s dr. Lacim, kto­rí sa sta­li až povest­ný­mi vod­ca­mi nemec­kých SS manov a ges­ta­pá­koch na celom oko­lí (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).
  • S taký­mi­to zaob­chá­dza­li kru­to. Naj­samprv ich údaj­ne, ako to dosved­ču­jú a tvr­dia hod­no­ver­ní sved­ko­via, vo svo­jej jat­ke bili, vyťa­ho­va­li na škri­pec a keď tie­to obe­te zamd­lie­va­li bôľom, oblia­li ich ved­rom stu­de­nej vody, aby potom ďalej pokra­čo­va­li v tom­to týra­ní. Toto dosved­ču­je a tvr­dí i Šte­fan Lau­bert, naro­de­ný 12.12.1904 v Gaš­pa­ro­ve, tiež tam býva­jú­ci. Ako vod­ca národ­né­ho hnu­tia na tom­to oko­lí skú­sil to na svo­jom tele v jat­ke u Gön­dörov­cov, keď ho tam dobi­li sko­ro na smrť. Uvá­dza nasle­dov­né: Už v mesia­ci aprí­li r. 1944 boli spúš­ťa­ní lie­tad­la­mi na našom oko­lí slo­ven­skí i rus­kí para­šu­tis­ti, s kto­rý­mi som mal osob­né sty­ky. Je zvlášt­ne, že mno­hí ma vyhľa­da­li pres­ne po mene. Títo nená­pad­ne pre­chá­dza­li naším oko­lím a taj­ne si robi­li náčr­ty, mapy vhod­ných miest. Čas­to pre­ob­le­če­ní zbie­ra­li milo­da­ry na dob­ro­čin­né cie­le, pri­čom skú­ma­li verej­nú mien­ku občanov.
  • Neskor­šie sme sa schá­dza­li u obuv­ní­ka Janíč­ka Vác­la­va v Gaš­pa­ro­ve, kde sme zachy­tá­va­li rádi­ové ile­gál­ne sprá­vy a ria­di­li sa nimi. Ile­gál­ni pra­cov­ní­ci boli z našej obce na počiat­ku Jozef Šúfik z Fili­po­va, Ján Pre­ple­ta­ný, stráž­nik z Gaš­pa­ro­va, Ján Bab­nič, Július Štub­ňa, Pavol Fará­rik, všet­ci z Fili­po­va, Lukáš Lič­ko z Beňu­ša, Šte­fan Pače­sa, háj­nik z Bra­vä­co­va, Juraj Šper­ka z Bra­vä­co­va. Z tých­to zomrel v nemec­kom väze­ní Pavol Fará­rik a Lukáš Lič­ko (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).
  • Nebo­hý Lukáš Lič­ko tvr­dil mi na smr­teľ­nej poste­li, že z väze­nia v Ban­skej Bys­tri­ci nemec­kí ges­ta­pá­ci odvied­li den­ne asi 15 obe­tí pod zakry­tým autom s tým, že ich pre nedos­ta­tok mies­ta pre­miest­ňu­jú do iné­ho väze­nia. Z nich sa nik nevrá­til. Z Bra­vä­co­va odvied­li nemec­kí oku­pan­ti tiež Izi­do­ra Pače­su so synom Šte­fa­nom Pače­som a zaťom Čer­ná­kom, ban­ko­vým úrad­ní­kom z Bra­ti­sla­vy, kto­ré­ho Nemci zastre­li­li (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403).
  • Ján Knap­čok,18 roč­ný chla­pec z Beňu­ša, bol chy­te­ný ako par­ti­zán 18.11.1944. U Gön­dörov­cov v jat­ke bol naj­skôr muče­ný a potom ges­ta­pák­mi zastre­le­ný za dedi­nou. Dnes sú jeho pozos­tat­ky pocho­va­né po riad­nom poh­re­be na cin­to­rí­ne v Beňu­ši (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 404).
  • Par­ti­zá­ni z Beňu­ša: Edu­ard Lau­rinc, nar. 1918, robot­ník z povo­la­nia, slú­žil pri býva­lom pešom plu­ku č. 5 v Levo­či. Udá­va: Naru­ko­val som 1.3.1938 v Levo­či. Nemec­ké voj­ská pri povs­ta­ní 29.8.1944 chce­li nás voja­kov odzb­ro­jiť, lebo nám nedô­ve­ro­va­li. Najprv sme sa pro­ti nim posta­vi­li, potom ústu­pom sme odiš­li z ich dosa­hu. Bolo nás asi 750 voja­kov, všet­ci Slo­vá­ci. Postu­po­va­li sme hora­mi sme­rom k Medzi­la­bor­ciam, kde sme sa pri­hlá­si­li do slu­žieb par­ti­zán­skych v sku­pi­ne Čapa­jev u veli­te­ľa majo­ra Bile­ja. Pri Vyšnom Svid­ní­ku dosta­li sme sa do sty­ku s nemec­kým voj­skom. Nasta­li tuhé pre­strel­ky. Pri tých­to akciách sme však boli nepo­mer­ne väč­šou pre­si­lou nemec­kých voj­sk roz­bi­tý. Kaž­dý ute­kal na svo­ju päsť, kade mohol, aby sa zachrá­nil. Neskor­šie sme sa zosku­po­va­li zno­va a tak­to postu­po­va­li do oblas­ti Ban­skej Bys­tri­ce, odkiaľ sme priš­li do Brez­na nad Hro­nom, a to 12.9.1944, kde sme sa pri­hlá­si­li do slu­žieb pri JPO č.2. Ako veli­teľ guľo­met­ne čaty, mal som roz­kaz ísť do Micha­lo­va, medzi Malu­ži­nou a Krá­ľo­vou Leho­tou., kde sme zotrva­li v obran­nom boji pro­ti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dosta­li roz­kaz na ústup. Mojí­mi spo­lu­bo­jov­ník­mi boli: Július Lič­ko, nar. 1915, Ľude­vít Macu­ľa, nar. 1911, Ladi­slav Mol­nár, nar. 1917, Ján Paran­da, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šper­ka, nar. 1911, Rudo Šaj­ga­lík, nar. 1910, Šte­fan Plieš­tik, nar. 1913, Kle­ment Zajac, nar. 1910, Fran­ti­šek Kup­čok, nar. 1918, Fran­ti­šek Kova­lik, nar. 1912, Ľude­vít Kán, nar. 1913, Edu­ard Lič­ko, nar. 1915, Gej­za Kova­lik, nar. 1915, povo­la­ním všet­ci robot­ní­ci. Ustu­po­val sme sme­rom na Niž­nú Bocu – Ďum­bier. Tam sme zotrva­li až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľ­kou pre­si­lou rozp­rá­ši­li. Pri tých­to bojoch pad­lo 7 voja­kov a tra­ja boli zra­ne­ní. Rane­ných sme odnies­li do Matu­lo­vej cha­ty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošet­ro­va­li. Stra­vu sme dostá­va­li od svoj­ho pro­viant­né­ho skla­du. Odtiaľ­to, vyčer­pa­ní a pre­na­sle­do­va­ní nemec­ký­mi oku­pant­mi, priš­li sme domov, kaž­dý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novem­bri 1944. Ešte keď sme bojo­va­li pri Vyšnej Boci, zis­ti­li sme, že Nemci zastre­li­li v Niž­nej Boci 7 voja­kov a troch civi­lov. Jed­né­ho 15 roč­né­ho chlap­ca len pre­to, že našli u neho rus­ký peniaz. Naj­väč­ším záš­kod­ní­kom nám bol cha­tár Matu­la, kto­rý nás pre­zrá­dzal, a syn isté­ho les­né­ho inži­nie­ra z Malu­ži­nej. Na meno sa nepa­mä­tám. Obča­nia nám ináč vychá­dza­li vša­de v ústre­ty, podá­va­li nám infor­má­cie a napo­má­ha­li v orien­tá­cii (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 403 – 405).
  • Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Šte­fan Rus­nák, nar. 1926, tiež tam býva­jú­ci, roz­prá­va: Do par­ti­zán­skych slu­žieb pri­hlá­sil som sa v augus­te 1944 na Pra­ši­vej, pri sku­pi­ne Bie­li­ka. Odtiaľ sme postu­po­va­li na Ban­skú Bys­tri­cu. Po hrad­skej sme sa viez­li náklad­ným autom. Bolo nás veľa, asi 6 náklad­ných áut. Vojen­ská posád­ka v Ban­skej Bys­tri­ci sa nám vzda­la bez boja. Vypus­ti­li sme i väz­ňov. V Bys­tri­ci sme pobud­li 2 týžd­ne, potom sme postu­po­va­li na Tel­gárt, kde naoko Nemci ustú­pi­li pomo­cou náš­ho delo­stre­lec­tva. V boji padol i náš rot­ník, na meno sa už nepa­mä­tám. Avšak čosko­ro na nás Nemci zaú­to­či­li pro­ti­ú­to­kom pomo­cou mín. Boli sme núte­ní ustú­piť sme­rom na Trest­ník, odtiaľ na Mlyn­kov. Nemci nás obsy­pa­li prud­kou paľ­bou tak, že nás roz­bi­li. Pri Čer­ve­nej ska­le asi 6.10.1944 pri­da­li sme sa zno­va zosku­pe­ní k par­ti­zán­skej sku­pi­ne majo­ra Mar­ty­no­va. Odtiaľ sme šli späť do Ban­skej Bys­tri­ce, potom do Zvo­le­na a postu­po­va­li sme v bojo­vom šíku na Ková­čo­vú a cez hory sme­rom na Krem­ni­cu. Náš roz­kaz znel: vyha­dzo­vať mos­ty, tran­s­por­ty a stá­le zne­po­ko­jo­vať nepria­te­ľa. Náš plán bol dostať sa na Mora­vu. Postu­po­va­li sme sme­rom na Žili­nu, no Nemci nás čas­to ťaž­ký­mi zbra­ňa­mi a pre­si­lou rozp­rá­ši­li. Potom sme pre­šli na Valas­kú Belú, Čič­ma­ny, Veľ­kú Fat­ru a tak zasa k Sta­rým horám. Bolo to už začiat­kom decem­bra. Ces­tou sme trpe­li zimou i hla­dom. No obča­nia nám pomá­ha­li, ako vede­li, a išli nám v ústre­ty. Náš nový plán bol pre­biť sa na východ k Čer­ve­nej armá­de, no nepria­teľ nám plán zma­ril (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 405).
  • Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Jozef Bacú­šan, nar. 1926, úst­ne vypo­ve­dá, že za par­ti­zá­na sa pri­hlá­sil v sku­pi­ne Bie­li­ka v augus­te 1944. Účasť v boji som bral na Vrút­kach, kde som bol rane­ný do nohy a dopra­ve­ný do nemoc­ni­ce v Ban­skej Bys­ri­ci. Pred­tým ešte sme sa ukrý­va­li v horách na Snož­ke pri Leni­vej v našom cho­tá­ri. Boli tam i Jano Hla­dík, nar. 1924, Jozef Faš­ko, nar. 1924, všet­ci z Bra­vä­co­va, len Jozef Ľup­ták bol z Beňu­ša. Potra­vi­ny nám pri­ná­šal civil Július Švan­tner z Bra­vä­co­va, les­ný robot­ník (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).
  • Par­ti­zá­ni z Bra­vä­co­va: Ľude­vít Kole­ga, nar. 1914 v Bra­vä­co­ve, tiež tam býva­jú­ci hovo­rí: K par­ti­zá­nom som sa pri­hlá­sil spo­lu s Pav­lom Javor­čí­kom, nar. 1907, z Bra­vä­co­va 2.9.1944. Najprv sme sa pri­hlá­si­li na veli­teľ­stve JPO 2 v Brez­ne nad Hro­nom, odkiaľ sme boli zade­le­ní na úsek Čer­to­vi­ca 2. Pod­ľa roz­ka­zu ten­to úsek sme mali držať až do prí­cho­du Čer­ve­nej armá­dy, avšak pri nepo­mer­ne veľ­kej pre­si­le nemec­ké­ho voj­ska boli sme núte­ní ustú­piť a stiah­li sme sa na Ďum­bier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrý­va­li 16 dní. Pre nedos­ta­tok potra­vín a stre­li­va roz­iš­li sme sa kaž­dý na svo­ju päsť. Ja s kama­rá­tom Javor­čí­kom pri­šiel som domov do Bra­vä­co­va (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).
  • Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ladi­slav Lopuš­ný, nar. 1915 uvá­dza nasle­dov­né: Ako vojak ušiel som z Poľ­ska od svoj­ho býva­lé­ho pešie­ho plu­ku č. 5 s desia­ti­mi kama­rát­mi. Šli sme deväť dní. Ces­tou nás pre­pad­li Nemci a zastre­li­li nám pia­tich kama­rá­tov a jed­né­ho rani­li. Pre­šli sme teda šty­ria. Na Čer­to­vi­ci pri­hlá­si­li sme sa do par­ti­zán­skej služ­by a pri­de­li­li nás k stráž­ne­mu oddie­lu (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).
  • Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ján Faš­ko, nar. 1915, úst­ne uvá­dza nasle­dov­né: Ešte 17.4.1944 som bol pri­de­le­ný k nemec­kej armá­de i s ostat­ný­mi kama­rát­mi. Robil som stráž­nu služ­bu v Jus­tič­nom palá­ci v Pre­šo­ve. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Tur­čian­ske­ho Svä­té­ho Mar­ti­na k par­ti­zá­nom, kde som bral účasť v boji pro­ti nemec­kým oku­pan­tom, kto­rí sa pri­bli­žo­va­li sme­rom od Žili­ny. V Tel­gár­te a na Murá­ni som tiež bojo­val pro­ti Nemcom. Rane­ných bolo veľa, asi 60. Potom sme pre­šli na Kališ­te, kde bol hlav­ný par­ti­zán­sky štáb. Tam som ocho­rel a ležal zo tri týžd­ne. Po vylie­če­ní som sa dostal s kama­rát­mi do Lom­nis­tej, Bys­trej, kde sme sa stret­li už s Čer­ve­nou armá­dou. Odtiaľ som pre­šiel do Mýta, kde mam pri­de­li­li do Pop­ra­du. Tam ma pre­pus­ti­li. Bol som rane­ný do nohy(Vartíková Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 406).
  • Par­ti­zá­ni z Fili­po­va: Ladi­slav Baliak, nar. 1917. Úst­ne uvá­dza: K par­ti­zá­nom som sa pri­hlá­sil v Buja­ko­ve v sku­pi­ne Bie­li­ka. Odtiaľ som sa dostal na mar­tin­ský front. Týž­deň sme boli v záko­poch, kde nás nemec­ká pre­si­la roz­bi­la a ustú­pi­li sme na hole. Odtiaľ sme pre­šli na Kune­rad. Tam som sa stre­tol s rozt­ra­te­ný­mi kama­rát­mi. Odtiaľ cez Turiec dosta­li sme sa do Har­man­ca. Ces­tou nás Nemci pre­pad­li. Do Buja­ko­va sme sa dosta­li vla­kom. Odtiaľ sme muse­li ustú­piť pre nemec­kou pre­si­lou do Jase­nia a na Ďum­bier. Chce­li sme sa totiž pre­biť k Čer­ve­nej armá­de na východ. Nemci nám plán pre­ka­zi­li, pri­čom nám dvoch kama­rá­tov zabi­li. Zme­ni­li sme teda smer a išli na západ do Osrb­lia. Nepria­teľ vša­de za nami. Pre­zi­mo­va­lo nás na holiach asi sto. Veľ­mi sme trpe­li hla­dom a zimou. Mne zamrz­li nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rus­ky. Jed­na z nich podá­va­la sprá­vy vysie­lač­kou. Roz­hod­li sa odísť. Mňa ešte s jed­ným kama­rá­tom, tiež s omrz­nu­tý­mi noha­mi, necha­li v cha­te. Ošet­ro­va­li sme sa sami bez lie­kov. Jed­li sme kon­ské mäso, čo nám necha­li, i to bez soli. Sneh bol veľ­ký a my dva­ja opus­te­ní mrzá­ci, odká­za­ná na seba, boli sme odhod­la­ní na všet­ko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dáv­no nebo­hí. Naše muky ťaž­ko vypo­ve­dať a opí­sať. Drža­la nás len koňa­ci­na, kto­rú sme necha­li von­ku v sne­hu a kaž­dý deň sme z nej po kuse reza­li. Dnes sa mi dví­ha žalú­dok, keď si na to pomys­lím, no vte­dy chu­ti­la. Keď sa nám potra­vi­ny už pomí­ňa­li, roz­hod­li sme sa opus­tiť naše zimo­vis­ko, tým viac, že sme už ako-​tak i nohy moh­li stú­piť, hoci ešte nebo­li zaho­je­né. No neodo­la­teľ­ná túž­ba za lep­ším osu­dom nás tiah­la nadol. Vte­dy bolo 12.12.1944. Išli sme deväť dní. Ces­tou stre­tol som sa i so zná­mym poru­čí­kom z Bra­vä­co­va, Júliu­som Pôbi­šom, kto­rý tiež par­ti­zán­čil a nohy mal tiež omrz­nu­té. Po dedi­nách už boli roz­hos­te­ní Nemci, čo nám situ­áciu len sťa­žo­va­lo. Zbraň sme neza­ho­di­li. Opatr­ne hora­mi priš­li sme pred­sa domov. No skrý­vať sme sa muse­li i naďa­lej. Dnes mi to pri­pa­dá ako zlý sen, a bola to hor­ká sku­toč­nosť. No dnes, keď zví­ťa­zi­la naša myš­lien­ka, neľu­tu­jem toho. Obča­nia nás vša­de pod­po­ro­va­li. Dol­ná Leho­ta pomá­ha­la potra­vi­na­mi (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 407).
  • Prvá schô­dza miest­ne­ho národ­né­ho výbo­ru, resp. jeho zakla­da­nia sa usku­toč­ni­la 1.9.1944 vo voľ­nej prí­ro­de v Bra­vä­cov­skej doli­ne vyše mly­na. Prvým jej pred­se­dom sa stal Šte­fan Pače­sa z Bra­vä­co­va, povo­la­ním háj­nik, kto­ré­ho potom Nemci odvied­li do väze­nia, odkiaľ bol i s ostat­ný­mi väz­ňa­mi vyslo­bo­de­ný Čer­ve­nou armá­dou (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 407).
  • Obec Beňuš s pat­ria­ci­mi k nej osa­da­mi (2626 oby­va­te­ľov) má asi 60 par­ti­zá­nov, no tu tiež nie sú všet­ci uve­de­ní, len malá čias­t­ka (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 409).

Medzi obe­ťa­mi na živo­toch, kto­ré si vyžia­da­lo povs­ta­nie je spo­mí­na­ný Rudolf Ondrá­šik, par­ti­zán (Var­tí­ko­vá Mar­ta (ed.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 4, Spo­mien­ky a kro­ni­ky, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 567)

Z pub­li­ká­cie Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP sa máme mož­nosť obo­zná­miť s čin­nos­ťou par­ti­zán­skej sku­pi­ny Jáno­šík, kto­rá ope­ro­va­la počas SNP v oblas­ti Horeh­ro­nia (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 5, Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 205 – 207), o par­ti­zán­skej sku­pi­ne Bože­n­ko, kto­rá ope­ro­va­la aj v pries­to­re Považ­ské­ho Inov­ca (Var­tí­ko­vá Mar­ta, Viliam Plev­za, Jozef Vla­dár, Kata­rí­na Žiš­ko­vá – Moro­ňo­vá (eds.), 1984, Deji­ny SNP, Vol. 5, Encyk­lo­pé­dia odbo­ja a SNP, Prav­da, 1. vyda­nie, Bra­ti­sla­va, p. 47 – 48.

Opis oso­by Fas­kó (v maďar­skom jazy­ku) sa nachá­dza v pub­li­ká­cii For­gon Mihá­ly­fa­lu­si Mihá­ly: Gömör-​Kishont vár­me­gye nemes csa­lá­dai (Šlach­tic­ké rody gemer­sko – malo­hont­skej župy). Faš­ko Ján, Juraj a Jakub zís­ka­li od krá­ľa Fer­di­nan­da III zemian­stvo. Rodi­na býva­la v Brez­ne a odtiaľ­to sa roz­vet­vi­la aj do Geme­ra a Malo­hon­tu. V roku 1733 Šte­fan Faš­koMig­lé­zi potvr­dil opráv­ne­nosť zemian­stva a to tak, že jeho otec Michal a sta­rý otec Pavol pochá­dza­jú od Danie­la, syna Jána Faš­ka, kto­rý zemian­stvo nado­bu­dol. Dru­há vet­va rodi­ny žila v Štít­ni­ku. Samu­el, syn Jána Faš­ka sa usa­dil v Štít­ni­ku, dru­hý syn Ondrej žil v Brez­ne, kto­ré­ho zemian­stvo osved­či­la Zvo­len­ská župa 11. mája 1775, o čom dali sprá­vu do Geme­ra. V nedáv­nej minu­los­ti žil v Štít­ni­ku Jozef, brat Danie­la Faš­ka z Tisov­ca. Toto sú jeho neskor­šie deti: Teré­zia Faš­ko­vá, Ján kto­rý zomrel slo­bod­ný a Ludo­vi­ka, vdo­va po Karo­lo­vi Matiz­so­vi. Jozef Faš­ko bol v roku 1845 žup­ný prí­saž­ný. Pod­ľa zemian­ske­ho pries­ku­mu v Malo­hon­te roku 1725 Ján Faš­ko sku­toč­ne pochá­dza z tej­to rodi­ny. Erb (címer): čer­ve­ne, na zele­nom zákla­de povy­še koli­ou sa vypí­na­jú­ci čier­ny bra­da­tý hrdi­na v bela­som pláš­ti v pra­vi­ci držia­ci pocho­deň. Ozdo­ba pril­bi­ce: kamie­nok držia­ci žeriav. Pri­krýv­ky: krva­vé – strieb­ro, mod­ré – zlato.

Pod­ľa z roku 1720 sú uve­de­né Brez­ne aj tie­to meš­tian­ske rody: Engler, Faš­ko, Kole­sár, Lič­ko, Lopuš­ný, Roš­tár, Švan­tner, Tax­ner a medzi želiar­sky­mi rod­mi je Tax­ner (Alber­ty Július, 1981: For­mo­va­nie robot­níc­kej trie­dy v obvo­de Brez­na, Osve­ta, p. 19.

Rapoš, Deji­ny cir­kvi evan­je­lic­kej v Brez­ne. Čas­ti tej­to pub­li­ká­cie sú zve­rej­ne­né na Inter­ne­te a z nej vyberám:

  • Je prav­de­po­dob­né, že v časoch husit­ských vojen usa­di­li sa tu aj nie­kto­rí husi­ti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej kra­ji­ne rozt­rú­se­ní a Žig­mun­dom pre­na­sle­do­va­ní. Ukrý­va­li sa po horách, schá­dza­li sa odľah­lých mies­tach, aby moh­li pri­jí­mať Veče­ru Páno­vu pod obo­ja­kým spô­so­bom. Ale keď po smr­ti Alber­ta Žig­mun­da vdo­va Alž­be­ta spo­ji­la sa s Jis­krom, kto­rý ostal kapi­tá­nom Spi­ša, ban­ských miest a celej župy Zvo­len­skej, hlav­ne po uzat­vo­re­ní mie­ru medzi Huny­adym a Jis­krom, niet pochýb, že aj Zvo­len­ská župa bola obý­va­ná husit­ský­mi potom­ka­mi.
  • Spo­mí­na sa tu, že v časoch refor­má­cie po roku 1517 odchá­dza­lo zo Slo­ven­ska húf­ne mno­ho prívr­žen­cov Lut­he­ra do škôl vo Wit­tem­ber­gu.
  • Apos­ta­ta Vrbov­ský ostal rekto­rom ško­ly. Moh­lo to byť oko­lo roku 1672
  • Už páter Šimon kon­ver­to­val význam­ných komor­ských úrad­ní­kov: sta­ré­ho Danie­la Tax­ne­ra a Mate­ja Pohla, aby našiel u nich opo­ry. Scholtz v lis­te z 12. aprí­la 1675 …
  • Haná­cius sa usi­lo­val zís­kať aj pred­nej­ších evan­je­lic­kých meš­ťa­nov. Čas­to ich povo­lá­val na hos­ti­ny, k meni­nám atd. Toto pria­teľ­stvo bolo len na oko. Pri mest­ských voľ­bách obi­dve strán­ky stá­li pro­ti sebe. Roku 1676 boli mest­ské reštau­rá­cie. Komo­ra vypro­stred­ko­va­la krá­ľov­ský man­dát, kto­rým bolo naria­de­né vyvo­liť kato­líc­ky magis­trát. Ku voľ­be vysla­ný komi­sár Ďuro Bez­zegh došiel 14. decem­bra 1675 do Brez­na, zvo­lal meš­ťa­nov a zde­lil im, krá­ľov­sky man­dát. Títo ho pri­ja­li, naz­da­júc sa, že v mes­te bez­tak, nebu­de mož­no nájsť na tie­to úra­dy súcich kato­lí­kov. Ale sa veľ­mi skla­ma­li, lebo Haná­cius hneď ozná­mil ako kan­di­dá­ta Tomá­ša Pad­lí­ciu­sa (prv evanj. orga­nis­tu), Bal­ta­zá­ra Tax­ne­ra, Jura Závod­ské­ho a Mar­ti­na Gra­cu. Len teraz vyšlo naja­vo, že títo už boli pre­stú­pi­li. Tak stal sa rich­tá­rom Pad­lí­cius, notá­rom Eör­dögh, komor­ský úrad­ník, sená­tor­mi Posch, Závad­ský, Tax­ner, Pel­li­onis, Mar­tin­ský a Gra­cä. Sta­rých, pop­red­ných sená­to­rov evan­je­lic­kých, zna­jú­cich dob­re pome­ry mes­ta, Danie­la Chme­liu­sa, Sta­xa a Ondre­ja Faš­ku potvr­di­li i naďa­lej. Pod­no­tá­rom ostal veľ­mi roz­um­ný a vzde­la­ný evan­je­lik Jakub Gro­nell.
  • Brez­no oko­lo roku 1650: Pod­ľa súpi­su pia­ris­tov na Plat­hea par­va býval Andrej Vrbov­ský, Rehor Vrbov­ský, vd. Anna Miko­vi­ni. V Malej, dnes Gro­nel­lo­vej uli­ci po teraj­ší Det­ský domov, ale­bo po vte­daj­šiu mest­skú brá­nu býva­li v 22 domoch: Juro Kup­čok, Meli­cher Škro­vi­na s Jánom Lopuš­ným, Daniel Engler, Daniel Vrbov­ský so Šte­fa­nom Michel­čí­kom. Z ulič­ky (Valaštinska-​Gronellova uli­ca) sa vrá­tiac, pokra­ču­je na námes­tie po Veľ­kú uli­cu (Chme­liu­so­va). Tu bolo 17 domov, kde býva­li: Ondrej Faš­ko, Ján Kole­sár, Jere­miáš Tax­ner a Mar­tin Engler s Mate­jom Faš­ko, Kriš­tof Kole­sár. Tu sa zača­la juž­ná stra­na Veľ­kej (Chme­liu­so­vej) uli­ce, vte­dy Karint­hia meno­va­nej, kto­rú pre­trh­lo štvor­hran­né námes­tie, kde na pros­tried­ku stál mest­ský dom, ale­bo kúria a oko­lo neho v troch domoch: Matej Sch­vandt­ner. Teraz vedie popis zase námes­tím od ško­ly až po roh (teraj­ší hos­ti­nec), ba až po uli­cu Chme­liu­so­vu. Táto stra­na námes­tia meno­va­la sa Sicí­lia. Bolo tu 27 domov, v kto­rých býva­li rodi­ny: Gab­riel Bube­lí­ny, M. Faš­ko, Dan. Šaj­gal, Ján a Jakub Faš­ko. Tu ide uli­ca po “Košic­kú brá­nu” (Por­ta Cas­so­vien­sis), kto­rá stá­la medzi teraj­ším okres­ným úra­dom a mest­ským čin­žá­kom. Tu na pra­vej stra­ne bola i je fara, potom kláš­tor, od neho začí­na­la sa nadol uli­ca Gro­nel­lo­va až po Hron­čian­sku brá­nu na kon­ci. Tu v 62 domoch býva­li: Dan. Faš­ko, Šte­fan Roš­tár, vd. Anna Tax­ner, Fra­ňo Lič­ko, Daniel Nemčok, J. Vrbov­ský, Mar­tin Zaho­rec. Východ­né pred­mes­tie za Hro­nom volá sa Vene­cia. Tu v 32 domoch býva­li: Jur Kole­sár, Ján Nemčok, Ján Zaho­rec, J. Roštár.
  • Brez­no malo v roku 1677, 1813 oby­va­te­ľov (bez osád) … Neo­hro­ze­ný mest­ský reč­ník Matej Faš­ko (oko­lo 1680) …
  • Na deň Troch krá­ľov roku 1683 boli pod­ľa sta­ro­dáv­ne­ho zvy­ku zhro­maž­de­ní rich­tár; Daniel Chr­ne­lius st·, sená­to­ri, šty­riad­vad­siat­ni­ci a celé meš­tian­stvo, aby zvo­li­li nových mest­ských úrad­ní­kov. Vte­dy Daniel Engler a Matej Teutsch­midt pred­stú­pi­li s hes­lom Jána Hor­vá­ta, že ten­to má nalo­že­né od knie­ža­ťa Tököly­ho, aby ako veli­teľ mes­ta netr­pel viac medzi sená­tor­mi kato­lí­ka, ale dal na sená­tor­stvo zvo­liť samých evan­je­li­kov a aby ozná­mil knie­ža­ťu mená vyvolených.
  • Sená­to­ri kato­líc­ke­ho nábo­žen­stva po vypo­ču­tí knie­ža­cie­ho roz­ka­zu – zaďa­ko­va­li zo svo­jich hod­nos­tí. Boli to Matej Poš, Bal­ta­zár Tax­ner, Tomáš Pad­lí­cius, Ján Ochr­nial a Jakub Mare­tin­ský (1683). Bal­ta­zár Tax­ner - dozor­ca rubá­rov (lig­ni­ci­da­rum magist.) v Hronci.
  • Voli­či jed­no­hlas­ne pri­ja­li ten­to návrh a zvo­li­li ešte kato­lí­kov Mate­ja Faš­ku, Mate­ja Fab­ri­ciu­sa a Jána Tax­ne­ra, kto­rí hod­nosť sená­tor­skú i pri­ja­li (1683)
  • … 3. feb­ru­ára 1683 odišiel Mar­tin Olle­ri­ny a Ján Tax­ner do Levo­če pre Milo­chov­ské­ho a Simo­ni­de­sa, kto­rí sa medzi­tým vrá­ti­li z vyhnanstva.
  • Aby malo mes­to aj písom­né uis­te­nie o ochra­ne od samé­ho Rákóc­zy­ho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gro­nell, Matej Engler a Ďuro Pad­li­cius do tábo­ra Rákóc­zy­ho v Toka­ji, kde mu v mene mes­ta hol­do­va­li a pro­si­li ochran­ný list.
  • 11. júla 1713 žilo v Brez­ne 2333 ľudí.
  • Nato rich­tár ozná­mil, že dňa 15. júla 1782 prí­de vyšet­ro­vať die­ce­zan­ský pove­re­ník Šte­fan Vav­ro­vič, vice­ar­chi­dia­kon a farár valaš­tian­sky. K tomu­to vyšet­re­niu (či totiž sú spl­ne­né pred­po­kla­dy k povo­le­niu) priš­li zo stra­ny kato­lí­kov: Tomáš Fedor, sená­tor, Fran­ti­šek Lopuš­ný a notár M. Sucho­dol­ský, zo stra­ny evan­je­li­kov Matej Čer­ve­ný st., Ondrej Engler a Samu­el Fabricius.
  • Brez­nian­ski evan­je­li­ci však 9. decem­bra 1783 poda­li pros­bu o dovo­le­nie vysta­viť si dre­ve­nú mod­li­teb­ni­cu v dome Engle­rov­skom (teraj­ší Tho­me­sov­ský) a zavia­za­li sa dať k tomu všet­ky ruč­né a povoz­né prá­ce, len potreb­né dre­vo žia­da­li od mes­ta. To im magis­trát na prím­lu­vu Ondre­ja Engle­ra, Samu­e­la Poscha, Jána Vesel­ku a Mar­ti­na Lámé­ra aj povolil.
  • Ku zbier­ke pris­pe­li (1782) po 100 zla­tých … Ondrej Engler …
  • … vybral sa mest­ský kapi­tán Ondrej Engler a vice­no­tár Matej Čer­ve­ný do Vied­ne ku samé­mu cisá­ro­vi a poda­li mu pros­bu brez­nian­skych evan­je­li­kov … (1782)
  • Keď doš­la do Brez­na zvesť, že cisár ces­tu­je po kra­ji­ne a pôj­de cez Rimav­skú Sobo­tu, vybra­li sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Syno­vic. (1782)
  • … priš­li vyslan­ci brez­nian­skej cir­kvi Ondrej Engler a Ondrej Syno­vic na pora­du k tamoj­šie­mu zema­no­vi Juro­vi Géc­zy­mu, kto­rým sa Kus­má­ni veľ­mi zapá­čil. (1782)
  • Krs­ti­teľ­ni­cu daro­val prvý dozor­ca cir­kvi, mest­ský kapi­tán Ondrej Engler. Krs­ti­teľ­ni­ca má “Insig­nia Andre­ae Engler Ecc­lae Ins­pec­to­ris…” Engler daro­val r. 1782 i strie­bor­ný a pozlá­te­ný kalich s mede­ným držiat­kom a patenou.
  • Brez­nian­ski cir­kev­ní­ci ich sluš­ne hos­ti­li, meno­vi­te … Daniel Lič­ko, …, Matej Roš­tár … (1841)
  • Zho­de­ní boli Košú­tov­ci a vyvo­le­ná bola krá­ľov­ská rada pre Brez­no a oko­lie. Mies­to Mate­ja Sla­be­ja vyme­no­va­li sená­to­ra Samu­e­la Lopuš­né­ho. (po 1849)
  • Ján Cha­lup­ka za svoj­ho 10-​ročného úra­do­va­nia ordi­no­val 33 kňa­zov. Ako 25 ním bol Samo Zát­hu­rec­ký (oko­lo 1860)
  • Vidiek však bol na stra­ne opo­zič­né­ho kan­di­dá­ta kano­ní­ka Lopuš­né­ho, kto­ré­ho kan­di­do­val kat. farár Majov­ský (1869)
  • Po dlhých príp­ra­vách r. 1906 roz­hod­la sa cir­kev sta­vať vežu, aby chrám Boží nado­bud­nul dôs­toj­nej­šie­ho vzhľa­du a aby krás­ne zvo­ny zo sta­ré­ho cmi­te­ra boli dané na dôs­toj­nej­šie mies­to. Plán vyho­to­vi­li pro­fe­so­ri Förk a Sán­dy z Buda­peš­ti, vysta­vi­li ju ban­sko­bys­tric­kí sta­vi­te­lia Hudec a Rose­nau­er za 87.418 korún. Mes­to pris­pe­lo 50.000 koru­na­mi. Základ­ný kameň veže bol polo­že­ný 30. júna, do neho bola vlo­že­ná táto pamät­ná lis­ti­na: kde sú spo­mí­na­ný aj pre­sby­ter Matej Kole­sár a Matej Lopušný.
  • … Doho­to­viť účty z roku 1929, ako sa mali pre­dos­trieť seni­orá­tu, vzal si za úlo­hu­en. účtov­ný kon­tro­lór brat Šte­fan Faš­ko.

Use Facebook to Comment on this Post

Naša rodina, Rodina

Pôvod a história rodu našej rodiny

Hits: 19948

K pôvo­du mien

  • slo­vo Kac­lík zna­me­ná v tureč­ti­ne nie­čo ako stav, hod­no­ta, cena
  • meno Faš­ko vznik­lo mož­no z nemec­ké­ho Fachmann
  • meno Ondrá­šik je na Slo­ven­sku, aj v Čechách veľ­mi používané
  • meno Rus­nák je prav­de­po­dob­ne odvo­de­né od kme­ňa slo­va rus
  • meno Dugát je pre mňa zatiaľ záha­dou. Vína vo Fran­cúz­sku nesú taký názov
  • meno Kern je zrej­me nemec­ké­ho pôvo­du. Kern zna­me­ná zrno v nemčine
  • meno Pec­ka pochá­dza z Moravy
  • meno Šaj­ga­lík môže byť odvo­de­né od saj­gy, prí­pad­ne od saglika
  • meno Púchov­ský

Naša rodi­na je pomer­ne roz­siah­la. Sna­žím sa zis­tiť kam sia­ha­jú jej kore­ne. Poda­ri­lo sa mi už nájsť veľ­ké množ­stvo ľudí, kto­rí mi pomoh­li. Prí­pad­ne som ja tro­chu pomo­hol im. Pát­ram pre­dov­šet­kým po menách ako Kac­lík, Faš­ko, Dugát, Rus­nák, Kern, Cit­ter­berg, Šaj­ga­lík, Púchov­ský, Ondrá­šik, Pec­ka, prí­pad­ne Lič­ko, Kán, Baliak, Košec­ká, Nemčok, Knap­čok, Orav­co­vá. Zau­jí­ma ma aj his­tó­ria miest, osíd­le­nia v kto­rých žili naši pred­ko­via. Ide o Pieš­ťa­ny, Fili­po­vo, Brez­no, Gaš­pa­ro­vo, Bra­vä­co­vo, Hôr­ka nad Váhom, Pôbi­šo­vo, Srn­ko­vo, Pod­ho­lie, Duchon­ku, Sta­ré Hory atď. V roku 2003 žilo na Slo­ven­sku prav­de­po­dob­ne 58 Kaclíkovcov.

K zme­nám priez­visk dochá­dza­lo aj v našej rodi­ne. Mena­mi Faš­ko, Kac­lík, Dugát, Rus­nák sa pod­rob­nej­šie zaobe­rám na samos­tat­ných strán­kach. Zis­til som tie­to mož­né zme­ny mien: Lič­ko – Baliak, Búto­ra – Kochan, Tro­li­ga – Pôbiš, Kern – Hor­ský. Čo vied­lo tých­to ľudí k zme­ne? Asi v našom prí­pa­de skôr ide o sna­hu po roz­li­šo­va­ní sa. Nie­ke­dy mož­no šlo o oba­vy z pre­na­sle­do­va­nia, či už kvô­li pre­sved­če­niu, ale­bo kvô­li neslo­ven­sky zne­jú­ce­mu menu, prí­pad­ne z iných dôvo­dov (Kern, Herák, mož­no aj Rus­nák). Pôvod Faš­kov­ské­ho rodu sa via­že na obec Fili­po­vo. Neviem zatiaľ kedy vznik­la. Vyze­rá to, že mož­no oko­lo roku 1690. Je však veľ­mi zau­jí­ma­vé, že pod­ľa his­to­ric­kých pra­me­ňov Fili­po­vo exis­to­va­lo už v 15. sto­ro­čí. Nie však tam, kde je dnes, ale pri Dob­ši­nej. Tam však v 16. sto­ro­čí zanik­lo. Gene­a­lo­gic­ké úda­je sa dajú zís­kať na mat­ri­kách, na far­ských úra­doch, v archí­voch. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza asi 7 oblast­ných archí­vov. V Štát­nom oblast­nom archí­ve v Ban­skej Bys­tri­ci sa nachá­dza­jú mat­ri­ky z väč­ši­ny býva­lé­ho stre­do­slo­ven­ské­ho kra­ja z rokov 1786 – 1895. Kon­krét­ne sa tam nachá­dza­jú aj nami zis­te­né úda­je z obce Beňuš, avšak star­šie mat­ri­ky sa tu nena­chá­dza­jú, nakoľ­ko v Beňu­ši nebol far­ský úrad, star­šie úda­je – do roku 1682 sú v mat­ri­kách v Brez­ne.

Úda­je, kto­ré sú zve­rej­ne­né, neob­sa­hu­jú pres­né adre­sy, žiad­ne tele­fó­ny, žiad­ne fot­ky, nič čoby naru­šo­va­lo súkro­mie dot­knu­tých osôb. Výnim­kou sú fot­ky najb­liž­ších. Fot­ky obcí, aj väč­ši­ny osôb som fotil ja sám. Aké­koľ­vek výhra­dy voči uve­rej­ne­né­mu obsa­hu mi adre­suj­te. Ospra­vedl­ňu­jem sa za nepres­nos­ti, nie všet­ky infor­má­cie sú dokon­če­né. Ak by sa nie­kto našiel, kto by mi vedel pomôcť, pora­diť, ak by naopak, nie­kto chcel radu odo mňa, nech sa obrá­ti na mňa. Budem vďač­ný za kaž­dú infor­má­ciu. V tom­to duchu by som sa chcel poďa­ko­vať pre­dov­šet­kým Bra­ni­sla­vo­vi Faš­ko­vi a Igo­ro­vi Faš­ko­vi kto­rý mi poskyt­li množ­stvo cen­ných informácií

Jed­not­li­vé zau­jí­ma­vé generácie

Use Facebook to Comment on this Post