Hits: 10813
- meno Dany Faško (zrejme Daniel) sa vyskytuje na Zmluve medzi Breznom a Banskobystrickou komorou o využívaní lesov v Breznianskom chotári,
- časť protokolu mestskej rady v Banskej Bystrici z roku 1777, podľa ktorého richtár mesta na žiadosť Michala Faška a Andreja Fašanga – cechmajstrov z Brezna postupuje mäsiarskemu cechu v Brezne artikuly cechu mäsiarov v mestách Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Krupina (šlo o povolenie),
- jeden Faško, zrejme Šúfik zakladal v Hronci v roku 1921 tamojšiu organizáciu komunistickej strany,
- záznam z Ellis Islands – Janos Koclik Tasko, príchod 22.3.1905, 35 ročný, ženatý, z Bentháza, išiel do Wandergrift v Pensylvánii. – ide o môjho prastarého otca Jána Faško Kaclíka Motošku. Za niekým išiel, avšak nevedeli sme to prečítať. V Amerike sa zdržal pravdepodobne najviac do roku 1908.
- v Erfurte žije Jochen Fasco, pochádza z Waldfishbachu, kde je genealogická spoločnosť
- v Nemecku žije Otto Fasco
- Štefan Faško, ktorý bol starostom Brezna v 20-tych rokoch a krátky čas cez vojnu je spomínaný ako člen Miestneho výboru Matice Slovenskej v Brezne. Ide o oznámenie o vymenovaní predsedníctva Miestneho výboru z roku 1919. Objavuje sa aj v ďalšom dokumente z roku 1920 (Baldovský Oto, 1995, Hodnotiaca správa o činnosti miestneho odboru Matice Slovenskej za obdobie rokov 1919 – 1994, Miestny odbor Matice slovenskej, p. 32 a 33).
Opis udalostí súvisiacich s podzemným hnutím a národným povstaním v meste Brezno nad Hronom – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 412 – 423 p.). Materiál zostavil a poslal Mestský národný výbor v Brezne nad Hronom prípisom 24.12.1945 Okresnému národnému výboru v Brezne nad Hronom.
- Dňa 31. augusta 1944 v raňajších hodinách Emil Kusý ako predseda revolučného národného výboru prevzal vedenie mesta od mešťanostu Štefana Faška a na poludnie zvolal národný výbor na prvé zasadnutie, na ktorom sa konali doplňovacie voľby (Vartíková, 1984, p. 415).
- Na mestskom dome sa do 4.12.1944 úradovalo bez mešťanostu. Vtedy nemecký miestny veliteľ nariadil, aby na čelo mesta bol postavený mešťanosta. Nemecký veliteľ Wartig nariadil zvolať užšiu komisiu pre voľbu mešťanostu a na tejto porade v prítomnosti úradujúceho mešťanostu vyzval Štefana Faška, bývalého mešťanostu, aby prevzal svoj úrad. Keď tento prevzatie moci odoprel, odvolávajúc sa na svoju chorobu a veľkú zaneprázdnenosť ako bankový riaditeľ, ako aj pre chorobu svojej manželky, žiadal prítomných, aby sa prihlásili dobrovoľne osoby, ktoré by miesto mešťanostu a jeho zástupcov prijali (Vartíková, 1984, p. 418 – 419).
- Zaujímavú a veľmi krásnu činnosť vykonával primár miestnej nemocnice, Dr. Holléczy, ktorému sa podarilo obalamutiť Nemcov počas celého ich pobytu. Pod rúškom týfusu dokázal ukryť v nemocnici veľa partizánov, mnoho gestapom hľadaných osôb. Okrem toho zabránil vyplieneniu nemocnice. Citácia: ” Aby zachoval ráz infekčnej nemocnice, medzi ranenými bol vždy umiestnený aj pacient chorý na týfus, ktorý slúžil ako dôkaz pre prípad dostavenia sa nemeckej odbornej lekárskej návštevy, lebo gestapo uctievalo nemocnicu svojou stálou bdelou a zvedavou pozornosťou. Keď Dr. Holléczy zbadal, že nemeckí vojenskí lekári starostlivo sledujú týfové ochorenia a dávajú si predkladať štatistiku infekčných chorôb, rozhodol sa v okrese urobiť umelú týfovú epidémiu. (Vartíková, 1984, p. 419). Výsledok jeho snaženia – aj pred umelou infekciou, aj počas nej aj po nej, Od 1.9.1944 do 31.1.1945 bolo v nemocnici ošetrených a ukrývaných 143 vojakov bývalej slovenskej armády, 61 slovenských partizánov, 7 vojakov čs. brigády, 4 ruskí partizáni, 2 českí partizáni, 2 maďarskí partizáni, 8 ohrozených civilov, 9 židov, 1 člen českého podzemného hnutia. Spolu 237 osôb (Vartíková, 1984, p. 420).
- Dňa 13.12.1944 začali kolovať v meste správy, že nemecké gestapo na blízkom kopci pri zhorenom letisku na Krtičnej zastrelilo mnoho osôb (Vartíková, 1984, p. 420). Časom sa zistilo, že je medzi nimi aj Jozef Knoška (Vartíková, 1984, p. 420).
- Dňa 20.12.1944 v neskorých večerných hodinách došlo k bombardovaniu mesta rumunskými lietadlami, ktoré po osvetlení mesta “Stalinovými sviečkami” zhadzovali na mesto asi 40 bômb. Na Židlove boli úplne boli úplne rozbité a zmetené domy napr. Jozefa Ševčíka, Jozefa Kána, Jána Vrbovského. V dome Jozefa Ševčíka bol zabitý maďarský podporučík, dvaja vojaci a štyria boli ťažko zranení. Pri bombardovaní zahynuli títo civilní obyvatelia: napr. Pavlína Kánová, rod. Lovichová, Agneša Fašková, rod. Bútorová (Vartíková, 1984, p. 422).
- Zásobovanie partizánov ani v čase maďarskej a nemeckej okupácie mesta neprestáva, ba pomocou Jána Škrovinu, mestského horára, i v najnebezpečnejších časoch sa statok na porážku dostal k partizánom (Vartíková, 1984, p. 423)
Kronika národného povstania v Beňuši a pridelených osadách Braväcovo – Podholie – Srnkovo – Gašparovo a Filipovo – stručný výber (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 410 p.)
Kroniku poslal so sprievodným listom MNV v Beňuši, okres Brezno nad Hronom, Povereníctvu SNR pre informácie, odbor V, Bratislava, Hviezdoslavovo nám. 18, dňa 17.8.1945. Na liste je podpísaný prednosta ÚMNV, nečitateľný odpis
- U nás vynikol v týchto prenasledovaniach Eduard Göndör, hostinský a mäsiar, jeho syn Bandi s dr. Lacim, ktorí sa stali až povestnými vodcami nemeckých SS manov a gestapákoch na celom okolí (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).
- S takýmito zaobchádzali kruto. Najsamprv ich údajne, ako to dosvedčujú a tvrdia hodnoverní svedkovia, vo svojej jatke bili, vyťahovali na škripec a keď tieto obete zamdlievali bôľom, obliali ich vedrom studenej vody, aby potom ďalej pokračovali v tomto týraní. Toto dosvedčuje a tvrdí i Štefan Laubert, narodený 12.12.1904 v Gašparove, tiež tam bývajúci. Ako vodca národného hnutia na tomto okolí skúsil to na svojom tele v jatke u Göndörovcov, keď ho tam dobili skoro na smrť. Uvádza nasledovné: Už v mesiaci apríli r. 1944 boli spúšťaní lietadlami na našom okolí slovenskí i ruskí parašutisti, s ktorými som mal osobné styky. Je zvláštne, že mnohí ma vyhľadali presne po mene. Títo nenápadne prechádzali naším okolím a tajne si robili náčrty, mapy vhodných miest. Často preoblečení zbierali milodary na dobročinné ciele, pričom skúmali verejnú mienku občanov.
- Neskoršie sme sa schádzali u obuvníka Janíčka Václava v Gašparove, kde sme zachytávali rádiové ilegálne správy a riadili sa nimi. Ilegálni pracovníci boli z našej obce na počiatku Jozef Šúfik z Filipova, Ján Prepletaný, strážnik z Gašparova, Ján Babnič, Július Štubňa, Pavol Farárik, všetci z Filipova, Lukáš Ličko z Beňuša, Štefan Pačesa, hájnik z Braväcova, Juraj Šperka z Braväcova. Z týchto zomrel v nemeckom väzení Pavol Farárik a Lukáš Ličko (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).
- Nebohý Lukáš Ličko tvrdil mi na smrteľnej posteli, že z väzenia v Banskej Bystrici nemeckí gestapáci odviedli denne asi 15 obetí pod zakrytým autom s tým, že ich pre nedostatok miesta premiestňujú do iného väzenia. Z nich sa nik nevrátil. Z Braväcova odviedli nemeckí okupanti tiež Izidora Pačesu so synom Štefanom Pačesom a zaťom Černákom, bankovým úradníkom z Bratislavy, ktorého Nemci zastrelili (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403).
- Ján Knapčok,18 ročný chlapec z Beňuša, bol chytený ako partizán 18.11.1944. U Göndörovcov v jatke bol najskôr mučený a potom gestapákmi zastrelený za dedinou. Dnes sú jeho pozostatky pochované po riadnom pohrebe na cintoríne v Beňuši (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 404).
- Partizáni z Beňuša: Eduard Laurinc, nar. 1918, robotník z povolania, slúžil pri bývalom pešom pluku č. 5 v Levoči. Udáva: Narukoval som 1.3.1938 v Levoči. Nemecké vojská pri povstaní 29.8.1944 chceli nás vojakov odzbrojiť, lebo nám nedôverovali. Najprv sme sa proti nim postavili, potom ústupom sme odišli z ich dosahu. Bolo nás asi 750 vojakov, všetci Slováci. Postupovali sme horami smerom k Medzilaborciam, kde sme sa prihlásili do služieb partizánskych v skupine Čapajev u veliteľa majora Bileja. Pri Vyšnom Svidníku dostali sme sa do styku s nemeckým vojskom. Nastali tuhé prestrelky. Pri týchto akciách sme však boli nepomerne väčšou presilou nemeckých vojsk rozbitý. Každý utekal na svoju päsť, kade mohol, aby sa zachránil. Neskoršie sme sa zoskupovali znova a takto postupovali do oblasti Banskej Bystrice, odkiaľ sme prišli do Brezna nad Hronom, a to 12.9.1944, kde sme sa prihlásili do služieb pri JPO č.2. Ako veliteľ guľometne čaty, mal som rozkaz ísť do Michalova, medzi Malužinou a Kráľovou Lehotou., kde sme zotrvali v obrannom boji proti Nemcom do 24.10.1944, kedy sme dostali rozkaz na ústup. Mojími spolubojovníkmi boli: Július Ličko, nar. 1915, Ľudevít Macuľa, nar. 1911, Ladislav Molnár, nar. 1917, Ján Paranda, nar. 1913, Ján Anjel, nar. 1911, Jozef Šperka, nar. 1911, Rudo Šajgalík, nar. 1910, Štefan Plieštik, nar. 1913, Klement Zajac, nar. 1910, František Kupčok, nar. 1918, František Kovalik, nar. 1912, Ľudevít Kán, nar. 1913, Eduard Ličko, nar. 1915, Gejza Kovalik, nar. 1915, povolaním všetci robotníci. Ustupoval sme smerom na Nižnú Bocu – Ďumbier. Tam sme zotrvali až do 1.11 1944, keď nás Nemci opäť veľkou presilou rozprášili. Pri týchto bojoch padlo 7 vojakov a traja boli zranení. Ranených sme odniesli do Matulovej chaty nad Vyšnou Bocou, tam sme ich sami ošetrovali. Stravu sme dostávali od svojho proviantného skladu. Odtiaľto, vyčerpaní a prenasledovaní nemeckými okupantmi, prišli sme domov, každý ako mohol, v iný čas. Bolo to už asi v novembri 1944. Ešte keď sme bojovali pri Vyšnej Boci, zistili sme, že Nemci zastrelili v Nižnej Boci 7 vojakov a troch civilov. Jedného 15 ročného chlapca len preto, že našli u neho ruský peniaz. Najväčším záškodníkom nám bol chatár Matula, ktorý nás prezrádzal, a syn istého lesného inžiniera z Malužinej. Na meno sa nepamätám. Občania nám ináč vychádzali všade v ústrety, podávali nám informácie a napomáhali v orientácii (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 403 – 405).
- Partizáni z Braväcova: Štefan Rusnák, nar. 1926, tiež tam bývajúci, rozpráva: Do partizánskych služieb prihlásil som sa v auguste 1944 na Prašivej, pri skupine Bielika. Odtiaľ sme postupovali na Banskú Bystricu. Po hradskej sme sa viezli nákladným autom. Bolo nás veľa, asi 6 nákladných áut. Vojenská posádka v Banskej Bystrici sa nám vzdala bez boja. Vypustili sme i väzňov. V Bystrici sme pobudli 2 týždne, potom sme postupovali na Telgárt, kde naoko Nemci ustúpili pomocou nášho delostrelectva. V boji padol i náš rotník, na meno sa už nepamätám. Avšak čoskoro na nás Nemci zaútočili protiútokom pomocou mín. Boli sme nútení ustúpiť smerom na Trestník, odtiaľ na Mlynkov. Nemci nás obsypali prudkou paľbou tak, že nás rozbili. Pri Červenej skale asi 6.10.1944 pridali sme sa znova zoskupení k partizánskej skupine majora Martynova. Odtiaľ sme šli späť do Banskej Bystrice, potom do Zvolena a postupovali sme v bojovom šíku na Kováčovú a cez hory smerom na Kremnicu. Náš rozkaz znel: vyhadzovať mosty, transporty a stále znepokojovať nepriateľa. Náš plán bol dostať sa na Moravu. Postupovali sme smerom na Žilinu, no Nemci nás často ťažkými zbraňami a presilou rozprášili. Potom sme prešli na Valaskú Belú, Čičmany, Veľkú Fatru a tak zasa k Starým horám. Bolo to už začiatkom decembra. Cestou sme trpeli zimou i hladom. No občania nám pomáhali, ako vedeli, a išli nám v ústrety. Náš nový plán bol prebiť sa na východ k Červenej armáde, no nepriateľ nám plán zmaril (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 405).
- Partizáni z Braväcova: Jozef Bacúšan, nar. 1926, ústne vypovedá, že za partizána sa prihlásil v skupine Bielika v auguste 1944. Účasť v boji som bral na Vrútkach, kde som bol ranený do nohy a dopravený do nemocnice v Banskej Bysrici. Predtým ešte sme sa ukrývali v horách na Snožke pri Lenivej v našom chotári. Boli tam i Jano Hladík, nar. 1924, Jozef Faško, nar. 1924, všetci z Braväcova, len Jozef Ľupták bol z Beňuša. Potraviny nám prinášal civil Július Švantner z Braväcova, lesný robotník (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).
- Partizáni z Braväcova: Ľudevít Kolega, nar. 1914 v Braväcove, tiež tam bývajúci hovorí: K partizánom som sa prihlásil spolu s Pavlom Javorčíkom, nar. 1907, z Braväcova 2.9.1944. Najprv sme sa prihlásili na veliteľstve JPO 2 v Brezne nad Hronom, odkiaľ sme boli zadelení na úsek Čertovica 2. Podľa rozkazu tento úsek sme mali držať až do príchodu Červenej armády, avšak pri nepomerne veľkej presile nemeckého vojska boli sme nútení ustúpiť a stiahli sme sa na Ďumbier. Bolo to už po 25.10.1944. Tam sme sa ukrývali 16 dní. Pre nedostatok potravín a streliva rozišli sme sa každý na svoju päsť. Ja s kamarátom Javorčíkom prišiel som domov do Braväcova (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).
- Partizáni z Filipova: Ladislav Lopušný, nar. 1915 uvádza nasledovné: Ako vojak ušiel som z Poľska od svojho bývalého pešieho pluku č. 5 s desiatimi kamarátmi. Šli sme deväť dní. Cestou nás prepadli Nemci a zastrelili nám piatich kamarátov a jedného ranili. Prešli sme teda štyria. Na Čertovici prihlásili sme sa do partizánskej služby a pridelili nás k strážnemu oddielu (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).
- Partizáni z Filipova: Ján Faško, nar. 1915, ústne uvádza nasledovné: Ešte 17.4.1944 som bol pridelený k nemeckej armáde i s ostatnými kamarátmi. Robil som strážnu službu v Justičnom paláci v Prešove. Odtiaľ 28.8.1944 dostal som sa do Turčianskeho Svätého Martina k partizánom, kde som bral účasť v boji proti nemeckým okupantom, ktorí sa približovali smerom od Žiliny. V Telgárte a na Muráni som tiež bojoval proti Nemcom. Ranených bolo veľa, asi 60. Potom sme prešli na Kalište, kde bol hlavný partizánsky štáb. Tam som ochorel a ležal zo tri týždne. Po vyliečení som sa dostal s kamarátmi do Lomnistej, Bystrej, kde sme sa stretli už s Červenou armádou. Odtiaľ som prešiel do Mýta, kde mam pridelili do Popradu. Tam ma prepustili. Bol som ranený do nohy(Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 406).
- Partizáni z Filipova: Ladislav Baliak, nar. 1917. Ústne uvádza: K partizánom som sa prihlásil v Bujakove v skupine Bielika. Odtiaľ som sa dostal na martinský front. Týždeň sme boli v zákopoch, kde nás nemecká presila rozbila a ustúpili sme na hole. Odtiaľ sme prešli na Kunerad. Tam som sa stretol s roztratenými kamarátmi. Odtiaľ cez Turiec dostali sme sa do Harmanca. Cestou nás Nemci prepadli. Do Bujakova sme sa dostali vlakom. Odtiaľ sme museli ustúpiť pre nemeckou presilou do Jasenia a na Ďumbier. Chceli sme sa totiž prebiť k Červenej armáde na východ. Nemci nám plán prekazili, pričom nám dvoch kamarátov zabili. Zmenili sme teda smer a išli na západ do Osrblia. Nepriateľ všade za nami. Prezimovalo nás na holiach asi sto. Veľmi sme trpeli hladom a zimou. Mne zamrzli nohy. Medzi nami bolo tiež šesť Rusov. Z nich dve Rusky. Jedna z nich podávala správy vysielačkou. Rozhodli sa odísť. Mňa ešte s jedným kamarátom, tiež s omrznutými nohami, nechali v chate. Ošetrovali sme sa sami bez liekov. Jedli sme konské mäso, čo nám nechali, i to bez soli. Sneh bol veľký a my dvaja opustení mrzáci, odkázaná na seba, boli sme odhodlaní na všetko. Keby nás tam boli našli Nemci, sme dávno nebohí. Naše muky ťažko vypovedať a opísať. Držala nás len koňacina, ktorú sme nechali vonku v snehu a každý deň sme z nej po kuse rezali. Dnes sa mi dvíha žalúdok, keď si na to pomyslím, no vtedy chutila. Keď sa nám potraviny už pomíňali, rozhodli sme sa opustiť naše zimovisko, tým viac, že sme už ako-tak i nohy mohli stúpiť, hoci ešte neboli zahojené. No neodolateľná túžba za lepším osudom nás tiahla nadol. Vtedy bolo 12.12.1944. Išli sme deväť dní. Cestou stretol som sa i so známym poručíkom z Braväcova, Júliusom Pôbišom, ktorý tiež partizánčil a nohy mal tiež omrznuté. Po dedinách už boli rozhostení Nemci, čo nám situáciu len sťažovalo. Zbraň sme nezahodili. Opatrne horami prišli sme predsa domov. No skrývať sme sa museli i naďalej. Dnes mi to pripadá ako zlý sen, a bola to horká skutočnosť. No dnes, keď zvíťazila naša myšlienka, neľutujem toho. Občania nás všade podporovali. Dolná Lehota pomáhala potravinami (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 407).
- Prvá schôdza miestneho národného výboru, resp. jeho zakladania sa uskutočnila 1.9.1944 vo voľnej prírode v Braväcovskej doline vyše mlyna. Prvým jej predsedom sa stal Štefan Pačesa z Braväcova, povolaním hájnik, ktorého potom Nemci odviedli do väzenia, odkiaľ bol i s ostatnými väzňami vyslobodený Červenou armádou (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 407).
- Obec Beňuš s patriacimi k nej osadami (2626 obyvateľov) má asi 60 partizánov, no tu tiež nie sú všetci uvedení, len malá čiastka (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 409).
Medzi obeťami na životoch, ktoré si vyžiadalo povstanie je spomínaný Rudolf Ondrášik, partizán (Vartíková Marta (ed.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 4, Spomienky a kroniky, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 567)
Z publikácie Encyklopédia odboja a SNP sa máme možnosť oboznámiť s činnosťou partizánskej skupiny Jánošík, ktorá operovala počas SNP v oblasti Horehronia (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 205 – 207), o partizánskej skupine Boženko, ktorá operovala aj v priestore Považského Inovca (Vartíková Marta, Viliam Plevza, Jozef Vladár, Katarína Žišková – Moroňová (eds.), 1984, Dejiny SNP, Vol. 5, Encyklopédia odboja a SNP, Pravda, 1. vydanie, Bratislava, p. 47 – 48.
Opis osoby Faskó (v maďarskom jazyku) sa nachádza v publikácii Forgon Mihályfalusi Mihály: Gömör-Kishont vármegye nemes családai (Šlachtické rody gemersko – malohontskej župy). Faško Ján, Juraj a Jakub získali od kráľa Ferdinanda III zemianstvo. Rodina bývala v Brezne a odtiaľto sa rozvetvila aj do Gemera a Malohontu. V roku 1733 Štefan Faško v Miglézi potvrdil oprávnenosť zemianstva a to tak, že jeho otec Michal a starý otec Pavol pochádzajú od Daniela, syna Jána Faška, ktorý zemianstvo nadobudol. Druhá vetva rodiny žila v Štítniku. Samuel, syn Jána Faška sa usadil v Štítniku, druhý syn Ondrej žil v Brezne, ktorého zemianstvo osvedčila Zvolenská župa 11. mája 1775, o čom dali správu do Gemera. V nedávnej minulosti žil v Štítniku Jozef, brat Daniela Faška z Tisovca. Toto sú jeho neskoršie deti: Terézia Fašková, Ján ktorý zomrel slobodný a Ludovika, vdova po Karolovi Matizsovi. Jozef Faško bol v roku 1845 župný prísažný. Podľa zemianskeho prieskumu v Malohonte roku 1725 Ján Faško skutočne pochádza z tejto rodiny. Erb (címer): červene, na zelenom základe povyše koliou sa vypínajúci čierny bradatý hrdina v belasom plášti v pravici držiaci pochodeň. Ozdoba prilbice: kamienok držiaci žeriav. Prikrývky: krvavé – striebro, modré – zlato.
Podľa z roku 1720 sú uvedené Brezne aj tieto meštianske rody: Engler, Faško, Kolesár, Ličko, Lopušný, Roštár, Švantner, Taxner a medzi želiarskymi rodmi je Taxner (Alberty Július, 1981: Formovanie robotníckej triedy v obvode Brezna, Osveta, p. 19.
Rapoš, Dejiny cirkvi evanjelickej v Brezne. Časti tejto publikácie sú zverejnené na Internete a z nej vyberám:
- Je pravdepodobné, že v časoch husitských vojen usadili sa tu aj niektorí husiti, lebo už asi v roku 1420 boli po celej krajine roztrúsení a Žigmundom prenasledovaní. Ukrývali sa po horách, schádzali sa odľahlých miestach, aby mohli prijímať Večeru Pánovu pod obojakým spôsobom. Ale keď po smrti Alberta Žigmunda vdova Alžbeta spojila sa s Jiskrom, ktorý ostal kapitánom Spiša, banských miest a celej župy Zvolenskej, hlavne po uzatvorení mieru medzi Hunyadym a Jiskrom, niet pochýb, že aj Zvolenská župa bola obývaná husitskými potomkami.
- Spomína sa tu, že v časoch reformácie po roku 1517 odchádzalo zo Slovenska húfne mnoho prívržencov Luthera do škôl vo Wittembergu.
- Apostata Vrbovský ostal rektorom školy. Mohlo to byť okolo roku 1672
- Už páter Šimon konvertoval významných komorských úradníkov: starého Daniela Taxnera a Mateja Pohla, aby našiel u nich opory. Scholtz v liste z 12. apríla 1675 …
- Hanácius sa usiloval získať aj prednejších evanjelických mešťanov. Často ich povolával na hostiny, k meninám atd. Toto priateľstvo bolo len na oko. Pri mestských voľbách obidve stránky stáli proti sebe. Roku 1676 boli mestské reštaurácie. Komora vyprostredkovala kráľovský mandát, ktorým bolo nariadené vyvoliť katolícky magistrát. Ku voľbe vyslaný komisár Ďuro Bezzegh došiel 14. decembra 1675 do Brezna, zvolal mešťanov a zdelil im, kráľovsky mandát. Títo ho prijali, nazdajúc sa, že v meste beztak, nebude možno nájsť na tieto úrady súcich katolíkov. Ale sa veľmi sklamali, lebo Hanácius hneď oznámil ako kandidáta Tomáša Padlíciusa (prv evanj. organistu), Baltazára Taxnera, Jura Závodského a Martina Gracu. Len teraz vyšlo najavo, že títo už boli prestúpili. Tak stal sa richtárom Padlícius, notárom Eördögh, komorský úradník, senátormi Posch, Závadský, Taxner, Pellionis, Martinský a Gracä. Starých, popredných senátorov evanjelických, znajúcich dobre pomery mesta, Daniela Chmeliusa, Staxa a Ondreja Fašku potvrdili i naďalej. Podnotárom ostal veľmi rozumný a vzdelaný evanjelik Jakub Gronell.
- Brezno okolo roku 1650: Podľa súpisu piaristov na Plathea parva býval Andrej Vrbovský, Rehor Vrbovský, vd. Anna Mikovini. V Malej, dnes Gronellovej ulici po terajší Detský domov, alebo po vtedajšiu mestskú bránu bývali v 22 domoch: Juro Kupčok, Melicher Škrovina s Jánom Lopušným, Daniel Engler, Daniel Vrbovský so Štefanom Michelčíkom. Z uličky (Valaštinska-Gronellova ulica) sa vrátiac, pokračuje na námestie po Veľkú ulicu (Chmeliusova). Tu bolo 17 domov, kde bývali: Ondrej Faško, Ján Kolesár, Jeremiáš Taxner a Martin Engler s Matejom Faško, Krištof Kolesár. Tu sa začala južná strana Veľkej (Chmeliusovej) ulice, vtedy Karinthia menovanej, ktorú pretrhlo štvorhranné námestie, kde na prostriedku stál mestský dom, alebo kúria a okolo neho v troch domoch: Matej Schvandtner. Teraz vedie popis zase námestím od školy až po roh (terajší hostinec), ba až po ulicu Chmeliusovu. Táto strana námestia menovala sa Sicília. Bolo tu 27 domov, v ktorých bývali rodiny: Gabriel Bubelíny, M. Faško, Dan. Šajgal, Ján a Jakub Faško. Tu ide ulica po “Košickú bránu” (Porta Cassoviensis), ktorá stála medzi terajším okresným úradom a mestským činžákom. Tu na pravej strane bola i je fara, potom kláštor, od neho začínala sa nadol ulica Gronellova až po Hrončiansku bránu na konci. Tu v 62 domoch bývali: Dan. Faško, Štefan Roštár, vd. Anna Taxner, Fraňo Ličko, Daniel Nemčok, J. Vrbovský, Martin Zahorec. Východné predmestie za Hronom volá sa Venecia. Tu v 32 domoch bývali: Jur Kolesár, Ján Nemčok, Ján Zahorec, J. Roštár.
- Brezno malo v roku 1677, 1813 obyvateľov (bez osád) … Neohrozený mestský rečník Matej Faško (okolo 1680) …
- Na deň Troch kráľov roku 1683 boli podľa starodávneho zvyku zhromaždení richtár; Daniel Chrnelius st·, senátori, štyriadvadsiatnici a celé meštianstvo, aby zvolili nových mestských úradníkov. Vtedy Daniel Engler a Matej Teutschmidt predstúpili s heslom Jána Horváta, že tento má naložené od kniežaťa Tökölyho, aby ako veliteľ mesta netrpel viac medzi senátormi katolíka, ale dal na senátorstvo zvoliť samých evanjelikov a aby oznámil kniežaťu mená vyvolených.
- Senátori katolíckeho náboženstva po vypočutí kniežacieho rozkazu – zaďakovali zo svojich hodností. Boli to Matej Poš, Baltazár Taxner, Tomáš Padlícius, Ján Ochrnial a Jakub Maretinský (1683). Baltazár Taxner - dozorca rubárov (lignicidarum magist.) v Hronci.
- Voliči jednohlasne prijali tento návrh a zvolili ešte katolíkov Mateja Fašku, Mateja Fabriciusa a Jána Taxnera, ktorí hodnosť senátorskú i prijali (1683)
- … 3. februára 1683 odišiel Martin Olleriny a Ján Taxner do Levoče pre Milochovského a Simonidesa, ktorí sa medzitým vrátili z vyhnanstva.
- Aby malo mesto aj písomné uistenie o ochrane od samého Rákóczyho, išli 25. sept. 1703 Jakub Gronell, Matej Engler a Ďuro Padlicius do tábora Rákóczyho v Tokaji, kde mu v mene mesta holdovali a prosili ochranný list.
- 11. júla 1713 žilo v Brezne 2333 ľudí.
- Nato richtár oznámil, že dňa 15. júla 1782 príde vyšetrovať diecezanský povereník Štefan Vavrovič, vicearchidiakon a farár valaštiansky. K tomuto vyšetreniu (či totiž sú splnené predpoklady k povoleniu) prišli zo strany katolíkov: Tomáš Fedor, senátor, František Lopušný a notár M. Suchodolský, zo strany evanjelikov Matej Červený st., Ondrej Engler a Samuel Fabricius.
- Breznianski evanjelici však 9. decembra 1783 podali prosbu o dovolenie vystaviť si drevenú modlitebnicu v dome Englerovskom (terajší Thomesovský) a zaviazali sa dať k tomu všetky ručné a povozné práce, len potrebné drevo žiadali od mesta. To im magistrát na prímluvu Ondreja Englera, Samuela Poscha, Jána Veselku a Martina Láméra aj povolil.
- Ku zbierke prispeli (1782) po 100 zlatých … Ondrej Engler …
- … vybral sa mestský kapitán Ondrej Engler a vicenotár Matej Červený do Viedne ku samému cisárovi a podali mu prosbu breznianskych evanjelikov … (1782)
- Keď došla do Brezna zvesť, že cisár cestuje po krajine a pôjde cez Rimavskú Sobotu, vybrali sa zase tam Ondrej Engler, Jakub Lucae a Ondrej Synovic. (1782)
- … prišli vyslanci breznianskej cirkvi Ondrej Engler a Ondrej Synovic na poradu k tamojšiemu zemanovi Jurovi Géczymu, ktorým sa Kusmáni veľmi zapáčil. (1782)
- Krstiteľnicu daroval prvý dozorca cirkvi, mestský kapitán Ondrej Engler. Krstiteľnica má “Insignia Andreae Engler Ecclae Inspectoris…” Engler daroval r. 1782 i strieborný a pozlátený kalich s medeným držiatkom a patenou.
- Breznianski cirkevníci ich slušne hostili, menovite … Daniel Ličko, …, Matej Roštár … (1841)
- Zhodení boli Košútovci a vyvolená bola kráľovská rada pre Brezno a okolie. Miesto Mateja Slabeja vymenovali senátora Samuela Lopušného. (po 1849)
- Ján Chalupka za svojho 10-ročného úradovania ordinoval 33 kňazov. Ako 25 ním bol Samo Záthurecký (okolo 1860)
- Vidiek však bol na strane opozičného kandidáta kanoníka Lopušného, ktorého kandidoval kat. farár Majovský (1869)
- Po dlhých prípravách r. 1906 rozhodla sa cirkev stavať vežu, aby chrám Boží nadobudnul dôstojnejšieho vzhľadu a aby krásne zvony zo starého cmitera boli dané na dôstojnejšie miesto. Plán vyhotovili profesori Förk a Sándy z Budapešti, vystavili ju banskobystrickí stavitelia Hudec a Rosenauer za 87.418 korún. Mesto prispelo 50.000 korunami. Základný kameň veže bol položený 30. júna, do neho bola vložená táto pamätná listina: kde sú spomínaný aj presbyter Matej Kolesár a Matej Lopušný.
- … Dohotoviť účty z roku 1929, ako sa mali predostrieť seniorátu, vzal si za úlohuen. účtovný kontrolór brat Štefan Faško.
Use Facebook to Comment on this Post