2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Hory, Jazerá, Krajina, Orava, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, TOP, Typ krajiny

Roháčske plesá

Hits: 2282

Je zvlášt­ne, že Roháčs­ke ple­sá nema­jú vlast­né mená, ozna­ču­jú sa iba čís­la­mi. Ležia vo výš­ke 15621718 met­rov nad morom, čím sa radia medzi naj­niž­šie polo­že­né ple­sá v Euró­pe (aktu​ali​ty​.sk). Množ­stvo vody v oko­lí závi­sí od kli­ma­tic­kých a pôd­no­ve­ge­tač­ných, geolo­gic­kých a mor­fo­lo­gic­kých fak­to­rov. Voda sa udr­žia­va aj v skal­ných puk­li­nách. Jej záso­by sú malé a závis­lé od atmo­sfé­ric­kých zrá­žok. Pra­me­ne tu vyvie­ra­jú väč­ši­nou skry­te zo sutín a morén. V niž­ších polo­hách je výdat­nosť pra­me­ňov vyš­šia, vytvá­ra­jú sa vod­né toky. V Roháčs­kej doli­ne sa tvo­rí Roháčs­ky potok. Vzni­ká aj výto­kom z Roháčs­kych plies a spo­je­ním via­ce­rých pra­me­ňov z pod Volov­ca a Pred­né­ho Zele­né­ho. Súto­kom Roháčs­ke­ho poto­ka a Láta­nej vzni­ká Stu­de­ný potok, kto­rý ústí pri Pod­bie­li do rie­ky Ora­va. Ple­sá vznik­li vo vyhĺbe­ných kot­loch až po roz­to­pe­ní ľadov­ca (Infor­mač­ná tabuľa). 

V oko­lí žije 22 dru­hov cicav­cov, 46 dru­hov vtá­kov. Kam­zík a svisť sú gla­ciál­ny­mi relik­ta­mi. Ďalej napr.: svišť Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, med­veď Ursus arc­tos, rys Lynx lynx, kam­zík Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, vlk Canis lupus, vre­te­ni­ca Vipe­ra berus. Mlok Tri­tu­rus alpes­tris žije v hlb­ších vodách štvr­té­ho ple­sa. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni žije v plyt­kých mlá­kach dru­hé­ho. Z rast­lín tú ras­tú brus­ni­ce, čučo­ried­ky, Vac­ci­nium myr­til­lus a V. vitis-​idea, Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Infor­mač­ná tabu­ľa).


It is pecu­liar that the Roháčs­ke Ple­sá do not have the­ir own names; they are only iden­ti­fied by num­bers. They are situ­ated at an alti­tu­de ran­ging from 1562 to 1718 meters abo­ve sea level, making them among the lowest lakes in Euro­pe (aktu​ali​ty​.sk). The water quan­ti­ty in the vici­ni­ty depends on cli­ma­tic, soil-​vegetation, geolo­gi­cal, and morp­ho­lo­gi­cal fac­tors. Water is retai­ned even in rock cre­vi­ces, with its resour­ces being small and depen­dent on atmo­sp­he­ric pre­ci­pi­ta­ti­on. Springs most­ly emer­ge hid­den in deb­ris and morai­nes. In lower alti­tu­des, the sprin­g’s yield is hig­her, for­ming water­cour­ses. In the Roháčs­ka Doli­na, the Roháčs­ky Potok is for­med, ori­gi­na­ting from the outf­low of Roháčs­ke Ple­sá and the con­ver­gen­ce of seve­ral springs from bene­ath Volo­vec and Pred­ný Zele­ný. The con­flu­en­ce of Roháčs­ky Potok and Láta­ná cre­a­tes Stu­de­ný Potok, which flo­ws into the Ora­va River near Pod­biel. The lakes were for­med in hol­lo­wed basins after the gla­cier mel­ted (Infor­ma­ti­on board).

In the vici­ni­ty, 22 spe­cies of mam­mals and 46 spe­cies of birds inha­bit the area. Cha­mo­is and mar­mots are gla­cial relics. Addi­ti­onal­ly, spe­cies such as the mar­mot Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, bear Ursus arc­tos, lynx Lynx lynx, cha­mo­is Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, wolf Canis lupus, adder Vipe­ra berus, and alpi­ne newt Tri­tu­rus alpes­tris, which lives in the dee­per waters of the fourth lake, can be found. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni inha­bits the shal­low pools of the second lake. Plant spe­cies inc­lu­de cran­ber­ries, blu­e­ber­ries, Vac­ci­nium myr­til­lus, and V. vitis-​idea, along with Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Infor­ma­ti­on board).

To dzi­wne, że Roháčs­ke ple­sá nie mają włas­nych nazw, oznac­za się je tyl­ko nume­ra­mi. Leżą na wyso­ko­ści od 1562 do 1718 met­rów nad pozi­omem mor­za, co sta­wia je wśród naj­ni­żej poło­żo­nych jezi­or w Euro­pie (aktu​ali​ty​.sk). Ilo­ść wody w oko­li­cy zale­ży od czyn­ni­ków kli­ma­tycz­nych, glebowo-​roślinnych, geolo­gicz­nych i mor­fo­lo­gicz­nych. Woda zatr­zy­mu­je się nawet w szc­ze­li­nach skal­nych, a jej zaso­by są nie­wiel­kie i zale­żą od opa­dów atmo­s­fe­rycz­nych. Źró­dła w więks­zo­ści wypły­wa­ją ukry­te w rumos­zu i more­nach. Na niżs­zych wyso­ko­ściach wydaj­no­ść źró­deł jest więks­za, twor­ząc cie­ki wod­ne. W Doli­nie Roháčs­kej pows­ta­je Potok Roháčs­ky. Pows­ta­je również z odpły­wu z Roháčs­kych plies oraz z połąc­ze­nia kil­ku źró­deł spod Volov­ca i Pred­né­ho Zele­né­ho. Połąc­ze­nie Poto­ka Roháčs­ke­ho z Láta­nou twor­zy Potok Stu­de­ný, któ­ry ucho­dzi do rze­ki Ora­va koło Pod­bie­la. Jezi­ora pows­ta­ły w wyd­rążo­nych kot­li­nach po sto­pie­niu lodo­wca (Tab­li­ca informacyjna).

W oko­li­cy żyje 22 gatun­ki ssa­ków, 46 gatun­ków pta­ków. Kozi­ca i świs­tak to relik­ty glac­jal­ne. Dodat­ko­wo spot­kać można takie gatun­ki jak świs­tak Mar­mo­ta mar­mo­ta lati­ros­tris, nie­dźwie­dź Ursus arc­tos, ryś Lynx lynx, kozi­ca Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca, wilk Canis lupus, żmi­ja zyg­za­ko­wa­ta Vipe­ra berus, oraz tri­ton gór­ski Tri­tu­rus alpes­tris, któ­ry żyje w głębs­zych wodach czwar­te­go jezi­ora. Tri­tu­rus mon­tan­do­ni zamiesz­ku­je płyt­kie kału­że dru­gie­go jezi­ora. Wśród roślin wys­tępu­ją boró­wki, jago­dy Vac­ci­nium myr­til­lus i V. vitis-​idea, a także Stel­la­ria holos­tea, Ranun­cu­lus pla­ta­ni­fo­lius, Doro­ni­cum aus­tria­cum, Verat­rum lobe­lia­num, Ade­nos­ty­les allia­riae, Salix hel­ve­ti­ca, Eri­op­ho­rum angus­ti­fo­lium, Jun­cus fili­for­mis, Lina­ria alpi­na, Coch­le­ria tat­rae, Leucant­he­mop­sis tat­rae, Pse­udor­chis albi­da, Gen­tia­na punc­ta­ta, G. fri­gi­da, Carex canes­cens, Swer­tia peren­nis alpes­tris (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Jaskyne, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, TOP

Belianska jaskyňa – jediná verejne prístupná jaskyňa vo Vysokých Tatrách

Hits: 4177

Belian­ska jas­ky­ňa sa nachá­dza v Tatrans­kej Kot­li­ne. Je jedi­nou verej­ne prí­stup­nou jas­ky­ňou vo Vyso­kých Tat­rách. Nie­kto­ré čas­ti jas­ky­ne, kto­rá leží v masí­ve Koby­lie­ho vrchu, majú zau­jí­ma­vé náz­vy: Stĺpo­vý dóm, Prie­pasť Pek­lo, Kal­vá­ria, Dóm SNP, Pal­mo­vá sieň, Vodo­pá­do­vý dóm, Hudob­ná sieň, Rúro­vý dóm, Hli­ne­ná chod­ba, Prie­pasť Čer­to­ve hrd­lo, Dóm tro­siek (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). O jas­ky­ni vede­li hľa­da­či pokla­dov už v 18. sto­ro­čí, o čom sved­čia uhlí­ko­vé nápi­sy na ste­nách. Naj­star­ší je dato­va­ný do roku 1713. Neskôr sa na jas­ky­ňu zabud­lo, až kým ju Július HuszJán Britz 5.8.1881 zno­vu neob­ja­vi­li. Dnes je zná­mych 3825 met­rov cho­dieb (Ján Laci­ka). Jas­ky­ňa pat­rí ku naj­nav­šte­vo­va­nej­ším u nás. Sprí­stup­ne­ných je 1370 met­rov (Terem). Cez pre­hliad­ky sprie­vod­co­via púš­ťa­jú hud­bu, čo umoc­ňu­je záži­tok a krá­su tej­to jas­ky­ne. Na tej­to tra­se domi­nu­jú pago­do­vi­té sta­lag­mi­ty a sin­tro­vé vodo­pá­dy s dĺž­kou viac ako 50 met­rov (poznaj​slo​ven​sko​.sk). Vyhliad­ko­vá tra­sa má pre­vý­še­nie 125 met­rov, je na nej 860 scho­dov. Náv­štev­ník počas nej vidí jazier­ka, Hudob­nú sieň pome­no­va­nú pod­ľa zvu­kov dopa­da­jú­cich kva­piek vody na hla­di­nu jazier­ka. Ten­to pries­tor má vyni­ka­jú­ce akus­tic­ké vlast­nos­ti, pre­to sa tu orga­ni­zo­va­li kon­cer­ty (wordp​ress​.com).


Belian­ska Cave is loca­ted in the Tatrans­ká Kot­li­na (Tat­ra Basin). It is the only pub­lic­ly acces­sib­le cave in the High Tatras. Some parts of the cave, situ­ated in the mas­sif of Koby­lí Vrch (Mare­’s Hill), have inte­res­ting names such as Column Dome, Hell Abyss, Cal­va­ry, SNP Dome, Palm Hall, Water­fall Dome, Music Hall, Tube Dome, Clay Pas­sa­ge, Devi­l’s Thro­at Abyss, Dome of Deb­ris (Sour­ce: Infor­ma­ti­on Board). Tre­a­su­re hun­ters were alre­a­dy awa­re of the cave in the 18th cen­tu­ry, as evi­den­ced by car­bon insc­rip­ti­ons on the walls. The oldest insc­rip­ti­on dates back to 1713. The cave was later for­got­ten until it was redis­co­ve­red by Július Husz and Ján Britz on August 5, 1881. Today, it is kno­wn for its 3,825 meters of pas­sa­ges (Ján Laci­ka). The cave is among the most visi­ted in the coun­try, with 1,370 meters acces­sib­le to the pub­lic (Terem). During guided tours, guides play music, enhan­cing the expe­rien­ce and beau­ty of the cave. Pagoda-​shaped sta­lag­mi­tes and sin­ter water­falls over 50 meters long domi­na­te this rou­te (poznaj​slo​ven​sko​.sk). The sight­se­e­ing rou­te has an ele­va­ti­on gain of 125 meters, fea­tu­ring 860 steps. Visi­tors can see ponds, the Music Hall named after the sounds of water drop­lets fal­ling into the pond. This spa­ce has excel­lent acous­tic pro­per­ties, making it a venue for con­certs (wordp​ress​.com).


Jas­ki­nia Belian­ska znaj­du­je się w Kot­li­nie Tatr­za­ńs­kiej. Jest jedy­ną pub­licz­nie dostęp­ną jas­ki­nią w Wyso­kich Tat­rach. Nie­któ­re części jas­ki­ni, poło­żo­nej w masy­wie Koby­lie­go Wzgór­za, mają inte­re­su­jące nazwy, takie jak Kolum­no­wy Dół, Prze­pa­ść Pie­kło, Kalwa­ria, Dół SNP, Sala Pal­mo­wa, Wodos­pa­do­wy Dół, Sala Muzycz­na, Rur­ko­wy Dół, Kory­tarz Gli­nia­ny, Prze­pa­ść Dia­bel­ska Gar­dło, Dół Gru­zy (Źró­dło: Tab­li­ca Infor­ma­cyj­na). Poszu­ki­wac­ze skar­bów byli już świa­do­mi ist­nie­nia jas­ki­ni w XVIII wie­ku, o czym świadc­zą węg­lo­we napi­sy na ścia­nach. Naj­stars­zy napis pocho­dzi z 1713 roku. Później jas­ki­nia zosta­ła zapom­nia­na, aż do momen­tu jej pono­wne­go odkry­cia przez Júliu­sa Hus­za i Jána Brit­za 5 sierp­nia 1881 roku. Obe­cnie zna­na jest z 3825 met­rów kory­tar­zy (Ján Laci­ka). Jas­ki­nia nale­ży do najc­zęściej odwie­dza­nych w kra­ju, udos­tęp­ni­ono dla zwie­dza­jących 1370 met­rów (Terem). Podc­zas pro­wa­dzo­nych wyciec­zek prze­wod­ni­cy odtwar­za­ją muzy­kę, co wzmac­nia wra­że­nia i pięk­no jas­ki­ni. Na tej tra­sie domi­nu­ją pago­do­wa­te sta­lag­mi­ty i wodos­pa­dy sin­te­ro­we o dłu­go­ści ponad 50 met­rów (poznaj​slo​ven​sko​.sk). Tra­sa wido­ko­wa ma prze­wy­żs­ze­nie 125 met­rów, na któ­rej znaj­du­je się 860 scho­dów. Odwie­dza­jący mogą zobac­zyć sta­wy, Salę Muzycz­ną nazwa­ną od dźwi­ęków krop­li wody spa­da­jących na powierzch­nię sta­wu. To miejs­ce cha­rak­te­ry­zu­je się dosko­na­ły­mi wła­ści­wo­ścia­mi akus­tycz­ny­mi, co spra­wia, że orga­ni­zo­wa­ne są tu kon­cer­ty (wordp​ress​.com).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2008, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Mestá, Neživé, Pezinské Karpaty, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Bratislavský hrad

Hits: 3963

Bra­ti­slav­ský hrad je význam­ná domi­nan­ta Bra­ti­sla­vy, ku kto­rej sa via­že aj prvá písom­ná zmien­ka o Bra­ti­sla­ve v Salz­bur­ských aná­loch z roku 907 v súvis­los­ti s bit­kou Bavo­rov a Maďa­rov. Hrad­ný kopec bol osíd­le­ný už v nesko­rej dobe kamen­nej, prvý­mi zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Sto­py naj­star­šie­ho osíd­le­nia pochá­dza­jú spred 4500 rokov, z obdo­bia ene­oli­tu (bole­ráz­ska sku­pi­na). Pred­po­kla­dá sa exis­ten­cia opev­ne­né­ho síd­lis­ka, avšak pria­me dôka­zy sa nenaš­li. Z halš­tat­ské­ho obdo­bia sa na východ­nej stra­ne našli sto­py prí­byt­kov zahĺbe­né do skal­né­ho pod­lo­žia – zem­ni­ce (wiki​pe​dia​.sk). Z latén­skej doby, z času roz­kve­tu kelt­skej civi­li­zá­cie, sa našli sto­py oppi­da, ako aj kelt­ské min­ce, bia­te­cy (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Z 911. sto­ro­čia sa na východ­nej tera­se hra­du našli opra­co­va­né kame­ne, frag­men­ty nápi­sov, zvyš­ky tehál ozna­če­ných kol­ka­mi XIV. rím­skej légie. Nále­zy doka­zu­jú prí­tom­nosť rím­ske­ho etni­ka na hrad­nej akro­po­le v obdo­bí 2. – 3. sto­ro­čia. Je isté, že to bolo zo stra­te­gic­ké­ho hľa­dis­ka výni­moč­né mies­to a pre umiest­ne­nie vojen­skej posád­ky (pôvod­né stav­by boli prav­de­po­dob­ne súčas­ťou vojen­skej sta­ni­ce) malo nesmier­ny význam, naj­mä v obdo­bí rímsko-​germánskych vojen­ských kon­tak­tov (napr. mar­ko­man­ských vojen). Na pre­lo­me 5. a 6. sto­ro­čia je v zna­me­ní slo­van­ské­ho osíd­ľo­va­nia. Od prvej polo­vi­ce 9. sto­ro­čia tu bolo opev­ne­né stre­dis­ko so zru­bo­vý­mi obyd­lia­mi, palá­com, pred­ro­mán­skou troj­lo­ďo­vou bazi­li­kou, cin­to­rí­nom a hos­po­dár­sky­mi objekt­mi. Opev­ne­nie vydr­ža­lo do kon­ca 14. sto­ro­čia, kedy ho nahra­di­li kamen­né gotic­ké hrad­by (wiki​pe​dia​.sk).

Po šty­ri sto­ro­čia pre­chá­dza­la Duna­jom sever­ná hra­ni­ca Rím­skej ríše – Limes Roma­nus. Slo­va­nia tu vybu­do­va­li v 9. sto­ro­čí sil­nú pev­nosť, kto­rá sa sta­la význam­ným cen­trom Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk), cir­kvev­né aj svet­ské cen­trum šir­šie­ho úze­mia. Síd­li­la v ňom knie­ža­cia dru­ži­na, aj cir­ke­vý hod­nos­tár (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­slav­ský hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a v súčas­nos­ti slú­ži jeho prvé poscho­die pre repre­zen­tač­né úče­ly Slo­ven­skej národ­nej rady a v ostat­ných pries­to­roch sú umiest­ne­né zbier­ky Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea – expo­zí­cie Kle­no­ty dáv­nej doby a His­to­ric­ké múze­um (bra​ti​sla​va​.sk). Dneš­né meno hra­du vychá­dza z pome­no­va­nia Bre­za­lus­purch, kto­ré bolo uvá­dza­né v Soľ­noh­rad­ských leto­pi­soch v roku 907. V roku 1042 sa v Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con spo­mí­na Bre­ze­burg, v Altaiš­ských aná­loch v roku 1052 Pre­slav­vas­purch, v roku 1108 Bres­burg, z čoho vznik­lo dneš­né nemec­ké Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk). Všet­ky tie­to náz­vy majú pôvod s mene Bra­slav, resp. Pre­slav. Mohol to byť člen význam­nej veľ­mož­skej rodi­ny (Jozef Hlin­ka, 1982). Nemec­ký his­to­rik Aven­ti­nus uvá­dza Wra­tiss­la­bur­gium, pod­ľa Vra­ti­sla­va, kto­rý dal hrad opra­viť v roku 805. Iné pome­no­va­nie ja Cas­trum Bosan, prí­pad­ne Bas­sa, Possen, neskôr Poson, Poso­nium, čo dalo zrej­me vznik­núť maďar­ské­mu Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Z 13. sto­ro­čia pochá­dza Korun­ná veža. Za vlá­dy Žig­mun­da Luxem­bur­gs­ké­ho (13871437) hrad pre­šiel gotic­kou pre­stav­bou. Po roku 1526 je síd­lom uhor­ských krá­ľov. Za Márie Teré­zie (17401780) sa hrad pre­me­nil na luxus­nú baro­ko­vú rezi­den­ciu. V roku 1811 vyho­rel, s rekon­štruk­ci­ou sa zača­lo až v roku 1953. Dnes hrad spra­vu­je Kan­ce­lá­ria Národ­nej rady Slo­ven­skej repub­li­ky. Síd­li tu His­to­ric­ké a Hudob­né múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea. Hrad tvo­ria rôz­ne čas­ti: Vie­den­ská, Žig­mun­do­va, Miku­láš­ska a Leopol­do­va brá­na, čest­né nádvo­rie, vyhliad­ko­vý bas­ti­ón, palác, západ­ná tera­sa, sever­né hrad­by, baš­ta Lugins­land, hrad­ná viná­reň, juho­zá­pad­ný bas­ti­ón, zákla­dy veľ­ko­mo­rav­skej bazi­li­ky z 9. sto­ro­čia a kos­to­la sv. Spa­si­te­ľa z 11. st., cis­ter­na (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Na nádvo­rí hrad­né­ho palá­ca, rov­na­ko ako na sever­nej tera­se are­álu našli arche­oló­go­via Mest­ské­ho ústa­vu ochra­ny pamia­tok zvyš­ky jedi­neč­ných archi­tek­túr z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred Kris­tom. Súčas­ťou nále­zu boli aj zla­té min­ce s nápi­som Bia­tec. His­to­ri­ci sa zhod­li, že ide o naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­šiu stav­bu sever­ne od Álp z nesko­ro­la­tén­ske­ho obdo­bia. Na hra­de sa teda v minu­los­ti nachá­dza­la akro­po­la jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších kelt­ských hra­dísk – oppi­dum v stred­nej Euró­pe. Tie­to objek­ty boli sta­va­né rím­skou sta­veb­nou tech­ni­kou a sú uni­kát­nym nále­zom nie­len z hľa­dis­ka svoj­ho veku, ale aj kva­li­ty. Zacho­va­li sa v nich pôvod­né inte­ri­é­ro­vé omiet­ky a lia­te dlaž­by s kamien­ko­vou výzdo­bou, kto­ré na Slo­ven­sku nema­jú obdo­bu,” hovo­rí Štas­sel (Krá­ko­vá). Arche­olo­gic­ký výskum z roku 2008 mení pohľad na kelt­skú minu­losť Bra­ti­sla­vy, hrad bol síd­lom kelt­ské­ho knie­ža­ťa, knie­ža si vola­lo reme­sel­ní­kov z Ríma, kto­rí mu upra­vo­va­li a posta­vi­li síd­lo pod­ľa rím­skych zna­los­tí. Našla sa okrem iné­ho rím­ska kera­mi­ka, amfo­ry, zvon, zla­tý a strie­bor­ný poklad knie­ža­ťa. Uni­ká­tom je objav prvej zla­tej min­ce s náz­vom Non­nos (Dani­he­lo­vá). 

Hrad­ný kopec je prvým kop­com Malých Kar­pát. Bra­ti­slav­ča­nia, ale aj neb­ra­ti­slav­ča­nia cho­dia radi na Bra­ti­slav­ský hrad. Je odtiaľ cel­kom pek­ný výhľad na širo­ké oko­lie. Časť za hlav­nou budo­vou sme­rom ku Sta­ré­mu mes­tu je plná zele­ne, je tu pomer­ne veľ­ký a rovi­na­tý pries­tor, kde sa naj­mä v lete zdr­žia­va dosť ľudí. Tým, že hrad je v cen­tre, je veľ­mi ľah­ko a rých­lo dostup­ný. Na hra­de sa kona­jú výsta­vy, v let­nom obdo­bí kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia, rôz­ne spo­lo­čen­ské akcie tu majú svoj začiatok.


Bra­ti­sla­va Cast­le is a sig­ni­fi­cant land­mark in Bra­ti­sla­va, and the first writ­ten men­ti­on of Bra­ti­sla­va in the Salz­burg Annals dates back to 907 in con­nec­ti­on with the Batt­le of Bavo­rov and the Hun­ga­rians. The cast­le hill was sett­led in the late Sto­ne Age, with the first kno­wn inha­bi­tants being Celts (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ces of the oldest sett­le­ment date back 4500 years to the Ene­olit­hic peri­od (Bole­ráz group). Alt­hough the exis­ten­ce of a for­ti­fied sett­le­ment is pre­su­med, direct evi­den­ce has not been found. From the Halls­tatt peri­od, dwel­lings dug into the rock sub­stra­tum, cal­led eart­hworks, were dis­co­ve­red on the eas­tern side (wiki​pe​dia​.sk). From the La Tène peri­od, the time of the Cel­tic civi­li­za­ti­on’s flou­ris­hing, the­re are tra­ces of oppi­da and Cel­tic coins, bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). From the 9th to the 11th cen­tu­ry, pro­ces­sed sto­nes, frag­ments of insc­rip­ti­ons, and remains of bricks mar­ked with pegs from the 14th Roman legi­on were found on the eas­tern ter­ra­ce of the cast­le. The­se fin­dings indi­ca­te the pre­sen­ce of the Roman eth­ni­ci­ty on the cast­le acro­po­lis in the 2nd to 3rd cen­tu­ry. It was undoub­ted­ly an excep­ti­onal loca­ti­on from a stra­te­gic per­spec­ti­ve and had gre­at impor­tan­ce for mili­ta­ry gar­ri­son pla­ce­ment (the ori­gi­nal struc­tu­res were like­ly part of a mili­ta­ry sta­ti­on), espe­cial­ly during the Roman-​Germanic mili­ta­ry con­tacts (e.g., Mar­co­man­nic Wars). Sla­vic sett­le­ment mar­ked the turn of the 5th and 6th cen­tu­ries. From the first half of the 9th cen­tu­ry, a for­ti­fied cen­ter with log hou­ses, a pala­ce, a pre-​Romanesque triple-​naved basi­li­ca, a ceme­te­ry, and eco­no­mic buil­dings exis­ted here. The for­ti­fi­ca­ti­ons las­ted until the end of the 14th cen­tu­ry when they were repla­ced by sto­ne Got­hic walls (wiki​pe​dia​.sk).

For four cen­tu­ries, the nort­hern bor­der of the Roman Empi­re – the Limes Roma­nus – ran along the Danu­be. In the 9th cen­tu­ry, the Slavs built a strong for­tress here, which beca­me a sig­ni­fi­cant cen­ter of the Gre­at Mora­vian Empi­re (bra​ti​sla​va​.sk), both ecc­le­sias­ti­cal and secu­lar, encom­pas­sing a bro­ader ter­ri­to­ry. The prin­ce­ly reti­nue and ecc­le­sias­ti­cal dig­ni­ta­ries resi­ded the­re (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­sla­va Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment and cur­ren­tly, its first flo­or ser­ves for repre­sen­ta­ti­ve pur­po­ses of the Slo­vak Nati­onal Coun­cil, whi­le other spa­ces hou­se col­lec­ti­ons of the Slo­vak Nati­onal Muse­um – the Tre­a­su­res of Ancient Times and the His­to­ri­cal Muse­um (bra​ti​sla​va​.sk). The pre­sent name of the cast­le deri­ves from the name Bre­za­lus­purch, men­ti­oned in the Salz­burg Annals in 907. In 1042, Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con men­ti­ons Bre­ze­burg, in the Altai Annals in 1052, Pre­slav­vas­purch, and in 1108, Bres­burg, from which the cur­rent Ger­man Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk) ori­gi­na­ted. All the­se names have the­ir ori­gin in the name Bra­slav or Pre­slav. It could have been a mem­ber of a sig­ni­fi­cant nob­le fami­ly (Jozef Hlin­ka, 1982). The Ger­man his­to­rian Aven­ti­nus men­ti­ons Wra­tiss­la­bur­gium, named after Vra­ti­slav, who repai­red the cast­le in 805. Anot­her desig­na­ti­on is Cas­trum Bosan or Bas­sa, Possen, later Poson, Poso­nium, pro­bab­ly giving rise to the Hun­ga­rian Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

The Cro­wn Tower dates back to the 13th cen­tu­ry. During the rule of Sigis­mund of Luxem­bourg (13871437), the cast­le under­went Got­hic recons­truc­ti­on. After 1526, it beca­me the resi­den­ce of Hun­ga­rian kings. Under Maria The­re­sa (17401780), the cast­le trans­for­med into a luxu­ri­ous Baro­que resi­den­ce. In 1811, it bur­ned down, and recons­truc­ti­on began only in 1953. Today, the cast­le is mana­ged by the Offi­ce of the Nati­onal Coun­cil of the Slo­vak Repub­lic. The His­to­ri­cal and Music Muse­ums of the Slo­vak Nati­onal Muse­um are loca­ted here. The cast­le con­sists of vari­ous parts: Vien­na, Sigis­mund, Nicho­las, and Leopold Gates, the hono­ra­ry cour­ty­ard, the lookout bas­ti­on, the pala­ce, the wes­tern ter­ra­ce, the nort­hern walls, the Lugins­land Bas­ti­on, the cast­le wine­ry, the sout­hwest bas­ti­on, the foun­da­ti­ons of the Gre­at Mora­vian basi­li­ca from the 9th cen­tu­ry, and the Church of St. Savi­or from the 11th cen­tu­ry, the cis­tern (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board).

In the cour­ty­ard of the cast­le pala­ce, as well as on the nort­hern ter­ra­ce of the area, archa­e­olo­gists from the City Ins­ti­tu­te for the Pro­tec­ti­on of Monu­ments found remains of uni­que archi­tec­tu­re dating back to the 1st cen­tu­ry BC. The dis­co­ve­ry inc­lu­ded gold coins with the insc­rip­ti­on Bia­tec. His­to­rians agree that it is the most repre­sen­ta­ti­ve struc­tu­re north of the Alps from the late La Tène peri­od. The cast­le appa­ren­tly hou­sed the acro­po­lis of one of the most sig­ni­fi­cant Cel­tic for­ti­fi­ca­ti­ons – an oppi­dum in Cen­tral Euro­pe. The­se objects were built with Roman cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es and are a uni­que find not only in terms of the­ir age but also the­ir quali­ty. They pre­ser­ved the ori­gi­nal inte­ri­or plas­ter and cast slabs with sto­ne deco­ra­ti­on, which have no paral­lel in Slo­va­kia,” says Štas­sel (Krá­ko­vá). Archa­e­olo­gi­cal rese­arch from 2008 chan­ges the view of Bra­ti­sla­va­’s Cel­tic past; the cast­le was the seat of a Cel­tic prin­ce named Bra­slav, who cal­led upon crafts­men from Rome to modi­fy and build the resi­den­ce accor­ding to Roman kno­wled­ge. In addi­ti­on to Roman cera­mics, amp­ho­rae, bells, and the gold and sil­ver tre­a­su­re of the prin­ce, the dis­co­ve­ry inc­lu­ded the first gold coin named Non­nos (Dani­he­lo­vá).

The cast­le hill is the first hill of the Litt­le Car­pat­hians. Bra­ti­sla­vans, as well as non-​locals, enjoy visi­ting Bra­ti­sla­va Cast­le. The­re is a nice view of the sur­roun­ding area from the­re. The part behind the main buil­ding, towards the Old Town, is full of gre­e­ne­ry, with a rela­ti­ve­ly lar­ge and flat spa­ce whe­re quite a few peop­le gat­her, espe­cial­ly in the sum­mer. Being in the cen­ter, the cast­le is very easi­ly and quick­ly acces­sib­le. Exhi­bi­ti­ons, con­certs, the­at­ri­cal per­for­man­ces, and vari­ous social events take pla­ce at the cast­le, and many events have the­ir begin­nings here.


Die Bra­ti­sla­va Burg ist eine bede­uten­de Domi­nan­te von Bra­ti­sla­va, und die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Bra­ti­sla­va stammt aus den Salz­bur­ger Anna­len von 907 im Zusam­men­hang mit der Sch­lacht von Bre­za­laus­purc und den Ungarn. Der Burg­berg war bere­its in der spä­ten Ste­in­ze­it besie­delt, wobei die ers­ten bekann­ten Bewoh­ner Kel­ten waren (bra​ti​sla​va​.sk). Die Spu­ren der ältes­ten Besied­lung stam­men vor etwa 4500 Jah­ren aus der Eneolith-​Zeit (Boleráz-​Gruppe). Es wird ange­nom­men, dass es eine befes­tig­te Sied­lung gab, aber direk­te Bewe­i­se wur­den nicht gefun­den. Aus der Hallstatt-​Zeit wur­den auf der öst­li­chen Sei­te Spu­ren von in den Fel­sun­ter­grund geg­ra­be­nen Behau­sun­gen, soge­nann­te Erd­hüt­ten, ent­dec­kt (wiki​pe​dia​.sk). Aus der Latène-​Zeit, der Blüte­ze­it der kel­tis­chen Zivi­li­sa­ti­on, gibt es Spu­ren von Oppi­da sowie kel­tis­chen Mün­zen, den Bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Aus dem 9. bis 11. Jahr­hun­dert wur­den auf der öst­li­chen Ter­ras­se der Burg bear­be­i­te­te Ste­i­ne, Frag­men­te von Insch­rif­ten und Über­res­te von Zie­geln mit Mar­kie­run­gen der XIV. römis­chen Legi­on gefun­den. Die­se Fun­de bele­gen die Anwe­sen­he­it des römis­chen Vol­kes auf der Bur­gak­ro­po­lis im 2. bis 3. Jahr­hun­dert. Es ist sicher, dass dies aus stra­te­gis­cher Sicht ein außer­ge­wöhn­li­cher Ort war und für die Plat­zie­rung einer Mili­tär­be­sat­zung von unschätz­ba­rem Wert war, ins­be­son­de­re wäh­rend der römisch-​germanischen Mili­tär­kon­tak­te (z. B. Mar­ko­man­nen­krie­ge). Um die Wen­de vom 5. zum 6. Jahr­hun­dert steht es im Zei­chen der sla­wis­chen Besied­lung. Ab der ers­ten Hälf­te des 9. Jahr­hun­derts gab es hier ein befes­tig­tes Zen­trum mit Block­hä­u­sern, einem Palast, einer frü­hro­ma­nis­chen dre­is­chif­fi­gen Basi­li­ka, einem Fried­hof und lan­dwirts­chaft­li­chen Gebä­u­den. Die Befes­ti­gung hielt bis Ende des 14. Jahr­hun­derts, als sie durch ste­i­ner­ne gotis­che Mau­ern ersetzt wur­de (wiki​pe​dia​.sk).

Vier Jahr­hun­der­te lang bil­de­te die Donau die nörd­li­che Gren­ze des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus. Die Sla­wen errich­te­ten im 9. Jahr­hun­dert eine star­ke Fes­tung, die ein bede­uten­des Zen­trum des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches wur­de (bra​ti​sla​va​.sk), sowohl geist­lich als auch welt­lich für ein größe­res Gebiet. Die fürst­li­che Fami­lie und der kirch­li­che Wür­den­trä­ger (wiki​pe​dia​.sk) leb­ten hier. Die Bra­ti­sla­va Burg ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal und dient heute das ers­te Stock­werk reprä­sen­ta­ti­ven Zwec­ken des slo­wa­kis­chen Nati­onal­rats, wäh­rend die ande­ren Räu­me die Samm­lun­gen des Slo­wa­kis­chen Nati­onal­mu­se­ums beher­ber­gen – die Auss­tel­lun­gen Schät­ze alter Zei­ten und His­to­ris­ches Muse­um (bra​ti​sla​va​.sk). Der heuti­ge Name der Burg lei­tet sich von der Bez­e­ich­nung Bre­za­lus­purch ab, die 907 in den Salz­bur­ger Anna­len erwähnt wur­de. Im Jahr 1042 wird es in Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con als Bre­ze­burg erwähnt, in den Altheus-​Analen von 1052 als Pre­slav­vas­purch, im Jahr 1108 als Bres­burg, was spä­ter zum heuti­gen deuts­chen Pre­ss­burg wur­de (wiki​pe​dia​.sk). Alle die­se Namen haben ihren Urs­prung im Namen Bra­slav oder Pre­slav. Es könn­te ein Mitg­lied einer bede­uten­den Adels­fa­mi­lie gewe­sen sein (Jozef Hlin­ka, 1982). Der deuts­che His­to­ri­ker Aven­ti­nus gibt Wra­tiss­la­bur­gium an, nach Vra­ti­slav, der die Burg im Jahr 805 repa­rie­ren ließ. Eine ande­re Bez­e­ich­nung ist Cas­trum Bosan, oder Bas­sa, Possen, spä­ter Poson, Poso­nium, was wahrs­che­in­lich zur unga­ris­chen Bez­e­ich­nung Pozso­ny führ­te (wiki​pe​dia​.sk).

Der Kro­nen­turm stammt aus dem 13. Jahr­hun­dert. Unter der Herrs­chaft von Sigis­mund von Luxem­burg (13871437) wur­de die Burg gotisch umge­baut. Nach 1526 war es der Sitz der unga­ris­chen Köni­ge. Unter Maria The­re­sia (17401780) wur­de die Burg in eine luxu­ri­öse baroc­ke Resi­denz umge­wan­delt. Im Jahr 1811 brann­te es nie­der und die Rekons­truk­ti­on begann erst 1953. Heute wird die Burg vom Büro des Nati­onal­ra­tes der Slo­wa­kis­chen Repub­lik ver­wal­tet. Hier befin­den sich das His­to­ris­che und das Musik­mu­se­um des Slo­wa­kis­chen Nati­onal­mu­se­ums. Die Burg bes­teht aus vers­chie­de­nen Tei­len: Wie­ner, Sigis­munds, Niko­laus’ und Leopolds Tor, der Ehren­hof, dem Aus­sichts­bas­ti­on, dem Palast, der west­li­chen Ter­ras­se, den nörd­li­chen Mau­ern, dem Luginsland-​Turm, der Burg­kel­le­rei, dem südwest­li­chen Bas­ti­on, den Fun­da­men­ten der Gro­ßmäh­ris­chen Basi­li­ka aus dem 9. Jahr­hun­dert und der Kir­che des Hei­lands aus dem 11. Jahr­hun­dert, dem Was­ser­tank (Quel­le: Informationstafel).

Auf dem Hof des Burg­pa­las­tes, eben­so wie auf der Nord­ter­ras­se des Gelän­des, fan­den Archä­o­lo­gen des Stad­tins­ti­tuts für Denk­mals­chutz im Jahr 2008 Über­res­te ein­zi­gar­ti­ger Archi­tek­tu­ren aus dem 1. Jahr­hun­dert vor Chris­tus. Der Fund ent­hielt auch gol­de­ne Mün­zen mit der Insch­rift Bia­tec. His­to­ri­ker sind sich einig, dass es sich um das reprä­sen­ta­tivs­te Gebä­u­de nörd­lich der Alpen aus der spä­ten La-​Tène-​Zeit han­delt. Die Burg war also in der Ver­gan­gen­he­it die Akro­po­lis einer der wich­tigs­ten kel­tis­chen Fes­tun­gen – dem Oppi­dum in Mit­te­le­uro­pa. Die­se Objek­te wur­den mit römis­cher Bau­tech­nik gebaut und sind ein ein­zi­gar­ti­ger Fund, nicht nur in Bez­ug auf ihr Alter, son­dern auch auf ihre Quali­tät. In ihnen haben sich die urs­prün­gli­chen Innen­put­ze und die gegos­se­nen Flie­sen mit Ste­in­ver­zie­run­gen erhal­ten, die in der Slo­wa­kei ihresg­le­i­chen suchen”, sagt Štas­sel (Krá­ko­vá). Die archä­o­lo­gis­che Fors­chung von 2008 ändert den Blick auf die kel­tis­che Ver­gan­gen­he­it von Bra­ti­sla­va. Die Burg war der Sitz eines kel­tis­chen Fürs­ten, der Han­dwer­ker aus Rom als Gefol­ge hat­te, die ihm die Unter­kunft nach römis­chem Vor­bild ges­tal­te­ten und errich­te­ten. Es wur­den unter ande­rem römis­che Kera­mik, Amp­ho­ren, Gloc­ken, ein gol­de­ner und sil­ber­ner Schatz des Fürs­ten gefun­den. Ein­zi­gar­tig ist der Fund der ers­ten gol­de­nen Mün­ze mit dem Namen Non­nos (Dani­he­lo­vá).

Der Burg­berg ist der ers­te Hügel der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Die Bra­ti­sla­va­er und Nicht-​Bratislavaer gehen ger­ne auf die Bra­ti­sla­va Burg. Von dort aus hat man einen ziem­lich schönen Blick auf die wei­te Umge­bung. Der Teil hin­ter dem Haupt­ge­bä­u­de in Rich­tung der Alts­tadt ist vol­ler Grün­flä­chen und bie­tet einen ziem­lich gro­ßen und fla­chen Raum, in dem sich im Som­mer ziem­lich vie­le Men­schen auf­hal­ten. Da die Burg im Zen­trum liegt, ist sie sehr leicht und schnell erre­ich­bar. Auf der Burg fin­den Auss­tel­lun­gen statt, im Som­mer Kon­zer­te, The­a­te­rauf­füh­run­gen, vers­chie­de­ne gesells­chaft­li­che Verans­tal­tun­gen begin­nen hier.


A Bra­ti­sla­vai vár a bra­ti­sla­vai város egy­ik jelen­tős domi­nán­sa, és Bra­ti­sla­va első írá­sos emlí­té­se a 907-​es Bavor­nál és a magy­arok­nál vívott csa­ta kapc­sán sze­re­pel a szalz­bur­gi évköny­vek­ben. A vár­he­gy már a késő kőkors­zak­ban is lakott volt, az első ismert lakók a kel­ták vol­tak (bra​ti​sla​va​.sk). A leg­ré­geb­bi tele­pülés nyo­mai min­te­gy 4500 évvel eze­lőtt­ről, az ene­oli­ti­kum kors­za­ká­ból (Boleráz-​csoport) szár­ma­znak. Fel­te­he­tő, hogy erődí­tett tele­pülés léte­zett, de köz­vet­len bizo­ny­í­té­ko­kat nem talál­tak. A latén kor­ból kele­ti olda­lán meg­fi­gy­el­he­tők a kőzet­be mély­edt kuny­hók marad­vá­ny­ai (wiki​pe​dia​.sk). A kel­ta civi­li­zá­ció virág­ko­ra, a latén kor­ból oppi­da nyo­mai és kel­ta érmék, a Bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). A 9. és 11. szá­zad­ból szár­ma­zó dol­go­zott kőze­tek, feli­rat­ma­rad­vá­ny­ok és a XIV. római légió jel­zé­se­i­vel ellá­tott tég­la­ma­rad­vá­ny­o­kat talál­tak a vár kele­ti teras­zán. Ezek a lele­tek a római nép jelen­lé­tét iga­zol­ják a vár akro­po­lis­zán a 2. és 3. szá­zad­ban. Biz­tos, hogy stra­té­giai szem­pont­ból kivé­te­les hely volt és kato­nai poszt rés­ze lehe­tett, különösen a római-​germán kato­nai kapc­so­la­tok ide­jén (pél­dá­ul a mar­ko­mann hábo­rúk). Az 5. és a 6. szá­zad for­du­ló­ján a szlá­vok lete­le­pe­dé­se jel­lem­zi. Az 9. szá­zad első felé­ben itt már erődí­tett köz­pont volt fahá­zak­kal, palo­tá­val, korai román három­ha­jós bazi­li­ká­val, teme­tővel és gaz­da­sá­gi épüle­tek­kel. Az erődít­mé­ny a 14. szá­zad végé­ig áll­ta meg, ami­kor kőből kés­zült gót falak­kal hely­et­te­sí­tet­ték (wiki​pe​dia​.sk).

Négy évs­zá­za­don keresz­tül a Duna alkot­ta a Római Biro­da­lom észa­ki hatá­rát – a Limes Romanus‑t. A szlá­vok az 9. szá­zad­ban mege­rősí­tett erődöt épí­tet­tek, ame­ly jelen­tős köz­pont­tá vált a Nagy-​Morva Biro­da­lom­nak (bra​ti​sla​va​.sk), mind szel­le­mi, mind vilá­gi szem­pont­ból egy nagy­obb terület szá­má­ra. Itt élt a her­ce­gi csa­lád és a keresz­té­ny egy­ház mél­tó­sá­go­sa (wiki​pe​dia​.sk). A bra­ti­sla­vai vár nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék, és jelen­leg a Szlo­vák Nemze­ti Tanács első eme­le­tét a Szlo­vák Nemze­ti Múze­um gyűj­te­mé­ny­ei­nek repre­zen­ta­tív célok­ra hasz­nál­ja – Az ősi korok kinc­sei és Tör­té­ne­ti múze­um kiál­lí­tá­sai (bra​ti​sla​va​.sk). A vár mai neve a 907-​es Bre­za­laus­purc név alap­ján szár­ma­zik a szalz­bur­gi évköny­vek­ből. 1042-​ben Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con­ban Bre­ze­burg­ként emlí­tik, 1052-​ben az Altheus-​análokban Pre­slav­vas­purch­ként, 1108-​ban Bres­burg­ként, ami a mai német Pozso­nyt ered­mé­ny­ez­te (wiki​pe​dia​.sk). Ezek a nevek mind Bra­slav vagy Pre­slav név ere­de­tét jel­zik. Valós­zí­nűleg egy jelen­tős neme­si csa­lád tag­ja lehe­tett (Jozef Hlin­ka, 1982). A német tör­té­nész Aven­ti­nus Wra­tiss­la­bur­giu­mot mond, Vra­ti­slav alap­ján, aki a várat 805-​ben javí­tot­ta meg. Más néven Cas­trum Bosan, vagy Bas­sa, Possen, később Poson, Poso­nium, ami valós­zí­nűleg a magy­ar Pozso­ny elne­ve­zés­hez veze­tett (wiki​pe​dia​.sk).

A Koro­na toro­ny a 13. szá­zad­ból szár­ma­zik. Luxem­bur­gi Zsig­mond ural­ko­dá­sa alatt (13871437) a vár góti­kus áta­la­ku­lá­son ment keresz­tül. 1526 után Magy­arors­zág kirá­ly­ai­nak lak­he­lye. Mária Teré­zia (17401780) ide­jén a vár luxus barokk rezi­den­ciá­vá vál­to­zott. 1811-​ben leé­gett, a hely­re­ál­lí­tás csak 1953-​ban kez­dődött. A várat jelen­leg a Szlo­vák Köz­tár­sa­ság Nemze­ti Tanác­sá­nak Hiva­ta­la keze­li. Itt talál­ha­tó a Szlo­vák Nemze­ti Múze­um Kinc­sei a régi idők és a Tör­té­ne­ti múze­um kiál­lí­tá­sai. A várat külön­böző rés­zek alkot­ják: béc­si, Zsig­mond, Miku­lás és Lipót kapu, tisz­te­let­be­li udvar, kilá­tó bás­tya, palo­ta, nyuga­ti terasz, észa­ki falak, Lugins­land bás­tya, vár­bo­roz­da, dél­ny­uga­ti bás­tya, a 9. szá­za­di nagy-​morva bazi­li­ka alap­jai és a 11. szá­za­di Szent Meg­vál­tó tem­plom, cisz­ter­na (For­rás: Infor­mač­ná tabuľa).

A vár­pa­lo­ta udva­rán, vala­mint az épüle­te­gy­üt­tes észa­ki teras­zán a váro­si műem­lék­vé­del­mi inté­zet régés­zei egy­edülál­ló 1. szá­za­di épí­tés­ze­ti marad­vá­ny­ok­ra buk­kan­tak. A lelet rés­zét képez­te a Bia­tec feli­ra­tú ara­ny­ér­mék is. A tör­té­nés­zek egy­etér­te­nek abban, hogy ez a terület az észak-​alföldi későró­mai kor­ból szár­ma­zó leg­ré­te­ge­sebb épít­mé­nye. A lele­tek között ere­de­ti bel­ső vako­la­tok és kőbur­ko­la­tok is meg­ma­rad­tak, ame­ly­eket kődís­zek­kel dís­zí­tet­tek, és ame­ly­ek­nek Szlo­vá­kiá­ban nincs pár­ja – mond­ja Štas­sel (Krá­ko­vá). Az 2008-​as régés­ze­ti kuta­tás meg­vál­toz­tat­ja a bra­ti­sla­vai kel­ta múlt látás­mód­ját, a vár egy kel­ta feje­de­lem szék­he­lye volt, aki római kéz­műve­se­ket hívott maga mel­lé, hogy azok a római isme­re­tek alap­ján kia­la­kít­sák és felé­pít­sék a szék­he­ly­ét. A római kerá­mia, amfo­rák, haran­gok, a feje­de­lem arany- és ezüs­tkinc­sei is meg­ta­lál­ha­tók. Az egy­edi­sé­gét azon­ban az első Non­nos nevű ara­ny érmé­nek a fel­fe­de­zé­se jelen­ti (Dani­he­lo­vá).

A vár­he­gy a Kis-​Kárpátok első domb­ja. A bra­ti­sla­vaiak és a nem bra­ti­sla­vaiak szí­ve­sen láto­gat­nak a Bra­ti­sla­vai vár­ba. Innen egész szép kilá­tás nyí­lik a kör­ny­ező terüle­tek­re. Az épület főé­püle­té­től dél­re lévő rész teli van zöld terüle­tek­kel, meg­le­he­tősen nagy és sík terület­tel, ahol nyá­ron elég sok ember tar­tóz­ko­dik. Mivel a vár a város­köz­pont­ban talál­ha­tó, nagy­on kön­ny­en és gyor­san elér­he­tő. A váron kiál­lí­tá­sok, nyá­ron kon­cer­tek, szín­há­zi előa­dá­sok, külön­böző tár­sa­dal­mi ese­mé­ny­ek is zajlanak.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

Hits: 4113

Súľov­ské ska­ly sú súčas­ťou Súľov­ských vrchov (Wiki­pe­dia), a väč­šie­ho cel­ku Strá­žov­ských vrchov (Jozef Terem), vyzna­ču­jú sa výraz­ne čle­ni­tým reli­é­fom. Čas­té sú skal­né veže, str­mé bra­lá, ihly, okná, homo­le apod. Jed­ným z naj­zná­mej­ších útva­rov je tzv. Gotic­ká brá­na (Wiki­pe­dia), kto­rá dosa­hu­je výš­ku 13 met­rov a vznik­la zvet­rá­va­ním skal­né­ho zle­pen­ca (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov­ské ska­ly sa nachá­dza­jú asi 10 km od Byt­če. Súľov­ské ska­ly sú zora­de­né v oblú­ku, kto­ré­ho vrchol je na seve­re a rame­ná sme­ru­jú na juho­zá­pad a juho­vý­chod (Wiki­pe­dia). Na tom­to úze­mí je vyhlá­se­ná Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Súľov­ské ska­ly (envi​ro​por​tal​.sk). Nachá­dza­jú sa tu napr. skal­né útva­ry Sova a sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka či Dva hrby (Jozef Terem). V puk­li­no­vej jas­ky­ni Šar­ka­nia die­ra sa našli kos­ti jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a neoli­tic­kej kera­mi­ky (sulov​.com). Súľov­ské ska­ly môže­me spoz­nať aj v mno­hých doku­men­tár­nych fil­moch o prí­ro­de a sta­li sa aj mies­tom fil­mo­vé­ho spra­co­va­nia roz­práv­ky Soko­liar Tomáš. Loka­li­ta Súľo­va bola pod­ľa poves­ti kedy­si síd­lom šar­ka­na. Ten vylie­ta­val cez dve skal­né brá­ny, na zápa­de cez Gotic­kú brá­nu a na seve­re cez Obrov­skú brá­nu (Jozef Terem). Skal­né útva­ry vznik­li tak, že malé čas­ti kamien­kov boli pospá­ja­né do seba tzv. vápen­co­vým tme­lom počas dlhých tisíc­ro­čí. Hor­ni­na z toh­to skal­né­ho útva­ru dosta­la aj svoj názov súľov­ský zle­pe­nec” (slo​va​kia​360​.com). Ten­to zle­pe­nec je zlo­že­ný z vápen­cov a dolo­mi­tov. Vrstvy zle­pen­cov dosa­hu­jú znač­nú hrúb­ku, pri obci Súľov 500 met­rov (sulov​.com). 

Súľov­ské ska­ly posky­tu­jú pries­tor aj pre roz­ma­ni­tú fau­nu a fló­ru. Vďa­ka klí­me, kto­rá sa vytvá­ra kvô­li veľ­mi hus­to pospá­ja­ným skal­ným útva­rom. V ich dol­nej čas­ti nie­ke­dy nikdy nedo­pad­nú pria­me slneč­né lúče, pre­to tu exis­tu­je nie­koľ­ko vege­tač­ných pásiem. V dol­ných, chlad­nej­ších pod­mien­kach ras­tie fló­ra ako vo Vyso­kých Tat­rách (slo​va​kia​360​.com). Ras­tie tu napr. ponik­lec pro­stred­ný Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, hor­co­kvet Clu­si­ov Cimi­na­lis clu­sii, prvo­sien­ka holá Pri­mu­la auri­cu­la, sol­da­nel­ka kar­pat­ská Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, zvon­ček malič­ký Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, hmy­zov­ník mucho­vi­tý Oph­rys insec­ti­fe­ra, hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holu­by­ana, vsta­vač ble­dý Orchis pal­lens, kruš­tík tma­vo­čer­ve­ný Epi­pac­tis atri­ru­bens, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, pril­bov­ka čer­ve­ná Cep­ha­lant­he­ra rub­ra (sulov​.com), Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velič­ka)

Naj­roz­ší­re­nej­ším dra­vým vtá­kom tu je sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, kto­rý hniez­di na skal­ných vežiach a vo výklen­koch skal­ných stien. Žije tu aj výr skal­ný Bubo bubo, krka­vec Cor­vus corax, myšiar­ka uša­tá Asio otus, vče­lár les­ný Per­nis api­vo­rus (sulov​.com)V hlbo­kých lesoch žije bocian čier­ny Cico­nia nig­ra (sulov​.com). Vysky­tu­je sa tu rys ostro­vid Lynx lynx, jaš­te­ri­ca múro­vá a oby­čaj­ná Lacer­ta mura­lis, Lacer­ta agi­lis, sle­púch láma­vý Angu­is fra­gi­lis, sala­man­dra škvr­ni­tá Sala­man­dra sala­man­dra, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, jasoň čer­ve­no­oký Par­nas­sius apol­lo. Vzác­ny je tep­lo­mil­ný pavúk komôr­kar pon­tic­ký Aty­pus mura­lis, kto­rý sa nachá­dza len na troch loka­li­tách na Slo­ven­sku. Vďa­ka dosta­toč­né­mu prí­su­nu uhli­či­ta­nov tu majú hoj­nej­šie zastú­pe­nie mäk­ký­še (sulov​.com). Naj­cen­nej­šie sú na váp­ni­tých pra­me­nis­kách. Gla­ciál­ny relikt pim­pr­lík Gey­erov Ver­ti­go gey­eri pou­ka­zu­je na sta­ro­by­lý pôvod (sulov​.com).

Súľov­ský hrad, resp. jeho zrú­ca­ni­na je súčas­ťou Súľov­ských skál. Ťaž­ko ho odlí­šiť od oko­li­tých skál (Peter Kac­lík). Jeho star­šie pome­no­va­nie bolo Rohach, Roháč. Vzni­kol v prvej tre­ti­ne 15. sto­ro­čia, plnil stráž­nu fun­kciu. Už v roku 1703 bol v zlom sta­ve, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdr­žia­va­lo voj­sko. Od roku 1759 na hra­de nikto neos­tal, navy­še zeme­tra­se­nie v roku 1858 hrad ťaž­ko poško­dil a medzi­tým ešte vyho­rel (Wiki​pe​dia​.sk).


Súľov Rocks are part of the Súľov Moun­tains (Wiki­pe­dia) and the lar­ger Strá­žov Moun­tains (Jozef Terem), cha­rac­te­ri­zed by a dis­tinct­ly rug­ged relief. Rock for­ma­ti­ons like towers, ste­ep rid­ges, need­les, win­do­ws, and hum­mocks are com­mon. One of the most famous for­ma­ti­ons is the so-​called Got­hic Gate (Wiki­pe­dia), rea­ching a height of 13 meters, for­med by the weat­he­ring of rock con­glo­me­ra­te (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov Rocks are loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Byt­ča. They are arran­ged in an arc, with the sum­mit to the north and arms exten­ding sout­hwest and sout­he­ast (Wiki­pe­dia). The area is desig­na­ted as the Súľov Rocks Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). Notab­le for­ma­ti­ons inc­lu­de rock fea­tu­res like Sova and sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka, and Dva hrby (Jozef Terem). In the cre­vi­ce cave Šar­ka­nia die­ra, bones of cave bears and Neolit­hic potte­ry were dis­co­ve­red (sulov​.com). Súľov Rocks have been fea­tu­red in many natu­re docu­men­ta­ries and ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the fai­ry tale Soko­liar Tomáš.” Accor­ding to legend, the Súľov area was once the abo­de of a dra­gon. The dra­gon flew out through two rock gates, the Got­hic Gate to the west and the Giant Gate to the north (Jozef Terem). The rock for­ma­ti­ons were cre­a­ted as small rock frag­ments were cemen­ted toget­her by limes­to­ne mor­tar over thou­sands of years. The rock from this for­ma­ti­on is kno­wn as Súľov con­glo­me­ra­te” (slo​va​kia​360​.com), com­po­sed of limes­to­ne and dolo­mi­te. The con­glo­me­ra­te lay­ers reach a sig­ni­fi­cant thick­ness, up to 500 meters near the vil­la­ge of Súľov (sulov​.com).

Súľov Rocks pro­vi­de habi­tat for diver­se fau­na and flo­ra. Due to the cli­ma­te cre­a­ted by tight­ly con­nec­ted rock for­ma­ti­ons, direct sun­light some­ti­mes never rea­ches the lower part, cre­a­ting seve­ral vege­ta­ti­on zones. In the cooler con­di­ti­ons of the lower are­as, the flo­ra resem­bles that of the High Tatras (slo​va​kia​360​.com). Spe­cies such as Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, Clu­sius Cimi­na­lis clu­sii, Pri­mu­la auri­cu­la, Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, Oph­rys insec­ti­fe­ra, Oph­rys holu­by­ana, Orchis pal­lens, Epi­pac­tis atri­ru­bens, Lilium mar­ta­gon, and Cep­ha­lant­he­ra rub­ra thri­ve here (sulov​.com), along with Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, and Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velička).

The most com­mon pre­da­to­ry bird in the area is the com­mon kestrel (Fal­co tin­nun­cu­lus), which nests on roc­ky towers and led­ges. The eag­le owl (Bubo bubo), raven (Cor­vus corax), long-​eared owl (Asio otus), and honey buz­zard (Per­nis api­vo­rus) also inha­bit the regi­on (sulov​.com). The black stork (Cico­nia nig­ra) lives in the deep forests (sulov​.com). The Eura­sian lynx (Lynx lynx), wall lizard (Lacer­ta mura­lis and Lacer­ta agi­lis), slo­wworm (Angu­is fra­gi­lis), fire sala­man­der (Sala­man­dra sala­man­dra), Rosa­lia alpi­na, Par­nas­sius apol­lo, and the rare Aty­pus mura­lis spi­der, found only at three loca­ti­ons in Slo­va­kia, are also pre­sent. Mol­lusks are abun­dant, par­ti­cu­lar­ly on cal­ca­re­ous springs, with the gla­cial relict Ver­ti­go gey­eri indi­ca­ting ancient ori­gins (sulov​.com).

The ruins of Súľov Cast­le are part of the Súľov Rocks. It is chal­len­ging to dis­tin­gu­ish them from the sur­roun­ding rocks (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Rohach, Roháč, the cast­le was built in the first third of the 15th cen­tu­ry for defen­si­ve pur­po­ses. By 1703, it was alre­a­dy in poor con­di­ti­on, but as late as 1730, tro­ops still occu­pied it. From 1759, no one sta­y­ed at the cast­le, and a seis­mic event in 1858 seve­re­ly dama­ged it, lea­ding to a sub­se­qu­ent fire (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Dokumenty, Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Technika, Umenie, Umenie

Rajecká Lesná a Slovenský Betlehem

Hits: 2150

Rajec­ká Les­ná pat­rí do okre­su Žili­na. Je zná­mym pút­nic­kym mies­tom. Od roku 1900 sa súčas­ťou obce sta­la osa­da Trs­te­ná. V obci sa nachá­dza Slo­ven­ský bet­le­hem, kto­rý sa nachá­dza neďa­le­ko od kos­to­la Naro­de­nia Pan­ny Márie. Kos­tol bol v roku 2002 vyhlá­se­ný za Bazi­li­ku minor. K obci pat­rí aj kal­vá­ria s krí­žo­vou ces­tou (rajec​ka​les​na​.info). Rajec­ká Les­ná leží v Rajec­kej kot­li­ne, na západ­nom úpä­tí Lúčan­skej Malej Fat­ry v nad­mor­skej výš­ke 508 met­rov nad morom. Jej roz­lo­ha je 39.26 km2 . Žije tu 1188 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia).

Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1413. Pod­ľa his­to­ric­kých pra­me­ňov obec vznik­la v rokoch 13931413. Názov obce je odvo­de­ný od nemec­ké­ho náz­vu Fre­i­wald (slo­bod­ný /​voľ­ný les). V 17. sto­ro­čí sa písa­lo, že Fri­vald je obko­le­se­ný a ukry­tý hus­tým lesom a vedie k nemu úzka ces­ta, kto­rú bolo ťaž­ko nájsť. Zvlášt­nos­ťou bolo, že kaž­dý osad­lík pou­ží­val prí­me­nie Fri­vald­ský (rajec​ka​les​na​.info). V obci stál kedy­si stre­do­ve­ký kos­to­lík z kon­ca 13. sto­ro­čia, z kto­ré­ho sa zacho­va­la už len svä­ty­ňa (Wiki­pe­dia). Bol to románsko-​gotický kos­to­lík Pan­ny Márie, slú­žil ako marián­ske pút­nic­ké mies­to. Začiat­kom 20. sto­ro­čia slú­žil ako far­ská sýp­ka, v 50-​tych rokoch 20. sto­ro­čia ako sklad naf­ty (Ale­xan­dra a Šte­fan Podo­lin­ský).

Slo­ven­ský bet­le­hem 

Veľ­kou atrak­ci­ou Rajec­kej Les­nej je pohyb­li­vý Slo­ven­ský bet­le­hem, kto­ré­ho auto­rom je domá­ci rez­bár Jozef Peka­ra. Bet­le­hem nezob­ra­zu­je len nábo­žen­ské motí­vy, ale aj deji­ny slo­ven­ské­ho náro­da. Uni­ká­tr­ny je aj svo­jou veľ­kos­ťou, dlhý je 8.5 met­ra, širo­ký 2.5 met­ra a vyso­ký 3 met­re. Otvo­re­ný bol v novem­bri 1995 (muze​um​.sk). Jozef Peka­ra na ňom pra­co­val od roku 1980. Sú na ňom zobra­ze­né prá­ce a remes­lá, zvy­ky, kro­je, kto­ré sú spä­té so slo­ven­ským ľudom. Zastú­pe­né sú tu všet­ky slo­ven­ské regi­ó­ny. Nachá­dza sa tu pri­bliž­ne 30 postáv, z kto­rých sa asi polo­vi­ca pohy­bu­je (Jozef Terem).

Gej­zír

Gej­zír sa nachá­dza za obcou. Vyvie­ra do výš­ky asi desať met­rov, v zime nie­ke­dy vytvá­ra 6 met­ro­vý ľado­vý kužeľ (slo​va​kian​gu​ide​.com).


Rajec­ká Les­ná belo­ngs to the Žili­na dis­trict and is a well-​known pilg­ri­ma­ge site. Sin­ce 1900, the sett­le­ment of Trs­te­ná has been part of the muni­ci­pa­li­ty. The Slo­vak Bet­hle­hem, loca­ted near the Church of the Nati­vi­ty of the Vir­gin Mary, is found in the vil­la­ge. In 2002, the church was dec­la­red a Minor Basi­li­ca. The vil­la­ge also inc­lu­des a cal­va­ry with a Sta­ti­ons of the Cross (rajec​ka​les​na​.info). Rajec­ká Les­ná is situ­ated in the Rajec­ká kot­li­na, at the wes­tern foot­hills of the Lúčan­ská Malá Fat­ra, at an ele­va­ti­on of 508 meters abo­ve sea level. Its area is 39.26 km², and it is home to 1,188 resi­dents (Wiki­pe­dia).

The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1413. His­to­ri­cal sour­ces indi­ca­te that the vil­la­ge was estab­lis­hed bet­we­en 1393 and 1413. The name of the vil­la­ge is deri­ved from the Ger­man name Fre­i­wald (free/​uncultivated forest). In the 17th cen­tu­ry, it was desc­ri­bed that Fri­vald was sur­roun­ded and hid­den by den­se forest, with a nar­row path that was dif­fi­cult to find. A pecu­lia­ri­ty was that eve­ry resi­dent used the sur­na­me Fri­vald­ský (rajec​ka​les​na​.info). In the past, the­re was a medie­val church from the late 13th cen­tu­ry in the vil­la­ge, of which only the sanc­tu­ary has been pre­ser­ved (Wiki­pe­dia). It was a Romanesque-​Gothic church of the Vir­gin Mary, ser­ving as a Marian pilg­ri­ma­ge site. In the ear­ly 20th cen­tu­ry, it ser­ved as a parish gra­na­ry, and in the 1950s, it func­ti­oned as a fuel oil ware­hou­se (Ale­xan­dra and Šte­fan Podolinský).

Slo­vak Bethlehem

A major att­rac­ti­on in Rajec­ká Les­ná is the movab­le Slo­vak Bet­hle­hem, cre­a­ted by local sculp­tor Jozef Peka­ra. The Bet­hle­hem depicts not only reli­gi­ous motifs but also the his­to­ry of the Slo­vak nati­on. It is uni­que in its size, mea­su­ring 8.5 meters in length, 2.5 meters in width, and 3 meters in height. It was unve­i­led in Novem­ber 1995 (muze​um​.sk). Jozef Peka­ra wor­ked on it sin­ce 1980. The art­work por­tra­ys the works and crafts, cus­toms, and cos­tu­mes asso­cia­ted with the Slo­vak peop­le. All Slo­vak regi­ons are repre­sen­ted, fea­tu­ring app­ro­xi­ma­te­ly 30 figu­res, with about half of them in moti­on (Jozef Terem).

Gey­ser

The gey­ser is loca­ted bey­ond the vil­la­ge. It erupts to a height of about ten meters, some­ti­mes for­ming a 6‑meter ice cone in win­ter (slo​va​kian​gu​ide​.com).


Rajec­ká Les­ná nale­ży do okręgu Žili­na i jest zna­nym miejs­cem pielgr­zym­ko­wym. Od roku 1900 osa­da Trs­te­ná sta­no­wi część tej miejs­co­wo­ści. W wios­ce znaj­du­je się Sło­wac­kie Bet­le­jem, poło­żo­ne nie­da­le­ko Kości­oła Naro­dze­nia Najświ­ęts­zej Maryi Pan­ny. Kości­ół ten w 2002 roku został uzna­ny za Bazy­li­kę Mniejs­zą. Do wsi nale­ży również kalwa­ria z Dro­gą Krzy­żo­wą (rajec​ka​les​na​.info). Rajec­ká Les­ná poło­żo­na jest w kot­li­nie Rajec­kiej, u zachod­nich pod­nó­ży Małej Fat­ry Lúčan­skiej, na wyso­ko­ści 508 met­rów nad pozi­omem mor­za. Jej obszar wyno­si 39,26 km², a zamiesz­ku­je ją 1188 miesz­ka­ńców (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1413. Źró­dła his­to­rycz­ne wska­zu­ją, że wieś pows­ta­ła w latach 1393 – 1413. Nazwa wsi wywo­dzi się od nie­miec­kiej nazwy Fre­i­wald (wolny/​nie upra­wia­ny las). W XVII wie­ku opi­sa­no, że Fri­vald był otoc­zo­ny i ukry­ty w gęs­tym lesie, do któ­re­go pro­wa­dzi­ła wąs­ka ście­żka, trud­na do zna­le­zie­nia. Nie­ty­po­we było to, że każdy miesz­ka­niec uży­wał nazwis­ka Fri­vald­ský (rajec​ka​les​na​.info). W przes­zło­ści w miejs­co­wo­ści ist­niał śred­ni­owiecz­ny kości­ół z końca XIII wie­ku, z któ­re­go zacho­wa­ła się tyl­ko świ­ąty­nia (Wiki­pe­dia). Był to kości­ół romańsko-​gotycki Najświ­ęts­zej Maryi Pan­ny, słu­żący jako miejs­ce pielgr­zym­ko­we maryj­ne. Na poc­ząt­ku XX wie­ku pełnił fun­kc­ję para­fial­ne­go spich­ler­za, a w latach 50. XX wie­ku fun­kc­jo­no­wał jako maga­zyn ole­ju opa­ło­we­go (Ale­xan­dra i Šte­fan Podolinský).

Sło­wac­kie Betlejem

Jed­ną z głó­wnych atrakc­ji w Rajec­ká Les­ná jest rucho­me Sło­wac­kie Bet­le­jem, stwor­zo­ne przez lokal­ne­go rze­źbiar­za Joze­fa Peka­rę. Bet­le­jem nie przed­sta­wia tyl­ko moty­wów reli­gij­nych, ale także his­to­rię naro­du sło­wac­kie­go. Jest uni­kal­ne ze wzg­lędu na swój roz­miar, mier­ząc 8,5 met­ra dłu­go­ści, 2,5 met­ra sze­ro­ko­ści i 3 met­ry wyso­ko­ści. Zosta­ło odsło­ni­ęte w lis­to­pa­dzie 1995 roku (muze​um​.sk). Jozef Peka­ra pra­co­wał nad nim od 1980 roku. Pra­ca przed­sta­wia pra­ce i rze­mi­osła, zwyc­za­je i stro­je zwi­ąza­ne ze sło­wac­kim naro­dem. Wszys­tkie regi­ony Sło­wac­ji są repre­zen­to­wa­ne, obej­mu­jąc oko­ło 30 posta­ci, z któ­rych oko­ło poło­wa jest w ruchu (Jozef Terem).

Gej­zer

Gej­zer znaj­du­je się poza wsią. Wyras­ta na wyso­ko­ść oko­ło dzie­si­ęciu met­rów, cza­sem twor­ząc w zimie sze­ści­omet­ro­wy sto­żek lodo­wy (slo​va​kian​gu​ide​.com).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post