Organizmy, Príroda, Rastliny, Stromy

Dreviny

Hits: 18084

Dre­vi­ny sú drev­na­té rast­li­ny, kto­ré majú vyvi­nu­té dre­vo a kôru. Kôra tvo­rí von­kaj­šiu vrstvu a slú­ži na lát­ko­vú výme­nu s von­kaj­ším pro­stre­dím. Dre­vi­ny majú lis­ty. Mno­žia sa pohlav­ne seme­na­mi, ale­bo nepo­hlav­ne odrez­ka­mi, odno­ža­mi apod. Dre­vi­ny majú vyvi­nu­tý tran­s­port vody a živín. Ras­tú do výš­ky a do šír­ky, deje sa bun­ko­vým dele­ním. Sú schop­né adap­tá­cie na pod­mien­ky, sú čas­to súčas­ťou sym­bi­otic­kých vzťa­hov s huba­mi a bak­té­ria­mi. Majú rôz­ne repro­dukč­né stra­té­gie a cykly.


Shrubs are woody plants that have deve­lo­ped wood and bark. The bark forms the outer lay­er and ser­ves for the exchan­ge of sub­stan­ces with the exter­nal envi­ron­ment. Shrubs have lea­ves. They repro­du­ce sexu­al­ly through seeds or ase­xu­al­ly through cut­tings, offs­ho­ots, etc. Shrubs have a deve­lo­ped tran­s­port sys­tem for water and nut­rients. They grow in height and width through cell divi­si­on. They are capab­le of adap­ting to vari­ous con­di­ti­ons and are often part of sym­bi­otic rela­ti­ons­hips with fun­gi and bac­te­ria. They exhi­bit dif­fe­rent repro­duc­ti­ve stra­te­gies and cycles.


Zoznam dru­hov (29)

  • Acer cam­pes­tre – javor poľný
  • Acer pal­ma­tum
  • Acer pse­udo­pla­ta­nus – javor horský
  • Alt­ha­ea offi­ci­na­lis – ibiš lekársky
  • Betu­la pen­du­la – bre­za previsnutá
  • Car­pi­nus betu­lus – hrab
  • Cit­rus limon – citrónovvník
  • Cor­nus mas – drienka
  • Cory­lus ave­la­na – lieska
  • Fagus syl­va­ti­ca – buk lesný
  • For­syt­hia sus­pen­sa – zla­tov­ka previsnutá
  • Ging­ko biloba
  • Cha­e­no­me­les japonica
  • Mag­no­lia soulengeana
  • Malus domes­ti­ca – jabloň
  • Picea abies – smrek obyčajný
  • Pinus nig­ra – boro­vi­ca čierna
  • Pinus syl­ves­tris – boro­vi­ca sosna
  • Pla­ta­nus his­pa­ni­ca – pla­tan javorolistý
  • Popu­lus nig­ra – topoľ čierny
  • Pru­nus per­si­ca – broskyňa
  • Ribes nig­rum – ríbez­ľa čierna
  • Ribes san­gu­ine­um – ríbez­ľa červená
  • Rubus fru­ti­co­sus – černica
  • Sam­bu­cus nig­ra – baza čierna
  • Sequ­oia­den­dron gigan­te­um – sek­vo­jo­vec mamutí
  • Syrin­ga vul­ga­ris – orgován
  • Tsu­ga cana­dien­sis pendula
  • Vibur­num rhytidophyllum

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Ľudia, Ľudská príroda, Príroda

Siluety

Hits: 53

Silu­e­ty pat­ria medzi pôso­bi­vé a este­tic­ky prí­ťaž­li­vé tech­ni­ky. Ide o foto­gra­fo­va­nie objek­tov ale­bo ľudí tak, že sú zachy­te­ní ako tma­vé kon­tú­ry opro­ti jas­né­mu poza­diu. Ten­to štýl je popu­lár­ny naj­mä vďa­ka svo­jej schop­nos­ti zdô­raz­niť tva­ry a línie, vytvá­rať dra­ma­tic­kú atmo­sfé­ru a vzbu­diť emó­cie. Foto­gra­fo­va­ný objekt vystu­pu­je ako tma­vý tvar na výraz­ne svet­lej­šom poza­dí. Objekt je čas­to pode­xpo­no­va­ný a zachy­tá­va sa len jeho von­kaj­ší obrys. Tvá­re, detai­ly a tex­tú­ry sú obvyk­le skry­té v tie­ni, zatiaľ čo oko­lie je dob­re expo­no­va­né. Naj­lep­ší čas na vytvo­re­nie silu­et je pri zápa­de ale­bo výcho­de sln­ka, prí­pad­ne pri sil­nom pro­tis­vet­le. Objek­ty by mali byť jas­ne defi­no­va­né a ľah­ko roz­poz­na­teľ­né pod­ľa obrysov.


Sil­hou­et­tes are among impres­si­ve and aest­he­ti­cal­ly appe­a­ling pho­tog­rap­hy tech­ni­qu­es. They invol­ve pho­tog­rap­hing objects or peop­le as dark con­tours against a bright backg­round. This sty­le is par­ti­cu­lar­ly popu­lar due to its abi­li­ty to emp­ha­si­ze sha­pes and lines, cre­a­te dra­ma­tic atmo­sp­he­res, and evo­ke emo­ti­ons. The pho­tog­rap­hed sub­ject appe­ars as a dark sha­pe against a sig­ni­fi­can­tly brigh­ter backg­round. The sub­ject is often unde­re­xpo­sed, cap­tu­ring only its outer out­li­ne. Faces, details, and tex­tu­res are usu­al­ly hid­den in sha­do­ws, whi­le the sur­roun­dings are pro­per­ly expo­sed. The best time to cre­a­te sil­hou­et­tes is during sun­ri­se or sun­set, or in strong back­ligh­ting con­di­ti­ons. Sub­jects should have cle­ar­ly defi­ned sha­pes and be easi­ly recog­ni­zab­le by the­ir outlines.


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Telč – moravské Benátky

Hits: 154

Telč je mes­to nachá­dza­jú­ce sa v okre­se Jihla­va. S počtom oby­va­te­ľov pri­bliž­ne 5 200 je zná­me pre­dov­šet­kým svo­jím his­to­ric­kým cen­trom. Telč leží v Čes­ko­mo­rav­skej vrcho­vi­ny. Mes­to je obklo­pe­né ryb­ník­mi, cen­trom pre­te­ká Telčs­ký potok, kto­rý sa juž­ne od mes­ta vlie­va do Dyje. Prvá písom­ná zmien­ka o Tel­či pochá­dza z roku 1335. V polo­vi­ci 14. sto­ro­čia tu bol posta­ve­ný gotic­ký hrad a oko­lo neho vznik­lo opev­ne­né mes­to. V 16. sto­ro­čí, za vlá­dy Zacha­riá­ša z Hrad­ca, pre­šla Telč význam­nou pre­stav­bou. Pôvod­ný gotic­ký hrad bol pre­sta­va­ný na rene­sanč­ný zámok a mest­ské domy na námes­tí dosta­li rene­sanč­né fasá­dy s arká­da­mi. Vďa­ka tým­to úpra­vám sa Telč sta­la jed­ným z najk­raj­ších rene­sanč­ných miest v stred­nej Euró­pe (en​.wiki​pe​dia​.org).

Zalo­že­nie Tel­ča je pod­ľa poves­ti spo­je­né z knie­ža­ťom Ottom II., z roku 1099. Vte­dy zalo­žil kapl­n­ku, neskôr kos­tol a osa­du, dneš­né Sta­ré Mes­to. Od roku 1339 je Telč pod pal­com pánov z Hrad­ca (Jin­dři­chov­ho Hrad­ca). V roku 1423 bola Telč dobi­tá husit­mi pod vede­ním Jana Hvěz­du z Více­mi­líc. V 18. sto­ro­čí na telčs­ké pan­stvo nastú­pi­li Lichtensteinovci-​Kastelkornovci. Krát­ko nato Pod­stat­skí, kto­rí spo­jil oba rody. Spra­vo­va­nie také­ho­to rodu Pod­stat­ských – Lich­tens­te­i­nov trva­lo do roku 1945. Posled­ní jeho čle­no­via boli vysíd­le­ní do Rakús­ka (Ilo­na Jen­čí­ko­vá).

Domi­nan­tou mes­ta je tro­j­u­hol­ní­ko­vé námes­tie Zacha­riá­ša z Hrad­ca, kto­ré je lemo­va­né rene­sanč­ný­mi a baro­ko­vý­mi meš­tian­sky­mi doma­mi s cha­rak­te­ris­tic­ký­mi štít­mi a arká­da­mi. V stre­de námes­tia sa nachá­dza fon­tá­na a moro­vý stĺp. Medzi význam­né stav­by pat­rí rad­ni­ca, kos­tol svä­té­ho Ducha a far­ský kos­tol svä­té­ho Jaku­ba (whc​.unes​co​.org). Telčs­ký zámok je jed­ným z naj­za­cho­va­lej­ších rene­sanč­ných zám­kov v Čes­kej repub­li­ke. Obklo­pu­je ho anglic­ký park a jeho inte­ri­é­ry sú boha­té na pôvod­né rene­sanč­né a baro­ko­vé zaria­de­nie (en​.wiki​pe​dia​.org). His­to­ric­ké jad­ro Tel­ča bolo v roku 1992 zapí­sa­né do Zozna­mu sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO (Ilo­na Jen­čí­ko­vá). Na zám­ku sa sa toči­li roz­práv­ky Pyš­ná prin­cez­ná, Jak se budí prin­cez­ny, Z pek­la šťas­tie (zamek​-telc​.eu). Mes­to ponú­ka množ­stvo kul­túr­nych podu­ja­tí, fes­ti­va­lov a výstav počas celé­ho roka. Vďa­ka svo­jej zacho­va­los­ti a archi­tek­to­nic­ké­mu bohat­stvu je čas­to nazý­va­né morav­ské Benát­ky” (visitc​ze​chia​.com).


Telč is a town loca­ted in the Jihla­va Dis­trict of the Czech Repub­lic. With a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 5,200, it is best kno­wn for its his­to­ric town cen­ter. Telč lies in the Bohemian-​Moravian High­lands. The town is sur­roun­ded by ponds, and the Telč Stre­am flo­ws through the cen­ter, joining the Dyje River south of the town. The first writ­ten record of Telč dates back to 1335. In the mid-​14th cen­tu­ry, a Got­hic cast­le was built here, and a for­ti­fied town deve­lo­ped around it. In the 16th cen­tu­ry, under the rule of Zacha­rias of Hra­dec, Telč under­went sig­ni­fi­cant recons­truc­ti­on. The ori­gi­nal Got­hic cast­le was con­ver­ted into a Renais­san­ce cha­te­au, and the town­hou­ses around the squ­are were given Renais­san­ce faca­des with arca­des. The­se chan­ges made Telč one of the most beau­ti­ful Renais­san­ce towns in Cen­tral Euro­pe (en​.wiki​pe​dia​.org).

Accor­ding to legend, the foun­ding of Telč is asso­cia­ted with Prin­ce Otto II in the year 1099. He is said to have estab­lis­hed a cha­pel, later a church, and a sett­le­ment — today’s Old Town — as a memo­rial to his vic­to­ry. Sin­ce 1339, Telč came under the con­trol of the Lords of Hra­dec (Jin­dři­chův Hra­dec). In 1423, Telč was cap­tu­red by the Hus­si­tes under the lea­ders­hip of Jan Hvěz­da of Více­mi­li­ce. In the 18th cen­tu­ry, the Lichtenstein-​Kastelkorn fami­ly took over the Telč esta­te. Short­ly after­ward, the Pod­stat­ský fami­ly uni­ted both line­a­ges. The Podstatský-​Lichtenstein fami­ly mana­ged the esta­te until 1945 when its last mem­bers were expel­led to Aus­tria (Ilo­na Jenčíková).

The town’s most pro­mi­nent fea­tu­re is Zacha­rias of Hra­dec Squ­are, a trian­gu­lar squ­are lined with Renais­san­ce and Baro­que town­hou­ses with dis­tinc­ti­ve gab­les and arca­des. In the cen­ter of the squ­are stands a foun­tain and a Marian pla­gue column. Notab­le buil­dings inc­lu­de the town hall, the Church of the Holy Spi­rit, and the parish Church of St. James (whc​.unes​co​.org). Telč Cha­te­au is one of the best-​preserved Renais­san­ce cha­te­aus in the Czech Repub­lic. It is sur­roun­ded by an English-​style park, and its inte­ri­ors fea­tu­re ori­gi­nal Renais­san­ce and Baro­que fur­nis­hings (en​.wiki​pe​dia​.org). The his­to­ric cen­ter of Telč was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List in 1992 (Ilo­na Jenčíková).

The cha­te­au has also ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for well-​known Czech fai­ry tale movies such as Proud Prin­cess, How Prin­ces­ses Are Awa­ke­ned, and Hell’s Hap­pi­ness (zamek​-telc​.eu). The town hosts a varie­ty of cul­tu­ral events, fes­ti­vals, and exhi­bi­ti­ons throug­hout the year. Due to its pre­ser­va­ti­on and archi­tec­tu­ral rich­ness, it is often refer­red to as the Veni­ce of Mora­via” (visitc​ze​chia​.com).


Telč ist eine Stadt im Bez­irk Jihla­va in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Mit etwa 5.200 Ein­woh­nern ist sie vor allem für ihr his­to­ris­ches Stadt­zen­trum bekannt. Telč liegt in der Böhmisch-​Mährischen Höhe. Die Stadt ist von Tei­chen umge­ben, durch das Zen­trum flie­ßt der Telčský-​Bach, der süd­lich der Stadt in die Tha­ya (Dyje) mün­det. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Telč stammt aus dem Jahr 1335. Mit­te des 14. Jahr­hun­derts wur­de hier eine gotis­che Burg errich­tet, um die sich eine befes­tig­te Stadt ent­wic­kel­te. Im 16. Jahr­hun­dert, unter der Herrs­chaft von Zacha­rias von Neuhaus, erfuhr Telč bede­uten­de bau­li­che Verän­de­run­gen. Die urs­prün­gli­che gotis­che Burg wur­de zu einem Renais­san­cesch­loss umge­baut, und die Häu­ser am Mar­kt­platz erhiel­ten Renais­san­ce­fas­sa­den mit Arka­den. Dank die­ser Umges­tal­tun­gen wur­de Telč zu einer der schöns­ten Renais­san­ces­täd­te Mit­te­le­uro­pas (en​.wiki​pe​dia​.org).

Der Legen­de nach ist die Grün­dung von Telč mit dem mäh­ris­chen Fürs­ten Otto II. im Jahr 1099 ver­bun­den. Er soll zum Geden­ken an sei­nen Sieg eine Kapel­le, spä­ter eine Kir­che und eine Sied­lung – das heuti­ge Alte Stadt­vier­tel – geg­rün­det haben. Seit 1339 stand Telč unter der Herrs­chaft der Her­ren von Neuhaus (Jin­dři­chův Hra­dec). 1423 wur­de Telč von den Hus­si­ten unter der Füh­rung von Jan Hvěz­da von Více­mi­li­ce ero­bert. Im 18. Jahr­hun­dert über­nahm die Fami­lie Liechtenstein-​Kastelkorn die Herrs­chaft über Telč. Kurz darauf vere­in­te die Fami­lie Pod­statz­ky bei­de Adels­gesch­lech­ter. Die Fami­lie Podstatzky-​Liechtenstein ver­wal­te­te das Herrs­chafts­ge­biet bis 1945, als die letz­ten Mitg­lie­der nach Öster­re­ich ver­trie­ben wur­den (Ilo­na Jenčíková).

Das Wahr­ze­i­chen der Stadt ist der dre­iec­ki­ge Mar­kt­platz Zacha­rias von Neuhaus, der von Renaissance- und Barock­hä­u­sern mit cha­rak­te­ris­tis­chen Gie­beln und Arka­den gesä­umt ist. In der Mit­te des Plat­zes befin­den sich ein Brun­nen und eine Marien­sä­u­le. Zu den bede­uten­den Bau­wer­ken zäh­len das Rat­haus, die Kir­che des Hei­li­gen Geis­tes und die Pfarr­kir­che St. Jakob (whc​.unes​co​.org). Das Sch­loss Telč gehört zu den am bes­ten erhal­te­nen Renais­san­cesch­lös­sern in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Es ist von einem englis­chen Park umge­ben, und die Innen­rä­u­me sind reich mit ori­gi­na­ler Renaissance- und Baroc­kauss­tat­tung aus­ges­tat­tet (en​.wiki​pe​dia​.org). Das his­to­ris­che Stadt­zen­trum von Telč wur­de 1992 in die Lis­te des UNESCO-​Weltkultur- und Natu­rer­bes auf­ge­nom­men (Ilo­na Jenčíková).

Das Sch­loss dien­te auch als Dre­hort für bekann­te tsche­chis­che Mär­chen­fil­me wie Die stol­ze Prin­zes­sin (Pyš­ná prin­cez­na), Wie man Prin­zes­sin­nen wec­kt (Jak se budí prin­cez­ny) und Glück aus der Höl­le (Z pek­la štěs­tí) (zamek​-telc​.eu). Die Stadt bie­tet das gan­ze Jahr über zahl­re­i­che kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen, Fes­ti­vals und Auss­tel­lun­gen. Aufg­rund ihres gut erhal­te­nen Zus­tands und ihres archi­tek­to­nis­chen Reich­tums wird Telč oft als Mäh­ris­ches Vene­dig“ bez­e­ich­net (visitc​ze​chia​.com).


Telč je měs­to nachá­ze­jí­cí se v okre­se Jihla­va v Čes­ké repub­li­ce. S počtem oby­va­tel přib­liž­ně 5 200 je zná­mé pře­dev­ším svým his­to­ric­kým cen­trem. Telč leží v oblas­ti Čes­ko­mo­rav­ské vrcho­vi­ny. Měs­to je obklo­pe­no ryb­ní­ky, cen­trem pro­té­ká Telčs­ký potok, kte­rý se již­ně od měs­ta vlé­vá do Dyje. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Tel­či pochá­zí z roku 1335. V polo­vi­ně 14. sto­le­tí zde byl posta­ven gotic­ký hrad a kolem něj vznik­lo opev­něné měs­to. V 16. sto­le­tí, za vlá­dy Zacha­riá­še z Hrad­ce, proš­la Telč význam­nou pře­stav­bou. Původ­ní gotic­ký hrad byl pře­sta­věn na rene­sanč­ní zámek a měš­ťan­ské domy na náměs­tí dosta­ly rene­sanč­ní fasá­dy s arká­da­mi. Díky těm­to úpra­vám se Telč sta­la jed­ním z nejk­rás­něj­ších rene­sanč­ních měst ve střed­ní Evro­pě (en​.wiki​pe​dia​.org).

Pod­le pověs­ti je zalo­že­ní Tel­če spo­je­no s morav­ským kní­že­tem Otou II. v roce 1099. Teh­dy zde měl na památ­ku vítězs­tví zalo­žit kap­li, později kos­tel a osa­du – dneš­ní Sta­ré Měs­to. Od roku 1339 patři­la Telč pánům z Hrad­ce (Jin­dři­cho­va Hrad­ce). V roce 1423 byla Telč doby­ta husi­ty pod vede­ním Jana Hvěz­dy z Více­mi­lic. V 18. sto­le­tí přev­za­li telčs­ké pan­ství Lichtensteinové-​Kastelkornové. Krát­ce nato jej zdědi­li Pod­statš­tí, kte­ří spo­ji­li oba rody. Sprá­va pan­ství rodu Podstatských-​Lichtensteinů trva­la až do roku 1945, kdy byli posled­ní čle­no­vé rodu odsu­nu­ti do Rakous­ka (Ilo­na Jenčíková).

Domi­nan­tou měs­ta je tro­j­ú­hel­ní­ko­vé náměs­tí Zacha­riá­še z Hrad­ce, kte­ré lemu­jí rene­sanč­ní a barok­ní měš­ťan­ské domy s cha­rak­te­ris­tic­ký­mi ští­ty a pod­lou­bí­mi. Upros­třed náměs­tí sto­jí kaš­na a moro­vý sloup. Mezi význam­né stav­by patří rad­ni­ce, kos­tel sva­té­ho Ducha a far­ní kos­tel sva­té­ho Jaku­ba (whc​.unes​co​.org). Telčs­ký zámek patří k nej­za­cho­va­lej­ším rene­sanč­ním zám­kům v Čes­ké repub­li­ce. Obklo­pu­je ho anglic­ký park a jeho inte­ri­é­ry jsou boha­tě vyba­ve­ny původ­ním rene­sanč­ním a barok­ním zaří­ze­ním (en​.wiki​pe​dia​.org). His­to­ric­ké jád­ro Tel­če bylo v roce 1992 zapsá­no na Sez­nam světo­vé­ho kul­tur­ní­ho a pří­rod­ní­ho dědic­tví UNESCO (Ilo­na Jenčíková).

Na zám­ku se natá­če­ly zná­mé pohád­ky, napří­klad Pyš­ná prin­cez­na, Jak se budí prin­cez­nyZ pek­la štěs­tí (zamek​-telc​.eu). Měs­to nabí­zí během celé­ho roku mno­ho kul­tur­ních akcí, fes­ti­va­lů a výstav. Díky své zacho­va­los­ti a archi­tek­to­nic­ké­mu bohat­ství bývá čas­to nazý­vá­no morav­ské Benát­ky“ (visitc​ze​chia​.com).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Moravské, Neživé, Stavby, Zahraničie, Zámky

Slavkov u Brna

Hits: 107

Slav­kov u Brna, zná­my aj pod nemec­kým náz­vom Aus­ter­litz, je mes­to na Juž­nej Mora­ve, pri­bliž­ne 16 kilo­met­rov východ­ne od Brna (en​.wiki​pe​dia​.org) na pra­vom bre­hu rie­ky Lita­vy (Infor­mač­ná tabu­ľa). Prav­de­po­dob­ný základ pome­no­va­nia Aus­ter­litz je zrej­me z latin­ské­ho Nova sedes”, čo zna­me­ná Nové síd­lo”. Vzni­kol pred kon­com 12. sto­ro­čia, kedy sa úze­mie dosta­lo do nad­vlá­dy rádu Nemec­kých rytie­rov. Chyb­ným pre­pi­som sa pôvod­ným tvar zme­nil na Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz a v roku 1611 Aus­ter­litz. Pome­no­va­nie Slav­kov sa obja­vu­je v roku 1361 a je odvo­de­né o krst­né­ho mena Bohu­slav, ľudo­vo Slá­vek. Už v 10. a 11. sto­ro­čí bolo údo­lie Lita­vy hus­to osíd­le­né (slav​kov​.cz).

Mes­to má boha­tú his­tó­riu, kto­rá sia­ha až do 12. sto­ro­čia, a je zná­me pre­dov­šet­kým vďa­ka bit­ke pri Slav­ko­ve, zná­mej tiež ako bit­ka troch cisá­rov, kto­rá sa odo­hra­la 2. decem­bra 1805. Prvá písom­ná zmien­ka o Slav­ko­ve pochá­dza z roku 1237, keď bola obec trho­vou dedi­nou s opev­ne­ným síd­lom a kos­to­lom. V 14. sto­ro­čí tu vznik­lo židov­ské geto, kto­ré spo­lu s kres­ťan­skou komu­ni­tou vytvo­ri­lo sil­nú eko­no­mic­kú aglo­me­rá­ciu. V roku 1416 bol Slav­kov pový­še­ný na mes­to krá­ľom Vác­la­vom IV. V prie­be­hu sto­ro­čí mes­to čas­to meni­lo maji­te­ľov, až kým sa v roku 1509 nesta­lo majet­kom šľach­tic­ké­ho rodu Kou­ni­cov, kto­rí ho vlast­ni­li viac ako 400 rokov. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky mes­ta pat­rí baro­ko­vý zámok Slav­kov, kto­rý bol posta­ve­ný na mies­te pôvod­nej pev­nos­ti na kon­ci 16. sto­ro­čia. Súčas­nú baro­ko­vú podo­bu zís­kal vďa­ka talian­ske­mu archi­tek­to­vi Dome­ni­co­vi Mar­ti­nel­li­mu v 80. rokoch 17. sto­ro­čia. Zámok pat­rí k naj­star­ším zacho­va­ným šľach­tic­kým síd­lam na Mora­ve a v jeho his­to­ric­kom saló­ne bolo po bit­ke pri Slav­ko­ve pod­pí­sa­né prí­me­rie medzi Rakús­kom a Fran­cúz­skom. Súčas­ťou zám­ku je aj fran­cúz­ska záh­ra­da, časť kto­rej bola upra­ve­ná na anglic­ký park (en​.wiki​pe​dia​.org). Na 15 hek­tá­ro­vej plo­che sa nachá­dza­jú šty­ri veľ­ké bazé­ny s vodot­rys­ka­mi, 47 plas­ti­ka­mi (Infor­mač­ná tabuľa). 

Na námes­tí mes­ta sa nachá­dza nesko­ro­re­ne­sanč­ná rad­ni­ca z roku 1592 a pan­ský dom. Z mest­ské­ho opev­ne­nia zo 14. a 15. sto­ro­čia sa dodnes zacho­va­li zvyš­ky hra­dieb vyso­ké pri­bliž­ne 4 met­re. Kos­tol Vzkrie­se­nia Pána je nesko­ro­ba­ro­ko­vá a neok­la­si­cis­tic­ká stav­ba posta­ve­ná v rokoch 1786 – 1789 pod­ľa návrhu Johan­na Fer­di­nan­da Het­zen­dor­fa z Hohen­ber­gu. Kapl­n­ka svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa je cin­to­rín­skou kapl­n­kou, kto­rá sto­jí na mies­te špi­tá­lu z 13. sto­ro­čia a súčas­nú podo­bu zís­ka­la v roku 1743. Pod kapl­n­kou sa nachá­dza hrob­ka rodu Kou­ni­cov (en​.wiki​pe​dia​.org). 

Dnes má Slav­kov u Brna pri­bliž­ne 7 200 oby­va­te­ľov (tri​pad​vi​sor​.com). Kos­to­lík svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa je mies­tom več­né­ho odpo­čin­ku rodi­ny Kou­ni­cov­cov a nachá­dza sa na okra­ji Slav­ko­va v čas­ti nazý­va­nej Špi­tál­ka“. Pod juž­nou čas­ťou kapl­n­ky sa nachá­dza rodin­ná hrob­ka, kde sú ulo­že­né aj teles­né pozos­tat­ky gró­fa Vác­la­va Anto­ní­na Kou­ni­ca. Sever­ne od mes­ta na vrcho­le kop­ca sto­jí kapl­n­ka svä­té­ho Urba­na. Jej sva­hy boli do 19. sto­ro­čia pokry­té vini­ca­mi. Nie je pre­to prek­va­pu­jú­ce, že krí­žo­vá kapl­n­ka bola zasvä­te­ná svä­té­mu Urba­no­vi, pat­ró­no­vi viná­rov a záh­rad­ní­kov. Prá­ve z toh­to mies­ta vystre­li­li z dela sig­nál, kto­rý ozná­mil pochod spo­je­nec­kých voj­sk od Olo­mou­ca sme­rom na Brno. Voja­ci však kapl­n­ku využí­va­li aj na menej ušľach­ti­lé úče­ly, čo sa odra­zi­lo na jej poško­de­ní, a nako­niec muse­la byť zbú­ra­ná. V rokoch 1858 – 1861 však na rov­na­kom mies­te posta­vi­li novú kapl­n­ku (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). V blíz­kos­ti mes­ta sa nachá­dza pamät­ník Mohy­la míru, kto­rý pri­po­mí­na obe­te bit­ky pri Slav­ko­ve. Je to význam­né mies­to pre tých, kto­rí sa zau­jí­ma­jú o napo­le­on­skú his­tó­riu (mis​to​pi​sy​.cz).

His­tó­ria Slav­ko­va sia­ha hlbo­ko do minu­los­ti, čo potvr­dzu­je jeden z naj­star­ších mest­ských erbov v Čes­kej repub­li­ke z roku 1416. Sve­to­vú slá­vu však mes­to zís­ka­lo až po bit­ke troch cisá­rov. Prav­dou je, že názov Slav­kov“ sa pou­ží­va len v čes­kom pro­stre­dí. Cudzin­ci pozna­jú skôr meno Aus­ter­litz“, hoci jeho nemec­ký pôvod je pochyb­ný (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna sa do sve­to­vých dejín zapí­sal pre­dov­šet­kým vďa­ka bit­ke pri Slav­ko­ve, kto­rá sa odo­hra­la 2. decem­bra 1805. V tej­to bit­ke sa stret­li armá­dy troch cisá­rov: Napo­le­ona I. (Fran­cúz­sko), Ale­xan­dra I. (Rus­ko) a Fran­tiš­ka II. (Rakús­ko). Napo­le­on v tej­to bit­ke dosia­hol jed­no zo svo­jich naj­väč­ších víťazs­tiev, keď pora­zil spo­je­né rusko-​rakúske sily. Po bit­ke bolo v slav­kov­skom zám­ku pod­pí­sa­né prí­me­rie medzi Rakús­kom a Fran­cúz­skom (en​.wiki​pe​dia​.org). Po skon­če­ní bit­ky Napo­le­on pri­šiel na slav­kov­ský zámok – síd­lo rodu Kou­ni­cov­cov (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Slav­kov u Brna, also kno­wn by its Ger­man name Aus­ter­litz, is a town in South Mora­via, app­ro­xi­ma­te­ly 16 kilo­me­ters east of Brno (en​.wiki​pe​dia​.org), loca­ted on the right bank of the Lita­va River (Infor­ma­ti­on board). The like­ly ori­gin of the name Aus­ter­litz can be tra­ced to the Latin term Nova sedes,” mea­ning New sett­le­ment.” The town emer­ged befo­re the end of the 12th cen­tu­ry when the area came under the con­trol of the Teuto­nic Knights. Due to a trans­c­rip­ti­on error, the ori­gi­nal name evol­ved into forms such as Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz, and even­tu­al­ly Aus­ter­litz in 1611. The name Slav­kov first appe­a­red in 1361 and is deri­ved from the Chris­tian name Bohu­slav, col­lo­qu­ial­ly Slá­vek. The Lita­va Val­ley had alre­a­dy been den­se­ly popu­la­ted as ear­ly as the 10th and 11th cen­tu­ries (slav​kov​.cz).

The town has a rich his­to­ry dating back to the 12th cen­tu­ry and is best kno­wn for the Batt­le of Aus­ter­litz, also cal­led the Batt­le of the Three Empe­rors, which took pla­ce on Decem­ber 2, 1805. The first writ­ten men­ti­on of Slav­kov dates to 1237, when it was a mar­ket vil­la­ge with a for­ti­fied manor and a church. In the 14th cen­tu­ry, a Jewish ghet­to was estab­lis­hed, which, toget­her with the Chris­tian com­mu­ni­ty, for­med a strong eco­no­mic hub. In 1416, King Wen­ces­las IV gran­ted Slav­kov town pri­vi­le­ges. Over the cen­tu­ries, the town fre­qu­en­tly chan­ged owners until 1509, when it beca­me the pro­per­ty of the nob­le Kau­nitz fami­ly, who held it for over 400 years. Among the town’s most sig­ni­fi­cant land­marks is the Baro­que Slav­kov Cast­le, built on the site of the ori­gi­nal for­tress at the end of the 16th cen­tu­ry. It acqu­ired its pre­sent Baro­que form thanks to the Ita­lian archi­tect Dome­ni­co Mar­ti­nel­li in the 1680s. The cast­le is one of the oldest pre­ser­ved nob­le resi­den­ces in Mora­via, and in its his­to­ric salon, an armis­ti­ce bet­we­en Aus­tria and Fran­ce was sig­ned after the Batt­le of Aus­ter­litz. The cast­le grounds inc­lu­de a French gar­den, part of which was later adap­ted into an English park (en​.wiki​pe​dia​.org). Cove­ring 15 hec­ta­res, the grounds fea­tu­re four lar­ge pools with foun­tains and 47 sculp­tu­res (Infor­ma­ti­on board).

The town squ­are hosts a late Renais­san­ce town hall from 1592 and a manor hou­se. Rem­nants of the town’s 14th and 15th-​century for­ti­fi­ca­ti­ons, with walls app­ro­xi­ma­te­ly 4 meters high, are still visib­le. The Church of the Resur­rec­ti­on is a late Baro­que and Neoc­las­si­cal struc­tu­re built bet­we­en 1786 and 1789, based on designs by Johann Fer­di­nand Het­zen­dorf von Hohen­berg. The Cha­pel of St. John the Bap­tist is a ceme­te­ry cha­pel stan­ding on the site of a 13th-​century hos­pi­tal, which acqu­ired its cur­rent form in 1743. Bene­ath the cha­pel lies the Kau­nitz fami­ly crypt (en​.wiki​pe​dia​.org).

Today, Slav­kov u Brna has app­ro­xi­ma­te­ly 7,200 inha­bi­tants (tri​pad​vi​sor​.com). The Cha­pel of St. John the Bap­tist is the final res­ting pla­ce of the Kau­nitz fami­ly and is situ­ated on the out­skirts of Slav­kov in the area cal­led Špi­tál­ka.” Bene­ath the sout­hern part of the cha­pel is the fami­ly tomb, which also con­tains the remains of Count Wen­zel Anton Kau­nitz. North of the town, on a hill­top, stands the Cha­pel of St. Urban. Until the 19th cen­tu­ry, the slo­pes around the cha­pel were cove­red with vine­y­ards. It is no sur­pri­se that the cha­pel was dedi­ca­ted to St. Urban, the pat­ron saint of wine­ma­kers and gar­de­ners. It was from this site that a can­non shot sig­na­led the march of the allied for­ces from Olo­mouc towards Brno. Howe­ver, the sol­diers misu­sed the cha­pel for less nob­le pur­po­ses, lea­ding to its dama­ge and even­tu­al demo­li­ti­on. A new cha­pel was built on the same site bet­we­en 1858 and 1861 (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). Near the town is the Cairn of Pea­ce, a memo­rial com­me­mo­ra­ting the vic­tims of the Batt­le of Aus­ter­litz. It is a sig­ni­fi­cant site for tho­se inte­res­ted in Napo­le­onic his­to­ry (mis​to​pi​sy​.cz).

Slavkov’s his­to­ry runs deep, as evi­den­ced by its coat of arms, one of the oldest in the Czech Repub­lic, dating from 1416. Howe­ver, the town gai­ned glo­bal fame fol­lo­wing the Batt­le of the Three Empe­rors. Inte­res­tin­gly, the name Slav­kov” is used only in Czech con­texts. Fore­ig­ners are more fami­liar with the name Aus­ter­litz,” alt­hough its Ger­man ori­gin is some­what uncer­tain (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna beca­me part of world his­to­ry pri­ma­ri­ly becau­se of the Batt­le of Aus­ter­litz, which occur­red on Decem­ber 2, 1805. In this batt­le, the armies of three empe­rors clas­hed: Napo­le­on I (Fran­ce), Ale­xan­der I (Rus­sia), and Fran­cis II (Aus­tria). Napo­le­on achie­ved one of his gre­a­test vic­to­ries by defe­a­ting the com­bi­ned Russo-​Austrian for­ces. Fol­lo­wing the batt­le, an armis­ti­ce bet­we­en Aus­tria and Fran­ce was sig­ned at Slav­kov Cast­le (en​.wiki​pe​dia​.org). After the batt­le, Napo­le­on visi­ted the Slav­kov Cast­le, the resi­den­ce of the Kau­nitz fami­ly (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Slav­kov u Brna, auch bekannt unter dem deuts­chen Namen Aus­ter­litz, ist eine Stadt in Süd­mäh­ren, etwa 16 Kilo­me­ter öst­lich von Brünn (en​.wiki​pe​dia​.org), am rech­ten Ufer des Flus­ses Lita­va gele­gen (Infor­mač­ná tabu­ľa). Der wahrs­che­in­li­che Urs­prung des Namens Aus­ter­litz stammt ver­mut­lich aus dem late­i­nis­chen Ausd­ruck Nova sedes”, was Neuer Sitz” bede­utet. Die Stadt ents­tand gegen Ende des 12. Jahr­hun­derts, als das Gebiet unter die Herrs­chaft des Deuts­chen Ordens kam. Durch feh­ler­haf­te Über­tra­gun­gen ent­wic­kel­te sich der urs­prün­gli­che Name zu Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz und sch­lie­ßlich im Jahr 1611 zu Aus­ter­litz. Der Name Slav­kov tauch­te ers­tmals 1361 auf und ist vom Vor­na­men Bohu­slav (volks­tüm­lich Slá­vek) abge­le­i­tet. Bere­its im 10. und 11. Jahr­hun­dert war das Tal der Lita­va dicht besie­delt (slav​kov​.cz).

Die Stadt hat eine rei­che Ges­chich­te, die bis ins 12. Jahr­hun­dert zurück­re­icht, und ist vor allem durch die Sch­lacht bei Aus­ter­litz, auch bekannt als die Sch­lacht der drei Kai­ser, berühmt gewor­den, die am 2. Dezem­ber 1805 statt­fand. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Slav­kov stammt aus dem Jahr 1237, als die Sied­lung ein Mar­ktf­lec­ken mit einer befes­tig­ten Anla­ge und einer Kir­che war. Im 14. Jahr­hun­dert ents­tand hier ein jüdis­ches Ghet­to, das zusam­men mit der christ­li­chen Geme­in­de ein star­kes wirts­chaft­li­ches Zen­trum bil­de­te. Im Jahr 1416 wur­de Slav­kov von König Wen­zel IV. zur Stadt erho­ben. Im Lau­fe der Jahr­hun­der­te wech­sel­te die Stadt häu­fig die Besit­zer, bis sie 1509 in den Besitz der Adels­fa­mi­lie Kau­nitz gelang­te, die sie über 400 Jah­re lang besaß. Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten der Stadt gehört das Barocksch­loss Slav­kov, das Ende des 16. Jahr­hun­derts an der Stel­le einer ehe­ma­li­gen Fes­tung erbaut wur­de. Sei­ne heuti­ge baroc­ke Ges­talt erhielt das Sch­loss in den 1680er Jah­ren durch den ita­lie­nis­chen Archi­tek­ten Dome­ni­co Mar­ti­nel­li. Das Sch­loss gehört zu den ältes­ten erhal­te­nen Adels­sit­zen in Mäh­ren, und in sei­nem his­to­ris­chen Salon wur­de nach der Sch­lacht bei Aus­ter­litz der Waf­fens­tills­tand zwis­chen Öster­re­ich und Fran­kre­ich unter­ze­ich­net. Zum Sch­loss gehört ein fran­zösis­cher Gar­ten, von dem ein Teil spä­ter in einen englis­chen Park umges­tal­tet wur­de (en​.wiki​pe​dia​.org). Auf einer Flä­che von 15 Hek­tar befin­den sich vier gro­ße Bec­ken mit Springb­run­nen und 47 Skulp­tu­ren (Infor­mač­ná tabuľa).

Am Stadt­platz befin­den sich das spät­go­tis­che Rat­haus aus dem Jahr 1592 und ein Her­ren­haus. Von der Stadt­be­fes­ti­gung aus dem 14. und 15. Jahr­hun­dert sind noch Über­res­te der etwa 4 Meter hohen Mau­ern erhal­ten. Die Kir­che der Aufers­te­hung des Herrn ist ein spät­ba­roc­ker und klas­si­zis­tis­cher Bau, der zwis­chen 1786 und 1789 nach den Plä­nen von Johann Fer­di­nand Het­zen­dorf von Hohen­berg errich­tet wur­de. Die Kapel­le des Hei­li­gen Johan­nes des Täu­fers ist eine Fried­hofs­ka­pel­le, die an der Stel­le eines Spi­tals aus dem 13. Jahr­hun­dert steht und 1743 ihre heuti­ge Form erhielt. Unter der Kapel­le befin­det sich die Gruft der Fami­lie Kau­nitz (en​.wiki​pe​dia​.org).

Heute hat Slav­kov u Brna etwa 7.200 Ein­woh­ner (tri​pad​vi​sor​.com). Die Kapel­le des Hei­li­gen Johan­nes des Täu­fers ist die letz­te Ruhes­tät­te der Fami­lie Kau­nitz und befin­det sich am Stadt­rand von Slav­kov in einem Bere­ich, der Špi­tál­ka” genannt wird. Unter dem süd­li­chen Teil der Kapel­le befin­det sich die Fami­lien­gruft, in der auch die sterb­li­chen Über­res­te von Graf Wen­zel Anton Kau­nitz auf­be­wa­hrt wer­den. Nörd­lich der Stadt steht auf einem Hügel die Kapel­le des Hei­li­gen Urban. Bis ins 19. Jahr­hun­dert waren ihre Hän­ge mit Wein­ber­gen bedec­kt. Es über­rascht daher nicht, dass die Kapel­le dem Hei­li­gen Urban, dem Schutz­pat­ron der Win­zer und Gär­tner, gewe­iht wur­de. Von die­sem Ort wur­de mit einer Kano­nen­ku­gel das Sig­nal zum Marsch der alli­ier­ten Trup­pen von Olmütz nach Brünn gege­ben. Die Sol­da­ten missb­rauch­ten die Kapel­le jedoch auch für weni­ger edle Zwec­ke, was zu ihrer Bes­chä­di­gung führ­te, und sch­lie­ßlich muss­te sie abge­ris­sen wer­den. Zwis­chen 1858 und 1861 wur­de an der­sel­ben Stel­le eine neue Kapel­le errich­tet (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). In der Nähe der Stadt befin­det sich das Denk­mal Mohy­la míru” (Frie­dens­hügel), das an die Opfer der Sch­lacht bei Aus­ter­litz erin­nert. Es ist ein bede­uten­der Ort für alle, die sich für die napo­le­onis­che Ges­chich­te inte­res­sie­ren (mis​to​pi​sy​.cz).

Die Ges­chich­te von Slav­kov reicht weit in die Ver­gan­gen­he­it zurück, was durch eines der ältes­ten Stadt­wap­pen in der Tsche­chis­chen Repub­lik aus dem Jahr 1416 belegt wird. Welt­we­i­te Berühmt­he­it erlang­te die Stadt jedoch erst nach der Sch­lacht der drei Kai­ser. Tat­säch­lich wird der Name Slav­kov” nur im tsche­chis­chen Sprach­raum ver­wen­det. Aus­län­der ken­nen eher den Namen Aus­ter­litz”, obwohl sein deuts­cher Urs­prung ums­trit­ten ist (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna ging vor allem durch die Sch­lacht bei Aus­ter­litz, die am 2. Dezem­ber 1805 statt­fand, in die Welt­ges­chich­te ein. In die­ser Sch­lacht tra­fen die Arme­en dre­ier Kai­ser aufe­i­nan­der: Napo­le­on I. (Fran­kre­ich), Ale­xan­der I. (Russ­land) und Franz II. (Öster­re­ich). Napo­le­on errang in die­ser Sch­lacht einen sei­ner größten Sie­ge, indem er die vere­in­ten russisch-​österreichischen Trup­pen besieg­te. Nach der Sch­lacht wur­de im Sch­loss Slav­kov der Waf­fens­tills­tand zwis­chen Öster­re­ich und Fran­kre­ich unter­ze­ich­net (en​.wiki​pe​dia​.org). Nach der Sch­lacht besuch­te Napo­le­on das Sch­loss Slav­kov, den Sitz der Fami­lie Kau­nitz (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Slav­kov u Brna, zná­mý také pod němec­kým náz­vem Aus­ter­litz, je měs­to na již­ní Mora­vě, přib­liž­ně 16 kilo­met­rů východ­ně od Brna (en​.wiki​pe​dia​.org), na pra­vém bře­hu řeky Lita­vy (Infor­mač­ní tabu­le). Prav­děpo­dob­ný základ poj­me­no­vá­ní Aus­ter­litz pochá­zí patr­ně z latin­ské­ho Nova sedes“, což zna­me­ná Nové síd­lo“. Měs­to vznik­lo před kon­cem 12. sto­le­tí, kdy se úze­mí dosta­lo pod nad­vlá­du řádu Němec­kých rytí­řů. Chyb­ným pře­pi­sem se původ­ní tvar změnil na Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz a v roce 1611 Aus­ter­litz. Název Slav­kov se obje­vu­je v roce 1361 a je odvo­zen od křest­ní­ho jmé­na Bohu­slav, lido­vě Slá­vek. Již v 10. a 11. sto­le­tí bylo údo­lí Lita­vy hus­tě osíd­le­né (slav​kov​.cz).

Měs­to má boha­tou his­to­rii saha­jí­cí až do 12. sto­le­tí a je zná­mé pře­dev­ším díky bit­vě u Slav­ko­va, zná­mé také jako bit­va tří císa­řů, kte­rá se odeh­rá­la 2. pro­sin­ce 1805. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Slav­ko­vě pochá­zí z roku 1237, kdy byla obec trho­vou vsí s opev­něným síd­lem a kos­te­lem. Ve 14. sto­le­tí zde vznik­lo židov­ské ghet­to, kte­ré spo­lu s křes­ťan­skou komu­ni­tou vytvo­ři­lo sil­nou eko­no­mic­kou aglo­me­ra­ci. V roce 1416 byl Slav­kov pový­šen na měs­to krá­lem Vác­la­vem IV. V průběhu sta­le­tí měs­to čas­to měni­lo maji­te­le, až se v roce 1509 sta­lo majet­kem šlech­tic­ké­ho rodu Kou­ni­ců, kte­ří jej vlast­ni­li více než 400 let. Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky měs­ta patří barok­ní zámek Slav­kov, kte­rý byl posta­ven na mís­tě původ­ní pev­nos­ti na kon­ci 16. sto­le­tí. Sou­čas­nou barok­ní podo­bu zís­kal díky ital­ské­mu archi­tek­to­vi Dome­ni­cu Mar­ti­nel­li­mu v 80. letech 17. sto­le­tí. Zámek patří k nej­star­ším docho­va­ným šlech­tic­kým síd­lům na Mora­vě a v jeho his­to­ric­kém saló­nu bylo po bit­vě u Slav­ko­va podep­sá­no pří­měří mezi Rakous­kem a Fran­cií. Sou­čás­tí zám­ku je také fran­couz­ská zahra­da, jejíž část byla upra­ve­na na anglic­ký park (en​.wiki​pe​dia​.org). Na 15hektarové plo­še se nachá­ze­jí čty­ři vel­ké bazé­ny s fon­tá­na­mi a 47 plas­ti­ka­mi (Infor­mač­ní tabule).

Na náměs­tí měs­ta se nachá­zí pozdně rene­sanč­ní rad­ni­ce z roku 1592 a pan­ský dům. Z měst­ské­ho opev­nění ze 14. a 15. sto­le­tí se dodnes docho­va­ly zbyt­ky hra­deb vyso­ké přib­liž­ně 4 met­ry. Kos­tel Vzkří­še­ní Páně je pozdně barok­ní a neok­la­si­cist­ní stav­ba posta­ve­ná v letech 1786 – 1789 pod­le návrhu Johan­na Fer­di­nan­da Het­zen­dor­fa z Hohen­ber­gu. Kap­le sva­té­ho Jana Křti­te­le je hřbi­tov­ní kap­lí, kte­rá sto­jí na mís­tě špi­tá­lu ze 13. sto­le­tí, a svou sou­čas­nou podo­bu zís­ka­la v roce 1743. Pod kap­lí se nachá­zí hrob­ka rodu Kou­ni­ců (en​.wiki​pe​dia​.org).

Dnes má Slav­kov u Brna přib­liž­ně 7 200 oby­va­tel (tri​pad​vi​sor​.com). Kos­te­lík sva­té­ho Jana Křti­te­le je mís­tem věč­né­ho odpo­čin­ku rodi­ny Kou­ni­ců a nachá­zí se na okra­ji Slav­ko­va v čás­ti nazý­va­né Špi­tál­ka“. Pod již­ní čás­tí kap­le se nachá­zí rodin­ná hrob­ka, kde jsou ulo­že­ny také těles­né ostat­ky hra­běte Vác­la­va Anto­ní­na Kou­ni­ce. Sever­ně od měs­ta na vrcho­lu kop­ce sto­jí kap­le sva­té­ho Urba­na. Její sva­hy byly do 19. sto­le­tí pokry­té vini­ce­mi. Není pro­to přek­va­pi­vé, že kří­žo­vá kap­le byla zasvěce­na sva­té­mu Urba­no­vi, pat­ro­nu vina­řů a zahrad­ní­ků. Prá­vě z toho­to mís­ta vypá­li­li z děla sig­nál, kte­rý ozná­mil pochod spo­je­nec­kých voj­sk od Olo­mou­ce směrem na Brno. Vojá­ci však kap­li využí­va­li i k méně ušlech­ti­lým úče­lům, což ved­lo k její­mu poško­ze­ní, a nako­nec muse­la být zbo­ře­na. V letech 1858 – 1861 však na stej­ném mís­tě posta­vi­li novou kap­li (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). V blíz­kos­ti měs­ta se nachá­zí památ­ník Mohy­la míru, kte­rý při­po­mí­ná oběti bit­vy u Slav­ko­va. Je to význam­né mís­to pro ty, kte­ří se zají­ma­jí o napo­le­on­skou his­to­rii (mis​to​pi​sy​.cz).

His­to­rie Slav­ko­va sahá hlu­bo­ko do minu­los­ti, což potvr­zu­je jeden z nej­star­ších měst­ských erbů v Čes­ké repub­li­ce z roku 1416. Světo­vou slá­vu však měs­to zís­ka­lo až po bit­vě tří císa­řů. Prav­dou je, že název Slav­kov“ se pou­ží­vá pou­ze v čes­kém pros­tře­dí. Cizin­ci zna­jí spí­še jmé­no Aus­ter­litz“, ačko­liv jeho němec­ký původ je spor­ný (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna se do světo­vých dějin zapsal pře­dev­ším díky bit­vě u Slav­ko­va, kte­rá se odeh­rá­la 2. pro­sin­ce 1805. V této bit­vě se střet­ly armá­dy tří císa­řů: Napo­le­ona I. (Fran­cie), Ale­xan­dra I. (Rus­ko) a Fran­tiš­ka II. (Rakous­ko). Napo­le­on v této bit­vě dosáhl jed­no­ho ze svých nej­vět­ších vítězs­tví, když pora­zil spo­je­né rusko-​rakouské síly. Po bit­vě bylo na slav­kov­ském zám­ku podep­sá­no pří­měří mezi Rakous­kem a Fran­cií (en​.wiki​pe​dia​.org). Po skon­če­ní bit­vy Napo­le­on dora­zil na slav­kov­ský zámek – síd­lo rodu Kou­ni­ců (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6226

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post