Ostatné, Rodina

Príspevok môjho otca Františka Kaclíka

Hits: 5175

Naro­dil som sa v roku 1937 na Horeh­ro­ní v obci Fili­po­vo v pre­krás­nom, avšak chu­dob­nom kra­ji. V tom­to pre­d­voj­no­vom čase sme mali veľ­mi jed­no­du­chú domá­cu stra­vu, nie­čo také ako cit­ru­so­vé plo­dy, dnes také bež­né som nepoz­nal. Tes­ne po voj­ne ako 10 roč­ný som pre­ko­nal reuma­tic­kú horúč­ku, kto­rej násled­ka­mi trpím dodnes. Už počas mla­dos­ti sa pre­ja­vo­va­la nedo­my­ka­vosť chlop­ne, čas­to som mal chríp­ku, bol som čas­to hospitalizovaný.

V roku 1960 som sa ože­nil do Pieš­ťan, spo­lu s man­žel­kou vycho­val šty­ri zdra­vé deti. Bol som zamest­na­ný u Štát­nych lesov v Pieš­ťa­noch, pred­tým v Hron­ci. Do roku 1981 som sa tešil prie­mer­né­mu zdra­viu, kedy zaklo­pal na dve­re prvý krát váž­ny prob­lém. Počas ope­rá­cie srd­ca my vyme­ni­li aor­tál­nu chlop­ňu. Odvte­dy som na inva­lid­nom dôchod­ku. Sna­žím sa dodr­žia­vať živo­tosprá­vu, správ­ne brať lie­ky, úpl­ne som pre­stal faj­čiť (nikdy som nefaj­čil viac ako 5 ciga­riet den­ne), nepre­pí­nam sa. Vo for­me” ma udr­žia­va aj rodin­né záze­mie, naj­mä man­žel­ka. Vďa­ka tomu som od prvej ope­rá­cie v roku 1981 pre­žil. Naučil som sa doma všet­ko uro­biť, opra­viť, napo­kon času som mal na roz­dá­va­nie. Sna­žím sa na kon­flikt­né situ­ácie zabudnúť.

V roku 1997 sa vysky­tol ďal­ší váž­ny prob­lém – edém pľúc, násled­kom čoho bola o rok neskôr dru­há ope­rá­cia srd­ca, pri­da­la sa k tomu aj endo­kar­di­tí­da zápal osrd­cov­ni­co­vé­ho sva­lu. Počas ope­rá­cie mi boli vyme­ne­né obe chlop­ne. Tak­mer pol roka trva­lo než som sa natrva­lo vrá­til domov.

Zažil som veľ­ké psy­chic­ké zaťa­že­nie, naj­mä po prvej ope­rá­ciu. Vyspo­ria­da­nie bolo mojím veľ­kým víťazs­tvom. Doká­za­la to pev­ná vôľa aj zázra­ky. Viem, že je prob­lém ak aktív­ne žijú­ci člo­vek zra­zu nemô­že cho­diť do prá­ce, ani sa inak podob­ne rea­li­zo­vať. Ak si k tomu pri­rá­ta­me nalo­me­né zdra­vie, nie­len fyzic­ké, ale aj psy­chic­ké, člo­vek sa stá­va sám sebe a oko­liu prí­ťa­žou, čas­to je podráž­de­ný.

Dúfam, že ešte neja­ký čas pobud­nem na sve­te, naho­vá­ram si, že aj môj sta­rý otec bol sil­ný a zdra­vý, keď sa dožil 94 rokov, a že sa toho doč­kám aj ja.


Otec zomrel v roku 2020

Odka­zy


I was born in 1937 in Horeh­ro­nie, in the vil­la­ge of Fili­po­vo, in a beau­ti­ful yet impo­ve­ris­hed regi­on. During the pre-​war peri­od, we had very sim­ple home-​cooked meals, somet­hing like cit­rus fru­its, which are so com­mon today but were unkno­wn to me then. Short­ly after the war, at the age of 10, I over­ca­me rhe­uma­tic fever, the con­se­qu­en­ces of which I still suf­fer from today. Even during my youth, a val­ve insuf­fi­cien­cy mani­fes­ted, and I often had the flu, lea­ding to fre­qu­ent hospitalizations.

In 1960, I mar­ried in Pieš­ťa­ny, and toget­her with my wife, we rai­sed four healt­hy chil­dren. I wor­ked for the Sta­te Forests in Pieš­ťa­ny, pre­vi­ous­ly in Hro­nec. Until 1981, I enjo­y­ed ave­ra­ge health when a seri­ous issue knoc­ked on my door for the first time. During heart sur­ge­ry, they repla­ced my aor­tic val­ve. Sin­ce then, I’ve been on disa­bi­li­ty reti­re­ment. I stri­ve to main­tain a healt­hy lifes­ty­le, take medi­ca­ti­ons as pre­sc­ri­bed, quit smo­king com­ple­te­ly (I never smo­ked more than five ciga­ret­tes a day), and I avo­id unne­ces­sa­ry stress. My fami­ly, espe­cial­ly my wife, helps keep me in good spi­rits. Thanks to them, I’ve sur­vi­ved sin­ce my first sur­ge­ry in 1981. I’ve lear­ned to do eve­ryt­hing at home, fix things, and even­tu­al­ly had plen­ty of time to spa­re. I try to for­get about con­fron­ta­ti­onal situations.

In 1997, anot­her seri­ous issue aro­se – pul­mo­na­ry ede­ma, lea­ding to a second heart sur­ge­ry a year later, accom­pa­nied by endo­car­di­tis – inflam­ma­ti­on of the heart musc­le. Both val­ves were repla­ced during the ope­ra­ti­on. It took almost six months befo­re I per­ma­nen­tly retur­ned home.

I expe­rien­ced sig­ni­fi­cant men­tal strain, espe­cial­ly after the first sur­ge­ry. Coping was a gre­at vic­to­ry, achie­ved through strong will and mirac­les. It’s a chal­len­ge when an acti­ve­ly living per­son sud­den­ly can’t go to work or enga­ge in other acti­vi­ties. When you add bro­ken health, both phy­si­cal and men­tal, a per­son beco­mes a bur­den to them­sel­ves and the­ir sur­roun­dings, often fee­ling irritable.

I hope to remain in this world for some time, con­vin­cing myself that my old fat­her was strong and healt­hy, rea­ching the age of 94, and I hope to achie­ve the same.

My fat­her pas­sed away in 2020.

Use Facebook to Comment on this Post