2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 8608

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 32 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 17101711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 17591764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 123738 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 14881491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).


The ter­ri­to­ry of the city was sett­led by Celts in the 3rd to 2nd cen­tu­ries BCE, who mined gold here. The oldest writ­ten men­ti­on of the city dates back to 1156, refer­ring to it as ter­ra banen­sium – the land of miners. In the 13th cen­tu­ry, sett­lers from Tyrol and Saxo­ny arri­ved in Ban­ská Štiav­ni­ca (wiki​pe​dia​.sk). The domi­nant fea­tu­re of Tri­ni­ty Squ­are is the pla­gue column, which was erec­ted as a sign of gra­ti­tu­de for the retre­at of the pla­gue epi­de­mic in 1710 – 1711. The ori­gi­nal sim­ple column was later recons­truc­ted in 1759 – 1764 accor­ding to the design of the sculp­tor Dionýz Sta­net­ti. On the pedes­tal, sculp­tu­res of six saints, pro­tec­tors against the pla­gue and pat­rons of miners, are pla­ced: St. Sebas­tian, St. Fran­cis Xavier, St. Bar­ba­ra, St. Roch, St. Cat­he­ri­ne, St. Joseph (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca is one of the oldest towns in the King­dom of Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). Geolo­gi­cal­ly, the city is situ­ated in the cal­de­ra of a stra­to­vol­ca­no. The ter­ri­to­ry of the pre­sent city was sett­led in pre­his­to­ric times, undoub­ted­ly dri­ven by the dis­co­ve­ry of pre­ci­ous metals, espe­cial­ly gold and sil­ver. The town deve­lo­ped from a sett­le­ment in the Štiav­ni­ca stre­am val­ley. The second sett­le­ment was on the slo­pe of Glan­zen­berg – now it is the Old Town. In the 1230s, the­re alre­a­dy exis­ted a parish church of the Vir­gin Mary (Old Cast­le) and the Domi­ni­can Church of St. Nicho­las (toda­y­’s parish church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary). In 1237 – 38, Ban­ská Štiav­ni­ca gai­ned town pri­vi­le­ges, beco­ming a sig­ni­fi­cant cen­ter for sil­ver pro­duc­ti­on in Euro­pe and a lea­ding eco­no­mic hub in Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). The squ­are is home to the Late Got­hic Evan­ge­li­cal Church of St. Cat­he­ri­ne (Slo­vak Church). It was built bet­we­en 1488 and 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is cal­led the Slo­vak Church becau­se Slo­vak miners were pre­a­ched to in the­ir lan­gu­age here (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 15251526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


In 1776, a cha­pel dedi­ca­ted to St. John of Nepo­muk was added to the church. Below the church, the­re is a crypt whe­re may­ors and pro­mi­nent citi­zens were buried (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). From the 16th cen­tu­ry, the town faced almost 150 years of the Tur­kish thre­at. The city cons­truc­ted a double-​circle defen­se sys­tem with gates and main­tai­ned its army. The Turks did not mana­ge to bre­ach the city, but it cost the town con­si­de­rab­le resour­ces, and miners found them­sel­ves in a dif­fi­cult social posi­ti­on, lea­ding to pro­tests and even a rebel­li­on in 1525 – 1526. Later, the situ­ati­on sta­bi­li­zed, and a gol­den age of mining and the city began (Buj­no­vá et all, 2003). Gold and sil­ver mining rea­ched its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of sil­ver (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 17441751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003).


In the 18th cen­tu­ry, Ban­ská Štiav­ni­ca beca­me the third-​largest city in Hun­ga­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In 1735, Samu­el Miko­ví­ny foun­ded a uni­que scho­ol here to train mining pro­fes­si­onals. During the Baro­que peri­od, both chur­ches and bour­ge­ois hou­ses were reno­va­ted, and bet­we­en 1744 and 1751, a new land­mark, the Cal­va­ry, was added. In the mid-​18th cen­tu­ry, the cen­tral Slo­vak mining regi­on beca­me the hub of the most advan­ced mining and metal­lur­gi­cal tech­no­lo­gy in Euro­pe. Ide­al con­di­ti­ons for spe­cia­li­zed edu­ca­ti­on in tech­ni­cal scien­ces rela­ted to the­se indus­tries emer­ged, lea­ding to the estab­lish­ment of the worl­d’s first tech­ni­cal uni­ver­si­ty, the Mining Aca­de­my, in 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Today, three buil­dings are loca­ted in the Upper Bota­ni­cal Gar­den (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Later, the fores­try focus was added; in 1824, it mer­ged with the sepa­ra­te Fores­try Ins­ti­tu­te, beco­ming the Mining and Fores­try Aca­de­my. The scho­ol att­rac­ted inven­ti­ve tech­ni­cians and scien­tists (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).


In 1796, the clas­si­cist Evan­ge­li­cal Church was com­ple­ted. Sig­ni­fi­cant figu­res in Slo­vak his­to­ry wor­ked and stu­died in the Štiav­ni­ca scho­ols. By popu­la­ti­on, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest city in Slo­va­kia and the third-​largest in Hun­ga­ry in the ear­ly 1780s. In the 19th and 20th cen­tu­ries, mining beca­me an unp­ro­fi­tab­le ven­tu­re due to fal­ling metal pri­ces, tumul­tu­ous times of revo­lu­ti­ons and wars. The hards­hips of World War I deep­ly affec­ted Ban­ská Štiav­ni­ca. The com­plex integ­ra­ti­on into the new Cze­cho­slo­vak Repub­lic, alre­a­dy com­pli­ca­ted by the mul­tieth­nic struc­tu­re of the city­’s popu­la­ti­on, was furt­her com­pli­ca­ted by the arri­val of the Hun­ga­rian Red Army in June 1919. The new sta­te and pub­lic admi­ni­stra­ti­on began to take sha­pe only after the inter­ven­ti­on of the Cze­cho­slo­vak army.

During the cri­sis in the 1930s, the­re were con­si­de­ra­ti­ons to halt mining pro­duc­ti­on, which defi­ni­ti­ve­ly hap­pe­ned in the ear­ly 1990s when mining essen­tial­ly came to a halt. The centuries-​old mining tra­di­ti­on came to a clo­se (Buj­no­vá et all, 2003). After the social chan­ges in 1989, efforts to pre­ser­ve and valo­ri­ze the city­’s cul­tu­ral heri­ta­ge inten­si­fied. In 1993, Ban­ská Štiav­ni­ca was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List. In recent years, life in the city has gai­ned new impul­ses thanks to diver­se cul­tu­ral and social acti­vi­ties. Hig­her edu­ca­ti­on retur­ned, tou­rism is deve­lo­ping, and local indus­tries are thri­ving. The city is gra­du­al­ly recon­nec­ting with its his­to­ri­cal tra­di­ti­on (Buj­no­vá et all, 2003).

Hope­ful­ly, we will app­re­cia­te our past more and get to know it. Then, we will sure­ly value our­sel­ves more in the pre­sent. And that is our futu­re, a good futu­re. One mani­fe­sta­ti­on of awa­re­ness is the Sala­man­der Fes­ti­vals. The Old Cast­le under­went a rich archi­tec­tu­ral and func­ti­onal pre­lu­de befo­re beco­ming the Old Cast­le. In the 13th cen­tu­ry, the­re was the Church of the Vir­gin Mary and the ceme­te­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In the 15th cen­tu­ry, the church was hea­vi­ly dama­ged during an eart­hqu­ake and an attack by oppo­nents of King Ladis­laus the Post­hu­mous (Buj­no­vá et all, 2003).


Neskôr pri­bu­dol múr až vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 15641571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).


Later, a wall was added until the cre­a­ti­on of the Got­hic hall church. It con­ti­nu­ed as an anti-​Turkish for­tress until its pre­sent form with a Baro­que cast­le tower (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is the best-​preserved city cast­le in Slo­va­kia and is also asso­cia­ted with the very begin­nings of muse­ums in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the late 19th cen­tu­ry, at the ini­tia­ti­ve of Rich­tár Goldb­run­ner, they began to col­lect exhi­bits here, which led to the ope­ning of the first muse­um in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1900. Today, it is kno­wn as the Slo­vak Mining Muse­um. The first cura­tor, Voj­tech Baker, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in its estab­lish­ment. During the sum­mer, the Old Cast­le comes ali­ve with nume­rous cul­tu­ral events, inc­lu­ding con­certs and the­at­ri­cal per­for­man­ces. The­re is par­ti­cu­lar inte­rest in the tra­di­ti­onal Fes­ti­val of Arts, Crafts, and Enter­tain­ment (Buj­no­vá et all, 2003).

The New Cast­le (Vir­gin Cast­le) also has its intri­gu­ing his­to­ry. As part of for­ti­fy­ing the city against the Turks, a mas­si­ve rec­tan­gu­lar for­tress was built bet­we­en 1564 and 1571 on the top of the Frau­en­berg hill, near the road to Vind­šach­ta (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The New Cast­le stands on the Frau­en­berg hill, ser­ving as a mili­ta­ry obser­va­to­ry and part of the watch­to­wer network. It pro­vi­ded visu­al con­tact with the obser­va­to­ry on Sit­no and could rece­i­ve sig­nals about the move­ment of Tur­kish tro­ops from Kru­pi­na and Levi­ce (Buj­no­vá et all, 2003).


Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Archa­e­olo­gi­cal fin­dings on Glan­zen­berg pro­ve that mining was alre­a­dy deve­lo­ping during the Cel­tic sett­le­ment peri­od (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – the Cham­ber Court is one of the lar­gest archi­tec­tu­ral com­ple­xes in the city. After the dec­li­ne of the cast­le and for­ti­fied com­plex on Glan­zen­berg in the mid-​15th cen­tu­ry, it beca­me the seat of the roy­al mining cham­ber. From the mid-​16th cen­tu­ry, it was the main cham­ber coun­t’s resi­den­ce, over­se­e­ing mines, smel­ters, mints, forests, and tech­ni­cal edu­ca­ti­on throug­hout the cen­tral Slo­vak mining regi­on. Among other things, ore was refi­ned here, gold sepa­ra­ted from sil­ver, and urbu­ra” col­lec­ted – a tax on extrac­ted ore (Buj­no­vá et all, 2003). It is loca­ted on the stre­et of the same name, bet­we­en Far­ská and Kato­va stre­ets, or Dol­ná and Andre­ja Kme­ťa. In front of the faca­de is a sta­tue of Andrej Kmeť (Buj­no­vá et all, 2003). On the sur­fa­ce of Glan­zen­berg, the hill of the Old Town, a rich ore vein cal­led Špi­tá­ler emer­ges. The Ger­man name means Shi­ny Hill.” At the site of sur­fa­ce mining, the­re are expo­sed sto­ne walls, pre­ser­ved tun­nels, chim­ne­ys, remains of ore quali­ty deter­mi­na­ti­on equ­ip­ment, smel­ting fur­na­ces with rem­nants of slag, spo­il mate­rial, and mining tools. The hig­hest part of the hill was occu­pied by a for­ti­fied sett­le­ment whe­re urbu­ra was col­lec­ted, and extrac­ted ore was sto­red (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka is a Baro­que tower-​like struc­tu­re from 1681. By bea­ting a wooden board from the tower, miners were sum­mo­ned to work. The ground and under­ground parts hou­sed a jail (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The bell rin­ging was also heard during fes­ti­ve occa­si­ons, mining mee­tings, fune­rals, and fires (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).


The Mining Muse­um in Natu­re (Mining Open-​Air Muse­um) has been offe­ring the oppor­tu­ni­ty sin­ce 1974 to step into a more than 400-​year-​old mine. The exhi­bi­ti­on inc­lu­des a tour of the Ondrej shaft. The under­ground guided rou­te with tools and equ­ip­ment is 1.5 km long, lea­ding through old mining tun­nels from the 17th to the 19th cen­tu­ry. Visi­tors wear coats and hel­mets with the­ir own light sour­ce. On the sur­fa­ce, the­re are mining loco­mo­ti­ves and hau­ling equ­ip­ment. Near the muse­um, the­re is an exhi­bi­ti­on of coal mining, the for­mer Powder Hou­se buil­ding, a mining sawmill, and the Klin­ger water reser­vo­ir (Buj­no­vá et all, 2003).

The mining water mana­ge­ment sys­tem is a uni­que sys­tem of reser­vo­irs (taj­chy) built pre­ci­se­ly for mining acti­vi­ties. Mining acti­vi­ties requ­ire a sig­ni­fi­cant amount of water. The lack of water was one of the rea­sons for the impen­ding dec­li­ne of mining in the 17th cen­tu­ry. Pum­ping out groun­dwa­ter from mines was very chal­len­ging. On the other hand, water was needed for pro­ces­sing the extrac­ted ore. In the 18th cen­tu­ry, a bold tech­ni­cal solu­ti­on emer­ged – seve­ral dozen water reser­vo­irs dam­med by clay-​stone dams – taj­chy (from the Ger­man word Teich,” mea­ning pond), which were har­mo­ni­ous­ly integ­ra­ted into the lands­ca­pe. Water flo­wed into them through a uni­que sys­tem of mining dit­ches and adits from the hig­her are­as of the Štiav­nic­ké Vrchy. Such a solu­ti­on was rea­li­zed thanks to local experts, pri­ma­ri­ly Samu­el Miko­ví­ny and Matej Kor­nel Hell. Later, due to the advent of ste­am and, espe­cial­ly, elect­ric power and the dec­li­ne of mining, the ori­gi­nal pur­po­se of taj­chy faded away (Buj­no­vá et all, 2003).


Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 17821878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


The dee­pest reser­vo­ir in the Ban­ská Štiav­ni­ca regi­on was Rozg­rund from the 18th cen­tu­ry. Its dam, with its slo­pe on the aerial side, repre­sen­ted a tech­ni­cal mar­vel — it was the bol­dest cons­truc­ti­on in the world until the mid-​19th cen­tu­ry. Uni­que are also the sys­tems of inlet and drai­na­ge dit­ches, mutu­al inter­con­nec­ti­ons, out­put adits, and faci­li­ties. The Rich­ňav­ské reser­vo­irs have the lon­gest sys­tem of water dit­ches. The total volu­me of reser­vo­irs, built sin­ce the 16th cen­tu­ry, was around 7 mil­li­on m³, with a length of col­lec­ting dit­ches at 72 km and dri­ving dit­ches at 57 km.

The Ban­ská Štiav­ni­ca mining indus­try made a sig­ni­fi­cant mark on his­to­ry through the here­di­ta­ry adit drai­na­ge mining works. In rich are­as, they natu­ral­ly drai­ned mining waters to the sur­fa­ce. A com­ple­te uni­que fea­tu­re was the Impe­rial Adit, later cal­led the Voz­ni­ca Adit, built bet­we­en 1782 and 1878, which, at the time of its com­ple­ti­on, was the lon­gest under­ground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It con­ti­nu­es to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bie­ber Adit, which began exca­va­ti­on no later than the 14th cen­tu­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 2000 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


On the dams, the­re are wooden cabins kno­wn as monks,” hou­sing equ­ip­ment to con­trol the water dis­char­ge from the reser­vo­ir. Accor­ding to legend, when they were buil­ding the oldest dam, the­re were gre­at con­cerns about whet­her the dam would hold. In the end, the dam par­tial­ly gave way, but they could­n’t find the flaw. The buil­der Daru­mi­ni sug­ges­ted that they bury a living per­son in the dam. That per­son beca­me the monk Fran­ti­šek, who wan­ted to ato­ne for his sins (Soňa Luži­no­vá). Accor­ding to the legend of the lizards, once a shep­herd saw somet­hing glim­mer on the slo­pe of toda­y­’s Old Town and noti­ced two lizards – one with a gol­den back and the other with a sil­ver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nug­get. Tha­t’s why lizards are part of the city­’s coat of arms. Hen­ce, the shep­herd walks in a sala­man­der pro­ces­si­on with a lizard during the annu­al fes­ti­vi­ties (Buj­no­vá et all, 2003). The oldest miners in the Štiav­nic­ké Vrchy were the Celts from the Kotí­ny tri­be. They sear­ched for nob­le metals here from 200 to 0 BC and min­ted coins from sil­ver (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Naprí­klad do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej ulice.

V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tu do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ce (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Addi­ti­onal per­so­na­li­ties from Ban­ská Štiav­ni­ca inc­lu­de wri­ter and pla­y­wright Anton Hykisch, archa­e­olo­gist, geolo­gist, and his­to­rian Andrej Kmeť, car­tog­rap­her Samu­el Miko­ví­ni, phy­si­cist, mat­he­ma­ti­cian Chris­tian Johann Dopp­ler, poet Andrej Slád­ko­vič, and act­res­ses Mag­da Vášá­ry­o­vá and Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Pano­rá­my

Pano­rá­my

Foto­ga­lé­ria

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, Čachtické Karpaty, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stredné Považie, Zrúcaniny

Čachtický hrad

Hits: 4071

Hrad­ný vrch bol obý­va­ný už v pre­his­to­ric­kej dobe, o čom sved­čia arche­olo­gic­ké nále­zy. Je veľ­mi prav­de­po­dob­né, že tu bolo hra­dis­ko (Vla­di­mír Ammer: Čach­ti­ce, Vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko ZsK­NV pri Kraj­skom peda­go­gic­kom ústa­ve v Bra­ti­sla­ve). Zrej­me v 8 – 9 sto­ro­čí (Hanuš). His­to­ric­ky hrad nie­sol aj tie­to pome­no­va­nia: Chek­che, Cheh­te, Csej­te. Leží medzi obca­mi Čach­ti­ceViš­ňo­vé v Čach­tic­kom kra­se v nad­mor­skej výš­ke 375 met­rov (hra​dy​-zamky​.org).

Čach­tic­ký hrad je spo­mí­na­ný v roku 1276. Posta­ve­ný bol prav­de­po­dob­ne po roku 1260 a pri­pi­su­je sa Kazi­mí­ro­vi z rodu Hunt-​Poznanovcov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Vzni­kol ako dôle­ži­tá pev­nosť tvo­ria­ca súčasť ochra­ny západ­nej hra­ni­ce Uhor­ska (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). Pat­ril medzi prvé hra­dy, kto­ré zabez­pe­čo­va­li túto hra­ni­cu (Wiki​pe​dia​.sk). Vo svo­jej his­tó­rii. ako jeden z mála odo­lal voj­skám Pře­mys­la Ota­ka­ra II (Infor­mač­ná tabu­ľa), kto­rý ho však v rok 1273 sil­ne poško­dil (Hanuš). Ubrá­ni­li ho Kazi­mí­ro­vi syno­via PeterPon­grác (Wiki​pe​dia​.sk). Hrad je zná­my naj­mä vďa­ka Alž­be­te Bát­ho­ri­ovej. V roku 1392 zís­kal hrad Sti­bor zo Sti­bo­ríc od krá­ľa Žig­mun­da. Po roku 1434 kráľ daro­val hrad Orsá­gov­com, kto­rí ho vlast­ni­li do roku 1567. Od nich šiel hrad do rúk Uršu­le Kani­ža­jo­vej, vdo­ve po Tomá­šo­vi Nádaš­dym. Od nej pan­stvo zís­kal Fran­ti­šek Nádaš­dy, man­žel Alž­be­ty Báto­ri­ovej. V roku 1708 bol doby­tý a vypá­le­ný voj­ska­mi Fran­tiš­ka Rákoc­zi­ho II. Neskôr v 18. sto­ro­čí slú­žil ako väz­ni­ca. Odvte­dy hrad pust­ne. Hrad je súčas­ťou chrá­ne­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Čach­tic­ký hrad­ný vrch (Infor­mač­ná tabu­ľa). Nikdy neslú­žil ako repre­zen­tač­né síd­lo svo­jich maji­te­ľov, bol vždy budo­va­ný a udr­žia­va­ný ako vojen­ská pev­nosť. Maji­te­lia hra­du si svo­je síd­la sta­va­li v obci (Hanuš).

Z naj­star­ších čas­tí hra­du je zacho­va­né okrem iné­ho tor­zo päť­bo­kej veže s domi­nant­nou juho­zá­pad­nou ste­nou, dosa­hu­jú­cou výš­ku cca 15 met­rov. V roku 1992 bolo vyko­na­né sta­tic­ké zabez­pe­če­nie najo­hro­ze­nej­ších čas­tí. Začiat­kom 21. sto­ro­čia bol vymu­ro­va­ný oblúk brá­ny dru­hé­ho pred­hra­dia. Neskôr akti­vi­ty pokra­čo­va­li odstra­ňo­va­ním nále­to­vých dre­vín, zabez­pe­čo­va­cí­mi a kon­zer­vač­ný­mi prá­ca­mi, mini­mál­ne do roku 2010 (Aleš Hofe­rek).

Čach­tic­ký hrad­ný vrch je význam­nou loka­li­tou tep­lo­mil­nej vápen­co­vej fló­ry. Ras­tie tu jara­bi­na slo­ven­ská Sor­bus slo­ve­ni­ca, jara­bi­na Kme­ťo­va Sor­bus kme­tia­na, klin­ček Lum­nit­ze­rov Diant­hus lum­nit­ze­ri, senov­ka tesál­ska Tri­go­nel­la mons­pe­lia­ca, kavy­le (Sti­pa spp.). Via­ce­ré orchi­de­je ako hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holo­se­ri­ca ssp. Holu­by­ana, hmy­zov­ník vče­lo­vi­tý Oph­rys api­fe­ra, kruš­tík Epi­pac­tis muel­le­ri, E. pla­cen­ti­na, E. hel­le­bo­ri­ne (pies​ta​ny​.sk). Hrad­ný vrch so svo­jim najb­liž­ším oko­lím je od roku 1964 prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou (Hanuš).


Cast­le Hill was inha­bi­ted in pre­his­to­ric times, as evi­den­ced by archa­e­olo­gi­cal finds. It is very like­ly that the­re was a hill­fort here (Vla­di­mír Ammer: Čach­ti­ce, Pub­lis­hing Cen­ter of ZsK­NV at the Regi­onal Peda­go­gi­cal Ins­ti­tu­te in Bra­ti­sla­va). Pro­bab­ly in the 8th-​9th cen­tu­ries (Hanuš). His­to­ri­cal­ly, the cast­le had vari­ous names, such as Chek­che, Cheh­te, Csej­te. It is loca­ted bet­we­en the vil­la­ges of Čach­ti­ce and Viš­ňo­vé in the Čach­ti­ce Karst at an alti­tu­de of 375 meters (hra​dy​-zamky​.org).

Čach­ti­ce Cast­le is men­ti­oned in 1276. It was pro­bab­ly built after 1260 and is att­ri­bu­ted to Kazi­mír from the Hunt-​Poznanovci fami­ly (Infor­ma­ti­on board). It was estab­lis­hed as an impor­tant for­tress for­ming part of the defen­se of the wes­tern bor­der of Hun­ga­ry (odkli​na​nieh​ra​dov​.sk). It belo­n­ged to the first cast­les that secu­red this bor­der (Wiki​pe​dia​.sk). In its his­to­ry, it was one of the few that resis­ted the armies of Pře­mysl Ota­kar II (Infor­ma­ti­on board), who, howe­ver, seve­re­ly dama­ged it in 1273 (Hanuš). It was defen­ded by Kazi­mí­r’s sons Peter and Pon­grác (Wiki​pe​dia​.sk). The cast­le is kno­wn main­ly due to Eli­za­beth Bát­ho­ry. In 1392, Sti­bor from Sti­bo­ri­ce acqu­ired the cast­le from King Sigis­mund. After 1434, the king dona­ted the cast­le to the Orság fami­ly, who owned it until 1567. From them, the cast­le pas­sed into the hands of Ursu­la Kani­ža­jo­vá, the widow of Tomáš Nádaš­dy. From her, the esta­te was acqu­ired by Fran­ti­šek Nádaš­dy, the hus­band of Eli­za­beth Bát­ho­ry. In 1708, it was conqu­e­red and bur­ned by the for­ces of Fran­cis II Rákóc­zi. Later, in the 18th cen­tu­ry, it ser­ved as a pri­son. Sin­ce then, the cast­le has fal­len into ruin. The cast­le is part of the Čach­tic­ký Cast­le Hill pro­tec­ted natu­re reser­ve (Infor­ma­ti­on board). It has never ser­ved as a repre­sen­ta­ti­ve resi­den­ce for its owners; it was alwa­ys built and main­tai­ned as a mili­ta­ry for­tress. The owners of the cast­le built the­ir resi­den­ces in the vil­la­ge (Hanuš).

Among the oldest parts of the cast­le, the rem­nants of a five-​lobed tower with a domi­nant sout­hwest wall, rea­ching a height of about 15 meters, are pre­ser­ved. In 1992, sta­tic secu­ring of the most endan­ge­red parts was car­ried out. At the begin­ning of the 21st cen­tu­ry, the arch of the gate of the second bai­ley was bric­ked up. Later acti­vi­ties inc­lu­ded the remo­val of over­gro­wn tre­es, secu­ri­ty, and con­ser­va­ti­on work, at least until 2010 (Aleš Hoferek).

Čach­tic­ký Cast­le Hill is a sig­ni­fi­cant site for ther­mop­hi­lic limes­to­ne flo­ra. The Slo­vak rowan Sor­bus slo­ve­ni­ca, Kme­ť’s rowan Sor­bus kme­tia­na, Lum­nit­ze­r’s car­na­ti­on Diant­hus lum­nit­ze­ri, clo­ver Tri­go­nel­la mons­pe­lia­ca, and feat­her grass (Sti­pa spp.) grow here. Seve­ral orchids, such as Holu­by­’s Oph­rys holo­se­ri­ca ssp. Holu­by­ana, bee orchid Oph­rys api­fe­ra, hel­le­bo­ri­ne Epi­pac­tis muel­le­ri, E. pla­cen­ti­na, E. hel­le­bo­ri­ne, thri­ve in the area (pies​ta​ny​.sk). The Cast­le Hill and its imme­dia­te sur­roun­dings have been a natu­re reser­ve sin­ce 1964 (Hanuš).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Neživé, Slovenská krajina

Kalvária v Banskej Štiavnici

Hits: 3005

Ban­skoš­tiav­nic­ká Kal­vá­ria je najim­po­zan­tnej­šou baro­ko­vou kal­vá­ri­ou v stred­nej Euró­pe. Jed­nou z naj­star­ších kal­vá­rií na Slo­ven­sku. Od roku 1993 je súčas­ťou úze­mia, kto­ré spo­lu s his­to­ric­kým mes­tom Ban­ská Štiav­ni­ca boli zara­de­né na Zoznam sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO. Od júna 2007 je na zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta. Kapl­n­ky a kos­to­ly Kal­vá­rie: Ježiš sa lúči so svo­jou Mat­kou, Dia­bol pokú­ša Ježi­ša, Ježiš umý­va apoš­to­lom nohy, Kapl­n­ka Bož­ské­ho Srd­ca, Posled­ná veče­ra, Bolest­né srd­ce Pan­ny Márie, Ježiš na hore Oli­vo­vej, Kapl­n­ka svä­tých scho­dov, Judá­šo­va zra­da, Odsú­de­nie Ježi­ša, Ježiš pred Hero­de­som, Ježi­ša biču­jú, Kapl­n­ka Ecce Homo, Ježiš berie svoj kríž, Ježi­ša pri­bí­ja­jú na kríž, Hor­ný kos­tol – Kris­tus na krí­ži, Boží hrob, Obre­za­nie Pána, Útek do Egyp­ta, Dva­násť­roč­ný Ježiš v chrá­me, Ježiš sa stre­tá so svo­jou Mat­kou, Pan­na Mária pod krí­žom, Ježi­šo­vo telo v lone Mat­ky, Ježi­ša pocho­vá­va­jú (kal​va​ria​.org). Pred­po­kla­dá sa, že tvor­com archi­tek­to­nic­ké­ho návrhu bol Samu­el Miko­ví­ny (nomad​.sk).

Kal­vá­ria sa nachá­dza seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra mes­ta. Z infor­mač­nej tabu­le som sa dočí­tal, že kal­vá­ria pred­sta­vu­je baro­ko­vú sak­rál­nu archi­tek­tú­ru, sochár­stvo, výtvar­né ume­nie a ume­lec­ké remes­lá. Ini­ciá­to­rom vybu­do­va­nia bol páter Fran­ti­šek Per­ger18. sto­ro­čí z miest­nej komu­ni­ty Spo­loč­nos­ti Ježi­šo­vej, kto­rý na kop­ci Scharf­fen­berg (Ostrý vrch) vybu­do­val Krí­žo­vú ces­tu. Základ­ný kameň polo­ži­li 14.9.1744. Kom­plex tvo­rí 17 kapl­niek, tri kos­to­ly, Žalár, a Boží hrob (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria je oso­bi­tá aj svo­jou litur­gic­kou kon­cep­ci­ou. Neko­pí­ru­je tra­dič­ný model 14-​ich zasta­ve­ní krí­žo­vej ces­ty, ale kom­bi­nu­je výja­vy zo živo­ta Ježi­ša a Pan­ny Márie. Hore sva­hom obrá­te­ným k mes­tu ply­nu­lo stú­pa symet­ric­ky roz­lo­že­ná zosta­va hlav­ných objek­tov. Kapl­n­ky sú vzá­jom­ne pospá­ja­né ser­pen­tí­na­mi chod­níč­kov. V nich sú dre­ve­né reli­é­fy, inte­ri­é­ry kos­to­lov sú deko­ro­va­né násten­ný­mi maľ­ba­mi, kto­rá sa pri­pi­su­je rakús­ke­mu malia­ro­vi Anto­no­vi Sch­mid­to­vi (Buj­no­vá et all, 2003).

Časť výtvar­nej výzdo­by a mobi­liá­ru jed­nej z najv­zác­nej­ších baro­ko­vých pamia­tok na Slo­ven­sku bola vykrad­nu­tá, časť sa sta­la ter­čom van­da­lov. Miest­ni akti­vis­ti sa zaslú­ži­li o to, že Kal­vá­ria je zapí­sa­ná v zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria bola obno­ve­ná na pre­lo­me 70-​tych a 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia (Buj­no­vá et all, 2003). Štiav­nic­ká kal­vá­ria vznik­la tak, že páter Fran­ti­šek Per­ger z jezu­it­ské­ho kláš­to­ra v Ban­skej Štiav­ni­ci chcel od boha­té­ho ťažia­ra Leopol­da Ondre­ja Frit­za z Frie­den­lie­bu kúpiť Scharf­fen­berg. Páno­vi Frit­zo­vi bolo čud­né, načo chce takú ničo­tu. Kria­ky a bod­ľa­čie. Páter až na tre­tie nalie­ha­nie nave­ľa pre­zra­dil svoj úmy­sel vybu­do­vať na vrchu Kal­vá­riu. Fritz sa roz­ho­dol, že na taký­to účel Scharf­fen­berg nepre­dá, ale daru­je, kým bude slú­žiť na úctu k Bohu” (pod­ľa Hid­vég­hy).


Ban­ská Štiav­ni­ca Cal­va­ry is the most impo­sing Baro­que cal­va­ry in Cen­tral Euro­pe, also one of the oldest cal­va­ries in Slo­va­kia. Sin­ce 1993, it has been part of the ter­ri­to­ry along with the his­to­ric town of Ban­ská Štiav­ni­ca, insc­ri­bed on the UNESCO World Cul­tu­ral and Natu­ral Heri­ta­ge List. Sin­ce June 2007, it has been lis­ted among the 100 most endan­ge­red monu­ments in the world. Cha­pels and chur­ches of the Cal­va­ry inc­lu­de: Jesus Bids Fare­well to His Mot­her, Devil Tempts Jesus, Jesus Was­hes the Apost­les’ Feet, Cha­pel of the Divi­ne Heart, Last Sup­per, Sor­ro­wful Heart of Vir­gin Mary, Jesus on the Mount of Oli­ves, Cha­pel of the Holy Stairs, Judas’ Bet­ra­y­al, Con­dem­na­ti­on of Jesus, Jesus Befo­re Herod, Fla­gel­la­ti­on of Jesus, Cha­pel of Ecce Homo, Jesus Takes Up His Cross, Jesus Nailed to the Cross, Upper Church – Christ on the Cross, Holy Sepul­cher, Cir­cum­ci­si­on of the Lord, Flight into Egypt, Twelve-​Year-​Old Jesus in the Tem­ple, Jesus Meets His Mot­her, Vir­gin Mary Bene­ath the Cross, Jesus’ Body in His Mot­he­r’s Lap, Burial of Jesus (kal​va​ria​.org). It is pre­su­med that Samu­el Miko­ví­nyi was the archi­tect behind the design (nomad​.sk).

The Cal­va­ry is loca­ted nort­he­ast of the city cen­ter. Accor­ding to an infor­ma­ti­on board, the cal­va­ry repre­sents Baro­que sac­ral archi­tec­tu­re, sculp­tu­re, visu­al arts, and crafts. The ini­tia­ti­ve for its cons­truc­ti­on came from Fat­her Fran­ti­šek Per­ger in the 18th cen­tu­ry, a mem­ber of the local com­mu­ni­ty of the Socie­ty of Jesus, who built the Sta­ti­ons of the Cross on Scharf­fen­berg Hill. The foun­da­ti­on sto­ne was laid on Sep­tem­ber 14, 1744. The com­plex con­sists of 17 cha­pels, three chur­ches, the Lamen­ta­ti­on, and the Holy Sepul­cher (Infor­ma­ti­on Board). The cal­va­ry is uni­que in its litur­gi­cal con­cep­ti­on, not copy­ing the tra­di­ti­onal model of the 14 Sta­ti­ons of the Cross but com­bi­ning sce­nes from the lives of Jesus and the Vir­gin Mary. The main objects are sym­met­ri­cal­ly arran­ged on a slo­pe facing the city. The cha­pels are con­nec­ted by win­ding paths with wooden reliefs, and the inte­ri­ors of the chur­ches are deco­ra­ted with wall pain­tings att­ri­bu­ted to the Aus­trian pain­ter Anton Sch­midt (Buj­no­vá et al., 2003).

Part of the artis­tic deco­ra­ti­on and fur­ni­tu­re of one of the most valu­ab­le Baro­que monu­ments in Slo­va­kia was sto­len, and some beca­me the tar­get of van­dals. Local acti­vists pla­y­ed a cru­cial role in inc­lu­ding Cal­va­ry in the list of the 100 most endan­ge­red monu­ments in the world (Infor­ma­ti­on Board). The Cal­va­ry was res­to­red in the late 1970s and ear­ly 1980s (Buj­no­vá et al., 2003). The Štiav­ni­ca Cal­va­ry came into being when Fat­her Fran­ti­šek Per­ger from the Jesu­it monas­te­ry in Ban­ská Štiav­ni­ca wan­ted to buy Scharf­fen­berg from the wealt­hy miner Leopold Andrej Fritz of Frie­den­lieb. Fritz found it odd that some­one would want such a wort­hless pla­ce with thorns and pric­kles. Only after per­sis­tent insis­ten­ce did Fat­her reve­al his inten­ti­on to build a Cal­va­ry on the top. Fritz deci­ded not to sell Scharf­fen­berg for such a pur­po­se but to dona­te it, as long as it ser­ves for the honor of God” (accor­ding to Hidvéghy).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Hontianske obce, Kaštiely, Krajina, Neživé, Obce, Parky, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské obce

Svätý Anton

Hits: 5478

Svä­tý Anton, pred­tým Antol, sa nachá­dza len kúsok od Ban­skej Štiav­ni­ce. Súčas­ťou je kaš­tieľ s krás­nym parkom.

K obci pat­ria usad­los­ti Rov­ne, Baža­nia a Mac­ko. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1266. Názov obce vychá­dza z náz­vu pôvod­né­ho kos­to­la zasvä­te­né­ho svä­té­mu Anto­no­vi Pus­tov­ní­ko­vi. His­to­ric­ké náz­vy obce: Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. Maďar­ský názov je Sze­nan­tal. Oby­va­te­lia sa živi­li pre­važ­ne baníc­tvom, hut­níc­tvom, les­níc­tvom, v kame­ňo­lo­me a v prie­my­sel­ných pod­ni­koch v Ban­skej Štiav­ni­ci. V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia je zná­ma výro­ba vyre­zá­va­ných a maľo­va­ných bet­le­he­mov. V 17. sto­ro­čí zís­kal pan­stvo Peter Kohá­ry. Rodi­na Kohá­ry­ov­cov sa zaslú­ži­la o roz­voj Svä­té­ho Anto­na. Od roku 1826 pat­ri­la obec Cobur­gov­com. Fer­di­nand Coburg, brat posled­né­ho vlast­ní­ka kaš­tie­ľa, nav­šte­vo­val obec až do roku 1944. Zná­mym rodá­kom bol slo­ven­ský herec, diva­del­ný reži­sér a scé­nic­ký výtvar­ník Karol Zachar, vlast­ným menom Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Vo Svä­tom Anto­ne sa nachá­dza kaš­tieľ s par­kom. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Šty­ri kríd­la budo­vy sym­bo­li­zu­jú šty­ri roč­né obdo­bia, 12 komí­nov mesia­ce, 52 izieb týžd­ne a 365 okien, dni v roku. Dnes je síd­lom Les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľ­no­hos­po­dár­ske­ho múzea s mno­hý­mi zbra­ňa­mi a tro­fe­ja­mi. Kaž­do­roč­ne začiat­kom sep­tem­bra sa v kaš­tie­li uspo­ra­dú­va­jú atrak­tív­ne poľov­níc­ke sláv­nos­ti – Dni sv. Huber­ta (SACR). Baro­ko­vý kaš­tieľ je posta­ve­ný na mies­te býva­lé­ho hra­du, začiat­kom 19. sto­ro­čia je kla­si­cis­tic­ky upra­ve­ný (wiki​pe​dia​.sk).

Poľov­níc­ka expo­zí­cia je jedi­nou špe­cia­li­zo­va­nou s celo­slo­ven­skou pôsob­nos­ťou. V roku 1808 sa v Ban­skej Štiav­ni­ci začal vyučo­vať pred­met poľov­níc­tvo (geopark​.sk). Je naj­väč­šou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Chod­by kaš­tie­ľa pre­zen­tu­jú viac ako tisíc tro­fe­jí zve­ri (msa​.sk). Baro­ko­vo – kla­si­cis­tic­ké­mu kaš­tie­ľu v Svä­tom Anto­ne pred­chá­dzal men­ší opev­ne­ný hrá­dok, kto­rý je spo­mí­na­ný už v 15. sto­ro­čí. V 16. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný a mal chrá­niť Ban­skú Štiav­ni­cu pred turec­ký­mi nájaz­da­mi (geopark​.sk). Kaš­tieľ býva ozna­čo­va­ný aj ako kaš­tieľ Antol, ale­bo Kohá­ry­ov­ský kaš­tieľ. Je síd­lom les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľov­níc­ke­ho múzea (Wiki­pe­dia). Dali ho posta­viť na začiat­ku 18. sto­ro­čia vlast­ní­ci pan­stva Sit­no, Kohá­ry­ov­ci (Buj­no­vá et all, 2003). Svo­je let­né síd­lo tu mal bul­har­ský cár Fer­di­nand Coburg, pat­ril do Sit­nian­ske­ho pan­stva Kohá­ry­ov­cov (Terem). V roku 1826 sa jedi­ná dcé­ra posled­né­ho z muž­ských potom­kov rodu Kohá­ry­ov­cov vyda­la za Fer­di­nan­da Jura­ja Cobur­ga zo Sas­ka. Posled­ným z Cobur­gov­cov, kto­rý žil v kaš­tie­li, bol vše­stran­ne nada­ný Fer­di­nand Coburg, v rokoch 19081918 bul­har­ský cár. Dovŕ­šil šťast­nú tra­dí­ciu osvie­te­ných, roz­hľa­de­ných a cti­žia­dos­ti­vých maji­te­ľov, kto­rí zve­ľa­ďo­va­li majet­ky a zaria­di­li ich vkus­ne (Buj­no­vá et all, 2003).

V par­ku bol do roku 1995 vysa­de­ný, Fili­pom Cobur­gom v roku 1878, sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um. V roku 1996 po vysc­hnu­tí bola vysa­de­ná iná sek­vo­ja. Oko­lie je boha­té na chrá­ne­né dru­hy, mno­hé ende­mi­ty. V par­ku a pri­ľah­lom leso­par­ku sa nachá­dza napr. Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sies­si, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus. V oko­lí je vzác­ny výskyt prí­rod­ných ruží, kto­ré v 19. sto­ro­čí tu pôso­bia­ci Andrej Kmeť popí­sal tak­mer 300 kul­ti­va­rov (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Súčas­ťou are­álu je his­to­ric­ký park (5 ha) a leso­park (25 ha). Hor­né a dol­né jazier­ko je spo­je­né kas­ká­da­mi a vodo­pád­mi je napá­ja­né nie­koľ­ko kilo­met­rov dlhým náho­nom z Kop­laš­ské­ho poto­ka s uni­kát­ny­mi akva­duk­ta­mi. V par­ku sa okrem toho nachá­dza grot­ta – ume­lo navŕ­še­ná jas­ky­ňa, stud­nič­ka s kamen­ný­mi lavič­ka­mi, dre­ve­né mos­tí­ky, altá­ny, kapl­n­ka Svä­té­ho Huber­ta (geopark​.sk).

Celo­slo­ven­ské poľov­níc­ke sláv­nos­ti Dni svä­té­ho Huber­ta uspo­ra­dú­va múze­um vo Svä­tom Anto­ne zvy­čaj­ne začiat­kom sep­tem­bra cez víkend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


St. Ant­ho­ny, for­mer­ly kno­wn as Antol, is loca­ted just a short dis­tan­ce from Ban­ská Štiav­ni­ca. It fea­tu­res a cast­le with a beau­ti­ful park.

The vil­la­ge inc­lu­des the sett­le­ments of Rov­ne, Baža­nia, and Mac­ko. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1266. The vil­la­ge­’s name comes from the ori­gi­nal church dedi­ca­ted to Saint Ant­ho­ny the Her­mit. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. The Hun­ga­rian name is Sze­nan­tal. The resi­dents were main­ly enga­ged in mining, metal­lur­gy, fores­try, quar­ry­ing, and indus­trial enter­pri­ses in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the mid-​20th cen­tu­ry, the pro­duc­ti­on of car­ved and pain­ted nati­vi­ty sce­nes beca­me kno­wn. In the 17th cen­tu­ry, the Kohá­ry fami­ly acqu­ired the esta­te. The Kohá­rys con­tri­bu­ted to the deve­lop­ment of St. Ant­ho­ny. From 1826, the vil­la­ge belo­n­ged to the Cobur­gs. Fer­di­nand Coburg, the brot­her of the last owner of the cast­le, visi­ted the vil­la­ge until 1944. A notab­le nati­ve of the vil­la­ge was the Slo­vak actor, the­a­ter direc­tor, and set desig­ner Karol Zachar, who­se real name was Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

In St. Ant­ho­ny, the­re is a cast­le with a park, now a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. The four wings of the buil­ding sym­bo­li­ze the four sea­sons, 12 chim­ne­ys repre­sent the months, 52 rooms sig­ni­fy the weeks, and 365 win­do­ws stand for the days in a year. Today, it hou­ses the Fores­try, Woodc­raft, and Agri­cul­tu­ral Muse­um with nume­rous wea­pons and trop­hies. Eve­ry year, at the begin­ning of Sep­tem­ber, the cast­le hosts att­rac­ti­ve hun­ting fes­ti­vi­ties – St. Huber­t’s Days (SACR). The baro­que cast­le was built on the site of a for­mer for­tress and was clas­si­ci­zed in the ear­ly 19th cen­tu­ry (wiki​pe​dia​.sk).

The Hun­ting Exhi­bi­ti­on is the only spe­cia­li­zed one with nati­on­wi­de sco­pe. Hun­ting was first taught in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1808 (geopark​.sk). It is the lar­gest of its kind in Slo­va­kia. The cast­le cor­ri­dors sho­wca­se more than a thou­sand game trop­hies (msa​.sk). Pre­ce­ding the Baroque-​classical cast­le in St. Ant­ho­ny was a smal­ler for­ti­fied cast­le men­ti­oned in the 15th cen­tu­ry. In the 16th cen­tu­ry, it was rebu­ilt to pro­tect Ban­ská Štiav­ni­ca from Tur­kish inva­si­ons (geopark​.sk). The cast­le is also refer­red to as Antol Cast­le or Kohá­ry Cast­le. It is the seat of the Fores­try, Woodc­raft, and Hun­ting Muse­um (Wiki­pe­dia). It was built at the begin­ning of the 18th cen­tu­ry by the owners of the Sit­no esta­te, the Kohá­rys (Buj­no­vá et all, 2003). The Bul­ga­rian tsar Fer­di­nand Coburg, belo­n­ging to the Sit­no esta­te of the Kohá­rys, had his sum­mer resi­den­ce here. In 1826, the only daugh­ter of the last male des­cen­dant of the Kohá­ry fami­ly mar­ried Fer­di­nand Georg of Saxe-​Coburg. The last of the Cobur­gs who lived in the cast­le was the ver­sa­ti­le Fer­di­nand Coburg, the Bul­ga­rian tsar from 1908 to 1918. He con­ti­nu­ed the hap­py tra­di­ti­on of enligh­te­ned, kno­wled­ge­ab­le, and ambi­ti­ous owners who impro­ved the­ir pro­per­ties tas­te­ful­ly (Buj­no­vá et all, 2003).

In the park, a giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) was plan­ted by Filip Coburg in 1878, but it dried up by 1995. Anot­her sequ­oia was plan­ted in 1996. The sur­roun­dings are rich in pro­tec­ted spe­cies, inc­lu­ding many ende­mics. In the park and the adja­cent forest park, spe­cies such as Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sie­sii, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus can be found. The rare occur­ren­ce of natu­ral roses, desc­ri­bed by Andrej Kmeť, who wor­ked here in the 19th cen­tu­ry, is also pre­sent, with almost 300 cul­ti­vars (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The area inc­lu­des a his­to­ri­cal park (5 ha) and a forest park (25 ha). The upper and lower ponds are con­nec­ted by cas­ca­des and water­falls, fed by a several-​kilometer-​long mill­ra­ce from the Kop­laš­ský stre­am with uni­que aqu­e­ducts. In the park, the­re is also a grot­to – an arti­fi­cial­ly cre­a­ted cave, a well with sto­ne ben­ches, wooden brid­ges, gaze­bos, and the Cha­pel of St. Hubert (geopark​.sk).

The Muse­um in St. Ant­ho­ny typi­cal­ly orga­ni­zes the All-​Slovak Hun­ting Fes­ti­vi­ties, St. Huber­t’s Days, at the begin­ning of Sep­tem­ber over the wee­kend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post