N‑rozmerný priestor – svet, ktorého sme súčasťou

63 /100

SEO Score

Od detstva ma priťahovali nezodpovedané otázky — presnejšie povedané, odpovede, ktoré som ešte nepoznal. Okolo dvadsiateho roku života som si uvedomil, že učenie pre mňa nie je len intelektuálny proces, ale aj pocit — spôsob, ako vnímať a prežívať súvislosti. Táto skúsenosť prišla počas štúdia environmentalistiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Neskôr som si prešiel rôznymi oblasťami — dlhé roky som sa venoval informačným technológiám, pričom paralelne vo mne žila aj vášeň pre umenie, hudbu či fotografiu. Dnes pôsobím ako dátový a priestorový analytik. Tvorím mapy, vizualizujem informácie a zároveň sa starám o to, aby tieto mapy, služby a databázy mali spoľahlivé technologické zázemie.

Môj pohľad na krajinu — či už z hľadiska vedy alebo fotografie — bol vždy komplexný. Vnímal som celky, súvislosti, vzťahy. Hoci som študoval environmentalistiku, najviac ma zaujímala ekológia — disciplína, ktorá skúma vzťahy medzi organizmami a ich prostredím a ich vzájomné usporiadanie. Prostredie tvoria aj iné organizmy. Antropocentrický pohľad, na ktorý sa sústreďuje environmentalistika, ma oslovoval o čosi menej.

Hovorí sa, že Albert Einstein mal to šťastie, že si pri pohľade na mravca lezúceho po povrchu gule uvedomil, že hoci ide stále rovno, vlastne sa neustále vracia — kráča dokola. Na rozdiel od neho veľa ľudí dnes nevníma výšku ani hĺbku priestoru. Akoby im chýbali krídla. Častejšie si predstavíme skrinku či televízor, ktorý treba nejako „vtesnať“ do priestoru — než by sme si všimli samotnú dynamiku priestoru okolo nás. Nepovažujem sa za vedca a ani k tomu nesmerujem. Uznávam však, že existujú nesmierne zložité systémy — prepojené sústavy súvislostí, vzťahov a väzieb. Platí to v biológii, geológii, fyzike, chémii, matematike, ale aj v stavebníctve či v medziľudských vzťahoch. Napriek tomu si trúfam povedať, že základné veci bývajú jednoduché, jasné a zrozumiteľné. Nemusíme za všetkým hneď hľadať „vedu“. Často postačí to, čím ľudia kedysi začínali svoje spoznávanie sveta — obyčajné pozorovanie.

Som presvedčený, že žijeme v n‑rozmernom svete, svet jednoducho taký je. Preto nepovažujem otázku štvrtého alebo ďalších rozmerov za niečo, čo by si vyžadovalo osobitné riešenie. Dôležitejšie je pochopiť, že to, čo označujeme ako „rozmer“, nesúvisí výlučne s geometriou alebo s dĺžkovými parametrami. V^o fyzike sa často ako štvrtý rozmer uvádza čas, čím vzniká koncept časopriestoru. No ak sa pozrieme na svet z hľadiska reálneho prežívania či praktickej interakcie, za rovnocenné alebo aj významnejšie môžeme považovať aj veličiny ako smer, uhol, limita, elektrický náboj, termodynamická teplota, látkové množstvo, svetelná intenzita, poloha, hmotnosť, objem, tlak, pH, rýchlosť, zrýchlenie, hybnosť, tiaž, sila, koncentrácia, napätie, entropia, nadmorská výška, počet, genetická variabilita, diverzita, telesná teplota, saturácia kyslíka, gamut, farebná teplota, HDP, inflácia, cena, produktivita, príjem, zisk, odvody. bit, nosnosť, tepelná vodivosť, elektrická vodivosť. Niektoré z týchto veličín sú odvodené, iné základné — no všetky vyjadrujú spôsoby bytia a účinku vecí vo svete. A práve preto si zaslúžia byť vnímané ako znaky reality rovnocenné klasicky vnímaným “rozmerom”. Rozmer, v mojom chápaní, nie je os v priestore, ale účinok vo svete. Nie je to číslo, ale prejav – vzťah medzi vecami, ktorý nesie zmysel a následok. Je samozrejme na diskusiu, či je samotný termín „rozmer“ zvolený správne. Mne sa javí ako zavádzajúci. Namiesto neho by som uprednostnil jednoduchší výraz “vlastnosť”, alebo v poetickejšej rovine, “črta”. Z tohto pohľadu nie sú šírka, výška a dĺžka troma oddelenými rozmermi, ale tromi aspektmi jedného priestoru, ktorý vyjadrujeme dĺžkovými parametrami. Takzvaný „rozmer“ tu nevystupuje ako os, ale ako princíp priestoru, pričom šírka, výška a dĺžka sú jeho podmnožinami — spôsobmi jeho prejavu.

Na realitu sa pozerám v integrálnom rámci — ako na celok, v ktorom jednotlivé vlastnosti, vzťahy a účinky dávajú zmysel až vo vzájomnej súhre. Tento rámec však nevzniká abstraktnou konštrukciou, ale je výsledkom pozorovania a poznania. Preto nechcem deliť svet podľa vedných disciplín, ale podľa zmyslu a účinku, ktoré nesú v konkrétnych situáciách. To, čo tradične nazývame „rozmerom“ — teda vlastnosťou veci či javu — chápem skôr ako vlastnosť vzťahu, ktorá vyjadruje príčinu a následok. Detský vtip sa pýta: čo je ťažšie — kilogram železa alebo kilogram peria? Odpoveď je, samozrejme, že vážia rovnako. No v skutočnosti majú celkom odlišné vlastnosti — fyzikálne, mechanické, aj praktické. Spája ich v zásade len jedno číslo: hmotnosť. Ak si necháte spadnúť na nohu kilogram peria a potom kilogram železa, rýchlo pochopíte rozdiel medzi nominálnou rovnosťou v kilogramoch a reálnym účinkom. Klasické, schematické vnímanie si vystačí s číslom. Skutočná realita však býva omnoho komplexnejšia. Výrazne to vidno napríklad v medicíne — kde rovnaký symptóm u dvoch pacientov nemusí znamenať rovnakú príčinu, liečbu ani dôsledky.

Redukovanie poznania na niekoľko málo premenných často vedie k nepochopeniu — alebo prinajmenšom k skreslenému obrazu reality. Platí to nielen vo vede, ale aj medzi ľuďmi. Poznáme jednotlivcov, ktorí sú formálne kvalifikovaní, no v praxi málo schopní — a naopak, ľudí bez titulov, ktorí však prejavujú mimoriadnu zručnosť, rozhľad či cit pre situáciu. Kombinácií je nekonečne mnoho. Určité zjednodušenia sú však nevyhnutné. Bez nich by sme sa nedočkali rána, neodovzdali prácu, ani by sme nedospeli k riešeniam. Preto si zvyčajne zvolíme úzku cestu — identifikujeme niekoľko znakov, ktoré sa nám javia ako najdôležitejšie, a podľa nich konáme. Aj vtedy by sme si však mali uvedomovať, že ide o náš subjektívny výber — ovplyvnený osobným poznaním, kultúrnym rámcom či metodológiou. Keď napríklad konštatujeme, že v danom regióne je 24 % lesov, ostáva otvorená otázka: Je to málo? Veľa? Je to vyhovujúce? A čo tam rastie? Čo tam nerastie?

Mali by sme sa preto usilovať vyjadrovať sa širším jazykom, ktorý nezatvára dvere iným interpretáciám, iným úrovniam poznania. Aristoteles definoval prírodu ako vznik, podstatu a vývoj vecí. A práve toto „veľké pole“, nie čísla, ale bytie v premenách, je tým pravým miestom pre pozorovanie, bádanie a pochopenie. Možno je načase prestať uvažovať o svete len prostredníctvom čísel, osí a rovníc — prestať ho derivovať a rozkladať na vzorce. Možno ho potrebujeme znova začať cítiť, vnímať a chápať inými spôsobmi — cez pohyb, účinok, vzťah a význam. Svet má viac čŕt, než by sa kedy zmestilo do akéhokoľvek modelu.

Since childhood, I have been drawn to unanswered questions — or more precisely, to answers I had not yet discovered. Around the age of twenty, I realized that learning is not merely an intellectual process for me, but also a feeling — a way of perceiving and experiencing connections. This insight came during my studies in environmental science at the Faculty of Natural Sciences of Comenius University in Bratislava. Later, I ventured into various fields — for many years I worked in information technologies, while simultaneously nurturing a passion for art, music, and photography. Today, I work as a data and spatial analyst. I create maps, visualize information, and ensure that these maps, services, and databases have a reliable technological foundation.

My view of the landscape — whether through the lens of science or photography — has always been complex. I saw wholes, connections, and relationships. Although I studied environmental science, I was most interested in ecology — a discipline that examines the relationships between organisms and their environment and their mutual organization. The environment, of course, also consists of other organisms. The anthropocentric focus of environmental science appealed to me somewhat less.

It is said that Albert Einstein had the good fortune to observe an ant walking along the surface of a sphere and realize that although it moved straight ahead, it was, in fact, walking in circles. Unlike him, many people today barely perceive height or depth — as if they lack wings. We’re more likely to imagine a cabinet or a television that needs to be “fitted” into a space, rather than notice the very dynamics of the space around us. I do not consider myself a scientist, nor do I aspire to be one. Still, I acknowledge the existence of extraordinarily complex systems — interconnected webs of relationships and dependencies. This applies in biology, geology, physics, chemistry, mathematics, and even construction and interpersonal relationships. Despite this, I dare say that the most fundamental things tend to be simple, clear, and understandable. We don’t need to seek “science” in everything. Often, what suffices is what people once began with in their understanding of the world — simple observation.

I am convinced that we live in an n‑dimensional world — the world is simply like that. Therefore, I do not consider the question of the fourth or higher dimensions something that requires special resolution. It is more important to understand that what we refer to as a “dimension” is not strictly tied to geometry or linear parameters. In physics, time is often cited as the fourth dimension, giving rise to the concept of spacetime. However, if we look at the world from the perspective of lived experience and practical interaction, we might consider as equally or even more significant quantities such as direction, angle, limit, electric charge, thermodynamic temperature, amount of substance, luminous intensity, position, mass, volume, pressure, pH, speed, acceleration, momentum, weight, force, concentration, voltage, entropy, altitude, count, genetic variability, diversity, body temperature, oxygen saturation, gamut, color temperature, GDP, inflation, price, productivity, income, profit, taxes, bit, load capacity, thermal conductivity, and electrical conductivity. Some of these quantities are derived, others fundamental — yet all of them express modes of existence and effect in the world. And precisely for that reason, they deserve to be perceived as features of reality on par with what we traditionally call “dimensions.”

In my understanding, a dimension is not an axis in space, but an effect in the world. It is not a number, but a manifestation — a relationship between things that carries meaning and consequence. It is, of course, open to discussion whether the term “dimension” is even the right one. To me, it seems misleading. I would prefer a simpler word like “property,” or in a more poetic sense, “trait.” From this perspective, width, height, and depth are not three separate dimensions, but three aspects of a single spatial principle, expressed through linear parameters. So-called “dimension” does not act as an axis here, but rather as a principle of space, with width, height, and depth being its subsets — modes of its manifestation. I view reality through an integral lens — as a whole in which individual properties, relationships, and effects make sense only in mutual coherence. This framework does not arise from abstract construction, but from observation and insight.

That is why I do not wish to divide the world according to academic disciplines, but according to the meaning and effect it carries in specific situations. What we traditionally call a “dimension” — a property of a thing or phenomenon — I understand more as a property of a relationship, expressing cause and consequence. A common children’s joke asks: which is heavier — a kilogram of iron or a kilogram of feathers? The answer, of course, is that they weigh the same. Yet in reality, they have completely different properties — physical, mechanical, and practical. They share essentially just one number: mass. If you let a kilogram of feathers and then a kilogram of iron fall on your foot, you will quickly understand the difference between nominal equality in kilograms and actual impact. Classical, schematic perception relies on numbers. Real reality, however, tends to be far more complex. This is particularly evident in medicine — where the same symptom in two patients may not indicate the same cause, treatment, or outcome.

Reducing knowledge to just a few variables often leads to misunderstanding — or at the very least, to a distorted picture of reality. This applies not only in science but also in everyday life. We know individuals who are formally qualified but practically incapable — and others without degrees who show exceptional skill, insight, or sensitivity. There are infinitely many combinations. Some simplification is necessary. Without it, we wouldn’t reach tomorrow, submit our work, or find solutions. That is why we usually choose a narrow path — we identify several traits that appear most important to us and act accordingly. Even then, we must remember that this is our subjective choice — shaped by personal knowledge, cultural context, and methodology. When we say, for example, that 24% of a given region is forested, the question remains: is that too little? Too much? Appropriate? What grows there? And what does not?

We should therefore strive to express ourselves in a broader language — one that does not shut out alternative interpretations and levels of understanding. Aristotle defined nature as the origin, essence, and development of things. And it is precisely this “great field” — not numbers, but being in transformation — that is the true place for observation, inquiry, and understanding. Perhaps it is time to stop thinking about the world solely through numbers, axes, and equations — to stop deriving and breaking it into formulas. Perhaps we need to start sensing, perceiving, and understanding it again through other means — through movement, effect, relationship, and meaning. The world has more traits than could ever fit into any model.

Literatúra

N‑rozmerný priestor – svet, ktorého sme súčasťou

Use Facebook to Comment on this Post