modely - Skala

Veda, Fyzika

N‑rozmerný priestor – svet, ktorého sme súčasťou

09/06/202510/06/2025 skala

Od detstva ma priťahovali nezodpovedané otázky — presnejšie povedané, odpovede, ktoré som ešte nepoznal. Okolo dvadsiateho roku života som si uvedomil, že učenie pre mňa nie je len intelektuálny proces, ale aj pocit — spôsob, ako vnímať a prežívať súvislosti. Táto skúsenosť prišla počas štúdia environmentalistiky na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Neskôr som si prešiel rôznymi oblasťami — dlhé roky som sa venoval informačným technológiám, pričom paralelne vo mne žila aj vášeň pre umenie, hudbu či fotografiu. Dnes pôsobím ako dátový a priestorový analytik. Tvorím mapy, vizualizujem informácie a zároveň sa starám o to, aby tieto mapy, služby a databázy mali spoľahlivé technologické zázemie.

Môj pohľad na krajinu — či už z hľadiska vedy alebo fotografie — bol vždy komplexný. Vnímal som celky, súvislosti, vzťahy. Hoci som študoval environmentalistiku, najviac ma zaujímala ekológia — disciplína, ktorá skúma vzťahy medzi organizmami a ich prostredím a ich vzájomné usporiadanie. Prostredie tvoria aj iné organizmy. Antropocentrický pohľad, na ktorý sa sústreďuje environmentalistika, ma oslovoval o čosi menej.

Hovorí sa, že Albert Einstein mal to šťastie, že si pri pohľade na mravca lezúceho po povrchu gule uvedomil, že hoci ide stále rovno, vlastne sa neustále vracia — kráča dokola. Na rozdiel od neho veľa ľudí dnes nevníma výšku ani hĺbku priestoru. Akoby im chýbali krídla. Častejšie si predstavíme skrinku či televízor, ktorý treba nejako „vtesnať“ do priestoru — než by sme si všimli samotnú dynamiku priestoru okolo nás. Nepovažujem sa za vedca a ani k tomu nesmerujem. Uznávam však, že existujú nesmierne zložité systémy — prepojené sústavy súvislostí, vzťahov a väzieb. Platí to v biológii, geológii, fyzike, chémii, matematike, ale aj v stavebníctve či v medziľudských vzťahoch. Napriek tomu si trúfam povedať, že základné veci bývajú jednoduché, jasné a zrozumiteľné. Nemusíme za všetkým hneď hľadať „vedu“. Často postačí to, čím ľudia kedysi začínali svoje spoznávanie sveta — obyčajné pozorovanie.

Som presvedčený, že žijeme v n‑rozmernom svete, svet jednoducho taký je. Preto nepovažujem otázku štvrtého alebo ďalších rozmerov za niečo, čo by si vyžadovalo osobitné riešenie. Dôležitejšie je pochopiť, že to, čo označujeme ako „rozmer“, nesúvisí výlučne s geometriou alebo s dĺžkovými parametrami. V^o fyzike sa často ako štvrtý rozmer uvádza čas, čím vzniká koncept časopriestoru. No ak sa pozrieme na svet z hľadiska reálneho prežívania či praktickej interakcie, za rovnocenné alebo aj významnejšie môžeme považovať aj veličiny ako smer, uhol, limita, elektrický náboj, termodynamická teplota, látkové množstvo, svetelná intenzita, poloha, hmotnosť, objem, tlak, pH, rýchlosť, zrýchlenie, hybnosť, tiaž, sila, koncentrácia, napätie, entropia, nadmorská výška, počet, genetická variabilita, diverzita, telesná teplota, saturácia kyslíka, gamut, farebná teplota, HDP, inflácia, cena, produktivita, príjem, zisk, odvody. bit, nosnosť, tepelná vodivosť, elektrická vodivosť. Niektoré z týchto veličín sú odvodené, iné základné — no všetky vyjadrujú spôsoby bytia a účinku vecí vo svete. A práve preto si zaslúžia byť vnímané ako znaky reality rovnocenné klasicky vnímaným “rozmerom”. Rozmer, v mojom chápaní, nie je os v priestore, ale účinok vo svete. Nie je to číslo, ale prejav – vzťah medzi vecami, ktorý nesie zmysel a následok. Je samozrejme na diskusiu, či je samotný termín „rozmer“ zvolený správne. Mne sa javí ako zavádzajúci. Namiesto neho by som uprednostnil jednoduchší výraz “vlastnosť”, alebo v poetickejšej rovine, “črta”. Z tohto pohľadu nie sú šírka, výška a dĺžka troma oddelenými rozmermi, ale tromi aspektmi jedného priestoru, ktorý vyjadrujeme dĺžkovými parametrami. Takzvaný „rozmer“ tu nevystupuje ako os, ale ako princíp priestoru, pričom šírka, výška a dĺžka sú jeho podmnožinami — spôsobmi jeho prejavu.

Na realitu sa pozerám v integrálnom rámci — ako na celok, v ktorom jednotlivé vlastnosti, vzťahy a účinky dávajú zmysel až vo vzájomnej súhre. Tento rámec však nevzniká abstraktnou konštrukciou, ale je výsledkom pozorovania a poznania. Preto nechcem deliť svet podľa vedných disciplín, ale podľa zmyslu a účinku, ktoré nesú v konkrétnych situáciách. To, čo tradične nazývame „rozmerom“ — teda vlastnosťou veci či javu — chápem skôr ako vlastnosť vzťahu, ktorá vyjadruje príčinu a následok. Detský vtip sa pýta: čo je ťažšie — kilogram železa alebo kilogram peria? Odpoveď je, samozrejme, že vážia rovnako. No v skutočnosti majú celkom odlišné vlastnosti — fyzikálne, mechanické, aj praktické. Spája ich v zásade len jedno číslo: hmotnosť. Ak si necháte spadnúť na nohu kilogram peria a potom kilogram železa, rýchlo pochopíte rozdiel medzi nominálnou rovnosťou v kilogramoch a reálnym účinkom. Klasické, schematické vnímanie si vystačí s číslom. Skutočná realita však býva omnoho komplexnejšia. Výrazne to vidno napríklad v medicíne — kde rovnaký symptóm u dvoch pacientov nemusí znamenať rovnakú príčinu, liečbu ani dôsledky.

Redukovanie poznania na niekoľko málo premenných často vedie k nepochopeniu — alebo prinajmenšom k skreslenému obrazu reality. Platí to nielen vo vede, ale aj medzi ľuďmi. Poznáme jednotlivcov, ktorí sú formálne kvalifikovaní, no v praxi málo schopní — a naopak, ľudí bez titulov, ktorí však prejavujú mimoriadnu zručnosť, rozhľad či cit pre situáciu. Kombinácií je nekonečne mnoho. Určité zjednodušenia sú však nevyhnutné. Bez nich by sme sa nedočkali rána, neodovzdali prácu, ani by sme nedospeli k riešeniam. Preto si zvyčajne zvolíme úzku cestu — identifikujeme niekoľko znakov, ktoré sa nám javia ako najdôležitejšie, a podľa nich konáme. Aj vtedy by sme si však mali uvedomovať, že ide o náš subjektívny výber — ovplyvnený osobným poznaním, kultúrnym rámcom či metodológiou. Keď napríklad konštatujeme, že v danom regióne je 24 % lesov, ostáva otvorená otázka: Je to málo? Veľa? Je to vyhovujúce? A čo tam rastie? Čo tam nerastie?

Mali by sme sa preto usilovať vyjadrovať sa širším jazykom, ktorý nezatvára dvere iným interpretáciám, iným úrovniam poznania. Aristoteles definoval prírodu ako vznik, podstatu a vývoj vecí. A práve toto „veľké pole“, nie čísla, ale bytie v premenách, je tým pravým miestom pre pozorovanie, bádanie a pochopenie. Možno je načase prestať uvažovať o svete len prostredníctvom čísel, osí a rovníc — prestať ho derivovať a rozkladať na vzorce. Možno ho potrebujeme znova začať cítiť, vnímať a chápať inými spôsobmi — cez pohyb, účinok, vzťah a význam. Svet má viac čŕt, než by sa kedy zmestilo do akéhokoľvek modelu.

Since childhood, I have been drawn to unanswered questions — or more precisely, to answers I had not yet discovered. Around the age of twenty, I realized that learning is not merely an intellectual process for me, but also a feeling — a way of perceiving and experiencing connections. This insight came during my studies in environmental science at the Faculty of Natural Sciences of Comenius University in Bratislava. Later, I ventured into various fields — for many years I worked in information technologies, while simultaneously nurturing a passion for art, music, and photography. Today, I work as a data and spatial analyst. I create maps, visualize information, and ensure that these maps, services, and databases have a reliable technological foundation.

My view of the landscape — whether through the lens of science or photography — has always been complex. I saw wholes, connections, and relationships. Although I studied environmental science, I was most interested in ecology — a discipline that examines the relationships between organisms and their environment and their mutual organization. The environment, of course, also consists of other organisms. The anthropocentric focus of environmental science appealed to me somewhat less.

It is said that Albert Einstein had the good fortune to observe an ant walking along the surface of a sphere and realize that although it moved straight ahead, it was, in fact, walking in circles. Unlike him, many people today barely perceive height or depth — as if they lack wings. We’re more likely to imagine a cabinet or a television that needs to be “fitted” into a space, rather than notice the very dynamics of the space around us. I do not consider myself a scientist, nor do I aspire to be one. Still, I acknowledge the existence of extraordinarily complex systems — interconnected webs of relationships and dependencies. This applies in biology, geology, physics, chemistry, mathematics, and even construction and interpersonal relationships. Despite this, I dare say that the most fundamental things tend to be simple, clear, and understandable. We don’t need to seek “science” in everything. Often, what suffices is what people once began with in their understanding of the world — simple observation.

I am convinced that we live in an n‑dimensional world — the world is simply like that. Therefore, I do not consider the question of the fourth or higher dimensions something that requires special resolution. It is more important to understand that what we refer to as a “dimension” is not strictly tied to geometry or linear parameters. In physics, time is often cited as the fourth dimension, giving rise to the concept of spacetime. However, if we look at the world from the perspective of lived experience and practical interaction, we might consider as equally or even more significant quantities such as direction, angle, limit, electric charge, thermodynamic temperature, amount of substance, luminous intensity, position, mass, volume, pressure, pH, speed, acceleration, momentum, weight, force, concentration, voltage, entropy, altitude, count, genetic variability, diversity, body temperature, oxygen saturation, gamut, color temperature, GDP, inflation, price, productivity, income, profit, taxes, bit, load capacity, thermal conductivity, and electrical conductivity. Some of these quantities are derived, others fundamental — yet all of them express modes of existence and effect in the world. And precisely for that reason, they deserve to be perceived as features of reality on par with what we traditionally call “dimensions.”

In my understanding, a dimension is not an axis in space, but an effect in the world. It is not a number, but a manifestation — a relationship between things that carries meaning and consequence. It is, of course, open to discussion whether the term “dimension” is even the right one. To me, it seems misleading. I would prefer a simpler word like “property,” or in a more poetic sense, “trait.” From this perspective, width, height, and depth are not three separate dimensions, but three aspects of a single spatial principle, expressed through linear parameters. So-called “dimension” does not act as an axis here, but rather as a principle of space, with width, height, and depth being its subsets — modes of its manifestation. I view reality through an integral lens — as a whole in which individual properties, relationships, and effects make sense only in mutual coherence. This framework does not arise from abstract construction, but from observation and insight.

That is why I do not wish to divide the world according to academic disciplines, but according to the meaning and effect it carries in specific situations. What we traditionally call a “dimension” — a property of a thing or phenomenon — I understand more as a property of a relationship, expressing cause and consequence. A common children’s joke asks: which is heavier — a kilogram of iron or a kilogram of feathers? The answer, of course, is that they weigh the same. Yet in reality, they have completely different properties — physical, mechanical, and practical. They share essentially just one number: mass. If you let a kilogram of feathers and then a kilogram of iron fall on your foot, you will quickly understand the difference between nominal equality in kilograms and actual impact. Classical, schematic perception relies on numbers. Real reality, however, tends to be far more complex. This is particularly evident in medicine — where the same symptom in two patients may not indicate the same cause, treatment, or outcome.

Reducing knowledge to just a few variables often leads to misunderstanding — or at the very least, to a distorted picture of reality. This applies not only in science but also in everyday life. We know individuals who are formally qualified but practically incapable — and others without degrees who show exceptional skill, insight, or sensitivity. There are infinitely many combinations. Some simplification is necessary. Without it, we wouldn’t reach tomorrow, submit our work, or find solutions. That is why we usually choose a narrow path — we identify several traits that appear most important to us and act accordingly. Even then, we must remember that this is our subjective choice — shaped by personal knowledge, cultural context, and methodology. When we say, for example, that 24% of a given region is forested, the question remains: is that too little? Too much? Appropriate? What grows there? And what does not?

We should therefore strive to express ourselves in a broader language — one that does not shut out alternative interpretations and levels of understanding. Aristotle defined nature as the origin, essence, and development of things. And it is precisely this “great field” — not numbers, but being in transformation — that is the true place for observation, inquiry, and understanding. Perhaps it is time to stop thinking about the world solely through numbers, axes, and equations — to stop deriving and breaking it into formulas. Perhaps we need to start sensing, perceiving, and understanding it again through other means — through movement, effect, relationship, and meaning. The world has more traits than could ever fit into any model.

Literatúra

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Obce, Považské, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie

Vršatec

28/01/202528/01/2025 skala

Vršatec sa nachádza nad Vršatským Podhradím.

Vršatské bradlá sú mohutným vápencovým masívom, viditeľné sú z veľkej vzdialenosti. Nad obcou sa nachádza aj hrad Vršatec. Už v roku 1244 sa spomína Vršatec (trencin.sk). Vršatské bradlá sú významná geologická a paleontologická lokalita. Nachádza sa tu veľké množstvo fosílii plytkého aj hlbokého jurského a kriedového mora, amonity, belemnity, ľaliovky, lastúrniky posidonia a mikrofosílie foraminifery, rádiolarie, prvoky calpionela (Morycowa, Mišík, 2005). Vyskytujú sa tu vzácne motýle: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau. chrobák Rosalia alpina (Wikipedia). Vršatské bradlá sú prírodnou rezerváciou (enviroportal.sk). Sú najvýraznejším a najvyšším skalným bradlovým hrebeňom na Slovensku (550 – 830 metrov nad morom). Vápencový masív pochádza z jury (spoznaj.eu). Vršatské bradlá sú jedným z najvýraznejších prírodných útvarov na Slovensku. Je súčasťou Bielych Karpát, týči sa nad obcou Vršatské Podhradie a je viditeľný z veľkej vzdialenosti. Vršatské bradlá sú súčasťou bradlového pásma, ktoré prechádza severným údolím Váhu. Tento pás sa tiahne od Moravy až po východné Slovensko a je tvorený sériou vápencových a dolomitických útvarov, ktoré vznikli v období jury a kriedy. Najvyšším vrchom Vršatských bradiel je Chmeľová s nadmorskou výškou 925 metrov. Geologicky sú bradlá tvorené prevažne czorsztynskou bradlovou jednotkou, ktorá pozostáva z rôznych typov vápencov, vrátane krinoidových (ľaliovkových), biohermných (útesových) a kalpionelových vápencov. Tieto horniny svedčia o sedimentácii v plytkých moriach počas strednej až vrchnej jury a spodnej kriedy. V oblasti Chmeľovej sa nachádzajú aj vrstvy vulkanických hornín (Wikipédia).

Najstaršie pozostatky prítomnosti ľudí v tejto lokalite sú z mladšej až neskorej doby kamennej. Našli sa tu kamenné nástroje na Chmeľovej a v sedle medzi Bielym Vrchom a Dielom. Výraznejšie osídlenie je datované z neskorou dobou bronzovou, s ľuďmi lužických popolnicových polí. Prejavovali sa pohrebiskami a žiarovými hrobmi, niekedy prekrytými mohylami. Vyskytli sa aj stopy sídliska. V lokalite Zazámčie v okolí bývalého kúpaliska (Informačná tabuľa). Neskoršie osídlenie už je o púchovskej kultúre. Výrazné stopy zanechali slovanskí predkovia, v lokalite Medziskalie sa našli železné predmety z 9. až počiatku 10. storočia – kosa, krojidlo, radlica, motyky, nákovy, kliešte, vrták, obojručné nože, sekery. V priebehu 13. storočia sa začal stavať stredoveký hrad. Už koncom 13. storočia sa dostal do rúk Matúša Čáka. Od roku 1396 patril Ctiborovi zo Ctiboríc. Do zániku hradu v roku 1707 vystriedal mnohých majiteľov (Wikipedia). Hrad Vršatec bol postavený na neprístupných vápencových skalách a patril medzi najvyššie položené hrady na Slovensku. Jeho strategická poloha mu poskytovala prirodzenú ochranu a umožňovala kontrolu nad dôležitými obchodnými cestami. Počas svojej histórie hrad vystriedal viacerých majiteľov a v 14. storočí bol v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. V roku 1708 bol hrad počas Rákócziho povstania zničený a odvtedy zostal v ruinách (trencin.sk).

Vršatské bradlá sú domovom pre rozmanitú flóru a faunu. Vyskytujú sa tu vzácne druhy rastlín a živočíchov, vrátane chránených druhov motýľov, ako sú jasoň červenooký – Parnassius apollo, jasoň chochlačkový – Parnassius mnemosyne, vidlochvost feniklový – Papilio machaon a okáň hruškový – Aglia tau. Z chrobákov je významný výskyt fúzača alpského – Rosalia alpina (Wikipédia). Súčasťou širšieho okolie Krivoklátska dolina. Nachádzajú sa tu najsevernejšie výskyty teplomilných spoločenstiev vzácnych a ohrozených rastlín a živočíchov v Bielych Karpatoch, výrazne odlišných od ostatných lokalít bradlového pásma. Napr. ľan rakúsky, spriadač egrešový. Okrem toho sa tu vyskytujú orchideje, všetky tri naše druhy prilboviek, kruštík prehliadaný, jazyk jelení, jasoň chochlačkový, užovka stromová, ďateľ bielochrbtý, muchárik bielokrký. V doline sa nachádza aj Krivoklátska tiesňava. Tam sa bol zaznamený modráčik konzincový, mora piesčinová, hmyzovník Holybyho, kruštík drobnolistý, kruštík rožkatý, vemenník zelenkastý. Záver doliny tvoria tzv. Krivoklátske lúky. Vyskytuje sa tu vzácny mravec Coptoformica exsecta, päťprstnica hustokvetá, kruštík močiarny, kosatec trávolistý, hadivka obyčajná, bielokvet močiarny. Súčasťou Krivoklátskej doliny je aj Dračia studňa, jediný vodopád v Bielych Karpatoch (Informačná tabuľa).

Prvý novodobý náučný chodník bol v okolí Vršatca sprístupnený v 80-tych rokov 20. storočia. Viedol z Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa. Rekonštruovaný bol v roku 2005. Stal sa okružným, využíval existujúce turistické chodníky. Jeho súčasná podoba je dlhá asi 6 km (Informačná tabuľa).

Vršatec is located above Vršatské Podhradie.

The Vršatské Cliffs are a massive limestone formation visible from a great distance. Above the village lies Vršatec Castle, which was first mentioned in 1244 (trencin.sk). The Vršatské Cliffs are an important geological and paleontological site. Numerous fossils from shallow and deep Jurassic and Cretaceous seas can be found here, including ammonites, belemnites, crinoids, bivalves (Posidonia), and microfossils such as foraminifera, radiolaria, and calpionella (Morycowa, Mišík, 2005). Rare butterflies such as Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau, and the beetle Rosalia alpina inhabit the area (Wikipedia). The Vršatské Cliffs are a nature reserve (enviroportal.sk) and represent the most prominent and highest rocky klippe ridge in Slovakia, with elevations ranging from 550 to 830 meters above sea level. The limestone massif originates from the Jurassic period (spoznaj.eu). The Vršatské Cliffs are one of the most striking natural formations in Slovakia, forming part of the White Carpathians. They rise above the village of Vršatské Podhradie and are visible from afar. The cliffs are part of the Klippen Belt, which stretches through the northern Váh Valley. This belt runs from Moravia to eastern Slovakia and consists of limestone and dolomitic formations from the Jurassic and Cretaceous periods. The highest peak of the Vršatské Cliffs is Chmeľová, with an elevation of 925 meters. Geologically, the cliffs are primarily part of the Czorsztyn klippe unit, composed of various types of limestones, including crinoidal (formed by crinoids), biohermal (reef), and calpionella limestones. These rocks indicate sedimentation in shallow seas during the Middle to Upper Jurassic and Lower Cretaceous. Volcanic rock layers can also be found in the Chmeľová area (Wikipedia).

The earliest traces of human presence in this area date back to the Late Stone Age. Stone tools were found on Chmeľová and in the saddle between Biely Vrch and Diel. More significant settlement is dated to the Late Bronze Age, associated with the Lusatian urnfield culture, evident from burial grounds and cremation graves, sometimes covered with mounds. Traces of a settlement were also found in the area of Zazámčie near the former swimming pool (Information board). Later settlement relates to the Púchov culture. The Slavic ancestors left significant traces, including iron tools from the 9^th to early 10^th centuries, such as scythes, plows, hoes, anvils, tongs, drills, two-handed knives, and axes, found in the Medziskalie area. In the 13^th century, construction of a medieval castle began. By the late 13^th century, the castle came under the control of Matthew Csák. In 1396, it belonged to Stibor of Stiboricz. The castle changed hands many times until its destruction in 1707 (Wikipedia). Vršatec Castle was built on inaccessible limestone rocks and was one of the highest-situated castles in Slovakia. Its strategic position provided natural protection and allowed control over important trade routes. Throughout its history, the castle had various owners, including Matthew Csák of Trenčín in the 14^th century. In 1708, it was destroyed during the Rákóczi Uprising and has remained in ruins since (trencin.sk).

The Vršatské Cliffs are home to diverse flora and fauna, including rare and protected species of butterflies such as the Apollo butterfly (Parnassius apollo), Clouded Apollo (Parnassius mnemosyne), Swallowtail (Papilio machaon), and Tau Emperor (Aglia tau). The alpine longhorn beetle (Rosalia alpina) is also notable (Wikipedia). The surrounding Krivoklát Valley is home to the northernmost occurrences of thermophilic communities of rare and endangered plants and animals in the White Carpathians, distinct from other Klippen Belt locations. Examples include Austrian flax, Egger’s oak eggar moth, and orchids like Epipactis helleborine, Platanthera bifolia, and Listera ovata. Additionally, the valley hosts Zamenis longissimus (Aesculapian snake), white-backed woodpecker (Dendrocopos leucotos), and collared flycatcher (Ficedula albicollis). The valley features the Krivoklát Gorge, home to species like the hairstreak butterfly (Cupido minimus), dune tiger moth (Coscinia cribraria), and orchids such as Himantoglossum hircinum. At the valley’s end are the Krivoklát Meadows, hosting rare ants (Coptoformica exsecta), densely flowered finger orchids (Dactylorhiza majalis), and other notable plants. The valley includes Dračia Studňa, the only waterfall in the White Carpathians (Information board).

The first modern educational trail in the Vršatec area was opened in the 1980s. It originally ran from Vršatské Podhradie to Červený Kameň and was renovated in 2005. The current circular trail is about 6 km long, utilizing existing hiking paths (Information board).

Odkazy

Literatúra

Morycowa Ezbieta & Mišík Milan, 2005. Upper Jurassic shallow-watter scleractinian coral from the Pieniny Klippen Belt (Western Carpathians, Slovakia). Geologica Carpathica, october 2005, 56, 5, pp. 415- 432

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Južná Morava, Krajina, Mlyny, Neživé, Stavby, Zahraničie

Ruprechtov mlyn s unikátnou Halladayovou turbínou

04/08/202316/09/2024 skala

Ruprechtov mlyn sa nachádza na Drahanskej vrchovine, medzi Vyškovom a Blanskom, neďaleko priepasti Macocha, v obci Ruprechtov. Postavený bol v roku 1873 ako klasický mlyn holandského typu. V rokoch 1882 až 1884 staviteľ a majiteľ mlynu, Cyril Wágner, inštaloval po veternej smršti, ktorý mlyn poškodil, namiesto klasického kolesa Halladayovu turbínu. Vďaka tomu zomlel mlyn až dvojnásobok obilia. Ruprechtov mlyn je navrhnutý medzi národné kultúrne pamiatky a do zoznamu UNESCO (Blanka Sládková). Mlyn je kultúrnou pamiatkou. V októbri je cez víkendy prístupný verejnosti. Od októbra do apríla a konajú prehliadky, konajú sa tu rôzne výstavy, spoločenské akcie, menšie svadobné obrady. Od mája do septembra slúži ako ubytovací priestor (mlynruprechtov.cz).

V roku 2009 zástupca medzinárodnej mlynárskej organizácie TMS potvrdil, že pohon Halladayovou turbínou v Ruprechtove je jediný na svete. Česká pošta vydala poštovú známku mlynu, Česká národná banka vydala zlatú mincu s motívom Ruprechtovského mlynu. v Mariánskych kúpeľoch je od roku 2011 model mlynu v parku miniatúr (Blanka Sádková).

Ruprechtov Mill is located in the Drahanská Highlands, between Vyškov and Blansko, near the Macocha Abyss, in the village of Ruprechtov. It was built in 1873 as a classic Dutch-style mill. From 1882 to 1884, the builder and owner of the mill, Cyril Wágner, installed a Halladay turbine after a windstorm damaged the mill, instead of the traditional wheel. Thanks to this, the mill ground up to twice as much grain. Ruprechtov Mill is designated as a national cultural monument and is listed on the UNESCO list (Blanka Sládková). The mill is a cultural monument. In October, it is open to the public on weekends. From October to April, guided tours take place, various exhibitions, social events, and smaller wedding ceremonies are held here. From May to September, it serves as accommodation (mlynruprechtov.cz).

In 2009, a representative of the international milling organization TMS confirmed that the Halladay turbine drive in Ruprechtvoe is the only one in the world. The Czech Post issued a postage stamp of the mill, and the Czech National Bank issued a gold coin with the motif of Ruprechtov Mill. In Mariánské Lázně, there has been a model of the mill in the miniature park since 2011 (Blanka Sádková).

Ruprechtovský mlýn se nachází na Drahanské vrchovině, mezi Vyškovem a Blanskem, nedaleko propasti Macocha, v obci Ruprechtov. Byl postaven v roce 1873 jako klasický mlýn holandského typu. V letech 1882 až 1884 stavitel a majitel mlýna, Cyril Wágner, nainstaloval po větrné smršti, která mlýn poškodila, namísto klasického kola Halladayovu turbínu. Díky tomu zvládl mlýn až dvojnásobek obilí. Ruprechtovský mlýn je navržen mezi národní kulturní památky a do seznamu UNESCO (Blanka Sládková). Mlýn je kulturní památkou. V říjnu je o víkendech přístupný veřejnosti. Od října do dubna se konají prohlídky, různé výstavy, společenské akce, menší svatební obřady. Od května do září slouží jako ubytovací prostor (mlynruprechtov.cz).

V roce 2009 zástupce mezinárodní mlynářské organizace TMS potvrdil, že pohon Halladayovou turbínou v Ruprechtove je jediný na světě. Česká pošta vydala poštovní známku mlýnu, Česká národní banka vydala zlatou minci s motivem Ruprechtovského mlýna. V Mariánských Lázních je od roku 2011 model mlýna v parku miniatur (Blanka Sádková).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Rakúsko, TOP, Zahraničie

Rakúsko – náš sused

10/10/202004/01/2025 skala

Rakúsko (Österreich /Austria) je náš južný sused. Sme s ním spojený aj historicky. Jej hlavné mesto je Viedeň /Wien /Vienna. Bežný pozdrav v Rakúsku je “Grüss Gott” – Pozdrav pánboh.

Názov Österreich znamená východnú ríšu. Pochádza zo staronemeckého Ostarrichi, čo bol označenie pre Východnú marku – Marchia orientalis – najvýchodnejšie územie s nemeckým obyvateľstvom. Pomenovanie Rakúsko je odvodené od pohraničného hradu Ratgoz, dnes Raabs, ktorý leží pri sútoku moravskej a nemeckej Dyje (Lutterer, Kropáček, Huňáček, 1976). Delí sa na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Niederösterrech (Dolné Rakúsko), Oberösterreich (Horné Rakúsko), Kärtnen (Korutánsko), Salzburg (Salzburgsko, Steiermark (Štajersko), Tirol (Tirolsko), Wien (Viedeň) a Vorarlberg (Vorarlbersko), v ktorých žije asi 8.5 milióna obyvateľov (Wikipedia.sk). Celková rozloha Rakúska je 83871 km²(Wikipedia.cs). Väčšinu Rakúska zaberá masív Álp. Rakúsko je druhá najhornatejšia krajina v Európe. Vďaka Alpám je veľká časť územia neobývaná (Wikipedia.sk). Brennerský priesmyk dopravne spája Alpy od severu na juh. Už od staroveku je veľmi významný na ceste do strednej Európy, Talianska, Stredomoria (info-tour.info). Najvyšším vrchom rakúskych Álp je Glossglockner, ktorý stúpa do výšky 3798 metrov ad morom. Priemerná snehová pokrývka v tejto oblasti v zime je viac ako 5 metrov. Často až do letných mesiacov sa na horskej ceste nachádzajú snehové záveje. Snehové pluhy tu občas odstraňujú sneh uprostred leta. Zrážky, prevažne snehové sa tu vyskytujú 250 dní do roka. Ročná priemerná teplota na ceste je ‑3 °C (info-tour.info).

Každý tretí Rakúšan žije v piatich veľkých mestách: vo Viedni, v Grazi, v Linzi, v Salzburgu alebo v Innsbrucku (Wikipedia.sk). V Salzburgu je množstvo zachovaných historických pamiatok, preto je niekedy nazývaný aj Rímom severu (info-tour.info). Rakúsky tok Dunaja je celý splavný. Najväčšie jazerá sú Neusiedler See (Neziderské) a Bodamské – hraničné, a Atterské jazero (Wikipedia.sk). Typickým rysom alpského počasia sú zmeny teploty, smeru a sily vetra. Studený horský vietor, sa v údoliach rýchlo otepľuje, čo má za následok vznik padavých vetrov typu fénu. Často spôsobujú rýchle topenie snehu a záplavy. Zrážky sú najčastejšie v horských svahoch obrátených na západ a severozápad – proti smeru prevládajúcich vetrov. V Salzburgských Alpách je ročný úhrn až 2400 mm. Naproti tomu v Panónskej nížine ani 600 mm. 600 km² zaberajú najmä vo Vysokých Taurách ľadovce. S tým súvisí 580 jazier, prevažne ľadovcového pôvodu. Najmä v Centrálnych Alpách. Cez Rakúsko tečie v dĺžke 350 km Dunaj (info-tour.info).

Na území dnešného Rakúska bola medzi rokmi 700 – 450 pred n. l. haltšatská kultúra (Wikipedia.sk). V rokoch 1000 – 400 pred n. l. tu žili Ilýri (info-tour.info). Od roku 450 pred n.l. do zhruba prelomu letopočtov tu žili Kelti (laténska kultúra). V 1. až 5. storočí tu boli rímske provincie Norikum, Récia a Panónia. V 5. storočí nastali germánske a húnske vpády. V 6. storočí slovanské. V 8. storočí Bavori. V 9. storočí patrilo severovýchodné Rakúsko k Veľkej Morave. Ostatná časť podliehala Bavorsku, ktoré patrilo pod Franskú ríšu. Tzv. Východná marka (predtým Avarská) tvorila základ dnešného Rakúska. V prvej polovici 10. storočia bola obsadená starými Maďarmi. Po roku 955 sa stala markou Východofranskej ríše. Od konca 10. storočia je doložené označenie “Rakúsko”. Od roku 1156 bolo správne vedené ako vojvodstvo rímsko-nemeckej ríše. Po vymretí Babenbergovcov (976 – 1251) vznikli spory medzi českými Přemyslovcami a uhorskými Arpádovcami. V roku 1278 porazil Rudolf I. Habsburský Přemysla Otakara II. a vytvoril základ panstva Habsburgovcov. Korutánsko pripadlo v roku 1335 Habsburskému Rakúsku. V ďalšom vývoji sa ku Rakúsku pripojili Čechy a Uhorsko (1526), v 1556 sa stal panovník Ferdinand I. aj cisárom Rímskonemeckej ríše (Wikipedia.sk).

V roku 1804 došlo ku zmene na rakúske cisárstvo, v roku 1806 zanikla aj Rímskonemecká ríša. Po revolúcii v rokoch 1848 – 49 nastúpil v monarchi tvrdý policajný režim, tzv. Bachov absolutizmus. V roku 1867 bolo cisárstvo transformované na Rakúsko-Uhorsko. Po 1. svetovej vojne bolo Rakúsko-Uhorsko porazené, čoho následkom bol jeho rozpad na nástupnícke štáty. Tzv. Prvá rakúska republika existovala v medzivojnovom období rokov 1918 až 1938. V roku 1933 sa konal neúspešný fašistický Dollfusov pokus o prevrat. V roku 1938 prišlo ku pripojeniu Rakúska ku Nemecku – ku anšlusu. Po druhej svetovej vojne vznikla pod správou víťazných mocností tzv. Druhá rakúska republika. Od roku 1955 je Rakúsko nezávislé a neutrálne (Wikipedia.sk). Okolo roku 1527 žilo v Rakúsku 1.5 milióna obyvateľov. V roku 1810 už viac ako 3 milióny. V roku 1900 takmer 6 miliónov. 98 % rakúšanov hovorí po nemecky. Neexistuje rakúska spisovná nemčina, ale rakúske varianty nemčiny vykazujú odchýlky štandardnej nemčiny. Sú zachytené v Rakúskom slovníku. Vyskytujú sa predovšetkým dva dialekty: Alamanni a Bavorčina (Wikipedia.cs).

Štátnou hymnou je sklabba Land der Berge, Land am Strome – Zem hôr, zem riek (vseorakousku.cz). V Rakúsku žili a pôsobili mnohí svetoznámi hudobní skladatelia: Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, Johann Strauss starší aj mladší, Gustav Mahler, dirigent Herbert von Karajan. Maliari: Gustav Klimt, Oskar Kokoschk, Egon Schiele, fyzici: Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, Ludwig Boltzmann, zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, etológ Konrad Lorenz, výrobca automobilov Ferdinand Porsche, ekonóm Friedrich August von Hayek (Wikipedia.cs). Známe sú lyžiarske strediská: Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun – Zell Am See, Bad Gastein (info-tour.info).

Austria (Rakúsko) is our southern neighbor, and we share a historical connection with it. Its capital city is Vienna (Viedeň). A common greeting in Austria is “Grüss Gott,” which means “God greet you.”

The name “Österreich” translates to Eastern Realm. It originates from Old High German “Ostarrichi,” which referred to the Eastern March, the easternmost territory with German inhabitants. The name “Austria” is derived from the border fortress Ratgoz, now Raabs, located at the confluence of the Moravian and German Dyje rivers. Austria is divided into 9 federal states (Bundesländer): Burgenland, Niederösterreich (Lower Austria), Oberösterreich (Upper Austria), Kärnten (Carinthia), Salzburg, Steiermark (Styria), Tirol, Vienna, and Vorarlberg. The country has a population of approximately 8.5 million people. The total area of Austria is 83,871 square kilometers, with the majority covered by the Alps, making it the second-highest country in Europe. Brenner Pass serves as a crucial transportation route through the Alps from north to south. Austria’s highest peak is Grossglockner, rising to 3,798 meters above sea level. The alpine region is sparsely inhabited due to its challenging terrain, and the Brenner Pass has been historically significant for travel to Central Europe, Italy, and the Mediterranean. About one-third of Austrians reside in five major cities: Vienna, Graz, Linz, Salzburg, or Innsbruck. Salzburg, known for its well-preserved historical monuments, is sometimes referred to as the “Rome of the North.”

The Danube River, flowing entirely within Austria, is navigable. The largest lakes are Neusiedler See (Neziderské) and Bodensee (bordering Germany and Switzerland), and Atterské Jazero. Austria experiences typical alpine weather with temperature fluctuations, varying wind direction and strength. Cold mountain winds rapidly warm up in the valleys, resulting in the formation of foehn winds. These winds often lead to rapid snowmelt and floods. Precipitation, mainly snow, occurs around 250 days a year in mountain slopes facing west and northwest. The Salzburg Alps receive an annual precipitation of up to 2,400 mm, while the Pannonian Plain receives only about 600 mm. Glaciers, primarily in the High Tauern, cover 600 km², contributing to 580 lakes, mostly of glacial origin, especially in the Central Alps. The Danube River flows through Austria for 350 km. The territory of present-day Austria has a rich history, including the Hallstatt culture (700 – 450 BC) and Illyrian settlements (1000 – 400 BC). From 450 BC to the turn of the millennium, Celts inhabited the area (La Tène culture). In the 1^st to 5^th centuries, it was part of the Roman provinces of Noricum, Raetia, and Pannonia. In the 5^th century, Germanic and Hunnic invasions occurred, followed by Slavic settlements in the 6^th century and Bavarians in the 8^th century. In the 9^th century, northeastern Austria belonged to the Great Moravia, while the remaining part was under Bavarian rule within the Frankish Empire. The so-called Eastern March (previously Avar March) formed the basis of today’s Austria. In the first half of the 10^th century, it was occupied by the Magyars. After 955, it became the Eastern March of the East Frankish Empire. From the late 10^th century, the designation “Austria” is documented. Since 1156, it was correctly listed as the Duchy of the Holy Roman Empire. After the extinction of the Babenberg dynasty (976‑1251), disputes arose between Czech Přemyslids and Hungarian Árpáds. In 1278, Rudolf I of Habsburg defeated Přemysl Otakar II and laid the foundation for the Habsburg rule. Carinthia became part of Habsburg Austria in 1335. In subsequent developments, Bohemia and Hungary joined Austria (1526), and in 1556, Ferdinand I became both the ruler of Austria and the Holy Roman Emperor.

In 1804, Austria underwent a transformation into the Austrian Empire, and in 1806, the Holy Roman Empire ceased to exist. After the revolution of 1848 – 49, a harsh police regime known as Bach Absolutism was implemented. In 1867, the empire was transformed into Austria-Hungary. After World War I, Austria-Hungary was defeated, leading to its breakup into successor states. The First Austrian Republic existed in the interwar period from 1918 to 1938. In 1933, an unsuccessful fascist coup known as the Dollfuss Putsch took place. In 1938, Austria was annexed by Germany in the Anschluss. After World War II, the Second Austrian Republic was established under the administration of the victorious powers in 1945. Since 1955, Austria has been independent and neutral. Around 1527, Austria had a population of 1.5 million, which grew to over 3 million by 1810 and nearly 6 million by 1900. Approximately 98% of Austrians speak German. There is no standardized Austrian German, but Austrian variants exhibit differences from standard German, documented in the Austrian German dictionary. Two main dialects prevail: Alamannic and Bavarian. The national anthem is “Land der Berge, Land am Strome” (Land of Mountains, Land by the River). Austria has been home to many world-famous composers, including Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, the Strauss family, Gustav Mahler, and conductor Herbert von Karajan. Notable painters include Gustav Klimt, Oskar Kokoschka, and Egon Schiele. Physicists such as Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, and Ludwig Boltzmann, the founder of psychoanalysis Sigmund Freud, ethologist Konrad Lorenz, automobile manufacturer Ferdinand Porsche, and economist Friedrich August von Hayek also lived and worked in Austria. Famous ski resorts in Austria include Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun-Zell Am See, and Bad Gastein.

Österreich ist unser südlicher Nachbar, und wir teilen auch eine historische Verbindung mit ihm. Die Hauptstadt ist Wien. Eine übliche Begrüßung in Österreich ist “Grüss Gott”, was “Gott grüße dich” bedeutet.

Der Name “Österreich” bedeutet Ostrich. Er stammt aus dem Althochdeutschen “Ostarrichi” und bezeichnete die östliche Mark – Marchia orientalis – das östlichste Gebiet mit deutschsprachiger Bevölkerung. Der Name “Österreich” leitet sich von der Grenzfestung Ratgoz ab, heute Raabs, die am Zusammenfluss der mährischen und deutschen Thaya liegt. Österreich ist in 9 Bundesländer unterteilt: Burgenland, Niederösterreich, Oberösterreich, Kärnten, Salzburg, Steiermark, Tirol, Wien und Vorarlberg. Das Land hat eine Bevölkerung von etwa 8,5 Millionen Menschen. Die Gesamtfläche Österreichs beträgt 83.871 Quadratkilometer, wobei der Großteil von den Alpen bedeckt ist und es zum zweithöchsten Land Europas macht. Der Brennerpass ist eine wichtige Verkehrsverbindung durch die Alpen von Norden nach Süden. Österreichs höchster Gipfel ist der Großglockner mit einer Höhe von 3.798 Metern über dem Meeresspiegel. Die alpine Region ist aufgrund ihres anspruchsvollen Geländes dünn besiedelt, und der Brennerpass war historisch bedeutend für Reisen nach Mitteleuropa, Italien und ins Mittelmeer. Etwa ein Drittel der Österreicher lebt in fünf großen Städten: Wien, Graz, Linz, Salzburg oder Innsbruck. Salzburg, bekannt für seine gut erhaltenen historischen Monumente, wird manchmal als das “Rom des Nordens” bezeichnet.

Der Fluss Donau, der vollständig in Österreich fließt, ist schiffbar. Die größten Seen sind der Neusiedler See und der Bodensee sowie der Attersee. Österreich hat typisches alpines Wetter mit Temperaturschwankungen, wechselnder Windrichtung und ‑stärke. Kalte Bergwinde erwärmen sich schnell in den Tälern und führen zur Bildung von Föhnwinden. Diese Winde führen oft zu schneller Schneeschmelze und Überschwemmungen. Niederschläge, hauptsächlich in Form von Schnee, treten an etwa 250 Tagen im Jahr in den nach Westen und Nordwesten ausgerichteten Bergabhängen auf. Die Salzburger Alpen erhalten einen jährlichen Niederschlag von bis zu 2.400 mm, während die Pannonische Ebene nur etwa 600 mm erhält. Gletscher, hauptsächlich in den Hohen Tauern, bedecken 600 km² und tragen zu 580 Seen bei, hauptsächlich glazialen Ursprungs, insbesondere in den Zentralalpen. Der Fluss Donau durchfließt Österreich auf einer Länge von 350 km.

Das Gebiet des heutigen Österreich hat eine reiche Geschichte, darunter die Hallstatt-Kultur (700 – 450 v. Chr.) und illyrische Siedlungen (1000 – 400 v. Chr.). Von 450 v. Chr. bis zur Jahrtausendwende bewohnten Kelten das Gebiet (Latène-Kultur). Im 1. bis 5. Jahrhundert gehörte es zu den römischen Provinzen Noricum, Rätien und Pannonien. Im 5. Jahrhundert gab es germanische und hunnische Invasionen, gefolgt von slawischen Siedlungen im 6. Jahrhundert und Bayern im 8. Jahrhundert. Im 9. Jahrhundert gehörte das nordöstliche Österreich zum Großmähren, während der übrige Teil bayerischer Herrschaft im Fränkischen Reich unterlag. Die sogenannte Ostmark (ehemals Awarenmark) bildete die Grundlage des heutigen Österreich. In der ersten Hälfte des 10. Jahrhunderts wurde es von den Magyaren besetzt. Nach 955 wurde es zur Ostmark des Ostfränkischen Reiches. Seit dem späten 10. Jahrhundert ist die Bezeichnung “Österreich” dokumentiert. Seit 1156 wurde es korrekt als Herzogtum des Heiligen Römischen Reiches geführt. Nach dem Aussterben der Babenberger-Dynastie (976‑1251) entstanden Streitigkeiten zwischen den böhmischen Přemysliden und den ungarischen Árpáden. Im Jahr 1278 besiegte Rudolf I. von Habsburg Přemysl Otakar II. und legte den Grundstein für die Herrschaft der Habsburger. Kärnten wurde 1335 Teil von Habsburg-Österreich. In den folgenden Entwicklungen schlossen sich Böhmen und Ungarn Österreich an (1526), und 1556 wurde Ferdinand I. sowohl Herrscher über Österreich als auch Kaiser des Heiligen Römischen Reiches.

Im Jahr 1804 erfolgte eine Umwandlung in das österreichische Kaiserreich, und 1806 hörte das Heilige Römische Reich auf zu existieren. Nach der Revolution von 1848 – 49 wurde ein harter Polizeiregime namens Bach-Absolutismus eingeführt. Im Jahr 1867 wurde das Kaiserreich in Österreich-Ungarn umgewandelt. Nach dem Ersten Weltkrieg wurde Österreich-Ungarn besiegt, was zur Auflösung in Nachfolgestaaten führte. Die Erste Republik Österreich bestand im Zwischenkriegszeitraum von 1918 bis 1938. Im Jahr 1933 fand ein erfolgloser faschistischer Putschversuch statt, der als Dollfuß-Putsch bekannt ist. Im Jahr 1938 wurde Österreich im Anschluss an Deutschland angeschlossen. Nach dem Zweiten Weltkrieg wurde 1945 die Zweite Republik Österreich unter der Verwaltung der siegreichen Mächte gegründet. Seit 1955 ist Österreich unabhängig und neutral.

Um 1527 hatte Österreich eine Bevölkerung von 1,5 Millionen, die bis 1810 auf über 3 Millionen und bis 1900 auf fast 6 Millionen anwuchs. Etwa 98% der Österreicher sprechen Deutsch. Es gibt kein standardisiertes österreichisches Deutsch, aber österreichische Varianten weichen von der Standardsprache ab, wie im österreichischen Deutschwörterbuch dokumentiert. Zwei Hauptdialekte dominieren: Alemannisch und Bairisch. Die Nationalhymne lautet “Land der Berge, Land am Strome”. Österreich war die Heimat vieler weltberühmter Komponisten, darunter Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, die Familie Strauss, Gustav Mahler und Dirigent Herbert von Karajan. Bekannte Maler sind Gustav Klimt, Oskar Kokoschka und Egon Schiele. Physiker wie Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger und Ludwig Boltzmann, der Begründer der Psychoanalyse Sigmund Freud, der Verhaltensforscher Konrad Lorenz, der Automobilhersteller Ferdinand Porsche und der Ökonom Friedrich August von Hayek lebten und arbeiteten ebenfalls in Österreich. Berühmte Skigebiete in Österreich sind Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun-Zell Am See und Bad Gastein.

Odkazy

Smerom na Bratislavu. Bratislavský hrad napravo

Use Facebook to Comment on this Post

Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

24/11/201904/01/2025 skala

V Petronelli, neďaleko od Bratislavy sa v Rakúsku nachádza rímsky tábor, ktorý je pozostatkom a rekonštrukciou skutočného rímske tábora Carnuntum. Sú tu okrem iného aj ukážky vtedajšieho spoločenského života, technického riešenia normálneho života v obydliach, kúpeľoch a mnohé iné zaujímavé veci.

Rímska metropola Carnuntum ležala na Jantárovej ceste, na rímskej hranici – Limes Romanus medzi Viedňou a Bratislavou. Na križovatke obchodných diaľkových ciest, Jantárovej cesty a Dunajskej cesty. Je najväčším archeologickým náleziskom v Rakúsku (vinokarpat.sk). Systematické vykopávky tu prebiehajú od roku 1885. Slovo Carnuntum je pravdepodobne odvodené od Kar, prípadne Karn – kameň, hromada skál (Wikipedia.cs).

Carnuntum sa vyvíjalo od 1. polovice 1. stor. n. l. do konca rímskej prítomnosti v roku 433. Počet obyvateľov Carnunta sa odhaduje približne na 50 000. Pred Rimanmi boli v tejto oblasti Kelti. V 2. storočí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rímsky Tiberius založil na území keltského mesta Carnunta vojenskú základňu. Útočí na markomanského kráľa Marboda. V rokoch 8 – 9 sa Panónia stala rímskou provinciou ako Inferior Provincia Illyricum. Po porážke v Teutónskom lese (9 n. l.) sa Augustus rozhodol upustiť od ďalších výbojov severne od Dunaja a označil Dunaj ako hranicu ríše. V nasledujúcom období pripadne preto Carnuntu dôležitá obranná funkcia na Dunaji. Za cisára Claudia (41 – 54) bolo založené aj civilné mesto. V rokoch 172 – 175 Marcus Aurelius v Panónii bojuje proti Markomanom a Kvádom, v Carnunte sa zdržuje v rokoch 171 – 173. V roku 194 je Carnuntum povýšené na kolóniu a ponesie názov Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Asi kilometer západne od dnešného Bad Deutsch Altenburgu malá 15. légia – Legio XV Apollinaris vojenský tábor. Chránil ho systém priekop a ochranný múr s rohovými a dvojitými vežami. Nachádzalo sa tam 5 až 6 tisíc vojakov. Asi kilometer západne od vojenského tábora bol tábor pomocnej légie – Castrum auxilii, postavený v 2 polovici 1. storočia a slúžil 500 člennej jazdeckej vojenskej posádke. Okolo vojenského tábora vzniklo osídlenie s pevnými drevenými stavbami (canabae), ktoré sa v priebehu 2. storočia n. l. prestavovali na kamenné stavby. Usadilo sa tu civilné obyvateľstvo, toto osídlenie sa rozkladalo asi na 150 ha. Cisár Hadrián udelil tomuto mestskému osídleniu mestské práva. Carnuntum sa postupne premenilo na významnú obchodnú metropolu (vinokarpat.sk).

Amfiteáter v Petronelli bol svojou rozlohou 72 x 44 metrov jedným z najväčších v Rímskej ríši. Do jeho hľadiska sa však vmestilo iba 8 000 divákov. Tribúna ma vyvolať predstavu, aká bola pôvodná výška stavby. Predpokladá sa, že súčasťou južnej tribúny bola dvojpodlažná a vznešene zariadená lóža miestodržiteľa. Na východnej a západnej časti mal po jednej monumentálnej bráne. Pri západnom vchode sa nachádzalo Nemeseum - maličká svätyňa na počesť bohyne osudu a pomsty Diany Nemesis (Informačná tabuľa).

In Petronell, near Bratislava, there is a Roman camp located in Austria that is a remnant and reconstruction of the actual Roman camp Carnuntum. It features demonstrations of the societal life of that era, technical solutions for daily living in dwellings, baths, and many other interesting aspects.

The Roman metropolis Carnuntum was situated on the Amber Road, along the Roman border – Limes Romanus between Vienna and Bratislava, at the intersection of trade routes, the Amber Road, and the Danube route. It is the largest archaeological site in Austria (vinokarpat.sk). Systematic excavations have been ongoing since 1885. The word “Carnuntum” is likely derived from “Kar” or “Karn” – stone or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Carnuntum evolved from the 1^st half of the 1^st century AD until the end of Roman presence in 433. The estimated population of Carnuntum is around 50,000. Before the Romans, Celts inhabited this area, followed by the Boii tribe in the 2^nd century BC. In 6 BC, the Roman Tiberius founded a military base on the territory of the Celtic city Carnuntum, attacking the Marcomannic king Maroboduus. In 8 – 9 AD, Pannonia became a Roman province as Inferior Provincia Illyricum. After the defeat in the Teutoburg Forest (9 AD), Augustus decided to abandon further conquests north of the Danube, designating the Danube as the empire’s boundary. In the following period, Carnuntum had a crucial defensive function on the Danube. Under Emperor Claudius (41−54), a civilian town was also established. In 172 – 175, Marcus Aurelius fought against the Marcomanni and Quadi in Pannonia, staying in Carnuntum from 171 to 173. In 194, Carnuntum was elevated to a colony and received the name Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

About a kilometer west of present-day Bad Deutsch Altenburg, the 15^th legion – Legio XV Apollinaris had a military camp. It was protected by a trench system and a defensive wall with corner and double towers, housing 5,000 to 6,000 soldiers. About a kilometer west of the military camp was the auxiliary legion camp – Castrum auxilii, built in the 2^nd half of the 1^st century and served a 500-member cavalry military garrison. Around the military camp, a settlement with solid wooden structures (canabae) was established, transforming into stone buildings during the 2^nd century AD. Civilian population settled here, and this settlement spread over approximately 150 hectares. Emperor Hadrian granted urban rights to this urban settlement. Carnuntum gradually transformed into a significant trade metropolis (vinokarpat.sk).

The amphitheater in Petronell, with an area of 72 x 44 meters, was one of the largest in the Roman Empire. However, only 8,000 spectators could fit into the arena, and the tribune gives an idea of the original height of the structure. It is assumed that the southern tribune had a two-story and elegantly furnished lodge for the governor. There was one monumental gate on the east and west sides each, and at the western entrance, there was the Nemeseum – a small sanctuary dedicated to the goddess of fate and revenge, Diana Nemesis (Information board).

In Petronell, in der Nähe von Bratislava, befindet sich in Österreich ein römischer Lagerplatz, der ein Überbleibsel und eine Rekonstruktion des eigentlichen römischen Lagers Carnuntum ist. Hier gibt es unter anderem Vorführungen des gesellschaftlichen Lebens dieser Zeit, technische Lösungen für das tägliche Leben in Wohnhäusern, Bädern und viele andere interessante Aspekte.

Die römische Metropole Carnuntum lag an der Bernsteinstraße, entlang der römischen Grenze – Limes Romanus zwischen Wien und Bratislava, an der Kreuzung von Handelsrouten, der Bernsteinstraße und der Donauroute. Es ist die größte archäologische Stätte in Österreich (vinokarpat.sk). Systematische Ausgrabungen laufen hier seit 1885. Das Wort “Carnuntum” leitet sich wahrscheinlich von “Kar” oder “Karn” – Stein oder Steinhaufen ab (Wikipedia.cs).

Carnuntum entwickelte sich von der ersten Hälfte des 1. Jahrhunderts n. Chr. bis zum Ende der römischen Präsenz im Jahr 433. Die geschätzte Bevölkerung von Carnuntum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohnten Kelten dieses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahrhundert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. gründete der römische Tiberius auf dem Gebiet der keltischen Stadt Carnuntum eine Militärbasis. Er griff den markomannischen König Marbod an. In den Jahren 8 – 9 wurde Pannonien eine römische Provinz als Inferior Provincia Illyricum. Nach der Niederlage im Teutoburger Wald (9 n. Chr.) entschied sich Augustus, von weiteren Eroberungen nördlich der Donau abzusehen und die Donau als die Grenze des Reiches zu bezeichnen. In der folgenden Zeit hatte Carnuntum eine entscheidende Verteidigungsfunktion an der Donau. Unter Kaiser Claudius (41−54) wurde auch eine zivile Stadt gegründet. In den Jahren 172 – 175 kämpfte Marcus Aurelius gegen die Markomannen und Quaden in Pannonien und verweilte von 171 bis 173 in Carnuntum. Im Jahr 194 wurde Carnuntum zu einer Kolonie erhoben und erhielt den Namen Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Etwa einen Kilometer westlich von Bad Deutsch Altenburg befand sich das Militärlager der 15. Legion – Legio XV Apollinaris. Es wurde durch ein Grabensystem und eine Schutzmauer mit Ecktürmen und Doppeltürmen geschützt und beherbergte 5.000 bis 6.000 Soldaten. Etwa einen Kilometer westlich des Militärlagers befand sich das Hilfslager der Legion – Castrum auxilii, das in der 2. Hälfte des 1. Jahrhunderts erbaut wurde und einer 500 Mann starken Kavallerie-Militärtruppe diente. Um das Militärlager herum entstand eine Siedlung mit festen hölzernen Strukturen (canabae), die sich im Laufe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Steinbauten umwandelten. Hier siedelte sich die Zivilbevölkerung an, und diese Siedlung erstreckte sich über etwa 150 Hektar. Kaiser Hadrian verlieh dieser städtischen Siedlung städtische Rechte. Carnuntum wandelte sich allmählich in eine bedeutende Handelsmetropole (vinokarpat.sk).

Das Amphitheater in Petronell, mit einer Fläche von 72 x 44 Metern, war eines der größten im Römischen Reich. Allerdings konnten nur 8.000 Zuschauer in die Arena passen, und die Tribüne gibt eine Vorstellung von der ursprünglichen Höhe des Gebäudes. Es wird vermutet, dass die südliche Tribüne eine zweistöckige und elegant eingerichtete Loge für den Statthalter hatte. An den Ost- und Westseiten gab es jeweils ein monumentales Tor, und am westlichen Eingang befand sich das Nemeseum – ein kleines Heiligtum zu Ehren der Göttin des Schicksals und der Rache, Diana Nemesis (Informačná tabuľa).

A Petronelli, vicino a Bratislava, si trova un campo militare romano in Austria, che è un residuo e una ricostruzione del vero campo militare romano di Carnuntum. Qui sono presenti, tra le altre cose, delle rappresentazioni della vita sociale dell’epoca, soluzioni tecniche per la vita quotidiana nelle abitazioni, bagni e molte altre cose interessanti.

La metropoli romana di Carnuntum si trovava lungo la Via dell’ambra, al confine romano – il Limes Romanus – tra Vienna e Bratislava. Al crocevia delle antiche strade commerciali, la Via dell’ambra e la strada del Danubio. È il più grande sito archeologico dell’Austria (vinokarpat.sk). Scavi sistematici sono in corso qui dal 1885. La parola Carnuntum è probabilmente derivata da Kar, o Karn – pietra, cumulo di roccia (Wikipedia.cs).

Carnuntum si sviluppò dalla prima metà del I secolo d.C. fino alla fine della presenza romana nel 433. La popolazione di Carnuntum è stimata intorno a 50.000 abitanti. Prima dei Romani, c’erano i Celti in questa regione. Nel II secolo a.C. c’erano i Boi, un popolo celtico. Nel 6 a.C., l’imperatore romano Tiberio fondò una base militare sul sito della città celtica di Carnuntum. Attaccò il re marcomanno Marbod. Negli anni 8 – 9, la Pannonia divenne una provincia romana come Inferior Provincia Illyricum. Dopo la sconfitta nella foresta di Teutoburgo (9 d.C.), Augusto decise di abbandonare ulteriori conquiste a nord del Danubio e designò il Danubio come confine dell’impero. Nei periodi successivi, Carnuntum ebbe un’importante funzione difensiva sul Danubio. Durante il regno dell’imperatore Claudio (41−54), fu fondata anche una città civile. Negli anni 172 – 175, Marco Aurelio combatté contro i Marcomanni e i Quadi in Pannonia, trascorrendo del tempo a Carnuntum negli anni 171 – 173. Nel 194 Carnuntum fu elevata a colonia e prese il nome di Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Circa un chilometro a ovest dell’attuale Bad Deutsch Altenburg c’era un campo militare della 15ª legione – Legio XV Apollinaris. Era protetto da un sistema di fossati e un muro difensivo con torri d’angolo e doppie torri. Vi si trovavano da 5.000 a 6.000 soldati. Circa un chilometro a ovest del campo militare c’era un campo di una legione ausiliaria – Castrum auxilii, costruito nella seconda metà del I secolo d.C. e serviva a una guarnigione militare di 500 soldati di cavalleria. Attorno al campo militare, si sviluppò un insediamento con edifici di legno fissi (canabae), che durante il II secolo d.C. furono trasformati in edifici di pietra. Qui si stabilì la popolazione civile, e questo insediamento si estendeva su circa 150 ettari. L’imperatore Adriano conferì a questo insediamento urbano diritti cittadini. Carnuntum divenne gradualmente una importante metropoli commerciale (vinokarpat.sk).

L’anfiteatro a Petronell era uno dei più grandi nell’Impero Romano, con dimensioni di 72 x 44 metri. Tuttavia, il suo anfiteatro poteva contenere solo 8.000 spettatori. La tribuna dovrebbe far immaginare quale fosse l’altezza originale della struttura. Si presume che una parte della tribuna meridionale fosse a due piani, con un’elegante loggia per il governatore. Sia sul lato est che ovest c’erano una porta monumentale ciascuna. Vicino all’ingresso occidentale c’era il Nemesium – un piccolo santuario in onore della dea del destino e della vendetta Diana Nemesis (Tabella informativa).

Odkazy