2015, Krajina, Obce, Podpoľanie, Podpolianske obce, Slovenská krajina, Slovenské obce, Zem

Vígľaš

skala
Hits: 99

Víg­ľaš leží v údo­lí rie­ky Sla­ti­na vo Zvo­len­skej kot­li­ne, v nad­mor­skej výš­ke 385 met­rov nad morom, 14 km od Zvo­le­na. Na plo­che 32 km2 tu žije 1523 oby­va­te­ľov. Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1392 (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy: Wee­les, Vyles, Wig­los, Weg­les, Podwig­leš (najk​raj​sik​raj​.sk). Domi­nan­tou je gotic­ký zámok z kon­ca 14. sto­ro­čia. Pôvod­ne to bol poľov­níc­ky zámok, kto­rý pre­šiel via­ce­rý­mi úpra­va­mi (Wiki­pe­dia). V 16. – 17. sto­ro­čí bol Víg­ľaš pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou, úspeš­ne čelil Tur­kom. Od roku 1890 sa odtiaľ­to vyvá­ža­la mine­rál­ka Vera. V roku 1828 tu v 84 domoch žilo 636 oby­va­te­ľov, kto­rý sa zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom a cho­vom dobyt­ka. V roku 1890 bola zalo­že­ná Bur­ka­to­va výrob­ňa syrov (najk​raj​sik​raj​.sk). V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia bol Víg­ľaš stre­dis­kom boha­to ozdo­bo­va­ných píš­ťal a fujár (najk​raj​sik​raj​.sk).

V roku 1945 zámok vyho­rel, z pôvod­nej stav­by sa zacho­va­li iba obvo­do­vé múry. Kom­plet­ne zre­kon­štru­ova­ný bol v roku 2013 (Wiki­pe­dia). Zámok je zapí­sa­ný v zozna­me Národ­ných kul­túr­nych pamia­tok. Je prí­stup­ný verej­nos­ti, voľ­ný vstup je do na vstup­né nádvo­rie s hrad­ba­mi. Kona­jú sa tu aj pre­hliad­ky, zámok slú­ži aj ako hotel (Moni­ka Maj­te­ny­i­ová). 

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2015, Hory, Krajina, Poľsko, Príroda, Zahraničie

Gliczarów Górny

skala
Hits: 1101

Komor­né mes­to Glic­za­rów Gór­ny sa nachá­dza v tatrans­kej oblas­ti na kop­ci medzi Bie­lym Dunaj­com až po Buko­wi­nu Tatr­zu. Je jed­ným z naj­vyš­šie polo­že­ných miest v Poľ­sku (Jola Wal­kosz). Pozos­tá­va z tých­to čas­tí: Jur­zys­te, Maty­gó­wka, Bart­ków Wierch, Fiśko­wa Doli­na a Dziad­kó­wka (Wiki­pe­dia PL). Prvé zmien­ky sú z polo­vi­ce 17. sto­ro­čia. Obec bola zalo­že­ná po valas­kom prá­ve. Prví oby­va­te­lia pas­tie­ri oviec a poľ­no­hos­po­dá­ri. Po roku 1945 bola obec roz­de­le­ná na Glic­za­rów Dol­ny a Glic­za­rów Gór­ny. Domá­ci si cenia svo­ju kul­tú­ru a tra­dí­cie, čas­to sa oblie­ka­jú do nád­her­ných goral­ských kro­jov. V oblas­ti sa zacho­va­lo pod­hal­ské náre­čie (Jola Wal­kosz). Tra­dič­né oble­če­nie je cha­rak­te­ris­tic­kým prv­kom rodin­ných, cir­kev­ných a štát­nych osláv. Zacho­va­li sa tu archaic­ké dia­lek­ty, zvy­ky, ritu­ály, hud­ba, spev, tanec, archi­tek­tú­ra, ľudo­vé ume­nie (i‑tatry.pl). Obec­ný kato­lic­ký kos­tol je posta­ve­ný v tatrans­kom štý­le. Z Glyc­za­ro­wa sú nád­her­né výhľa­dy na Tat­ry. S obcou je spo­je­ná jed­na z naj­ťaž­ších cyk­lis­tic­kých etáp Oko­lo Poľ­ska, tzv. Glyc­za­ro­ws­ka ste­na (Jola Wal­kosz).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2014, Časová línia, Dokumenty, Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské dokumenty, Považské obce, Slovenská krajina, Slovenské dokumenty, Slovenské obce, Stavby, Stavebné dokumenty, Typ

Čičmany – obec ľudovej architektúry

skala
Hits: 1923

Čič­ma­ny sú náro­do­pis­nou loka­li­tou cha­rak­te­ris­tic­kou sta­ro­by­lý­mi kroj­mi, maľo­va­ný­mi dre­ve­ni­ca­mi a svoj­ráz­nym folk­lór­nym pre­ja­vom. Nachá­dza sa v Čič­man­skej kot­li­ne pod vrchom Strá­žo­vec, neďa­le­ko od pra­me­ňa rie­ky Raj­čian­ka. Vznik obce je opra­de­ný rôz­ny­mi teória­mi, kto­ré hovo­ria o nemec­kom, bul­har­skom aj rumun­skom pôvo­de. Prav­de­po­dob­ne však Čič­ma­ny boli osíd­le­né na zákla­de valaš­ské­ho prá­va. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1272 (obec​cic​ma​ny​.sk). His­to­ric­ké náz­vy: Czicz­man, Chych­man, Chich­man, Cžicž­ma­ny, Csics­mán, Csics­má­ny. V roku 1598 tu bolo 43 domov, v roku 1784 126 domov a 1275 oby­va­te­ľov (e‑obce.sk). 

V roku 1977 bola dol­ná časť obce vyhlá­se­ná za pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu ľudo­vej archi­tek­tú­ry. Miest­ne ľudo­vé kro­je obsa­hu­jú výšiv­ky s geomet­ric­kou orna­men­ti­kou. Na plo­che 25.61 km2 tu žije 129 oby­va­te­ľov. Obec leží v nad­mor­skej výš­ke 655 met­rov nad morom. V minu­los­ti sa oby­va­te­lia Čič­mian zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom oviec, pre­da­jom bryn­dze a výro­bou papúč. Názov obce má indo­európ­sky základ, kto­rý pre­šiel do sta­ros­lo­vien­či­ny a zna­me­ná “usad­losť vo vrchoch – Vrcho­va­ny”. Požia­re v rokoch 1907, 1921 a 1945 zni­či­li vzác­ne zru­bo­vé stav­by, zme­ni­li cel­ko­vý vzhľad obce a spô­so­bi­li ústup výstav­by tra­dič­ných dre­ve­níc v pros­pech muro­va­ných domov. Archi­tek­tú­ra obce Čič­ma­ny pri­po­mí­na i dnes per­ní­ko­vé dom­če­ky a to hlav­ne pre geomet­ric­kú orna­men­tál­nu výzdo­bu von­kaj­ších stien domov, kto­rá sa zača­la pou­ží­vať asi pred 200 rok­mi. Miest­ny ľudo­vý odev je zho­to­ve­ný z bie­le­ho plát­na. Veľ­ký podiel na hod­no­te a popu­la­ri­te čič­mian­ske­ho kro­ja má výšiv­ka, kto­rá vyni­ká svo­jou tech­nic­kou doko­na­los­ťou, boha­tos­ťou motí­vov a orna­men­tál­nou a fareb­nou kom­po­zí­ci­ou. Prá­ve z cha­rak­te­ru orna­men­tál­nej výzdo­by i čer­ve­né­ho vlne­né­ho tka­né­ho pásu, kto­rý je súčas­ťou žen­ské­ho ode­vu, sa pred­po­kla­dá bal­kán­sky pôvod Čič­mian. Sta­ro­by­lý ráz, kto­rý si čič­mian­sky kroj zacho­val dodnes, ako aj ľudo­vý odev oko­li­tých dedín (Zlie­chov, Čavoj, Valas­ká Belá), poslú­žil etno­gra­fom ako model pre rekon­štruk­ciu sta­ros­lo­vien­ske­ho ode­vu (Wiki­pe­dia).

Ľudo­vá archi­tek­tú­ra v Čič­ma­noch púta­la záu­jem verej­nos­ti už od kon­ca 19. sto­ro­čia. Archi­tekt Dušan Jur­ko­vič ini­ci­oval v roku 1985 pre­zen­to­va­nie čič­mian­ske­ho poscho­do­vé­ho domu na Náro­do­pis­nej výsta­ve čes­ko­slo­ven­skej v Pra­he. Záu­jem púta­li naj­mä výzdo­bou von­kaj­ších stien. Na tma­vý pod­klad ste­ny domu sa bie­lym váp­nom maľo­va­li jed­no­du­ché geomet­ric­ké vzo­ry. V 19. sto­ro­čí bola už maľ­ba roz­vi­nu­tá vo for­me zdo­be­nia čas­tí oko­lo okien, dve­rí, spod­ných trá­mov, výzdo­ba bola sústre­de­ná oko­lo kon­štrukč­ných prv­kov. Súťaž o najk­raj­šie vyma­ľo­va­ný dom spô­so­bi­la návrat ku tra­dič­nej von­kaj­šej orna­men­tál­nej výzdo­be po via­ce­rých požia­roch a výstav­bách. Výzdo­ba sa obo­ha­ti­la o nové prv­ky pre­vza­té z čič­mian­skej výšiv­ky (Infor­mač­ná tabuľa). 

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2015, Časová línia, České mestá, České obce, Česko, Krajina, Mestá, Obce, Severné Čechy, Zahraničie

Mikulášovice – český Solingen

skala
Hits: 787

Miku­lá­šo­vi­ce sú roz­lo­ži­té, bez stre­dis­ka, majú cha­rak­ter prie­my­sel­nej obce. Miku­lá­šo­vi­ce vznik­li asi v 10. ale­bo 11. sto­ro­čí. V 12. sto­ro­čí tu žilo nie­koľ­ko rodín, kto­ré sa zapo­die­va­li pále­ním uhlia. Neskôr poľ­no­hos­po­dár­stvu a cho­vu dobyt­ka. Počet­né náz­vy slo­van­ských miest na oko­lí nasved­ču­jú tomu, že ten­to kraj bol obý­va­ný Slo­van­mi, kon­krét­ne lužic­ký­mi Srb­mi. V roku 1779 tu žilo 3700 oby­va­te­ľov. Vyras­ta­li tu bru­siar­ne, roz­má­ha­lo sa nožiar­stvo. V roku 1891 tu bola zalo­že­ná Prie­my­sel­ná ško­la nožiar­ska. Po odtr­hnu­tí Sudiet v roku 1938 odiš­lo z tade­to tak­mer celé čes­ké oby­va­teľ­stvo (miku​la​so​vi​ce​.cz). Nemec­ké pome­no­va­nie pre Miku­lá­šo­vi­ce je Nixdorf. Miku­lá­šo­vi­ce sa nachá­dza­jú sa v západ­nej čas­ti Šluk­nov­ské­ho výbež­ku v nad­mor­skej výš­ke 414 met­rov nad morom. Pred rokom 1914 boli s nece­lý­mi 8 tisíc­mi oby­va­teľ­mi, naj­väč­šou obcou Rakúsko-​Uhorska (Wiki­pe­dia CS). V súčast­nos­ti tu na plo­che 25.85 km2 žije 2189 oby­va­te­ľov. Miest­ne čas­ti: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. His­to­ric­ké náz­vy: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). Obec je dlhá 7 kilo­met­rov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Až do roku 1938 sa tu kona­li veľ­ko­noč­né jaz­dy, resp. jaz­dy kri­žia­kov, zvyk kto­rý sa do súčast­nos­ti docho­val iba v Luži­ci (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). V roku 2011 bola veľ­ko­noč­ná jaz­da obno­ve­ná (Wiki­pe­dia CS). Kona­jú sa tu aj nožiar­ske sláv­nos­ti na nádvo­rí továr­ne Mikov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Údaj­ne sa tu nachá­dza­jú jed­ny za naj­väč­ších var­ha­nov v Čes­ku. Obec bola pre­zý­va­ná aj čes­ký Solin­gen. 

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post