Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Obce, Mestá, Česko, Severné Čechy, Fotografie, České obce

Mikulášovice – český Solingen

skala
Hits: 1875

Mikulášovice sú rozložité, bez strediska, majú charakter priemyselnej . Mikulášovice vznikli asi v 10. alebo 11. storočí. V 12. storočí tu žilo niekoľko rodín, ktoré sa zapodievali pálením uhlia. Neskôr poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Početné názvy slovanských miest na okolí nasvedčujú tomu, že tento kraj bol obývaný Slovanmi, konkrétne lužickými Srbmi. V roku 1779 tu žilo 3700 obyvateľov. Vyrastali tu brusiarne, rozmáhalo sa nožiarstvo. V roku 1891 tu bola založená Priemyselná škola nožiarska (mikulasovice.cz). Okrem nožov sa tu vyrábali aj kordy, britvy a chirurgické nástroje (Informačná tabuľa). Po odtrhnutí Sudiet v roku 1938 odišlo z tadeto takmer celé české obyvateľstvo (mikulasovice.cz). Nemecké pomenovanie pre Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice sa nachádzajú sa v západnej časti Šluknovského výbežku v nadmorskej výške 414 metrov nad morom. Pred rokom 1914 boli s necelými 8 tisícmi obyvateľmi, najväčšou obcou -Uhorska (Wikipedia CS). V súčasnosti tu na ploche 25.85 km2 žije 2189 obyvateľov. Miestne časti: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlhá 7 kilometrov (ceskesvycarsko.cz), kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcou sa nachádza kaplnka Najsvätejšej trojice. Jej pôdorys je trojúholníkový, je postavená z pieskovcových kvádrov. Kedysi to bola drevená stavba krytá šindelom. Navývala sa „U piatich líp“ (Informačná tabuľa). 

Až do roku 1938 sa tu konali veľkonočné jazdy, resp. jazdy križiakov, zvyk ktorý sa do súčasnosti dochoval iba v Lužici (ceskatelevize.cz). V roku 2011 bola veľkonočná jazda obnovená (Wikipedia CS). Sú veľmi obľúbené, počas veľkonočnej nedele prechádzajú jazdci na koňoch. Začnú od kostola, kde od farára dostanú požehnanie. Oblečení sú v čiernych frakoch a s cylindrami na hlavách (Informačná tabuľa). Konajú sa tu aj nožiarske na nádvorí továrne Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajne sa tu nachádzajú jedny za najväčších varhanov v Česku. Obec bola prezývaná aj český Solingen (Wikipedia CS).

Mikulášovice ist eine ausgedehnte Siedlung ohne zentrales Ortszentrum und hat den Charakter einer Industrieortschaft. Entstanden ist sie vermutlich im 10. oder 11. Jahrhundert. Im 12. Jahrhundert lebten hier mehrere Familien, die sich mit der Köhlerei beschäftigten, später mit Landwirtschaft und Viehzucht. Zahlreiche slawische Ortsnamen in der Umgebung deuten darauf hin, dass dieses Gebiet von Slawen, genauer von Lausitzer Sorben, besiedelt war. Im Jahr 1779 hatte der Ort 3.700 Einwohner. Schleifereien entstanden und die Messerherstellung entwickelte sich. 1891 wurde hier die Gewerbliche Messerschule gegründet (mikulasovice.cz). Neben Messern wurden auch Degen, Rasiermesser und chirurgische Instrumente produziert (Informationstafel). Nach der Abtrennung des Sudetenlandes im Jahr 1938 verließ fast die gesamte tschechische Bevölkerung den Ort (mikulasovice.cz). Der deutsche Name für Mikulášovice ist Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice liegt im westlichen Teil des Schluckenauer Zipfels in einer Höhe von 414 Metern über dem Meeresspiegel. Vor 1914 war es mit knapp 8.000 Einwohnern das größte Dorf in Österreich-Ungarn (Wikipedia CS). Heute leben hier auf einer Fläche von 25,85 km² 2.189 Einwohner. Ortsteile: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historische Namen: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Das Dorf ist 7 Kilometer lang (ceskesvycarsko.cz) und folgt dem Mikulášovice-Bach. Über dem Ort befindet sich die Dreifaltigkeitskapelle mit dreieckigem Grundriss, gebaut aus Sandsteinquadern. Ursprünglich war es ein hölzernes Gebäude mit Schindeldach. Sie wurde „Bei den fünf Linden“ genannt (Informationstafel).

Bis 1938 fanden hier Osterreiten bzw. Kreuzritterritte statt – ein Brauch, der sich bis heute nur in der Lausitz erhalten hat (ceskatelevize.cz). 2011 wurde der Brauch des Osterreitens wiederbelebt (Wikipedia CS). Er ist sehr beliebt: am Ostersonntag reiten Reiter hoch zu Ross durch den Ort. Sie beginnen an der Kirche, wo sie vom Pfarrer den Segen erhalten. Gekleidet sind sie in schwarzen Fräcken und mit Zylindern auf dem Kopf (Informationstafel). Auch Messerfeste finden hier im Hof der Mikov-Fabrik statt (ceskesvycarsko.cz). Angeblich befinden sich hier eine der größten Orgeln in Tschechien. Der Ort wurde auch als „Böhmisches Solingen“ bezeichnet (Wikipedia CS).

Mikulášovice is a sprawling settlement without a central square, having the character of an industrial village. It probably originated in the 10th or 11th century. In the 12th century, several families lived here who engaged in charcoal burning, later in agriculture and livestock breeding. Numerous Slavic place names in the surroundings indicate that this area was inhabited by Slavs, specifically Lusatian Serbs. In 1779, the population numbered 3,700. Grinding shops developed, and cutlery production flourished. In 1891, the Industrial School of Cutlery was founded here (mikulasovice.cz). In addition to knives, swords, razors, and surgical instruments were produced here (information board). After the annexation of the Sudetenland in 1938, almost the entire Czech population left (mikulasovice.cz). The German name for Mikulášovice is Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice is located in the western part of the Šluknov Spur at an altitude of 414 meters above sea level. Before 1914, with almost 8,000 inhabitants, it was the largest village in Austria-Hungary (Wikipedia CS). Today, 2,189 inhabitants live here on an area of 25.85 km². Local parts: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historical names: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). The village is 7 kilometers long (ceskesvycarsko.cz) and follows the Mikulášovice Brook. Above the village stands the Chapel of the Holy Trinity, with a triangular ground plan built of sandstone blocks. Originally, it was a wooden building covered with shingles. It was called “At the Five Lindens” (information board).

Until 1938, Easter rides or crusaders‘ rides were held here, a custom that has survived to the present only in Lusatia (ceskatelevize.cz). In 2011, the Easter ride was revived (Wikipedia CS). They are very popular: on Easter Sunday, riders on horseback parade through the village. They start at the church, where they receive a blessing from the priest. They wear black frock coats and top hats (information board). Cutlery festivals are also held here in the courtyard of the Mikov factory (ceskesvycarsko.cz). Allegedly, one of the largest pipe organs in the Czech Republic is located here. The village was also nicknamed the “Czech Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice to rozległa miejscowość bez centralnego rynku, o charakterze przemysłowym. Powstała prawdopodobnie w X lub XI wieku. W XII wieku mieszkało tu kilka rodzin zajmujących się wypalaniem węgla drzewnego, później rolnictwem i hodowlą bydła. Liczne słowiańskie nazwy miejscowe w okolicy świadczą o tym, że region ten był zamieszkany przez Słowian, a konkretnie Serbołużyczan. W 1779 roku żyło tu 3700 mieszkańców. Powstawały szlifiernie, rozwijało się nożownictwo. W 1891 roku założono tu Szkołę Przemysłową Nożowniczą (mikulasovice.cz). Oprócz noży produkowano tu także kordy, brzytwy i narzędzia chirurgiczne (tablica informacyjna). Po oderwaniu Sudetów w 1938 roku prawie cała ludność czeska opuściła miejscowość (mikulasovice.cz). Niemiecka nazwa Mikulášovic to Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leżą w zachodniej części Wysunięcia Szluknowskiego na wysokości 414 m n.p.m. Przed 1914 rokiem, z niemal 8 tysiącami mieszkańców, była to największa wieś w Austro-Węgrzech (Wikipedia CS). Obecnie na powierzchni 25,85 km² mieszka tu 2189 osób. Części miejscowości: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Nazwy historyczne: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Wieś ma 7 km długości (ceskesvycarsko.cz), biegnie wzdłuż potoku Mikulášovický. Nad miejscowością znajduje się Kaplica Trójcy Świętej o trójkątnym planie, zbudowana z bloków piaskowca. Dawniej była to drewniana budowla kryta gontem. Nazywała się „U pięciu lip” (tablica informacyjna).

Do 1938 roku odbywały się tu jazdy wielkanocne, tzw. jazdy krzyżowe, zwyczaj, który do dziś przetrwał jedynie na Łużycach (ceskatelevize.cz). W 2011 roku zwyczaj ten został odnowiony (Wikipedia CS). Cieszy się dużą popularnością – w niedzielę wielkanocną jeźdźcy na koniach przejeżdżają przez miejscowość. Rozpoczynają od kościoła, gdzie od proboszcza otrzymują błogosławieństwo. Ubrani są w czarne fraki i cylindry (tablica informacyjna). Odbywają się tu również święta nożownicze na dziedzińcu fabryki Mikov (ceskesvycarsko.cz). Podobno znajdują się tu jedne z największych organów w Czechach. Miejscowość nazywano także „czeskim Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice jsou rozlehlé, bez centrálního střediska, mají charakter průmyslové obce. Vznikly patrně v 10. nebo 11. století. Ve 12. století zde žilo několik rodin, které se věnovaly pálení dřevěného uhlí, později zemědělství a chovu dobytka. Množství slovanských názvů míst v okolí nasvědčuje tomu, že kraj byl obýván Slovany, konkrétně Lužickými Srby. V roce 1779 zde žilo 3 700 obyvatel. Vznikaly brusírny a rozvíjelo se nožířství. V roce 1891 zde byla založena Průmyslová škola nožířská (mikulasovice.cz). Kromě nožů se vyráběly i kordy, břitvy a chirurgické nástroje (informační tabule). Po odtržení Sudet v roce 1938 odtud odešla téměř celá česká populace (mikulasovice.cz). Německé označení pro Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leží v západní části Šluknovského výběžku v nadmořské výšce 414 metrů. Před rokem 1914 byly s necelými 8 tisíci obyvateli největší obcí Rakouska-Uherska (Wikipedia CS). V současnosti zde na ploše 25,85 km² žije 2 189 obyvatel. Místní části: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlouhá 7 kilometrů (ceskesvycarsko.cz) a kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcí se nachází kaple Nejsvětější Trojice s trojúhelníkovým půdorysem, postavená z pískovcových kvádrů. Původně to byla dřevěná stavba krytá šindelem. Nazývala se „U pěti lip“ (informační tabule).

Až do roku 1938 se zde konaly velikonoční jízdy, resp. křižácké jízdy – zvyk, který se do současnosti dochoval už jen v Lužici (ceskatelevize.cz). V roce 2011 byla velikonoční jízda obnovena (Wikipedia CS). Jsou velmi oblíbené: na velikonoční neděli projíždějí jezdci na koních obcí. Začínají u kostela, kde od faráře dostanou požehnání. Jsou oblečeni v černých fracích a cylindrech (informační tabule). Konají se zde také nožířské slavnosti na nádvoří továrny Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajně se zde nacházejí jedny z největších varhan v Česku. Obci se přezdívalo také „český Solingen“ (Wikipedia CS).

 

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Záhorie, Fotografie, Záhorské obce

Jablonové

skala
Hits: 311

Jablonové sa nachádza približne 30 kilometrov od Bratislavy, je súčasťou regiónu Záhorie a leží na západnom úpätí Malých Karpát, v nadmorskej výške okolo 230 metrov (Wikipedia). V obci žije približne 1 400 obyvateľov (obecjablonove.sk). Prvá písomná zmienka o obci Jablonové pochádza z roku 1206 ​(e-obce.sk). Spomína sa pod názvom Jablam Terra, a v roku 1231 je uvádzaná ako Hablan Villa (sk.wikipedia.org). V minulosti obec patrila grófom zo Svätého Jura a Pezinka, neskôr panstvu hradu Bratislava. Od 16. storočia bola v majetku Serédy a následne Pálffyovcov. Obec prežila rôzne historické udalosti, vrátane plienenia osmanskými vojskami v roku 1683 a vypálenia cisárskymi vojskami v roku 1708 ​(e-obce.sk). Názov pravdepodobne súvisí s výskytom jabloní (zahoracka.tv). Dominantou obce je rímskokatolícky kostol svätého Michala archanjela, postavený v roku 1679 (facebook.com).

V minulosti sa väčšina obyvateľov živila poľnohospodárstvom a domáckou výrobou – v okolí s piesčitou a kyslou pôdou pestovali plodiny s obmedzenou úrodou a popri tom vyrábali drevené náradie či predmety, napríklad ručne vyrezávané piesty na pranie, varechy, maľovaný nábytok (zahoracka.tv). Už v 17. storočí existovala pri obci sklárska huta (zahoracka.tv). V 19. storočí sa nad Jablonovým začala ťažiť mangánová ruda – dodnes sú dôkazom staré banské haldy a štôlne v lokalitách Skala, Lipníky či vrch Lipy​ (turistika.cz). Ťažba mangánu a pyritu prebiehala najmä krátko počas prvej svetovej a zanikla po roku 1918​ (montanistika.sk). V obci sa každoročne konajú tradičné hodové na sviatok svätého Michala archanjela. Jablonové sa zapája do Jablkové hodovanie – tematický jesenný festival zameraný na jablká a produkty z nich (zahoracka.tv). V Jablonovom má dlhú tradíciu. Organizovaný šport sa datuje od roku 1953, keď vznikla telovýchovná jednota pod názvom Sokol. V súčasnosti v obci funguje futbalový klub ŠK Jablonové, ktorý má družstvá v rôznych vekových kategóriách (sk.wikipedia.org). V obci sa nachádza historický židovský cintorín, na ktorom sa zachovalo niekoľko starých náhrobných kameňov s hebrejskými nápismi (turistika.cz).

Jablonové is located approximately 30 kilometers from , is part of the region, and lies on the western foothills of the Little Carpathians, at an altitude of around 230 meters (Wikipedia). The village has approximately 1,400 inhabitants (obecjablonove.sk). The first written mention of Jablonové dates back to 1206 (e-obce.sk). It was referred to as Jablam Terra, and in 1231, it was recorded as Hablan Villa (sk.wikipedia.org). In the past, the village belonged to the counts of Svätý Jur and Pezinok, and later to the Bratislava Castle estate. From the 16th century, it was owned by the Serédy family and later by the Pálffy family. The village witnessed various historical events, including plundering by Ottoman troops in 1683 and burning by imperial troops in 1708 (e-obce.sk). The name of the village is likely related to the presence of apple trees (zahoracka.tv). The dominant landmark of the village is the Roman Catholic Church of St. Michael the Archangel, built in 1679 (facebook.com).

In the past, most of the inhabitants made a living from agriculture and handicrafts – due to the sandy and acidic soil, they cultivated crops with limited yields and also produced wooden tools and items, such as hand-carved washing plungers, wooden spoons, and painted furniture (zahoracka.tv). A glassworks existed near the village as early as the 17th century (zahoracka.tv). In the 19th century, manganese ore mining began near Jablonové – evidence of this activity can still be seen in the form of old mining heaps and tunnels in the areas of Skala, Lipníky, and Lipy Hill (.cz). The mining of manganese and pyrite was particularly active during World War I but ceased after 1918 (montanistika.sk). The village hosts traditional annual fair celebrations on the feast of St. Michael the Archangel. Jablonové also participates in the Apple Festival (Jablkové hodovanie), a seasonal autumn event focusing on apples and apple products (zahoracka.tv). Sports have a long tradition in Jablonové. Organized sports activities date back to 1953, when the Sokol physical education association was established. Today, the village is home to ŠK Jablonové, a football club with teams in various age categories (sk.wikipedia.org). Jablonové also has a historical Jewish cemetery, where several old tombstones with Hebrew inscriptions have been preserved (turistika.cz).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Orava, Oravské, Polia, Fotografie

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

skala
Hits: 4684

Hruštín má rozlohu 36.5 km2. Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy Hruštínsky typ domu je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: Oráčiny: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň, a pasienky: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali , zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa odevy s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval „Hruščin chotár„, neskôr skrátene „Hruščin“, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk). 

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli šoltýsi Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut a Roman. Usídlili sa nad ľavým brehom v jednom rade v smere západ-východ, pričom mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5-6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, kuchyňa s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace hospodársky dvor. Hruštínske drevenice boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo „žrebné“ plátno na vrecia a plachty, „pačesné“ plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, vesty a „halieny“ lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a lipnické kabáty, kožené krpce upevnené „nákoncím“, dievčenské „vygany“ s ozdobnými „šmihlíkmi“ a „partičkami“. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, čír a kulaša ako základné múčne jedlá, kapustnica a bryndza, občas mäso, väčšinou len pri sviatkoch. Strava sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na tkanie plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená píla, mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je Štefan Hruboš, ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, pohá­re, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a hudobné pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne , a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).

Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of . The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

  • Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called Hruščin chotár according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5-6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local folk costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls‘ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of Oravská Magura. One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).

Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

  • Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się pasterze bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5-6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).

TOP

Všetky

,

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Obce, Slovenské, Spiš, Umenie, Zámky, Stavby, Fotografie, Spišské obce

Markušovce

skala
Hits: 2319

Markušovce ležia v južnej časti Hornádskej kotline, neďaleko od Spišskej Novej Vsi (História Markušoviec pre budúcnosť obec a zásady ochrany pamiatkovej zóny, Krajský pamiatkový úrad Košice, pracovisko Spišská Nová Ves). Pri sútoku Levočského potoka s Hornádom (markusovce.sk) v nadmorskej výške 435 metrov nad morom (Wikipedia). Markušovce sú súčasťou národného parku Slovenský raj (markusovce.sk). Na rozlohe 18.51 km2 tu žije 4546 obyvateľov (Wikipedia). Prvé zmienky o Markušovciach sú zo začiatku 12, storočia. Tatári v roku 1241 Markušovce vyplienili. Osada sa predtým nazývala Svätý , nové meno dostala „Terra Marci“ – Zem Markova. Markušovce sa v priebehu stredoveku vyvinuli na významné sídlo. V roku 1527 bol Markušovský hrad zničený. Následne bol obnovovaný a ničený požiarmi. Zachovalo sa aj 10 kaštieľov a kúrií. Opevnený renesančný kaštieľ bol dostavaný v roku 1643 (História Markušoviec pre budúcnosť obec a zásady ochrany pamiatkovej zóny, Krajský pamiatkový úrad Košice, pracovisko Spišská Nová Ves). 

Markušovce ležia na gotickej ceste, jej dejiny sú úzko späté s rodinou Mariášiovcov. V ňom sa nachádza nádherná expozícia historického nábytku. Vznikla pri pamiatkovej obnove v rokoch 1984 – 1994. Pôvodne bol renesančnou pevnosťou s nárožnými vežami, obohnaný priekopou. Rokokovú prestavbu realizoval Wolfgang Mariássy v rokoch 1770 – 1775. Pri príležitosti príchodu cisára Jozefa II. dal v parku kaštieľa postaviť Dardanely. (Informačná tabuľa). Na hornej terase parku bol vybudovaný letohrádok Dardanely (História Markušoviec pre budúcnosť obec a zásady ochrany pamiatkovej zóny, Krajský pamiatkový úrad Košice, pracovisko Spišská Nová Ves). V rokokovom letohrádku z 18. storočia je inštalovaná vzácna expozícia klávesových hudobných nástrojov, jediná svojho druhu na Slovensku. Vznikla pri pamiatkovej obnove v rokoch 1984 – 1994 (Informačná tabuľa). 

Historické názvy : Villa Marci, Szentmichalur, Mariusdorf, Marcusfalua, Zentmyhal, Markussowcze, Markusfalua. Maďarsky je to Márkusfalu, Markuscsepánfalu, nemecky Marksdorf. V druhej polovici 19. storočia s Markušovcami splynula obec Čepanovce. V roku 1787 tu v 65 domoch žilo 408 obyvateľov. Zapodievali sa okrem poľnohospodárstva práci v lese a v baniach. Neskôr tu fungovala pražiareň železnej rudy. V roku 1892 tu vznikol drevársky závod. V rokoch 1880 – 1890 postihlo Markušovce veľké vysťahovalectvo (markusovce.sk).

Markušovce is located in the southern part of the Hornád Basin, near Spišská Nová Ves (History of Markušovce for the Future of the Municipality and Principles for Protecting the Heritage Zone, Regional Monument Office Košice, Spišská Nová Ves Workplace). It lies at the confluence of the Levočský Stream and the Hornád River (markusovce.sk) at an altitude of 435 meters above sea level (Wikipedia). Markušovce is part of the Slovak Paradise National Park (markusovce.sk). The municipality covers an area of 18.51 km² and is home to 4,546 residents (Wikipedia). The first mentions of Markušovce date back to the early 12th century. In 1241, the Tatars plundered Markušovce. The settlement was originally named Saint Michael (Svätý Michal) but was later renamed „Terra Marci“ – Mark’s Land. During the Middle Ages, Markušovce developed into a significant settlement. In 1527, Markušovský Castle was destroyed and subsequently rebuilt, only to be damaged by fires multiple times. Additionally, 10 manor houses and mansions have been preserved. A fortified Renaissance mansion was completed in 1643 (History of Markušovce for the Future of the Municipality and Principles for Protecting the Heritage Zone, Regional Monument Office Košice, Spišská Nová Ves Workplace).

Markušovce is situated on the Gothic Route, and its history is closely tied to the Mariássy family. The mansion features a stunning exhibition of historical furniture, which was created during a restoration project between 1984 and 1994. Originally, it was a Renaissance fortress with corner towers, surrounded by a moat. Wolfgang Mariássy carried out a Rococo renovation between 1770 and 1775. To commemorate Emperor Joseph II’s visit, the Dardanely Summerhouse was built in the mansion park (Information Board). On the upper terrace of the park, the Dardanely Summerhouse was constructed (History of Markušovce for the Future of the Municipality and Principles for Protecting the Heritage Zone, Regional Monument Office Košice, Spišská Nová Ves Workplace). The Rococo summerhouse from the 18th century houses a rare exhibition of keyboard musical instruments, the only one of its kind in Slovakia. This exhibition was also created during the restoration project between 1984 and 1994 (Information Board).

Historical names of the municipality include Villa Marci, Szentmichalur, Mariusdorf, Marcusfalua, Zentmyhal, Markussowcze, and Markusfalua. In Hungarian, it is known as Márkusfalu or Markuscsepánfalu, and in German as Marksdorf. In the second half of the 19th century, the village of Čepanovce merged with Markušovce. In 1787, the village had 65 houses and 408 inhabitants, who worked in agriculture, forestry, and mining. Later, an iron ore roasting plant operated here. In 1892, a timber factory was established. Between 1880 and 1890, Markušovce experienced significant emigration (markusovce.sk).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Podpolianske obce, Fotografie, Podpoľanie

Vígľaš

skala
Hits: 525

Vígľaš leží v údolí Slatina vo Zvolenskej kotline, v nadmorskej výške 385 metrov nad morom, 14 km od Zvolena. Na ploche 32 km2 tu žije 1523 obyvateľov. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1392 (Wikipedia). Historické názvy: Weeles, Vyles, Wiglos, Wegles, Podwigleš (najkrajsikraj.sk). Dominantou je gotický zámok z konca 14. storočia. Pôvodne to bol poľovnícky zámok, ktorý prešiel viacerými úpravami (Wikipedia). V 16.-17. storočí bol Vígľaš protitureckou pevnosťou, úspešne čelil Turkom. Od roku 1890 sa odtiaľto vyvážala minerálka Vera. V roku 1828 tu v 84 domoch žilo 636 obyvateľov, ktorý sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. V roku 1890 bola založená Burkatova výrobňa syrov (najkrajsikraj.sk). V polovici 20. storočia bol Vígľaš strediskom bohato ozdobovaných píšťal a fujár (najkrajsikraj.sk).

V roku 1945 zámok vyhorel, z pôvodnej sa zachovali iba obvodové múry. Kompletne zrekonštruovaný bol v roku 2013 (Wikipedia). Zámok je zapísaný v zozname Národných kultúrnych pamiatok. Je prístupný verejnosti, voľný vstup je do na vstupné nádvorie s hradbami. Konajú sa tu aj prehliadky, zámok slúži aj ako hotel (Monika Majtenyiová).

Vígľaš lies in the valley of the Slatina River in the Zvolen Basin, at an elevation of 385 meters above sea level, 14 km from Zvolen. Covering an area of 32 km2, the village is home to 1523 inhabitants. The first written mention dates back to 1392 (Wikipedia). Historical names include Weeles, Vyles, Wiglos, Wegles, and Podwigleš (najkrajsikraj.sk). The dominant feature is the Gothic castle from the late 14th century. Originally a hunting lodge, it underwent several modifications (Wikipedia). In the 16th-17th centuries, Vígľaš served as an anti-Turkish fortress, successfully resisting Turkish attacks. Since 1890, the mineral water Vera has been exported from here. In 1828, 636 inhabitants lived in 84 houses, engaged in agriculture and cattle breeding. In 1890, the Burkat cheese factory was established (najkrajsikraj.sk). In the mid-20th century, Vígľaš was a center for elaborately decorated pipes and fujaras (najkrajsikraj.sk).

In 1945, the castle was destroyed by fire, with only the perimeter walls remaining from the original structure. It was completely reconstructed in 2013 (Wikipedia). The castle is listed as a National Cultural Monument. It is open to the public, with free entry to the courtyard with walls. Guided tours are available, and the castle also serves as a hotel (Monika Majtenyiová).