Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Zamagurie, Fotografie, Zamagurské obce

Reľov

skala
Hits: 2822

Reľov leží v nadmorskej výške 714 metrov nad morom. Je najužnejšou zamagurskou obcou. Jej historické názvy sú Relow, Rylov, Rilyov, Rélyová, Reul, Rulnho, Rollowa, Relyova, Rulnov, Reliova, Rylowa, Rilov, Relav, Rellova, Aureliendorf, Rilla, Rilliova, Rillov, Relyó (Wikipedia). Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1662 (relov.sk). Reľov patrí k najstarším obciam v Zamagurí, ktoré vznikli v najväčších údoliach medzi výbežkami Spišskej Magury. Vlastivedný slovník uvádza, že obec založil v 13. storočí Kokoš Berzeviczy (relov.sk). Fekete Nagy Antal považuje za zakladateľov rehoľu Križovníkov, strážcov Božieho hrobu v Lendaku. Ľudová tradícia spomína, že obec bola založená južnejšie, pod úpätím Spišskej Magury a nazývala sa Ryl. Lenže pod osadou sa uvoľnili spodné vrstvy a prepadla sa. Preto sa jej obyvatelia premiestnili nižšie na terajšie miesto (Wikipedia). V roku 1612 vznikla v katastri obce osada Hágy. V Reľove v roku 1869 žilo v 69 domoch 437 obyvateľov. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom oviec. V roku 1972 došlo k zlúčeniu obcí Reľov a Hágy. Dodnes sa tu hovorí goralským nárečím. V súčasnosti tu na ploche 14.99 km2 žije 355 obyvateľov (relov.sk).

Reľov is situated at an elevation of 714 meters above sea level. It is the southernmost Zamagurian village, and its historical names include Relow, Rylov, Rilyov, Rélyová, Reul, Rulnho, Rollowa, Relyova, Rulnov, Reliova, Rylowa, Rilov, Relav, Rellova, Aureliendorf, Rilla, Rilliova, Rillov, and Relyó (Wikipedia). The first written mention of the village dates back to 1662 (relov.sk). Reľov is among the oldest villages in Zamagurí, originating in the major valleys between the ridges of Spišská Magura. According to local history, the village was founded in the 13th century by Kokoš Berzeviczy (relov.sk). Fekete Nagy Antal attributes the village’s foundation to the Crusaders‘ order, the guardians of the Holy Sepulchre in Lendak. Folk tradition suggests that the village was initially established further south, beneath the slopes of Spišská Magura, and was called Ryl. However, the lower layers beneath the settlement gave way, leading to its collapse. Consequently, the inhabitants relocated to the current site (Wikipedia). In 1612, the settlement of Hágy was established within the municipality. In 1869, Reľov had 437 residents in 69 households, primarily engaged in agriculture and sheep farming. The villages of Reľov and Hágy merged in 1972. To this day, a Goralian dialect is spoken here. Currently, the area covering 14.99 km2 is home to 355 inhabitants (relov.sk).

Reľov leży na wysokości 714 metrów nad poziomem morza. To najbardziej na południe położona wioska na Zamagurze, a jej historyczne nazwy to Relow, Rylov, Rilyov, Rélyová, Reul, Rulnho, Rollowa, Relyova, Rulnov, Reliova, Rylowa, Rilov, Relav, Rellova, Aureliendorf, Rilla, Rilliova, Rillov i Relyó (Wikipedia). Pierwsza pisemna wzmianka o wiosce pochodzi z roku 1662 (relov.sk). Reľov należy do najstarszych wiosek na Zamagurze, powstałych w największych dolinach między grzbietami Spišskiej Magury. Według lokalnej historii wioskę założył w XIII wieku Kokoš Berzeviczy (relov.sk). Fekete Nagy Antal przypisuje założenie wioski zakonowi Krzyżowców, strażnikom Grobu Świętego w Lendaku. Tradycja ludowa sugeruje, że wieś pierwotnie została założona bardziej na południe, pod zboczami Spišskiej Magury, i nosiła nazwę Ryl. Jednak dolne warstwy pod osadą uległy uwolnieniu, co doprowadziło do jej zawalenia. W rezultacie mieszkańcy przenieśli się na obecne miejsce (Wikipedia). W 1612 roku na terenie gminy powstała osada Hágy. W 1869 roku w Reľove mieszkało 437 mieszkańców w 69 domach, głównie zajmujących się rolnictwem i hodowlą owiec. Wioski Reľov i Hágy połączyły się w 1972 roku. Do dziś w tym miejscu używany jest dialekt goralski. Obecnie obszar o powierzchni 14.99 km2 zamieszkuje 355 mieszkańców (relov.sk).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Horné Považie, Fotografie, Pasienky

Konská

skala
Hits: 2507

Konská sa nachádza takmer uprostred Rajeckej kotliny, v doline Porubského potoka (obeckonska.sk), v nadmorskej výške 455 metrov nad morom. Na ploche 5.31 km2 tu žije 1 542 obyvateľov (Wikipedia). Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1228 (obeckonska.sk). Pomenovanie pochádza od pôvodného zamestnania svojich obyvateľov (obeckonska.sk). Po vzniku sa vyznačovala bohatstvom pasienkov, špecializovala sa na koní. Koniarska tradícia tu pretrvávala stáročia. Ešte v 19. storočí tu bol žrebčín Lietavského hradu (obeckonska.sk). Obec bola vo svojej histórii dosídľovaná formou šoltýsko-roľníckej kolonizácie. Kolonizovali zo Sliezska, osadníkmi však boli Slováci (obeckonska.sk). V roku 1598 tu bolo 27 , v roku 1828 v 40 domoch žilo 725 obyvateľov. Obyvatelia sa okrem koniarstvu venovali poľnohospodárstvu, chovu oviec, rybolovu, včelárstvu, pláteníctvu. Bola tu výrobňa cementárskych produktov a tehelňa (obeckonska.sk).

Konská is situated nearly in the center of the Rajec Basin, in the valley of the Porubský Creek (obeckonska.sk), at an elevation of 455 meters above sea level. With an area of 5.31 km2, the village is home to 1,542 residents (Wikipedia). The oldest written mention of the village dates back to 1228 (obeckonska.sk). The name of the village derives from the original occupation of its inhabitants (obeckonska.sk).

Following its establishment, Konská distinguished itself with the wealth of its pastures and specialized in horse breeding. The equestrian tradition endured for centuries, with a horse stud at Lietava Castle in the 19th century (obeckonska.sk). Throughout its history, the village experienced resettlement through a form of soltys (local administrator) and farmer colonization. Germans from Silesia were involved in the colonization, but the settlers were Slovaks (obeckonska.sk). In 1598, there were 27 houses in the village, and by 1828, 725 inhabitants lived in 40 houses. Besides horse breeding, residents were engaged in agriculture, sheep farming, fishing, beekeeping, and weaving. There was also a production facility for cement products and a brickyard (obeckonska.sk).

Krajina, Slovensko, Fotografie, Turiec

Blatnica

skala
Hits: 3453

Blatnica patrí medzi najchladnejšie Slovenska, leží v centrálnej oblasti Turca, na styku Turčianskej kotliny a Veľkej Fatry. Leží v nadmorskej výške 495 metrov nad morom. Na ploche 86 km2 žije 913 obyvateľov (Wikipedia). Historické názvy obce: Blathnicha, Blatnicze, Blatnice, Plathnicha, Blatnicza, Turčianská Blatnica (e-obce.sk). V Blatnici a v jej priľahlých dolinách natáčali bratia Siakeľovci prvého slovenského Jánošíka (Wikipedia).

Blatnica je starobylá obec ležiaca po oboch stranách Blatnického potoka v Turčianskej kotline. Prvé pravekého sa viažu na 3. tisícročie pred Kristom. Boli to kanelovanej kultúry. Prvé správy o obci sú z roku 1230. Obec bola pôvodne podhradím Blatnického hradu. Pôsobila tu spisovateľka Maša Haľamová (blatnica.sk), Karol Plicka, narodil sa tu filmový režisér a kameraman Jaroslav Siakeľ (blatnica.sk). V obci nájdeme mnoho murovaných s veľkými bránami – typ olejkársky a typické turčianske drevené s kožovkou len medzi trámami stien (blatnica.sk). Obyvatelia boli poddaní najmä rodu Révayovcov. Venovali sa olejkárstvom, šafraníctvom, remeslami a poľnohospodárstvom (blatnica.sk). V prvej písomnej správe o osídlení na území Blatnice sa spomína dedina Solomus-Sokolčie, dnes časť obce. Koncom 13. storočia je už postavené jadro Blatnického hradu. Tesne nad ním sa nachádzala dedina Sebeslavce. V druhej polovici 16. storočia sa olejkárstvo stalo výnosným zdrojom obživy. V 18. storočí sa touto činnosťou v obci živilo viac ako 100 domácností. Blatnica patrila medzi relatívne veľké obce, v roku 1785 tu žilo 1015 obyvateľov v 157 domoch (blatnica.sk). Našiel sa tu meč slovenského veľmoža z polovice 8. storočia. Patril bojovníkovi z radov vysoko postavenej staroslovenskej šľachty.  Vyrobili ho z damascénskej ocele a kovali ho tradičným spôsobom na drevenom uhlí. Jeho rúčka je zo strieborného plechu, pozlátená 24-karátovým zlatom a sú do nej vsadené červené rubíny (Wikipedia).

Blatnica is one of the coldest villages in Slovakia, situated in the central Turiec region at the confluence of the Turiec Basin and the Great Fatra mountains. It lies at an elevation of 495 meters above sea level, covering an area of 86 km2 with a population of 913 inhabitants (Wikipedia). The historical names of the village include Blathnicha, Blatnicze, Blatnice, Plathnicha, Blatnicza, and Turčianská Blatnica (e-obce.sk). The Siakeľ brothers filmed the first Slovak Jánošík in Blatnica and its surrounding valleys (Wikipedia).

Blatnica is an ancient village situated on both sides of the Blatnický Creek in the Turiec Basin. The earliest traces of prehistoric settlement date back to the 3rd millennium BC, associated with the people of the Corded Ware culture. The first written records of the village are from 1230, and it was originally a sub-castle of Blatnický Castle. The writer Maša Haľamová (blatnica.sk) and the film director and cameraman Jaroslav Siakeľ, who was born in Blatnica (blatnica.sk), have connections to the village.

In Blatnica, one can find many brick houses with large gates, representing the typical oilman’s architecture, as well as traditional Turiec wooden houses with leather insulation between the beams (blatnica.sk). The residents were mainly subjects of the Révay family, engaging in oil pressing, saffron cultivation, crafts, and agriculture (blatnica.sk). The first written mention of settlement in the Blatnica area refers to the village of Solomus-Sokolčie, now part of the village. The core of Blatnický Castle was already built at the end of the 13th century. Oleaginous craftsmanship became a lucrative livelihood in the late 16th century, and by the 18th century, over 100 households in the village were involved in this activity. Blatnica was a relatively large village, with 1,015 inhabitants living in 157 houses in 1785 (blatnica.sk).

An 8th-century Slovak noble’s sword was found in Blatnica, belonging to a warrior from the ranks of the high-ranking Old Slovak nobility. Crafted from Damascus steel and forged using traditional methods on wooden charcoal, the handle is made of silver plate, gilded with 24-carat gold, and embedded with red rubies (Wikipedia).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Dolné Považie, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Jurko, lokalita slovanskej histórie

skala
Hits: 4046

Jurko je lokalita v Považskom Inovci, kde dýcha . Neďaleko od Nitrianskej Blatnice, pod vrchom Marhát. Na Jurkovi som bol vždy, keď som šiel z Nitrianskej Blatnice na . Najmä na Silvestra. tu mali kedysi svoju kultúru. Nachádza sa tu kostolík – Kaplnka svätého Juraja, ktorá je barokovou prestavbou staršej Rotundy Jurko. Rotunda je datovaná ešte pred obdobie Veľkej Moravy (Krupa, Galo, 2009), do 1. tretiny 9. storočia. V 11. – 13. storočí a v roku 1530 došlo k stavebným úpravám na lokalite. V roku 1655 bola pristavená veža, pustovňa a škola (rotundajurko.sk). Okrem iného sa tu konajú Svätojurajské púte a tzv. turistické sväté omše (Krupa, Galo, 2009). Pútnici sa tu schádzajú už od roku 1530, vždy po sviatku svätého Juraja, 24. apríla (rotundajurko.sk). Archeologické nálezy dokladajú, že v okolí kostolíka bol cintorín datovaný do polovice 11. storočia (Krupa, Galo, 2009). K Jurkovi vedie viacero ciest, kto sa po nich vydá, ocitne sa na veľmi starej historickej ceste, ktorá v minulosti spájala Ponitrie s Považím, pokračujúc na Moravu. Architektonicko-historický a archeologický výskum v rokoch 1973-75 ukázal zhodu rozmerov so základmi rotundy na veľkomoravskom dvorci Kostelec – Ducové, ktorý je vzdialený 7 km. Rozdiel je len pár centimetrov (Dorica, 2013). Rozmery sú odvodené od longobardskej , ktorá má 36.5 cm. Vnútorné priemery oboch rotúnd sú 730 cm, hrúbka ich múrov je 73 cm. Rovnaké rozmery má aj dvojapsidová rotunda v Mikulčiciach. Najstaršie časti sú kruhová rotunda a podkovovitá apsida. Mala neobyčajne plytké základy, 20 – 30 cm hlboké, ale miestami opreté o skalné podložie (slovanske-hradiska.blogspot.com).

Archeologický výskum viedol Alexander Ruttkay, ktorý skúmal aj bližšie okolie. V lokalite Púsť vykopal dva veľkomoravské veľmožské dvorce z obdobia 9 – 10. storočia a osadu, ktorá v priebehu 13. storočia zanikla (Dorica, 2013), Obyvatelia sa presunuli do nižších polôh. Sídlisko dvorcového typu bolo obohnané palisádou (wikipedia.sk). Boli objavené dva palisádové dvorce, v ktorých sa našlo asi 150 kostrových hrobov, niektoré so striebornými šperkami (rotundajurko.sk). Starší, väčší dvore bol neskôr nahradený menším útvarom. V 11. storočí so sídliska vznikla neopevnená osada s príbytkami (wikipedia.sk). Veľa artefaktov dokladuje ťažbu a spracovanie železnej rudy (rotundajurko.sk) so svahov Marhátu (wikipedia.sk). Našli sa tu haldy hlušiny a limonit (nitrianskablatnica.sk). 

Brázdy svedčia o poľnohospodárstve (wikipedia.sk). Odkryté okno na juhozápadnej strane rotundy je staršie ako podobne okno na Kostole svätej Margity v Kopčanoch. Možno ho zaradiť do predrománskeho obdobia (rotundajurko.sk). Po zániku v 13. storočí sa rotunda pozvoľne menila na ruiny. Majiteľka tunajších lesov Mária Turzová dala kostolík upraviť, resp. vztýčiť. Avšak aj po tejto renovácii začal kostolík pustnúť. V roku 1655 kostolík upravili do dnešnej barokovej podoby. V pustovni bývali pustovníci až do prvej polovice 19. storočia ako školskí bratia v tunajšej škole. Škola sa asi od roku 1850 využívala ako poľovnícka stanica, neskôr ako horáreň, ktorú asanovali v roku 1962 (wikipedia.sk).

Jurko is a locality in where history comes alive. It is located near Nitrianska Blatnica, below the Marhát hill. I have always visited Jurko when traveling from Nitrianska Blatnica to Marhát, especially on New Year’s Eve. The Slavs once had their culture here. The site features a church, the Chapel of St. George, which is a Baroque reconstruction of the older Rotunda Jurko. The Rotunda dates back to the 1st third of the 9th century, before the Great Moravian period. In the 11th-13th centuries and in 1530, there were construction modifications at the site. In 1655, a tower, hermitage, and school were added (rotundajurko.sk). Svätojurajské púte (St. George’s Pilgrimages) and tourist masses are held here, attracting pilgrims since 1530, always after the feast of St. George on April 24 (rotundajurko.sk). Archaeological finds indicate a cemetery dating back to the mid-11th century in the vicinity of the church (Krupa, Galo, 2009). Several roads lead to Jurko, and those who follow them find themselves on a very old historical road that connected Ponitrie with , continuing to Moravia.

Architectural-historical and archaeological research from 1973-75 revealed dimensions matching the foundations of a rotunda at the Great Moravian court in Kostelec – Ducové, located 7 km away. The dimensions, derived from the Lombard foot measuring 36.5 cm, show that both rotundas have internal diameters of 730 cm and wall thicknesses of 73 cm. The oldest parts of the structure are the circular rotunda and horseshoe-shaped apse. Archaeological research was led by Alexander Ruttkay, who also explored the surrounding area. In the Púsť locality, he unearthed two Great Moravian nobleman’s courts from the 9th-10th centuries and a settlement that disappeared in the 13th century. The settlement was fortified with a palisade and contained around 150 skeletal graves, some with silver jewelry (rotundajurko.sk). The larger, older court was later replaced by a smaller structure. In the 11th century, an unfortified settlement with dwellings emerged from the site. Numerous artifacts confirm iron ore mining and processing in the area, with evidence of iron slag and limonite heaps.

Plowed furrows indicate agriculture, and an uncovered window on the southwest side of the rotunda predates a similar window in the Church of St. Margaret in Kopčany, possibly belonging to the pre-Romanesque period (rotundajurko.sk). After the settlement’s demise in the 13th century, the rotunda gradually became ruins. The owner of the local forests, Mária Turzová, had the church renovated or restored. However, even after this renovation, the church began to decay. In 1655, the church was modified into its current Baroque form. Hermits lived in the hermitage until the first half of the 19th century, serving as lay brothers in the local school. From around 1850, the school was used as a hunting lodge and later as a mountain hut, which was abandoned in 1962 (wikipedia.sk).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Zamagurie, Fotografie, Zamagurské obce

Veľký Lipník – obec na styku Spišskej Magury a Pienin

skala
Hits: 2816

Obec Veľký Lipník leží na styku Pienin a Spišskej Magury, v doline potoka Lipník a jeho prítoku Šoltysa. Názov sa odvodzuje od líp. V obci žije takmer 1000 obyvateľov (velkylipnik.sk). Veľký Lipník osídľovali v  druhej polovici 13. storočia Rusíni a povolaní Bélom IV. na zaľudnenie okrajových oblasti uhorského kráľovstva po tatárskom vpáde – tzv. šoltýska kolonizácia na nemeckom práve. Karol Róbert, uhorský kráľ v rokoch 1308-1342 daroval územie Lipnický les – silvam Lypnice v roku 1314 Juliusovi Gorgeyovi – synovi Hanusa zo Spišského Hrhova-Gargowa) a v krátkom čase sa tu rozrástla obec s nasledovnými dobovými názvami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. Počas 15. a 16. storočia prebiehalo dosídľovanie prevažne Rusínmi z pravlasti Halíča, ktorí sa venovali pastierstvu a chovu dobytka – tzv. šoltýska kolonizácia po valašskom práve. Neskôr sa okrem poľnohospodárstva obyvatelia obce začali zaoberať aj remeselníctvom, známe je napr. vandrovné drotárstvo. Na prelome 19. a 20. storočia začalo hromadné vysťahovalectvo obyvateľov obce za prácou do cudziny, hlavne do  a Kanady. Po skončení 2. svetovej v roku 1945 sa niekoľko rodín z obce vysťahovalo – optovalo na Ukrajinu, niektoré sa neskôr vrátili späť na (velkylipnik.sk).

The village of Veľký Lipník is located at the confluence of the and Spišská Magura mountains, in the valley of the Lipník stream and its tributary Šoltysa. The name of the village is derived from lime trees. The village is home to nearly 1000 inhabitants (velkylipnik.sk). In the second half of the 13th century, Veľký Lipník was settled by Ruthenians and Germans summoned by Béla IV to populate the peripheral areas of the Hungarian Kingdom after the Tatar invasion – the so-called Šoltýs colonization under German law. In 1314, Charles Robert, the Hungarian king from 1308 to 1342, donated the territory of Lipník Forest – silvam Lypnice to Julius Gorgey – the son of Hanus from Spišské Hrhov-Gargow. In a short time, the village grew with the following period names: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. During the 15th and 16th centuries, resettlement, mainly by Ruthenians from the original homeland of Halych, who were engaged in shepherding and cattle breeding – the so-called Šoltýs colonization under Valachian law, took place. Later, in addition to agriculture, the inhabitants of the village also started engaging in craftsmanship, with itinerant wireworking being well-known, for example. At the turn of the 19th and 20th centuries, mass emigration of the village residents for work abroad began, mainly to the USA and Canada. After the end of World War II in 1945, several families from the village emigrated – opted for Ukraine, some families later returned to Slovakia (velkylipnik.sk).

Wieś Veľký Lipník położona jest na styku Pienin i Gór Spišskiej Magury, w dolinie potoku Lipník i jego dopływu Šoltysa. Nazwa wsi pochodzi od lip. W wiosce mieszka prawie 1000 mieszkańców (velkylipnik.sk). W drugiej połowie XIII wieku Veľký Lipník został zasiedlony przez Rusinów i Niemców, sprowadzonych przez Belę IV, w celu zasiedlenia peryferyjnych obszarów królestwa węgierskiego po najazdach Tatarów – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa niemieckiego. W 1314 roku Karol Robert, król węgierski w latach 1308-1342, podarował Juliusowi Gorgeyowi – synowi Hanusa ze Spišské Hrhov-Gargowa – obszar Lasu Lipnickiego – silvam Lypnice. W krótkim czasie wieś rozrosła się pod następującymi ówczesnymi nazwami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. W XV i XVI wieku miała miejsce przesiedlania głównie przez Rusinów z ojczystego regionu Halicza, którzy zajmowali się pasterstwem i hodowlą bydła – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa wołoskiego. Później, oprócz rolnictwa, mieszkańcy wioski zaczęli zajmować się również rzemiosłem, znane jest np. wędrowne druciarstwo. Na przełomie XIX i XX wieku rozpoczęła się masowa emigracja mieszkańców wioski za pracą za granicą, głównie do USA i Kanady. Po zakończeniu II wojny światowej w 1945 roku kilka rodzin z wioski emigrowało – zdecydowało się na Ukrainę, niektóre rodziny później wróciły na Słowację (velkylipnik.sk).