Farebné živorodky, Príroda, Ryby, TOP, Živočíchy, Živorodky

Poecilia reticulata

Hits: 31537

Poecila reticulata Peters, 1859 patrí do podčeľade Poecilinae, do čeľade Poecillidae, radu , triedy Actinopterigii. Synonymá:  Peters, 1859;  De Filippi, 1861;  Günther, 1866; Girardinus guppii Günther, 1866;  Jordan et Gilbert, 1883;  Jordan, 1887; Acanthophacelus reticulatus Eigenmann, 1907;  Eigenmann, 1910;  Boulenger, 1912;  Boulenger, 1912;  Langer, 1913;  Regan, 1913;  Milewski, 1920. Slovenský názov je živorodka dúhová. Používa sa aj pomenovanie je Patrí medzi . Je to všeobecne známy druh akváriových rýb. Aj u nás sa zrejme s národným názvom  stretol asi každý dospelý človek. Často sa im komolí meno na  a podobne, a to aj medzi odborníkmi – čo len naznačuje ich veľkú popularitu. Iným častým názvom pre  je pávie očko. Toto krásne pomenovanie má pôvod v prírodnej forme P. reticulata, ktorá má na tele farebne obrúbenú tmavú škvrnu, orientovanú zväčša k hornému okraju chvostovej plutvy. 

Pôvodné rozšírenie je vo Venezuele, dnes jej areál zasahuje východnú Amazóniu, Venezuelu, , severnú Brazíliu a Guayanu – povodie Orinoka a takisto dnes  nájdeme napr. v Austrálii, na Kube, na Havaji, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej a južnej Afrike, v Južnej Amerike až po USA na severe, v Rusku, v južnom Španielsku, Grécku, Taliansku, Česku a  nevynímajúc. Kompletnejší zoznam eviduje FishBase. [1] Druh P. reticulata sa prispôsobil svojmu prostrediu a začína stále viac prejavovať pôvodná prírodná forma. Keď porovnám divoké  z Venezuely a  chytené v Brazílii, tak vidím jasné presadzovanie pôvodnej genetickej výbavy. Divoká  zase raz víťazí. Gupky sa nachádzajú tam kde je teplá , obyčajne v termálnych prameňoch. Viem, že sa nachádzajú v areáli Slovnaftu, počul som o viacerých iných výskytoch a viem, že sú v termálnych jazierkach v Piešťanoch.

Samček v prírode dosahuje 3,5 cm, samička 6 cm [2]. Žijú priemerne 8 – 12 mesiacov. P. reticulata sa vyznačuje veľkým pohlavným dimorfizmom. Samček je oveľa farebnejší, vzrastom menší, štíhlejší a má Gonopódium je pohlavným orgánom a je modifikáciou 3 až 5 lúča ritnej plutvy. Samička je oválnejšia, v dospelosti väčšia, ritnú plutvu má normálnu a má škvrnu gravidity v brušnej časti tela. Základná farba oboch pohlaví je sivá. Gupka je veľmi priateľská ryba zväčša plávajúca v strednej a dolnej časti akvária. Ak chováte veľké množstvo gupiek v jednej nádrži, tak sa  združujú v celom vodnom stĺpci. V prípade, že kŕmite tak, že ruku máte v akváriu,  vám zvedavo a nebojácne oblizujú prsty. Zaujímavé je aj  do , pretože ony sa chytajú často až príliš ľahko – ak chcete chytiť jednu jedinú, ľahko sa stane, že ich máte v sieťke aj 20. Chytiť jednoducho do  gupku medzi sto inými je problém. Čím je vyššia početnosť, tým sú zvedavejšie a nebojácnejšie.

Chov gupiek je celosvetovo rozšírený, čo je spôsobené asi aj tým, že ide snáď o najvariabilnejší druh ryby, chovaný v sladkovodných akváriách a to nielen čo sa týka sfarbenia, ale aj tvaru. Existuje množstvo tvarových a farebných foriem P. reticulata. Keďže gupka predstavuje a predstavovala vždy pre akvaristov výzvu, došlo k veľkým zmenám nielen v jej vzhľade, ale aj v nárokoch chovu. Chov gupiek bol kedysi bezproblémový. Asi ste aj vy počuli akvaristov a známych, ktorí vraveli, že  chovať nebol nikdy problém, a že to nemôže byť problém ani dnes. Dnešné , ktoré dostanete kúpiť v akvaristike, prípadne od chovateľa, sa dajú opísať ako . Svojim nárokmi sa dosť odlišujú od svojich príbuzných z minulosti. Dnes sú  silne prešlachtené a stali aj menej odolnými. V minulosti  neboli vôbec chúlostivé, ale dnes je to inak. Často sa chovateľovi stane, že si zakúpi nejaké , pridá ich ku svojim a najprv zahynú tie nové a neskôr aj jeho staré. Ak chcete chovať , ideálne je nájsť si cestu k chovateľovi, ktorý si udržuje čistú líniu. Pomer pohlaví odporúčam 3:1 a viac v prospech samičiek. Samce často nedožičia pokoj samičkám, preto je vhodné chovať viac samičiek ako samcov. Gupky tolerujú široké pásmo parametrov vody. Za ideálne hodnoty chovu považujem teplotu 22 – 27°C, 10 – 20°, ph 7.5. Sú schopné, najmä v dospelosti, pokiaľ nepatria ku chúlostivým typom, znášať aj veľké . Profitovanie gupiek v piešťanských jazierkach je toho dôkazom. Piešťanské  sú totiž napájané vodou, ktorá je veľmi bohatá na síru a iné minerály. Do jazierok ľudia púšťajú čas od času rôzne ryby, ale prežívajú len  a Poecilia reticulata. Sú to druhy, ktoré sú voči tomuto faktoru rezistentné. Niektorí  dokázali aklimatizovať gupky postupným privykaním dokonca na morskú vodu. Chovajú tak gupky v morskej vode ako krmivo. V prípade, že máte ambície zúčastniť sa súťaží, je vhodné gupky chovať v akváriách s rastlinami, pretože v nich sa gupky cítia lepšie a lepšie aj vyzerajú. Chov gupiek si teda vyžaduje viac akvárií, ideálne je, ak každá forma má svoje . Zvlášť pre dospelé ryby, mlaď, dospievajúce jedince. Ku gupkám sa do spoločenského akvária hodia iné  ako napr. platy, , ďalej , pancierničky rodu . Nehodia sa k nim väčšie druhy cichlíd – napr. , labyrintky – napr.  ryby – napr.  partipentazona.

Niektorí  pridávajú do akvárií, kde chovajú gupky soľ. Najmä tí, ktorí chovajú gupky bez dna a bez rastlín. V každom prípade sa gupka cíti v slanej vode dobre a lepšie odoláva nástrahám chorôb. Odporúčaná dávka  pre ne sú dve polievkové lyžice na 40 litrov vody. Na soľ je treba rybičky privyknúť postupne a použiť len vtedy, ak to iným rybám nevadí. Gupky majú relatívne dlhé chvosty a často preto viac trpia rôznymi chorobami. A keďže gupky veľa zožerú a veľa odpadu aj vyprodukujú, treba dbať na čistotu vody, aj dna. Jeden môj kamarát nazýva gupky a  vďaka tejto vlastnosti kombajn :-). Gupky v noci oddychujú ležiac na dne, chvosty sa dotýkajú dna a vtedy im hrozí nákaza. Dno nesmie obsahovať veľa detritu, účinná  je dobrým predpokladom vašich zdravých rýb. Gupky doslova milujú čerstvú vodu a ak sa im veľmi často mení , rastú veľmi rýchlo a sú vo výbornej kondícii. Ideálna je kontinuálna .

Gupky sú všežravé. Vhodnou potravou sú , patentky, , moina, , ideálne v živom stave. Mrazené krmivo tohto typu stačí namočiť do akvária a párkrát s ním rozvíriť hladinu a ryby nakŕmite. Ak chcete aby samičky gupiek kvalitne rodili, poskytnite im  čierneho komára, práve toho, ktorý nám ľuďom vie niekedy tak veľmi znepríjemniť život – komára piskľavého – Culex pipiens. Gupky sú riasožravé, vhodnou potravou je  apod. Pre dorastajúce mladé gupky sa hodí nálevník. S radosťou prijmú napr. nelietavé  Drosophila melanogaster a je to práve , na ktorý sa pri kŕmení rýb všeobecne najviac zabúda. Vhodné sú samozrejme , alebo , menej už vločkové suché , ktoré sú ponúkané v akvaristických obchodoch.

Rozmnožovanie gupiek je jednoduché, častokrát sa môže v nádržiach akvaristov diať aj proti ich vôli. Samčekovia, nezriedka aj traja naraz naháňajú vytrvalo samičku, ktorá ale zvyčajne zo začiatku ignoruje ich aktivitu. Keď ale samička privolí, samček pomocou pohlavného orgánu, gonopódia, kopuluje. Samička je schopná držať si  a rodiť aj v ďalších 3 – 4 nasledujúcich vrhoch. Aj preto je nevyhnutné, ak chcete zachovať líniu – tvar a farebnosť rodičov, zamedziť miešaniu genetického materiálu. Gravidné samičky je možné izolovať v pôrodničkách, napr. v takých, ktoré dostanete v obchode, alebo si zostrojíte napr. zo záhradníckeho pletiva kôš. Pletivo stačí zošiť a kôš upevniť na . Alebo sa môžete inšpirovať a spraviť si pôrodničku pomocou  a pletiva. Samozrejme môžete nechať samičku odrodiť v spoločnom akváriu a neskôr mladé vychytať. Gupky si niekedy svoje potomstvo žerú niekedy, ale ak chcete mať potomstvo, je dobré mať  dobre zarastené rastlinami. Gupky sú schopné rodiť mladé každý mesiac – perióda trvá zhruba 28 dní. Priemerný počet mladých je 40 jedincov – pohybuje sa od 30 do 70, niekedy aj viac ako 100 mladých. Niekedy sa stane, že samička vrhne len zopár mladých. Dbajte na to, aby ste, ak prekladáte samičku pred pôrodom, nemenili drasticky , najmä aby ste nezvýšili teplotu. Zvýšená teplota by mohla mať za následok predčasný pôrod – nedostatočne vyvinuté jedince až mŕtve jedince. Samička je po pôrode vyčerpaná, je bežné, že sa jej v tomto čase zhorší zdravotný stav.

Čo je oveľa väčší problém, je mladé odchovať. Ako hovorí Ivan Vyslúžil: „Gupku rozmnoží aj žiačik, ale odchová iba chovateľ.“ Narodené mladé gupky sú relatívne veľkým rybím plôdikom – dosahujú okolo 1 cm. Najprv rastú pomalšie, po dvoch týždňoch sa ich  pri dobrom kŕmení rozbehne. Tak ako aj pri iných rybách, gupky do veľkosti dvoch centimetrov je vhodné kŕmiť čo najdôslednejšie. Najlepšou možnosťou ako podávať potravu takýmto mladým gupkám, je čo najčastejšie a po malých dávkach. Samozrejme ideálne je živé krmivo, ktoré sa pohybuje v celom vodnom stĺpci akvária. Takýmto požiadavkám vyhovie  – Artemia salina, a nálevník . Akonáhle sa dá rozlíšiť , mlaď rozdeľte podľa pohlavia. Samčekovia pohlavne dospievajú vo veku dvoch mesiacov, samičky o mesiac neskôr. Samičky so samcami dajte dokopy vtedy, ak chcete, aby sa spolu párili. Pokiaľ to nie je nevyhnutné, vyhýbajte sa predovšetkým súrodeneckému páreniu.

Gupky trpia často chorobami, ktoré nevieme diagnostifikovať – často hynú bez zjavnej príčiny a veľmi rýchlo. Jednou zo závažných chorôb, postihujúcich tieto ryby je  spôsobený baktériami Pseudomonas,  a inými. Inou chorobou je mykobakterióza, ktorá je len veľmi ťažko liečiteľná. Ichtioftirióza – známa medzi akvaristami ako  je menej vážna choroba.

P. reticulata si istotne svoje významné miesto v akvaristike zaslúži a zastane, veď napokon sú to práve gupky, pre ktoré sa konajú Majstrovstvá Európy, aj , a iné medzinárodné a  a . Existuje medzinárodná organizácia IKGH (Internationale Kuratorium -Hochzucht), ktorá jednotlivé organizácie zaoberajúce sa chovom P. reticulata združuje a koordinuje [4]. Súťaží sa podľa vypracovaného štandardu IHS. [5] Zväčša súťažia triá samčekov, ale čoraz viac sa presadzujú aj páry. Kategórie sú určené podľa tvaru chvostovej plutvy: triangel, kruh, dvojmečík, dolný , horný , rýľ, 

Literatúra:

[1] http://www.fishbase.org/

[2] http://64.95.130.5/

[4] http://www.ikgh.nl/

[5] IHS

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2007, 2008, 2009, 2011, 2012, 2013, 2014, Akvaristika, Časová línia, Divoké živorodky, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, Živočíchy, Živorodky

Živorodky – ryby mnohých akvaristov v minulosti aj v súčasnosti

Hits: 40155

Kto z akvaristov sa nestretol so živorodkami? Asi nikto. Každý, kto choval rybičky sa stretol so živorodkami, dokonca o nich zväčša niečo počuli aj neakvaristi. V predstave väčšiny populácie sú živorodky predovšetkým mečovky a gupky – červené rybičky, také s peknými chvostmi. Skutočnosť je však samozrejme omnoho bohatšia. Živorodky predstavujú podľa môjho názoru akýsi spojovací článok v komunikácii medzi tými, ktorí sa zaoberajú akvaristikou a ktorí nie. Zastávajú výsadné postavenie vďaka tomu, že sú „známe“. Dúfam, že svojím príspevkom obohatím poznatky najmä tých, ktorí pod termínom živorodky vidia iba úzky profil druhov. Živorodky sú úžasná skupina aj z hľadiska biologického aj z hľadiska chovateľského. Živorodky sa vyskytujú v južnej časti Severnej Ameriky, v Strednej a v Južnej Amerike a malá časť z nich v Juhovýchodnej Ázii. Niektoré druhy žijú v brakických vodách, dokonca priamo v mori pri ústiach riek. Napr. Poecilia reticulata bola nájdená aj na voľnom mori v pobrežných oblastiach.

Taxonómia

Názov živorodky, ktorý sa bežne používa pre označenie týchto rýb je nepresný a skupina rýb nazvaná „živorodky“ je umelo vytvorená – nemá jasné taxonomické odôvodnenie. Predstavujú štyri čeľade: Goodeidae, Anablepidae, Poeciliidae (patriace do radu Cyprinodontiformes) a Hemiramphidae (patriace medzi Beloniformes). Medzi tzv. živorodkami totiž nájdeme pomerne dosť druhov, ktoré sa živorodosťou nevyznačujú. V taxonómii tejto skupiny je aj v súčasnosti veľký pohyb, možno aj preto, lebo ide pravdepodobne o evolučne mladú skupinu. Živorodky sú príbuzné kaprozúbkam. Samotná živorodosť je hodnotená evolučne ako vysoký stupeň vývoja. Veď stačí si uvedomiť, ktoré skupiny organizmov sa vyznačujú rovnakou schopnosťou – okrem iného aj človek rozumný – Homo sapiens – teda my sami. Systematika živorodiek je opísaná podrobne ďalej v článku.

Farebné živorodky

Pre účely jednoznačného oddelenia a jasného pochopenia som si dovolil označiť bežne ponúkané druhy živorodiek ako živorodky farebné. Všetko sú to druhy vyšľachtené, ktoré vo svojej domovine vyzerajú inak. Najznámejšie druhy sú (na konci článku sa nachádza prehľad niektorých rodov):

  • Poecilia latipinna Lesueur, 1821 – živorodka širokoplutvá,
  • Poecilia reticulata Peters, 1859 – gupka dúhová,
  • Poecilia sphenops Valenciennes, 1946 – živorodka ostroústa,
  • Poecilia velifera Regan, 1914 – živorodka veľkoplutvá,
  • Xiphophorus helleri Heckel, 1848 – mečovka mexická,
  • Xiphophorus maculatus Günther, 1866 – plata škvrnitá,
  • Xiphophorus variatus Meek, 1904 – plata pestrá.

Okrem týchto rozšírených rýb sem patrí veľa iných krásnych druhov. V tejto súvislosti treba povedať, že to, čo je rozšírené v našich akváriách, sa už len vzdialene podobá na ryby žijúce v prírode – to sa týka najmä druhu Poecilia reticulata.

Divoké živorodky

Termínom divoké, prípadne prírodné živorodky označíme také, ktorých vzhľad sa blíži ku stavu v prírode. Malo by ísť o čistú a neprešľachtenú formu. Prax je trochu komplikovanejšia, totiž niektoré druhy ako napr. Poecilia wingei, ale aj iné, sa stále označujú za divoké druhy, ale ich populácia medzi chovateľmi môže byť už označená za akváriovú formu. Niektoré druhy sa bohužiaľ už skrížili v rukách akvaristov, najmä s Poecilia reticulata, prípadne došlo ku zmene správania – napr. u Girardinus falcatus, kde došlo k tolerancii voči narodeným jedincom iného druhu, čo divoká G. falcatus netoleruje. V našich nádržiach samozrejme menia divoké druhy aj svoje sfarbenie, ale stále predstavujú krásne rybičky. Niektoré druhy, napokon aj známe endlerky (už spomínaná P. wingei), patria medzi ohrozené druhy. Niektoré z nich ako Characodon audax sa pravdepodobne už v prírode nevyskytujú. Najznámejšie druhy: Poecilia wingei Kempkes, Isbrücker, 2005 – predtým Poeclia endleri, endlerka, Poecilia reticulata Peters, 1859, Girardinus metallicus Poey, 1854, Limia nigrofasciata Regan, 1913, Xenotoca eiseni Rutter, 1896, Xiphophorus nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990.

Biológia

Oplodňovanie živorodkám zabezpečuje špeciálny orgán, ktorý vznikol zrastením lúčov ritnej plutvy – gonopódium, v prípade čeľade Goodeidae a živorodých zástupcov Hemiramphidae ide o andropódium. Andropódium vzniklo trochu iným spôsobom. Gonopódium sa vyvíja počas dospievania. Morfológia gonopódia je rozlišovacím znakom. Tzv. oplodnením do zásoby sa vyznačujú poecilidy. Ide zvyčajne o 3-4 vrhy, avšak bol popísaný prípad 11 vrhov bez ďalšieho oplodnenia. Ide o to, že samček oplodní samičku, no spermie v jej tele prežívajú určité časové obdobie. Čiže, ak samček oplodní samičku, ta je schopná produkovať potomstvo teoreticky aj bez samca a to počas dosť dlhého časového obdobia.

Chov

Živorodkám Severnej a Strednej Ameriky vyhovuje voda polotvrdá, až tvrdá, minimálna hodnota pre chov je 4 °dGH, optimum je zhruba medzi 10 – 15 °dGH. Maximálna hodnota sa odporúča 25 °dGH. Tvrdšia voda nie je vhodná pre chov najmä Poecilia reticulata – vápnik im neprospieva. Za vhodné pH pre živorodky považujem hodnoty od 6 po 8.5, v prírode sa vyskytujú živorodky zväčša vo vodách s pH nad 7.5. Niektorí chovatelia odporúčajú pridávať do vody soľ – keď ide o bežné druhy ako mečovky, gupky, molinézie, ktoré sú z oblastí, kde je koncentrácia solí vyššia. Odporúčaná dávka soli:

  • Poecilia sphenops – polievková lyžica na 10 litrov vody
  • Poecilia reticulata – polievková lyžica na 20 litrov vody
  • Xiphophorus helleri, X. maculatus, X. variatus – polievková lyžica na 40 litrov vody

Ak sa rozhodneme soľ pridávať, je vhodné ryby na ňu privyknúť postupne. Soľ sama pôsobí aj preventívne voči chorobám, nutná však nie je, ja osobne momentálne nesolím. Aj tu platí, že je treba, aby chovateľ na rybách videl, či sú v dobrom stave a podľa toho riešil situáciu.

Ako raritu uvediem v súvislosti so soľou, že niektorí chovatelia morských rýb si účelovo chovajú gupky ako potravu, pričom ich privykajú na slanú vodu – majú totiž záujem, aby gupky prípadne mohli spolu s morskými rybami žiť aj dlhšie ako trvá jedno kŕmenie. O živorodkách je známe, že značne zaťažujú vodu svojimi výkalmi, preto je nutná silnejšia filtrácia, pravidelná výmena vody a odkaľovanie. Ako dlhoročný chovateľ živorodiek považujem za vhodné pestovať vodné rastliny spolu so živorodkami tak, aby pokrývali celé dno. Čím budeme mať v nádrži väčšie množstvo rastlín, tým menej starostí nám budú spôsobovať výkaly rýb. Na tie treba tiež brať ohľad pri výbere prípadných vhodných spoločníkov v akváriu. Pomerne zaužívaný názor o nenáročnosti živorododiek je skreslený. Najviac tým, že nároky sú v prvom rade druhovo špecifické. Okrem toho šľachtené formy, najmä albinotické, sú veľmi chúlostivé. Vezmem si príklad gupiek – áno kedysi ich chov nepredstavoval väčší problém, aj sa akvaristom veľmi produktívne množili, dnes je však situácia iná – odchovať dnes gupky je neľahká záležitosť. Pre chov živorodiek sa odporúča pre väčšinu druhov kombinácia pohlaví 1:5 v prospech samičiek. V každom prípade je vhodné, aby samičiek bolo viac.

Ak by som mal odporučiť aké ryby sa hodia spolu do chovu so živorodkami, tak sa dostanem do pomerne ťažkej situácie. Mečovky mexické, gupky dúhové, väčšie druhy divoké ako napr. rod Xenotoca by som odporučil chovať s panciernikmi, malými druhmi amerických cichlíd, prípadne s kaprovitými druhmi ako je rod Barbus, Brachydanio. V prípade chovu malých druhov je situácia ešte ťažšia – hodia sa americké tetry, pancierniky rodov Corydoras, Brochis, drobné kaprovité ryby ako Boraras, prípadne rod Badis čeľade Badidae. Divoké živorodky je vhodné chovať monodruhovo – pre každý druh zvláštna nádrž. Vzhľadom na veľkosť rýb nádrž nemusí byť ani veľmi veľká, často stačí 50 litrová. Ak napr. nemáte dostatok akvárií, prípadne chcete experimentovať, tak je možné kombinovať a divoké živorodky chovať aj vo viacdruhových nádržiach. Pritom je však žiaduce dbať na to, aby sme vybrali do spoločného akvária druhy, ktoré sa spolu nekrížia. V každom prípade nie je vhodné podporovať chov napr. divokej formy Poecilia reticulata spolu so šľachtenou formou, prípadne kombináciu Poecilia wingei spolu s Poecilia reticulata v akejkoľvek forme.

Kŕmenie

Živorodky, ktoré sa bežne vyskytujú v obchodoch, ale aj v nádržiach akvaristov, sú dosť výrazne farebné. Aj z toho vyplýva, že musia odniekiaľ získať farbivo, aby zostali také krásne, farebné. Preto nemožno povedať, že by boli živorodky nenáročné na kŕmenie. Ak si chceme zachovať nádherné farby a kondíciu rýb, musíme dobre kŕmiť. Odporúčam najmä cyklop, rastlinné zložky – napr. špenát, šalát, ktorý je dostupný iste každému. Veľmi vhodné je kŕmiť živou potravou, spomenul by som najmä drozofily, ktoré sú veľmi vďačne prijímané väčšími druhmi. Samozrejme kŕmiť môžeme aj žiabronôžkou, mikrami, grindalom, nálevníkom, dafniou, koretrou, atď.. V prípade, že odchovávame mladé, platia podobné pravidlá, ako pri odchove iných rýb, len sú ešte znásobené – je veľmi vhodné kŕmiť mlaď aj šesť-krát za deň, vtedy naozaj rastie ako z vody.

Rozmnožovanie

Živorodky sa rozmnožujú zväčša pomerne ľahko a ochotne aj v spoločenskej nádrži. Tento fakt je pravdepodobne aj príčinou rozšírenia ich chovu. Rodia živé mláďatá, ktoré sú schopné samostatne existovať hneď po narodení. Doba gravidity je zhruba štyri týždne, samozrejme nie u každého druhu je to špecifické, niektoré druhy rodia 1-2 mladé denne počas rodenia potomstva. Niektoré druhy, jedince sú kanibali, a svoje potomstvo si požierajú, iné nie. Prípadne ak dôjde v pôrodu v spoločnosti iných rýb, nie je vzácnosťou, ak samička porodí mladé, svoje mláďatá si nevšíma, ale tie „vyzbierajú“ práve okolité ryby. Zaujímavý je aj fakt, že často rodiaca samička si počas pôrodu mladé nevšíma, len čo však pôrod skončí, začne sa hon na výživnú potravu – alebo aspoň sa zmení vzťah matky a potomstva. Moje skúsenosti hovoria, že tieto pudy ovplyvňuje to, ako sa ryby v svojom prostredí cítia, akú potravu dostávajú. Ak sa cítia dobre, dostanú kvalitnú výživu, najlepšie aj živú, tak sa odmenia pokojným nažívaním si mladých, dospelých aj práve narodených jedincov.

Spôsob akým dochádza ku rodeniu a vôbec otázka živorodosti je zaujímavá. Poeciliidae majú v tele oplodnené ikry a len tesne pred pôrodom sa ikry otvoria a z tela samičky vychádzajú už malé napodobeniny dospelcov. Ostatné čeľade sa nevyznačujú takouto ovovivipariou, mladé v tele matky u nich nie sú v ikernatých obaloch. Pozoruhodné je, že samica je schopná si uchovať spermie od samca do zásoby – mimo čeľade Goodeidae. Bol zaznamenaný prípad, kedy samička Gambusia affinis porodila 11 krát bez prítomnosti samca. V prípade, že už oplodnenú samičku oplodní nejaký samec opäť, prednosť pre nové potomstvo má nový genetický materiál, nie ten, ktorý sa už v tele samičky nachádza. Narodený poter živorodiek je veľký – je oveľa väčší ako poter ikernatých rýb. Najskôr ale rastie pomalšie ako u ikernačiek, po mesiaci sa však rozbehne. Rozdiely však závisia od chovateľových skúseností a možností. Pri komerčnom chove farebných živorodiek sa často používajú metódy ako optimalizovať množstvo mladých. Samice sa umiestňujú do rôznych košov, pôrodničiek. Tieto pomôcky mechanicky izolujú samice – potenciálne požierače narodených rybičiek, čím sa dosiahne vyšší počet rýb.

U živorodiek je známy funkčný hermafroditizmus. Pokusne boli izolované samičky Poecilia reticulata 24 hodín po narodení. Po dosiahnutí pohlavnej dospelosti porodili niektoré z nich napriek prísne oddelenému chovu mláďatá. Tieto fenotypové samičky boli vyšetrené histologicky, pričom sa zistilo, že u nich súčasne fungujú pohlavné žľazy oboch pohlaví. Vďaka tomuto obojpohlavnému usporiadaniu je možné rozmnožovanie samičiek neoplodnených samčekom – tzv. partenogenéza. (Dokoupil, 1981). S rozmnožovaním úzko súvisí téma šľachtenia – výberového chovu, kríženia. Platy, mečovky, moly majú rôzne formy, no najťažšie udržateľnými sú gupky. Moly (molly) – molinézie je výraz pre druhy rodu Poecilia, okrem P. reticulata. Z bežných druhov to sú: Poecilia latipinna, Poecilia sphenops, Poecilia velifera

Existuje mnoho tvarových aj farebných variantov, najmä u druhu Poecilia reticulata. V prípade deformovaných jedincov, nežiaducich foriem, odporúčam tieto z chovu vyradiť. Problémy pri chove z hľadiska šľachtenia – napr. pri množení blackmoll – čiernej formy Poecilia sphenops sa nám môže stať, že potomstvo nebude celé čierne ako rodičia. Prejavuje sa tú čiastočný návrat do divokej formy – genetický materiál pôvodnej formy z prírody má silnú váhu. Niektoré jedince budú ako forma calico – akoby postriekané čiernym farbivom. Veľa takýchto jedincov získa farbu po celom tele až v dospelosti. V každom prípade, občas je vhodné pri šľachtení občerstviť chov o jedinca z iného prostredia, napr. od známeho chovateľa, z obchodu apod. – a to sa týka všetkých živorodiek a všetkých rýb vôbec. Pri šľachtení je dôležité, či je znak recesívny, alebo dominantný. Ak chce sa niekto vážne zaoberať chovom farebných živorodiek a chce svoje rybičky vystavovať, je vhodné aby mal informácie z genetiky. Napr. ak je znak dominantný, jeho dedenie sa v zásade dedí aj pri krížení s jedincom bez tohto znaku. Ak je znak recesívny, musíme nájsť pre jeho zachovanie jedinca, ktorý nesie rovnaký znak.

Ustálenosť populácie dostaneme najskôr po tretej generácii, kedy sa požadovaný znak vyskytuje a ak sú potomkovia zdraví a rodia sa živí a sú samozrejme plodní. Obzvlášť niektoré krížence je veľký problém udržať v ustálenej forme. Krížia sa mnohé aj v prírode. Platy Xiphophorus maculatus, X. variatus, X. helleri sa často krížia medzi sebou, čím vzniká množstvo variantov. Napr. blackmolla Poecilia sphenops je pravdepodobne výsledkom šľachtenia divokej formy P. sphenops, P. latipinna a P. velifera. Tvar a sfarbenie najmä gupiek Poecilia reticulata je veľmi variabilné, preto zachovanie jednotlivých variet je veľmi náročne na skúsenosti chovateľa a na priestor, pretože takéto šľachtenie vyžaduje množstvo nádrží. Samičky dlhochvostých foriem majú na chvostovej plutve kresbu, krátkochvosté sú bez farby, no na samičke zväčša nie je vôbec vidieť o akú formu ide – aj o to je ťažšie šľachtiť gupky ako platy, mečovky, molly. Preto nám logika káže zamerať sa na samčeky. Základné – súťažné tvary gupiek sú tieto: vlajka, lýra, rýľ, ihla, šerpa, dva mečíky, kruh, vejár, dolný mečík, horný mečík, plamienok, triangel. V prípade ak chcete dosiahnuť úspech na výstave, je vhodné chovať ryby v nádrži s dnom a rastlinami. V rámci živorodiek sa usporadúvajú súťažné výstavy – súťaže, na ktorých sa dodržujú predpísané štandardy, v týchto kategóriách: Poecilia reticulata, a Xipho-Molly. Sú štandarde pre: Poecilia sphenops, Poecilia velifera, Poecilia latipinna, Xiphophorus helleri, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus variatus. Popri farebných živorodkách sa občas vystavujú aj už vyššie spomínané divoké živorodky. Príklad z bodovacieho lístka pre Poecilia reticulata. Za telo je maximum 28 bodov, z toho 8 za dĺžku, 8 za tvar a 12 za farbu. Chrbtová plutva sa hodnotí 23 bodmi, z toho 5 za dĺžku, 8 za tvar a 10 za farbu. Chvostová plutva môže získať 44 bodov: 10 za dĺžku, 20 za tvar a 14 za farbu. Vitalita sa hodnotí 5 bodmi.

Správanie

Živorodky sa zdržujú prevažne v strednej a vrchnej časti vodného stĺpca. V ich správaní sú zaznamenané modely sociálnej hierarchie podobnej niektorým cicavcom, v ktorej dominuje alfa samec. V prípade jeho odchodu, dôjde k jeho nahradeniu. Agresívnejšie správanie môžeme pozorovať len u samcov mečoviek – Xiphophorus helleri. Pri ich chove je vhodné chovať buď jedného samca, alebo aspoň piatich, aby sa agresivita rozložila. Tento prípad je obdobný ako pri chove afrických cichlíd rodu Tropheus. Iným zaujímavým správaním sa vyznačuje dravý druh Belonesox belizamus, ktorý sa pári spôsobom, ktorý je veľmi rýchly, pretože dvojnásobne väčšia samica má snahu menšieho samca zožrať.

Choroby

Bohužiaľ aj živorodky trpia chorobami – staré známe zdravý ako rybička iste nevymyslel akvarista. Spomeniem krátko niektoré najčastejšie choroby:

  • ichtioftirióza – známa krupička spôsobená nálevníkom Ichthyophthirius multifilis. Liečba – soľným kúpeľom, pomocou FMC apod.
  • bakteriálny rozpad plutiev – veľká pliaga najmä u šľachtených gupiek. Spôsobujú ho baktérie Pseudomonas, Aeromonas a iné. Liečiť možno Acriflavínom.
  • mykobakterióza – tuberkulóza rýb –  brušná vodnateľnosť, prípade silné vychudnutie – prepadnutie bruška. Je spôsobená baktériou Mycobacterium. Je veľmi ťažko liečiteľná, vhodnejšie je napadnuté jedince odstrániť. Ako liečivo môžeme skúsiť použiť metronidazol – entizol.

Systematika živorodiek

Trieda: Actinopterygii, rad: Beloniformes, čeľaď: Hemiramphidae – polozobánky, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Dermogenys Kuhl, van Hasselt in van Hasselt, 1823
  • Hemirhamphodon Bleeker, 1866
  • Hyporhamphus Gill, 1859 – živorodý čiastočne
  • Nomorhamphus Weber, de Beaufort, 1922
  • Zenarchopterus Gill, 1864 – živorodý čiastočne

Rad Cyprinodontiformes, čeľaď Anablepidae, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Anableps Scopoli, 1777
  • Jenynsia Günther, 1866
  • Oxyzygonectes Fowler, 1916 – nie je živorodý

Čeľaď Poecilidae, rody:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Alfaro Meek, 1912
  • Alloheterandria Hubbs, 1924
  • Aplocheilichthys Bleeker, 1863
  • Belonesox Kner, 1860
  • Brachyrhaphis Regan, 1913
  • Carlhubbsia Whitley, 1951
  • Cnesterodon Garman, 1895
  • Diphyacantha Henn, 1916
  • Fluviphylax Whitley, 1965
  • Gambusia Poey, 1854
  • Girardinus Poey, 1854
  • Heterandria Agassiz, 1853
  • Heterophallus Regan, 1914
  • Hylopanchax Poll, Lambert, 1965 – nie je živorodý
  • Hypsopanchax Myers, 1924 – nie je živorodý
  • Laciris Huber, 1982 – nie je živorodý
  • Lamprichthys Regan, 1911 – nie je živorodý
  • Limia Poey, 1854
  • Micropoecilia Hubbs, 1926
  • Mollienesia Lesueur, 1821
  • Neoheterandria Henn, 1916
  • Pamphorichthys Regan, 1913 – nie je živorodý
  • Pantanodon Myers, 1955 – nie je živorodý
  • Phallichthys Hubbs, 1924
  • Phalloceros Eigenmann, 1907
  • Phalloptychus Eigenmann, 1907
  • Phallotorynus Henn, 1916
  • Plataplochilus Ahl, 1928 – nie je živorodý
  • Poecilia Bloch, Schneider, 1801
  • Poeciliopsis Regan, 1913
  • Priapella Regan, 1913
  • Priapichthys Regan, 1913
  • Procatopus Boulenger, 1904 – nie je živorodý
  • Pseudopoecilia Regan, 1913
  • Quintana Hubbs, 1934
  • Scolichthys Rosen, 1967
  • Tomeurus Eigenmann, 1909
  • Xenodexia Hubbs, 1950
  • Xiphophorus Heckel, 1848

Čeľaď Goodeidae, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Allodontichthys Hubbs, Turner, 1939
  • Alloophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Allotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Ameca Miller, Fitzsimmons, 1971
  • Ataeniobius Hubbs, Turner, 1939
  • Crenichthys Hubbs, 1932 – fosílny druh
  • Empetrichthys Gilbert, 1893 – fosílny druh
  • Girardinichthys Bleeker, 1860
  • Goodea Jordan, 1880
  • Hubbsina de Buen, 1940
  • Chapalichthys Meek, 1902
  • Characodon Günther, 1866
  • Ilyodon Eigenmann, 1907
  • Neoophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Skiffia Meek, 1902
  • Xenoophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Xenotaenia Turner, 1946
  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Zoogoneticus Meek, 1902
Ilustratívny prehľad niektorých druhov jednotlivých rodov

Rod Xiphophorus

  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Xiphophorus alvarezi Rosen, 1960
  • X. andersi Meyer, Schartl, 1980
  • X. birchmanni Lechner, Radda, 1987
  • X. clemenciae Alvarez, 1959
  • X. continens Rauchenberger, Kallman, Morozot, 1990
  • X. cortezi Rosen, 1960
  • X. couchianus Girard, 1859
  • X. evelyenae Rosen, 1960
  • X. gordoni Miller, Minckley, 1963
  • X. helleri Heckel, 1848
  • X. kosszanderi Meyer, Wischnath, 1981
  • X. maculatus Günther, 1866
  • X. malinche Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. mayae Meyer, Schartl, 2002
  • X. meyeri Schartl, Schröder, 1988
  • X. milleri Rosen, 1960
  • X. mixei Kallman, Walter, Morizot, Kazianis, 2004
  • X. montezumae Jordan, Snyder, 1899
  • X. monticolus Kallman, Walter, Morizot, Kazianis, 2004
  • X. multilineatus Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. nigrensis Rosen, 1960
  • X. pygmaeus Hubbs, Gordon, 1943
  • X. roseni Meyer, Wischnath, 1981
  • X. signum Rosen, Kallman, 1969
  • X. variatus Meek, 1904
  • X. xiphidium Gordon, 1932

Rod Poecilia

  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Poecilia amazonica Garman, 1895
  • P. boesemani Poeser, 2003
  • P. butleri Jordan, 1889
  • P. catemaconis Miller, 1975
  • P. caucana Steindachner, 1880
  • P. caudofasciata Regan, 1913
  • P. chica Miller, 1975
  • P. dauli Meyer, Radda, 2000
  • P. elegans Trewavas, 1948
  • P. formosa Girard, 1859
  • P. gillii Kner, 1863
  • P. hispaniolana Rivas, 1978
  • P. koperi Poeser, 2003
  • P. kykesis Poeser, 2002
  • P. latipinna Lesueur, 1821
  • P. latipunctata Meek, 1904
  • P. mercellinoi Poeser, 1995
  • P. maylandi Meyer, 1983
  • P. mechthildae Meyer, Etzel, Bork, 2002
  • P. mexicana Steindachner, 1863
  • P. nicholsi Myers, 1931
  • P. orri Fowler, 1943
  • P. petensis Günther, 1866
  • P. reticulata Peters, 1859
  • P. salvatoris Regan, 1907
  • P. sphenops Valenciennes, 1846
  • P. sulphurara Alvarez, 1948
  • P. teresae Greenfield, 1990
  • P. vandepolli Van Ludth de Jeude, 1887
  • P. velifera Regan, 1914
  • P. vivipara Bloch, Schneider, 1801
  • P. wandae Poeser, 2003

Literatúra

  • Hieronimus Harro, 1999, Živorodky, Ján Vašut, Praha, 72 pp.
  • Dokoupil Norbert, 1981: Živorodky, Státní zemědělské nakladatelství, p. 70
  • www.aquatab.net
  • www.fishbase.org

 

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Príroda, Ryby, Údržba, Živočíchy

Úprava vody

Hits: 35415

Pri úprave vody je nutné byť obozretný. Vhodné sú vedomosti z chémie. Je nutné si uvedomiť, že bez zodpovednosti voči živým organizmom nie je etické pristupovať ku experimentom pri zmenách parametrov vody. Užitočné je oboznámiť sa s parametrami vody. Kvalitatívne všetky zmeny sa dajú vykonať miešaním s vodou iných vlastností. Meraniu parametrov vody, úprave tvrdosti, pH sa často vkladá príliš veľký význam. Ryby chované už generácie v zajatí sú často prispôsobené našim podmienkam. Nie je prvoradé, aby ryby a rastliny žili vo vode s takým pH a hodnotou tvrdosti v akej žijú v prírode, ale aby sme splnili čo najviac podmienok pre ich úspešný rozvoj. Neutápajte sa v neustálom meraní a pokusoch o zmenu. Pre bežnú akvaristickú prax sa parametre vody preceňujú. Zvyšovanie teploty vody ohrievačom je pomerne bežné aj v iných oblastiach, nielen v akvaristike. Ďaleko ťažší problém je však ako vodu ochladzovať. Túto otázku riešia najmä akvaristi zaoberajúci sa chovom morských živočíchov. Tu sa ponúka možnosť využiť princíp peltierových článkov. Pomôže staršia mraznička, chladiarenský prístroj a šikovný majster. Druhá možnosť je nákup v obchode. Ochladzovanie vody týmto spôsobom je finančne pomerne náročné. V malom merítku je možné využiť ľad, je to však nebezpečné – pretože na rozpúšťanie ľadu je potrebné veľa energie, Ľad je pevná látka a oplýva tepelnou kapacitou – na prechod do kvapalného stavu je nutné viac energie pri rovnakom posune teplôt. Postupujme preto opatrne, aby sme nemuseli vyskúšať teplotné extrémy. Ak chceme meniť tvrdosť vody, bežnými lacnými prostriedkami vieme zabezpečiť len jej zvýšenie. Obsah vápnika a horčíka zvýšime uhličitanom vápenatým – CaCO3, uhličitanom horečnatým – MgCO3, síranom vápenatým – CaSO4, síranom horečnatým – MgSO4, chloridom vápenatým – CaCl2. Prirodzene napr. vápencom. Avšak ak chceme dosiahnuť rýchlu zmenu musíme použiť silnejšiu koncentráciu. Napokon je dostať aj účinné komerčné preparáty, ktoré dokážu rýchlo tvrdosť zvýšiť. Pred oveľa ťažšou otázkou stojíme ak sme si zaumienili tvrdosť znížiť. Je možné použiť vyzrážanie kyselinou šťaveľovou, no rovnováha tohto procesu je malá. Ak by sme však dokázali túto vodu mechanicky veľmi jemným filtrom odfiltrovať, možno by sme dosiahli žiadaný výsledok. Varenie vody za účelom zníženia tvrdosti je veľmi neekonomické. Efekt je mizivý. Varom vyzrážame len uhličitanovú tvrdosť a to maximálne o 2.7 °dKH. Okrem toho varom ničíme aj ten kúsok života, ktorý vo vode je, preto var neodporúčam. Aktívne uhlie čiastočne znižuje tvrdosť vody, podobne niektoré druhy rastlín napr. Anacharis densa a živočíchov, najmä ulitníkov a lastúrnikov znižujú obsah Ca a Mg vo vode. Do svojich ulít sú schopné kumulovať veľké množstvo vápnika, veď sú prakticky na jeho výskyte závislé. Ampullarie dokážu vo väčšom množstvo viazať do svojich ulít pomerne značné množstvo vápnika. Naopak pri jeho nedostatku chradnú, mäkne im schránka. Rašelina znižuje takisto v malej miere tvrdosť vody. Miešanie vody mäkšej je samozrejme možné na dosiahnutie nižšej tvrdosti, funguje to lineárne. Pre reálnu prax máme v princípe nasledujúce možnosti.

Destilácia – v destilačnej kolóne sa voda zbavuje iónov. Pri destilácii dochádza ku produkcii značného množstva odpadovej vody. Používanie veľkých objemov vody je nutné, pretože pri destilácii dochádza ku veľkých teplotám, ktoré je nutné ochladzovať. Destilačná kolóna je pomerne značná investícia, používajú ju chovatelia, ktorí majú väčšie množstvo nádrží. Účinnosť destilácie je veľmi vysoká. Je nutné však povedať, že destilovaná voda nie je veľmi vhodná pre akvaristické účely. Je to voda totiž sterilná, a aj veľmi labilná. Preto je dobré túto vodu miešať. Pre tento dôvod je ideálna reverzná osmóza. Technická destilovaná voda z obchodu nie je veľmi vhodná pre akvaristov. Prevádzka samotnej destilačnej kolóny nepodlieha nijakým veľkých opotrebeniam, každopádne pri normálnom používaní nevyžaduje vysoké následné investície.

Reverzná osmóza – proces, pri ktorom sa využíva semipermeabilita – polopriepustnosť. Osmóza je známy proces, pri ktorom nastáva výmena látok pôsobením osmotického tlaku za predpokladu polopriepustnosti medzi dvoma sústavami. Pre vysvetlenie – nemôže dôjsť ku jednoduchej difúzii, ku zmiešaniu, pretože medzi dvoma systémami existuje hranica, prekážka. Ale vplyvom toho, že táto hranica je polopriepustná, vďaka osmotického tlaku dojde ku toku látok. Toto využíva aj reverzná osmóza, no s tým rozdielom, že pri reverznej osmóze dochádza ku odčerpaniu iónov celkom, nedochádza ku vyrovnaniu osmotického tlaku na jednej aj druhej strane. Takto získaná je vhodná pre akvaristu. Napokon ani jej účinnosť nie je taká vysoká ako pri destilácii. Voda z reverzky zvyčajne dosahuje zvyčajne 1 – 10 % pôvodnej hodnoty vodivosti. Na trhu existujú komerčne dostupné osmotické kolóny, ktoré je možné si zakúpiť. Objemovo nezaberajú tak veľa miesta ako destilačné sústavy. Oproti destilačnej sústave majú jednu veľkú nevýhodu v trvanlivosti – membrány a filtračné média osmotickej kolóny je nutné časom meniť, pretože inak reverzka prestane plniť svoju funkciu.

Iontomeničom (Ionexom) – elektrolytická úprava cez katex a anex, z ktorých jeden je záporne nabitý a priťahuje katióny a druhý kladne a priťahuje anióny. Voda prechádza týmito dvoma hlavnými časťami a ióny sa na jednotlivých častiach viažu. Tým sa dosiahne demineralizácia od iónov. Ionex by sa dal aj najľahšie zostaviť aj amatérsky. Problémom je, že katex a anex má svoju kapacitu. Časom sa musí regenerovať, aby si zachoval svoje fyzikálne vlastnosti a celý systém bol účinný. Regenerácia sa vykonáva pôsobením rôznych špecifických látok, v niektorých prípadoch kuchynskou soľou. Ako ionex (menič) na vápnik sa používa napr. permutit, wofatit, cabunit. Selektívne ióntomeniče sú určené pre elimináciu niektorých prvkov – zložiek vody. Na dusík – N je vhodný monmorillonit a clinoptiolit.

Zníženie vodivosti sa dosahuje rovnakými metódami ako je opísané pri tvrdosti vody. Zvýšenie vodivosti detto. Zdrojová voda, ktorú máme k dispozícii disponuje zväčša mierne zásaditým pH pitnej vodovodnej vody je obyčajne okolo 7.5. Pre mnoho rýb je vhodné zvýšiť kyslosť na hodnoty okolo 6.5. Máme niekoľko možností – buď zmeniť pH čisto chemicky, alebo prirodzenejšie. Zmena pH je efektívnejšia vtedy, keď voda obsahuje menej rozpustených látok. Ak obsahuje množstvo solí, zmena pH bude o niečo menšia a prípadné kolísanie tejto hodnoty bude menšie. Pôsobenie NaCl – soľ na pH vody je pre akvaristu nehodnotiteľné, pretože ide o soľ silnej zásady – NaOH a silnej kyseliny – HCl, čiže produktov zhruba rovnakej sily, čiže pH neovplyvňuje. Prakticky na pH pôsobí, ale len vďaka tomu, že aj akváriová voda je vodný roztok obsahujúci rôzne látky, s ktorými NaCl reaguje. Toto pôsobenie je však malé a ťažko predpokladateľné.

Pre zníženie pH je vhodné použitie slabej kyseliny 3-hydrogen fosforečnej – H3PO4. H3PO4 je slabá kyselina. O tom aké množstvo je nutné sa presvedčiť experimentom. Zmena pH akýmkoľvek pôsobením totiž závisí aj obsahu solí, čiastočne od teploty, tlaku. Len veľmi zhruba možno povedať, že ak chceme znížiť pH v 100 litrovej nádrži, aplikujeme H3PO4 rádovo v mililitroch. Použitie iných kyselín neodporúčam, každopádne by sa malo jednať aj z hľadiska vašej bezpečnosti o slabé kyseliny jednoduchého zloženia. H3PO4 je všeobecne používaná látka na zníženie tvrdosti. Ak použijeme H3PO4 dochádza pri tom aj ku týmto reakciám (pri uvedených reakciách je možné vápnik Ca nahradiť za horčík Mg): 2H3PO4 + 3Ca(HCO3)2 = Ca3(PO4)2 + 6H2CO3 – kyselina reaguje s dihydrogenuhličitanom vápenatým za vzniku rozpustného difosforečnanu vápenatého a slabej kyseliny uhličitej. H2CO3 je nestabilná a môže sa rozpadnúť na vodu a oxid uhličitý. Vzniknutý fosforečnan môže byť hnojivom pre ryby, sinice, alebo riasy, prípadne zdrojom fosforu pre ryby.  2H3PO4 + Ca(HCO3)2 = Ca(H2PO4)2 + 6H2CO3 – vzniká rozpustný dihydrogenfosforečnan vápenatý. H3PO4 + Ca(HCO3)2 = CaHPO4 + 2H2CO3 – vzniká nerozpustný hydrogenfosforečnan vápenatý. Ak by sme predsa len použili silné kyseliny: 2HCl + Ca(HCO3)2 = CaCl2 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny chlorovodíkovej (soľnej) vzniká chlorid vápenatý. H2SO4 + Ca(HCO3)2 = CaSO4 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny sírovej vzniká síran vápenatý. Ak zdrojová voda obsahuje vápenec, prejaví sa pufračná kapacita vody – uhličitan vápenatý CaCO3 totiž reaguje so vzniknutou kyselinou uhličitou za vzniku hydrogenuhličitanu, čím sa dostávame do kolobehu – vlastne do cyklu kyseliny uhličitej. Týmto spôsobom sú naše možnosti ovplyvniť pH limitované. Na určitý čas sa pH aj v takomto prípade zníži, ale nie nadlho, to závisí najmä na koncentrácii hydrogenuhličitanov (od UT) a množstva použitej kyseliny – je len samozrejmé že pufračná schopnosť má svoje limity. V prípade vysokej tvrdosti vody je účinnejšie použiť neustále pôsobenie CO2. Prirodzene sa dá znížiť pH takisto. Vhodné sú napr. jelšové šišky, zahnívajúce drevo, rašelina, výluh z rašeliny atď. Všetko závisí od poznania druhových nárokov jednotlivých rýb a rastlín. Niektoré ryby neznášajú rašelinový extrakt. Rašelinový výluh sa často používa pre výtery napr. tetrovitých rýb. Rašelina znižuje pH. Zahnívajúce drevo má svoje úskalia. Všeobecne sa však dá povedať najmä pre začínajúcich akvaristov, že použitie rôznych materiálov v akváriu nie je také nebezpečné ako si väčšina z nich myslí. Naopak, svojou dlhodobejšou a pozvoľnou činnosťou je ich účinok na zmenu pH oveľa prijateľnejší ako pri použití čistej chémie. Navyše charakter kyselín, ktoré sa lúhujú z týchto materiálov často blahodarne vplývajú aj na zdravie rýb, na rast rastlín. Humínové kyseliny, organické komplexy, cheláty a ostatné organické látky, ktoré sú často prirodzenou súčasťou našich rýb a rastlín aj v ich domovine.

Na zvýšenie pH sa používa sóda bikarbóna – NaHCO3. Čo sa však týka zvyšovanie pH, používa sa v oveľa menšej miere týmto čisto chemickým spôsobom. Prirodzeným spôsobom sa dá zvýšiť pH najlepšie substrátom. Uhličitany obsiahnuté vo vápenci, travertíne posúvajú hodnoty pH až na úroveň nad 8 úplne bežne. Veľmi jednoduchá úprava vody je použitie soli. Ak chceme dosiahnuť stálu hladinu soli, nezabúdajte soľ pri výmene a dolievaní vody dopĺňať. Soľ sa používa pre niektoré druhy rýb, predovšetkým pre brakické druhy. Brakické druhy žijú v prírode na prieniku sladkej vody a morskej, napr. v ústiach veľkých riek do mora. Aj pre niektoré živorodky sa odporúča vodu soliť. Živorodky žijú v Južnej a Severnej Amerike vo vodách stredne tvrdých. Vhodná dávka pre gupky je 2-3 polievkové lyžice soli na 40 litrov vody. Pre blackmolly – typický brakický druh ešte o niečo viac – 5 lyžíc na 40 litrov vody. Soľ môžeme použiť kuchynskú aj morskú, ktorú dostať v potravinách. Ak začíname s aplikáciou soli, buďme zo začiatku opatrný, postupujme obozretne, na soľ ryby zvykajme radšej postupne, pretože osmotický tlak je zradný. Pri náhlej zmene vodivosti spôsobenej náhlym prírastkom NaCl dôjde k negatívnemu stresu – najmä povrch – koža rýb je náchylná na poškodenie. Táto vlastnosť sa využíva pri liečbe.

Soľ sa odporúča afrických jazerným cichlidám. Obsahujú pomerne vysoké koncentrácie sodíka – Na. V literatúre sa uvádza až 0.5 kg na 100 litrov vody, ja odporúčam jednu polievkovú lyžicu na 40 litrov vody. Soľ pôsobí zrejme ako transportér metabolických procesov a katalyzátor. NaCl najskôr disociuje na katión sodíka a anión chlóru. Chlór pôsobí ako dezifenkcia a sodík sa podieľa na biologických reakciách. Organické farbivá, liečivá môžeme úspešne odstrániť aktívnym uhlím, čiastočne rašelinou. Aktívne uhlie vôbec má široké pole uplatnenia. Je pomerne účinnou prevenciou voči nákaze, pretože adsorbuje na seba množstvo škodlivín. Funguje ako filter. Má takú štruktúru, že oplýva obrovským povrchom, jeden mm3 poskytuje až 100 – 150 m2 plochy. Používa sa aj v komerčne predávaných filtroch. Dokáže čiastočne znížiť aj tvrdosť vody. Treba si však uvedomiť, že jeho pôsobenie je najmä v nádržiach s rastlinami nežiaduce práve kvôli svojej adsorpčnej schopnosti. Aktívne uhlie totiž okrem iného odoberá rastlinám živiny. Samozrejme, jeho schopnosti sú vyčerpateľné – po istom čase sa kapacita nasýti a je nutné aktívne uhlie buď regenerovať, alebo vymeniť. Regenerácia je proces chemický, pre akvaristu príliš nákladný, vlastne zbytočný. Čiastočne by sa dalo regenerovať aktívne uhlie varom, ale aj to je dosť nepriechodné. Ak máme k dispozícii práškovú formu aktívneho uhlia, máme vyhrané – jeho účinnosť je prakticky najvyššia a môžeme ho teda použiť najmenší objem. Riešením je implementácia do filtra, ale aj napr. nasypanie do pančuchy a umiestnenie do nádrže. Ak sa nám časť rozptýli, nezúfajme, aktívne uhlie je neškodné, vodu nekalí. Vo vode z vodovodnej siete sa nachádzajú rôzne plynné zložky, ktoré sú určené predovšetkým pre dezifenkciu. Pre človeka sú nutnosťou, ale z hľadiska života v akvária je ich vplyv nežiaduci. Jedným z týchto plynov je všeobecne známy chlór. Je do jedovatý plyn, aj pre človeka, ktorý však v nízkych dávkach človeku neškodí a zabíja baktérie. Pitná voda ho obsahuje obyčajne 0.1 – 0.2 mg/l, maximálne do 0.5 mg/l. Chlór škodí najmä žiabram rýb. Na to, aby sme sa chlóru zbavili, je napr. odstátie vhodné. Existujú na trhu prípravky na báze thiosíranu sodného – Na2S2O3, ktoré dokážu zbaviť vody chlóru. Odstátím vody sa zbavíme chlóru približne za jeden deň. Vode len musíme dovoliť, aby plyny mali kade unikať – takže žiadne uzavreté bandasky. Čiastočne pri okamžitom napúšťaní vody, pomôže čo najdlhší transport vody v hadici. Značná časť chlóru sa takto odparí. Vo vode sa nachádzajú aj iné plyny – k dokonalému odplyneniu odstátím dôjde po štyroch dňoch. Pre výtery niektorých druhov sa používajú rôzne výluhy, napr. výluhy vodných rastlín. Tie dokážu vodu doslova pripraviť – stabilizovať, poskytnúť žiadané látky, napr. stopové látky, resp. dokáže snáď viazať prípadne škodlivejšie súčasti. Používa sa aj drevo, dub, jelša, vŕba. Hodí sa aj hnedé uhlie. Rašelina funguje ako čiastočný adsorbent. Na druhej strane vode dodáva humínové kyseliny a iné organické látky. Najmä v poslednej dobe sa využíva svetlo ultrafialové na úpravu vody. Často aj na jej sterilizáciu od choroboplodných zárodkov. Môže sa využiť aj tým spôsobom – kedy zasahuje celý objem vody – napr. v prípade akútnej choroby, no zväčša sa UV lampa používa ako filter, ktorý účinne zbavuje vodu rozličných zárodkov organizmov. Voda ošetrená dostatočne silnou UV lampou sa napr. nezariasuje. Jej použitie eliminuje mikrobiálne nákazy na minimum. UV lampy možno dostať bežne na trhu s akvaristickými potrebami. Ako silnú lampu – s akým príkonom nám určuje objem nádrže. UV lampu neodporúčam používať nepretržite.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Výživa, Živočíchy

Výživa rýb

Hits: 48558

Krmivo je veľmi dôležité, závisí od neho zdravie rýb. Ak kŕmime správne, naše ryby budú v kondícii. Samozrejme, kŕmiť treba špecificky, podľa druhu. Pre niektoré druhy je jedna potrava vhodná, pre iný naopak riziková. Najdôležitejšie je splniť dve základné pravidlá:  neprekrmovať, pestro kŕmiť. Rozlišujeme niekoľko základných typov krmiva:  suché, mrazené a živé. Ryby si dokážu nájsť zdroj svojej výživy aj v akváriu. Ide o zvyšky predtým podanej potravy, rastliny, riasy, mikroorganizmy, prípadne menšej ryby. Nie sú ojedinelé prípady, kedy ryba vydržala bez zásahu človeka aj 3 mesiace. Ak máte normálne fungujúcu nádrž a nechováte nejaké dravé, resp. problémové druhy, nelámte si príliš hlavu s tým, čo budú ryby žrať počas vašej neprítomnosti trvajúcej tri – štyri týždne. Aj v tomto prípade platí, menej je niekedy viac. V prípade kŕmenia rýb je treba často počkať, kým si ryby na nový druh potravy zvyknú – môže sa nám stať, že ryby odmietajú krmivo. Dôvody môžu byť rôzne, ak však toto krmivo je pre naše ryby vhodné, majte trpezlivosť. Výživa rýb má byť pestrá, odporúčam meniť zdroj krmiva čo najčastejšie, aby naše ryby mali dostatok všetkého čo potrebujú. Kŕmenie tučnou stravou neodporúčam, pretože sa to môže skončiť neplodnosťou, spôsobenou ochorením vaječníkov, až vodnatieľkou. Ryby si na svoju potravu zvykajú. Niektoré krmivo im chutí okamžite, na iné sa musia naučiť. Menej skúsení akvaristi majú radšej, keď potrava pláva na hladine, skúsenejší majú radšej potravu, ktorá skôr padá na dno. Ideálne je, ak niektorá potrava sa drží krátko na hladine a neskôr padne a iná padá na dno hneď. Ak dochádza v akváriu ku prekrmovaniu, tak treba vedieť, že aj tá najlepšie pripravená potrava sa začne časom rozkladať. To prináša množstvo nevýhod – zakalenie vody, nedostatok kyslíka, v extrémnych prípadoch plesnivenie potravy. Kŕmme v malých dávkach. Len toľko, koľko dokážu ryby behom piatich minút spotrebovať. Dospelé ryby sa obyčajne kŕmia 2 krát denne. Platí rovnaká zásada ako u človeka, je vhodné kŕmiť menej, ale viackrát denne, ako viac a menej často. Plôdik rýb je nutné kŕmiť aj päťkrát za deň, pretože ich metabolizmus pracuje veľmi rýchlo a ich tráviaca sústava nedokáže prijať väčšie množstvo potravy. Ak by sme tak neučinili, vystavujeme sa tým veľkému riziku vyhladovania. Všeobecne sa dá povedať, že uprednostniť by sme mali krmivo, ktoré má nízky obsah tukov a popola (nerozlíšených častí) a vyšší obsah bielkovín a sacharidov. Esenciálne aminokyseliny rýb: fenylalanín, histidín, izoleucín, leucín, lyzín, methionín, tryptofán, valin, arginín, threonín [1]. V strave rýb by mali byť zastúpené tieto lipidy: triglyceridy, fosfolipidy a voskové estery [1]. Pre samotný spôsob podávania potravy existujú niektoré zaujímavé nápady. Raz som bol svedkom rozhovoru, medzi dvoma chovateľmi. Jeden sa pýtal druhého: „Čím kŕmiš ryby?“ A on odpovedal: „Rukou.“ Tohto by som sa držal, aj keď predchádzajúci dialóg bol vtip. Na trhu sa ale dá kúpiť krmivo, ktoré má mechanizmus, pri ktorom neprichádzate do fyzického kontaktu so samotným krmivom. Granule vám takým zaujímavým mechanizmom spadnú do vody – netreba ich rukou vyberať. Obmedzuje sa tým možnosť nákazy. Osobne to považujem trochu za prehnané a reklamný ťahák. Existuje aj možnosť použitia krmítok. Existujú rôzne typy. Obzvlášť zaujímavá je možnosť použitia automatického krmítka. Dá sa kúpiť, alebo vyrobiť. Nadobúda význam pri vašej neprítomnosti.

Suché krmivo

Spôsob úpravy suchého krmiva je rôzny. Veľmi častá je úprava do vločiek, granúl, alebo peliet, tabliet. Vločky dokážu prijať prakticky všetky ryby. Granule sú hrubšie pripravené krmivo, ktoré má rôznu veľkosť. Vločky skôr plávajú na hladine, granule padajú na dno: Pelety sa držia dlhší čas na hladine, ale potom spadnú na dno. Tablety padnú na dno, alebo sa prilepia na substrát. Krmivo sa pripravuj napr. lyofilizáciou, kedy je obyčajne vo forme kociek, z ktorých ho treba trhať. Lyofilizácia je spôsob úpravy potravy veľmi nízkou teplotou – je to sušenie mrazom. Forma môže byť aj prášková (napr. pre poter). Často sa lyofilizuje živé krmivo: cyklop, dafnie, artémia, gammarusy. Niektoré druhy krmiva sú tzv. extrudované, to znamená, že väzby boli v tomto krmive sú narušené, čiže skrátené. Extrudované krmivo je energeticky účinnejšie – tohto krmiva je možné podávať menej. Pretože ryby vydajú menej energie na jeho strávenie. Percentuálne zastúpenie jednotlivých základných zložiek výživy je podobne ako u potravín deklarované na obaloch jednotlivých predávaných krmív – obsah tukov (lipidov), cukrov (sacharidov) a bielkovín (proteínov). Je možné, že niekde je uvedený aj obsah vitamínov, ale skôr len kvalitatívne – bez číselného vyjadrenia, rovnako stopové prvky. Mal by sa uvádzaž sa aj obsah popola – t.j. nerozlíšených častí. Niekde je uvedená vláknina, prípadne balastné látky. Čím je obsah popola nižší tým lepšie. Ak potrebujete výživnejšiu stravu, vyberte si krmivo s vyšším obsahom bielkovín. Naopak ak je vhodná strava, ktorej sa podáva viac a mala by byť ťažšie stráviteľná, vyberte si vysoký obsah balastných látok, resp. vlákniny. V sušenej forme sa pripravuje napr. cyklop, dafnia, odslupkovaná artémia, spirulina, nitenky atď. Suché krmivá vo všeobecnosti obsahujú často tieto zložky: rybia múčka, filé, sušené hovädzie srdce, strúhanka, ovos, vaječný žĺtok. Dobré krmivo je napr. Spirulina, odslupkovaná artémia, Chlorela. Kto kŕmi pstruhový krmivom, musí rátať s vyšším obsahom tuku.

„Náhradné“ krmivo

Ako náhradu prirodzených zdrojov krmiva je možné použiť bežne dostupný sortiment potravín. Veľa druhov rýb s nadšením prijíma hrach. Odstráňte hornú slupku, roztlačte trochu (podľa druhu rýb) a môžete „servírovať“. Najmä pre vyliahnutý poter sa často používa v prvých dňoch uvarený vaječný žĺtok. Dajte pozor na rozklad tohto materiálu, pretože táto veľmi čistá bielkovina sa rozkladá v krátkom čase. No ani vaječný bielok zrejme neostane rybami nepovšimnutý. Namočené, nabobtnalé ovsené vločky, alebo krúpy prijímajú niektoré väčšie druhy rýb, podobne čiastočne uvarené zemiaky. Menej vhodné je ovocie. Spestrením je zelenina: uhorka (napr. pre prísavníky, alebo cichlidy), melón, mrkva, špenát (aj čerstvý, aj mrazený mixovaný), mangold, šalát, cukina, dyňa, kapusta, kaleráb, brokolica, kel, čínska kapusta, atď. Vhodná je aj napr. žihľava. Žihľavu sparím zaliatím vriacou vodou, následne nasekám a dám zmraziť. Ako krmivo možno použiť aj cestoviny ako špagety, kolienka a pod.. Ryby prijímajú aj ryžu (všetko samozrejme varené v čistej vode bez soli). Ak navaríme väčšie množstvo, čo nám ostane po skŕmení uchovávame v mrazničke. Aj pre vyfarbenie rýb je veľmi vhodná sladká paprika. Niektorí chovatelia si vyrábajú zmesi rôzneho zloženia, ktoré premiešajú a udržiavajú v mraze. Zabezpečia si tým okrem iného pestré zloženie potravy.

Mrazené krmivo

Mrazené krmivo poskytuje hodnotný zdroj výživy. Dá sa kúpiť v chovateľských obchodoch, prípadne zaobstarať vlastnými silami nachytaním a následným zmrazením, alebo kúpením v živej forme a následným zmrazením. Mrazenú potravu je vhodné dávkovať po menších častiach, aj kvôli tomu, aby sa rýchlo roztopila vo vode. Kŕmiť sa dá aj tak, že vezmeme väčší kus mrazenej potravy, namočíme ho do akvária. Nikdy som mrazenú potravu nedával vopred rozmraziť, neviem si to ani reálne predstaviť, akoby som kŕmil v chovni, kde je sto nádrží, takýmto spôsobom. Na trhu sa vyskytujú napr. tieto typy mrazenej potravy:

  • patentky – larvy pakomára Chironomus plumosus – veľmi obľúbená potrava takmer všetkých rýb. Kombinujú sa niekedy s astaxantínom.
  • cyklop – veľmi vhodná výživná potrava pre všetky druhy rýb,
  • dafnie – menej výživná potrava, ktorá obsahuje veľa vody,
  • moina – drobná výživná dafnia, ktorá obsahuje v telách menej vody,
  • vírnik – drobný živočích,
  • koretryChaoborus plumicornis – hodnotné krmivo, ktoré sa dá efektívne nachytať aj v zime,
  • čierna larva komára piskľavého – Culex pipiens – potrava, ktorá sa kvalitatívne veľmi podobá na potravu prirodzenú pre ryby v ich pôvodnom prostredí v prírode,
  • sladkovodná žiabronôžka – ide o druh z nášho mierneho pásma, dorastajúci 1 cm,
  • artémia – mrazená forma morskej Artemia salina,
  • nitenkyTubifex – nitenky neodporúčam kupovať mrazené. Nikdy som nepočul o mrazených nitenkách z obchodu, ktoré by nepripomínali blato. Nitenky je vhodné kúpiť živé, niečo hneď skŕmiť a potom vo svojej mrazničke zamraziť – potom budú nitenky v akceptovateľnej mrazenej podobe.
  • hovädzie srdce – výživná potrava vhodná napr. pre niektoré veľké americké cichlidy,
  • filé – mixované mäso rýb – vhodné krmivo najmä pre dravé ryby,
  • gammarusOrchestia gamacellus je vhodná potrava pre väčšie druhy rýb,
  • rybie mäso – krmivo pre dravé druhy rýb. v predaji sú aj mrazené morské ryby využiteľné zrejme pre morskú akvaristiku,
  • krevetyLeander adsperus – vhodná potrava pre väčšie druhy rýb,
  • mysisMysis relicta je malý kôrovec,
  • morské riasy, spirulina, mäso z mušlí, rôzne zmesi – nepreberné množstvo druhov mrazených krmív, ktoré sa postupne stále viac spestrujú.

Živé krmivo

Tento typ krmiva je veľmi vhodný pre ryby, pretože je to potrava, ktorá je podobná potrave, ktorú ryby prijímajú v prírode. Máme možnosť si ju chytiť v prírode, alebo si ju dochovať. Má vysoký obsah vitamínov, je pre naše ryby zdravá. Argumenty o nákaze u mňa stoja na hlinených nohách. Riziko vždy existuje, ale na výžive je postavený úspešný život našich rýb. Živá strava je nenahraditeľná. Z nakazenej lokality určite žiadny rozumný akvarista nebude získavať potravu a menšiu infekciu musia byť schopné ryby potlačiť. Práve tým, že sú dobre živené. Živá potrava navyše núti výraznejšie ryby ku zmene správania, keďže sa potrava aktívne pohybuje. O živé krmivo sa treba starať viac ako o ryby. O mnohých živých krmivách mám samostatné články.

  • Patentky – larva pakomára Chironomus spp. – viacerých príbuzných druhov, napr. Chironomus plumosus je ostro červenej farby. Takmer všetky ryby patentku radi prijímajú. Patentky sa v hojnom množstve vyskytujú v chladnej vode.
  • Koretry. Ak chytáme dafnie, cyklopy, ľahko sa nám môže stať, že nám do sita zablúdi aj koretra – larva pakomára Chaoborus plumicornis (Corethra plumicornis). Najmä v chladnejších mesiacoch sa v sitách akvaristov vyskytuje častejšie. Žije aj vo veľmi studenej vode, pod hrubou vrstvou ľadu cez zimu. Koretra je priehľadná, povedal by som sklovitá. Premiestňuje sa pohybom podobným zmršťovaniu. Je dravá, takže pri menších rybách nesmieme prehnať jej množstvo, ktoré rybám poskytneme. Považuje sa za veľmi hodnotné krmivo, v ponuke je aj v mrazenej forme.
  • Gammarus Orchestia gammacellus je živočích vyskytujúci sa vo vode, bežne je známy aj pod názvom krivák (nesprávne ráčik). Patrí medzi podrad Gamaridea – kriváky, rad Amphipoda – rôznonôžky, nadrad Peracarida, podtriedu Malacostraca, triedu Crustacea. Patrí medzi kôrovce.
  • Dážďovky – Lumbricidae. Vhodné sú menšie druhy – Eisenia, Allolobophora, napr. pre väčšie druhy cichlíd, v prípade konzumovateľnosti aj najbežnejší druh Lumbricus terrestris. Vhodné však je, podobne ako u Tubifexov, aby sa dážďovkám vyprázdnila pred požitím rybami tráviaca sústava. Zaujímavé je, že práve dážďovky sú z hľadiska obsahu komplexným krmivom – obsahujú totiž všetky látky potrebné pre zdarný chov rýb. Dážďovky využívajú aj záhradkári na spracovanie organického odpadu pri tvorbe kompostu. Ak chcete skúsiť aj vy chovať dážďovky, tak to môžete skúsiť. Do nejakej nádoby dajme napr. staré lístie, ktoré prekryjeme hlinou, pridáme zopár jedincov – násadu a udržujeme vlhkosť. Aby bolo dostatok potravy pre dážďovky, pridávame čas od času hnijúce drevo, kuchynské odpadky, záhradný odpad, prípadne opäť listy stromov. Ja som veľmi pasívne skúšal dážďovky chovať, prakticky som nedosiahol žiadny akceptovateľný výsledok
  • Hmyz. Zástupcovia neprebernej tejto triedy článkonožcov sú zdrojom viacerých druhov krmiva vhodného pre akvaristov. Hmyz je najviac prehliadaný zdroj výživy, pričom v prírode ryby bežne hmyz lovia. Mal by tvoriť 5 % potravy. Mnohé sú prirodzenou potravou rýb v ich domovine, napr. šidláAnisoptera, vážkyOdonata, chrobáky Coleoptera. Najmä tzv. múčne červy, čo je zástupca podradu Polyphaga, čeľade Tenebrionidae Tenebrio molitor. Svoj význam majú z hľadiska chovateľstva hlavne v teraristike, no akvaristi ich môžu využiť, najmä kým je ich pokožka ešte mäkká. Muchy Brachycera – kedysi sa larvy múch bežne používali, švábyBlattodea. Tri čeľade rovnokrídlovcov Orthoptera: svrčky – Gryllidae, koníky – Acrididae, kobylky – Tettigoniidae, voškyAphidoidea, pakobylkyPhasmatodea, motýle – Lepidoptera, vidlonôžkyMysisdacea – napr. Mysis relicta, pošvatky – Plecoptera, potočníky – Trichoptera, podenkyEphemeroptera, komáre – Nematocera, mrave – Formicidae z triedy blanokrídlovcov – Hymenoptera – dospelce konzumujú radi iba niektoré ryby.Pred chytaním, zbieraním kukiel veľkého množstva by som chcel odradiť, nechajte prosím radšej mravce žiť.
  • Článkonožce. Napr. chvostoskokyCollembola (častý hosť našich kvetináčov – prejavujú sa skákavým pohybom): napr. Hydropodura aquatica, Isotoma, Smithurus viridis, krill – Carnela – drobné kôrovce.
  • Komár – Culex pipiens je komár piskľavý. Vyskytuje sa hojne najmä v nížinných oblastiach v lužných lesoch, pravdepodobne ho všetci dobre poznáme. Larva tohto komára je vhodná pre ryby. Chovatelia gupiek ňou kŕmia samičky pred pôrodom. V mrazenej forme je v ponuke obyčajne pod názvom čierna larva. Ak ich nachytáme živé, mali by sme dbať, aby ryby stačili požrať celú dávku, pretože metamorfóza tohto tvora je pomerne rýchla. V opačnom prípade sa nám môžu vykukliť dospelé imága, ktoré sú hladné po našej teplej krvi. Neviem či vám potom bude stačiť povedať „Baby nebláznite? ;-)“. Ak to neviete, štípu iba samičky :-).
  • Ryby. Ako krmivo sa dá použiť aj poter (plôdik), prípadne menšie ryby. Dá sa zhruba povedať, že veľkosť oka určuje veľkosť koristi. Ryba rybu zožerie bez problémov, ak je výška koristi menšia ako veľkosť oka dravca. Dravé ryby obyčajne napádajú svoju korisť určitým spôsobom – niektoré útočia spredu, iné zozadu, resp. útočia na hlavu, alebo od chvosta. Ak pristúpime k tomu, že kŕmime takouto potravou, musíme rátať s tým, že v našich jedincoch sa prebudí ešte viac túžba po rybe a častokrát aj po vlastných potomkoch. Aj neživé rybie filé, rybie mäso, hovädzie srdce napomáha týmto chúťkam. Ako mäso sa hodí viac uvarené chudé kuracie a už vyššie spomínané hovädzie srdce. Chytať drobné ryby v rybníkoch, jazierkach a vodných tokoch nie je povolené, a je to aj rizikové z hľadiska zavlečenia chorôb. Napokon tam kde v prírode žijú ryby nie je vhodné odtiaľ nosiť živý materiál, kvôli oveľa vyššej možnosti prenosu choroboplodných zárodkov. Ak chceme, prípadne musíme mať zdroj rýb na skŕmenie, hodia sa na tento účel napr. niektoré živorodky: gupky, mečovky, platy, blackmolly, prípadne niektoré ikernačky: dánia, ale aj skaláre, guramy. Nádrž o 20 samiciach gupky Poecilia reticulata s 5 – 10 samcami bohato stačí pre jedno priemerné akvárium v byte – je zárukou, pri zachovaní určitých pravidiel, neustáleho prísunu živej potravy pre bežné akvárium.
  • Ako krmivo sa hodia aj červy húb (aj jedovatých). Nemožno zabudnúť ani na vodné slimáky, ktoré sú pre niektoré taxóny spestrením menu. Napr. pre väčšie cichlidy, štvorzubce.

Larvy opisovaných živočíchov žijú v rôznych prostrediach, v zemi, pod kôrou stromov, vo vode. Dospelé imága hmyzu sa chytajú do sietí najlepšie na lúkach s nepokosenou trávou.

Literatúra [1] Dominique Bureau – http://www.malawicichlidhomepage.com/aquainfo/nutrition.html

Use Facebook to Comment on this Post