Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Nezábudky

skala
Hits: 41

Nezábudky k najpôvabnejším jarným rastlinám. Nepútajú veľkosťou, ale ľahkosťou: ich drobné pôsobia, akoby sa nad záhonom vznášal jemný modrý opar. Najčastejšie pestovanou záhradnou nezábudkou je nezábudka lesná – Myosotis sylvatica. Dorastá približne do 30 centimetrov a od jari do začiatku leta vytvára husté trsy drobných päťlaločných kvetov, najčastejšie modrých, s bielym alebo žltým očkom. Rod Myosotis patrí do čeľade Boraginaceae a okrem klasických modrých foriem zahŕňa aj kultivary s ružovými alebo bielymi kvetmi (rhs.org.uk). Nezábudkám najviac svedčí humózna, mierne vlhká a dobre priepustná pôda na slnku alebo v polotieni. Najkrajšie vyznejú na okrajoch chodníkov, v prednej časti zmiešaných záhonov, v prírodne ladených výsadbách a medzi jarnými cibuľovinami, najmä tulipánmi a narcismi. Veľmi dobre fungujú aj pod krami a ružami ako jemná podsadba, pokiaľ pôda nepresychá. Ich ďalšou nenápadnou výhodou je, že poskytujú nektár a peľ včelám a ďalšiemu opeľujúcemu hmyzu práve v čase, keď sa záhrada iba rozbieha (rhsplants.co.uk).

Pestovanie nezábudiek je jednoduché, ak netrpia suchom. Zo semena sa vysievajú najľahšie v máji alebo júni, pričom zakvitnú v nasledujúcej sezóne. Pri skoršom predpestovaní sa dajú dopestovať aj rýchlejšie. Po ujatí nepotrebujú výrazné prihnojovanie, najmä ak rastú v pôde obohatenej kompostom. Dôležitejšia než výživa je pravidelná zálievka v suchších obdobiach. Ak chcete, aby sa v záhrade prirodzene rozširovali, môžete ich nechať vysemeniť. Ak naopak potrebujete porast držať pod kontrolou, odkvitnuté odstráňte skôr, než nasadia zrelé semená (gardenersworld.com). Do úplne iných podmienok patrí nezábudka močiarna – Myosotis scorpioides. Tá sa hodí najmä na okraje jazierok, potokov a do stále mokrej pôdy, prípadne do plytkej . Je to trvalka s dlhším obdobím kvitnutia, no pri vode sa rozrastá podstatne energickejšie než záhonová nezábudka lesná. Po odkvitnutí môže olistenie trpieť múčnatkou alebo hrdzou, preto sa oplatí staršie rastliny po sezóne zrezať a porast udržiavať vzdušný (rhs.org.uk).

Forget-me-nots are among the most charming spring plants. They do not attract attention by their size, but by their lightness: their tiny flowers look as if a delicate blue haze were floating above the flower bed. The most commonly grown garden forget-me-not is the woodland forget-me-not — Myosotis sylvatica. It grows to about 30 centimetres and, from spring to early summer, forms dense clumps of small five-lobed flowers, most often blue, with a white or yellow eye. The genus Myosotis belongs to the family Boraginaceae and, in addition to the classic blue forms, also includes cultivars with pink or white flowers (rhs.org.uk).

Forget-me-nots thrive best in humus-rich, moderately moist and well-drained soil, in sun or partial shade. They are most effective along path edges, at the front of mixed borders, in naturalistic plantings and among spring bulbs, especially tulips and daffodils. They also work very well beneath shrubs and roses as a delicate underplanting, provided the soil does not dry out. Another subtle advantage is that they provide nectar and pollen for bees and other pollinating insects at a time when the garden is only just beginning to come to life (rhsplants.co.uk).

Growing forget-me-nots is straightforward, as long as they do not suffer from drought. They are easiest to sow from seed in May or June, flowering in the following season. With earlier propagation under cover, they can also be grown more quickly. Once established, they do not need heavy feeding, especially if they are growing in soil enriched with compost. Regular watering during drier periods is more important than fertilisation. If you want them to spread naturally through the garden, you can allow them to self-seed. If, on the other hand, you need to keep the planting under control, remove the spent plants before they set ripe seed (gardenersworld.com).

The water forget-me-not — Myosotis scorpioides — belongs in quite different conditions. It is especially suitable for the edges of ponds and streams, for permanently wet soil, or even for shallow water. It is a perennial with a longer flowering period, but beside water it spreads much more vigorously than the bedding woodland forget-me-not. After flowering, the foliage may suffer from powdery mildew or rust, so it is worth cutting back older plants after the season and keeping the planting airy (rhs.org.uk).

, , ,

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Sirôtky

skala
Hits: 53

Sirôtka je jednoročná až dvojročná bylina s tenkým krátkym koreňom, byľami vysokými približne 10 – 25, maximálne 35 cm, stopkatými vajcovitými až kopijovitými listami, veľkými prílistkami, dlho stopkatými kvetmi a vajcovitými tupo trojhrannými tobolkami so žltohnedými hladkými semenami (Kornélia Goliašová at all). Sirôtky v záhradníckej praxi označujú najmä veľkokveté záhradné hybridy Viola × wittrockiana, zatiaľ čo menšie „minisirôtky“ a záhonové violy často k Viola cornuta alebo k jej hybridom. Rod Viola je taxonomicky veľmi rozsiahly (kew.org). Viola × wittrockiana je viacnásobný umelý hybrid rôznych druhov sekcie Melanium, napríklad Viola tricolor, Viola lutea, Viola cornuta, Viola altaica a pravdepodobne aj ďalších druhov (Kornélia Goliašová at all). Z botanického hľadiska patria sirôtky do čeľade Violaceae. Rod Viola sa vyznačuje celosvetovým rozšírením najmä v miernych pásmach a v horských oblastiach (pladias.sk). Morfologicky sú violy veľmi variabilné. Môžu byť jednoročné, dvojročné aj trváce, s jednoduchými alebo laločnatými listami a s päťpočetnými, nápadne zygomorfnými kvetmi. Pre záhradnú sirôtku slovenská uvádza tenký, krátky koreň, jednoduché alebo od bázy rozkonárené byle. Praktický rozlišovací znak medzi „pansy“ a „viola“ je aj poloha lupienkov: pansy má typicky štyri lupienky smerujúce nahor a jeden nadol, zatiaľ čo viola zvyčajne tri nahor a dva nadol (rhs.org.uk). Viola × wittrockiana vznikla v 19. storočí krížením viacerých druhov rodu Viola a s jej vznikom sa spája meno William Thompson (missouri.edu).

Pre bežného záhradkára je najdôležitejšie, že sirôtky sú chladnomilné  s hlavným efektom na , v predjarí a na . Najlepšie rastú v humóznej, priepustnej a stále mierne vlhkej pôde na slnku až v polotieni. Letné horúčavy im skracujú život (ncsu.edu). Ak chcete veľa sirôtok, najistejší postup je výsev v prvej polovici leta, dorastenie priesad do jesene a jesenná výsadba na stanovisko, aby rastliny prezimovali a na jar zakvitli medzi prvými (thompson-morgan.com). Najčastejšie pestovateľské chyby sú premokrený substrát bez odtoku, príliš husté a nevzdušné výsadby, prehnojenie dusíkom a ignorovanie odkvitnutých kvetov. Prípadne vošky, slizniaky a slimáky, múčnatka, peronospóra a koreňové hniloby. Najlepšou obranou sú hygiena, ranná zálievka, dobré prúdenie vzduchu, pravidelná kontrola porastov a podpora prirodzených nepriateľov (rhs.org.uk). Pri prezimovaní menšie zakorenené rastliny prezimujú spravidla lepšie než veľké prerastené kusy (missouribotanicalgarden.org).

Viola × wittrockiana sa pestuje ako jednoročná až dvojročná rastlina. Slovenská flóra uvádza kvitnutie od marca do septembra, no pestovateľské profily ukazujú, že moderné kultivary kvitnú hlavne v chladných častiach roka a v miernych zimách aj priebežne. Viola tricolor je krátkoveká a rada sa obnovuje samovýsevom, jej kapsuly môžu niesť desiatky semien a po vyschnutí sa otvárajú a semená vystreľujú. Viola odorata tvorí prízemné ružice, dlhé stolóny a kvitne najmä na jar, u niektorých viol sú dôležité aj bezkorunné, samosprašné , ktoré zabezpečujú spoľahlivú tvorbu semien. Sirôtka je na našom trhu dlho etablovaná a popri druhových názvoch sa u nás spomínajú aj staršie či regionálne kultivary, napríklad „Pirnavská modrá“, „Zlatá koruna“, „Zlato Rýna“, „Tango“, „Žiara Álp“ a skupina Fancy F1. Súčasný predaj je však vo veľkej miere postavený na moderných sériách F1, ktoré ponúkajú jednotný habitus, vyrovnané kvitnutie a predvídateľné použitie v záhonoch či nádobách (Kornélia Goliašová at all). Veľkokveté série ako Matrix a Delta dávajú najvýraznejší „tvárový“ kvet do mestských záhonov a reprezentatívnych nádob. Cool Wave je jasná voľba pre previsy, okenné debničky a závesné koše. Ak chcete jemnejší, hustejší a spravidla o niečo dlhšie trvajúci efekt, siahnite po Viola cornuta a sériách typu Sorbet XP (panamseed.com). Odstraňovanie odkvitnutých kvetov predlžuje kvitnutie a spätný rez pomáha oživiť vytiahnuté rastliny (missouribotanicalgarden.org).

Pri sirôtkach neexistuje jedna „najlepšia“ metóda rozmnožovania, správna voľba závisí od cieľa. Semená sú najlacnejšie a ideálne na veľké plochy. Delenie trsov je najistejšie pri trvácich violách. Odrezky sú najlepšie vtedy, keď chcete zachovať konkrétny kultivar (gardenersworld.com). Semená klíčia pomalšie, zvyčajne za 10 – 20 dní. Vysievajte ich do jemného, priepustného substrátu, semeno buď zľahka pritlačte k povrchu, alebo ho len veľmi jemne zasypte. V profesionálnej produkcii sa pri pansy sériách osivo prikrýva, udržiava sa približne 18 – 21 °C v počiatočnej fáze a následne sa rastliny pestujú chladnejšie. Pre pestovanie na Slovensku z toho prakticky vyplýva plytký výsev, rovnomerná vlhkosť bez premočenia a čo najchladnejšie dorastanie po vyklíčení (thompson-morgan.com). Ak sirôtky pestujete len pre jarné obdobie, je možné predpestovanie aj 6–8 týždňov pred posledným mrazom, no jesenná výsadba dáva pre skorú jar spravidla lepší výsledok (Sherri Sanders). 

Trváce violy sa delia najmä na jeseň. Trs vyberte z pôdy, jemne rozoberte rukami alebo nožom na niekoľko častí a každú časť okamžite vysaďte do čerstvého substrátu alebo na nové miesto v záhone. Táto metóda je veľmi vhodná pre Viola odorata a niektoré trvácejšie typy Viola cornuta. Po delení je dôležitá pravidelná zálievka, kým si rastlina znovu nevytvorí aktívne (gardenersworld.com). Odrezky sirôtok sa odoberajú na jar z mladých vitálnych rastlín alebo v neskorom lete po zastrihnutí rastlín. Vyberte krátke, nekvitnúce výhonky, odrežte ich pod uzlom, odstráňte spodné , špičku zaštipnite a odrezky zasuňte do hrubšieho, piesčitého substrátu po spodné listy. Povrch substrátu je vhodné prekryť vrstvou hrubozrnného minerálneho materiálu, napríklad drte alebo hrubšieho piesku, aby sa obmedzilo zahnívanie bázy odrezku. Nádoby držte na svetlom, ale chladnom a chránenom mieste. Keď sa objaví nový a korene začnú prerastať drenážne otvory, presaďte ich jednotlivo. Táto cesta je najlepšia na zachovanie konkrétneho vzhľadu kultivaru (gardenersworld.com).

Sirôtky majú jemný koreňový systém, preto im najviac vyhovuje kyprá, humózna a dobre prevzdušnená pôda. Praktické je zapracovať do pôdy dobre rozloženú organickú hmotu. V nádobách voľte čerstvý, kvalitný substrát. V profesionálnej produkcii sa pri pansy sériách dlhodobo drží mierne kyslé pH okolo 5,5 – 5,8. Odporúčené je nepoužívať ťažký, ulepený ani vyčerpaný substrát a pri opakovanom pestovaní v nádobách ho obnovovať (missouri.edu). Sirôtky nesmú preschnúť, ale rovnako zle znášajú dlhodobé podmáčanie. Zalievavať je vhodné ku koreňom a v priebehu dňa tak, aby porast do večera oschol (missouri.edu). S prihnojovaním treba pracovať striedmo. Sirôtky nemajú rady nadbytok fosforu. Na záhone sa odporúča približne 15 – 25 cm rozostup (Daniel Košťál, Dano Veselský). Jesenné výsadby kvitnú po zime zvyčajne skôr než jarné (missouribotanicalgarden.org).

Sirôtky trpia kombináciou chladného vlhka a hustej výsadby. Preto je vhodný priepustný substrát, ranná zálievka, pravidelný zber poškodených listov, vzdušný spon a dôsledná kontrola porastu (missouri.edu). Z pestovateľského hľadiska patria medzi najčastejšie problémy antraknóza, škvrnitosti listov, čierna koreňová hniloba, koreňová a korunová hniloba, sivá pleseň, vošky, roztoče, slimáky a slizniaky (clemson.edu). Najspoľahlivejší spoločníci sirôtok sú jarné cibuľoviny a ďalšie jarné dvojročky, napr. tulipány, hyacinty, narcisy, nezábudky, sedmokrásky, prvosienky (Daniel Košťál).

The pansy is an annual to biennial herb with a thin, short root, stems approximately 10–25 cm high (rarely up to 35 cm), petiolate ovate to lanceolate leaves, large stipules, long-stalked flowers, and ovate, bluntly three-angled capsules containing yellow-brown, smooth seeds (Kornélia Goliašová et al.). In horticultural practice, the term “pansies” primarily refers to the large-flowered garden hybrids Viola × wittrockiana, while smaller “mini pansies” and bedding violas often belong to Viola cornuta or its hybrids. The genus Viola is taxonomically very extensive (kew.org).

Viola × wittrockiana is a complex artificial hybrid derived from several species of the section Melanium, including Viola tricolor, Viola lutea, Viola cornuta, Viola altaica, and likely others (Kornélia Goliašová et al.). Botanically, pansies belong to the family Violaceae. The genus Viola is distributed worldwide, particularly in temperate regions and mountainous areas (pladias.sk).

Morphologically, violas are highly variable. They may be annuals, biennials, or perennials, with simple or lobed leaves and five-petaled, distinctly zygomorphic flowers. For the garden pansy, Slovak flora describes a thin, short root and stems that are simple or branched from the base. A practical distinguishing feature between “pansy” and “viola” is petal arrangement: pansies typically have four petals facing upward and one downward, whereas violas usually have three upward and two downward (rhs.org.uk). Viola × wittrockiana originated in the 19th century through hybridization of multiple Viola species and is associated with the name William Thompson (missouri.edu).

For the average gardener, the key point is that pansies are cool-season plants, with their main ornamental effect in autumn, early spring, and spring. They grow best in humus-rich, well-drained, consistently slightly moist soil, in full sun to partial shade. Summer heat shortens their lifespan (ncsu.edu). If you want a large number of pansies, the most reliable method is sowing in the first half of summer, growing seedlings until autumn, and planting them out in autumn so they overwinter and bloom early in spring (thompson-morgan.com).

The most common cultivation mistakes include waterlogged substrate without drainage, overly dense and poorly ventilated plantings, excessive nitrogen fertilization, and failure to remove spent flowers. Typical problems also include aphids, slugs and snails, powdery mildew, downy mildew, and root rots. The best prevention consists of hygiene, morning watering, good air circulation, regular crop inspection, and support of natural predators (rhs.org.uk). Smaller, well-rooted plants generally overwinter better than large, overgrown specimens (missouribotanicalgarden.org).

Viola × wittrockiana is cultivated as an annual to biennial plant. Slovak flora states flowering from March to September, but cultivation profiles indicate that modern cultivars bloom primarily in cooler periods and, in mild winters, even continuously. Viola tricolor is short-lived and readily self-seeds; its capsules may contain dozens of seeds that are explosively dispersed when dry. Viola odorata forms basal rosettes, long stolons, and flowers mainly in spring. Some violets also produce cleistogamous (self-pollinating, non-opening) flowers that ensure reliable seed production.

Pansies have long been well established on the market. In addition to species names, older or regional cultivars are also known locally, such as “Pirnavská svetlo modrá,” “Zlatá koruna,” “Zlato Rýna,” “Tango,” “Žiara Álp,” and the Fancy F1 group. However, current production is largely based on modern F1 series offering uniform habit, synchronized flowering, and predictable use in beds or containers (Kornélia Goliašová et al.). Large-flowered series such as Matrix and Delta provide the most striking “face” flowers for urban beds and display containers. Cool Wave is ideal for trailing use in window boxes and hanging baskets. For a finer, denser, and usually longer-lasting effect, Viola cornuta and series such as Sorbet XP are recommended (panamseed.com). Removing spent flowers prolongs blooming, and cutting back helps rejuvenate leggy plants (missouribotanicalgarden.org).

There is no single “best” propagation method for pansies; the appropriate choice depends on the goal. Seeds are the most economical and ideal for large areas. Division is the most reliable method for perennial violas. Cuttings are best when preserving a specific cultivar (gardenersworld.com). Seeds germinate relatively slowly, usually within 10–20 days. Sow them in a fine, well-drained substrate; either gently press the seed onto the surface or cover it very lightly. In professional production, pansy seeds are typically covered, kept at 18–21 °C initially, and then grown under cooler conditions. In practice, this means shallow sowing, even moisture without waterlogging, and as cool conditions as possible after germination (thompson-morgan.com). If growing pansies only for spring display, pre-cultivation 6–8 weeks before the last frost is possible, but autumn planting usually yields better early spring results (Sherri Sanders).

Perennial violas are divided mainly in autumn. Lift the clump, gently separate it by hand or knife into several parts, and immediately replant each division into fresh substrate or a new bed location. This method is especially suitable for Viola odorata and more perennial types of Viola cornuta. Regular watering after division is essential until new roots establish (gardenersworld.com).

Pansy cuttings are taken in spring from young, vigorous plants or in late summer after trimming. Select short, non-flowering shoots, cut them below a node, remove lower leaves, pinch the tip, and insert into a coarse, sandy substrate up to the lower leaves. Covering the surface with coarse mineral material (e.g., grit or coarse sand) helps prevent rot at the cutting base. Keep containers in a bright but cool and sheltered location. Once new growth appears and roots reach drainage holes, transplant individually. This method is best for maintaining a specific cultivar’s characteristics (gardenersworld.com).

Pansies have a delicate root system, so they perform best in loose, humus-rich, well-aerated soil. Incorporating well-decomposed organic matter is beneficial. In containers, use fresh, high-quality substrate. Professional production typically maintains a slightly acidic pH around 5.5–5.8. Avoid heavy, compacted, or depleted substrates, and renew them when reusing containers (missouri.edu). Pansies must not dry out, but they also do not tolerate prolonged waterlogging. Water at the roots during the day so foliage dries by evening (missouri.edu). Fertilization should be moderate; pansies dislike excess phosphorus. Recommended spacing is approximately 15–25 cm (Daniel Košťál, Dano Veselský). Autumn plantings usually bloom earlier after winter than spring plantings (missouribotanicalgarden.org).

Pansies are prone to problems under conditions of cool moisture combined with dense planting. Therefore, use well-drained substrate, water in the morning, regularly remove damaged leaves, maintain adequate spacing, and monitor crops carefully (missouri.edu). Common issues include anthracnose, leaf spot diseases, black root rot, root and crown rots, gray mold, aphids, mites, slugs, and snails (clemson.edu).

The most reliable companions for pansies are spring bulbs and other spring biennials, such as tulips, hyacinths, daffodils, forget-me-nots, daisies, and primroses (Daniel Košťál).

, , ,

GIS

GIS Slovakia 2026

skala
Hits: 206

Konferencia GIS Slovakia sa konala v reprezentatívnych priestoroch Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca v Bratislave v dňoch 23. – 24. marca 2026. Podujatie bolo tematicky zamerané na dva hlavné okruhy: klimatické zmeny a harmonizáciu priestorových údajov. Obe oblasti dnes predstavujú kľúčové výzvy pre nás všetkých.

Klimatické zmeny sú fenoménom, ktorý čoraz výraznejšie ovplyvňuje fungovanie krajiny aj miest. Hoci sa ich dopady často zvýrazňujú vo vyšších nadmorských výškach, väčšina populácie žije v nížinných urbanizovaných oblastiach, kde sa prejavujú najmä vo forme tepelných ostrovov, extrémov počasia či tlaku na mestskú infraštruktúru. Aj preto je mimoriadne cenný pohľad klimatológa Pavla Faška, ktorý do programu priniesol syntézu časových a priestorových zmien meteorologických prvkov na Slovensku. Klimatický okruh dopĺňajú príspevky zamerané na zraniteľnosť krajiny, ekosystémové služby mestskej zelene, klimatické riziká či modelovanie snehovej pokrývky pomocou nástrojov GIS.

Druhý tematický okruh reflektuje rastúci význam interoperability dát, dopravných modelov a konceptu Digital Twin. Príspevky sa venovali praktickým aspektom harmonizácie priestorových údajov, zdieľaniu priestorových informácií medzi organizáciami, využívaniu dát zo senzorických sietí pre plánovanie miest či zvyšovaniu bezbariérovosti verejného priestoru. Osobitná pozornosť je venovaná aj poloautomatickému modelovaniu dostupnosti cestnej siete a moderným prístupom k správe technickej a zelenej infraštruktúry miest.

Významným spoločným menovateľom príspevkov bol ich výrazný územný rozmer a nadregionálny presah. Práve geoinformačné technológie umožňujú prepájať poznatky naprieč rôznymi mierkami územia a odhaľovať priestorové súvislosti, ktoré by inak zostali skryté. Zároveň sa potvrdzuje, že najmä klimatické zmeny nepoznajú ľudské hranice. Ich prejavy aj adaptačné opatrenia musia mať prirodzene cezhraničný a nadregionálny charakter, čo kladie zvýšené nároky na harmonizáciu dát, interoperabilitu systémov a koordinovaný prístup k správe územia.

Organizátorom bola Sekcia digitalizácie – Oddelenie dát Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy. Počas dvoch konferenčných dní odzneli nasledovné príspevky. Po každej prezentácii bola krátka diskusia.

Verím tomu, že vďaka konferencii sme navnímali viacero zaujímavých podnetov, inšpirácií. Že podujatie bolo nielen pre nás a pre návštevníkov príležitosťou. Celkovo odznelo 16 príspevkov, 5 z nich pripravili moji kolegovia. Po každej prezentácii bol priestor na otázky a diskusiu. Až na jednu prezentáciu boli všetky príspevky od GIS odborníkov, jedna bola klimatologická. Jedna myšlienka ma však pomerne výrazne zaujala – rezonovala medzi návštevníkmi, prezentujúcimi aj v rámci domáceho prostredia. Počas podujatia, ale aj po jeho skončení, sa často hovorilo o budúcnosti.

Plagat

Pondelok 23.3.2026

  • Radovan Hilbert: Focal (Horizon Europe) – Adaptačné opatrenia, zvýšenie odolnosti na negatívne aspekty klimatickej zmeny
  • Hana Bobáľová: Hodnotenie ekologických benefitov stromov na vybraných lokalitách mestskej časti –
  • Miriam Janušková: Hodnotenie kontinentality podnebia vo vzťahu k radiačným faktorom
  • Marcel Vasiľák: Klimatické simulácie snehovej pokrývky v horských oblastiach s využitím nástrojov GIS4WRF
  • Jaroslav Burian: Využití dat ze sensorických sítí pro potřeby plánování města Olomouce
  • Maroš Michalov: UAV ako nástroj pre pokročilú analýzu dopravného správania v Bratislave
  • Ondrej Kozlovský: Digitálna technická mapa a Digitálny obraz SR
  • Josef Tračík: Koncepce zeleně města Ostravy
  • Samuel Ferencei: Digitalizácia správy verejnej zelene v Bratislave

Utorok

  • Vilém Pechanec: Hodnocení zranitelnosti krajiny České republiky v důsledku změny klimatu a prioritizace naléhavosti adaptačných opatrení
  • Renáta Farkas: Hodnotenie klimatických rizík v mestách Slovenskej republiky
  • Andrej Petrinec: Poloautomatické dopĺňanie OSM dát pomocou Pythonu: Efektívny podklad pre sieťové analýzy v podnikateľskom plánovaní
  • Katarína Juhaniaková: Debarierizácia priechodov v meste Bratislava
  • Pavel Faško: Časové a priestorové zmeny hodnôt vybraných meteorologických prvkov na Slovensku
  • Adam Juhás: Harmonizácia geodát pre účely Digital Twin
  • Mikuš: Možnosti zdieľania priestorových údajov medzi organizáciami na praktickom príklade

The GIS Slovakia conference was held in the representative premises of the Mirror Hall of the Primate’s Palace in Bratislava on March 23–24, 2026. The event focused on two main thematic areas: climate change and the harmonization of spatial data. Both areas currently represent key challenges for all of us.

Climate change is a phenomenon that is increasingly affecting the functioning of both landscapes and cities. Although its impacts are often more pronounced at higher altitudes, the majority of the population lives in lowland urbanized areas, where it manifests primarily through urban heat islands, extreme weather events, and pressure on urban infrastructure. For this reason, the contribution of climatologist Pavel Faško was particularly valuable, as he presented a synthesis of temporal and spatial changes in meteorological elements in Slovakia. The climate-focused session was further complemented by presentations addressing landscape vulnerability, ecosystem services of urban greenery, climate risks, and snow cover modeling using GIS tools.

The second thematic area reflects the growing importance of data interoperability, transport models, and the Digital Twin concept. Contributions focused on practical aspects of spatial data harmonization, sharing spatial information between organizations, the use of sensor network data for urban planning, and improving the accessibility of public spaces. Special attention was also given to semi-automated modeling of road network accessibility and modern approaches to managing technical and green urban infrastructure.

A significant common denominator of the contributions was their strong spatial dimension and supra-regional scope. Geoinformation technologies make it possible to connect knowledge across different spatial scales and reveal relationships that would otherwise remain hidden. At the same time, it is increasingly evident that climate change does not recognize human boundaries. Both its impacts and the necessary adaptation measures inherently require a cross-border and supra-regional approach, placing increased demands on data harmonization, system interoperability, and coordinated spatial management.

The event was organized by the Digitalization Section – Data Department of the Bratislava City Hall. Over the two conference days, a total of 16 presentations were delivered, five of which were prepared by my colleagues. Each presentation was followed by a short discussion.

I believe that the conference provided many valuable insights and sources of inspiration. It was an important opportunity not only for us as organizers but also for all participants. With the exception of one climatological presentation, all contributions were delivered by GIS professionals. One particular idea resonated strongly among attendees, speakers, and even within our own internal discussions. During the conference and after its conclusion, there was a recurring focus on the future.

MONDAY, 23 March 2026

  • Radovan Hilbert – Focal (Horizon Europe) – Adaptation measures and increasing resilience to the negative impacts of climate change
  • Hana Bobaľová: Assessment of the ecological benefits of trees in selected locations of Bratislava – Old Town district
  • Miriam Janušková: Assessment of climate continentality in relation to radiation factors
  • Marcel Vasiľák: Climate simulations of snow cover in mountainous areas using GIS4WRF tools
  • Jaroslav Burian: Use of sensor network data for urban planning in the city of Olomouc
  • Maroš Michalov: UAV as a tool for advanced analysis of traffic behaviour in Bratislava
  • Ondrej Kozlovský: Digital Technical Map and Digital Model of the Slovak Republic
  • Josef Tračík: Urban Greenery Concept of the City of Ostrava
  • Samuel Ferencei: Digitalization of public greenery management in Bratislava

TUESDAY, 24 March 2026

  • Vilém Pechanec: Assessment of landscape vulnerability in the Czech Republic due to climate change and prioritization of adaptation measures
  • Renáta Farkas: Assessment of climate risks in cities of the Slovak Republic
  • Andrej Petrinec: Semi-automated enrichment of OSM data using Python: an efficient basis for network analyses in business planning
  • Katarína Juhaniaková: Barrier-free design of pedestrian crossings in Bratislava
  • Pavel Faško: Temporal and spatial changes in selected meteorological variables in Slovakia
  • Adam Juhás: Harmonization of geodata for Digital Twin purposes
  • Martin Mikuš: Possibilities of sharing spatial data between organizations: a practical case study

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Lekná – starodávne rastliny

skala
Hits: 99

predstavujú jednu z najstarších línií kvitnúcich rastlín, čo z nich robí dôležitý model pre štúdium evolúcie kvetov a prechod medzi primitívnymi a pokročilejšími krytosemennými rastlinami (Kerry A. Ford et all). Lekná sú typické hydrofyty s plávajúcimi listami, sú adaptované redukciou mechanických pletív, vysokým obsahom parenchýmu, schopnosťou tolerovať hypoxické sedimenty. Fotosyntéza prebieha primárne v listoch na hladine. Rozmnožuje sa entomofíliou – prostredníctvom chrobákov, múch, včiel. Je u nich častoá protogýnia – najprv dozrieva blizna, potom peľ, čím sa eliminuje možné samoopelenie. Lekná stabilizujú sedimenty, poskytuje poskytuje mikrohabitaty. Majú význam v trofických reťazcoch. 

Lekná – rody Nymphaea a Nuphar medzi močiarne rastliny s plávajúcimi listami a nápadnými kvetmi. Poskytujú ekologické služby – tieň a úkryt pre (gardenersworld.com). Sú ohrozené v dôsledku poškodzovania biotopov a znečistenia (Wikipedia). Odlesňovanie, odvodňovanie močiarov, regulácia riek či výstavba hrádzí ohrozuje lekná. Eutrofizácia môže viesť k nadmernému rastu rias a siníc, ktoré zahusťujú a pokrývajú plávajúce lekna. Chemické znečistenie priamo poškodzuje alebo znižuje kvalitu . Svoje vykoná indrodukcia nepôvodných druhov lekien. Klimatické zmeny, výrazné zmeny teplôt a výšky vodných hladín narúšajú vývoj kvitnutia a rozmnožovania lekien (Wikipedia).

V strednej Európe sú bežné druhy: Nymphaea alba, Nuphar lutea, Nymphaea candida a Nuphar pumila. Lekná patria do čeľade Nymphaeaceae. Rod Nymphaea má vyše 50 druhov, z iných druhov treba spomenúť Nymphoides peltata (Wikipedia). V trópoch sa vyskytuje Nymphaea lotus a Nymphaea japonica. Lekná sa vyznačujú podzemným rhizómom, z ktorého vyrastajú a listy (Wikipedia). Prezimujú práve v podobe rhizómu – podzemku. Na z vyvíjajúcich sa rhizómových púčikov vyrastajú nové listy a kvetné stonky. Výhonky pritom vytvárajú jemné až robustné listy, ktoré sa postupne plavia na hladine. Po odkvitnutí sa vytvára vodná tobolka s plávajúcimi semienkami, ktoré sa vo vode rozširujú.

Lekná sa môžu rozmnožovať aj vegetatívne rhizómani delením. Obľubujú stojaté alebo len mierne tečúce sladké vody. Typické sú pre jazerá, tône, staré ramená, tečúce pomalé kanály aj so stabilnou hladinou. Uprednostňujú hlbšiu vodu, optimálna hĺbka je 0,7 – 2,5 m (gardenersworld.com). Vyhovuje im dostatok slnečného žiarenia a teplá . Potrebujú minimálne 4 – 6 hodín priameho slnka denne (upjs.sk). Substrát musí byť bohatý na živiny. pH vody je ideálne mierne kyslé až zásadité, okolo 6 – 7. Stabilné chemické podmienky, bez prudkých kolísaní prispievajú k hojnému kvitnutiu. Menším druhom Nymphaea candida, Nymphaea pumila vyhovuje chladnejšia voda a vyššia nadmorská výška (pfaf.org).

Nymphaea alba sa vyskytuje v celej Európe, v časti severnej Afriky aj v Ázii od Blízkeho východu až po západné Himaláje (kew.org). Nuphar lutea sa vyskytuje od Atlantiku cez Európu do Sibíri a severnej Afriky. Mimo prirodzený areál sa lekná vysádzali ako okrasná zeleň a rozšírili sa do Severnej Ameriky a Oceánie. Nymphaea alba a Nuphar lutea sú v strednej Európe pôvodné druhy. Vyskytujú sa najmä v nížinách – v Podunajskej a Východoslovenskej nížine a v povodiach stredných riek (Wikipedia). Nymphaea candida a Nymphaea pumila sú na Slovensku veľmi vzácne, resp. známe historicky (kew.org).

Lekná sa objavovali v kultúrach mnohých civilizácií. Nymphaea alba malo významný duchovný a liečivý charakter v starovekom Egypte (Wikipedia). V európskej tradícii sú lekná symbolom čistoty a nevinnosti. Kultivar Nymphaea alba rosea – červené lekno z Fagertärnu – bolo dokonca takmer vyhubené kvôli zberu (Wikipedia). Červené listy žltého lekna sú heraldickým symbolom Frízie (Holandsko) a dokonca sa motív lekna objavuje v katedrálnej architektúre (Bristol, Westminster) (Wikipedia).

Listy lekien tlmia a tým regulujú teplotu vody, zároveň poskytnú úkryt obojživelníkom, rybám i hmyzu. Niektoré druhy lekna majú gastronomický význam, napr. hľuzy a semená sú jedlé. Extrakty z lekna sa tradične využívali v ľudovom liečiteľstve, majú sedatívne či mierne halucinogénne účinky (gardenersworld.com).

Druhy v galérii (9)

Water lilies represent one of the oldest lineages of flowering plants, making them an important model for studying the evolution of flowers and the transition between primitive and more advanced angiosperms (Kerry A. Ford et al.). Water lilies are typical hydrophytes with floating leaves, adapted through the reduction of mechanical tissues, a high proportion of parenchyma, and the ability to tolerate hypoxic sediments. Photosynthesis takes place primarily in leaves floating on the water surface.

They reproduce through entomophily, involving beetles, flies, and bees. Protogyny is common – the stigma matures before the pollen, which reduces the likelihood of self-pollination. Water lilies stabilize sediments and provide microhabitats, playing an important role in food chains.

Water lilies – genera Nymphaea and Nuphar – are aquatic plants with floating leaves and conspicuous flowers. They provide ecological services such as shading and shelter for aquatic organisms (gardenersworld.com). They are threatened by habitat degradation and pollution (Wikipedia). Deforestation, wetland drainage, river regulation, and dam construction all negatively affect water lilies. Eutrophication can lead to excessive growth of algae and cyanobacteria, which thicken water bodies and cover floating leaves. Chemical pollution directly damages plants or reduces water quality. The introduction of non-native species also contributes to their decline. Climate change, including fluctuations in temperature and water levels, disrupts flowering and reproduction cycles (Wikipedia).

In Central Europe, common species include Nymphaea alba, Nuphar lutea, Nymphaea candida, and Nuphar pumila. Water lilies belong to the family Nymphaeaceae. The genus Nymphaea contains more than 50 species, and related taxa include Nymphoides peltata (Wikipedia). In tropical regions, species such as Nymphaea lotus and Nymphaea japonica occur.

Water lilies are characterized by an underground rhizome from which roots and leaves emerge (Wikipedia). They overwinter in the form of this rhizome. In spring, new leaves and flowering stems develop from rhizome buds. The shoots produce leaves that gradually float to the surface. After flowering, a water fruit develops containing floating seeds that disperse through water.

Water lilies can also reproduce vegetatively by rhizome division. They prefer standing or slowly flowing freshwater habitats such as lakes, pools, oxbow lakes, slow channels, and ponds with stable water levels. They favor deeper water, with an optimal depth of approximately 0.7–2.5 m (gardenersworld.com). They require sufficient sunlight and warm water, with at least 4–6 hours of direct sunlight daily (upjs.sk). The substrate should be nutrient-rich. The optimal water pH is slightly acidic to neutral, around 6–7. Stable chemical conditions without abrupt fluctuations support abundant flowering. Smaller species such as Nymphaea candida and Nymphaea pumila prefer cooler water and higher altitudes (pfaf.org).

Nymphaea alba occurs throughout Europe, parts of North Africa, and Asia from the Middle East to the western Himalayas (kew.org). Nuphar lutea is distributed from the Atlantic across Europe to Siberia and North Africa. Outside their native range, water lilies have been introduced as ornamental plants and have spread to North America and Oceania. Nymphaea alba and Nuphar lutea are native species in Central Europe, occurring mainly in lowland areas such as the Danubian and Eastern Slovak Lowlands and in river basins (Wikipedia). Nymphaea candida and Nymphaea pumila are very rare or historically recorded in Slovakia (kew.org).

Water lilies have appeared in the cultures of many civilizations. Nymphaea alba had spiritual and medicinal significance in ancient Egypt (Wikipedia). In European tradition, water lilies symbolize purity and innocence. The cultivar Nymphaea alba ‘rosea‘ – the red water lily from Fagertärn – was nearly exterminated due to overcollection (Wikipedia). The red leaves of the yellow water lily are a heraldic symbol of Friesland (Netherlands), and water lily motifs appear in cathedral architecture (Bristol, Westminster) (Wikipedia).

Water lily leaves reduce light penetration and regulate water temperature while providing shelter for amphibians, fish, and insects. Some species have gastronomic value, as their tubers and seeds are edible. Extracts from water lilies have traditionally been used in folk medicine and may have sedative or mildly hallucinogenic effects (gardenersworld.com).

  • Kerry A. Ford, Paul D. Champion: Flora of New Zealand: Seed Plants. Fascicle 5 – Nymphaeales

TOP

Všetky

 
 
 

Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ľalie

skala
Hits: 156

Ľalie – Lilium patrí do čeľade Liliaceae a zahŕňa približne 100–120 druhov rozšírených v miernom pásme severnej pologule (Bret Hansen). Typovým druhom rodu je Lilium candidum – biela ľalia (ipni.org). Súčasné delenie rodu Lilium zahŕňa niekoľko sekcií podľa geografického pôvodu – euroázijské druhy, americké, európske, japonské, východoázijské, sibírske (Bret Hansen). Centrom diverzity ľalií je vo východnej Ázii (nih.gov). Ľalie sú evolučne komplexná skupina rastlín, ktorej diverzita vznikla kombináciou geografických bariér, adaptácie na opeľovače a klimatických zmien. Ich evolúcia bola výrazne ovplyvnená klimatickými osciláciami počas glaciálnych a interglaciálnych období, ktoré spôsobovali opakované rozširovanie a zmenšovanie areálov jednotlivých druhov. Významnú úlohu v evolučnej histórii rodu zohrala severná Ázia, najmä Sibír, odkiaľ sa niektoré rozšírili do Európy, východnej Ázie a Severnej Ameriky. 

Typické zahŕňajú svetlé , horské , pasienky či vlhšie nivy, často dobre priepustné humózne až kamenisté pôdy. Vlhkosť a slnečné zóny sa líšia podľa druhu. Väčšina kedysi európskych druhov miluje vápencovú pôdu, orientálne hybridy kyslejšiu (ucanr.edu). Orientálne ľalie vznikli krížením rôznych druhov orientálnych ľalií pochádzajúcich najmä z východnej Ázie. V porovnaní s ázijskými hybridmi majú väčšie a výrazne voňavé a sú spravidla dlhšie a kopijovité.  medzi najneskôr kvitnúce ľalie, nektoré kvitnú v druhej polovici leta až začiatkom jesene (ncsu.edu). Ľalie boli intenzívne šľachtené a mnohé odrody sa kultivujú vo svete. Niektoré druhy sa v nových oblastiach aj naturalizovali (kew.org). Prirodzené populácie Lilium candidum sa nachádzajú najmä v Libanone, Izraeli a Grécku (Zaccai et all). Ľalie sú vytrvalé cibuľovité so zloženými cibuľami tvorenými šupinami. Niektoré druhy nesú v pazuchách listov vedľajšie cibule či pacibuľky (Wikipedia). Ľalie majú zároveň významnú nutričnú hodnotu. Cibule obsahujú napríklad bielkoviny, lipidy, škrob a sacharidy, vitamíny skupiny B, vitamín C a betakarotén (Wang et all). Kvety sú nápadné, obojpohlavné, zvyčajne sústredené na vrchole stonky vo viackvetnom strapci. Majú 6 okvetných lístkov (dva súmerné kruhy) často zvonkohlavo zahnutých alebo reflexne stočených, a farba sa pohybuje od bielej cez ružovú, oranžovú až po purpurovočervenú či fialovú, niektoré s tmavými škvrnami. Plodom je tobolka. Ľalie sa šľachtia v vznikajú hybridy (Wikipedia). V Číne sa len jedlé ľalie pestujú približne na 20 000 ha s ročnou produkciou okolo 150 000 ton cibúľ. Konzumujú sa už viac než 900 rokov a pestovanie jedlých ľalií má históriu najmenej 500 rokov (Liang et all). Známe sú napr. ázijské, orientálne, trúbkové, orientálon trúbkové, Martagon, Longiflorum (Wikipedia). 

Pre dobrý vyžadujú slnečné alebo polotienené stanovištia s ľahkou až stredne ťažkou, humóznou pôdou s dobrou drenážou a dostatkom vlahy (ucanr.edu). Sadiť ich je ideálne na . Klíčenie zo semienok môže byť pomalé, ale semienka vydržia dlho. Množiť sa môžu rozdeľovaním cibule, pacibuľky sa môžu vysadiť osobitne. Množia sa aj cibuľovitými odnožami, niektoré druhy púčiky v pazuchách menia na pukové cibulky, ktoré sa uvoľnia a vytvoria nové rastliny (Wikipedia). Medzi najbežnejšie škodce ľalií patrí Lilioceris lilii, ktorý ožiera listy a puky. Sú to aj vošky, strapky, slimáky a huby či nánožníky, ktoré poškodzujú cibule. Medzi hlavné choroby patrí botrytída (hnednutie listov a hniloba kvetov), hniloba cibúľ (Fusarium a pod.), hrdza a hlavne vírusové mozaiky, ktoré deformujú listy a kvety (missouribotanicalgarden.org). Hnilobu cibúľ podporuje nadmerná vlhkosť, infekcie botrytídy dlhšie vlhké počasie, a vírusy prenášajú vošky (ucanr.edu).

V mnohých kultúrach ľalie symbolizujú čistotu a nevinnosť. Niektoré druhy, napr. Lilium lancifolium, produkujú aj jedlé cibuľky bohaté na škrob a glykozidy, ktoré sa v Ázii používajú ako zelenina či bylinka. Využívajú sa aj v tradičnom liečiteľstve – v čínskej medicíne sa používajú sušené cibuľky druhu Lilium lancifolium, Lilium brownii a Lilium pumilum na liečbu nespavosti, kašľa, znižovanie horúčky a srdcových príznakov (Wang et all). Patočka a Navrátilová uvádzajú liečbu popálenín a rán, vredov, zápalov kože, hnisavých poranení, svalovej bolesti, niektorých gynekologických problémov, urýchlenie hojenia po chirurgických zákrokoch (Patočka, Navrátilová).

Lilium candidum mala napríklad demulcentné a mierne sťahujúce účinky – na popáleniny a hojenie rán. Ľalie obsahujú množstvo bioaktívnych látok, napríklad: flavonoidy – kaempferol (Zaccai et all), quercetín, isorhamnetín (Patočka, Navrátilová), silice – linalool, citronellal, humulene, steroidné saponíny, polysacharidy (Zaccai et all), karotenoidy, steroidné alkaloidy, pyrrolové alkaloidy – lilalín, jatrophan, taníny, organické kyseliny a aminokyseliny (Patočka, Navrátilová). Experimentálne štúdie ukazujú, že extrakty z Lilium candidum môžu mať protizápalové účinky – znižujú tvorbu cytokínov, antidiabetický účinok – zvyšujú príjem glukózy, antioxidačné a potenciálne protirakovinové vlastnosti (Patočka, Navrátilová). Wang et all uvádzajú aj iné farmakologické účinky: hepatoprotektívne, sedatívne a antidepresívne. Z kvetov sa tradične pripravovali aj obklady alebo extrakty, napr. olej z kvetov na liečbu zápalov mliečnej žľazy či prípravky na kožu. Ľalie sa v menšej miere využívajú aj ako farbivo, či v parfumérii. V Japonku a Kórei sa niektoré druhy pridávajú do jedál a nápojov. Polysacharidy z ľalií sa dnes skúmajú aj ako zložky funkčných potravín a doplnkov výživy, pretože môžu pôsobiť ako imunomodulátory a podporovať imunitný systém (Wang et all). Etnofarmakologické výskumy v rôznych oblastiach Európy, napr. v Taliansku či Katalánsku potvrdzujú, že rastlina sa používala aj pri kožných ochoreniach, vírusových infekciách – napr. pásový opar, bolestiach kĺbov (Zaccai et all). Všetky časti ľalií sú mimoriadne nebezpečné pre mačky. Spôsobuje u mačiek ťažké poškodenie obličiek vedúce k akútnemu zlyhaniu (fda.gov).

Druhy v galérii

  1. Lilium bulbiferum
  2. Lilium candidum
  3. Lilium longiflorum

The genus Lilium belongs to the family Liliaceae and comprises approximately 100–120 species distributed throughout the temperate regions of the Northern Hemisphere (Bret Hansen). The type species of the genus is Lilium candidum, commonly known as the white lily (IPNI). Modern classifications divide the genus Lilium into several groups according to their geographic origin, including Eurasian, European, American, Japanese, East Asian, and Siberian lineages (Bret Hansen). The primary center of species diversity lies in East Asia (NIH). Lilies represent an evolutionarily complex group of plants, whose diversification has been shaped by geographic barriers, adaptation to different pollinators, and long-term climatic changes. Their evolutionary history was strongly influenced by climatic oscillations during glacial and interglacial periods, which repeatedly expanded and contracted the ranges of individual species. Northern Asia, particularly Siberia, played a significant role in the evolutionary history of the genus, serving as a source region from which several lineages dispersed into Europe, East Asia, and North America. Typical habitats of lilies include open woodlands, mountain meadows, pastures, and moist riverine habitats, often characterized by well-drained humus-rich or rocky soils. Moisture and light requirements vary among species. Many European species prefer calcareous substrates, whereas Oriental hybrids generally grow better in more acidic soils (UCANR). Oriental lilies originated through hybridization among several East Asian species. Compared with Asiatic hybrids, they produce larger and strongly fragrant flowers, and their leaves are typically longer and lanceolate. These lilies are among the latest flowering groups, with some cultivars blooming from mid-summer to early autumn (NCSU).

Lilies have been extensively bred, and numerous cultivars are cultivated worldwide. Some species have also naturalized outside their native ranges (Kew). Natural populations of Lilium candidum occur primarily in Lebanon, Israel, and Greece (Zaccai et al.). Lilies are perennial bulbous plants characterized by scaly bulbs. In some species, axillary bulblets develop in the leaf axils, allowing vegetative reproduction (Wikipedia). Lilies also possess considerable nutritional value, as their bulbs contain proteins, lipids, starch and carbohydrates, B-group vitamins, vitamin C, and beta-carotene (Wang et al.). The flowers are showy, bisexual, and typically arranged in terminal inflorescences. They consist of six tepals arranged in two whorls, often bell-shaped or reflexed, and display a wide range of colors, from white and pink to orange, purplish-red, and violet, sometimes with dark spotting. The fruit is a capsule. Through breeding, numerous hybrid groups have been developed, including Asiatic, Oriental, Trumpet, Oriental Trumpet, Martagon, and Longiflorum lilies (Wikipedia). In China, edible lilies are cultivated on approximately 20,000 ha, producing around 150,000 tons of bulbs annually. They have been consumed for more than 900 years, and their cultivation has a history of at least five centuries (Liang et al.). For optimal growth, lilies require sunny to partially shaded sites with well-drained, humus-rich soils and adequate moisture (UCANR). Planting is usually recommended in autumn. Although germination from seeds may be slow, seeds can remain viable for extended periods. Propagation can occur by dividing bulbs, while bulblets can be planted separately. Some species also produce bulbils in the leaf axils, which detach and develop into new plants (Wikipedia). Among the most common pests of lilies is the lily leaf beetle (Lilioceris lilii), which feeds on leaves and flower buds. Other pests include aphids, thrips, and slugs, while fungal pathogens can damage bulbs. Major diseases include botrytis blight, bulb rot caused by pathogens such as Fusarium, rust, and viral mosaic diseases, which deform leaves and flowers (Missouri Botanical Garden). Bulb rot is often associated with excessive moisture, botrytis infections with prolonged wet weather, and viruses are commonly transmitted by aphids (UCANR).

In many cultures, lilies symbolize purity and innocence. Some species, such as Lilium lancifolium, produce edible bulbs rich in starch and glycosides, which are used in Asia as both vegetables and medicinal ingredients. In traditional Chinese medicine, dried bulbs of Lilium lancifolium, Lilium brownii, and Lilium pumilum are used to treat insomnia, cough, fever, and certain cardiovascular symptoms (Wang et al.). According to Patočka and Navrátilová, lilies have also been used in the treatment of burns, wounds, ulcers, inflammatory skin conditions, purulent injuries, muscle pain, certain gynecological disorders, and for accelerating healing after surgery. For example, Lilium candidum exhibits demulcent and mildly astringent properties, particularly useful in the treatment of burns and wound healing.

Lilies contain a wide range of bioactive compounds, including flavonoids such as kaempferol (Zaccai et al.), quercetin and isorhamnetin (Patočka & Navrátilová), essential oils such as linalool, citronellal, and humulene, steroidal saponins and polysaccharides (Zaccai et al.), carotenoids, steroidal alkaloids, pyrrole alkaloids such as lilalin and jatrophan, as well as tannins, organic acids, and amino acids (Patočka & Navrátilová). Experimental studies indicate that extracts of Lilium candidum may exhibit anti-inflammatory effects through the reduction of cytokine production, antidiabetic activity by enhancing glucose uptake, antioxidant activity, and potential anticancer properties (Patočka & Navrátilová). Wang et al. also report additional pharmacological activities, including hepatoprotective, sedative, and antidepressant effects. Traditionally, compresses and extracts prepared from lily flowers were also used, for example oil infusions applied in the treatment of mastitis or topical preparations for skin conditions. Lilies have also been used as natural dyes and in perfumery. In Japan and Korea, certain species are incorporated into foods and beverages. Polysaccharides derived from lilies are currently being investigated as components of functional foods and dietary supplements, as they may act as immunomodulators and support immune function (Wang et al.). Ethnopharmacological studies from several European regions, including Italy and Catalonia, confirm that the plant has also been used to treat skin diseases, viral infections such as shingles, and joint pain (Zaccai et al.). All parts of lilies are highly toxic to cats, causing severe kidney damage that can lead to acute renal failure (FDA).

Všetky