Kysuce, Biotopy, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Megonky – kamenné gule v Milošovej

skala
Hits: 1523

V 80-​tych rokoch sa v kame­ňo­lo­me po odstre­le hor­ni­ny obja­vi­li pra­vi­del­né okrúh­le gule s prie­me­rom 10 až 260 cm. Uni­kát­ny prí­rod­ný úkaz, v roku 2003 bolo nále­zis­ko v Milo­šo­vej, vyhlá­se­né za prí­rod­ný úkaz (regi​on​ky​su​ce​.sk). Naj­väč­šia guľa má prie­mer 2.6 met­ra. Odtlač­ky po vypad­nu­tých guliach naz­na­ču­jú, že tie naj­väč­šie mali prie­mer až 5 met­rov (Ľuboš Vodič­ka). V pries­to­re medzi Klo­ko­čo­vom – Milo­šo­vou a hre­be­ňom Moravsko-​sliezskych Bes­kýd sa nachá­dza úzky pruh pies­kov­cov s nápad­nou guľo­vi­tou odluč­nos­ťou. Kamen­né gule sa nachá­dza­jú aj na iných mies­tach (Fran­ti­šek Beleš).

Prí­rod­ný útvar kamen­né gule sa dá nájsť na rôz­nych mies­tach na sve­te. Obvyk­le sú vytvo­re­né prí­rod­ný­mi sila­mi a eró­zi­ou. Eró­zi­ou sa postup­ne odstra­ňu­jú mäk­šie čas­ti hor­nín a vytvá­ra­jú guľo­vi­té tva­ry. Gule tvo­rí aj daž­ďo­vá voda, kto­rá pre­ni­ká do pórov v hor­ni­nách, spô­so­bu­je odlu­po­va­nie a odde­ľo­va­nie. V anglič­ti­ne sa ten­to typ prí­rod­né­ho útva­ru nazý­va ​“Racet­rack Playa”.

Megon­ky pred­sta­vu­jú v rám­ci Slo­ven­ska jedi­neč­ný geolo­gic­ký útvar s výsky­tom pies­kov­cov guľo­vi­tej odluč­nos­ti. Ten­to nesú­vis­lý úzky pruh je dlhý 15 km a širo­ký 250 – 500 met­rov. Vek tých­to vrs­tiev je vrch­ná krie­da až stred­ný eocén – 30 – 40 mili­ó­nov rokov. Ide o tzv. Ciež­ko­wic­ký pies­ko­vec, pome­no­va­ný ako Buko­vec­ký. Kamen­né gule sa nachá­dza­jú napr. v Grón­sku, Rumun­sku, USA, Novom Zélan­de (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – Infor­mač­ná tabu­ľa). Gule umiest­ne­né v pev­nej pies­kov­co­vej hor­ni­ne, pôvod­ne leža­li na plo­che, postup­ne však boli zane­se­né pies­kom a bah­nom. Geolo­gic­ké zme­ny spô­so­bi­li ich zdvi­hnu­tie do súčas­nej polo­hy. Ležia pri­bliž­ne 150 – 200 cm pod dneš­ným teré­nom. Veľ­kost­ne majú gule prie­mer od 30 do 3 met­re. Ich hmot­nosť je aj 25 – 30 ton. Nále­zis­ko bolo odkry­té v roku 1988 pri ťaž­be v lome Pady­šák. Pôvod­ne sa tu nachá­dza­lo asi 30 gúľ, via­ce­ré boli odve­ze­né do expo­zí­cií a rozk­rad­nu­té (Wiki­pe­dia). Pres­ný pro­ces for­mo­va­nia tých­to kamen­ných gúľ zostá­va záha­dou. Nie­kto­ré hypo­té­zy naz­na­ču­jú, že vznik­li mili­ó­ny rokov kotú­ľa­ním hor­ni­ny po mäk­kom povr­chu, zatiaľ čo iné teórie hovo­ria o ich for­mo­va­ní ako výpl­ne ply­no­vých dutín v iných ska­lách (turis​tic​ky​.sk).

In the 1980s, regu­lar round sphe­res with dia­me­ters ran­ging from 10 to 260 cm were dis­co­ve­red in a quar­ry after blas­ting rock. This uni­que natu­ral phe­no­me­non in Milo­šo­vá was dec­la­red a natu­ral monu­ment in 2003 (regi​on​ky​su​ce​.sk). The lar­gest sphe­re has a dia­me­ter of 2.6 meters. Imprints of mis­sing sphe­res sug­gest that the lar­gest ones could have had a dia­me­ter of up to 5 meters (Ľuboš Vodič­ka). Bet­we­en Klo­ko­čov – Milo­šo­vá and the rid­ge of the Moravian-​Silesian Bes­kids, the­re is a nar­row strip of sand­sto­ne with noti­ce­ab­le sphe­ri­cal sepa­ra­ti­on. Sto­ne sphe­res are also found in other pla­ces (Fran­ti­šek Beleš).

The natu­ral for­ma­ti­on of sto­ne sphe­res can be found in vari­ous pla­ces worl­dwi­de. They are typi­cal­ly for­med by natu­ral for­ces and ero­si­on. Ero­si­on gra­du­al­ly remo­ves sof­ter parts of rocks, cre­a­ting sphe­ri­cal sha­pes. Rain­wa­ter also con­tri­bu­tes by penet­ra­ting rock pores, cau­sing pee­ling and sepa­ra­ti­on. This type of natu­ral for­ma­ti­on is cal­led ​“Racet­rack Pla­ya” in English.

Megon­ky are a uni­que geolo­gi­cal for­ma­ti­on in Slo­va­kia, cha­rac­te­ri­zed by sand­sto­ne with sphe­ri­cal sepa­ra­ti­on. This dis­con­ti­nu­ous nar­row strip is 15 km long and 250 – 500 meters wide. The­se lay­ers date back to the Upper Cre­ta­ce­ous to the Midd­le Eoce­ne, app­ro­xi­ma­te­ly 30 – 40 mil­li­on years ago. They con­sist of so-​called Ciężko­wi­ce Sand­sto­ne, also kno­wn as Buko­vec­ký. Sto­ne sphe­res are also found in Gre­en­land, Roma­nia, the USA, and New Zea­land (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – infor­ma­ti­on board). The sphe­res, embed­ded in solid sand­sto­ne, ori­gi­nal­ly lay on the sur­fa­ce but were gra­du­al­ly buried by sand and mud. Geolo­gi­cal chan­ges later ele­va­ted them to the­ir cur­rent posi­ti­on. They lie app­ro­xi­ma­te­ly 150 – 200 cm below the pre­sent ter­rain. The sphe­res ran­ge in dia­me­ter from 30 cm to 3 meters, with a weight of 25 – 30 tons. The site was unco­ve­red in 1988 during quar­ry­ing at Pady­šák. Ori­gi­nal­ly, about 30 sphe­res were found; many were taken to exhi­bi­ti­ons or sto­len (Wiki­pe­dia). The exact pro­cess of the­ir for­ma­ti­on remains a mys­te­ry. Some hypot­he­ses sug­gest they for­med over mil­li­ons of years by rol­ling rocks on soft sur­fa­ces, whi­le others pro­po­se they for­med as fil­lings of gas cavi­ties in other rocks (turis​tic​ky​.sk).

W latach 80. w kamie­ni­oło­mie po wys­tr­ze­le­niu skał odkry­to regu­lar­ne okrągłe kule o śred­ni­cy od 10 do 260 cm. Ten uni­kal­ny natu­ral­ny feno­men w Milo­šo­vej został w 2003 roku uzna­ny za pomnik przy­ro­dy (regi​on​ky​su​ce​.sk). Naj­wi­ęks­za kula ma śred­ni­cę 2,6 met­ra. Odcis­ki po zagi­ni­onych kulach suge­ru­ją, że naj­wi­ęks­ze mogły mieć śred­ni­cę nawet 5 met­rów (Ľuboš Vodič­ka). Między Klo­ko­čo­vem – Milo­šo­vą a grz­bie­tem Bes­ki­dów Morawsko-​Śląskich znaj­du­je się wąs­ki pas pias­ko­wców z cha­rak­te­rys­tycz­nym kulis­tym oddzie­le­niem. Kamien­ne kule wys­tępu­ją również w innych miejs­cach (Fran­ti­šek Beleš).

Natu­ral­ne for­mac­je kamien­nych kul można zna­le­źć w różnych miejs­cach na świe­cie. Zazwyc­zaj pows­ta­ją one pod wpły­wem sił natu­ry i eroz­ji. Eroz­ja stop­ni­owo usu­wa mięks­ze części skał, twor­ząc kulis­te ksz­ta­łty. Deszc­zó­wka również przyc­zy­nia się do ich pows­ta­wa­nia, wni­ka­jąc w pory skał, powo­du­jąc łuszc­ze­nie i oddzie­la­nie. W języ­ku angiel­skim tego typu for­mac­ja nazy­wa­na jest ​“Racet­rack Playa”.

Megon­ki to uni­kal­na for­mac­ja geolo­gicz­na na Sło­wac­ji, cha­rak­te­ry­zu­jąca się pias­ko­wca­mi z kulis­tym oddzie­le­niem. Ten nie­ci­ągły wąs­ki pas ma dłu­go­ść 15 km i sze­ro­ko­ść 250 – 500 met­rów. Wiek tych warstw sza­cu­je się na późną kre­dę do środ­ko­we­go eoce­nu, czy­li 30 – 40 mili­onów lat. Skła­da­ją się z tzw. pias­ko­wca Ciężko­wic­kie­go, zna­ne­go również jako Buko­vec­ký. Kamien­ne kule znaj­du­ją się np. na Gren­lan­dii, w Rumu­nii, USA i Nowej Zelan­dii (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Kule osa­dzo­ne w solid­nym pias­ko­wcu pier­wot­nie leża­ły na powierzch­ni, ale stop­ni­owo zosta­ły zasy­pa­ne pias­kiem i bło­tem. Zmia­ny geolo­gicz­ne później pod­ni­osły je do obec­nej pozyc­ji. Leżą oko­ło 150 – 200 cm pod obec­nym tere­nem. Kule mają śred­ni­cę od 30 cm do 3 met­rów i ważą nawet 25 – 30 ton. Odkry­to je w 1988 roku podc­zas wydo­by­cia w kamie­ni­oło­mie Pady­šák. Poc­ząt­ko­wo zna­le­zi­ono tam oko­ło 30 kul, wie­le z nich zosta­ło prze­nie­si­onych do eks­po­zyc­ji lub skra­dzi­onych (Wiki­pe­dia). Dokład­ny pro­ces ich pows­ta­wa­nia pozos­ta­je tajem­ni­cą. Nie­któ­re hipo­te­zy suge­ru­ją, że pows­ta­ły mili­ony lat temu w wyni­ku toc­ze­nia skał po mięk­kiej powierzch­ni, inne mówią o ich for­mo­wa­niu się jako wype­łnie­nia pus­tek gazo­wych w innych ska­łach (turis​tic​ky​.sk).

V 80. letech se v kame­no­lo­mu po odstře­lu hor­ni­ny obje­vi­ly pra­vi­del­né kula­té kou­le o průměru 10 až 260 cm. Uni­kát­ní pří­rod­ní úkaz, nález v Milo­šo­vé byl v roce 2003 proh­lá­šen za pří­rod­ní památ­ku (regi​on​ky​su​ce​.sk). Nej­vět­ší kou­le má průměr 2,6 met­ru. Otis­ky po vypad­lých kou­lích naz­na­ču­jí, že ty nej­vět­ší moh­ly mít průměr až 5 met­rů (Ľuboš Vodič­ka). Mezi Klo­ko­čo­vem – Milo­šo­vou a hře­be­nem Morav­skos­lez­ských Bes­kyd se nachá­zí úzký pruh pís­kov­ců s nápad­nou kulo­vi­tou odluč­nos­tí. Kamen­né kou­le se nachá­ze­jí i na jiných mís­tech (Fran­ti­šek Beleš).

Pří­rod­ní útvar kamen­né kou­le lze nalézt na růz­ných mís­tech světa. Obvyk­le jsou vytvo­ře­ny pří­rod­ní­mi sila­mi a ero­zí. Ero­ze postup­ně odstra­ňu­je měk­čí čás­ti hor­nin a vytvá­ří kulo­vi­té tva­ry. Kou­le tvo­ří také deš­ťo­vá voda, kte­rá pro­ni­ká do pórů v hor­ni­nách, způso­bu­je odlu­po­vá­ní a oddělo­vá­ní. V anglič­ti­ně se ten­to typ pří­rod­ní­ho útva­ru nazý­vá ​“Racet­rack Playa”.

Megon­ky před­sta­vu­jí na Slo­ven­sku jedi­neč­ný geolo­gic­ký útvar s výsky­tem pís­kov­ců kulo­vi­té odluč­nos­ti. Ten­to nesou­vis­lý úzký pruh je dlou­hý 15 km a širo­ký 250 – 500 met­rů. Stá­ří těch­to vrs­tev se datu­je do svr­ch­ní kří­dy až střed­ní­ho eocé­nu – 30 – 40 mili­onů let. Jde o tzv. Ciężko­wic­ký pís­ko­vec, zná­mý jako Buko­vec­ký. Kamen­né kou­le se nachá­ze­jí např. v Grón­sku, Rumun­sku, USA, na Novém Zélan­du (Fran­ti­šek Beleš, Peter Dren­gu­biak – infor­mač­ní tabu­le). Kou­le, ulo­že­né v pev­ném pís­kov­ci, původ­ně leže­ly na povr­chu, ale postup­ně byly zasy­pá­ny pís­kem a bah­nem. Geolo­gic­ké změny je později zved­ly do sou­čas­né polo­hy. Nachá­ze­jí se zhru­ba 150 – 200 cm pod dneš­ním teré­nem. Veli­kos­tí mají průměr od 30 cm do 3 met­rů a váží až 25 – 30 tun. Nale­ziš­tě bylo odkry­to v roce 1988 při těž­bě v lomu Pady­šák. Původ­ně zde bylo asi 30 kou­lí, mno­hé byly odve­ze­ny do expo­zic a rozk­ra­de­ny (Wiki­pe­dia). Přes­ný pro­ces jejich for­mo­vá­ní zůs­tá­vá záha­dou. Něk­te­ré hypo­té­zy tvr­dí, že vznik­ly mili­ony let vale­ním hor­ni­ny po měk­kém povr­chu, jiné teorie hovo­ří o jejich for­mo­vá­ní jako výpl­ně ply­no­vých dutin v jiných hor­ni­nách (turis​tic​ky​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Ľudia, Umenie, Vystúpenia

Folklór – kultúrne dedičstvo

skala
Hits: 5874

Folk­lór je z anglic­ké­ho folk lore – ľudo­vé zna­los­ti. Môže byť pova­hy slo­ves­nej, hudob­nej, dra­ma­tic­kej aj taneč­nej. Folk­lór­ne pre­ja­vy sa zača­li vytrá­cať s nástu­pom moder­nej tech­ni­ky. Zápis tex­tu a schop­nosť jeho číta­nia zaprí­či­nil men­ší pries­tor pre ľudo­vú tvor­bu (Wiki​pe​dia​.cz). Štú­di­om folk­ló­ru sa zaobe­rá folk­lo­ris­ti­ka. Na svo­je kro­je, pies­ne, zvy­ky, tan­ce sú jed­not­li­vé oblas­ti, obce pyš­né. Pre­zen­tá­cie folk­lór­nych zvy­kov jed­not­li­vých regi­ó­nov pre­bie­ha­jú na folk­lór­nych fes­ti­va­loch. Napr. vo Východ­nej, Myja­ve, Det­ve (Wiki​pe​dia​.sk). Z ľudo­vej hud­by čer­pa­jú inšpi­rá­ciu aj hudob­ní skla­da­te­lia váž­nej hud­by. V minu­los­ti napr. Edvard Hage­rup Grieg, Anto­nín Dvo­řák, Franz Liszt, Béla Bar­tók. Glo­bál­ny vplyv pôvod­ne ľudo­vej hud­by v 20. sto­ro­čí mala hud­ba čer­noš­ských komu­nít v USA. Šlo o pies­ňo­vú for­mu so špe­ci­fic­kou pen­ta­to­nic­kou moda­li­tou, cha­rak­te­ris­tic­ký­mi dva­násť­tak­to­vý­mi akor­dic­ký­mi postup­mi a sys­té­mom otáz­ka – odpo­veď v zbo­ro­vom spe­ve. V 19. sto­ro­čí bola táto for­ma nazva­ná blu­es. Zná­my je z neskor­šej doby vzá­jom­ný vplyv roc­ko­vej a folk­o­vej hud­by (Wiki​pe​dia​.cz). Pomer­ne zná­ma čes­ká hudob­ná sku­pi­na, kto­rá sa radí ku popu­lár­nej hud­be a má v sebe veľa prv­kov ľudo­vej hud­by je Čecho­mor, prí­pad­ne Fle­ret. Na Slo­ven­sku pôso­bí SĽUK – Slo­ven­ský ľudo­vý ume­lec­ký súbor, Lúč­ni­ca. Boha­tú tra­dí­ciu u nás majú folk­lór­ne sláv­nos­ti, napr. Folk­lór­ne sláv­nos­ti pod Poľa­nou, Det­vian­sky medzi­ná­rod­ný fes­ti­val ľudo­vej hud­by, tan­ca a spe­vu, Pod­ro­háčs­ke folk­lór­ne sláv­nos­ti v Zuber­ci, Mar­tin­ské Dožin­ky, Východ­ná (sko​vak​si​te​.com). Veľ­mi zná­mym zosku­pe­ním morav­skej folk­lór­nej sku­pi­ny je Hra­diš­ťan, s impo­zant­ným Jiřím (Jurou) Pav­li­com, kto­rý sa venu­je aj iným žán­rom. Pre mňa je doslo­va médi­om, akých svet veľa nemá. Naj­mä po roku 2000 sa tro­chu chva­la­bo­hu zača­li meniť pri­ori­ty a opäť oži­li tra­dič­né remes­lá, aspoň na rôz­nych jar­mo­koch, fes­ti­va­loch, iných kul­túr­nych a spo­lo­čen­ských podu­ja­tiach. V Nit­re sa koná kaž­do­roč­ne Jar­mok ľudo­vých reme­siel. V Bra­ti­sla­ve, v Kež­mar­ku a v Pieš­ťa­noch sa zalo­ži­la tra­dí­cia fes­ti­va­lov tra­dič­ných reme­siel, snáď aj v iných mes­tách. Mám pocit, že sa začí­na tro­chu viac aj opäť vážiť tra­dič­ná archi­tek­tú­ra v skan­ze­noch, v Pod­bie­li, v Pri­by­li­ne, v Mar­ti­ne.

Folk­lór comes from the English term ​“folk lore,” which trans­la­tes to folk kno­wled­ge. It encom­pas­ses ver­bal, musi­cal, dra­ma­tic, and dan­ce tra­di­ti­ons. Folk­lo­ric expres­si­ons began to fade with the advent of modern tech­no­lo­gy. The abi­li­ty to wri­te and read text led to less spa­ce for folk cre­a­ti­on (Wiki​pe​dia​.cz). The stu­dy of folk­lo­re falls under the domain of folk­lo­ris­tics. Dif­fe­rent regi­ons and com­mu­ni­ties take pri­de in the­ir tra­di­ti­onal cos­tu­mes, songs, cus­toms, and dan­ces. Pre­sen­ta­ti­ons of folk tra­di­ti­ons from vari­ous regi­ons often take pla­ce at folk­lo­re fes­ti­vals, such as tho­se in Východ­ná, Myja­va, and Det­va (Wiki​pe​dia​.sk).

Indi­vi­du­al com­po­sers of clas­si­cal music draw ins­pi­ra­ti­on from folk music. In the past, figu­res like Edvard Hage­rup Grieg, Anto­nín Dvo­řák, Franz Liszt, and Béla Bar­tók were influ­en­ced by folk music. In the 20th cen­tu­ry, the glo­bal impact of ori­gi­nal­ly folk music was evi­dent in the music of Afri­can Ame­ri­can com­mu­ni­ties in the USA. This form, cha­rac­te­ri­zed by a spe­ci­fic pen­ta­to­nic moda­li­ty, dis­tinc­ti­ve twelve-​bar chord prog­res­si­ons, and call-​and-​response pat­terns in cho­ral sin­ging, was ter­med ​“blu­es” in the 19th cen­tu­ry. Later on, the­re was a well-​known cross-​influence bet­we­en rock and folk music (Wiki​pe​dia​.cz).

In the Czech Repub­lic, the rela­ti­ve­ly well-​known musi­cal group blen­ding popu­lar music with ele­ments of folk music inc­lu­des Čecho­mor and Fle­ret. In Slo­va­kia, the­re are pro­mi­nent folk artis­tic ensem­bles like SĽUK (Slo­vak Folk Art Ensem­ble) and Lúč­ni­ca. Folk­lo­re fes­ti­vals, such as Folk­lo­re Fes­ti­vals under Poľa­na, the Det­va Inter­na­ti­onal Fes­ti­val of Folk Music, Dan­ce, and Song, Pod­ro­háč Folk­lo­re Fes­ti­vals in Zube­rec, Mar­tin­ské Dožin­ky, and Východ­ná, con­tri­bu­te to the rich tra­di­ti­on (sko​vak​si​te​.com).

A notab­le Mora­vian folk group is Hra­diš­ťan, led by the impres­si­ve Jiří (Jura) Pav­li­ca, who also explo­res other gen­res. For me, it is a true medium that the world does not have enough of. Espe­cial­ly after 2000, thank­ful­ly, pri­ori­ties have star­ted to shift, and tra­di­ti­onal crafts have expe­rien­ced a revi­val, at least at vari­ous fairs, fes­ti­vals, and other cul­tu­ral and social events. In Nit­ra, the Fes­ti­val of Folk Crafts takes pla­ce annu­al­ly. In Bra­ti­sla­va, Kež­ma­rok, and Pieš­ťa­ny, a tra­di­ti­on of fes­ti­vals celeb­ra­ting tra­di­ti­onal crafts has been estab­lis­hed, and hope­ful­ly, in other cities as well. I feel that tra­di­ti­onal archi­tec­tu­re is begin­ning to be valu­ed more again, espe­cial­ly in open-​air muse­ums like Pod­biel, Pri­by­li­na, and Martin.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Babín

skala
Hits: 2818

Babín je obec na Ora­ve, ležia­ca v nad­mor­skej výš­ke 680 met­rov nad morom v Orav­skej kot­li­ne, na úpä­tí Orav­skej Magu­ry. Neďa­le­ko poto­ka Hruš­tín­ska. Na roz­lo­he 17.4 km2 žije 1400 oby­va­te­ľov. Do Babí­na priš­li v roku 1552 vala­si Jakub a jeho brat. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1564 (Baby­no­wo). Oko­lo roku 1625 tu žilo asi 23 rodín, 120 oby­va­te­ľov. Počas kuruc­kých bojov v roku 1683 obec spu­stla. V roku 1715 tu žilo 230 oby­va­te­ľov, ale v tom­to roku polo­vi­ca dedi­ny vyho­re­la. Roky 1716 – 1718 boli ​“zamrz­nu­té roky”, kedy nebo­lo úro­dy a obec sa opäť vyľu­dňo­va­la. Zača­lo sa kup­če­nie s taba­kom. Rok 1726 je rokom odcho­du 20-​tich rodín do Sla­vó­nie a Chor­vát­ska. V roku 1739 zasia­hol Babín čier­ny mor, kto­rý zna­me­nal tak­mer zánik celej obce. 82 ľudí si vyžia­dal. V roku 1787 bol Babín pri­čle­ne­ný k far­nos­ti v Hruš­tí­ne, spo­lu s Vaňov­kou. V roku 1831 sa vyskyt­la v obci cho­le­ra a vyžia­da­la si 18 živo­tov. V roku 1873 79. V roku 1870 žilo v 148 domoch 714 ľudí. V roku 1906 odiš­lo do USA 84 oby­va­te­ľov. V roku 1923 obec vyho­re­la. 23.4.1934 opäť obec zachvá­til požiar. Od roku 1995 pôso­bí v obci fara, ku kto­rej bola pri­čle­ne­ná obec Vasi­ľov (Wiki­pe­dia).

Babín is a vil­la­ge in Ora­va, situ­ated at an alti­tu­de of 680 meters abo­ve sea level in the Ora­va Basin, at the foot of the Ora­va Magu­ra, near the Hruš­tín­ska stre­am. It covers an area of 17.4 km² and is home to 1400 resi­dents. Vala­chians Jakub and his brot­her arri­ved in Babín in 1552. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1564 (Baby­no­wo). Around 1625, the­re were about 23 fami­lies and 120 inha­bi­tants living here. The vil­la­ge was devas­ta­ted during the Kuruc Wars in 1683. In 1715, the­re were 230 inha­bi­tants, but half of the vil­la­ge bur­ned down that year. The years 1716 – 1718 were ​“fro­zen years” with poor har­vests, lea­ding to a dec­li­ne in popu­la­ti­on. Tobac­co tra­ding began. In 1726, 20 fami­lies left for Sla­vo­nia and Cro­atia. In 1739, Babín was hit by the Black Death, which near­ly wiped out the enti­re vil­la­ge, clai­ming 82 lives. In 1787, Babín was incor­po­ra­ted into the parish of Hruš­tín, along with Vaňov­ka. Cho­le­ra struck the vil­la­ge in 1831, clai­ming 18 lives, and again in 1873, taking 79 lives. In 1870, 714 peop­le lived in 148 hou­ses. In 1906, 84 resi­dents emig­ra­ted to the USA. The vil­la­ge bur­ned down in 1923. On April 23, 1934, a fire struck the vil­la­ge again. Sin­ce 1995, the vil­la­ge has had a parish, which also inc­lu­des the vil­la­ge of Vasi­ľov (Wiki­pe­dia).

Babín to wieś na Ora­wie, poło­żo­na na wyso­ko­ści 680 met­rów nad pozi­omem mor­za w Kot­li­nie Ora­ws­kiej, u stóp Magu­ry Ora­ws­kiej, nie­da­le­ko poto­ku Hruš­tín­ska. Obej­mu­je obszar 17,4 km² i zamiesz­ku­je ją 1400 miesz­ka­ńców. W 1552 r. do Babí­na przy­by­li woło­si Jakub i jego brat. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z 1564 r. (Baby­no­wo). Oko­ło 1625 roku miesz­ka­ło tutaj oko­ło 23 rodzin i 120 miesz­ka­ńców. Wieś zosta­ła zniszc­zo­na podc­zas wojen kuruc­kich w 1683 roku. W 1715 roku miesz­ka­ło tu 230 miesz­ka­ńców, ale w tym roku poło­wa wsi spło­nęła. Lata 1716 – 1718 były ​“zamro­żo­ny­mi lata­mi” z bied­ny­mi plo­na­mi, co dopro­wa­dzi­ło do spad­ku licz­by lud­no­ści. Roz­poc­zęto han­del tyto­niem. W 1726 roku 20 rodzin wyje­cha­ło do Sła­wo­nii i Chor­wac­ji. W 1739 roku Babín dot­knęła dżu­ma, któ­ra pra­wie zniszc­zy­ła całą wios­kę, pochła­nia­jąc 82 życia. W 1787 roku Babín został włąc­zo­ny do para­fii w Hruš­tí­nie, razem z Vaňov­ką. Cho­le­ra dot­knęła wios­kę w 1831 roku, pochła­nia­jąc 18 ofiar, a pono­wnie w 1873 roku, pochła­nia­jąc 79 ofiar. W 1870 roku miesz­ka­ło w 148 domach 714 osób. W 1906 roku 84 miesz­ka­ńców wyemig­ro­wa­ło do USA. Wieś spło­nęła w 1923 roku. 23 kwiet­nia 1934 roku pożar pono­wnie nawie­dził wios­kę. Od 1995 roku wieś ma para­fię, któ­ra obej­mu­je również wieś Vasi­ľov (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

skala
Hits: 4224

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­ska – Babia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).

Ora­va is a regi­on in the north of Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, it is Spiš, in Latin Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian Sze­pes, and in Polish Spisz. The ruling fami­lies of the Ora­va regi­on were the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Csá­ky­ov­ci. It is a regi­on that is att­rac­ti­ve for tou­rism and cul­tu­re. It offers seve­ral nati­onal parks: the Tat­ra Nati­onal Park to the nort­hwest, as well as the Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras. Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, and loca­ti­ons such as Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta are sig­ni­fi­cant. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy and Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na are popu­lar. The Slo­vak Para­di­se has the second-​longest cave in Slo­va­kia, the 18.5 km long Stra­te­ná Cave. Addi­ti­onal­ly, the regi­on is kno­wn for the Dob­šin­ská Ice Cave and Psie die­ry cave. Karst cany­ons such as Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slovakia.

Spiš is a regi­on that has not alwa­ys belo­n­ged to Slo­va­kia. In the 11th cen­tu­ry, Spiš was occu­pied by Hun­ga­ry from the south and Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš miners (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The miners were lan­do­wners. King Sigis­mund Luxem­bourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Some of the­se towns were Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, and Podo­lí­nec. The pled­ge was only for eco­no­mic bene­fit. It was not until the second half of the 18th cen­tu­ry that Maria The­re­sa mili­ta­ri­ly ended the pled­ge. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on. After the for­ma­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in 1918, Poland had ter­ri­to­rial claims on Spiš bey­ond the Pop­rad River. Polish sol­diers were defe­a­ted on Decem­ber 8, 1918, near Kež­ma­rok. In June 1919, the­re was anot­her Polish occu­pa­ti­on. The­se dis­pu­tes, also in Upper Ora­va, were rela­ti­ve­ly inten­se until 1925. They fla­red up again in Octo­ber 1938 and May 1945. Sin­ce the 12th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists came here, and from the 14th cen­tu­ry, hig­her ele­va­ti­ons were sett­led by Rusyns and Ukrai­nians, brin­ging a dif­fe­rent reli­gi­on. The vil­la­ge of Hun­cov­ce was a hun­ger cen­ter for Jews. Sin­ce the 15th cen­tu­ry, Roma peop­le have also lived in the regi­on. In the north of Spiš, as well as in Ora­va and in Polish Spiš and Ora­va, the­re is a Goral mino­ri­ty, for­med due to three mig­ra­ti­on waves. The Polish govern­ment con­si­de­red them Poles in 1918. After 1945, almost all Ger­mans were expel­led from the regi­on. The vil­la­ge of Chmeľ­ni­ca near Sta­rá Ľubov­ňa is eth­ni­cal­ly Ger­man. If you have any spe­ci­fic ques­ti­ons or if the­re­’s anyt­hing else you­’d like to know, feel free to ask!

Ora­va to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po nie­miec­ku to Spiš, po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Ora­va. Wła­da­jące rodzi­na­mi regi­onu były Zápoľ­skí, Tur­zov­ci i Csá­ky­ov­ci. Jest to regi­on atrak­cyj­ny turys­tycz­nie i kul­tu­ro­wo. Ofe­ru­je kil­ka par­ków naro­do­wych: Tatr­zan­ski Park Naro­do­wy na północ­nym zacho­dzie, a także Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry. Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok oraz loka­li­zac­je jak Spiš­ské Pod­hra­die, Zamek Spiš i Spiš­ská Sobo­ta są znac­zące. Popu­lar­ne są ośrod­ki nar­ciar­skie takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy i Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na. Sło­wac­ki Raj posia­da dru­gą pod wzg­lędem dłu­go­ści jas­ki­nię na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Dodat­ko­wo, regi­on zna­ny jest z Jas­ki­ni Lodu Dob­šin­ská i jas­ki­ni Psie die­ry. Kany­o­ny kra­so­we, takie jak Suchá Belá i Veľ­ký Sokol, uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Słowacji.

Spiš to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji. W XI wie­ku Spiš był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Węg­ry, a od półno­cy przez Pol­skę. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vin­cia X gór­ni­ków spis­kich (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), któ­ra kor­zys­ta­ła z przy­wi­le­jów. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce sta­ło się cen­trum pro­winc­ji. Gór­ni­cy byli wła­ści­cie­la­mi ziem. Król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski dał 24 mias­ta Spiš, 13 z nich jako pol­ską zasta­wę, któ­ra trwa­ła 360 lat. Nie­któ­re z tych miast to Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa i Podo­lí­nec. Zasta­wa dotyc­zy­ła tyl­ko kor­zy­ści eko­no­micz­nych. Dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku Maria Tere­sa zako­ńc­zy­ła ją mili­tar­nie. W 1614 roku odbył się Synod Lute­ra­ńs­ki, zwa­ny również Syno­dem Spiš, oma­wia­jący orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką. Po utwor­ze­niu Cze­cho­sło­wac­ji w 1918 roku Pol­ska mia­ła roszc­ze­nia tery­to­rial­ne do Spi­šu po rze­ce Pop­rad. Pol­skie oddzia­ły zosta­ły poko­na­ne 8 grud­nia 1918 roku w pobli­żu Kež­mar­ku. W czer­wcu 1919 roku doszło do kolej­nej oku­pac­ji przez Pol­skę. Spo­ry te, także w Gór­nej Ora­wie, były sto­sun­ko­wo inten­sy­wne do 1925 roku. Wzno­wi­ono je w paździer­ni­ku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wie­ku przy­by­wa­li tu nie­miec­cy osad­ni­cy, a od XIV wie­ku wyżs­ze tere­ny zasied­la­li Rusi­ni i Ukrai­ńcy, wpro­wa­dza­jąc inny spo­sób wyz­na­wa­nia. Wios­ka Hun­cov­ce była ośrod­kiem gło­du dla Żydów. Od XV wie­ku w regi­onie żyją również Romo­wie. Na półno­cy Spi­šu, podob­nie jak na Ora­wie i w pol­skim Spi­šu i Ora­wie, ist­nie­je mniejs­zo­ść Góra­li, utwor­zo­na w wyni­ku trzech fal mig­ra­cyj­nych. Pol­skie wła­dze uwa­ża­ły ich za Pola­ków w 1918 roku. Po 1945 roku nie­mal wszys­cy Niem­cy zosta­li wypędze­ni z regi­onu. Wios­ką o nie­miec­kim pocho­dze­niu jest Chmeľ­ni­ca koło Sta­rej Ľubov­ni. Jeśli masz kon­kret­ne pyta­nia lub chcesz dowie­dzieć się cze­goś więcej, śmia­ło pytaj!

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Príroda, Skaly

Skaly

skala
Hits: 3876

Ska­ly, kto­ré sú tvo­re­né geolo­gic­ký­mi pro­ces­mi, sú nie­len pôso­bi­vý­mi prí­rod­ný­mi úkaz­mi, ale čas­to aj sym­bo­lic­ky nabi­tý­mi loka­li­ta­mi. Ska­ly vzni­ka­jú dlho­do­bý­mi geolo­gic­ký­mi pro­ces­mi. Exis­tu­je mno­ho typov skál – hor­nín a mine­rá­lov. Sedi­men­tár­ne ska­ly sa tvo­ria usa­de­ním a stu­hnu­tím sedi­men­tov, ako sú pie­sok, íl a vápe­nec. Mag­ma­tic­ké ska­ly vzni­ka­jú z tuhnu­tia mag­my, naprí­klad gra­nit ale­bo bazalt. Meta­mor­fo­va­né ska­ly vzni­ka­jú trans­for­má­ci­ou exis­tu­jú­cich hor­nín pod vply­vom vyso­kých tla­kov ale­bo tep­lôt. Ska­ly majú v rôz­nych kul­tú­rach a his­tó­riách sym­bo­lic­ký význam. Môžu pred­sta­vo­vať odol­nosť, trva­losť ale­bo dokon­ca duchov­nú ener­giu. Mno­hé kul­tú­ry pri­pi­su­jú ska­lám mys­tic­ké vlast­nos­ti a pova­žu­jú ich za posvät­né mies­ta. V his­tó­rii sa ska­ly čas­to stá­va­li mies­ta­mi dôle­ži­tých uda­los­tí, ako sú obchod­né tra­sy, osa­dy ale­bo mies­ta bojov. Prí­rod­né skal­né for­má­cie sú čas­to ohro­mu­jú­ci­mi prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Arky a skal­né okná sú skal­né útva­ry, pri kto­rých je mate­riál ero­do­va­ný tak, že vzni­ka­jú oblú­ky ale­bo otvo­ry. Mono­li­ty sú obrov­ské samos­tat­né kamen­né blo­ky. Skal­né stĺpy sú ver­ti­kál­ne stĺpy tvo­re­né sedi­men­tár­ny­mi horninami.

Mno­hé ska­ly sú obľú­be­ný­mi mies­ta­mi na leze­nie, turis­ti­ku a pozo­ro­va­nie vtá­kov. Nie­kto­ré z naj­zná­mej­ších lokalít:

  • Skal­né Mes­to Pet­ra, Jor­dán­sko – his­to­ric­ké mes­to posta­ve­né v skalách,
  • Grand Cany­on, USA – obrov­ská kaňo­no­vá for­má­cia tvo­re­ná sedi­men­tár­ny­mi skalami,
  • Mete­óry, Gréc­ko – kláš­to­ry posta­ve­né na vyso­kých vápen­co­vých vežiach.

Rocks, for­med by geolo­gi­cal pro­ces­ses, are not only impres­si­ve natu­ral phe­no­me­na but often sym­bo­li­cal­ly char­ged sites. Rocks are cre­a­ted through long-​term geolo­gi­cal pro­ces­ses, and the­re are many types of rocks – rocks and mine­rals. Sedi­men­ta­ry rocks are for­med by the sett­ling and soli­di­fi­ca­ti­on of sedi­ments, such as sand, clay, and limes­to­ne. Mag­ma­tic rocks form from the soli­di­fi­ca­ti­on of mag­ma, such as gra­ni­te or basalt. Meta­morp­hic rocks are for­med by the trans­for­ma­ti­on of exis­ting rocks under the influ­en­ce of high pre­ssu­re or tem­pe­ra­tu­res. Rocks have sym­bo­lic sig­ni­fi­can­ce in vari­ous cul­tu­res and his­to­ries. They can repre­sent resi­lien­ce, dura­bi­li­ty, or even spi­ri­tu­al ener­gy. Many cul­tu­res att­ri­bu­te mys­ti­cal pro­per­ties to rocks and con­si­der them sac­red pla­ces. Throug­hout his­to­ry, rocks have often beco­me sites of impor­tant events, such as tra­de rou­tes, sett­le­ments, or batt­le loca­ti­ons. Natu­ral rock for­ma­ti­ons are often stun­ning natu­ral land­marks. Arches and rock win­do­ws are rock for­ma­ti­ons whe­re the mate­rial is ero­ded in such a way that arches or ope­nings are cre­a­ted. Mono­liths are mas­si­ve stan­da­lo­ne sto­ne blocks. Rock pil­lars are ver­ti­cal columns for­med by sedi­men­ta­ry rocks. 

Many rocks are popu­lar pla­ces for clim­bing, hiking, and bird wat­ching. Some of the most famous loca­ti­ons include:

  • Pet­ra, Jor­dan – a his­to­ri­cal city built in the rocks,
  • Grand Cany­on, USA – a mas­si­ve cany­on for­ma­ti­on for­med by sedi­men­ta­ry rocks,
  • Mete­ora, Gre­e­ce – monas­te­ries built on high limes­to­ne towers.

Use Facebook to Comment on this Post