2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 3506

je medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – . Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, , , . Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, , Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – . Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné . Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje . Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický , Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej . Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných í, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. a sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich . z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a . Ich roztrúsené prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné . Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski , ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, , Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační . Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká , spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom , najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné : , , divadelné podujatie a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch,  v Plaveckom Štvrtku, Zá galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a v Lozorne,  v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni,  v Holíči, Hradné v Podbranči, Letecký deň a  v Senici,  dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2010, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP

Spiš

Hits: 2535

je kraj na severe Slovenska, na východ od Vysokých Tatier. Nemecky je Spiš (Wikipedia.sk), latinsky , maďarsky , poľsky . Spišskej stolici vládli rody Zápoľských, Turzovcov, Csákyovcov (Wikipedia.sk). Je to kraj turisticky a kultúrne atraktívny. Ponúka viacero národných parkov: na severozápade regiónu Tatranský národný park, okrem toho , , Nízke Tatry (Wikipedia.sk). ako Levoča, Kežmarok, lokality Spišské Podhradie, Spišský hrad, Spišská Sobota. , Ždiar (Wikipedia.sk). V Slovenskom raji sa nachádza s dĺžkou 18.5 km druhá najdlhšia jaskyňa na Slovensku – . Okrem toho je známa a jaskyňa Psie . Krasové Suchej Belej, Veľkého Sokola sú považované za najkrajšie na Slovensku (rajportal.sk). Spiš je región, ktorý nie vždy patril k Slovensku (Wikipedia.sk). V 11. storočí bol Spiš z juhu obsadzovaný Uhorským a zo severu Poľskom kráľovstvom. Do roku 1802 existovala (), ktorá požívala vý. Od roku 1726 boli centrom provincie . Kopijníci boli . Uhorský kráľ dal z neskoršie vzniknutej Provincie 24 spišských miest, 13 z nich do poľského zálohu, ktorý trval 360 rokov. Ocitli sa v ňom napr. , Spišská , Spišská , , , . Predmetom zálohu bol len ekonomický prospech. O koniec zálohu sa vojensky postarala až v druhej polovici 18. storočia . V roku 1614 sa na Spiši konala , tiež nazývaná , na ktorej sa rokovalo o protestantskej organizácii.(Wikipedia.sk). Po vzniku Československa v roku 1918 malo na Spiš po rieku Poprad. Poľskí boli 8.12.1918 porazení pri Kežmarku. V júni 1919 došlo opäť k obsadeniu Poľskom. Do roku 1925 boli tieto spory (aj na Hornej Orave) pomerne intenzívne. Opäť rozhoreli v októbri 1938 a v máji 1945 (Wikipedia.sk). Od 12. storočia sem prichádzali nemeckí , od 14. storočia vyššie polohy osídľujú a , s ktorými prišlo aj iné náboženstvo. Hladným strediskom Židov bola obec . Od 15. storočia tu žijú aj (spis.sk). Na severe Spiša, podobne aj na Orave a v poľskom Spiši a Orave žije goralská menšina, ktorá vznikla v dôsledku troch migračných vĺn. Poľská vláda ich v roku 1918 považovala za Poliakov (Gotkiewicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regiónu vyhnaní , takmer všetci. Etnicky je obec pri Starej Ľubovni (Wikipedia.sk).

Niektoré

Use to Comment on this Post

2010, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

Hits: 3132

Šariš tvoria povodie riek , a . Historickým centrom bol , od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova , údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák).  sa najviac prejavilo v mestách a . Prvá valašská v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli a  (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a . V iných oblastiach sa choval a . Pestoval sa ľan, , , pohánka, ale aj , najmä a . V lesných oblastiach sa ťažilo drevo, vyrábalo . V okolí Čergova sa vyrábali . V Suchej doline sa vyrábalo s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali , , v Bardejove . V regióne existovali viaceré , v Bogliarke maľovali na . Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej soli (kulturno.sk). sa tu stavali ako . Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj . Na drevených kostoloch zanechali svoju aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali , obľúé boli čepce. Tancovali sa povelové a , , bašistofka, . Špecialitami sú pohánkové plnené syrom, . Na sa pripravujú , alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú a Ukajincov. V Bardejove slávnosti . V Raslaviciach  (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza (kulturno.sk). 

Niektoré

Use to Comment on this Post