Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 3801

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Mokrade, Organizmy, Príroda, Rakúske, Rakúsko, Rastliny, Rieky, Skaly, Stromy, Typ krajiny, Zahraničie

Hainburg an der Donau

Hits: 5121

Hain­burg an der Donau je his­to­ric­ké mes­to v Dol­nom Rakús­ku, nachá­dza­jú­ce sa na pra­vom bre­hu Duna­ja medzi Vied­ňou a Bra­ti­sla­vou. Je naj­vý­chod­nej­ším mes­tom Rakús­ka (Wiki­pe­dia). Leží v oblas­ti zná­mej ako Indus­trie­vier­tel, pri­bliž­ne 12 kilo­met­rov západ­ne od Bra­ti­sla­vy43 kilo­met­rov východ­ne od Vied­ne. Oko­lie Hain­bur­gu je cha­rak­te­ris­tic­ké zales­ne­ný­mi kop­ca­mi a je súčas­ťou národ­né­ho par­ku Donau-​Auen, kto­rý chrá­ni jed­nu z posled­ných veľ­kých rieč­nych nív v stred­nej Euró­pe (donau​.com). Hain­burg sa pýši jed­ným z naj­za­cho­va­lej­ších stre­do­ve­kých opev­ne­ní v Rakús­ku, vrá­ta­ne mest­ských hra­dieb, veží a troch mest­ských brán. Naj­zná­mej­šia z nich, Wie­ner­tor, je pova­žo­va­ná za naj­väč­šiu stre­do­ve­kú mest­skú brá­nu v Euró­pe (Wiki­pe­dia). Nad mes­tom sa týči hrad, kto­ré­ho počiat­ky sia­ha­jú do 11. sto­ro­čia. Hrad bol posta­ve­ný na prí­kaz cisá­ra Hen­ri­cha III. a slú­žil ako stra­te­gic­ká pev­nosť na ochra­nu hra­níc (Wiki­pe­dia). Okrem his­to­ric­kých pamia­tok ponú­ka Hain­burg aj prí­le­ži­tos­ti na turis­ti­ku a cyk­lo­tu­ris­ti­ku v oko­li­tej prí­ro­de. Obľú­be­ným cie­ľom je vrch Brauns­berg, odkiaľ sa nasky­tá pano­ra­ma­tic­ký výhľad na mes­to, Dunaj a pri­ľah­lé oblas­ti (ices​to​va​nie​.sk).

Kra­ji­na pri Hain­bur­gu, o kto­rú som sa ja pre­dov­šet­kým zau­jí­mal, pat­rí do uni­kát­ne­ho európ­ske­ho národ­né­ho par­ku Donau-​Auen. Nachá­dza sa vlast­ne medzi veľ­ký­mi mes­ta­mi Bra­ti­sla­vaVie­deň. Hain­burg an der Donau je malé mes­teč­ko, neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy. Nad obcou sú dva kop­ce: Brauns­berg Sch­loss­berg. Na Sch­loss­ber­gu je hrad Hain­burg.

Na plo­che 25 km2 žije nece­lých 6 tisíc oby­va­te­ľov (ces​to​va​nie​.biz). Hrad Sch­loss­berg na kop­ci posta­vil z pôvod­ných star­ších hra­dieb cisár Hen­rich III. v roku 1050 (ces​to​va​nie​.biz). V roku 1108 sa maji­teľ­mi hra­du sta­li Baben­ber­gov­ci (Wiki­pe­dia). V dru­hej polo­vi­ci 12. sto­ro­čia sa o jeho rekon­štruk­ciu zaslú­žil Richard Levie Srd­ce. V 13. sto­ro­čí čes­ký panov­ník Pře­mysl Ota­kar. V roku 1252 sa stá­va majet­kom Habs­bur­gov­cov. O roku 1629 hrad spra­vu­je mes­to, avšak začí­na pust­núť (ces​to​va​nie​.biz). V roku 1683 vyplie­ni­li mes­to Tur­ci. Zahy­nu­lo 8000 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Vte­dy sa poda­ri­lo utiecť pre nimi Tho­ma­so­vi Hayd­no­vi – otco­vi hudob­né­ho skla­da­te­ľa Joze­fa Hayd­na. V roku 1789 sem cisár Jozef II. pre­sťa­ho­val spra­co­va­teľ­skú továr­nič­ku taba­ku, kto­rá si dlhé desať­ro­čia drža­la veľ­mi význam­ný hos­po­dár­sky význam v mes­te (ces​to​va​nie​.biz). V mes­te sa nachá­dza jed­na z naj­za­cho­va­lej­ších stre­do­ve­kých mest­ských brán v Euró­pe – Wie­ner­tor (Vie­den­ská brá­na) a Unger­tor – Maďar­ská brá­na (ces​to​va​nie​.biz) (Uhor­ská brá­na) (Wiki­pe­dia). K mes­tu pat­ria aj ruiny hra­du Hei­men­burg (Röt­hels­te­in), kto­rý sa nachá­dza nece­lé 2 km od mes­ta (ces​to​va​nie​.biz), pri Duna­ji, pod Brauns­ber­gom. V júni sa tu kaž­dý rok kona­jú stre­do­ve­ké trhy a v lete hrad­né sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia).

Röt­hels­te­in je zrú­ca­ni­na hra­du nachá­dza­jú­ca sa na 30 met­rov vyso­kom skal­nom výbež­ku nad rie­kou Dunaj, východ­ne od mes­ta Hain­burg an der Donau v Dol­nom Rakús­ku. Hrad bol posta­ve­ný 11. sto­ro­čí a prvá písom­ná zmien­ka o ňom pochá­dza z roku 1180. Jeho stra­te­gic­ká polo­ha opro­ti hra­du Devín na slo­ven­skej stra­ne Duna­ja naz­na­ču­je, že slú­žil ako hra­nič­ný a stráž­ny hrad, kon­tro­lu­jú­ci obchod­né lode a rybo­lov na rie­ke (hain​burg​.sk). V roku 1411 bol ako léno ude­le­ný Wil­hel­mo­vi von Enzers­dorf od Albrech­ta V., voj­vo­du Rakús­ka (cast​les​.nl). V prie­be­hu sto­ro­čí hrad postup­ne strá­cal na význa­me a upa­dal, až sa stal zrú­ca­ni­nou. Dnes je Röt­hels­te­in obľú­be­ným cie­ľom turis­tov a milov­ní­kov his­tó­rie. Zo zrú­ca­ni­ny sa nasky­tá pôso­bi­vý výhľad na rie­ku Dunaj a oko­li­tú kra­ji­nu. Prí­stup k hra­du je mož­ný pešo z Hain­bur­gu, pri­čom ces­ta vedie pop­ri Duna­ji a pre­chá­dza tune­lom vyte­sa­ným do ska­ly (pano​ra​ma​.sk). Oko­lie hra­du je súčas­ťou národ­né­ho par­ku, čo zvy­šu­je jeho atrak­ti­vi­tu pre náv­štev­ní­kov (Oskar Maž­gút). Zau­jí­ma­vos­ťou je, že v línii dlhej len o málo viac ako šty­ri kilo­met­re sa nachá­dza­jú tri hra­dy: Hain­bur­ský hrad, Röt­hels­te­in a Devín­sky hrad. Táto oblasť, zná­ma ako Devín­ska brá­na, bola v minu­los­ti význam­ne opev­ne­ná a slú­ži­la ako stra­te­gic­ký bod na rie­ke Dunaj (pano​ra​ma​.sk).


Hain­burg an der Donau is a his­to­ric town in Lower Aus­tria, loca­ted on the right bank of the Danu­be bet­we­en Vien­na and Bra­ti­sla­va. It is the eas­tern­most town in Aus­tria (Wiki­pe­dia). Situ­ated in the regi­on kno­wn as Indus­trie­vier­tel, it lies app­ro­xi­ma­te­ly 12 kilo­me­ters west of Bra­ti­sla­va and 43 kilo­me­ters east of Vien­na. The sur­roun­dings of Hain­burg are cha­rac­te­ri­zed by wooded hills and are part of the Donau-​Auen Nati­onal Park, which pro­tects one of the last lar­ge river flo­odp­lains in Cen­tral Euro­pe (donau​.com). Hain­burg boasts one of the best-​preserved medie­val for­ti­fi­ca­ti­ons in Aus­tria, inc­lu­ding city walls, towers, and three city gates. The most famous of the­se, Wie­ner­tor, is con­si­de­red the lar­gest medie­val city gate in Euro­pe (Wiki­pe­dia). Over­lo­oking the town is a cast­le who­se ori­gins date back to the 11th cen­tu­ry. The cast­le was built by order of Empe­ror Hen­ry III and ser­ved as a stra­te­gic for­tress for bor­der defen­se (Wiki­pe­dia).

In addi­ti­on to his­to­ri­cal land­marks, Hain­burg offers oppor­tu­ni­ties for hiking and cyc­ling in the sur­roun­ding natu­re. A popu­lar des­ti­na­ti­on is Brauns­berg Hill, which offers pano­ra­mic vie­ws of the town, the Danu­be, and the sur­roun­ding are­as (ices​to​va​nie​.sk).

The lands­ca­pe near Hain­burg, which I am par­ti­cu­lar­ly inte­res­ted in, belo­ngs to the uni­que Euro­pe­an Donau-​Auen Nati­onal Park. It lies bet­we­en the major cities of Bra­ti­sla­va and Vien­na. Hain­burg an der Donau is a small town loca­ted near Bra­ti­sla­va. Abo­ve the town are two hills: Brauns­berg and Sch­loss­berg. On Sch­loss­berg stands Hain­burg Castle.

The town, cove­ring an area of 25 km², has a popu­la­ti­on of just under 6,000 (ces​to​va​nie​.biz). Sch­loss­berg Cast­le on the hill was built by Empe­ror Hen­ry III in 1050 from older for­ti­fi­ca­ti­ons (ces​to​va​nie​.biz). In 1108, the cast­le beca­me the pro­per­ty of the Baben­ber­gs (Wiki­pe­dia). In the second half of the 12th cen­tu­ry, it was reno­va­ted under Richard the Lion­he­art, and in the 13th cen­tu­ry by the Czech king Pře­mysl Ota­kar. In 1252, it beca­me the pro­per­ty of the Habs­bur­gs. Sin­ce 1629, the cast­le has been mana­ged by the town but began to fall into dis­re­pair (ces​to​va​nie​.biz). In 1683, the town was plun­de­red by the Turks, with 8,000 inha­bi­tants kil­led (Wiki­pe­dia). During this time, Tho­mas Haydn, the fat­her of com­po­ser Joseph Haydn, mana­ged to esca­pe. In 1789, Empe­ror Joseph II relo­ca­ted a tobac­co pro­ces­sing fac­to­ry to the town, which beca­me an impor­tant eco­no­mic hub for deca­des (ces​to​va​nie​.biz). The town also fea­tu­res one of the best-​preserved medie­val city gates in Euro­pe — Wie­ner­tor (Vien­na Gate) and Unger­tor (Hun­ga­rian Gate) (ces​to​va​nie​.biz, Wiki­pe­dia). Near­by are the ruins of Hei­men­burg Cast­le (Röt­hels­te­in), loca­ted less than 2 km from the town (ces​to​va​nie​.biz), near the Danu­be, below Brauns­berg. Medie­val mar­kets and cast­le fes­ti­vi­ties are held here eve­ry year in June and sum­mer (Wiki­pe­dia).

Röt­hels­te­in is a cast­le ruin loca­ted on a 30-​meter-​high roc­ky outc­rop abo­ve the Danu­be River, east of Hain­burg an der Donau in Lower Aus­tria. The cast­le was built in the 11th cen­tu­ry, and the first writ­ten record dates to 1180. Its stra­te­gic loca­ti­on oppo­si­te Devín Cast­le on the Slo­vak side of the Danu­be sug­gests it ser­ved as a bor­der and watch cast­le, con­trol­ling tra­de ships and fis­hing on the river (hain​burg​.sk). In 1411, it was gran­ted as a fief­dom to Wil­helm von Enzers­dorf by Albert V, Duke of Aus­tria (cast​les​.nl). Over the cen­tu­ries, the cast­le gra­du­al­ly lost impor­tan­ce and fell into ruin. Today, Röt­hels­te­in is a popu­lar des­ti­na­ti­on for tou­rists and his­to­ry ent­hu­siasts. The ruins offer an impres­si­ve view of the Danu­be River and the sur­roun­ding lands­ca­pe. Access to the cast­le is possib­le on foot from Hain­burg, with a path along the Danu­be pas­sing through a tun­nel car­ved into the rock (pano​ra​ma​.sk). The sur­roun­dings of the cast­le are part of the nati­onal park, enhan­cing its appe­al for visi­tors (Oskar Maž­gút). Inte­res­tin­gly, wit­hin a stretch of just over four kilo­me­ters, the­re are three cast­les: Hain­burg Cast­le, Röt­hels­te­in, and Devín Cast­le. This area, kno­wn as the Devín Gate, was his­to­ri­cal­ly hea­vi­ly for­ti­fied and ser­ved as a stra­te­gic point on the Danu­be River (pano​ra​ma​.sk).


Hain­burg an der Donau ist eine his­to­ris­che Stadt in Nie­de­rös­ter­re­ich, gele­gen am rech­ten Ufer der Donau zwis­chen Wien und Bra­ti­sla­va. Es ist die öst­lichs­te Stadt Öster­re­ichs (Wiki­pe­dia). Die Stadt liegt in der Regi­on Indus­trie­vier­tel, etwa 12 Kilo­me­ter west­lich von Bra­ti­sla­va und 43 Kilo­me­ter öst­lich von Wien. Die Umge­bung von Hain­burg ist gep­rägt von bewal­de­ten Hügeln und gehört zum Nati­onal­park Donau-​Auen, der eine der letz­ten gro­ßen Flus­sau­en Mit­te­le­uro­pas schützt (donau​.com). Hain­burg ver­fügt über eine der bes­ter­hal­te­nen mit­te­lal­ter­li­chen Befes­ti­gung­san­la­gen in Öster­re­ich, ein­sch­lie­ßlich Stadt­mau­ern, Tür­men und drei Stadt­to­ren. Das bekann­tes­te, das Wie­ner­tor, gilt als das größte mit­te­lal­ter­li­che Stadt­tor Euro­pas (Wiki­pe­dia). Über der Stadt erhebt sich eine Burg, deren Urs­prün­ge bis ins 11. Jahr­hun­dert zurück­re­i­chen. Die Burg wur­de im Auft­rag von Kai­ser Hein­rich III. erbaut und dien­te als stra­te­gis­che Fes­tung zur Grenz­ver­te­i­di­gung (Wiki­pe­dia).

Neben his­to­ris­chen Sehen­swür­dig­ke­i­ten bie­tet Hain­burg Mög­lich­ke­i­ten zum Wan­dern und Rad­fah­ren in der umlie­gen­den Natur. Ein belieb­tes Ziel ist der Brauns­berg, von dem aus man einen Pano­ra­mab­lick auf die Stadt, die Donau und die Umge­bung genie­ßen kann (ices​to​va​nie​.sk).

Die Lands­chaft um Hain­burg, die mich beson­ders inte­res­siert, gehört zum ein­zi­gar­ti­gen euro­pä­is­chen Nati­onal­park Donau-​Auen. Sie liegt zwis­chen den Gro­ßs­täd­ten Bra­ti­sla­va und Wien. Hain­burg an der Donau ist eine kle­i­ne Stadt in der Nähe von Bra­ti­sla­va. Über der Stadt erhe­ben sich zwei Hügel: Brauns­berg und Sch­loss­berg. Auf dem Sch­loss­berg steht die Burg Hainburg.

Auf einer Flä­che von 25 km² leben knapp 6.000 Ein­woh­ner (ces​to​va​nie​.biz). Die Schlossberg-​Burg auf dem Hügel wur­de 1050 von Kai­ser Hein­rich III. aus älte­ren Befes­ti­gung­san­la­gen errich­tet (ces​to​va​nie​.biz). Im Jahr 1108 wur­de die Burg Eigen­tum der Baben­ber­ger (Wiki­pe­dia). In der zwe­i­ten Hälf­te des 12. Jahr­hun­derts wur­de sie unter Richard Löwen­herz reno­viert, im 13. Jahr­hun­dert vom böh­mis­chen König Pře­mysl Ota­kar. 1252 wur­de sie Eigen­tum der Habs­bur­ger. Seit 1629 wird die Burg von der Stadt ver­wal­tet, begann jedoch zu ver­fal­len (ces​to​va​nie​.biz). 1683 wur­de die Stadt von den Tür­ken gep­lün­dert, wobei 8.000 Ein­woh­ner ums Leben kamen (Wiki­pe­dia). In die­ser Zeit gelang es Tho­mas Haydn, dem Vater des Kom­po­nis­ten Joseph Haydn, zu flie­hen. 1789 ver­leg­te Kai­ser Joseph II. eine Tabak­fab­rik nach Hain­burg, die jahr­zehn­te­lang eine bede­uten­de wirts­chaft­li­che Rol­le spiel­te (ces​to​va​nie​.biz). In der Stadt befin­den sich auch eini­ge der bes­ter­hal­te­nen mit­te­lal­ter­li­chen Stadt­to­re Euro­pas – das Wie­ner­tor und das Unger­tor (ces​to​va​nie​.biz, Wiki­pe­dia). In der Nähe lie­gen die Ruinen der Burg Hei­men­burg (Röt­hels­te­in), etwa 2 km von der Stadt ent­fernt (ces​to​va​nie​.biz), nahe der Donau unter­halb des Brauns­ber­gs. Jähr­lich fin­den im Juni mit­te­lal­ter­li­che Mär­kte und im Som­mer Burg­fes­te statt (Wiki­pe­dia).

Röt­hels­te­in ist eine Bur­gru­ine, die auf einem 30 Meter hohen Fels­vor­s­prung über der Donau öst­lich von Hain­burg an der Donau in Nie­de­rös­ter­re­ich liegt. Die Burg wur­de im 11. Jahr­hun­dert erbaut, und die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1180. Ihre stra­te­gis­che Lage gege­nüber der Burg Devín auf der slo­wa­kis­chen Sei­te der Donau deutet darauf hin, dass sie als Grenz- und Wach­burg dien­te, um Han­delss­chif­fe und die Fis­che­rei auf dem Fluss zu kon­trol­lie­ren (hain​burg​.sk). Im Jahr 1411 wur­de sie von Albrecht V., Her­zog von Öster­re­ich, als Lehen an Wil­helm von Enzers­dorf ver­ge­ben (cast​les​.nl). Im Lau­fe der Jahr­hun­der­te ver­lor die Burg an Bede­utung und ver­fiel. Heute ist Röt­hels­te­in ein belieb­tes Ziel für Tou­ris­ten und Ges­chicht­sin­te­res­sier­te. Von der Ruine aus bie­tet sich ein bee­in­druc­ken­der Blick auf die Donau und die umlie­gen­de Lands­chaft. Der Zugang zur Burg ist zu Fuß von Hain­burg aus mög­lich, wobei der Weg entlang der Donau durch einen in den Fel­sen gehau­e­nen Tun­nel führt (pano​ra​ma​.sk). Die Umge­bung der Burg ist Teil des Nati­onal­parks, was ihre Att­rak­ti­vi­tät für Besu­cher erhöht (Oskar Maž­gút). Inte­res­sant ist, dass sich auf einer Strec­ke von nur etwas mehr als vier Kilo­me­tern drei Bur­gen befin­den: Hain­burg, Röt­hels­te­in und Devín. Die­se Gegend, bekannt als die Devi­ner Pfor­te, war in der Ver­gan­gen­he­it stark befes­tigt und dien­te als stra­te­gis­cher Punkt an der Donau (pano​ra​ma​.sk).


Odka­zy



TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny

Spišská Belá

Hits: 3157

Spiš­ská Belá leží v nad­mor­skej výš­ke 631 met­rov nad morom. Mes­to je zlo­že­né z dvoch kata­strál­nych úze­mí: Spiš­ská Belá a Stráž­ky. Stráž­ky sú dnes mest­skou čas­ťou, boli pri­čle­ne­né v roku 1972. V Spiš­skej Belej žije 6612 oby­va­te­ľov (spiss​ka​be​la​.sk). Kaž­do­roč­ne sa tu koná Spiš­ský zemia­kár­sky jar­mok, fur­man­ské pre­te­ky Belian­ska pod­ko­va, Kaš­tieľ­ne diva­del­né hry v kaš­tie­li Stráž­ky (spiss​ka​be​la​.sk).

Naj­star­šie osíd­le­nie na tom­to úze­mí je z mlad­šie­ho pale­oli­tu spred 40 000 rokov, na loka­li­te Dlhá medza” pri Stráž­kach. Stre­do­ve­ké osíd­le­nie je spo­je­né s Nemca­mi a maďar­skou pohra­nič­nou pev­nos­ťou v Stráž­kach z 12. sto­ro­čia a slo­van­skou osa­dou Stra­gar (Bušov­ce). Slo­van­skí oby­va­te­lia Stra­ga­ru spo­lu s maďar­skou vojen­skou posád­kou strá­ži­li Uhor­skú brá­nu, kto­rá bola rieč­kou Bie­la (Bela). Ten­to názov pre­vza­li do náz­vu osa­dy aj nemec­kí kolo­nis­ti. V 13. sto­ro­čí vybu­do­va­li pre nedos­ta­tok vody 11 km dlhý prí­vod­ný kanál – dnes Belian­sky potok, s oblas­ti Tatrans­kej Kot­li­ny. V 16. sto­ro­čí bol dopl­ne­ný o ďal­šie prí­vod­né kaná­ly (Andrej Novák). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1263. Už v roku 1271 pat­ri­la medzi spiš­ské nemec­ké mes­tá z mest­ský­mi prá­va­mi a výsa­da­mi. V minu­los­ti bola zná­ma výro­bou spiš­skej boro­vič­ky, dnes je význam­ným cen­trom pes­to­va­nia zemia­kov (spiss​ka​be​la​.sk). V minu­los­ti sa tu rozp­res­tie­ra­li roz­siah­le pasien­ky, kde sa cho­va­li ovcedoby­tok. Reme­sel­ní­ci mali cechy, medzi naj­star­šie pat­ri­li mäsiar­sky, obuv­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky a kováčs­ky. Inten­zív­ne sa pes­to­val ľan, na to nad­vä­zo­va­lo tkáč­stvo, mod­ro­tlač plát­na. Ľano­vé plát­no pozna­li v celom Uhor­sku, vyvá­ža­lo sa aj na Bal­kán a do Turec­ka. Spiš­ská Belá bola od 13. sto­ro­čia tak­mer čis­to nemec­kým mes­tom, slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo sa obja­vo­va­lo viac až v 19. sto­ro­čí. V roku 1853 tvo­ri­li Slo­vá­ci len 3.3 %. V roku 193861 %. V roku 1869 vznik­la tká­čov­ňa ľano­vé­ho plát­na, v roku 1878 škro­bá­reň, v roku 18701872 dva pivo­va­ry, v roku 1875 tehel­ňa, píly a likér­ka Kle­in­ber­ger. V rokoch 19451946 boli belian­skí Nemci donú­te­ní odísť. Nehnu­teľ­nos­ti pre­vza­lo oby­va­te­lia z Len­da­ku, Ždia­ru a zama­gur­ských obcí (Andrej Novák).

His­to­ric­ké cen­trum mes­ta je mest­skou pamiat­ko­vou zónou. Nachá­dza sa tu kos­tol svä­té­ho Anto­na Pus­tov­ní­ka z 13. sto­ro­čia, mest­ská rad­ni­ca a rene­sanč­ná zvo­ni­ca zo 16. sto­ro­čia, marián­sky stĺp z roku 1729, sta­ré nemec­ké meš­tian­ske domy. Belian­sky ryb­ník ponú­ka pohľad na pano­rá­mu Vyso­kých Tatier. V Stráž­kach sa nachá­dza rene­sanč­ný kaš­tieľ s anglic­kým par­kom a gotic­ký kos­tol svä­tej Anny so zvo­ni­cou. V kaš­tie­li je expo­zí­cia Slo­ven­skej národ­nej galé­rie veno­va­ná malia­ro­vi Ladi­sla­vo­vi Med­ny­ánsz­ke­mu. V Spiš­skej Belej sa naro­dil mate­ma­tik, fyzik, optik Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (spiss​ka​be​la​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Jazerá, Jazerá, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Jazierka lásky pri Štrbskom plese

Hits: 7608

Na Štr­b­skom ple­se nie je samoz­rej­me zau­jí­ma­vé a pek­né len ple­so, ale aj jeho oko­lie. Ba čo viac, kúsok pod úrov­ňou plies sa nachá­dza­jú aj ďal­šie vod­né plo­chy – Jazier­ka lás­ky (Peter Kac­lík). Pôvod­ný názov Jazie­rok lás­ky bol Štr­b­ské ryb­ní­ky. Pou­ží­va­li sa na odchov pstru­hov (tat​ry​.sk). Zalo­že­né boli Jozef Szen­ti­vá­ny­im, kon­com 19. sto­ro­čia (str​ba​.sk). Väč­ší ryb­ník sa nazý­val Joze­fov ryb­ník, men­ší Miku­lá­šov ryb­ník (Ivan Bohuš). Na dne väč­šie­ho jazier­ka sa nachá­dza od roku 1940 slo­ven­ský dvoj­kríž (str​ba​.sk). Dnes sú mies­tom na pre­chádz­ku, oddych (tat​ry​.sk). Nachá­dza­jú sa neďa­le­ko od cen­trál­ne­ho par­ko­vis­ka Štr­b­ské­ho ple­sa, veľ­mi blíz­ko ces­ty (str​ba​.sk). Jazier­ka napá­ja potok Mly­ni­ca (Oskár Maž­gút).


At Štr­b­ské Ple­so, the charm extends bey­ond the lake itself to its sur­roun­dings. Notab­ly, just below the lake­’s sur­fa­ce, the­re are addi­ti­onal water fea­tu­res kno­wn as the Jazier­ka lás­ky” or Love Ponds” (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Štr­b­ské Ryb­ní­ky, the­se ponds were ori­gi­nal­ly estab­lis­hed for trout bre­e­ding (tat​ry​.sk). Foun­ded by Jozef Szen­ti­vá­nyi in the late 19th cen­tu­ry (str​ba​.sk), the lar­ger pond was cal­led Joze­fov ryb­ník, and the smal­ler one Miku­lá­šov ryb­ník (Ivan Bohuš). Sin­ce 1940, the Slo­vak doub­le cross has been situ­ated at the bot­tom of the lar­ger pond (str​ba​.sk). Today, they ser­ve as a pea­ce­ful wal­king and rela­xa­ti­on spot (tat​ry​.sk), con­ve­nien­tly loca­ted near the cen­tral par­king area of Štr­b­ské Ple­so, in clo­se pro­xi­mi­ty to the road (str​ba​.sk). The ponds are fed by the Mly­ni­ca stre­am (Oskár Mažgút).


Lite­ra­tú­ra

Bohuš Ivan, 1996: Od A po Z o náz­voch Vyso­kých Tatier. 1. vyda­nie, Tatrans­ká Lom­ni­ca: Štát­ne lesy TANA­Pu, p457ISBN 8096752278.

Use Facebook to Comment on this Post