Organizmy, Príroda, Rastliny, Stromy

Najzobrazovanejšie stromy

skala
Hits: 184

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika

Akvaristická literatúra

skala
Hits: 11740

Slo­ven­ská literatúra

  • Čer­ný J., Toper­cer E., 1991: Cho­vá­me akvá­ri­ové ryby, Prí­ro­da, 3. vyd., 170 pp.
  • Dokou­pil Nor­bert, 1999: Moder­né mečú­ne, SAP, ISBN 80−88908−25−6, 67 pp.
  • Dokou­pil Nor­bert, 1980: Prvé akvá­ri­um, 53 pp.
  • James Bar­ry, 2003: Akvá­ri­ové rast­li­ny, 120 pp.
  • Pay­san Klaus, 1995: Akva­rij­ní ryby, Granit
  • Van­ko Kamil, 1998: Cho­vá­me závoj­nat­ky, Kon­tak Plus, ISBN 80−88855−22−5, 55 pp.
  • May­land Hen­ry J., 1999: Slad­ko­vod­né akvá­ri­um, Art Area, 145 pp.

Čes­ká literatúra

  • Čítek J., Svo­bo­do­vá Z., Tesa­řík J., 1998: Nemo­ci slad­ko­vod­ních a akva­rij­ních ryb, Střed­ní rybá­řs­ká ško­la Vod­ňa­ny, Praha
  • Dařbu­ján Hynek, 1998: Mor­ská akva­ris­ti­ka, Stu­dio Pre­ss, s.r.o., Čáslav, 122 pp.
  • Dokou­pil Nor­bert, 1981: Živo­rod­ky. Tech­ni­ka cho­vu, bio­lo­gie dru­hů, stan­dar­dy, SZN, Praha.
  • Dra­ho­tuš­ský Zde­něk, Novák Jin­dřich, 2000, Jota, s.r.o., Brno, ISBN 80−7217−124−0, 304 pp.
  • Frank Sta­ni­slav, Rataj Karel, Zukal Rudolf, 1982: 333 x jak a proč, Své­po­moc, Praha.
  • Frank Sta­ni­slav, 1984: Akva­ris­ti­ka, Prá­ce, Edí­cia Del­fín, Pra­ha, 364 pp.
  • Frank Sta­ni­slav, 1977: Jak žijí ryby, Artia, Praha.
  • Frank Sta­ni­slav, 2000: Slad­ko­vod­ná akva­ris­ti­ka, Ces­ty, Pra­ha, ISBN 8071812188, 247 pp.
  • Frank Sta­ni­slav, 1989: Veľ­ký oba­zo­vý atlas rýb, Mla­dé letá, Bra­ti­sla­va, 2. vyd..
  • Hej­ný Sla­vo­mil a kol., 2000: Rost­li­ny vod a pobře­ží, East West Pub­lis­hing Com­pa­ny & East West Pub­lis­hing, Pra­ha, ISBN 80−7219−000−8, 118 pp.
  • Hie­ro­ni­mus Har­ro, 1999: Živo­rod­ky, Pra­ha, Vašut, ISBN 80−7236−089−2, 72 pp.
  • Hof­mann Jaro­slav, Novák Jin­dřich, 1996: Akva­ris­ti­ka. Jak cho­vat tro­pic­ké ryby jinak a lépe, X‑Egem, Praha
  • Hof­mann Jaro­slav, Novák Jin­dřich, 2000: Tet­ry, Vašut, 64 pp.
  • Kahl Wal­ly, Kahl Bur­kard, Vogt Die­ter, 1999: Akva­rij­ní ryby, Svojt­ka & Co., ISBN 8072370987, 288 pp.
  • Krček Karel, 1984: Akva­ris­tic­ká elek­tro­tech­ni­ka, Poly­tech­nic­ká kniž­ni­ce, 297 pp.
  • Krček Karel, 1986: Akva­ris­tic­ký tech­ni­ka, Poly­tech­nic­ká kniž­ni­ce, 295 pp.
  • Krček Karel, 1995: 333 zají­ma­vos­tí pro akva­ris­ty, VIK Vimperk.
  • Luc­ký Zde­něk, Zed­ka Vilém, 1964: Akva­ris­ti­ka v kout­ku živé pří­ro­dy, SPN, Praha
  • Rataj Karel, 1980: Akva­ris­ti­ka začí­na u rost­lin, Svépomoc.
  • Rataj Karel, otec & syn, 1998: Akvá­ri­um a rost­li­ny, 150 pp.
  • Sche­ur­man­no­vá Ines, 1999: Akva­rij­ní rost­li­ny, Vašut, ISBN 807236085X, 96 pp.
  • Sch­midt Jür­gen, 2002: BeDe Atlas. Slad­ko­vod­ní akva­rij­ní ryby, BeDe Ver­lag GmbH, Ruhmannsfelden.
  • Vítek Jiří, Kad­lec Jaro­slav, 1988: Halan­čí­ci. Bio­lo­gie, chov, přeh­led dru­hů, KCCH, Praha.
  • Zukal Rudolf, 1984: Akva­rij­ní ryby, Své­po­moc, 2. vyd., 229 pp.
  • Zukal Rudolf, Frank Stan­slav, 1982: Jak se stát akva­ris­tou, Své­po­moc, Praha.
  • Zukal Rudolf, 1975: Zaklá­da­ní a údrž­ba akvá­ria, Své­po­moc, 87 pp.

Cudzo­ja­zyč­ná literatúra

  • Krau­se Hanns‑J., Hand­buch Aqu­arien­was­ser, BeDe Ver­lag, 3 – 927 997−00−5, 128 pp.

Tech­ni­ka

  • San­der Mar­tin, Aqu­arien­tech­nik im Süßund See­was­ser, Ulmer, 3−800173−41−7, 256 pp.

Prí­rod­né akvária

  • Fohr­man Kjel, 2001: Back to Natu­re Aqu­arium guide. Back to Natu­re. 196 pp.

Ryby

  • Esch­me­y­er W.N., 1990: Cata­log of the gene­ra of Recent fis­hes. Cali­for­nia Aca­de­my of Scien­ces, San Fran­cis­co, vi + 697 pp.

Rast­li­ny

  • Cook C.D.K., 1990: Aqu­atic Plant Book. SPB Aca­de­mic Pub­lis­hing. The Hagu­em 228 pp.
  • James Bar­ry, 2003: Akvá­ri­ové rast­li­ny, 120 pp.
  • Kas­sel­mann Chris­tel, 1999: Aqu­arien pflan­zen, Eugen Ulmer, 504 pp.
  • Kas­sel­mann Chris­tel, 2001: Echi­no­do­rus, Däh­ne Verlag.
  • Rataj Karel, 1980: Akva­ris­ti­ka začí­na u rost­lin, Svépomoc.
  • Rataj Karel, otec & syn, 1998: Akvá­ri­um a rost­li­ny, 150 pp.
  • Sche­ur­man­no­vá Ines, 1999: Akva­rij­ní rost­li­ny, Vašut, ISBN 807236085X, 96 pp.

Eko­ló­gia

  • Fry­er G., 1996: Ende­mism, spe­cia­ti­on and adap­ti­ve radia­ti­on in gre­at lakes. Envi­ron­men­tal Bio­lo­gy of Fis­hes 45: 109 – 131.

Živo­rod­ky

  • Dokou­pil Nor­bert, 1999: Moder­né mečú­ne, SAP, ISBN 80−88908−25−6, 67 pp.
  • Dokou­pil Nor­bert, 1981: Živo­rod­ky. Tech­ni­ka cho­vu, bio­lo­gie dru­hů, stan­dar­dy, SZN, Praha.
  • End­ler J.A., Hou­de A.E., 1995: Geog­rap­hi­cal varia­ti­on in fema­le pre­fe­ren­ces for male traits in Poeci­lia reti­cu­la­ta. Evo­lu­ti­on 49: 456 – 468
  • Hie­ro­ni­mus Har­ro, 1999: Živo­rod­ky, Pra­ha, Vašut, ISBN 80−7236−089−2, 72 pp.

Závoj­nat­ky

  • Van­ko Kamil, 1998: Cho­vá­me závoj­nat­ky, Kon­tak Plus, ISBN 80−88855−22−5, 55 pp.

Kap­ro­zúb­ky

  • Vítek Jiří, Kad­lec Jaro­slav, 1988: Halan­čí­ci. Bio­lo­gie, chov, přeh­led dru­hů, KCCH, Praha.

Cich­li­dy

  • Bar­low Geor­ge W., 2002: The Cich­lid Fis­hes: Natu­re­’s Grand Expe­ri­ment in Evo­lu­ti­on, Per­se­us Pub­lis­hing, ISBN 0738205281.
  • Erlands­son A., Rib­bink A.J., 1997: Pat­terns of sexu­al size dimorp­hism in Afri­can cich­lid fis­hes. South Afri­can Jour­nal of Scien­ce 93: 498 – 508.
  • Farias I. P., Ortí G., Sam­paio I., Schne­i­der H., Mey­er A., 1999: Mito­chon­drial DNA phy­lo­ge­ny of the fami­ly Cich­li­dae: Monop­hy­ly and fast mole­cu­lar evo­lu­ti­on of the Neot­ro­pi­cal assem­bla­ge. Jour­nal of Mole­cu­lar Evo­lu­ti­on 48: 703 – 711. Link
  • Farias I.P., Ortí G., Mey­er A, 2000: Total evi­den­ce: Mole­cu­les, morp­ho­lo­gy, and the phy­lo­ge­ne­tics of cich­lid fis­hes. Jour­nal of Expe­ri­men­tal Zoolo­gy 288 (1): 76 – 92. Link
  • Fry­er G. 1977: Evo­lu­ti­on of spe­cies flocks of cich­lid fis­hes in Afri­can lakes. Zeitsch­rift für zoolo­gis­che Sys­te­ma­tik und Evo­lu­ti­ons­fors­chung 15: 141 – 165.
  • Keen­le­y­si­de M.H.A. (ed.), 1991: Cich­lid fis­hes. Beha­vi­our, eco­lo­gy and evo­lu­ti­on. (Fish & Fis­he­ries Series Volu­me 2.) Chap­man & Hall, Lon­don; xxii + 378 pages. ISBN 0−412−32200−5.
  • Kocher T.D., Con­roy J.A., McKa­ye K.R., Stauf­fer J.R., 1993. Simi­lar morp­ho­lo­gies of cich­lid fis­hes in Lakes Tan­ga­ny­i­ka and Mala­wi are due to con­ver­gen­ce. Mole­cu­lar Phy­lo­ge­ne­tics and Evo­lu­ti­on 2 (2): 158 – 165. Link
  • Konings Ad ed., con­tr., 1991: The Cich­lids Year­bo­ok, Vol. 1., Cich­lid Pre­ss. 96 pp.
  • Konings Ad ed., con­tr., 1992: The Cich­lids Year­bo­ok, Vol. 2., Cich­lid Pre­ss. 96 pp.
  • Konings Ad ed., con­tr., 1993: Enjo­y­ing Cich­lids. Cich­lid Pre­ss. 240 pp.
  • Konings Ad ed., con­tr., 1993: The Cich­lids Year­bo­ok, Vol. 3., Cich­lid Pre­ss. 96 pp.
  • Konings Ad ed., con­tr., 1994: The Cich­lids Year­bo­ok, Vol. 4., Cich­lid Pre­ss. 96 pp.
  • Konings Ad ed., con­tr., 1995: The Cich­lids Year­bo­ok, Vol. 5., Cich­lid Pre­ss. 96 pp.
  • Konings Ad ed., con­tr., 1996: The Cich­lids Year­bo­ok, Vol. 6., Cich­lid Pre­ss. 96 pp.
  • Konings Ad, 2002: Enjo­y­ing Cich­lids. Second edition.
  • Liem K.F., 1973: Evo­lu­ti­ona­ry stra­te­gies and morp­ho­lo­gi­cal inno­va­ti­ons: Cich­lid pha­ryn­ge­al jaws. Syst. Zool. 22: 425 – 441
  • Loisel­le Paul, 1994: :The Cich­lid Aqu­arium, Tet­ra Pre­ss, ISBN 1564651460, 447 pp
  • Loisel­le Paul, 1993: Fish­ke­e­pers Guide to Afri­can Cich­lid, Tet­ra, ISBN 1564651444
  • Mey­er A., 1993: Phy­lo­ge­ne­tic rela­ti­ons­hips and evo­lu­ti­ona­ry pro­ces­ses in East Afri­can cich­lid fis­hes. Trends in Eco­lo­gy and Evo­lu­ti­on 8: 279 – 284.
  • Rib­bink A.J., 1991: Dis­tri­bu­ti­on and eco­lo­gy of the cich­lids of the Afri­can Gre­at Lakes. Pp. 36 – 59 in Keen­le­y­si­de, M.H.A. (ed.), Cich­lid fis­hes. Beha­vi­our, eco­lo­gy and evo­lu­ti­on. Chap­man & Hall, London.
  • See­hau­sen O., May­hew P.J., van Alp­hen J.J.M., 1999: Evo­lu­ti­on of colour pat­terns in East Afri­can cich­lid fish. Jour­nal of Evo­lu­ti­ona­ry Bio­lo­gy 12 (3): 514 – 534.
  • Stiass­ny M.L.J., 1981: The phy­le­tic sta­tus of the fami­ly Cich­li­dae (Pis­ces, Per­ci­for­mes): A com­pa­ra­ti­ve ana­to­mi­cal inves­ti­ga­ti­on. Nether­lands Jour­nal of Zoolo­gy 31 (2): 275 – 314.
  • Stiass­ny M.L.J., 1991: Phy­lo­ge­ne­tic intra­re­la­ti­ons­hips of the fami­ly Cich­li­dae: An over­view. Pp. 1 – 35 in Keen­le­y­si­de, M.H.A. (ed.), Cich­lid fis­hes. Beha­vi­our, eco­lo­gy and evo­lu­ti­on. Chap­man & Hall, London.
  • Sturm­bau­er C., Mey­er A., 1992: Gene­tic diver­gen­ce, spe­cia­ti­on and morp­ho­lo­gi­cal sta­sis in a line­a­ge of Afri­can cich­lid fis­hes. Natu­re 358 (6387): 578 – 581.
  • Sült­mann H., May­er W.E., 1997: Recons­truc­ti­on of cich­lid phy­lo­ge­ny using nuc­le­ar DNA mar­kers. Pp. 39 – 51 in: Mole­cu­lar Sys­te­ma­tics of Fis­hes. T. Kocher and C. Ste­pien (ed.). Aca­de­mic Pre­ss, San Diego.
  • Tre­wa­vas E. 1949: The ori­gin and evo­lu­ti­on of the cich­lid fis­ches of the Gre­at Afri­can lakes, with spe­cial refe­ren­ce to Lake Nyasa. Comp­tes Ren­dus 13th Con­grès Inter­na­ti­onal de Zoolo­gie 1948: 365 – 368.

Dis­ku­sy

  • Au Dick, 1998: Back to Natu­re guide Dis­cus. Back to Natu­re. 128 pp.

Tan­ga­ni­ka

  • Boru­cho­vitz David, 2000: Afri­can Cich­lids of Lake Tan­ga­ny­i­ka, TFH Pub­li­ca­ti­ons, ISBN 0793830265.
  • Konings Ad, 1988: Tan­ga­ny­i­ka Cich­lids, Ver­du­ijn Cich­lids. 272 pp.
  • Konings Ad, 1992: Tan­ga­ny­i­ka Sec­rets, Cich­lid Pre­ss. 208 pp.
  • Konings Ad, 1996: Back to Natu­re guide Tan­ga­ny­i­ka Cich­lids. Back to Natu­re. 128 pp.
  • Konings Ad, 1998: Tan­ga­ny­i­ka Cich­lids in the­ir natu­ral habi­tat. Cich­lid Pre­ss, 272 pp.
  • Regan, C.T., 1920: The clas­si­fi­ca­ti­on of the fis­hes of the fami­ly Cich­li­dae. The Tan­ga­ny­i­ka gene­ra. Annals and Maga­zi­ne of Natu­ral His­to­ry (9) 5: 33 – 53.
  • Smith Mark, 1998: Lake Tan­ga­ny­i­kan Cich­lids: Eve­ryt­hing About Pur­cha­sing, Care, Nut­ri­ti­on, Beha­vi­our, & Aqu­arium Main­te­nan­ce, Bar­rons Edu­ca­ti­onal Series, ISBN 0764106155
  • Sturm­bau­er C., Ver­he­y­en E., Ruber L., Mey­er A., 1997. Phy­lo­ge­ne­tic pat­terns in popu­la­ti­ons of cich­lid fis­hes from roc­ky habi­tats in Lake Tan­ga­ny­i­ka. Pp. 97 – 111 in: Mole­cu­lar Sys­te­ma­tics of Fis­hes. T. Kocher and C. Ste­pien (ed.). Aca­de­mic Pre­ss, San Diego.
  • Zur­lo Georg, Brand­stet­ter, 2000: The Tan­ga­ny­i­ka Cich­lid Aqu­arium, Bar­rons Edu­ca­ti­onal Series, ISBN 0764116436

Mala­wi

  • Bor­ne­mann Rai­ner, Hämel Wolf­gang, Ahrens Rena­te E., Rei­se Know How: Sim­bab­we, Bot­swa­na, Mala­wi, Mosam­bik & Sam­bia, Rei­se Know How Ver­lag, ISBN 3896620266, 531 pp.
  • Boru­cho­witz David E., 1997: The guide to ownong mala­wi cich­lids, TFH Pub­li­ca­ti­ons, ISBN 0793803594.
  • Boru­cho­witz David E., 2003: Mala­wi Cich­lids Kee­ping & Bre­e­ding Them in Cap­ti­vi­ty, TFH Pub­li­ca­ti­ons, ISBN 0−7938−0359−4
  • Deutsch J. C., 1997: Colour diver­si­fi­ca­ti­on in Mala­wi cich­lids: evi­den­ce for adap­ta­ti­on, rein­for­ce­ment, or sexu­al selec­ti­on? Bio­lo­gi­cal Jour­nal of the Lin­ne­an Socie­ty 62: 1 – 14.
  • Ecc­les D.H., Tre­wa­vas E., 1989: Mala­wian cich­lid fis­hes. The clas­si­fi­ca­ti­on of some Hap­loc­hro­mi­ne gene­ra. Lake Fish Movies, Her­ten, Ger­ma­ny, 335 pp.
  • Fry­er G., 1959: Some aspects of evo­lu­ti­on in Lake Nyasa. Evo­lu­ti­on 13 (4): 440 – 451.
  • Fry­er G., 1959: The trop­hic inter­re­la­ti­ons­hips and eco­lo­gy of some lit­to­ral com­mu­ni­ties of Lake Nyasa with espe­cial refe­ren­ce to the fis­hes, and a dis­cus­si­on of the evo­lu­ti­on of a group of rock-​frequenting Cich­li­dae. Pro­ce­e­dings of the Zoolo­gi­cal Socie­ty of Lon­don 132: 153 – 281.
  • Hupe Ilo­na, Rei­sen in Sam­bia und Mala­wi, Ilo­na Hupe Ver­lag, ISBN 3932084217, 368 pp.
  • Iles T.D., 1960: A group of zoop­lank­ton fee­ders of the genus Hap­loc­hro­mis (Cich­li­dae) in Lake Nyasa. Annals and Maga­zi­ne of Natu­ral His­to­ry (13) 2, 1959: 257 – 280. [This paper was pub­lis­hed in the May 1959 issue, but sepa­ra­tes of it inc­lu­de the prin­ted nota­ti­on ​“Pub­lis­hed 15/​3/​1960.”]
  • Jubb R.A, 1967: Fres­hwa­ter fis­hes of sout­hern Afri­ca. A.A. Bal­ke­ma, Cape Town; viii + 248 pp.
  • Konings Ad, 1989: Mala­wi Cich­lids in the­ir natu­ral habi­tat. Ver­du­ijn Cich­lids. ISBN 3−928457−29−2, 304 pp. Link
  • Konings Ad, 1990: Ad Konings’ book of Cich­lids and all the other fis­hes of Lake Mala­wi. Tro­pi­cal Fish Hob­by­ist. 496 pp. 0−86622−527−7.
  • Konings Ad, 1990: Desc­rip­ti­on of six new Mala­wi cich­lids. TFH maga­zi­ne, vol. 38 (11), pp 110 – 129. (Copa­dic­hro­mis azu­re­us, C. mben­jii, C. ver­du­ij­ni, Otop­ha­rynx wal­te­ri, Iodot­rop­he­us stu­artg­ran­ti, and Pse­udot­rop­he­us saulosi).
  • Konings Ad, 1993: A revi­si­on of the genus Scia­e­noc­hro­mis Ecc­les & Tre­wa­vas, 1989 (Pis­ces, Cich­li­dae). The Cich­lids Year­bo­ok, vol. 3, pp 28 – 36. (Scia­e­noc­hro­mis fry­eri, S. psam­mop­hi­lus, S. benthicola).
  • Konings Ad, 1994: Pse­udot­rop­he­us dema­so­ni sp. nov.: a sexu­al­ly mono­morp­hic cich­lid from the Tan­za­nian coast of Lake Mala­wi. The Cich­lids Year­bo­ok, vol. 4, pp 24 – 27. (Pse­udot­rop­he­us demasoni).
  • Konings Ad, 1995. A review of the sand-​dwelling spe­cies of the genus Aulo­no­ca­ra, with the desc­rip­ti­on of three new spe­cies. The Cich­lids Year­bo­ok, vol. 5, pp 26 – 36. (Aulo­no­ca­ra ger­tru­dae, A. bre­vi­ni­dus, and A. aquilonium).
  • Konings Ad, 1995: Mala­wi Cich­lids in the­ir natu­ral habi­tat, 2nd Edi­ti­on. Cich­lid Pre­ss. 352 pp.
  • Konings Ad, 1996: Atlas der Malawisee-​Cichliden. Vol. 1 and Vol 2., BeDe Ver­lag. 304 and 288 pp.
  • Konings Ad, 1997: Back to Natu­re guide Mala­wi Cich­lids. Back to Natu­re. 128 pp.
  • Konings Ad, 2000. Desc­rip­ti­on of Three New Copa­dic­hro­mis Spe­cies (Lab­ro­idei; Cich­li­dae) from Lake Mala­wi, Afri­ca. TFH maga­zi­ne, vol. 47 (9) May: pp 62 – 85 (Copa­dic­hro­mis ile­si, C. geert­si, and C. trewavasae).
  • Konings Ad, 2001: Mala­wi Cich­lid in the­ir natu­ral habi­tat. 3rd Edi­ti­on. 352 pp. Cich­lid Press
  • Konings Ad, 2002: The Cich­lids of Lake Mala­wi. Prog­ram for sear­ching fish names and loca­li­ty names; >5000 photos.
  • Konings Ad, ed. 1989: Mala­wian Cich­lid Fis­hes. The clas­si­fi­ca­ti­on of some hap­loc­hro­mi­ne gene­ra by David H. Ecc­les and Ethe­lwynn Tre­wa­vas. Lake Fish Movies.
  • Korn­field I., Smith P.F., 2000: Afri­can cich­lid fis­hes: Model sys­tems for evo­lu­ti­ona­ry bio­lo­gy. Annu­al Review of Eco­lo­gy and Sys­te­ma­tics 31: 163 – 196.
  • Korn­field I.L., 1974: Evo­lu­ti­ona­ry gene­tics of ende­mic cich­lid fis­hes (Pis­ces: Cich­li­dae) in Lake Mala­wi, Afri­ca. Unpub­lis­hed Ph.D. dis­ser­ta­ti­on, Sta­te Uni­ver­si­ty of New York, Sto­ny Bro­ok, xv+139 pp.
  • McEl­roy D.M., Korn­field I., 1990: Sexu­al selec­ti­on, repro­duc­ti­ve beha­vi­or, and spe­cia­ti­on in the mbu­na spe­cies flock of Lake Mala­wi (Pis­ces: Cich­li­dae). Envi­ron­men­tal Bio­lo­gy of Fis­hes 28: 273 – 284.
  • McEl­roy D.M., Korn­field I., Eve­rett J., 1991: Colo­ra­ti­on in Afri­can cich­lids: Diver­si­ty and cons­traints in Lake Mala­wi ende­mics. Nether­lands Jour­nal of Zoolo­gy 41 (4): 250 – 268.
  • McKa­ye K.R., 1991: Sexu­al selec­ti­on and the evo­lu­ti­on of the cich­lid fis­hes of Lake Mala­wi, Afri­ca. Pp. 241 – 257 in Keen­le­y­si­de, M.H.A. (ed.), Cich­lid fis­hes. Beha­vi­our, eco­lo­gy and evo­lu­ti­on. Chap­man & Hall, London.
  • McKa­ye K.R., Kocher T., Reint­hal P., Har­ri­son R., Korn­field I., 1984: Gene­tic evi­den­ce for allo­pat­ric and sym­pat­ric dif­fe­ren­tia­ti­on among morphs of a Lake Mala­wi cich­lid fish. Evo­lu­ti­on 38: 215 – 219.
  • Oli­ver M.K., McKa­ye K.R., 1982: Flo­ating islands: A means of fish dis­per­sal in Lake Mala­wi, Afri­ca. Cope­ia 1982 (4): 748 – 754.
  • Owen R.B., Cross­ley R., John­son T.C., Twedd­le D., Korn­field I. et al., 1990: Major low lake levels of Lake Mala­wi and the­ir impli­ca­ti­ons for spe­cia­ti­on rates in cich­lid fis­hes. Pro­ce­e­dings of the Roy­al Socie­ty, Lon­don 240: 519 – 553.
  • Rans­ford O., 1966: Living­sto­ne­’s lake. The dra­ma of Nyasa. John Mur­ray, Lon­don, x + 313 pp.
  • Regan C.T., 1922: The cich­lid fis­hes of Lake Nyas­sa. Pro­ce­e­dings of the Zoolo­gi­cal Socie­ty of Lon­don 1921: 675 – 727 & Pla­tes I‑VI.
  • Reint­hal P.N., 1987: Morp­ho­lo­gy, eco­lo­gy, and beha­vi­or of a group of the rock-​dwelling cich­lid fis­hes (Pis­ces: Per­ci­for­mes) from Lake Mala­wi, Afri­ca. Unpub­lis­hed Ph.D. dis­ser­ta­ti­on, Duke Uni­ver­si­ty, Dur­ham, North Carolina.
  • Rib­bink A.J., Marsh A.C., Marsh B., Sharp B.J., 1980: Paren­tal beha­vi­our and mixed bro­ods among cich­lid fish of Lake Mala­wi. South Afri­can Jour­nal of Zoolo­gy 15: 1 – 6.
  • Sch­raml Erwin, 1998: Aqu­alog Spe­cial. Koral­len­fis­che des Süßwas­sers Mala­wi, Aqu­alog, ISBN 3−931−702−48−0, 48 pp.
  • Sch­raml Erwin, 1998: Aqu­alog. Afri­can Cich­lids I. Mala­wi. Mbu­na. Ver­lag A.C.S. GmbH. ISBN 3−931−702−79−0
  • Smith Mark Phil­lip, 2000: Lake Mala­wi cich­lids. Eve­ryt­hing About His­to­ry, Set­ting Up an Aqu­arium, Health Con­cerns, Spa­wning, Bar­rons Edu­ca­ti­onal Series, ISBN 0764115251
  • Sno­eks Jos ed. in pre­ss: The cich­lid diver­si­ty of Lake Malawi/​Nyasa/​Niassa:
    iden­ti­fi­ca­ti­on, dis­tri­bu­ti­on and taxo­no­my. Cich­lid Press
  • Stiass­ny M.L.J., 1981. Phy­lo­ge­ne­tic ver­sus con­ver­gent rela­ti­ons­hip bet­we­en pis­ci­vo­rous cich­lid fis­hes from Lakes Mala­wi and Tan­ga­ny­i­ka. Bul­le­tin of the Bri­tish Muse­um (Natu­ral His­to­ry), Zoolo­gy 40 (3): 67 – 101.
  • Swe­e­ney Mary E., 1997: Mala­wi cich­lids: Mbu­na, T.F.H. Pub­li­ca­ti­ons, ISBN 079380115X, 64 pp-
  • Tepo­ot Pabol. Tepo­ot Ian, 1995: The pic­to­rial guide, New Life Pub­li­ca­ti­ons, ISBN 0964505800.
  • Thom­pson A.B., Alli­son E.H., Nga­tun­ga B.P., 1996: Dis­tri­bu­ti­on and bre­e­ding bio­lo­gy of offs­ho­re cich­lids in Lake Malawi/​Niassa. Envi­ron­men­tal Bio­lo­gy of Fis­hes 47 (3): 235-?.
  • Tur­ner G., 1996: Offs­ho­re cich­lids of Lake Mala­wi. Cich­lid Pre­ss, Lau­e­nau, Ger­ma­ny; 240 pp. ISBN 3−928457−33−0.
  • Tur­ner G.F. 1994. Spe­cia­ti­on mecha­nisms in Lake Mala­wi cich­lids. A cri­ti­cal review. Archiv für Hyd­ro­bi­olo­gie Bei­heft Ergeb­nis­se der Lim­no­lo­gie 44: 139 – 160.

Vic­to­ria

  • Kauf­man L.S., Chap­man L.J., Chap­man, C.A., 1997: Evo­lu­ti­on in fast for­ward: hap­loc­hro­mi­ne fis­hes of the Lake Vic­to­ria regi­on. Ende­a­vour 21: 23 – 30
  • Gre­en­wo­od P.H., 1974: The cich­lid fis­hes of Lake Vic­to­ria, east Afri­ca: The bio­lo­gy and evo­lu­ti­on of a spe­cies flock. Bul­le­tin of the Bri­tish Muse­um (Natu­ral His­to­ry), Zoolo­gy, Supp­le­ment 6, 134 pp.
  • See­hau­sen Ole, 1996: Lake Vic­to­ria Rock Cich­lids by Ole See­hau­sen. Ver­du­ijn Cich­lids, Zeven­hu­izen, 304 pp.
  • Tijs Goldsch­midt, 1998: Dar­wi­n’s Dre­am­pond: Dra­ma on Lake Vic­to­ria, MIT Pre­ss, ISBN 0262571218

Afri­ka

  • Bou­len­ger G.A., 1911: Cata­lo­gue of the fresh-​water fis­hes of Afri­ca in the Bri­tish Muse­um (Natu­ral His­to­ry). Lon­don. Volu­me 2: xii + 529 pp.
  • Fry­er G., Iles T. D., 1972: The cich­lid fis­hes of the Gre­at Lakes of Afri­ca. Oli­ver & Boyd, Edin­burgh; TFH Pub­li­ca­ti­ons, Neptu­ne City, New Jer­sey; 641 pp.
  • Gre­en­wo­od P.H., 1966: The Fis­hes of Ugan­da. 2nd edi­ti­on. The Ugan­da Socie­ty, Kam­pa­la; [viii] + 131 pages.
  • Skel­ton P.H., 1993: A com­ple­te guide to the fres­hwa­ter fis­hes of sout­hern Afri­ca. Sout­hern Book Pub­lis­hers, Hal­fway Hou­se, South Africa.
  • Sta­eck Wolf­gang, Lin­ke Horst, 1994: Afri­can Cich­lids II: Cich­lids from Eas­tern Afri­ca : A Hand­bo­ok for The­ir Iden­ti­fi­ca­ti­on, Care and Bre­e­ding, Tet­ra Pre­ss, ISBN 1−56465−167−3
  • Sturm­bau­er C., Baric S., Salz­bur­ger W., Ruber L., Ver­he­y­en E.. 2001: Lake level fluc­tu­ati­ons synch­ro­ni­ze gene­tic diver­gen­ces of cich­lid fis­hes in Afri­can lakes. Mole­cu­lar Bio­lo­gy and Evo­lu­ti­on 18 (2): 144 – 154 Link
  • Tal­ling J.F., Tal­ling I.B., 1965: The che­mi­cal com­po­si­ti­on of Afri­can lake waters. Inter­na­ti­ona­le Revue ges. Hyd­ro­bi­olo­gie 50 (3): 421 – 463.

Juž­ná Amerika

  • Sands David, 1997: Back to Natu­re guide Cat­fis­hes, Back to Natu­re. 128 pp.
  • Stauf­fer Jay, McKa­ye Ken at all, 2002: Cuader­nos de inves­ti­ga­ci­on de la UCA: The midas cich­lid spe­cies com­plex in two Nica­ra­gu­an lakes. Desc­rip­ti­on of three new spe­cies by and others. Cich­lid Pre­ss. 47pp.
  • Weid­ner Tho­mas con­tr., Konings Ad ed., 2000: South Ame­ri­can Eart­he­a­ters, Cich­lid Pre­ss. 336 pp.

Stred­ná Amerika

  • Konings Ad, 1989: Cich­lids from Cen­tral Ame­ri­ca. Tro­pi­cal Fish Hob­by­ist. 224 pp.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia

Ekológia v akvaristike

skala
Hits: 22181

Spo­lo­čen­stvo rýb, teda aj rast­li­ny, mik­ro­or­ga­niz­my, všet­ko živé v nádr­ži pova­žu­je­me za bio­ce­nó­zu. Cenó­za je spo­lo­čen­stvo. Nemož­no jed­no­znač­ne odde­liť jed­not­li­vé čas­ti, fak­to­ry, kto­ré tvo­ria bio­ce­nó­zu. Bio­ce­nó­za, spo­lu z neži­vý­mi súčas­ťa­mi nádr­že tvo­ria eko­sys­tém. Avšak mož­no hovo­riť o eko­sys­té­me akvá­ria, ale aj o eko­sys­té­me fil­tra, či kvap­ky vody. V akva­ris­ti­ke sa tie­to poj­my veľ­mi nepou­ží­va­jú, iste aj pre­to lebo ide ume­lé eko­sys­té­my, kto­ré sú úzko závis­lé od ener­ge­tic­kých vstu­pov člo­ve­ka. Spo­mí­nam ich, pre­to­že sa s nimi napriek môže­me v akva­ris­ti­ke stret­núť. Napo­kon aj pri opi­se prí­rod­ných loka­lít. Naj­mä v prí­rod­ných loka­li­tách je jas­ne vidieť vplyv bio­tic­kých (živých) a abi­otic­kých (neži­vých) fak­to­rov živo­ta rýb a rast­lín. Len keď vez­mem do úva­hy geolo­gic­ké pome­ry – tie sú v akvá­riu zväč­ša abso­lút­ne popierané.

Z hľa­dis­ka pris­pô­so­be­nia na kolí­sa­nie eko­lo­gic­kých fak­to­rov roz­li­šu­je­me dru­hy ste­no­ek­né a dru­hy eury­ek­né. Ste­no­ek­né dru­hy zná­ša­jú malé kolí­sa­nie a eury­ek­né dru­hy veľ­ké kolí­sa­nie hod­nôt. Zná­me pan­cier­níč­ky Cory­do­ras sa pris­pô­so­bi­li svoj­mu pro­stre­diu natoľ­ko, že dýcha­jú atmo­sfé­ric­ký vzduch črev­nou sliz­ni­cou. Obdob­ne laby­rin­ky dýcha­jú laby­rin­tom atmo­sfé­ric­ký kys­lík atď..

Pod­ľa tro­fic­kých para­met­rov sú rast­li­ny pro­du­cen­ti hmo­ty, živo­čí­chy (teda aj ryby) sú kon­zu­ment­mi. Mik­ro­or­ga­niz­my spra­co­vá­va­jú­ce hmo­tu sú roz­kla­dač­mi – dekom­po­zi­tor­mi. Pod­ľa zdro­ja ener­gie roz­li­šu­je­me orga­niz­my na auto­t­rof­né – pri­jí­ma­jú­ce ener­giu za pomo­ci svet­la a hete­rot­rof­né – spra­cú­va­jú­ce orga­nic­kú, a neor­ga­nic­kú hmo­tu. Aj medzi ryba­mi exis­tu­jú rôz­ne vzťa­hy s ich oko­lím. Ten­to vzťah a ich uspo­ria­da­nie skú­ma prá­ve eko­ló­gia. Pre akva­ris­tu je samoz­rej­me naj­zau­jí­ma­vej­ší vzťah ryba – ryba. Prí­pad­ne ryba – sub­strát dna – voda.

Tech­ni­ka výraz­ne v akvá­riu napo­má­ha, až zabez­pe­ču­je život v akvá­riu. Tre­ba si uve­do­miť, že akvá­ri­um je ume­lý sys­tém, kto­rý je bez vstu­pov člo­ve­ka len veľ­mi ťaž­ko pred­sta­vi­teľ­ný. Medzi základ­né fak­to­ry ovplyv­ňu­jú­ce rast vod­ných rast­lín pat­rí svet­lo, dostup­nosť živín, samot­ná voda, sub­strát, v prí­ro­de aj pôda. Vzťah exis­tu­je aj medzi ryba­mi a rast­li­na­mi, vzá­jom­ne medzi na seba vplý­va­jú. Rast­li­ny doká­žu tvo­riť správ­nu mik­ro­klí­mu pre ryby, posky­tu­jú neraz mož­nosť úkry­tov, no nie­ke­dy aj potra­vy. Fak­tor svet­la roz­de­ľu­je rast­li­ny na tie­ňo­mil­né a svet­lo­mil­né. Situ­ácia je podob­ná ako v lese, kde zohrá­va svo­ju úlo­hu zápoj korún stro­mov, resp. kry v tró­poch, epi­fi­ty pre­púš­ťa­jú na spod­nú vrstvu nad hra­ban­kou neraz iba 1% svet­la. V prí­pa­de vod­ných rast­lín, ​„zápoj“ tvo­ria rast­li­ny na hla­di­ne, kto­ré sú vyslo­ve­ne svet­lo­mil­né. Svet­lo pohl­cu­jú aj plá­va­jú­ce rast­li­ny, vyš­šie rast­li­ny a na koniec sa dosta­ne aj na níz­ke rast­li­ny dna, kto­ré sú však tiež čas­to svet­lo­mil­né. V prí­ro­de je síce pri­már­nym zdro­jom svet­la sln­ko, kto­ré­ho svet­lo je ove­ľa kva­lit­nej­šie a inten­zív­nej­šie, ale je pohl­co­va­né aj nad vodou čas­to lesom, pobrež­nou vege­tá­ci­ou. A samoz­rej­me nemož­no zabud­núť na pohl­co­va­nie svet­la ria­sa­mi, auto­t­rof­ný­mi mik­ro­or­ga­niz­ma­mi a samot­nou vodou. Medzi tie­ňo­mil­né rast­li­ny pat­ria: Anu­bias, Cryp­to­co­ry­ne, Vesi­cu­la­ria dubayana.

Za urči­tých okol­nos­tí môže dôjsť v akvá­riu ku otra­ve. Zvy­čaj­ne ide o otra­vu amo­nia­kom napr. spô­so­be­nú vyso­kou hla­di­nou orga­nic­ké­ho odpa­du, ale­bo o otra­vu neja­ký­mi kov­mi z deko­rá­cie. No zau­jí­ma­vým spô­so­bom môže dôjsť k otra­ve aj vply­vom iné­ho spra­co­va­nia potra­vy trá­via­cim trak­tom iný­mi druh­mi rýb. Zná­me sú v tom­to kara­sy, kto­rých exkre­men­ty sú pre iné dru­hy rýb jedovaté.

Kon­ku­ren­cia je zná­my ter­mín. Kon­ku­ren­cia je hyb­nou silou vývo­ja. Jej pre­ja­vy sú pozo­ro­va­teľ­né v nespo­čet­nom množ­stve podôb aj u rýb a rast­lín a ostat­ných orga­niz­mov v našich akvá­riách. Nemož­no hovo­riť v nie­kto­rých prí­pa­doch o cel­kom nor­mál­nych pre­ja­voch, pre­to­že akva­ris­ti zväč­ša iba napo­dob­ňu­jú prí­ro­du. Vzor­ce pla­tia­ce v prí­ro­de sú čas­to pozme­ne­né. Jeden z prí­pa­dom, kde v plnej mie­re oby­čaj­ne nemô­že­me vidieť kon­ku­ren­ciu je potrav­ná kon­ku­ren­cia. V akvá­riu si naši cho­van­ci potra­vu vyhľa­dá­va­jú len málo a na malom pries­to­re. Pre­to nevzni­ka­jú také sil­né kon­ku­renč­né javy ako vo voľ­nej prí­ro­de. Kon­ku­ren­cia u rýb v akvá­riu sa pre­ja­vu­je naj­mä pri zau­ja­tí teri­tó­ria a pri roz­mno­žo­va­cích akti­vi­tách. Kon­ku­ren­cia sa viac pre­ja­vu­je u rast­lín. Agre­si­vi­tou sa medzi sebou vyzna­ču­jú sam­ce bojov­níc, kto­ré zvá­dza­jú medzi sebou neľú­tost­né súbo­je. Naj­mä v prí­ro­de, keď­že sa táto kom­bi­ná­cia v akvá­riu neod­po­rú­ča. Na to, aby sme si to ove­ri­li, môže­me pou­žiť zrkadlo.

Vzťah koris­ti a drav­ca (pre­dá­to­ra) je pozo­ro­va­teľ­ný aj v akvá­riu, nie­ke­dy to nezna­lé­ho až šoku­je. Keď cyk­lop, malý kôro­vec doká­že vytvo­riť na ryby tak sil­ný pre­dač­ný tlak, že mu plô­dik rýb doká­že pod­ľa­hnúť. Cyk­lop doká­že poter doslo­va uští­pať. Typic­ké drav­ce sú napr. šťuč­ky lovia­ce vod­ný hmyz, men­šie ryby, nie­kto­ré cich­li­dy lovia­ce ryby ako napr. juho­ame­ric­ký Astro­no­tus ocel­la­tus, afric­ké dru­hy rodu Nim­boc­hro­mis. Tie­to rela­tív­ne väč­šie dru­hy rýb doras­ta­jú­ce viac ako 20 cm, pou­ží­va­jú zau­jí­ma­vú tech­ni­ku, kedy simu­lu­jú mŕt­vo­lu nahnu­tú na dne. No ak sa do ich blíz­kos­ti pri­blí­ži men­šia ryba, kali­go­no, ako nazý­va tie­to ryby domo­ro­dé oby­va­teľ­stvo oko­lia jaze­ra Mala­wi, zra­zu ​„oži­jú“ a bles­ko­vo sa sna­žia zmoc­niť svo­jej koris­ti. Ak zúžim tému na fakt, že korisť aj dra­vec sú ryby, pod­ľa tech­ni­ky lovu sa dajú roz­lí­šiť rôz­ne tech­ni­ky lovu, kto­ré ryby dodr­žu­jú. Nie­kto­ré ryby napá­da­jú dru­hú odpre­du, od hla­vy, nie­kto­ré odza­du od chvos­tu, iné napá­da­jú bok. Prav­da, nie­kto­rým to je jed­no. Dra­vá ryba je schop­ná viac-​menej skon­zu­mo­vať tak vyso­kú rybu, ako veľ­ký je prie­mer jej oka. Samoz­rej­me exis­tu­jú výnimky.

Medzi sucho­zem­ský­mi rast­li­na­mi exis­tu­je jav zná­my ako ale­lo­pa­tia. Nie­kto­ré orga­niz­my, resp. rast­li­ny sa nezná­ša­jú do takej mie­ry, že sú schop­né sa lik­vi­do­vať. Zná­my je tým orech, agát. Medzi vod­ný­mi rast­li­na­mi nebol vraj ten­to jav vedec­ky popí­sa­ný, osob­ne si mys­lím, že pri­ro­dze­né vlast­nos­ti vody pria­mo nahrá­va­jú tomu, aby bol che­mic­ký boj medzi rast­li­na­mi inten­zív­nej­ší. Napr. zná­my čes­ký pes­to­va­teľ rast­lín ale­lo­pa­tiu popi­so­val a neskôr tvr­dil opak. Tak­mer v kaž­dej základ­nej akva­ris­tic­kej lite­ra­tú­re sa mož­no dočí­tať, že do jed­né­ho akvá­ria si zado­váž­te rad­šej zopár dru­hov rast­lín, ako z kaž­dé­ho dostup­né­ho dru­hu 1 – 2 jedin­ce. Samoz­rej­me to nie je len otáz­ka boja medzi rast­li­na­mi, ale aj otáz­ka vhod­né­ho sub­strá­tu pre ten kto­rý druh, vhod­né­ho zlo­že­nia vody, pou­ži­tej fil­trá­cie, atď. V kaž­dom prí­pa­de bio­lo­gic­ké pro­ce­sy jed­not­li­vých rast­lín a eko­sys­té­mu akvá­ria, prí­pad­ne vod­ných tokov, jazier či morí je stud­ňa plná otá­zok (aj nevy­po­ve­da­ných samoz­rej­me) a prek­va­pi­vých odpo­ve­dí. Nie je to vôbec také jed­no­du­ché, že by sme vza­li neja­kú rast­li­nu, zasa­di­li a čaka­li že bude ​„rásť ako z vody“. Mož­nos­ti nádr­že akva­ris­tu sú obme­dze­né, napo­kon aj mož­nos­ti odbú­ra­va­nia látok v akvá­ria sú pries­to­ro­vo obmedzenejšie.

Voda posky­tu­je ply­nu­lej­ší pre­chod, väč­šie rozp­tý­le­nie látok do pries­to­ru, pre­to si mys­lím, že ale­lo­pa­tic­ké pre­ja­vy sa musia pre­ja­viť čas­tej­šie ako u rast­lín na suchej zemi. Pova­žu­jem to za eko­lo­gic­kú ana­ló­giu ku obran­ným mecha­niz­mom, ku ver­bál­nym pre­ja­vom nevô­le, ku kon­ku­renč­ným pre­ja­vom živo­čí­chov. Je však mož­né, že sub­strát v nádr­ži nepos­ky­tu­je toľ­ko mož­nos­tí ako sub­strát v prí­ro­de a pre­to sa ale­lo­pa­tia ľah­šie popí­še prá­ve v ume­lej nádr­ži. Pre­to­že v akvá­riu skôr prí­de k pre­ja­vu náh­le­ho sta­vu, naj­mä pre obme­dze­ný pries­tor. Vo svo­jej pra­xi som sa stre­tol s prí­pa­dom, kedy som pes­to­val Cryp­to­co­ry­ne affi­nis v počte asi osem jedin­cov a pomer­ne veľ­ký Echi­no­do­rus. Iné rast­li­ny tam nebo­li. Pomer­ne uspo­ko­ji­vo rást­li aspoň dva roky. Avšak raz, behom dvoch dní sa doslo­va všet­ky kryp­to­ko­ry­ny roz­pad­li. Nezos­ta­lo z nich tak­mer nič, ston­ka sa odde­li­la od kore­ňa. Jedi­né čo z kryp­to­ko­rýn zosta­lo, bol kore­ňo­vý sys­tém, z kto­ré­ho som násled­ne kryp­to­ko­ry­ny ďalej pes­to­val. Echi­no­do­rus rás­tol pokoj­ne ďalej. Podob­ná situ­ácia sa mi neskôr zopa­ko­va­la zno­vu, v kom­bi­ná­cii s inou rast­li­nou. Neve­rím, žeby šlo o zná­mu kryp­to­ko­ry­no­vú cho­ro­bu, pre­to­že neviem o tom, že by sa iné pod­mien­ky sa meni­li. Šlo o pre­jav che­mic­ké­ho boja, kto­rý sa vie­dol zrej­me naj­mä boha­to roz­vet­ve­ný­mi koreň­mi oboch dru­hov rastlín.

Pod­ľa prí­tom­nos­ti kys­lí­ka roz­li­šu­je­me dva základ­né pro­ce­sy – ana­e­rób­ne a aerób­ne. Ana­e­rób­ne pro­ce­sy pre­bie­ha­jú bez prí­stu­pu kys­lí­ka, naopak aerób­ne za prí­stu­pu kys­lí­ka. S tým­to popi­som sa stre­tá­va­me naj­mä pri roz­kla­de hmo­ty. Aerób­ne pro­ce­sy aj ana­e­rób­ne na kon­ci potrav­né­ho reťaz­ca zabez­pe­ču­jú bak­té­rie. Z tro­fic­ké­ho hľa­dis­ka roz­li­šu­je­me auto­t­rof­né bak­té­rie, kto­ré menia hmo­tu – zväč­ša anor­ga­nic­ké lát­ky za prí­stu­pu svet­la a hete­rot­rof­né bak­té­rie využí­va­jú ener­giu zlo­ži­tých orga­nic­kých zlú­če­ním bez prí­stu­pu svet­la tak. Pri ana­e­rób­nom spra­co­va­ní dochá­dza aj ku štie­pe­niu na alko­hol, metán, sul­fán, na pro­duk­ty jedo­va­té a teda nežia­du­ce pre život rast­lín a rýb v akvá­riu. Pre­to je nut­né dbať o dosta­tok nevia­za­né­ho kys­lí­ka v našom akvá­riu. Bak­té­rie hmo­tu mine­ra­li­zu­jú, táto ener­gia je opäť trans­for­mo­va­ná do vody, do kore­ňo­vej sústa­vy rast­lín, kde sa opäť stá­va prí­pad­ným začiat­kom kolo­be­hu látok.

The com­mu­ni­ty of fish, inc­lu­ding plants, mic­ro­or­ga­nisms, and all living orga­nisms in the tank, is con­si­de­red a bio­ce­no­sis. A ceno­sis is a com­mu­ni­ty. It is not possib­le to cle­ar­ly sepa­ra­te indi­vi­du­al parts, fac­tors that make up the bio­ce­no­sis. The bio­ce­no­sis, toget­her with the ina­ni­ma­te com­po­nents of the tank, forms an eco­sys­tem. Howe­ver, it is possib­le to talk about the aqu­arium eco­sys­tem, as well as the fil­ter or water drop­lets. In aqu­arium hob­by, the­se terms are not wide­ly used, per­haps becau­se they repre­sent arti­fi­cial eco­sys­tems that are clo­se­ly depen­dent on human ener­gy inputs. I men­ti­on them becau­se we can encoun­ter them in the con­text of desc­ri­bing natu­ral habi­tats. Espe­cial­ly in natu­ral habi­tats, the influ­en­ce of bio­tic (living) and abi­otic (non-​living) fac­tors on the life of fish and plants is cle­ar­ly visib­le. Only when taking into account geolo­gi­cal con­di­ti­ons – which are most­ly com­ple­te­ly nega­ted in the aquarium.

From the per­spec­ti­ve of adap­ta­ti­on to the fluc­tu­ati­on of eco­lo­gi­cal fac­tors, we dis­tin­gu­ish bet­we­en ste­no­eci­ous and eury­eci­ous spe­cies. Ste­no­eci­ous spe­cies tole­ra­te small fluc­tu­ati­ons, whi­le eury­eci­ous spe­cies tole­ra­te lar­ge fluc­tu­ati­ons in valu­es. Well-​known armo­red cat­fish Cory­do­ras have adap­ted to the­ir envi­ron­ment to the extent that they bre­at­he atmo­sp­he­ric air through the­ir intes­ti­nal muco­sa. Simi­lar­ly, laby­rinth fish bre­at­he atmo­sp­he­ric oxy­gen using the­ir laby­rinth organ, etc.

Accor­ding to trop­hic para­me­ters, plants are bio­mass pro­du­cers, ani­mals (inc­lu­ding fish) are con­su­mers. Mic­ro­or­ga­nisms pro­ces­sing mat­ter are decom­po­sers. Based on the sour­ce of ener­gy, orga­nisms are clas­si­fied as auto­t­rop­hic – obtai­ning ener­gy using light, and hete­rot­rop­hic – pro­ces­sing orga­nic and inor­ga­nic mat­ter. Among fish, the­re are vari­ous rela­ti­ons­hips with the­ir envi­ron­ment. The stu­dy of the­se rela­ti­ons­hips and the­ir orga­ni­za­ti­on is the focus of eco­lo­gy. For the aqu­arium hob­by­ist, the most inte­res­ting rela­ti­ons­hip is, of cour­se, the inte­rac­ti­on bet­we­en fish or bet­we­en fish, the sub­stra­te, and water.

Tech­no­lo­gy sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­tes to the func­ti­oning of the aqu­arium and ensu­res life wit­hin it. It’s essen­tial to rea­li­ze that an aqu­arium is an arti­fi­cial sys­tem that is chal­len­ging to con­ce­i­ve wit­hout human inputs. Among the fun­da­men­tal fac­tors influ­en­cing the gro­wth of aqu­atic plants are light, nut­rient avai­la­bi­li­ty, water itself, sub­stra­te, and, in natu­re, soil. The­re is also a rela­ti­ons­hip bet­we­en fish and plants, and they mutu­al­ly influ­en­ce each other. Plants can cre­a­te the right mic­roc­li­ma­te for fish, pro­vi­ding hiding pla­ces and some­ti­mes even food.

The fac­tor of light divi­des plants into shade-​tolerant and light-​loving. The situ­ati­on is simi­lar to a forest whe­re the cano­py of tree cro­wns pla­ys a role, or in tro­pi­cal are­as, epip­hy­tes allow only about 1% of light to reach the lower lay­er abo­ve the ground. In the case of aqu­atic plants, the ​“cano­py” inc­lu­des plants at the water sur­fa­ce, which are expli­cit­ly light-​loving. Light is also absor­bed by flo­ating plants, tal­ler plants, and even­tu­al­ly rea­ches the lower plants on the sub­stra­te, which are often also light-​loving. Alt­hough sun­light is the pri­ma­ry sour­ce of light in natu­re, and its light is much hig­her in quali­ty and inten­si­ty, it is often absor­bed abo­ve the water by forests or coas­tal vege­ta­ti­on. And, of cour­se, light is absor­bed by algae, auto­t­rop­hic mic­ro­or­ga­nisms, and the water itself. Shade-​tolerant plants inc­lu­de Anu­bias, Cryp­to­co­ry­ne, Vesi­cu­la­ria dubayana.

Under cer­tain cir­cum­stan­ces, aqu­ariums can expe­rien­ce poiso­ning. It typi­cal­ly invol­ves ammo­nia poiso­ning, for exam­ple, cau­sed by a high level of orga­nic was­te, or poiso­ning by cer­tain metals from deco­ra­ti­ons. Inte­res­tin­gly, poiso­ning can also occur due to the influ­en­ce of the diges­ti­ve tracts of other fish pro­ces­sing food dif­fe­ren­tly. Carps are kno­wn for the­ir exc­re­ments being toxic to other fish spe­cies in this regard.

Com­pe­ti­ti­on is a well-​known term and a dri­ving for­ce in evo­lu­ti­on. Its mani­fe­sta­ti­ons are obser­vab­le in coun­tless forms among fish, plants, and other orga­nisms in our aqu­ariums. In some cases, we can’t spe­ak of enti­re­ly nor­mal beha­vi­ors, as aqu­arium ent­hu­siasts gene­ral­ly mimic natu­re, often with alte­red pat­terns. One case whe­re we might not ful­ly obser­ve com­pe­ti­ti­on is in food com­pe­ti­ti­on. In the aqu­arium, our inha­bi­tants seek food in a limi­ted spa­ce. Con­se­qu­en­tly, strong com­pe­ti­ti­ve beha­vi­ors do not emer­ge as in the wild. Fish com­pe­ti­ti­on in the aqu­arium is main­ly evi­dent in ter­ri­to­rial dis­pu­tes and during repro­duc­ti­ve acti­vi­ties. Howe­ver, com­pe­ti­ti­on is more pro­noun­ced among plants. Males of bet­ta fish, for exam­ple, disp­lay agg­res­si­on by enga­ging in fier­ce batt­les. This is espe­cial­ly obser­ved in natu­re, as such a com­bi­na­ti­on is not recom­men­ded in aqu­ariums. To con­firm this, one can use a mirror.

The rela­ti­ons­hip bet­we­en prey and pre­da­tor is obser­vab­le in the aqu­arium, some­ti­mes shoc­king to the unin­for­med. For ins­tan­ce, a small cope­pod can cre­a­te such a strong pre­da­to­ry pre­ssu­re on fish that the fry of the fish can suc­cumb. Cope­pods can lite­ral­ly nip at fish fry. Typi­cal pre­da­tors inc­lu­de pike hun­ting aqu­atic insects, smal­ler fish, and cer­tain cich­lids that prey on other fish, such as the South Ame­ri­can Astro­no­tus ocel­la­tus or Afri­can spe­cies of the genus Nim­boc­hro­mis. The­se rela­ti­ve­ly lar­ger fish, gro­wing over 20 cm, use an inte­res­ting tech­ni­que of simu­la­ting a dead fish lying on the bot­tom. Howe­ver, if a smal­ler fish, a ​“kali­go­no” as the nati­ve popu­la­ti­on around Lake Mala­wi calls the­se fish, app­ro­aches them, they sud­den­ly ​“come to life” and swift­ly try to sei­ze the­ir prey. Nar­ro­wing down the topic to the fact that both prey and pre­da­tor are fish, vari­ous hun­ting tech­ni­qu­es can be dis­tin­gu­is­hed based on the fis­h’s beha­vi­or. Some attack from the front, from the head, some from behind, from the tail, and others attack from the side. Of cour­se, some fish are indif­fe­rent to the­se dis­tinc­ti­ons. A pre­da­to­ry fish can con­su­me a fish who­se dia­me­ter is rough­ly the size of its eye. Natu­ral­ly, the­re are exceptions.

Among ter­res­trial plants, the­re is a phe­no­me­non kno­wn as alle­lo­pat­hy, whe­re cer­tain orga­nisms or plants exhi­bit into­le­ran­ce to each other to the extent of being capab­le of self-​destruction. Whi­le this phe­no­me­non has been scien­ti­fi­cal­ly desc­ri­bed among land plants, it is belie­ved that simi­lar che­mi­cal war­fa­re might occur more inten­si­ve­ly among aqu­atic plants due to the natu­ral pro­per­ties of water. Some aqu­arists recom­mend having a varie­ty of plant spe­cies in an aqu­arium rat­her than a few indi­vi­du­als of each spe­cies to avo­id poten­tial con­flicts. Howe­ver, this is not just a mat­ter of plant com­pe­ti­ti­on but also invol­ves con­si­de­ra­ti­ons like suitab­le sub­stra­te, water com­po­si­ti­on, fil­tra­ti­on met­hods, and more. The bio­lo­gi­cal pro­ces­ses of indi­vi­du­al plants and the aqu­arium eco­sys­tem, as well as water­cour­ses, lakes, or seas, are a wells­pring of ques­ti­ons, some of which remain unan­swe­red, and sur­pri­sing answers.

Water pro­vi­des a smo­ot­her trans­i­ti­on and gre­a­ter dis­per­si­on of sub­stan­ces into spa­ce. The­re­fo­re, alle­lo­pat­hic effects may occur more fre­qu­en­tly among aqu­atic plants than the­ir ter­res­trial coun­ter­parts. This can be vie­wed as an eco­lo­gi­cal ana­lo­gy to defen­se mecha­nisms, ver­bal expres­si­ons of dis­con­tent, or com­pe­ti­ti­ve beha­vi­ors among ani­mals. Howe­ver, it is possib­le that the aqu­arium sub­stra­te does­n’t pro­vi­de as many opti­ons as natu­ral sub­stra­tes, making alle­lo­pat­hy easier to obser­ve in arti­fi­cial tanks. In aqu­ariums, sud­den situ­ati­ons can ari­se, espe­cial­ly due to limi­ted space.

The pre­sen­ce of oxy­gen dis­tin­gu­is­hes two fun­da­men­tal pro­ces­ses — ana­e­ro­bic and aero­bic. Ana­e­ro­bic pro­ces­ses occur wit­hout oxy­gen, whi­le aero­bic pro­ces­ses occur in the pre­sen­ce of oxy­gen. The­se desc­rip­ti­ons are often encoun­te­red in the decom­po­si­ti­on of mat­ter. Both aero­bic and ana­e­ro­bic pro­ces­ses are hand­led by bac­te­ria at the end of the food chain. From a trop­hic per­spec­ti­ve, auto­t­rop­hic bac­te­ria trans­form mat­ter, usu­al­ly inor­ga­nic sub­stan­ces, in the pre­sen­ce of light, whi­le hete­rot­rop­hic bac­te­ria uti­li­ze ener­gy from com­plex orga­nic com­pounds wit­hout light. During ana­e­ro­bic pro­ces­sing, sub­stan­ces can be bro­ken down into alco­hol, met­ha­ne, sul­fi­des, and toxic byp­ro­ducts, unde­si­rab­le for the life of plants and fish in the aqu­arium. The­re­fo­re, it is essen­tial to ensu­re an ade­qu­ate supp­ly of free oxy­gen in our aqu­ariums. Bac­te­ria mine­ra­li­ze mat­ter, and this ener­gy is trans­for­med back into water and the root sys­tems of plants, beco­ming a poten­tial star­ting point for the cyc­le of sub­stan­ces once again.

Use Facebook to Comment on this Post

Informácie, O mne, Veda

Environmentalistika a ja

skala
Hits: 11544

Moja odbor­ná špe­cia­li­zá­cia je envi­ron­men­ta­lis­ti­ka, špe­cia­li­zá­ciu eko­so­zo­ló­gia a fyzi­otak­ti­ka na Prí­ro­do­ve­dec­kej fakul­te v Bra­ti­sla­ve. Počas môj­ho štú­dia som za zaobe­ral sme­rom ku geo­gra­fii, kon­krét­ne sme­rom ku Geo­gra­fic­kým infor­mač­ným sys­té­mom – GIS-​om. Ten­to záu­jem neutí­chol ani dnes. Musím pove­dať, že napriek svoj­mu teraj­šie­mu aj minu­lé­mu zamest­na­niu som rád, že som vyštu­do­val envi­ron­men­ta­lis­ti­ku. Dosta­lo sa mi roz­siah­lych vedo­mos­tí zo širo­ké­ho spek­tra vedec­kých dis­cip­lín. Okrem toho ešte dôle­ži­tej­šie je, že to zod­po­ve­dá môj­mu pre­sved­če­niu. Envi­ron­men­ta­lis­ti­ku mož­no chá­pať ako aute­ko­lo­gic­kú štú­diu, ako eko­ló­giu zame­ra­nú na vzťa­hy orga­niz­mov, pro­stre­dia na člo­ve­ka. V istých medziach je to veda, avšak mys­lím že posla­nie envi­ron­men­ta­lis­ti­ky je v rie­še­ní situ­ácií. Čas­to sa v mno­hých otáz­kach spá­ja s medi­cí­nou, s eko­nó­mi­ou a poli­ti­kou. Ide o ochra­nu život­né­ho pro­stre­dia, ale len v súvis­los­ti s človekom.

My pro­fes­si­onal spe­cia­li­za­ti­on is envi­ron­men­tal scien­ce, with a focus on eco­zo­olo­gy and phy­si­otac­tics at the Facul­ty of Natu­ral Scien­ces in Bra­ti­sla­va. During my stu­dies, I also del­ved into the field of geog­rap­hy, spe­ci­fi­cal­ly Geog­rap­hic Infor­ma­ti­on Sys­tems (GIS). This inte­rest per­sists to this day. I must say that, des­pi­te my cur­rent and past emplo­y­ment, I am glad that I cho­se to stu­dy envi­ron­men­tal scien­ce. It has pro­vi­ded me with exten­si­ve kno­wled­ge across a wide ran­ge of scien­ti­fic dis­cip­li­nes. More­over, more impor­tan­tly, it aligns with my conviction.

Envi­ron­men­tal scien­ce can be unders­to­od as an aute­co­lo­gi­cal stu­dy, an eco­lo­gy focu­sed on the rela­ti­ons­hips bet­we­en orga­nisms and the­ir envi­ron­ment, par­ti­cu­lar­ly con­cer­ning humans. In cer­tain aspects, it is a scien­ce, but I belie­ve the mis­si­on of envi­ron­men­tal scien­ce lies in problem-​solving. Often, it is intert­wi­ned with medi­ci­ne, eco­no­mics, and poli­tics. It revol­ves around the pro­tec­ti­on of the envi­ron­ment, but alwa­ys in the con­text of its impact on humanity.

Návrh na pred­me­ty vhod­né pre envi­ron­men­ta­lis­ti­ku – prak­tic­ký názor absolventa

Pre­fe­ro­val by som ove­ľa viac vzťa­ho­vé vedo­mos­ti opro­ti encyk­lo­pe­dic­kým. Mys­lím, že dob­rý ochra­nár nie je pri­orit­ne ten, kto vie, ale ten kto má vzťah. Ja by som sa tam sna­žil pre­sa­diť psy­cho­ló­giu, soci­oló­giu, filo­zo­fiu, prá­vo, eko­nó­miu. Na to by som klá­dol veľ­ký dôraz. Tie­to by mal štu­dent ovlá­dať a tie ostat­né – prí­ro­do­ved­né by mali byť štu­den­to­vým koníč­kom. Z hľa­dis­ka pra­xe sa mi totiž zdá dôle­ži­tej­šie či to vieš pre­sa­diť, nie či sa v tom vyznáš. Zby­toč­ní sú ľudia, kto­rí ovlá­da­jú veľ­ké množ­stvo vedo­mos­tí, keď ich neve­dia využiť. Úspeš­ný adept si musí veriť.
Meto­di­ky ako LANDEP a ÚSES, by som odpo­ru­čil učiť len okra­jo­vo. Vymys­le­li sa už sto­hy papie­rov, kon­cep­cií, meto­dík, kra­jin­no­eko­lo­gic­ké ana­lý­zy, syn­té­zy, ale mno­ho­krát sú samo­ú­čel­né. Meto­di­ky sú čas­to také, že veľa­krát by ju mal pou­žiť člo­vek, kto­rý tomu nero­zu­mie a ani nemá na to pros­tried­ky, aby ju zod­po­ved­ne dodr­žia­val. Aj odbor­ní­ko­vi dajú sluš­ne zabrať.

Sug­ges­ti­on for Sub­jects Suitab­le for Envi­ron­men­tal Stu­dies – Prac­ti­cal Opi­ni­on of a Graduate

I would pre­fer much more rela­ti­onal kno­wled­ge over encyc­lo­pe­dic kno­wled­ge. I belie­ve that a good con­ser­va­ti­onist is not pri­ma­ri­ly some­one who kno­ws but some­one who has a con­nec­ti­on. I would try to emp­ha­si­ze psy­cho­lo­gy, soci­olo­gy, phi­lo­sop­hy, law, and eco­no­mics in this field. I would pla­ce gre­at emp­ha­sis on the­se. Stu­dents should mas­ter the­se, and the others – the natu­ral scien­ces – should be the stu­den­t’s hob­by. From a prac­ti­cal per­spec­ti­ve, it seems to me more impor­tant whet­her you can assert your­self, not whet­her you are kno­wled­ge­ab­le. Peop­le who possess a vast amount of kno­wled­ge but can­not use it are unne­ces­sa­ry. A suc­cess­ful can­di­da­te must belie­ve in them­sel­ves. I would recom­mend tea­ching met­ho­do­lo­gies like LANDEP and ÚSES only mar­gi­nal­ly. Many stacks of papers, con­cepts, met­ho­do­lo­gies, landscape-​ecological ana­ly­ses, synt­he­ses have alre­a­dy been inven­ted, but many times they are self-​serving. Met­ho­do­lo­gies are often such that a per­son who does not unders­tand them and does not have the means to res­pon­sib­ly adhe­re to them would use them. They can be quite chal­len­ging even for experts.

Sepa­ro­va­ný zber a spot­re­ba energie

Sepa­ru­jem zber asi od roku 1995. Keď­že ma zau­jí­ma koľ­ko doká­že odpa­du domác­nosť vypro­du­ko­vať, a spot­re­bo­vať a za akých pod­mie­nok dochá­dza k pokle­som a náras­tu, zis­te­né hod­no­ty môžem vyhodnotiť.

Zber papie­ra pod­ľa rokov

V rokoch 1999/​2000 som bol na vojen­skej služ­be, pre­to zrej­me doš­lo ku pokle­su, nárast v roku 1998 vysvet­ľu­jem tým, že som bol den­ne doma. Nárast v rokoch 2001 až dodnes vysvet­ľu­jem veľ­ký­mi náras­tmi reklam­ných a infor­mač­ných materiálov.

Sepa­ra­te Col­lec­ti­on and Ener­gy Consumption

I have been sepa­ra­ting was­te sin­ce around 1995. Sin­ce I am inte­res­ted in how much was­te a hou­se­hold can pro­du­ce, and con­su­me, and under what con­di­ti­ons the­re are fluc­tu­ati­ons, I can eva­lu­ate the valu­es​I have found.

Col­lec­ti­on of paper by years

In the years 1999/​2000, I was on mili­ta­ry ser­vi­ce, so the­re was pro­bab­ly a dec­re­a­se. The inc­re­a­se in 1998 is explai­ned by the fact that I was at home eve­ry day. The inc­re­a­se from 2001 to the pre­sent is explai­ned by sig­ni­fi­cant inc­re­a­ses in adver­ti­sing and infor­ma­ti­onal materials.

K 1.1.2006 som vyse­pa­ro­val 472 kg papie­ra. /​As of Janu­ary 1, 2006, I sepa­ra­ted 472 kg of paper.

Zber plas­tov

Na začiat­ku, keď sme zača­li sepa­ro­vať, veľ­mi dlho trva­lo, kým si na to dosta­lo do vedo­mia, svo­je zohra­la aj ocho­ta a zvy­ky. Potom, ako mož­no vidieť z roku 1998 sa situ­ácia stabilizovala.

The sepa­ra­ti­on of plas­tics was chal­len­ging at the begin­ning, and it took a whi­le for awa­re­ness to build. Habits and wil­ling­ness also pla­y­ed a role. As seen from the data in 1998, the situ­ati­on sta­bi­li­zed over time.

K 1.1.2006 som vyse­pa­ro­val 105 kg plastov.

Kovy

Na prí­kla­de kovov je jas­ne vidieť veľ­ké roz­die­ly, kto­ré som naz­na­čo­val vyš­šie. V rokoch 1999 – 2000 som bol na ZVS. Kon­zer­vo­vá stra­va sa jas­ne pre­ja­vi­la – oko­lo 7 kg na rok.

On Janu­ary 1, 2006, I sepa­ra­ted 105 kg of plastics.

Metals

The exam­ple of metals cle­ar­ly sho­ws sig­ni­fi­cant dif­fe­ren­ces, as I men­ti­oned ear­lier. In the years 1999 – 2000, I was in mili­ta­ry ser­vi­ce, and the use of can­ned food is evi­dent, con­tri­bu­ting to about 7 kg per year.

K 1.1.2006 som vyse­pa­ro­val 46 kg kovov.

Spot­re­ba energie

Evi­do­va­né obdo­bie – od roku 1998

Voda

On Janu­ary 1, 2006, I sepa­ra­ted 46 kg of metals.

Ener­gy Consumption

Recor­ded peri­od – from 1998

Water

Spot­re­ba je m3 /​The con­sump­ti­on is in cubic meters.

Plyn /​Gas

Spot­re­ba je m3

Elek­tri­na

Pod­ľa jed­not­li­vých rokov – v roku 2001 doš­lo ku výraz­nej­šie­mu náras­tu – prí­či­na naj­mä pomer­ne sil­né ohrie­va­če – v rokoch 2002, 2003 doš­lo ku mier­ne­mu pokle­su – vyme­ni­li sme sta­rú chlad­nič­ku za síce väč­šiu a kom­bi­no­va­nú s mraz­nič­kou, ale novú. V roku 2005 sme kúpi­li novú práč­ku, v roku 2006 nový spo­rák.

Elect­ri­ci­ty

By indi­vi­du­al years – in 2001 the­re was a sig­ni­fi­cant inc­re­a­se – the main cau­se was rela­ti­ve­ly power­ful hea­ters – in 2002, 2003 the­re was a slight dec­re­a­se – we repla­ced the old ref­ri­ge­ra­tor with a lar­ger one and com­bi­ned with a fre­e­zer, but new. In 2005, we bought a new was­hing machi­ne, and in 2006 a new stove.

Spot­re­ba je kWh.

Use Facebook to Comment on this Post

Ekológia, TOP, Veda

Ekologická stabilita, ekologická rovnováha a spätná väzba

skala
Hits: 10148

Eko­lo­gic­ká sta­bi­li­ta, eko­lo­gic­ká rov­no­vá­ha a spät­ná väz­ba pred­sta­vu­jú kľú­čo­vé poj­my v oblas­ti eko­ló­gie a envi­ron­men­tál­nej vedy. Tie­to kon­cep­ty sú úzko spä­té a vzá­jom­ne ovplyv­ňu­jú fun­go­va­nie eko­sys­té­mov. Eko­lo­gic­ká sta­bi­li­ta sa vzťa­hu­je na schop­nosť eko­sys­té­mu odo­lá­vať zme­ne a udr­žia­vať svo­je štruk­tú­ry a fun­kcie napriek vnú­tor­ným ale­bo von­kaj­ším vply­vom. Sta­bil­ný eko­sys­tém je schop­ný obno­viť sa po von­kaj­ších naru­še­niach a udr­žia­vať svo­je rov­no­váž­ne pod­mien­ky. Eko­lo­gic­ká rov­no­vá­ha zdô­raz­ňu­je sta­bi­li­tu v inte­rak­ciách medzi živý­mi a neži­vý­mi čas­ťa­mi eko­sys­té­mu. Táto rov­no­vá­ha vzni­ká pro­stred­níc­tvom kom­plex­ných vzťa­hov, kde orga­niz­my ovplyv­ňu­jú svo­je pro­stre­die a súčas­ne sú ovplyv­ňo­va­né tým­to pro­stre­dím. Spät­ná väz­ba je pro­ces, pri kto­rom výsle­dok ale­bo stav súvi­sí s pred­chá­dza­jú­cim sta­vom. V eko­ló­gii sa čas­to pou­ží­va na opis inte­rak­cií v rám­ci eko­sys­té­mov. Spät­ná väz­ba môže byť pozi­tív­na (zosil­ňu­jú­ca) ale­bo nega­tív­na (vyva­žu­jú­ca). Naprí­klad, ak rast­li­ny ras­tú­ce v eko­sys­té­me absor­bu­je viac CO2, môže to viesť k pozi­tív­nej spät­nej väz­be v zni­žo­va­ní cel­ko­vé­ho množ­stva skle­ní­ko­vých ply­nov v atmo­sfé­re. Úva­ha o tých­to kon­cep­toch má kľú­čo­vý význam v súvis­los­ti s glo­bál­ny­mi envi­ron­men­tál­ny­mi výzva­mi. Súčas­ný stav našej pla­né­ty jas­ne uka­zu­je, že nevy­vá­že­né ľud­ské akti­vi­ty môžu naru­šiť eko­lo­gic­kú sta­bi­li­tu a rov­no­vá­hu. Dôle­ži­té je uve­do­miť si, že eko­sys­té­my sú vzá­jom­ne pre­po­je­né a zme­na v jed­nej oblas­ti môže mať význam­né dôsled­ky v iných čas­tiach eko­sys­té­mu. Z toh­to dôvo­du je potreb­né konať s ohľa­dom na zacho­va­nie a obno­vu eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty, aby sme zabez­pe­či­li udr­ža­teľ­nú budúc­nosť pre našu planétu.

Eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty, eco­lo­gi­cal balan­ce, and feed­back are key con­cepts in the field of eco­lo­gy and envi­ron­men­tal scien­ce. The­se con­cepts are clo­se­ly inter­con­nec­ted and mutu­al­ly influ­en­ce the func­ti­oning of eco­sys­tems. Eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty refers to the abi­li­ty of an eco­sys­tem to resist chan­ge and main­tain its struc­tu­res and func­ti­ons des­pi­te inter­nal or exter­nal influ­en­ces. A stab­le eco­sys­tem can reco­ver from exter­nal dis­tur­ban­ces and main­tain its equ­ilib­rium con­di­ti­ons. Eco­lo­gi­cal balan­ce emp­ha­si­zes sta­bi­li­ty in inte­rac­ti­ons bet­we­en living and non-​living parts of the eco­sys­tem. This balan­ce ari­ses through com­plex rela­ti­ons­hips whe­re orga­nisms influ­en­ce the­ir envi­ron­ment, and, at the same time, are influ­en­ced by it. Feed­back is a pro­cess whe­re the out­co­me or sta­te is rela­ted to the pre­vi­ous sta­te. In eco­lo­gy, it is often used to desc­ri­be inte­rac­ti­ons wit­hin eco­sys­tems. Feed­back can be posi­ti­ve (ampli­fy­ing) or nega­ti­ve (balan­cing). For exam­ple, if plants in an eco­sys­tem absorb more CO2, it can lead to posi­ti­ve feed­back in redu­cing the ove­rall amount of gre­en­hou­se gases in the atmo­sp­he­re. Ref­lec­ti­on on the­se con­cepts is cru­cial in the con­text of glo­bal envi­ron­men­tal chal­len­ges. The cur­rent sta­te of our pla­net cle­ar­ly sho­ws that unba­lan­ced human acti­vi­ties can dis­rupt eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and balan­ce. It’s impor­tant to rea­li­ze that eco­sys­tems are inter­con­nec­ted, and a chan­ge in one area can have sig­ni­fi­cant con­se­qu­en­ces in other parts of the eco­sys­tem. The­re­fo­re, acti­on is needed to pre­ser­ve and res­to­re eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty to ensu­re a sus­tai­nab­le futu­re for our planet.

Abs­trakt:

Ten­to člá­nok sa zaobe­rá eko­lo­gic­kou sta­bi­li­tou ako takou, a mož­nos­ťa­mi jej zis­ťo­va­nia. Popi­su­jem základ­né poznat­ky o eko­lo­gic­kej sta­bi­li­te. Už v úvo­de uvá­dzam vzá­jom­ne pozi­tív­ny vzťah eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty a ener­gie. Ana­ly­zu­jem mož­nos­ti jej zis­ťo­va­nia ces­tou pro­dukč­nej eko­ló­gie. Sna­žím sa popí­sať prob­lé­my s tým spo­je­né. Prav­de­po­dob­ne naj­zau­jí­ma­vej­ším názo­rom celé­ho člán­ku je hypo­té­za, že závis­losť eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty a ener­gie nut­nej na udr­žo­va­nie momen­tál­ne­ho sta­vu je kon­štant­ná ! Oso­bit­ne sa venu­jem spät­nej väz­be. Mys­lím, že spät­ná väz­ba má veľ­ký vplyv na eko­lo­gic­kú rov­no­vá­hu. Schvál­ne som pou­žil slo­vo rov­no­vá­hu, pre­to­že tak ako z člán­ku vyplý­va, mám veľ­ké pochyb­nos­ti o jej vply­ve na eko­lo­gic­kú stabilitu.

Abs­tract:

This artic­le is dea­ling with eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty as the scien­ce, and possi­bi­li­ties of its detec­ti­on. I desc­ri­be the basic kno­wled­ge about eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty. I have men­ti­oned other posi­ti­ve rela­ti­ons­hip bet­we­en the eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and the ener­gy in intro­duc­ti­on. I ana­ly­se the possi­bi­li­ties of its detec­ti­on through pro­duc­ti­ve (ener­gy) eco­lo­gy. I tried to desc­ri­be troub­les joined to it. I think the most inte­res­ting opi­ni­on of the who­le artic­le is a hypot­he­sis that the depen­den­ce of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and ener­gy which is neces­sa­ry for sus­tai­ning of momen­ta­ry sta­te is cons­tant ! I pecu­liar­ly devo­te to feed­back. I think that feed­back has a gre­at influ­en­ce on eco­lo­gi­cal balan­ce. The artic­le indi­ca­te that the­re is my deep doubt about the influ­en­ce of feed­back on eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty that is why I have just used the word balance.

Mot­to: Naj­ne­po­cho­pi­teľ­nej­šou vecou na sve­te je fakt, že je to pocho­pi­teľ­né (Albert Einstein)

Mot­to: The most incom­pre­hen­sib­le thing in the world is that it is unders­tan­dab­le. (Albert Einstein)

MÍCHAL ET VOLOŠČUK (1991) defi­nu­jú eko­lo­gic­kú sta­bi­li­tu ako schop­nosť eko­sys­té­mu vrá­tiť sa pôso­be­ním vlast­ných vnú­tor­ných mecha­niz­mov k dyna­mic­kej rov­no­vá­he ale­bo ku svoj­mu ​“nor­mál­ne­mu” vývo­jo­vé­mu sme­ru. Čím rých­lej­šie sa eko­sys­tém vra­cia a tým men­šie odchýl­ky vyka­zu­je, tým je sta­bil­nej­ší. Rád by som zdô­raz­nil, že eko­lo­gic­ká sta­bi­li­ta je pre­vrá­te­nou hod­no­tou vstu­pov, či už vo for­me látok ale­bo ener­gie, kto­ré je nut­né do eko­sys­té­mu vkla­dať na to, aby sme ho udr­ža­li v momen­tál­nom sta­ve. Táto situ­ácia nemá envi­ron­men­tál­ny aspekt. Neexis­tu­je pre­po­je­nie na pri­ro­dze­nosť eko­sys­té­mu. Napr. lán pše­ni­ce vyža­du­je kaž­do­roč­né mecha­nic­ké naru­šo­va­nie, hno­je­nie a kose­nie, orga­nic­ký mate­riál (sla­ma) musí byť odstra­ňo­va­ný, ale­bo aspoň eli­mi­no­va­ný – inak by úro­da v najb­liž­ších šty­roch – pia­tich rokoch nebo­la tak­mer žiad­na. Tok ener­gie je prerušovaný.

Meto­di­ky určo­va­nia koefi­cien­tu eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty v tvor­be ÚSES – Územ­né­ho sys­té­mu eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty sú do istej mie­ry intu­itív­ne. Je veľ­kým prob­lé­mom zis­tiť mie­ru eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty pres­nej­šie. Meto­di­ka je zalo­že­ná na zna­koch, kto­ré sa vyzna­ču­jú veľ­kým inter­va­lom a veľ­kú úlo­hu zohrá­va sub­jek­ti­vi­ta ľud­ské­ho fak­to­ra. Pro­jek­ty ÚSES vypra­cú­va­jú rôz­ni ľudia a s rôz­nym pro­fe­sij­ným zame­ra­ním – od sta­veb­ných inži­nie­rov, urba­nis­tov, archi­tek­tov cez kra­jin­ných plá­no­va­čov, bio­ló­gov, eko­ló­gov až po envi­ron­men­ta­lis­tov. V tvor­be ÚSES nie je otáz­ka pres­nej deter­mi­ná­cie eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty taká dôle­ži­tá, okrem iné­ho aj z dôvo­du využí­va­nia prin­cí­pu rela­tív­nos­ti v tvor­be ÚSES. Pri­rov­nal by som to k situ­ácii leká­ra, kto­rý sa sna­ží pomôcť pacien­to­vi trpia­ce­mu nevy­lie­či­teľ­nou for­mou leuké­mie. Napriek tomu, že vie, že pacien­to­vi veľa času neos­tá­va, hľa­dá opo­ru – ​“kos­tru”, naj­hod­not­nej­šie čas­ti, kto­ré pacien­ta udr­žia v sta­ve naj­vyš­šej mož­nej rov­no­vá­hy, prí­pad­ne poci­tu spo­koj­nos­ti. Toto pri­rov­na­nie tro­chu krí­va, totiž prí­ro­da nikdy nebu­de v sta­ve pacien­ta, avšak na pocho­pe­nie rela­tív­nos­ti využi­tia pozna­nia eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty pre úče­lo­vú prá­cu akou ÚSES je vhodný.

MÍCHAL ET VOLOŠČUK (1991) defi­nes eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty as the abi­li­ty of an eco­sys­tem to return, through its inter­nal mecha­nisms, to dyna­mic equ­ilib­rium or its ​“nor­mal” deve­lop­men­tal direc­ti­on. The fas­ter an eco­sys­tem returns and the smal­ler the devia­ti­ons it exhi­bits, the more stab­le it is. I would like to emp­ha­si­ze that eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty is the inver­ted value of inputs, whet­her in the form of sub­stan­ces or ener­gy, that need to be inves­ted in the eco­sys­tem to main­tain it in its cur­rent sta­te. This situ­ati­on does not have an envi­ron­men­tal aspect. The­re is no con­nec­ti­on to the natu­ral­ness of the eco­sys­tem. For exam­ple, a whe­at field requ­ires annu­al mecha­ni­cal dis­rup­ti­on, fer­ti­li­za­ti­on, and mowing; orga­nic mate­rial (straw) must be remo­ved or at least eli­mi­na­ted — other­wi­se, the crop in the next four to five years would be almost none­xis­tent. The flow of ener­gy is disrupted.

The met­ho­do­lo­gies for deter­mi­ning the coef­fi­cient of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty in the cre­a­ti­on of ÚSES – Územ­ný sys­tém eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty are, to some extent, intu­iti­ve. It is a sig­ni­fi­cant chal­len­ge to ascer­tain the degree of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty more pre­ci­se­ly. The met­ho­do­lo­gy is based on fea­tu­res cha­rac­te­ri­zed by a wide ran­ge, and sub­jec­ti­vi­ty pla­ys a sig­ni­fi­cant role. ÚSES pro­jects are car­ried out by vari­ous indi­vi­du­als with dif­fe­rent pro­fes­si­onal backg­rounds – from civil engi­ne­ers, urban plan­ners, and archi­tects to lands­ca­pe plan­ners, bio­lo­gists, eco­lo­gists, and envi­ron­men­ta­lists. In the cre­a­ti­on of ÚSES, the exact deter­mi­na­ti­on of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty is not as cru­cial, part­ly due to the use of the prin­cip­le of rela­ti­vi­ty in its for­ma­ti­on. I would liken it to the situ­ati­on of a doc­tor try­ing to help a patient suf­fe­ring from an incu­rab­le form of leuke­mia. Des­pi­te kno­wing that the patient has limi­ted time, the doc­tor seeks sup­port, a ​“fra­me­work,” the most valu­ab­le parts that will keep the patient in the hig­hest possib­le sta­te of equ­ilib­rium or a sen­se of satis­fac­ti­on. This ana­lo­gy is some­what ske­wed becau­se natu­re will never be in a patien­t’s sta­te, but it helps unders­tand the rela­ti­vi­ty of using kno­wled­ge of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty for the pur­po­se­ful work that ÚSES represents.

Čo je to eko­lo­gic­ká sta­bi­li­ta a aké sú mož­nos­ti jej zis­ťo­va­nia a aké­ho­si ​“oce­ne­nia” pre lai­kov ? To je zlo­ži­tá otáz­ka, na kto­rú sa sna­žím dať neja­ké pod­ne­ty. Môžem pou­žiť dokon­ca medi­cí­nu, či eko­nó­miu na to, aby som doká­zal pozi­tív­ny vzťah eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty k cie­ľom uve­de­ných odbo­rov. Ak poviem eko­nó­mo­vi, že toto úze­mie má takú a takú cenu z hľa­dis­ka eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty, a že na tom svo­jou správ­ne orien­to­va­nou akti­vi­tou (napr. pase­ním na lúke v Strá­žov­ských vrchoch) ušet­rí roč­ne istú sumu peňa­zí, je vhod­né, aby sme vede­li určiť eko­lo­gic­kú sta­bi­li­tu. Je vše­obec­ne zná­my pozi­tív­ny vzťah rov­no­vá­hy v prí­ro­de k zdra­viu oby­va­te­ľov. Meto­di­ky zis­ťo­va­nia koefi­cien­tu eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty s kto­rý­mi som sa naj­čas­tej­šie stre­tol sú zalo­že­né na zís­ka­va­ní poznat­kov o aktu­ál­nom sta­ve vege­tá­cie na jed­not­li­vých plo­chách. Vege­tá­cia je repre­zen­ta­tív­nym uka­zo­va­te­ľom, kto­rý dosta­toč­ne pres­ne odrá­ža stav eko­sys­té­mu nie­len v momen­tál­nom čase, ale je reak­ci­ou na pod­mien­ky oko­lia počas pomer­ne dlhé­ho časo­vé­ho obdo­bia. Tie­to meto­di­ky majú jeden veľ­mi exakt­ný aspekt – je ním pôvod­nosť. Napr. drvi­vá väč­ši­na lúk ako tak­mer nepô­vod­ný prvok v našich pod­mien­kach nedo­sa­hu­jú naj­vyš­ší význam pre eko­lo­gic­kú sta­bi­li­tu – hod­no­tu 5, ako tak­mer všet­ky ostat­né typy eko­sys­té­mov . To je dané nevy­hnut­nos­ťou vstu­pov ener­gie pre eko­sys­tém lúk, kto­ré musia mať zabez­pe­če­ný manaž­ment na to aby pre­trva­li vo svo­jej for­me. Keď som uva­žo­val o pres­nej­šom postu­pe pre zis­ťo­va­nie stup­ňa eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty usú­dil som, že prav­de­po­dob­ne naje­xakt­nej­šia metó­da mera­nia stup­ňa eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty je ces­ta využí­va­jú­ca metó­dy pro­dukč­nej eko­ló­gie. Len­že to má dva hlav­né okru­hy problémov.

Prvý prob­lém je v tom, že jed­not­li­vé eko­sys­té­my majú rôz­nu výš­ku pro­duk­cie, a rôz­nu výš­ku potreb­ných vstu­pov. Dru­hý prob­lém spo­čí­va v nasle­du­jú­com. Téza hovo­rí: eko­lo­gic­ká sta­bi­li­ta je nepria­mo úmer­ná ener­gii nut­nej na udr­žo­va­nie momen­tál­ne­ho sta­vu (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991). Ako sa dá zis­tiť koľ­ko nevy­hnut­nej ener­gie tre­ba. Je mož­né pomer­ne pres­ne vyčís­liť ener­giu, kto­rá je do eko­sys­té­mu vkla­da­ná člo­ve­kom, ale ako mož­no odhad­núť aké množ­stvo je nut­né na udr­ža­nie rov­na­ké­ho sta­vu? Okrem toho eko­sys­tém sa kaž­do­roč­ne mení, nie­kto­ré dru­hy gra­du­jú, kaž­dý rok je iný prí­sun zrá­žok, napriek tomu sa sta­bi­li­ta nemu­sí zme­niť. Na eko­lo­gic­ky nesta­bil­ných plo­chách by tie­to prob­lé­my narastali.

Je zná­me, že exis­tu­je závis­losť medzi eko­lo­gic­kou sta­bi­li­tou, ener­gi­ou nut­nou na udr­žo­va­nie momen­tál­ne­ho sta­vu a ener­gi­ou dodá­va­nou do eko­sys­té­mu pri­ro­dze­ne. Mys­lím si dokon­ca, že táto závis­losť je kon­štant­ná pre všet­ky typy eko­sys­té­mov. V akom vzťa­hu je ener­gia dodá­va­ná do eko­sys­té­mu ume­lo ku ener­gii dodá­va­nej pri­ro­dze­ne vzhľa­dom na jeho sta­bi­li­tu ? Dnes vie­me len tom, že v nepria­mo úmer­nom. Veď napo­kon je to logic­ké, však ? Akým spô­so­bom je mož­né zis­tiť ten­to vzťah ? Ja sa naz­dá­vam, že ces­ta je schod­ná prá­ve pro­stred­níc­tvom pro­dukč­nej eko­ló­gie. Veľ­kým prob­lé­mom však je prav­de­po­dob­ne zis­tiť pres­né množ­stvo ener­gie, kto­ré je nut­né pre pri­ro­dze­ný vývoj naj­mä v nepri­ro­dze­ných eko­sys­té­moch. Ak by sa zis­ti­li ener­gie a vypo­čí­tal by sa ich vzá­jom­ný podiel, mohol by sa porov­nať s meto­di­kou zis­ťo­va­nia eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty pou­ží­va­nou v tvor­be ÚSES a potom už by nemal byť väč­ší prob­lém mate­ma­tic­kým apa­rá­tom s veľ­kou pres­nos­ťou odhad­núť vzťah eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty a energie.

What is eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and what are the possi­bi­li­ties of deter­mi­ning it and some kind of ​“reward” for lay­pe­op­le? This is a com­plex ques­ti­on that I am try­ing to pro­vi­de some insights into. I can even use medi­ci­ne or eco­no­mics to demon­stra­te a posi­ti­ve rela­ti­ons­hip bet­we­en eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and the goals of the­se fields. If I tell an eco­no­mist that this area has a cer­tain value in terms of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and that, through pro­per­ly orien­ted acti­vi­ties (such as gra­zing in the mea­do­ws of the Strá­žov­ské vrchy moun­tains), a cer­tain amount of money can be saved annu­al­ly, it is app­rop­ria­te to be able to deter­mi­ne eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty. The gene­ral­ly kno­wn posi­ti­ve rela­ti­ons­hip bet­we­en balan­ce in natu­re and the health of the popu­la­ti­on sup­ports this idea. Met­hods for deter­mi­ning the coef­fi­cient of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty that I have encoun­te­red most fre­qu­en­tly are based on acqu­iring kno­wled­ge about the cur­rent sta­te of vege­ta­ti­on on indi­vi­du­al are­as. Vege­ta­ti­on is a repre­sen­ta­ti­ve indi­ca­tor that accu­ra­te­ly ref­lects the sta­te of the eco­sys­tem not only at the pre­sent time but is a res­pon­se to envi­ron­men­tal con­di­ti­ons over a rela­ti­ve­ly long peri­od. The­se met­hods have a very pre­ci­se aspect — ori­gi­na­li­ty. For exam­ple, the vast majo­ri­ty of mea­do­ws, as an almost non-​original ele­ment in our con­di­ti­ons, do not achie­ve the hig­hest impor­tan­ce for eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty — a value of 5, like almost all other types of eco­sys­tems. This is due to the neces­si­ty of ener­gy inputs for mea­dow eco­sys­tems, which must have mana­ge­ment in pla­ce to sur­vi­ve in the­ir form. When I con­si­de­red a more pre­ci­se app­ro­ach to deter­mi­ne the degree of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty, I conc­lu­ded that pro­bab­ly the most accu­ra­te met­hod for mea­su­ring the degree of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty is a path uti­li­zing met­hods of pro­duc­ti­on eco­lo­gy. Howe­ver, this has two main circ­les of problems.

The first prob­lem is that indi­vi­du­al eco­sys­tems have vary­ing levels of pro­duc­ti­on and dif­fe­rent levels of requ­ired inputs. The second prob­lem is as fol­lo­ws. The the­sis sta­tes: eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty is indi­rect­ly pro­por­ti­onal to the ener­gy neces­sa­ry to main­tain the cur­rent sta­te (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991). How can one deter­mi­ne how much neces­sa­ry ener­gy is requ­ired? It is possib­le to fair­ly accu­ra­te­ly quan­ti­fy the ener­gy being input into the eco­sys­tem by humans, but how can one esti­ma­te the amount needed to main­tain the same sta­te? Addi­ti­onal­ly, the eco­sys­tem chan­ges eve­ry year, some spe­cies gra­du­ate, the­re is a dif­fe­rent annu­al pre­ci­pi­ta­ti­on influx, yet sta­bi­li­ty may not chan­ge. On eco­lo­gi­cal­ly uns­tab­le are­as, the­se prob­lems would escalate.

It is kno­wn that the­re is a depen­den­ce bet­we­en eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty, the ener­gy needed to main­tain the cur­rent sta­te, and the ener­gy natu­ral­ly supp­lied to the eco­sys­tem. I even belie­ve that this depen­den­ce is cons­tant for all types of eco­sys­tems. In what rela­ti­ons­hip is the ener­gy arti­fi­cial­ly supp­lied to the eco­sys­tem to the natu­ral­ly supp­lied ener­gy con­cer­ning its sta­bi­li­ty? Today, we only know that it is inver­se­ly pro­por­ti­onal. After all, it is logi­cal, isn’t it? How can we deter­mi­ne this rela­ti­ons­hip? I think the way is through pro­duc­ti­on eco­lo­gy. Howe­ver, a sig­ni­fi­cant prob­lem is pro­bab­ly deter­mi­ning the exact amount of ener­gy needed for natu­ral deve­lop­ment, espe­cial­ly in unna­tu­ral eco­sys­tems. If the ener­gies were deter­mi­ned, and the­ir mutu­al ratio cal­cu­la­ted, it could be com­pa­red with the met­ho­do­lo­gy used to deter­mi­ne eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty in the cre­a­ti­on of ÚSES. Then, the­re should be no major prob­lem to esti­ma­te the rela­ti­ons­hip bet­we­en eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty and ener­gy with gre­at pre­ci­si­on using mat­he­ma­ti­cal tools.

Spät­ná väz­ba veľ­mi výraz­ným spô­so­bom vplý­va na eko­lo­gic­kú sta­bi­li­tu. Je to vzá­jom­né, nená­hod­né pôso­be­nie medzi prv­ka­mi (prí­pad­ne sub­sys­té­ma­mi) toho isté­ho sys­té­mu, pri kto­rom dochá­dza k zosil­ňu­jú­ce­mu – pozi­tív­ne­mu, ale­bo zosla­bu­jú­ce­mu – nega­tív­ne­mu pôso­be­niu veli­či­ny B, kto­rá bola pria­mo, ale­bo nepria­mo zme­ne­ná veli­či­nou A, na túto veli­či­nu A. Spät­ná väz­ba je naj­dô­le­ži­tej­ším auto­re­gu­lač­ným mecha­niz­mom všet­kých sys­té­mov bez výnim­ky (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28), a pre­to ma vzťah k eko­lo­gic­kej sta­bi­li­te. Dôkaz takej­to spät­nej väz­by pri­ná­ša uži­toč­né infor­má­cie o cho­va­ní sys­té­mu (okrem iné­ho o jeho sta­bi­li­te) i v prí­pa­de, že mecha­niz­mus toh­to pôso­be­nia pre nás ostá­va nezná­my (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28). Pri pozi­tív­nej spät­nej väz­be pôso­bí kaž­dý z dvoch pre­men­ných prv­kov v inte­rak­cii zhod­ným sme­rom, tak­že sa navzá­jom zosil­ňu­jú v pozi­tív­nom, či nega­tív­nom zmys­le. Napr., čím viac čle­nov popu­lá­cie A je v plod­nom veku, tým viac potom­stva B sa môže naro­diť. Potom, čím viac potom­stva B doras­tá do plod­né­ho veku, tým rých­lej­šie naras­tá popu­lá­cia. Dochá­dza teda k posil­ňo­va­niu obi­dvoch pre­men­ných prv­kov inte­rak­cia v čase a výsled­kom je zná­ma expo­nen­ciál­na ras­to­vá kriv­ka tva­ru ​“J” (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28 – 29). Pozi­tív­na spät­ná väz­ba posil­ňu­je odchýl­ky a nerov­no­váž­ne sta­vy a spra­vid­la slú­ži dyna­mic­ké­mu ras­tu sys­té­mu. Ten však časom nará­ža na urči­tú hra­ni­cu – limi­ty svoj­ho von­kaj­šie­ho pro­stre­dia. Kva­li­ta­tív­ne zme­ny vlast­nos­tí prv­kov inte­rak­cie sa potom môžu pre­ja­viť prin­ci­piál­ne dvo­ma spô­sob­mi (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28 – 29):

  • pre­me­nia dote­raj­šiu pozi­tív­nu spät­nú väz­bu na nega­tív­nu a expo­nen­ciál­ny úsek ras­to­vej kriv­ky sa tak sploš­tí a nado­bud­ne tvar ​“S” a prej­de do sta­vu dyna­mic­kej rov­no­vá­hy s náhod­ným kolí­sa­ním – fluk­tu­áci­ou hod­nôt. Nega­tív­na spät­ná väz­ba je hlav­ným sta­bi­li­zač­ným prin­cí­pom, spo­loč­ným pre živé i neži­vé sub­sys­té­my (Míchal a Vološ­čuk, 1991).
  • pri zacho­va­ní pozi­tív­nej spät­nej väz­by sa ​“pre­pó­lu­je” a jej nosi­te­lia ​“zme­nia zna­mien­ko” na závis­losť typu ​“čím menej A – tým menej B” (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991).

Pato­lo­gic­ké javy vyvo­la­né stre­som sú v spät­no­väz­bo­vej sché­me fak­to­rom ​“naviac” k sché­me pozi­tív­nej väz­by. S ras­tú­cim počtom plod­nej čas­ti popu­lá­cie naras­ta­jú nie­len počty potom­stva, ale prog­re­sív­ne ras­tie nedos­ta­tok potra­vy a pries­to­ru a ďal­ších zdro­jov nevy­hnut­ných pre exis­ten­ciu ďal­ších čle­nov popu­lá­cie, prí­pad­ne ras­tie zne­čis­ťo­va­nie pro­stre­dia samot­nou popu­lá­ci­ou. Tie­to ras­tú­ce nega­tív­ne vply­vy v pro­stre­dí popu­lá­cie pri­ná­ša­jú jej jedin­com takú záťaž, že sa to pre­ja­ví pato­lo­gic­ký­mi zme­na­mi cho­va­nia, kto­ré môžu viesť i v prí­rod­ných pod­mien­kach k prud­kým pokle­som popu­lač­nej hus­to­ty sme­rom k mini­mu (MÍCHAL a VOLOŠČUK, 1991). Z toho vyplý­va, že pozi­tív­na spät­ná väz­ba, naj­mä vo vrcho­lo­vých čas­tiach kriv­ky spô­so­bu­je zní­že­nie stup­ňa eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty. Pýtam sa, či môže mať spät­ná väz­ba ako prí­rod­ný a pri­ro­dze­ný pro­ces auto­re­gu­lá­cie eko­sys­té­mov nega­tív­ny vplyv na eko­lo­gic­kú sta­bi­li­tu ako schop­nosť eko­sys­té­mu ? Napr. v takom eko­sys­té­me ako je taj­ga je regis­tro­va­né pra­vi­del­né výraz­né kolí­sa­nie počet­nos­ti vtá­kov a sta­vov­cov. Napriek tomu sta­bi­li­ta toh­to eko­sys­té­mu je vyso­ká, jeho schop­nosť vyspo­ria­dať sa s vnú­tor­ný­mi i von­kaj­ší­mi fak­tor­mi pro­stre­dia je obdi­vu­hod­ná. Cha­rak­te­ris­ti­ka pome­rov v taj­ge môže viesť k názo­ru, že daný eko­sys­tém je nevy­vá­že­ný, roz­ko­lí­sa­ný, jed­no­du­cho že nie je v sta­ve eko­lo­gic­kej rov­no­vá­hy. Avšak ten­to eko­sys­tém pokiaľ nie pria­mo ohro­zo­va­ný člo­ve­kom sa vyzna­ču­je vyso­kým stup­ňom eko­lo­gic­kej sta­bi­li­ty. Mecha­niz­mus pre­tr­vá­va­jú­ce­ho zabez­pe­čo­va­nia rov­no­vá­hy je prav­de­po­dob­ne spät­ná väz­ba. MÍCHAL ET VOLOŠČUK (1991) hovo­ria o tom, že ak fluk­tu­ácia zlo­žiek eko­sys­té­mu neve­die k dlho­do­bej deštruk­cii jeho štruk­túr, môže byť kolí­sa­nie počet­nos­ti urči­tej popu­lá­cie výra­zom ochran­ných akti­vít ria­de­ných spät­ný­mi väz­ba­mi. Spät­ná väz­ba je pros­tried­kom regu­lá­cie, môže spô­so­biť eko­lo­gic­kú rov­no­vá­hu, ale pochy­bu­jem o tom, že nega­tív­ne vplý­va na eko­lo­gic­kú stabilitu.

Feed­back sig­ni­fi­can­tly affects eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty. It is a mutu­al, non-​random inte­rac­ti­on bet­we­en ele­ments (or sub­sys­tems) of the same sys­tem in which the­re is an ampli­fy­ing – posi­ti­ve, or atte­nu­ating – nega­ti­ve influ­en­ce of variab­le B, which was direct­ly or indi­rect­ly chan­ged by variab­le A, on this variab­le A. Feed­back is the most impor­tant self-​regulating mecha­nism of all sys­tems wit­hout excep­ti­on (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28), and the­re­fo­re, it is rela­ted to eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty. Evi­den­ce of such feed­back pro­vi­des use­ful infor­ma­ti­on about the beha­vi­or of the sys­tem (inc­lu­ding its sta­bi­li­ty) even if the mecha­nism of this acti­on remains unkno­wn to us (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28). In posi­ti­ve feed­back, each of the two variab­le ele­ments in the inte­rac­ti­on acts in the same direc­ti­on, so they mutu­al­ly rein­for­ce each other posi­ti­ve­ly or nega­ti­ve­ly. For exam­ple, the more mem­bers of popu­la­ti­on A are in the fer­ti­le age, the more offs­pring B can be born. Then, the more offs­pring B gro­ws into the fer­ti­le age, the fas­ter the popu­la­ti­on gro­ws. Thus, both variab­le ele­ments rein­for­ce each other in time, resul­ting in the well-​known expo­nen­tial gro­wth cur­ve in the sha­pe of ​“J” (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28 – 29). Posi­ti­ve feed­back strengt­hens devia­ti­ons and unba­lan­ced sta­tes and gene­ral­ly ser­ves the dyna­mic gro­wth of the sys­tem. Howe­ver, over time, it encoun­ters a cer­tain limit – the limits of its exter­nal envi­ron­ment. Quali­ta­ti­ve chan­ges in the pro­per­ties of inte­rac­ti­on ele­ments can then mani­fest them­sel­ves in two fun­da­men­tal­ly dif­fe­rent ways (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991, p. 28 – 29):

  • It trans­forms the pre­vi­ous posi­ti­ve feed­back into nega­ti­ve, and the expo­nen­tial gro­wth pha­se of the gro­wth cur­ve flat­tens out, taking the sha­pe of an ​“S,” trans­i­ti­oning into a sta­te of dyna­mic equ­ilib­rium with ran­dom fluc­tu­ati­ons – the fluc­tu­ati­on of valu­es. Nega­ti­ve feed­back is the main sta­bi­li­zing prin­cip­le, com­mon to both living and non-​living sub­sys­tems (Míchal and Vološ­čuk, 1991).
  • Whi­le main­tai­ning posi­ti­ve feed­back, it ​“rever­ses,” and its car­riers ​“chan­ge signs” to a depen­den­ce of the type ​“the less A, the less B” (MÍCHAL ET VOLOŠČUK, 1991).

Pato­lo­gi­cal phe­no­me­na indu­ced by stress are an addi­ti­onal fac­tor in the posi­ti­ve feed­back loop. With the inc­re­a­sing num­ber of the fer­ti­le part of the popu­la­ti­on, not only the num­bers of offs­pring inc­re­a­se, but the­re is a prog­res­si­ve­ly gro­wing shor­ta­ge of food, spa­ce, and other resour­ces neces­sa­ry for the exis­ten­ce of other mem­bers of the popu­la­ti­on, or pol­lu­ti­on of the envi­ron­ment inc­re­a­ses due to the popu­la­ti­on itself. The­se gro­wing nega­ti­ve impacts in the popu­la­ti­on’s envi­ron­ment impo­se such a bur­den on its indi­vi­du­als that it mani­fests as pat­ho­lo­gi­cal chan­ges in beha­vi­or, which can lead, even in natu­ral con­di­ti­ons, to sharp dec­li­nes in popu­la­ti­on den­si­ty towards the mini­mum (MÍCHAL and VOLOŠČUK, 1991). The­re­fo­re, posi­ti­ve feed­back, espe­cial­ly in the upper parts of the cur­ve, cau­ses a reduc­ti­on in the degree of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty. I won­der if feed­back as a natu­ral and inhe­rent pro­cess of eco­sys­tem self-​regulation can have a nega­ti­ve impact on the abi­li­ty of the eco­sys­tem, such as the tai­ga, to main­tain sta­bi­li­ty? For exam­ple, in the tai­ga, the­re is regu­lar­ly sig­ni­fi­cant fluc­tu­ati­ons in the abun­dan­ce of birds and mam­mals. Des­pi­te this, the sta­bi­li­ty of this eco­sys­tem is high, and its abi­li­ty to cope with inter­nal and exter­nal envi­ron­men­tal fac­tors is admi­rab­le. The cha­rac­te­ris­tics of rela­ti­ons­hips in the tai­ga may lead to the opi­ni­on that the eco­sys­tem is unba­lan­ced, fluc­tu­ating, sim­ply not in a sta­te of eco­lo­gi­cal balan­ce. Howe­ver, as long as it is not direct­ly thre­a­te­ned by humans, this eco­sys­tem exhi­bits a high degree of eco­lo­gi­cal sta­bi­li­ty. The mecha­nism of main­tai­ning balan­ce is pro­bab­ly feed­back. MÍCHAL and VOLOŠČUK (1991) sta­te that if the fluc­tu­ati­on of eco­sys­tem com­po­nents does not lead to the long-​term des­truc­ti­on of its struc­tu­res, the fluc­tu­ati­on in the abun­dan­ce of a par­ti­cu­lar popu­la­ti­on may be an expres­si­on of pro­tec­ti­ve acti­vi­ties regu­la­ted by feed­back. Feed­back is a means of regu­la­ti­on; it can cau­se eco­lo­gi­cal balan­ce, but I doubt that it nega­ti­ve­ly affects eco­lo­gi­cal stability.

Lite­ra­tú­ra

MÍCHAL, I., ET VOLOŠČUK, I., 1991: Roz­ho­vo­ry o eko­ló­gii a ochra­ne prí­ro­dy, ENVIRO, Martin.

Use Facebook to Comment on this Post