2006, 2008, 2011, 2013, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, TOP, Živočíchy, Živorodky

Poecilia reticulata

Hits: 32414

Poeci­la reti­cu­la­ta Peters, 1859 pat­rí do pod­če­ľa­de Poeci­li­nae, do čeľa­de Poecil­li­dae, radu , trie­dy Acti­nop­te­ri­gii. Syno­ny­má:  Peters, 1859;  De Filip­pi, 1861;  Günt­her, 1866; Girar­di­nus gup­pii Günt­her, 1866;  Jor­dan et Gil­bert, 1883;  Jor­dan, 1887; Acant­hop­ha­ce­lus reti­cu­la­tus Eigen­mann, 1907;  Eigen­mann, 1910;  Bou­len­ger, 1912;  Bou­len­ger, 1912;  Lan­ger, 1913;  Regan, 1913;  Mile­ws­ki, 1920. Slo­ven­ský názov je živo­rod­ka dúho­vá. Pou­ží­va sa aj pome­no­va­nie je Pat­rí medzi . Je to vše­obec­ne zná­my druh akvá­ri­ových rýb. Aj u nás sa zrej­me s národ­ným náz­vom  stre­tol asi kaž­dý dospe­lý člo­vek. Čas­to sa im komo­lí meno na gub­ky, guby a podob­ne, a to aj medzi odbor­ník­mi – čo len naz­na­ču­je ich veľ­kú popu­la­ri­tu. Iným čas­tým náz­vom pre gup­ky je pávie očko. Toto krás­ne pome­no­va­nie má pôvod v prí­rod­nej for­me P. reti­cu­la­ta, kto­rá má na tele fareb­ne obrú­be­nú tma­vú škvr­nu, orien­to­va­nú zväč­ša k hor­né­mu okra­ju chvos­to­vej plutvy. 

Pôvod­né roz­ší­re­nie je vo Vene­zu­e­le, dnes jej are­ál zasa­hu­je východ­nú Ama­zó­niu, Vene­zu­e­lu, , sever­nú Bra­zí­liu a Guay­anu – povo­die Ori­no­ka a takis­to dnes  náj­de­me napr. v Aus­trá­lii, na Kube, na Hava­ji, v juho­vý­chod­nej Ázii, vo východ­nej a juž­nej Afri­ke, v Juž­nej Ame­ri­ke až po USA na seve­re, v Rus­ku, v juž­nom Špa­niel­sku, Gréc­ku, Talian­sku, Čes­ku a  nevy­ní­ma­júc. Kom­plet­nej­ší zoznam evi­du­je Fish­Ba­se. [1] Druh P. reti­cu­la­ta sa pris­pô­so­bil svoj­mu pro­stre­diu a začí­na stá­le viac pre­ja­vo­vať pôvod­ná prí­rod­ná for­ma. Keď porov­nám divo­ké gup­ky z Vene­zu­e­ly a gup­ky chy­te­né v Bra­zí­lii, tak vidím jas­né pre­sa­dzo­va­nie pôvod­nej gene­tic­kej výba­vy. Divo­ká  zase raz víťa­zí. Gup­ky sa nachá­dza­jú tam kde je tep­lá , oby­čaj­ne v ter­mál­nych pra­me­ňoch. Viem, že sa nachá­dza­jú v are­áli Slov­naf­tu, počul som o via­ce­rých iných výsky­toch a viem, že sú v ter­mál­nych jazier­kach v Piešťanoch.

Sam­ček v prí­ro­de dosa­hu­je 3,5 cm, samič­ka 6 cm [2]. Žijú prie­mer­ne 8 – 12 mesia­cov. P. reti­cu­la­ta sa vyzna­ču­je veľ­kým pohlav­ným dimor­fiz­mom. Sam­ček je ove­ľa fareb­nej­ší, vzras­tom men­ší, štíh­lej­ší a má Gono­pó­dium je pohlav­ným orgá­nom a je modi­fi­ká­ci­ou 3 až 5 lúča rit­nej plut­vy. Samič­ka je ovál­nej­šia, v dospe­los­ti väč­šia, rit­nú plut­vu má nor­mál­nu a má škvr­nu gra­vi­di­ty v bruš­nej čas­ti tela. Základ­ná far­ba oboch pohla­ví je sivá. Gup­ka je veľ­mi pria­teľ­ská ryba zväč­ša plá­va­jú­ca v stred­nej a dol­nej čas­ti akvá­ria. Ak cho­vá­te veľ­ké množ­stvo gupiek v jed­nej nádr­ži, tak sa  zdru­žu­jú v celom vod­nom stĺp­ci. V prí­pa­de, že kŕmi­te tak, že ruku máte v akvá­riu,  vám zve­da­vo a nebo­jác­ne obli­zu­jú prs­ty. Zau­jí­ma­vé je aj chy­ta­nie gupiek do , pre­to­že ony sa chy­ta­jú čas­to až prí­liš ľah­ko – ak chce­te chy­tiť jed­nu jedi­nú, ľah­ko sa sta­ne, že ich máte v sieť­ke aj 20. Chy­tiť jed­no­du­cho do  gup­ku medzi sto iný­mi je prob­lém. Čím je vyš­šia počet­nosť, tým sú zve­da­vej­šie a nebojácnejšie.

Chov gupiek je celo­sve­to­vo roz­ší­re­ný, čo je spô­so­be­né asi aj tým, že ide snáď o naj­va­ria­bil­nej­ší druh ryby, cho­va­ný v slad­ko­vod­ných akvá­riách a to nie­len čo sa týka sfar­be­nia, ale aj tva­ru. Exis­tu­je množ­stvo tva­ro­vých a fareb­ných foriem P. reti­cu­la­ta. Keď­že gup­ka pred­sta­vu­je a pred­sta­vo­va­la vždy pre akva­ris­tov výzvu, doš­lo k veľ­kým zme­nám nie­len v jej vzhľa­de, ale aj v náro­koch cho­vu. Chov gupiek bol kedy­si bez­prob­lé­mo­vý. Asi ste aj vy poču­li akva­ris­tov a zná­mych, kto­rí vra­ve­li, že  cho­vať nebol nikdy prob­lém, a že to nemô­že byť prob­lém ani dnes. Dneš­né , kto­ré dosta­ne­te kúpiť v akva­ris­ti­ke, prí­pad­ne od cho­va­te­ľa, sa dajú opí­sať ako chú­los­ti­vé ryby. Svo­jim nárok­mi sa dosť odli­šu­jú od svo­jich prí­buz­ných z minu­los­ti. Dnes sú  sil­ne pre­šlach­te­né a sta­li aj menej odol­ný­mi. V minu­los­ti  nebo­li vôbec chú­los­ti­vé, ale dnes je to inak. Čas­to sa cho­va­te­ľo­vi sta­ne, že si zakú­pi neja­ké , pri­dá ich ku svo­jim a najprv zahy­nú tie nové a neskôr aj jeho sta­ré. Ak chce­te cho­vať , ide­ál­ne je nájsť si ces­tu k cho­va­te­ľo­vi, kto­rý si udr­žu­je čis­tú líniu. Pomer pohla­ví odpo­rú­čam 3:1 a viac v pros­pech sami­čiek. Sam­ce čas­to nedo­ži­čia pokoj samič­kám, pre­to je vhod­né cho­vať viac sami­čiek ako sam­cov. Gup­ky tole­ru­jú širo­ké pás­mo para­met­rov vody. Za ide­ál­ne hod­no­ty cho­vu pova­žu­jem tep­lo­tu 22 – 27°C, 10 – 20°, ph 7.5. Sú schop­né, naj­mä v dospe­los­ti, pokiaľ nepat­ria ku chú­los­ti­vým typom, zná­šať aj veľ­ké zaso­le­nie. Pro­fi­to­va­nie gupiek v pieš­ťan­ských jazier­kach je toho dôka­zom. Pieš­ťan­ské  sú totiž napá­ja­né vodou, kto­rá je veľ­mi boha­tá na síru a iné mine­rá­ly. Do jazie­rok ľudia púš­ťa­jú čas od času rôz­ne ryby, ale pre­ží­va­jú len  a Poeci­lia reti­cu­la­ta. Sú to dru­hy, kto­ré sú voči tomu­to fak­to­ru rezis­tent­né. Nie­kto­rí  doká­za­li akli­ma­ti­zo­vať gup­ky postup­ným pri­vy­ka­ním dokon­ca na mor­skú vodu. Cho­va­jú tak gup­ky v mor­skej vode ako krmi­vo. V prí­pa­de, že máte ambí­cie zúčast­niť sa súťa­ží, je vhod­né gup­ky cho­vať v akvá­riách s rast­li­na­mi, pre­to­že v nich sa gup­ky cítia lep­šie a lep­šie aj vyze­ra­jú. Chov gupiek si teda vyža­du­je viac akvá­rií, ide­ál­ne je, ak kaž­dá for­ma má svo­je . Zvlášť pre dospe­lé ryby, mlaď, dospie­va­jú­ce jedin­ce. Ku gup­kám sa do spo­lo­čen­ské­ho akvá­ria hodia iné  ako napr. pla­ty, , ďalej , pan­cier­nič­ky rodu . Neho­dia sa k nim väč­šie dru­hy cich­líd – napr. , laby­rint­ky – napr.  ryby – napr.  partipentazona.

Nie­kto­rí  pri­dá­va­jú do akvá­rií, kde cho­va­jú gup­ky soľ. Naj­mä tí, kto­rí cho­va­jú gup­ky bez dna a bez rast­lín. V kaž­dom prí­pa­de sa gup­ka cíti v sla­nej vode dob­re a lep­šie odo­lá­va nástra­hám cho­rôb. Odpo­rú­ča­ná dáv­ka  pre ne sú dve poliev­ko­vé lyži­ce na 40 lit­rov vody. Na soľ je tre­ba rybič­ky pri­vyk­núť postup­ne a pou­žiť len vte­dy, ak to iným rybám neva­dí. Gup­ky majú rela­tív­ne dlhé chvos­ty a čas­to pre­to viac trpia rôz­ny­mi cho­ro­ba­mi. A keď­že gup­ky veľa zože­rú a veľa odpa­du aj vypro­du­ku­jú, tre­ba dbať na čis­to­tu vody, aj dna. Jeden môj kama­rát nazý­va gup­ky a  vďa­ka tej­to vlast­nos­ti kom­bajn :-). Gup­ky v noci oddy­chu­jú ležiac na dne, chvos­ty sa dotý­ka­jú dna a vte­dy im hro­zí náka­za. Dno nesmie obsa­ho­vať veľa det­ri­tu, účin­ná  je dob­rým pred­po­kla­dom vašich zdra­vých rýb. Gup­ky doslo­va milu­jú čerstvú vodu a ak sa im veľ­mi čas­to mení , ras­tú veľ­mi rých­lo a sú vo výbor­nej kon­dí­cii. Ide­ál­na je kon­ti­nu­ál­na výme­na vody.

Gup­ky sú všež­ra­vé. Vhod­nou potra­vou sú , patent­ky, , moina, , ide­ál­ne v živom sta­ve. Mra­ze­né krmi­vo toh­to typu sta­čí namo­čiť do akvá­ria a pár­krát s ním roz­ví­riť hla­di­nu a ryby nakŕ­mi­te. Ak chce­te aby samič­ky gupiek kva­lit­ne rodi­li, poskyt­ni­te im  čier­ne­ho komá­ra, prá­ve toho, kto­rý nám ľuďom vie nie­ke­dy tak veľ­mi znep­rí­jem­niť život – komá­ra pisk­ľa­vé­ho – Culex pipiens. Gup­ky sú ria­sož­ra­vé, vhod­nou potra­vou je  apod. Pre doras­ta­jú­ce mla­dé gup­ky sa hodí nálev­ník. S rados­ťou prij­mú napr. nelie­ta­vé  Dro­sop­hi­la mela­no­gas­ter a je to prá­ve , na kto­rý sa pri kŕme­ní rýb vše­obec­ne naj­viac zabú­da. Vhod­né sú samoz­rej­me , ale­bo , menej už vloč­ko­vé suché , kto­ré sú ponú­ka­né v akva­ris­tic­kých obchodoch.

Roz­mno­žo­va­nie gupiek je jed­no­du­ché, často­krát sa môže v nádr­žiach akva­ris­tov diať aj pro­ti ich vôli. Sam­če­ko­via, nezried­ka aj tra­ja naraz nahá­ňa­jú vytrva­lo samič­ku, kto­rá ale zvy­čaj­ne zo začiat­ku igno­ru­je ich akti­vi­tu. Keď ale samič­ka pri­vo­lí, sam­ček pomo­cou pohlav­né­ho orgá­nu, gono­pó­dia, kopu­lu­je. Samič­ka je schop­ná držať si sper­mie v záso­be a rodiť aj v ďal­ších 3 – 4 nasle­du­jú­cich vrhoch. Aj pre­to je nevy­hnut­né, ak chce­te zacho­vať líniu – tvar a fareb­nosť rodi­čov, zame­dziť mie­ša­niu gene­tic­ké­ho mate­riá­lu. Gra­vid­né samič­ky je mož­né izo­lo­vať v pôrod­nič­kách, napr. v takých, kto­ré dosta­ne­te v obcho­de, ale­bo si zostro­jí­te napr. zo záh­rad­níc­ke­ho ple­ti­va kôš. Ple­ti­vo sta­čí zošiť a kôš upev­niť na . Ale­bo sa môže­te inšpi­ro­vať a spra­viť si pôrod­nič­ku pomo­cou  a ple­ti­va. Samoz­rej­me môže­te nechať samič­ku odro­diť v spo­loč­nom akvá­riu a neskôr mla­dé vychy­tať. Gup­ky si nie­ke­dy svo­je potom­stvo žerú nie­ke­dy, ale ak chce­te mať potom­stvo, je dob­ré mať  dob­re zaras­te­né rast­li­na­mi. Gup­ky sú schop­né rodiť mla­dé kaž­dý mesiac – peri­ó­da trvá zhru­ba 28 dní. Prie­mer­ný počet mla­dých je 40 jedin­cov – pohy­bu­je sa od 30 do 70, nie­ke­dy aj viac ako 100 mla­dých. Nie­ke­dy sa sta­ne, že samič­ka vrh­ne len zopár mla­dých. Dbaj­te na to, aby ste, ak pre­kla­dá­te samič­ku pred pôro­dom, neme­ni­li dras­tic­ky , naj­mä aby ste nezvý­ši­li tep­lo­tu. Zvý­še­ná tep­lo­ta by moh­la mať za násle­dok pred­čas­ný pôrod – nedos­ta­toč­ne vyvi­nu­té jedin­ce až mŕt­ve jedin­ce. Samič­ka je po pôro­de vyčer­pa­ná, je bež­né, že sa jej v tom­to čase zhor­ší zdra­vot­ný stav.

Čo je ove­ľa väč­ší prob­lém, je mla­dé odcho­vať. Ako hovo­rí Ivan Vyslú­žil: „Gup­ku roz­mno­ží aj žia­čik, ale odcho­vá iba cho­va­teľ.“ Naro­de­né mla­dé gup­ky sú rela­tív­ne veľ­kým rybím plô­di­kom – dosa­hu­jú oko­lo 1 cm. Najprv ras­tú pomal­šie, po dvoch týžd­ňoch sa ich  pri dob­rom kŕme­ní roz­beh­ne. Tak ako aj pri iných rybách, gup­ky do veľ­kos­ti dvoch cen­ti­met­rov je vhod­né kŕmiť čo naj­dô­sled­nej­šie. Naj­lep­šou mož­nos­ťou ako podá­vať potra­vu takým­to mla­dým gup­kám, je čo naj­čas­tej­šie a po malých dáv­kach. Samoz­rej­me ide­ál­ne je živé krmi­vo, kto­ré sa pohy­bu­je v celom vod­nom stĺp­ci akvá­ria. Takým­to požia­dav­kám vyho­vie Arte­mia sali­na, a nálev­ník . Ako­náh­le sa dá roz­lí­šiť , mlaď roz­deľ­te pod­ľa pohla­via. Sam­če­ko­via pohlav­ne dospie­va­jú vo veku dvoch mesia­cov, samič­ky o mesiac neskôr. Samič­ky so sam­ca­mi daj­te doko­py vte­dy, ak chce­te, aby sa spo­lu pári­li. Pokiaľ to nie je nevy­hnut­né, vyhý­baj­te sa pre­dov­šet­kým súro­de­nec­ké­mu páre­niu.

Gup­ky trpia čas­to cho­ro­ba­mi, kto­ré nevie­me diag­nos­ti­fi­ko­vať – čas­to hynú bez zjav­nej prí­či­ny a veľ­mi rých­lo. Jed­nou zo závaž­ných cho­rôb, pos­ti­hu­jú­cich tie­to ryby je bak­te­riál­ny roz­pad plu­tiev spô­so­be­ný bak­té­ria­mi Pse­udo­mo­nas,  a iný­mi. Inou cho­ro­bou je myko­bak­te­ri­ó­za, kto­rá je len veľ­mi ťaž­ko lie­či­teľ­ná. Ich­ti­of­ti­ri­ó­za – zná­ma medzi akva­ris­ta­mi ako  je menej váž­na choroba.

P. reti­cu­la­ta si istot­ne svo­je význam­né mies­to v akva­ris­ti­ke zaslú­ži a zasta­ne, veď napo­kon sú to prá­ve gup­ky, pre kto­ré sa kona­jú Maj­strov­stvá Euró­py, aj Maj­strov­stvá sve­ta, a iné medzi­ná­rod­né a  a . Exis­tu­je medzi­ná­rod­ná orga­ni­zá­cia IKGH (Inter­na­ti­ona­le Kura­to­rium -Hoch­zucht), kto­rá jed­not­li­vé orga­ni­zá­cie zaobe­ra­jú­ce sa cho­vom P. reti­cu­la­ta zdru­žu­je a koor­di­nu­je [4]. Súťa­ží sa pod­ľa vypra­co­va­né­ho štan­dar­du IHS. [5] Zväč­ša súťa­žia triá sam­če­kov, ale čoraz viac sa pre­sa­dzu­jú aj páry. Kate­gó­rie sú urče­né pod­ľa tva­ru chvos­to­vej plut­vy: trian­gel, kruh, dvoj­me­čík, dol­ný , hor­ný , rýľ, 

Lite­ra­tú­ra:

[1] http://​www​.fish​ba​se​.org/

[2] http://64.95.130.5/

[4] http://​www​.ikgh​.nl/

[5] IHS

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Biológia rastlín, Príroda, Rastliny

Vodné rastliny

Hits: 50589

Vod­né rast­li­ny sa líšia od sucho­zem­ských rast­lín, sú adap­to­va­né na pro­stre­die pod vodou. Lis­ty vod­ných rast­lín majú prie­du­chy aj na vrch­nej, aj na spod­nej stra­ne – tak­po­ve­diac dýcha­jú obo­ma “stra­na­mi” na roz­diel od sucho­zem­ských rast­lín. Povrch sucho­zem­ských rast­lín tvo­rí kuti­ku­la, u rast­lín vod­ných tak­mer u všet­kých dru­hov chý­ba. Prav­de­po­dob­ne by naj­mä brá­ni­la difú­zii ply­nov. Plá­va­jú­ce rast­li­ny oby­čaj­ne neza­ko­re­ňu­jú, ani tie, kto­ré žijú na hla­di­ne. Kore­ne sú čo do tva­ru obdob­né ako pri sucho­zem­ských dru­hoch. Do dôsled­kov nemož­no brať za kaž­dých okol­nos­tí vodu ako bari­é­ru, pre­to­že sú vod­né rast­li­ny, kto­ré aj v pri­ro­dze­ných pod­mien­kach vyras­ta­jú nad hla­di­nu, resp. ras­tú v moča­ri­nách s níz­kou hla­di­nou vody vo veľ­kom vlh­ku. Aj v akva­ris­ti­ke sa zau­ží­val pojem sub­merz­ná for­ma a emerz­ná for­ma rast­li­ny. Sub­merz­ná for­ma ras­tie pod hla­di­nou vody, emerz­ná for­ma nad hla­di­nou. Jed­not­li­vé for­my sa čas­to líšia, okrem iné­ho tva­rom, aj far­bou. V pra­xi je v drvi­vej väč­ši­ne pou­ží­va­né nepo­hlav­né roz­mno­žo­va­nie rast­lín – odrez­ka­mi, pop­laz­mi, výhon­ka­mi apod. Sub­merz­ná for­ma môže aj v akvá­riu vyrásť do emerz­nej for­my – čas­to napr. Echi­no­do­rus. Ak je nádrž pre rast­li­nu prí­liš níz­ka, čas­to si náj­de ces­tu von. Avšak aj vod­ná rast­li­na kvit­ne a čas­to veľ­mi podob­ne ako sucho­zem­ské dru­hy. Kvet tvo­rí nie­ke­dy pod hla­di­nou, čas­tej­šie nad jej povr­chom. Pohlav­né mno­že­nie rast­lín nie je vylú­če­né, ale je prob­le­ma­tic­ké a je skôr prá­cou pre špe­cia­lis­tu. Vod­né rast­li­ny sú väč­ši­nou zele­né, nie­ke­dy čer­ve­né, fia­lo­vé, hne­do­čer­ve­né. Exis­tu­je množ­stvo dru­hov vod­ných rastlín.

Svet­lo je dôle­ži­tým fak­to­rom pre rast­li­ny – sú dru­hy tie­ňo­mil­né, napr. Mic­ro­so­rium, Vesi­cu­la­ria, dru­hy svet­lo­mil­né, napr. Sal­vi­nia, Pis­tia. Roz­die­ly sú aj v otáz­ke opti­mál­nej tep­lo­ty. Sú dru­hy, kto­ré pri rela­tív­ne malom roz­die­ly tep­lo­ty ras­tú evi­den­tne inak. Lis­ty sú hus­tej­šie pri sebe v chlad­nej­šej vode, far­ba lis­tov je tmav­šia apod. Väč­ši­na vod­ných akvá­ri­ových rast­lín má pomer­ne úzky roz­sah tep­lo­ty, v kto­rej žijú. Nie­kto­ré akvá­ri­ové dru­hy zne­sú naozaj veľ­mi níz­ke tep­lo­ty, podob­né už aj našim stu­de­no­vod­ným prí­rod­ným pod­mien­kam mier­ne­ho pás­ma. Na rast­li­ny takis­to vplý­va prú­de­nie vody. Nie­kto­ré dru­hy sú sta­va­né na sto­ja­té vody, nie­kto­ré na rých­lo tečú­ce toky. V akvá­riu je zdro­jom prú­dov vody naj­mä fil­ter a vzdu­cho­va­nie. Prú­de­nie vody znač­ne ovplyv­ňu­je deko­rá­cia, svo­ju úlo­hu zohrá­va aj sklon, reli­éf dna. Rov­né dno dáva vznik sil­nej­šie­mu prú­de­niu. Na rast­li­ny veľ­mi nebla­ho vplý­va­jú lie­či­vá pou­ží­va­né v akva­ris­ti­ke. Ich nega­tív­ny úči­nok je bohu­žiaľ dlho­do­bý. Ak máme mož­nosť, pre­saď­me aspoň časť rast­lín do inej nádr­že počas lieč­by. Aj to je dôvod na zria­de­nie samos­tat­nej karan­tén­nej nádr­že. Po pou­ži­tí lie­čiv je mož­né pou­žiť aktív­ne uhlie. Rast­li­ny akva­ris­ti pre­sá­dza­jú. naj­čas­tej­šie k tomu dochá­dza pri vege­ta­tív­nom rozmnožovaní.

Väč­šie mater­ské rast­liny neod­po­rú­čam čas­to pre­sá­dzať. Rast­li­ny môžu byť aj zdro­jom potra­vy pre ryby, sli­má­ky apod., čo je však väč­ši­nou nežia­du­ce. Čas­to sa na eli­mi­ná­ciu rias pou­ží­va­jú mla­dé prí­sav­ní­ky. Pokiaľ sú malé svo­ju úlo­hu plnia poc­ti­vo, no väč­šie sa rad­šej pus­tia do rast­lín. Sli­má­ky doká­žu takis­to požie­rať ria­sy, naj­mä ak majú nedos­ta­tok inej potra­vy, vedia sa však pus­tiť aj do rast­lín. Naj­roz­ší­re­nej­šie ampu­lá­rie rast­li­ny neže­rú. V akvá­riu svie­ti­me ume­lým svet­lom, dĺž­ka osvet­le­nia by mala byť taká ako v ich domo­vi­ne. Dôle­ži­té rov­na­ko je dodr­žia­vať pra­vi­del­nosť, 12 – 14 hodi­no­vý inter­val je nut­ný. Závi­sí od umiest­ne­nia, od toho či sme v tma­vej miest­nos­ti, aká je dĺž­ka den­né­ho svet­la a koľ­ko ho sln­ko posky­tu­je. Den­né svet­lo má inú kva­li­tu ako ume­lé svet­lo, dá sa mu iba pris­pô­so­biť. Dru­hy sú pris­pô­so­be­né rôz­ne­mu pro­stre­diu. Vod­né rast­li­ny, napo­kon rov­na­ko ako aj ich sucho­zem­ské prí­buz­né menia svoj meta­bo­liz­mus v závis­los­ti od strie­da­nia dňa a noci. Je to ich vlast­ný pri­ro­dze­ný bio­ryt­mus. Rast­li­ny cez deň pri­jí­ma­jú svet­lo, CO2, tvo­ria orga­nic­kú hmo­tu a ako ved­ľaj­ší pro­dukt tvo­ria kys­lík. Tej­to reak­cii vra­ví­me foto­syn­té­za.

V noci naopak rast­li­ny kys­lík pri­jí­ma­jú – rast­li­ny dýcha­jú a vylu­ču­jú do vody CO2. Rast­li­ny však dýcha­jú aj cez deň, pre­vlá­da však prí­jem CO2. Vply­vom dýcha­nia rast­lín v noci – pro­duk­cie CO2 sa pH v akvá­riu zvy­šu­je. Kon­cen­trá­cia CO2 stú­pa s tvrdo­s­ťou vody, tep­lo­tou vody a kle­sá s pH. Medzi základ­né fun­kcie rast­lín pat­rí mine­ra­li­zá­cia hmo­ty. Det­rit je usa­de­ná vrstva odpa­du, výka­lov rýb, sli­má­kov apod., kto­ré je nut­né roz­lo­žiť. Ten­to pro­ces, kto­rý usku­toč­ňu­jú mik­ro­or­ga­niz­my, naj­mä bak­té­rie. Rast­li­ny hra­jú pri­tom dôle­ži­tú úlo­hu, pre­to­že nie­kto­ré lát­ky doká­žu odbú­ra­vať aj ony, ale v kaž­dom prí­pa­de už mine­ra­li­zo­va­né lát­ky sú zdro­jom výži­vy pre ne. Nie­kto­ré kore­ne tvo­ria podob­ne ako lis­ty (zele­né čas­ti rast­lín) kys­lík, no za nor­mál­nych pod­mie­nok kaž­dá rast­li­na tvo­rí malé množ­stvo kys­lí­ka, kto­ré napo­má­ha aerób­nej reduk­cii hmo­ty oko­lo nich. Nie­kto­ré dru­hy doká­žu obzvlášť dob­re odčer­pá­vať z vody živi­ny, kto­ré sú pre akva­ris­tu žia­da­né, napr. Ric­cia flu­itans je ide­ál­nym bio­lo­gic­kým pros­tried­kom na zní­že­nie hla­di­ny dusič­na­nov. Podob­ný­mi schop­nos­ťa­mi oplý­va Cera­top­hyl­lum demer­sum. Obdob­ne Ana­cha­ris den­sa efek­tív­ne odčer­pá­va z vody váp­nik. Tie­to lát­ky rast­li­ny via­žu do svo­jich ple­tív a začle­ňu­jú sa do ich fyzi­olo­gic­kých pocho­dov. Vzhľa­dom na to, že čas­to ide o lát­ky pre nás akva­ris­tov nie prí­liš víta­né, je táto schop­nosť cenná.

Vplyv fil­tro­va­nia a naj­mä vzdu­cho­va­nia na rast rast­lín je viac-​menej nega­tív­ny. Nedá sa to jed­no­znač­ne pove­dať, ale fil­tro­va­nie, kto­ré čerí hla­di­nu, a teda aj vzdu­cho­va­nie je pre rast rast­lín nežia­du­ce, pre­to to nepre­há­ňaj­me. Udr­žia­vať akvá­ri­um cel­kom bez fil­trá­cie nechaj­me rad­šej na špe­cia­lis­tov, ja sám mám nie­koľ­ko takých akvá­rií. Rast­li­ny však môžu meniť aj far­bu. Vod­né rast­li­ny, ostat­ne podob­ne ako ich sucho­zem­ské prí­buz­né, oplý­va­jú vďa­ka chlo­ro­fy­lu pre­dov­šet­kým zele­ným sfar­be­ním. Avšak aj jeden jedi­nec môže vyka­zo­vať v prie­be­hu onto­ge­né­zy zme­ny. Fia­lo­vá far­ba inak zele­ných rast­lín má prí­či­nu vo veľ­kom množ­stve svet­la, žívín.

Sade­nie rastlín

V prvom rade by sme mali dodr­žať, že veľ­ké jedin­ce (dru­hy) sadí­me doza­du a men­šie dopre­du. Vyva­ruj­me sa tiež sade­niu pres­ne do stre­du nádr­že. Rov­na­ko s citom nará­baj­me so symet­ri­ou. Kore­ne skrá­ti­me ostrý­mi nož­nič­ka­mi na 1 – 2 cm (nie u rodu Anu­bias, Cryp­to­co­ry­ne) a pri sade­ní sa vyva­ruj­me ich poško­de­niu. Všet­ky kore­ne by mali byť v dne, žiad­ne trčia­ce kore­ne nie sú žia­du­ce. Pri nie­kto­rý rast­li­nách, kto­ré majú kore­ňo­vý sys­tém dob­re vyvi­nu­tý, napr. Echi­no­do­rus, zasa­de­nú rast­li­nu po zasa­de­ní mier­ne povy­tiah­ne­me – kore­ňo­vý krčok by mal troš­ku vyčnie­vať. V prí­pa­de odrez­kov je vhod­né, aby sme zasa­di­li rast­li­nu tak, aby sme nesa­di­li holú ston­ku, ale aby doslo­va spod­né lis­ty boli zafi­xo­va­né do dna. Vod­ná rast­li­ny tak zís­ka opo­ru, bude mať ove­ľa lep­šiu stav­bu. Plá­va­jú­ce rast­li­ny hla­di­ny Lim­no­bium, Pis­tia, Ric­cia, Sal­vi­nia voľ­ne pokla­dá­me na hla­di­nu, iné plá­va­jú­ce rast­li­ny voľ­ne hodí­me do vody. Nie­kto­ré z nich sú schop­né zako­re­niť, avšak nie dlho­do­bo. Ric­cia napr. sa dá cel­kom efekt­ne pou­žiť ako kobe­rec na dno. Keď­že sama ma ten­den­ciu vyplá­vať na hla­di­nu, je nut­né ju neja­ko zachy­tiť – napr. o plo­ché kame­ne. Mic­ro­so­rium, Anu­bias sa pri­pev­ňu­jú ku dre­vu, na fil­ter. Najv­hod­nej­šia na to je sple­ta­ná šnú­ra z rybár­ske­ho obcho­du. Ak kúpi­me rast­li­ny v obcho­de, prav­de­po­dob­ne budú zasa­de­né v koší­koch a v mine­rál­nej vate. Tie­to sa do akvá­ria neho­dia, naj­mä nie skal­ná vata, pre­to vod­né rast­li­ny vybe­rie­me z koší­kov a zba­ví­me ich pre­dov­šet­kým mine­rál­nej vaty. Výži­va rast­lín, hno­je­nie Rast­li­ny sa zís­ka­va­jú ener­giu via­ce­rý­mi spô­sob­mi. Ich pri­ro­dze­ným zdro­jom ener­gie je CO2 – oxid uhli­či­týsvet­lo. Sta­čí si spo­me­núť na foto­syn­té­zu zo ško­ly. Ak majú rast­li­ny dosta­tok CO2, nedo­ká­žu ho zužit­ko­vať pri nedos­tat­ku svet­la. Ak rast­li­ny majú dosta­tok svet­la, pri defi­ci­te CO2 ho nedo­ká­žu dosta­toč­ne využiť. Ak však sú obe hod­no­ty opti­mál­ne, je to veľ­ký pred­po­klad pre veľ­mi úspeš­ný rast našich rast­lín. V pora­dí dôle­ži­tos­ti by som svet­lo posta­vil pred CO2. Pre úspeš­ný rast rast­lín tre­ba kva­lit­né osvet­le­nie.

V prí­pa­de, že vidí­me pro­duk­ciu kys­lí­ka rast­li­na­mi – tvo­ria­ce sa bub­lin­ky čerstvé­ho kys­lí­ka, kon­cen­trá­cia kys­lí­ka v bun­ke stúp­la nad 40 mg/​l. Pre úspeš­nej­ší rast rast­lín je veľa krát vhod­né siah­nuť po dopl­ne­ní výži­vy. Ku zvý­še­né­mu pri­jí­ma­niu živín – ener­gie pris­pie­va aj prú­de­nie vody. Výži­vu rast­li­ny dostá­va­jú aj vo for­me odpad­ných látok – výka­lov rýb. Aj nádr­že tzv. holand­ské­ho typu (rast­lin­né) čas­to krát obsa­hu­jú neja­ké ryby, kto­ré slú­žia prá­ve na neus­tá­le obo­ha­co­va­nie živi­na­mi. V tom­to prí­pa­de skôr tými sto­po­vý­mi. V prí­pa­de, že sa vo vode nachá­dza nedos­ta­tok CO2 a rast­li­ny doká­žu z hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nov ten­to zís­kať, môže dôjsť ku bio­gén­ne­mu odváp­ne­niu – vyzrá­ža­nie neroz­pust­né­ho uhli­či­ta­nu vápe­na­té­ho na povr­chu lis­tov. Pri­jí­ma­nie hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nov je však ener­ge­tic­ky nároč­nej­šie. Akvá­ri­um má čas­to dosta­tok živín vo for­me exkre­men­tov rýb. Humí­no­vé kyse­li­ny sú lát­ky, kto­ré sa naj­mä v prí­ro­de bež­ne nachá­dza­jú vo vode. Sú to pro­duk­ty lát­ko­vej pre­me­ny dre­va, pôdy, lis­tov, čas­tí rast­lín. Z hľa­dis­ka využi­tia pre akva­ris­ti­ku je zau­jí­ma­vé pou­ži­tie dre­valis­tov, prí­pad­ne šišiek, škru­pín ore­chov apod. Sú nesmier­ne dôle­ži­té pre rast­li­ny, pre­to­že doká­žu byť ener­ge­tic­kým mos­tom medzi zdro­jom výži­vy a rast­li­nou. Vďa­ka tým­to orga­nic­kým kom­ple­xom doká­že rast­li­na zís­kať to, čo je prí­ro­da ponú­ka. Je to podob­ná fun­kcia ako majú bio­f­la­vo­no­idy pre vita­mín C. Dar­mo bude­me pri­jí­mať mega­dáv­ky vita­mí­nov ak ich telo nedo­ká­že zužit­ko­vať. Humí­no­vé kyse­li­ny sa tvo­ria v prí­ro­de v pôde. Žele­zo vo vode za nor­mál­nych pod­mie­nok veľ­mi rých­lo oxi­du­je na for­mu nevy­uži­teľ­nú pre rastliny.

Fil­ter je doslo­va požie­rač žele­za. Ak sa však via­že v che­lá­toch, v orga­nic­kých kom­ple­xoch, je prí­stup­né rast­li­nám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a prá­ve humí­no­vé kyse­li­ny sú sub­strá­tom, v kto­rom sa môže žele­zo uplat­niť pre rast­li­ny. Nedos­ta­tok žele­za spô­so­bu­je chlo­ró­zu, kto­rá sa pre­ja­vu­je sla­bým ple­ti­vom – sklo­vi­tý­mi lis­ta­mi, žlt­nu­tím naj­mä od okra­jov podob­ne ako aj u sucho­zem­ských rast­lín. Mine­rá­ly a sto­po­vé lát­ky sú zís­ka­va­né pri­ro­dze­nou ces­tou z vody a z det­ri­tu. Sto­po­vé lát­ky sú lát­ky, prv­ky, kto­ré nie sú nevy­hnut­né vo veľ­kom množ­stve, ale iba v níz­kych (sto­po­vých) kon­cen­trá­ciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Nie­kto­ré z tých­to prv­kov sú vo vyš­ších kon­cen­trá­ciách škod­li­vé až jedo­va­té. Det­rit je hmo­ta, tvo­re­ná mik­ro­or­ga­niz­ma­mi orga­nic­kou hmo­tou odum­re­tých rast­lín, výka­lov rýb apod. V prí­pa­de rast­lin­né­ho akvá­ria je čas­to kame­ňom úra­zu prá­ve obsah mine­rál­nych látok. Naj­lep­ší spô­sob ako toho dosiah­nuť sú ryby. Mik­ro­or­ga­niz­my – naj­mä nit­ri­fi­kač­né a denit­ri­fi­kač­né bak­té­rie roz­kla­da­jú hmo­tu na lát­ky využi­teľ­né rast­li­na­mi. Rast­li­ny ten­to zdroj ener­gie využí­va­jú naj­mä pomo­cou kore­ňov. Nie­kto­ré sú schop­né via­zať viac NO3 – dusič­na­nov napr. Cera­top­hyl­lum demer­sum, Ric­cia flu­itans. Veľa z nás má zdro­jo­vú vodu obsa­hu­jú­cu vyso­ké množ­stvo dusič­na­nov. Nor­ma pit­nej vody o maxi­mál­nej hod­no­te je dosť vyso­ká pre akva­ris­ti­ku, nevhod­né naj­mä pre nové akvá­ri­um. Vďa­ka pomer­ne vyso­ké­mu obsa­hu dusí­ka potom môže ľah­šie dôjsť ku tvor­be toxic­ké­ho amo­nia­ku.

Cyk­lus dusí­ka trvá nie­čo vyše mesia­ca, tak­že dusič­na­no­vý ani­ón pri­da­ný dnes putu­je eko­sys­té­mom akvá­ria viac ako mesiac, kým ho opus­tí. Denit­ri­fi­kač­né a nit­ri­fi­kač­né pro­ce­sy sú pomer­ne zlo­ži­té, zau­jí­ma­vé aj pre lai­ka je snáď fakt, že sa ako pro­dukt tých­to reak­cií tvo­rí aj plyn­ný dusík N2. Ten samoz­rej­me uni­ká do atmo­sfé­ry – von z nádr­že. Denit­ri­fi­kač­né bak­té­rie sa nachá­dza­jú vo fil­tri. Tak ako píšem v člán­ku o fil­tro­va­ní, je nevhod­né fil­trač­né vlož­ky pod­ro­bo­vať tečú­cej vode z bež­né­ho vodo­vo­du. Pre­to, aby sme neza­bi­li naše roz­vi­nu­té bak­té­rie je vhod­nej­šie umý­vať moli­tan vo vode neob­sa­hu­jú­cej chlór a ostat­né ply­ny pou­ží­va­né vo vodo­vod­nej sie­ti. Na trhu exis­tu­jú­ce pro­duk­ty, kto­ré obsa­hu­jú bak­té­rie, kto­ré sa pri­dá­va­jú do fil­tra. Na trhu sú dostup­né rôz­ne pro­duk­ty hno­jív a výži­vo­vých dopl­n­kov pre rast­li­ny. Neod­po­rú­ča sa kom­bi­no­vať hno­ji­vá ani rôz­nych firiem ani výrob­kov jed­nej fir­my. Mecha­nic­ky zachy­te­né čas­ti z fil­tra pou­ží­vam ako hno­ji­vo aj do kve­ti­ná­čov sucho­zem­ských rast­lín. Fil­ter ako oxi­dant oby­čaj­ne obsa­hu­je množ­stvo látok, hod­not­né je naj­mä žele­zo, kto­ré je bal­za­mom pre čas­to chu­dob­né pôdy v črep­ní­koch. Táto hmo­ta, je okrem toho tak­po­ve­diac natrá­ve­ná, tak­že sa v pôde pomer­ne rých­lo rozkladá. 

Raše­li­na zni­žu­je pH aj tvrdo­sť vody, vode posky­tu­je humí­no­vé kyse­li­ny a iné orga­nic­ké lát­ky. PMDD je sve­to­vo veľ­mi roz­ší­re­né tak­po­ve­diac neko­merč­né hno­ji­vo. Mie­ša sa zo síra­nu dra­sel­né­ho, hep­ta­hyd­rá­tu síra­nu horeč­na­té­ho, dusič­na­nu dra­sel­né­ho a sto­po­vých látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, kto­ré sú vo for­me orga­nic­ké­ho kom­ple­xu. Je to vhod­ná kom­bi­ná­cia, v kto­rej sú sto­po­vé lát­ky asi naj­dô­le­ži­tej­šie. CO2 ne pri­dá­vam pomo­cou zná­me­ho pro­ce­su kva­se­nia. Sta­čí však na to fľa­ša, do kto­rej nale­je­me tak­mer po vrch vodu, pri­dá­me drož­die (kvas­ni­ce) a cukor. Vodu na začia­tok odpo­rú­čam tep­lej­šiu (oko­lo 35°C). Fľa­šu uzat­vo­rím vrch­ná­kom, v kto­rom mám otvor pre hadič­ku, kto­rá na dru­hom kon­ci kon­čí v akvá­riu, kde je zakon­če­ná vzdu­cho­va­cím kame­ňom, ale­bo lipo­vým driev­kom. Pou­žiť sa dá úspeš­ne aj ciga­re­to­vý fil­ter. Prí­pad­ne hadič­ka kon­čí v akvá­ri­ovom fil­tri, cez kto­rý sa roz­stre­ku­je do vody. Taký­to dáv­ko­vač CO2 doká­že pro­du­ko­vať 3 – 5 týž­dňov oxid uhli­či­tý. Má to však chy­bu v tom, že nie je ošet­re­ný pro­ti náh­le­mu vzo­stu­pu pro­duk­cie CO2. V noci je lep­šie CO2 tak­to do nádr­že nepum­po­vať. Na pro­duk­ciu CO2 sa hodia aj bom­bič­ky z fľa­še na výro­bu sódy. Na trhu exis­tu­jú rôz­ne difú­ze­ry CO2. Ja pou­ží­vam CO2 fľa­šu, na kto­rej je redukč­ný ven­til a “ihlo­vý” (bicyk­lo­vý) ven­til, z kto­ré­ho ide hadič­ka do kanis­tra v akvá­riu. Fun­gu­je to tak, voda si “vypý­ta” toľ­ko CO2, koľ­ko “potre­bu­je”. Tak dosiah­nem maxi­mál­ne roz­um­né nasý­te­nie akvá­ria oxi­dom uhli­či­tým. Redukč­ný ven­til je nato, aby zní­žil tlak na 5 atmo­sfér. Ihlo­vý ven­til vo vše­obec­nos­ti je na to, aby tlak zní­žil na mie­ru vhod­nú do oby­čaj­nej ten­kej akva­ris­tic­kej hadič­ky. Exis­tu­jú aj nor­mál­ne ihlo­vé ven­ti­ly, ja však pou­ží­vam ven­til, kto­rý pou­ží­va­jú cyk­lis­ti na hus­te­nie pneuma­tík. Nesto­jí ani 10 €. Redukč­né ven­ti­ly exis­tu­jú rôz­ne, sú aj také, kto­ré na výstu­pe ponú­ka­jú tlak CO2, kto­rý môže ísť rov­no do nádr­že. Kom­bi­no­vať sa dá pomo­cou elek­tro­mag­ne­tic­kých ven­ti­lov, kto­ré by sa otvo­ril pod­ľa spí­na­ča. Ja si to ria­dim tak, že CO2 napus­tím vždy ráno. Neod­po­rú­čam sýtiť akvá­ri­um sústav­ne, tla­čiť do vody oxid uhli­či­tý cez otvo­re­né ven­ti­ly napr. cez roz­stre­ko­va­nie pomo­cou fil­tra. V kaž­dom prí­pa­de, či už pri zakú­pe­ní komerč­né­ho pro­duk­tu, ale­bo vlast­né­ho rie­še­nia, tre­ba mať na zre­te­li, že difú­zia ply­nov vo vode je rádo­vo 4 krát niž­šia ako vo vzdu­chu. Čiže podob­ne ako kys­lík, aj CO2 je pri­ja­té vo vyš­šom množ­stve za pred­po­kla­du tvor­by men­ších bub­li­niek. Hen­ry­ho zákon hovo­rí, že kon­cen­trá­cia roz­pus­te­né­ho ply­nu je pria­mo úmer­ná par­ciál­ne­mu tla­ku ply­nu nad jej hla­di­nou – je to v pod­sta­te ana­ló­gia ku osmo­tic­kým javom.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Údržba

Úprava vody

Hits: 35739

Pri úpra­ve vody je nut­né byť obo­zret­ný. Vhod­né sú vedo­mos­ti z ché­mie. Je nut­né si uve­do­miť, že bez zod­po­ved­nos­ti voči živým orga­niz­mom nie je etic­ké pri­stu­po­vať ku expe­ri­men­tom pri zme­nách para­met­rov vody. Uži­toč­né je obo­zná­miť sa s para­met­ra­mi vody. Kva­li­ta­tív­ne všet­ky zme­ny sa dajú vyko­nať mie­ša­ním s vodou iných vlast­nos­tí. Mera­niu para­met­rov vody, úpra­ve tvrdo­s­ti, pH sa čas­to vkla­dá prí­liš veľ­ký význam. Ryby cho­va­né už gene­rá­cie v zaja­tí sú čas­to pris­pô­so­be­né našim pod­mien­kam. Nie je prvo­ra­dé, aby ryby a rast­li­ny žili vo vode s takým pH a hod­no­tou tvrdo­s­ti v akej žijú v prí­ro­de, ale aby sme spl­ni­li čo naj­viac pod­mie­nok pre ich úspeš­ný roz­voj. Neutá­paj­te sa v neus­tá­lom mera­ní a poku­soch o zme­nu. Pre bež­nú akva­ris­tic­kú prax sa para­met­re vody preceňujú.

Zvy­šo­va­nie tep­lo­ty vody ohrie­va­čom je pomer­ne bež­né aj v iných oblas­tiach, nie­len v akva­ris­ti­ke. Ďale­ko ťaž­ší prob­lém je však ako vodu ochla­dzo­vať. Túto otáz­ku rie­šia naj­mä akva­ris­ti zaobe­ra­jú­ci sa cho­vom mor­ských živo­čí­chov. Tu sa ponú­ka mož­nosť využiť prin­cíp pel­tie­ro­vých člán­kov. Pomô­že star­šia mraz­nič­ka, chla­dia­ren­ský prí­stroj a šikov­ný maj­ster. Dru­há mož­nosť je nákup v obcho­de. Ochla­dzo­va­nie vody tým­to spô­so­bom je finanč­ne pomer­ne nároč­né. V malom merít­ku je mož­né využiť ľad, je to však nebez­peč­né – pre­to­že na roz­púš­ťa­nie ľadu je potreb­né veľa ener­gie, Ľad je pev­ná lát­ka a oplý­va tepel­nou kapa­ci­tou – na pre­chod do kva­pal­né­ho sta­vu je nut­né viac ener­gie pri rov­na­kom posu­ne tep­lôt. Postu­puj­me pre­to opatr­ne, aby sme nemu­se­li vyskú­šať tep­lot­né extrémy.

Ak chce­me meniť tvrdo­sť vody, bež­ný­mi lac­ný­mi pros­tried­ka­mi vie­me zabez­pe­čiť len jej zvý­še­nie. Obsah váp­ni­ka a hor­čí­ka zvý­ši­me uhli­či­ta­nom vápe­na­tým – CaCO3, uhli­či­ta­nom horeč­na­tým – MgCO3, síra­nom vápe­na­tým – CaSO4, síra­nom horeč­na­tým – MgSO4, chlo­ri­dom vápe­na­tým – CaCl2. Pri­ro­dze­ne napr. vápen­com. Avšak ak chce­me dosiah­nuť rých­lu zme­nu musí­me pou­žiť sil­nej­šiu kon­cen­trá­ciu. Napo­kon je dostať aj účin­né komerč­né pre­pa­rá­ty, kto­ré doká­žu rých­lo tvrdo­sť zvý­šiť. Pred ove­ľa ťaž­šou otáz­kou sto­jí­me ak sme si zau­mie­ni­li tvrdo­sť zní­žiť. Je mož­né pou­žiť vyzrá­ža­nie kyse­li­nou šťa­ve­ľo­vou, no rov­no­vá­ha toh­to pro­ce­su je malá. Ak by sme však doká­za­li túto vodu mecha­nic­ky veľ­mi jem­ným fil­trom odfil­tro­vať, mož­no by sme dosiah­li žia­da­ný výsle­dok. Vare­nie vody za úče­lom zní­že­nia tvrdo­s­ti je veľ­mi neeko­no­mic­ké. Efekt je mizi­vý. Varom vyzrá­ža­me len uhli­či­ta­no­vú tvrdo­sť a to maxi­mál­ne o 2.7 °dKH. Okrem toho varom ničí­me aj ten kúsok živo­ta, kto­rý vo vode je, pre­to var neod­po­rú­čam. Aktív­ne uhlie čias­toč­ne zni­žu­je tvrdo­sť vody, podob­ne nie­kto­ré dru­hy rast­lín napr. Ana­cha­ris den­sa a živo­čí­chov, naj­mä ulit­ní­kov a las­túr­ni­kov zni­žu­jú obsah Ca a Mg vo vode. Do svo­jich ulít sú schop­né kumu­lo­vať veľ­ké množ­stvo váp­ni­ka, veď sú prak­tic­ky na jeho výsky­te závis­lé. Ampul­la­rie doká­žu vo väč­šom množ­stvo via­zať do svo­jich ulít pomer­ne znač­né množ­stvo váp­ni­ka. Naopak pri jeho nedos­tat­ku chrad­nú, mäk­ne im schrán­ka. Raše­li­na zni­žu­je takis­to v malej mie­re tvrdo­sť vody. Mie­ša­nie vody mäk­šej je samoz­rej­me mož­né na dosia­hnu­tie niž­šej tvrdo­s­ti, fun­gu­je to line­ár­ne. Pre reál­nu prax máme v prin­cí­pe nasle­du­jú­ce možnosti.

Des­ti­lá­cia – v des­ti­lač­nej koló­ne sa voda zba­vu­je iónov. Pri des­ti­lá­cii dochá­dza ku pro­duk­cii znač­né­ho množ­stva odpa­do­vej vody. Pou­ží­va­nie veľ­kých obje­mov vody je nut­né, pre­to­že pri des­ti­lá­cii dochá­dza ku veľ­kých tep­lo­tám, kto­ré je nut­né ochla­dzo­vať. Des­ti­lač­ná koló­na je pomer­ne znač­ná inves­tí­cia, pou­ží­va­jú ju cho­va­te­lia, kto­rí majú väč­šie množ­stvo nádr­ží. Účin­nosť des­ti­lá­cie je veľ­mi vyso­ká. Je nut­né však pove­dať, že des­ti­lo­va­ná voda nie je veľ­mi vhod­ná pre akva­ris­tic­ké úče­ly. Je to voda totiž ste­ril­ná, a aj veľ­mi labil­ná. Pre­to je dob­ré túto vodu mie­šať. Pre ten­to dôvod je ide­ál­na reverz­ná osmó­za. Tech­nic­ká des­ti­lo­va­ná voda z obcho­du nie je veľ­mi vhod­ná pre akva­ris­tov. Pre­vádz­ka samot­nej des­ti­lač­nej koló­ny nepod­lie­ha nija­kým veľ­kých opot­re­be­niam, kaž­do­pád­ne pri nor­mál­nom pou­ží­va­ní nevy­ža­du­je vyso­ké násled­né investície.

Reverz­ná osmó­za – pro­ces, pri kto­rom sa využí­va semi­per­me­a­bi­li­ta – polo­prie­pust­nosť. Osmó­za je zná­my pro­ces, pri kto­rom nastá­va výme­na látok pôso­be­ním osmo­tic­ké­ho tla­ku za pred­po­kla­du polo­prie­pust­nos­ti medzi dvo­ma sústa­va­mi. Pre vysvet­le­nie – nemô­že dôjsť ku jed­no­du­chej difú­zii, ku zmie­ša­niu, pre­to­že medzi dvo­ma sys­té­ma­mi exis­tu­je hra­ni­ca, pre­káž­ka. Ale vply­vom toho, že táto hra­ni­ca je polo­prie­pust­ná, vďa­ka osmo­tic­ké­ho tla­ku doj­de ku toku látok. Toto využí­va aj reverz­ná osmó­za, no s tým roz­die­lom, že pri reverz­nej osmó­ze dochá­dza ku odčer­pa­niu iónov cel­kom, nedo­chá­dza ku vyrov­na­niu osmo­tic­ké­ho tla­ku na jed­nej aj dru­hej stra­ne. Tak­to zís­ka­ná je vhod­ná pre akva­ris­tu. Napo­kon ani jej účin­nosť nie je taká vyso­ká ako pri des­ti­lá­cii. Voda z reverz­ky zvy­čaj­ne dosa­hu­je zvy­čaj­ne 1 – 10 % pôvod­nej hod­no­ty vodi­vos­ti. Na trhu exis­tu­jú komerč­ne dostup­né osmo­tic­ké koló­ny, kto­ré je mož­né si zakú­piť. Obje­mo­vo neza­be­ra­jú tak veľa mies­ta ako des­ti­lač­né sústa­vy. Opro­ti des­ti­lač­nej sústa­ve majú jed­nu veľ­kú nevý­ho­du v trvan­li­vos­ti – mem­brá­ny a fil­trač­né média osmo­tic­kej koló­ny je nut­né časom meniť, pre­to­že inak reverz­ka pre­sta­ne plniť svo­ju funkciu.

Ion­to­me­ni­čom (Ione­xom) – elek­tro­ly­tic­ká úpra­va cez katexanex, z kto­rých jeden je zápor­ne nabi­tý a pri­ťa­hu­je kati­ó­ny a dru­hý klad­ne a pri­ťa­hu­je ani­ó­ny. Voda pre­chá­dza tými­to dvo­ma hlav­ný­mi čas­ťa­mi a ióny sa na jed­not­li­vých čas­tiach via­žu. Tým sa dosiah­ne demi­ne­ra­li­zá­cia od iónov. Ionex by sa dal aj naj­ľah­šie zosta­viť aj ama­tér­sky. Prob­lé­mom je, že katex a anex má svo­ju kapa­ci­tu. Časom sa musí rege­ne­ro­vať, aby si zacho­val svo­je fyzi­kál­ne vlast­nos­ti a celý sys­tém bol účin­ný. Rege­ne­rá­cia sa vyko­ná­va pôso­be­ním rôz­nych špe­ci­fic­kých látok, v nie­kto­rých prí­pa­doch kuchyn­skou soľou. Ako ionex (menič) na váp­nik sa pou­ží­va napr. per­mu­tit, wofa­tit, cabu­nit. Selek­tív­ne ión­to­me­ni­če sú urče­né pre eli­mi­ná­ciu nie­kto­rých prv­kov – zlo­žiek vody. Na dusík – N je vhod­ný mon­mo­ril­lo­nitcli­nop­ti­olit.

Zní­že­nie vodi­vos­ti sa dosa­hu­je rov­na­ký­mi metó­da­mi ako je opí­sa­né pri tvrdo­s­ti vody. Zvý­še­nie vodi­vos­ti det­to. Zdro­jo­vá voda, kto­rú máme k dis­po­zí­cii dis­po­nu­je zväč­ša mier­ne zása­di­tým pH pit­nej vodo­vod­nej vody je oby­čaj­ne oko­lo 7.5. Pre mno­ho rýb je vhod­né zvý­šiť kys­losť na hod­no­ty oko­lo 6.5. Máme nie­koľ­ko mož­nos­tí – buď zme­niť pH čis­to che­mic­ky, ale­bo pri­ro­dze­nej­šie. Zme­na pH je efek­tív­nej­šia vte­dy, keď voda obsa­hu­je menej roz­pus­te­ných látok. Ak obsa­hu­je množ­stvo solí, zme­na pH bude o nie­čo men­šia a prí­pad­né kolí­sa­nie tej­to hod­no­ty bude men­šie. Pôso­be­nie NaCl – soľ na pH vody je pre akva­ris­tu nehod­no­ti­teľ­né, pre­to­že ide o soľ sil­nej zása­dy – NaOH a sil­nej kyse­li­ny – HCl, čiže pro­duk­tov zhru­ba rov­na­kej sily, čiže pH neovp­lyv­ňu­je. Prak­tic­ky na pH pôso­bí, ale len vďa­ka tomu, že aj akvá­ri­ová voda je vod­ný roz­tok obsa­hu­jú­ci rôz­ne lát­ky, s kto­rý­mi NaCl rea­gu­je. Toto pôso­be­nie je však malé a ťaž­ko predpokladateľné.

Pre zní­že­nie pH je vhod­né pou­ži­tie sla­bej kyse­li­ny 3‑hydrogen fos­fo­reč­nej – H3PO4. H3PO4 je sla­bá kyse­li­na. O tom aké množ­stvo je nut­né sa pre­sved­čiť expe­ri­men­tom. Zme­na pH akým­koľ­vek pôso­be­ním totiž závi­sí aj obsa­hu solí, čias­toč­ne od tep­lo­ty, tla­ku. Len veľ­mi zhru­ba mož­no pove­dať, že ak chce­me zní­žiť pH v 100 lit­ro­vej nádr­ži, apli­ku­je­me H3PO4 rádo­vo v mili­lit­roch. Pou­ži­tie iných kyse­lín neod­po­rú­čam, kaž­do­pád­ne by sa malo jed­nať aj z hľa­dis­ka vašej bez­peč­nos­ti o sla­bé kyse­li­ny jed­no­du­ché­ho zlo­že­nia. H3PO4 je vše­obec­ne pou­ží­va­ná lát­ka na zní­že­nie tvrdo­s­ti. Ak pou­ži­je­me H3PO4 dochá­dza pri tom aj ku tým­to reak­ciám (pri uve­de­ných reak­ciách je mož­né váp­nik Ca nahra­diť za hor­čík Mg): 2H3PO4 + 3Ca(HCO3)2 = Ca3(PO4)2 + 6H2CO3 – kyse­li­na rea­gu­je s dihyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nom vápe­na­tým za vzni­ku roz­pust­né­ho difos­fo­reč­na­nu vápe­na­té­ho a sla­bej kyse­li­ny uhli­či­tej. H2CO3 je nesta­bil­ná a môže sa roz­pad­núť na vodu a oxid uhli­či­tý. Vznik­nu­tý fos­fo­reč­nan môže byť hno­ji­vom pre ryby, sini­ce, ale­bo ria­sy, prí­pad­ne zdro­jom fos­fo­ru pre ryby. 2H3PO4 + Ca(HCO3)2 = Ca(H2PO4)2 + 6H2CO3 - vzni­ká roz­pust­ný dihyd­ro­gen­fos­fo­reč­nan vápe­na­tý. H3PO4 + Ca(HCO3)2 = CaH­PO4 + 2H2CO3 – vzni­ká neroz­pust­ný hyd­ro­gen­fos­fo­reč­nan vápe­na­tý. Ak by sme pred­sa len pou­ži­li sil­né kyse­li­ny: 2HCl + Ca(HCO3)2 = CaCl2 + 2H2CO3 – reak­ci­ou kyse­li­ny chlo­ro­vo­dí­ko­vej (soľ­nej) vzni­ká chlo­rid vápe­na­tý. H2SO4 + Ca(HCO3)2 = CaSO4 + 2H2CO3 - reak­ci­ou kyse­li­ny síro­vej vzni­ká síran vápe­na­tý. Ak zdro­jo­vá voda obsa­hu­je vápe­nec, pre­ja­ví sa puf­rač­ná kapa­ci­ta vody – uhli­či­tan vápe­na­tý CaCO3 totiž rea­gu­je so vznik­nu­tou kyse­li­nou uhli­či­tou za vzni­ku hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nu, čím sa dostá­va­me do kolo­be­hu – vlast­ne do cyk­lu kyse­li­ny uhli­či­tej. Tým­to spô­so­bom sú naše mož­nos­ti ovplyv­niť pH limi­to­va­né. Na urči­tý čas sa pH aj v takom­to prí­pa­de zní­ži, ale nie nadl­ho, to závi­sí naj­mä na kon­cen­trá­cii hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nov (od UT) a množ­stva pou­ži­tej kyse­li­ny – je len samoz­rej­mé že puf­rač­ná schop­nosť má svo­je limi­ty. V prí­pa­de vyso­kej tvrdo­s­ti vody je účin­nej­šie pou­žiť neus­tá­le pôso­be­nie CO2. Pri­ro­dze­ne sa dá zní­žiť pH takis­to. Vhod­né sú napr. jel­šo­vé šiš­ky, zahní­va­jú­ce dre­vo, raše­li­na, výluh z raše­li­ny atď. Všet­ko závi­sí od pozna­nia dru­ho­vých náro­kov jed­not­li­vých rýb a rast­lín. Nie­kto­ré ryby nezná­ša­jú raše­li­no­vý extrakt. Raše­li­no­vý výluh sa čas­to pou­ží­va pre výte­ry napr. tet­ro­vi­tých rýb. Raše­li­na zni­žu­je pH. Zahní­va­jú­ce dre­vo má svo­je úska­lia. Vše­obec­ne sa však dá pove­dať naj­mä pre začí­na­jú­cich akva­ris­tov, že pou­ži­tie rôz­nych mate­riá­lov v akvá­riu nie je také nebez­peč­né ako si väč­ši­na z nich mys­lí. Naopak, svo­jou dlho­do­bej­šou a pozvoľ­nou čin­nos­ťou je ich úči­nok na zme­nu pH ove­ľa pri­ja­teľ­nej­ší ako pri pou­ži­tí čis­tej ché­mie. Navy­še cha­rak­ter kyse­lín, kto­ré sa lúhu­jú z tých­to mate­riá­lov čas­to bla­ho­dar­ne vplý­va­jú aj na zdra­vie rýb, na rast rast­lín. Humí­no­vé kyse­li­ny, orga­nic­ké kom­ple­xy, che­lá­ty a ostat­né orga­nic­ké lát­ky, kto­ré sú čas­to pri­ro­dze­nou súčas­ťou našich rýb a rast­lín aj v ich domovine.

Na zvý­še­nie pH sa pou­ží­va sóda bikar­bó­na – NaHCO3. Čo sa však týka zvy­šo­va­nie pH, pou­ží­va sa v ove­ľa men­šej mie­re tým­to čis­to che­mic­kým spô­so­bom. Pri­ro­dze­ným spô­so­bom sa dá zvý­šiť pH naj­lep­šie sub­strá­tom. Uhli­či­ta­ny obsia­hnu­té vo vápen­ci, tra­ver­tí­ne posú­va­jú hod­no­ty pH až na úro­veň nad 8 úpl­ne bež­ne. Veľ­mi jed­no­du­chá úpra­va vody je pou­ži­tie soli. Ak chce­me dosiah­nuť stá­lu hla­di­nu soli, neza­bú­daj­te soľ pri výme­ne a dolie­va­ní vody dopĺňať. Soľ sa pou­ží­va pre nie­kto­ré dru­hy rýb, pre­dov­šet­kým pre bra­kic­ké dru­hy. Bra­kic­ké dru­hy žijú v prí­ro­de na prie­ni­ku slad­kej vody a mor­skej, napr. v ústiach veľ­kých riek do mora. Aj pre nie­kto­ré živo­rod­ky sa odpo­rú­ča vodu soliť. Živo­rod­ky žijú v Juž­nej a Sever­nej Ame­ri­ke vo vodách stred­ne tvr­dých. Vhod­ná dáv­ka pre gup­ky je 2 – 3 poliev­ko­vé lyži­ce soli na 40 lit­rov vody. Pre black­mol­ly – typic­ký bra­kic­ký druh ešte o nie­čo viac – 5 lyžíc na 40 lit­rov vody. Soľ môže­me pou­žiť kuchyn­skú aj mor­skú, kto­rú dostať v potra­vi­nách. Ak začí­na­me s apli­ká­ci­ou soli, buď­me zo začiat­ku opatr­ný, postu­puj­me obo­zret­ne, na soľ ryby zvy­kaj­me rad­šej postup­ne, pre­to­že osmo­tic­ký tlak je zrad­ný. Pri náh­lej zme­ne vodi­vos­ti spô­so­be­nej náh­lym prí­ras­tkom NaCl dôj­de k nega­tív­ne­mu stre­su – naj­mä povrch – koža rýb je náchyl­ná na poško­de­nie. Táto vlast­nosť sa využí­va pri lieč­be.

Soľ sa odpo­rú­ča afric­kých jazer­ným cich­li­dám. Obsa­hu­jú pomer­ne vyso­ké kon­cen­trá­cie sodí­ka – Na. V lite­ra­tú­re sa uvá­dza až 0.5 kg na 100 lit­rov vody, ja odpo­rú­čam jed­nu poliev­ko­vú lyži­cu na 40 lit­rov vody. Soľ pôso­bí zrej­me ako tran­s­por­tér meta­bo­lic­kých pro­ce­sov a kata­ly­zá­tor. NaCl naj­skôr diso­ciu­je na kati­ón sodí­ka a ani­ón chló­ru. Chlór pôso­bí ako dez­ifen­kcia a sodík sa podie­ľa na bio­lo­gic­kých reak­ciách. Orga­nic­ké far­bi­vá, lie­či­vá môže­me úspeš­ne odstrá­niť aktív­nym uhlím, čias­toč­ne raše­li­nou. Aktív­ne uhlie vôbec má širo­ké pole uplat­ne­nia. Je pomer­ne účin­nou pre­ven­ci­ou voči náka­ze, pre­to­že adsor­bu­je na seba množ­stvo škod­li­vín. Fun­gu­je ako fil­ter. Má takú štruk­tú­ru, že oplý­va obrov­ským povr­chom, jeden mm3 posky­tu­je až 100 – 150 m² plo­chy. Pou­ží­va sa aj v komerč­ne pre­dá­va­ných fil­troch. Doká­že čias­toč­ne zní­žiť aj tvrdo­sť vody. Tre­ba si však uve­do­miť, že jeho pôso­be­nie je naj­mä v nádr­žiach s rast­li­na­mi nežia­du­ce prá­ve kvô­li svo­jej adsorpč­nej schop­nos­ti. Aktív­ne uhlie totiž okrem iné­ho odo­be­rá rast­li­nám živi­ny. Samoz­rej­me, jeho schop­nos­ti sú vyčer­pa­teľ­né – po istom čase sa kapa­ci­ta nasý­ti a je nut­né aktív­ne uhlie buď rege­ne­ro­vať, ale­bo vyme­niť. Rege­ne­rá­cia je pro­ces che­mic­ký, pre akva­ris­tu prí­liš náklad­ný, vlast­ne zby­toč­ný. Čias­toč­ne by sa dalo rege­ne­ro­vať aktív­ne uhlie varom, ale aj to je dosť neprie­chod­né. Ak máme k dis­po­zí­cii práš­ko­vú for­mu aktív­ne­ho uhlia, máme vyhra­né – jeho účin­nosť je prak­tic­ky naj­vyš­šia a môže­me ho teda pou­žiť naj­men­ší objem. Rie­še­ním je imple­men­tá­cia do fil­tra, ale aj napr. nasy­pa­nie do pan­ču­chy a umiest­ne­nie do nádr­že. Ak sa nám časť rozp­tý­li, nezú­faj­me, aktív­ne uhlie je neškod­né, vodu neka­lí. Vo vode z vodo­vod­nej sie­te sa nachá­dza­jú rôz­ne plyn­né zlož­ky, kto­ré sú urče­né pre­dov­šet­kým pre dez­ifen­kciu. Pre člo­ve­ka sú nut­nos­ťou, ale z hľa­dis­ka živo­ta v akvá­ria je ich vplyv nežia­du­ci. Jed­ným z tých­to ply­nov je vše­obec­ne zná­my chlór. Je do jedo­va­tý plyn, aj pre člo­ve­ka, kto­rý však v níz­kych dáv­kach člo­ve­ku neško­dí a zabí­ja bak­té­rie. Pit­ná voda ho obsa­hu­je oby­čaj­ne 0.1 – 0.2 mg/​l, maxi­mál­ne do 0.5 mg/​l. Chlór ško­dí naj­mä žiab­ram rýb. Na to, aby sme sa chló­ru zba­vi­li, je napr. odstá­tie vhod­né. Exis­tu­jú na trhu príp­rav­ky na báze thi­osí­ra­nu sod­né­ho – Na2S2O3, kto­ré doká­žu zba­viť vody chló­ru. Odstá­tím vody sa zba­ví­me chló­ru pri­bliž­ne za jeden deň. Vode len musí­me dovo­liť, aby ply­ny mali kade uni­kať – tak­že žiad­ne uzav­re­té ban­das­ky. Čias­toč­ne pri okam­ži­tom napúš­ťa­ní vody, pomô­že čo naj­dl­h­ší tran­s­port vody v hadi­ci. Znač­ná časť chló­ru sa tak­to odpa­rí. Vo vode sa nachá­dza­jú aj iné ply­ny – k doko­na­lé­mu odply­ne­niu odstá­tím dôj­de po šty­roch dňoch. Pre výte­ry nie­kto­rých dru­hov sa pou­ží­va­jú rôz­ne výlu­hy, napr. výlu­hy vod­ných rast­lín. Tie doká­žu vodu doslo­va pri­pra­viť – sta­bi­li­zo­vať, poskyt­núť žia­da­né lát­ky, napr. sto­po­vé lát­ky, resp. doká­že snáď via­zať prí­pad­ne škod­li­vej­šie súčas­ti. Pou­ží­va sa aj dre­vo, dub, jel­ša, vŕba. Hodí sa aj hne­dé uhlie. Raše­li­na fun­gu­je ako čias­toč­ný adsor­bent. Na dru­hej stra­ne vode dodá­va humí­no­vé kyse­li­ny a iné orga­nic­ké lát­ky. Naj­mä v posled­nej dobe sa využí­va svet­lo ultra­fia­lo­vé na úpra­vu vody. Čas­to aj na jej ste­ri­li­zá­ciu od cho­ro­bo­plod­ných zárod­kov. Môže sa využiť aj tým spô­so­bom – kedy zasa­hu­je celý objem vody – napr. v prí­pa­de akút­nej cho­ro­by, no zväč­ša sa UV lam­pa pou­ží­va ako fil­ter, kto­rý účin­ne zba­vu­je vodu roz­lič­ných zárod­kov orga­niz­mov. Voda ošet­re­ná dosta­toč­ne sil­nou UV lam­pou sa napr. neza­ria­su­je. Jej pou­ži­tie eli­mi­nu­je mik­ro­biál­ne náka­zy na mini­mum. UV lam­py mož­no dostať bež­ne na trhu s akva­ris­tic­ký­mi potre­ba­mi. Ako sil­nú lam­pu – s akým prí­ko­nom nám urču­je objem nádr­že. UV lam­pu neod­po­rú­čam pou­ží­vať nepretržite.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Technika, Živočíchy

Vzduchovanie a kyslík vo vode

Hits: 34755

Kys­lík je plyn, kto­rý sa v našich mys­liach spá­ja so živo­tom. Pri­már­nym zdro­jom kys­lí­ka sú rast­li­ny. Vo vode je ho ove­ľa menej ako vo vzdu­chu. Kon­cen­trá­cia kys­lí­ka vo vode je závis­lá od tep­lo­ty vody. Čím je tep­lo­ta v akvá­riu vyš­šia, tým je kon­cen­trá­cia O2 niž­šia. Pri tep­lo­te 10°C pri bež­nom tla­ku je vo vode roz­pus­te­ných asi 11.3 mg O2 v lit­ri, pri tep­lo­te 25°C – 8.3 mg/​l a pri 30°C – 7.6 mg/​l. Do vody sa kys­lík okrem pôso­be­nia vod­ných rast­lín dostá­va aj difú­zi­ou zo vzdu­chu, pre­mie­ša­va­ním, čere­ním hla­di­ny. Kys­lík sa spot­re­bú­va v akvá­riu hlav­ne roz­klad­nou čin­nos­ťou mik­ro­or­ga­niz­mov – v sub­strá­te dna. Ak je dno málo pre­vzduš­ne­né, môže dôjsť k jeho defi­ci­tu a tým k jeho vyčer­pa­niu pre ryby a rast­li­ny. Kys­lík napo­má­ha roz­kla­du hmo­ty. Čis­tý, 100 % kon­cen­tro­va­ný kys­lík je pre ľud­ský orga­niz­mus jedo­va­tý, tak­že ak hovo­rím o kys­lí­ku v súvis­los­ti so vzdu­cho­va­ním, ide samoz­rej­me o vzduch. Vzduch obsa­hu­je aj veľa dusí­ka a CO2. Rast­li­nám kys­lík až tak veľ­mi “nevo­nia”, naj­mä nie cez deň a za dosta­toč­né­ho prí­su­nu sve­tel­nej ener­gie. Aj ak spô­so­bu­je vzdu­cho­va­nie veľ­ký pohyb vody, rast­li­nám to nepro­spie­va. Naopak cez noc, kedy rast­li­ny kys­lík pri­jí­ma­jú by bol pre ne kys­lík víta­ný. Cez deň rast­li­ny pri­jí­ma­jú oxid uhli­či­tý – ide o pro­ces foto­syn­té­zy a z nej vyplý­va­jú­cich pro­ce­sov ako napr. Kreb­sov cyk­lus, cyk­lus C, N, apod. Vzdu­cho­va­nie homo­ge­ni­zu­je vodu v akvá­riu, zabez­pe­ču­je pohyb vody, mie­ša­nie jed­not­li­vých vrs­tiev, naj­mä ver­ti­kál­nym sme­rom. Množ­stvo kys­lí­ka, kto­ré doká­že vzdu­cho­va­nie odo­vzdať akvá­riu je pomer­ne níz­ke – difú­zia ply­nov vo vode je rádo­vo šty­ri krát niž­šia ako vo vzdu­chu. Dar­mo bude­me vytvá­rať veľ­ké bub­lin­ky, tie síce viac rozp­rú­dia vodu, ale množ­stvo pri­ja­té­ho kys­lí­ka vodou bude niž­šie ako keby sme pro­du­ko­va­li men­šie bub­lin­ky. Množ­stvo tak­to pri­ja­té­ho kys­lí­ka závi­sí na povr­chu bub­li­niek, kto­rý je vyš­ší pri men­ších bublinkách.

Vzdu­cho­va­cí kameň môže mať rôz­ny tvar. Môže to byť valec, gulič­ka, môže byť podl­ho­vas­tý, až 105 cm dlhý. Exis­tu­jú kame­ne tva­ru obvo­du kru­hu. Podob­ne ako vzdu­cho­va­cí kameň je mož­né pou­žiť lipo­vé driev­ko, kto­ré tvo­rí malé bub­lin­ky. Jeho nevý­ho­da je vtom, že sa póry v ňom rých­lo uzav­rú. Pou­ží­va sa skôr pri difú­zii CO2 – pri hno­je­ní rast­lín. Navy­še sa lipo­vé driev­ko roz­kla­dá a obras­tá ria­sa­mi. Urči­te neopo­me­nu­teľ­ným spô­so­bom tran­s­por­tu kys­lí­ka do vody je čere­nie hla­di­ny, kto­ré spô­so­bu­je buď vzdu­cho­va­nie cez kameň, ale­bo fil­ter. Väč­ši­na návo­dov na pou­ží­va­nie fil­tra odpo­rú­ča umiest­niť fil­ter tak, aby vývod vody bol na hla­di­nou ale­bo tes­ne pod ňou. Aj tak­to sa dostá­va kys­lík do vody. Na vzdu­cho­va­nie sa v akva­ris­ti­ke pou­ží­va­jú dmy­chad­lá, z kto­rých je vzduch pohá­ňa­ný vzduch do hadi­čiek buď do vzdu­cho­va­cích kame­ňov, ale­bo do fil­trov. Ja pou­ží­vam nie­koľ­ko typov motor­če­kov o rôz­nej sile. Dmy­chad­lo by malo byť umiest­ne­né nad všet­ký­mi hla­di­na­mi, do kto­rých vhá­ňa vzduch, aby sa pre­d­iš­lo pri výpad­ku prú­du samos­pá­do­vé­mu vnik­nu­tiu vody do kom­pre­so­ra. V prí­pa­de, že nie je mož­né kom­pre­sor tak­to umiest­niť, hadič­ku na jej ces­te od kom­pre­so­ra ku akvá­riám najprv vedie­me meter nad úro­veň naj­vyš­šej hla­di­ny, ale­bo zabez­pe­čí­me iné tech­nic­ké rie­še­nie, kto­ré zabrá­ni nasá­va­niu vody, napr. pou­ži­jem spät­ný ven­til. Ak sa nie­ke­dy stret­ne­te s poj­mom koryt­nač­ka, tak vedz­te že mož­no pôj­de o väč­šie dmy­chad­lo, kto­ré je pre väč­ší prie­mer trub­ky, resp. hadi­ce (napr. záh­rad­nej). Čas­to sa pou­ží­va tam, kde je via­cej nádr­ží. Dru­há mož­nosť je vzdu­cho­vať cez fil­ter. Nie­kto­ré fil­tre doká­žu otvo­rom vo vrch­nej čas­ti fil­tra nasá­vať cez pri­po­je­nú hadič­ku vzduch. Ja to využí­vam, a pova­žu­jem ten­to spô­sob sa lep­ší, funkč­nej­ší. Hadič­ka sa dá pri­škr­tiť pod­ľa potre­by, aby posky­to­va­la vzduch ako vám vyho­vu­je. Tak­to pris­pô­so­be­né vzdu­cho­va­nie má lep­ší efekt, pre­to­že bub­lin­ky sú vhá­ňa­né do vody vodo­rov­ne a sú men­šie ak to potre­bu­je­me. Zrej­me aj tým, že majú istú zotr­vač­nosť a malý objem, ich pre­sun na hla­di­nu a teda vypa­re­nie trvá ove­ľa dlh­šie než pri vzdu­cho­va­ní kame­ňom. Difú­zia ply­nov do vody je účin­nej­šia, pre­to­že trvá dlh­šie a pre­bie­ha na väč­šom povrchu.

Use Facebook to Comment on this Post