2009, Časová línia, Dokumenty, Dokumenty v čase, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské dokumenty, Príroda, Prírodné dokumenty, Slovenská krajina, Slovenské dokumenty, TOP

Dych zimy v Považskom Inovci

Hits: 1644

Autor: Kornel Duffek

Keď sa Piešťanca opýtate, ktoré hory považuje za svoje, najčastejšie vám odpovie, že Považský Inovec. Malé Karpaty síce tiež majú svoj pôvab, ale predsa sú len ďalej. V prípade Považského Inovca však stačí prejsť Krajinský most a už môžete stúpať priamo do hôr. A nie sú to hocijaké hory – sú prešpikované históriou. Nájdete v nich skoro všetky kultúrne vrstvy – od pravekých lovcov až po starých Slovanov. Nachádza sa tu veľká koncentrácia románskych rotúnd, snáď najväčšia na území Slovenska, a zvyšky stredovekých hradov. A to sme ešte nehovorili o krásnych prírodných scenériách a krasových jaskyniach ako je Čertova pec.

Považský Inovec býva príťažlivý a zaujímavý nielen v plnom kvete, ale v každom ročnom období, zimu nevynímajúc. V čase, keď padnú na krajinu hmly a mrazy, a šoféri začínajú šomrať na rizikové počasie, vzniká v horách čosi rozprávkové – každý strom, konár, steblo, suchý list či ihlička sa obaľuje do bielych kryštálikov. Je to dych zimy, ktorý spravidla netrvá dlho. Preto musíte to divadlo prírody sledovať veľmi intenzívne, aby vám neunikol žiadny detail. Najkrajší pohľad na jemný srieň sa naskytne vtedy, keď zasvieti slnko. Často sa však stáva, že slnko svieti príliš intenzívne a vtedy biele kryštáliky začínajú opadávať a strácať – zrazu je po predstavení. Ešte šťastie, že máte pri sebe fotoaparát, s ktorým aspoň zlomok toho, čo ste videli, zachytili. Doma na displeji počítača zistíte, že to všetko nebol iba prelud, ale skutočnosť. A potom sa možno zamyslíte nad hravosťou a premenlivosťou prírody.

Je veľká vymoženosť pre každé mesto, keď má svoju rieku či svoje hory. Piešťany majú oboje. Váh a Považský Inovec. A ešte aj čosi navyše – termálne liečivé pramene.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské obce, Slovenská krajina, Slovenské obce

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 2579

Oravská dedina Podbiel poskytuje návštevníkovi malebný pohľad do minulosti. Drevenice, ktoré sa tu nachádzajú, sú “ živé“. Často slúžia ako ubytovanie turistom. Na druhej strane Podbiel je normálna dedina, kde sú murované domy. Obec vznikla valašskou kolonizáciou, prvá písomná zmienka o obci je z roku 1556. Názov obce súvisí s Bielou skalou. Historické názvy obce: Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. Časť obce Bobrova rala je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry (orava.sk). V Podbieli je údajne najzachovalejší komplex zachovalých drevených stavieb ľudovej architektúry v strednej Európe – 64 pôvodných dreveníc, ktoré boli prevažne postavené koncom 19. storočia. Na každej drevenici je vyrezaná ružica – znak slnka, najvýznamnejšieho keltského božstva. Obec má cca 1300 obyvateľov. Leží na starej obchodnej ceste, tzv. jantárovej, prípadne soľnej ceste, ktorej história siaha ešte pred keltské osídlenie Oravy a smeruje popri rieke Orava cez Malatinský priesmyk na Liptov. Za Uhorska bola v Podbieli druhá colná kontrola po Tvrdošíne, pretože sa nedal obísť. Pri Podbieli sa vypínajú skalné bralá. Jedno z nich sa nazýva Biela skala. Bolo starobylým keltským hradiskom. Podľa povestí bolo aj templárskym hradiskom. Severnejšie sa týči druhé bralo s názvom Červená skala. Z nej vidno, že Podbiel leží akoby na poloostrove, ktorý vytvorili rieky Studená a Orava (podbiel.sk).

V obci sa nachádza národná technická pamiatka Františkova Huta. Ľudia hutu nazývajú hámor. Nachádza sa neďaleko od obce. Zachovali sa obvodové múry a centrálna vysoká pec. Každoročne sa v tejto železiarni usporadúva folk-country festival spojený s ukážkou starovekého tavenie železnej rudy (podbiel.sk). Osudy železiarne postavenej v roku 1836 sú zahalené tajomstvom. Objekt je ľuďmi nazývaný hámor. Koncom augusta sa tu pravidelne organizuje hudobný festival spojený s ukážkou tavenie železnej rudy starovekou technológiou. Počiatky hutníctva a baníctva v obci sú zo 17. storočia (Informačná tabuľa).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Oslavné reportáže, Považské reportáže, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské reportáže

Marhát

Hits: 10842

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápisBože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V  roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na „vrch“ kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky …. Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Odkazy

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2009, 2013, Časová línia, Fotografické reportáže, Piešťanské reportáže, Reportáže

Park Foto Piešťany

Hits: 5867

 

Park Foto 2013 – tento rok nám navarili guľáš priamo v parku hostia


Park Foto 2011


Park Foto 2009 – najpríjemnejšie stretnutie amatérskych fotografov na Slovensku

V tretiu septembrovú sobotu sa konal už 4. ročník výstavy fotografií v plenéri, ktorú organizuje Piešťanský fotoklub v mestskom parku. Park Foto bolo minulý rok ocenené primátorom mesta Piešťany – Kultúrny počin roku 2008, ako významná a už tradičná akcia, ktorá úspešne zviditeľňuje Piešťany. Vystavovalo 68 autorov, na ktorých bolo zvedavých približne 1500 návštevníkov, ktorí hodnotili fotografie pripnutím štipca. V kategórii do 18 rokov zvíťazili dve mladé dámy: Anna Kopponová a Simona Hanková z Piešťan. Medzi dospelými bolo takéto poradie: 1. Roman Tibenský z Piešťan, 2. Daniel Bašo z Galanty, 3. Milan Maronek z Trnavy. Tento rok Piešťanský fotoklub zaviedol okrem tradičného hodnotenia jednotlivých fotografií štipcami aj hodnotenie porotou, ktorú tvorili členovia Asociácie profesionálnych fotografov SR. Peter Bagi ocenil Annu Kopponovú z Piešťan, Ivan Čaniga Magdu Vrábelovu z Galanty, Martin Vrabko Máriusa Sordela z Nových Zámkov a Anna Struhárová Romana Bučka z Piešťan. Všetci traja spoločne ocenili za fotografiu „Kolotoč“ Noru Lukačovičovú z Piešťan. Park Foto sa dočkal úspešného pokračovania, všetko sa dialo v príjemnej atmosfére, prialo tentokrát aj počasie. Vyhodnotenie prebehlo v peknom a dôstojnom prostredí neďalekého Kursalonu, po ktorom nasledovalo posedenie. To, že do chrumkava upečené prasiatko na záver putovalo do úst vystavovateľov, bolo vynikajúcou bodkou za skvelou sobotou. 

V roku 2009 som sa na Park Foto pripravil oveľa lepšie ako rok predtým. Bolo to aj tým, že som vedel, čo ma čaká. Prišlo nás autorov dva krát toľko, čo je pozitívum. Park Foto bolo pre mňa krajšie aj preto, že už som tu mal známych iných autorov. Večná škoda, že v tom istom termíne prebiehal v Bratislave Fotomaratón. Pripravil som si dve série fotografií. Získal som dojem, že krajinky sa veľmi páčili vlastne všetkým. Séria rýb bola pre mnohých neprijateľná, iným sa páčila. Zrejme zavážilo, že na mnohých pôsobili asi studeno, predpokladám že aj predstava čohosi z vody mnohých odradila. Bol to môj pokus, ktorý nebudem zrejme opakovať. Zo svojimi fotografiami som však bol spokojný. Z vystavených fotografií sa mi veľmi páčil Beckov od Richarda Heska a vôbec najviac a suverénne, fotografie Rasťa Čambala. Je to trochu zvláštne, pretože do 19.9.2009 sa mi tvorba Rasťa Čambala skôr nepáčila. Našiel som si v nej len zopár fotografií, ktoré sa mi páčili. Treba samozrejme priznať, že som videl dovtedy možno 20 – 30 snímkov.

Jeden veľmi negatívny podnet ale mám. Kopec ľudí prechádzalo okolo fotografií ledabolo. Verím tomu, že veľa z nich bolo takých, ktorí si proste na to nevyhradili čas. Čo mi však udieralo do očí bolo, že málo ľudí si čítalo názvy fotografií, a už vôbec neboli na tieto názvy adekvátne reakcie. Mrzí ma veľmi, že už skoro ani deti sa nevedia poriadne prejaviť. Zaregistroval som asi štyri adekvátne reakcie na prečítaný názov snímku. Samozrejme nestál som celý čas pri svojich fotkách. Medzi nimi bola aj negatívna reakcia. Teší ma určite viac negatívna reakcia ako žiadna reakcia. Narážam predovšetkým na názvy rýb, pretože je to predsa iná abstrakcia ako pri krajinkách – veď posúďte sami podľa fotiek dole. Veľa som o tom premýšľal. Všimol som si, že návštevníci, ktorí prichádzali z kvetinového sprievodu – inej akcie, sa prejavovali oveľa viac. Asi ich rozprúdil tanec, možno spev, alegorické vozy, kvetiny, mažoretky.


Rok 2008

20.9.2008 sa v príjemnom prostredí pod pagaštanmi mestského parku uskutočnila už po tretí rok výstava Park Foto. Organizátor podujatia ho nazval Park Foto Piešťany 2008, festival  kreatívnej fotografie – výstava fotografií v plenéri. Počasie pravdepodobne „objednal“ a veľmi dobre zaplatil niekto tajomný, ale určite mocný, pretože pršalo asi všade na celom Slovensku, ale v parku v Piešťanoch nie. V tento chladný sobotný deň padli na mňa len tri kvapky. Objektívne treba uznať, že miestami trošku mrholilo, ale keďže sme nad sebou mali veľké pagaštany konské a iné stromy takmer v zápoji, tak naše fotky aj my sme zostali suchí. Organizátor myslel aj na naše nižšie pudy, pripravil čaj aj rum. Miešanie bolo dovolené v akomkoľvek pomere :-). Rum bol len jeden, aj to len litrový ;-). Ak náhodou závidíte, tak nie je veľmi čo, pretože teplota vzduchu, vlhkosť a rýchlosť vetra priam nútili trochu rozšíriť cievy. 20.9 bol aj dátumom slávnostného ukončenia kúpeľnej sezóny. Cez mesto šiel sprievod, kvetinové korzo, načančané boli alegorické vozy. Zhruba okolo 15:30 okolo nás prešli uzimené mažoretky v krátky sukničkách, ktoré mali skôr utekať, ako len pomaly chodiť :-(.

Na výstave fotografií sa zúčastnilo 38 tvorcov. Napriek nepríjemnému počasiu si fotografie prezrelo možno 700-900 ľudí. Pre mňa samotného malo veľký význam, že som sa prezentoval doma (mimochodom po prvý krát) pred ľuďmi, ako aj pred fotografmi. Na ľudí moje fotky spravili podľa slov, ktoré som mal možnosť počuť, dojem. Vzhľadom na to, že na viacerých snímkach som mal Piešťany, tak veľa ľudí skúmalo, čo je to na fotografiách. Niektoré zábery som fotil na miestach, na ktoré sa bežne človek bez snahy nedostane, takže pôsobili trochu exoticky. Bolo pre mňa zvláštne zistiť, že ľuďom často chýba geometrická a priestorová predstavivosť. Iný je pohľad na územie z lietadla, na mape a iný je pohľad človeka a trošku iný je pohľad fotografa. Asi to bude znieť trochu čudne, ale návštevníkov prekvapovalo to, čo poznajú. Uhol pohľadu bol pre nich nepoznaný, pravdaže nie pre všetkých.

Tešilo ma aj iné hodnotenie, ktoré sa párkrát opakovalo a síce že moje fotografie „boli ako živé„. Pre spresnenie – fotografie, ktoré som mal na tejto výstave nepovažujem za úžasné a motívy na nich už vôbec nepovažujem za nejaké umelecky veľmi hodnotné alebo originálne. Jednu jedinú fotku z nich považujem za fotkovatejšiu 🙂 a tej som napokon dal aj svoje štipce. Hodnotenie prebiehalo pomocou štipcov – orazených kolkov na bielizeň. Najprv hodnotili návštevníci podujatia, potom hodnotili samotní vystavujúci pomocou kolkov, ktoré sami inkasovali. Nebudem ďakovať za prejavenú priazeň, veď nejde o čosi za odmenu, ani o prácu naviac, ale poviem, že ma tá priazeň teší a budem sa aj naďalej snažiť fotiť lepšie a lepšie. Ďakujem ale organizátorom za možnosť sa prezentovať a stráviť príjemne a užitočne čas.

Po skončení výstavy nám Dušan Beláň (dufi) predstavil photobox.sk a fotografie zo súťaže, ktorú spáchal na začiatku júla práve photobox.sk. Fotografie boli až do 19.9 na Pribinovej 115 vďaka vtedajšiemu EVEREST FOTO, neskôr boli v Piešťanoch v Kursalone. Potom nasledovalo vyhlásenie víťazov v príjemnom prostredí plnom fotiek. Po vyhodnotení som sa ja viac spoznal s vystavujúcimi, najmä s členmi fotoklubu z Piešťan. Pripili sme si na Dušanove zdravie (vraj sme nemuseli – zrejme je ako repa 😉 ) a potom sme sa pustili do pečeného prasiatka. Rozprávalo sa ešte dlho, ja sám som pobudol asi do 20:30, čiže snáď dve hodiny. Prebrali sme mierne aj organizátorské a ľudské problémy a keďže sa sám podieľam na akvaristickom „hnutí“ v podobnej polohe, tak sme skonštatovali, že je to rovnaké a sranda to určite nie je.

Počas toho, ako som celý deň bol vo výstavnom priestore, tak som postretal kopu známych a reč bola samozrejme aj o fotografiách. Predovšetkým na konci mi pomáhal kamarát Leo, ktorý sa neskôr ocitol aj na vyhodnotení. Videl atmosféru, ktorá tam vládla a sám sa vyjadril prekvapene. Nečakal, že tento sychravý deň napokon vypáli tak pekne.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post