Slovensko leží v srdci Európy. Hraničí s Poľskom, Českom, Rakúskom, Maďarskom a Ukrajinou. Je to hornatá krajina, na Slovensku sú krásne hory, napr. Malá Fatra, Nízke Tatry, Vysoké Tatry. Takmer celým územím prechádza časť Karpatského oblúka. Z geologického a geotermálneho hľadiska je Slovensko veľmi bohatá krajina.
Slovensko disponuje 1200 objavenými jaskyňami, prístupných verejnosti je len 14. Najdlhšou je Demänovský jaskynný systém, ktorý má viac ako 30 km. Najhlbšou je Starý hrad v Nízkych Tatrách, s hĺbkou 432 metrov. Najdlhšou riekou je Váh, ktorý tečie 406 km. 80 metrov má najvyšší Kmeťov vodopád vo Vysokých Tatrách. Najveternejším miestom je Chopok. Najdaždivejším miestom je Zbojnícka chata. Najrozsiahlejším pohorím je Ondavská vrchovina, ktorá sa rozprestiera na ploche 1 320 km2 (slovakia.eu.sk). Na Slovensku sa nachádza najväčší drevených oltár na svete – Kostol svätého Jakuba v Levoči, geografický stred Európy v Kremnických vrchoch, jediný studený artézsky prameň v Európe – Herliansky gejzír pri Košiciach, najrozsiahlejší hradný komplex v strednej Európe – Spišský hrad, najvyšší vrch v Karpatoch – Gerlachovský štít, najstarší verejný park v strednej Európe – Sad Janka Kráľa v Bratislave (visitslovakia.com). Na Slovensku sa nachádza najväčší počet hradov a zámkov v Európe. 425 kaštieľov, 180 hradov, zámkov a zrúcanín (slovakia.eu.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 obyvateľov (statistics.sk). V mestách žije viac ako 57 % z nich (slovakia.eu.sk).
Na Slovensku žijú prevažne Slováci. Z menšín sú zastúpení Maďarí, Rómovia, Ukrajinci, Češi, Nemci. Na Slovensku sa nachádzajú rôzne špecifické oblasti, ktoré majú svoj pôvod v minulosti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Liptov, Spiš, Šariš, Abov, Zemplín, Uh, Novohrad, Orava. Niekedy v 5. storočí sem prišli Slovania, ktorí boli neskôr napádaní okrem iného Avarmi, ktorých sme neskôr vyhnali. Cca z tohto územia. Každopádne mnoho Avarov sa asimilovalo. Podľa novších prameňov je otázne kam až siahalo v istom období rímske osídlenie. Každopádne aj na Slovensku sa našli pozostatky rímskeho osídlenia na viacerých miestach.
Prvé osídlenie Slovenska pochádza z konca paleolitu, spred 250 tisíc rokov, s lokality Gánovce, kde sa našla lebka neandertálca a z Moravian, kde sa našla soška Venuše – tzv. Moravianska Venuša. Prví roľníci sa tu objavili asi 5 000 – 4 000 rokov pred Kristom. Od konca 4. storočia pred Kristom sem prichádzajú Kelti. V 1. storočí pre Kristom Dákovia. Od začiatku 1. storočia sem prišli Germáni – Vanniove kráľovstvo. Prví slovania osídľovali naše územie zrejme v 5. storočí (Wikipedia).
Prvým štátnym útvarom Slovanov na území dnešného Slovenska bola Samova ríša v 7. storočí. Neskôr Nitrianske kniežatstvo, ktorého spojením s Moravským kniežatstvom vnikla v roku 833 Veľká Morava (Wikipedia). Čo bola veľmi významná epizóda v dejinách v tom období to bol pomerne silný štát. Zhruba do tohto obdobia patrí aj návšteva Solúnskych bratov Cyrila a Metoda v 9. storočí, ktorí hlásali kresťanskú vieru na našom území. Z hľadiska kultúrneho šlo o veľmi významný posun. Dosiahli, že popri latinčine sa staroslovienčina stala liturgickým jazykom, čo uznal aj pápež. Za zváženie stojí fakt, že to boli vtedy jediné dva jazyky, v ktorých sa mohli viesť omše. Zhruba v 10. storočí sem prišli Maďari, ktorí podobne ako Avari v 5. storočí kočovali. Narazili však na odpor Slovanov, ale aj Rimanov a Germánov. Viacmenej nemali kam ísť, tak sa tu usadili a naučili sa obhospodarovať pôdu. Od 10. storočia bolo Slovensko súčasťou Uhorska, od 19. storočia Rakúsko-Uhorska. Bratislava, dnešné hlavné mesto, bola veľmi dlho korunovačným mestom. Od roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Československa, s krátkou prestávkou samostatného Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny. Od 1.1.1993 je Slovenská republika samostatným štátom. Od 1. mája 2004 sme členmi Európskej únie, od 29.3.2004 sme členmi NATO, od 1.1.2009 sme členmi Eurozóny – Európskej menovej únie, oficiálnou menou sa stalo euro.
Počas celej histórie bolo Slovensko mnohokrát napádané Tatármi, Turkami, ale z hľadiska celistvosti územia odolávalo. Je pravda, že Turci aj Tatári mali aj iné ciele, ktoré ich mnohokrát donútili odísť z územia Slovenska. Každopádne ani germánske, alebo rímske útoky neboli priveľké. Hrady, ktoré na Slovensku boli v minulosti boli pomerne dobre opevnené a v minulosti dokázali úspešne odolávať nepriateľom. Neraz našim protivníkom pomohla zrada na ich obsadenie. Do stredoveku boli napr. hrady v Devíne, vo Fiľakove veľkou prekážkou pre nepriateľov. Napokon aj Bratislavský hrad. Veď Bratislava bola dlho nazývaná aj ako kamenné mesto. Zlé obdobie obdobie pre jednoduchý ľud bolo po roku 1526 a trvalo zhruba do roku 1868. Je zaujímavé, že niektoré reality z vtedajšieho obdobia sa dostalo aj do slovníka – pojem turecké hospodárstvopochádza práve zo stredoveku. Ide o to, že Turek len bral a nestaral sa. Turkom nezáležalo na tom, čo bude, keď oni využijú úrodu, nestarali sa o budúcnosť, jednoducho šli ďalej, zdierali niekoho iného.
Z hľadiska kultúry bola významná existencia Academie Istropolitany – jednej z najstarších univerzít v Európe. Založil je Matej Korvín v Bratislave okolo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodifikovaná spisovná slovenčina Antonom Bernolákom na základe západoslovenského nárečia – bernolákovčina. Od roku 1843 je vďaka Ľudovítovi Štúrovi spisovná slovenčina kodifikovaná na základe stredoslovenského nárečia.
Najviac ľudí žije v mestách Bratislava, Košice, Prešov, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Trnava, Martin, Trenčín, Poprad, Prievidza, Zvolen (slovakiasite.com). Národné parky: TANAP – Tatranský národný park, NAPANT – Národný park Nízke Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra, Pieniny (PIENAP), Poloniny, Slovenský raj, Slovenský kras, Muránska planina (slovakiasite.com). Najvýznamnejšie sviatky: Vianoce, Veľká noc, Mikuláš, Svätá Lucia, Silvester, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiatka zosnulých, Fašiangy (slovakiasite.com). Významné osobnosti: Juraj Jánošík – zbojník a ľudový hrdina, ktorý bohatým bral a chudobným dával, Ľudovít Štúr – kodifikátor spisovnej slovenčiny, Milan Rastislav Štefánik – vedec, politik, vojak, zakladateľ československého štátu, Alexander Dubček – štátnik, osobnosť Pražskej jari 1968 (slovakiasite.com). Gastronomické charakteristické jedlá: parenica, ovčí syr, syrové korbáčiky, oštiepok, bryndra, skalický trdelník, bratislavské rožky (mpsr.sk), tokajské víno, kapustnica, pirohy, lokše, tlačenka, jaternice, pagáče a napokon aj kofola. Z tvrdého alkoholu sú známe: borovička, slivovica, demänovka. Slovensko je veľmi bohaté na minerálne pramene – minerálky: Budiš, Gemerka, Fatra, Santovka, Salvator, Rajec, Ľubovnianka, Mitická, Lucka a mnoho iných.
14.2.2015 – sme ukázali v zvýšenej miere čaro panciernikov.
Od roka 2014 sa akcie nazývajú EXOTIKA BRATISLAVA. Predtým to boli „Akváriové trhy“, resp. „Akva & Tera trhy“. Akcie sa konajú desať krát do roka, každý mesiac okrem júla a augusta. Príspevky nie sú z každej akcie.
13. 12 – Mali sme výstavu terčovcov Štefana Knoteka, a Milan Líbal nám pripravil iné nezvyčajné živočíchy.
15. 11 – Vďaka Peťovi Mrvovi sme mohli vidieť rastliny rodu Bucephalandra
13. 9 – Novú sezónu sme naštartovali diskusmi (terčovcami). Ďakujeme za ne Franzovi Pfemeterovi.
14. 6 – Strašilky, pakobylky, listovky. Vystavené druhy sme mali najmä vďaka Martinovi Stolárikovi.
17. 5 – Guramy. Za vystavované ryby sme boli vďačný pánovi Miroslavovi Príkazskému.
17.5 – Guramy. Za vystavované ryby sme boli vďačný pánovi Miroslavovi Príkazskému.
12. 4. – Živé krmivá. Ukázali sme akvaristické aj teraristické krmivá. Za teraristické krmivá ďakujeme Antonovi Saxovi a Petrovi Krajčimu.
Blaptica dubia – šváb argentínsky pochádza z Argentíny. Je dlhý asi 5 cm, patrí ku väčším švábom. Dobre sa množia. Je to vhodný druh pre začiatočníkov, po prípadnom úteku sa v našich podmienkach nevedia rozmnožiť. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Nelezú po skle. Vhodným substrátom sú pláty z vajec, alebo mierne vlhká lesná hrabanka. Môže byť aj rašelina alebo lignocel. Vyžaduje teplotu 26 – 30°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné len granule a čerstvé ovocie a zelenina (Anton Sax).
Blaberus craniifer pochádza najmä z Mexika a Kuby. Je dlhý 5-6 cm, kresba na hlave pripomína ľudskú lebku. Chov si vyžaduje akékoľvek väčšie terárium, alebo plastovú nádobu s vrchnákom, aj keď nelezie po skle. Je nelietavý, krídla používa hlavne pri svadobných tancoch. Je vhodný druh pre začiatočníkov, po prípadnom úteku z terária v našich podmienkach neprežije. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou alebo hrabankou. Prípadne lignocel zmiešaný s lesnou hrabankou. Vyžaduje teplotu 22 – 23°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká (Anton Sax)
Gromphadorhina portentosa pochádza z Madagaskaru. Je dlhý 5 – 7 cm, vyskytujú sa dve formy tohto druhu, svetlá a tmavá. Rastie dlho. Vypúšťaním vzduchu zo vzdušníc vydávajú pri vyrušení sykavý vzduch. Druh patrí medzi vhodné pre začiatočníkov. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm (pre 20 – 40 jedincov). Lezú po skle. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou. Spokojný bude aj s rašelinou, resp. lignocelom. Vyžaduje teplotu 25 – 28°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká. V našich podmienkach nevedia rozmnožiť (Anton Sax).
Shelfordella tartara – šváb turkistanský pôvodom z Turkménska. Je dlhý asi 3 cm, sú pohyblivé, preto ich teráriové zvieratá dobre žerú, množia sa rýchlo. Smrdí. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm, alebo uzatvárateľný box. Lozí rýchlo, šplhá dobre po skle. Po prípadnom úteku z terária sa v našich podmienkach dokážu dlho udržať pri živote. Vhodným substrátom sú pláty z vajec. Vyžaduje teplotu 28 – 30°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká. Je vhodný ako potrava pre zvieratá, ktoré sa živia živočíšnou potravou (Anton Sax).
Eublaberus distanti pochádza zo Strednej Ameriky a severu Južnej Ameriky. Je dlhý 5-6 cm, pohyblivý. Nelezie po skle, množia sa rýchlo. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou. Žijú prevažne v substráte. Je vhodným krmivom pre teráriové zvieratá živiace sa živočíšnou potravou. Vyžaduje teplotu 20 – 25°C, vlhkosť 50 – 80 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká (Anton Sax).
Elliptorhina javanicapochádza z Madagaskaru. Je dlhý 3 – 5 cm, dobre sa množí. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Lezie všade, aj po skle. Potrebuje veľa vzduchu. Vhodným substrátom sú pláty vajec, alebo mierne vlhká lesná hrabanka. Vyžaduje teplotu 22 – 26°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule, ovocie. V našich podmienkach sa dlhšie držia pri živote (Anton Sax).
Archimandrita tesselata pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky. Je dlhý 7 cm, má zaujímavú kresbu krídel. Je vhodný pre pokročilých chovateľov. Rastie dlho. Nelezie po skle. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 30x20x25 cm. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou. Spokojný bude aj s rašelinou, resp. lignocelom. Vyžaduje teplotu 25 – 28°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule. Z ovocia banány, hrušky a jablká. V našich podmienkach nevedia prežiť(Anton Sax).
Pachnoda marginata peregrina – zlatohlávok pochádza zo západného pobrežia Afriky. Druh dosahuje 2 – 4 cm. V noci je zahrabaný v zemi. Pri lete nemôžu zložiť krovky, preto vydávajú bzučivý zvuk. Chov si vyžaduje terárium o minimálnych rozmeroch 40x30x30 cm pre veľkú skupinu. Vhodným substrátom je mierne vlhká hlina zmiešaná s dubovou listovkou, prípadne lesná hrabanka. Vyžaduje teplotu 25 – 28°C, vlhkosť 50 – 60 %. Dospelé jedince žerú banány, prípadne iné sladké ovocie. Larvy prijímajú biologický materiál z lesnej hrabanky a sťahujú si kúsky listov a zeleniny z povrchu substrátu. Z časti lesnej hrabanky zlepia kokón, v ktorom prebieha premena na dospelé imágo. Ako krmivo sa používajú larvy (Anton Sax).
Schistocerca gregaria – saranča pustinné pochádza z Afriky. Dosahuje 6 – 8 cm. Samičky sú ružovohnedé. Dospelé samčeky sú sfarbené do žlta. Skáču, lezú všade aj po skle, potrebujú veľa vzduchu v zakrytom teráriu, prípade v plastovej nádobe. Ako substrát je ideálny plát s vajec. Vyžaduje teplotu 32 – 40°C, vlhkosť 50 – 60 %. Živia sa zelenými listami, sušeným senom, ovocím, pšenicou, žitom, jačmeňom, trávami, suchými rožkami, chlebom. Dobre sa množia. Najbežnejšie živé krmivo sú nymfy, ale aj dospelé jedince. Po prípadnom úteku z terária dlho neprežívajú (Anton Sax).
Gryllus assimilis – cvrček banánový pochádza z Afriky. Je dlhý asi 3 cm, podobá sa na cvrčka domáceho, avšak na prsiach a bruchu ma dva uhlopriečne čierne pruhy. Bežné teráriové krmivo. Skáče, lezie všade, aj po skle. Potrebuje veľa vzduchu, množí sa dobre. Vhodným substrátom sú pláty vajec. Vyžaduje teplotu 30°C, vlhkosť 60 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule, ovocie a rôzne trávy. V našich podmienkach dlho neprežije (Anton Sax).
Acheta domestica – cvrček domáci, pochádza zo severnej Afriky. je dlhý asi 2.5 cm. Bežné teráriové krmivo. Skáče, lezie všade, aj po skle. Potrebuje veľa vzduchu, množí sa dobre. Vhodným substrátom sú pláty vajec. Vyžaduje teplotu 30°C, vlhkosť 50 – 70 %. Ako potrava sú vhodné suché rožky, chlieb, piškóty, čínska kapusta, obilniny, psie granule, ovocie a rôzne trávy. V našich podmienkach dokáže prežiť na teplých miestach budov, najčastejšie v pekárňach (Anton Sax).
Tenebrio molitor – múčne červy sú vhodné krmivo najmä pre bezstavovce (napr. vtáčkare, modlivky), ale aj pre iné druhy teráriových zvierat. Pri plazoch ale odporúčam nekŕmiť ich príliš často touto stravou, nakoľko nie každé zviera dokáže ľahko stráviť ich ,,obal“. Pri plazoch je to skôr vhodný doplnok stravy na spestrenie. Ich veľkou výhodou je pomerne dlhá životnosť pri minimálne starostlivosti a nízka cena (Peter Krajčí).
Zophobas morio – sú červy podobné vzhľadom múčnym červom, avšak sú výrazne väčšie. Tento druh je vhodný ako krmivo najmä pre dospelé vtáčkare a väčšie druhy plazov ako agamy, chameleóny, varany a iné. Z vlastnej skúsenosti si myslím, že je to o niečo vhodnejšie krmivo pre plazy ako múčne červy, nakoľko som pozoroval ľahšie strávenie najmä u chameleónov. Napriek tomu, pre plazy je to tak isto ako múčne červy vhodnejšie skôr ako doplnok na spestrenie jedálničku ako hlavný zdroj potravy. Sú pomerne odolné, takže vydržia v pohode žiť aj niekoľko mesiacov pri minimálnej starostlivosti. Ďalšou výhodou je pomerne nízka obstarávacia cena (Peter Krajčí).
Musca domestica (mucha domáca – nelietavá forma) je vynikajúce krmivo pre menšie druhy zvierat alebo mláďatá. Bežne používané pri chove rhampoleonov, malých druhov chameleónov, žiab a modliviek. Chov nie je náročný, postačí pšeničný šrot s mliekom, aby bol substrát vlhký. Muchy ho konzumujú a aj kladú doň vajíčka. Červíky sa taktiež živia týmto substrátom. Po niekoľkých dňoch sa začnú zakukľovať a postupne sa liahnu muchy. Ideálne je červíkov rozdeliť do viacerých nádob, aby nenastala situácia, že sa Vám naraz vyliahne niekoľko tisíc múch. Larvy a kukly je vhodné premiestniť do chladničky, aby sa spomalil ich vývoj a podľa potreby ich vyberať a nechať povylietať muchy. Výhodou je nenáročný chov. Nevýhodou je horšia dostupnosť a občas slabý zápach substrátu (ideálne je ich chovať niekde v pivnici alebo kôlni (Peter Krajčí).
Rupice – Enchytraeus albidus – sú pôdne dekompozitory (rozkladače) hmoty, živia sa rozkladom rastlinného materiálu. Ich nutričná hodnota je podobná nitenkám, grindalu, či patentkám. Môžeme ich chovať na pôde za predpokladu neustáleho vlhka v zemine. Ako zdroj potravy pre ne je možné použiť napr. rozkladajúce drevo, namočený chlieb, ovsené vločky, varenú zeleninu, cestoviny, strúhanku, piškóty. Optimálna teplota chovu je 16°C, pod 2°C sa prestanú rozmnožovať, a pri teplote nad 24°C kapú. Preto na ich chov je vhodný rodinný dom, pivnica, nejaké chladnejšie miesto.
Octové mikry – Turbatrix aceti – háďatko octové. Pri izbovej teplote sa dožívajú priemerne 55 dní, pri nízkych teplotách až 10 mesiacov. Za dobrých podmienok sa kultúra octoviek za 8 – 10 dní zdvadsaťnásobí. Chováme ich napr. v PET fľašiach, kde je ocot s vodou v pomere 1:1. Do octu vložíme malé množstvo jabĺčka, broskyne alebo iného ovocia. Ideálne je, ak toto ovocie rozmixujeme na kašu v mixéri. Do uzáverov odporúčam vyvŕtať malé otvory. Octové mikry sú veľmi drobné krmivo, ešte tenšie ako „obyčajné“ mikry. Na úspešné precedenie je potrebná veľkosť ôk 5 μm. Skrmovanie – mikry zlejem do fľaše, ktorá má hrdlo, ktoré sa dá utesniť zvnútra. Napr. vatou, handričkou, filtračnou hmotou. Pre mikry sú ideálne obyčajné vínové fľaše, kde hrdlo je viacmenej rovné, úzke. Nalejem do tejto fľaše mikry po zúžené miesto, utesním a dolejem čerstvou studenou vodou. Mikry sú antigravitačné, navyše majú tendenciu ísť do čistejšej vody. Za 24 hodín sa väčšina týchto malých živočíchov prepasíruje do čistej vody. Z tejto ich striekačkou vytiahnem, alebo jednoducho zlejem a skŕmim rybám. Substrát, ktorý bol pod utesnením znovu vlejem do PET fľaše s kultúrou.
Nitenky – Tubifex tubifex sa dá nájsť takmer v každom toku u nás, ale nie v množstve, ktoré je pre akvaristu zaujímavé. Dnes už je voda často predtým transformovaná v čističkách, odpadu je menej, živiny chýbajú. Nitenky ako ich poznajú akvaristi majú hnedočervenú farbu. V prírode je ich farba variabilná a závisí od množstva kyslíka vo vode. Nitenky v prírode môžu byť aj bielej farby. Sú veľmi vhodná potrava napr. pre sumcovité ryby, pancierniky, prísavníky, sumčeky. Vo svojich črevách im koluje bahno ešte dlho po ich odlovení. Preto sa musia riadne premývať a po nalovení nechať aspoň tri dni vytráviť. Sú veľmi závislé od čerstvej vody, oveľa viac ako živé patentky, preto sa musia často preplachovať vodou, prípadne sa pre ne necháva neustály prítok a odtok vody. Vhodné je uchovávať ich napr. v plochých miskách napr. na spodku chladničky.
Nálevník – trepka nepatrí medzi príliš vhodné a výživné krmivo, niekedy je však nevyhnutné. Nálevník sa chová v PET fľašiach. Ideálna je dostupná mäkká voda a samozrejme existujúce kultúra nálevníka, ktorú dáme do vody a pridáme surový vaječný žĺtok ako potravu pre nálevníka. Ak nemáme mäkkú vodu, použime aspoň odstátu vodu. Je vhodné nálevníka chovať vo viacerých fľašiach, pretože najmä výdatným kŕmením si veľkú časť nálevníka vždy odstránime z kultúry a často sa stane, že zmizne z niektorej fľaše. Dôležité je, aby sa vo fľaši netvorila riasa, preto držíme kultúru bez prístupu svetla. Fľaše s nálevníkom by mali mať prevŕtaný vrchnáčik, aby sme mu zabezpečili vzduch. Skrmovanie nálevníka nie je bezproblémové. Nálevníkom sa dá skŕmiť podobným spôsobom ako octové mikry. Ideálne sú fľaše na víno, ktoré majú zúžené hrdlo, ktoré sa následne rozširuje. Nálevníky zlejem do takejto fľaše, zvrchu utesním filtračnou hmotou a dolejem čerstvú vodu. Do druhého dňa sa zväčša väčšina týchto malých živočíchov prepasíruje do čistej vody. Z tejto ich striekačkou vytiahnem alebo jednoducho zlejem a skŕmim rybám.
Mikrami sa označujú viaceré druhy háďatok. Patria medzi hlísty – Nematoda. Rozmnožujú sa aj pri teplote 10°C. Mikry sú tučná potrava s vysokým obsahom tukov. Chovajú v miskách – stačí miska od rastlinného masla. Ako živný substrát je najlepší podľa mňa kefír a rozomleté ovsené vločky. Hodí sa aj acidko, jogurt, kyslé mlieko, prípadné sladké mlieko obyčajné. Dá sa použiť aj strúhanka, voda, ale má to svoje nevýhody. Čiastočne smotana. V strúhanke bude mikier veľa, ale na steny budú liezť len veľmi neochotne. V prípade použitia chlebovej kaše – zmesi vody a chlebu, mikry na steny vyliezajú, ale v menšom množstve. Sladké mlieko sa ľahko kazí. Ovsené vločky odporúčam zomlieť v mixéri. Kaša vločiek a kefíru by mala byť skôr hustá. Je vhodné mať viacero chovov, pretože po čase sa prostredie prekyslí a je nutné kultúru mikier preočkovať do novej. Priemerne po dvoch až troch týždňoch. Mikry časom konzumujú potravu, čím obsah hmoty redne, čiže je nutné pridávať tuhé časti. Avšak mikry toho veľa neskonzumujú, a časom sa nám nahromadí veľa substrátu, ktorý je tekutý. Príliš veľa substrátu dokáže niekedy spôsobiť aj masívne veľa mikier na stenách, ale aj ich skorý zánik. Ideálna je izbová teplota 20 – 25°C. Je vhodné chovať mikry vo viacerých miskách. Za normálnych okolností, mikry vyliezajú po stenách plošne. Mikry sa skrmujú tak, že sa zotierajú prstom, prípadne štetcom, kúskom molitanu apod. zo stien nádoby, v ktorej ich chováme. Odporúčam štetcom. Mikry sú veľmi drobné krmivo, zhruba 4 – 6 mm dlhé, ktoré je vhodné pre menšie ryby, pre poter.
Grindal – Enchytraeus buchholtzi je príbuzný rupiciam Enchytraeus albidus, ale je menší. Vyskytuje v Južnej Amerike. Bol náhodne dovezený v humuse importovaných tropických rastlín. V prírode sa živí na hnijúcich rastlinných zbytkoch. Ideálne na chov sú misky, ktoré nie sú vysoké, a ktoré majú väčší obsah dna. Na dno položíme navlhčený molitan. Grindal kŕmim výlučne malými detskými piškótami. Grindal je pôdny organizmu, preto je pochopiteľné, že nemá rád svetlo. Pokiaľ ho máme uzavretý nepriehľadným viečkom, môžeme ho mať aj na stole. Pokojne na polici, prípadne v uzavretej skrini. Molitan by mal mať od 10 mm do 30 mm. Väčšina grindalu sa v rozbehnutej kultúre nachádza v molitane. Ak sa grindal zrazu prestane rozmnožovať, alebo sú jednotlivé červíčky malé, je zrejme molitan premokrený. Môžeme pokojne molitan vziať a vypláchať ho v umývadle pod tečúcou vodou. Pri vyplachovaní sa nemusíme báť veľkého úbytku grindalu, nejaký grindal vždy v molitane zostane. Z vlastnej skúsenosti tvrdím, že grindal nie je tučné krmivo. Aj nutričné hodnoty, ktoré som si zistil hovoria o tom, že grindal je zhruba na úrovni patentiek alebo niteniek. Niekedy, najmä ak molitan trochu obsychá, sa stane, že sa naň dostanú roztoče. Malé biele, pobehujúce stvorenia sú vidieť pomerne jasne aj voľným okom. Bránia rozvoju grindalu a pri masívnom rozmnožení ho dokážu celkom zlikvidovať. V takom prípade používam kontaktný insekticíd Frontline, ktorým ho postriekam. Zaberá okamžite. Grindalu veľmi nevonia, ale nelikviduje ho a nezistil som ani žiadne nežiaduce účinky na rybách. Grindal sa v krátkej dobe z Frontline-u celkom spamätá. Pomôcť mu samozrejme môžeme presunutím grindalu z inej kultúry. Skrmovanie grindalu je veľmi jednoduché, stačí vziať celú tabuľku a ponoriť ju do nádrže. Piškóta sa nezvykne odlepiť od skla – pekne na ňom drží. Grindal sa dá zotierať aj štetcom, prípadne prstom. Je to vynikajúce krmivo, jeho produktívnosť dovoľuje kŕmiť s ním každý deň. Nemá skoro žiadny pach, narábanie s ním je praktické, jeho veľkosť je dobrá aj pre malé ryby a akceptujú ho aj tie väčšie.
Drozofily. Drosophila melanogaster – octomilka, je snáď organizmus, ktorý najviac využili a poznali biológovia, lekári celého sveta. Je ochotná sa v zajatí ľahko množiť, má rýchly reprodukčný cyklus. Génoví inžinieri sa na tejto malej muške doslova vyhrali a výskum pokračuje ďalej. Obrazne sa dá povedať, že je to taký pokusný králik. Drozofily sú krmivom nielen pre ryby, ale aj pre vtáky a plazy. Anglicky hovoriaci svet ju pozná pod pomenovaním fruit fly, prípadne vinegar fly. Akvaristi, napokon aj teraristi najradšej využívajú tzv. bezkrídlu formu – vestigial – antlered – strap formu. Táto vypestovaná forma krídla má, len nevie lietať, krídla má značne zakrpatené.
Dafnie sú pomerne citlivé počas prenosu na obsah kyslíka. Preto je lepšie ich prenášať v tzv. rámikoch, prípadne s čo najmenším množstvom vody. Dlhšie sa dajú udržať vo väčšom vedre, pri nižšej koncentrácii dafnií a za predpokladu, že sa vo vedre nič nerozkladá. V chladnejšom období roka je to celkom ľahké. V lete je možné kratšiu napr. cez deň dafniám zabezpečiť vzduchovanie a na noc, ak nie je vonku 30°C, ich dať na balkón.
Známe aj ako vínne mušky alebo octomilky. Tieto drobné mušky sú vynikajúcou potravou najmä pre čerstvo vyliahnuté plazy (chameleóny, rhampoleony,…) ale aj pre malé žaby, rôzne druhy akvariových rýb a takisto čerstvo vyliahnutých vtáčkarov a modlivky. Sú pomerne jednoducho chovateľné. Jedna násada vydrží v závislosti od počtu mušiek 2-5 týždňov, niekedy aj viac. Výhodou je ich veľkosť (menšie D. melanogaster 1,5-2mm, väčšie D. hydei 2,5-3mm) a teda naozaj nimi možno kŕmiť takmer všetky malé terariové zvieratá. Nevýhodou je mierny zápach po kvasniciach, ktoré sa používajú na zarobenie živnej pôdy. Násada spravidla stoja 2-4,- Eurá (Peter Krajči).
Moina je drobná dafnia, dorastá do 2.5 mm a vyskytuje sa v pokojných vodách, často krát zlej kvality, veľmi znečistenej, chudobnej na kyslík. Perloočky sa prejavujú nepohlavným rozmnožovaním – partenogenézou (bez oplodnenia). Je to typický príklad, kedy cez priaznivé obdobie sú všetky jedince samičky. Až pri nástupe menej priaznivých podmienok sa náhle objavujú aj samčeky, ktoré sa pária – prebieha pohlavné rozmnožovanie, ktoré zabezpečuje prenos genetickej informácie. Na jar sa z vajíčok od jesene narodia opäť samičky. Môžeme ich chytať rovnako ako cyklopy a vírniky, len sito môže byť prípadne aj redšie, napr. z mlynárskeho hodvábu, prípadne z tzv. dederónu. Dafnie sú väčšie ako cyklopy, ale nie sú energeticky hodnotné, pretože prevažnú časť ich tela tvorí voda a pevná kutikula, ktorá tvorí ich kostru. Moina dosahuje aj najvyššiu výdatnosť pri prípadnom umelom chove. Pre ryby je to energeticky bohatšia strava ako „obyčajná“ dafnia – dá sa prirovnať ku cyklopu. Dafnie dosahujú najvyššiu početnosť v lete.
Cykloppatrí do podradu Cyclopoidea, radu Podoplea, podtriedy Copepoda – veslonôžky, triedy Crustacea, kmeňa Arthtopoda – článkonožce. Ide napr. o Cyclops albidus, C. strenuus, Canthocamptus staphylinus, Diaptomus coeruleus, D. graciloides. Cyklop je veľmi vhodné krmivo rýb, pomerne výživné. Je kvalitným zdrojom bielkovín. Pri splnení určitých podmienok sa dá aj dochovávať. Ich populačné krivky veľmi kolíšu, nie sú ojedinelé javy, keď jeden deň nachytáme obrovské množstvo cyklopov a na druhý deň nie je po nich takmer ani stopy. Všeobecne jeho populácia kulminuje na jar a na jeseň. Cyklop je pomerne dravý, takže je nutné dať pozor, aby ak ním kŕmime menší poter, aby nám nedoštípal, prípadne neusmrtili náš chov. Veľmi často sa vyskytuje jeho názov v češtine – buchanka.
Vírniky predstavujú samostatný kmeň Rotifera. Sú veľmi vhodné pre plôdik rýb. Svoj názov majú odvodený od typického pohybu – vírenia, ktorým sa neustále prejavujú. Vírniky chytáme napr. do sietí z mlynárskeho hodvábu, alebo monofilu. Niektoré vírniky: Philodina, Synchaeta, Lepadella, Pterodina, Copeus, Euchlanis dilatata, Dinocharis, Keratella quadrata, Keratella cochlearis, Filina, Cephalodella, Brachionus, Pedalion.
Artemia salina – žiabronôžka soľná patrí medzi Entomastraca. Žiabronôžky, ktoré sa prevažne využívajú v akvaristike, žijú v mori. Sú pomerne malé do 15 mm, oveľa menšie ako ich príbuzní v sladkej vode. Ku sladkovodným žiabronôžkam sa dostaneme najskôr prostredníctvom mrazených kociek v obchode. Žiabronôžky sa predávajú z rozličných lokalít – z Ruska, Kanady, USA, Číny. Ich liahnivosť je otázkou kvality. 95% liahnivosť vajíčok je vynikajúci parameter. Závisí od toho aj cena. Žiabronôžka je výživné krmivo, z ktorého poter najrýchlejšie vyrastie najmä do výšky a do šírky. V stave, keď ryby dorastajú, neodporúčam kŕmiť iba žiabronôžkou. Artémia sa dá ľahko liahnuť, pravda pokiaľ prídete na spôsob tej ktorej várky ;-). Nároky na jednotlivé „druhy“ a balenia artémie sú bohužiaľ rozličné. Neraz som bol svedkom nespokojnosti s liahnivosťou u mojich známych, pričom ich kamarátom neraz „tá istá“ artémia ide výborne. Kúpená artémia sú vlastne vajíčka artémie. Vajíčka nasypeme do vody, napr. do fľaše, do ktorej na 1.5 litra vody pridáme 3-4 kávové lyžičky soli (25 – 30 g na liter), čím simulujeme morskú vodu. Je nutné aby sme silne vzduchovali. Vlastne ide o to, aby celý obsah cirkuloval čo najviac, aby žiadne vajíčka nezostali stáť. Udržujeme izbovú, prípadne o niečo vyššiu teplotu. Pri vyššej teplote sa liahnu rýchlejšie. Asi po 24 hodinách je už veľká časť vyliahnutá. Ja sám, aj väčšina akvaristov, ktorých poznám, nechávam artémie liahnuť 2 dni – je potom o niečo väčšia. Artémia sa pri 25°C liahne 1.5 dňa. Medzi akvaristami sa traduje, že žiabronôžka môže byť jednodňová, ale aj dvojdňová, v závislosti od doby liahnutia a samozrejme od „typu. V sladkej vode vydržia iba krátku dobu – asi tak 8 hodín. Pre vyššiu energetickú hodnotu a následne jednoduchší a účinnejší príchod na svet malých artémií sa používa dekapsulácia. Odstraňuje sa ním ochranný obal vajíčka žiabronôžky. Keď chceme žiabronôžku skŕmiť stojíme pred otázkou, ako ich dostať do akvária bez toho, aby sme ich tam preniesli bez soli. Keďže ide o veľmi malé potvorky, pomohol by napr. mlynársky hodváb, ak ho nemáte, vystačíte si aj s bavlnenou látkou. Ja cedím artémiu cez monofil. Dekapsulovanú – odslupkovanú artémiu používam úspešne ako suché krmivo.
15. 3. – Výstava skalárov. Väčšina skalárov bola od známeho chovateľa Miroslava Príkazského. Skaláre sú po gupkách a mečovkách asi najznámejšími rybami chovanými v akváriách. Tieto juhoamerické cichlidy z povodia Amazonky sa najlepšie cítia v husto zarastenom akváriu. Existuje mnoho variet skalárov. Kedysi pôvodné skaláre boli úctyhodných rozmerov. Skalár by sa mal chovať aspoň v 150 litrovej nádrži, ktoré je 50 cm vysoké. Pohlavie sa rozoznáva ťažko, samička má v období neresu na hlave menší nádor. Skalár je schopný mať 1000 ikier, avšak poter je veľmi malý a vyžaduje striktne prachovú živú potravu. Skalár na rozmnoženie potrebuje tlak vody – vysoký vodný stĺpec, ale pokiaľ má všetko ostatné v dobrom stave, je schopný sa vytrieť aj v 8 litrových 20 cm vysokých nádržkách. To je však chovateľský extrém a netreba si z neho brať príklad. Skaláre, pokiaľ majú mladé, tak sa môžu istý čas starať o potomstvo, ak je vo forme ikier. Ak sa vyliahne plôdik, skalár takmer vždy podľahne a nakŕmi sa nimi. Ikry kladú na pevný podklad, ktorým môže byť aj list rastliny, napr. list echinodoru. Používa sa aj napr. nerovný kúsok s odstrihnutej PET flaše. Skalár je pokojná ryba, pri ktorej nie je dobre chovať príliš zvedavé ryby, ktoré rady ochutnávajú plutvy takýchto pokojnejších rýb. Nevhodná kombinácia je napr. s mrenkami štvorpruhými – Capotea tetrazona. Skaláre ak majú príležitosť, požierajú menšie ryby, napr. neónky, gupky.
15. 2. sme pripravili malú výstavu slimákov. Pojem slimáky je často používaný. Nepoužíva sa celkom správne, mali by sme vravieť o ulitníkoch, dokonca aj o lastúrnikoch. Ulitníky plnia v akváriu aj funkciu konzumentov nespotrebovanej hmoty – hnijúcich listov, nespotrebovaných zbytkov potravy, uhynutých rýb, iných organických zbytkov. Často je ich činnosť žiaduca najmä v prítomnosti odchovných nádrží, kde sa teoreticky môže viac hromadiť organický odpad. Niektoré z nich – napr. ampulárie, však dokážu svojimi exkrementami pri veľkej veľkosti značne zaťažiť vodu, preto sa na veľkého jedinca Ampullaria odporúča 30 l vody. Slimáky sa živia aj riasami, pri nedostatku potravy aj rastlinami, v ktorých dokážu vytvoriť malé dierky. Ulita (lastúra) slimákov je zložená aj z vápnika, preto vo vodách veľmi mäkkých sa vodným slimákom nedarí.
11. 1. sme prvý krát mali Exotiku Bratislava. Akciu Akváriové trhy sme premenovali. Zmenili sme aj priestory, „sťahovali“ sme sa do Ružinova na Záhradnícku 95. Našu prvú akciu sme v nových priestoroch pokrstili malou výstavou Rastliny na dreve. Bola to malá ukážka toho, ako sa dajú na dreve (koreni) pestovať vodné rastliny. A šlo práve o typické druhy, ktoré sú na to vhodné: anubiasy, bolbitis, mikrosorium.
Rok 2013 – Akváriové trhy – DK Zrkadlový háj
14. 12. sme pripravili malú výstavu panciernikov. Ukázali sme niekoľko druhov rodu Corydoras. Napr. Corydoras aeneus, C. sterbai, C. sp. venezuela black ….
9. 11. sme ukázali zopár tetier. Tetry vo všeobecnosti by som odporučil začínajúcim akvaristom. Väčšina bežne dostupných druhov je menších rozmerov, ich správanie je zväčša sociálne a neagresívne ako voči sebe, tak aj vo vzťahu ku zariadeniu akvária. Zaužívaným nie celkom presným pomenovaním v minulosti pre tetry bolo characidy. Medzi veľmi rozšírené druhy patrí neónka pravá, tetra neónová, rod Hyphessobrycon a Hemigrammus.
12. 10. sme zorganizovali Akva & Tera trhy. Súčasťou nebola žiadna výstava.
14. 9. sme usporiadali ďalšie Akváriové trhy, na ktorej sme predstavili formou menšej výstavy krevety. Krevety sa chovali v akváriách aj v dávnejšej minulosti. Ako mnoho vecí, aj krevety podliehali módnym vlnám. Cca okolo roku 2009 aj ku nám dorazila silná vlna chovania kreviet. Boli hádam v každom akvaristickom obchode. Červené, modré, hnedé, malé, veľké, viac požierajúce riasy, menej požierajúce riasy, rozmnožujúce sa, nerozmnožujúce sa, chúlostivejšie aj nenáročné … Predávali sa pomerne vo veľkých množstvách v obchodoch, na burzách. Občas bolo v predajniach počuť otázky, čo sa to vlastne pohybuje v nádržiach. Silný dopyt trval cca dva roky, potom záujem o ne poľavil. Trh sa nasýtil, napriek tomu že krevety nežijú dlho. Vďaka menšej veľkosti väčšiny bežných kreviet, medzi nimi nájdeme mnoho druhov, ktoré sú vhodné do menších akvárií. Hodia sa k nim ryby, ktoré ich v prvom rade neskonzumujú ako potravu. Výhodou kreviet je, že sa postarajú o zvyšky potravy, o spadnuté listy apod. Samozrejme treba myslieť na to, že zväčša radi uprednostnia bežné krmivo pred čímkoľvek iným. Niektoré druhy kreviet sú pomerne chúlostivé na zmenu podmienok, iné sú nenáročné. Asi najjednoduchší na chov je druh Neocaridina davidi – predtým N. heteropoda, N. denticulata.
15. 6 bol ďalší termín Akváriových trhov. Tentokrát sme pripravili malú výstavu rakov, ktorá sa tešila zvýšenej pozornosti. Boli naozaj krásne, ako je vidno na fotografiách nižsie.
11. 5. sa konali Akva & Tera trhy. Súčasťou bola malá ukážka machov. Machy patria medzi Bryophyta – machorasty. Sú starobylou skupinou rastlín, nekvitnú, nemajú semená ani cievne zväzky ako vyššie rastliny. Pestovanie machov v akváriu nie je zvyčajne je ťažké. Tolerujú nižšie osvetlenie, aj nižší prísun živín. Machy sa dajú uchytiť na mriežku, na kameň, drevo apod. Niektoré druhy: Fissidens fontanus – Phoenix moss, F. zippelianus, F. nobilis, Cladophora aegagropila – Marino moss ball, Drepanocladus aduncus, D. sendtneri, Taxiphyllum barbieri – Java moss, T. alterans – Taiwan moss, T. sp. – Flame moss, Giant moss, Green Sock moss, Peacock moss, Spiky moss, String moss – Japan moss, Monoselenium tenerum, Amlystegium serpens – Nano moss, Lomariopsis lineata, Amblystegium serpens -Nano moss, Fontinalis antipyretica, F. hypnoides – Willow moss, Isopterygium sp. – Mini Taiwan moss, Cratonneuron filicinum – Triangle moss, Leptodictyum riparium – Stringy moss, Vesicularia dubyana – Singapore moss, V. montagnei / V. d. var. abbreviata – Christmas moss, V. reticulata – Erect moss, V. ferrieri – Weeping moss, V. sp.- Creeping moss, Riccardia chamedryfolia – Mini pellia, Barbulla sp.- Milimeter moss.
V Bratislavskej Petržalke sa konali 6. 4. Akváriové trhy – Výstava bojovníc. Pripravená bola menšia výstava bojovnícBetta splendens. 31 bojovníc čakalo na svojich obdivovateľov. Ďakujeme za ne Danielovi Holému. Ukázalo sa na návštevníkoch, že ich atraktivita je vyššia ako v prípade živorodiek. Bolo zaujímavé, že väčšina návštevníkov si našla najkrajšieho bojovníka rovnakého – poukazuje na to prvá fotografia. Bojovnica patrí medzi labyrintky. Dýchajú špecifickým dýchacím ústrojom – labyrintom. To bojovniciam dáva možnosť prežívať v malých zarastených východoázijských mlákach, ktoré sú chudobné na kyslík. Je o nich známe, že samce medzi sebou bojujú často krát na život a na smrť. Keďže sú závislé od atmosférického kyslíka, občas sa potrebujú ísť nadýchnuť na hladinu. Je veľmi zaujímavé, že aj počas ostrého súboja samec, ktorý nepotrebuje sa ísť nadýchnuť, počká na svojho soka, kým sa nadýchne. K ostatným nepríbuzným druhom sa správa až apaticky, takže je možné ju mať v spoločenskom akváriu, za predpokladu iba jedného samca v nádrži. Aj keď je pravda, že mladé jedince bojovníc sa v mladosti medzi sebou neklbčia. Bojovnice sa nehodí kombinovať s rájovcami (Macropodus spp.), guramami – rod Trichogaster . Tieto ázijské tigre by si nedopriali pokoja, voči sebe sa správajú nepriateľsky. Bojovnica je pomerne nenáročná na chov, pri rozmnožovaní si samce stavajú penové hniezdo – naberajú vzduch do úst a pod hladinou s týmito malými bublinkami vytvárajú priam kolísku. Preto je nevyhnutné, aby sa hladina vody veľmi v takomto prípade nehýbala, alebo pohybovala len mierne. Plávajúce rastliny, rastliny na hladine sú vítanou súčasťou normálneho chovu aj odchovu bojovníc. Plôdik je veľmi drobný, vyžaduje na začiatku kŕmenie nálevníkom, alebo inou veľmi malou živou potravou. Je náchylný na teplotné výkyvy, preto je nutné zamedziť zmenám teploty v celom vodnom stĺpci. Preto je nanajvýš vhodné zakryť čo najtesnejšie hladinu akvária. Je optimálne, aby voda mala rovnakú teplotu ako teplota vzduchu nad hladinou.
V Bratislavskej Petržalke sa v DK Zrkadlový háj, konali 16. 3 Akvatrhy. Súčasťou akcie bola malá výstava živorodiek. Akvatrhy ako také už majú svoju tradíciu. Konajú sa vďaka Milanovi Líbalovi. Najprv sa konali v Dúbravke, asi od zimy 2011 sa „presťahovali“ do priestorov v Petržalke. Je snaha, aby sa trhy konali každý mesiac s výnimkou letných prázdnin. Trikrát do roka rozšírené o teraristickú časť. Od marcovej akcie v roku 2013 je snaha, aby súčasťou akcie bola vždy aspoň malá výstava. Okrem toho sa na podujatí vyskytne zopár fotografií s akvaristickou tematikou a omaľovánky pre deti, prípadne dospelých. Ja sa snažím Akvatrhom pomáhať. Súčasťou mediálnej kampane pre Akváriové trhy je fanúšikovská stránka na Facebooku – www.facebook.com/akvatrh, kde sa stretáva komunita ľudí, kde získava „operatívne“ informácie o predajcoch, o výstave apod.. Na marcových Akvatrhoch bola bližšie predstavená mečovka zelená – Xiphophorus helleri, plata pestrá – Xiphophorus variatus, tzv. endlerka – Poecilia wingei, gupka dúhová – Poecilia reticulata. Tieto druhy boli vystavené v akváriách a boli k nim pripravené zjednodušené texty, ktoré uvádzam pod fotografiami. Keďže snahou výstavy živorodiek bolo ukázať krásu týchto rýb, a my máme vo svojom okolí úspešných chovateľov a posudzovateľov súťažných živorodiek, jedného z nich – Ivana Vyslúžila sme aj bližšie predstavili. Takisto sme stručne opísali súťaže živorodých rýb.
Súťaže živorodých rýb
Pre niektoré druhy rýb sa u nás aj vo svete konajú súťažné výstavy. Rozšírené sú súťaže terčovcov, skalárov, bojovníc, živorodiek. Postupujú podľa rôznej metodiky – pravidiel. Hodnotí sa zvyčajne tvar, farba, prípadne správanie. Asi najväčšiu a najprepracovanejšiu tradíciu v Európe majú výstavy gupiek, pre ktoré sa konajú Majstrovstvá Európy, dokonca aj Majstrovstvá sveta a iné medzinárodné a národné súťažné výstavy. V porovnaní so športom je to ako lyžiarsky svetový pohár a trošku ako krasokorčuľovanie. V priebehu roka sa koná zvyčajne 7 podujatí a zratúvajú sa 4 najlepšie umiestnenia. V Európe sa postupuje predovšetkým podľa štandardu medzinárodnej organizácia IKGH – Internationale Kuratorium Guppy–Hochzucht, ktorá jednotlivé organizácie zaoberajúce sa chovomP. reticulata (čítaj Pecilia retikulata) združuje a koordinuje. Súťaží sa podľa vypracovaného štandardu. Zväčša súťažia triá samčekov, ale čoraz viac sa presadzujú aj páry. Kategórie sú určené podľa tvaru chvostovej plutvy a podľa farby. Na podobnom princípe sú založené aj súťažné výstavy iných druhov živorodiek združené pod názov Xipho-Molly (čítaj Xifo-Moly). Konkrétne pre mečovky: Xiphophorus helleri, platy X. maculatus a X. variatus, molinézie: Poecilia sphenops, P. latipinna a P. velifera. Často sa tieto súťaže konajú spolu, niekedy aj spolu s výstavami bojovníc Betta splendens. Na Slovensku pôsobí roky Klub chovateľov živorodých rýb v rámci Slovenského zväzu chovateľov (SZCH), ktorý možno menil svoj názov, ale nie svoje záujmy a činnosť. Jeho „základňa“ je v Banskej Bystrici. Dá sa dnes povedať, že je už desiatky rokov motorom, ktorý sa snaží šíriť krásnu záľubu a pozdvihnúť ju na svetovú úroveň. Ako jeden z mála podobných záujmových skupín vo svete organizuje každoročne školenia posudzovateľov, ktoré sú prístupné aj nečlenom.
Ivan Vyslúžil – šampión živorodiek
Je mi veľkým potešením predstaviť vám úspešného chovateľa a zároveň si dovolím tvrdiť aj šampióna medzi chovateľmi živorodých rýb. Ivan kedysi choval poštové holuby, kde mimochodom rovnako mal úspechy, neskôr bol nútený presedlať na niečo „bytovejšie“. Páčili sa mu „červené rybičky“, zaumienil si teda chov predovšetkým plát a mečoviek. Roky sa zaoberal intenzívne prísavníkmi. Rukami mu prešli a prechádzajú pancierníky, dánia, karasy, občas aj africké cichlidy. Krevety, raky a mnohé iné akváriové živočíchy. Množstvo rastlín, predovšetkým echinodory, kryptokoryny, aponogetony sú jeho doménou. Známy je aj pestovaním Echinodorus horizontalis, resp. alternatér, barklaye, lekien, Aponogetonu ulvaceus. V prípade, že ste mali to šťastie a vošli ste k nemu vtedy, keď mu kvitlo Crinum calamistratum, pokojne ste mohli vďaka vôni zaváhať, či ste nevošli do kvetinárstva :-). Ivan je však šampión v živorodých rybách. Často si ho doberám, že kovy ktoré zbiera sú ťažké a zaberajú mu veľa miesta. Pravidelne sa vysoko umiestňuje v rámci ME Poecilia reticulata. A v rámci ME pre kategóriu Xipho-Molly je pravidelne na pomyselných stupňoch víťazov. Ivanove platy a lýrové mečovky sú špičkové. V rámci Slovenska je z dlhodobého hľadiska pre živorodky najúspešnejší súťažiaci – ozajstný šampión.
Xiphophorus helleri – mečovka zelená (podľa Xiphophorus helleri – mečovka zelená, mexický krásavec). Mečovky patria medzi živorodky. Ich prechádzajúce slovenské synonymum bolo mečúň mexický. Ako už napovedá pomenovanie druhu, pochádza z Mexika. Rozšírený je od severného Mexika do centrálnej a západnej časti Guatemaly a Hondurasu. Je to jedna z najznámejších rybiek vôbec. Jeho chov je jednoduchý, ale treba myslieť na to, že mečovky veľmi zaťažujú prostredie svojimi exkrementami. Je to doslova stroj na premenu energiu. V akvaristickom slangu sa mu niekedy pejoratívne vraví “kombajn”. Jeho látková premena je obdivuhodná. Zavďačíme sa mu nitenkami, patentkami, prijíma aj sušenú potravu, ale nesmieme zabúdať spestrovať mu jedálniček aj spareným šalátom, špenátom, prípadne inou zeleninou. Mečovky vytvárajú hierarchiu alfa samca a beta samca. Pohlavný dimorfizmu je zjavný. Samček sa líši od samičky vonkajším pohlavným orgánom — gonopódiom. Okrem toho je štíhlejší. Ako predĺženie chvostovej plutvy mu rastie mečík. Rozmnožovanie je jednoduché. Samičky ktoré čakajú mladé spoznáme podľa plného bruška, tmavej škvrny v brušnej dutine. Samičky sú kanibalky, čiže ak chceme mladý plôdik odchovať, budeme musieť zamedziť jej styku s potomstvom. Komerčne sa na tento účel ponúkajú pôrodničky. V nich umiestnená samička rodí mladé, a tie buď unikajú do uzavretého priestoru cez priestor úzkych štrbín, alebo prenikajú cez tieto štrbiny do voľného akvária. Záleží od toho, čo nám viac vyhovuje. Pôrodničku si môžete zhotoviť z umelohmotného pletiva, alebo iného vhodného materiálu. Stačí si zohnať v záhradníctve, železiarstve, stavebníctve pletivo, ktoré zošijeme, a zabezpečíme aby primerane držalo na hladine. V chovniach sa podobné siete používajú aj v dlhšom časovom období. Pri pôrode dbáme na to, aby sme samičku neumiestnili do teplejšej vody ako bola zvyknutá v predchádzajúcom prostredí. V opačnom prípade sa môžeme stretnúť s predčasným vrhom nevyvinutých, alebo mŕtvych mláďat. Plôdik mečoviek je veľký, v prvom mesiaci rastie dosť pomaly, neskôr sa rozrastie rýchlejšie. Vraví sa, že samci, ktorým narastá mečík skôr, nebudú mať takú veľkú potenciu, ako samce ktorým začne rásť neskôr. U mečoviek je známa zmena pohlavia, kedy sa pri nedostatku samcov v populácii samičky zmenia na samca. Narastie im gonopódium, mečík. Mečík je zvyčajne menší. Čo sa však nezmení je robustný samičí vzrast. Je škoda, že táto úžasná zmena veľakrát k úspechu nevedie — takto vyvinutí samci sú obyčajne neplodní. Mečovky sú zdrojom mnohých šľachtiteľských pokusov. Existuje nepreberné množstvo foriem. Známe sú napr. viedenské mečovky, ktoré sú z tých štandardných asi najvzácnejšie. Vyznačujú sa jemnejšou červenou – bledočervenou farbou s červenými očami. Sú o dosť chúlostivejšie ako iné formy. Samce sú takmer všetky neplodné, možno jeden z 200 je fertilný.
Xiphophorus variatus – plata pestrá je druh pochádzajúci z južného Mexika. Znesú vyššie zasolenie, jednu polievkovú lyžica na 20 litrov vody. Platy sú podobné mečovkám, sú však o niečo menšie. Celkovo pôsobia nežnejšie. Vzájomne sa druhy X. maculatus, variatus s helleri spontánne krížia, ale je to zriedkavé. Oproti mečovkám sú pokojnejšie, samička zvyčajne nie je kanibalka voči vlastnému potomstvu, ale aj tak je efektívnejšie použitie pôrodničky. Aj u tejto nádhernej živorodky sa usporadúvajú súťaže podľa štandardu. Existuje veľmi veľa farebných aj tvarových variet.
Poecilia wingei – malí indiáni (podľa Poecilia wingei – malí indiáni) je divoký druh živorodky. John A. Endler objavil tento druh v roku 1975 v Laguna de Patos pri meste Puerto La Cruz v severovýchodnej Venezuele. Pred ním sa to v roku 1930 podarilo Franklynovi F. Bondovi. Laguna de Patos je jediná známa lokalita endleriek. Pôvodné pomenovanie bolo pomenované práve po Endlerovi – Poecilia sp. endleri. Dorastá do 2 – 2.5 cm, samček je menší ako samička. Farebné vzory samčekov sú úžasné. Samičky sú prakticky bezfarebné, podobné gupke – Poecilia reticulata. Nie je veľa chovateľov, ktorí chovajú pôvodnú prírodnú formu tohto druhu. Rybky sú to pomerne krátkoveké, jeden rok života je rarita, dožívajú sa zvyčajne 8 – 9 mesiacov. Sú to rybky vhodné do malých akvárií. Dobre sa budú cítiť v zarastenom akváriu. Rozmnožovanie prebieha ochotne, počet mladých je menší ako u gupiek, 20 kusov z vrhu je slušný počet. Ak chceme zachovať čistý chov, je nutné zabrániť prekríženiu s Poeciliou reticulata, s ktorou sa endlerki veľmi ľahko spária. Niektoré mečíkaté gupky boli dosiahnuté práve vďaka kríženiu s P. wingei. Zelená farba endleriek sa najskôr vytráca v odchovoch.
Poecilia reticulata – pávie očko – gupka dúhová (podľa Najznámejší druh akváriovej ryby – pávie očko, Poecilia reticulata). Krásne pomenovanie pávie očko má pôvod v prírodnej forme P. reticulata, ktorá má na telefarebne obrúbenú tmavú škvrnu, orientovanú zväčša k hornému okraju chvostovej plutvy. Pôvodné rozšírenie je vo Venezuele, dnes jej areál zasahuje východnú Amazóniu, Venezuelu, Trinidad a Tobago, Barbados, severnú Brazíliu a Guayanu – povodie Orinoka. Dnes gupky nájdeme aj v Austrálii, na Kube, na Havaji, v juhovýchodnej Ázii, vo východnej a južnej Afrike, v Južnej Amerike až po USA, v južnom Španielsku, Grécku, Taliansku, dokonca aj v Česku a na Slovensku. Samček v prírode dosahuje 3,5 cm, samička 6 cm. Žijú priemerne 8 – 12 mesiacov. Vyznačuje sa veľkým pohlavným dimorfizmom. Samček je oveľa farebnejší, štíhlejší a má gonopódium – pohlavný orgán, ktorý je modifikáciou 3 až 5 lúča ritnej plutvy. Základná farba oboch pohlaví je sivá. Gupka je veľmi priateľská ryba zväčša plávajúca v strednej a dolnej časti akvária. Chov gupiek je celosvetovo rozšírený. Existuje množstvo tvarových a farebných foriem. Chov gupiek bol kedysi bezproblémový. Dnes sú už silne prešľachtené a stali aj menej odolnými. Pomer pohlaví odporúčam 3:1 a viac v prospech samičiek. Za ideálne hodnoty chovu považujem teplotu 22 – 27°C, 10 – 20°dGH, ph 7.5. Vyslovene mäkká voda nie je vhodná. Gupky v noci oddychujú ležiac na dne, chvosty sa dotýkajú dna a vtedy im hrozí nákaza. Dno nesmie obsahovať veľa detritu, účinná filtrácia je dobrým predpokladom zdravých rýb. Gupky doslova milujú čerstvú vodu a ak sa im veľmi často mení voda, rastú veľmi rýchlo a sú vo výbornej kondícii. Ideálna je kontinuálna výmena vody. Rozmnožovanie gupiek je jednoduché, často krát sa môže v nádržiach akvaristov diať aj proti ich vôli. Samčekovia, nezriedka aj traja naraz naháňajú vytrvalo samičku, ktorá ale zvyčajne zo začiatku ignoruje ich aktivitu. Keď ale samička privolí, samček pomocou pohlavného orgánu, gonopódia, kopuluje. Samička je schopná držať si spermie v zásobe a rodiť aj v ďalších 3 – 4 nasledujúcich vrhoch. Čo je oveľa väčší problém, je mladé odchovať. Ako hovorí Ivan Vyslúžil: „Gupku rozmnoží aj žiačik, ale odchová iba chovateľ.“ Narodené mladé gupky sú relatívne veľkým rybím plôdikom – dosahujú okolo 1 cm. Najprv rastú pomalšie, po dvoch týždňoch sa ich rast pri dobrom kŕmení rozbehne. Tak ako aj pri iných rybách, gupky do veľkosti dvoch centimetrov je vhodné kŕmiť čo najdôslednejšie. Hneď ako sa dá rozlíšiť pohlavie, mlaď rozdeľte podľa pohlavia, ak chcete zabrániť degenerácii príbuzenským krížením. Samčekovia pohlavne dospievajú vo veku dvoch mesiacov, samičky o mesiac neskôr. Samičky so samcami dajte dokopy vtedy, ak chcete, aby sa spolu párili.
Prvú akciu pod názvom Akváriové trhy sme mali 17.2.2013
Vodné rastliny sa líšia od suchozemských rastlín, sú adaptované na prostredie pod vodou. Listy vodných rastlín majú prieduchy aj na vrchnej, aj na spodnej strane – takpovediac dýchajú oboma „stranami“ na rozdiel od suchozemských rastlín. Povrch suchozemských rastlín tvorí kutikula, u rastlín vodných takmer u všetkých druhov chýba. Pravdepodobne by najmä bránila difúzii plynov. Plávajúce rastliny obyčajne nezakoreňujú, ani tie, ktoré žijú na hladine. Korene sú čo do tvaru obdobné ako pri suchozemských druhoch. Do dôsledkov nemožno brať za každých okolností vodu ako bariéru, pretože sú vodné rastliny, ktoré aj v prirodzených podmienkach vyrastajú nad hladinu, resp. rastú v močarinách s nízkou hladinou vody vo veľkom vlhku. Aj v akvaristike sa zaužíval pojem submerzná forma a emerzná forma rastliny. Submerzná forma rastie pod hladinou vody, emerzná forma nad hladinou. Jednotlivé formy sa často líšia, okrem iného tvarom, aj farbou. V praxi je v drvivej väčšine používané nepohlavné rozmnožovanie rastlín – odrezkami, poplazmi, výhonkami apod. Submerzná forma môže aj v akváriu vyrásť do emerznej formy – často napr. Echinodorus. Ak je nádrž pre rastlinu príliš nízka, často si nájde cestu von. Avšak aj vodná rastlina kvitne a často veľmi podobne ako suchozemské druhy. Kvet tvorí niekedy pod hladinou, častejšie nad jej povrchom. Pohlavné množenie rastlín nie je vylúčené, ale je problematické a je skôr prácou pre špecialistu. Vodné rastliny sú väčšinou zelené, niekedy červené, fialové, hnedočervené. Existuje množstvo druhov vodných rastlín.
Svetlo je dôležitým faktorom pre rastliny – sú druhy tieňomilné, napr. Microsorium, Vesicularia, druhy svetlomilné, napr.Salvinia, Pistia. Rozdiely sú aj v otázke optimálnej teploty. Sú druhy, ktoré pri relatívne malom rozdiely teploty rastú evidentne inak. Listy sú hustejšie pri sebe v chladnejšej vode, farba listov je tmavšia apod. Väčšina vodných akváriových rastlín má pomerne úzky rozsah teploty, v ktorej žijú. Niektoré akváriové druhy znesú naozaj veľmi nízke teploty, podobné už aj našim studenovodným prírodným podmienkam mierneho pásma. Na rastliny takisto vplýva prúdenievody. Niektoré druhy sú stavané na stojaté vody, niektoré na rýchlo tečúce toky. V akváriu je zdrojom prúdov vody najmä filter a vzduchovanie. Prúdenie vody značne ovplyvňuje dekorácia, svoju úlohu zohráva aj sklon, reliéf dna. Rovné dno dáva vznik silnejšiemu prúdeniu. Na rastliny veľmi neblaho vplývajú liečivápoužívané v akvaristike. Ich negatívny účinok je bohužiaľ dlhodobý. Ak máme možnosť, presaďme aspoň časť rastlín do inej nádrže počas liečby. Aj to je dôvod na zriadenie samostatnej karanténnej nádrže. Po použití liečiv je možné použiť aktívne uhlie. Rastliny akvaristi presádzajú. najčastejšie k tomu dochádza pri vegetatívnom rozmnožovaní.
Väčšie materské rastliny neodporúčam často presádzať. Rastliny môžu byť aj zdrojom potravy pre ryby, slimáky apod., čo je však väčšinou nežiaduce. Často sa na elimináciu rias používajú mladé prísavníky. Pokiaľ sú malé svoju úlohu plnia poctivo, no väčšie sa radšej pustia do rastlín. Slimáky dokážu takisto požierať riasy, najmä ak majú nedostatok inej potravy, vedia sa však pustiť aj do rastlín. Najrozšírenejšie ampulárie rastliny nežerú. V akváriu svietime umelým svetlom, dĺžka osvetlenia by mala byť taká ako v ich domovine. Dôležité rovnako je dodržiavať pravidelnosť, 12-14 hodinový interval je nutný. Závisí od umiestnenia, od toho či sme v tmavej miestnosti, aká je dĺžka denného svetla a koľko ho slnko poskytuje. Denné svetlo má inú kvalitu ako umelé svetlo, dá sa mu iba prispôsobiť. Druhy sú prispôsobené rôznemu prostrediu. Vodné rastliny, napokon rovnako ako aj ich suchozemské príbuzné menia svoj metabolizmus v závislosti od striedania dňa a noci. Je to ich vlastný prirodzený biorytmus. Rastliny cez deň prijímajú svetlo, CO2, tvoria organickú hmotu a ako vedľajší produkt tvoria kyslík. Tejto reakcii vravíme fotosyntéza.
V noci naopak rastliny kyslík prijímajú – rastliny dýchajú a vylučujú do vody CO2. Rastliny však dýchajú aj cez deň, prevláda však príjem CO2. Vplyvom dýchania rastlín v noci – produkcie CO2 sa pH v akváriu zvyšuje. Koncentrácia CO2 stúpa s tvrdosťou vody, teplotou vody a klesá s pH. Medzi základné funkcie rastlín patrí mineralizácia hmoty. Detrit je usadená vrstva odpadu, výkalov rýb, slimákov apod., ktoré je nutné rozložiť. Tento proces, ktorý uskutočňujú mikroorganizmy, najmä baktérie. Rastliny hrajú pritom dôležitú úlohu, pretože niektoré látky dokážu odbúravať aj ony, ale v každom prípade už mineralizované látky sú zdrojom výživy pre ne. Niektoré korene tvoria podobne ako listy (zelené časti rastlín) kyslík, no za normálnych podmienok každá rastlina tvorí malé množstvo kyslíka, ktoré napomáha aeróbnej redukcii hmoty okolo nich. Niektoré druhy dokážu obzvlášť dobre odčerpávať z vody živiny, ktoré sú pre akvaristu žiadané, napr. Riccia fluitans je ideálnym biologickým prostriedkom na zníženie hladiny dusičnanov. Podobnými schopnosťami oplýva Ceratophyllum demersum. Obdobne Anacharis densa efektívne odčerpáva z vody vápnik. Tieto látky rastliny viažu do svojich pletív a začleňujú sa do ich fyziologických pochodov. Vzhľadom na to, že často ide o látky pre nás akvaristov nie príliš vítané, je táto schopnosť cenná.
Vplyv filtrovaniaa najmä vzduchovaniana rast rastlín je viac-menej negatívny. Nedá sa to jednoznačne povedať, ale filtrovanie, ktoré čerí hladinu, a teda aj vzduchovanie je pre rast rastlín nežiaduce, preto to nepreháňajme. Udržiavať akvárium celkom bez filtrácie nechajme radšej na špecialistov, ja sám mám niekoľko takých akvárií. Rastliny však môžu meniť aj farbu. Vodné rastliny, ostatne podobne ako ich suchozemské príbuzné, oplývajú vďaka chlorofylu predovšetkým zeleným sfarbením. Avšak aj jeden jedinec môže vykazovať v priebehu ontogenézy zmeny. Fialová farba inak zelených rastlín má príčinu vo veľkom množstve svetla, žívín.
Sadenie rastlín
V prvom rade by sme mali dodržať, že veľké jedince (druhy) sadíme dozadu a menšie dopredu. Vyvarujme sa tiež sadeniu presne do stredu nádrže. Rovnako s citom narábajme so symetriou. Korene skrátime ostrými nožničkami na 1 – 2 cm (nie u rodu Anubias, Cryptocoryne) a pri sadení sa vyvarujme ich poškodeniu. Všetky korene by mali byť v dne, žiadne trčiace korene nie sú žiaduce. Pri niektorý rastlinách, ktoré majú koreňový systém dobre vyvinutý, napr. Echinodorus, zasadenú rastlinu po zasadení mierne povytiahneme – koreňový krčok by mal trošku vyčnievať. V prípade odrezkov je vhodné, aby sme zasadili rastlinu tak, aby sme nesadili holú stonku, ale aby doslova spodné listy boli zafixované do dna. Vodná rastliny tak získa oporu, bude mať oveľa lepšiu stavbu. Plávajúce rastliny hladiny Limnobium, Pistia, Riccia, Salvinia voľne pokladáme na hladinu, iné plávajúce rastliny voľne hodíme do vody. Niektoré z nich sú schopné zakoreniť, avšak nie dlhodobo. Riccia napr. sa dá celkom efektne použiť ako koberec na dno. Keďže sama ma tendenciu vyplávať na hladinu, je nutné ju nejako zachytiť – napr. o ploché kamene. Microsorium, Anubias sa pripevňujú ku drevu, na filter. Najvhodnejšia na to je spletaná šnúra z rybárskeho obchodu. Ak kúpime rastliny v obchode, pravdepodobne budú zasadené v košíkoch a v minerálnej vate. Tieto sa do akvária nehodia, najmä nie skalná vata, preto vodné rastliny vyberieme z košíkov a zbavíme ich predovšetkým minerálnej vaty. Výživa rastlín, hnojenie Rastliny sa získavajú energiu viacerými spôsobmi. Ich prirodzeným zdrojom energie je CO2 – oxid uhličitý a svetlo. Stačí si spomenúť na fotosyntézu zo školy. Ak majú rastliny dostatok CO2, nedokážu ho zužitkovať pri nedostatku svetla. Ak rastliny majú dostatok svetla, pri deficite CO2 ho nedokážu dostatočne využiť. Ak však sú obe hodnoty optimálne, je to veľký predpoklad pre veľmi úspešný rast našich rastlín. V poradí dôležitosti by som svetlo postavil pred CO2. Pre úspešný rast rastlín treba kvalitné osvetlenie.
V prípade, že vidíme produkciu kyslíka rastlinami – tvoriace sa bublinky čerstvého kyslíka, koncentrácia kyslíka v bunke stúpla nad 40 mg/l. Pre úspešnejší rast rastlín je veľa krát vhodné siahnuť po doplnení výživy. Ku zvýšenému prijímaniu živín – energie prispieva aj prúdenie vody. Výživu rastliny dostávajú aj vo forme odpadných látok – výkalov rýb. Aj nádrže tzv. holandského typu (rastlinné) často krát obsahujú nejaké ryby, ktoré slúžia práve na neustále obohacovanie živinami. V tomto prípade skôr tými stopovými. V prípade, že sa vo vode nachádza nedostatok CO2 a rastliny dokážu z hydrogenuhličitanov tento získať, môže dôjsť ku biogénnemu odvápneniu – vyzrážanie nerozpustného uhličitanu vápenatého na povrchu listov. Prijímanie hydrogenuhličitanov je však energeticky náročnejšie. Akvárium má často dostatok živín vo forme exkrementov rýb. Humínové kyseliny sú látky, ktoré sa najmä v prírode bežne nachádzajú vo vode. Sú to produkty látkovej premeny dreva, pôdy, listov, častí rastlín. Z hľadiska využitia pre akvaristiku je zaujímavé použitie dreva a listov, prípadne šišiek, škrupín orechov apod. Sú nesmierne dôležité pre rastliny, pretože dokážu byť energetickým mostom medzi zdrojom výživy a rastlinou. Vďaka týmto organickým komplexom dokáže rastlina získať to, čo je príroda ponúka. Je to podobná funkcia ako majú bioflavonoidy pre vitamín C. Darmo budeme prijímať megadávky vitamínov ak ich telo nedokáže zužitkovať. Humínové kyseliny sa tvoria v prírode v pôde. Železo vo vode za normálnych podmienok veľmi rýchlo oxiduje na formu nevyužiteľnú pre rastliny.
Filter je doslova požierač železa. Ak sa však viaže v chelátoch, v organických komplexoch, je prístupné rastlinám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a práve humínové kyseliny sú substrátom, v ktorom sa môže železo uplatniť pre rastliny. Nedostatok železa spôsobuje chlorózu, ktorá sa prejavuje slabým pletivom – sklovitými listami, žltnutím najmä od okrajov podobne ako aj u suchozemských rastlín. Minerály a stopové látky sú získavané prirodzenou cestou z vody a z detritu. Stopové látky sú látky, prvky, ktoré nie sú nevyhnutné vo veľkom množstve, ale iba v nízkych (stopových) koncentráciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Niektoré z týchto prvkov sú vo vyšších koncentráciách škodlivé až jedovaté. Detrit je hmota, tvorená mikroorganizmami organickou hmotou odumretých rastlín, výkalov rýb apod. V prípade rastlinného akvária je často kameňom úrazu práve obsah minerálnych látok. Najlepší spôsob ako toho dosiahnuť sú ryby. Mikroorganizmy – najmä nitrifikačné a denitrifikačné baktérie rozkladajú hmotu na látky využiteľné rastlinami. Rastliny tento zdroj energie využívajú najmä pomocou koreňov. Niektoré sú schopné viazať viac NO3 – dusičnanov napr. Ceratophyllum demersum, Riccia fluitans. Veľa z nás má zdrojovú vodu obsahujúcu vysoké množstvo dusičnanov. Norma pitnej vody o maximálnej hodnote je dosť vysoká pre akvaristiku, nevhodné najmä pre nové akvárium. Vďaka pomerne vysokému obsahu dusíka potom môže ľahšie dôjsť ku tvorbe toxického amoniaku.
Cyklus dusíka trvá niečo vyše mesiaca, takže dusičnanový anión pridaný dnes putuje ekosystémom akvária viac ako mesiac, kým ho opustí. Denitrifikačné a nitrifikačné procesy sú pomerne zložité, zaujímavé aj pre laika je snáď fakt, že sa ako produkt týchto reakcií tvorí aj plynný dusík N2. Ten samozrejme uniká do atmosféry – von z nádrže. Denitrifikačné baktérie sa nachádzajú vo filtri. Tak ako píšem v článku o filtrovaní, je nevhodné filtračné vložky podrobovať tečúcej vode z bežného vodovodu. Preto, aby sme nezabili naše rozvinuté baktérie je vhodnejšie umývať molitan vo vode neobsahujúcej chlór a ostatné plyny používané vo vodovodnej sieti. Na trhu existujúce produkty, ktoré obsahujú baktérie, ktoré sa pridávajú do filtra. Na trhu sú dostupné rôzne produkty hnojív a výživových doplnkov pre rastliny. Neodporúča sa kombinovať hnojivá ani rôznych firiem ani výrobkov jednej firmy. Mechanicky zachytené časti z filtra používam ako hnojivo aj do kvetináčov suchozemských rastlín. Filter ako oxidant obyčajne obsahuje množstvo látok, hodnotné je najmä železo, ktoré je balzamom pre často chudobné pôdy v črepníkoch. Táto hmota, je okrem toho takpovediac natrávená, takže sa v pôde pomerne rýchlo rozkladá.
Rašelina znižuje pH aj tvrdosť vody, vode poskytuje humínové kyseliny a iné organické látky. PMDD je svetovo veľmi rozšírené takpovediac nekomerčné hnojivo. Mieša sa zo síranu draselného, heptahydrátu síranu horečnatého, dusičnanu draselného a stopových látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, ktoré sú vo forme organického komplexu. Je to vhodná kombinácia, v ktorej sú stopové látky asi najdôležitejšie. CO2 ne pridávam pomocou známeho procesu kvasenia. Stačí však na to fľaša, do ktorej nalejeme takmer po vrch vodu, pridáme droždie (kvasnice) a cukor. Vodu na začiatok odporúčam teplejšiu (okolo 35°C). Fľašu uzatvorím vrchnákom, v ktorom mám otvor pre hadičku, ktorá na druhom konci končí v akváriu, kde je zakončená vzduchovacím kameňom, alebo lipovým drievkom. Použiť sa dá úspešne aj cigaretový filter. Prípadne hadička končí v akváriovom filtri, cez ktorý sa rozstrekuje do vody. Takýto dávkovač CO2 dokáže produkovať 3 – 5 týždňov oxid uhličitý. Má to však chybu v tom, že nie je ošetrený proti náhlemu vzostupu produkcie CO2. V noci je lepšie CO2 takto do nádrže nepumpovať. Na produkciu CO2 sa hodia aj bombičky z fľaše na výrobu sódy. Na trhu existujú rôzne difúzery CO2. Ja používam CO2 fľašu, na ktorej je redukčný ventil a „ihlový“ (bicyklový) ventil, z ktorého ide hadička do kanistra v akváriu. Funguje to tak, voda si „vypýta“ toľko CO2, koľko „potrebuje“. Tak dosiahnem maximálne rozumné nasýtenie akvária oxidom uhličitým. Redukčný ventil je nato, aby znížil tlak na 5 atmosfér. Ihlový ventil vo všeobecnosti je na to, aby tlak znížil na mieru vhodnú do obyčajnej tenkej akvaristickej hadičky. Existujú aj normálne ihlové ventily, ja však používam ventil, ktorý používajú cyklisti na hustenie pneumatík. Nestojí ani 10 €. Redukčné ventily existujú rôzne, sú aj také, ktoré na výstupe ponúkajú tlak CO2, ktorý môže ísť rovno do nádrže. Kombinovať sa dá pomocou elektromagnetických ventilov, ktoré by sa otvoril podľa spínača. Ja si to riadim tak, že CO2 napustím vždy ráno. Neodporúčam sýtiť akvárium sústavne, tlačiť do vody oxid uhličitý cez otvorené ventily napr. cez rozstrekovanie pomocou filtra. V každom prípade, či už pri zakúpení komerčného produktu, alebo vlastného riešenia, treba mať na zreteli, že difúzia plynov vo vode je rádovo 4 krát nižšia ako vo vzduchu. Čiže podobne ako kyslík, aj CO2 je prijaté vo vyššom množstve za predpokladu tvorby menších bubliniek. Henryho zákon hovorí, že koncentrácia rozpusteného plynu je priamo úmerná parciálnemu tlaku plynu nad jej hladinou – je to v podstate analógia ku osmotickým javom.
Pri úprave vody je nutné byť obozretný. Vhodné sú vedomosti z chémie. Je nutné si uvedomiť, že bez zodpovednosti voči živým organizmom nie je etické pristupovať ku experimentom pri zmenách parametrov vody. Užitočné je oboznámiť sa s parametrami vody. Kvalitatívne všetky zmeny sa dajú vykonať miešaním s vodou iných vlastností. Meraniu parametrov vody, úprave tvrdosti, pH sa často vkladá príliš veľký význam. Ryby chované už generácie v zajatí sú často prispôsobené našim podmienkam. Nie je prvoradé, aby ryby a rastliny žili vo vode s takým pH a hodnotou tvrdosti v akej žijú v prírode, ale aby sme splnili čo najviac podmienok pre ich úspešný rozvoj. Neutápajte sa v neustálom meraní a pokusoch o zmenu. Pre bežnú akvaristickú prax sa parametre vody preceňujú.
Zvyšovanie teploty vody ohrievačom je pomerne bežné aj v iných oblastiach, nielen v akvaristike. Ďaleko ťažší problém je však ako vodu ochladzovať. Túto otázku riešia najmä akvaristi zaoberajúci sa chovom morských živočíchov. Tu sa ponúka možnosť využiť princíp peltierových článkov. Pomôže staršia mraznička, chladiarenský prístroj a šikovný majster. Druhá možnosť je nákup v obchode. Ochladzovanie vody týmto spôsobom je finančne pomerne náročné. V malom merítku je možné využiť ľad, je to však nebezpečné – pretože na rozpúšťanie ľadu je potrebné veľa energie, Ľad je pevná látka a oplýva tepelnou kapacitou – na prechod do kvapalného stavu je nutné viac energie pri rovnakom posune teplôt. Postupujme preto opatrne, aby sme nemuseli vyskúšať teplotné extrémy.
Ak chceme meniť tvrdosť vody, bežnými lacnými prostriedkami vieme zabezpečiť len jej zvýšenie. Obsah vápnika a horčíka zvýšime uhličitanom vápenatým – CaCO3, uhličitanom horečnatým – MgCO3, síranom vápenatým – CaSO4, síranom horečnatým – MgSO4, chloridom vápenatým – CaCl2. Prirodzene napr. vápencom. Avšak ak chceme dosiahnuť rýchlu zmenu musíme použiť silnejšiu koncentráciu. Napokon je dostať aj účinné komerčné preparáty, ktoré dokážu rýchlo tvrdosť zvýšiť. Pred oveľa ťažšou otázkou stojíme ak sme si zaumienili tvrdosť znížiť. Je možné použiť vyzrážanie kyselinou šťaveľovou, no rovnováha tohto procesu je malá. Ak by sme však dokázali túto vodu mechanicky veľmi jemným filtrom odfiltrovať, možno by sme dosiahli žiadaný výsledok. Varenie vody za účelom zníženia tvrdosti je veľmi neekonomické. Efekt je mizivý. Varom vyzrážame len uhličitanovú tvrdosť a to maximálne o 2.7 °dKH. Okrem toho varom ničíme aj ten kúsok života, ktorý vo vode je, preto var neodporúčam. Aktívne uhlie čiastočne znižuje tvrdosť vody, podobne niektoré druhy rastlínnapr. Anacharis densa a živočíchov, najmä ulitníkov a lastúrnikov znižujú obsah Ca a Mg vo vode. Do svojich ulít sú schopné kumulovať veľké množstvo vápnika, veď sú prakticky na jeho výskyte závislé. Ampullarie dokážu vo väčšom množstvo viazať do svojich ulít pomerne značné množstvo vápnika. Naopak pri jeho nedostatku chradnú, mäkne im schránka. Rašelina znižuje takisto v malej miere tvrdosť vody. Miešanie vody mäkšej je samozrejme možné na dosiahnutie nižšej tvrdosti, funguje to lineárne. Pre reálnu prax máme v princípe nasledujúce možnosti.
Destilácia – v destilačnej kolóne sa voda zbavuje iónov. Pri destilácii dochádza ku produkcii značného množstva odpadovej vody. Používanie veľkých objemov vody je nutné, pretože pri destilácii dochádza ku veľkých teplotám, ktoré je nutné ochladzovať. Destilačná kolóna je pomerne značná investícia, používajú ju chovatelia, ktorí majú väčšie množstvo nádrží. Účinnosť destilácie je veľmi vysoká. Je nutné však povedať, že destilovaná voda nie je veľmi vhodná pre akvaristické účely. Je to voda totiž sterilná, a aj veľmi labilná. Preto je dobré túto vodu miešať. Pre tento dôvod je ideálna reverzná osmóza. Technická destilovaná voda z obchodu nie je veľmi vhodná pre akvaristov. Prevádzka samotnej destilačnej kolóny nepodlieha nijakým veľkých opotrebeniam, každopádne pri normálnom používaní nevyžaduje vysoké následné investície.
Reverzná osmóza – proces, pri ktorom sa využíva semipermeabilita – polopriepustnosť. Osmóza je známy proces, pri ktorom nastáva výmena látok pôsobením osmotického tlaku za predpokladu polopriepustnosti medzi dvoma sústavami. Pre vysvetlenie – nemôže dôjsť ku jednoduchej difúzii, ku zmiešaniu, pretože medzi dvoma systémami existuje hranica, prekážka. Ale vplyvom toho, že táto hranica je polopriepustná, vďaka osmotického tlaku dojde ku toku látok. Toto využíva aj reverzná osmóza, no s tým rozdielom, že pri reverznej osmóze dochádza ku odčerpaniu iónov celkom, nedochádza ku vyrovnaniu osmotického tlaku na jednej aj druhej strane. Takto získaná je vhodná pre akvaristu. Napokon ani jej účinnosť nie je taká vysoká ako pri destilácii. Voda z reverzky zvyčajne dosahuje zvyčajne 1 – 10 % pôvodnej hodnoty vodivosti. Na trhu existujú komerčne dostupné osmotické kolóny, ktoré je možné si zakúpiť. Objemovo nezaberajú tak veľa miesta ako destilačné sústavy. Oproti destilačnej sústave majú jednu veľkú nevýhodu v trvanlivosti – membrány a filtračné média osmotickej kolóny je nutné časom meniť, pretože inak reverzka prestane plniť svoju funkciu.
Iontomeničom (Ionexom) – elektrolytická úprava cez katex a anex, z ktorých jeden je záporne nabitý a priťahuje katióny a druhý kladne a priťahuje anióny. Voda prechádza týmito dvoma hlavnými časťami a ióny sa na jednotlivých častiach viažu. Tým sa dosiahne demineralizácia od iónov. Ionex by sa dal aj najľahšie zostaviť aj amatérsky. Problémom je, že katex a anex má svoju kapacitu. Časom sa musí regenerovať, aby si zachoval svoje fyzikálne vlastnosti a celý systém bol účinný. Regenerácia sa vykonáva pôsobením rôznych špecifických látok, v niektorých prípadoch kuchynskou soľou. Ako ionex (menič) na vápnik sa používa napr. permutit, wofatit, cabunit. Selektívne ióntomeniče sú určené pre elimináciu niektorých prvkov – zložiek vody. Na dusík – N je vhodný monmorillonit a clinoptiolit.
Zníženie vodivosti sa dosahuje rovnakými metódami ako je opísané pri tvrdosti vody. Zvýšenie vodivosti detto. Zdrojová voda, ktorú máme k dispozícii disponuje zväčša mierne zásaditým pH pitnej vodovodnej vody je obyčajne okolo 7.5. Pre mnoho rýb je vhodné zvýšiť kyslosť na hodnoty okolo 6.5. Máme niekoľko možností – buď zmeniť pH čisto chemicky, alebo prirodzenejšie. Zmena pH je efektívnejšia vtedy, keď voda obsahuje menej rozpustených látok. Ak obsahuje množstvo solí, zmena pH bude o niečo menšia a prípadné kolísanie tejto hodnoty bude menšie. Pôsobenie NaCl – soľ na pH vody je pre akvaristu nehodnotiteľné, pretože ide o soľ silnej zásady – NaOH a silnej kyseliny – HCl, čiže produktov zhruba rovnakej sily, čiže pH neovplyvňuje. Prakticky na pH pôsobí, ale len vďaka tomu, že aj akváriová voda je vodný roztok obsahujúci rôzne látky, s ktorými NaCl reaguje. Toto pôsobenie je však malé a ťažko predpokladateľné.
Pre zníženie pH je vhodné použitie slabej kyseliny 3-hydrogen fosforečnej – H3PO4. H3PO4 je slabá kyselina. O tom aké množstvo je nutné sa presvedčiť experimentom. Zmena pH akýmkoľvek pôsobením totiž závisí aj obsahu solí, čiastočne od teploty, tlaku. Len veľmi zhruba možno povedať, že ak chceme znížiť pH v 100 litrovej nádrži, aplikujeme H3PO4 rádovo v mililitroch. Použitie iných kyselín neodporúčam, každopádne by sa malo jednať aj z hľadiska vašej bezpečnosti o slabé kyseliny jednoduchého zloženia. H3PO4 je všeobecne používaná látka na zníženie tvrdosti. Ak použijeme H3PO4 dochádza pri tom aj ku týmto reakciám (pri uvedených reakciách je možné vápnik Ca nahradiť za horčík Mg): 2H3PO4 + 3Ca(HCO3)2 = Ca3(PO4)2 + 6H2CO3 – kyselina reaguje s dihydrogenuhličitanom vápenatým za vzniku rozpustného difosforečnanu vápenatého a slabej kyseliny uhličitej. H2CO3 je nestabilná a môže sa rozpadnúť na vodu a oxid uhličitý. Vzniknutý fosforečnan môže byť hnojivom pre ryby, sinice, alebo riasy, prípadne zdrojom fosforu pre ryby. 2H3PO4 + Ca(HCO3)2 = Ca(H2PO4)2 + 6H2CO3 – vzniká rozpustný dihydrogenfosforečnan vápenatý. H3PO4 + Ca(HCO3)2 = CaHPO4 + 2H2CO3 – vzniká nerozpustný hydrogenfosforečnan vápenatý. Ak by sme predsa len použili silné kyseliny: 2HCl + Ca(HCO3)2 = CaCl2 + 2H2CO3 – reakciou kyselinychlorovodíkovej (soľnej) vzniká chlorid vápenatý. H2SO4 + Ca(HCO3)2 = CaSO4 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny sírovej vzniká síran vápenatý. Ak zdrojová voda obsahuje vápenec, prejaví sa pufračná kapacita vody – uhličitan vápenatý CaCO3 totiž reaguje so vzniknutou kyselinou uhličitou za vzniku hydrogenuhličitanu, čím sa dostávame do kolobehu – vlastne do cyklu kyseliny uhličitej. Týmto spôsobom sú naše možnosti ovplyvniť pH limitované. Na určitý čas sa pH aj v takomto prípade zníži, ale nie nadlho, to závisí najmä na koncentrácii hydrogenuhličitanov (od UT) a množstva použitej kyseliny – je len samozrejmé že pufračná schopnosť má svoje limity. V prípade vysokej tvrdosti vody je účinnejšie použiť neustále pôsobenie CO2. Prirodzene sa dá znížiť pH takisto. Vhodné sú napr. jelšové šišky, zahnívajúce drevo, rašelina, výluh z rašeliny atď. Všetko závisí od poznania druhových nárokov jednotlivých rýb a rastlín. Niektoré ryby neznášajú rašelinový extrakt. Rašelinový výluh sa často používa pre výtery napr. tetrovitých rýb. Rašelina znižuje pH. Zahnívajúce drevo má svoje úskalia. Všeobecne sa však dá povedať najmä pre začínajúcich akvaristov, že použitie rôznych materiálov v akváriu nie je také nebezpečné ako si väčšina z nich myslí. Naopak, svojou dlhodobejšou a pozvoľnou činnosťou je ich účinok na zmenu pH oveľa prijateľnejší ako pri použití čistej chémie. Navyše charakter kyselín, ktoré sa lúhujú z týchto materiálov často blahodarne vplývajú aj na zdravie rýb, na rast rastlín. Humínové kyseliny, organické komplexy, cheláty a ostatné organické látky, ktoré sú často prirodzenou súčasťou našich rýb a rastlín aj v ich domovine.
Na zvýšenie pH sa používa sóda bikarbóna – NaHCO3. Čo sa však týka zvyšovanie pH, používa sa v oveľa menšej miere týmto čisto chemickým spôsobom. Prirodzeným spôsobom sa dá zvýšiť pH najlepšie substrátom. Uhličitany obsiahnuté vo vápenci, travertíne posúvajú hodnoty pH až na úroveň nad 8 úplne bežne. Veľmi jednoduchá úprava vody je použitie soli. Ak chceme dosiahnuť stálu hladinu soli, nezabúdajte soľ pri výmene a dolievaní vody dopĺňať. Soľ sa používa pre niektoré druhy rýb, predovšetkým pre brakické druhy. Brakické druhy žijú v prírode na prieniku sladkej vody a morskej, napr. v ústiach veľkých riek do mora. Aj pre niektoré živorodky sa odporúča vodu soliť. Živorodky žijú v Južnej a Severnej Amerike vo vodách stredne tvrdých. Vhodná dávka pre gupky je 2-3 polievkové lyžice soli na 40 litrov vody. Pre blackmolly – typický brakický druh ešte o niečo viac – 5 lyžíc na 40 litrov vody. Soľ môžeme použiť kuchynskú aj morskú, ktorú dostať v potravinách. Ak začíname s aplikáciou soli, buďme zo začiatku opatrný, postupujme obozretne, na soľ ryby zvykajme radšej postupne, pretože osmotický tlak je zradný. Pri náhlej zmene vodivosti spôsobenej náhlym prírastkom NaCl dôjde k negatívnemu stresu – najmä povrch – koža rýb je náchylná na poškodenie. Táto vlastnosť sa využíva pri liečbe.
Soľ sa odporúča afrických jazerným cichlidám. Obsahujú pomerne vysoké koncentrácie sodíka – Na. V literatúre sa uvádza až 0.5 kg na 100 litrov vody, ja odporúčam jednu polievkovú lyžicu na 40 litrov vody. Soľ pôsobí zrejme ako transportér metabolických procesov a katalyzátor. NaCl najskôr disociuje na katión sodíka a anión chlóru. Chlór pôsobí ako dezifenkcia a sodík sa podieľa na biologických reakciách. Organické farbivá, liečivá môžeme úspešne odstrániť aktívnym uhlím, čiastočne rašelinou. Aktívne uhlie vôbec má široké pole uplatnenia. Je pomerne účinnou prevenciou voči nákaze, pretože adsorbuje na seba množstvo škodlivín. Funguje ako filter. Má takú štruktúru, že oplýva obrovským povrchom, jeden mm3 poskytuje až 100 – 150 m2 plochy. Používa sa aj v komerčne predávaných filtroch. Dokáže čiastočne znížiť aj tvrdosť vody. Treba si však uvedomiť, že jeho pôsobenie je najmä v nádržiach s rastlinami nežiaduce práve kvôli svojej adsorpčnej schopnosti. Aktívne uhlie totiž okrem iného odoberá rastlinám živiny. Samozrejme, jeho schopnosti sú vyčerpateľné – po istom čase sa kapacita nasýti a je nutné aktívne uhlie buď regenerovať, alebo vymeniť. Regenerácia je proces chemický, pre akvaristu príliš nákladný, vlastne zbytočný. Čiastočne by sa dalo regenerovať aktívne uhlie varom, ale aj to je dosť nepriechodné. Ak máme k dispozícii práškovú formu aktívneho uhlia, máme vyhrané – jeho účinnosť je prakticky najvyššia a môžeme ho teda použiť najmenší objem. Riešením je implementácia do filtra, ale aj napr. nasypanie do pančuchy a umiestnenie do nádrže. Ak sa nám časť rozptýli, nezúfajme, aktívne uhlie je neškodné, vodu nekalí. Vo vode z vodovodnej siete sa nachádzajú rôzne plynné zložky, ktoré sú určené predovšetkým pre dezifenkciu. Pre človeka sú nutnosťou, ale z hľadiska života v akvária je ich vplyv nežiaduci. Jedným z týchto plynov je všeobecne známy chlór. Je do jedovatý plyn, aj pre človeka, ktorý však v nízkych dávkach človeku neškodí a zabíja baktérie. Pitná voda ho obsahuje obyčajne 0.1 – 0.2 mg/l, maximálne do 0.5 mg/l. Chlór škodí najmä žiabram rýb. Na to, aby sme sa chlóru zbavili, je napr. odstátie vhodné. Existujú na trhu prípravky na báze thiosíranu sodného – Na2S2O3, ktoré dokážu zbaviť vody chlóru. Odstátím vody sa zbavíme chlóru približne za jeden deň. Vode len musíme dovoliť, aby plyny mali kade unikať – takže žiadne uzavreté bandasky. Čiastočne pri okamžitom napúšťaní vody, pomôže čo najdlhší transport vody v hadici. Značná časť chlóru sa takto odparí. Vo vode sa nachádzajú aj iné plyny – k dokonalému odplyneniu odstátím dôjde po štyroch dňoch. Pre výtery niektorých druhov sa používajú rôzne výluhy, napr. výluhy vodných rastlín. Tie dokážu vodu doslova pripraviť – stabilizovať, poskytnúť žiadané látky, napr. stopové látky, resp. dokáže snáď viazať prípadne škodlivejšie súčasti. Používa sa aj drevo, dub, jelša, vŕba. Hodí sa aj hnedé uhlie. Rašelina funguje ako čiastočný adsorbent. Na druhej strane vode dodáva humínové kyseliny a iné organické látky. Najmä v poslednej dobe sa využíva svetlo ultrafialové na úpravu vody. Často aj na jej sterilizáciu od choroboplodných zárodkov. Môže sa využiť aj tým spôsobom – kedy zasahuje celý objem vody – napr. v prípade akútnej choroby, no zväčša sa UV lampa používa ako filter, ktorý účinne zbavuje vodu rozličných zárodkov organizmov. Voda ošetrená dostatočne silnou UV lampou sa napr. nezariasuje. Jej použitie eliminuje mikrobiálne nákazy na minimum. UV lampy možno dostať bežne na trhu s akvaristickými potrebami. Ako silnú lampu – s akým príkonom nám určuje objem nádrže. UV lampu neodporúčam používať nepretržite.
