Krajina, Zahraničie, Príroda, Biotopy, Fotografie

Najväčšie tatranské pleso – Morské oko

skala
Hits: 5242

Morské oko je najväčšie pleso Vysokých Tatier, leží však na poľskej strane Tatier, pod Rysmi vo výške 1395 metrov nad morom. Jeho rozloha je takmer 35 hektárov, najväčšia hĺbka takmer 51 metrov, brehová čiara dosahuje 2613 metrov. Za zmienku stojí, že okolité štíty sú 1000 metrov nad hladinou plesa (wikipedia.sk).  Jazero bolo v roku 2014 zaradené časopisom The Wall Street Journal medzi päť najkrajších prírodných jazier sveta (Wikipedia). Vzniklo v období doby ľadovej, keď ustupujúce ľadovce vytvorili hlboké kotliny vyplnené vodou a obkolesené morénami. Jeho mimoriadna priezračnosť je daná prítokom z topiaceho sa snehu a horských potokov. Je aj významným ekologickým útočiskom. V jeho vodách žije pstruh tatranský, prispôsobený drsným horským podmienkam. Okolie jazera pokrýva vysokohorská vegetácia – machy, lišajníky a vzácne horské , ktoré prežívajú v extrémnych podmienkach (Iwona Szyprowska-Głodzik).

Nazývalo sa aj Rybie pleso. Pomenovanie Morské oko je pochádza z legendy, podľa ktorej bolo pleso pod zemou spojené s morom (wikipedia.sk). Dno jazera ukrýva množstvo tajomstiev – od stromov obalených minerálnymi usadeninami, cez kamenné bloky prenesené ľadovcami, až po dávnej ľudskej činnosti (Iwona Szyprowska-Głodzik). Najstaršia zmienka o plese je z roku 1575. Čaro Morského oka inšpirovalo mnohých poľských maliarov, básnikov aj hudobníkov (wikipedia.sk). V zime hladina Morskieho oka zamŕza na hrubú vrstvu ľadu, až okolo 1 m (tvpworld.com). Po problémoch s vyčerpanými koňmi, ktoré ťahali turistov až 7 km k plesu, koňské povozy už nebudú viesť až k Morskému oku. Povozy pôjdu len kratšiu trasu (cca 2,5 km), potom budú nasadené elektrické autobusy pre zvyšok (whitemad.pl). 

Morskie Oko is the largest lake in the High Tatras, although it lies on the Polish side of the mountains, beneath Mount Rysy at an altitude of 1,395 metres above sea level. Its surface area is almost 35 hectares, its maximum depth nearly 51 metres, and the shoreline measures 2,613 metres. It is noteworthy that the surrounding peaks rise up to 1,000 metres above the lake’s surface (wikipedia.sk). In 2014, The Wall Street Journal ranked the lake among the five most beautiful natural lakes in the world (Wikipedia). It was formed during the Ice Age, when retreating glaciers created deep basins later filled with water and surrounded by moraines. Its exceptional water clarity is due to inflows from melting snow and mountain streams.

The lake is also an important ecological refuge. Its waters are home to the Tatra trout, a species adapted to harsh alpine conditions. The surrounding area is covered by alpine vegetation—mosses, lichens, and rare mountain flowers that survive in extreme environments (Iwona Szyprowska-Głodzik). The lake was also known as Fish Lake. The name Morskie Oko (“Eye of the Sea”) originates from a legend according to which the lake was once connected to the sea through underground passages (wikipedia.sk). The lake bottom conceals many mysteries—from tree trunks coated with mineral deposits, through stone blocks transported by glaciers, to traces of ancient human activity (Iwona Szyprowska-Głodzik). The oldest known written reference to the lake dates back to 1575. The charm of Morskie Oko has inspired many Polish painters, poets, and musicians (wikipedia.sk).

In winter, the surface of Morskie Oko freezes into a thick layer of ice, reaching up to around one metre (tvpworld.com). Following problems with exhausted horses that previously pulled tourists over a distance of up to 7 kilometres to the lake, horse-drawn carriages will no longer travel all the way to Morskie Oko. The carriages will operate only on a shorter section of the route (approximately 2.5 kilometres), with electric buses deployed for the remaining distance (whitemad.pl).

Morskie Oko jest największym jeziorem w Tatrach Wysokich, choć leży po polskiej stronie Tatr, u podnóża Rysów, na wysokości 1395 metrów nad poziomem morza. Jego powierzchnia wynosi niemal 35 hektarów, maksymalna głębokość prawie 51 metrów, a długość linii brzegowej 2613 metrów. Warto zaznaczyć, że otaczające jezioro szczyty wznoszą się nawet 1000 metrów ponad jego taflę (wikipedia.sk).

W 2014 roku czasopismo The Wall Street Journal zaliczyło Morskie Oko do pięciu najpiękniejszych naturalnych jezior świata (Wikipedia). Jezioro powstało w epoce lodowcowej, gdy cofające się lodowce utworzyły głębokie kotliny wypełnione wodą i otoczone morenami. Jego wyjątkowa przejrzystość wynika z dopływu wód z topniejącego śniegu oraz górskich potoków.

Jezioro stanowi również ważne refugium ekologiczne. W jego wodach żyje pstrąg tatrzański, przystosowany do surowych warunków wysokogórskich. Okolicę porasta roślinność alpejska – mchy, porosty oraz rzadkie kwiaty górskie, zdolne do przetrwania w ekstremalnych warunkach (Iwona Szyprowska-Głodzik).

Jezioro znane było także pod nazwą Rybie Jezioro. Określenie Morskie Oko wywodzi się z legendy, według której jezioro było podziemnie połączone z morzem (wikipedia.sk).

Dno jeziora skrywa wiele tajemnic – od pni drzew pokrytych osadami mineralnymi, przez bloki skalne przeniesione przez lodowce, aż po ślady dawnej działalności człowieka (Iwona Szyprowska-Głodzik). Najstarsza wzmianka o jeziorze pochodzi z 1575 roku. Urok Morskiego Oka inspirował wielu polskich malarzy, poetów i muzyków (wikipedia.sk).

Zimą tafla Morskiego Oka zamarza, tworząc grubą warstwę lodu, sięgającą nawet około 1 metra (tvpworld.com). Po problemach z wyczerpanymi końmi, które wcześniej woziły turystów na trasie liczącej nawet 7 kilometrów, zaprzęgi konne nie będą już dojeżdżać bezpośrednio nad jezioro. Będą one kursować jedynie na krótszym odcinku trasy (około 2,5 kilometra), natomiast dalszą część drogi obsługiwać będą autobusy elektryczne (whitemad.pl).

TOP

Všetky

,

Krajina, Typ krajiny, TOP, Polia, Fotografie

Línie

skala
Hits: 2513

ku najzákladnejším stavebným prvkov vizuálneho sveta. Predchádza tvaru, ploche aj objemu. Je stopou pohybu, hranicou, smerom, napätím. Vzniká ako dôsledok ľudskej činnosti, technického riešenia,  ale aj geologického zlomu alebo dlhodobého pôsobenia času. Nakladám s týmto elementom ako s nositeľom významu. Zachytené línie nie sú samoúčelné – sú záznamom poriadku, ktorý si človek vnáša do priestoru, aj chaosu, ktorý sa tomuto poriadku neustále vzpiera. V obrazoch sa stretáva geometrická prísnosť technických štruktúr s organickou nepravidelnosťou prostredia. Priamy smer sa láme, opakuje, mizne. Paralely sa rozchádzajú, rytmus sa mení. Línia tu nie je len vizuálnym vodítkom pre oko diváka, ale aj prostriedkom orientácie v priestore a čase – naznačuje , tok energie, hierarchiu, ale aj hranice, ktoré nie sú vždy zjavné.

Cyklus cielene redukuje farebnosť a kontext. Neponúka príbeh v klasickom zmysle slova, ale sériu vizuálnych situácií, v ktorých sa divák môže sústrediť na vzťahy: medzi smermi, medzi plochami, medzi svetlom a tieňom. Línia sa tak stáva jazykom – jednoduchým, ale mnohovrstevným. Línie sú o spôsobe, akým ich vnímame. O tom, ako sa náš zrak prirodzene upína na poriadok, symetriu a opakovanie. Predstavujú vizuálne reflexiu priestoru, v ktorom sa každodennosť mení na znak a detail na výpoveď.

Lines belong to the most fundamental building elements of the visual world. They precede form, surface, and volume. A line is a trace of movement, a boundary, a direction, a source of tension. It emerges as a consequence of human activity and technical solutions, but also as a result of geological fractures or the long-term action of time. I work with this element as a carrier of meaning. The captured lines are not self-purposeful; they are records of the order that humans introduce into space, as well as of the chaos that constantly resists this order. Within the images, the geometric strictness of technical structures confronts the organic irregularity of the environment. A straight direction bends, repeats itself, disappears. Parallels diverge, rhythm changes. Here, the line is not merely a visual guide for the viewer’s eye, but also a means of orientation in space and time. It suggests movement, the flow of energy, hierarchy, and boundaries that are not always immediately visible.

The cycle deliberately reduces color and context. It does not offer a narrative in the classical sense, but rather a series of visual situations in which the viewer can focus on relationships: between directions, between surfaces, between light and shadow. The line thus becomes a language—simple in form, yet multilayered in meaning. Lines are about the way we perceive. About how our vision naturally gravitates toward order, symmetry, and repetition. They represent a visual reflection of space in which everyday reality transforms into a sign, and detail into a statement.

, , , , ,

Malawi cichlidy, Príroda, Živočíchy, Ryby, Cichlidy, Africké cichlidy, Organizmy, Fotografie

Pseudotropheus elongatus

skala
Hits: 16041

Druhy rodu Pseudotropheus: ater, aurora, barlowi, crabro, cyaneus, demasoni, elegans, elongatus, fainzilberi, flavus, fuscoides, fuscus, hajomaylandi, lanisticola, livingstonii, lombardoi, longior, lucerna, macrophthalmus, microstoma, minutus, modestus, novemfasciatus, purpuratus, saulosi, socolofi, tropheops gracilior, tropheops romandi, tropheops tropheops, tursiops, williamsi, zebra.

Pseudotropheus elongatus

Elongatusy sú endemitom jazera . Synonymá: Nanochromis gabonuicus, Parananochromis brevirostris, Paranochromis ornatus, Paranaochromis axelrodi, Pelmatochromis caudifasciatus, Pelmatochromis longirostris. V rámci druhu Pseudotropheus elongatus je ustanovený komplex – druhová skupina, do ktorej okrem pravého P. elongatus patrí ešte ďalších 5 druhov: P. ater, P. cyaneus, P. flavus, P. longior, P. modestus a množstvo foriem. Mpangáče sú formou druhu Pseudotropheus elongatus, čo je z hľadiska taxonomického snáď najpestrejší druh, vytvárajúci úctyhodné množstvo foriem, jednou z nich je aj P. e. mpanga. Počas imponovania samca samičke sa dosť výrazne samček prefarbí na oveľa kontrastnejšiu kombináciu. Vtedy je božský, a keď sa začne predvádzať samičke, tak je to úžasné. Samičky mpangáčov dosahujú veľmi malých rozmerov a samce nie sú na tom tiež práve najlepšie. Mladé samičky držia už vo veľmi mladom veku svoje potomstvo. Iné druhy si mpangáče veľmi nevšímajú. Obe pohlavia, ale viac samček sa správa pomerne rezervovane, v predných častiach sa takmer neukazuje. Registrujem tieto formy Pseudotropheus elongatus: aggressive, aggressive Mumbo, aggressive Nakathenga, bar, bee, Boadzulu, brown, deep water, deep water Mbamba, gold bar, gold bar Kuyu, gold bar Likoma, greenback, Hai, Chailosi, Chewere, Chipoka, Chisumulu, Chitimba, Kirondo, Luhuchi, Mara, Masimbwe, Mbako, Mbamba, Mbenji blue, Mbenji brown, Metangula, Mozambique brown, mpanga, Namalenje, Ndumbi, Ngkuyo, Nkhata blue, Nkhata brown, ornatus, ornatus Chuwa, reef, robust, Ruarwe, slab, spot, spot Tundu rocks, zaiwan, Usisya, yellow tail.

Pseudotropheus elongatus dosahuje približne 9.5 cm v prírode (Wikipedia). Dospelé samce dorastajú do 10–12 cm, samice sú menšie (6–8 cm). Samce vykazujú výrazné farebné prefarbenie počas imponovania – často s tmavomodrou alebo čiernou základňou a žltými alebo oranžovými lemami na plutvách (Konings, 2007). Je uvedený aj pod synonymom Chindongo elongatus (aquariumglaser.de). V prirodzenom prostredí obýva spoločenstvá so skalnatým dnom. Preferuje oblasti s množstvom skál, jaskýň a úkrytov (seriouslyfish.com). Je známy najmä z oblastí s kamenistým dnom pri pobreží jazera Malawi, lokality ako Mbamba Bay či Nkhata Bay/Mkata Bay (de.wikipedia.org). V prírode sa živí prevažne riasami, vláknitými riasami a drobnou vegetáciou či mikroorganizmami (fishi-pedia.com). ph by malo dosahovať hodnoty 7.8–8.5, by mala byť medzi 24–26 °C (aqua-fish.net), tvrdosť 10 – 20 dGH (seriouslyfish.com). Druh prejavuje , môže byť agresívny, najmä samci voči sebe navzájom. Odporúča sa pomer jeden samec ku 3 až 5 samiciam (aquariacentral.com). Je to papuľovec, počet potomkov je 20 až 40 (akvarko.cz), samice sú schopné reprodukcie už v mladom veku (Ribbink et al., 1983).

Konings A. (2007): Malawi Cichlids in their Natural Habitat (4th ed.). Cichlid Press.

Ribbink A. J., Marsh B. A., Ribbink A. C., & Sharp B. J. (1983): A preliminary survey of the cichlid fishes of rocky habitats in Lake Malawi. South African Journal of Zoology, 18(3), 149–310.

Species of the genus Pseudotropheus: ater, aurora, barlowi, crabro, cyaneus, demasoni, elegans, elongatus, fainzilberi, flavus, fuscoides, fuscus, hajomaylandi, lanisticola, livingstonii, lombardoi, longior, lucerna, macrophthalmus, microstoma, minutus, modestus, novemfasciatus, purpuratus, saulosi, socolofi, tropheops gracilior, tropheops romandi, tropheops tropheops, tursiops, williamsi, zebra.

P. elongatus is endemic to Lake Malawi. Synonyms include: Nanochromis gabonuicus, Parananochromis brevirostris, Paranochromis ornatus, Paranaochromis axelrodi, Pelmatochromis caudifasciatus, Pelmatochromis longirostris. Within Pseudotropheus elongatus, a species complex is established – a group that, besides the true P. elongatus, also contains five additional species: P. ater, P. cyaneus, P. flavus, P. longior, P. modestus, as well as a large number of forms.

“Mpanga fish” are a form of Pseudotropheus elongatus, which is perhaps the most diverse taxonomic species of the group, producing an impressive number of forms, one of them being P. e. mpanga. During male courtship displays, the male becomes highly contrasting in coloration. In this state he is stunning, and when he begins displaying to the female, it is remarkable. Females of the mpanga forms remain very small, and males are not much larger. Young females hold their broods even at a very early age. Other species usually pay very little attention to mpanga forms. Both sexes behave rather shyly, especially the males, which rarely show themselves in the front parts of the aquarium.

Registered forms of Pseudotropheus elongatus include: aggressive, aggressive Mumbo, aggressive Nakathenga, bar, bee, Boadzulu, brown, deep water, deep water Mbamba, gold bar, gold bar Kuyu, gold bar Likoma, greenback, Hai, Chailosi, Chewere, Chipoka, Chisumulu, Chitimba, Kirondo, Luhuchi, Mara, Masimbwe, Mbako, Mbamba, Mbenji blue, Mbenji brown, Metangula, Mozambique brown, mpanga, Namalenje, Ndumbi, Ngkuyo, Nkhata blue, Nkhata brown, ornatus, ornatus Chuwa, reef, robust, Ruarwe, slab, spot, spot Tundu rocks, zaiwan, Usisya, yellow tail.

Pseudotropheus elongatus reaches approximately 9.5 cm in the wild (Wikipedia). Adult males grow to 10–12 cm, females to 6–8 cm. Males show intense coloration during courtship, often with a dark blue or black base and yellow or orange lappets on the fins (Konings, 2007). The species is also listed under the synonym Chindongo elongatus (aquariumglaser.de).

In its natural habitat, it inhabits rocky substrates, preferring areas with large amounts of stones, caves, and hiding spaces (seriouslyfish.com). It is known mainly from rocky coastal areas of Lake Malawi, such as Mbamba Bay and Nkhata/Mkata Bay (de.wikipedia.org). Its natural diet consists mainly of algae, filamentous algae, and small vegetation or microorganisms (fishi-pedia.com). Water parameters: pH 7.8–8.5, temperature 24–26 °C (aqua-fish.net), hardness 10–20 dGH (seriouslyfish.com).

The species is territorial and can be aggressive, especially males towards each other. A ratio of one male to three to five females is recommended (aquariacentral.com). It is a maternal mouthbrooder, producing 20–40 fry per spawn (akvarko.cz). Females are capable of reproduction at a very young age (Ribbink et al., 1983).

Arten der Gattung Pseudotropheus: ater, aurora, barlowi, crabro, cyaneus, demasoni, elegans, elongatus, fainzilberi, flavus, fuscoides, fuscus, hajomaylandi, lanisticola, livingstonii, lombardoi, longior, lucerna, macrophthalmus, microstoma, minutus, modestus, novemfasciatus, purpuratus, saulosi, socolofi, tropheops gracilior, tropheops romandi, tropheops tropheops, tursiops, williamsi, zebra.

P. elongatus ist ein Endemit des Malawisees. Synonyme: Nanochromis gabonuicus, Parananochromis brevirostris, Paranochromis ornatus, Paranaochromis axelrodi, Pelmatochromis caudifasciatus, Pelmatochromis longirostris. Innerhalb der Art Pseudotropheus elongatus wurde ein Komplex – eine Artengruppe – definiert, zu der neben dem echten P. elongatus fünf weitere Arten gehören: P. ater, P. cyaneus, P. flavus, P. longior, P. modestus sowie zahlreiche Farbformen.

„Mpanga“-Formen sind Varianten von Pseudotropheus elongatus, vermutlich die taxonomisch vielfältigste Art dieser Gruppe, die eine beeindruckende Anzahl von Formen hervorbringt. Eine davon ist P. e. mpanga. Während des Balzverhaltens färbt sich das Männchen deutlich kontrastreicher. In diesem Zustand ist er prachtvoll, und wenn er vor dem Weibchen zu balzen beginnt, ist es beeindruckend. Weibchen der Mpanga-Formen bleiben sehr klein, und auch die Männchen werden nicht besonders groß. Junge Weibchen tragen ihre Brut bereits in sehr jungem Alter. Andere Arten beachten Mpanga-Formen kaum. Beide Geschlechter – vor allem die Männchen – verhalten sich eher scheu und zeigen sich in den vorderen Bereichen des Aquariums kaum.

Registrierte Formen von Pseudotropheus elongatus sind: aggressive, aggressive Mumbo, aggressive Nakathenga, bar, bee, Boadzulu, brown, deep water, deep water Mbamba, gold bar, gold bar Kuyu, gold bar Likoma, greenback, Hai, Chailosi, Chewere, Chipoka, Chisumulu, Chitimba, Kirondo, Luhuchi, Mara, Masimbwe, Mbako, Mbamba, Mbenji blue, Mbenji brown, Metangula, Mozambique brown, mpanga, Namalenje, Ndumbi, Ngkuyo, Nkhata blue, Nkhata brown, ornatus, ornatus Chuwa, reef, robust, Ruarwe, slab, spot, spot Tundu rocks, zaiwan, Usisya, yellow tail.

Pseudotropheus elongatus erreicht in der Natur etwa 9,5 cm (Wikipedia).

Ausgewachsene Männchen werden 10–12 cm groß, Weibchen 6–8 cm. Während der Balz zeigen die Männchen eine intensive Färbung – oft mit dunkelblauer oder schwarzer Grundfarbe und gelben oder orangefarbenen Flossensäumen (Konings, 2007). Die Art wird auch unter dem Synonym Chindongo elongatus geführt (aquariumglaser.de).

In der Natur bewohnt sie felsige Bodenzonen, bevorzugt Gebiete mit vielen Steinen, Höhlen und Verstecken (seriouslyfish.com). Sie ist vor allem von felsigen Küstenbereichen des Malawisees bekannt, z. B. aus Mbamba Bay oder Nkhata/Mkata Bay (de.wikipedia.org). Die natürliche Ernährung besteht überwiegend aus Algen, fädigen Algen und kleiner Vegetation oder Mikroorganismen (fishi-pedia.com). Wasserwerte: pH 7,8–8,5, Temperatur 24–26 °C (aqua-fish.net), Härte 10–20 dGH (seriouslyfish.com).

Die Art zeigt territoriales Verhalten und kann aggressiv sein, vor allem Männchen untereinander. Empfohlen wird ein Verhältnis von einem Männchen zu drei bis fünf Weibchen (aquariacentral.com). Es handelt sich um einen Maulbrüter; die Brutgröße beträgt 20–40 Jungfische (akvarko.cz). Weibchen sind bereits in sehr jungem Alter fortpflanzungsfähig (Ribbink et al., 1983).

Aina za jenasi Pseudotropheus: ater, aurora, barlowi, crabro, cyaneus, demasoni, elegans, elongatus, fainzilberi, flavus, fuscoides, fuscus, hajomaylandi, lanisticola, livingstonii, lombardoi, longior, lucerna, macrophthalmus, microstoma, minutus, modestus, novemfasciatus, purpuratus, saulosi, socolofi, tropheops gracilior, tropheops romandi, tropheops tropheops, tursiops, williamsi, zebra. 

Pseudotropheus elongatus ni spishi endemik ya Ziwa Malawi. Visawe ni: Nanochromis gabonuicus, Parananochromis brevirostris, Paranochromis ornatus, Paranaochromis axelrodi, Pelmatochromis caudifasciatus, Pelmatochromis longirostris.

Ndani ya Pseudotropheus elongatus kuna kikundi cha spishi – ambacho, mbali na P. elongatus halisi, kinajumuisha spishi nyingine tano: P. ater, P. cyaneus, P. flavus, P. longior, P. modestus pamoja na maumbo mengi tofauti.

“Mpanga” ni umbo la Pseudotropheus elongatus, labda spishi yenye utofauti mkubwa zaidi katika jenasi hii, ikizalisha idadi kubwa ya tofauti za kimaumbo. Mojawapo ni P. e. mpanga. Wakati wa maonyesho ya dume kwa jike, dume hubadilika kwa rangi kali sana na zenye utofauti mkali. Katika hali hiyo anaonekana wa kuvutia sana, na wakati anaanza kumvutia jike ni jambo la ajabu. Majike wa mpanga hukua wadogo sana, na madume pia si makubwa. Majike wachanga wanabeba mayai na watoto katika kinywa hata wakiwa na umri mdogo. Spishi nyingine mara nyingi haziliangalii kundi la mpanga. Wote wawili – hasa madume – huonyesha tabia ya aibu na mara chache huonekana mbele ya akvárium.

Ninarekodi maumbo yafuatayo ya Pseudotropheus elongatus: aggressive, aggressive Mumbo, aggressive Nakathenga, bar, bee, Boadzulu, brown, deep water, deep water Mbamba, gold bar, gold bar Kuyu, gold bar Likoma, greenback, Hai, Chailosi, Chewere, Chipoka, Chisumulu, Chitimba, Kirondo, Luhuchi, Mara, Masimbwe, Mbako, Mbamba, Mbenji blue, Mbenji brown, Metangula, Mozambique brown, mpanga, Namalenje, Ndumbi, Ngkuyo, Nkhata blue, Nkhata brown, ornatus, ornatus Chuwa, reef, robust, Ruarwe, slab, spot, spot Tundu rocks, zaiwan, Usisya, yellow tail.

Pseudotropheus elongatus hufikia takribani sentimita 9.5 porini (Wikipedia). Madume watu wazima hufikia sentimita 10–12, majike sentimita 6–8.

Wakati wa maonyesho ya kubembeleza jike, dume hubadilika na kupata rangi kali — mara nyingi msingi mweusi au wa buluu iliyokolea pamoja na mistari ya njano au machungwa kwenye mapezi (Konings, 2007). Spishi hii pia inajulikana kwa jina la Chindongo elongatus (aquariumglaser.de).

Katika mazingira yake ya asili, huishi katika maeneo yenye miamba mingi, mapango na maficho (seriouslyfish.com). Inajulikana hasa kutoka maeneo ya mwambao wa miamba ya Ziwa Malawi kama Mbamba Bay na Nkhata/Mkata Bay (de.wikipedia.org). Lishe yake ya asili hujumuisha: mwani, mwani wenye nyuzi, mimea midogo na vijiumbe (fishi-pedia.com).

Vigezo vya maji: pH 7.8–8.5, joto 24–26 °C (aqua-fish.net), ugumu 10–20 dGH (seriouslyfish.com). Spishi hii huonyesha tabia ya utawala (territorial), na inaweza kuwa ya ukali, hasa madume kwa madume wengine. Inapendekezwa kuweka dume 1 kwa majike 3–5 (aquariacentral.com). Ni mlezi wa watoto kwa kinywa (mouthbrooder); idadi ya watoto ni 20–40 (akvarko.cz). Majike wanaweza kuzaa hata wakiwa na umri mdogo sana (Ribbink et al., 1983).

Krajina, Zahraničie, Mestá, Česko, Južná Morava, Fotografie

Mikulov – vinárske mesto

skala
Hits: 190

Mikulov je mesto na južnej Morave, blízko hraníc s Rakúskom. Nachádza sa v nadmorskej výške 242 metrov nad morom (mikulov.cz). Leží v Mikulovských vrchov a čiastočne patrí do chránenej oblasti Pálava. Je centrom vinárskej oblasti, vďaka priaznivému podnebiu sa tu vinohradníctvu darí a predstavuje dôležitú súčasť miestnej identity (Wikipedia). Vápencové svahy Pálavy významne ovplyvňujú charakter miestnych vín (mikulov.cz). V Mikulove žije cca 7500 obyvateľov (Wikipedia). Nemecký názov pre Mikulov je Nikolsburg. Názov mesta pochádza od krstného mena Mikul, ktoré bolo domácou podobou mena . Historické jadro je mestkou pamiatkovou rezerváciou (Wikipedia).

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1249 (rmm.cz). Pred 2. svetovou vojnou sa v Mikulove hovorilo prevažne nemecky. Po vojne došlo k vysídleniu nemeckej populácie (Wikipedia). Pred vojnou tu žila aj jedna z najvýznamnejších židovských moravských komunít, avšak holokaust ju výrazne zdecimoval (jguideeurope.org). Mikulov sa od roku 1249 do 1560 vyvíjal ako centrum panstva pod vedením rodu Liechtensteinovcov. Neskôr, od 1575 do 1945, prevzal vládu rod Dietrichsteinovcov. Sľubný vývoj však narušili švédske vpády v roku 1645, následné turecké a uhorské , ako aj ničivé požiare v rokoch 1663 a 1719. 22. apríla 1945 zámok takmer celý vyhorel (mikulov.cz).

Dominantou mesta je hrad – dnes zámok. Pôvodne bol postavený v románskom štýle, neskôr prestavaný do renesančného a barokového tvaru (amazingczechia.com). Na východe je prírodná rezervácia „Svatý kopeček“ s krížovou cestou a kaplnkou svätého Sebastiána (Wikipedia). Nachádza sa tu aj synagóga a židovský cintorín s približne 4000 náhrobkami (Wikipedia). 2. decembra 1805 po bikte u Slavkova bol v Mikulovskom zámku dojednaný predbežný mier medzi Francúzskom a Rakúskom. 26. júla 1866 zase prímerie medzi Rakúskom a Pruskom (Wikipedia).

Mikulov má jedinečný „taliansky“ charakter, ktorý vznikol vďaka bielym vápencovým svahom Pavlovských vrchov, špecifickej flóre a faune a mimoriadne teplému, slnečnému klímatu pripomínajúcemu Toskánsko či južnú Európu. Vďaka talianskym architektonickým prvkom a prepojeniu s miestnou krajinou získal Mikulov svoje typické panorámy a nezameniteľnú atmosféru. Od tej doby patrí medzi najvýznamnejšie historické rezidenčné Česka.

Mikulov is a town in southern Moravia, close to the Austrian border. It lies at an elevation of 242 meters above sea level (mikulov.cz). The town is situated in the Mikulov Highlands and partially belongs to the protected landscape area Pálava. It is a center of the wine-growing region; thanks to the favorable climate, viticulture thrives here and represents an important part of local identity (Wikipedia). The limestone slopes of Pálava significantly influence the character of the local wines (mikulov.cz). Mikulov has approximately 7,500 inhabitants (Wikipedia). The German name for Mikulov is Nikolsburg. The town’s name comes from the given name Mikul, a local variant of the name Mikuláš (Nicholas). The historical center is declared an urban heritage reserve (Wikipedia).

The first written mention dates back to 1249 (rmm.cz). Before World War II, German was the predominant language spoken in Mikulov. After the war, the German population was expelled (Wikipedia). The town was also home to one of the most important Jewish communities in Moravia, which was heavily decimated during the Holocaust (jguideeurope.org). From 1249 to 1560, Mikulov developed as the center of an estate under the Liechtenstein family. Later, from 1575 to 1945, it was ruled by the Dietrichstein family. Its promising development was disrupted by the Swedish invasion in 1645, subsequent Turkish and Hungarian wars, and devastating fires in 1663 and 1719. On April 22, 1945, the castle was almost completely destroyed by fire (mikulov.cz).

The dominant landmark of the town is the castle (formerly a castle, now a chateau). Originally built in the Romanesque style, it was later rebuilt in Renaissance and Baroque forms (amazingczechia.com). To the east lies the nature reserve „Svatý kopeček“ with a Calvary trail and the Chapel of St. Sebastian (Wikipedia). There is also a synagogue and a Jewish cemetery with approximately 4,000 tombstones (Wikipedia). On December 2, 1805, after the Battle of Austerlitz, preliminary peace negotiations between France and Austria took place in the Mikulov Chateau. On July 26, 1866, an armistice between Austria and Prussia was concluded here (Wikipedia).

Mikulov has a unique “Italian” character created by the white limestone slopes of the Pavlov Hills, its distinctive flora and , and a warm, sunny climate reminiscent of Tuscany or southern Europe. Thanks to Italian architectural elements and the connection with the surrounding landscape, Mikulov has acquired its characteristic panoramas and unmistakable atmosphere. Since then, it has been considered one of the most important historical residential towns in the Czech Republic.

Mikulov ist eine Stadt in Südmähren, nahe der österreichischen Grenze. Sie liegt auf einer Höhe von 242 Metern über dem Meeresspiegel (mikulov.cz). Die Stadt befindet sich im Mikulov-Gebirge und gehört teilweise zum Landschaftsschutzgebiet Pálava. Sie ist ein Zentrum des Weinbaus; dank des günstigen Klimas gedeiht der Weinbau hier sehr gut und bildet einen wichtigen Teil der örtlichen Identität (Wikipedia). Die Kalksteinhänge der Pálava beeinflussen den Charakter der lokalen Weine maßgeblich (mikulov.cz). Mikulov hat etwa 7.500 Einwohner (Wikipedia). Der deutsche Name von Mikulov lautet Nikolsburg. Der Stadtname leitet sich vom Vornamen Mikul ab, einer lokalen Form des Namens Mikuláš. Das historische Stadtzentrum ist als städtisches Denkmalreservat geschützt (Wikipedia).

Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1249 (rmm.cz). Vor dem Zweiten Weltkrieg wurde in Mikulov überwiegend Deutsch gesprochen. Nach dem Krieg wurde die deutsche Bevölkerung vertrieben (Wikipedia). Vor dem Krieg lebte hier auch eine der bedeutendsten jüdischen Gemeinden Mährens, die jedoch durch den Holocaust stark dezimiert wurde (jguideeurope.org). Von 1249 bis 1560 entwickelte sich Mikulov als Zentrum einer Herrschaft unter dem Geschlecht der Liechtenstein. Später, von 1575 bis 1945, regierte hier das Geschlecht der Dietrichstein. Die vielversprechende Entwicklung wurde jedoch durch den schwedischen Einfall 1645, durch die folgenden Türken- und Ungarnkriege sowie durch verheerende Brände in den Jahren 1663 und 1719 unterbrochen. Am 22. April 1945 brannte das Schloss nahezu vollständig nieder (mikulov.cz).

Das Wahrzeichen der Stadt ist die Burg, heute ein Schloss. Ursprünglich im romanischen Stil erbaut, wurde es später im Renaissance- und Barockstil umgestaltet (amazingczechia.com). Im Osten liegt das Naturschutzgebiet „Svatý kopeček“ mit einem Kreuzweg und der Kapelle des heiligen Sebastian (Wikipedia). In der Stadt befinden sich auch eine Synagoge und ein jüdischer Friedhof mit etwa 4.000 Grabsteinen (Wikipedia). Am 2. Dezember 1805 wurden nach der Schlacht bei Austerlitz im Schloss von Mikulov die vorläufigen Friedensverhandlungen zwischen Frankreich und Österreich geführt. Am 26. Juli 1866 wurde hier ein Waffenstillstand zwischen Österreich und Preußen geschlossen (Wikipedia).

Mikulov besitzt einen einzigartigen „italienischen“ Charakter, der durch die weißen Kalksteinhänge der Pollauer Berge, die besondere Flora und Fauna sowie das warme, sonnige Klima entsteht, das an die Toskana oder Südeuropa erinnert. Dank italienischer Architekturelemente und der Verbindung mit der Landschaft hat Mikulov seine typischen Panoramen und seine unverwechselbare Atmosphäre erhalten. Seitdem gehört es zu den bedeutendsten historischen Residenzstädten Tschechiens.

Mikulov je město na jižní Moravě, blízko hranic s Rakouskem. Nachází se v nadmořské výšce 242 metrů (mikulov.cz). Leží v Mikulovských vrších a částečně spadá do chráněné krajinné oblasti Pálava. Je centrem vinařské oblasti; díky příznivému klimatu se zde vinařství daří a tvoří důležitou součást místní identity (Wikipedia). Vápencové svahy Pálavy výrazně ovlivňují charakter zdejších vín (mikulov.cz). V Mikulově žije přibližně 7 500 obyvatel (Wikipedia). Německý název pro Mikulov je Nikolsburg. Název města pochází od křestního jména Mikul, domácí podoby jména Mikuláš. Historické jádro je městskou památkovou rezervací (Wikipedia).

První písemná zmínka pochází z roku 1249 (rmm.cz). Před 2. světovou válkou se v Mikulově převážně mluvilo německy. Po válce došlo k odsunu německého obyvatelstva (Wikipedia). Před válkou zde žila také jedna z nejvýznamnějších židovských komunit na Moravě, kterou však holokaust výrazně zdecimoval (jguideeurope.org). Od roku 1249 do 1560 se Mikulov rozvíjel jako centrum panství rodu Lichtenštejnů. Později, od roku 1575 do 1945, vládl rod Dietrichsteinů. Slibný rozvoj přerušily švédské vpády roku 1645, následné turecké a uherské války a ničivé požáry v letech 1663 a 1719. Dne 22. dubna 1945 zámek téměř celý vyhořel (mikulov.cz).

Dominantou města je hrad – dnes zámek. Původně byl vystavěn v románském stylu, později přestavěn do renesanční a barokní podoby (amazingczechia.com). Na východě se nachází přírodní rezervace „Svatý kopeček“ s křížovou cestou a kaplí svatého Šebestiána (Wikipedia). Je zde také synagoga a židovský hřbitov s přibližně 4 000 náhrobky (Wikipedia). Dne 2. prosince 1805 byl po bitvě u Slavkova na mikulovském zámku sjednán předběžný mír mezi Francií a Rakouskem. Dne 26. července 1866 zde bylo uzavřeno příměří mezi Rakouskem a Pruskem (Wikipedia).

Mikulov má jedinečný „italský“ charakter, který vznikl díky bílým vápencovým svahům Pavlovských vrchů, specifické flóře a fauně a mimořádně teplému, slunnému klimatu připomínajícímu Toskánsko či jižní Evropu. Díky italským architektonickým prvkům a propojení s okolní krajinou získal Mikulov své typické panorámy a nezaměnitelnou atmosféru. Od té doby patří mezi nejvýznamnější historická rezidenční města Česka.

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Zamagurie, Biotopy, Fotografie

Lesnica je krásne miesto na Zamagurí

skala
Hits: 2966

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína lesov. Z hôr sa vynárajú ostré , ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej scenérie prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný pokoj: zelené stráne, žlté a biele drevenice, ktoré sa roztrúsili po úbočiach. Lesnica je kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese , pri hranici s Poľskom. Nachádza sa na úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica-Szcawnica v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi Gorgeyovci z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva Stará Lesnica. Popri nej existovala v 15. storočí už aj Nová Lesnica. V 19. storočí Lesnicu často navštevovali kúpeľní hostia, ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou (Červený Kláštor) a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné zážitky a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od Majer až po obec Lesnica (11 km), druhá variant trasy z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). Prielom Lesnického potoka je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na Haligovské “ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá a v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na juh od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento priestor má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové , ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé . Krajina poskytuje krásne na zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská Magura a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné tradičného hospodárenia – terasové , drevené stodoly a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej urbanizácie. Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).

Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the Dunajec, seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern Slovakia, in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The first written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (Wikipedia). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica–Szczawnica in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between Smerdžonka (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to Poland. Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and Veľká Lesnica due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).

Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane chaty rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość poznania piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).

Linky

TOP

Panorámy

Lesnica s hmlou

Lesnica a

Lesnica a Rabštín

Lesnica

,