2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Rakúsko, TOP, Zahraničie

Rakúsko – náš sused

skala
Hits: 2618

Rakúsko (Österreich / Austria) je náš južný sused. Sme s ním spojený aj historicky. Jej hlavné mesto je Viedeň / Wien / Vienna. Bežný pozdrav v Rakúsku je „Grüss Gott“ – Pozdrav pánboh.

Názov Österreich znamená východnú ríšu. Pochádza zo staronemeckého Ostarrichi, čo bol označenie pre Východnú marku – Marchia orientalis – najvýchodnejšie územie s nemeckým obyvateľstvom. Pomenovanie Rakúsko je odvodené od pohraničného hradu Ratgoz, dnes Raabs, ktorý leží pri sútoku moravskej a nemeckej Dyje (Lutterer, Kropáček, Huňáček, 1976). Delí sa na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Niederösterrech (Dolné Rakúsko), Oberösterreich (Horné Rakúsko), Kärtnen (Korutánsko), Salzburg (Salzburgsko, Steiermark (Štajersko), Tirol (Tirolsko), Wien (Viedeň) a Vorarlberg (Vorarlbersko), v ktorých žije asi 8.5 milióna obyvateľov (Wikipedia.sk). Celková rozloha Rakúska je 83871 km2 (Wikipedia.cs). Väčšinu Rakúska zaberá masív Álp. Rakúsko je druhá najhornatejšia krajina v Európe. Vďaka Alpám je veľká časť územia neobývaná (Wikipedia.sk). Brennerský priesmyk dopravne spája Alpy od severu na juh. Už od staroveku je veľmi významný na ceste do strednej Európy, Talianska, Stredomoria (info-tour.info). Najvyšším vrchom rakúskych Álp je Glossglockner, ktorý stúpa do výšky 3798 metrov ad morom. Priemerná snehová pokrývka v tejto oblasti v zime je viac ako 5 metrov. Často až do letných mesiacov sa na horskej ceste nachádzajú snehové záveje. Snehové pluhy tu občas odstraňujú sneh uprostred leta. Zrážky, prevažne snehové sa tu vyskytujú 250 dní do roka. Ročná priemerná teplota na ceste je -3°C (info-tour.info).

Každý tretí Rakúšan žije v piatich veľkých mestách: vo Viedni, v Grazi, v Linzi, v Salzburgu alebo v Innsbrucku (Wikipedia.sk). V Salzburgu je množstvo zachovaných historických pamiatok, preto je niekedy nazývaný aj Rímom severu (info-tour.info). Rakúsky tok Dunaja je celý splavný. Najväčšie jazerá sú Neusiedler See (Neziderské) a Bodamské – hraničné, a Atterské jazero (Wikipedia.sk).  Typickým rysom alpského počasia sú zmeny teploty, smeru a sily vetra. Studený horský vietor, sa v údoliach rýchlo otepľuje, čo má za následok vznik padavých vetrov typu fénu. Často spôsobujú rýchle topenie snehu a záplavy. Zrážky sú najčastejšie v horských svahoch obrátených na západ a severozápad – proti smeru prevládajúcich vetrov. V Salzburgských Alpách je ročný úhrn až 2400 mm. Naproti tomu v Panónskej nížine ani 600 mm. 600 km2 zaberajú najmä vo Vysokých Taurách ľadovce. S tým súvisí 580 jazier, prevažne ľadovcového pôvodu. Najmä v Centrálnych Alpách. Cez Rakúsko tečie v dĺžke 350 km Dunaj (info-tour.info). 

Na území dnešného Rakúska bola medzi rokmi 700 – 450 pred n. l. haltšatská kultúra (Wikipedia.sk). V rokoch 1000 – 400 pred n. l. tu žili Ilýri (info-tour.info). Od roku 450 pred n.l. do zhruba prelomu letopočtov tu žili Kelti (laténska kultúra). V 1. až 5. storočí tu boli rímske provincie Norikum, Récia a Panónia. V 5. storočí nastali germánske a húnske vpády. V 6. storočí slovanské. V 8. storočí Bavori. V 9. storočí patrilo severovýchodné Rakúsko k Veľkej Morave. Ostatná časť podliehala Bavorsku, ktoré patrilo pod Franskú ríšu. Tzv. Východná marka (predtým Avarská) tvorila základ dnešného Rakúska. V prvej polovici 10. storočia bola obsadená starými Maďarmi. Po roku 955 sa stala markou Východofranskej ríše. Od konca 10. storočia je doložené označenie „Rakúsko“. Od roku 1156 bolo správne vedené ako vojvodstvo rímsko-nemeckej ríše. Po vymretí Babenbergovcov (976 – 1251) vznikli spory medzi českými Přemyslovcami a uhorskými Arpádovcami. V roku 1278 porazil Rudolf I. Habsburský Přemysla Otakara II. a vytvoril základ panstva Habsburgovcov. Korutánsko pripadlo v roku 1335 Habsburskému Rakúsku. V ďalšom vývoji sa ku Rakúsku pripojili Čechy a Uhorsko (1526), v 1556 sa stal panovník Ferdinand I. aj cisárom Rímskonemeckej ríše (Wikipedia.sk).

V roku 1804 došlo ku zmene na rakúske cisárstvo, v roku 1806 zanikla aj Rímskonemecká ríša. Po revolúcii v rokoch 1848-49 nastúpil v monarchi tvrdý policajný režim, tzv. Bachov absolutizmus. V roku 1867 bolo cisárstvo transformované na Rakúsko-Uhorsko. Po 1. svetovej vojne bolo Rakúsko-Uhorsko porazené, čoho následkom bol jeho rozpad na nástupnícke štáty. Tzv. Prvá rakúska republika existovala v medzivojnovom období rokov 1918 až 1938. V roku 1933 sa konal neúspešný fašistický Dollfusov pokus o prevrat. V roku 1938 prišlo ku pripojeniu Rakúska ku Nemecku – ku anšlusu. Po druhej svetovej vojne vznikla pod správou víťazných mocností tzv. Druhá rakúska republika. Od roku 1955 je Rakúsko nezávislé a neutrálne (Wikipedia.sk). Okolo roku 1527 žilo v Rakúsku 1.5 milióna obyvateľov. V roku 1810 už viac ako 3 milióny. V roku 1900 takmer 6 miliónov. 98 % rakúšanov hovorí po nemecky. Neexistuje rakúska spisovná nemčina, ale rakúske varianty nemčiny vykazujú odchýlky štandardnej nemčiny. Sú zachytené v Rakúskom slovníku. Vyskytujú sa predovšetkým dva dialekty: Alamanni a Bavorčina (Wikipedia.cs). 

Štátnou hymnou je sklabba Land der Berge, Land am Strome – Zem hôr, zem riek (vseorakousku.cz). V Rakúsku žili a pôsobili mnohí svetoznámi hudobní skladatelia: Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, Johann Strauss starší aj mladší, Gustav Mahler, dirigent Herbert von Karajan. Maliari: Gustav Klimt, Oskar Kokoschk, Egon Schiele, fyzici: Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, Ludwig Boltzmann, zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, etológ Konrad Lorenz, výrobca automobilov Ferdinand Porsche, ekonóm Friedrich August von Hayek (Wikipedia.cs). Známe sú lyžiarske strediská: Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun – Zell Am See, Bad Gastein (info-tour.info).

Odkazy:

2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

skala
Hits: 1948

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

2006, 2009, 2010, 2011, 2012, 2013, Časová línia, Dokumenty, Technické dokumenty, TOP

Odrazy

skala
Hits: 1576

2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

skala
Hits: 3106

Hvar je najdlhším ostrovom v Chorvátsku. Jeho rozloha je 299.66 km2, pobrežná línia je dlhá 269.2 km. Podľa amerického The Traveller patrí medzi desať najkrajších turistických oblastí na svete (sucuraj-hvar.com). Žije tu asi 11 500 obyvateľov. Hvar sa vyznačuje príjemnou stredozemskou klímou. Miernymi zimami, teplými letami, množstvo slnečného svitu. Najvyššia teplota bola 37 °C bola zaznamenaná v roku 1935 (island-hvar.info). Bol známy od antiky svojou dôležitou strategickou a námornou polohou, kultúrnymi a prírodnými pamiatkami. Nachádzajú sa tu levanduľové polia, staré olivovníky, vinohrady v jedinečnej harmónii človeka a prírody (hvarinfo.com). V čase poslednej doby ľadovej bola hladina Jadranského mora o 96.4 metra nižšie než dnes. Hvar bol podľa súčasných poznatkov vtedy vystavený extrémnym búrkam a vetrom z vnútrozemia, čo formovalo vzhľad Hvaru. Severné pobrežie v západnej časti je mimoriadne členité, často ho vyhľadávajú jachtári. V minulosti pokrývali značnú časť ostrova borovicové lesy (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Povrchové vodné toky Hvar nemá (ihvar.cz). Hvar sa vyznačuje veľmi vysoké množstvo slnečného svitu (ihvar.cz). K najvyhľadávanejším plážam patria tie na Pakleni otoci, na ostrove Ščedro a západne od Zavaly. Pakleni otoci, poloostrov Kabal, zátoka Tatinja, ostrovčeky Zečevo, zátoka Zala Luka sú vyhľadávané potápačmi. V posledných rokoch boli vybudované cyklotrasy, niektoré z nich vedú po makadamových cestách a poskytujú tak vidieť aj odľahlejšie časti ostrova (ihvar.cz).

Nálezy prehistorického človeka z jaskýň sú z obdobia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar.cz). V prvom tisícročí pred n. l. tu žili Ilýri (ihvar.cz). Ilýri si stavali opevenené sídliská – gradiny (ihvar.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mieste Stareho Gradu usadili gréci a založili Pharos. Práve z tohto gréckeho názvu bolo odvodené neskoršie pomenovanie ostrova Hvar (ihvar.cz). V 3. storočí pred n. l. sa objavuje aj názov Piteyeia (Wikipedia.sk). Na územie si vtedy robili zálusk Rimania. Ilýr Demetrius (Demetrije Hvaranin, resp. Demetrije Farski) bol spojenec ilýrskej kráľovni Teuty, ktorá bola odbojným nepriateľom Ríma. Podarilo sa mu v tretej tretine 3. storočia pred n. l. ovládnuť oblasť od dnešnej severnej Dalmácie po dnešný Durres v Albánsku. Rimania však Demetriusa aj Teutu porazili. V polovici 1. storočia pred n. l. boli Rimania pánmi celého Jadranu (ihvar.cz). Za rímskej vlády sa objavuje pre ostrov názov Pharia a Fara (Wikipedia.sk). Na prelome 5 a 6. storočia ohrozovali Hvar Ostrogóti. V 7. storočí prišli na Hvar Slovania (ihvar.cz). Vtedy sa v názve ostrova Fara zmenilo f za staroslovanské hv – Hvar. Rímski usadlíci používali pomenovanie Quarra, neskôr aj Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Neskôr bol ostrov pod správou Byzanstskej ríše. V 11. storočí sa Hvar stal súčasťou chorvátskeho kráľovstva. Od 11. do 19. storočia sa ostrov nazýva Lesna, prípadne Lisna, Lessna. V roku 1278 sa Hvar rozhodol byť spojencom Benátskej republiky, čo sa mu trvalejšie podarilo od roku 1420. Tento stav trval do konca 18. storočia, kedy Benátska republika zanikla. V tomto období vzrástol ekonomický a strategický kredit ostrova. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakúskou správou. Po roku 1918 tri roky okupovalo ostrov Taliansko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávii. Od roku 1992 je súčasťou Chorvátskej republiky (ihvar.cz).

Hvar sa vyznačuje výrazne stredomorskou pôvodnou vegetáciou. Pinus dalmatica rastie na najvyššom horskom hrebeni Hvaru. Okrem toho sa vyskytuje už len v najvyšších polohách ostrova Brač a rástla na obdobných miestach ostrova Korčula. Endemitmi sú Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na ostrove sa darí opuncii Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Levandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quecus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Okrem levandule sa na Hvare zbierajú aj rumanček, fenykel, tymián. Rozvinuté je aj včelárstvo, ktoré má rímsku tradíciu. Cca 130 včelárov má okolo 3000 úľov (ihvar.cz). 

Na Hvare sa, napr. v obci Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, dochovala pozoruhodná starobylá pôvodná ľudová architektúra. Kamenné domy boli zväčša prízemné, strechy a rýny boli takisto kamenné. Vnútri bola veľká obytná miestnosť bez prepážok, v strede s ohniskom, bez komína a bez okien. Poschodové domy zámožnejších občanov mali obytnú miestnosť na poschodí, ku ktorému viedlo kamenné schodište. Táto miestnosť už mala komín. Iné hospodárske priestory spolu so studňou boli ohradené na dvore. Najstarším stavebným typom však sú tzv. trimy – totožné s kažuny či bunjemy na ostatnom jadranské pobreží. Sú to malé nízke kamenné domy kruhového pôdorysu, postavené vo voľnej krajine z lomového kameňa nasucho. Veľmi obľúbené boli malé trimy u starých Ilýrov, ktorým slúžily ako úkryty a úschovne náradia. K rovnakému účelu sa stavali až do novej doby (ihvar.cz).

Niektoré príspevky

Odkazy